Don´t worry, be happy :-)
Osudy ľudí sú rôzne. Niekto prepláva životom pohodlne bez jediného škrabanca, iného „facká“ život zľava aj sprava, od začiatku až do konca. Prvému zvyčajne potichu závidíme a druhého úprimne ľutujeme. Ani jeden, ani druhý pohľad však nie je správny, každý z nás má svoju cestu, svoju školu života a úlohy, ktoré máme počas nej splniť.
Kým ten prvý v úlohe „spotrebiteľa“ príjemného života žije v sladkej ilúzii a nezaoberá sa „ťažkými témami“, napr. zmyslom svojej existencie, ten druhý je konfrontovaný s takouto otázkou možno dennodenne a na vlastnej koži. Múdrejší odo mňa hovoria, že jeden zo zmyslov nášho života je uvedomenie si vlastnej existencie. To, čo sa na prvý pohľad zdá samozrejmé („veď predsa viem, že žijem...“), má však oveľa hlbší rozmer. Je to ako prebudenie sa z nejakého sna a uvedomenie si skutočného sveta okolo seba, všetkých súvislostí a dôsledkov. Ťažko sa to vysvetľuje, ale je to, akoby ste až po tomto momente plne pochopili niektoré výroky múdrych ľudí, porekadlá, zákonitosti a univerzálne pravdy. Dlho som si myslel, že človek sa k niektorým „múdrostiam“, podľa ktorých funguje tento svet, dopracuje postupne – vekom a skúsenosťami. To je stále čiastočne pravda, ale niektoré „múdrosti“ človek musí asi prežiť, aby ich naozaj naplno pochopil.
Stretol som ľudí, s ktorými osud nezaobchádzal v rukavičkách, užili si svoje a vedno tvrdili, že „precitli“ až po tom, ako klesli až na úplné dno. Nie morálne alebo niečo podobné. Na dno v tom zmysle, že prišli o všetko – o rodinu, zdravie, prácu, majetok atď. a už nemali kde cúvnuť, vzdali sa a prestali bojovať. To, čo nasledovalo po tom, bolo veľmi ťažké a bolestivé, ale po určitom čase sa ich situácia stabilizovala, upokojila a prišlo u nich k akémusi osvieteniu, pochopeniu spomínaných univerzálnych právd. To, čo v prvom momente vnímali ako ranu osudu, im neskôr pomohlo otvoriť oči a vnímať svet úplne inak. S väčšou pokorou, pochopením pre iných či uvedomením si skutočných hodnôt. A naučilo ich to aj odpúšťať, oslobodiť sa od zlosti, nenávisti či strachu a žiť pre prítomnosť. Následne im táto zmena postoja pomohla dostať sa z problémového stavu a tešiť sa z každého okamihu ďalšieho života. To, čo ich v určitom momente zrazilo na kolená, im neskôr pomohlo objaviť úplne iné dimenzie života.
Platí síce pravidlo, že múdrejší sa dokážu poučiť aj zo skúseností iných, ale neviem, či sa to vzťahuje aj na tento prípad (každému by som prial, aby to tak bolo). Keby sme to dokázali, ušetrili by sme si kopec trápenia, ale asi to také jednoduché nebude. Pomôže nám však aspoň poznanie, že všetko to, čo sa nám deje, má nejaký dôvod a zmysel.
Dostal sa ku mne jeden pekný motivačný príbeh, ktorý sa k tejto téme celkom hodí: Jedného dňa spadol farmárovi do starej suchej studne jeho oslík. Chúďa zvieratko zúfalo híkalo a farmár sa snažil vymyslieť, ako ho zachrániť. Po dlhých hodinách trápenia to však vzdal a povedal si, že nepotrebuje ani studňu, ani osla, a rozhodol sa studňu aj s oslom zasypať. Požiadal pár susedov, aby mu pomohli. Každý zobral lopatu a začali hádzať do studne hlinu, piesok i smeti. Najprv začal oslík znovu nahlas híkať, ale po chvíľke sa utíšil. Farmári si mysleli, že už je po ňom. Potom sa však pozreli do studne a uvideli niečo celkom nečakané. Ako hlina a piesok padali na oslíka, ten ich zo seba striasal a potom sa na tú hlinu postavil, aby sa dostal vyššie. A čím viac hliny farmári na oslíka hádzali, tým vyššie stúpal. Nakoniec bol oslík v studni už tak vysoko, že vyskočil von a odbehol. Pekný príbeh, však?
Skúsme nevnímať niektoré ťažšie životné situácie ako rany osudu, ale ako príležitosť naučiť sa niečo, pochopiť niečo, posunúť sa vyššie. Ja viem, že to často veľmi bolí a nie je to jednoduché, ale treba to vydržať, a hoci sa situácia zdá už neznesiteľná, uvidíte, že po čase sa na konci tunela ukáže svetlo.
PC REVUE 5/2010 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára