Akosi sme si už zvykli, že ku koncu roka bývajú ponuky mobilných operátorov najštedrejšie. Nie sú to len načasované slogany operátorov, skutočne je možné získať vybrané paušálne programy či mobilné telefóny výhodnejšie, ako kedykoľvek počas roka. Ak ste sa navyše u operátora vo vianočnej akcii pred dvoma rokmi zaviazali, vedzte, že práve teraz si veľmi dobre uvedomuje, že vás musí zaujať znova. Tento rok nám však Orange ukázal, že Vianoce nemusia byť len v zime. Počas leta totiž predstavil „vianočnú“ ponuku so Štedrým paušálom či Paušálom Deň, ktoré v sebe ukrývali i lákavé „neobmedzené“ volania vo vlastnej sieti operátora. Nechýbala ani súťaž o automobily. Tým, ktorí využili vianočnú kampaň operátora v roku 2006 spolu so službou Orange World Mini, ihneď svitlo, prečo sú Vianoce už v lete. Končila im totiž skrátená 18 mesačná viazanosť a bola by veľká škoda, keby zákazníci takto zvyknutí na množstvo pretelefonovaných minút mali prejsť na „bežný“ paušál. Pre operátora by tá škoda bola o to väčšia. Čo keby konkurenčný operátor ponúkol zaujímavejšiu ponuku? Ja taktiež patrím k takto zaviazaným, avšak rozhodol som sa počkať na pravú a verím, že ešte štedrejšiu vianočnú ponuku. Veď Orange World používam hlavne kvôli dátam, nie pre skrátenú viazanosť, aj keď tá určite poteší. Zatiaľ sa mi vždy oplatilo vyčkať do poslednej chvíle, kedy sa operátori vo svojich ponukách vyrovnávajú a často predbiehajú. Nie vždy sa to však oplatí, najmä ak máte záujem o kúpu akciového mobilného telefónu. Tie sa práve v tomto období rýchlo vypredávajú, najmä tie najvýhodnejšie a najžiadanejšie, a tak namiesto vysnívaného mobilu možno budete musieť urobiť kompromis a vybrať si iný.
Sám využívam služby viacerých operátorov, vrátane pevnej linky. Práve pri úprave tohto volacieho programu sa ma predajca opýtal, či si nechcem predĺžiť viazanosť aj na paušálnom programe. Určite to poznáte, dnes už na jednom mieste môžete vybaviť magentového mobilného aj pevného operátora. Hovorím si, veľmi rád, aktuálna akcia s veľkou zľavou na kúpu mobilného telefónu, zaujímavým dátovým balíkom a kupónom na nezanedbateľnú zľavu pre ďalší paušál stojí za zamyslenie. Ale, používam paušál Vianočné hovory nekonečno, ktorý mal už v tom čase oproti podobnému konkurenčnému paušálu niečo naviac, a to 50 minút volania do ktorejkoľvek siete. Vtom ma predajca operátora prekvapil, keď mi oznámil, že ak sa mi tento program páči, tak si ho môžem jednoducho predĺžiť, aj keď nie je v ponuke. Váhal som len pár sekúnd, získať totiž to, čo mi vyhovuje, navyše k tomu hodnotný telefón (vybral som si Nokiu 6220 classic za akciovú zľavnenú 1 Sk - 0,03 EUR) a ešte aj kupón s nezanedbateľnou zľavou, ktorý môže využiť moja priateľka... beriem! Padlo teda rozhodnutie. Síce boli takmer ešte dva mesiace do Štedrého dňa a ja som sa už zaviazal. Ale spokojný, aj keď len o deň neskôr operátor ponúkol v podstate identický program, ku ktorému pridal ďalších 50 minút do všetkých sietí. Na prvý pohľad sklamanie, ale stačí sa nad tým zamyslieť. Získal som veľmi výhodnú cenu mobilného telefónu, ktorá by už v prípade kúpy nového predstaveného programu nebola k dispozícii a navyše, vystačil som si s minútami aj predtým, takže navýšenie mi nevadí. Prečo o tom píšem? Vianoce sú totiž za dverami a ponúk operátorov bude nespočetné množstvo. Jednu bude striedať druhá a nech si vyberiete ktorúkoľvek z nich a príde hoci aj na druhý deň možno ešte lepšia, mali by ste byť so svojím výberom spokojní. Veď v čase, keď sa budete rozhodovať, si určite vyberiete najvýhodnejšiu ponuku pre vás. A aby som nezabudol, ak máte radi voľnosť a nepotrebujete nový telefón, nemusíte sa hneď zaviazať, existujú aj iné možnosti, tzv. férové.
Tentokrát vás nebudem sprevádzať obsahom časopisu, verím, že je natoľko zaujímavý, že si v ňom, podobne ako v ponukách našich operátorov, nájdete to najvhodnejšie pre vás. Ak sa vám páčil náš špeciál o GPS navigáciách NAVIBOX leto 2008, rozhodne by ste si nemali nechať ujsť nové číslo tohto unikátneho časopisu. Vo vašich stánkoch či u našich partnerov sa totiž objaví už 21. novembra 2008 a vedzte, že o zaujímavé informácie, veľké porovnávacie testy a recenzie, rozhovory či reportáže nebude núdza.
Za celú redakciu vám prajem príjemné čítanie.
Roman Calík
BCMOBIL & TECHBOX 11/2008 Editorial
Autor: Roman Calík
sobota 1. novembra 2008
PC REVUE - OpenPark
O nenažrancoch a bublinách
Teraz idem vstúpiť na tenký ľad a prosím o zhovievavosť. Chcem sa vyjadriť k témam, v ktorých nemám príslušný odborný background, ale predsa len by som k nim ako bežný občan rád zaujal stanovisko.
Nie som ekonóm a už vonkoncom nie finančný analytik, ale nedá mi nezamyslieť sa nad tým, čo sa teraz deje vo svete. Podľa moje skromnej mienky príčiny súčasnej finančnej krízy, ktoré sa medializujú v komentároch ekonomických expertov, sú v skutočnosti len následkom a podstata je oveľa hlbšie, v samotnom spoločensko-ekonomickom systéme. V mechanizme a v princípoch, podľa ktorých funguje moderný kapitalizmus, trhová konkurencia, voľný pohyb kapitálu či akciový biznis. Nie som ani socialistom, ani liberálom, nie som zástanca striktnej štátnej regulácie, ale ani myšlienky, že slobodný trh všetko vyrieši.
Čo vidíme: Niektorí nenásytní a nezodpovední majitelia firiem a ich top manažéri stimulovaní bonusmi sa snažia vyžmýkať z im zverenej firmy viac, ako je únosné, bez ohľadu na mieru rizika, ktoré musia podstúpiť. Ak niektoré banky v rámci zostrujúceho sa konkurenčného súperenia poskytujú hypotéky za 120 % hodnoty nehnuteľnosti a bez dostatočnej kontroly garancie schopnosti klientov splácať úver, tak asi nie je všetko v poriadku. Ak distribútor predáva tovar s negatívnou maržou, len aby si udržal trhový podiel, splnil plán a dostal kvartálne prémie, bez uvažovania nad tým, čo bude „potom“, takisto to nie je v poriadku. Keď to urobí malá firma, následky sú síce bolestivé, ale relatívne malé. Nerozumiem však, ako je možné, že do nezdravého, autodeštrukčného biznisu ide aj etablovaná veľká spoločnosť s tradíciou, pri ktorej sa predpokladá, že sa správa konzervatívnejšie, a očakáva sa, že jej manažéri majú cit pre zdravú mieru rizika. Alebo že by nemali? Od top manažérov firiem sa akosi automaticky očakáva, že sú neomylní, že zvládnu akúkoľvek situáciu v biznise, že nemajú ľudské slabosti atď. Prípad Enronu, WorldComu a ďalších však hovorí o tom, že niektorí vrcholoví manažéri nepoznajú mieru. V honbe za vysokými kurzami akcií sa uchyľovali k nelegálnym účtovným praktikám, čo ich osobne neskôr doviedlo za mreže a im zverené firmy do bankrotu. Ako opatrenie na to, aby sa zabránilo takýmto účtovným podvodom, boli neskôr prijaté regulačné opatrenia, ako Sarbanes-Oxley či Basel II. Nebolo by dobré, keby sa podobné regulačné opatrenia prijali aj na úrovni manažovania obchodných rizík? Zlý odhad, resp. absencia zdravého rozumu ľudí vo vedení má, ako to teraz vidíme, katastrofálne dôsledky nielen na celú firmu, ale ako dominový efekt aj na príliš naviazaných obchodných partnerov a cez nich aj na ekonomiku celej krajiny. Ľudia sú len ľudia, a pokiaľ sa v ich rukách koncentruje priveľká moc, následky zlých obchodných rozhodnutí sú enormné. Preto bez akéhokoľvek politického podtónu som za konkurenciu, slobodný trh atď., ale súčasne aj za kontrolu, reguláciu a určité obmedzenie rozhodovacích právomocí top manažérov.
Druhý skutočný dôvod súčasnej situácie je podľa mňa v priveľkom vzdialení sa virtuálnej ekonomiky od tej skutočnej, postavenej na hodnotách. Ja asi patrím do toho starého nemoderného sveta, bližšia mi je totiž tradičná ekonomika, pre ktorú sú podstatné hodnoty ako produkt, práca, efektivita, kreativita, pridaná hodnota atď. V investičnom biznise sa však zarába na zhodnocovaní akcií firiem či komodít, ktorých hodnota sa riadi ponukou a dopytom, emóciami a informáciami o budúcom možnom vývoji. Na tom nemusí byť nič zlé, pokiaľ sa zachová určitá rozumná proporcia medzi reálnou a virtuálnou očakávanou hodnotou akcií. Kvázi „nominálna“ hodnota firmy, vyjadrená jej majetkom, ponúkanými produktmi, službami, postavením na trhu atď., predstavuje iba nejakú časť celkovej trhovej hodnoty akcií danej firmy, tá je však riadená očakávaniami burzy. Ak sa burza zblázni, vzdialenosť medzi „virtuálnou“ a „skutočnou“ hodnotou akcií sa dostáva do extrémnych hodnôt. Spomíname si všetci na dot.com éru, keď stačilo mať dobrý nápad na novú internetovú službu, správne chytľavú webovú adresu a akcie startup firmy sa úplne nezmyselne vyšplhali do závratných výšin, vysoko nad akcie tradičných IT výrobcov. Samozrejme, bublina v určitom momente praskla, pár investorov, ktorí dokázali odhadnúť správny čas predaja akcií, zarobilo astronomické sumy, ale väčšina prerobila a americká ekonomika sa z toho otrasu ešte roky spamätávala. Odvtedy sa ekonomika ešte viac zglobalizovala, takže aj následky sú globálne. Pokiaľ bude mať finančný investičný biznis, ktorý podľa „mojej“ terminológie predstavuje tzv. virtuálnu ekonomiku, aj naďalej taký silný a nadradený vplyv na trh reálnych tovarov a služieb, tak skoro sa nevyhrabeme ani z tejto ekonomickej krízy a nezabránime ani možnej budúcej. Riešením je opäť len kontrola a regulácia.
Ako to dosiahnuť, to naozaj treba nechať na ekonomických expertov a politikov celého sveta. Netrúfam si povedať, aký nový spoločensko-ekonomický systém z toho vzíde. Možno Kapitalizmus 2.0... :-)
Zdroj: TS PCR
PC REVUE 11/2008 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Teraz idem vstúpiť na tenký ľad a prosím o zhovievavosť. Chcem sa vyjadriť k témam, v ktorých nemám príslušný odborný background, ale predsa len by som k nim ako bežný občan rád zaujal stanovisko.
Nie som ekonóm a už vonkoncom nie finančný analytik, ale nedá mi nezamyslieť sa nad tým, čo sa teraz deje vo svete. Podľa moje skromnej mienky príčiny súčasnej finančnej krízy, ktoré sa medializujú v komentároch ekonomických expertov, sú v skutočnosti len následkom a podstata je oveľa hlbšie, v samotnom spoločensko-ekonomickom systéme. V mechanizme a v princípoch, podľa ktorých funguje moderný kapitalizmus, trhová konkurencia, voľný pohyb kapitálu či akciový biznis. Nie som ani socialistom, ani liberálom, nie som zástanca striktnej štátnej regulácie, ale ani myšlienky, že slobodný trh všetko vyrieši.
Čo vidíme: Niektorí nenásytní a nezodpovední majitelia firiem a ich top manažéri stimulovaní bonusmi sa snažia vyžmýkať z im zverenej firmy viac, ako je únosné, bez ohľadu na mieru rizika, ktoré musia podstúpiť. Ak niektoré banky v rámci zostrujúceho sa konkurenčného súperenia poskytujú hypotéky za 120 % hodnoty nehnuteľnosti a bez dostatočnej kontroly garancie schopnosti klientov splácať úver, tak asi nie je všetko v poriadku. Ak distribútor predáva tovar s negatívnou maržou, len aby si udržal trhový podiel, splnil plán a dostal kvartálne prémie, bez uvažovania nad tým, čo bude „potom“, takisto to nie je v poriadku. Keď to urobí malá firma, následky sú síce bolestivé, ale relatívne malé. Nerozumiem však, ako je možné, že do nezdravého, autodeštrukčného biznisu ide aj etablovaná veľká spoločnosť s tradíciou, pri ktorej sa predpokladá, že sa správa konzervatívnejšie, a očakáva sa, že jej manažéri majú cit pre zdravú mieru rizika. Alebo že by nemali? Od top manažérov firiem sa akosi automaticky očakáva, že sú neomylní, že zvládnu akúkoľvek situáciu v biznise, že nemajú ľudské slabosti atď. Prípad Enronu, WorldComu a ďalších však hovorí o tom, že niektorí vrcholoví manažéri nepoznajú mieru. V honbe za vysokými kurzami akcií sa uchyľovali k nelegálnym účtovným praktikám, čo ich osobne neskôr doviedlo za mreže a im zverené firmy do bankrotu. Ako opatrenie na to, aby sa zabránilo takýmto účtovným podvodom, boli neskôr prijaté regulačné opatrenia, ako Sarbanes-Oxley či Basel II. Nebolo by dobré, keby sa podobné regulačné opatrenia prijali aj na úrovni manažovania obchodných rizík? Zlý odhad, resp. absencia zdravého rozumu ľudí vo vedení má, ako to teraz vidíme, katastrofálne dôsledky nielen na celú firmu, ale ako dominový efekt aj na príliš naviazaných obchodných partnerov a cez nich aj na ekonomiku celej krajiny. Ľudia sú len ľudia, a pokiaľ sa v ich rukách koncentruje priveľká moc, následky zlých obchodných rozhodnutí sú enormné. Preto bez akéhokoľvek politického podtónu som za konkurenciu, slobodný trh atď., ale súčasne aj za kontrolu, reguláciu a určité obmedzenie rozhodovacích právomocí top manažérov.
Druhý skutočný dôvod súčasnej situácie je podľa mňa v priveľkom vzdialení sa virtuálnej ekonomiky od tej skutočnej, postavenej na hodnotách. Ja asi patrím do toho starého nemoderného sveta, bližšia mi je totiž tradičná ekonomika, pre ktorú sú podstatné hodnoty ako produkt, práca, efektivita, kreativita, pridaná hodnota atď. V investičnom biznise sa však zarába na zhodnocovaní akcií firiem či komodít, ktorých hodnota sa riadi ponukou a dopytom, emóciami a informáciami o budúcom možnom vývoji. Na tom nemusí byť nič zlé, pokiaľ sa zachová určitá rozumná proporcia medzi reálnou a virtuálnou očakávanou hodnotou akcií. Kvázi „nominálna“ hodnota firmy, vyjadrená jej majetkom, ponúkanými produktmi, službami, postavením na trhu atď., predstavuje iba nejakú časť celkovej trhovej hodnoty akcií danej firmy, tá je však riadená očakávaniami burzy. Ak sa burza zblázni, vzdialenosť medzi „virtuálnou“ a „skutočnou“ hodnotou akcií sa dostáva do extrémnych hodnôt. Spomíname si všetci na dot.com éru, keď stačilo mať dobrý nápad na novú internetovú službu, správne chytľavú webovú adresu a akcie startup firmy sa úplne nezmyselne vyšplhali do závratných výšin, vysoko nad akcie tradičných IT výrobcov. Samozrejme, bublina v určitom momente praskla, pár investorov, ktorí dokázali odhadnúť správny čas predaja akcií, zarobilo astronomické sumy, ale väčšina prerobila a americká ekonomika sa z toho otrasu ešte roky spamätávala. Odvtedy sa ekonomika ešte viac zglobalizovala, takže aj následky sú globálne. Pokiaľ bude mať finančný investičný biznis, ktorý podľa „mojej“ terminológie predstavuje tzv. virtuálnu ekonomiku, aj naďalej taký silný a nadradený vplyv na trh reálnych tovarov a služieb, tak skoro sa nevyhrabeme ani z tejto ekonomickej krízy a nezabránime ani možnej budúcej. Riešením je opäť len kontrola a regulácia.
Ako to dosiahnuť, to naozaj treba nechať na ekonomických expertov a politikov celého sveta. Netrúfam si povedať, aký nový spoločensko-ekonomický systém z toho vzíde. Možno Kapitalizmus 2.0... :-)
Zdroj: TS PCR
PC REVUE 11/2008 OpenPark
Autor: Martin Drobný
QUARK - Redakčný monitor
Hoci november sa tradične začína dušičkovo a melancholicky, neskôr sa vracia k bežnému životu. Na jeho konci sa uskutočňuje pre nás, priaznivcov vedecko-technickej problematiky, veľmi významné medzinárodné stretnutie, tradičným Týždňom vedy a techniky na Slovensku 2008. Považujeme ho za veľmi významný, pretože prináša veľmi zaujímavé informácie, informuje o našich aj zahraničných aktivitách a navyše oceňuje mladých adeptov aj uznávaných odborníkov a spláca im dlh spoločnosti, ktorá o nich väčšinou veľmi málo vie. Preto sme tomuto významnému a zaujímavému radu akcií a podujatí venovali v novembrovom čísle Quarku štvorstranovú prílohu. Obsahuje veľmi skrátený zoznam podujatí, ktoré odzrkadľujú množstvo aktivít rôznych organizácií – škôl, výskumných ústavov, centier voľného času a iných. Na nich je vzácne pozorovať hlavne mladých ľudí, ako so zápalom prijímajú nové poznatky. Ale je to aj možnosť so zadosťučinením sa dozvedať, čo robí naša „veľká“ veda.
Tí, ktorí prídu s novým vedeckým či technickým riešením a nepatria medzi profesionálov, sa obvykle obracajú na redakcie náučných časopisov. V poslednom čase si u nás v redakcii podávajú kľučky rôzni objavitelia a vynálezcovia. Prinesú nám, napríklad, tridsaťstranovú prácu na uverejnenie. Nedajú si povedať, že to nie je možné a cítia sa dotknutí, keď ich odmietneme. Veď ako môžeme my, v redakcii posúdiť, či je vynález naozaj vynálezom, keď ho zamietli kapacity v Slovenskej akadémii vied či na univerzitách? Nehovoriac o tom, že na taký elaborát naozaj nemáme priestor, veď by pohltil všetky strany časopisu... Červík však vŕta. Čo keď ide naozaj o skrytých a neuznaných géniov, ktorí predbehli dobu a my by sme mohli pomôcť dobrej veci? Veta = Teoreticky sa to síce nedá dokázať, ale predvediem vám funkčný model, je však obyčajne podozrivá a je základom toho, aby publicita novému vynálezu v našom časopise neprebehla... Mrzí nás, že musíme zanietených vynálezcov odmietať, ale... Inovátori sa však nedajú, prídu aj dva, tri razy a presviedčajú nás, že už uplynulo zopár týždňov, že sme si to určite rozmysleli a teraz že je správna doba zaútočiť na naše dvere znovu. A tak znova prebieha nepríjemný rozhovor o tom, že naozaj nemáme priestor, ani záujem uverejniť ich dielo. Ťažko sa mi to hovorí, nechcem nikoho znechucovať dopredu, ale prosím: skúste zvážiť, či je naozaj reálne, aby sme vašu prácu mohli zaradiť medzi články.
Ako dôkaz, že sa novým myšlienkam nevyhýbame, je dvojstrana 20 – 21, na ktorej hľadáme výrobcov pre dva naozaj zaujímavé nápady. S ďalšími možno budúcimi realizovateľnými nápadmi sa stretávam aj v čase písania tohto monitora, keď sedím v presscentre na 20. ročníku súťaže pre talentovaných mladých ľudí EUCYS 2008, ktorá tento rok prebieha v Kodani. Je tu neuveriteľne veľa dobrých nápadov a my im len môžeme držať palce, aby sa mohli aj zrealizovať. Podrobnejšie sa o tom dočítate v ďalšom čísle Quarku. Trochu sme tento mesiac rozcestovaní – Marián Babic bol v Paríži a v Ludwigshafene v Nemecku. Nazbierali sme všeličo naozaj zaujímavé, nakoniec o všetkom sa podrobne dočítate v našom časopise. Aj o tejto mojej návšteve v hlavnom meste Dánska, ktorá stála za takmer 8-hodinové cestovanie (lietadlom!) do Kodane.
O pár dní, ak ste tak doteraz neurobili, nepochybne začnete uvažovať o darčekoch pre najbližších, veď Vianoce sú pomaly už tu. Čo keby ste im venovali napríklad celoročné predplatné na QUARK? Bude to netradičné, vďaka zľave nie veľmi drahé a navyše veľmi užitočné. Podumajte.
QUARK 11/2008 Redakčný monitor
Autor: Jana Matejíčková
Tí, ktorí prídu s novým vedeckým či technickým riešením a nepatria medzi profesionálov, sa obvykle obracajú na redakcie náučných časopisov. V poslednom čase si u nás v redakcii podávajú kľučky rôzni objavitelia a vynálezcovia. Prinesú nám, napríklad, tridsaťstranovú prácu na uverejnenie. Nedajú si povedať, že to nie je možné a cítia sa dotknutí, keď ich odmietneme. Veď ako môžeme my, v redakcii posúdiť, či je vynález naozaj vynálezom, keď ho zamietli kapacity v Slovenskej akadémii vied či na univerzitách? Nehovoriac o tom, že na taký elaborát naozaj nemáme priestor, veď by pohltil všetky strany časopisu... Červík však vŕta. Čo keď ide naozaj o skrytých a neuznaných géniov, ktorí predbehli dobu a my by sme mohli pomôcť dobrej veci? Veta = Teoreticky sa to síce nedá dokázať, ale predvediem vám funkčný model, je však obyčajne podozrivá a je základom toho, aby publicita novému vynálezu v našom časopise neprebehla... Mrzí nás, že musíme zanietených vynálezcov odmietať, ale... Inovátori sa však nedajú, prídu aj dva, tri razy a presviedčajú nás, že už uplynulo zopár týždňov, že sme si to určite rozmysleli a teraz že je správna doba zaútočiť na naše dvere znovu. A tak znova prebieha nepríjemný rozhovor o tom, že naozaj nemáme priestor, ani záujem uverejniť ich dielo. Ťažko sa mi to hovorí, nechcem nikoho znechucovať dopredu, ale prosím: skúste zvážiť, či je naozaj reálne, aby sme vašu prácu mohli zaradiť medzi články.
Ako dôkaz, že sa novým myšlienkam nevyhýbame, je dvojstrana 20 – 21, na ktorej hľadáme výrobcov pre dva naozaj zaujímavé nápady. S ďalšími možno budúcimi realizovateľnými nápadmi sa stretávam aj v čase písania tohto monitora, keď sedím v presscentre na 20. ročníku súťaže pre talentovaných mladých ľudí EUCYS 2008, ktorá tento rok prebieha v Kodani. Je tu neuveriteľne veľa dobrých nápadov a my im len môžeme držať palce, aby sa mohli aj zrealizovať. Podrobnejšie sa o tom dočítate v ďalšom čísle Quarku. Trochu sme tento mesiac rozcestovaní – Marián Babic bol v Paríži a v Ludwigshafene v Nemecku. Nazbierali sme všeličo naozaj zaujímavé, nakoniec o všetkom sa podrobne dočítate v našom časopise. Aj o tejto mojej návšteve v hlavnom meste Dánska, ktorá stála za takmer 8-hodinové cestovanie (lietadlom!) do Kodane.
O pár dní, ak ste tak doteraz neurobili, nepochybne začnete uvažovať o darčekoch pre najbližších, veď Vianoce sú pomaly už tu. Čo keby ste im venovali napríklad celoročné predplatné na QUARK? Bude to netradičné, vďaka zľave nie veľmi drahé a navyše veľmi užitočné. Podumajte.
QUARK 11/2008 Redakčný monitor
Autor: Jana Matejíčková
QUARK
Milí priatelia,
pred niekoľkými týždňami sa na knižné pulty dostala vďaka iniciatíve a podpore firmy Siemens veľmi zaujímavá kniha. Pred rokmi ju napísala profesorka Margita Valehrachová, slovenčinárka z bratislavskej elektrotechnickej priemyslovky. Je to pútavo a svižne stvárnený príbeh nášho veľkého rodáka. Preslávil sa za hranicami, až v ďalekej Amerike, po návrate domov si ho nikto veľmi nevšímal a tak sa opäť vrátil do Ameriky. Príbeh ma zaujal najmä veľkosťou dlhu, ktorý je síce už dávno splatný, no teraz je určite čas zaplatiť ho. Aj s úrokmi. Kolegyňa, editorka, chcela knihu doplniť informáciami, aj obrazovými, o miestach, kde sa Jozef Murgaš narodil, kde žil a pracoval, no nebolo toho veľa,
rozhodne málo vzhľadom na slávu, ktorú nám tento národovec a, dnes by sme povedali, aj medzinárodne uznávaný vedec urobil. Kniha nie je drahá a dobre sa číta. Najmä pre zbavovanie sa malosti, ktorou občas trpíme najmä keď glorifikujeme prefabrikované jedlá a strojové zvuky vydávané za hudbu. Verím, že Jozef Murgaš nám aj po toľkých rokoch pomôže zbavovať sa komplexu ničotnosti. Kniha je v predaji, nechcem jej týmto robiť reklamu, nepotrebuje to, no byť ministrom školstva zaradím ju do povinného čítania, pretože jej hlavným mottom je - snaž sa, pracuj, obmedzuje ťa len tvoja lenivosť či „objektívne prekážky" a určite budeš úspešný i prospešný.
Druhá pripravovaná kniha z edície Siemensu je o ďalšom našom známom vedcovi minulých čias. Je o Štefanovi Aniánovi Jedlíkovi. Opäť ju chceme vypraviť do sveta s čím väčším počtom zobrazených dobových obrázkov, dokumentov aj fotografií rodiny. Neviem však, či sa nám to podarí. Takmer všetko, čo sa vzťahuje na nášho slovenského vedca, je totiž v maďarských múzeách. Chcel som napísať, že neviem prečo, ale pravdou je, že to veľmi intenzívne tuším. Ako budeme úspešní, či budeme mať možnosť aspoň si odfotografovať to, čo by malo byť u nás a čo nám patrí, dnes veru neviem. Kniha vyjde na budúci rok.
Pre úplnosť, zatiaľ má edícia Siemensu naplánovaných sedem titulov, ktoré budú postupne vychádzať. Je to naozaj nasledovaniahodný čin a mám z neho veľkú radosť.
Na príklade dvoch kníh chcem pripomenúť viacero vecí: máme starú a slávnu históriu, mali by sme ju poznať, sprístupňovať a zveľaďovať. Máme veľa dlhov k mnohým našim predkom, závisí len od nás, ako ich vyrovnáme. Dnes sa nemáme na koho vyhovárať, je to v našich rukách. Kto nepozná alebo neuznáva svojich predkov, akoby ani nebol. Alebo môže rásť strom bez koreňa?
Na záver - prosba: ak môžete, pomôžte všetkým, ktorí chcú naše kultúrne dedičstvo rozvíjať. Aspoň snahou dozvedieť sa o ňom čo najviac.
Eduard Drobný
QUARK 11/2008 Editorial
Autor: Eduard Drobný
pred niekoľkými týždňami sa na knižné pulty dostala vďaka iniciatíve a podpore firmy Siemens veľmi zaujímavá kniha. Pred rokmi ju napísala profesorka Margita Valehrachová, slovenčinárka z bratislavskej elektrotechnickej priemyslovky. Je to pútavo a svižne stvárnený príbeh nášho veľkého rodáka. Preslávil sa za hranicami, až v ďalekej Amerike, po návrate domov si ho nikto veľmi nevšímal a tak sa opäť vrátil do Ameriky. Príbeh ma zaujal najmä veľkosťou dlhu, ktorý je síce už dávno splatný, no teraz je určite čas zaplatiť ho. Aj s úrokmi. Kolegyňa, editorka, chcela knihu doplniť informáciami, aj obrazovými, o miestach, kde sa Jozef Murgaš narodil, kde žil a pracoval, no nebolo toho veľa,
rozhodne málo vzhľadom na slávu, ktorú nám tento národovec a, dnes by sme povedali, aj medzinárodne uznávaný vedec urobil. Kniha nie je drahá a dobre sa číta. Najmä pre zbavovanie sa malosti, ktorou občas trpíme najmä keď glorifikujeme prefabrikované jedlá a strojové zvuky vydávané za hudbu. Verím, že Jozef Murgaš nám aj po toľkých rokoch pomôže zbavovať sa komplexu ničotnosti. Kniha je v predaji, nechcem jej týmto robiť reklamu, nepotrebuje to, no byť ministrom školstva zaradím ju do povinného čítania, pretože jej hlavným mottom je - snaž sa, pracuj, obmedzuje ťa len tvoja lenivosť či „objektívne prekážky" a určite budeš úspešný i prospešný.
Druhá pripravovaná kniha z edície Siemensu je o ďalšom našom známom vedcovi minulých čias. Je o Štefanovi Aniánovi Jedlíkovi. Opäť ju chceme vypraviť do sveta s čím väčším počtom zobrazených dobových obrázkov, dokumentov aj fotografií rodiny. Neviem však, či sa nám to podarí. Takmer všetko, čo sa vzťahuje na nášho slovenského vedca, je totiž v maďarských múzeách. Chcel som napísať, že neviem prečo, ale pravdou je, že to veľmi intenzívne tuším. Ako budeme úspešní, či budeme mať možnosť aspoň si odfotografovať to, čo by malo byť u nás a čo nám patrí, dnes veru neviem. Kniha vyjde na budúci rok.
Pre úplnosť, zatiaľ má edícia Siemensu naplánovaných sedem titulov, ktoré budú postupne vychádzať. Je to naozaj nasledovaniahodný čin a mám z neho veľkú radosť.
Na príklade dvoch kníh chcem pripomenúť viacero vecí: máme starú a slávnu históriu, mali by sme ju poznať, sprístupňovať a zveľaďovať. Máme veľa dlhov k mnohým našim predkom, závisí len od nás, ako ich vyrovnáme. Dnes sa nemáme na koho vyhovárať, je to v našich rukách. Kto nepozná alebo neuznáva svojich predkov, akoby ani nebol. Alebo môže rásť strom bez koreňa?
Na záver - prosba: ak môžete, pomôžte všetkým, ktorí chcú naše kultúrne dedičstvo rozvíjať. Aspoň snahou dozvedieť sa o ňom čo najviac.
Eduard Drobný
QUARK 11/2008 Editorial
Autor: Eduard Drobný
PC REVUE
Všade dobre, ale doma najlepšie!
Iste ste sa už pozerali na oblohu, keď ju križuje lietadlo. Ja veľakrát. Vyzerá to tak krásne a pokojne – letíte si ďaleko nad pozemskými starosťami, rýchlo a ľahko. Môj pohľad sa však radikálne zmenil, keď som začal lietať takpovediac profesijne. Nie je všetko zlato, čo sa blyští; doprava lietadlom je hlavne o nekonečnom čakaní – na kontroly, nástup do lietadla, na štart, na pristátie, na vystupovanie a najdlhšie asi na (stratenú) batožinu.
Minulý mesiac som letel na západné pobrežie USA, čo je viac okolo 15 hodín čistého času. Z hľadiska ceny letenky využívame vždy ekonomickú triedu, čo v preklade znamená, že dostávate služby, ktoré umožňujú (ledva) základné prežitie. Je to boj o to, či si dáte na spoločné operadlo ruku skôr vy alebo váš sused. Pokračuje to snahou zaujať nejakú polohu, ktorá umožňuje teoreticky nemožné – vtesnať telo urasteného muža do priestoru navrhnutého pre osobu dlhodobo držiacu prísnu diétu. Zaujímavé je to hlavne v USA, kde je obezita bežný jav a razom sa medzi nimi cítim chudý. Američania však dokážu neuveriteľným spôsobom „naliať“ telo do sedačky. Problém je, že obyčajne sa niečo z ich tela prelieva aj na vašu stranu... :)
Pri takom deväťhodinovom lete sa zaujatie pohodlnej polohy podobá na kurz pokročilej jogy. Ideálne potom je, ak dokáže duša počas letu opustiť telo a necítiť tak nepohodlie (a potom sa, samozrejme, aj vrátiť späť :)). Skúška vynaliezavosti prichádza pri podávaní stravy. Vtedy máte pred sebou ešte stolík a rukami sa snažíte v stiesnenom priestore šermovať tak, aby ste susedovi nevypichli oko. Na interkontinentálnych letoch je stále v cene letenky aj jedlo, vybrať si môžete, či chcete obligátne kura alebo cestoviny. Ja však tradične dostávam sedadlo v celkom poslednom rade, a tak môžem jesť len to, čo zostalo. Často je zo mňa vegetarián, lebo všetci predo mnou chcú kura. Vždy si hovorím, že už nabudúce na to nezabudnem a cez internet si vopred objednám napr. kóšer jedlo. To totiž nosia ako prvé bez ohľadu na vaše miesto a vyzerá to celkom dobre. A rovnako si už dlho sľubujem, že si dopredu rezervujem miesto v lietadle. Toto som už aj opakovane skúšal, ale hodinu po otvorení tejto možnosti už bolo všetko lepšie rezervované, neviem, ako to tí ostatní vlastne robia. Moje tradičné miesto vzadu má aj ďalšie nevýhody. Obyčajne sa nedajú sklopiť sedačky, keďže tesne susedia so záchodmi. To tiež nie je nejaká veľká výhra, let je potom sprevádzaný rušivými zvukmi :). Počas každého letu sa snažím pracovať. Mám 17-palcový notebook a ten do lietadla veru nie je to pravé orechové. Umožňuje mi pracovať len tak, že displej mám naklonený neprirodzene k sebe a musím mať hlavu šikmo. Pri poslednej ceste som si dal notebook na servírovací stolček a displej fakt dobre zapadol do kresla predo mnou. Až do chvíle, kým si cestujúci predo mnou nesklopil sedadlo a neplánovane tak spustil realizáciu crash testu môjho notebooku. Dlhšie som nevedel vytiahnuť zaseknutý notebook, až som musel nakoniec rozhojdať pána predo mnou, vystihnúť amplitúdu pohybu opierky a notebook vytiahnuť. Ibaže tento pán sa na mňa potom pozeral dosť podozrievavým pohľadom... :)
Pri prestupe som už bol riadne hladný, priznávam, že pre mňa je základ jedla polievka. Môžete obrátiť americké letiská hore nohami, polievku tu nezoženiete. Chtiac-nechtiac skončíte v rýchlom občerstvení s kalorickou stravou a podľa amerického zvyku to na upokojenie svedomia zalejete diétnou kolou. Pri čakaní na ďalší let nastal boj o elektrickú zásuvku. Napriek zaplateniu letiskových poplatkov si môžete nabiť notebook azda len na záchode v zásuvke na holiaci strojček. Notebook som však mal totálne vybitý a čakalo ma ďalších 6 hodín letu. Prehľadal som celé letisko a našiel servisnú zásuvku, určenú asi na vysávač. Bolo to mimo sedacej zóny, ale aspoň to nebolo na záchode. Sadol som si na zem, pripojil hladný notebook k vytúženej elektrine a neskôr som mohol pracovať. Unavený, hladný, nevyspatý, ale stále zdravý som sa dostal konečne do hotela, umiestneného mimo centra mesta.
Ako ste si iste všimli, snažíme sa využiť dlhšiu cestu na maximum a okrem hlavnej akcie získavame čo najviac informácií o príslušnom regióne. Tak to bolo aj tentoraz, mal som už dohodnutých viacero stretnutí v meste. V USA síce existuje verejná doprava, ale tradičné riešenie je auto. V hoteli som si teda vybral úplne najlacnejšie auto a chcel som ho mať hneď ráno. Auto v pondelok ráno nebolo, najskôr na obed a najlacnejšie už vôbec nie. Dostal som však za rovnakú cenu obrovské 8-miestne SUV a s oneskorením som sa mohol vydať do mesta spoznávať firmy. Všetko som nakoniec stihol, článok nájdete v tomto vydaní. Auto však bolo treba vrátiť s plnou nádržou, inak je to riadne drahý špás. Cez GPS som hneď našiel pumpu, ale stála predo mnou kľúčová otázka. Čo tam vlastne natankovať, benzín či naftu? Podľa zvuku to bol benzín, no také veľké auto by bolo u nás určite na naftu. Prešiel som návod i internetovú stránku výrobcu, jasnú odpoveď som nenašiel. Otvorenie prednej kapoty tiež neprinieslo spásu – dnešné autá majú motor totálne zakrytý. Tak teda skúsim na pumpe, hádam mi pomôžu. Úloha pumpy v USA je však iná ako u nás. Platí sa kreditnou kartou priamo na stojane, vodič vôbec neprichádza do styku s obsluhou, ktorá vlastne predáva len doplnkový tovar. Na moju otázku o type paliva odpovedať nevedeli, mám podozrenie, že mi ani nerozumeli. Nuž, zobral som ďalší osud tohto SUV do vlastných rúk a rozhodol sa natankovať prémiový benzín. Zasunul som kreditku do automatu, no ten odo mňa chcel kód ZIP. PIN poznám, ten však nechcel. ZIP je v USA niečo také ako u nás PSČ, lenže náš formát čísla nejako nerozpoznával. Skúšal som všetky možné kombinácie, s medzerou i bez nej a nič. Nakoniec som našiel vo vrecku poznámkový blok z hotela a na ňom bola aj adresa. Ako asi tušíte, tento ZIP automat zobral . Tak len verím, že auto ešte funguje a moje zadanie kódu ZIP nepriťažilo finančnej kríze.
Vždy sa domov vraciam rád, hocikde by som bol. Niet nad domácu stravu, vlastnú posteľ, normálne pracovné prostredie a spriaznených ľudí. Čím viac po svete chodím, tým viac viem, že doma je fakt najlepšie. Ale uznávam, že na to, aby si to človek naozaj uvedomil, musí nevyhnutne dosť veľa precestovať. Ak ste ešte pred týmto bodom, cestujte čo najviac, naberajte skúsenosti zo zahraničia. Ale vždy sa vráťte domov!
Príjemné čítanie novembrového vydania praje
19. 10. 2008, Ondrej Macko
PC REVUE 11/2008 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Iste ste sa už pozerali na oblohu, keď ju križuje lietadlo. Ja veľakrát. Vyzerá to tak krásne a pokojne – letíte si ďaleko nad pozemskými starosťami, rýchlo a ľahko. Môj pohľad sa však radikálne zmenil, keď som začal lietať takpovediac profesijne. Nie je všetko zlato, čo sa blyští; doprava lietadlom je hlavne o nekonečnom čakaní – na kontroly, nástup do lietadla, na štart, na pristátie, na vystupovanie a najdlhšie asi na (stratenú) batožinu.
Minulý mesiac som letel na západné pobrežie USA, čo je viac okolo 15 hodín čistého času. Z hľadiska ceny letenky využívame vždy ekonomickú triedu, čo v preklade znamená, že dostávate služby, ktoré umožňujú (ledva) základné prežitie. Je to boj o to, či si dáte na spoločné operadlo ruku skôr vy alebo váš sused. Pokračuje to snahou zaujať nejakú polohu, ktorá umožňuje teoreticky nemožné – vtesnať telo urasteného muža do priestoru navrhnutého pre osobu dlhodobo držiacu prísnu diétu. Zaujímavé je to hlavne v USA, kde je obezita bežný jav a razom sa medzi nimi cítim chudý. Američania však dokážu neuveriteľným spôsobom „naliať“ telo do sedačky. Problém je, že obyčajne sa niečo z ich tela prelieva aj na vašu stranu... :)
Pri takom deväťhodinovom lete sa zaujatie pohodlnej polohy podobá na kurz pokročilej jogy. Ideálne potom je, ak dokáže duša počas letu opustiť telo a necítiť tak nepohodlie (a potom sa, samozrejme, aj vrátiť späť :)). Skúška vynaliezavosti prichádza pri podávaní stravy. Vtedy máte pred sebou ešte stolík a rukami sa snažíte v stiesnenom priestore šermovať tak, aby ste susedovi nevypichli oko. Na interkontinentálnych letoch je stále v cene letenky aj jedlo, vybrať si môžete, či chcete obligátne kura alebo cestoviny. Ja však tradične dostávam sedadlo v celkom poslednom rade, a tak môžem jesť len to, čo zostalo. Často je zo mňa vegetarián, lebo všetci predo mnou chcú kura. Vždy si hovorím, že už nabudúce na to nezabudnem a cez internet si vopred objednám napr. kóšer jedlo. To totiž nosia ako prvé bez ohľadu na vaše miesto a vyzerá to celkom dobre. A rovnako si už dlho sľubujem, že si dopredu rezervujem miesto v lietadle. Toto som už aj opakovane skúšal, ale hodinu po otvorení tejto možnosti už bolo všetko lepšie rezervované, neviem, ako to tí ostatní vlastne robia. Moje tradičné miesto vzadu má aj ďalšie nevýhody. Obyčajne sa nedajú sklopiť sedačky, keďže tesne susedia so záchodmi. To tiež nie je nejaká veľká výhra, let je potom sprevádzaný rušivými zvukmi :). Počas každého letu sa snažím pracovať. Mám 17-palcový notebook a ten do lietadla veru nie je to pravé orechové. Umožňuje mi pracovať len tak, že displej mám naklonený neprirodzene k sebe a musím mať hlavu šikmo. Pri poslednej ceste som si dal notebook na servírovací stolček a displej fakt dobre zapadol do kresla predo mnou. Až do chvíle, kým si cestujúci predo mnou nesklopil sedadlo a neplánovane tak spustil realizáciu crash testu môjho notebooku. Dlhšie som nevedel vytiahnuť zaseknutý notebook, až som musel nakoniec rozhojdať pána predo mnou, vystihnúť amplitúdu pohybu opierky a notebook vytiahnuť. Ibaže tento pán sa na mňa potom pozeral dosť podozrievavým pohľadom... :)
Pri prestupe som už bol riadne hladný, priznávam, že pre mňa je základ jedla polievka. Môžete obrátiť americké letiská hore nohami, polievku tu nezoženiete. Chtiac-nechtiac skončíte v rýchlom občerstvení s kalorickou stravou a podľa amerického zvyku to na upokojenie svedomia zalejete diétnou kolou. Pri čakaní na ďalší let nastal boj o elektrickú zásuvku. Napriek zaplateniu letiskových poplatkov si môžete nabiť notebook azda len na záchode v zásuvke na holiaci strojček. Notebook som však mal totálne vybitý a čakalo ma ďalších 6 hodín letu. Prehľadal som celé letisko a našiel servisnú zásuvku, určenú asi na vysávač. Bolo to mimo sedacej zóny, ale aspoň to nebolo na záchode. Sadol som si na zem, pripojil hladný notebook k vytúženej elektrine a neskôr som mohol pracovať. Unavený, hladný, nevyspatý, ale stále zdravý som sa dostal konečne do hotela, umiestneného mimo centra mesta.
Ako ste si iste všimli, snažíme sa využiť dlhšiu cestu na maximum a okrem hlavnej akcie získavame čo najviac informácií o príslušnom regióne. Tak to bolo aj tentoraz, mal som už dohodnutých viacero stretnutí v meste. V USA síce existuje verejná doprava, ale tradičné riešenie je auto. V hoteli som si teda vybral úplne najlacnejšie auto a chcel som ho mať hneď ráno. Auto v pondelok ráno nebolo, najskôr na obed a najlacnejšie už vôbec nie. Dostal som však za rovnakú cenu obrovské 8-miestne SUV a s oneskorením som sa mohol vydať do mesta spoznávať firmy. Všetko som nakoniec stihol, článok nájdete v tomto vydaní. Auto však bolo treba vrátiť s plnou nádržou, inak je to riadne drahý špás. Cez GPS som hneď našiel pumpu, ale stála predo mnou kľúčová otázka. Čo tam vlastne natankovať, benzín či naftu? Podľa zvuku to bol benzín, no také veľké auto by bolo u nás určite na naftu. Prešiel som návod i internetovú stránku výrobcu, jasnú odpoveď som nenašiel. Otvorenie prednej kapoty tiež neprinieslo spásu – dnešné autá majú motor totálne zakrytý. Tak teda skúsim na pumpe, hádam mi pomôžu. Úloha pumpy v USA je však iná ako u nás. Platí sa kreditnou kartou priamo na stojane, vodič vôbec neprichádza do styku s obsluhou, ktorá vlastne predáva len doplnkový tovar. Na moju otázku o type paliva odpovedať nevedeli, mám podozrenie, že mi ani nerozumeli. Nuž, zobral som ďalší osud tohto SUV do vlastných rúk a rozhodol sa natankovať prémiový benzín. Zasunul som kreditku do automatu, no ten odo mňa chcel kód ZIP. PIN poznám, ten však nechcel. ZIP je v USA niečo také ako u nás PSČ, lenže náš formát čísla nejako nerozpoznával. Skúšal som všetky možné kombinácie, s medzerou i bez nej a nič. Nakoniec som našiel vo vrecku poznámkový blok z hotela a na ňom bola aj adresa. Ako asi tušíte, tento ZIP automat zobral . Tak len verím, že auto ešte funguje a moje zadanie kódu ZIP nepriťažilo finančnej kríze.
Vždy sa domov vraciam rád, hocikde by som bol. Niet nad domácu stravu, vlastnú posteľ, normálne pracovné prostredie a spriaznených ľudí. Čím viac po svete chodím, tým viac viem, že doma je fakt najlepšie. Ale uznávam, že na to, aby si to človek naozaj uvedomil, musí nevyhnutne dosť veľa precestovať. Ak ste ešte pred týmto bodom, cestujte čo najviac, naberajte skúsenosti zo zahraničia. Ale vždy sa vráťte domov!
Príjemné čítanie novembrového vydania praje
19. 10. 2008, Ondrej Macko
PC REVUE 11/2008 Editorial
Autor: Ondrej Macko
streda 1. októbra 2008
BCMOBIL & TECHBOX
Na kúpu veci, ktorá nám má určitú dobu slúžiť je dobré sa pripraviť. Tak napríklad kúpa auta. Na prvý pohľad jednoduché - keď viem čo chcem, vyberiem si vhodnú ponuku a hurá za volant. Práve vedieť čo chcete, je najťažšia časť z celého procesu nákupu. Často je totiž potrebné odolať rôznym špeciálnym ponukám, ktoré môžu vaše úvodné predstavy zmeniť na nepoznanie. Kúpe by však určite mala predchádzať dôkladná analýza potrieb, a najmä finančných možností. V týchto dňoch som práve jednu takúto skúšku absolvoval a verte, že to nebolo vôbec jednoduché. Stanovil som si finančný limit, požiadavky a rozhodol sa hľadať. Tento segment trhu mi bol úplne cudzí, preto som sa obrátil i na ľudí v mojom okolí, ktorí už kúpu nového automobilu absolvovali, alebo sa o autá zaujímajú a považujem ich za odborníkov. Oplatí sa ich počúvať, ani s nimi nemusíte vždy súhlasiť, ale z ich skúseností a znalostí sa veľa dozviete a naučíte. Prelistoval som si tiež niekoľko odborných časopisov, prehliadol viacero internetových stránok a po hrubom výbere vhodných modelov áut som navštívil predajcov. Tam som si automobily vyskúšal a začal porovnávať. Cena, výbava, záruka, dojmy a pocity zo skúšobnej jazdy... Jednoznačne určiť víťaza nebolo vôbec jednoduché.
Model, ktorý víťazil pomerom cena/výbava, nebol ten, v ktorom som sa cítil najlepšie. Dokonca som po vzhliadnutí konkrétnej akcie predajcu na iný, vysnívaný, výrazne drahší a dovtedy úplne nedostupný model, takmer zmenil pôvodné plány. Určite to poznáte: Dnes nepotrebujete veľa peňazí, stačí, ak budete splácať... Vtedy sa aj nedostupné stáva dostupným. Našťastie som zostal pri zemi. A práve dnes, po dopísaní editorialu, by som si mal ísť prevziať nové auto, ktoré som sa snažil vybrať rozumne, ale i pocitovo. Zatiaľ neprezradím ani značku, ani model. Určite ho však pozorní čitatelia spoznajú, najmä na fotografiách z testovania navigácií v pripravovanom, druhom vydaní špeciálu NAVIBOX. Keď sa na celý proces kúpy spätne pozerám, okrem rád od známych, som najviac ocenil práve recenzie v tlačených médiách alebo na internete. Neoceniteľné boli i užívateľské skúsenosti existujúcich používateľov a majiteľov áut, ku ktorým sa taktiež ľahko dostanete na internete či vo svojom okolí.
Verím, že i BCMOBIL & TECHBOX je pre vás tým správnym časopisom, na ktorý sa môžete spoľahnúť a nájdete v ňom cenné rady pred kúpou mobilného telefónu, príslušenstva, mobilných služieb či iných technologických produktov. Preto pre vás pravidelne pripravujeme zaujímavé témy, recenzie či porovnávacie testy. V aktuálnom čísle neprehliadnite Veľký prehľad digitálnych zrkadloviek, recenzie najnovších mobilných telefónov či ďalších produktov v rubrike TECHBOX. Taktiež sme sa rozhodli priblížiť vám aktuálnu ponuku operátora O2, ktorá je úplne iná než doteraz, vraj „férová“. Upozorním aj na reportáž z Londýna, kde bol oficiálne predstavený silný konkurent Apple iPhone, Samsung i900 Omnia. Určite sa zastavte aj pri krátkom porovnaní fotografií z najlacnejšieho a najdrahšieho mobilného telefónu s 5 Mpx fotoaparátom.
Nezabudnite, že v novembri sme tu opäť, a to dvojnásobne. Okrem nového BC-čka totiž naplno pripravujeme aj ďalšie vydanie nášho špeciálu NAVIBOX, v ktorom si na svoje prídu najmä nadšenci GPS technológií a navigácií.
BCMOBIL & TECHBOX 10/2008 Editorial
Autor: Roman Calík
Model, ktorý víťazil pomerom cena/výbava, nebol ten, v ktorom som sa cítil najlepšie. Dokonca som po vzhliadnutí konkrétnej akcie predajcu na iný, vysnívaný, výrazne drahší a dovtedy úplne nedostupný model, takmer zmenil pôvodné plány. Určite to poznáte: Dnes nepotrebujete veľa peňazí, stačí, ak budete splácať... Vtedy sa aj nedostupné stáva dostupným. Našťastie som zostal pri zemi. A práve dnes, po dopísaní editorialu, by som si mal ísť prevziať nové auto, ktoré som sa snažil vybrať rozumne, ale i pocitovo. Zatiaľ neprezradím ani značku, ani model. Určite ho však pozorní čitatelia spoznajú, najmä na fotografiách z testovania navigácií v pripravovanom, druhom vydaní špeciálu NAVIBOX. Keď sa na celý proces kúpy spätne pozerám, okrem rád od známych, som najviac ocenil práve recenzie v tlačených médiách alebo na internete. Neoceniteľné boli i užívateľské skúsenosti existujúcich používateľov a majiteľov áut, ku ktorým sa taktiež ľahko dostanete na internete či vo svojom okolí.
Verím, že i BCMOBIL & TECHBOX je pre vás tým správnym časopisom, na ktorý sa môžete spoľahnúť a nájdete v ňom cenné rady pred kúpou mobilného telefónu, príslušenstva, mobilných služieb či iných technologických produktov. Preto pre vás pravidelne pripravujeme zaujímavé témy, recenzie či porovnávacie testy. V aktuálnom čísle neprehliadnite Veľký prehľad digitálnych zrkadloviek, recenzie najnovších mobilných telefónov či ďalších produktov v rubrike TECHBOX. Taktiež sme sa rozhodli priblížiť vám aktuálnu ponuku operátora O2, ktorá je úplne iná než doteraz, vraj „férová“. Upozorním aj na reportáž z Londýna, kde bol oficiálne predstavený silný konkurent Apple iPhone, Samsung i900 Omnia. Určite sa zastavte aj pri krátkom porovnaní fotografií z najlacnejšieho a najdrahšieho mobilného telefónu s 5 Mpx fotoaparátom.
Nezabudnite, že v novembri sme tu opäť, a to dvojnásobne. Okrem nového BC-čka totiž naplno pripravujeme aj ďalšie vydanie nášho špeciálu NAVIBOX, v ktorom si na svoje prídu najmä nadšenci GPS technológií a navigácií.
BCMOBIL & TECHBOX 10/2008 Editorial
Autor: Roman Calík
PC REVUE - OpenPark
Vlčia svorka
Pred dvoma rokmi sa Peter Škodný, šéf slovenskej pobočky Accenture, verejne vyjadril k téme úplatkov v IT biznise a vysvetlil, prečo ich spoločnosť nechce dodávať svoje riešenia a služby štátnemu sektoru. Dôvodom jeho postoja bola vysoká miera korupcie tohto sektora, na ktorej sa on, resp. spoločnosť, ktorú zastupuje, nechce podieľať. Svojím jasným postojom vyvolal značný rozruch v IT komunite, kde táto téma predstavuje veľké tabu. Je verejným „tajomstvom“, ktorí dodávatelia sú dvornými dodávateľmi jednotlivých rezortov, kto má „za ušami“ a kto je čistý. Pre niektoré firmy je takýto spôsob robenia biznisu úplne prirodzený, bežný, aktívne sa na ňom zúčastňujú a nemajú s tým najmenší morálny problém. Pre iné firmy to znamená dilemu, ktorú musia prekonať, ak chcú zostať v biznise. Viem si predstaviť, že to asi pre top manažéra nie je jednoduché rozhodovanie, hoci má morálne zábrany, má aj zodpovednosť voči majiteľom aj zamestnancom. Vie, že ak daný obchod neurobí on, bez problémov ho urobí jeho najbližšia konkurencia. A z morálneho víťazstva nevygeneruje mesačné výplaty pre zamestnancov...
Pomohlo by asi jedine to, keby sa k postoju, aký deklaroval Peter Škodný, prihlásili všetci relevantní dodávatelia IT. Keby podpísali niečo ako etický kódex a pri jeho porušení by boli vylúčení z „klubu“, pričom v štátnych tendroch by sa mohli zúčastňovať iba dodávatelia z klubu, ktorí sa prihlásia k dodržiavaniu etických princípov. Ťažké sci-fi? Možno ani nie, viem si predstaviť mechanizmus, ako by sa dalo ich dodržiavanie kontrolovať. Musel by však existovať spoločný záujem tieto veci riešiť...
No má to aj ďalší háčik. Problém korupcie, o ktorom hovoril Peter Škodný, totiž nie je „vyhradený“ iba pre štátne tendre, ale aj súkromné spoločnosti. Čím je firma väčšia a čím je jej majiteľ ďalej od jej bežného denného chodu, tým ťažšia je jej kontrola, a teda vyššia je aj pravdepodobnosť využívania mocenskej pozície nájomných manažérov zainteresovaných vo firemných výberových konaniach. Kým pri štátnych tendroch sa výška úplatkov pohybuje „vraj“ až okolo 40 % z ceny zákazky, pri súkromných spoločnostiach to je „iba“ približne na úrovni 5 – 10 %.
Nejdem nikoho morálne odsudzovať, neprináleží mi to, je to vec svedomia každého jednotlivca. Z trestnoprávneho pohľadu viem, že zodpovednosť majú obe strany – ten, kto úplatok dáva, aj ten, kto ho prijíma. Osobne si však myslím, že oveľa väčšiu vinu má ten, kto úplatok zoberie, pretože tak činí slobodne, dobrovoľne a má možnosť ho odmietnuť. Posudzovanie zodpovednosti toho, kto úplatok dáva, je zložitejšie, pretože by bolo treba posúdiť, či tak činí z vlastného aktívneho popudu alebo pod tlakom konkurenčného prostredia, na základe požiadavky zákazníka atď. Ale to je už iná debata.
Viem pochopiť ľudské zlyhanie štátneho úradníka, ktorý nie je dobre zaplatený a podľahne vidine rýchleho zárobku. Odsudzujem ho, ale viem to pochopiť. Čomu však nerozumiem, je postoj top manažérov veľkých firiem, ktorí sú viac ako dobre zaplatení, majú dávno vyriešené všetky svoje sociálne potreby, majú krásne veľké domy, luxusné autá, kopec firemných sociálnych benefitov, a predsa im to nestačí. Naraz môžu bývať iba v jednom dome a zadok si (s prepáčením) tiež môžu naraz voziť iba v jednom aute. Aj tak chcú viac. Strach z prezradenia, zlé svedomie a konšpiračný stres majú stále menšiu váhu ako vidina ďalšieho, väčšieho baraku, jachty, lietadla. Napriek tomu, že už sú dávno „za vodou“. Tak toto neviem pochopiť.
Takisto si neviem celkom predstaviť, ako prebieha komunikácia medzi top manažérmi, kolegami spoločnej firmy, ktorá beží na províziách, keď sa dohovárajú o delení provízie a systéme, ako sa sprocesuje. Veď sú to v mnohých iných ohľadoch (manažérskych, odborných atď.) výrazné osobnosti, veď im to musí byť trápne, ponižujúce, zahanbujúce. A rovnako im musí byť nepríjemné, že niekto iný o nich vie niečo, čo môže neskôr vytiahnuť a využiť. Hoci sa takto vlastne všetci vzájomne držia v šachu, fungovať v takomto napätí musí byť asi dosť stresujúce.
Ťažká a nepríjemná téma. Keďže ľudia zostanú ľuďmi so všetkými svojimi slabosťami a nedokonalosťami, jediný, kto môže túto situáciu riešiť, sú majitelia, ktorým záleží na správnom fungovaní firiem, alebo dodávatelia IT, keď sa dohodnú na dodržiavaní etických obchodných pravidiel. A keď je záujem, riešenie sa nájde...
Zdroj: TS PCR
PC REVUE 10/2008 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Pred dvoma rokmi sa Peter Škodný, šéf slovenskej pobočky Accenture, verejne vyjadril k téme úplatkov v IT biznise a vysvetlil, prečo ich spoločnosť nechce dodávať svoje riešenia a služby štátnemu sektoru. Dôvodom jeho postoja bola vysoká miera korupcie tohto sektora, na ktorej sa on, resp. spoločnosť, ktorú zastupuje, nechce podieľať. Svojím jasným postojom vyvolal značný rozruch v IT komunite, kde táto téma predstavuje veľké tabu. Je verejným „tajomstvom“, ktorí dodávatelia sú dvornými dodávateľmi jednotlivých rezortov, kto má „za ušami“ a kto je čistý. Pre niektoré firmy je takýto spôsob robenia biznisu úplne prirodzený, bežný, aktívne sa na ňom zúčastňujú a nemajú s tým najmenší morálny problém. Pre iné firmy to znamená dilemu, ktorú musia prekonať, ak chcú zostať v biznise. Viem si predstaviť, že to asi pre top manažéra nie je jednoduché rozhodovanie, hoci má morálne zábrany, má aj zodpovednosť voči majiteľom aj zamestnancom. Vie, že ak daný obchod neurobí on, bez problémov ho urobí jeho najbližšia konkurencia. A z morálneho víťazstva nevygeneruje mesačné výplaty pre zamestnancov...
Pomohlo by asi jedine to, keby sa k postoju, aký deklaroval Peter Škodný, prihlásili všetci relevantní dodávatelia IT. Keby podpísali niečo ako etický kódex a pri jeho porušení by boli vylúčení z „klubu“, pričom v štátnych tendroch by sa mohli zúčastňovať iba dodávatelia z klubu, ktorí sa prihlásia k dodržiavaniu etických princípov. Ťažké sci-fi? Možno ani nie, viem si predstaviť mechanizmus, ako by sa dalo ich dodržiavanie kontrolovať. Musel by však existovať spoločný záujem tieto veci riešiť...
No má to aj ďalší háčik. Problém korupcie, o ktorom hovoril Peter Škodný, totiž nie je „vyhradený“ iba pre štátne tendre, ale aj súkromné spoločnosti. Čím je firma väčšia a čím je jej majiteľ ďalej od jej bežného denného chodu, tým ťažšia je jej kontrola, a teda vyššia je aj pravdepodobnosť využívania mocenskej pozície nájomných manažérov zainteresovaných vo firemných výberových konaniach. Kým pri štátnych tendroch sa výška úplatkov pohybuje „vraj“ až okolo 40 % z ceny zákazky, pri súkromných spoločnostiach to je „iba“ približne na úrovni 5 – 10 %.
Nejdem nikoho morálne odsudzovať, neprináleží mi to, je to vec svedomia každého jednotlivca. Z trestnoprávneho pohľadu viem, že zodpovednosť majú obe strany – ten, kto úplatok dáva, aj ten, kto ho prijíma. Osobne si však myslím, že oveľa väčšiu vinu má ten, kto úplatok zoberie, pretože tak činí slobodne, dobrovoľne a má možnosť ho odmietnuť. Posudzovanie zodpovednosti toho, kto úplatok dáva, je zložitejšie, pretože by bolo treba posúdiť, či tak činí z vlastného aktívneho popudu alebo pod tlakom konkurenčného prostredia, na základe požiadavky zákazníka atď. Ale to je už iná debata.
Viem pochopiť ľudské zlyhanie štátneho úradníka, ktorý nie je dobre zaplatený a podľahne vidine rýchleho zárobku. Odsudzujem ho, ale viem to pochopiť. Čomu však nerozumiem, je postoj top manažérov veľkých firiem, ktorí sú viac ako dobre zaplatení, majú dávno vyriešené všetky svoje sociálne potreby, majú krásne veľké domy, luxusné autá, kopec firemných sociálnych benefitov, a predsa im to nestačí. Naraz môžu bývať iba v jednom dome a zadok si (s prepáčením) tiež môžu naraz voziť iba v jednom aute. Aj tak chcú viac. Strach z prezradenia, zlé svedomie a konšpiračný stres majú stále menšiu váhu ako vidina ďalšieho, väčšieho baraku, jachty, lietadla. Napriek tomu, že už sú dávno „za vodou“. Tak toto neviem pochopiť.
Takisto si neviem celkom predstaviť, ako prebieha komunikácia medzi top manažérmi, kolegami spoločnej firmy, ktorá beží na províziách, keď sa dohovárajú o delení provízie a systéme, ako sa sprocesuje. Veď sú to v mnohých iných ohľadoch (manažérskych, odborných atď.) výrazné osobnosti, veď im to musí byť trápne, ponižujúce, zahanbujúce. A rovnako im musí byť nepríjemné, že niekto iný o nich vie niečo, čo môže neskôr vytiahnuť a využiť. Hoci sa takto vlastne všetci vzájomne držia v šachu, fungovať v takomto napätí musí byť asi dosť stresujúce.
Ťažká a nepríjemná téma. Keďže ľudia zostanú ľuďmi so všetkými svojimi slabosťami a nedokonalosťami, jediný, kto môže túto situáciu riešiť, sú majitelia, ktorým záleží na správnom fungovaní firiem, alebo dodávatelia IT, keď sa dohodnú na dodržiavaní etických obchodných pravidiel. A keď je záujem, riešenie sa nájde...
Zdroj: TS PCR
PC REVUE 10/2008 OpenPark
Autor: Martin Drobný
QUARK - Redakčný monitor
Keď sme odovzdávali septembrové číslo QUARK-u do tlačiarne, zachytila som z rádia výzvu, že nemocnice potrebujú krv. Reku, dobre, prečo nie, pôjdem pomôcť. V čakárni bolo vari tridsať dobrovoľníkov. Ticho pokojne čakali, kým prídu na rad. Sadla som si medzi nich a začala som sa obzerať. Piati niečo čítali a na moju veľkú radosť, dvaja mali QUARK. Potom som narátala dvanástich, ktorí mali slúchadlá a empétri prehrávače. Ktovie, čo počúvajú? -- pomyslela som si. Nie, nezačala mnou otriasať novinárska zvedavosť, ako by sa možno podľa všetkých pravidiel dalo čakať. Nešla som sa ich opýtať, čo počúvajú, lebo mi zišiel na um zdanlivo absurdný nápad. Nemohli by počúvať QUARK? Viem, že nie, lebo náš časopis nemá audio verziu. Otázka však znie: A nemohol by ju mať?
Rozhodla som sa, že sa vás, milí čitatelia, opýtam, čo si o tom myslíte. Zvuková verzia QUARK-u by možno poslúžila ďalším záujemcom o zaujímavé informácie. Napríklad vo všetkých situáciách, kde čítanie textu neprichádza do úvahy -- pre nevidiacich, za volantom, pri zlom svetle, pri manuálnej práci, na ktorú sa netreba sústrediť, akou je i umývanie riadu alebo rýľovanie záhrady. Zvukový QUARK by mohol vzniknúť tak, že by sme v ten istý deň, ako vyjde tlačené číslo, zavesili z neho na našu redakčnú webovú stránku www.quark.sk, povedzme, hodinové čítanie vo formáte MP3. Vybrané čítanie by charakterizovalo celé číslo. Súbor by sme teda zavesili na internet a kto by chcel, mohol by si ho -- a teraz čítajte pozorne -- Z A D A R M O stiahnuť do svojho prehrávača. A keďže vám dnes, milí moji, a, samozrejme, ani mne, nikto nič nedá zadarmo, QUARK by kraľoval touto svojou aktivitou, čo by najmä žiaci a študenti nepochybne ocenili. Samozrejme, bola by to iba časť obsahu jedného výtlačku a chýbali by aj obrázky, no myslím si, že prvý krok k ústretovému šíreniu vedecko-technických informácií by sa urobil. A poriadny!
Odpovedala som si aj na otázku, či by to nemalo vplyv na predávaný náklad tlačeného QUARK-u. Dospela som k záveru, že nie. Predsa len, čítanie papierového, teda klasického časopisu má svoje čaro. Navyše, obsahuje i obrázky, jednoducho sa v ňom listuje, skrátka zvuková verzia by bola len doplnkom tlačeného slova. Verím, že by to bola dobrá služba čitateľom, pričom organizáciu a financovanie by sme si vzali na starosť my.
Keďže celý projekt by bol neplatenou službou vám, našim čitateľom, prosím vás o pomoc pri rozhodovaní, či sa do toho vôbec pustiť. Preto logicky nasledujú otázky, na ktoré vás poprosím odpovedať.
Otázka 1: Ak by QUARK vychádzal vo zvukovej podobe, využívali by ste túto možnosť?
Otázka 2: Zdá sa vám hodina počúvania primeraná?
Odpovede, prosím, posielajte na mejlovú adresu redakcie: quark@perfekt.sk.
Uzávierka odpovedí bude 15. októbra 2008 o 15.00 hod., aby sme to mali jednotné. Sľubujem, že si všetky odpovede prečítam. Keby ich prišlo veľa a nestačil by mi na to čas, kolegovia hádam pomôžu.
Ak sa rozhodnete, že by sme mali pripravovať a vydávať empétrojkový QUARK, prvé číslo máme naplánované už v decembri. Ako vianočný darček. Tak nám dajte vedieť, či sa máme do toho pustiť alebo nie. Je to len na vás.
JANA MATEJÍČKOVÁ
šéfredaktorka
QUARK 10/2008 Redakčný monitor
Autor: Jana Matejíčková
Rozhodla som sa, že sa vás, milí čitatelia, opýtam, čo si o tom myslíte. Zvuková verzia QUARK-u by možno poslúžila ďalším záujemcom o zaujímavé informácie. Napríklad vo všetkých situáciách, kde čítanie textu neprichádza do úvahy -- pre nevidiacich, za volantom, pri zlom svetle, pri manuálnej práci, na ktorú sa netreba sústrediť, akou je i umývanie riadu alebo rýľovanie záhrady. Zvukový QUARK by mohol vzniknúť tak, že by sme v ten istý deň, ako vyjde tlačené číslo, zavesili z neho na našu redakčnú webovú stránku www.quark.sk, povedzme, hodinové čítanie vo formáte MP3. Vybrané čítanie by charakterizovalo celé číslo. Súbor by sme teda zavesili na internet a kto by chcel, mohol by si ho -- a teraz čítajte pozorne -- Z A D A R M O stiahnuť do svojho prehrávača. A keďže vám dnes, milí moji, a, samozrejme, ani mne, nikto nič nedá zadarmo, QUARK by kraľoval touto svojou aktivitou, čo by najmä žiaci a študenti nepochybne ocenili. Samozrejme, bola by to iba časť obsahu jedného výtlačku a chýbali by aj obrázky, no myslím si, že prvý krok k ústretovému šíreniu vedecko-technických informácií by sa urobil. A poriadny!
Odpovedala som si aj na otázku, či by to nemalo vplyv na predávaný náklad tlačeného QUARK-u. Dospela som k záveru, že nie. Predsa len, čítanie papierového, teda klasického časopisu má svoje čaro. Navyše, obsahuje i obrázky, jednoducho sa v ňom listuje, skrátka zvuková verzia by bola len doplnkom tlačeného slova. Verím, že by to bola dobrá služba čitateľom, pričom organizáciu a financovanie by sme si vzali na starosť my.
Keďže celý projekt by bol neplatenou službou vám, našim čitateľom, prosím vás o pomoc pri rozhodovaní, či sa do toho vôbec pustiť. Preto logicky nasledujú otázky, na ktoré vás poprosím odpovedať.
Otázka 1: Ak by QUARK vychádzal vo zvukovej podobe, využívali by ste túto možnosť?
Otázka 2: Zdá sa vám hodina počúvania primeraná?
Odpovede, prosím, posielajte na mejlovú adresu redakcie: quark@perfekt.sk.
Uzávierka odpovedí bude 15. októbra 2008 o 15.00 hod., aby sme to mali jednotné. Sľubujem, že si všetky odpovede prečítam. Keby ich prišlo veľa a nestačil by mi na to čas, kolegovia hádam pomôžu.
Ak sa rozhodnete, že by sme mali pripravovať a vydávať empétrojkový QUARK, prvé číslo máme naplánované už v decembri. Ako vianočný darček. Tak nám dajte vedieť, či sa máme do toho pustiť alebo nie. Je to len na vás.
JANA MATEJÍČKOVÁ
šéfredaktorka
QUARK 10/2008 Redakčný monitor
Autor: Jana Matejíčková
QUARK
Milí priatelia,
v tichosti, bez veľkej reklamy, zdalo by sa, že až ilegálne, začala spolu s tohtoročnou olympiádou vysielať Slovenská televízia svoj ďalší program, Trojku. V najvyššej kvalite, akú svetová televízna technika pozná. Odborníci sa zhodujú na tom, že HD norma, ktorá otvorila na Slovensku novú etapu televízneho vysielania, predstavuje najväčší technický pokrok od vzniku farebnej televízie. Je zaujímavé, že začiatok vysielania farebnej televízie na Slovensku ešte v rámci bývalého Československa sa udialo tiež pri významnom športovom podujatí. Po prvý raz sa objavil farebný obraz z Vysokých Tatier, kde otvorili Majstrovstvá sveta v klasických disciplínach v roku 1970. Pamätníci hovoria, ako sa po príhovore generálneho riaditeľa televízie obraz panorámy Soliska vyfarbil a ženský zbor zanôtil hymnickú pieseň Aká si mi krásna, ty rodná zem moja. Vraj aj muži vyťahovali vreckovky...
Dnes, vlastne významom rovnaká udalosť. A - nič.
Čo sa to s nami robí? Už sa nevieme tešiť ani z toho, čo sa nám podarí? Kam sa podela radosť z dosiahnutého výsledku? Zdá sa vám to normálne? Alebo máte dojem, že to nebolo nič mimoriadne?
Nuž, popri tých vraždách, škandáloch, liposukciách a gélových implantátoch či rodinných tragédiách, nešťastiach a všetkom, čím nás mienkotvorná mašinéria kŕmi alebo aspoň chce kŕmiť, sa predsa nemohli všetci našinci pominúť na rozume, aby považovali za normálny život ten, v ktorom je nejaká špičková televízia nezaujímavá? Čo sa musí stať, aby sme sa vrátili k úcte k nešťastiu iných, aby sme nerozmazávali smutné osudy veľkých i malých, aby sme neprezentovali namaľované tváričky ako
ideály krásy a vulgárnych mužov ako idoly všetkých generácií?
Na dovolenke som čítal výber z amerických detektívnych poviedok od slávneho Ed McBaina. V úvode tvrdí, že je to výber naozaj toho najlepšieho, čo v tomto žánri Amerika má. Nuž neviem, aké sú tie nevybrané, keď hneď v prvom príbehu je 16 mŕtvych, ako by už jedna smrť nestačila. Televízia vysiela seriály, kde pitvajúci naplno predvádza svoju smutnú prácu namiesto toho, aby akceptoval všeobecne platnú a rešpektovanú etiku súdneho patológa. Viem, že možno uvádzať ďalšie príklady posunu hodnôt,
smerujúce až k zvrátenosti a beznádejnému nihilizmu, ktorý nás zo všetkých strán obklopuje. Ale to nepomôže. Jediným riešením je vytvoriť si vlastný svet - z rodiny, priateľov, kolegov, známych, ktorí sa dokážu tešiť z brieždenia, babieho leta, krásnych farieb jesennej prírody aj pekného a dobrého ľudského slova. Ale aj z diela, akým vysielanie našej HD televízie nesporne je. Z vecí, ktoré nám prinášajú radosť
a skrášľujú život.
Dajme sa do toho všetci. Čo poviete?
Eduard Drobný
QUARK 10/2008 Editorial
Autor: Eduard Drobný
v tichosti, bez veľkej reklamy, zdalo by sa, že až ilegálne, začala spolu s tohtoročnou olympiádou vysielať Slovenská televízia svoj ďalší program, Trojku. V najvyššej kvalite, akú svetová televízna technika pozná. Odborníci sa zhodujú na tom, že HD norma, ktorá otvorila na Slovensku novú etapu televízneho vysielania, predstavuje najväčší technický pokrok od vzniku farebnej televízie. Je zaujímavé, že začiatok vysielania farebnej televízie na Slovensku ešte v rámci bývalého Československa sa udialo tiež pri významnom športovom podujatí. Po prvý raz sa objavil farebný obraz z Vysokých Tatier, kde otvorili Majstrovstvá sveta v klasických disciplínach v roku 1970. Pamätníci hovoria, ako sa po príhovore generálneho riaditeľa televízie obraz panorámy Soliska vyfarbil a ženský zbor zanôtil hymnickú pieseň Aká si mi krásna, ty rodná zem moja. Vraj aj muži vyťahovali vreckovky...
Dnes, vlastne významom rovnaká udalosť. A - nič.
Čo sa to s nami robí? Už sa nevieme tešiť ani z toho, čo sa nám podarí? Kam sa podela radosť z dosiahnutého výsledku? Zdá sa vám to normálne? Alebo máte dojem, že to nebolo nič mimoriadne?
Nuž, popri tých vraždách, škandáloch, liposukciách a gélových implantátoch či rodinných tragédiách, nešťastiach a všetkom, čím nás mienkotvorná mašinéria kŕmi alebo aspoň chce kŕmiť, sa predsa nemohli všetci našinci pominúť na rozume, aby považovali za normálny život ten, v ktorom je nejaká špičková televízia nezaujímavá? Čo sa musí stať, aby sme sa vrátili k úcte k nešťastiu iných, aby sme nerozmazávali smutné osudy veľkých i malých, aby sme neprezentovali namaľované tváričky ako
ideály krásy a vulgárnych mužov ako idoly všetkých generácií?
Na dovolenke som čítal výber z amerických detektívnych poviedok od slávneho Ed McBaina. V úvode tvrdí, že je to výber naozaj toho najlepšieho, čo v tomto žánri Amerika má. Nuž neviem, aké sú tie nevybrané, keď hneď v prvom príbehu je 16 mŕtvych, ako by už jedna smrť nestačila. Televízia vysiela seriály, kde pitvajúci naplno predvádza svoju smutnú prácu namiesto toho, aby akceptoval všeobecne platnú a rešpektovanú etiku súdneho patológa. Viem, že možno uvádzať ďalšie príklady posunu hodnôt,
smerujúce až k zvrátenosti a beznádejnému nihilizmu, ktorý nás zo všetkých strán obklopuje. Ale to nepomôže. Jediným riešením je vytvoriť si vlastný svet - z rodiny, priateľov, kolegov, známych, ktorí sa dokážu tešiť z brieždenia, babieho leta, krásnych farieb jesennej prírody aj pekného a dobrého ľudského slova. Ale aj z diela, akým vysielanie našej HD televízie nesporne je. Z vecí, ktoré nám prinášajú radosť
a skrášľujú život.
Dajme sa do toho všetci. Čo poviete?
Eduard Drobný
QUARK 10/2008 Editorial
Autor: Eduard Drobný
PC REVUE
„Pajéchali“
Minulý mesiac som navštívil Ukrajinu. Už som bol na rôznych miestach, ale toto bol predsa nový zážitok. Ukrajina je na slovenské pomery dosť pozadu, povedal by som tak desať rokov. A prejavuje sa to na prvý pohľad. Na medzinárodnom termináli v Kyjeve to vyzeralo ešte normálne. Ďalej sme však pokračovali linkou z terminálu pre domáce lety a to už bola iná káva. Ukrajina je mimo EÚ, preto tu neplatia u nás známe predpisy, ktoré napr. nepovoľujú väčšie množstvo tekutín na palube lietadla. Ukrajina je s terorizmom akosi viac vyrovnaná, než je to v EÚ. Pri kontrolovaní batožiny je to dosť benevolentné, dokonca odo mňa nežiadali ani to, aby som vybral notebook z tašky, prešla aj väčšia fľaša s tekutinou. Otvorene povedané, tieto kontroly inak považujem skôr za istú hru pre pasažierov, aby sa cítili bezpečnejšie. V skutočnosti neverím, že by sa teroristi spoliehali na manikúrové nožničky, s ktorými vyrazia do šialeného útoku proti posádke. Ale táto hra zabrala aj na mňa, a keď som videl, aká je tu úroveň kontroly, počas letu som každé zavŕzganie vnímal veľmi citlivo. Upokojovalo ma jedine to, že Ukrajina by mohla byť cieľom teroristických útokov asi len omylom.
Keď sme pristáli na letisku na Kryme, prekvapenia pokračovali. Po vystúpení sme šli pešo možno 10 minút priamo po ploche letiska a došli sme k starej plechovej garáži, kde bol pripravený pás na zapísanú batožinu. Tú doviezol stonajúci traktor, zastal z druhej strany garáže a dvaja mládenci batožinu s pôžitkom hádzali na dopravný pás. Ľudia sa tlačili okolo neho, tí draví sa k nej dostali prví, iným sa zopárkrát otočila na páse. Nakoniec ju však všetci dostali. Nastala etapa mikrobusov, do ktorých s nami nastúpili aj sprievodkyne. Ich úlohou bolo zistiť, kto je v autobuse a kto chýba. Okrem nás tu boli aj ľudia z Chorvátska, Slovinska alebo Rumunska. Viete si asi predstaviť, ako Ukrajinka, zvyknutá hlavne na azbuku, číta v pološere takéto mená. Po tom, ako nezrozumiteľne prečítala asi 10 mien a nikto sa k nim nehlásil, zrejme usúdila, že tadeto cesta nevedie. Vyhlásila na Ukrajine obľúbené slovo „pajéchali“ a šli sme.
Cesta nebola až taká jednoduchá. Netvrdím, že ortodoxne dodržiavam rýchlosti, predsa mám však isté limity. Náš vodič nemal nijaké limity a v istých chvíľach som mal podozrenie, že ho prepustili z Formuly 1 za nedodržiavanie maximálnej predpísanej rýchlosti . Zrejme bol kamarát s policajtmi, lebo ho nikto nezastavil, hoci sme hliadku na ceste videli. Jazdili tak skoro všetci, zrejme sú na to zvyknutí. Bol som veru celkom rád, keď sme končene o polnoci dorazili do hotela. Bol to (nielen) na ukrajinské pomery luxusný hotel s pohodlnými izbami a relaxačným centrom. Na prvý pohľad všetko, čo je obvyklé v hoteloch aj u nás – namiesto kľúča hotelová karta (ktorá nikdy na prvýkrát nefunguje), minibar, televízor, ale aj rýchlovarná kanvica, keď si potrebujete urobiť kávu alebo čaj. Mojou chorobou je, že okamžite po príchode do hotela sa snažím dostať k internetu. Na recepcii som zistil, že v izbe internet môžem mať, ale príslušné potreby dostanem len v bežnom pracovnom čase. V hotelovej hale bezdrôtový internet je a stojí 5 hrivien (ukrajinská mena) za neznámy objem dát. Obsluha na recepcii mi to nevedela vysvetliť v angličtine, v tom čase som sa ešte obával vytiahnuť moju dávno zabudnutú ruštinu. Eurá ani doláre nemenili ani nebrali a vytúžený kupón na internet sa nedal kúpiť kartou. Začínal som pociťovať náhly abstinenčný príznak z nedostatku internetu, našťastie jeden z dobrých ľudí mi príslušnú sumu (v prepočte 1 euro) požičal a ja som si konečne stiahol a poslal maily. Síce mizernou rýchlosťou, ale predsa. Na druhý deň som sa dostal k sľubovaným potrebám na pripojenie v izbe – v preklade bežný sieťový kábel a návod na pripojenie výhradne v ruštine. Ruštinu som už začal výrazne oprašovať, bolo to nevyhnutné. Po polhodine som si mohol pri notebooku povedať „pajéchali“ a pustiť sa do práce.
Konferencia prebehla úplne v pohode, detailnú reportáž nájdete na inom mieste, na DVD REVUE je aj videozáznam a fotogaléria. Posledný deň som obetoval organizovanú večeru a šiel sa pozrieť medzi bežných ľudí do mesta. Okamžite mi udreli do očí obrovské rozdiely medzi nimi. Nájdete tu extra zbohatlíkov v najdrahších autách, vedľa nich napohľad chudobných ľudí, ktorí bojujú o prežitie do ďalšieho dňa. Úplne najnovší model luxusného automobilu, aký sa na Slovensko ani vôbec nedováža, tu parkuje vedľa starodávneho benzínového nákladného automobilu, azda ešte z čias vojny, na ktorom pokojne roznášajú potraviny. U nás dávno vyradené nemoderné trolejbusy tu prepchaté križujú mesto. Cesty sú väčšinou v katastrofálnom stave, terénny automobil príde naozaj vhod. Nad Krymom akoby sa vznášal mrak povojnového rozdelenia Európy. Ale ľudia vyzerali spokojní a šťastní, veď život je o niečom inom. Po návrate do hotela som sa tešil na to, ako si v tom kávovare v izbe urobím dobrú kávu. Prehádzal som naruby celú izbu, ale veru kávu ani čaj som nenašiel. Zašiel som na recepciu, chatrnou ruštinou som vysvetlil, po čom mi srdce piští. „Tablety net,“ tak znela odpoveď recepčnej a bol som vybavený. Bol to veru dlhý večer, bez kávy nefungujem.
Najväčším prekvapením však bola pre mňa procedúra odhlasovania z hotela. Bežne sa to robí tak, že sa pobalíte, idete na recepciu, zaplatíte útratu a „pajéchali“. Tu zamestnanec hotela ide s vami osobne na prehliadku izby. Trochu mi to pripomínalo študentské časy, keď som odovzdával internát. No teraz som stál so zamestnancom v izbe, kde som nechal porozhadzovanú posteľ i uteráky, a trochu som sa hanbil, že môže jednoducho tento neporiadok priradiť ku konkrétnej osobe. To však bral úplne v pohode, kontroloval, či som do batožiny nezbalil televízor, ale hlavnú starosť mu robil zapožičaný kábel na internet. Nabudúce radšej nechám po sebe poriadok...
Čo musím jednoznačne pochváliť, je pestrosť a kvalita jedla, na to si Ukrajinci naozaj potrpia. Veď stačí sa pozrieť do spomenutej fotogalérie. Ibaže po príchode domov som zistil, že mám asi o 3 kg viac ako pred cestou. A vtedy som sa rozhodol, že našu pripravovanú jesennú súťaž využijem na úpravu svojej hmotnosti. Verím, že smerom dole . V súťaži budete hádať rozdiel mojej hmotnosti a všetkých vydaní PC REVUE (po jednom kuse). Ilustráciu toho, čo tým myslím, vidíte na obrázku, už som sa začal vážne vážiť! Priebežné informácie o mojom úsilí nájdete na stránke www.pcrevue.sk. Dúfam, že sa spolu dobre zabavíme.
Príjemné čítanie októbrového vydania a správny odhad praje
Ondrej Macko
23. septembra 2008
PC REVUE 10/2008 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Minulý mesiac som navštívil Ukrajinu. Už som bol na rôznych miestach, ale toto bol predsa nový zážitok. Ukrajina je na slovenské pomery dosť pozadu, povedal by som tak desať rokov. A prejavuje sa to na prvý pohľad. Na medzinárodnom termináli v Kyjeve to vyzeralo ešte normálne. Ďalej sme však pokračovali linkou z terminálu pre domáce lety a to už bola iná káva. Ukrajina je mimo EÚ, preto tu neplatia u nás známe predpisy, ktoré napr. nepovoľujú väčšie množstvo tekutín na palube lietadla. Ukrajina je s terorizmom akosi viac vyrovnaná, než je to v EÚ. Pri kontrolovaní batožiny je to dosť benevolentné, dokonca odo mňa nežiadali ani to, aby som vybral notebook z tašky, prešla aj väčšia fľaša s tekutinou. Otvorene povedané, tieto kontroly inak považujem skôr za istú hru pre pasažierov, aby sa cítili bezpečnejšie. V skutočnosti neverím, že by sa teroristi spoliehali na manikúrové nožničky, s ktorými vyrazia do šialeného útoku proti posádke. Ale táto hra zabrala aj na mňa, a keď som videl, aká je tu úroveň kontroly, počas letu som každé zavŕzganie vnímal veľmi citlivo. Upokojovalo ma jedine to, že Ukrajina by mohla byť cieľom teroristických útokov asi len omylom.
Keď sme pristáli na letisku na Kryme, prekvapenia pokračovali. Po vystúpení sme šli pešo možno 10 minút priamo po ploche letiska a došli sme k starej plechovej garáži, kde bol pripravený pás na zapísanú batožinu. Tú doviezol stonajúci traktor, zastal z druhej strany garáže a dvaja mládenci batožinu s pôžitkom hádzali na dopravný pás. Ľudia sa tlačili okolo neho, tí draví sa k nej dostali prví, iným sa zopárkrát otočila na páse. Nakoniec ju však všetci dostali. Nastala etapa mikrobusov, do ktorých s nami nastúpili aj sprievodkyne. Ich úlohou bolo zistiť, kto je v autobuse a kto chýba. Okrem nás tu boli aj ľudia z Chorvátska, Slovinska alebo Rumunska. Viete si asi predstaviť, ako Ukrajinka, zvyknutá hlavne na azbuku, číta v pološere takéto mená. Po tom, ako nezrozumiteľne prečítala asi 10 mien a nikto sa k nim nehlásil, zrejme usúdila, že tadeto cesta nevedie. Vyhlásila na Ukrajine obľúbené slovo „pajéchali“ a šli sme.
Cesta nebola až taká jednoduchá. Netvrdím, že ortodoxne dodržiavam rýchlosti, predsa mám však isté limity. Náš vodič nemal nijaké limity a v istých chvíľach som mal podozrenie, že ho prepustili z Formuly 1 za nedodržiavanie maximálnej predpísanej rýchlosti . Zrejme bol kamarát s policajtmi, lebo ho nikto nezastavil, hoci sme hliadku na ceste videli. Jazdili tak skoro všetci, zrejme sú na to zvyknutí. Bol som veru celkom rád, keď sme končene o polnoci dorazili do hotela. Bol to (nielen) na ukrajinské pomery luxusný hotel s pohodlnými izbami a relaxačným centrom. Na prvý pohľad všetko, čo je obvyklé v hoteloch aj u nás – namiesto kľúča hotelová karta (ktorá nikdy na prvýkrát nefunguje), minibar, televízor, ale aj rýchlovarná kanvica, keď si potrebujete urobiť kávu alebo čaj. Mojou chorobou je, že okamžite po príchode do hotela sa snažím dostať k internetu. Na recepcii som zistil, že v izbe internet môžem mať, ale príslušné potreby dostanem len v bežnom pracovnom čase. V hotelovej hale bezdrôtový internet je a stojí 5 hrivien (ukrajinská mena) za neznámy objem dát. Obsluha na recepcii mi to nevedela vysvetliť v angličtine, v tom čase som sa ešte obával vytiahnuť moju dávno zabudnutú ruštinu. Eurá ani doláre nemenili ani nebrali a vytúžený kupón na internet sa nedal kúpiť kartou. Začínal som pociťovať náhly abstinenčný príznak z nedostatku internetu, našťastie jeden z dobrých ľudí mi príslušnú sumu (v prepočte 1 euro) požičal a ja som si konečne stiahol a poslal maily. Síce mizernou rýchlosťou, ale predsa. Na druhý deň som sa dostal k sľubovaným potrebám na pripojenie v izbe – v preklade bežný sieťový kábel a návod na pripojenie výhradne v ruštine. Ruštinu som už začal výrazne oprašovať, bolo to nevyhnutné. Po polhodine som si mohol pri notebooku povedať „pajéchali“ a pustiť sa do práce.
Konferencia prebehla úplne v pohode, detailnú reportáž nájdete na inom mieste, na DVD REVUE je aj videozáznam a fotogaléria. Posledný deň som obetoval organizovanú večeru a šiel sa pozrieť medzi bežných ľudí do mesta. Okamžite mi udreli do očí obrovské rozdiely medzi nimi. Nájdete tu extra zbohatlíkov v najdrahších autách, vedľa nich napohľad chudobných ľudí, ktorí bojujú o prežitie do ďalšieho dňa. Úplne najnovší model luxusného automobilu, aký sa na Slovensko ani vôbec nedováža, tu parkuje vedľa starodávneho benzínového nákladného automobilu, azda ešte z čias vojny, na ktorom pokojne roznášajú potraviny. U nás dávno vyradené nemoderné trolejbusy tu prepchaté križujú mesto. Cesty sú väčšinou v katastrofálnom stave, terénny automobil príde naozaj vhod. Nad Krymom akoby sa vznášal mrak povojnového rozdelenia Európy. Ale ľudia vyzerali spokojní a šťastní, veď život je o niečom inom. Po návrate do hotela som sa tešil na to, ako si v tom kávovare v izbe urobím dobrú kávu. Prehádzal som naruby celú izbu, ale veru kávu ani čaj som nenašiel. Zašiel som na recepciu, chatrnou ruštinou som vysvetlil, po čom mi srdce piští. „Tablety net,“ tak znela odpoveď recepčnej a bol som vybavený. Bol to veru dlhý večer, bez kávy nefungujem.
Najväčším prekvapením však bola pre mňa procedúra odhlasovania z hotela. Bežne sa to robí tak, že sa pobalíte, idete na recepciu, zaplatíte útratu a „pajéchali“. Tu zamestnanec hotela ide s vami osobne na prehliadku izby. Trochu mi to pripomínalo študentské časy, keď som odovzdával internát. No teraz som stál so zamestnancom v izbe, kde som nechal porozhadzovanú posteľ i uteráky, a trochu som sa hanbil, že môže jednoducho tento neporiadok priradiť ku konkrétnej osobe. To však bral úplne v pohode, kontroloval, či som do batožiny nezbalil televízor, ale hlavnú starosť mu robil zapožičaný kábel na internet. Nabudúce radšej nechám po sebe poriadok...
Čo musím jednoznačne pochváliť, je pestrosť a kvalita jedla, na to si Ukrajinci naozaj potrpia. Veď stačí sa pozrieť do spomenutej fotogalérie. Ibaže po príchode domov som zistil, že mám asi o 3 kg viac ako pred cestou. A vtedy som sa rozhodol, že našu pripravovanú jesennú súťaž využijem na úpravu svojej hmotnosti. Verím, že smerom dole . V súťaži budete hádať rozdiel mojej hmotnosti a všetkých vydaní PC REVUE (po jednom kuse). Ilustráciu toho, čo tým myslím, vidíte na obrázku, už som sa začal vážne vážiť! Priebežné informácie o mojom úsilí nájdete na stránke www.pcrevue.sk. Dúfam, že sa spolu dobre zabavíme.
Príjemné čítanie októbrového vydania a správny odhad praje
Ondrej Macko
23. septembra 2008
PC REVUE 10/2008 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)