PC REVUE

Tak tu by som chcel pracovať aj ja

Keď sa tak obzriem za seba na najsilnejší zážitok za posledný mesiac, bola to jednoznačne návšteva v centrále Google v Kalifornii. Táto spoločnosť je natoľko úspešná, že ju pozná asi väčšina ľudí a slovo „gúgliť“ je aj u nás synonymom k vyhľadaniu hocičoho na internete. Na návštevu som dorazil práve v čase obeda a Googleplex, ako sa sídlo spoločnosti nazýva, mi na prvý pohľad pripadalo ako systém vzájomne prepojených reštaurácií. Pristihol som sa pri myšlienke, že je tu asi svetový zraz kuchárov, ktorí sa práve vtedy rozhodli svoje umenie demonštrovať cez internet. Len mi akosi nesedeli všetky tie reštauračné budovy a množstvo ľudí, ktorí si s obľubou pochutnávali na jedle.
V Googleplexe som sa prihlásil na recepcii a trpezlivo sedel v čakárni. Priamo naproti mne bol chladiaci automat s nápojmi, na Ameriku teda riadne nezdravo zdravými. Žiadny kofeínový nápoj, do dvoch tretín naplnený kopou obrovských ľadových kociek, ale naozaj normálne džúsy z ozajstného ovocia. Náhle som pocítil neodolateľný smäd, len mi bolo čudné, že automat nemá otvor na hádzanie mincí. Nebadane som očkom preskúmal, že dvere nie sú ničím blokované proti otvoreniu, navyše recepčná do čakárne nevidela. No teda, zase asi snívam... Čakal som teda, kedy zazvoní ten odporný budík o siedmej ráno a pošle ma do práce. :) Ale nie, nespal som, budík bol vzdialený tak 10 000 km, ten ma asi nezobudí. Poznáte to, ak je také ľahké zobrať si, ste náhle v pomykove. Radšej som teda slušne zašiel k recepčnej a spýtal sa jej, kde môžem za nápoj zaplatiť. Vytreštila na mňa oči, keďže však stále nemám ten pravý kalifornský prízvuk, pochopila, že som tu asi prvýkrát, a hneď dodala: „Ó, to je zadarmo, zoberte si, koľko chcete.“ Zobral som si teda radšej hneď dva kusy, veď som Slovák a večer je ešte ďaleko... :) Vtedy už prišla po mňa moja sprievodkyňa Peťka. Podľa mena je jasné, že je Slovenka, v Googli už pracuje dlhšie ako skúsená vývojárka a rada sa ma ujala. Mailoval som s ňou pred naším stretnutím pomerne dosť, stále mi nešlo do hlavy to zdrobnené meno, ale vysvetlenie bolo jednoduché. Ako Peťka je v Google jediná, z toho mäkčeňa v mene vraj mali trochu hokej aj administrátori – no a potom vraj Google vie o nás všetko... :) Mala na sebe úplne nové tričko s logom Google a bola naň patrične hrdá. Dostávajú ho zamestnanci pri postupe na vyššiu pozíciu, je to istá forma nefinančnej odmeny, čo je tu dosť bežné. Už predtým sme sa dohodli, že naše stretnutie začneme obedom, ale netušil som, čo to presne znamená. V Googleplexe sme prešli najmenej štyri tematicky ladené reštaurácie, ani v jednej sme sa nezastavili. Keď už, tak už! Skončili sme v jednej fakt maličkej, kde sa kuchári doslova maznali s jedlom. Asi to vedelo viacero zamestnancov a bol tu celkom pekný rad. Peťka nezaprela slovenský pôvod a správne rozhodla, že nie je nevyhnutné napchávať sa pred obedom šalátmi, pri ktorých bolo najviac ľudí. Polievka a dve hlavné jedlá budú pre nás tak akurát a to sme dostali ihneď. Ešte aj teraz som na pobavenie ostatných hľadal nejakú pokladňu, kde by som za jedlo zaplatil, prípadne dôslednú kontrolu, ktorá by si minimálne na vzorke mojej krvi overila, že som skutočne návšteva. Ale nič, všetko zadarmo a pre každého. Peťka mi vysvetlila, že o stravu pre zamestnancov je úplne postarané a majú možnosť pozvať si aj návštevu. Po krátkom obede sme pokračovali v prehliadke Googleplexu. Už som začal chápať, o čo tu asi ide, a tak ma neprekvapili telocvične, v ktorých utužovali telo a ducha zamestnanci v pracovnom čase a to aj s osobným trénerom. Rovnako som sa zmieril s pohľadom na množstvo ľudí diskutujúcich na firemnej terase ako pri oslave nového roka. Dozvedel som sa, že zamestnanci môžu posielať „slimačiu“ papierovú poštu zadarmo, vymeniť olej v aute v práci, môžu si doniesť do práce zvieratko alebo vyprať veci vo firemnej práčovni s donáškou do kancelárie, pričom Google zaplatí pracie prostriedky. V centrálnej práčovni sa bol pozrieť aj prezident Bill Clinton, takže som asi nebol jediný, komu to zo začiatku nešlo do hlavy. Uznanlivo som hľadel na masážne kreslá pre zamestnancov, bicykle a elektrické skútre, lekárske služby zadarmo či kaderníctvo priamo v Googleplexe a agentúru na organizáciu voľného času. Chápavo som sledoval biliardový stôl v jednej z mnohých kaviarní s kávou a čajom, jasné, že zadarmo v ľubovoľnom množstve. Rozumel som všadeprítomnej recyklácii a využívaniu ekologických zdrojov energií. Dorazilo ma až to, keď mi Peťka ukázala skrinky, kde sú umiestnené tričká s logom Google. Boli totiž prázdne, keďže je o ne veľký záujem. Nad nimi malý oznam, aby ste boli ohľaduplní a zobrali si max. dva kusy. Nad skrinkami bola webová kamera a konečne som si pomyslel: „Tak tu ich sledujú, či si tých tričiek neberú veľa, a potom nespratníkov vypočúvajú!“ Peťka ma však opravila – tá kamera tu bola preto, aby zamestnanci vedeli, kedy sa skrinky napĺňajú, a mohli si vo vhodnom čase vybrať to svoje obľúbené. :) Totálne som už rezignoval pri firemnom bazéne s protiprúdom.
Treba sa však pozrieť na veci aj z druhej strany. Každý zamestnanec Google musí mať výsledky, inak tu nemá čo hľadať. Dostať miesto v Google nie je jednoduché, ale prísť oň môžete oveľa ľahšie. Hoci to tak z môjho rozprávania asi nevyzerá, pracuje sa tu riadne tvrdo. Zamestnávateľ vytvára optimálne podmienky, čaká však excelentné výsledky. V podstate je to také splynutie osobného a pracovného života, ktoré je pravdepodobne tým skutočným katalyzátorom úspechu Google. Všetko je o ľuďoch, ich nadšení a možností uplatniť sa. Google to vie a ťaží z toho, pravda, takéto niečo nie je ľahké zmanažovať. Myslím, že na Slovensku je množstvo firiem, ktoré by si mohli zobrať príklad. Je, prirodzene, oveľa jednoduchšie zošnurovať zamestnancov kopou predpisov, kontrolovať termín príchodu a odchodu, ale v skutočnosti nevedieť o ich problémoch a nevyužívať naplno ich potenciál. Kompletná kultúra Google asi vyžaduje dosť peňazí na bohatom trhu, ale ako inšpirácia je to zaujímavé.
Bola to pre mňa príležitosť nakuknúť do firmy budúcnosti. Keď som bol ešte malý a v škole ma učili, ako raz vybudujeme komunizmus, predstavoval som si to podobne. Ibaže u nás sa to nakoniec zvrtlo úplne inak a všetci vieme, ako sa to skončilo. O Goolge i celom Silicon Valley si prečítate viac v špeciálnom článku v tomto vydaní.
Prajem vám príjemné čítanie aprílového vydania a toto fakt nebol prvý apríl
17. marca 2008
Ondrej Macko

PC REVUE 4/2008 Editorial
Autor: Ondrej Macko