PC REVUE

Takto to v Amerike chodí

Ako zistíte v tomto vydaní, boli sme hneď na začiatku roka v Las Vegas. Je to mesto, ktoré som už navštívil veľakrát a nemá ma čím prekvapiť. Je to jedna ulica, na ktorej stretnete celý svet. Po čase zistíte, že úplne všetko sú filmové kulisy. Tentoraz sme leteli z Viedne cez New York, dovedna sme strávili na ceste viac ako 24 hodín. Aj teraz som so sebou bral poriadne veľa výbavy foto-video, veď dobré fotky a video je podľa mňa základ dobrej reportáže a my vám chceme poskytnúť tú najlepšiu reportáž. Všetko som umiestnil do príručnej batožiny, veď zveriť to ľuďom, ktorých vidíte z okna lietadla, ako batožinu hádžu na zem, by znamenal crash-test, ktorý by som nemal ako zdokumentovať. Ako to už býva pri mojich cestách zvykom, nejaký „problémik“ sa vyskytne. Z New Yorku som letel inou spoločnosťou a po dolete na americkú pôvodu sa staršia pani v leteckej spoločnosti dobrú polhodinu tvárila, že ma v systéme nemá, hoci som vedel aj číslo sedadla. Lety sú v USA „overbookované“ o 20 % oproti kapacite lietadla, lebo sa počíta s tým, že časť ľudí to nestihne. Lenže niekedy stihne a potom je to tu – kto príde medzi poslednými, neletí, ale dostane kompenzáciu v podobe voľnej letenky. Lenže to nemohol byť môj prípad, ja som musel byť ráno pripravený na prvú tlačovku. Neskôr pani vyriekla tajomné zaklínadlo, šomrala, že asi mám dvojitú rezerváciu, a palubná letenka bola na svete.

Lietadlo je v USA niečo ako u nás autobus a tomu zodpovedajú aj služby. Šesťhodinový let som tak prežil s ľadovou vodou a kávou, keďže som nemal odvahu zveriť letuške čísla z kreditnej karty a peniaze vôbec nebrali. Lenže na to si treba v tejto krajine zvyknúť, žiť bez medzinárodnej platobnej karty je tu nemožné.

Na výstave CES sa zúčastnilo 140 000 ľudí a tí všetci sem prileteli a niekde bývali. Las Vegas je na to pripravené, niekoľko tunajších hotelov patrí medzi 10 najväčších na svete. Problém bol však s dopravou. Našťastie som zvolil síce lacnejší hotel, ale v blízkosti oboch miest, kde sa CES koná, a tak som chodil všade radšej peši a na nič nečakal.

Výstava prebehla tradične pompézne, o tom sa podrobne dozviete v našej reportáži. Tentoraz som bol aj s kolegom Jožom, čo je jednak veselšie, jednak je to vo dvojici oveľa praktickejšie na to, aby sme stihli všetky tlačovky. Posledný deň pobytu sme si chceli aj niečo užiť, a tak voľba padla na Grand Canyon. Toto miesto som už dávnejšie chcel vidieť. No cesta autom by znamenala dobré štyri hodiny trmácania tam, možno dve hodiny pobytu a zase štyri hodiny späť. Vybrali sme teda na cestu helikoptéru za nekresťanských 300 USD na osobu (v akcii). Odviezli a doviedli nás priamo z/do hotela, postarali sa aj o nápoje. Neverili by ste, ale mali dokonca európske pivo. Pravda, aj tu sa prejavilo to, že táto krajina je postavená na prepitnom, ktoré sa tu volá jednoducho tip. Počíta sa s tým, že pokiaľ bola práca vykonaná dobre, musíte dať tip. Ak ho nedáte, znamená to, že ste boli nespokojní. Máte to napísané napr. aj na tabuľke v autobuse – v preklade: cena vášho lístka neobsahuje prepitné. Keďže všetci účastníci nášho letu boli zo zahraničia, pilot nám to rýchlo vysvetlil ešte na zemi. Pokiaľ bude tip len dobrý, poletíme nezáživnou trasou. Ak to bude „great“ tip, bude to unikátna cesta. Osobne si myslím, že žiadna nezáživná trasa ani neexistovala a jednoducho si to vedel vypýtať, ale všetci sme sa rozhodli pre tú cestu s great tipom.

Grand Canyon je nádherný, naozaj jedinečné prírodné divadlo. A z okna helikoptéry to bolo ešte pôsobivejšie. Vytvorila ho rieka Colorado a je to úplný protiklad Las Vegas. Nijaké umelé stavby, žiadne blikajúce reklamy, len trpezlivá práca rieky počas dvoch miliónov rokov, keď dokázala v dĺžke vyše 400 km vyzerať uprostred planiny zárez hlboký 1600 metrov. Priznávam, že som mal prvých pár minút otvorené ústa a to sa už dávno nestalo. V tej chvíli som zabudol na to, že sa už veľmi teším na Slovensko, a predstavoval som si, ako by som tu mohol prežiť trochu pokojného života. Neviem, či by ma to dlho bavilo, ale raz, keď už pôjdem na novinársky dôchodok, rád by som to vyskúšal.

Musím uznať, že náš pilot popri otvorenom spôsobe pýtania prepitného vedel aj excelentne lietať. Lepšie povedané, skôr som dúfal, že vedel, čo robí, lebo boli chvíle, keď bola vrtuľa helikoptéry tak na 5 metrov od červenkastých skál. Ale bolo to úžasné, cesta späť kľučkovaním medzi skalnými vrcholmi pripomínala scény z Hviezdnych vojen. Pilot neskôr v nádeji na naozaj great tip pristál uprostred púšte a z nádrže v strede ničoho natankoval niekoľko litrov benzínu. Na púšti som bol zatiaľ len v Izraeli a to bolo podstatne miernejšie ako teraz. Navštíviť púšť helikoptérou na 10 minút a hneď potom odletieť preč je fajn, ale ocitnúť sa tu sám, to by bolo asi strašné. Všetko mi pripadalo rovnaké a pusté, ale pritom krásne. Obdivujem beduínov, ktorí sa v izraelskej púšti perfektne vyznajú a nepotrebujú nijaký navigátor.

Pri pristávaní na základni nám pilot pripomenul, že keď budeme vystupovať, je ten správny čas, aby sme mu dali tip. Nič teda nenechal na náhodu, len sme stále nevedeli, akú výšku prepitného predstavuje slovo „great“. S Jožom sme sa dohodli, že mu každý dáme po 10 USD, ale ako som neskôr zistil na internete, bolo to výrazne málo. Great tip je – aspoň v americkej reštaurácii – 20 % z platnej sumy, teda 60 bubákov, a nie 10. To sa mi však zdá poriadne veľký nezdanený príjem, veď sa nás v 4-miestnej helikoptére tlačilo 6, a keď dá každý povedzme 20 USD a pilot to otočí 4 razy do dňa, je to takmer 500 dolárov na deň a z toho u nás niektorí ľudia žijú celý mesiac. Tak čo onak, Grand Canyon bola pre mňa najkrajšia časť tohto pobytu v USA. Cestou späť som v lietadle počítal, koľkokrát som už bol v Amerike, a došiel som k číslu 35. To je už veľmi veľa, toľkokrát som nebol ani v Slovenskom raji a ten je možno ešte krajší ako Grand Canyon. No akosi cítim v kostiach, že o rok asi predsa len pôjdem do Vegas, lebo off-line reportáž sa síce dá urobiť z ľubovoľnej výstavy z tlačových správ a obrázkových databáz, ale to nikdy nemá takú „šťavičku“, ako keď sa naozaj zúčastníte. A PC REVUE je magazín so šťavou, o tom azda nikto nepochybuje.
Prajem vám príjemné čítanie februárového vydania.

11. januára 2011, Ondrej Macko, letisko Schwechat, Viedeň



PC REVUE 2/2011 Editorial
Autor: Ondrej Macko