PC REVUE

„Pajéchali“

Minulý mesiac som navštívil Ukrajinu. Už som bol na rôznych miestach, ale toto bol predsa nový zážitok. Ukrajina je na slovenské pomery dosť pozadu, povedal by som tak desať rokov. A prejavuje sa to na prvý pohľad. Na medzinárodnom termináli v Kyjeve to vyzeralo ešte normálne. Ďalej sme však pokračovali linkou z terminálu pre domáce lety a to už bola iná káva. Ukrajina je mimo EÚ, preto tu neplatia u nás známe predpisy, ktoré napr. nepovoľujú väčšie množstvo tekutín na palube lietadla. Ukrajina je s terorizmom akosi viac vyrovnaná, než je to v EÚ. Pri kontrolovaní batožiny je to dosť benevolentné, dokonca odo mňa nežiadali ani to, aby som vybral notebook z tašky, prešla aj väčšia fľaša s tekutinou. Otvorene povedané, tieto kontroly inak považujem skôr za istú hru pre pasažierov, aby sa cítili bezpečnejšie. V skutočnosti neverím, že by sa teroristi spoliehali na manikúrové nožničky, s ktorými vyrazia do šialeného útoku proti posádke. Ale táto hra zabrala aj na mňa, a keď som videl, aká je tu úroveň kontroly, počas letu som každé zavŕzganie vnímal veľmi citlivo. Upokojovalo ma jedine to, že Ukrajina by mohla byť cieľom teroristických útokov asi len omylom.
Keď sme pristáli na letisku na Kryme, prekvapenia pokračovali. Po vystúpení sme šli pešo možno 10 minút priamo po ploche letiska a došli sme k starej plechovej garáži, kde bol pripravený pás na zapísanú batožinu. Tú doviezol stonajúci traktor, zastal z druhej strany garáže a dvaja mládenci batožinu s pôžitkom hádzali na dopravný pás. Ľudia sa tlačili okolo neho, tí draví sa k nej dostali prví, iným sa zopárkrát otočila na páse. Nakoniec ju však všetci dostali. Nastala etapa mikrobusov, do ktorých s nami nastúpili aj sprievodkyne. Ich úlohou bolo zistiť, kto je v autobuse a kto chýba. Okrem nás tu boli aj ľudia z Chorvátska, Slovinska alebo Rumunska. Viete si asi predstaviť, ako Ukrajinka, zvyknutá hlavne na azbuku, číta v pološere takéto mená. Po tom, ako nezrozumiteľne prečítala asi 10 mien a nikto sa k nim nehlásil, zrejme usúdila, že tadeto cesta nevedie. Vyhlásila na Ukrajine obľúbené slovo „pajéchali“ a šli sme.
Cesta nebola až taká jednoduchá. Netvrdím, že ortodoxne dodržiavam rýchlosti, predsa mám však isté limity. Náš vodič nemal nijaké limity a v istých chvíľach som mal podozrenie, že ho prepustili z Formuly 1 za nedodržiavanie maximálnej predpísanej rýchlosti . Zrejme bol kamarát s policajtmi, lebo ho nikto nezastavil, hoci sme hliadku na ceste videli. Jazdili tak skoro všetci, zrejme sú na to zvyknutí. Bol som veru celkom rád, keď sme končene o polnoci dorazili do hotela. Bol to (nielen) na ukrajinské pomery luxusný hotel s pohodlnými izbami a relaxačným centrom. Na prvý pohľad všetko, čo je obvyklé v hoteloch aj u nás – namiesto kľúča hotelová karta (ktorá nikdy na prvýkrát nefunguje), minibar, televízor, ale aj rýchlovarná kanvica, keď si potrebujete urobiť kávu alebo čaj. Mojou chorobou je, že okamžite po príchode do hotela sa snažím dostať k internetu. Na recepcii som zistil, že v izbe internet môžem mať, ale príslušné potreby dostanem len v bežnom pracovnom čase. V hotelovej hale bezdrôtový internet je a stojí 5 hrivien (ukrajinská mena) za neznámy objem dát. Obsluha na recepcii mi to nevedela vysvetliť v angličtine, v tom čase som sa ešte obával vytiahnuť moju dávno zabudnutú ruštinu. Eurá ani doláre nemenili ani nebrali a vytúžený kupón na internet sa nedal kúpiť kartou. Začínal som pociťovať náhly abstinenčný príznak z nedostatku internetu, našťastie jeden z dobrých ľudí mi príslušnú sumu (v prepočte 1 euro) požičal a ja som si konečne stiahol a poslal maily. Síce mizernou rýchlosťou, ale predsa. Na druhý deň som sa dostal k sľubovaným potrebám na pripojenie v izbe – v preklade bežný sieťový kábel a návod na pripojenie výhradne v ruštine. Ruštinu som už začal výrazne oprašovať, bolo to nevyhnutné. Po polhodine som si mohol pri notebooku povedať „pajéchali“ a pustiť sa do práce.
Konferencia prebehla úplne v pohode, detailnú reportáž nájdete na inom mieste, na DVD REVUE je aj videozáznam a fotogaléria. Posledný deň som obetoval organizovanú večeru a šiel sa pozrieť medzi bežných ľudí do mesta. Okamžite mi udreli do očí obrovské rozdiely medzi nimi. Nájdete tu extra zbohatlíkov v najdrahších autách, vedľa nich napohľad chudobných ľudí, ktorí bojujú o prežitie do ďalšieho dňa. Úplne najnovší model luxusného automobilu, aký sa na Slovensko ani vôbec nedováža, tu parkuje vedľa starodávneho benzínového nákladného automobilu, azda ešte z čias vojny, na ktorom pokojne roznášajú potraviny. U nás dávno vyradené nemoderné trolejbusy tu prepchaté križujú mesto. Cesty sú väčšinou v katastrofálnom stave, terénny automobil príde naozaj vhod. Nad Krymom akoby sa vznášal mrak povojnového rozdelenia Európy. Ale ľudia vyzerali spokojní a šťastní, veď život je o niečom inom. Po návrate do hotela som sa tešil na to, ako si v tom kávovare v izbe urobím dobrú kávu. Prehádzal som naruby celú izbu, ale veru kávu ani čaj som nenašiel. Zašiel som na recepciu, chatrnou ruštinou som vysvetlil, po čom mi srdce piští. „Tablety net,“ tak znela odpoveď recepčnej a bol som vybavený. Bol to veru dlhý večer, bez kávy nefungujem.
Najväčším prekvapením však bola pre mňa procedúra odhlasovania z hotela. Bežne sa to robí tak, že sa pobalíte, idete na recepciu, zaplatíte útratu a „pajéchali“. Tu zamestnanec hotela ide s vami osobne na prehliadku izby. Trochu mi to pripomínalo študentské časy, keď som odovzdával internát. No teraz som stál so zamestnancom v izbe, kde som nechal porozhadzovanú posteľ i uteráky, a trochu som sa hanbil, že môže jednoducho tento neporiadok priradiť ku konkrétnej osobe. To však bral úplne v pohode, kontroloval, či som do batožiny nezbalil televízor, ale hlavnú starosť mu robil zapožičaný kábel na internet. Nabudúce radšej nechám po sebe poriadok... 
Čo musím jednoznačne pochváliť, je pestrosť a kvalita jedla, na to si Ukrajinci naozaj potrpia. Veď stačí sa pozrieť do spomenutej fotogalérie. Ibaže po príchode domov som zistil, že mám asi o 3 kg viac ako pred cestou. A vtedy som sa rozhodol, že našu pripravovanú jesennú súťaž využijem na úpravu svojej hmotnosti. Verím, že smerom dole . V súťaži budete hádať rozdiel mojej hmotnosti a všetkých vydaní PC REVUE (po jednom kuse). Ilustráciu toho, čo tým myslím, vidíte na obrázku, už som sa začal vážne vážiť! Priebežné informácie o mojom úsilí nájdete na stránke www.pcrevue.sk. Dúfam, že sa spolu dobre zabavíme.
Príjemné čítanie októbrového vydania a správny odhad praje
Ondrej Macko
23. septembra 2008

PC REVUE 10/2008 Editorial
Autor: Ondrej Macko