SEDEM STATOČNÝCH
Na stole mi leží posledný produkt do májového čísla, navigácia Navigon Porsche Design P‘9611, ktorá mi niekoľko dní robila spoločnosť pri jazdení v bratislavských uliciach a blízkom okolí. Skôr, než sa pustím do jej recenzovania, nedá mi najskôr nenapísať editorial, ktorý bežne pripravujem ako poslednú stránku časopisu. Pri kontrolovaní obsahu ma totiž prekvapil celkový počet 40 testovaných produktov v tomto, už dvadsiatom vydaní časopisu BCMOBIL & TECHBOX. Wow, hovorím si. Príde mi to ako včera, keď svetlo sveta uzrelo prvé vydanie vtedy ešte dvojmesačníka ::bcmobil.sk, taký bol totiž názov nášho časopisu pri uvedení na trh v roku 2005.
Prečo ten malý návrat do minulosti? Nie, neoslavujeme výročie založenia časopisu, ale spomenul som si na počet testovaných produktov, v tom čase najmä mobilných telefónov. Celkom sme v čísle 1/2005 testovali desať produktov, v nasledujúcom dokonca iba deväť. A to sme mali na prípravu celé dva mesiace... Mesačníkom sme od začiatku roka 2007. Pýtate sa, ako to vlastne stíhame? Najväčšia vďaka rozhodne patrí väčšiemu redakčnému tímu, ktorý v súčasnosti tvorí takmer tucet redaktorov a externých spolupracovníkov. Samozrejme, nie všetci testujú a píšu recenzie, produkty si prerozdeľujeme siedmi. Verím, že ste s našou prácou, alebo inak povedané, s naším nadšením, spokojní. Keďže na testovanie noviniek sa vždy veľmi tešíme, nazývať to len prácou by nebolo úplne na mieste.
Po prvýkrát sme práve v tomto májovom vydaní testovali aj videoprojektor, ktorý je dokonca výnimočný krátkou projekčnou vzdialenosťou. Taktiež by som rád upozornil na vydarenú outdoorovú navigáciu Garmin Colorado 300, ktorej unikátnu podporu Geocachingu ocenia najmä novodobí hľadači pokladov. V redakcii sme sa v premiére tešili aj na UMPC zariadenie HTC Shift, ktoré ale bohužiaľ neponúka telefonické funkcie. Zato už v minulom čísle avizovaný Samsung D880, ktorý môžete vyhrať aj v našej pravidelnej SMS súťaži, bude určite veľkým lákadlom pre tých, ktorí uvítajú telefón pre dve SIM karty. V ďalšom pokračovaní rubriky VEĽKÝ PREHĽAD sme sa tento krát “vrhli” na osemnásť MP3/MP4 prehrávačov a budeme radi, ak sa zapojíte do špeciálnej súťažnej ankety, v ktorej môžete vyhrať až päť štýlových 1 GB MP3 prehrávačov Creative ZEN Stone s reproduktorom.
Príjemné čítanie vám za celú redakciu praje
Roman Calík
šéfredaktor
BCMOBIL & TECHBOX 5/2008 Editorial
Autor: Roman Calík
štvrtok 1. mája 2008
PC REVUE - OpenPark
Nočná mora z (Elm) Email Street
Poznáte starú grécku báj o oblude menom Hydra, ktorej po tom, čo jej hrdina odsekol hlavu, namiesto jednej narástli hneď ďalšie dve? Alebo tú, ako Sizyfos za trest musel tlačiť do kopca veľký balvan, a keď už bol tesne pred vrcholom, vždy sa mu vyšmykol a skotúľal zase na začiatok? Presne tie pocity zažívam aj ja pri dennodennej snahe udržať svoj mailbox pod kontrolou. Totiž vždy, keď večer vypínam počítač s výdychom, že už je väčšina veci ako-tak vybavená, viem, že ráno sa to celé začne odznovu. V takejto situácii je vyhliadka na služobku alebo dovolenku bez možnosti pripojenia na sieť pomerne traumatizujúca záležitosť, pretože viete, čo na vás čaká po návrate do civilizácie...
Trochu by však pomohlo, keby sa viac dodržiavali aspoň základné zásady elektronickej korešpondencie na spôsob rozšírenej verzie netikety. Typickým neduhom napríklad je, že sa nedobrovoľne dostanete na Cc nejakej nepodstatnej hromadnej e-mailovej komunikácie medzi známymi známych niektorého vášho kamaráta, kde sa dohadujú na víkendovej „žúrke“... V prípade podnikového prostredia sa podľa niektorých odhadov objem elektronickej korešpondencie, kde sa dostanete na Cc aj v prípade, že sa vás obsah priamo vôbec netýka, môže pohybovať až okolo 70 – 80 %.
Ďalší neduh je preposielanie príloh s dokumentmi, v ktorých sú vložené obrázky vo veľkom rozlíšení. Preposielanie obchodných ponúk v prezentáciách s obrázkami s veľkosťou 5 ÷ 10 MB môže byť z pohľadu odosielateľa naozaj „impresívne“. Z pohľadu príjemcu však v konečnom dôsledku môže byť kontraproduktívne, keďže ten môže mať obmedzenú veľkosť mailboxu alebo nastavené blokovanie veľkých správ, takže sa mu daná ponuka ani nedoručí. A v prípade, že sa mu aj doručí, môže vyvolať negatívne emócie, pretože mu zbytočne zahlcuje mailbox. Pritom stačí pri ukladaní daného dokumentu či prezentácie predvoliť, aby sa obrázky skomprimovali, alebo si vybrať uloženie na elektronické publikovanie, ktoré automaticky zmenší rozlíšenie vložených obrázkov.
V prípade privátneho preposielania zábavných videí a obrázkových prezentácií v prílohe e-mailov medzi kamarátmi to ešte tolerujem, veď koniec koncov aj ja sa rád zabavím. Ale vždy, keď príde niečo väčšie, prílohu si najprv uložím na disk a daný e-mail permanentne vymažem, nech mi poštový súbor nerastie do závratných výšok. Na tomto mieste by som preto odporúčal, nech si ľudia navzájom nepreposielajú celé prílohy, ale len link na dané video, prezentáciu atď. na niektorom overenom, bezpečnom webovom serveri. V opačnom prípade to dopadne tak, ako to bežne funguje v súčasnosti – že sa internetom celkom zbytočne šíria poštou x MB veľké videá v milión kópiách, hoci naozaj stačí poslať len link, prípadne aj s komentárom. Kliknem, pozriem, fajn, zasmial som sa, ideme ďalej. Ak sa mi to zvlášť páči, stiahnem si to na disk. A nezriedka sa stane, že tú istú prílohu dostanem v priebehu pár dní či týždňov niekoľkokrát z viacerých strán...
Ďalším pravidlom by malo byť, aby sa pracovné poštové konto používalo iba na pracovné veci, na súkromné si treba zriadiť niečo separátne. Je na to viacero dôvodov, ak sa aj niekomu nepáčia príslušné interné podnikové predpisy, treba aspoň vo vlastnom záujme zvážiť väčšiu prehľadnosť, súkromie, bezpečnosť, poriadok atď.
Takisto si treba zvážiť, čo všetko treba, resp. má zmysel dávať do e-mailu, či niekedy nie je lepšie zavolať si alebo stretnúť sa, urobiť si krátku poradu a naraz prebrať viacero vecí. A neposielať hneď každú hlúposť.
Rovnako fajn by bolo, keby sa ľudia naučili správne formulovať svoje myšlienky, otázky, požiadavky a následne aj obsah e-mailu. Najmä v pracovnom styku nemá zmysel koncipovať dlhé komplikované súvetia. Treba jasne a stručne (najlepšie v bodoch, čo, kto, kedy a ako) opísať podstatu veci, a nie generovať „slohové práce“.
Na druhej strane treba dodržiavať aspoň základnú kultúru. Nepoužívanie diakritiky a voľná, otvorená vetná skladba je podľa mňa v pohode, ale myšlienkový guláš niektorých mailov či taká zmes preklepov, že sa nedá pochopiť, o čo vlastne autorovi ide, je fakt aj na mňa trochu priveľa. A zbytočne to zaťažuje.
A našlo by sa ešte zopár ďalších odporúčaní a pravidiel. Bolo by dobré, keby sa niečo podobné vrátane netikety plus pravidiel ochrany pred nevhodným obsahom alebo návodov, ako sa bezpečne správať na internete, stalo súčasťou školských učebných osnov alebo kurzov na získanie počítačového „vodičského preukazu“ typu ECDL. Ale možno to už je alebo sa aspoň niečo také pripravuje. Aspoň pevne dúfam, a ak nie, vrúcne to odporúčam...
Nie sú to recepty, ako poraziť spomínanú Hydru, ale ak sa budú dodržiavať, môžu aspoň trochu uľahčiť a spríjemniť náš každodenný neľútostný boj bez víťazov. Inak by zvíťazila tá beštia, pretože taký Herkules, ktorý by ju dokázal definitívne zlikvidovať, sa asi ešte nenarodil... :-)
Zdroj: TS PCR
PC REVUE 5/2008 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Poznáte starú grécku báj o oblude menom Hydra, ktorej po tom, čo jej hrdina odsekol hlavu, namiesto jednej narástli hneď ďalšie dve? Alebo tú, ako Sizyfos za trest musel tlačiť do kopca veľký balvan, a keď už bol tesne pred vrcholom, vždy sa mu vyšmykol a skotúľal zase na začiatok? Presne tie pocity zažívam aj ja pri dennodennej snahe udržať svoj mailbox pod kontrolou. Totiž vždy, keď večer vypínam počítač s výdychom, že už je väčšina veci ako-tak vybavená, viem, že ráno sa to celé začne odznovu. V takejto situácii je vyhliadka na služobku alebo dovolenku bez možnosti pripojenia na sieť pomerne traumatizujúca záležitosť, pretože viete, čo na vás čaká po návrate do civilizácie...
Trochu by však pomohlo, keby sa viac dodržiavali aspoň základné zásady elektronickej korešpondencie na spôsob rozšírenej verzie netikety. Typickým neduhom napríklad je, že sa nedobrovoľne dostanete na Cc nejakej nepodstatnej hromadnej e-mailovej komunikácie medzi známymi známych niektorého vášho kamaráta, kde sa dohadujú na víkendovej „žúrke“... V prípade podnikového prostredia sa podľa niektorých odhadov objem elektronickej korešpondencie, kde sa dostanete na Cc aj v prípade, že sa vás obsah priamo vôbec netýka, môže pohybovať až okolo 70 – 80 %.
Ďalší neduh je preposielanie príloh s dokumentmi, v ktorých sú vložené obrázky vo veľkom rozlíšení. Preposielanie obchodných ponúk v prezentáciách s obrázkami s veľkosťou 5 ÷ 10 MB môže byť z pohľadu odosielateľa naozaj „impresívne“. Z pohľadu príjemcu však v konečnom dôsledku môže byť kontraproduktívne, keďže ten môže mať obmedzenú veľkosť mailboxu alebo nastavené blokovanie veľkých správ, takže sa mu daná ponuka ani nedoručí. A v prípade, že sa mu aj doručí, môže vyvolať negatívne emócie, pretože mu zbytočne zahlcuje mailbox. Pritom stačí pri ukladaní daného dokumentu či prezentácie predvoliť, aby sa obrázky skomprimovali, alebo si vybrať uloženie na elektronické publikovanie, ktoré automaticky zmenší rozlíšenie vložených obrázkov.
V prípade privátneho preposielania zábavných videí a obrázkových prezentácií v prílohe e-mailov medzi kamarátmi to ešte tolerujem, veď koniec koncov aj ja sa rád zabavím. Ale vždy, keď príde niečo väčšie, prílohu si najprv uložím na disk a daný e-mail permanentne vymažem, nech mi poštový súbor nerastie do závratných výšok. Na tomto mieste by som preto odporúčal, nech si ľudia navzájom nepreposielajú celé prílohy, ale len link na dané video, prezentáciu atď. na niektorom overenom, bezpečnom webovom serveri. V opačnom prípade to dopadne tak, ako to bežne funguje v súčasnosti – že sa internetom celkom zbytočne šíria poštou x MB veľké videá v milión kópiách, hoci naozaj stačí poslať len link, prípadne aj s komentárom. Kliknem, pozriem, fajn, zasmial som sa, ideme ďalej. Ak sa mi to zvlášť páči, stiahnem si to na disk. A nezriedka sa stane, že tú istú prílohu dostanem v priebehu pár dní či týždňov niekoľkokrát z viacerých strán...
Ďalším pravidlom by malo byť, aby sa pracovné poštové konto používalo iba na pracovné veci, na súkromné si treba zriadiť niečo separátne. Je na to viacero dôvodov, ak sa aj niekomu nepáčia príslušné interné podnikové predpisy, treba aspoň vo vlastnom záujme zvážiť väčšiu prehľadnosť, súkromie, bezpečnosť, poriadok atď.
Takisto si treba zvážiť, čo všetko treba, resp. má zmysel dávať do e-mailu, či niekedy nie je lepšie zavolať si alebo stretnúť sa, urobiť si krátku poradu a naraz prebrať viacero vecí. A neposielať hneď každú hlúposť.
Rovnako fajn by bolo, keby sa ľudia naučili správne formulovať svoje myšlienky, otázky, požiadavky a následne aj obsah e-mailu. Najmä v pracovnom styku nemá zmysel koncipovať dlhé komplikované súvetia. Treba jasne a stručne (najlepšie v bodoch, čo, kto, kedy a ako) opísať podstatu veci, a nie generovať „slohové práce“.
Na druhej strane treba dodržiavať aspoň základnú kultúru. Nepoužívanie diakritiky a voľná, otvorená vetná skladba je podľa mňa v pohode, ale myšlienkový guláš niektorých mailov či taká zmes preklepov, že sa nedá pochopiť, o čo vlastne autorovi ide, je fakt aj na mňa trochu priveľa. A zbytočne to zaťažuje.
A našlo by sa ešte zopár ďalších odporúčaní a pravidiel. Bolo by dobré, keby sa niečo podobné vrátane netikety plus pravidiel ochrany pred nevhodným obsahom alebo návodov, ako sa bezpečne správať na internete, stalo súčasťou školských učebných osnov alebo kurzov na získanie počítačového „vodičského preukazu“ typu ECDL. Ale možno to už je alebo sa aspoň niečo také pripravuje. Aspoň pevne dúfam, a ak nie, vrúcne to odporúčam...
Nie sú to recepty, ako poraziť spomínanú Hydru, ale ak sa budú dodržiavať, môžu aspoň trochu uľahčiť a spríjemniť náš každodenný neľútostný boj bez víťazov. Inak by zvíťazila tá beštia, pretože taký Herkules, ktorý by ju dokázal definitívne zlikvidovať, sa asi ešte nenarodil... :-)
Zdroj: TS PCR
PC REVUE 5/2008 OpenPark
Autor: Martin Drobný
QUARK - Redakčný monitor
Pred časom sme mali spolupracovníka, ktorý sa, dokonca tri razy, stretol na Srí Lanke s legendou svetovej sci-fi Arthurom C. Clarkom. Vďaka jeho návštevám u známeho spisovateľa s veľkou komunikačnou parabolou na streche sme sa všeličo dozvedeli o tom, ako žije a tvorí, aké má predstavy o svete v budúcnosti, aj o jeho nových projektoch, ktoré pripravoval, no doteraz ich nepublikoval. Žiaľ, už nebude mať túto možnosť. Na Jozefa sa celý svet dozvedel, že autor Vesmírnej odysey navždy odišiel. Práve dielo 2001:Vesmírna odysea sa stalo kultovým filmom s nezabudnuteľnou veľkolepou úvodnou hudbou, ako aj faktom, že prišlo do kín tesne pred prvým pristátím človeka na Mesiaci v roku 1968, ktoré sprevádzali mnohé otázniky. Sir A. C. Clark spájal odbornú erudíciu a fantáziu, čo sa neprejavovalo iba v literatúre, ale vďaka nemu vznikli napríklad geostacionárne družice, ktoré aj dnes umožňujú celosvetovú televíznu, rádiovú a dátovú sieť. Dožil sa krásneho veku, oslávil deväťdesiatku, zanechal nám monumentálne dielo, ale aj veľké prázdne miesto, ktoré nikto nikdy nezaplní. Určite prídu do literatúry aj do vedy nevšedné a výnimočné osobnosti. Hlboko ľudský optimista Clark však už, žiaľ, patrí minulosti s obrovským odkazom pre dnešok aj zajtrajšok.
Budúcnosťou pre nás, hoci blízkou, je aj prechod na euro. Nemôžem povedať, že by som sa na novú menu tešila, čaká nás všetkých dlhý a neľahký proces uvedomovania si, že jedno euro nie je jedna koruna, dokonca ani desať a že pol eura nie je päťdesiat halierov. Bude mi ľúto za našimi krásnymi bankovkami (je, dúfam, jasné, že mám na mysli námety a ich výtvarné spracovanie). Verme, že nám táto reforma niečo prinesie. Nám, občanom, každému z nás, lebo to by mal byť najvyšší záujem takýchto zmien. Zdá sa vám, že priskoro nariekam? Nenariekam, ale keď distribučné spoločnosti už na jar chceli vedieť, koľko bude stáť Quark v eurách, dosť dlho mi trvalo, kým som si predstavila proces prechodu na novú menu so všetkými detailmi. Čo sme im odpovedali? Iba všeobecne – ak budeme poznať referenčný kurz, prepočítame to na tri desatinné miesta a budeme zaokrúhľovať. Takže, dobrá správa – cenu Quarku pri prechode na európsku menu od nového roka my nemeníme. Ďalšia správa – ak to našim bankárom prejde, tí, čo si náš časopis predplatia do konca tohto roka, budú platiť korunami, od januára už v eurách. Jeden z našich vymýšľavých čitateľov sa ma mejlom opýtal, či si nemôže Quark predplatiť v tomto roku, teda v korunách, napríklad na tri roky dopredu. Zmohla som sa na stručnú odpoveď – bez komentára a pri tej aj ostanem.
Minule ma celkom potešilo, že nás zaregistrovala Európska komisia, vďaka čomu dostal Quark pozvanie do Bruselu na environmentálny brífing, o ktorom sa dočítate na strane... Zo Slovenska sme boli jediné médium. Je potešiteľné, že sme prenikli aj do sveta. Snažíme sa, ako vieme aj tu, doma. Napríklad, minulý mesiac dostali čitatelia na stredných i základných školách časopis Mladý vedec, v ktorom bol vložený aj náš mesačník. Okrem toho sme sa boli pozrieť na Istrobote, tradičnej súťažnej prehliadke robotov na Fakulte elektrotechniky a informatiky, kde sa tiež zopár Quarkov dostalo medzi mladých ľudí. Rozbiehame kopec projektov, o ktorých radšej nechcem nič prezrádzať, aby som to nezakríkla (inak nie som poverčivá). Ak vyjdú, určite si ich v časopise všimnete. Mali by to byť opäť súťaže o atraktívne ceny. Plánujeme spoluprácu s ďalšími časopismi... Tak držte palce.
JANA MATEJÍČKOVÁ
šéfredaktorka
QUARK 5/2008 Redakčný monitor
Autor: Jana Matejíčková
Budúcnosťou pre nás, hoci blízkou, je aj prechod na euro. Nemôžem povedať, že by som sa na novú menu tešila, čaká nás všetkých dlhý a neľahký proces uvedomovania si, že jedno euro nie je jedna koruna, dokonca ani desať a že pol eura nie je päťdesiat halierov. Bude mi ľúto za našimi krásnymi bankovkami (je, dúfam, jasné, že mám na mysli námety a ich výtvarné spracovanie). Verme, že nám táto reforma niečo prinesie. Nám, občanom, každému z nás, lebo to by mal byť najvyšší záujem takýchto zmien. Zdá sa vám, že priskoro nariekam? Nenariekam, ale keď distribučné spoločnosti už na jar chceli vedieť, koľko bude stáť Quark v eurách, dosť dlho mi trvalo, kým som si predstavila proces prechodu na novú menu so všetkými detailmi. Čo sme im odpovedali? Iba všeobecne – ak budeme poznať referenčný kurz, prepočítame to na tri desatinné miesta a budeme zaokrúhľovať. Takže, dobrá správa – cenu Quarku pri prechode na európsku menu od nového roka my nemeníme. Ďalšia správa – ak to našim bankárom prejde, tí, čo si náš časopis predplatia do konca tohto roka, budú platiť korunami, od januára už v eurách. Jeden z našich vymýšľavých čitateľov sa ma mejlom opýtal, či si nemôže Quark predplatiť v tomto roku, teda v korunách, napríklad na tri roky dopredu. Zmohla som sa na stručnú odpoveď – bez komentára a pri tej aj ostanem.
Minule ma celkom potešilo, že nás zaregistrovala Európska komisia, vďaka čomu dostal Quark pozvanie do Bruselu na environmentálny brífing, o ktorom sa dočítate na strane... Zo Slovenska sme boli jediné médium. Je potešiteľné, že sme prenikli aj do sveta. Snažíme sa, ako vieme aj tu, doma. Napríklad, minulý mesiac dostali čitatelia na stredných i základných školách časopis Mladý vedec, v ktorom bol vložený aj náš mesačník. Okrem toho sme sa boli pozrieť na Istrobote, tradičnej súťažnej prehliadke robotov na Fakulte elektrotechniky a informatiky, kde sa tiež zopár Quarkov dostalo medzi mladých ľudí. Rozbiehame kopec projektov, o ktorých radšej nechcem nič prezrádzať, aby som to nezakríkla (inak nie som poverčivá). Ak vyjdú, určite si ich v časopise všimnete. Mali by to byť opäť súťaže o atraktívne ceny. Plánujeme spoluprácu s ďalšími časopismi... Tak držte palce.
JANA MATEJÍČKOVÁ
šéfredaktorka
QUARK 5/2008 Redakčný monitor
Autor: Jana Matejíčková
QUARK
Milí priatelia,
dnes to bude o nápadoch. Ten prvý, predpokladám, mi asi neprejde. Nemám to dohodnuté so žiadnou veľmocou a asi to nie je ani v ich záujme. No ten druhý by mohol, a dokonca si myslím, že by sa aj mal stať skutočnosťou.
Keďže nie som politik ani politológ, iba človek, čo občas číta a pozerá správy, zaregistroval som vznik nového štátu - Kosova. A tak mi zišlo na um, či by sme to nemohli aj my, Slováci, zopakovať a založiť si ďalšie Slovensko. Napríklad v USA, ri Chicagu, kde je vraj najviac našincov, potom v Kanade, v Maďarsku, na Ukrajine, v Chorvátsku, všade, kde žijú naši. Dali by sme im pár rokov na presťahovanie sa, aby vytvorili ucelené osídlenie a mohli by sme mať možno až päť Slovensk. Logicky je to v poriadku, ale keďže v mocenskej politike logika nehrá úlohu, zrejme tento argument nemá vždy potrebnú váhu a netreba zbytočne dúfať.
Druhý nápad bezplatne ponúkam našim ekologickým aktivistom. Z ich verejných protestov má človek neraz pocit, že ani veľmi nevedia, za čo a proti čomu sú, ale najmä prečo protestujú. V televízii to občas aj vidno, keď na otázku redaktora prečo? odpovedajú - lebo. No nechcem znevažovať prácu ekologických aktivistov. Vďačíme im za všeličo dobré. Nechcem ani zosmiešňovať tých, ktorým záleží na našom životnom prostredí. Často objavia prešľapy. Ponúkam však tip, ako by sa mohli pozitívne zviditeľniť.
Nedávno som bol vo Vysokých Tatrách. Vysadiť to, čo vietor zničil, bude pri tomto tempe trvať možno aj desiatky rokov. Treba viac rúk a, samozrejme, aj sadeníc na zalesňovanie. Keby sa organizačne aj osobne zapojili do výsadby nových lesných porastov našich zelení, keby im pomohli školy, keby vznikol projekt na pomoc Tatrám, pomohlo by to nie iba lesom, ale prinieslo by to aj obrovský synergický efekt. Žiaci a študenti by mohli, hoci aj doma, pestovať sadenice a potom ich v rámci brigády zasadiť v Tatrách. Iste by sa radi zapojili i zahraniční zelení, ktorí sa objavia hneď, keď treba demonštrovať. Verím, že by prišli aj sadiť.
Tatrám treba pomôcť, Tatry sú naše, treba, aby sme sa všetci spojili, ony tú podporu naozaj potrebujú. Veľmi.
Kto začne? Ja síce nemôžem kopať jamy, ale chcem pomôcť a verejne sa k tomu zaväzujem. Zasadil som 98 semien borovice a jedle. Keď budú súce na ďalší život v Tatrách, rád ich dám k dispozícii. Kto sa pridá?
Váš
Eduard Drobný
QUARK 5/2008 Editorial
Autor: Eduard Drobný
dnes to bude o nápadoch. Ten prvý, predpokladám, mi asi neprejde. Nemám to dohodnuté so žiadnou veľmocou a asi to nie je ani v ich záujme. No ten druhý by mohol, a dokonca si myslím, že by sa aj mal stať skutočnosťou.
Keďže nie som politik ani politológ, iba človek, čo občas číta a pozerá správy, zaregistroval som vznik nového štátu - Kosova. A tak mi zišlo na um, či by sme to nemohli aj my, Slováci, zopakovať a založiť si ďalšie Slovensko. Napríklad v USA, ri Chicagu, kde je vraj najviac našincov, potom v Kanade, v Maďarsku, na Ukrajine, v Chorvátsku, všade, kde žijú naši. Dali by sme im pár rokov na presťahovanie sa, aby vytvorili ucelené osídlenie a mohli by sme mať možno až päť Slovensk. Logicky je to v poriadku, ale keďže v mocenskej politike logika nehrá úlohu, zrejme tento argument nemá vždy potrebnú váhu a netreba zbytočne dúfať.
Druhý nápad bezplatne ponúkam našim ekologickým aktivistom. Z ich verejných protestov má človek neraz pocit, že ani veľmi nevedia, za čo a proti čomu sú, ale najmä prečo protestujú. V televízii to občas aj vidno, keď na otázku redaktora prečo? odpovedajú - lebo. No nechcem znevažovať prácu ekologických aktivistov. Vďačíme im za všeličo dobré. Nechcem ani zosmiešňovať tých, ktorým záleží na našom životnom prostredí. Často objavia prešľapy. Ponúkam však tip, ako by sa mohli pozitívne zviditeľniť.
Nedávno som bol vo Vysokých Tatrách. Vysadiť to, čo vietor zničil, bude pri tomto tempe trvať možno aj desiatky rokov. Treba viac rúk a, samozrejme, aj sadeníc na zalesňovanie. Keby sa organizačne aj osobne zapojili do výsadby nových lesných porastov našich zelení, keby im pomohli školy, keby vznikol projekt na pomoc Tatrám, pomohlo by to nie iba lesom, ale prinieslo by to aj obrovský synergický efekt. Žiaci a študenti by mohli, hoci aj doma, pestovať sadenice a potom ich v rámci brigády zasadiť v Tatrách. Iste by sa radi zapojili i zahraniční zelení, ktorí sa objavia hneď, keď treba demonštrovať. Verím, že by prišli aj sadiť.
Tatrám treba pomôcť, Tatry sú naše, treba, aby sme sa všetci spojili, ony tú podporu naozaj potrebujú. Veľmi.
Kto začne? Ja síce nemôžem kopať jamy, ale chcem pomôcť a verejne sa k tomu zaväzujem. Zasadil som 98 semien borovice a jedle. Keď budú súce na ďalší život v Tatrách, rád ich dám k dispozícii. Kto sa pridá?
Váš
Eduard Drobný
QUARK 5/2008 Editorial
Autor: Eduard Drobný
PC REVUE
Dvakrát zálohuj, raz používaj!
O zálohovaní dát sa toho povedalo veľa, aj my na to v našom magazíne stále poukazujeme. Ak skutočne používate počítač na prácu, niet na ňom drahšej časti, ako sú vaše dáta. Pokiaľ máte počítač v záruke, v prípade poruchy chybnú súčiastku vymeníte zadarmo. Aj keď je mimo záruky, sú to „len peniaze“... Dáta však nahradíte len veľmi náročne, niekedy vôbec. Prevencia je v tomto prípade oveľa jednoduchšia, ľahšia a rýchlejšia, vyrobiť si zálohu dát je veľmi šťastná myšlienka. Lenže používatelia sú vo všeobecnosti dosť leniví, a ak treba niečo urobiť navyše, nájde sa veľa dôvodov, prečo zálohu dát odložiť na neskôr. Ľady sa prelomia až vtedy, ak o niečo prídete a bude vás to dlho mrzieť.
Aj ja som donedávna pristupoval k tejto činnosti tak „zľahka“. Môj notebook pracoval ako hodinky, nemal som jediný problém. A to ho naozaj nepoužívam vo vatičke. Cestuje so mnou v aute, je vystavený vysokým i nízkym teplotám, párkrát aj tvrdšie pristál na podlahe, preletel so mnou tisíce kilometrov. Zálohu dát som robil zásadne pred každou služobnou cestou, a to hlavne z toho dôvodu, že keby som nejako prišiel o notebook, ostanú mi aspoň dáta. Na notebook si pritom dávam veľký pozor. Dnes už zlodeji vedia, že ukradnutý notebook nemá len cenu súčiastok, ale pôvodný majiteľ stratených dát je ochotný urobiť pre ne čokoľvek.
Ale prišiel deň D, vlastne večer V. Môj operačný systém začal pracovať nejako čudne, normálne povely sa vykonávali úplne inak, ako som čakal. Nič jednoduchšie, pomyslel som si. Nejako sa tá Vista poplietla, toto vyrieši univerzálny liek menom Reštart. Lenže po reštarte sa už môj notebook nespamätal. Asi 30 sekúnd sa snažil čítať dáta z disku, potom to vzdal a mne ponúkol mĺkvu čiernu obrazovku bez ďalších možností.
Pomocou nástroja z nášho DVD som si otestoval disk a už som vedel, že je zle. Hlásenie o chybe pri čítaní dát z disku na mňa vyčítavo hľadelo hlboko po polnoci. Bol to práve deň uzávierky predchádzajúceho vydania PC REVUE tesne pred veľkonočnými prázdninami. Ťažko by sa našiel dátum, keď by mi to urobilo väčší problém. Reštartoval som notebook asi 10-krát, vždy bol výsledok rovnaký – žalostný. Kedyže som to naposledy šiel niekam mimo Slovenska? Asi tak pred dvoma týždňami. Štrnásť dní je v histórii ľudstva nič, na mojom disku to však znamenalo generačný rozdiel. Kde sú všetky moje najnovšie maily, čo čakajú na vybavenie (veď po uzávierke to urobím, sľuboval som si), nakúpil som aj nejaké obrázky do nového vydania, mal som tam asi päť rozpísaných článkov už na máj. Jednoducho extrémne situácia kritická a už som si búchal hlavu o múr, prečo ja vlastne nezálohujem pravidelne a hlavne oveľa častejšie.
Ráno múdrejšie večera, hovorí jedno slovenské príslovie, šiel som teda do postele. Celú noc som uvažoval, čo s tým vlastne urobím. Vymýšľal som rôzne krízové scenáre, ako hneď ráno kúpim nový disk, zájdem do známej firmy na záchranu dát z poškodeného disku, prinútim ich všetko ostatné zhodiť zo stola a zachraňovať len moje dáta. Ráno tesne pred piatou som bol v redakcii, aby som pripravil všetko potrebné na to, aby boli moje dáta čo najskôr opäť fit.
Len tak zo zvyku som ešte raz skúsil naštartovať notebook a tu zrazu bolo predo mnou staré známe logo operačného systému, notebook zahral starostlivo vyberanú úvodnú znelku a tváril sa, akoby včerajší večer preň ani neexistoval. Dokonca Vista bola konečne o niečo rýchlejšia Dostal som asi druhú šancu, môžem napraviť svoj hriech nepravidelného zálohovania. Ponúkanú šancu som využil naplno. Do šiestej hodiny som mal na redakčnom serveri všetky maily, založené dokumenty i obrázky a už sa mi oveľa lepšie dýchalo. Cez deň som mohol naplno pracovať, a tak ste dostali aprílové vydanie načas.
Prirodzene, začal som sa už systematicky pripravovať na migráciu na nový disk. Kúpil som si model s vyššou kapacitou, k tomu aj externý disk na port USB a nainštaloval som si konečne novú verziu programu na zálohu dát. A čakal som, čo sa bude diať. Dialo sa to, že disk začal výraznejšie klepkať ako v minulosti, a to hlavne pri zápise dát. Notebook tiež naštartoval asi na tretie zapnutie, nevedel zaspať, jednoducho všetko ukazovalo na to, že je tu čas na výmenu. V tejto situácii som už naozaj zálohoval pravidelne a každý večer. O týždeň sa notebook rozhodol totálne vypovedať službu, jeden z nevyhnutných reštartov z nekonečných aktualizácií operačného systému už nerozchodil. Dal som doň nový disk, nainštaloval Vistu, Office, požiadal o ich telefonickú reaktiváciu, všetky aplikácie, ktoré som potreboval, a obnovil som dokumenty, obrázky a maily. Lenže notebook s novým diskom nefungoval poriadne, „sekal“ sa asi po hodine práce a to veru Vista nerobieva. Navštívil som servis pre moju značku a ukázalo sa, že je pokazená aj základná doska. Samozrejme, na sklade nebola, ale o 24 hodín bude, uisťovali ma nežne. Bolo mi jasné, že bez počítača asi 24 hodín neprežijem, zobral som jeden z testovacích notebookov a nainštaloval som naň všetko potrebné. Už som to vedel celé naspamäť, dokonca som si zapamätal aj niektoré produktové čísla aplikácií. Do hodiny som mal na počítači výbavu na prežite, ktorá mi umožňovala komunikovať so svetom a vytvárať články a, prirodzene, zálohovať. Oprava môjho notebooku sa podľa očakávania predĺžila o pár hodín, ale stále to bol rekordný termín a navyše ma netlačil čas, keďže som mal na čom robiť. Po jeho oprave som už nainštaloval svoju softvérovú výbavu takmer poslepiačky, opäť som absolvoval telefonickú aktiváciu.
Tešil som sa, ako na novom počítači všetko ide, keď som si zrazu všimol podozrivé zvuky vychádzajúce z disku pri zápise dát. Mráz mi prebehol po chrbte. To azda nie, po celej tej kalvárii znova prídem o dáta? Navyše som to už nechcel inštalovať po štvrtýkrát a opätovne prosiť o aktivačné čísla. Môj momentálny disk je však od iného výrobcu, ako som mal pôvodne. Hovoril som so zástupom tejto značky a uistil ma, že tieto zvuky sú normálne. Ak ich nebudem počuť, to je už vraj zle. Odvtedy sa niekedy prichytím, ako s uchom nalepeným na notebooku počúvam, či disk vydáva tieto prejavy správnej činnosti. Zároveň ma to drží pri pravidelnom zálohovaní. Keď idem spať, už viem: najprv záloha, potom zuby...
Prajem príjemné čítanie májového vydania. A zálohujte dáta, priatelia.
20. apríla 2008, Ondrej Macko
PC REVUE 5/2008 Editorial
Autor: Ondrej Macko
O zálohovaní dát sa toho povedalo veľa, aj my na to v našom magazíne stále poukazujeme. Ak skutočne používate počítač na prácu, niet na ňom drahšej časti, ako sú vaše dáta. Pokiaľ máte počítač v záruke, v prípade poruchy chybnú súčiastku vymeníte zadarmo. Aj keď je mimo záruky, sú to „len peniaze“... Dáta však nahradíte len veľmi náročne, niekedy vôbec. Prevencia je v tomto prípade oveľa jednoduchšia, ľahšia a rýchlejšia, vyrobiť si zálohu dát je veľmi šťastná myšlienka. Lenže používatelia sú vo všeobecnosti dosť leniví, a ak treba niečo urobiť navyše, nájde sa veľa dôvodov, prečo zálohu dát odložiť na neskôr. Ľady sa prelomia až vtedy, ak o niečo prídete a bude vás to dlho mrzieť.
Aj ja som donedávna pristupoval k tejto činnosti tak „zľahka“. Môj notebook pracoval ako hodinky, nemal som jediný problém. A to ho naozaj nepoužívam vo vatičke. Cestuje so mnou v aute, je vystavený vysokým i nízkym teplotám, párkrát aj tvrdšie pristál na podlahe, preletel so mnou tisíce kilometrov. Zálohu dát som robil zásadne pred každou služobnou cestou, a to hlavne z toho dôvodu, že keby som nejako prišiel o notebook, ostanú mi aspoň dáta. Na notebook si pritom dávam veľký pozor. Dnes už zlodeji vedia, že ukradnutý notebook nemá len cenu súčiastok, ale pôvodný majiteľ stratených dát je ochotný urobiť pre ne čokoľvek.
Ale prišiel deň D, vlastne večer V. Môj operačný systém začal pracovať nejako čudne, normálne povely sa vykonávali úplne inak, ako som čakal. Nič jednoduchšie, pomyslel som si. Nejako sa tá Vista poplietla, toto vyrieši univerzálny liek menom Reštart. Lenže po reštarte sa už môj notebook nespamätal. Asi 30 sekúnd sa snažil čítať dáta z disku, potom to vzdal a mne ponúkol mĺkvu čiernu obrazovku bez ďalších možností.
Pomocou nástroja z nášho DVD som si otestoval disk a už som vedel, že je zle. Hlásenie o chybe pri čítaní dát z disku na mňa vyčítavo hľadelo hlboko po polnoci. Bol to práve deň uzávierky predchádzajúceho vydania PC REVUE tesne pred veľkonočnými prázdninami. Ťažko by sa našiel dátum, keď by mi to urobilo väčší problém. Reštartoval som notebook asi 10-krát, vždy bol výsledok rovnaký – žalostný. Kedyže som to naposledy šiel niekam mimo Slovenska? Asi tak pred dvoma týždňami. Štrnásť dní je v histórii ľudstva nič, na mojom disku to však znamenalo generačný rozdiel. Kde sú všetky moje najnovšie maily, čo čakajú na vybavenie (veď po uzávierke to urobím, sľuboval som si), nakúpil som aj nejaké obrázky do nového vydania, mal som tam asi päť rozpísaných článkov už na máj. Jednoducho extrémne situácia kritická a už som si búchal hlavu o múr, prečo ja vlastne nezálohujem pravidelne a hlavne oveľa častejšie.
Ráno múdrejšie večera, hovorí jedno slovenské príslovie, šiel som teda do postele. Celú noc som uvažoval, čo s tým vlastne urobím. Vymýšľal som rôzne krízové scenáre, ako hneď ráno kúpim nový disk, zájdem do známej firmy na záchranu dát z poškodeného disku, prinútim ich všetko ostatné zhodiť zo stola a zachraňovať len moje dáta. Ráno tesne pred piatou som bol v redakcii, aby som pripravil všetko potrebné na to, aby boli moje dáta čo najskôr opäť fit.
Len tak zo zvyku som ešte raz skúsil naštartovať notebook a tu zrazu bolo predo mnou staré známe logo operačného systému, notebook zahral starostlivo vyberanú úvodnú znelku a tváril sa, akoby včerajší večer preň ani neexistoval. Dokonca Vista bola konečne o niečo rýchlejšia Dostal som asi druhú šancu, môžem napraviť svoj hriech nepravidelného zálohovania. Ponúkanú šancu som využil naplno. Do šiestej hodiny som mal na redakčnom serveri všetky maily, založené dokumenty i obrázky a už sa mi oveľa lepšie dýchalo. Cez deň som mohol naplno pracovať, a tak ste dostali aprílové vydanie načas.
Prirodzene, začal som sa už systematicky pripravovať na migráciu na nový disk. Kúpil som si model s vyššou kapacitou, k tomu aj externý disk na port USB a nainštaloval som si konečne novú verziu programu na zálohu dát. A čakal som, čo sa bude diať. Dialo sa to, že disk začal výraznejšie klepkať ako v minulosti, a to hlavne pri zápise dát. Notebook tiež naštartoval asi na tretie zapnutie, nevedel zaspať, jednoducho všetko ukazovalo na to, že je tu čas na výmenu. V tejto situácii som už naozaj zálohoval pravidelne a každý večer. O týždeň sa notebook rozhodol totálne vypovedať službu, jeden z nevyhnutných reštartov z nekonečných aktualizácií operačného systému už nerozchodil. Dal som doň nový disk, nainštaloval Vistu, Office, požiadal o ich telefonickú reaktiváciu, všetky aplikácie, ktoré som potreboval, a obnovil som dokumenty, obrázky a maily. Lenže notebook s novým diskom nefungoval poriadne, „sekal“ sa asi po hodine práce a to veru Vista nerobieva. Navštívil som servis pre moju značku a ukázalo sa, že je pokazená aj základná doska. Samozrejme, na sklade nebola, ale o 24 hodín bude, uisťovali ma nežne. Bolo mi jasné, že bez počítača asi 24 hodín neprežijem, zobral som jeden z testovacích notebookov a nainštaloval som naň všetko potrebné. Už som to vedel celé naspamäť, dokonca som si zapamätal aj niektoré produktové čísla aplikácií. Do hodiny som mal na počítači výbavu na prežite, ktorá mi umožňovala komunikovať so svetom a vytvárať články a, prirodzene, zálohovať. Oprava môjho notebooku sa podľa očakávania predĺžila o pár hodín, ale stále to bol rekordný termín a navyše ma netlačil čas, keďže som mal na čom robiť. Po jeho oprave som už nainštaloval svoju softvérovú výbavu takmer poslepiačky, opäť som absolvoval telefonickú aktiváciu.
Tešil som sa, ako na novom počítači všetko ide, keď som si zrazu všimol podozrivé zvuky vychádzajúce z disku pri zápise dát. Mráz mi prebehol po chrbte. To azda nie, po celej tej kalvárii znova prídem o dáta? Navyše som to už nechcel inštalovať po štvrtýkrát a opätovne prosiť o aktivačné čísla. Môj momentálny disk je však od iného výrobcu, ako som mal pôvodne. Hovoril som so zástupom tejto značky a uistil ma, že tieto zvuky sú normálne. Ak ich nebudem počuť, to je už vraj zle. Odvtedy sa niekedy prichytím, ako s uchom nalepeným na notebooku počúvam, či disk vydáva tieto prejavy správnej činnosti. Zároveň ma to drží pri pravidelnom zálohovaní. Keď idem spať, už viem: najprv záloha, potom zuby...
Prajem príjemné čítanie májového vydania. A zálohujte dáta, priatelia.
20. apríla 2008, Ondrej Macko
PC REVUE 5/2008 Editorial
Autor: Ondrej Macko
utorok 1. apríla 2008
BCMOBIL & TECHBOX
Milí čitatelia,
V marcovom čísle sme vám priniesli veľkú reportáž z Mobile World Congress 2008 priamo z Barcelony. Ako ste si mohli prečítať, o mobilné novinky nebola núdza a určite ste si medzi nimi našli svojho favorita. Ešte skôr než časopis opustil tlačiareň a dostal sa až k vám, sme sa naplno vrhli na ďalší lov noviniek, tentokrát na CeBIT 2008 do nemeckého Hannoveru, ktorý sa koná každoročne už od roku 1986. Neočakávali sme však veľa, pretože 3GSM World Congress, resp. v súčasnosti už Mobile World Congress, je práve tým miestom, kde sa “vystrieľajú” najdôležitejší hráči z oblasti mobilnej komunikácie. Najviac mobilných noviniek si na CeBIT pripravil málo známy výrobca mobilných telefónov General Mobile, v ktorého ponuke sú najmä telefóny fungujúce s dvoma SIM kartami súčasne. Mobil na 2 SIM karty sme našli aj v stánku Samsung a príjemne nás prekvapila skutočnosť, že novinka Samsung D880 Duos, žnejúca predajné úspechy v Rusku, sa dostane aj na Slovensko. Bude to prvý mobil fungujúci na 2 SIM karty od významného výrobcu, na test si však musíte počkať ešte mesiac.
Ak sa zaujímate o GPS navigácie, CeBIT 2008 by vás rozhodne nesklamal. Navigácie si ukrojili plochu veľkú približne ako celá bratislavská Incheba. Zaujímavý bol nielen hardvér, ale i softvér, kde dominovali mapové podklady s 3D modelmi budov. Maďarská spoločnosť Nav N Go do novinky iGO 8 zakomponovala dokonca i niekoľko budov zo Slovenska. Ak vám nepostačí množstvo informácií o GPS a navigáciách v aktuálnom čísle, môžete sa tešiť na náš prvý špeciál NAVIBOX, ktorý vydáme už za pár týždňov.
V aktuálnom čísle by som vás rád upozornil najmä na veľký SÚBOJ TITANOV, kde sa stretli dva najvybavenejšie komunikátory súčasnosti, Nokia E90 a HTC TyTN II. Ak ste si nestihli pozrieť stránku www.mobilroka.sk, kde sme zverejnili výsledky prvého ročníka ankety čitateľov internetových denníkov Fony.sk, MOBIL.sk, mobil. SME.sk a časopisov DiGi REVUE, BCMOBIL & TECHBOX, a 3G Centrum, vedzte, že už poznáme päticu víťazných telefónov s titulom Mobil roka 2007. V mene celej komisie, ktorá nominovala súťažné telefóny, by som vám rád poďakoval za vysokú účasť a už teraz sa tešíme na ďalší ročník.
Príjemné čítanie vám za celú redakciu praje
Roman Calík
šéfredaktor
BCMOBIL & TECHBOX 4/2008 Editorial
Autor: Roman Calík
V marcovom čísle sme vám priniesli veľkú reportáž z Mobile World Congress 2008 priamo z Barcelony. Ako ste si mohli prečítať, o mobilné novinky nebola núdza a určite ste si medzi nimi našli svojho favorita. Ešte skôr než časopis opustil tlačiareň a dostal sa až k vám, sme sa naplno vrhli na ďalší lov noviniek, tentokrát na CeBIT 2008 do nemeckého Hannoveru, ktorý sa koná každoročne už od roku 1986. Neočakávali sme však veľa, pretože 3GSM World Congress, resp. v súčasnosti už Mobile World Congress, je práve tým miestom, kde sa “vystrieľajú” najdôležitejší hráči z oblasti mobilnej komunikácie. Najviac mobilných noviniek si na CeBIT pripravil málo známy výrobca mobilných telefónov General Mobile, v ktorého ponuke sú najmä telefóny fungujúce s dvoma SIM kartami súčasne. Mobil na 2 SIM karty sme našli aj v stánku Samsung a príjemne nás prekvapila skutočnosť, že novinka Samsung D880 Duos, žnejúca predajné úspechy v Rusku, sa dostane aj na Slovensko. Bude to prvý mobil fungujúci na 2 SIM karty od významného výrobcu, na test si však musíte počkať ešte mesiac.
Ak sa zaujímate o GPS navigácie, CeBIT 2008 by vás rozhodne nesklamal. Navigácie si ukrojili plochu veľkú približne ako celá bratislavská Incheba. Zaujímavý bol nielen hardvér, ale i softvér, kde dominovali mapové podklady s 3D modelmi budov. Maďarská spoločnosť Nav N Go do novinky iGO 8 zakomponovala dokonca i niekoľko budov zo Slovenska. Ak vám nepostačí množstvo informácií o GPS a navigáciách v aktuálnom čísle, môžete sa tešiť na náš prvý špeciál NAVIBOX, ktorý vydáme už za pár týždňov.
V aktuálnom čísle by som vás rád upozornil najmä na veľký SÚBOJ TITANOV, kde sa stretli dva najvybavenejšie komunikátory súčasnosti, Nokia E90 a HTC TyTN II. Ak ste si nestihli pozrieť stránku www.mobilroka.sk, kde sme zverejnili výsledky prvého ročníka ankety čitateľov internetových denníkov Fony.sk, MOBIL.sk, mobil. SME.sk a časopisov DiGi REVUE, BCMOBIL & TECHBOX, a 3G Centrum, vedzte, že už poznáme päticu víťazných telefónov s titulom Mobil roka 2007. V mene celej komisie, ktorá nominovala súťažné telefóny, by som vám rád poďakoval za vysokú účasť a už teraz sa tešíme na ďalší ročník.
Príjemné čítanie vám za celú redakciu praje
Roman Calík
šéfredaktor
BCMOBIL & TECHBOX 4/2008 Editorial
Autor: Roman Calík
PC REVUE - OpenPark
Hra so zápalkami
Predstavte si malého chlapca, ktorý spoznáva svet okolo seba, objavil zaujímavú škatuľku, ktorú už videl u „dospelákov“, a nedá mu nevyskúšať ju. Zápalka vzbĺkne, krásne horí, plameň sa postupne nebezpečne približuje ku končekom prstov. Chlapec ju buď včas sfúkne, alebo neodolá pozerať sa na plamienok až do konca. A potom s bolestným prekvapením ju odhodí ďaleko od seba. A zápalka buď zhasne, alebo pokračuje v začatom diele ďalej na koberci, záclonách...
Presne táto paralela mi napadne, keď sa pozerám na odvekú túžbu ľudstva spoznať svet okolo seba. Za posledné desaťročia sa totiž objavilo toľko príkladov, keď táto snaha doviedla ľudstvo na hranicu katastrofy, až je neuveriteľné, že sa zatiaľ vďakabohu nič definitívne nestalo. Klasický príklad je jadrová energia. Okrem toho historická skúsenosť dokazuje, že vedecko-technický pokrok, žiaľ, často v závese za sebou ťahá aj zapáchajúci balíček problémov a nechcených dôsledkov, ktoré sú akousi „odplatou“ za pozitívny prínos pokroku. V tomto smere ako dobrý príklad poslúži objav antibiotík, ich masívne, veľakrát neopodstatnené užívanie a vznik následnej rezistencie organizmu. Ďalších príkladov je na mraky: predĺženie životnosti potravín pridávaním konzervačných látok, zvyšovanie odolnosti rastlín a živočíchov proti škodcom či chorobám genetickou modifikáciu atď. Zvýšené nebezpečenstvo takéhoto typu pokroku tkvie v tom, že sa jeho účinky môžu prejaviť až v dlhodobom horizonte, hoci niektoré prejavy sú očividné už teraz, napr. zvyšujúci sa výskyt alergií v rámci populácie.
Absolútne neznámy „zapáchajúci balíček“ dôsledkov môžu priniesť nanotechnológie. Ich pozitívnych prínosov je strašne veľa, ale stále málo sa hovorí aj o „vedľajších účinkoch“. Pred pár rokmi preletela médiami správa, že v opaľovacích krémoch boli nájdené nanočastice, ktoré vytvárali voľné radikály a následne poškodzovali DNA. Interakciou nanočastíc so živým organizmom dochádza k ich prestupu cez povrch tela a následne do jednotlivých orgánov, pričom sa tvoria voľné radikály, ktoré môžu likvidovať živé bunky. Niektoré nanočastice dokážu zlikvidovať aj baktérie a v prípade ich nekontrolovaná infiltrácia do pôdnej mikroflóry môže mať nedozerné následky v poľnohospodárstve.
Takéto technológie sú, samozrejme, lákavé pre armádu a už boli medializované plány vyvinúť zbrane na báze nanotechnológií. Jeden z množstva projektov má za cieľ vytvoriť armádu inteligentných, vyzbrojených autonómnych nanobotov, ktorých budú vysielať na záškodnícke misie hlboko do územia nepriateľa. Čo sa stane, ak sa vymknú spod kontroly, to sa dozvieme pravdepodobne v najbližšom katastrofickom trileri Made in Hollywood... V prípade, že nanoboti naozaj získajú potenciál autonómnej existencie a samoreprodukcie, pri ich infiltrácii do voľného prostredia môžu predstavovať väčšie nebezpečenstvo ako jadrové zbrane. Problémom okrem toho je, že počet krajín, ktoré sa zaoberajú nanotechnológiami, je oveľa väčší ako počet krajín v jadrovom klube. Navyše neexistuje žiadna dohoda či agentúra, ktorá by obmedzovala a kontrolovala prístup „nebezpečných“ krajín k týmto technológiám, tak ako to je v prípade Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu. Účinok jadrových zbraní je okamžitý, zjavný, viditeľný a merateľný. Negatívny účinok nanotechnológií môže byť postupný, nenápadný, skoro neviditeľný, ťažko merateľný, ale ešte viac zničujúci. Potenciál hrozby z nekontrolovaného a nezodpovedného výskumu či tajného využívania zbraní na báze nanotechnológií je tak ešte väčší.
Nebolo mojím úmyslom strašiť verejnosť, na druhej strane sa zbavme ilúzie, že je všetko pod kontrolou, že sa naši vládni predstavitelia o nás postarajú a že nás naša armáda spolu s NATO ochráni pred každým nebezpečenstvom... Je úlohou odbornej aj laickej verejnosti na tieto hrozby poukazovať a spolu s médiami vytvárať tlak na vybudovanie kontrolných mechanizmov, ktoré by mohli predísť prípadnej nie nereálnej katastrofe.
Takisto som nechcel negativizovať snahu spoznávať svet, len som chcel poukázať na to, že pri radosti z nových objavov a vynálezov spríjemňujúcich náš život treba pamätať aj na nechcené dôsledky, ktoré vedecko-technický pokrok prináša. Rovnako si nemyslím, že možno obmedzovať ľudskú zvedavosť a túžbu po poznaní sveta, musíme sa však naučiť väčšej zodpovednosti, aby sme vedeli včas posúdiť, že tú zápalku už treba naozaj sfúknuť...
Zdroj: TS PCR
PC REVUE 4/2008 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Predstavte si malého chlapca, ktorý spoznáva svet okolo seba, objavil zaujímavú škatuľku, ktorú už videl u „dospelákov“, a nedá mu nevyskúšať ju. Zápalka vzbĺkne, krásne horí, plameň sa postupne nebezpečne približuje ku končekom prstov. Chlapec ju buď včas sfúkne, alebo neodolá pozerať sa na plamienok až do konca. A potom s bolestným prekvapením ju odhodí ďaleko od seba. A zápalka buď zhasne, alebo pokračuje v začatom diele ďalej na koberci, záclonách...
Presne táto paralela mi napadne, keď sa pozerám na odvekú túžbu ľudstva spoznať svet okolo seba. Za posledné desaťročia sa totiž objavilo toľko príkladov, keď táto snaha doviedla ľudstvo na hranicu katastrofy, až je neuveriteľné, že sa zatiaľ vďakabohu nič definitívne nestalo. Klasický príklad je jadrová energia. Okrem toho historická skúsenosť dokazuje, že vedecko-technický pokrok, žiaľ, často v závese za sebou ťahá aj zapáchajúci balíček problémov a nechcených dôsledkov, ktoré sú akousi „odplatou“ za pozitívny prínos pokroku. V tomto smere ako dobrý príklad poslúži objav antibiotík, ich masívne, veľakrát neopodstatnené užívanie a vznik následnej rezistencie organizmu. Ďalších príkladov je na mraky: predĺženie životnosti potravín pridávaním konzervačných látok, zvyšovanie odolnosti rastlín a živočíchov proti škodcom či chorobám genetickou modifikáciu atď. Zvýšené nebezpečenstvo takéhoto typu pokroku tkvie v tom, že sa jeho účinky môžu prejaviť až v dlhodobom horizonte, hoci niektoré prejavy sú očividné už teraz, napr. zvyšujúci sa výskyt alergií v rámci populácie.
Absolútne neznámy „zapáchajúci balíček“ dôsledkov môžu priniesť nanotechnológie. Ich pozitívnych prínosov je strašne veľa, ale stále málo sa hovorí aj o „vedľajších účinkoch“. Pred pár rokmi preletela médiami správa, že v opaľovacích krémoch boli nájdené nanočastice, ktoré vytvárali voľné radikály a následne poškodzovali DNA. Interakciou nanočastíc so živým organizmom dochádza k ich prestupu cez povrch tela a následne do jednotlivých orgánov, pričom sa tvoria voľné radikály, ktoré môžu likvidovať živé bunky. Niektoré nanočastice dokážu zlikvidovať aj baktérie a v prípade ich nekontrolovaná infiltrácia do pôdnej mikroflóry môže mať nedozerné následky v poľnohospodárstve.
Takéto technológie sú, samozrejme, lákavé pre armádu a už boli medializované plány vyvinúť zbrane na báze nanotechnológií. Jeden z množstva projektov má za cieľ vytvoriť armádu inteligentných, vyzbrojených autonómnych nanobotov, ktorých budú vysielať na záškodnícke misie hlboko do územia nepriateľa. Čo sa stane, ak sa vymknú spod kontroly, to sa dozvieme pravdepodobne v najbližšom katastrofickom trileri Made in Hollywood... V prípade, že nanoboti naozaj získajú potenciál autonómnej existencie a samoreprodukcie, pri ich infiltrácii do voľného prostredia môžu predstavovať väčšie nebezpečenstvo ako jadrové zbrane. Problémom okrem toho je, že počet krajín, ktoré sa zaoberajú nanotechnológiami, je oveľa väčší ako počet krajín v jadrovom klube. Navyše neexistuje žiadna dohoda či agentúra, ktorá by obmedzovala a kontrolovala prístup „nebezpečných“ krajín k týmto technológiám, tak ako to je v prípade Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu. Účinok jadrových zbraní je okamžitý, zjavný, viditeľný a merateľný. Negatívny účinok nanotechnológií môže byť postupný, nenápadný, skoro neviditeľný, ťažko merateľný, ale ešte viac zničujúci. Potenciál hrozby z nekontrolovaného a nezodpovedného výskumu či tajného využívania zbraní na báze nanotechnológií je tak ešte väčší.
Nebolo mojím úmyslom strašiť verejnosť, na druhej strane sa zbavme ilúzie, že je všetko pod kontrolou, že sa naši vládni predstavitelia o nás postarajú a že nás naša armáda spolu s NATO ochráni pred každým nebezpečenstvom... Je úlohou odbornej aj laickej verejnosti na tieto hrozby poukazovať a spolu s médiami vytvárať tlak na vybudovanie kontrolných mechanizmov, ktoré by mohli predísť prípadnej nie nereálnej katastrofe.
Takisto som nechcel negativizovať snahu spoznávať svet, len som chcel poukázať na to, že pri radosti z nových objavov a vynálezov spríjemňujúcich náš život treba pamätať aj na nechcené dôsledky, ktoré vedecko-technický pokrok prináša. Rovnako si nemyslím, že možno obmedzovať ľudskú zvedavosť a túžbu po poznaní sveta, musíme sa však naučiť väčšej zodpovednosti, aby sme vedeli včas posúdiť, že tú zápalku už treba naozaj sfúknuť...
Zdroj: TS PCR
PC REVUE 4/2008 OpenPark
Autor: Martin Drobný
QUARK - Redakčný monitor
V minulých dňoch som medzi poštou našla list od matky, ktorá popisuje dialóg svojich dvoch detí. Išlo v ňom o to, čo chcú deti čítať, čo musia a čo nechcú. Dvaja súrodenci, 16- a 18-roční, obaja stredoškoláci, sa vo všeličom nezhodli, no svorne tvrdili, že texty podobné tým, aké uverejňuje aj Quark, sú nudné, na figu a že načo sa tu vôbec niekto snaží. Matka, zhodou okolností učiteľka matematiky a fyziky na gymnáziu, sa vraj rozplakala, keď si vypočula rezolútne stanoviská svojich detí. Darmo sa ona doma snažila deti od malička viesť k hodnotám, vplyv sociálneho prostredia jej detí bol mocnejší. V liste sa ma pýta, či nastal koniec kultúry a vzdelanosti u nás, prečo panujú takéto názory medzi mladými, kto za to môže a vôbec, čo si o tom myslím. Má jej práca v škole potom vôbec nejaký zmysel? Majú jej deti šancu vzdať sa negatívnych vzorov? Píše, že sa dobre pamätá na obdobie svojej mladosti. Mládež vždy rebelovala, proti niečomu protestovala, ale takýto mohutný nezáujem o nič je predsa len silná káva.
Hm, nečíta sa to dobre. No nie je žiadnym tajomstvom, že časť mládeže je zmätená touto chaotickou dobou. Preto miesto normálneho chodenia do školy, prípravy na budúce povolanie a prežívanie najkrajších chvíľ mladosti pestuje bezbrehý nihilizmus. Utieka sa k úpadkovej kultúre od neforemného obliekania, cez pesničky, ktoré s hudbou nemajú nič spoločné (ba ich úbohé texty dosahujú, s prepáčením, kanálovú úroveň), až po názory, že všetko je blbosť – školou počnúc a pomocou v domácnosti končiac. Nič normálne ju nezaujíma, nebaví. Títo mladí sa hneď chcú mať dobre, užiť si čo najviac a od všetkého mať pokoj. Chápem aj matkin – čitateľkin žiaľ a rozčarovanie. Sama k tomu niekedy nemám ďaleko, lebo i ja sa stretávam, a dokonca v médiach, s niečím, čo by klasický filozof vyjadril stručne o tempora, o mores. Mládež je obraz spoločnosti, a keď máme pocit, že niečo nie je v poriadku, pozrime sa do zrkadla. Všetci, no najmä tí, ktorí v honbe za ziskom vymieňajú mladým ľuďom názory, vytvárajú falošné obrazy života a hlavne robia všetko preto, aby bola mladá generácia manipulovateľná. Žijem vo veľkom meste, tu je toho najviac. Mohla by som pokračovať takýmto „hriemaním zo stolca šéfredaktorského“ (aby som parafrázovala ďalšieho klasika), ale našťastie chodievam do škôl rôznych stupňov, kde stretávam aj normálnych ľudí. Môj pesimizmus vyvracajú tieto decká, študenti i dospelí, ktorí nepodľahli duchovnej rakovine, naopak, tešia sa výbornému zdraviu. Viem, že jeden argument nezaváži, ale predsa: v Bratislave jestvuje takmer sto folklórnych súborov udržiavajúcich ľudové tradície z celého Slovenska. Fungujú i ďalšie tanečné či dramatické krúžky, ani Základné umelecké školy zatiaľ nezívajú prázdnotou. Na viacerých podujatiach som videla sláčikové kvartetá vynikajúcej úrovne. Existujú stovky dobrovoľníkov (stredoškolákov i vysokoškolákov), ktorí sa v krúžkoch venujú mladším kamarátom úplne zadarmo. Stále sú tu mladí športovci, ktorí vstávajú za svitania na tréningy a podstupujú život plný odriekania, aby dosiahli svoj cieľ. A keďže sledujem aj výsledky našich budúcich mladých vedcoch na predmetových olympiádach a rôznych medzinárodných súťažiach, odkiaľ nosia medaily, viem, že sa netreba o našu budúcnosť obávať. Že sa o tom nikde nepíše a nehovorí? Že majú mladí málo informácii o pozitívnych príkladoch? O tom už bola v Quarku reč. Žiaľ, tieto veci nie sú natoľko senzačné, aby to kolegovia v iných médiách spomínali častejšie, na väčšom priestore. No možno vďaka známemu zákonu akcie a reakcie sa tomu dobrému vo veľkej miere a napriek všetkému u nás stále darí. Hádam to bude mať raz vplyv i na terajších mladých z predošlých smutných úvah. Veď o zmysle našej práce tu v redakcii svedčí pribúdajúci počet čitateľov.
Nefalšovaný záujem o „nudné“ témy vidíme aj na návštevnosti špecializovanej webovej stránky www.equark.sk, na ktorej pribudli veselé videá. Pozrite sa na ne a ak viete o niečom, čo by tam patrilo, napíšte nám.
QUARK 4/2008 Redakčný monitor
Autor: Jana Matejíčková
Hm, nečíta sa to dobre. No nie je žiadnym tajomstvom, že časť mládeže je zmätená touto chaotickou dobou. Preto miesto normálneho chodenia do školy, prípravy na budúce povolanie a prežívanie najkrajších chvíľ mladosti pestuje bezbrehý nihilizmus. Utieka sa k úpadkovej kultúre od neforemného obliekania, cez pesničky, ktoré s hudbou nemajú nič spoločné (ba ich úbohé texty dosahujú, s prepáčením, kanálovú úroveň), až po názory, že všetko je blbosť – školou počnúc a pomocou v domácnosti končiac. Nič normálne ju nezaujíma, nebaví. Títo mladí sa hneď chcú mať dobre, užiť si čo najviac a od všetkého mať pokoj. Chápem aj matkin – čitateľkin žiaľ a rozčarovanie. Sama k tomu niekedy nemám ďaleko, lebo i ja sa stretávam, a dokonca v médiach, s niečím, čo by klasický filozof vyjadril stručne o tempora, o mores. Mládež je obraz spoločnosti, a keď máme pocit, že niečo nie je v poriadku, pozrime sa do zrkadla. Všetci, no najmä tí, ktorí v honbe za ziskom vymieňajú mladým ľuďom názory, vytvárajú falošné obrazy života a hlavne robia všetko preto, aby bola mladá generácia manipulovateľná. Žijem vo veľkom meste, tu je toho najviac. Mohla by som pokračovať takýmto „hriemaním zo stolca šéfredaktorského“ (aby som parafrázovala ďalšieho klasika), ale našťastie chodievam do škôl rôznych stupňov, kde stretávam aj normálnych ľudí. Môj pesimizmus vyvracajú tieto decká, študenti i dospelí, ktorí nepodľahli duchovnej rakovine, naopak, tešia sa výbornému zdraviu. Viem, že jeden argument nezaváži, ale predsa: v Bratislave jestvuje takmer sto folklórnych súborov udržiavajúcich ľudové tradície z celého Slovenska. Fungujú i ďalšie tanečné či dramatické krúžky, ani Základné umelecké školy zatiaľ nezívajú prázdnotou. Na viacerých podujatiach som videla sláčikové kvartetá vynikajúcej úrovne. Existujú stovky dobrovoľníkov (stredoškolákov i vysokoškolákov), ktorí sa v krúžkoch venujú mladším kamarátom úplne zadarmo. Stále sú tu mladí športovci, ktorí vstávajú za svitania na tréningy a podstupujú život plný odriekania, aby dosiahli svoj cieľ. A keďže sledujem aj výsledky našich budúcich mladých vedcoch na predmetových olympiádach a rôznych medzinárodných súťažiach, odkiaľ nosia medaily, viem, že sa netreba o našu budúcnosť obávať. Že sa o tom nikde nepíše a nehovorí? Že majú mladí málo informácii o pozitívnych príkladoch? O tom už bola v Quarku reč. Žiaľ, tieto veci nie sú natoľko senzačné, aby to kolegovia v iných médiách spomínali častejšie, na väčšom priestore. No možno vďaka známemu zákonu akcie a reakcie sa tomu dobrému vo veľkej miere a napriek všetkému u nás stále darí. Hádam to bude mať raz vplyv i na terajších mladých z predošlých smutných úvah. Veď o zmysle našej práce tu v redakcii svedčí pribúdajúci počet čitateľov.
Nefalšovaný záujem o „nudné“ témy vidíme aj na návštevnosti špecializovanej webovej stránky www.equark.sk, na ktorej pribudli veselé videá. Pozrite sa na ne a ak viete o niečom, čo by tam patrilo, napíšte nám.
QUARK 4/2008 Redakčný monitor
Autor: Jana Matejíčková
QUARK
Milí priatelia,
na, mimochodom, veľmi dobrej televíznej stanici Spektrum som nedávno sledoval pásmo o moderných bojových prostriedkoch. Boli tam bezpilotné lietadlá, obojživelné pásové vozidlá s množstvom zbraní a rakiet, dokonca robotický vojak, ktorý sa pohyboval na pásoch, niesol úctyhodný zbraňový arzenál, bol diaľkovo riadený a keď ho zasiahli, nebolo treba skladať zástavu do trojuholníka a odovzdávať smutným príbuzným. Na inom mieste som našiel materiál o nových ponorkách. Jedna z veľmocí nasadzuje do služby ponorky, ktoré môžu nepretržite plávať a vsadené palivo vydrží počas celej životnosti ponorky. Iná využíva doteraz nie veľmi používané palivové články. Z ponoriek miznú periskopy a nahradzujú ich zložité systémy radarov, sonarov a ktovie čoho ešte. Dalo by sa pokračovať ďalej, ale je to stále o tom istom – najmocnejšie štáty sveta napriek oficiálnym vyhláseniam zbroja ako divé, predháňajú sa kto z koho, vedia, že zbrane sú najlepší kšeft, ktorý dokáže rozhýbať aj ekonomiku, no nedokáže vyriešiť problém hladujúcich vo vlastných štátoch, nehovoriac o tých, čo zomierajú na nedostatok potravy a liekov vo svete.
Spoznávanie nových zbraňových systémov je z odborného hľadiska fascinujúce. Sofistikované riešenia, množstvo telekomunikačnej techniky a iných výmyslov na jednom mieste nenájdeme nikde inde ako v zbraniach. Pritom to, čo predstavia verejnosti, je už takmer zastarané, pretože najnovšie zbrane sú utajené.
O to však nejde. Zaujímavé je, kde sa v človeku berie tá potreba zabíjať. Bojové operácie sú mocenským pokračovaním presadzovania vlastnej politiky. Ktovie, kedy príde čas, že sa nebudú vyrábať zbrane, ktoré sú, mimochodom, často použité proti krajine, kde ich vyrobili, ale že sa potenciál ľudského génia využije oveľa rozumnejšie? Čo k tomu treba?
Ako sa len tie časy menia. Pred pár desiatkami rokov Francúzi hovorili cherchez la femme (vo voľnom preklade – za všetkým hľadajte ženu), dnes to už neplatí, lebo správny slogan súčasnosti je – za všetkým hľadajte peniaze. Našťastie, život vo svojej dokonalosti spochybňuje toto tvrdenie, pretože za peniaze si všetko nemožno kúpiť. V známej pesničke sa spieva, že šťastie je krásna vec, ale peniaze si zaň nekúpiš. Je to nádherná parabola, nedalo mi ju nespomenúť, no rád by som lovcom peňazí pripomenul, že ani v našej rozvinutej vedecko-technickej dobe si nemožno kúpiť zdravie, lásku, priateľstvo, oddanosť, dobrú náladu, východ slnka a mnoho a mnoho vecí, ktoré podmieňujú existenciu života a robia ho krajším. A to veľmi dobre a jasne dokumentuje, že spravodlivosť jestvuje.
Váš
Eduard Drobný
QUARK 4/2008 Editorial
Autor: Eduard Drobný
na, mimochodom, veľmi dobrej televíznej stanici Spektrum som nedávno sledoval pásmo o moderných bojových prostriedkoch. Boli tam bezpilotné lietadlá, obojživelné pásové vozidlá s množstvom zbraní a rakiet, dokonca robotický vojak, ktorý sa pohyboval na pásoch, niesol úctyhodný zbraňový arzenál, bol diaľkovo riadený a keď ho zasiahli, nebolo treba skladať zástavu do trojuholníka a odovzdávať smutným príbuzným. Na inom mieste som našiel materiál o nových ponorkách. Jedna z veľmocí nasadzuje do služby ponorky, ktoré môžu nepretržite plávať a vsadené palivo vydrží počas celej životnosti ponorky. Iná využíva doteraz nie veľmi používané palivové články. Z ponoriek miznú periskopy a nahradzujú ich zložité systémy radarov, sonarov a ktovie čoho ešte. Dalo by sa pokračovať ďalej, ale je to stále o tom istom – najmocnejšie štáty sveta napriek oficiálnym vyhláseniam zbroja ako divé, predháňajú sa kto z koho, vedia, že zbrane sú najlepší kšeft, ktorý dokáže rozhýbať aj ekonomiku, no nedokáže vyriešiť problém hladujúcich vo vlastných štátoch, nehovoriac o tých, čo zomierajú na nedostatok potravy a liekov vo svete.
Spoznávanie nových zbraňových systémov je z odborného hľadiska fascinujúce. Sofistikované riešenia, množstvo telekomunikačnej techniky a iných výmyslov na jednom mieste nenájdeme nikde inde ako v zbraniach. Pritom to, čo predstavia verejnosti, je už takmer zastarané, pretože najnovšie zbrane sú utajené.
O to však nejde. Zaujímavé je, kde sa v človeku berie tá potreba zabíjať. Bojové operácie sú mocenským pokračovaním presadzovania vlastnej politiky. Ktovie, kedy príde čas, že sa nebudú vyrábať zbrane, ktoré sú, mimochodom, často použité proti krajine, kde ich vyrobili, ale že sa potenciál ľudského génia využije oveľa rozumnejšie? Čo k tomu treba?
Ako sa len tie časy menia. Pred pár desiatkami rokov Francúzi hovorili cherchez la femme (vo voľnom preklade – za všetkým hľadajte ženu), dnes to už neplatí, lebo správny slogan súčasnosti je – za všetkým hľadajte peniaze. Našťastie, život vo svojej dokonalosti spochybňuje toto tvrdenie, pretože za peniaze si všetko nemožno kúpiť. V známej pesničke sa spieva, že šťastie je krásna vec, ale peniaze si zaň nekúpiš. Je to nádherná parabola, nedalo mi ju nespomenúť, no rád by som lovcom peňazí pripomenul, že ani v našej rozvinutej vedecko-technickej dobe si nemožno kúpiť zdravie, lásku, priateľstvo, oddanosť, dobrú náladu, východ slnka a mnoho a mnoho vecí, ktoré podmieňujú existenciu života a robia ho krajším. A to veľmi dobre a jasne dokumentuje, že spravodlivosť jestvuje.
Váš
Eduard Drobný
QUARK 4/2008 Editorial
Autor: Eduard Drobný
PC REVUE
Tak tu by som chcel pracovať aj ja
Keď sa tak obzriem za seba na najsilnejší zážitok za posledný mesiac, bola to jednoznačne návšteva v centrále Google v Kalifornii. Táto spoločnosť je natoľko úspešná, že ju pozná asi väčšina ľudí a slovo „gúgliť“ je aj u nás synonymom k vyhľadaniu hocičoho na internete. Na návštevu som dorazil práve v čase obeda a Googleplex, ako sa sídlo spoločnosti nazýva, mi na prvý pohľad pripadalo ako systém vzájomne prepojených reštaurácií. Pristihol som sa pri myšlienke, že je tu asi svetový zraz kuchárov, ktorí sa práve vtedy rozhodli svoje umenie demonštrovať cez internet. Len mi akosi nesedeli všetky tie reštauračné budovy a množstvo ľudí, ktorí si s obľubou pochutnávali na jedle.
V Googleplexe som sa prihlásil na recepcii a trpezlivo sedel v čakárni. Priamo naproti mne bol chladiaci automat s nápojmi, na Ameriku teda riadne nezdravo zdravými. Žiadny kofeínový nápoj, do dvoch tretín naplnený kopou obrovských ľadových kociek, ale naozaj normálne džúsy z ozajstného ovocia. Náhle som pocítil neodolateľný smäd, len mi bolo čudné, že automat nemá otvor na hádzanie mincí. Nebadane som očkom preskúmal, že dvere nie sú ničím blokované proti otvoreniu, navyše recepčná do čakárne nevidela. No teda, zase asi snívam... Čakal som teda, kedy zazvoní ten odporný budík o siedmej ráno a pošle ma do práce. :) Ale nie, nespal som, budík bol vzdialený tak 10 000 km, ten ma asi nezobudí. Poznáte to, ak je také ľahké zobrať si, ste náhle v pomykove. Radšej som teda slušne zašiel k recepčnej a spýtal sa jej, kde môžem za nápoj zaplatiť. Vytreštila na mňa oči, keďže však stále nemám ten pravý kalifornský prízvuk, pochopila, že som tu asi prvýkrát, a hneď dodala: „Ó, to je zadarmo, zoberte si, koľko chcete.“ Zobral som si teda radšej hneď dva kusy, veď som Slovák a večer je ešte ďaleko... :) Vtedy už prišla po mňa moja sprievodkyňa Peťka. Podľa mena je jasné, že je Slovenka, v Googli už pracuje dlhšie ako skúsená vývojárka a rada sa ma ujala. Mailoval som s ňou pred naším stretnutím pomerne dosť, stále mi nešlo do hlavy to zdrobnené meno, ale vysvetlenie bolo jednoduché. Ako Peťka je v Google jediná, z toho mäkčeňa v mene vraj mali trochu hokej aj administrátori – no a potom vraj Google vie o nás všetko... :) Mala na sebe úplne nové tričko s logom Google a bola naň patrične hrdá. Dostávajú ho zamestnanci pri postupe na vyššiu pozíciu, je to istá forma nefinančnej odmeny, čo je tu dosť bežné. Už predtým sme sa dohodli, že naše stretnutie začneme obedom, ale netušil som, čo to presne znamená. V Googleplexe sme prešli najmenej štyri tematicky ladené reštaurácie, ani v jednej sme sa nezastavili. Keď už, tak už! Skončili sme v jednej fakt maličkej, kde sa kuchári doslova maznali s jedlom. Asi to vedelo viacero zamestnancov a bol tu celkom pekný rad. Peťka nezaprela slovenský pôvod a správne rozhodla, že nie je nevyhnutné napchávať sa pred obedom šalátmi, pri ktorých bolo najviac ľudí. Polievka a dve hlavné jedlá budú pre nás tak akurát a to sme dostali ihneď. Ešte aj teraz som na pobavenie ostatných hľadal nejakú pokladňu, kde by som za jedlo zaplatil, prípadne dôslednú kontrolu, ktorá by si minimálne na vzorke mojej krvi overila, že som skutočne návšteva. Ale nič, všetko zadarmo a pre každého. Peťka mi vysvetlila, že o stravu pre zamestnancov je úplne postarané a majú možnosť pozvať si aj návštevu. Po krátkom obede sme pokračovali v prehliadke Googleplexu. Už som začal chápať, o čo tu asi ide, a tak ma neprekvapili telocvične, v ktorých utužovali telo a ducha zamestnanci v pracovnom čase a to aj s osobným trénerom. Rovnako som sa zmieril s pohľadom na množstvo ľudí diskutujúcich na firemnej terase ako pri oslave nového roka. Dozvedel som sa, že zamestnanci môžu posielať „slimačiu“ papierovú poštu zadarmo, vymeniť olej v aute v práci, môžu si doniesť do práce zvieratko alebo vyprať veci vo firemnej práčovni s donáškou do kancelárie, pričom Google zaplatí pracie prostriedky. V centrálnej práčovni sa bol pozrieť aj prezident Bill Clinton, takže som asi nebol jediný, komu to zo začiatku nešlo do hlavy. Uznanlivo som hľadel na masážne kreslá pre zamestnancov, bicykle a elektrické skútre, lekárske služby zadarmo či kaderníctvo priamo v Googleplexe a agentúru na organizáciu voľného času. Chápavo som sledoval biliardový stôl v jednej z mnohých kaviarní s kávou a čajom, jasné, že zadarmo v ľubovoľnom množstve. Rozumel som všadeprítomnej recyklácii a využívaniu ekologických zdrojov energií. Dorazilo ma až to, keď mi Peťka ukázala skrinky, kde sú umiestnené tričká s logom Google. Boli totiž prázdne, keďže je o ne veľký záujem. Nad nimi malý oznam, aby ste boli ohľaduplní a zobrali si max. dva kusy. Nad skrinkami bola webová kamera a konečne som si pomyslel: „Tak tu ich sledujú, či si tých tričiek neberú veľa, a potom nespratníkov vypočúvajú!“ Peťka ma však opravila – tá kamera tu bola preto, aby zamestnanci vedeli, kedy sa skrinky napĺňajú, a mohli si vo vhodnom čase vybrať to svoje obľúbené. :) Totálne som už rezignoval pri firemnom bazéne s protiprúdom.
Treba sa však pozrieť na veci aj z druhej strany. Každý zamestnanec Google musí mať výsledky, inak tu nemá čo hľadať. Dostať miesto v Google nie je jednoduché, ale prísť oň môžete oveľa ľahšie. Hoci to tak z môjho rozprávania asi nevyzerá, pracuje sa tu riadne tvrdo. Zamestnávateľ vytvára optimálne podmienky, čaká však excelentné výsledky. V podstate je to také splynutie osobného a pracovného života, ktoré je pravdepodobne tým skutočným katalyzátorom úspechu Google. Všetko je o ľuďoch, ich nadšení a možností uplatniť sa. Google to vie a ťaží z toho, pravda, takéto niečo nie je ľahké zmanažovať. Myslím, že na Slovensku je množstvo firiem, ktoré by si mohli zobrať príklad. Je, prirodzene, oveľa jednoduchšie zošnurovať zamestnancov kopou predpisov, kontrolovať termín príchodu a odchodu, ale v skutočnosti nevedieť o ich problémoch a nevyužívať naplno ich potenciál. Kompletná kultúra Google asi vyžaduje dosť peňazí na bohatom trhu, ale ako inšpirácia je to zaujímavé.
Bola to pre mňa príležitosť nakuknúť do firmy budúcnosti. Keď som bol ešte malý a v škole ma učili, ako raz vybudujeme komunizmus, predstavoval som si to podobne. Ibaže u nás sa to nakoniec zvrtlo úplne inak a všetci vieme, ako sa to skončilo. O Goolge i celom Silicon Valley si prečítate viac v špeciálnom článku v tomto vydaní.
Prajem vám príjemné čítanie aprílového vydania a toto fakt nebol prvý apríl
17. marca 2008
Ondrej Macko
PC REVUE 4/2008 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Keď sa tak obzriem za seba na najsilnejší zážitok za posledný mesiac, bola to jednoznačne návšteva v centrále Google v Kalifornii. Táto spoločnosť je natoľko úspešná, že ju pozná asi väčšina ľudí a slovo „gúgliť“ je aj u nás synonymom k vyhľadaniu hocičoho na internete. Na návštevu som dorazil práve v čase obeda a Googleplex, ako sa sídlo spoločnosti nazýva, mi na prvý pohľad pripadalo ako systém vzájomne prepojených reštaurácií. Pristihol som sa pri myšlienke, že je tu asi svetový zraz kuchárov, ktorí sa práve vtedy rozhodli svoje umenie demonštrovať cez internet. Len mi akosi nesedeli všetky tie reštauračné budovy a množstvo ľudí, ktorí si s obľubou pochutnávali na jedle.
V Googleplexe som sa prihlásil na recepcii a trpezlivo sedel v čakárni. Priamo naproti mne bol chladiaci automat s nápojmi, na Ameriku teda riadne nezdravo zdravými. Žiadny kofeínový nápoj, do dvoch tretín naplnený kopou obrovských ľadových kociek, ale naozaj normálne džúsy z ozajstného ovocia. Náhle som pocítil neodolateľný smäd, len mi bolo čudné, že automat nemá otvor na hádzanie mincí. Nebadane som očkom preskúmal, že dvere nie sú ničím blokované proti otvoreniu, navyše recepčná do čakárne nevidela. No teda, zase asi snívam... Čakal som teda, kedy zazvoní ten odporný budík o siedmej ráno a pošle ma do práce. :) Ale nie, nespal som, budík bol vzdialený tak 10 000 km, ten ma asi nezobudí. Poznáte to, ak je také ľahké zobrať si, ste náhle v pomykove. Radšej som teda slušne zašiel k recepčnej a spýtal sa jej, kde môžem za nápoj zaplatiť. Vytreštila na mňa oči, keďže však stále nemám ten pravý kalifornský prízvuk, pochopila, že som tu asi prvýkrát, a hneď dodala: „Ó, to je zadarmo, zoberte si, koľko chcete.“ Zobral som si teda radšej hneď dva kusy, veď som Slovák a večer je ešte ďaleko... :) Vtedy už prišla po mňa moja sprievodkyňa Peťka. Podľa mena je jasné, že je Slovenka, v Googli už pracuje dlhšie ako skúsená vývojárka a rada sa ma ujala. Mailoval som s ňou pred naším stretnutím pomerne dosť, stále mi nešlo do hlavy to zdrobnené meno, ale vysvetlenie bolo jednoduché. Ako Peťka je v Google jediná, z toho mäkčeňa v mene vraj mali trochu hokej aj administrátori – no a potom vraj Google vie o nás všetko... :) Mala na sebe úplne nové tričko s logom Google a bola naň patrične hrdá. Dostávajú ho zamestnanci pri postupe na vyššiu pozíciu, je to istá forma nefinančnej odmeny, čo je tu dosť bežné. Už predtým sme sa dohodli, že naše stretnutie začneme obedom, ale netušil som, čo to presne znamená. V Googleplexe sme prešli najmenej štyri tematicky ladené reštaurácie, ani v jednej sme sa nezastavili. Keď už, tak už! Skončili sme v jednej fakt maličkej, kde sa kuchári doslova maznali s jedlom. Asi to vedelo viacero zamestnancov a bol tu celkom pekný rad. Peťka nezaprela slovenský pôvod a správne rozhodla, že nie je nevyhnutné napchávať sa pred obedom šalátmi, pri ktorých bolo najviac ľudí. Polievka a dve hlavné jedlá budú pre nás tak akurát a to sme dostali ihneď. Ešte aj teraz som na pobavenie ostatných hľadal nejakú pokladňu, kde by som za jedlo zaplatil, prípadne dôslednú kontrolu, ktorá by si minimálne na vzorke mojej krvi overila, že som skutočne návšteva. Ale nič, všetko zadarmo a pre každého. Peťka mi vysvetlila, že o stravu pre zamestnancov je úplne postarané a majú možnosť pozvať si aj návštevu. Po krátkom obede sme pokračovali v prehliadke Googleplexu. Už som začal chápať, o čo tu asi ide, a tak ma neprekvapili telocvične, v ktorých utužovali telo a ducha zamestnanci v pracovnom čase a to aj s osobným trénerom. Rovnako som sa zmieril s pohľadom na množstvo ľudí diskutujúcich na firemnej terase ako pri oslave nového roka. Dozvedel som sa, že zamestnanci môžu posielať „slimačiu“ papierovú poštu zadarmo, vymeniť olej v aute v práci, môžu si doniesť do práce zvieratko alebo vyprať veci vo firemnej práčovni s donáškou do kancelárie, pričom Google zaplatí pracie prostriedky. V centrálnej práčovni sa bol pozrieť aj prezident Bill Clinton, takže som asi nebol jediný, komu to zo začiatku nešlo do hlavy. Uznanlivo som hľadel na masážne kreslá pre zamestnancov, bicykle a elektrické skútre, lekárske služby zadarmo či kaderníctvo priamo v Googleplexe a agentúru na organizáciu voľného času. Chápavo som sledoval biliardový stôl v jednej z mnohých kaviarní s kávou a čajom, jasné, že zadarmo v ľubovoľnom množstve. Rozumel som všadeprítomnej recyklácii a využívaniu ekologických zdrojov energií. Dorazilo ma až to, keď mi Peťka ukázala skrinky, kde sú umiestnené tričká s logom Google. Boli totiž prázdne, keďže je o ne veľký záujem. Nad nimi malý oznam, aby ste boli ohľaduplní a zobrali si max. dva kusy. Nad skrinkami bola webová kamera a konečne som si pomyslel: „Tak tu ich sledujú, či si tých tričiek neberú veľa, a potom nespratníkov vypočúvajú!“ Peťka ma však opravila – tá kamera tu bola preto, aby zamestnanci vedeli, kedy sa skrinky napĺňajú, a mohli si vo vhodnom čase vybrať to svoje obľúbené. :) Totálne som už rezignoval pri firemnom bazéne s protiprúdom.
Treba sa však pozrieť na veci aj z druhej strany. Každý zamestnanec Google musí mať výsledky, inak tu nemá čo hľadať. Dostať miesto v Google nie je jednoduché, ale prísť oň môžete oveľa ľahšie. Hoci to tak z môjho rozprávania asi nevyzerá, pracuje sa tu riadne tvrdo. Zamestnávateľ vytvára optimálne podmienky, čaká však excelentné výsledky. V podstate je to také splynutie osobného a pracovného života, ktoré je pravdepodobne tým skutočným katalyzátorom úspechu Google. Všetko je o ľuďoch, ich nadšení a možností uplatniť sa. Google to vie a ťaží z toho, pravda, takéto niečo nie je ľahké zmanažovať. Myslím, že na Slovensku je množstvo firiem, ktoré by si mohli zobrať príklad. Je, prirodzene, oveľa jednoduchšie zošnurovať zamestnancov kopou predpisov, kontrolovať termín príchodu a odchodu, ale v skutočnosti nevedieť o ich problémoch a nevyužívať naplno ich potenciál. Kompletná kultúra Google asi vyžaduje dosť peňazí na bohatom trhu, ale ako inšpirácia je to zaujímavé.
Bola to pre mňa príležitosť nakuknúť do firmy budúcnosti. Keď som bol ešte malý a v škole ma učili, ako raz vybudujeme komunizmus, predstavoval som si to podobne. Ibaže u nás sa to nakoniec zvrtlo úplne inak a všetci vieme, ako sa to skončilo. O Goolge i celom Silicon Valley si prečítate viac v špeciálnom článku v tomto vydaní.
Prajem vám príjemné čítanie aprílového vydania a toto fakt nebol prvý apríl
17. marca 2008
Ondrej Macko
PC REVUE 4/2008 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)