O nenažrancoch a bublinách
Teraz idem vstúpiť na tenký ľad a prosím o zhovievavosť. Chcem sa vyjadriť k témam, v ktorých nemám príslušný odborný background, ale predsa len by som k nim ako bežný občan rád zaujal stanovisko.
Nie som ekonóm a už vonkoncom nie finančný analytik, ale nedá mi nezamyslieť sa nad tým, čo sa teraz deje vo svete. Podľa moje skromnej mienky príčiny súčasnej finančnej krízy, ktoré sa medializujú v komentároch ekonomických expertov, sú v skutočnosti len následkom a podstata je oveľa hlbšie, v samotnom spoločensko-ekonomickom systéme. V mechanizme a v princípoch, podľa ktorých funguje moderný kapitalizmus, trhová konkurencia, voľný pohyb kapitálu či akciový biznis. Nie som ani socialistom, ani liberálom, nie som zástanca striktnej štátnej regulácie, ale ani myšlienky, že slobodný trh všetko vyrieši.
Čo vidíme: Niektorí nenásytní a nezodpovední majitelia firiem a ich top manažéri stimulovaní bonusmi sa snažia vyžmýkať z im zverenej firmy viac, ako je únosné, bez ohľadu na mieru rizika, ktoré musia podstúpiť. Ak niektoré banky v rámci zostrujúceho sa konkurenčného súperenia poskytujú hypotéky za 120 % hodnoty nehnuteľnosti a bez dostatočnej kontroly garancie schopnosti klientov splácať úver, tak asi nie je všetko v poriadku. Ak distribútor predáva tovar s negatívnou maržou, len aby si udržal trhový podiel, splnil plán a dostal kvartálne prémie, bez uvažovania nad tým, čo bude „potom“, takisto to nie je v poriadku. Keď to urobí malá firma, následky sú síce bolestivé, ale relatívne malé. Nerozumiem však, ako je možné, že do nezdravého, autodeštrukčného biznisu ide aj etablovaná veľká spoločnosť s tradíciou, pri ktorej sa predpokladá, že sa správa konzervatívnejšie, a očakáva sa, že jej manažéri majú cit pre zdravú mieru rizika. Alebo že by nemali? Od top manažérov firiem sa akosi automaticky očakáva, že sú neomylní, že zvládnu akúkoľvek situáciu v biznise, že nemajú ľudské slabosti atď. Prípad Enronu, WorldComu a ďalších však hovorí o tom, že niektorí vrcholoví manažéri nepoznajú mieru. V honbe za vysokými kurzami akcií sa uchyľovali k nelegálnym účtovným praktikám, čo ich osobne neskôr doviedlo za mreže a im zverené firmy do bankrotu. Ako opatrenie na to, aby sa zabránilo takýmto účtovným podvodom, boli neskôr prijaté regulačné opatrenia, ako Sarbanes-Oxley či Basel II. Nebolo by dobré, keby sa podobné regulačné opatrenia prijali aj na úrovni manažovania obchodných rizík? Zlý odhad, resp. absencia zdravého rozumu ľudí vo vedení má, ako to teraz vidíme, katastrofálne dôsledky nielen na celú firmu, ale ako dominový efekt aj na príliš naviazaných obchodných partnerov a cez nich aj na ekonomiku celej krajiny. Ľudia sú len ľudia, a pokiaľ sa v ich rukách koncentruje priveľká moc, následky zlých obchodných rozhodnutí sú enormné. Preto bez akéhokoľvek politického podtónu som za konkurenciu, slobodný trh atď., ale súčasne aj za kontrolu, reguláciu a určité obmedzenie rozhodovacích právomocí top manažérov.
Druhý skutočný dôvod súčasnej situácie je podľa mňa v priveľkom vzdialení sa virtuálnej ekonomiky od tej skutočnej, postavenej na hodnotách. Ja asi patrím do toho starého nemoderného sveta, bližšia mi je totiž tradičná ekonomika, pre ktorú sú podstatné hodnoty ako produkt, práca, efektivita, kreativita, pridaná hodnota atď. V investičnom biznise sa však zarába na zhodnocovaní akcií firiem či komodít, ktorých hodnota sa riadi ponukou a dopytom, emóciami a informáciami o budúcom možnom vývoji. Na tom nemusí byť nič zlé, pokiaľ sa zachová určitá rozumná proporcia medzi reálnou a virtuálnou očakávanou hodnotou akcií. Kvázi „nominálna“ hodnota firmy, vyjadrená jej majetkom, ponúkanými produktmi, službami, postavením na trhu atď., predstavuje iba nejakú časť celkovej trhovej hodnoty akcií danej firmy, tá je však riadená očakávaniami burzy. Ak sa burza zblázni, vzdialenosť medzi „virtuálnou“ a „skutočnou“ hodnotou akcií sa dostáva do extrémnych hodnôt. Spomíname si všetci na dot.com éru, keď stačilo mať dobrý nápad na novú internetovú službu, správne chytľavú webovú adresu a akcie startup firmy sa úplne nezmyselne vyšplhali do závratných výšin, vysoko nad akcie tradičných IT výrobcov. Samozrejme, bublina v určitom momente praskla, pár investorov, ktorí dokázali odhadnúť správny čas predaja akcií, zarobilo astronomické sumy, ale väčšina prerobila a americká ekonomika sa z toho otrasu ešte roky spamätávala. Odvtedy sa ekonomika ešte viac zglobalizovala, takže aj následky sú globálne. Pokiaľ bude mať finančný investičný biznis, ktorý podľa „mojej“ terminológie predstavuje tzv. virtuálnu ekonomiku, aj naďalej taký silný a nadradený vplyv na trh reálnych tovarov a služieb, tak skoro sa nevyhrabeme ani z tejto ekonomickej krízy a nezabránime ani možnej budúcej. Riešením je opäť len kontrola a regulácia.
Ako to dosiahnuť, to naozaj treba nechať na ekonomických expertov a politikov celého sveta. Netrúfam si povedať, aký nový spoločensko-ekonomický systém z toho vzíde. Možno Kapitalizmus 2.0... :-)
Zdroj: TS PCR
PC REVUE 11/2008 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára