QUARK

Milí priatelia,

keď sa pred niekoľkými rokmi začali k životu predierať digitálne fotoaparáty, stal som sa majiteľom trojmegapixelového nikonu. Bolo to malé a ľahké čudo, pripomínajúce viac hračku než použiteľný fotoaparát. Možno aj preto, že som bol zvyknutý na profesionálny kinofilmový nikon s niekoľkými objektívmi a rozmerným bleskom.

Veľmi rýchlo som však zistil, že táto vecička výborne poslúži aj na serióznu prácu napríklad v časopiseckej praxi a do veľkosti obrázku A4 sa vyrovná svojim filmovým predchodcom. V tom období sa snažili fotoaparáty na film o záchranu, no bolo jasné, že zvíťazí digitálna technika a film sa uplatní len v špeciálnych aplikáciách. Nie som si však veľmi istý ani týmto tvrdením, pretože obrázky z inaugurácie súčasného amerického prezidenta, pri ktorých asistovalo viac ako 1 400 megapixelov, naznačili, čo všetko v tejto oblasti už jestvuje a čo možno očakávať.

Zánik filmového fotoaparátu a vznik digitálnych verzií bol pozoruhodný. Firmy, ktoré vyrábali kvalitnú optiku (LEICA), sa stali zaujímavými partnermi pre digitálnych novátorov a, naopak, tímy schopné vytvoriť a stále zdokonaľovať softvér sa uplatnili u výrobcov fotoprístrojov (CANON). Dnes je to dokonale premiešané a je takmer jedno, ktorý fotoaparát si kúpite. V rámci každej kategórie si výrobcovia strážia ceny a snažia sa ponúknuť rovnaké alebo podobné vlastnosti ako konkurencia.

A práve konkurenčný boj mi pripadá až zúfalý. Za prvý kvartál tohto roku sa na európskom trhu objavilo najmenej 150 noviniek. Ak si uvedomíme, že fotoaparáty sú predmety dlhodobej spotreby, vzniká legitímna otázka: Kto ich bude kupovať? Novinky síce prinášajú aj zaujímavé inovácie, no obvykle nie sú potrebné, takže výrobcovia sa musia spoliehať na nevyhnutnú obmenu techniky. Tá má svoje pravidlá. Vynára sa potom otázka, či nás nové výrobky – a neplatí to len o fotoaparátoch, ale aj mobiloch a ďalšej podobnej technike – nakoniec nevytlačia z domovov.

Tempo inovácií je, zdá sa, rýchlejšie než absorpčná schopnosť trhu. Nie je to dobrý znak, pretože logicky vedie k plytvaniu ľudským potenciálom aj materiálom, a zvyšuje aj tak vysoké napätie vo všetkých kooperujúcich segmentoch vrátane kupujúcich. To, čo zdanlivo vytvára progres, v skutočnosti drancuje jestvujúci potenciál.

Veľmi názorne vidno, kam to vedie, je unikajúca ropa z vrtnej plošiny v Mexickom zálive. Povoliť ťažbu ropy v mori bol hlúpy a ničím neospravedlniteľný hazard, na ktorý nikto, žiadna vláda na svete, nemá právo. Nikto nie je schopný zabezpečiť zaručene bezporuchovosť ťažby a v prípade havárie jej totálnu likvidáciu. Od apríla sa ropa valí do mora a nemožno ani len odhadnúť, čo všetko napácha.

Tragikomické vyhlásenia firmy BP, že nahradia škodu a všetko uvedú do pôvodného stavu, je bohapusté, bezočivé klamstvo. Čo ďalej? Otázka pre tých, ktorí robia všetko preto, aby mali čoraz viac. Môžu mať aj veľmi málo, dokonca nič, no čo je horšie, aj my s nimi. Toto nie je veľmi optimistická vyhliadka. Nezabudnime, že tak, ako to jestvuje vo veľkom, jestvuje to aj v menších rozmeroch a na mnohom z toho sa podieľame i my. Pozrime sa na seba, na svoje rozhodnutia z tejto stránky. Máme čisté svedomie? Čo poviete, priatelia?

P. S. Mimochodom, Kevin Costner sa okrem filmovej kariéry prekvapojúco venuje aj znečisteniu morskej vody a pred rokmi s bratom založil firmu na odlučovače ropy a oleja z vody. Svoje výrobky ponúkol americkej vláde a firme BP. Ako gesto je to príjemné. Vzhľadom na rozsah katastrofy to naznačuje reálne možnosti riešenia...

QUARK 8/2010 Editorial
Autor: Eduard Drobný