PC REVUE

Centrálna evidencia: áno či nie?

Nie je to tak dávno, čo som sa presťahoval. A potvrdilo sa rokmi overené pravidlo, že je lepšie dvakrát vyhorieť ako sa raz sťahovať. Máte totiž čas preberať sa vecami, ktoré ste už niekoľko rokov nepoužili, na vyhodenie je ich však trochu škoda. A tak náročne presťahujete veci, ktoré na svoje ďalšie použitie budú ešte čakať. Azda... Po presťahovaní som si naivne myslel, že teraz je už asi všetko za mnou. Hlboko som sa však mýlil, mal som pred sebou ešte tvrdý oriešok.
Zmena trvalého bydliska nie je vôbec jednoduchá záležitosť. Optimisticky naladený som navštívil portál www.obcan.sk. Po 10 minútach sa optimizmus začal vytrácať – o konkrétnom postupe v tomto prípade som sa nedozvedel nič. Mojím snom pritom bola možnosť zadania zmeny adresy na jednom mieste a následného update informácií v čo najširšej skupine inštitúcií. Minimálne teda tých riadených štátom. Nič také však neexistuje, v podstate vám ostáva klasika, osobná návšteva rôznych úradov. Začína sa to novým občianskym preukazom na polícii, ďalej pasom na oddelení cudzineckej polície, návštevami rôznych poisťovní, zmeny u distribútorov tlače a poštovej komunikácie všeobecne. Našťastie pošta sa dá presmerovať na zvolenú adresu. Opäť však len po osobnej návšteve (21 Sk/mesiac).
Povedal som si: ak neexistuje centrálna databáza osôb, ktorá by obsahovala všetky údaje, skúsim osloviť úrady mailom. Vyhľadal som si mailové adresy väčšiny inštitúcií, o ktorých som si myslel, že azda horia nedočkavosťou po mojej platnej adrese. Z deviatich takto oslovených organizácií som úspešne realizoval moju predstavu len v troch, išlo však o neštátne organizácie. Nakoniec skutočne neostalo nič iné ako fyzická návšteva na nedobytných miestach. Pustil som sa do pátrania po ich sídle, úradných hodinách a možnosti vychutnania si času stráveného v radoch...
Nakoniec sa mi dostalo svojrázneho vysvetlenia, prečo je to asi tak. Stalo sa to v jednej nemenovanej štátnej organizácii, keď som sa po polhodine čakania celý šťastný dostal dnu. Úradník ma rokmi nacvičeným tónom vyzval na predloženie občianskeho preukazu. Držiac ho v rukách, celkom vážnym hlasom sa ma opýtal: „Ako sa voláte?“ Vtedy som pochopil, že táto osobná návšteva je pravdepodobne súčasťou digitálneho overenia si totožnosti a súčasne jednoduchým testom inteligencie a gramotnosti.
Nuž, neviem, či sa moje volanie po centrálnej databáze údajov o osobe nakoniec stretne s pochopením. Ale na záver trochu vážne – tie dane sa mi nezdajú až také malé, že by to musel byť len sen.
Overil som si u kolegyne, ktorá sa nedávno vydávala, že niečo podobné je to aj pri zmene priezviska. Ešteže nie som žena... 
Príjemné čítanie marcového čísla želá
Ondrej Macko
P.S.: Na náš prísľub o vyhradení priestoru na filozoficko-spoločensko-technologické komentáre sme nezabudli. Zavedieme ho od aprílového čísla a bude pravidelným príspevkom v každom vydaní nášho magazínu.

PC REVUE 3/2006 Editorial
Autor: Ondrej Macko