Neodpájajte sa
Vyskúšali ste si už niekedy na počítači aplikáciu využívajúcu prvky virtuálnej reality (VR)? Napríklad simulátory virtuálneho sveta, ako Second Life (SL) či Entropia, IMVU, There, Active Worlds, Kaneva, atď. Videli ste sci-fi film Trávnikár (The Lawnmower Man), kde sa podarilo prepojiť počítač s mysľou človeka a preniesť ho do vopred pripravenej VR? Vedci sa takouto možnosťou reálne zaoberajú a prvé náznaky v podobe jednoduchého ovládania polohy kurzora alebo výberu z dvoch možností len silou „myšlienky“ sa objavujú. Pred rokom na japonskej univerzite Keio predstavili tzv. Brain-Computer Interface, prostredníctvom ktorého paralyzovaný muž dokázal ovládať pohyb svojej postavy v SL pomocou mozgových vĺn vysielaných z centra zodpovedného za pohyb končatín. Čo ak sa vedcom podarí dosiahnuť prelomový úspech a dokážu zabezpečiť plnohodnotné prepojenie človek – počítač, prenos videného obrazu priamo do príslušného mozgového centra a ovládanie počítača len myšlienkou. Nalogujete sa do Second Life a začnete si budovať svoj svet, upravíte vzhľad samého seba, vytvoríte okolité prostredie, budovy, predmety, ďalšie avatary iba obyčajným vyslovením želania alebo predstavením si ich podoby. Keby bola miera virtualizácie ešte viac realistická a boli do VR pripojené aj ďalšie zmysly, ktorými vnímame svet (zrak, čuch, sluch...), ilúzia by bola dokonalá. Ktovie, možno raz vývoj pokročí tak ďaleko, že sa k takejto predstave naozaj dosť priblížime. Sociálno-spoločenské dôsledky budú ľahko predvídateľné. Pokiaľ si ľudia budú môcť vo svete VR vytvárať realitu okolo seba podľa svojho želania, do toho reálneho sveta sa im už veľmi nebude chcieť vracať... Aj na túto tému už bolo natočených zopár filmov. Problém je, že stále ide o kvázi materiálny svet, ktorý síce používatelia budú môcť modelovať podľa svojich predstáv, budú môcť prežívať príbehy svojich filmových hrdinov, cestovať, prežívať dobrodružstvá, vzťahy atď., otázka je, do akej miery budú prežívané zážitky a emócie naozaj autentické. Ktovie, možno budú intenzívnejšie, ako keby sa odohrali v tom reálnom svete... :-) Potom by potreba vrátiť sa bola ešte menšia, ak vôbec nejaká...
Lenže čo ak možnosť vytvárať virtuálny svet okolo seba postupne už nebude celkom slobodná, resp. ľudia nebudú môcť alebo časom nebudú vedieť vytvárať si „realitu na želanie“? Nebudú si vedieť želaný stav predstaviť, dodať mu „energiu“, informačnú hodnotu a virtuálne ho „zhmotniť“. Už na to jednoducho zabudnú. A správca virtuálneho sveta im to ani neprezradí alebo neumožní. A čo ak si správca virtuálneho sveta zmyslí, že sa teraz pre zmenu trochu zahrá on, a začne meniť prostredie a svet tak, aby vytvoril nejakú zápletku. Začne pred používateľov SL stavať rôzne prekážky, vystavovať ich skúškam, bude ich dostávať do nových situácií, vzťahov atď. Jednoducho zahrá si s nimi taký matrixovský experiment. A potom dostane ešte väčšiu chuť a už ho nebude baviť hrať sa s jednotlivými avatarmi osobitne, ale začne vystavovať všetky postavičky novým skúškam, prekážkam a situáciám naraz. Napríklad im vytvorí virtuálnu situáciu, že sa blíži kozmická katastrofa, globálna epidémia či nukleárna apokalypsa. A bude skúmať, ako sa jeho testovacia vzorka s touto skutočnosťou vyrovná, ako sa začne správať. Či prepadne panike alebo sa pokúsi zmeniť zdanlivú realitu. Nájde sa medzi avatarmi Neo, ktorý pochopí zákonnosti virtuálneho sveta, dokáže získať neobmedzené schopnosti, zmení zdanlivo neodvratnú realitu a zachráni virtuálny svet? Alebo sa takých Neov nájde viac, spoja sa a zmenia pravidlá hry celého virtuálneho sveta raz a navždy tak, aby zabránili ďalším experimentom. A vytvoria nový Second Life, postavený na nových zákonoch, nových hodnotách. Na jednej strane takých, aby avatary mohli znovu budovať svet okolo seba a využívať ho, ale na druhej strane takých, aby neskončili iba pri vytváraní „hmoty“, vyhľadávaní zážitkov a emócií. Aby si uvedomovali svoju existenciu, obrovské možnosti a slobodu rozhodovania, ktoré však nechtiac môžu použiť proti sebe, iným avatarom či celému virtuálnemu svetu. Tak, aby si ho nakoniec nezničili. Ešte šťastie, že hovoríme iba o virtuálnom svete a toho nášho reálneho sa to ani hypoteticky netýka... :-)
A pokiaľ by ste niekedy predsa len mali pocit, že žijete v nejakom virtuálnom svete a dejú sa vám nejaké „čudné“ veci, skúste na chvíľku „postúpiť“ z postavičky svojho avatara a nestranne zhodnoťte, čo sa to vlastne deje, kto alebo čo sa to s vami zahráva a prečo sa vám deje to, čo sa deje. A potom sa vráťte späť do hry, neodpájajte sa. Žijeme predsa v reálnom svete... :-)
PC REVUE 6/2009 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára