O realite životného komfortu
Priznám sa, že nemám dobrý pocit, keď počúvam o štrajkových vlnách prebiehajúcich Európou, ak niektorá z vlád naberie odvahu a ohlási reformné reštrikčné opatrenia. Na jednej strane viem pochopiť nechuť a odpor proti zmenám životného komfortu. Na druhej strane nerozumiem, čo vyriešia štrajky a pouličné demonštrácie. Ak sa vláda zľakne, ustúpi a reformu prehodnotí či odloží, tým sa problém neodstráni, iba sa jeho riešenie odloží na neskôr, pričom problémy sa ešte viac prehĺbia. Úvahy typu „ja sa chcem mať dobre teraz, a čo bude zajtra, ma nezaujíma“ sú blízke skôr rozmýšľaniu malého dieťaťa. Pripomína mi to situáciu v obchode, keď potomok pýta od rodiča nejakú drahšiu hračku, ale ten má iba pár eur vo vrecku a vie, že si to nemôžu dovoliť tento ani ďalší mesiac. Čo má urobiť? Zadlžiť sa, zobrať si pôžičku a ukončiť naliehanie svojej ratolesti alebo vysvetliť mu situáciu a hľadať riešenie, ako ušetriť na inom mieste domáceho rozpočtu a súčasne nájsť spôsob, ako si privyrobiť viac?
To isté platí aj v prípade občanov a štátu, takisto disponujeme spoločným „rodinným“ rozpočtom, ktorý je iba taký veľký, aký ho vygenerujeme svojou prácou. Nič viac a nič menej. Buď niekde ušetríme a začneme robiť viac a efektívnejšie, alebo sa musíme vzdať niektorých vymožeností. To isté platí aj v prípade firiem, ktorá môžu dvíhať platy, dávať odmeny, príspevky či rôzne bonusy zamestnancom len vtedy, keď na to majú. A budú mať na to vtedy, keď zamestnanci budú k svojej práci pristupovať zodpovedne a kreatívne. Budú efektívne využívať pracovný čas a aktívne hľadať nové príležitosti, prinášať nové nápady. Budú hľadať cesty, ako rozumne využívať firemné zdroje, a spôsoby, ako znížiť náklady a zvýšiť výnosy. Ak vedenie neriadi firmu dobre, treba ho na to upozorniť. Ak to nepomáha, treba ho vymeniť, napr. v prípade zamestnaneckých a. s. Alebo zmeniť zamestnávateľa. V prípade parlamentnej demokracie existujú aj nástroje, ako vymeniť zlú vládu, hoci občania si rôzne vysvetľujú otázku, ktorá vláda je „zlá“. Či tá, ktorá chce byť u občanov obľúbená, všetko porozdáva a neúmerne zadlží štát (teda nás), alebo tá, ktorá je rozvážnejšia a aj s rizikom neobľúbenosti u občanov sa pustí do reformy a racionalizačných opatrení. Všetko sa však začína a končí u jednotlivca, firma aj štát sú také zdravé, rozumné a silné, aký je zdravý, rozumný a silný každý jednotlivec. A výsledok je len ich sumárny obraz. Takže začať treba od seba.
Všetky tri príklady (rodina, firma, štát) sú spoločné v tom, že ide o relatívne uzavreté sústavy, ktoré majú svoje vstupy a výstupy (materiál, informácie, náklady, práca, produkt, služba, odmeny...), a treba nájsť optimálny spôsob ich využívania, zhodnocovania a prerozdeľovania. Ak sa to darí, je to fajn, ak nie, treba niečo zmeniť, ale začať treba naozaj od seba. Ak sa to nepodarí, prichádzajú neobľúbené ultimatívne riešenia...
Vynárajú sa mi iba dva odľahčené rozdiely medzi príkladom rodiny, firmy a štátu. V prípade rodiny existuje jediná možnosť získania bezprácneho životného komfortu, a to cestou neočakávaného dedičstva po vzdialenom strýkovi z Ameriky . No toto v prípade firmy alebo štátu asi nehrozí ... Na druhej strane však môžete zmeniť firmu a dokonca aj štátne občianstvo, čo zase v prípade rodiny nie je možné, ledaže by ste presvedčili Billa Gatesa o celospoločenskej dôležitosti vašej osobnej adopcie :-).
Všetci sme účastníci prebiehajúcej krízy, ktorá je len vrcholom ľadovca neriešených problémov. Už sa chvalabohu objavujú prvé príznaky oživenia, ale príčiny krízy sú oveľa hlbšie a ich odstránenie potrvá dlhšie. Ako neekonóm by som pripomenul tri hlavné príčiny, ako to vidím ja: Náš životný komfort je postavený nad reálne pomery toho, čo si môžeme dovoliť. Súčasná spoločnosť je založená na prílišnej spotrebe, podporovanej jej nerozumným úverovaním. A takisto to, že zvirtualizovaný finančný sektor je odtrhnutý od reálnej ekonomiky.
Súčasný životný komfort Európanov je pri rovnakej produktivite práce dlhodobo neudržateľný. Buď sa uskromníme, alebo začneme efektívnejšia a viac produkovať. Pravdepodobnejšie sa však oba scenáre budú musieť uskutočniť súčasne. Konkurencia z Ázie (Čína, India) a Južnej Ameriky je príliš veľká. Globalizácia priniesla aj tento moment priamej konkurencie, veľké rozdiely v životnom komforte a produktivite práce sa budú musieť vyrovnať. Demonštrácie proti neskoršiemu odchodu do dôchodku mi v tomto pohľade pripadajú ako odtrhnuté od reality.
Nedá sa donekonečna spoliehať na pôžičky a raz ich niekto bude musieť zaplatiť. A to platí v rámci rodiny, firmy či štátu, jediný rozdiel je vo veľkosti. Nepožičiavajme si, ak vieme, že budeme mať problém to neskôr splatiť.
Téma virtualizácie finančného sektora je trochu zložitejšia, ale je blízka v tom, že odtrhnutie od reálnej ekonomiky spôsobilo jeho nekontrolovaný vývoj a následné dramatické problémy.
Summa summarum: Návrat do reality asi nebude celkom príjemný a bezbolestný, ale vždy to je lepšie ako nečakaný pád z veľkej výšky. Je preto lepšie držať sa zdravého sedliackeho rozumu a pozerať sa na svet triezvo a realisticky. To nám však nebráni dávať si veľké ciele a pracovať na sebe! A sem-tam si „na tajniaka“ môžeme z nostalgie aspoň na chvíľu nasadiť ružové okuliare... :-)
PC REVUE 2/2011 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára