utorok 1. apríla 2008

BCMOBIL & TECHBOX

Milí čitatelia,

V marcovom čísle sme vám priniesli veľkú reportáž z Mobile World Congress 2008 priamo z Barcelony. Ako ste si mohli prečítať, o mobilné novinky nebola núdza a určite ste si medzi nimi našli svojho favorita. Ešte skôr než časopis opustil tlačiareň a dostal sa až k vám, sme sa naplno vrhli na ďalší lov noviniek, tentokrát na CeBIT 2008 do nemeckého Hannoveru, ktorý sa koná každoročne už od roku 1986. Neočakávali sme však veľa, pretože 3GSM World Congress, resp. v súčasnosti už Mobile World Congress, je práve tým miestom, kde sa “vystrieľajú” najdôležitejší hráči z oblasti mobilnej komunikácie. Najviac mobilných noviniek si na CeBIT pripravil málo známy výrobca mobilných telefónov General Mobile, v ktorého ponuke sú najmä telefóny fungujúce s dvoma SIM kartami súčasne. Mobil na 2 SIM karty sme našli aj v stánku Samsung a príjemne nás prekvapila skutočnosť, že novinka Samsung D880 Duos, žnejúca predajné úspechy v Rusku, sa dostane aj na Slovensko. Bude to prvý mobil fungujúci na 2 SIM karty od významného výrobcu, na test si však musíte počkať ešte mesiac.

Ak sa zaujímate o GPS navigácie, CeBIT 2008 by vás rozhodne nesklamal. Navigácie si ukrojili plochu veľkú približne ako celá bratislavská Incheba. Zaujímavý bol nielen hardvér, ale i softvér, kde dominovali mapové podklady s 3D modelmi budov. Maďarská spoločnosť Nav N Go do novinky iGO 8 zakomponovala dokonca i niekoľko budov zo Slovenska. Ak vám nepostačí množstvo informácií o GPS a navigáciách v aktuálnom čísle, môžete sa tešiť na náš prvý špeciál NAVIBOX, ktorý vydáme už za pár týždňov.

V aktuálnom čísle by som vás rád upozornil najmä na veľký SÚBOJ TITANOV, kde sa stretli dva najvybavenejšie komunikátory súčasnosti, Nokia E90 a HTC TyTN II. Ak ste si nestihli pozrieť stránku www.mobilroka.sk, kde sme zverejnili výsledky prvého ročníka ankety čitateľov internetových denníkov Fony.sk, MOBIL.sk, mobil. SME.sk a časopisov DiGi REVUE, BCMOBIL & TECHBOX, a 3G Centrum, vedzte, že už poznáme päticu víťazných telefónov s titulom Mobil roka 2007. V mene celej komisie, ktorá nominovala súťažné telefóny, by som vám rád poďakoval za vysokú účasť a už teraz sa tešíme na ďalší ročník.

Príjemné čítanie vám za celú redakciu praje

Roman Calík
šéfredaktor

BCMOBIL & TECHBOX 4/2008 Editorial
Autor: Roman Calík

PC REVUE - OpenPark

Hra so zápalkami

Predstavte si malého chlapca, ktorý spoznáva svet okolo seba, objavil zaujímavú škatuľku, ktorú už videl u „dospelákov“, a nedá mu nevyskúšať ju. Zápalka vzbĺkne, krásne horí, plameň sa postupne nebezpečne približuje ku končekom prstov. Chlapec ju buď včas sfúkne, alebo neodolá pozerať sa na plamienok až do konca. A potom s bolestným prekvapením ju odhodí ďaleko od seba. A zápalka buď zhasne, alebo pokračuje v začatom diele ďalej na koberci, záclonách...

Presne táto paralela mi napadne, keď sa pozerám na odvekú túžbu ľudstva spoznať svet okolo seba. Za posledné desaťročia sa totiž objavilo toľko príkladov, keď táto snaha doviedla ľudstvo na hranicu katastrofy, až je neuveriteľné, že sa zatiaľ vďakabohu nič definitívne nestalo. Klasický príklad je jadrová energia. Okrem toho historická skúsenosť dokazuje, že vedecko-technický pokrok, žiaľ, často v závese za sebou ťahá aj zapáchajúci balíček problémov a nechcených dôsledkov, ktoré sú akousi „odplatou“ za pozitívny prínos pokroku. V tomto smere ako dobrý príklad poslúži objav antibiotík, ich masívne, veľakrát neopodstatnené užívanie a vznik následnej rezistencie organizmu. Ďalších príkladov je na mraky: predĺženie životnosti potravín pridávaním konzervačných látok, zvyšovanie odolnosti rastlín a živočíchov proti škodcom či chorobám genetickou modifikáciu atď. Zvýšené nebezpečenstvo takéhoto typu pokroku tkvie v tom, že sa jeho účinky môžu prejaviť až v dlhodobom horizonte, hoci niektoré prejavy sú očividné už teraz, napr. zvyšujúci sa výskyt alergií v rámci populácie.

Absolútne neznámy „zapáchajúci balíček“ dôsledkov môžu priniesť nanotechnológie. Ich pozitívnych prínosov je strašne veľa, ale stále málo sa hovorí aj o „vedľajších účinkoch“. Pred pár rokmi preletela médiami správa, že v opaľovacích krémoch boli nájdené nanočastice, ktoré vytvárali voľné radikály a následne poškodzovali DNA. Interakciou nanočastíc so živým organizmom dochádza k ich prestupu cez povrch tela a následne do jednotlivých orgánov, pričom sa tvoria voľné radikály, ktoré môžu likvidovať živé bunky. Niektoré nanočastice dokážu zlikvidovať aj baktérie a v prípade ich nekontrolovaná infiltrácia do pôdnej mikroflóry môže mať nedozerné následky v poľnohospodárstve.

Takéto technológie sú, samozrejme, lákavé pre armádu a už boli medializované plány vyvinúť zbrane na báze nanotechnológií. Jeden z množstva projektov má za cieľ vytvoriť armádu inteligentných, vyzbrojených autonómnych nanobotov, ktorých budú vysielať na záškodnícke misie hlboko do územia nepriateľa. Čo sa stane, ak sa vymknú spod kontroly, to sa dozvieme pravdepodobne v najbližšom katastrofickom trileri Made in Hollywood... V prípade, že nanoboti naozaj získajú potenciál autonómnej existencie a samoreprodukcie, pri ich infiltrácii do voľného prostredia môžu predstavovať väčšie nebezpečenstvo ako jadrové zbrane. Problémom okrem toho je, že počet krajín, ktoré sa zaoberajú nanotechnológiami, je oveľa väčší ako počet krajín v jadrovom klube. Navyše neexistuje žiadna dohoda či agentúra, ktorá by obmedzovala a kontrolovala prístup „nebezpečných“ krajín k týmto technológiám, tak ako to je v prípade Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu. Účinok jadrových zbraní je okamžitý, zjavný, viditeľný a merateľný. Negatívny účinok nanotechnológií môže byť postupný, nenápadný, skoro neviditeľný, ťažko merateľný, ale ešte viac zničujúci. Potenciál hrozby z nekontrolovaného a nezodpovedného výskumu či tajného využívania zbraní na báze nanotechnológií je tak ešte väčší.

Nebolo mojím úmyslom strašiť verejnosť, na druhej strane sa zbavme ilúzie, že je všetko pod kontrolou, že sa naši vládni predstavitelia o nás postarajú a že nás naša armáda spolu s NATO ochráni pred každým nebezpečenstvom... Je úlohou odbornej aj laickej verejnosti na tieto hrozby poukazovať a spolu s médiami vytvárať tlak na vybudovanie kontrolných mechanizmov, ktoré by mohli predísť prípadnej nie nereálnej katastrofe.

Takisto som nechcel negativizovať snahu spoznávať svet, len som chcel poukázať na to, že pri radosti z nových objavov a vynálezov spríjemňujúcich náš život treba pamätať aj na nechcené dôsledky, ktoré vedecko-technický pokrok prináša. Rovnako si nemyslím, že možno obmedzovať ľudskú zvedavosť a túžbu po poznaní sveta, musíme sa však naučiť väčšej zodpovednosti, aby sme vedeli včas posúdiť, že tú zápalku už treba naozaj sfúknuť...

Zdroj: TS PCR

PC REVUE 4/2008 OpenPark
Autor: Martin Drobný

QUARK - Redakčný monitor

V minulých dňoch som medzi poštou našla list od matky, ktorá popisuje dialóg svojich dvoch detí. Išlo v ňom o to, čo chcú deti čítať, čo musia a čo nechcú. Dvaja súrodenci, 16- a 18-roční, obaja stredoškoláci, sa vo všeličom nezhodli, no svorne tvrdili, že texty podobné tým, aké uverejňuje aj Quark, sú nudné, na figu a že načo sa tu vôbec niekto snaží. Matka, zhodou okolností učiteľka matematiky a fyziky na gymnáziu, sa vraj rozplakala, keď si vypočula rezolútne stanoviská svojich detí. Darmo sa ona doma snažila deti od malička viesť k hodnotám, vplyv sociálneho prostredia jej detí bol mocnejší. V liste sa ma pýta, či nastal koniec kultúry a vzdelanosti u nás, prečo panujú takéto názory medzi mladými, kto za to môže a vôbec, čo si o tom myslím. Má jej práca v škole potom vôbec nejaký zmysel? Majú jej deti šancu vzdať sa negatívnych vzorov? Píše, že sa dobre pamätá na obdobie svojej mladosti. Mládež vždy rebelovala, proti niečomu protestovala, ale takýto mohutný nezáujem o nič je predsa len silná káva.
Hm, nečíta sa to dobre. No nie je žiadnym tajomstvom, že časť mládeže je zmätená touto chaotickou dobou. Preto miesto normálneho chodenia do školy, prípravy na budúce povolanie a prežívanie najkrajších chvíľ mladosti pestuje bezbrehý nihilizmus. Utieka sa k úpadkovej kultúre od neforemného obliekania, cez pesničky, ktoré s hudbou nemajú nič spoločné (ba ich úbohé texty dosahujú, s prepáčením, kanálovú úroveň), až po názory, že všetko je blbosť – školou počnúc a pomocou v domácnosti končiac. Nič normálne ju nezaujíma, nebaví. Títo mladí sa hneď chcú mať dobre, užiť si čo najviac a od všetkého mať pokoj. Chápem aj matkin – čitateľkin žiaľ a rozčarovanie. Sama k tomu niekedy nemám ďaleko, lebo i ja sa stretávam, a dokonca v médiach, s niečím, čo by klasický filozof vyjadril stručne o tempora, o mores. Mládež je obraz spoločnosti, a keď máme pocit, že niečo nie je v poriadku, pozrime sa do zrkadla. Všetci, no najmä tí, ktorí v honbe za ziskom vymieňajú mladým ľuďom názory, vytvárajú falošné obrazy života a hlavne robia všetko preto, aby bola mladá generácia manipulovateľná. Žijem vo veľkom meste, tu je toho najviac. Mohla by som pokračovať takýmto „hriemaním zo stolca šéfredaktorského“ (aby som parafrázovala ďalšieho klasika), ale našťastie chodievam do škôl rôznych stupňov, kde stretávam aj normálnych ľudí. Môj pesimizmus vyvracajú tieto decká, študenti i dospelí, ktorí nepodľahli duchovnej rakovine, naopak, tešia sa výbornému zdraviu. Viem, že jeden argument nezaváži, ale predsa: v Bratislave jestvuje takmer sto folklórnych súborov udržiavajúcich ľudové tradície z celého Slovenska. Fungujú i ďalšie tanečné či dramatické krúžky, ani Základné umelecké školy zatiaľ nezívajú prázdnotou. Na viacerých podujatiach som videla sláčikové kvartetá vynikajúcej úrovne. Existujú stovky dobrovoľníkov (stredoškolákov i vysokoškolákov), ktorí sa v krúžkoch venujú mladším kamarátom úplne zadarmo. Stále sú tu mladí športovci, ktorí vstávajú za svitania na tréningy a podstupujú život plný odriekania, aby dosiahli svoj cieľ. A keďže sledujem aj výsledky našich budúcich mladých vedcoch na predmetových olympiádach a rôznych medzinárodných súťažiach, odkiaľ nosia medaily, viem, že sa netreba o našu budúcnosť obávať. Že sa o tom nikde nepíše a nehovorí? Že majú mladí málo informácii o pozitívnych príkladoch? O tom už bola v Quarku reč. Žiaľ, tieto veci nie sú natoľko senzačné, aby to kolegovia v iných médiách spomínali častejšie, na väčšom priestore. No možno vďaka známemu zákonu akcie a reakcie sa tomu dobrému vo veľkej miere a napriek všetkému u nás stále darí. Hádam to bude mať raz vplyv i na terajších mladých z predošlých smutných úvah. Veď o zmysle našej práce tu v redakcii svedčí pribúdajúci počet čitateľov.
Nefalšovaný záujem o „nudné“ témy vidíme aj na návštevnosti špecializovanej webovej stránky www.equark.sk, na ktorej pribudli veselé videá. Pozrite sa na ne a ak viete o niečom, čo by tam patrilo, napíšte nám.


QUARK 4/2008 Redakčný monitor
Autor: Jana Matejíčková

QUARK

Milí priatelia,

na, mimochodom, veľmi dobrej televíznej stanici Spektrum som nedávno sledoval pásmo o moderných bojových prostriedkoch. Boli tam bezpilotné lietadlá, obojživelné pásové vozidlá s množstvom zbraní a rakiet, dokonca robotický vojak, ktorý sa pohyboval na pásoch, niesol úctyhodný zbraňový arzenál, bol diaľkovo riadený a keď ho zasiahli, nebolo treba skladať zástavu do trojuholníka a odovzdávať smutným príbuzným. Na inom mieste som našiel materiál o nových ponorkách. Jedna z veľmocí nasadzuje do služby ponorky, ktoré môžu nepretržite plávať a vsadené palivo vydrží počas celej životnosti ponorky. Iná využíva doteraz nie veľmi používané palivové články. Z ponoriek miznú periskopy a nahradzujú ich zložité systémy radarov, sonarov a ktovie čoho ešte. Dalo by sa pokračovať ďalej, ale je to stále o tom istom – najmocnejšie štáty sveta napriek oficiálnym vyhláseniam zbroja ako divé, predháňajú sa kto z koho, vedia, že zbrane sú najlepší kšeft, ktorý dokáže rozhýbať aj ekonomiku, no nedokáže vyriešiť problém hladujúcich vo vlastných štátoch, nehovoriac o tých, čo zomierajú na nedostatok potravy a liekov vo svete.
Spoznávanie nových zbraňových systémov je z odborného hľadiska fascinujúce. Sofistikované riešenia, množstvo telekomunikačnej techniky a iných výmyslov na jednom mieste nenájdeme nikde inde ako v zbraniach. Pritom to, čo predstavia verejnosti, je už takmer zastarané, pretože najnovšie zbrane sú utajené.
O to však nejde. Zaujímavé je, kde sa v človeku berie tá potreba zabíjať. Bojové operácie sú mocenským pokračovaním presadzovania vlastnej politiky. Ktovie, kedy príde čas, že sa nebudú vyrábať zbrane, ktoré sú, mimochodom, často použité proti krajine, kde ich vyrobili, ale že sa potenciál ľudského génia využije oveľa rozumnejšie? Čo k tomu treba?
Ako sa len tie časy menia. Pred pár desiatkami rokov Francúzi hovorili cherchez la femme (vo voľnom preklade – za všetkým hľadajte ženu), dnes to už neplatí, lebo správny slogan súčasnosti je – za všetkým hľadajte peniaze. Našťastie, život vo svojej dokonalosti spochybňuje toto tvrdenie, pretože za peniaze si všetko nemožno kúpiť. V známej pesničke sa spieva, že šťastie je krásna vec, ale peniaze si zaň nekúpiš. Je to nádherná parabola, nedalo mi ju nespomenúť, no rád by som lovcom peňazí pripomenul, že ani v našej rozvinutej vedecko-technickej dobe si nemožno kúpiť zdravie, lásku, priateľstvo, oddanosť, dobrú náladu, východ slnka a mnoho a mnoho vecí, ktoré podmieňujú existenciu života a robia ho krajším. A to veľmi dobre a jasne dokumentuje, že spravodlivosť jestvuje.

Váš
Eduard Drobný

QUARK 4/2008 Editorial
Autor: Eduard Drobný

PC REVUE

Tak tu by som chcel pracovať aj ja

Keď sa tak obzriem za seba na najsilnejší zážitok za posledný mesiac, bola to jednoznačne návšteva v centrále Google v Kalifornii. Táto spoločnosť je natoľko úspešná, že ju pozná asi väčšina ľudí a slovo „gúgliť“ je aj u nás synonymom k vyhľadaniu hocičoho na internete. Na návštevu som dorazil práve v čase obeda a Googleplex, ako sa sídlo spoločnosti nazýva, mi na prvý pohľad pripadalo ako systém vzájomne prepojených reštaurácií. Pristihol som sa pri myšlienke, že je tu asi svetový zraz kuchárov, ktorí sa práve vtedy rozhodli svoje umenie demonštrovať cez internet. Len mi akosi nesedeli všetky tie reštauračné budovy a množstvo ľudí, ktorí si s obľubou pochutnávali na jedle.
V Googleplexe som sa prihlásil na recepcii a trpezlivo sedel v čakárni. Priamo naproti mne bol chladiaci automat s nápojmi, na Ameriku teda riadne nezdravo zdravými. Žiadny kofeínový nápoj, do dvoch tretín naplnený kopou obrovských ľadových kociek, ale naozaj normálne džúsy z ozajstného ovocia. Náhle som pocítil neodolateľný smäd, len mi bolo čudné, že automat nemá otvor na hádzanie mincí. Nebadane som očkom preskúmal, že dvere nie sú ničím blokované proti otvoreniu, navyše recepčná do čakárne nevidela. No teda, zase asi snívam... Čakal som teda, kedy zazvoní ten odporný budík o siedmej ráno a pošle ma do práce. :) Ale nie, nespal som, budík bol vzdialený tak 10 000 km, ten ma asi nezobudí. Poznáte to, ak je také ľahké zobrať si, ste náhle v pomykove. Radšej som teda slušne zašiel k recepčnej a spýtal sa jej, kde môžem za nápoj zaplatiť. Vytreštila na mňa oči, keďže však stále nemám ten pravý kalifornský prízvuk, pochopila, že som tu asi prvýkrát, a hneď dodala: „Ó, to je zadarmo, zoberte si, koľko chcete.“ Zobral som si teda radšej hneď dva kusy, veď som Slovák a večer je ešte ďaleko... :) Vtedy už prišla po mňa moja sprievodkyňa Peťka. Podľa mena je jasné, že je Slovenka, v Googli už pracuje dlhšie ako skúsená vývojárka a rada sa ma ujala. Mailoval som s ňou pred naším stretnutím pomerne dosť, stále mi nešlo do hlavy to zdrobnené meno, ale vysvetlenie bolo jednoduché. Ako Peťka je v Google jediná, z toho mäkčeňa v mene vraj mali trochu hokej aj administrátori – no a potom vraj Google vie o nás všetko... :) Mala na sebe úplne nové tričko s logom Google a bola naň patrične hrdá. Dostávajú ho zamestnanci pri postupe na vyššiu pozíciu, je to istá forma nefinančnej odmeny, čo je tu dosť bežné. Už predtým sme sa dohodli, že naše stretnutie začneme obedom, ale netušil som, čo to presne znamená. V Googleplexe sme prešli najmenej štyri tematicky ladené reštaurácie, ani v jednej sme sa nezastavili. Keď už, tak už! Skončili sme v jednej fakt maličkej, kde sa kuchári doslova maznali s jedlom. Asi to vedelo viacero zamestnancov a bol tu celkom pekný rad. Peťka nezaprela slovenský pôvod a správne rozhodla, že nie je nevyhnutné napchávať sa pred obedom šalátmi, pri ktorých bolo najviac ľudí. Polievka a dve hlavné jedlá budú pre nás tak akurát a to sme dostali ihneď. Ešte aj teraz som na pobavenie ostatných hľadal nejakú pokladňu, kde by som za jedlo zaplatil, prípadne dôslednú kontrolu, ktorá by si minimálne na vzorke mojej krvi overila, že som skutočne návšteva. Ale nič, všetko zadarmo a pre každého. Peťka mi vysvetlila, že o stravu pre zamestnancov je úplne postarané a majú možnosť pozvať si aj návštevu. Po krátkom obede sme pokračovali v prehliadke Googleplexu. Už som začal chápať, o čo tu asi ide, a tak ma neprekvapili telocvične, v ktorých utužovali telo a ducha zamestnanci v pracovnom čase a to aj s osobným trénerom. Rovnako som sa zmieril s pohľadom na množstvo ľudí diskutujúcich na firemnej terase ako pri oslave nového roka. Dozvedel som sa, že zamestnanci môžu posielať „slimačiu“ papierovú poštu zadarmo, vymeniť olej v aute v práci, môžu si doniesť do práce zvieratko alebo vyprať veci vo firemnej práčovni s donáškou do kancelárie, pričom Google zaplatí pracie prostriedky. V centrálnej práčovni sa bol pozrieť aj prezident Bill Clinton, takže som asi nebol jediný, komu to zo začiatku nešlo do hlavy. Uznanlivo som hľadel na masážne kreslá pre zamestnancov, bicykle a elektrické skútre, lekárske služby zadarmo či kaderníctvo priamo v Googleplexe a agentúru na organizáciu voľného času. Chápavo som sledoval biliardový stôl v jednej z mnohých kaviarní s kávou a čajom, jasné, že zadarmo v ľubovoľnom množstve. Rozumel som všadeprítomnej recyklácii a využívaniu ekologických zdrojov energií. Dorazilo ma až to, keď mi Peťka ukázala skrinky, kde sú umiestnené tričká s logom Google. Boli totiž prázdne, keďže je o ne veľký záujem. Nad nimi malý oznam, aby ste boli ohľaduplní a zobrali si max. dva kusy. Nad skrinkami bola webová kamera a konečne som si pomyslel: „Tak tu ich sledujú, či si tých tričiek neberú veľa, a potom nespratníkov vypočúvajú!“ Peťka ma však opravila – tá kamera tu bola preto, aby zamestnanci vedeli, kedy sa skrinky napĺňajú, a mohli si vo vhodnom čase vybrať to svoje obľúbené. :) Totálne som už rezignoval pri firemnom bazéne s protiprúdom.
Treba sa však pozrieť na veci aj z druhej strany. Každý zamestnanec Google musí mať výsledky, inak tu nemá čo hľadať. Dostať miesto v Google nie je jednoduché, ale prísť oň môžete oveľa ľahšie. Hoci to tak z môjho rozprávania asi nevyzerá, pracuje sa tu riadne tvrdo. Zamestnávateľ vytvára optimálne podmienky, čaká však excelentné výsledky. V podstate je to také splynutie osobného a pracovného života, ktoré je pravdepodobne tým skutočným katalyzátorom úspechu Google. Všetko je o ľuďoch, ich nadšení a možností uplatniť sa. Google to vie a ťaží z toho, pravda, takéto niečo nie je ľahké zmanažovať. Myslím, že na Slovensku je množstvo firiem, ktoré by si mohli zobrať príklad. Je, prirodzene, oveľa jednoduchšie zošnurovať zamestnancov kopou predpisov, kontrolovať termín príchodu a odchodu, ale v skutočnosti nevedieť o ich problémoch a nevyužívať naplno ich potenciál. Kompletná kultúra Google asi vyžaduje dosť peňazí na bohatom trhu, ale ako inšpirácia je to zaujímavé.
Bola to pre mňa príležitosť nakuknúť do firmy budúcnosti. Keď som bol ešte malý a v škole ma učili, ako raz vybudujeme komunizmus, predstavoval som si to podobne. Ibaže u nás sa to nakoniec zvrtlo úplne inak a všetci vieme, ako sa to skončilo. O Goolge i celom Silicon Valley si prečítate viac v špeciálnom článku v tomto vydaní.
Prajem vám príjemné čítanie aprílového vydania a toto fakt nebol prvý apríl
17. marca 2008
Ondrej Macko

PC REVUE 4/2008 Editorial
Autor: Ondrej Macko