Lev alebo gazela?
Bol som nedávno na zahraničnej konferencii, jednej z mnohých, ktorých súčasťou bývajú okrem iného aj kľúčové príhovory, tzv. keynotes. Na tejto konferencii sa však v jednom bloku stretli dve vystúpenia, ktoré boli vzájomne v takom očividnom kontraste, že ma to prinútilo pozastaviť sa nad nimi.
Prvé vystúpenie mal Dr. Muhammad Yunus, nositeľ Nobelovej ceny mieru, ktorý cenu získal za netradičný prístup a prínos k zlepšeniu zlých sociálnych podmienok vo svojej krajine – Bangladéši. V roku 1976 založil Grameen banku, ktorá funguje na úplne opačných princípoch ako tradičné komerčné banky. Nepožičiava peniaze bohatým, ale chudobným, nepožičiava veľké finančné sumy, ale malé tzv. mikropôžičky na úrovni pár desiatok dolárov. Nezaisťuje svoje pôžičky zmluvami a armádou právnikov, ale osobným kontaktom a dôverou v obyčajných chudobných ľudí. Požičiava najmä ženám (97 %), pretože tie sú v Bangladéši podľa Dr. Yunusa oveľa zodpovednejšie, spoľahlivejšie pri vracaní pôžičiek ako muži. :) Ženy myslia predovšetkým na svoje deti a spravidla hospodária lepšie ako muži. Druhým základným kameňom programu bolo vzájomné ručenie. Úver sa dával skupine žien, ktoré zaň vzájomne ručili. Splátkový kalendár bol navrhnutý tak, aby splátky boli čo najmenšie a rozvrhnuté na čo najdlhšie obdobie. Väčšina pôžičiek išla na nákup šijacích strojov, materiálu či hospodárskych zvierat. V roku 2004 sa celková miera bonitných úverov vyšplhala na 97 % a nedobytné sú len tri percentá úverov... Vďaka Grameen banke už nemusia chudobnejší ľudia pri riešení svoje náhlej finančnej núdze alebo rozbehu jednoduchého podnikania padnúť do pasce úžerníkov. A z dlžných klientov banky následne vytvoril akcionárov (vlastnia 95 %, zvyšných 5 % má vláda), ktorí dostávajú riadne dividendy. Po rozbehnutí banky pre chudobných vytvoril s veľkými svetovými výrobcami (Danone, Intel, Cisco...) spoločné podniky, ktoré dodávali chudobným občanom Bangladéša niečo, čo si predtým nemohli dovoliť: cenovo dostupnú pitnú vodu, jogurty, počítače, mobilné telefóny, internet, závlahové zariadenia, vzdelanie, zdravotnú starostlivosť atď. Tak tomu sa hovorí podnikanie s veľkým srdcom. Dr. Yunus nerozdáva peniaze, ale nádej, príležitosť, dôveru a dobrú vôľu.
Druhá prednáška bola klasická produktovo-marketingová záležitosť – o tom, aké sú nové produkty, obchodné príležitosti, trhové trendy, konkurenčné spoločnosti atď. Je to v poriadku, takéto vystúpenia na firemné konferencie patria. Na záver však prišlo video, ktoré ma v kontexte oboch vystúpení „prefackalo“. Záber: africká savana, stádo utekajúcich gaziel, ktoré prenasleduje lev. A v pozadí dramatickej naháňačky zaznel komentár v duchu (presné znenie si už nepamätám): „Ak bude najpomalšia gazela príliš pomalá, lev ju zožerie. Ak bude lev príliš pomalý, zostane dnes hladný. Chcete byť radšej gazelou alebo levom?“ Na zburcovanie účastníkov konferencie do ďalšieho boja s konkurenciou to bolo asi to správne motivačné video, v kontexte s prvým vystúpením sa mne osobne však zdalo trochu nevkusne agresívne. Áno, zákony džungle platia aj vo svete biznisu, aspoň v tom súčasnom. Vyhráva ten, kto je silnejší, rýchlejší, tvrdší, agresívnejší. Ale je to naozaj jediný spôsob, ako byť úspešný? Príklad Dr. Yunusa ukazuje, že nie. Iste, jeho prípad sa nedá použiť ako univerzálne pravidlo a nemožno ho aplikovať kdekoľvek. Je to príklad špecifického prístupu v špecifickej situácii. Dá sa však použiť ako inšpirácia iného pohľadu na riešenie problému, iného typu podnikania. Takého ľudskejšieho...
Ako je nastavený súčasný svet biznisu? Dôležitý je profit, hodnota akcií na burze, podiel na trhu, veľkosť firmy, trhová kapitalizácia atď. Kľúčový je osobný prospech jednotlivca alebo pár akcionárov. Na tom nie je nič zlé, lepšie motivačné kritériá (ak hovoríme o západnom type civilizácie) zatiaľ doteraz nikto nevymyslel. Okrem toho nie je výnimočné, že úspešní biznismeni – miliardári – po čase odídu z dennodenného biznisu a venujú sa okrem iného aj dobročinnosti, charite. Otázkou však zostáva, či je rozdávanie peňazí to správne riešenie.
Kladiem si však otázku, či by to nešlo aj inak, či by motivačným kritériom nemohlo byť aj niečo iné ako generovanie profitu pre osobný prospech. Je to ťažké, pretože v súčasnosti je naše spoločenské vedomie nastavené na uspokojovanie osobných materiálnych potrieb. A až keď sú tieto potreby uspokojené, potom zostáva priestor na prípadné verejnoprospešné, celospoločenské aktivity. Problémom je však zadefinovať, kedy budú naše materiálne potreby uspokojené. Keď budeme všetci jazdiť na bavorákoch a na dovolenky lietať na Seychely? To asi ťažko, jednak sa to asi nikdy nestane a navyše v niektorých ľuďoch vždy zostane túžba mať viac ako ostatní... A tak sme na opäť začiatku.
Našťastie veci sa menia, aj keď nie tak dramaticky, hromadne a tak zreteľne. Mnohé uvedomelejšie svetové korporácie zlepšujú svoje programy sociálnej zodpovednosti a pomáhajú napr. zalesňovať zdevastované územia po celom svete, pomáhajú vzdelávať zaostalé regióny, poskytujú IT infraštruktúru pre krajiny, ktoré si ju nemôžu dovoliť, pomáhajú v zdravotníctve, školstve, kultúre a pod. Príliš o nich nepočuť, čo je chyba a škoda, nie je to zatiaľ všeobecne rozšírený fenomén medzi všetkými firmami ako bežná súčasť ich korporátnej politiky.
Ale nie sú to len iniciatívy veľkých firiem, resp. ich uvedomelejších vedúcich predstaviteľov, ktorí cítia sociálnu zodpovednosť. Medzi nami žije množstvo anonymných jednotlivcov, ktorí sa vo svojom voľnom čase venujú zdravotne postihnutým občanom, osvojujú si chudobné deti tretieho sveta alebo na diaľku podporujú ich vzdelávanie. Organizujú množstvo dobročinných projektov v oblastiach, kde zlyháva štát. To sú hrdinovia dnešných čias, im by sa mali venovať titulné stránky novín a televízne obrazovky.
Takže zamyslite sa, čím by ste chceli byť? Levom alebo gazelou? Ja osobne levom - vegetariánom :))
Zdroj: TS PCR
PC REVUE 8/2008 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára