streda 25. marca 2009

BCMOBIL & TECHBOX

Sviatok mobilov

Už po štvrtýkrát sa v polovici februára stala Barcelona miestom najväčšieho a najvýznamnejšieho telekomunikačného kongresu GSMA Mobile World Congress 2009. Každý, kto vo svete mobilných technológií niečo znamená, si výstavu nenechal ujsť. A tak sa tu opäť stretli stovky vystavovateľov, medzi ktorými nechýbali najznámejší výrobcovia mobilných telefónov, navigačných zariadení a príslušenstva, dodávatelia hardvérových či softvérových riešení pre mobilné telefóny a služby mobilnej komunikácie, ako i mobilní operátori. Konečne sme sa dočkali reálneho mobilného telefónu s projektorom, ktorý predstavil Samsung a dostane sa i do Európy.

Boli sme tiež svedkami toho, že mladý dotykový operačný systém Symbian S60, ktorý poznáme z Nokie 5800 XpressMusic, sa stal základom vlajkových lodí svetových výrobcov, konkrétne Samsung Omnia HD či Sony Ericsson Idou. Veľmi príjemne prekvapil výrobca LG, ktorý uviedol nové dotykové rozhranie telefónov 3D S-Class, mobil s priehľadnou klávesnicou či uskutočnil videohovor prostredníctvom videohodiniek. Nokia oznámila, že spustí špecializovaný obchod contentu Ovi Store a T-Mobile sa ukázal službou web´n´walk vylepšenou o widgety, prostredníctvom ktorých získate rýchly prístup k službám ako YouTube, Facebook, eBay či MySpace. Príjemne nás prekvapila aj slovenská spoločnosť Sygic, ktorej navigačná aplikácia Sygic Mobile 2009 funguje aj na Apple iPhone. Ale nebudem všetko prezrádzať, radšej si nalistujte našu reportáž priamo z centra diania.

Kríza, kríza, kríza... počujeme z každej strany. Neberte to ako výhovorku na krízu, ale faktom je, že aj náš časopis reaguje na stagnáciu trhu. Práve preto v rukách držíte dvojčíslo 3-4/2009 a aj ďalšie vydanie BCMOBIL & TECHBOX vyjde ako dvojčíslo, t.j. 5-6/2009. Ak ste naším predplatiteľom, nemusíte sa obávať, neprídete o vopred objednaný počet kusov výtlačkov, totiž dvojčíslo pre vás počítame samozrejme ako jeden výtlačok. Nedá mi ešte nespomenúť výsledky ankety Mobil roka 2008, ktorej dominuje Sony Ericsson, víťaz až v troch kategóriách. Prekvapivo jednotka na našom trhu Nokia si ukoristila len jedno ocenenie. Najväčšia vďaka ale patrí najmä vám, čitateľom všetkých zúčastnených médií, ktorí ste sa do ankety zapojili - nebolo vás vôbec málo. Zapojením sa do ankety ste zároveň súťažili o štvoricu mobilov, no ak ste nemali šťastie, skúste ho v našej novej SMS súťaži o navigáciu Dynavix Atto. Príjemné čítanie vám za celú redakciu praje

Roman Calík
šéfredaktor

BCMOBIL & TECHBOX 3-4/2009 Editorial
Autor: Roman Calík

piatok 13. marca 2009

PC REVUE

Pozvite priateľov radšej na pivo ako na facebook
V poslednom čase mám pocit, akoby každý, kto má pripojenie na internet, žil témou facebook. „Si na facebooku?“ To je pomaly častejšia otázka (samozrejme s trochou zveličenia) než „Ako sa máš?“. Boom sociálnych sietí a sociálnych portálov naplno zasiahol aj naše končiny. Nemám nič proti sociálnym portálom a rozhodne tieto riadky nechcem namieriť proti nim, preto som ani nenapísal Facebook, ale facebook – akési slovko, za ktorým si môžete predstaviť všetky sociálne portály. Sociálnych sietí je viacero, ako príklad možno spomenúť Hi5, Friendster, Unister, MojiZnami a mnoho ďalších. Facebook je však akási ikona, niekedy mám pocit, že keď nemám facebook, akoby som ani nežil.
Poslednou vetou som sa vlastne priznal – nepoužívam facebook. Pridal som sa k skupine ľudí, ktorí sa snažia vydržať bez tohto fenoménu. Sem-tam príde od niektorého zo známych pozvánka na facebook, poctivo ich zbieram, blížim sa pomaly k tuctu nazbieraných pozvánok. Na stretnutí s priateľmi (niekedy facebook-pozitívnymi, ale aj facebook-negatívnymi, „odporcami“) s úsmevom na tvári sledujem témy, o ktorých sa ľudia bavia. V poslednom čase nie je ani jedna párty, ani jedna „žúrka“, kde by sa facebook nespomenul. Áno, na jednej strane je to perfektný spôsob, ako začať debatu, ako sa spoznať, ako sa začleniť do rozhovoru. V tomto smere je to výborný nástroj, ako si nájsť nových priateľov. Lenže o čom to celé je?
Nepopieram zmysel sociálnych sietí, len akosi mám dojem, že ľudia robia z facebooku niečo iné, ako v skutočnosti je. Predbiehajú sa, koľko priateľov majú v zozname. Vypovedá toto číslo o tom, koľko mám skutočných priateľov? A dá sa vôbec hodnotiť človek podľa tohto kritéria? Musím priznať, že sa mi skutočne nechcelo veriť, keď som zbadal číslo v profile facebooku jedného známeho – vraj 440 priateľov, ďalší dokonca 790 priateľov. Známy spomínal príhodu, keď mu dočasne zablokovali konto na facebooku len preto, že si v jeden deň pridal viac ako stovku priateľov :-).
Každá služba, ktorá má pridanú hodnotu, má zmysel a nie je len zabijakom času. Aj facebook má svoju pridanú hodnotu – nemusíte byť neustále v kontakte so všetkými priateľmi, ktorých skutočne máte, stačí, ak ich máte v zozname, a keď sa v ich živote niečo udeje (pridajú fotky z návštevy zahraničia, vstúpia do manželského zväzku, narodí sa im bábätko, zmenia povolanie, jednoducho čokoľvek), vďaka facebooku o tom hneď viete. Prostredníctvom facebooku môžete spoznať priateľov svojich priateľov, objaviť väzby, o ktorých ste doteraz nepočuli, spomenúť si na dávno zabudnutých známych, spolužiakov. Takže vo facebooku naozaj je pridaná hodnota.
Facebook je užitočná služba, to rozhodne. Má však skutočne až taký význam, aký jej pripisujú ľudia? Nestráca sa tým niečo iné? Nevytráca sa tým z nášho každodenného života to najprirodzenejšie – ľudský kontakt, to sociálne, čo je v nás? Túto otázku kladiem väčšine ľudí, ktorí facebook používajú. Nechcem podrývať, chcem skutočne poznať ich názor – väčšina z nich iba negatívne pokrúti hlavou. V poriadku, nenamietam. No aj my „odporcovia“ facebooku máme svoje argumenty, ktoré považujeme za nevýhody. Facebook vyvoláva v ľuďoch závislosť – neustále kontrolujú, čo je nové. Pestuje v nich potrebu všetko komentovať, na všetko reagovať, nezostať neaktívnymi. Márnia tým veľa času a zároveň zahlcujú informáciami ostatných. No a ešte detail – takto ľudia prezrádzajú mnoho osobných informácií aj tým, ktorým by ich za normálnych okolností neprezradili.
Technológia nám pomáha mnohorakým spôsobom, no mám pocit, že v tomto smere ubíja v človeku sociálny kontakt s ostatnými ľuďmi. Veď nie je príjemnejšie „vytiahnuť“ niektorého z priateľov von ako s ním komunikovať cez internet? Povedzme na pivo, na kávu, do posilňovne, do kina, len tak na prechádzku. Podľa mňa áno. Možno niekoho napĺňa hrdosťou pocit, že má stovky priateľov, o ktorých vie, čo robia, ako žijú. Len aby sa to nezvrhlo do situácie, keď budem s priateľmi komunikovať už zásadne iba cez internet, budem zdieľať svoje pocity cez facebook a stratím tak ten najbližší, osobný kontakt s ľuďmi. Viem, že mnohí z vás si pri čítaní týchto riadkov povedia: „Nie, mne sa to nemôže stať.“ A pevne verím, že majú pravdu. Ale trocha sa bojím. Ľudia z marketingu, ktorí o budúcnosti technológií a ich nasadení vedia či dokonca priamo rozhodujú, dávajú najavo, že boom sociálnych sietí bude určite pokračovať. Pridajú sa ďalšie služby, sociálne siete budú čoraz viac prenikať do mobilných telefónov, mobilných služieb, aby sa uploadovanie fotiek na web stalo rovnako bežným ako posielanie SMS správ. Takže sociálne siete ich veľký nástup ešte len čaká.
Ešte stále som si nezaložil účet na facebooku. Ale viem, že raz podľahnem. Možno nie preto, že to bude IN, že bez facebooku človek akoby ani nežil, ale preto, že to bude potrebné. Či už z profesijného, vzdelávacieho, študijného, alebo akéhokoľvek iného hľadiska. Ale kým to bude možné, budem sa snažiť vytrvalo odporovať fenoménu menom facebook. O to radšej pozvem svojich priateľov na pivo... :-)
Veľmi ma poteší každý váš názor či poznatok, s ktorým sa podelíte – môžete tak spraviť e-mailom, telefonicky, môžete ma pokojne prísť navštíviť do redakcie (adresu nájdete v tiráži), rád vás pohostím čajom alebo kávou. Možno spolu objavíme nové pridané hodnoty, pre ktoré facebook stojí za to. No a možno raz zorganizujeme stretnutie odporcov facebooku :-). Azda nebude treba posielať pozvánky na toto stretnutie cez facebook.


PC REVUE 3/2009 Editorial
Autor: Jozef Orgonáš

štvrtok 12. marca 2009

PC REVUE - OpenPark

Už to prasklo

Ako kľúčové riešenie súčasnej krízy uvádzajú ekonómovia a politici najmä obnovenie spotreby. Ak to je naozaj jediné možné riešenie, aj ja by som na tomto mieste asi mal vyzývať: „Ľudia, neváhajte, kupujte počítače, televízory, autá atď. Znovu naštartujeme ekonomiku a opäť bude všetko tak ako doteraz!“ Možno by to na chvíľu zafungovalo, ale nejako sa s touto výzvou vnútorne neviem stotožniť. Táto kríza síce má ekonomický charakter, prejavy a dôsledky, ale neverím, že sa ju podarí zlikvidovať tradičnými ekonomickými nástrojmi. Jej prapríčiny sú asi oveľa hlbšie a ich odhalenie sa ekonómom, politikom, ale ani nám občanom asi nebude páčiť. Lepšie je však pozrieť sa realite do očí a skúsiť s tým niečo urobiť ako sa uspokojovať falošnými predstavami a prehnanými očakávaniami. Hovorím o veciach, ako je trvalo udržateľný rast, bezodná nadspotreba, kupovanie spotrebného tovaru na dlh ako štýl života, „právo“ na blahobyt atď. Raz to muselo prasknúť a presne to sa stalo teraz.
Ak to trošku preženiem, z ľudí sa za posledné desaťročia stali konzumenti zbavení vlastnej vôle, ktorých hlavnou úlohou z pohľadu výrobcov je čo najväčšia spotreba donekonečna. A pre značnú časť príslušníkov tzv. západnej civilizácie je to aj hlavný cieľ a zmysel existencie. Nie je to trochu málo? Nepripomína vám to scény zo známych televíznych sci-fi hororov, kde sa objavujú farmy umelo vytvorených ľudských zárodkov, akýchsi homunkulov, uložených v zámotkoch s hadičkami pripojenými na vstup a výstup? A porovnajme si to s obrazom typického konzumenta sediaceho dlhé hodiny pred televízorom, obklopeného čipsami a kolou. Je to veľký rozdiel?
Zdá sa vám prehnané tvrdenie, že sme ako konzumenti zbavení vlastnej vôle? Dokážeme sa naozaj slobodne a správne rozhodnúť, či danú vec naozaj potrebujeme, či si ju kúpime? Poznám kopec múdrych, rozhľadených ľudí so zdravým úsudkom, ktorí napriek tomu všetkému pravidelne podľahnú známym obchodníckym fintám typu „ak kúpite dve balenia, tretie dostanete zadarmo“. No nekúpte to! Čo potom bežný nezorientovaný konzument? Ako má odolať všetkým zľavám, výpredajom, lákavým obalom, reklame? „Máte málo peňazí? To nič, požičiame vám. Kúpte si to na splátky a ešte dostanete aj darček!“ Chudák spotrebiteľ má v tomto súboji proti sebe priveľkú presilu, skúsený tím psychológov, kreatívcov, marketingových špecialistov, ostrieľaných obchodníkov. Dá sa taký boj vyhrať? Ale áno, dá, len si treba uvedomiť, že naozaj ide o súboj, ide o vaše peniaze, ide o vaše rozhodnutie, či danú vec naozaj potrebujete.
Spotreba nemôže rásť donekonečna, nebudem si každý druhý rok kupovať nový počítač keď mi ten existujúci bohato postačuje. Aj auto vymieňam približne každé tri roky, po tejto dobe prichádza ku generačnej výmene modelov s vyšším alebo rovnakým výkonom, nižšou spotrebou, emisiami atď. To je moja vzorka spotrebiteľského správania sa a predpokladám, že podobne uvažuje väčšina. Nerozumiem preto, ako môže prísť k takej obrovskej disproporcii medzi výrobou a nákupom napr. áut, o ktorej sa teraz dozvedáme. Ako môžu výrobcovia čakať, že rast predaja bude pokračovať donekonečna? Pokiaľ neprídu so zásadne inovovaným výrobkom, nemôžu očakávať, že sa udrží doterajšie tempo rastu predaja. Veď to určite musia vedieť, tak prečo také prekvapenie, prečo teraz zažívame také šoky? Žeby v tom bola nenásytnosť, túžba vykazovať pekné, ale vyfabrikované čísla len preto, aby boli priznané kvartálne bonusy, vyplatené ročné dividendy? Za každú cenu, aj keď realita hovorí, že raz to musí prasknúť?
Tu niekde asi treba hľadať príčiny a podstatu súčasnej situácie, na ktorej skutočné vyriešenie nepomôžu iba ekonomické stimuly a opatrenia. Asi treba rozprúdiť verejnú spoločenskú diskusiu o tom, kam smeruje táto naša „západná“ civilizácia, či má vôbec ďalšiu perspektívu, či má čo ponúknuť aj pre budúcnosť, čo by mala urobiť, ak chce prežiť. Otázka je, či zvládneme takéto nastavenie si zrkadla pravdy. Či sa dokážeme stotožniť s tým, že niekedy budeme môcť kupovať a míňať menej, že obdobie rastu a blahobytu niekedy vystrieda obdobie uskromňovania sa. Alebo vyjdeme do ulíc, urobíme revolúciu a zmeníme spoločenský systém na iný. Otázka je, či bude lepší. Problém však podľa mňa nie je iba v samotnom systéme, ale najmä v ľuďoch, ktorí ho vytvárajú. A tam stačí málo, len si „trošku“ upraviť vlastný rebríček hodnôt. Ako? O tom niekedy nabudúce... :-)


PC REVUE 3/2009 OpenPark
Autor: Martin Drobný

sobota 7. marca 2009

QUARK

Milí priatelia,

maturity klopú na dvere a hoci by tohto roku nemali vzniknúť problémy a škandály, ktoré väčšinou vyrobia investigatívni kolegovia, aby sa zviditeľnili, bez ohľadu na to, že traumatizujú celú spoločnosť, predsa si dovolím predložiť malý zlepšovací návrh: treba otázky či testy verejne publikovať. A bude po problémoch. Asi môj zlepšovák neprijmú, navyše ide o notoricky známu vec. Namiesto najprirodzenejšieho postupu sa totiž využívajú zložitejšie systémy, ktoré by mali napriek všetkému až do hodiny H ostať utajené (témy písomiek), ako keby išlo o plány tajných služieb.
Ak by sa partia matematikov, slovenčinárov, jazykárov a ďalších odborníkov niekam zašila na tri dni, kde by mali pokoj, výsledkom by mohlo byť povedzme 500 testov. Každý by mohol mať päťdesiat otázok z celého učiva a napríklad tristo tém s presným zadaním. Toto by sa mohlo vydať knižne, vo vysokom náklade s návodom na používanie. Každý maturant by mal možnosť presvedčiť sa, ako je na tom s vedomosťami. A v deň „D" by ráno v rozhlase prečítali alebo verejne vyžrebovali a oznámili riaditeľom školy čísla testov a tém, ktoré treba vyriešiť či vypracovať. Žiaci by sa dali do práce a - mali by sme o problém menej. Veď načo utajovať, čo netreba? Kto si doma, pred testami, vypracuje všetky zadania, všetko by sa vlastne musel naučiť a logicky by ovládal potrebné učivo. Hravo by to preukázal aj na oficiálnych testoch. A o to ide? Nie? Fakt, že testy by boli verejne prístupné, by odstránil nie iba perspektívne problémy riadiacich zložiek, ale aj stres žiakov - vedeli by, čo ich čaká. No nie iba to. Dobre vieme, že máme bystrejšie aj menej bystré deti. Ak by niekto z mladších dokázal, že sa vyrovná starším, je zrejmé, že ide o talent a treba zvoliť na jeho ďalšie vzdelávanie aj iný postup.
Mám aj kacírsky nápad - čo keby sa podľa výsledkov testov hodnotili nie iba žiaci, ale aj vyučujúci? Je to totiž rovnako dobrý nástroj na zisťovanie úrovne a kvality vyučovania. A aj o tú nám ide. Však?
Mal som šéfa, ktorý hovorieval - čo vedia dvaja, už nie je tajomstvo, a platí to aj o testoch. Bol to múdry človek a vždy mi to pri maturitných manévroch, ktoré pripomínajú činnosť tajných služieb, prichádza na um. Do nikoho nevidno a je múdrejšie problémy nevytvárať, ako ich odstraňovať.
Nepredpokladám za tieto riadky potlesk od niektorých študentov a kantorov. Ale čo už?
Treba okamžite, razantne a vykonateľne zakázať prítomnosť zariadení z oblasti IT pri skúšaní - a nielen pri maturitných skúškach. Tu sa podvádza, až to hrmí. Presnejšie, malo by. A nemožno pokračovať v praxi, keď prednášajúci určí rozsah učiva, ktoré bude skúšať, na 42 strán. Oboje degraduje vzdelávací systém. A to tiež asi nechceme.


Váš
Eduard Drobný

P. S.: Ak by toto predsa len prijali ako zlepšovací návrh, zriekam sa nároku na odmenu
v prospech všetkých, ktorým ubudne téma na škandálne senzácie.

QUARK 3/2009 Editorial
Autor: Eduard Drobný