Oranžová, zelená, ideš!
Celý život nás sprevádzajú zákony a pravidlá, zákazy a príkazy. Ich dodržiavanie sa kontroluje a ich porušenie sa trestá. Hoci mnohé sa zdajú samozrejmé ako známe biblické nezabiješ či nepokradneš, večerné TV správy hovoria o tom, že nie sú také samozrejmé pre každého. Preto si musíme ako štát platiť a udržiavať obrovský aparát policajtov, vyšetrovateľov, sudcov a väzenských strážnikov.
Okrem takýchto „ultimatívnych“ zákonov máme množstvo „prevádzkových“ pravidiel, ktoré upravujú náš každodenný život a bez ktorých by asi v spoločnosti zavládol riadny chaos. Dobrým príkladom sú dopravné predpisy. Aj keď môžeme mať iný názor na striktné kontrolovanie rýchlosti na bezproblémovom úseku cesty či na povinnosť zapínania svetiel aj cez deň, bez pravidiel, predpisov a značiek by bol na našich cestách riadny zmätok. Veď si len spomeňme, čo sa deje v dopravnej špičke, keď vypadnú semafory na dôležitej križovatke a všetci sa potrebujú cez ňu dostať. Nikto nemá chuť niekoho púšťať, radšej sa všetci natlačia doprostred križovatky bez ohľadu na to, že v nej zostanú trčať a kompletne ju zablokujú. No stačí znovu spustiť semafor a ako zázrakom sa upchaná križovatka zrazu uvoľní.
Máme však okrem toho ešte jemnejšie pravidlá, za ktorých prekročenie sa nechodí ani do basy, ani sa neudeľujú pokuty. Stretávame sa s nimi stále a doslova všade, či už v rodine, práci, v rámci susedských vzťahov, v biznise, alebo komunikácii na sieti. Čiastočne by sa dali označiť ako etiketa, ale mohli by sme ich skôr zovšeobecniť ako normálne slušné správanie sa. Je predsa normálne pozdraviť, dať prednosť vo dverách, pomôcť s ťažkým nákupom. Je predsa normálne vedieť diskutovať pokojne, neagresívne, neskákať do reči, nesnažiť sa druhej strane vnútiť svoj názor ako jediné správne riešenie. Je predsa normálne neohovárať, nezávidieť, neintrigovať. Je predsa normálne neklamať rodičom, nepodvádzať pri skúškach v škole, nezašívať sa v práci „vykecávaním sa“ na internete. Je predsa normálne robiť biznis tak, aby z neho mala dobrý pocit aj druhá strana, a nie iba získať maximum pre seba. Je predsa normálne neuplácať ani neprijímať úplatky. A tak ďalej, a tak ďalej. Zoznam toho, čo všetko by malo byť normálne, slušné a férové, by bol asi veľmi dlhý, otázne je, čo z toho by sme za normálne, slušné a férové aj uznali. Keď klamú, podvádzajú, sú na seba hrubí všetci okolo nás, vyvoláva to dojem, že to je asi normálne. Hlboko vo svojom vnútri však tušíme, že to nie je pravda.
Každý máme iné kritériá na to, čo je už za hranicou a čo je ešte OK. V skutočnosti je však za hranou všetko, čo podvedome cítite, že by ste mali urobiť inak. A hoci stokrát danú situáciu vyriešite „po starom“, sto prvý raz ju možno zvládnete inak a budete mať zo seba dobrý pocit. Prekonáte starú karmu, oslobodíte sa od zlozvyku a pripíšete si na účet zopár podstatných bodov... :-)
Do zbierky zákonov a predpisov sa nedajú podchytiť všetky životné situácie, ktoré sme museli alebo ešte len budeme musieť riešiť. Nedá sa ani spísať príručka, ktorá by nám poradila, ako sa správať, ako všetky situácie zvládnuť, ako sa na ne pripraviť. Treba ich jednoducho prežiť. Ale môžete si vo svojom vnútri vypestovať pomôcku, virtuálny „semafor“, ktorého sa opýtate pri rozhodovaní, ako danú situáciu vyriešiť. Každý človek má hlboko vo svojom vnútri čisté a dokonalé jadro, a ak sa ho správne spýtate, určite vám správne poradí :-).
A čo je najlepšie, nakoniec budete všetky situácie zvládať správne nie pod hrozbou pokuty či pocitu viny, ale jednoducho preto, že z toho budete mať dobrý pocit. Sami pre seba. Neskôr svoj vnútorný semafor už nebudete tak potrebovať, pretože jednoducho časom už nedokážete konať neférovo, nedokážete nikomu ublížiť rečami či skutkami, nedokážete klamať, podvádzať, nedokážete agresívne jazdiť na cestách atď.
Keby sa to podarilo všetkým, dosť veľa ušetríme na policajtoch, sudcoch a prázdnych väzniciach... :-)
PC REVUE 7/2010 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára