Hra so zápalkami
Predstavte si malého chlapca, ktorý spoznáva svet okolo seba, objavil zaujímavú škatuľku, ktorú už videl u „dospelákov“, a nedá mu nevyskúšať ju. Zápalka vzbĺkne, krásne horí, plameň sa postupne nebezpečne približuje ku končekom prstov. Chlapec ju buď včas sfúkne, alebo neodolá pozerať sa na plamienok až do konca. A potom s bolestným prekvapením ju odhodí ďaleko od seba. A zápalka buď zhasne, alebo pokračuje v začatom diele ďalej na koberci, záclonách...
Presne táto paralela mi napadne, keď sa pozerám na odvekú túžbu ľudstva spoznať svet okolo seba. Za posledné desaťročia sa totiž objavilo toľko príkladov, keď táto snaha doviedla ľudstvo na hranicu katastrofy, až je neuveriteľné, že sa zatiaľ vďakabohu nič definitívne nestalo. Klasický príklad je jadrová energia. Okrem toho historická skúsenosť dokazuje, že vedecko-technický pokrok, žiaľ, často v závese za sebou ťahá aj zapáchajúci balíček problémov a nechcených dôsledkov, ktoré sú akousi „odplatou“ za pozitívny prínos pokroku. V tomto smere ako dobrý príklad poslúži objav antibiotík, ich masívne, veľakrát neopodstatnené užívanie a vznik následnej rezistencie organizmu. Ďalších príkladov je na mraky: predĺženie životnosti potravín pridávaním konzervačných látok, zvyšovanie odolnosti rastlín a živočíchov proti škodcom či chorobám genetickou modifikáciu atď. Zvýšené nebezpečenstvo takéhoto typu pokroku tkvie v tom, že sa jeho účinky môžu prejaviť až v dlhodobom horizonte, hoci niektoré prejavy sú očividné už teraz, napr. zvyšujúci sa výskyt alergií v rámci populácie.
Absolútne neznámy „zapáchajúci balíček“ dôsledkov môžu priniesť nanotechnológie. Ich pozitívnych prínosov je strašne veľa, ale stále málo sa hovorí aj o „vedľajších účinkoch“. Pred pár rokmi preletela médiami správa, že v opaľovacích krémoch boli nájdené nanočastice, ktoré vytvárali voľné radikály a následne poškodzovali DNA. Interakciou nanočastíc so živým organizmom dochádza k ich prestupu cez povrch tela a následne do jednotlivých orgánov, pričom sa tvoria voľné radikály, ktoré môžu likvidovať živé bunky. Niektoré nanočastice dokážu zlikvidovať aj baktérie a v prípade ich nekontrolovaná infiltrácia do pôdnej mikroflóry môže mať nedozerné následky v poľnohospodárstve.
Takéto technológie sú, samozrejme, lákavé pre armádu a už boli medializované plány vyvinúť zbrane na báze nanotechnológií. Jeden z množstva projektov má za cieľ vytvoriť armádu inteligentných, vyzbrojených autonómnych nanobotov, ktorých budú vysielať na záškodnícke misie hlboko do územia nepriateľa. Čo sa stane, ak sa vymknú spod kontroly, to sa dozvieme pravdepodobne v najbližšom katastrofickom trileri Made in Hollywood... V prípade, že nanoboti naozaj získajú potenciál autonómnej existencie a samoreprodukcie, pri ich infiltrácii do voľného prostredia môžu predstavovať väčšie nebezpečenstvo ako jadrové zbrane. Problémom okrem toho je, že počet krajín, ktoré sa zaoberajú nanotechnológiami, je oveľa väčší ako počet krajín v jadrovom klube. Navyše neexistuje žiadna dohoda či agentúra, ktorá by obmedzovala a kontrolovala prístup „nebezpečných“ krajín k týmto technológiám, tak ako to je v prípade Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu. Účinok jadrových zbraní je okamžitý, zjavný, viditeľný a merateľný. Negatívny účinok nanotechnológií môže byť postupný, nenápadný, skoro neviditeľný, ťažko merateľný, ale ešte viac zničujúci. Potenciál hrozby z nekontrolovaného a nezodpovedného výskumu či tajného využívania zbraní na báze nanotechnológií je tak ešte väčší.
Nebolo mojím úmyslom strašiť verejnosť, na druhej strane sa zbavme ilúzie, že je všetko pod kontrolou, že sa naši vládni predstavitelia o nás postarajú a že nás naša armáda spolu s NATO ochráni pred každým nebezpečenstvom... Je úlohou odbornej aj laickej verejnosti na tieto hrozby poukazovať a spolu s médiami vytvárať tlak na vybudovanie kontrolných mechanizmov, ktoré by mohli predísť prípadnej nie nereálnej katastrofe.
Takisto som nechcel negativizovať snahu spoznávať svet, len som chcel poukázať na to, že pri radosti z nových objavov a vynálezov spríjemňujúcich náš život treba pamätať aj na nechcené dôsledky, ktoré vedecko-technický pokrok prináša. Rovnako si nemyslím, že možno obmedzovať ľudskú zvedavosť a túžbu po poznaní sveta, musíme sa však naučiť väčšej zodpovednosti, aby sme vedeli včas posúdiť, že tú zápalku už treba naozaj sfúknuť...
Zdroj: TS PCR
PC REVUE 4/2008 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára