Lastovička, urob leto!
Pred časom prebehla spravodajstvom na ITnews.sk správa, že mesto Šaľa začalo od roku 2007 zverejňovať na internete všetky svoje faktúry a účty. Občania sa môžu pozrieť, koľko stáli služobné cesty jednotlivých úradníkov, koľko míňajú mesačne za služobný telefón, aké dotácie boli poskytnuté mestom. Okrem toho sú na stránke www.sala.sk zverejnené všetky došlé faktúry na mesto, zmluvy s organizáciami a firmami, rozbor hospodárenia a plnenie rozpočtu mesta.
Neviem, či ste túto správu zaregistrovali, ale ak nie, dovoľujem si na ňu zvlášť upozorniť, pretože v slovenských podmienkach ide naozaj o výnimočný počin. Občania by totiž mali mať k dispozícii všetky informácie o práci nimi volených zástupcov, efektivite vynakladania spoločných verejných prostriedkov, hospodárení obce, mesta, štátu. A mali by tieto informácie mať k dispozícii automaticky, a nielen vtedy, keď o ne sami zažiadajú. Poznáme sa, zaujíma nás síce, či sa v spoločnej kase nájdu prostriedky na postavenie nového ihriska, ale len málokto z nás si dá námahu osobne sa dožadovať týchto informácií na mestskom úrade. Z tohto hľadiska treba počin samosprávy v Šali vyzdvihnúť ako chvályhodný a najmä nasledovaniahodný...
To, čo je vo vyspelejšom svete samozrejmé, sa v našich končinách presadzuje len veľmi ťažko a postupne. Problémom je myslenie ľudí, u časti občanov prevláda nízky záujem o veci verejné („veď na to tam máme tých úradníkov“) a u časti volených zástupcov zase nízky záujem čokoľvek zverejňovať („čím menej budú občania vedieť, tým lepšie pre nás...“). Nechcel by som to paušalizovať a nedovolím si kvantifikovať, či uvedené vzorky postojov občanov a volených zástupcov, predstavujú väčšinu či menšinu. V celom spektre názorov sa nájdu rôzne, aj hraničné postoje k „veciam verejným“, zahŕňajúce aj občianskych aktivistov či čestných a zodpovedných primátorov, poslancov, úradníkov.
Jedným z efektov sprístupnenia verejných informácií je aj to, že sa ozdravia vzťahy medzi jednotlivými skupinami. Občania prestanú mať a priori podozrievavý postoj k činnosti zástupcov mesta a na druhej strane takí zástupcovia mesta, ktorí nemajú dostatočné morálne zábrany, zase dostanú technickú „barličku“ ktorá im tento ich hendikep pomôže potlačiť... :-)
Takisto sa nebudú sporné projekty či rozhodnutia mesta riešiť petíciami až následne, napr. po vydaní stavebného povolenia na benzínovú pumpu v blízkosti obytnej zóny. Kontrola efektivity práce volených zástupcov zase poslúži ako podklad pre rozhodovanie sa o kandidátoch pri nasledujúcich voľbách. Vo svete existujú projekty, keď kontrola verejných činiteľov ide ešte ďalej. Tuším vo Švédsku je napríklad možnosť on-line si prezerať elektronickú poštu poslancov...
Samozrejme, že existujú technické prostriedky či logistické možnosti, ako sa vyhnúť občianskej kontrole a dohodnúť si nejaký „kšeftík“ bokom, v každom prípade však stupeň potrebnej konšpirácie a riziko možného prezradenia bude čoraz vyššie.
Pokusov či projektov „stransparentniť“ verejné hospodárenie je aj na Slovensku viacero (žrebovanie nájomných bytov – Žilina, úradná tabuľa na internete – Trenčín, elektronická aukcia vo verejnom obstarávaní – Levice atď.). V takomto rozsahu ako Šaľa však zatiaľ neinformuje občanov žiadne slovenské mesto. Dúfam, že dlho neostane osamotenou lastovičkou a čoskoro sa pridajú aj iné mestá a konečne príde vytúžené leto... :-) A podľa príkladu miest by sa touto cestou mohla uberať aj slovenská vláda, parlament a všetky orgány štátnej a verejnej správy. No ale to sa už, aspoň zatiaľ, dostávame do oblasti ťažkého sci-fi...
Na tomto príklade je pozitívna ešte jedna skutočnosť – aj jednotlivec či skupina osvietencov dokáže zmeniť zaužívané postupy, praktiky, myslenie ľudí a pohnúť veci vpred. Ak viete o podobnom projekte, dajte vedieť, radi o ňom budeme informovať.
P. S.: Malá perlička na záver: Viceprimátorom Mestského úradu v Šali, ktorý má na starosti aj informatizáciu samosprávy, je pán Jozef Mečiar, mimochodom, dlhoročný autor PC REVUE a INFOWARE. :-) Gratulujem!
Zdroj: TS PCR
PC REVUE 2/2008 OpenPark
Autor: Martin Drobný
piatok 1. februára 2008
QUARK - Redakčný monitor
Samozrejme, že viem o dnešnom dátume. Je február 2008, vonku zima. Aspoň by mala byť. Lenže, aj Quark potrebuje dosť času, aby sa z myšlienky premenil na hotový výtlačok, a preto píšem tieto riadky ešte v starom roku. V adventnom čase už myslím na pôst. Pri príprave februárového monitoru si dnes akosi viac než inokedy uvedomujem, že náš časopis (a symbolicky aj my s ním) sa dostáva do mnohých tisícok domácností, do vášho najintímnejšieho prostredia. Niekde na polici alebo na stole potichu sleduje vaše vstávanie do školy či do práce, o čom sa doma zhovárate. Keby vedel, určite by sa tešil z vašich radostí a ak by bolo treba, aj by s vami smútil. Stal sa však vaším tichým a nenápadným spoločníkom a partnerom. Je veľmi príjemné mať vás za partnerov. Ľudí, ktorí si dobrovoľne kúpia časopis, aby rozmnožili svoje vedomosti. Ľudí, ktorí vedia, že sú to najcennejšie devízy, nekolíšuce na burze, ale zvyšujúce hodnotu každého z nás. My v redakcii a vo vydavateľstve sa veľmi tešíme, že pri tom môžeme trochu asistovať. Chcem sa poďakovať všetkým, ale naozaj všetkým a verte, je ich dosť, ktorí nám pomáhajú pripravovať Quark pre vás, našich najvzácnejších partnerov. Veď je potom veľmi milé dostať list napríklad od pána Jozefa Dzurjaka z Košíc, ktorý začína takto: „Vážení priatelia, možno sa Vám nepozdáva moje oslovenie, ale ako nazvať ľudí, ktorí s lahodnosťou a – povedal by som – až s maškrtnosťou napĺňajú moje čitateľské záujmy...“
Ďalším našim čitateľom, ktorí nám tiež napísali, som zasa dlžná vyhodnotenie polročnej súťaže O naj vynález. Peter Kováč z Lučenca do nej prihlásil obyčajnú lyžičku, lebo nás sprevádza po celý deň a prístroj, ktorý by fyzicky vrátil každú ranu, ktorú človek spôsobuje prírode. Dr. Danica Božová zo Svitu boduje so svojím vyrábačom pozitívnej klímy, požičovňou času, zaznamenávačom myšlienok a dočasným namnožovačom (aby mohol byť človek niekedy na viacerých miestach naraz). Peter Ondrejičko z Prešova nás prekvapil schémou héliových obalov, ktoré by uľahčovali sťahovanie ťažkých vecí. Marta Holešovská z Dolného Kubína poslala do súťaže návrh vracača času (aký existuje aj na počítači vo funkcii undo – späť), aby sme mohli napraviť svoje chyby. Zuzana Maťová z Bratislavy prekvapila skriňou na aktualizovanie oblečenia, aby sa nemusela vzdávať obľúbených vecí len preto, že nie sú práve in. Všetkým sme poslali peknú cenu.
Pred pár dňami som sa vrátila z Barcelony. Letieť do tohto mesta z Bratislavy cez Mníchov nie je ktovieaká slasť a trvá to pekne dlho, no stálo to zato. Jednak som sa dozvedela, že okrem nás vychádza Quark aj v Taliansku (o tom sme hovorili už dávnejšie), no tu som sa stretla s ďalšími dvoma súrodencami. Predstavte si, aj Španieli a Slovinci majú časopis, ktorý sa venuje popularizácii vedy a techniky a volá sa ako ten náš! A čo je najzaujímavejšie, každý vznikol sám, bez inšpirácie odinakiaľ. Štyria nezávislí bratia a na tom istom poli orú... To sú veci! Asi si urobíme také súrodenecké stretnutie Quarkov. Čo ma však (okrem iných vecí) veľmi potešilo, bolo, že keď som vyložila náš časopis vedľa španielskeho brata, ten náš o chvíľu zmizol ako gáfor.
Jana Matejíčková
šéfredaktorka
QUARK 2/2008 Redakčný monitor
Autor: Jana Matejíčková
Ďalším našim čitateľom, ktorí nám tiež napísali, som zasa dlžná vyhodnotenie polročnej súťaže O naj vynález. Peter Kováč z Lučenca do nej prihlásil obyčajnú lyžičku, lebo nás sprevádza po celý deň a prístroj, ktorý by fyzicky vrátil každú ranu, ktorú človek spôsobuje prírode. Dr. Danica Božová zo Svitu boduje so svojím vyrábačom pozitívnej klímy, požičovňou času, zaznamenávačom myšlienok a dočasným namnožovačom (aby mohol byť človek niekedy na viacerých miestach naraz). Peter Ondrejičko z Prešova nás prekvapil schémou héliových obalov, ktoré by uľahčovali sťahovanie ťažkých vecí. Marta Holešovská z Dolného Kubína poslala do súťaže návrh vracača času (aký existuje aj na počítači vo funkcii undo – späť), aby sme mohli napraviť svoje chyby. Zuzana Maťová z Bratislavy prekvapila skriňou na aktualizovanie oblečenia, aby sa nemusela vzdávať obľúbených vecí len preto, že nie sú práve in. Všetkým sme poslali peknú cenu.
Pred pár dňami som sa vrátila z Barcelony. Letieť do tohto mesta z Bratislavy cez Mníchov nie je ktovieaká slasť a trvá to pekne dlho, no stálo to zato. Jednak som sa dozvedela, že okrem nás vychádza Quark aj v Taliansku (o tom sme hovorili už dávnejšie), no tu som sa stretla s ďalšími dvoma súrodencami. Predstavte si, aj Španieli a Slovinci majú časopis, ktorý sa venuje popularizácii vedy a techniky a volá sa ako ten náš! A čo je najzaujímavejšie, každý vznikol sám, bez inšpirácie odinakiaľ. Štyria nezávislí bratia a na tom istom poli orú... To sú veci! Asi si urobíme také súrodenecké stretnutie Quarkov. Čo ma však (okrem iných vecí) veľmi potešilo, bolo, že keď som vyložila náš časopis vedľa španielskeho brata, ten náš o chvíľu zmizol ako gáfor.
Jana Matejíčková
šéfredaktorka
QUARK 2/2008 Redakčný monitor
Autor: Jana Matejíčková
QUARK
Milí priatelia,
pojem vedecko-technická revolúcia sa používa už desaťročia, no zdá sa, že až v týchto rokoch sa priam zúrivo aj vedecké, aj technické novinky pretekajú o priazeň zákazníkov a napĺňajú záhadne znejúcu charakteristiku doby. Rusi vraj majú liek proti rakovine, Česi testujú spolu s Američanmi ďalšie podobné liečivo, Japonci pripravujú digitálny nosič, ktorý pošle do múzea aj práve štartujúci Blu-ray. EÚ, otrávená tým, že Američania síce systém GPS ponúkajú zadarmo, no nie v plnom rozsahu, začala budovať vlastný navigačný supersystém. Viaceré armády úspešne testujú bezpilotné stíhačky, schopné už aj OPERAČNÉHO NASADENIA. Keby sme vyratúvali len takéto veľké projekty, zabralo by to hromadu papiera. A čo také „drobnosti“, ako napríklad 400 typov digitálnych fotoaparátov na našom trhu, 300 typov televízorov, desiatky a stovky elektrospotrebičov, kozmetiky, pracích práškov či čohokoľvek vrátane nespočetného množstva typov mobilných telefónov? Či ako mor sa šíriace nové technológie zarábania peňazí?
O všetkom by sa dalo pokojne hovoriť. Až dovtedy, kým neprenikne správa, že dôvodom na bezpilotné stíhačky nie je snaha chrániť životy pilotov, ale úspora peňazí. Veď práve prítomnosť človeka na palube a prostriedky na jeho ochranu sú drahšie, než motory, krídla či všetko ostatné. A nevdojak sa vynára otázka – o čo tu ide? O technický pokrok alebo zase len o peniaze? Ak človek je a nepochybne by mal byť meradlom všetkých hodnôt, odpoveď by tiež mala byť jednoduchá. Je?
Možno tá revolúcia, len neviem, či vedecká, spočíva aj v tom, že sa konečne mobilizujú sily, ktoré by vniesli do prevádzky internetu aký-taký poriadok. Toto médium je obrovská hra bez akýchkoľvek pravidiel. Každý si tu robí, čo chce a – nič... Takmer žiadne dôsledky. Produkuje priam drogovú závislosť, zaberá ľuďom stále viac času, zhoršuje ich zdravotný stav, keď bez pohnutia sedia vzpriamene (i zhrbene) hodiny a hodiny pred monitorom. Je to síce zlé, no nie najhoršie. Zimomriavky vyvolávajú obavy odborníkov z počítačových pirátov, ktorí môžu ochromiť leteckú či lodnú dopravu, rozvrátiť bankovníctvo, v armáde a polícii, ale aj vo väzenstve vyvolať chaos, odpáliť rakety... Radšej nepokračovať.
Ten obraz chaosu niektorých produktov vedecko-technického pokroku však nemá len tienistú stránku. Dáva aj východisko. Všetko, čo sa ponúka, je určené nám – tebe, vám aj mne. Takže aj na nás záleží, čo budeme kupovať a spotrebúvať. Či zaplatíme za veľkoplošný pseudo HD televízor, lebo sa to nosí, či chceme mať tri mobily, drahé auto s trojlitrovým motorom a tak ďalej, alebo si zaobstaráme len to, čo naozaj potrebujeme. Nenaletíme na každú profesionálne skvelo prešpekulovanú reklamu, aby sme utratili peniaze, hoci niekedy možno ani nevieme prečo. Prestaneme podliehať tlaku výrobcov, ale uvedomíme si, že my rozhodujeme o tom, čo kúpime, čo potrebujeme a čo nie. Či si radšej za ušetrené prostriedky nepôjdeme niekde oddýchnuť, užiť si prírodu, spoločnosť dobrých a milých ľudí a podobne. Podumajte, naozaj to závisí aj od nás.
Váš
Eduard Drobný
P.S. Aby bolo jasné, nie som proti technickému pokroku. Prekáža mi nehorázne plytvanie
ľudským géniom a nadraďovanie skupinových záujmov nad záujmami všetkých. V konečnom dôsledku aj tých, ktorí ten chaos a nekoordináciu spôsobujú. Lebo všetci sme na jednej lodi.
QUARK 2/2008 Editorial
Autor: Eduard Drobný
pojem vedecko-technická revolúcia sa používa už desaťročia, no zdá sa, že až v týchto rokoch sa priam zúrivo aj vedecké, aj technické novinky pretekajú o priazeň zákazníkov a napĺňajú záhadne znejúcu charakteristiku doby. Rusi vraj majú liek proti rakovine, Česi testujú spolu s Američanmi ďalšie podobné liečivo, Japonci pripravujú digitálny nosič, ktorý pošle do múzea aj práve štartujúci Blu-ray. EÚ, otrávená tým, že Američania síce systém GPS ponúkajú zadarmo, no nie v plnom rozsahu, začala budovať vlastný navigačný supersystém. Viaceré armády úspešne testujú bezpilotné stíhačky, schopné už aj OPERAČNÉHO NASADENIA. Keby sme vyratúvali len takéto veľké projekty, zabralo by to hromadu papiera. A čo také „drobnosti“, ako napríklad 400 typov digitálnych fotoaparátov na našom trhu, 300 typov televízorov, desiatky a stovky elektrospotrebičov, kozmetiky, pracích práškov či čohokoľvek vrátane nespočetného množstva typov mobilných telefónov? Či ako mor sa šíriace nové technológie zarábania peňazí?
O všetkom by sa dalo pokojne hovoriť. Až dovtedy, kým neprenikne správa, že dôvodom na bezpilotné stíhačky nie je snaha chrániť životy pilotov, ale úspora peňazí. Veď práve prítomnosť človeka na palube a prostriedky na jeho ochranu sú drahšie, než motory, krídla či všetko ostatné. A nevdojak sa vynára otázka – o čo tu ide? O technický pokrok alebo zase len o peniaze? Ak človek je a nepochybne by mal byť meradlom všetkých hodnôt, odpoveď by tiež mala byť jednoduchá. Je?
Možno tá revolúcia, len neviem, či vedecká, spočíva aj v tom, že sa konečne mobilizujú sily, ktoré by vniesli do prevádzky internetu aký-taký poriadok. Toto médium je obrovská hra bez akýchkoľvek pravidiel. Každý si tu robí, čo chce a – nič... Takmer žiadne dôsledky. Produkuje priam drogovú závislosť, zaberá ľuďom stále viac času, zhoršuje ich zdravotný stav, keď bez pohnutia sedia vzpriamene (i zhrbene) hodiny a hodiny pred monitorom. Je to síce zlé, no nie najhoršie. Zimomriavky vyvolávajú obavy odborníkov z počítačových pirátov, ktorí môžu ochromiť leteckú či lodnú dopravu, rozvrátiť bankovníctvo, v armáde a polícii, ale aj vo väzenstve vyvolať chaos, odpáliť rakety... Radšej nepokračovať.
Ten obraz chaosu niektorých produktov vedecko-technického pokroku však nemá len tienistú stránku. Dáva aj východisko. Všetko, čo sa ponúka, je určené nám – tebe, vám aj mne. Takže aj na nás záleží, čo budeme kupovať a spotrebúvať. Či zaplatíme za veľkoplošný pseudo HD televízor, lebo sa to nosí, či chceme mať tri mobily, drahé auto s trojlitrovým motorom a tak ďalej, alebo si zaobstaráme len to, čo naozaj potrebujeme. Nenaletíme na každú profesionálne skvelo prešpekulovanú reklamu, aby sme utratili peniaze, hoci niekedy možno ani nevieme prečo. Prestaneme podliehať tlaku výrobcov, ale uvedomíme si, že my rozhodujeme o tom, čo kúpime, čo potrebujeme a čo nie. Či si radšej za ušetrené prostriedky nepôjdeme niekde oddýchnuť, užiť si prírodu, spoločnosť dobrých a milých ľudí a podobne. Podumajte, naozaj to závisí aj od nás.
Váš
Eduard Drobný
P.S. Aby bolo jasné, nie som proti technickému pokroku. Prekáža mi nehorázne plytvanie
ľudským géniom a nadraďovanie skupinových záujmov nad záujmami všetkých. V konečnom dôsledku aj tých, ktorí ten chaos a nekoordináciu spôsobujú. Lebo všetci sme na jednej lodi.
QUARK 2/2008 Editorial
Autor: Eduard Drobný
PC REVUE
Televízne správy? Skúste internet!
Iste ste si všimli, ako prebieha televízny večer na väčšine (nielen) slovenských televíznych kanálov. Jednoznačne dominujú negatívne správy, dozviete sa všetko o každodenných haváriách, prepadoch, výbuchoch, zvalených budovách, potopách, tragédiách a živelných katastrofách. O pozitívne správy akosi nie je záujem. Ak sa vôbec vyskytnú, tak niekde neskôr v televíznom kútiku. Ani sa nechce veriť, že všetko to nešťastie sa môže stať na našom malom Slovensku. Obyčajný človek sa s tým však pri troche šťastia stretne len výnimočne. Toto, prirodzene, nie je špecifikum Slovenska, podobný trend v televíznom spravodajstve vidieť v celej Európe. Je mi jasné, že nešťastie púta pozornosť, ale v poslednom čase sa mi to zdá trochu pritiahnuté za vlasy. Ako sa hovorí, všetkého veľa škodí.
Každá zo slovenských televízií, prirodzene, bojuje o svojho diváka, je to neľútostný súboj o čo najlepšie čísla, a to predovšetkým v najsledovanejšom čase. Z čísel sledovanosti potom vychádza cena inzercie, ale aj celkový záujem o ňu. Televízie tak okrem uvádzania reportáží vyrážajúcich dych a rôznych podôb reality show pravidelne menia aj grafiku, celkový vizuál, svoje internetové stránky a pod. V druhej polovici januára však nastalo v televíznom spravodajstve menšie zemetrasenie. Najsledovanejšia televízna stanica zaviedla razantné zmeny, vymenila logo, sú nové štúdiá, ale hlavne na svete je úplne nový formát Televíznych novín. Za sebou teraz nadväzujú Televízne noviny s prívlastkom Headlines a po reklamnej prestávke zase s prívlastkom Dnes. Pritom formát vysielania je širokouhlý, určený hlavne pre moderné televízory s pomerom strán displeja 16:9. Celková dĺžka „spojených“ Televíznych novín je tak až okolo 40 minút, takže časovo presahujú začiatok spravodajských relácií ostatných dvoch veľkých hráčov na televíznom trhu. Tento krok bol určite premyslený, umožnil totiž do najsledovanejšieho spravodajského času zaradiť (určite nie lacnú) reklamu. Ďalej dáva predpoklad na to, aby ľudia o pol ôsmej neprepínali na iné stanice, ale zostali na pôvodnej celý večer.
Netradične sú podané hlavne správy s prívlastkom Headlines. Už sám názov je podľa mňa riskantný. Čitatelia PC REVUE s tým nemajú problém, ale je dosť obyvateľov Slovenska, ktorí tomu nemusia rozumieť. Už som o tom raz písal, podľa mňa je slovenčina dosť bohatý jazyk na to, aby sa ním dalo vyjadriť všetko to, čo v angličtine. V jednej internetovej diskusii o tejto relácii som sa potom dočítal, že toto slovo asi znamená čiary na hlave... :) Televízne noviny Headlines sú pritom založené na živých vstupoch a sú to v podstate rozšírené upútavky na skutočné správy, ktoré sa začínajú až neskôr. Je mi úplne jasné, že robiť živé prenosy každý deň v takomto počte nie je pre ich tvorcov ani jednoduché, ani pohodlné. Hlavne zo začiatku sa tak vo vysielaní vyskytli rôzne „detské choroby“. Dáva to, prirodzene, punc aktuálnosti, ale niekedy by stačila aj bežná správa.
V internetových diskusiách sa názory na toto spravodajské zemetrasenie rôznia, ale jasne prevažujú negatívne hodnotenia. Ľudia nevítajú reklamu, táto kumulovaná relácia je pre mnohých pridlhá, nový vysielací formát na starších televízoroch vyzerá čudne. Tak či onak – podstatné sú čísla sledovanosti. Podľa nich sa zatiaľ tento krok oplatil, sledovanosť riadne stúpla. Samozrejme, toto môže byť prechodný stav, vyvolaný širokou marketingovou kampaňou na pripravované zmeny. Ako je to naozaj, to ukáže až čas. Pre ostatné televízie je to hodená rukavica, jednoznačne musia reagovať. Jednoduchým riešením sa zdá využitie spomínanej reklamnej prestávky, keď sú ľudia najviac ochotní prepnúť na niečo iné. V čase tvorby tohto článku reagovala hlavne ďalšia komerčná stanica, keď ohlásila úplne nový formát s priliehavým názvom Krimi Noviny. Ten bude zasahovať do spomínaného času a termín vysielania spravodajskej relácie sa presunie na neskôr.
Ďalší efekt, ktorý vidím na slovenskom televíznom trhu, je presah českých televízií. Ich podiel ako zahraničných staníc na našom trhu je taký vysoký, že ťažko v Európe nájdete paralelu. Je to dané jednoduchosťou príjmu týchto staníc, ich kvalitou, ale hlavne stále jazykovou blízkosťou. Situácia je taká, že Slováci v produktívnom veku nemajú problém s hovorenou podobou češtiny. Zaujímavé je, že naopak to neplatí. Pozícia slovenčiny v Čechách je úplne iná, hlavne u mladšej generácie sa dostáva do polohy málo zrozumiteľného jazyka, skoro na úroveň poľštiny.
Prirodzene, môj názor nie je pre televízie podstatný, nemáme totiž doma žiadny peoplemeter. Len na pripomenutie – ide o prístroj, ktorý detailne zisťuje, ktorú stanicu máte na televízore zapnutú. To však ešte nemusí nevyhnutne znamenať, že túto stanicu aj sledujete. Často je totiž televízor v domácnosti niečo ako kulisa, ktorú len vnímate pri inej práci podvedome. Do čísel sledovanosti sa to však počíta.
Ja osobne riešim problémy s taktikou časovania správ, prirodzene, „počítačovo“. Aby som bol IN, ako sa dnes hovorí, sledujem spravodajské relácie na notebooku cez internet. Čas vysielania televíznych spravodajských relácií totiž zatiaľ nesúhlasí s časom, keď chodievam domov, a nepredpokladám zmenu ani v budúcnosti. Na internete si pozriem naozaj len to, čo ma zaujíma, a to za pár minút. Nevýhodné je, že súčasné internetové vysielanie má oproti bežnému vysielaniu doslova mizernú kvalitu. Hlas je v poriadku, ale obraz si musíte niekedy trochu domyslieť, sem-tam sa prehrávanie zasekne, obraz mešká za zvukom a pod. Práve preto si jedny zo správ nahrávam na harddiskový videorekordér. Potom (ale vo fakt komprimovanej podobe) hlavne cez víkend pozriem prehľad správ v pôvodnej kvalite. Takto zrazu vidím, ako sa vyvíjajú jednotlivé správy a čo je len umelá bublina. A tých je veru dosť veľa, snaha vyrábať senzácie je určujúca pri tvorbe súčasného spravodajstva.
Domnievam sa, že je veľa ľudí, ktorí už hľadajú večernú zábavu na internete. Penetrácia vysokorýchlostného internetu u nás je pomerne vysoká, takíto „diváci“ budú len pribúdať. Nechcú, aby im televízie diktovali, čo majú kedy pozerať, oceňujú slobodu vo výbere. To sa týka tak spravodajských relácií, ako i filmov. Keby som teda mohol poradiť televíziám, myslite na svoju budúcnosť a investujete do bohatého a kvalitného obsahu na internete. Oplatí sa to!
Príjemné čítanie februárového vydania praje
21. januára 2008, Ondrej Macko
PC REVUE 2/2008 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Iste ste si všimli, ako prebieha televízny večer na väčšine (nielen) slovenských televíznych kanálov. Jednoznačne dominujú negatívne správy, dozviete sa všetko o každodenných haváriách, prepadoch, výbuchoch, zvalených budovách, potopách, tragédiách a živelných katastrofách. O pozitívne správy akosi nie je záujem. Ak sa vôbec vyskytnú, tak niekde neskôr v televíznom kútiku. Ani sa nechce veriť, že všetko to nešťastie sa môže stať na našom malom Slovensku. Obyčajný človek sa s tým však pri troche šťastia stretne len výnimočne. Toto, prirodzene, nie je špecifikum Slovenska, podobný trend v televíznom spravodajstve vidieť v celej Európe. Je mi jasné, že nešťastie púta pozornosť, ale v poslednom čase sa mi to zdá trochu pritiahnuté za vlasy. Ako sa hovorí, všetkého veľa škodí.
Každá zo slovenských televízií, prirodzene, bojuje o svojho diváka, je to neľútostný súboj o čo najlepšie čísla, a to predovšetkým v najsledovanejšom čase. Z čísel sledovanosti potom vychádza cena inzercie, ale aj celkový záujem o ňu. Televízie tak okrem uvádzania reportáží vyrážajúcich dych a rôznych podôb reality show pravidelne menia aj grafiku, celkový vizuál, svoje internetové stránky a pod. V druhej polovici januára však nastalo v televíznom spravodajstve menšie zemetrasenie. Najsledovanejšia televízna stanica zaviedla razantné zmeny, vymenila logo, sú nové štúdiá, ale hlavne na svete je úplne nový formát Televíznych novín. Za sebou teraz nadväzujú Televízne noviny s prívlastkom Headlines a po reklamnej prestávke zase s prívlastkom Dnes. Pritom formát vysielania je širokouhlý, určený hlavne pre moderné televízory s pomerom strán displeja 16:9. Celková dĺžka „spojených“ Televíznych novín je tak až okolo 40 minút, takže časovo presahujú začiatok spravodajských relácií ostatných dvoch veľkých hráčov na televíznom trhu. Tento krok bol určite premyslený, umožnil totiž do najsledovanejšieho spravodajského času zaradiť (určite nie lacnú) reklamu. Ďalej dáva predpoklad na to, aby ľudia o pol ôsmej neprepínali na iné stanice, ale zostali na pôvodnej celý večer.
Netradične sú podané hlavne správy s prívlastkom Headlines. Už sám názov je podľa mňa riskantný. Čitatelia PC REVUE s tým nemajú problém, ale je dosť obyvateľov Slovenska, ktorí tomu nemusia rozumieť. Už som o tom raz písal, podľa mňa je slovenčina dosť bohatý jazyk na to, aby sa ním dalo vyjadriť všetko to, čo v angličtine. V jednej internetovej diskusii o tejto relácii som sa potom dočítal, že toto slovo asi znamená čiary na hlave... :) Televízne noviny Headlines sú pritom založené na živých vstupoch a sú to v podstate rozšírené upútavky na skutočné správy, ktoré sa začínajú až neskôr. Je mi úplne jasné, že robiť živé prenosy každý deň v takomto počte nie je pre ich tvorcov ani jednoduché, ani pohodlné. Hlavne zo začiatku sa tak vo vysielaní vyskytli rôzne „detské choroby“. Dáva to, prirodzene, punc aktuálnosti, ale niekedy by stačila aj bežná správa.
V internetových diskusiách sa názory na toto spravodajské zemetrasenie rôznia, ale jasne prevažujú negatívne hodnotenia. Ľudia nevítajú reklamu, táto kumulovaná relácia je pre mnohých pridlhá, nový vysielací formát na starších televízoroch vyzerá čudne. Tak či onak – podstatné sú čísla sledovanosti. Podľa nich sa zatiaľ tento krok oplatil, sledovanosť riadne stúpla. Samozrejme, toto môže byť prechodný stav, vyvolaný širokou marketingovou kampaňou na pripravované zmeny. Ako je to naozaj, to ukáže až čas. Pre ostatné televízie je to hodená rukavica, jednoznačne musia reagovať. Jednoduchým riešením sa zdá využitie spomínanej reklamnej prestávky, keď sú ľudia najviac ochotní prepnúť na niečo iné. V čase tvorby tohto článku reagovala hlavne ďalšia komerčná stanica, keď ohlásila úplne nový formát s priliehavým názvom Krimi Noviny. Ten bude zasahovať do spomínaného času a termín vysielania spravodajskej relácie sa presunie na neskôr.
Ďalší efekt, ktorý vidím na slovenskom televíznom trhu, je presah českých televízií. Ich podiel ako zahraničných staníc na našom trhu je taký vysoký, že ťažko v Európe nájdete paralelu. Je to dané jednoduchosťou príjmu týchto staníc, ich kvalitou, ale hlavne stále jazykovou blízkosťou. Situácia je taká, že Slováci v produktívnom veku nemajú problém s hovorenou podobou češtiny. Zaujímavé je, že naopak to neplatí. Pozícia slovenčiny v Čechách je úplne iná, hlavne u mladšej generácie sa dostáva do polohy málo zrozumiteľného jazyka, skoro na úroveň poľštiny.
Prirodzene, môj názor nie je pre televízie podstatný, nemáme totiž doma žiadny peoplemeter. Len na pripomenutie – ide o prístroj, ktorý detailne zisťuje, ktorú stanicu máte na televízore zapnutú. To však ešte nemusí nevyhnutne znamenať, že túto stanicu aj sledujete. Často je totiž televízor v domácnosti niečo ako kulisa, ktorú len vnímate pri inej práci podvedome. Do čísel sledovanosti sa to však počíta.
Ja osobne riešim problémy s taktikou časovania správ, prirodzene, „počítačovo“. Aby som bol IN, ako sa dnes hovorí, sledujem spravodajské relácie na notebooku cez internet. Čas vysielania televíznych spravodajských relácií totiž zatiaľ nesúhlasí s časom, keď chodievam domov, a nepredpokladám zmenu ani v budúcnosti. Na internete si pozriem naozaj len to, čo ma zaujíma, a to za pár minút. Nevýhodné je, že súčasné internetové vysielanie má oproti bežnému vysielaniu doslova mizernú kvalitu. Hlas je v poriadku, ale obraz si musíte niekedy trochu domyslieť, sem-tam sa prehrávanie zasekne, obraz mešká za zvukom a pod. Práve preto si jedny zo správ nahrávam na harddiskový videorekordér. Potom (ale vo fakt komprimovanej podobe) hlavne cez víkend pozriem prehľad správ v pôvodnej kvalite. Takto zrazu vidím, ako sa vyvíjajú jednotlivé správy a čo je len umelá bublina. A tých je veru dosť veľa, snaha vyrábať senzácie je určujúca pri tvorbe súčasného spravodajstva.
Domnievam sa, že je veľa ľudí, ktorí už hľadajú večernú zábavu na internete. Penetrácia vysokorýchlostného internetu u nás je pomerne vysoká, takíto „diváci“ budú len pribúdať. Nechcú, aby im televízie diktovali, čo majú kedy pozerať, oceňujú slobodu vo výbere. To sa týka tak spravodajských relácií, ako i filmov. Keby som teda mohol poradiť televíziám, myslite na svoju budúcnosť a investujete do bohatého a kvalitného obsahu na internete. Oplatí sa to!
Príjemné čítanie februárového vydania praje
21. januára 2008, Ondrej Macko
PC REVUE 2/2008 Editorial
Autor: Ondrej Macko
utorok 1. januára 2008
PC REVUE - OpenPark
Hi-Fi veže všetkých krajín, spojte sa!
Toto číslo PCR je o víziách, preto som si dovolil pridať sa a pribaliť niečo vlastné. Po domácnosti sa nám potuluje množstvo cédečiek, ktoré sa presúvajú kdekade, samozrejme, väčšinou bez obalu. Dôsledok je jasný, poškriabané a obchytané cédečká sa časom nedajú prehrať. A veľakrát ide o tituly, ktoré sa už nedajú zohnať. Viem, že by som mal vždy urobiť kópie a pustiť do obehu iba tie, rovnako tak viem, že existujú služby na povrchovú úpravu poškodených CD. Ale realita býva prozaickejšia, pripomenú mi ju deti vždy, keď zbehnú večer do obývačky a oznámia, že „princ Bajaja zase koktá“ (hoci ten tuším v pôvodnej rozprávke naozaj koktal už od narodenia :-)).
Používanie CD médií v domácich audioprehrávačoch sa mi v dobe počítačových homemediacentier a iPodov zdá dosť archaické. Preto navrhujem vytvoriť novú generáciu domácich Hi-Fi audioveží či prenosných reproduktorových prehrávačov, ktoré budú obsahovať Flash SSD disk alebo 1,8" pevný disk, veľký dotykový displej a intuitívnu navigáciu á la iPod. Získame tak kvalitný priestorový zvuk s možnosťou výberu hudby alebo hovoreného slova naozaj na požiadanie. Stačí vytvoriť playlist takých 100 nahovorených rozprávok a deti majú vyriešený uspávací program na niekoľko týždňov až mesiacov :-). Jednotlivé audioprehrávače môžu byť vybavené čítačkou kariet flash tak, aby sa hudba dala prekopírovať a preniesť aj na iné audiozariadenia v dome alebo do auta, na MP3 prehrávač či do mobilu. Audiozariadenia môžu byť prípadne doplnené o Bluetooth, a keď sa navzájom spárujú, získajú možnosť bezdrôtovo si vymieňať súbory medzi sebou alebo si ich podľa potreby sťahovať z domáceho centrálneho servera. Keby sme v tejto myšlienkovej úvahe išli ešte ďalej a nechali takto spárovať audiozariadenia v rámci celého paneláka alebo skupinky domov, samozrejme, po vzájomnej dohode susedov, dostaneme lokálnu sieť P2P mimo infraštruktúry internetu, v rámci ktorej by si mohli účastníci neobmedzene zdieľať audioobsah podľa princípov, ktoré si individuálne dohodnú.
V tomto myšlienkovom koncepte neriešim technické otázky, ako dosah, počet párovaných zariadení, rýchlosť prenosu či bezpečnosť, ale nemám obavy, že nasledujúce generácie Bluetoothu by s tým mohli mať vážnejší problém. Napríklad nová verzia vysokorýchlostného Bluetoothu (zatiaľ s označením Bluetooth 3.0), ktorá by mala vzniknúť integráciou s ultra-wideband (UWB) rádiovou technológiou, by mala poskytnúť prenosové rýchlosti až do 480 Mbit/s.
Rovnako neriešim ani otázku ochrany distribučných práv autorsky chránených diel, hoci je otázne, či sa ich porušovania nedopúšťam už len tým, že chránené CD požičiam susedovi na pár dní. Prípadne nechám vežu v obývačke pustenú príliš nahlas, takže ju počuť až k tretím susedom... A to pritom neriešim otázku, že vlastne nemajú čo počúvať môjho Jamiroquaia, keď si nekúpili jeho CD... BTW hlasné počúvanie hudby sa mi stáva dosť často, sorry, susedia, v slúchadlách to však nie je ono...
Aby však bolo všetko v poriadku aj z právnej stránky, možno časom vznikne nový druh licencie na hromadné zdieľanie autorských diel, napr. hudby v uzavretých komunitách P2P. Nech je cena takýchto diel väčšia hoci aj 5-násobne, možno sa podarí vytvoriť fungujúci biznis model, ako s takouto komunitou P2P komunikovať a obchodovať. Bude to tak určite lepšie ako na nich poľovať a robiť z nich kriminálnikov.
No a obdobne by sa mohli prerobiť TV prijímače, resp. videorekordéry či počítačové mediacentrá tak, aby si susedia mohli chýbajúce časti obľúbeného seriálu, hudobné videoklipy či rodinné videoklipy zdieľať v rámci uzavretej komunitnej siete P2P.
Neviem, či nepíšem o niečom, čo už reálne existuje, ale ak nie, dúfam, že PC REVUE čítajú aj zahraniční výrobcovia spotrebnej elektroniky :-), nechajú sa inšpirovať a v dohľadnom čase prídu na trh s novou generáciou domácej spotrebnej audio- a videoelektroniky. Tantiémy za patenty mi, prosím, posielajte tak ako vždy na bankový účet číslo: 262 345 675... :-)
Zdroj: TS PCR
PC REVUE 1/2008 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Toto číslo PCR je o víziách, preto som si dovolil pridať sa a pribaliť niečo vlastné. Po domácnosti sa nám potuluje množstvo cédečiek, ktoré sa presúvajú kdekade, samozrejme, väčšinou bez obalu. Dôsledok je jasný, poškriabané a obchytané cédečká sa časom nedajú prehrať. A veľakrát ide o tituly, ktoré sa už nedajú zohnať. Viem, že by som mal vždy urobiť kópie a pustiť do obehu iba tie, rovnako tak viem, že existujú služby na povrchovú úpravu poškodených CD. Ale realita býva prozaickejšia, pripomenú mi ju deti vždy, keď zbehnú večer do obývačky a oznámia, že „princ Bajaja zase koktá“ (hoci ten tuším v pôvodnej rozprávke naozaj koktal už od narodenia :-)).
Používanie CD médií v domácich audioprehrávačoch sa mi v dobe počítačových homemediacentier a iPodov zdá dosť archaické. Preto navrhujem vytvoriť novú generáciu domácich Hi-Fi audioveží či prenosných reproduktorových prehrávačov, ktoré budú obsahovať Flash SSD disk alebo 1,8" pevný disk, veľký dotykový displej a intuitívnu navigáciu á la iPod. Získame tak kvalitný priestorový zvuk s možnosťou výberu hudby alebo hovoreného slova naozaj na požiadanie. Stačí vytvoriť playlist takých 100 nahovorených rozprávok a deti majú vyriešený uspávací program na niekoľko týždňov až mesiacov :-). Jednotlivé audioprehrávače môžu byť vybavené čítačkou kariet flash tak, aby sa hudba dala prekopírovať a preniesť aj na iné audiozariadenia v dome alebo do auta, na MP3 prehrávač či do mobilu. Audiozariadenia môžu byť prípadne doplnené o Bluetooth, a keď sa navzájom spárujú, získajú možnosť bezdrôtovo si vymieňať súbory medzi sebou alebo si ich podľa potreby sťahovať z domáceho centrálneho servera. Keby sme v tejto myšlienkovej úvahe išli ešte ďalej a nechali takto spárovať audiozariadenia v rámci celého paneláka alebo skupinky domov, samozrejme, po vzájomnej dohode susedov, dostaneme lokálnu sieť P2P mimo infraštruktúry internetu, v rámci ktorej by si mohli účastníci neobmedzene zdieľať audioobsah podľa princípov, ktoré si individuálne dohodnú.
V tomto myšlienkovom koncepte neriešim technické otázky, ako dosah, počet párovaných zariadení, rýchlosť prenosu či bezpečnosť, ale nemám obavy, že nasledujúce generácie Bluetoothu by s tým mohli mať vážnejší problém. Napríklad nová verzia vysokorýchlostného Bluetoothu (zatiaľ s označením Bluetooth 3.0), ktorá by mala vzniknúť integráciou s ultra-wideband (UWB) rádiovou technológiou, by mala poskytnúť prenosové rýchlosti až do 480 Mbit/s.
Rovnako neriešim ani otázku ochrany distribučných práv autorsky chránených diel, hoci je otázne, či sa ich porušovania nedopúšťam už len tým, že chránené CD požičiam susedovi na pár dní. Prípadne nechám vežu v obývačke pustenú príliš nahlas, takže ju počuť až k tretím susedom... A to pritom neriešim otázku, že vlastne nemajú čo počúvať môjho Jamiroquaia, keď si nekúpili jeho CD... BTW hlasné počúvanie hudby sa mi stáva dosť často, sorry, susedia, v slúchadlách to však nie je ono...
Aby však bolo všetko v poriadku aj z právnej stránky, možno časom vznikne nový druh licencie na hromadné zdieľanie autorských diel, napr. hudby v uzavretých komunitách P2P. Nech je cena takýchto diel väčšia hoci aj 5-násobne, možno sa podarí vytvoriť fungujúci biznis model, ako s takouto komunitou P2P komunikovať a obchodovať. Bude to tak určite lepšie ako na nich poľovať a robiť z nich kriminálnikov.
No a obdobne by sa mohli prerobiť TV prijímače, resp. videorekordéry či počítačové mediacentrá tak, aby si susedia mohli chýbajúce časti obľúbeného seriálu, hudobné videoklipy či rodinné videoklipy zdieľať v rámci uzavretej komunitnej siete P2P.
Neviem, či nepíšem o niečom, čo už reálne existuje, ale ak nie, dúfam, že PC REVUE čítajú aj zahraniční výrobcovia spotrebnej elektroniky :-), nechajú sa inšpirovať a v dohľadnom čase prídu na trh s novou generáciou domácej spotrebnej audio- a videoelektroniky. Tantiémy za patenty mi, prosím, posielajte tak ako vždy na bankový účet číslo: 262 345 675... :-)
Zdroj: TS PCR
PC REVUE 1/2008 OpenPark
Autor: Martin Drobný
QUARK - Redakčný monitor
Ani sa nám v redakcii veriť nechcelo, keď sme pripravovali toto číslo Quarku, otvárajúce jeho 14. ročník existencie, že je za nami ďalší rok. Spomínali sme naň so zmiešanými pocitmi, pretože priniesol veľa zmien. Ak pôjdem chronologicky, zmenila sa grafika časopisu a pomenili sa rubriky, čo ste ohodnotili aj vy, čitatelia, pozitívne. Vďaka Agentúre na podporu výskumu a vývoja (APVV) nám pribudol popularizačný portál www.eQuark.sk, ktorého návštevnosť narastá a sme tomu veľmi radi. Ak nám vyjdú plány, ktoré s ním máme, bude ešte bohatší na rubriky a bude svojimi aktivitami podporovať aktívne vzdelávanie sa. Ďalšou novinkou bola osemstranová novinová príloha, prinášajúca rôzne informácie hlavne pre študentov. Potešil nás dobrý ohlas na ňu, a tak budeme pokračovať v jej štvrťročnej perióde. Smútok v srdciach nám potom zanechala veľkonočná strata našej dlhoročnej kolegyne Ivy Marešovej. Bola jednou zo zakladajúcich členiek redakčného kolektívu tohto časopisu a venovala mu svoje srdce. Musíme ísť ďalej už bez nej, hoci nezabúdame.
No a poslednou novinkou minulého roka bolo premiérové septembrové cédečko s knihou Vojtecha Zamarovského. Ohlas na tento krok bol naozaj nečakaný, preto sa budeme snažiť zohnať ďalšie finančné prostriedky na jeho pokračovanie. Plány máme aj v tomto roku veľké a ako ste si iste všimli, nehýbali sme s cenou časopisu. Veríme, že keď nám zostanete verní, zvládneme finančné úskalia a budeme sa zo všetkých síl usilovať pripravovať zaujímavý časopis.
Ešte by som sa rada vrátila k tomu, čím sme žili v polovici novembra minulého roka a bolo toho neúrekom. Samozrejme, najskôr sme dali dohromady toto číslo Quarku, aby sme mali možnosť stretnúť sa s vami aj v novom roku. Potom sme nakŕmili informáciami internetový portál eQuark, ktorý pravidelne zásobujeme všetkým, o čom si myslíme, že by vás mohlo zaujímať. Nuž a potom sa rozbehlo veľkolepé podujatie Týždeň vedy a techniky na Slovensku 2007. V novembrovom čísle Quarku sme vás o ňom informovali, dnes už máme za sebou maratón podujatí, ktoré sme v rámci neho absolvovali. (Vraciame sa k nemu aj na stránkach tohto čísla). Samozrejme, že sme nemohli byť pri všetkých akciách, na to je nás v redakcii málo, no to podstatné sme videli, počuli, zažili a s potešením konštatujem, že toto podujatie je z roka na rok lepšie a zaujímavejšie. Namiesto rozprávania o ňom, ktoré by bolo len dodatočným a trochu oneskoreným spravodajstvom, využijeme tipy, ktoré sme na akciách nazbierali, pri koncipovaní ďalších čísiel Quarku. Všeličo z toho je už zakomponované aj v pláne časopisu na tento rok.
Keďže vlani sme boli s naším projektom APVV úspešní, rozhodli sme sa pokračovať a rozšíriť obsah aj formy propagácie vedy, a pripravili sme jeho druhú časť. Navyše sme do projektu zapojili (v tejto chvíli bude presnejšie, ak poviem, že chceme zapojiť) i detských čitateľov, pretože s výchovou treba začať čím skôr. Ak projekt schvália, naším partnerom sa stane vysokonákladový detský časopis Fifík. Viaceré aktivity budeme rozvíjať spoločne, samozrejme s diferencovanou náročnosťou podľa veku. Nechcem predbiehať, ale ak to vyjde (a držte palce, aby nám projekt schválili), máme sa všetci na čo tešiť.
Miroslav Saniga sa stáva pomaly pravidelným monitorovým hosťom. Nebude tomu inak ani teraz. Stretli sme sa na bratislavskej knižnej výstave Bibliotéka, kde predstavoval svoju úplne novú knihu Rozjímanie s medveďmi.,Kniha vyšla vo vydavateľstve Veda a poviedku z nej ste už čítali v decembrovom čísle. Autorovi aj takto ešte raz blahoželám, ak dovolíte, aj vo vašom mene.
Jana Matejíčková
šéfredaktorka
QUARK 1/2008 Redakčný monitor
Autor: Jana Matejíčková
No a poslednou novinkou minulého roka bolo premiérové septembrové cédečko s knihou Vojtecha Zamarovského. Ohlas na tento krok bol naozaj nečakaný, preto sa budeme snažiť zohnať ďalšie finančné prostriedky na jeho pokračovanie. Plány máme aj v tomto roku veľké a ako ste si iste všimli, nehýbali sme s cenou časopisu. Veríme, že keď nám zostanete verní, zvládneme finančné úskalia a budeme sa zo všetkých síl usilovať pripravovať zaujímavý časopis.
Ešte by som sa rada vrátila k tomu, čím sme žili v polovici novembra minulého roka a bolo toho neúrekom. Samozrejme, najskôr sme dali dohromady toto číslo Quarku, aby sme mali možnosť stretnúť sa s vami aj v novom roku. Potom sme nakŕmili informáciami internetový portál eQuark, ktorý pravidelne zásobujeme všetkým, o čom si myslíme, že by vás mohlo zaujímať. Nuž a potom sa rozbehlo veľkolepé podujatie Týždeň vedy a techniky na Slovensku 2007. V novembrovom čísle Quarku sme vás o ňom informovali, dnes už máme za sebou maratón podujatí, ktoré sme v rámci neho absolvovali. (Vraciame sa k nemu aj na stránkach tohto čísla). Samozrejme, že sme nemohli byť pri všetkých akciách, na to je nás v redakcii málo, no to podstatné sme videli, počuli, zažili a s potešením konštatujem, že toto podujatie je z roka na rok lepšie a zaujímavejšie. Namiesto rozprávania o ňom, ktoré by bolo len dodatočným a trochu oneskoreným spravodajstvom, využijeme tipy, ktoré sme na akciách nazbierali, pri koncipovaní ďalších čísiel Quarku. Všeličo z toho je už zakomponované aj v pláne časopisu na tento rok.
Keďže vlani sme boli s naším projektom APVV úspešní, rozhodli sme sa pokračovať a rozšíriť obsah aj formy propagácie vedy, a pripravili sme jeho druhú časť. Navyše sme do projektu zapojili (v tejto chvíli bude presnejšie, ak poviem, že chceme zapojiť) i detských čitateľov, pretože s výchovou treba začať čím skôr. Ak projekt schvália, naším partnerom sa stane vysokonákladový detský časopis Fifík. Viaceré aktivity budeme rozvíjať spoločne, samozrejme s diferencovanou náročnosťou podľa veku. Nechcem predbiehať, ale ak to vyjde (a držte palce, aby nám projekt schválili), máme sa všetci na čo tešiť.
Miroslav Saniga sa stáva pomaly pravidelným monitorovým hosťom. Nebude tomu inak ani teraz. Stretli sme sa na bratislavskej knižnej výstave Bibliotéka, kde predstavoval svoju úplne novú knihu Rozjímanie s medveďmi.,Kniha vyšla vo vydavateľstve Veda a poviedku z nej ste už čítali v decembrovom čísle. Autorovi aj takto ešte raz blahoželám, ak dovolíte, aj vo vašom mene.
Jana Matejíčková
šéfredaktorka
QUARK 1/2008 Redakčný monitor
Autor: Jana Matejíčková
QUARK
Milí priatelia,
pred pár dňami som videl na kúsku (ešte) voľnej plochy v centre nášho hlavného mesta podivnú mašinku a dvoch mužov, ktorí s ňou čosi robili. Vyzeralo to na geologický prieskum, no žiadne stopy to nepotvrdzovali. Reku, opýtam sa. Jeden z nich sa obráti ku mne, a hovorí: – Poviem, čo robíme, ale povedzte, čo robíte vy. – Motám sa okolo časopisov a kníh, – odpovedal som. – A nejakého Jókaia nemáte? – zainteresovane sa spýtal. – Nie, – odvetil som, – my vydávame väčšinou vecnú literatúru. – A kde by som zohnal Čechova, poraďte, – zaujímal sa. – Či je na trhu Čechov, neviem, ale viem, že je Puškin, – pokračoval som v dialógu. – Fakt? Neviete, kto ho prekladal? – nasledovala zaujímavá otázka. – Nie, – povedal som, hoci sa mi zdalo, že to bol Ján Štrasser, – ale poviem vám, kto ho ilustroval. – Kto? – pokračoval zaujímavý dialóg. – Profesor Ondrejička, – hovorím. – Á, to je dobré, moja žena učila s jeho manželkou...
Na robotníka zaujímajúceho sa o literatúru som si spomenul pri nedávnom teste národa, ktorý vysielala pražská televízia Nova a bratislavská Markíza. Možno ste pozerali tento zaujímavý, výborne vymyslený a pripravený program, v ktorom, ako to u nás býva, neoslňovali divákov „celebrity“ svojou hlúposťou a nevzdelanosťou, naopak, išlo o to, kto viac vie a čo je výborné, vyhrali to mediálne známe tváre. Zachraňovali reputáciu hercom, ktorí sa vychvaľujú, že z matematiky prepadli a že fyzika i chémia boli pre nich márnením času, alebo inými prejavmi nevedomosti, akoby to bolo pravé hrdinstvo. Pritom vieme, že vedomosti sú poklad nad poklady.
Nie je dôležité, aj keď to, samozrejme, potešilo, že vyhrali Slováci. Bolo by možné komentovať aj niektoré otázky, lebo medzi tie vedomostné určite nepatrí určovanie, ako sa volá vlaňajšia česká SuperStar, niektorým sa zdalo prirýchle tempo, atď. Podstatné je, že dve komerčné televízie dokázali takýto program pripraviť a realizovať. Okrem iného ukázali verejnoprávnej televízii jednu z parkiet, na ktorej mala stáť práve ona a kde by si mala hľadať miesto.
Televízny test prišiel v pravý čas, priam vpadol do možno až pričastého zalamovania rúk, zdvihnutých ukazovákov a plamenných vyhlásení, ako to s nami ide dole vodou. Ukázal, že aj zábava, ak chcete reality šou, môže byť kultúrna, príťažlivá, dokáže vyvolať široký záujem, že to ide aj bez škandálov, suverénneho správania sa, že trápnosť a nevkus na obrazovke nie je jedinou možnosťou, ktorú ponúka súčasnosť. Výborné výsledky v preukázaných vedomostiach sú iba potvrdením našej vysokej všeobecnej vzdelanosti. Napokon, tí zo sveta biznisu to dobre vedia a chodia k nám aj kvôli našim školovaným pracovníkom.
Bol to veľmi príjemný večer a možnosť zapojiť sa do programu esemeskami ukázala, že posielanie SMS nemusí byť iba fintou na finančnú zbierku pre usporiadateľa. Bol to večer, ktorý aj potešil. Ako to stretnutie s robotníkom, ktorý sa zaujímal o literatúru. Mimochodom, naozaj išlo o geologický prieskum. Vlastne, podobný tomu vedomostnému...
Eduard Drobný
P.S.1 Pár dní po dopísaní tohto príhovoru prebehol Týždeň vedy a techniky na Slovensku 2007. Ak by ste tipovali, že napríklad pri slávnostnom oceňovaní vedcov boli kamery našej verejnoprávnej televízie, mýlili by ste sa. Zrejme tam o skutočné celebrity nemajú záujem. Ak by nebolo zákonom určené povinné platenie koncesionárskych poplatkov práve tejto inštitúcii, vedel by som, čo robiť. To, žiaľ, nejde. Preto sa verejne pýtam generálneho riaditeľa STV, Ing. Radima Hrehu, či ani takáto udalosť im nie je dosť dobrá. Odpoveď, ktorú nám nepochybne pán generálny riaditeľ pošle, uverejníme.
P.S.2 Nie všetky televízie ignorovali prehliadku ocenených vedcov za tento rok. Televízia JOJ tam mala svoj štáb...
QUARK 1/2008 Editorial
Autor: Eduard Drobný
pred pár dňami som videl na kúsku (ešte) voľnej plochy v centre nášho hlavného mesta podivnú mašinku a dvoch mužov, ktorí s ňou čosi robili. Vyzeralo to na geologický prieskum, no žiadne stopy to nepotvrdzovali. Reku, opýtam sa. Jeden z nich sa obráti ku mne, a hovorí: – Poviem, čo robíme, ale povedzte, čo robíte vy. – Motám sa okolo časopisov a kníh, – odpovedal som. – A nejakého Jókaia nemáte? – zainteresovane sa spýtal. – Nie, – odvetil som, – my vydávame väčšinou vecnú literatúru. – A kde by som zohnal Čechova, poraďte, – zaujímal sa. – Či je na trhu Čechov, neviem, ale viem, že je Puškin, – pokračoval som v dialógu. – Fakt? Neviete, kto ho prekladal? – nasledovala zaujímavá otázka. – Nie, – povedal som, hoci sa mi zdalo, že to bol Ján Štrasser, – ale poviem vám, kto ho ilustroval. – Kto? – pokračoval zaujímavý dialóg. – Profesor Ondrejička, – hovorím. – Á, to je dobré, moja žena učila s jeho manželkou...
Na robotníka zaujímajúceho sa o literatúru som si spomenul pri nedávnom teste národa, ktorý vysielala pražská televízia Nova a bratislavská Markíza. Možno ste pozerali tento zaujímavý, výborne vymyslený a pripravený program, v ktorom, ako to u nás býva, neoslňovali divákov „celebrity“ svojou hlúposťou a nevzdelanosťou, naopak, išlo o to, kto viac vie a čo je výborné, vyhrali to mediálne známe tváre. Zachraňovali reputáciu hercom, ktorí sa vychvaľujú, že z matematiky prepadli a že fyzika i chémia boli pre nich márnením času, alebo inými prejavmi nevedomosti, akoby to bolo pravé hrdinstvo. Pritom vieme, že vedomosti sú poklad nad poklady.
Nie je dôležité, aj keď to, samozrejme, potešilo, že vyhrali Slováci. Bolo by možné komentovať aj niektoré otázky, lebo medzi tie vedomostné určite nepatrí určovanie, ako sa volá vlaňajšia česká SuperStar, niektorým sa zdalo prirýchle tempo, atď. Podstatné je, že dve komerčné televízie dokázali takýto program pripraviť a realizovať. Okrem iného ukázali verejnoprávnej televízii jednu z parkiet, na ktorej mala stáť práve ona a kde by si mala hľadať miesto.
Televízny test prišiel v pravý čas, priam vpadol do možno až pričastého zalamovania rúk, zdvihnutých ukazovákov a plamenných vyhlásení, ako to s nami ide dole vodou. Ukázal, že aj zábava, ak chcete reality šou, môže byť kultúrna, príťažlivá, dokáže vyvolať široký záujem, že to ide aj bez škandálov, suverénneho správania sa, že trápnosť a nevkus na obrazovke nie je jedinou možnosťou, ktorú ponúka súčasnosť. Výborné výsledky v preukázaných vedomostiach sú iba potvrdením našej vysokej všeobecnej vzdelanosti. Napokon, tí zo sveta biznisu to dobre vedia a chodia k nám aj kvôli našim školovaným pracovníkom.
Bol to veľmi príjemný večer a možnosť zapojiť sa do programu esemeskami ukázala, že posielanie SMS nemusí byť iba fintou na finančnú zbierku pre usporiadateľa. Bol to večer, ktorý aj potešil. Ako to stretnutie s robotníkom, ktorý sa zaujímal o literatúru. Mimochodom, naozaj išlo o geologický prieskum. Vlastne, podobný tomu vedomostnému...
Eduard Drobný
P.S.1 Pár dní po dopísaní tohto príhovoru prebehol Týždeň vedy a techniky na Slovensku 2007. Ak by ste tipovali, že napríklad pri slávnostnom oceňovaní vedcov boli kamery našej verejnoprávnej televízie, mýlili by ste sa. Zrejme tam o skutočné celebrity nemajú záujem. Ak by nebolo zákonom určené povinné platenie koncesionárskych poplatkov práve tejto inštitúcii, vedel by som, čo robiť. To, žiaľ, nejde. Preto sa verejne pýtam generálneho riaditeľa STV, Ing. Radima Hrehu, či ani takáto udalosť im nie je dosť dobrá. Odpoveď, ktorú nám nepochybne pán generálny riaditeľ pošle, uverejníme.
P.S.2 Nie všetky televízie ignorovali prehliadku ocenených vedcov za tento rok. Televízia JOJ tam mala svoj štáb...
QUARK 1/2008 Editorial
Autor: Eduard Drobný
PC REVUE
Ako je to s informačnými technológiami na polícii?
Nedávno som musel využiť služby štátnej správy. Po 15 rokoch sme sa rozhodli vymeniť auto, moje Daewoo so slzou v oku putovalo k ďalšiemu majiteľovi a na jeho miesto sa dostal o niečo mladší ročník. Celý obchod sa uskutočnil pomocou internetu, ako som si overil, služby autobazárov sú určené hlavne pre tých, ktorí nemajú čas/chuť/možnosti na „elektronické obchodovanie“. Už len slogan bazárov v štýle Len u nás najvyššie výkupné a najnižšie predajné ceny ojazdených vozidiel mi nejako logicky nesedí.
S výmenou auta súvisí odhlásenie a prihlásenie vozidla. Pokiaľ si kupujete nové auto, s týmito procesmi obyčajne do styku ani neprídete. Na jednej strane by sa dalo povedať, buďte radi, na druhej strane o veľa prichádzate :). Je to skvelá šanca na posilnenie medziľudských vzťahov. Všetko sa totiž odohráva tak, že musíte mať dostatok informácií a komunikačných schopností na úspešné zvládnutie tohto procesu.
Všetko musíte vybaviť na policajnom útvare v mieste trvalého bydliska, čo je u mňa mimo hlavného mesta. Bežný človek postupuje tak, že príde na úrad radšej trochu skôr pred otváracími hodinami. Vtedy čaká pred zatvorenými vstupnými dverami budovy v riadnej zime. Už to je dosť ponižujúce, chcelo by to nejakú čakáreň. Dav sa po otvorení dverí rýchlo rozpŕchne k jednotlivým kanceláriám. V tomto zhone si ani nevšimnete, že dole napr. sedí informátor, ktorý by vám mohol poradiť či dať tlačivá, alebo že pri vchode je nástenka so všeobecnými informáciami. Spolu s pekným hlúčikom ľudí sa dostanete opäť k zatvoreným dverám príslušnej kancelárie. V mojom prípade na dverách kancelárie ani nikde nablízku nebolo napísané nič podrobnejšie, všetci sme zatiaľ len nemo čakali, nevedno na čo. Po chvíľke čakania sa otvorili dvere a pracovníčka vyhlásila: „Prehliadka bude o ôsmej,“ a dvere zatvorila. Dav spozornel, mnohým nebolo jasné, či je táto informácia určená práve im a čo to vlastne znamená. Čakajúci sa pomaly osmeľovali a pýtali skúsenejších, ako to tu vlastne chodí. A dozvedeli sme sa, že tu stojíme úplne zbytočne, bez potvrdenia o prehliadke auta sa veľa nevybaví. V skutočnosti tak rad pre tých skúsenejších vzniká vôbec nie pred budovou polície, ale na parkovisku na druhej strane ulice, kde treba stáť čo najbližšie k pravdepodobnému príchodu policajta. A potom čo najrýchlejšie utekať aj s potvrdením späť pred kanceláriu. Úplne ideálne je, ak ste dvaja, jeden stojí pri aute na parkovisku, druhý pred kanceláriou, takto optimalizujete čas čakania. To sa však nikde nedozviete, na to treba skúsenosti alebo pýtať sa všade naokolo... :) A to nespomínam stav, že ak dorazíte po skončení rannej prehliadky, na tú ďalšiu čakáte niekoľko hodín.
Pri neskoršom prihlasovaní auta som už patril medzi skúsenejších, všetky informácie som mal a aj som ich využil. Už sme boli dvaja, a to v ideálnom rozostavení, skvele rozbehnutá šachová partia. Keďže som chcel fakt minúť čo najmenej času, skúsil som dve minúty pred otváracími hodinami kúpiť kolok v predajni umiestnenej priamo v budove polície. Po vstúpení do dverí na mňa vrátnik vyštartoval. Údajne on je zodpovedný za podozrivé osoby, ktoré sú v budove, a ja musím nevyhnutne čakať vonku. Po dvoch minútach otvoril dvere a postil hlúčik dnu. Nedalo mi a spýtal som sa, ako za ten čas mohli tí údajní podozriví bez stopy zmiznúť, ale nepochodil som. Bolo jasné, že u neho s nejakou logikou nepochodím, všetko len podľa pravidiel. Na druhej sa v predpisoch vyznal a vedel naozaj poradiť. Stále však bol v prístupe k ľuďom veľmi odmeraný. No neviem, toto je zložka platená výhradne z našich daní a čakal by som aspoň náznak úsmevu. Tu som si však pripadal skôr ako tí podozriví.
Počas čakania pred kanceláriou však prídete na to, že v tejto hre existujú aj iné „levely“. Ak napr. človeku, ktorý bol pred vami, vnútri pridelia ŠPZ s číslom 776, môžete si byť istí, že vy teda 777 nedostanete ani omylom. Na to sú iní (ne)čakatelia. Počas státia v rade som zistil, že existujú ľudia, pre ktorých obmedzenia neplatia. Bez ostychu sa predbehnú (neverím, že absolvovali spomínanú technickú prehliadku) a sú vybavení ihneď. Na Slovensku sú všetci niečí známi, takže vaše skutočné miesto v rade ešte nič nehovorí o tom, kedy budete naozaj vybavení.
O niečo skôr som musel navštíviť policajné zastúpenie v Bratislave na Kopčianskej ulici. Tu je situácia iná, základom sú (pre osoby bez známych) časové lístky. Pri vstupe vás privíta šípka nakreslená rukou, označujúca, kde je vlastne vchod. Nejaký svetelný ukazovateľ odhadovaného stavu čakania tu zatiaľ nečakajte. Technická prehliadka na Kopčianskej prebieha neustále, nemusíte teda stihnúť dopredu neznámy termín, ale na vybavenie čakáte v ošarpanej chodbe. Nad okienkami sa zobrazujú čísla lístkov a vy ich napäto sledujete. Po čase prídete na to, že môžete pokojne odísť, ale v správnej chvíli sa musíte vrátiť. Podstatné je rozpoznať tú správnu chvíľu. A sme pri IT... :) Navrhujem, aby policajný zbor zaviedol webovú kameru, ktorou by si každý mohol pozrieť stav na chodbe. Jednoducho odbehnete späť do práce, spustíte si v malom okne pohľad na kameru a očkom sem-tam sledujete, kedy nastane vaša chvíľa. Alebo ešte lepšie, zadáte si vaše číslo a program vám v zadanom okamihu dopredu ohlási, že váš čas sa blíži. Vzhľadom na to, koľko je tu každý deň ľudí, bude táto stránka razom medzi najpopulárnejšími servermi a policajný zbor môže na reklamných banneroch prispieť ďalšou korunou napr. na toľko ospevovanú výstavbu diaľnic. Možno to znie ako utópia, ale dnes som v správach počul, že policajti už merajú rýchlosť na D1 vrtuľníkom, takže tu nič nie je nemožné.
Ľudia sú však veľmi vynaliezaví. Keď si do Googlu zadáte text Policajný zbor Kopčianska, na treťom mieste sa vám zobrazí inzerát Pohodlná časenka. Inzerent sľubuje, že vás zbaví zdĺhavého čakania v rade. Údajne stačí jeden deň dopredu zavolať a zadať čas, keď sa chcete dostaviť, a on vás počká aj s príslušnou časenkou. Síce sa nepíše, koľko to bude stáť, ale číslo na odvod DPH sa v inzeráte veru neuvádza. Tak neviem, či z tohto obchodu bude aj nejaký centimeter diaľnice... :)
Úspešný začiatok nového roka a príjemné čítanie januárového vydania praje
20. decembra 2007, Ondrej Macko
PC REVUE 1/2008 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Nedávno som musel využiť služby štátnej správy. Po 15 rokoch sme sa rozhodli vymeniť auto, moje Daewoo so slzou v oku putovalo k ďalšiemu majiteľovi a na jeho miesto sa dostal o niečo mladší ročník. Celý obchod sa uskutočnil pomocou internetu, ako som si overil, služby autobazárov sú určené hlavne pre tých, ktorí nemajú čas/chuť/možnosti na „elektronické obchodovanie“. Už len slogan bazárov v štýle Len u nás najvyššie výkupné a najnižšie predajné ceny ojazdených vozidiel mi nejako logicky nesedí.
S výmenou auta súvisí odhlásenie a prihlásenie vozidla. Pokiaľ si kupujete nové auto, s týmito procesmi obyčajne do styku ani neprídete. Na jednej strane by sa dalo povedať, buďte radi, na druhej strane o veľa prichádzate :). Je to skvelá šanca na posilnenie medziľudských vzťahov. Všetko sa totiž odohráva tak, že musíte mať dostatok informácií a komunikačných schopností na úspešné zvládnutie tohto procesu.
Všetko musíte vybaviť na policajnom útvare v mieste trvalého bydliska, čo je u mňa mimo hlavného mesta. Bežný človek postupuje tak, že príde na úrad radšej trochu skôr pred otváracími hodinami. Vtedy čaká pred zatvorenými vstupnými dverami budovy v riadnej zime. Už to je dosť ponižujúce, chcelo by to nejakú čakáreň. Dav sa po otvorení dverí rýchlo rozpŕchne k jednotlivým kanceláriám. V tomto zhone si ani nevšimnete, že dole napr. sedí informátor, ktorý by vám mohol poradiť či dať tlačivá, alebo že pri vchode je nástenka so všeobecnými informáciami. Spolu s pekným hlúčikom ľudí sa dostanete opäť k zatvoreným dverám príslušnej kancelárie. V mojom prípade na dverách kancelárie ani nikde nablízku nebolo napísané nič podrobnejšie, všetci sme zatiaľ len nemo čakali, nevedno na čo. Po chvíľke čakania sa otvorili dvere a pracovníčka vyhlásila: „Prehliadka bude o ôsmej,“ a dvere zatvorila. Dav spozornel, mnohým nebolo jasné, či je táto informácia určená práve im a čo to vlastne znamená. Čakajúci sa pomaly osmeľovali a pýtali skúsenejších, ako to tu vlastne chodí. A dozvedeli sme sa, že tu stojíme úplne zbytočne, bez potvrdenia o prehliadke auta sa veľa nevybaví. V skutočnosti tak rad pre tých skúsenejších vzniká vôbec nie pred budovou polície, ale na parkovisku na druhej strane ulice, kde treba stáť čo najbližšie k pravdepodobnému príchodu policajta. A potom čo najrýchlejšie utekať aj s potvrdením späť pred kanceláriu. Úplne ideálne je, ak ste dvaja, jeden stojí pri aute na parkovisku, druhý pred kanceláriou, takto optimalizujete čas čakania. To sa však nikde nedozviete, na to treba skúsenosti alebo pýtať sa všade naokolo... :) A to nespomínam stav, že ak dorazíte po skončení rannej prehliadky, na tú ďalšiu čakáte niekoľko hodín.
Pri neskoršom prihlasovaní auta som už patril medzi skúsenejších, všetky informácie som mal a aj som ich využil. Už sme boli dvaja, a to v ideálnom rozostavení, skvele rozbehnutá šachová partia. Keďže som chcel fakt minúť čo najmenej času, skúsil som dve minúty pred otváracími hodinami kúpiť kolok v predajni umiestnenej priamo v budove polície. Po vstúpení do dverí na mňa vrátnik vyštartoval. Údajne on je zodpovedný za podozrivé osoby, ktoré sú v budove, a ja musím nevyhnutne čakať vonku. Po dvoch minútach otvoril dvere a postil hlúčik dnu. Nedalo mi a spýtal som sa, ako za ten čas mohli tí údajní podozriví bez stopy zmiznúť, ale nepochodil som. Bolo jasné, že u neho s nejakou logikou nepochodím, všetko len podľa pravidiel. Na druhej sa v predpisoch vyznal a vedel naozaj poradiť. Stále však bol v prístupe k ľuďom veľmi odmeraný. No neviem, toto je zložka platená výhradne z našich daní a čakal by som aspoň náznak úsmevu. Tu som si však pripadal skôr ako tí podozriví.
Počas čakania pred kanceláriou však prídete na to, že v tejto hre existujú aj iné „levely“. Ak napr. človeku, ktorý bol pred vami, vnútri pridelia ŠPZ s číslom 776, môžete si byť istí, že vy teda 777 nedostanete ani omylom. Na to sú iní (ne)čakatelia. Počas státia v rade som zistil, že existujú ľudia, pre ktorých obmedzenia neplatia. Bez ostychu sa predbehnú (neverím, že absolvovali spomínanú technickú prehliadku) a sú vybavení ihneď. Na Slovensku sú všetci niečí známi, takže vaše skutočné miesto v rade ešte nič nehovorí o tom, kedy budete naozaj vybavení.
O niečo skôr som musel navštíviť policajné zastúpenie v Bratislave na Kopčianskej ulici. Tu je situácia iná, základom sú (pre osoby bez známych) časové lístky. Pri vstupe vás privíta šípka nakreslená rukou, označujúca, kde je vlastne vchod. Nejaký svetelný ukazovateľ odhadovaného stavu čakania tu zatiaľ nečakajte. Technická prehliadka na Kopčianskej prebieha neustále, nemusíte teda stihnúť dopredu neznámy termín, ale na vybavenie čakáte v ošarpanej chodbe. Nad okienkami sa zobrazujú čísla lístkov a vy ich napäto sledujete. Po čase prídete na to, že môžete pokojne odísť, ale v správnej chvíli sa musíte vrátiť. Podstatné je rozpoznať tú správnu chvíľu. A sme pri IT... :) Navrhujem, aby policajný zbor zaviedol webovú kameru, ktorou by si každý mohol pozrieť stav na chodbe. Jednoducho odbehnete späť do práce, spustíte si v malom okne pohľad na kameru a očkom sem-tam sledujete, kedy nastane vaša chvíľa. Alebo ešte lepšie, zadáte si vaše číslo a program vám v zadanom okamihu dopredu ohlási, že váš čas sa blíži. Vzhľadom na to, koľko je tu každý deň ľudí, bude táto stránka razom medzi najpopulárnejšími servermi a policajný zbor môže na reklamných banneroch prispieť ďalšou korunou napr. na toľko ospevovanú výstavbu diaľnic. Možno to znie ako utópia, ale dnes som v správach počul, že policajti už merajú rýchlosť na D1 vrtuľníkom, takže tu nič nie je nemožné.
Ľudia sú však veľmi vynaliezaví. Keď si do Googlu zadáte text Policajný zbor Kopčianska, na treťom mieste sa vám zobrazí inzerát Pohodlná časenka. Inzerent sľubuje, že vás zbaví zdĺhavého čakania v rade. Údajne stačí jeden deň dopredu zavolať a zadať čas, keď sa chcete dostaviť, a on vás počká aj s príslušnou časenkou. Síce sa nepíše, koľko to bude stáť, ale číslo na odvod DPH sa v inzeráte veru neuvádza. Tak neviem, či z tohto obchodu bude aj nejaký centimeter diaľnice... :)
Úspešný začiatok nového roka a príjemné čítanie januárového vydania praje
20. decembra 2007, Ondrej Macko
PC REVUE 1/2008 Editorial
Autor: Ondrej Macko
sobota 1. decembra 2007
BCMOBIL & TECHBOX
Milí čitatelia,
presne 13. decembra 2005 vyšlo prvé číslo časopisu BCmobil.sk. Sú to už celé dva roky, čo sme s vami a to si zaslúži nielen šampanské, ale i odmenu pre vás, našich čitateľov! V každom čísle vám prinášame SMS súťaž, kde vyhrávate najmä mobilné telefóny. Výročie si zaslúži viac. Keďže pri našej práci najčastejšie používame dve mobilné zariadenia, notebook a mobilný telefón, práve o túto dvojicu môžete s nami hrať. Výhercami sa stanú dvaja z vás, opäť stačí len odpovedať na otázky, pričom pomoc nájdete v aktuálnych recenziách produktov. O multimediálny notebook HP Pavilion dv6670ec hráte do polovice januára, O2 Cocoon si však môžete rozbaliť už pod vianočným stromčekom.
V decembrovom čísle určite neprehliadnite tému s 29 tipmi na vianočný darček. Naším darčekom pre vás je okrem SMS súťaží aj väčší počet strán časopisu, kde si môžete prečítať ešte viac noviniek, tém a recenzií. Priamo v Londýne sme testovali foto telefón Samsung G800, ktorý ako jediný ponúka kombináciu optického zoomu a 5 Mpx fotoaparátu s xenónovým bleskom. Exkluzívne sme do redakcie získali i tretí touchphone HTC Touch Cruise a to takmer hneď po jeho predstavení. Nechýba ani multimediálna lahôdka Nokia N81 či pracovný smartfón Nokia E51. V rozširujúcej sa rubrike TECH BOX určite nevynechajte naše dojmy z LCD televízora Philips AUREA. V pokračovaní veľkých prehľadov sme si tento krát posvietili na domáce kiná. Skutočné kino v obývačke môžete mať dnes už aj vďaka Triple Play ponuke, kde pre vás sprehľadňujeme služby Orange Doma a Magio.
Rozšíril sa aj katalóg navigácií, totiž v novembri sme na slovenskom trhu oficiálne uvítali ďalšiu nádejnú značku NavRoad a pribudli aj očakávané navigácie Garmin, my sme pre vás pripravili test vlajkovej lode Garmin nüvi 760. Príjemným prekvapením predvianočnej ponuky je určite i navigácia Sony NV-U93TC s veľkým displejom a kvalitným navigačným softvérom.
A nezabudnite, už 7. februára 2008 sme tu opäť :)
Krásne Vianoce a šťastný Nový rok vám za celú redakciu praje
Roman Calík
šéfredaktor
BCMOBIL & TECHBOX 12/2007 Editorial
Autor: Roman Calík
presne 13. decembra 2005 vyšlo prvé číslo časopisu BCmobil.sk. Sú to už celé dva roky, čo sme s vami a to si zaslúži nielen šampanské, ale i odmenu pre vás, našich čitateľov! V každom čísle vám prinášame SMS súťaž, kde vyhrávate najmä mobilné telefóny. Výročie si zaslúži viac. Keďže pri našej práci najčastejšie používame dve mobilné zariadenia, notebook a mobilný telefón, práve o túto dvojicu môžete s nami hrať. Výhercami sa stanú dvaja z vás, opäť stačí len odpovedať na otázky, pričom pomoc nájdete v aktuálnych recenziách produktov. O multimediálny notebook HP Pavilion dv6670ec hráte do polovice januára, O2 Cocoon si však môžete rozbaliť už pod vianočným stromčekom.
V decembrovom čísle určite neprehliadnite tému s 29 tipmi na vianočný darček. Naším darčekom pre vás je okrem SMS súťaží aj väčší počet strán časopisu, kde si môžete prečítať ešte viac noviniek, tém a recenzií. Priamo v Londýne sme testovali foto telefón Samsung G800, ktorý ako jediný ponúka kombináciu optického zoomu a 5 Mpx fotoaparátu s xenónovým bleskom. Exkluzívne sme do redakcie získali i tretí touchphone HTC Touch Cruise a to takmer hneď po jeho predstavení. Nechýba ani multimediálna lahôdka Nokia N81 či pracovný smartfón Nokia E51. V rozširujúcej sa rubrike TECH BOX určite nevynechajte naše dojmy z LCD televízora Philips AUREA. V pokračovaní veľkých prehľadov sme si tento krát posvietili na domáce kiná. Skutočné kino v obývačke môžete mať dnes už aj vďaka Triple Play ponuke, kde pre vás sprehľadňujeme služby Orange Doma a Magio.
Rozšíril sa aj katalóg navigácií, totiž v novembri sme na slovenskom trhu oficiálne uvítali ďalšiu nádejnú značku NavRoad a pribudli aj očakávané navigácie Garmin, my sme pre vás pripravili test vlajkovej lode Garmin nüvi 760. Príjemným prekvapením predvianočnej ponuky je určite i navigácia Sony NV-U93TC s veľkým displejom a kvalitným navigačným softvérom.
A nezabudnite, už 7. februára 2008 sme tu opäť :)
Krásne Vianoce a šťastný Nový rok vám za celú redakciu praje
Roman Calík
šéfredaktor
BCMOBIL & TECHBOX 12/2007 Editorial
Autor: Roman Calík
PC REVUE - OpenPark
Informatizácia? Načo? A pre koho?
Vo všeobecnosti sa informatizácia spoločnosti považuje za dôležitú aj mimo IT komunity, aspoň každá vláda, ktorá bola práve pri moci, to deklarovala. V skutočnosti – a bolo to už X-krát povedané – bola jej praktická podpora naozaj iba verbálna a občania to takmer nijako nepocítili. Zažili sme niekoľko vládnych stratégií a pokusov o informatizáciu spoločnosti so známym výsledkom. Teraz prichádza neopakovateľná šanca využiť peniaze z EÚ, a keďže nás príslušná komisia EÚ tentoraz už „dokope“ tieto prostriedky využiť, verím, že sa niečo pohne. Bolo by mi však ľúto, keby sa opäť využili neefektívne. Problém je v samotnom chápaní významu informatizácie a jej možného prínosu pre občanov. Vo vládnych definíciách sa najčastejšie používajú termíny ako sprístupnenie IT, poskytovanie digitálneho obsahu a služieb občanom atď. A ako výsledok celého procesu sa neraz používa príklad rýchlejšieho vybavovania nových dokladov či elektronického podávania daňového priznania. To sa mi zdá trochu málo a nie pre každého zaujímavé.
Ak už sme pri definíciách, skúsme pracovať s termínmi ako nástroje a služby na zvýšenie kvality života občanov. Tomu možno skôr porozumejú. Následne si určime, na aké skupiny obyvateľstva sa má informatizácia sústreďovať. Pri veľkej miere zjednodušenia máme dve skupiny občanov, jedných IT aktívnych, ktorí nečakali na vládny megaprojekt, sú už dávno „zinformatizovaní“ a žiadnu špeciálnu vládnu starostlivosť nepotrebujú. Za veľkou digitálnou priepasťou sa nachádza druhá skupina občanov, ktorí nemajú ani vedomosti, ale ani potrebu byť „zinformatizovaní“, pretože ani nevedia, čo by im to dalo. Niekde na okrajoch oboch skupín sa nachádza sivá zóna nikoho, kde sú občania, ktorí už niečo vedia, ale IT používajú len veľmi obmedzene: na hry, čet a bezcieľne surfovanie. A myslím si, že táto skupina vôbec nie je malá, skôr naopak.
Prvým krokom akejkoľvek stratégie by preto mala byť osveta a popularizácia. Vysvetľovanie, na čo všetko môžu aj bežní občania IT využiť: na vyhľadanie lepšieho zamestnania, správnej školy pre deti, na vzdelávanie sa, na vykonávanie práce na diaľku, na komunikáciu so vzdialenou rodinou atď.
Na komunitné projekty, aby sa napríklad občania mohli vo väčšej miere zúčastňovať cez web na organizácii života v ich obci, spolurozhodovať o (ne)výstavbe benzínovej pumpy v centre dediny či inom prerozdelení financií pre obecnú školu, na osvetlenie a pod. Teda na veci, ktoré sa ich bytostne týkajú.
Ako ďalší krok by sa projekt informatizácie mal sústreďovať na vzdelávanie občanov, ako správne využívať IT, aké sú možnosti prístupu na internet a čo to stojí, že existuje komerčný softvér a ten neplatený, aké sú ich výhody/nevýhody, ako sa chrániť pred vírusmi, spywarom, ako chrániť deti pred nevhodným obsahom na internete atď.
Samozrejme, toto nie je nič nové, existujú „lastovičie“ projekty, ktoré rozbehli osvietenci vo svojom okolí, v danej komunite a plnia veľmi dôležitú funkciu. Žiaľ, sú iba ojedinelé a majú obmedzenú pôsobnosť. Prioritou a nosnou kostrou vládnej informatizácie by preto mali byť vzdelávanie, osveta a popularizácia v masovej miere, napríklad aj cez verejnoprávne masmédiá.
Pre časť populácie môže byť v ďalšom kroku určitou prekážkou prístup k počítačom a internetu. Tie sa totiž ešte z určitej zotrvačnosti stále považujú za finančne náročné, hoci si myslím, že sa situácia za posledné roky dosť podstatne zmenila. Nový slušný počítač sa dá zaobstarať už zhruba za 10 000 korún (používaný počítač z druhej ruky za zlomok tejto sumy) a prístup na internet možno získať už naozaj za pár stokorunáčok. Pre časť populácie to môže byť len otázka správnej priority. Ak sa rodinná rada na základe dobrých argumentov rozhodne, že to je dobrá investícia a užitočná vec pre všetkých príslušníkov, prostriedky sa určite nájdu. Pokiaľ daná domácnosť nie je v dobrej finančnej situácii, ale má eminentný záujem IT zmysluplne využívať, v takom prípade si viem predstaviť, že by za presne vymedzených podmienok podala pomocnú ruku aj vláda. Keby bol problém sprocesovať takýto projekt priamo s fyzickými osobami, určite by bol menší problém sprocesovať ho s obcami, ktoré by vo svojich priestoroch (škola, kultúrny dom či obecný úrad atď.) poskytli priestor na vytvorenie verejnej miestnosti vybavenej technikou a pripojením na web, prístupnej pre každého občana obce. V mnohých osvietených obciach to už takto funguje. Samozrejme, ak to má mať masový charakter, opäť musí do toho vstúpiť vláda. Peniaze na to mať bude, treba „len“ vymyslieť systém. Viem si predstaviť jednoduché špeciálne navrhnuté zostavy centrálne spravovaných počítačov s priateľským ovládaním, s predinštalovanými aplikáciami (štát predsa nebude podporovať hranie „strieľačiek“) a s nastaveným filtrovaním webového obsahu. Na ostatné „drobnosti“, ako stráženie miestností, platenie energií, spotrebného materiálu atď., už nie je problém vymyslieť systém. Stačí použiť trochu zdravého rozumu, nastaviť pravidlá, mať dobrú vôľu a ostatné už pôjde samo. Tak len dúfajme, že tentoraz to tí hore nepo(-píp-) a nepremárnia šancu, ktorá sa už naozaj nebude opakovať.
Ak máte iný či ďalší návrh, prípadne máte záujem vysloviť svoj názor k tejto téme, napíšte mi na adresu mdrobný@pcrevue.sk.
Zdroj: TS PCR
PC REVUE 12/2007 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Vo všeobecnosti sa informatizácia spoločnosti považuje za dôležitú aj mimo IT komunity, aspoň každá vláda, ktorá bola práve pri moci, to deklarovala. V skutočnosti – a bolo to už X-krát povedané – bola jej praktická podpora naozaj iba verbálna a občania to takmer nijako nepocítili. Zažili sme niekoľko vládnych stratégií a pokusov o informatizáciu spoločnosti so známym výsledkom. Teraz prichádza neopakovateľná šanca využiť peniaze z EÚ, a keďže nás príslušná komisia EÚ tentoraz už „dokope“ tieto prostriedky využiť, verím, že sa niečo pohne. Bolo by mi však ľúto, keby sa opäť využili neefektívne. Problém je v samotnom chápaní významu informatizácie a jej možného prínosu pre občanov. Vo vládnych definíciách sa najčastejšie používajú termíny ako sprístupnenie IT, poskytovanie digitálneho obsahu a služieb občanom atď. A ako výsledok celého procesu sa neraz používa príklad rýchlejšieho vybavovania nových dokladov či elektronického podávania daňového priznania. To sa mi zdá trochu málo a nie pre každého zaujímavé.
Ak už sme pri definíciách, skúsme pracovať s termínmi ako nástroje a služby na zvýšenie kvality života občanov. Tomu možno skôr porozumejú. Následne si určime, na aké skupiny obyvateľstva sa má informatizácia sústreďovať. Pri veľkej miere zjednodušenia máme dve skupiny občanov, jedných IT aktívnych, ktorí nečakali na vládny megaprojekt, sú už dávno „zinformatizovaní“ a žiadnu špeciálnu vládnu starostlivosť nepotrebujú. Za veľkou digitálnou priepasťou sa nachádza druhá skupina občanov, ktorí nemajú ani vedomosti, ale ani potrebu byť „zinformatizovaní“, pretože ani nevedia, čo by im to dalo. Niekde na okrajoch oboch skupín sa nachádza sivá zóna nikoho, kde sú občania, ktorí už niečo vedia, ale IT používajú len veľmi obmedzene: na hry, čet a bezcieľne surfovanie. A myslím si, že táto skupina vôbec nie je malá, skôr naopak.
Prvým krokom akejkoľvek stratégie by preto mala byť osveta a popularizácia. Vysvetľovanie, na čo všetko môžu aj bežní občania IT využiť: na vyhľadanie lepšieho zamestnania, správnej školy pre deti, na vzdelávanie sa, na vykonávanie práce na diaľku, na komunikáciu so vzdialenou rodinou atď.
Na komunitné projekty, aby sa napríklad občania mohli vo väčšej miere zúčastňovať cez web na organizácii života v ich obci, spolurozhodovať o (ne)výstavbe benzínovej pumpy v centre dediny či inom prerozdelení financií pre obecnú školu, na osvetlenie a pod. Teda na veci, ktoré sa ich bytostne týkajú.
Ako ďalší krok by sa projekt informatizácie mal sústreďovať na vzdelávanie občanov, ako správne využívať IT, aké sú možnosti prístupu na internet a čo to stojí, že existuje komerčný softvér a ten neplatený, aké sú ich výhody/nevýhody, ako sa chrániť pred vírusmi, spywarom, ako chrániť deti pred nevhodným obsahom na internete atď.
Samozrejme, toto nie je nič nové, existujú „lastovičie“ projekty, ktoré rozbehli osvietenci vo svojom okolí, v danej komunite a plnia veľmi dôležitú funkciu. Žiaľ, sú iba ojedinelé a majú obmedzenú pôsobnosť. Prioritou a nosnou kostrou vládnej informatizácie by preto mali byť vzdelávanie, osveta a popularizácia v masovej miere, napríklad aj cez verejnoprávne masmédiá.
Pre časť populácie môže byť v ďalšom kroku určitou prekážkou prístup k počítačom a internetu. Tie sa totiž ešte z určitej zotrvačnosti stále považujú za finančne náročné, hoci si myslím, že sa situácia za posledné roky dosť podstatne zmenila. Nový slušný počítač sa dá zaobstarať už zhruba za 10 000 korún (používaný počítač z druhej ruky za zlomok tejto sumy) a prístup na internet možno získať už naozaj za pár stokorunáčok. Pre časť populácie to môže byť len otázka správnej priority. Ak sa rodinná rada na základe dobrých argumentov rozhodne, že to je dobrá investícia a užitočná vec pre všetkých príslušníkov, prostriedky sa určite nájdu. Pokiaľ daná domácnosť nie je v dobrej finančnej situácii, ale má eminentný záujem IT zmysluplne využívať, v takom prípade si viem predstaviť, že by za presne vymedzených podmienok podala pomocnú ruku aj vláda. Keby bol problém sprocesovať takýto projekt priamo s fyzickými osobami, určite by bol menší problém sprocesovať ho s obcami, ktoré by vo svojich priestoroch (škola, kultúrny dom či obecný úrad atď.) poskytli priestor na vytvorenie verejnej miestnosti vybavenej technikou a pripojením na web, prístupnej pre každého občana obce. V mnohých osvietených obciach to už takto funguje. Samozrejme, ak to má mať masový charakter, opäť musí do toho vstúpiť vláda. Peniaze na to mať bude, treba „len“ vymyslieť systém. Viem si predstaviť jednoduché špeciálne navrhnuté zostavy centrálne spravovaných počítačov s priateľským ovládaním, s predinštalovanými aplikáciami (štát predsa nebude podporovať hranie „strieľačiek“) a s nastaveným filtrovaním webového obsahu. Na ostatné „drobnosti“, ako stráženie miestností, platenie energií, spotrebného materiálu atď., už nie je problém vymyslieť systém. Stačí použiť trochu zdravého rozumu, nastaviť pravidlá, mať dobrú vôľu a ostatné už pôjde samo. Tak len dúfajme, že tentoraz to tí hore nepo(-píp-) a nepremárnia šancu, ktorá sa už naozaj nebude opakovať.
Ak máte iný či ďalší návrh, prípadne máte záujem vysloviť svoj názor k tejto téme, napíšte mi na adresu mdrobný@pcrevue.sk.
Zdroj: TS PCR
PC REVUE 12/2007 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)