utorok 12. januára 2010

PC REVUE - OpenPark

Fraktál náš každodenný

V posledných rokoch sa začalo veľa hovoriť o záhadnom roku 2012. Z médií k nám prúdia katastrofické scenáre o konci sveta, apokalyptické vízie o prepólovaní magnetického poľa Zeme, tornádach, megazemetraseniach, prebudení množstva sopiek, horotvorných procesoch, prelievaní morí cez kontinenty atď. Všetci sa pritom opierajú o mayský kalendár, ktorý sa končí v piatok 21. decembra 2012. V tento deň má podľa jeho vykladačov nastať koniec veku, koniec sveta, tak ako ho poznáme teraz.

Nechcem sa pridať k šíriteľom strachu, toho je medzi ľuďmi až-až. K médiám sa pridal už aj Hollywood uvedením rovnomenného filmu. Hoci som svojho času mal veľmi rád trilery a sci-fi, na tento film sa veru nechystám ísť a zazlievam tvorcom filmu, že sa nechali strhnúť a priživili sa na atraktívnej téme. Strachu je medzi ľuďmi totiž naozaj viac ako dosť a jeho ďalším šírením sa podieľame na dôsledkoch, o ktorých väčšina ľudí nemá ani potuchy.

Vysvetlení záhady konca mayského kalendára je viacero. Či už je to vystriedanie všetkých dvanástich znamení zverokruhu, ktoré sa udeje raz za 25 920 rokov, čo je takzvaný platónsky rok, alebo uzavretie viacerých astronomických megacyklov pohybov planetárnych sústav v centre našej galaxie. Spomína sa aj koniec hmotného, materiálne orientované 3D sveta a jeho transformácia do transcendentálnej piatej dimenzie.

Jedno z vysvetlení sa opiera o iné dôvody, ponúka iný scenár a pozdáva sa mi asi najviac. Vychádza zo spoluúčasti každého človeka na tvorbe reality, ktorú žijeme. Opiera sa v skratke asi o to, že každý človek svojimi myšlienkami, emóciami, túžbami, snami, ale aj konkrétnymi činmi spoluvytvára nielen svoju individuálnu realitu, ale aj realitu okolitého prostredia, iných ľudí a vlastne celého sveta. Každý jedinec predstavuje individuálny „vesmír“, ktorý je časťou, ale aj kópiou toho „veľkého“ vesmíru. Dobrý príklad na ilustráciu tohto vnímania sveta sú fraktály, ktorých základná vlastnosť je práve sebepodobnosť. Asi najznámejší fraktál je Mandelbrotova množina, ktorej vizuálna interpretácia nám vyráža dych svojou krásou, dokonalosťou a nekonečnosťou. Prepojenosť matematiky s naším reálnym prostredím dokumentujú prírodné tvary, ktoré možno modelovať práve vďaka fraktálnej geometrii: hory, mraky, snehové vločky, rieky atď.

Vráťme sa však k téme. Náš svet je taký, akí sme my, aký je každý z nás. My ľudia sme plne zodpovední za stav nášho sveta. Za znečistené prírodné prostredie, za vojny, kriminalitu, hlad, za chudobu, utrpenie atď. To nie je vina a zodpovednosť iných štátov či národov niekde ďaleko na opačnom konci sveta, tam, kde sa deje niečo mimoriadne, kde sú vojny či prírodné katastrofy. To platí na úplne každého z nás. Každý z nás sa podieľa svojimi myšlienkami a skutkami na podobe sveta okolo nás. Ak nás ovláda ego, ak sú naše hlavy plné negatívnych myšlienok a emócií, strachu, hnevu, závisti, nechtiac nimi znečisťujeme nielen svoj osobný vesmír, ale aj ten „veľký“ spoločný. Ak naše skutky nie sú konané s dobrým úmyslom, s bezpodmienečnou láskou, ťažko môžeme čakať pozitívny ohlas od iných. Ak sa nenaučíme odpúšťať chyby iným, ťažko bude odpustené nám. Ak je náš vnútorný vesmír plný chaosu, úzkosti a tmy, ťažko bude náš spoločný svet plný pokoja, radosti, harmónie a lásky. Toto všetko sú myšlienky a hodnoty, ktoré nám sú veľmi dobre známe už tisíce rokov, ibaže sa ich v praktickom živote málo držíme. Musíme si preto uvedomiť našu plnú osobnú zodpovednosť za to všetko, čo sa okolo nás deje. Či už v tom našom individuálnom živote, alebo následne tom spoločnom, celosvetovom. Dobrá správa je, že na to, aby sme dali do poriadku chaos, utrpenie či negativitu na tej „vesmírnej“ makroúrovni, stačí, aby sme si dali do poriadku ten náš vlastný maličký mikrovesmír. O ostatné sa už postarajú zákonitosti fraktálnej matematiky. Stačí, aby sme v tom našom malom mikrovesmíre mali čistučko upratané a aby v ňom stále svietilo svetielko... :-) Popremýšľajte, ako na to. Ak budete hľadať, svoju cestu si už určite nájdete.

Rok 2012 preto môže byť určitý prelom v tom, aký bude náš svet, či v nás ľuďoch preváži poriadok, dobro, svetlo, láska alebo zlo, tma a chaos. A teda či nastane nová, lepšia éra v histórii ľudstva alebo postupná skaza a zánik. Máme našťastie ešte stále na výber, hoci čas sa kráti. Ja som za tú prvú možnosť.

PC REVUE 1/2010 OpenPark
Autor: Martin Drobný

PC REVUE

Keby niečo...

Ani sme sa nenazdali a je tu prvé číslo v tomto roku. Nie je žiadne tajomstvo, že PC REVUE robíme tak, aby bolo pripravené na distribúciu hneď na začiatku mesiaca, a teda januárové číslo sme odovzdali do tlačiarne tesne pred Vianocami. Môj príbeh sa tak odohráva v hektickom období, poznačenom predvianočnou atmosférou. Stále mám rád túto atmosféru, lebo vo vzduchu cítiť vôňu ihličia, vareného vínka a pečených gaštanov. A ľudia sú k sebe trošku milší. Neznášam však striehnutie na parkovacie miesto pred obchodnými centrami, zháňanie darčekov na poslednú chvíľu a celé to nákupné šialenstvo. Myslím, že sme už stratili pôvodný význam Vianoc, keď fyzickým darčekom bol vlastne len stromček a podstatné bolo to, aby bola celá rodina spolu. Vianoce sa dnes stali hlavne marketingovou príležitosťou na najlepšie preteky v nakupovaní. Pri pohľade na davy ľudí vychádzajúcich z nákupného strediska s preplnenými košíkmi je mi aj ťažko uveriť, že sme skutočne uprostred hospodárskej krízy. Ale je mi jasné, že veľká skupina ľudí sa tentoraz musela uskromniť pri nákupoch.

Práve pred Vianocami máme v redakcii plné ruky práce, lebo je to kratší mesiac ako iné. Znamená to urobiť všetko skôr, navyše pred Vianocami sa konajú koncoročné akcie firiem, na ktorých je dobré zúčastniť sa. Tento rok ich však bolo viditeľne menej. Do toho všetkého sa pri finalizácii januárového vydania pritrafil problém s autom. Ročne najazdím asi 40-tisíc kilometrov, v aute vlastne aj bývam, občas sa zmení na moju kanceláriu. Pôvodne jagavé čalúnenie v teplom bledom odtieni postupne zmenilo farbu na neutrálnu, ktorá sa už viac zašpiniť nedala. Pred koncom roka má byť auto čisté, dal som ho teda vyčistiť v špecializovanej firme. Čistenie zabralo celý deň a za 50 EUR to naozaj stálo za to. Zamestnanec a majiteľ firmy v jednej osobe bol na svoje dielo patrične hrdý, spomínal čosi o osobnom rekorde v čistení takéhoto zašpineného auta, ale to som už ja hrdo odchádzal domov. Pred domom som ešte drobné škrabance na nárazníkoch prestriekal krycím sprejom. Ako som končil, išiel okolo sused a spýtal sa ma: „Zase máte nové auto a znova tá istá značka?“ Tak už som bol s výsledkom spokojný a hrdo som brázdil cesty autom ligotajúcim sa viac ako náš umelý vianočný stromček. Spolucestujúcim som prízvukoval, aby si očistili nohy, sám som začal uvažovať nad papučkami za volantom. Jednoducho, to auto sa stalo opäť mojím dieťatkom, o ktoré som sa vzorne staral. Po troch dňoch od kompletnej očisty však do mňa nabúrala statná dodávka. Možno poznáte ten pocit, keď sa k vám blíži druhé auto, vidíte ho v spätnom zrkadle a cítite, že už je nevyhnutne vo vás. No nemôžete nič urobiť, len čakať, čo z toho bude. U mňa to bolo rozbité zadné svetlo a preborený nárazník. Ono sa to môže stať každému a vodič, ktorý nehodu zavinil, prebral celú vinu na seba. Keďže policajti v snahe znižovať nehodovosť zaujali stratégiu, že drobnejšie nehody radšej nebudú ani evidovať, vybavili sme to rýchlo spísaním záznamu o nehode. Keďže obidve vozidlá boli schopné jazdy, rozišli sme sa domov. A potom sa to všetko začalo... :-)

Poisťovne dnes už fungujú moderne, udalosť môžete nahlásiť aj cez webový formulár, nevyhnutné je však aj telefonické nahlásenie. Pri telefonovaní vás upozornia, že váš hovor bude nahrávaný (údajne na skvalitnenie služieb), a po chvíľke sa dopracujete k „živému“ operátorovi. Tu zistíte, že zákonná poistka neslúži celkom na to, o čom ste doteraz boli presvedčení. Presnejšie povedané, neslúži na preplatenie celej sumy, ak vám spôsobí škodu niekto iný. Auto som mal tri roky, malo najazdených 130-tisíc km a na poškodené diely treba uplatniť amortizáciu. Operátor vyhlásil, že to bude aj 60 % pôvodnej sumy. Rozumiem amortizácii, len mi akosi chýba vysvetlenie, prečo by som ju mal platiť práve ja? Veď som nežiadal, aby do mňa niekto narazil, navyše som mal nové svetlo a nárazník. Veď tie pôvodné sa po očiste leskli viac ako nové. Nerozumiem ani tomu, ako sa prejaví amortizácia na zadnom svetle. Podľa mňa, pokiaľ je celé, funguje rovnako dobre aj po troch rokoch. Navyše výber poisťovne nemáte ako ovplyvniť. Takýto prípad totiž riešite v poisťovni, ktorú si vybral druhý vodič na poistenie zo zákona, vy musíte nasledovať jej pravidlá.

Operátor ma teda poučil, že buď si zoženiem presne také staré náhradné diely, ako je vozidlo (:-)), alebo nechám vymeniť diely nové a zvyšnú časť vyriešim z havarijnej poistky. Inými slovami, jednu vec som už zrazu riešil s dvoma rôznymi poisťovňami. Nasledovala obhliadka, na ktorej mi odporúčali značkový servis, lebo tam majú zmluvný vzťah. To znelo optimisticky, ako keby som neskôr nemusel nič platiť a auto si hneď prevezmem. Technik však dlho špekuloval nad tým, či ten nárazník nie je vlastne nejaký starý a už opravovaný, keď vyzerá tak dobre a je nastriekaný sprejom. Nabudúce si dám pozor, že auto nemám príliš „glancovať“. Celé vybavenie papierov spolu s obhliadkou zabralo asi dva dni, ktoré mi riadne chýbali pri finalizácii tohto čísla.

Úplne iný oriešok je potom značkový servis. Prijímací technik je síce v obleku, natiahnu vám na sedačku a volant umelohmotný poťah, ale keď sa chcete nahlásiť na opravu, objednajú vás tak najskôr o desať dní. Bolo veľké šťastie, že auto bolo funkčné, dalo sa teda používať. Keď som prišiel do servisu, svietila na mňa tabuľa oznamujúca horibilné hodinové sadzby technikov. Zaujímavé je, že nikde neuvádzajú, koľko zaplatia oni mne, keď čakám aj hodinu na odovzdanie alebo vyzdvihnutie auta. No dodávka náhradných dielov, obhliadka i ukončenie opravy trvali zase ďalší čas. Keď som sa už tešil na prebranie auta, zistil som, že ten optimisticky znejúci zmluvný vzťah s poisťovňou v praxi znamená, že buď opravu zaplatím na mieste a peniaze neskôr dostanem, alebo počkám na tzv. krycí list, ktorý vystaví poisťovňa po ukončení prípadu. Na to majú lehotu 15 dní po dodaní všetkých potrebných dokladov. Ako som po 16 dňoch zistil, veľa závisí od toho, ako dôrazne im telefonujete a vyhrážate sa všetkým možným. Medzitým auto čakalo pekne odložené na dvore servisu a tíško sa tešilo na opätovné používanie.

Vyzerá to teda tak, že niektoré poisťovne sú veľmi rýchle vtedy, keď máte zaplatiť peniaze vy, ale keď to má byť opačne, ide to ako z chlpatej deky. Osobne by som si to predstavoval ako v reklame – nahlásim udalosť, nechcem mať ďalšie starosti, všetko zariadi niekto iný z poisťovne. A medzitým by ešte mohli zadarmo požičať iné auto. Ale to sa už asi musím prebudiť zo sna...

Prajem všetkým čitateľom šťastný nový rok, veľa pohody, zdravia a príjemné čítanie nielen januárového vydania PC REVUE.

PC REVUE 1/2010 Editorial
Autor: Ondrej Macko

QUARK

Milí priatelia,

úprimne si myslím, že Európska únia ako projekt nadnárodnej spolupráce je vynikajúca idea. Ako realita už menej, ale čo je bez problémov? Lenže taká veľká a vážená inštitúcia by sa mala správať primerane k svojmu poslaniu a možnostiam. Nemala by vytvárať konglomerát niekedy minimálne zvláštnych riešení či nesystémových prístupov občas zaváňajúcich hrubým protekcionárstvom, inokedy zaujímať pozíciu nechápajúceho sváka.
Mal a mohol to byť spoločný domov pre 500 miliónov ľudí, ktorí by tvorili rodinu rovnoprávnych občanov bez ohľadu na veľkosť štátu, kde by okrem rovnoprávnosti mala vládnuť spravodlivosť, rovnaký prístup bez princípu bližšej košele. Napríklad požiadavka Francúzska, aby nejaký inštitút EÚ bol aj na ich území, nemôže byť dôvodom na to, aby Európsky parlament zasadal v Štrasburgu. Aby sa tam len kvôli tomu sťahovalo z Bruselu každý mesiac všetkých vyše 700 poslancov a okolo 10 000 úradníkov. Veď niektoré širokej verejnosti známe riešenia vyvolávajú skôr úsmev počnúc debatami o veľkosti a tvare pestovaných uhoriek až po určenie maximálnej intenzity zvuku v slúchadlách. Niežeby neboli občas racionálne, no logické by bolo postupovať metódou hlavného článku. Aj poľnohospodárska politika EÚ je ukážkou čudných praktík, ak nie neschopnosti. S tým si neporadíme. No nemali by sme možnosť pomôcť si aj sami a doma? Naťahovaním ruky a lamentovaním sa nikam nedostaneme.
Naši farmári, predtým roľníci, si sťažujú na zlú dotačnú politiku, nízke výkupné ceny, tlak obchodných reťazcov. So všetkým zrejme možno súhlasiť, no nie sú iné cesty? V rámci niekedy až šialenej privatizácie sme rozpredali do sveta takmer všetko, čo sme mali a uvoľnili sme priestor podnikateľom zo zahraničia. A tak sa stalo, že my nemáme slovenskú ekonomiku (z hľadiska produkcie), ale naša vlasť je priestor, na ktorom prebiehajú ekonomické procesy iných štátov. Predali sme mliekarne, pivovary, pekárne a ďalšie prvky potravinárskej infraštruktúry, likvidujeme chovy hospodárskych zvierat a – dovážame. Hoci sme malý štát, stali sme sa pre mnohých zaujímavými a dovážame hlava-nehlava.
No, mali sme šťastie, predsa nám niečo ostalo. Do brutálnej privatizácie, našťastie, nespadli potravinárske predajne Jednoty, a tak máme k dispozícii najväčšiu a súčasne domácu obchodnú sieť potravinárskeho tovaru. Chybičkou krásy, ktorú možno odstrániť, je, že predajne Jednoty sú podľa prieskumov médií najdrahšie. A to naznačuje aj riešenie. Nie rýchle, ale možné. Vylievanie mlieka v uliciach a na polia ako znak protestu je takmer svätokrádež. Úradníkov ani u nás, ani v Bruseli to nerozhádže a my sa správame ako barbari. Máme dosť komôr, zväzov, združení a iných štruktúr, ktoré by si mali namiesto pokojného sedenia v kanceláriách a dôstojného vystupovania v televízii poriadne rýchlo vyhrnúť rukávy a naozaj makať. Vypracovať plán postupného spracovania poľnohospodárskych produktov. Upozorniť Jednotu, že ich prvoradým cieľom nie je zisk, ale pomoc a spolupráca. Treba vytvoriť združenie slovenských výrobcov, spracovateľov a predajcov potravín. Tak môžeme mať za pár rokov vlastné domáce výrobne aj predajne a zisk nepoputuje za hranice Slovenska, zostane doma.
Zdá sa vám, že ide o sci-fi? Uvedomme si, že keď Samuel Jurkovič pred vyše 160 rokmi zakladal v Sobotišti prvé družstvo, bola hospodárska situácia na Slovensku oveľa horšia než teraz. Pochopili ho a družstevníctvo, ako forma združovania zdrojov, možností a hlavne rozvoja spolupráce, prinieslo úrodu. Môže aj dnes. Ak sa, pravda, nebudú hľadať výhovorky, ako to nejde. Keď sa na to dáme, bude to strmá cesta, no nepochybne, lebo to vyplýva z definície, aj úspešná.

Váš
Eduard Drobný

QUARK 1/2010 Editorial
Autor: Eduard Drobný