sobota 1. júla 2006

QUARK

Milí priatelia,
život je plný paradoxov, čím sú kvalitnejšie televízory,
tým ponúkajú horšie programy. Čím je dokonalejšia komunikačná technika, tým
horšie správy šíri... Príkladov je nadostač, predsa sa vrátim k televízii. Tá
začala v súlade s čudným trendom špecifického vyjadrovania sa zavádzať termíny
ako je – nový formát (druh relácie), reality šou (hromadné označenie priameho
prenosu alebo záznam skutočných udalostí vrátane zasadania parlamentu) a v
niektorých prípadoch vnášať do domácností „formát“, ktorý je už za hranicou
slušnosti a únosnosti. Dôvodom sú, samozrejme, peniaze. Programy hlásajúce
zvrátený vkus a glorifikujúce abnormality, či poklesnuté životné princípy sú
vzrušujúce, priťahujú divákov, zvyšujú sledovanosť aj tržby za reklamy. Poviete
si, niečo znesieme. Jasné, ale kde sú hranice? Táto otázka je oprávnená, lebo v
týchto programoch vidno gradáciu zvrátenosti. Nemecký spisovateľ Gerd Prokop
napísal pred časom sériu poviedok Kto by už kradol nohy. Je to výborne a sviežo
napísaný text. Autor v jednom príbehu píše ako sa stalo zvykom každý rok
počítačom vylosovať jedného obyvateľa, ktorý je určený na legálne zabitie.
Dostane 24- hodinový náskok a potom odštartujú špeciálnu poľovačku, ktorá vždy
skončí rovnako. Jasné, sci-fi. Ale naozaj? Nedovádza nás klesajúca kultúra
niektorých TV programov do tesných hraníc tejto abnormálnosti? Neprekoná ju?
Začínam sa toho báť. Vojnu v priamom prenose sme zažili. Mimochodom, nenesie
násilné šírenie „demokracie“ podobné prvky? Čo s tým? Mali by sme si spomenúť na
slová našej hymny – zastavme ich bratia. Každý z nás, vrátane našej novej vlády,
ktorá by sa mala starať aj o duševné zdravie ľudí a pokiaľ možno lepšie, ako tá
minulá o naše telá. Je to jedna z jej úloh, inak by nám na „riadenie“ štátu
stačili peňažné ústavy a počítače.
Kvalitnejšia technika by mala logicky prinášať aj kvalitnejšiu nadstavbu,
inak nemá zmysel. A aj toto je z veľkej časti v našich rukách.
Nezabudnime, že tejto zodpovednosti sa nezbavíme, aj keď
sa budeme tváriť ako čerstvé a nič o živote nevediace bábätká.
Od tohto čísla preberá redakčnú štafetu nová šéfredaktorka – Ing. Jana Matejíčková.
Jej kvalifikačné aj osobnostné predpoklady, znalosť QUARKu a jeho problematiky dáva
záruku, že prichádza do redakcie správny človek. Držím mu palce, prosím aj vás o
priazeň a – nelúčim sa s vami. O mesiac sa tu opäť stretneme.

Váš
Eduard Drobný

QUARK 7/2006 Editorial
Autor: Eduard Drobný

PC REVUE

Obeť moderných technológií?

Tak sa to stalo – raz po príchode do práce som zistil, že nám nefunguje internet! Okamžite som si uvedomil, že čoraz viac operácií začína byť od moderných technológií totálne závislých. „Bez spojenia niet velenia,“ hovorievalo sa ešte v časoch, keď vojenská služba bola povinná. A je to veru pravda. Zistil som, že si už len tak neviem zistiť, čo sa nové stalo doma a vo svete, ako sa majú moji známi, kto má aké problémy, čo som neurobil a pod. Navyše bez internetu nemám dohľad nad príspevkami. Niektorí naši redaktori sú externí, a tak sa postupom času ICQ pre mňa stal základným pracovným nástrojom na okamžitú komunikáciu s ľuďmi, ktorí sú vzdialení aj sto kilometrov. V súčasnosti je to však pre mňa nástroj aj na kolegov vo vedľajšej kancelárii, veď je to jednoduchšie... 
Takže keď nie je internet, v podstate mám zviazané ruky. Môžem maximálne robiť s izolovaným počítačom a to už veru nie je to pravé orechové. Ešte horšie je, keď nie je elektrina, potom počítač vlastne nemôžete spustiť (jedine azda notebook na batériu a to je riešenie na pár hodín). Je to možné, že by sa fakt doba tak radikálne zmenila? Pyramídy predsa boli postavené bez toho, aby mali Egypťania elektrinu, mobilné telefóny, o internete ani netušili. Napriek tomu zanechali po sebe dielo, pred ktorým aj dnes stojíte s otvorenými ústami. Ako to len zvládli?
Vo využívaní moderných technológií som pokročil tak ďaleko, že som reálne začal nakupovať v elektronických obchodoch. Najprv v zahraničí, a to pomocou medzinárodnej platobnej karty. Priznám sa, s maličkou dušičkou, veď som na príslušnom účte mal nemalú sumu nasporených peňazí. A posielať „vzduchom“ všetky dôverné údaje z karty, to som zo začiatku považoval za adrenalínový šport. Nakoniec som sa však rozhodol, túžba po vyhliadnutom tovare bola predsa len väčšia ako rizikový stupeň.
Tovar som si teda vybral a rozhodol sa zaplatiť, lenže... Také ľahké to zase nebude. Platba jednoducho neprešla, hlásenie bolo zhruba v tom duchu, že som nezadal platné číslo karty. Opakoval som to párkrát, ale nič. No, veď využijem moderné technológie. Vybral som si formu telefonickej pomoci a využil som zelené číslo mojej banky. Zistil som, že banka v predvolenom stave zablokovala akúkoľvek možnosť platby cez internet. Zrejme majú svoje skúsenosti, takto predsa len musím zobrať zodpovednosť na seba...
Na povolenie tejto služby však žiadna moderná technológia nezaberala, musel som sa pekne-krásne vybrať do pobočky, vyčkať rad, perom vyplniť údaje (no strašné ) a po piatich dňoch som mohol veselo nakupovať. Odvtedy nakupujem cez zahraničné obchody a zatiaľ všetko funguje. Tovar prinesie obyčajne kuriér, ja podpíšem a vybavené. Nikto ma zatiaľ neobral o peniaze – no, uvidíme ako dlho.
A vyskúšal som aj slovenský internetový obchod. Ako iste tušíte, moje skúsenosti boli trochu odlišné. Objednal som si MP3 prehrávač, ktorý som si vybral na základe nášho testu v predchádzajúcom vydaní. Spôsoby dodávky zvoleného obchodu boli rozličné, ale všetky pomerne drahé. Nakoniec som sa rozhodol pre osobné prevzatie tovaru. Vybral som si elektronický obchod, ktorý má v názve aj slovo „expert“. Zo začiatku všetko fungovalo na 100 percent, tovar som si vybral, zrealizoval objednávku a pre väčšiu istotu zanechal aj mobilné číslo. Na druhý deň ma obchodník informoval, že tovar zatiaľ nemajú, ale budú mať o týždeň. Nuž čo, veď inú šancu ani nemám. Po týždni som sa dostavil do „kamennej“ podoby elektronického obchodu. MP3 prehrávač ma už čakal, ale bol rozbalený . Predavač predo mnou asi 10 minút kontroloval kompletnosť dodávky, značne zmätený z toho, čo tam vlastne má byť. Neviem presne, načo to kontroloval, veď aj tak by nemal odkade chýbajúce príslušenstvo doplniť. Navyše mi dal do ruky prehrávač, aby som ho skontroloval, prirodzene, bez batérie. Možno očakával, že dokážem generovať elektrickú energiu a takto vyskúšať jeho činnosť, ale toto fakt neviem. A už vôbec nerozumiem, prečo ho vôbec rozbaľoval, a to bez mojej prítomnosti! MP3 prehrávač som totiž chcel venovať ako darček, teraz to vyzerá, ako keby som ho používal. Po (z jeho strany) úspešnej kontrole som sa spýtal na slovenský návod. Niežeby mi bol veľmi potrebný, ale zákon o predaji tovaru na našom území hovorí jasne. Dohodli sme sa, že návod pošle neskôr (naozaj po týždni sa objavil, všetka česť). Finále tohto obchodu však bola forma platby – ako človek odchovaný na moderných technológiách som v elektronickom obchode počítal s tým, že to zaplatím svojou kartou. Ale nie... „Jedine hotovosť,“ oznámil predajca. A dodal: „Tu za rohom je banka, ľahko si vyberiete peniaze z automatu.“ No hej, ibaže „za rohom“ bolo prakticky cez štvorprúdovú cestu a bankomat, prirodzene, nepatril mojej banke, takže som navyše zaplatil medzibankovú operáciu.
Nuž, opäť si budem musieť zvyknúť, že nie všetko sa dá vybaviť elektronicky. Veď sú ľudia, ktorí pokojne žijú aj bez toho, aby čo len raz v živote napísali trikrát po sebe písmeno w...
Príjemné čítanie letného júlového čísla praje
Ondrej Macko

PC REVUE 7/2006 Editorial
Autor: Ondrej Macko

PC REVUE - OpenPark

Open park: Dočkáme sa bezpečnosti na cestách?

Neviem, či evidujete diskusiu okolo zavádzania elektronického mýta. V súčasnosti existuje viacero technológií. V niektorých krajinách, napr. v Nemecku, sa používa systém, ktorý zisťuje polohu áut cez GPS a cez mobilnú sieť GSM posiela dáta do centrály dispečerského pracoviska. V iných krajinách (napr. Rakúsko) sa zase používa mikrovlnný systém, ktorý nesleduje celú trasu vozidla, pretože každá spoplatnená časť cesty je ohraničená vstupnou a výstupnou bránou, cez ktorú musí každé auto prejsť. Iné systémy sú založené na metóde rozpoznávania evidenčných čísel vozidiel alebo využívaní čipov RFID. Každý zo systémov má svoje výhody, nevýhody, niektoré vyžadujú inštaláciu špeciálneho zariadenia aj do auta, rôzna je ich presnosť, cenová náročnosť atď. Jedno je však isté – elektronické mýto bude aj u nás (pre nákladné autá od roku 2008, pre osobné od roku 2011), ide len o to, pre ktoré riešenie sa ministerskí úradníci rozhodnú. EÚ však chce po roku 2008 zjednotiť všetky systémy mýtneho a prejsť výhradne na satelitné riešenie.
Štát si od zavedenia elektronického mýta sľubuje zvýšiť príjem z poplatkov za využívanie diaľnic a nás šoférov čaká hádam spravodlivejší systém ich spoplatňovania. Bude to možno fungovať tak, že každý šofér dostane na základe miery využívania spoplatňovaných ciest na konci mesiaca vyúčtovanie, ktoré bude treba uhradiť. Asi bude takisto možné sledovať cez internet aktuálny stav konta, počet najazdených kilometrov atď. Tie riešenia, ktoré poskytujú aj presnú lokalizáciu, umožnia aj monitorovanie trasy auta a napríklad následné generovanie knihy jázd pre zamestnávateľa. Takéto riešenia, samozrejme, nie sú nové a už niekoľko rokov sú aj u nás dostupné väčšinou na báze GPS/GSM, ktoré využívajú podniky na sledovanie pohybu svojich vozidiel (Car Monitoring System, Fleetware, CarNet, RACAR DT, Automonitor...). Do budúcnosti možno očakávať zvyšovanie presnosti lokalizácie satelitného systému Galileo, ktorý by mal byť ešte presnejší ako GPS, pričom by mal garantovať presnosť lokalizácie asi 1 m. A keďže Galileo je európsky projekt, je viac ako isté, že EÚ bude presadzovať, aby sa v budúcnosti po roku 2008 používali výhradne služby Galilea. Celoeurópske využívanie systému s takouto presnosťou môže priniesť úplne nové momenty v dopravnej prevádzke. A tu sa utvára priestor na naše úvahy.

Takáto presnosť už totiž umožní monitorovať nielen trasu vozidla, ale aj to, v ktorom jazdnom pruhu sa príslušné auto nachádza. Pri napojení sa na centrálu a nepretržitom posielaní aktuálnych dát o polohe a ich porovnaním s cestnou mapou by tak bolo možné sledovať aj dodržiavanie dopravných predpisov: prechádzanie cez plnú čiaru, dodržiavanie dopravných obmedzení, napr. povolenej rýchlosti, zákazov vjazdu, zákazov odbočenia atď. Pokiaľ bude centrálny systém takto monitorovať prevádzku všetkých vozidiel, bude vedieť vyhodnocovať aj ich vzájomnú polohu a napríklad rozpoznať nebezpečné predbiehanie, nedodržiavanie bezpečných odstupov, nedanie prednosti a pod. Teoreticky by tak bolo ľahké identifikovať všetkých cestných pirátov, čomu by som sa osobne veľmi potešil... 
Mesačná faktúra za používanie ciest by tak už mohla rovno obsahovať aj položku Dodržiavanie dopravných predpisov, kde by sme sa dozvedeli, ako sa každému z nás darilo príslušný mesiac jazdiť podľa predpisov... Že by to bol koniec dopravných policajných hliadok?

Nemusíme však uvažovať len o represívnej zložke takéhoto dopravného systému. Keďže budú k dispozícii aj informácie o dopravných obmedzeniach (stavebných prácach na ceste), zlých poveternostných podmienkach (hmla, námraza, záveje, záplavy...), nadrozmerných nákladoch, haváriách, pokazených semaforoch atď., nebude problém spätne tieto informácie posunúť šoférom v personalizovanej forme. Každý bude dostávať iba tie informácie, ktoré sa týkajú jeho aktuálnej polohy v rámci stanoveného okruhu (5, 10, 50 km...), bude ich dostávať vtedy keď to bude chcieť alebo potrebovať, prípadne si to vynúti dopravná situácia. V súčasne všetci oceňujeme rozhlasové dopravné informácie o obmedzeniach a hliadkach, ktoré však chodia iba v preddefinovaných časoch, a nie vtedy, keď to chcete vy, a informujú vás nielen o tom, čo sa vás týka, ale aj o tom, čo sa deje na opačnom konci republiky...

Samozrejme, môžeme sa posunúť v týchto úvahách ešte ďalej a predstaviť si, kam až možno doviesť kontrolu nad cestnou premávkou. Technicky totiž nie je problém napojiť elektroniku ovládajúcu motor na komunikačný a informačný systém vozidla napojeného na centrálny dispečing. Pokiaľ by to bolo nevyhnutné (napr. v záujme priveľkého ohrozenia bezpečnosti ostatných vozidiel zo strany cestného piráta), takémuto previnilcovi by dispečing na diaľku aj proti jeho vôli znížil rýchlosť, prípadne ho odstavil na kraji cesty. To už sa síce dostávame trochu do témy Veľký brat a spol., ale je to pekný príklad na ďalšie úvahy typu „kde sa končí osobná sloboda jednotlivca a kde sa začínajú záujmy väčšiny“ (v tomto prípade bezpečnosť ostatných šoférov). Myslím, že v blízkej budúcnosti si bude musieť naša spoločnosť tieto témy veľmi dôkladne rozdebatovať.

PC REVUE 7/2006 OpenPark
Autor: Martin Drobný