utorok 7. apríla 2009

PC REVUE - OpenPark

Skúškové obdobie

Keď som minulý mesiac písal o kríze (a) konzumnej spoločnosti, v závere som načrtol otázku, kam smeruje naša „západná“ civilizácia, či má perspektívu, budúcnosť, či prežije. Jej zodpovedanie si zaslúži asi viac priestoru, o čo sa teraz pokúsim. Pripravte sa však na ťažké a pochmúrne čítanie...

Dno ekonomickej krízy ešte nie je na dohľad a nikto nevie predpovedať, koľko potrvá jej prekonanie. Denne dostávame nové čísla o prepúšťaní zamestnancov, o zatváraní fabrík. V súčasnosti si asi ani jeden sociológ netrúfne odhadnúť, ako sa so znížením životnej úrovne vyrovná „rozmaznaná“ západná Európa. Tá je na rozdiel od USA zvyknutá riešiť pomalšie rastúce platy či zásahy do sociálnych istôt štrajkami, zablokovaním prevádzky podniku, demonštráciami. Pokiaľ sa také niečo odohrávalo v minulosti, v čase relatívnej ekonomickej stability, dôsledky štrajku boli síce nepríjemné, ale „iba“ lokálne (spomeňme Francúzsko, Taliansko, Nemecko, Grécko a pod.) a odvetvovo ohraničené (farmári, letecký personál, železničiari...). Súčasná kríza je však globálna a zasahuje nielen všetky vyspelejšie krajiny, ale aj viac-menej všetky kľúčové odvetvia hospodárstva. Čo sa stane, ak sa „štrajkoidná“ nálada na riešenie problémov „na ulici“ tiež globalizuje? Ani si to nechcem predstaviť... Taký chaos a také problémy so zabezpečením základného fungovania štátov (potraviny, energia, doprava, zdravotníctvo atď.) by mohli mať nepredstaviteľné až apokalyptické následky. Kompletné zablokovanie hospodárstva, už aj tak postihnutého krízou, by ešte viac „synergicky“ prehĺbilo všetky problémy a špirála sa roztáča a roztáča... Kde sa to skončí, čo všetko to môže spôsobiť? Sociálne nepokoje? Revolúciu? Ak áno, v mene akých ideálov, akých hodnôt? Bude potrebná zmena spoločensko-politického systému? Ak áno, na aký? Má ten súčasný ešte potenciál na zmenu, na verziu Demokracia 2.0 či Kapitalizmus 2.0? Alebo musíme urobiť krok späť a nastoliť spoločné vlastníctvo a vládu „ľudu“? To sme tu už tuším mali... Má byť úloha štátu silnejšia alebo slabšia? Nemal by štát vo väčšej miere kontrolovať a regulovať strategické odvetvia ekonomiky? Nemalo by sa vládnutie odpolitizovať a preniesť rozhodovanie na apolitických odborníkov? Bude tým správnym riešením on-line demokracia?

V každom prípade stojíme bez akéhokoľvek strašenia pred dosť vážnou skúškou, ktorú budeme musieť skladať všetci. Pokiaľ občanom nebudú zo strany štátu garantované dostatočné sociálne istoty, zabezpečené očakávané životné potreby, je otázne, ako bežní ľudia zareagujú. Dokážu vydržať hmotný nedostatok, strpieť núdzu? Doteraz boli zvyknutí na niečo iné... Čo ak nedokážu a situácia sa naozaj vyhrotí? Prestanú sa spoliehať na štát, zoberú osud do vlastných rúk s použitím takých prostriedkov, aké uznajú za vhodné? Aj za cenu porušovania zákona... Maľujem čerta na stenu? Obávam sa, že ani nie, skúsme si predstaviť, ako by zareagoval každý z nás, keby sa situácia naozaj vyhrotila a išlo by o základné životné potreby. A možno ani netreba fantazírovať, spomeňme si len na niektoré publikované dramatické ľudské príbehy, ktoré sa odohrávali v New Orleans po tom, čo mesto spustošil hurikán Katrina. Bezvládie, chaos, rabovanie... A to bolo len pred pár rokmi a „iba“ v jednom štáte či meste... Dokázali by sme sa správať civilizovane v hraničnej situácii, navzájom si pomáhať a spoločne riešiť problémy alebo sa z nás stane divoká horda, v ktorej sa každý bude snažiť uchmatnúť si niečo pre seba? A kto vyhrá, keď dôjde ku konfrontácii jednej a druhej strany? Dokázala by polícia či armáda zabezpečiť právo a poriadok aj v prípade nepokojov takých obrovských celoštátnych až celosvetových rozmerov? Aj v polícii a armáde sú zamestnaní „len“ ľudia...

Viem, dávam priveľa otázok a ponúkam primálo dobrých odpovedí, resp. žiadne. Mojím cieľom ani nebolo ponúknuť nejaké „instantné riešenia v prášku“, ale skôr poukázať aj na takéto možné scenáre vývoja, riziká, ktoré nám hrozia, a podnietiť verejnosť k chýbajúcej celospoločenskej diskusii. Tvárime sa, akoby takáto situácia ani nemohla nastať, už počujem komentáre: „Veď si to predstavte, teraz v 21. storočí!? Tu v civilizovanej Európe? Nám sa to predsa nemôže stať...“ Celospoločenská diskusia však môže upozorniť verejnosť aj na takéto hrozby, donúti ju zamyslieť sa, spustí proces hľadania riešení, opatrení, krízových scenárov a bude základom na to, aby sa spoločnosť, štát, občania na takúto situáciu ako-tak pripravili.

Je dosť možné, že ekonomická kríza pominie, hospodárstvo sa znovu naštartuje, všetko bude opäť „fajn“ a k takejto skúške ani nedôjde. A ja som vás tu zbytočne stresoval. Obávam sa však, že nie celkom. Čakajú nás ďalšie skúšky, možno ešte ťažšie. Uvedomme si do dôsledkov hrozby globálneho otepľovania a následných klimatických zmien, signalizované ťažkosti s nedostatkom pitnej vody, znižujúce sa zásoby ropy a plynu a možné problémy s ich dostupnosťou a distribúciou atď. K tomu pripočítajme náboženské, etnické, sociálne rozbušky, rozmiestnené po celom svete, geopolitické a vojenské záujmy, globalizáciu... Nezabudnime na riziká pandémií a vedľajších dosahov technologického vývoja (genetické manipulácie, nanotechnológie, robotizácia a pod.). Niektoré hrozby sa môžu splniť skôr, niektoré v horizonte desaťročí, iné vôbec. Ale riziko, že sa tieto hrozby splnia, tu naozaj je. Vidím to tak, že nás čaká veľké skúškové obdobie, otázne je, ako ho zvládneme. Východiská musíme hľadať v spoločnom využívaní výsledkov špičkového ľudského intelektu, doplnenom o sociálne cítenie a spolupatričnosť. V celospoločenskej diskusii a hľadaní globálnych riešení. Mierovom riešení konfliktov a pokojnom spolunažívaní. Iba tak to spolu zvládneme...


PC REVUE 4/2009 OpenPark
Autor: Martin Drobný

PC REVUE

Na pošte vybavím všetko

Minulý mesiac ste si prečítali v úvodníku o tom, ako je to s Facebookom. Úvodník som nepísal ja, ale môj kolega Jožo. Tento krok som signalizoval dopredu, napriek tomu bola najčastejšia marcová otázka, či som už skončil s úvodníkmi, resp. či ešte vlastne som šéfredaktorom, prípadne či vôbec ešte žijem. Pravda je taká, že s úvodníkmi pokračujem a žijem... :-) Je jasné, že existuje pomerne široká skupina ľudí, ktorí v PC REVUE úvodník nevynechajú. Vieme o tom, že sú aj takí čitatelia, ktorí si v našom magazíne prečítajú len úvodník a Martinov Open Park, v redakcii familiárne nazývaný „závodník“. Verte, že je to pre nás dosť zaväzujúce. Ešte pár slov k predošlému vydaniu. Podľa vášho hodnotenia najväčšiu pozornosť pútal náš netradičný crash test a video z jeho realizácie. O videorecenzie a reportáže sa zaujímate čoraz viac. Crash test bol, samozrejme, kontroverzný článok a mali sme aj negatívne reakcie. Ale to už patrí k netradičným testom. Tak či onak, marcové číslo zlomilo rekord v predajnosti, dostali sme viacero mailov, že v niektorých stánkoch bol problém PC REVUE kúpiť. Toto v budúcnosti zlepšíme, aby ste sa k časopisu bez ťažkostí dostali. Toľko na úvod a ideme k hlavnej téme úvodníka, ktorou je tentoraz milovaná pošta a jej služby.

S poštou zápasíme roky, a to nielen my v redakcii, ale isto aj viacerí naši čitatelia, napríklad pri doručovaní PC REVUE. Svedčia o tom vaše maily, kde sa sťažujete na neskoré dodanie. Zatiaľ platí monopol na viaceré poštové služby, čo sa podľa mňa na ich úrovni aj podpisuje. Keď napríklad dostanem domov doporučenú zásielku alebo balík, tuším problém. Doručovateľ chodí doobeda, keď sú takmer všetci zamestnaní ľudia sú v práci. Nechá mi oznam, že som nebol zastihnuteľný a musím ísť po zásielku osobne na poštu. Ak si toto oznámenie nájdem v tej istý deň okolo 16. hodiny a idem hneď na poštu, mám smolu, lebo zásielka sa ešte nevrátila. Neraz mi pani za priehradkou poradila, aby som polhodinku počkal. Nuž, milá pani, len tak čakať pol hodiny kdesi na pošte je pre mňa dosť veľký luxus, keď tam nie je bezdrôtové pripojenie na internet.

Aj pokus o opakované doručenie u mňa takmer vždy dopadne rovnako. Ale je pravda, že by som si mohol nechať zmeniť adresu doručovania zásielky, len som to zatiaľ ešte nepoužil. Raz som však potreboval v pokoji dokončiť zopár článkov doma a poobede som našiel v schránke oznámenie, že sa mi pokúšali doručiť zásielku do vlastných rúk, ale nebol som zastihnuteľný. Doručovateľ ma už pozná natoľko, že sa ani neobťažoval zazvoniť. Veď som mu nikdy predtým neotvoril, a tak mi rovno hodil do schránky tradičné oznámenie. A to som si myslel, že ma už pošta nemá čím prekvapiť. Lenže som sa hlboko mýlil.

Ešte vlani som potreboval použiť pri styku so štátnou správou žiadosť s 50-korunovým kolkom. Na pošte som si pre istotu kúpil radšej hneď dva kolky. Jeden som použil na žiadosť, druhý mi ostal v peňaženke. Na prelome rokov sme prešli na euro a platnosť môjho kolka bola ohrozená. Pri jednej z návštev na pošte som sa spýtal, čo s tým. Povedali mi, že kolok je ešte počas prvých dní v roku platný, teda nie je dôvod, aby mi vrátili zaň peniaze. Ale keď sa stane nepoužiteľným, peniaze vrátia. Čas plynul, kolok sa stal neplatným. Jeden večer som v správach počul vyhlásenie, že pošta tento proces výrazne zjednodušila (zrejme bol teda predtým dosť komplikovaný) a teraz ide všetko hladko. Keď som si opäť našiel v schránke oznámenie, spojili sa vo mne všetky informácie a rozhodol som sa svojich 50 Sk nenechať len tak štátu pre nič za nič. Áno, pošta v tomto čase už kolky v korunách spracúvala, ale od mojej predstavy, že dám kolok a dostanem späť svojich vysnívaných 1,66 eura, to bolo dosť ďaleko. V skutočnosti som bol najprv nasmerovaný do tzv. pokladne, takej osobitnej diskrétnej miestnosti. Pani za priehradkou mi dala vypísať žiadosť smerovanú na ministerstvo financií. Pre istotu radšej hneď trojmo a vypisovať bolo treba, samozrejme, rukou a bez kopírovacieho papiera. So všetkými papiermi ma poslala zase pekne von. Rukou sa ja vlastne už len podpisujem, a tak som s tým trochu zápasil, medzitým som vybavil aj dva telefonáty. Keď som sa vrátil do pokladne a predložil žiadosti, pôvodná pani tam už nebola. Jej kolegyňa mi sucho oznámila, že pani pracuje len do 16:30 a teraz je 16:33, takže moja ďalšia šanca svitne najbližšie až zajtra ráno o pol deviatej. Priznávam, že v tejto chvíli by som sa bol normálne vzdal a 1,66 eura venoval asi na vianočné príspevky pre dôchodcov, ale už som vedel, že toto je téma na úvodník. Tak už som nešetril časom a na druhý deň sa dostavil na poštu. Správna pani tam ešte bola, odovzdal som svoje tri žiadosti a nedočkavo otváral peňaženku na 1,66 eura. Pani ma poučila, že kolok treba overiť, inými slovami, odoslať na kontrolné pracovisko, a až po jeho dôkladnej kontrole dostanem domov šek! Zrejme ide o nejakú hĺbkovú kontrolu, lebo dátum na žiadosti je 23. február a teraz je druhá polovica marca a ja nedočkavo deň čo deň vyzerám poštára so šekom. Zatiaľ však márne :-(. No aby som bol spravodlivý, toto nebude výmysel pošty, tá je len realizátorom toho, čo niekto za stolom vymyslel a nikdy v praxi nevyskúšal. Lenže pošta je priamo na rane, tak sa mi to s ňou spája. Práve preto sa vôbec nečudujem, ak mi občas predplatitelia píšu, že im už týždeň mešká dodávka PC REVUE, čo s tým teda urobím. Nuž, ja mám k pošte srdečný vzťah, ja na pošte vybavím všetko, stačí mi len napísať... :-)

Ale máme aj spokojných čitateľov v ďalekej Indii, hoci im dodávka PC REVUE nepatrne mešká. Náš priateľ Sandu v Bombaji patrí medzi stálych čitateľov, aktuálne mu pošta doručila už októbrové vydanie z minulého roka.

Poznámka: Tento odsek spolu s fotkami berte ako spomienku na nedávny 1. apríl, text nad ním je však založený na skutočnej udalosti.

Príjemné čítanie aprílového vydania a veľa trpezlivosti a optimizmu želá

19. marca 2009, Ondrej Macko


PC REVUE 4/2009 Editorial
Autor: Ondrej Macko


(pozn. foto len v printovej verzii)