Počítačové hry ako trenažér života
Patrím do generácie, ktorú ešte zachytila éra ZX Spectra, Atari, Commodore a spol. V tom čase som si odohral svoje :-), potom veľa rokov nič, až teraz som sa k hrám znovu trošku vrátil. V mojom prípade to má na svedomí iPod so svojimi úžasnými možnosťami, fantastickým ovládaním, nádhernou grafikou, jednoduchosťou distribúcie hier atď. Strieľačky či naháňačky ma nebavili ani vtedy, ani teraz, ale hry na logické rozmýšľanie, stratégiu či postreh sú fajn, najmä po dlhom dni, keď pred spaním potrebujem trochu vypnúť. Princíp mnohých z hier je identický, ale nový dizajn, efekty či spôsob ovládania ich dramaticky zatraktívnili. Sú oveľa chytľavejšie, ľahšie sa dá podľahnúť ošiaľu naháňania vysokého skóre či dosahovania ďalších levelov. Odstupom času sa však zmenilo moje vnímanie počítačových hier. Samozrejme, aj teraz ma chytí chuť zlepšiť si skóre či rozlúštiť nejaký hlavolam, ale viem si udržať odstup, aby som to neprehnal a nemal ráno kruhy pod očami tak ako kedysi... :-)
Pri počítačových hrách, najmä tých, ktoré sú postavené na prvku náhodnosti, som si uvedomil a potvrdil aj niektoré životné pravdy, s ktorými sa často stretávam. Niekedy to už vyzerá, že koniec hry je zúfalo neodvratný, ale vtom iba jediným správnym ťahom sa situácia akoby zázrakom dramaticky vyrieši, nepriatelia či prekážky zmiznú a hra pokračuje ďalej. Inokedy sa ani za svet nedarí prekonať aktuálne skóre, a čím viac sa snažíte, tým viac sa nedarí. Dáte si prestávku a potom len tak medzi rečou zapnete počítač a hneď na prvý pokus dosiahnete nový rekord, o ktorý ste sa márne pokúšali už týždne. V mnohých hrách zase nemôžete iba čakať na to, akú situáciu vygeneruje herný algoritmus. Ak chcete viac bodovať a dostať sa ďalej, musíte upraviť svoje rozmiestnenie na hernej ploche, prispôsobiť stratégiu a lepšie sa pripraviť na to, čo vám nachystá počítač. Často musíte najprv niečo obetovať a potom sa váš vklad niekoľkonásobne zúročí, vaše skóre sa zlepší o kopec podstatných bodíkov... :-) Podobne to zažívame aj v bežnom živote, vedeli by sme si hneď spomenúť na X životných situácií, ktoré majú mnoho spoločného s hraním počítačových hier. Keby sme si viac uvedomovali tieto a ďalšie zákonitosti herného sveta a vedeli ich použiť v bežnom živote, mnohé situácie by sme zvládali ľahšie, efektívnejšie a s lepším skóre. Neboli by sme obeťou „osudu“, na ktorú sa všetko valí, nič sa jej nedarí a nevie sa presadiť. Stali by sme sa vedomým spolutvorcom vlastného života, ktorý cez všetky prekážky a nástrahy prechádza s ľahkosťou svetového šampióna a ešte si to všetko aj užíva... :-)
Zaujímavé sú aj pocity, ktoré vo mne vyvoláva hranie počítačových hier. Moje druhé JA si všíma, ako to prvé JA sa cíti nervózne, plné napätia, že až zabúda dýchať, netrpezlivé, keď sa nedarí, zlostné, keď prehrá, a vytešené, keď sa vydarí dobré skóre. Moje druhé JA pozoruje, čo „stvára“ to prvé, a potichu (aby si to nevšimlo) sa nenápadne smeje :-). Veď načo sa stresuje, je to len hra, o nič nejde. Keď takto sám seba pristihnem, ako sa sústredene mračím na displej, hneď sa zastavím, usmejem a uvoľním vnútorné napätie. Hranie hier má byť predsa zábava, a nie stres. A ja sa chcem zabávať. Stres navyše nie je zdravý, a tak si predsa nebudem dobrovoľne škodiť. Bolo by super, keby sme aj toto pravidlo dokázali preniesť do našich životných situácií, komplikovaných vzťahov a riešenia konfliktov. Skúste si nabudúce, keď budete riešiť spor s problematickým susedom či hádavým kolegom, pripomenúť, že toto všetko je len hra, nestresujte sa, nenechajte sa nachytať na hruškách a nedajte sa vytočiť. Zhlboka sa nadýchnite, napočítajte do 10, usmejte sa a riešte situáciu s nadhľadom. Nenechajte sa strhnúť svojimi toxickými emóciami, tie sú pri riešení konfliktov veľmi zlým radcom.
Už veľa múdrejších odo mňa povedalo, že život je len hra. Učme sa hrať tak, aby každý z nás bol majstrom v tej svojej vlastnej partii... :-)
PC REVUE 11/2010 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára