utorok 12. januára 2010

QUARK

Milí priatelia,

úprimne si myslím, že Európska únia ako projekt nadnárodnej spolupráce je vynikajúca idea. Ako realita už menej, ale čo je bez problémov? Lenže taká veľká a vážená inštitúcia by sa mala správať primerane k svojmu poslaniu a možnostiam. Nemala by vytvárať konglomerát niekedy minimálne zvláštnych riešení či nesystémových prístupov občas zaváňajúcich hrubým protekcionárstvom, inokedy zaujímať pozíciu nechápajúceho sváka.
Mal a mohol to byť spoločný domov pre 500 miliónov ľudí, ktorí by tvorili rodinu rovnoprávnych občanov bez ohľadu na veľkosť štátu, kde by okrem rovnoprávnosti mala vládnuť spravodlivosť, rovnaký prístup bez princípu bližšej košele. Napríklad požiadavka Francúzska, aby nejaký inštitút EÚ bol aj na ich území, nemôže byť dôvodom na to, aby Európsky parlament zasadal v Štrasburgu. Aby sa tam len kvôli tomu sťahovalo z Bruselu každý mesiac všetkých vyše 700 poslancov a okolo 10 000 úradníkov. Veď niektoré širokej verejnosti známe riešenia vyvolávajú skôr úsmev počnúc debatami o veľkosti a tvare pestovaných uhoriek až po určenie maximálnej intenzity zvuku v slúchadlách. Niežeby neboli občas racionálne, no logické by bolo postupovať metódou hlavného článku. Aj poľnohospodárska politika EÚ je ukážkou čudných praktík, ak nie neschopnosti. S tým si neporadíme. No nemali by sme možnosť pomôcť si aj sami a doma? Naťahovaním ruky a lamentovaním sa nikam nedostaneme.
Naši farmári, predtým roľníci, si sťažujú na zlú dotačnú politiku, nízke výkupné ceny, tlak obchodných reťazcov. So všetkým zrejme možno súhlasiť, no nie sú iné cesty? V rámci niekedy až šialenej privatizácie sme rozpredali do sveta takmer všetko, čo sme mali a uvoľnili sme priestor podnikateľom zo zahraničia. A tak sa stalo, že my nemáme slovenskú ekonomiku (z hľadiska produkcie), ale naša vlasť je priestor, na ktorom prebiehajú ekonomické procesy iných štátov. Predali sme mliekarne, pivovary, pekárne a ďalšie prvky potravinárskej infraštruktúry, likvidujeme chovy hospodárskych zvierat a – dovážame. Hoci sme malý štát, stali sme sa pre mnohých zaujímavými a dovážame hlava-nehlava.
No, mali sme šťastie, predsa nám niečo ostalo. Do brutálnej privatizácie, našťastie, nespadli potravinárske predajne Jednoty, a tak máme k dispozícii najväčšiu a súčasne domácu obchodnú sieť potravinárskeho tovaru. Chybičkou krásy, ktorú možno odstrániť, je, že predajne Jednoty sú podľa prieskumov médií najdrahšie. A to naznačuje aj riešenie. Nie rýchle, ale možné. Vylievanie mlieka v uliciach a na polia ako znak protestu je takmer svätokrádež. Úradníkov ani u nás, ani v Bruseli to nerozhádže a my sa správame ako barbari. Máme dosť komôr, zväzov, združení a iných štruktúr, ktoré by si mali namiesto pokojného sedenia v kanceláriách a dôstojného vystupovania v televízii poriadne rýchlo vyhrnúť rukávy a naozaj makať. Vypracovať plán postupného spracovania poľnohospodárskych produktov. Upozorniť Jednotu, že ich prvoradým cieľom nie je zisk, ale pomoc a spolupráca. Treba vytvoriť združenie slovenských výrobcov, spracovateľov a predajcov potravín. Tak môžeme mať za pár rokov vlastné domáce výrobne aj predajne a zisk nepoputuje za hranice Slovenska, zostane doma.
Zdá sa vám, že ide o sci-fi? Uvedomme si, že keď Samuel Jurkovič pred vyše 160 rokmi zakladal v Sobotišti prvé družstvo, bola hospodárska situácia na Slovensku oveľa horšia než teraz. Pochopili ho a družstevníctvo, ako forma združovania zdrojov, možností a hlavne rozvoja spolupráce, prinieslo úrodu. Môže aj dnes. Ak sa, pravda, nebudú hľadať výhovorky, ako to nejde. Keď sa na to dáme, bude to strmá cesta, no nepochybne, lebo to vyplýva z definície, aj úspešná.

Váš
Eduard Drobný

QUARK 1/2010 Editorial
Autor: Eduard Drobný

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára