piatok 5. októbra 2007

PC REVUE - OpenPark

Kedy nás osvieti?

V týchto týždňoch a mesiacoch sa intenzívne hovorí o reforme školstva. Je všeobecne známe, že naše školstvo „trochu“ zaspalo dobu, tlačí do hláv žiakov obrovské množstvo faktov a smeruje ich k memorovaniu schematických postupov. Naopak, absentuje výchova k samostatnému kreatívnemu, ale aj kritickému mysleniu, k vyhľadávaniu informácií, ich analýze, spracovaniu, prezentácii, k schopnosti riešiť problémy atď. Na „výstupe“ by mal byť mladý človek naozaj pripravený na život, ktorý vie, čo chce, má vytvorený rebríček hodnôt, je pripravený prekonávať prekážky.

Podľa prvých informácií chce MŠ túto situáciu riešiť najmä znížením celkového objemu informácií. Pokiaľ však má byť reforma úspešná a má priniesť očakávaný výstup, treba ísť oveľa viac do hĺbky. Ja sa necítim kompetentný radiť múdrejším a povolanejším od seba, ale predsa len si neodpustím zopár postrehov.

Jedná z vecí, ktoré mi chýbali počas školskej „éry“, bola skutočnosť, že všetky vedomosti, ktoré sme museli do seba dostať, boli izolované, neboli navzájom poprepájané, neboli prepojené s inými predmetmi, nezískali sme nadhľad, ako ich môžeme neskôr využiť v praxi, v živote. Keď som končil vysokú (terajšiu FEI STU), stále som čakal, kedy konečne zužitkujeme tú ťažkú teóriu, s ktorou sme sa trápili v prvých ročníkoch... Nedočkal som sa, ale možno je to teraz už iné.

Je známa skutočnosť, že deti celkom nevedia odhadnúť, čo ich baví, čo im ide, na čo „majú“ (a na čo zase nie), čo by chceli robiť v živote, na akej strednej či vysokej škole by mali pokračovať. Tu by som videl priestor pre typológa, ktorý by pravidelne, napr. na ročnej báze, pomáhal žiakom, študentom zorientovať sa v samých sebe. Mnohí mládežníci by boli ušetrení sklamania z výberu nesprávnej školy a neskôr zamestnania, výberu nevhodných záujmov, koníčkov, výčitiek z nesplnených ambícií rodičov...

Stále platí známe „škola hrou“. V základnej škole som mal jedno obrovské šťastie – matematiku ma učil vtedy ešte docent Milan Hejný. Je pravda, že sme boli tak trochu experimentálna trieda, ale nie všetci aj na matiku... :-) Napriek tomu dokázal zaujať pozornosť aj spolužiakov, ktorí by pri inom učiteľovi mali s matikou veľké problémy a znenávideli by ju. Vďaka jeho didaktickému prístupu sme sa však na hodiny s ním vždy tešili. Ako to robil? Jednoducho hrou. Rozprával nám napríklad atraktívne príbehy (rozprávky, indiánky, grécke báje...) a počas deja sa hlavný hrdina dostal do situácie, keď musel vyriešiť nejaký logický či matematický problém. A keďže sme boli zvedaví, ako to dopadne, všetci sme sa zapájali do navrhovania možných riešení. Bol to tak trochu divoký detský brainstorming :-) a v triede bolo dosť hlučno... ale nakoniec sme spoločne vždy našli riešenie. Vďaka tomu, že „prekážku“ zjednodušil a preformuloval na úroveň našich vtedajších vedomostí, v základnej škole sme riešili aj niektoré úlohy vysokoškolskej matematiky. Niekedy na nás „našil búdu“ v podobe úloh, ako je kvadratúra kruhu alebo trisekcia uhla :-), a my sme si dobre turbovali hlavičky, aby sme ich vyriešili... Chodili sme s ním cez prázdniny (!) na letné matematické tábory, neskôr nás učil aj na gymnáziu a trúfam si povedať, že mnoho spolužiakov sa na tú školu dostalo a neskôr pokračovalo aj na vysokej škole najmä vďaka nemu. A ovplyvnil nás aj ľudsky, niekedy si vyčítam, že sme ho nepočúvali ešte viac... Prof. RNDr. Milan Hejný, CSc., je pre mňa príklad jedinečného osvietenca, ktorý už pred 30 rokmi vedel, „ako na to“. Nesmierne si ho vážim ako učiteľa aj človeka, skláňam sa pred ním (ahoj, Miňo!) a dávam ho ako inšpiračný vzor pre našich reformátorov.

Je mi jasné, že v rámci reformy je nevyhnutné zmeniť aj legislatívny rámec, inštitucionálne zabezpečenie, mať vyčlenených viac financií atď., ale v prvom rade by som apeloval na zdravý rozum a osvietený prístup. Je fajn, že sa teraz viac tlačí na jazyky, počítače atď., ale to je len nevyhnutná požiadavka trhu práce. Naším cieľom by malo byť, aby zo škôl vychádzali rozhľadení, harmonickí a morálne zdraví jedinci, pripravení boriť sa s nástrahami života.

Ak máte záujem vysloviť svoj názor k tejto téme, napíšte mi na adresu: mdrobny@pcrevue.sk
Zdroj: TS PCR

PC REVUE 10/2007 OpenPark
Autor: Martin Drobný

pondelok 1. októbra 2007

QUARK

Milí priatelia,

už roky so zvedavosťou a možno aj trochu so závisťou sledujem príbehy vedeckého
pracovníka SAV, ktorý pôsobí, ako sa hovorí, v teréne. Silné vnútorné napätie je takmer
v každom jeho príbehu z lesa, v každej pochôdzke za svojimi lesnými priateľmi, v každej
historke, kde hrá popri prírode a jej čeľadi hlavnú úlohu. A závisť? Je to špeciálna, radostná závisť, ktorá ma vracia do sveta rozprávok, kde múdry starček rozumel zvieracej reči možno až tak dobre ako vzácny človek a mimochodom aj náš autor Miroslav Saniga. Jedna
z posledných príhod, ktorú vyrozprával, hovorí, že obrovský výskyt zapnutých a často
zvoniacich mobilov v prírodnom prostredí ovplyvňuje spev niektorých operencov natoľko,
že do svojho spievaného repertoáru vkladajú prvky mobilových vyzváňaní.
Je to nepochybne zaujímavé, no aj varujúce. Čo to stvárame? Akoby nestačilo plánované
a cieľavedomé drancovanie prírody a jej nemilosrdná exploatácia, objavujú sa nové fenomény, medzi ktoré patrí aj spomenutý prípad. Alebo kauza Kôprová a Tichá dolina. Mal by to byť odborný problém. No vyzerá to celkom inak. Neviem, či amatérski ochrancovia prírody, ktorí rozpútali takmer ozbrojený konflikt s profesionálmi o tom, či poškodený les zlikvidovať, alebo nie, majú pravdu. No pripomína mi to skôr smutnú frašku, na ktorú vstupné zaplatí najskôr už aj tak dorantaný les a potom my, platcovia daní. Začne sa to v Tatrách, mimochodom za medzinárodnej účasti univerzálnych ochrancov, ktorí chránia všetko, kam ich zavolajú, pokračuje to výdatnou medializáciou doma aj v zahraničí, ba i v európskych inštitúciách a ktovie, kde sa to končí. Vari nemáme odborníkov, ktorí by navrhli potrebné opatrenia, dostatok výkonnej moci, ktorá by ich presadila a v konečnom dôsledku urobila, čo treba, aby škody v lese aj v štátnej pokladnici nerástli? Alebo ide o iné záujmy, ale tuším aj na riešenie tých máme inštitúciu. Ako sa nazývalo miesto, kde ľudia robili čudné veci? Nebolo to Kocúrkovo?
A keď sme pri Kocúrkove, ešte jedna autentická historka. Na základnej škole sa v malom mestečku rodičia žiaka rozhodli, že majú dosť prostriedkov na to, aby uľahčili svojmu dieťaťu ťažké štúdium a najali mu asistenta. Mladý vysokoškolák lákavej ponuke neodolal a dnes chlapcovi a budúcemu mladému pánovi nosí aktovku do školy, pripravuje mu podklady na domáce úlohy, stará sa, aby mal čisté tenisky, pripomína mu, kedy má aký krúžok, kupuje darčeky na oslavy so spolužiakmi... Toto všetko, žiaľ, nie je vymyslené. Aj toto máme
u nás na Slovensku. Pri súčasnej spoločenskej klíme, nepochybne, vo viacerých
exemplároch. Nuž, čudné veci sa tu dejú.
Kolegyňa má v mobile takéto žartovné hlásenie došlej esemesky: Došla ti správička! Správička ti došla! Správičička ti došla, prečítaj si ju! Hrozím sa toho, ak sa o pár mesiacov od inžiniera Sanigu dozvieme, že drozdy v lese ráno vyspevujú – došla ti správička...
Eduard Drobný

QUARK 10/2007 Editorial
Autor: Eduard Drobný

PC REVUE

S internetom a aj bez neho

Minulý mesiac ma najviac zaujala správa o rozširovaní a radikálnom posilnení vysokorýchlostného internetu na Slovensku. Bol som na predstavení optickej linky do domácnosti, krátko som si ju vyskúšal a ponúkané rýchlosti smerom k používateľovi 60 Mbit/s mi trochu vyrazili dych. Po kábliku s priemerom niekoľko milimetrov vám domov prichádza rýchly internet, digitálna televízia s preferenciami na vybrané programy a môžete telefonovať na pevnej linke. To všetko za ceny, ktoré sú na dnešné pomery celkom výhodné. Optická linka, prirodzene, na Slovensku nie je nijaká úžasná novinka, takmer všetci rozhodujúci operátori majú optiku naťahanú na svojej hlavnej sieti. Ale optický kábel až domov v komerčnej ponuke je predsa len niečo nové. Pritom to vyžaduje investície v miliardách korún, ktoré sa určite nevrátia rýchlo. Je to jasná investícia do budúcnosti. Hneď mi napadlo, že ja predsa platím rovnakú sumu za asi 30-krát pomalší internet, navyše ďalšiu podobne vysokú sumu za satelitnú televíziu, a začal som zvažovať prechod. Ono to však nie je také jednoduché, kameň úrazu sa volá pokrytie. Jednoducho musíte byť na správnom mieste, inak máte smolu. Tak či onak, tento krok skutočne posúva Slovensku ďalej a je to len dobré. Ani už konkurencia nespí, presne 5 minút pred oficiálnym štartom tejto ponuky ohlásil jeden z veľkých operátorov budovanie optickej siete na pripojenie „desať tisícov domácností“ k internetu s rýchlosťou 30 Mbit/s a viac. Ďalšie podrobnosti však neboli zatiaľ oznámené. Podčiarknuté a sčítané – doba optická sa na Slovensku začala. Už len tak vedieť, ako naplno využiť takúto vysokú rýchlosť internetu (pri legálnom prístupe) k multimediálnym dátam.
Všimnite si však, že novinky, hlavne v tzv. triple play (internet, televízia, hlas), sú vždy zamerané na veľké mestá, hlavne Bratislavu, v kurze je aj Žilina, Trnava a iné veľké mestá. Ale ani v rámci týchto miest nie je pokrytie kompletné. Darmo bývate v Bratislave, keď ste na ulici, kde kábel jednoducho nie je. Dokonca sú prípady, že ste aj na „správnej“ ulici, ale ten váš konkrétny dom pokrytý nie je. Ľudia na vidieku sú obyčajne odkázaní len na jedno alebo dva typy pripojenia. Pritom dnes je vo zvyku sťahovať sa do menších obcí okolo veľkého mesta. A ak tu chcete drôtové pripojenie, priveľa nenavyberáte, možno tak na dnešnú dobu už skoro historické ADSL. Tu je populárne aj bezdrôtové pripojenie, osobne si však myslím, že kábel je kábel.
Koncentrácia noviniek operátorov do industriálnych centier je, samozrejme, založená na rozumnej myšlienke. Je tam najviac ľudí na malom priestore, zarábajú slušne, internet už berú za nevyhnutnú súčasť svojho života aj po pracovnom čase, nemajú záhrady, kde by trávili voľný čas, a tak si doprajú inú zábavu. Je tu však minimálne jedno ALE. Títo ľudia bývajú už zmluvne zaviazaní na určitú dobu a prechod na iného operátora veru nie je jednoduchý. Aj keď nie sú zaviazaní napr. na rok, obyčajne existuje u operátora výpovedná lehota, napr. 3 mesiace. To sa teraz stalo aj mne, keď som chcel zmeniť svoje satelitné pripojenie na výhodnejšiu konkurenčnú ponuku. Konkurencia ponúka možnosť pripojenia na satelitné vysielanie dvoch televíznych prijímačov s možnosťou sledovania rôznych programov a to je pre mňa vítaná vlastnosť. Na krátku vetičku o výpovednej lehote som už dávnom zabudol, ale teraz sa zrazu vynorila. Aby som teda využil akciovú ponuku, budem musieť istý čas platiť dvom operátorom. Niečo podobné bude, samozrejme, aj pri službách triple play.
Ako som sa nedávno presvedčil, internet sa skutočne stáva každodennou súčasťou života aj na Slovensku. V štátnej správe som sa stretol s naozaj moderným vybavovaním pasu. Fotografia priamo v kancelárii cez digitálny fotoaparát, digitálne skenovanie podpisu, oznámenie o tom, že pas je pripravený na prevzatie, e-mailom – no jednoducho pred takými tromi rokmi čistá utópia, dnes bežná realita. Pristihol som sa dokonca pri myšlienke, že začínam veriť na existenciu pasov s biometrickými prvkami, ktoré budú akceptovateľné aj americkou administratívou. Pomaly je asi načase, aby sa do občianskeho preukazu zapisoval okrem trvalého bydliska aj osobný mail ako rýchla forma komunikácie. Určite však je tu čas na skutočne masový digitálny podpis. Keď príde napr. poštová zásielka určená do vlastných rúk a musím ju naozaj prevziať len ja, obyčajne s tým pár dní zápasím. Zaradiť do môjho programu návštevu konkrétnej pošty nie je jednoduché. Oveľa jednoduchší je mail s tým, že jeho príjem a otvorenie bude preukázateľné a dokladovateľné.
Nielen internetom je však človek živý. To som si povedal jeden z posledných slnečných piatkov v septembri a vybral som sa do Slovenského raja. Už som si potreboval trochu oddýchnuť a vypnúť. Splnil som si jeden zo snov a absolvoval som za jeden deň dva výstupy, oba riadne náročné. Slovenský raj je krásny, príroda takmer panenská, náročné rebríky, čistá voda a žiadny internet po drôte. Na viacerých miestach nefunguje ani mobilný telefón. Nezvonili tak telefóny, neprichádzali maily, hotová idylka. Keď som sa neskôr vrátil na druhý deň domov a pripojil sa na internet, jeden z redaktorov sa ma spýtal, či som ešte stále živý. Nevidel ma na ICQ viac ako 24 hodín a to je skutočne netradičná situácia...  V Slovenskom raji už bolo v tom čase poriadne po sezóne, aj ľudí bolo minimum. Ideálne podmienky na prečistenie si hlavy. Zaujímavé je, že som nestretol žiadneho po slovensky hovoriaceho turistu, väčšinou tu boli Česi, Poliaci a Maďari. Žeby sme si nedokázali oceniť poklad u nás doma a musíme ho hľadať v zahraničí? Verím, že sa mýlim.
Príjemné čítanie októbrového vydania praje
Ondrej Macko

PC REVUE 10/2007 Editorial
Autor: Ondrej Macko