Na kúpu veci, ktorá nám má určitú dobu slúžiť je dobré sa pripraviť. Tak napríklad kúpa auta. Na prvý pohľad jednoduché - keď viem čo chcem, vyberiem si vhodnú ponuku a hurá za volant. Práve vedieť čo chcete, je najťažšia časť z celého procesu nákupu. Často je totiž potrebné odolať rôznym špeciálnym ponukám, ktoré môžu vaše úvodné predstavy zmeniť na nepoznanie. Kúpe by však určite mala predchádzať dôkladná analýza potrieb, a najmä finančných možností. V týchto dňoch som práve jednu takúto skúšku absolvoval a verte, že to nebolo vôbec jednoduché. Stanovil som si finančný limit, požiadavky a rozhodol sa hľadať. Tento segment trhu mi bol úplne cudzí, preto som sa obrátil i na ľudí v mojom okolí, ktorí už kúpu nového automobilu absolvovali, alebo sa o autá zaujímajú a považujem ich za odborníkov. Oplatí sa ich počúvať, ani s nimi nemusíte vždy súhlasiť, ale z ich skúseností a znalostí sa veľa dozviete a naučíte. Prelistoval som si tiež niekoľko odborných časopisov, prehliadol viacero internetových stránok a po hrubom výbere vhodných modelov áut som navštívil predajcov. Tam som si automobily vyskúšal a začal porovnávať. Cena, výbava, záruka, dojmy a pocity zo skúšobnej jazdy... Jednoznačne určiť víťaza nebolo vôbec jednoduché.
Model, ktorý víťazil pomerom cena/výbava, nebol ten, v ktorom som sa cítil najlepšie. Dokonca som po vzhliadnutí konkrétnej akcie predajcu na iný, vysnívaný, výrazne drahší a dovtedy úplne nedostupný model, takmer zmenil pôvodné plány. Určite to poznáte: Dnes nepotrebujete veľa peňazí, stačí, ak budete splácať... Vtedy sa aj nedostupné stáva dostupným. Našťastie som zostal pri zemi. A práve dnes, po dopísaní editorialu, by som si mal ísť prevziať nové auto, ktoré som sa snažil vybrať rozumne, ale i pocitovo. Zatiaľ neprezradím ani značku, ani model. Určite ho však pozorní čitatelia spoznajú, najmä na fotografiách z testovania navigácií v pripravovanom, druhom vydaní špeciálu NAVIBOX. Keď sa na celý proces kúpy spätne pozerám, okrem rád od známych, som najviac ocenil práve recenzie v tlačených médiách alebo na internete. Neoceniteľné boli i užívateľské skúsenosti existujúcich používateľov a majiteľov áut, ku ktorým sa taktiež ľahko dostanete na internete či vo svojom okolí.
Verím, že i BCMOBIL & TECHBOX je pre vás tým správnym časopisom, na ktorý sa môžete spoľahnúť a nájdete v ňom cenné rady pred kúpou mobilného telefónu, príslušenstva, mobilných služieb či iných technologických produktov. Preto pre vás pravidelne pripravujeme zaujímavé témy, recenzie či porovnávacie testy. V aktuálnom čísle neprehliadnite Veľký prehľad digitálnych zrkadloviek, recenzie najnovších mobilných telefónov či ďalších produktov v rubrike TECHBOX. Taktiež sme sa rozhodli priblížiť vám aktuálnu ponuku operátora O2, ktorá je úplne iná než doteraz, vraj „férová“. Upozorním aj na reportáž z Londýna, kde bol oficiálne predstavený silný konkurent Apple iPhone, Samsung i900 Omnia. Určite sa zastavte aj pri krátkom porovnaní fotografií z najlacnejšieho a najdrahšieho mobilného telefónu s 5 Mpx fotoaparátom.
Nezabudnite, že v novembri sme tu opäť, a to dvojnásobne. Okrem nového BC-čka totiž naplno pripravujeme aj ďalšie vydanie nášho špeciálu NAVIBOX, v ktorom si na svoje prídu najmä nadšenci GPS technológií a navigácií.
BCMOBIL & TECHBOX 10/2008 Editorial
Autor: Roman Calík
streda 1. októbra 2008
PC REVUE - OpenPark
Vlčia svorka
Pred dvoma rokmi sa Peter Škodný, šéf slovenskej pobočky Accenture, verejne vyjadril k téme úplatkov v IT biznise a vysvetlil, prečo ich spoločnosť nechce dodávať svoje riešenia a služby štátnemu sektoru. Dôvodom jeho postoja bola vysoká miera korupcie tohto sektora, na ktorej sa on, resp. spoločnosť, ktorú zastupuje, nechce podieľať. Svojím jasným postojom vyvolal značný rozruch v IT komunite, kde táto téma predstavuje veľké tabu. Je verejným „tajomstvom“, ktorí dodávatelia sú dvornými dodávateľmi jednotlivých rezortov, kto má „za ušami“ a kto je čistý. Pre niektoré firmy je takýto spôsob robenia biznisu úplne prirodzený, bežný, aktívne sa na ňom zúčastňujú a nemajú s tým najmenší morálny problém. Pre iné firmy to znamená dilemu, ktorú musia prekonať, ak chcú zostať v biznise. Viem si predstaviť, že to asi pre top manažéra nie je jednoduché rozhodovanie, hoci má morálne zábrany, má aj zodpovednosť voči majiteľom aj zamestnancom. Vie, že ak daný obchod neurobí on, bez problémov ho urobí jeho najbližšia konkurencia. A z morálneho víťazstva nevygeneruje mesačné výplaty pre zamestnancov...
Pomohlo by asi jedine to, keby sa k postoju, aký deklaroval Peter Škodný, prihlásili všetci relevantní dodávatelia IT. Keby podpísali niečo ako etický kódex a pri jeho porušení by boli vylúčení z „klubu“, pričom v štátnych tendroch by sa mohli zúčastňovať iba dodávatelia z klubu, ktorí sa prihlásia k dodržiavaniu etických princípov. Ťažké sci-fi? Možno ani nie, viem si predstaviť mechanizmus, ako by sa dalo ich dodržiavanie kontrolovať. Musel by však existovať spoločný záujem tieto veci riešiť...
No má to aj ďalší háčik. Problém korupcie, o ktorom hovoril Peter Škodný, totiž nie je „vyhradený“ iba pre štátne tendre, ale aj súkromné spoločnosti. Čím je firma väčšia a čím je jej majiteľ ďalej od jej bežného denného chodu, tým ťažšia je jej kontrola, a teda vyššia je aj pravdepodobnosť využívania mocenskej pozície nájomných manažérov zainteresovaných vo firemných výberových konaniach. Kým pri štátnych tendroch sa výška úplatkov pohybuje „vraj“ až okolo 40 % z ceny zákazky, pri súkromných spoločnostiach to je „iba“ približne na úrovni 5 – 10 %.
Nejdem nikoho morálne odsudzovať, neprináleží mi to, je to vec svedomia každého jednotlivca. Z trestnoprávneho pohľadu viem, že zodpovednosť majú obe strany – ten, kto úplatok dáva, aj ten, kto ho prijíma. Osobne si však myslím, že oveľa väčšiu vinu má ten, kto úplatok zoberie, pretože tak činí slobodne, dobrovoľne a má možnosť ho odmietnuť. Posudzovanie zodpovednosti toho, kto úplatok dáva, je zložitejšie, pretože by bolo treba posúdiť, či tak činí z vlastného aktívneho popudu alebo pod tlakom konkurenčného prostredia, na základe požiadavky zákazníka atď. Ale to je už iná debata.
Viem pochopiť ľudské zlyhanie štátneho úradníka, ktorý nie je dobre zaplatený a podľahne vidine rýchleho zárobku. Odsudzujem ho, ale viem to pochopiť. Čomu však nerozumiem, je postoj top manažérov veľkých firiem, ktorí sú viac ako dobre zaplatení, majú dávno vyriešené všetky svoje sociálne potreby, majú krásne veľké domy, luxusné autá, kopec firemných sociálnych benefitov, a predsa im to nestačí. Naraz môžu bývať iba v jednom dome a zadok si (s prepáčením) tiež môžu naraz voziť iba v jednom aute. Aj tak chcú viac. Strach z prezradenia, zlé svedomie a konšpiračný stres majú stále menšiu váhu ako vidina ďalšieho, väčšieho baraku, jachty, lietadla. Napriek tomu, že už sú dávno „za vodou“. Tak toto neviem pochopiť.
Takisto si neviem celkom predstaviť, ako prebieha komunikácia medzi top manažérmi, kolegami spoločnej firmy, ktorá beží na províziách, keď sa dohovárajú o delení provízie a systéme, ako sa sprocesuje. Veď sú to v mnohých iných ohľadoch (manažérskych, odborných atď.) výrazné osobnosti, veď im to musí byť trápne, ponižujúce, zahanbujúce. A rovnako im musí byť nepríjemné, že niekto iný o nich vie niečo, čo môže neskôr vytiahnuť a využiť. Hoci sa takto vlastne všetci vzájomne držia v šachu, fungovať v takomto napätí musí byť asi dosť stresujúce.
Ťažká a nepríjemná téma. Keďže ľudia zostanú ľuďmi so všetkými svojimi slabosťami a nedokonalosťami, jediný, kto môže túto situáciu riešiť, sú majitelia, ktorým záleží na správnom fungovaní firiem, alebo dodávatelia IT, keď sa dohodnú na dodržiavaní etických obchodných pravidiel. A keď je záujem, riešenie sa nájde...
Zdroj: TS PCR
PC REVUE 10/2008 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Pred dvoma rokmi sa Peter Škodný, šéf slovenskej pobočky Accenture, verejne vyjadril k téme úplatkov v IT biznise a vysvetlil, prečo ich spoločnosť nechce dodávať svoje riešenia a služby štátnemu sektoru. Dôvodom jeho postoja bola vysoká miera korupcie tohto sektora, na ktorej sa on, resp. spoločnosť, ktorú zastupuje, nechce podieľať. Svojím jasným postojom vyvolal značný rozruch v IT komunite, kde táto téma predstavuje veľké tabu. Je verejným „tajomstvom“, ktorí dodávatelia sú dvornými dodávateľmi jednotlivých rezortov, kto má „za ušami“ a kto je čistý. Pre niektoré firmy je takýto spôsob robenia biznisu úplne prirodzený, bežný, aktívne sa na ňom zúčastňujú a nemajú s tým najmenší morálny problém. Pre iné firmy to znamená dilemu, ktorú musia prekonať, ak chcú zostať v biznise. Viem si predstaviť, že to asi pre top manažéra nie je jednoduché rozhodovanie, hoci má morálne zábrany, má aj zodpovednosť voči majiteľom aj zamestnancom. Vie, že ak daný obchod neurobí on, bez problémov ho urobí jeho najbližšia konkurencia. A z morálneho víťazstva nevygeneruje mesačné výplaty pre zamestnancov...
Pomohlo by asi jedine to, keby sa k postoju, aký deklaroval Peter Škodný, prihlásili všetci relevantní dodávatelia IT. Keby podpísali niečo ako etický kódex a pri jeho porušení by boli vylúčení z „klubu“, pričom v štátnych tendroch by sa mohli zúčastňovať iba dodávatelia z klubu, ktorí sa prihlásia k dodržiavaniu etických princípov. Ťažké sci-fi? Možno ani nie, viem si predstaviť mechanizmus, ako by sa dalo ich dodržiavanie kontrolovať. Musel by však existovať spoločný záujem tieto veci riešiť...
No má to aj ďalší háčik. Problém korupcie, o ktorom hovoril Peter Škodný, totiž nie je „vyhradený“ iba pre štátne tendre, ale aj súkromné spoločnosti. Čím je firma väčšia a čím je jej majiteľ ďalej od jej bežného denného chodu, tým ťažšia je jej kontrola, a teda vyššia je aj pravdepodobnosť využívania mocenskej pozície nájomných manažérov zainteresovaných vo firemných výberových konaniach. Kým pri štátnych tendroch sa výška úplatkov pohybuje „vraj“ až okolo 40 % z ceny zákazky, pri súkromných spoločnostiach to je „iba“ približne na úrovni 5 – 10 %.
Nejdem nikoho morálne odsudzovať, neprináleží mi to, je to vec svedomia každého jednotlivca. Z trestnoprávneho pohľadu viem, že zodpovednosť majú obe strany – ten, kto úplatok dáva, aj ten, kto ho prijíma. Osobne si však myslím, že oveľa väčšiu vinu má ten, kto úplatok zoberie, pretože tak činí slobodne, dobrovoľne a má možnosť ho odmietnuť. Posudzovanie zodpovednosti toho, kto úplatok dáva, je zložitejšie, pretože by bolo treba posúdiť, či tak činí z vlastného aktívneho popudu alebo pod tlakom konkurenčného prostredia, na základe požiadavky zákazníka atď. Ale to je už iná debata.
Viem pochopiť ľudské zlyhanie štátneho úradníka, ktorý nie je dobre zaplatený a podľahne vidine rýchleho zárobku. Odsudzujem ho, ale viem to pochopiť. Čomu však nerozumiem, je postoj top manažérov veľkých firiem, ktorí sú viac ako dobre zaplatení, majú dávno vyriešené všetky svoje sociálne potreby, majú krásne veľké domy, luxusné autá, kopec firemných sociálnych benefitov, a predsa im to nestačí. Naraz môžu bývať iba v jednom dome a zadok si (s prepáčením) tiež môžu naraz voziť iba v jednom aute. Aj tak chcú viac. Strach z prezradenia, zlé svedomie a konšpiračný stres majú stále menšiu váhu ako vidina ďalšieho, väčšieho baraku, jachty, lietadla. Napriek tomu, že už sú dávno „za vodou“. Tak toto neviem pochopiť.
Takisto si neviem celkom predstaviť, ako prebieha komunikácia medzi top manažérmi, kolegami spoločnej firmy, ktorá beží na províziách, keď sa dohovárajú o delení provízie a systéme, ako sa sprocesuje. Veď sú to v mnohých iných ohľadoch (manažérskych, odborných atď.) výrazné osobnosti, veď im to musí byť trápne, ponižujúce, zahanbujúce. A rovnako im musí byť nepríjemné, že niekto iný o nich vie niečo, čo môže neskôr vytiahnuť a využiť. Hoci sa takto vlastne všetci vzájomne držia v šachu, fungovať v takomto napätí musí byť asi dosť stresujúce.
Ťažká a nepríjemná téma. Keďže ľudia zostanú ľuďmi so všetkými svojimi slabosťami a nedokonalosťami, jediný, kto môže túto situáciu riešiť, sú majitelia, ktorým záleží na správnom fungovaní firiem, alebo dodávatelia IT, keď sa dohodnú na dodržiavaní etických obchodných pravidiel. A keď je záujem, riešenie sa nájde...
Zdroj: TS PCR
PC REVUE 10/2008 OpenPark
Autor: Martin Drobný
QUARK - Redakčný monitor
Keď sme odovzdávali septembrové číslo QUARK-u do tlačiarne, zachytila som z rádia výzvu, že nemocnice potrebujú krv. Reku, dobre, prečo nie, pôjdem pomôcť. V čakárni bolo vari tridsať dobrovoľníkov. Ticho pokojne čakali, kým prídu na rad. Sadla som si medzi nich a začala som sa obzerať. Piati niečo čítali a na moju veľkú radosť, dvaja mali QUARK. Potom som narátala dvanástich, ktorí mali slúchadlá a empétri prehrávače. Ktovie, čo počúvajú? -- pomyslela som si. Nie, nezačala mnou otriasať novinárska zvedavosť, ako by sa možno podľa všetkých pravidiel dalo čakať. Nešla som sa ich opýtať, čo počúvajú, lebo mi zišiel na um zdanlivo absurdný nápad. Nemohli by počúvať QUARK? Viem, že nie, lebo náš časopis nemá audio verziu. Otázka však znie: A nemohol by ju mať?
Rozhodla som sa, že sa vás, milí čitatelia, opýtam, čo si o tom myslíte. Zvuková verzia QUARK-u by možno poslúžila ďalším záujemcom o zaujímavé informácie. Napríklad vo všetkých situáciách, kde čítanie textu neprichádza do úvahy -- pre nevidiacich, za volantom, pri zlom svetle, pri manuálnej práci, na ktorú sa netreba sústrediť, akou je i umývanie riadu alebo rýľovanie záhrady. Zvukový QUARK by mohol vzniknúť tak, že by sme v ten istý deň, ako vyjde tlačené číslo, zavesili z neho na našu redakčnú webovú stránku www.quark.sk, povedzme, hodinové čítanie vo formáte MP3. Vybrané čítanie by charakterizovalo celé číslo. Súbor by sme teda zavesili na internet a kto by chcel, mohol by si ho -- a teraz čítajte pozorne -- Z A D A R M O stiahnuť do svojho prehrávača. A keďže vám dnes, milí moji, a, samozrejme, ani mne, nikto nič nedá zadarmo, QUARK by kraľoval touto svojou aktivitou, čo by najmä žiaci a študenti nepochybne ocenili. Samozrejme, bola by to iba časť obsahu jedného výtlačku a chýbali by aj obrázky, no myslím si, že prvý krok k ústretovému šíreniu vedecko-technických informácií by sa urobil. A poriadny!
Odpovedala som si aj na otázku, či by to nemalo vplyv na predávaný náklad tlačeného QUARK-u. Dospela som k záveru, že nie. Predsa len, čítanie papierového, teda klasického časopisu má svoje čaro. Navyše, obsahuje i obrázky, jednoducho sa v ňom listuje, skrátka zvuková verzia by bola len doplnkom tlačeného slova. Verím, že by to bola dobrá služba čitateľom, pričom organizáciu a financovanie by sme si vzali na starosť my.
Keďže celý projekt by bol neplatenou službou vám, našim čitateľom, prosím vás o pomoc pri rozhodovaní, či sa do toho vôbec pustiť. Preto logicky nasledujú otázky, na ktoré vás poprosím odpovedať.
Otázka 1: Ak by QUARK vychádzal vo zvukovej podobe, využívali by ste túto možnosť?
Otázka 2: Zdá sa vám hodina počúvania primeraná?
Odpovede, prosím, posielajte na mejlovú adresu redakcie: quark@perfekt.sk.
Uzávierka odpovedí bude 15. októbra 2008 o 15.00 hod., aby sme to mali jednotné. Sľubujem, že si všetky odpovede prečítam. Keby ich prišlo veľa a nestačil by mi na to čas, kolegovia hádam pomôžu.
Ak sa rozhodnete, že by sme mali pripravovať a vydávať empétrojkový QUARK, prvé číslo máme naplánované už v decembri. Ako vianočný darček. Tak nám dajte vedieť, či sa máme do toho pustiť alebo nie. Je to len na vás.
JANA MATEJÍČKOVÁ
šéfredaktorka
QUARK 10/2008 Redakčný monitor
Autor: Jana Matejíčková
Rozhodla som sa, že sa vás, milí čitatelia, opýtam, čo si o tom myslíte. Zvuková verzia QUARK-u by možno poslúžila ďalším záujemcom o zaujímavé informácie. Napríklad vo všetkých situáciách, kde čítanie textu neprichádza do úvahy -- pre nevidiacich, za volantom, pri zlom svetle, pri manuálnej práci, na ktorú sa netreba sústrediť, akou je i umývanie riadu alebo rýľovanie záhrady. Zvukový QUARK by mohol vzniknúť tak, že by sme v ten istý deň, ako vyjde tlačené číslo, zavesili z neho na našu redakčnú webovú stránku www.quark.sk, povedzme, hodinové čítanie vo formáte MP3. Vybrané čítanie by charakterizovalo celé číslo. Súbor by sme teda zavesili na internet a kto by chcel, mohol by si ho -- a teraz čítajte pozorne -- Z A D A R M O stiahnuť do svojho prehrávača. A keďže vám dnes, milí moji, a, samozrejme, ani mne, nikto nič nedá zadarmo, QUARK by kraľoval touto svojou aktivitou, čo by najmä žiaci a študenti nepochybne ocenili. Samozrejme, bola by to iba časť obsahu jedného výtlačku a chýbali by aj obrázky, no myslím si, že prvý krok k ústretovému šíreniu vedecko-technických informácií by sa urobil. A poriadny!
Odpovedala som si aj na otázku, či by to nemalo vplyv na predávaný náklad tlačeného QUARK-u. Dospela som k záveru, že nie. Predsa len, čítanie papierového, teda klasického časopisu má svoje čaro. Navyše, obsahuje i obrázky, jednoducho sa v ňom listuje, skrátka zvuková verzia by bola len doplnkom tlačeného slova. Verím, že by to bola dobrá služba čitateľom, pričom organizáciu a financovanie by sme si vzali na starosť my.
Keďže celý projekt by bol neplatenou službou vám, našim čitateľom, prosím vás o pomoc pri rozhodovaní, či sa do toho vôbec pustiť. Preto logicky nasledujú otázky, na ktoré vás poprosím odpovedať.
Otázka 1: Ak by QUARK vychádzal vo zvukovej podobe, využívali by ste túto možnosť?
Otázka 2: Zdá sa vám hodina počúvania primeraná?
Odpovede, prosím, posielajte na mejlovú adresu redakcie: quark@perfekt.sk.
Uzávierka odpovedí bude 15. októbra 2008 o 15.00 hod., aby sme to mali jednotné. Sľubujem, že si všetky odpovede prečítam. Keby ich prišlo veľa a nestačil by mi na to čas, kolegovia hádam pomôžu.
Ak sa rozhodnete, že by sme mali pripravovať a vydávať empétrojkový QUARK, prvé číslo máme naplánované už v decembri. Ako vianočný darček. Tak nám dajte vedieť, či sa máme do toho pustiť alebo nie. Je to len na vás.
JANA MATEJÍČKOVÁ
šéfredaktorka
QUARK 10/2008 Redakčný monitor
Autor: Jana Matejíčková
QUARK
Milí priatelia,
v tichosti, bez veľkej reklamy, zdalo by sa, že až ilegálne, začala spolu s tohtoročnou olympiádou vysielať Slovenská televízia svoj ďalší program, Trojku. V najvyššej kvalite, akú svetová televízna technika pozná. Odborníci sa zhodujú na tom, že HD norma, ktorá otvorila na Slovensku novú etapu televízneho vysielania, predstavuje najväčší technický pokrok od vzniku farebnej televízie. Je zaujímavé, že začiatok vysielania farebnej televízie na Slovensku ešte v rámci bývalého Československa sa udialo tiež pri významnom športovom podujatí. Po prvý raz sa objavil farebný obraz z Vysokých Tatier, kde otvorili Majstrovstvá sveta v klasických disciplínach v roku 1970. Pamätníci hovoria, ako sa po príhovore generálneho riaditeľa televízie obraz panorámy Soliska vyfarbil a ženský zbor zanôtil hymnickú pieseň Aká si mi krásna, ty rodná zem moja. Vraj aj muži vyťahovali vreckovky...
Dnes, vlastne významom rovnaká udalosť. A - nič.
Čo sa to s nami robí? Už sa nevieme tešiť ani z toho, čo sa nám podarí? Kam sa podela radosť z dosiahnutého výsledku? Zdá sa vám to normálne? Alebo máte dojem, že to nebolo nič mimoriadne?
Nuž, popri tých vraždách, škandáloch, liposukciách a gélových implantátoch či rodinných tragédiách, nešťastiach a všetkom, čím nás mienkotvorná mašinéria kŕmi alebo aspoň chce kŕmiť, sa predsa nemohli všetci našinci pominúť na rozume, aby považovali za normálny život ten, v ktorom je nejaká špičková televízia nezaujímavá? Čo sa musí stať, aby sme sa vrátili k úcte k nešťastiu iných, aby sme nerozmazávali smutné osudy veľkých i malých, aby sme neprezentovali namaľované tváričky ako
ideály krásy a vulgárnych mužov ako idoly všetkých generácií?
Na dovolenke som čítal výber z amerických detektívnych poviedok od slávneho Ed McBaina. V úvode tvrdí, že je to výber naozaj toho najlepšieho, čo v tomto žánri Amerika má. Nuž neviem, aké sú tie nevybrané, keď hneď v prvom príbehu je 16 mŕtvych, ako by už jedna smrť nestačila. Televízia vysiela seriály, kde pitvajúci naplno predvádza svoju smutnú prácu namiesto toho, aby akceptoval všeobecne platnú a rešpektovanú etiku súdneho patológa. Viem, že možno uvádzať ďalšie príklady posunu hodnôt,
smerujúce až k zvrátenosti a beznádejnému nihilizmu, ktorý nás zo všetkých strán obklopuje. Ale to nepomôže. Jediným riešením je vytvoriť si vlastný svet - z rodiny, priateľov, kolegov, známych, ktorí sa dokážu tešiť z brieždenia, babieho leta, krásnych farieb jesennej prírody aj pekného a dobrého ľudského slova. Ale aj z diela, akým vysielanie našej HD televízie nesporne je. Z vecí, ktoré nám prinášajú radosť
a skrášľujú život.
Dajme sa do toho všetci. Čo poviete?
Eduard Drobný
QUARK 10/2008 Editorial
Autor: Eduard Drobný
v tichosti, bez veľkej reklamy, zdalo by sa, že až ilegálne, začala spolu s tohtoročnou olympiádou vysielať Slovenská televízia svoj ďalší program, Trojku. V najvyššej kvalite, akú svetová televízna technika pozná. Odborníci sa zhodujú na tom, že HD norma, ktorá otvorila na Slovensku novú etapu televízneho vysielania, predstavuje najväčší technický pokrok od vzniku farebnej televízie. Je zaujímavé, že začiatok vysielania farebnej televízie na Slovensku ešte v rámci bývalého Československa sa udialo tiež pri významnom športovom podujatí. Po prvý raz sa objavil farebný obraz z Vysokých Tatier, kde otvorili Majstrovstvá sveta v klasických disciplínach v roku 1970. Pamätníci hovoria, ako sa po príhovore generálneho riaditeľa televízie obraz panorámy Soliska vyfarbil a ženský zbor zanôtil hymnickú pieseň Aká si mi krásna, ty rodná zem moja. Vraj aj muži vyťahovali vreckovky...
Dnes, vlastne významom rovnaká udalosť. A - nič.
Čo sa to s nami robí? Už sa nevieme tešiť ani z toho, čo sa nám podarí? Kam sa podela radosť z dosiahnutého výsledku? Zdá sa vám to normálne? Alebo máte dojem, že to nebolo nič mimoriadne?
Nuž, popri tých vraždách, škandáloch, liposukciách a gélových implantátoch či rodinných tragédiách, nešťastiach a všetkom, čím nás mienkotvorná mašinéria kŕmi alebo aspoň chce kŕmiť, sa predsa nemohli všetci našinci pominúť na rozume, aby považovali za normálny život ten, v ktorom je nejaká špičková televízia nezaujímavá? Čo sa musí stať, aby sme sa vrátili k úcte k nešťastiu iných, aby sme nerozmazávali smutné osudy veľkých i malých, aby sme neprezentovali namaľované tváričky ako
ideály krásy a vulgárnych mužov ako idoly všetkých generácií?
Na dovolenke som čítal výber z amerických detektívnych poviedok od slávneho Ed McBaina. V úvode tvrdí, že je to výber naozaj toho najlepšieho, čo v tomto žánri Amerika má. Nuž neviem, aké sú tie nevybrané, keď hneď v prvom príbehu je 16 mŕtvych, ako by už jedna smrť nestačila. Televízia vysiela seriály, kde pitvajúci naplno predvádza svoju smutnú prácu namiesto toho, aby akceptoval všeobecne platnú a rešpektovanú etiku súdneho patológa. Viem, že možno uvádzať ďalšie príklady posunu hodnôt,
smerujúce až k zvrátenosti a beznádejnému nihilizmu, ktorý nás zo všetkých strán obklopuje. Ale to nepomôže. Jediným riešením je vytvoriť si vlastný svet - z rodiny, priateľov, kolegov, známych, ktorí sa dokážu tešiť z brieždenia, babieho leta, krásnych farieb jesennej prírody aj pekného a dobrého ľudského slova. Ale aj z diela, akým vysielanie našej HD televízie nesporne je. Z vecí, ktoré nám prinášajú radosť
a skrášľujú život.
Dajme sa do toho všetci. Čo poviete?
Eduard Drobný
QUARK 10/2008 Editorial
Autor: Eduard Drobný
PC REVUE
„Pajéchali“
Minulý mesiac som navštívil Ukrajinu. Už som bol na rôznych miestach, ale toto bol predsa nový zážitok. Ukrajina je na slovenské pomery dosť pozadu, povedal by som tak desať rokov. A prejavuje sa to na prvý pohľad. Na medzinárodnom termináli v Kyjeve to vyzeralo ešte normálne. Ďalej sme však pokračovali linkou z terminálu pre domáce lety a to už bola iná káva. Ukrajina je mimo EÚ, preto tu neplatia u nás známe predpisy, ktoré napr. nepovoľujú väčšie množstvo tekutín na palube lietadla. Ukrajina je s terorizmom akosi viac vyrovnaná, než je to v EÚ. Pri kontrolovaní batožiny je to dosť benevolentné, dokonca odo mňa nežiadali ani to, aby som vybral notebook z tašky, prešla aj väčšia fľaša s tekutinou. Otvorene povedané, tieto kontroly inak považujem skôr za istú hru pre pasažierov, aby sa cítili bezpečnejšie. V skutočnosti neverím, že by sa teroristi spoliehali na manikúrové nožničky, s ktorými vyrazia do šialeného útoku proti posádke. Ale táto hra zabrala aj na mňa, a keď som videl, aká je tu úroveň kontroly, počas letu som každé zavŕzganie vnímal veľmi citlivo. Upokojovalo ma jedine to, že Ukrajina by mohla byť cieľom teroristických útokov asi len omylom.
Keď sme pristáli na letisku na Kryme, prekvapenia pokračovali. Po vystúpení sme šli pešo možno 10 minút priamo po ploche letiska a došli sme k starej plechovej garáži, kde bol pripravený pás na zapísanú batožinu. Tú doviezol stonajúci traktor, zastal z druhej strany garáže a dvaja mládenci batožinu s pôžitkom hádzali na dopravný pás. Ľudia sa tlačili okolo neho, tí draví sa k nej dostali prví, iným sa zopárkrát otočila na páse. Nakoniec ju však všetci dostali. Nastala etapa mikrobusov, do ktorých s nami nastúpili aj sprievodkyne. Ich úlohou bolo zistiť, kto je v autobuse a kto chýba. Okrem nás tu boli aj ľudia z Chorvátska, Slovinska alebo Rumunska. Viete si asi predstaviť, ako Ukrajinka, zvyknutá hlavne na azbuku, číta v pološere takéto mená. Po tom, ako nezrozumiteľne prečítala asi 10 mien a nikto sa k nim nehlásil, zrejme usúdila, že tadeto cesta nevedie. Vyhlásila na Ukrajine obľúbené slovo „pajéchali“ a šli sme.
Cesta nebola až taká jednoduchá. Netvrdím, že ortodoxne dodržiavam rýchlosti, predsa mám však isté limity. Náš vodič nemal nijaké limity a v istých chvíľach som mal podozrenie, že ho prepustili z Formuly 1 za nedodržiavanie maximálnej predpísanej rýchlosti . Zrejme bol kamarát s policajtmi, lebo ho nikto nezastavil, hoci sme hliadku na ceste videli. Jazdili tak skoro všetci, zrejme sú na to zvyknutí. Bol som veru celkom rád, keď sme končene o polnoci dorazili do hotela. Bol to (nielen) na ukrajinské pomery luxusný hotel s pohodlnými izbami a relaxačným centrom. Na prvý pohľad všetko, čo je obvyklé v hoteloch aj u nás – namiesto kľúča hotelová karta (ktorá nikdy na prvýkrát nefunguje), minibar, televízor, ale aj rýchlovarná kanvica, keď si potrebujete urobiť kávu alebo čaj. Mojou chorobou je, že okamžite po príchode do hotela sa snažím dostať k internetu. Na recepcii som zistil, že v izbe internet môžem mať, ale príslušné potreby dostanem len v bežnom pracovnom čase. V hotelovej hale bezdrôtový internet je a stojí 5 hrivien (ukrajinská mena) za neznámy objem dát. Obsluha na recepcii mi to nevedela vysvetliť v angličtine, v tom čase som sa ešte obával vytiahnuť moju dávno zabudnutú ruštinu. Eurá ani doláre nemenili ani nebrali a vytúžený kupón na internet sa nedal kúpiť kartou. Začínal som pociťovať náhly abstinenčný príznak z nedostatku internetu, našťastie jeden z dobrých ľudí mi príslušnú sumu (v prepočte 1 euro) požičal a ja som si konečne stiahol a poslal maily. Síce mizernou rýchlosťou, ale predsa. Na druhý deň som sa dostal k sľubovaným potrebám na pripojenie v izbe – v preklade bežný sieťový kábel a návod na pripojenie výhradne v ruštine. Ruštinu som už začal výrazne oprašovať, bolo to nevyhnutné. Po polhodine som si mohol pri notebooku povedať „pajéchali“ a pustiť sa do práce.
Konferencia prebehla úplne v pohode, detailnú reportáž nájdete na inom mieste, na DVD REVUE je aj videozáznam a fotogaléria. Posledný deň som obetoval organizovanú večeru a šiel sa pozrieť medzi bežných ľudí do mesta. Okamžite mi udreli do očí obrovské rozdiely medzi nimi. Nájdete tu extra zbohatlíkov v najdrahších autách, vedľa nich napohľad chudobných ľudí, ktorí bojujú o prežitie do ďalšieho dňa. Úplne najnovší model luxusného automobilu, aký sa na Slovensko ani vôbec nedováža, tu parkuje vedľa starodávneho benzínového nákladného automobilu, azda ešte z čias vojny, na ktorom pokojne roznášajú potraviny. U nás dávno vyradené nemoderné trolejbusy tu prepchaté križujú mesto. Cesty sú väčšinou v katastrofálnom stave, terénny automobil príde naozaj vhod. Nad Krymom akoby sa vznášal mrak povojnového rozdelenia Európy. Ale ľudia vyzerali spokojní a šťastní, veď život je o niečom inom. Po návrate do hotela som sa tešil na to, ako si v tom kávovare v izbe urobím dobrú kávu. Prehádzal som naruby celú izbu, ale veru kávu ani čaj som nenašiel. Zašiel som na recepciu, chatrnou ruštinou som vysvetlil, po čom mi srdce piští. „Tablety net,“ tak znela odpoveď recepčnej a bol som vybavený. Bol to veru dlhý večer, bez kávy nefungujem.
Najväčším prekvapením však bola pre mňa procedúra odhlasovania z hotela. Bežne sa to robí tak, že sa pobalíte, idete na recepciu, zaplatíte útratu a „pajéchali“. Tu zamestnanec hotela ide s vami osobne na prehliadku izby. Trochu mi to pripomínalo študentské časy, keď som odovzdával internát. No teraz som stál so zamestnancom v izbe, kde som nechal porozhadzovanú posteľ i uteráky, a trochu som sa hanbil, že môže jednoducho tento neporiadok priradiť ku konkrétnej osobe. To však bral úplne v pohode, kontroloval, či som do batožiny nezbalil televízor, ale hlavnú starosť mu robil zapožičaný kábel na internet. Nabudúce radšej nechám po sebe poriadok...
Čo musím jednoznačne pochváliť, je pestrosť a kvalita jedla, na to si Ukrajinci naozaj potrpia. Veď stačí sa pozrieť do spomenutej fotogalérie. Ibaže po príchode domov som zistil, že mám asi o 3 kg viac ako pred cestou. A vtedy som sa rozhodol, že našu pripravovanú jesennú súťaž využijem na úpravu svojej hmotnosti. Verím, že smerom dole . V súťaži budete hádať rozdiel mojej hmotnosti a všetkých vydaní PC REVUE (po jednom kuse). Ilustráciu toho, čo tým myslím, vidíte na obrázku, už som sa začal vážne vážiť! Priebežné informácie o mojom úsilí nájdete na stránke www.pcrevue.sk. Dúfam, že sa spolu dobre zabavíme.
Príjemné čítanie októbrového vydania a správny odhad praje
Ondrej Macko
23. septembra 2008
PC REVUE 10/2008 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Minulý mesiac som navštívil Ukrajinu. Už som bol na rôznych miestach, ale toto bol predsa nový zážitok. Ukrajina je na slovenské pomery dosť pozadu, povedal by som tak desať rokov. A prejavuje sa to na prvý pohľad. Na medzinárodnom termináli v Kyjeve to vyzeralo ešte normálne. Ďalej sme však pokračovali linkou z terminálu pre domáce lety a to už bola iná káva. Ukrajina je mimo EÚ, preto tu neplatia u nás známe predpisy, ktoré napr. nepovoľujú väčšie množstvo tekutín na palube lietadla. Ukrajina je s terorizmom akosi viac vyrovnaná, než je to v EÚ. Pri kontrolovaní batožiny je to dosť benevolentné, dokonca odo mňa nežiadali ani to, aby som vybral notebook z tašky, prešla aj väčšia fľaša s tekutinou. Otvorene povedané, tieto kontroly inak považujem skôr za istú hru pre pasažierov, aby sa cítili bezpečnejšie. V skutočnosti neverím, že by sa teroristi spoliehali na manikúrové nožničky, s ktorými vyrazia do šialeného útoku proti posádke. Ale táto hra zabrala aj na mňa, a keď som videl, aká je tu úroveň kontroly, počas letu som každé zavŕzganie vnímal veľmi citlivo. Upokojovalo ma jedine to, že Ukrajina by mohla byť cieľom teroristických útokov asi len omylom.
Keď sme pristáli na letisku na Kryme, prekvapenia pokračovali. Po vystúpení sme šli pešo možno 10 minút priamo po ploche letiska a došli sme k starej plechovej garáži, kde bol pripravený pás na zapísanú batožinu. Tú doviezol stonajúci traktor, zastal z druhej strany garáže a dvaja mládenci batožinu s pôžitkom hádzali na dopravný pás. Ľudia sa tlačili okolo neho, tí draví sa k nej dostali prví, iným sa zopárkrát otočila na páse. Nakoniec ju však všetci dostali. Nastala etapa mikrobusov, do ktorých s nami nastúpili aj sprievodkyne. Ich úlohou bolo zistiť, kto je v autobuse a kto chýba. Okrem nás tu boli aj ľudia z Chorvátska, Slovinska alebo Rumunska. Viete si asi predstaviť, ako Ukrajinka, zvyknutá hlavne na azbuku, číta v pološere takéto mená. Po tom, ako nezrozumiteľne prečítala asi 10 mien a nikto sa k nim nehlásil, zrejme usúdila, že tadeto cesta nevedie. Vyhlásila na Ukrajine obľúbené slovo „pajéchali“ a šli sme.
Cesta nebola až taká jednoduchá. Netvrdím, že ortodoxne dodržiavam rýchlosti, predsa mám však isté limity. Náš vodič nemal nijaké limity a v istých chvíľach som mal podozrenie, že ho prepustili z Formuly 1 za nedodržiavanie maximálnej predpísanej rýchlosti . Zrejme bol kamarát s policajtmi, lebo ho nikto nezastavil, hoci sme hliadku na ceste videli. Jazdili tak skoro všetci, zrejme sú na to zvyknutí. Bol som veru celkom rád, keď sme končene o polnoci dorazili do hotela. Bol to (nielen) na ukrajinské pomery luxusný hotel s pohodlnými izbami a relaxačným centrom. Na prvý pohľad všetko, čo je obvyklé v hoteloch aj u nás – namiesto kľúča hotelová karta (ktorá nikdy na prvýkrát nefunguje), minibar, televízor, ale aj rýchlovarná kanvica, keď si potrebujete urobiť kávu alebo čaj. Mojou chorobou je, že okamžite po príchode do hotela sa snažím dostať k internetu. Na recepcii som zistil, že v izbe internet môžem mať, ale príslušné potreby dostanem len v bežnom pracovnom čase. V hotelovej hale bezdrôtový internet je a stojí 5 hrivien (ukrajinská mena) za neznámy objem dát. Obsluha na recepcii mi to nevedela vysvetliť v angličtine, v tom čase som sa ešte obával vytiahnuť moju dávno zabudnutú ruštinu. Eurá ani doláre nemenili ani nebrali a vytúžený kupón na internet sa nedal kúpiť kartou. Začínal som pociťovať náhly abstinenčný príznak z nedostatku internetu, našťastie jeden z dobrých ľudí mi príslušnú sumu (v prepočte 1 euro) požičal a ja som si konečne stiahol a poslal maily. Síce mizernou rýchlosťou, ale predsa. Na druhý deň som sa dostal k sľubovaným potrebám na pripojenie v izbe – v preklade bežný sieťový kábel a návod na pripojenie výhradne v ruštine. Ruštinu som už začal výrazne oprašovať, bolo to nevyhnutné. Po polhodine som si mohol pri notebooku povedať „pajéchali“ a pustiť sa do práce.
Konferencia prebehla úplne v pohode, detailnú reportáž nájdete na inom mieste, na DVD REVUE je aj videozáznam a fotogaléria. Posledný deň som obetoval organizovanú večeru a šiel sa pozrieť medzi bežných ľudí do mesta. Okamžite mi udreli do očí obrovské rozdiely medzi nimi. Nájdete tu extra zbohatlíkov v najdrahších autách, vedľa nich napohľad chudobných ľudí, ktorí bojujú o prežitie do ďalšieho dňa. Úplne najnovší model luxusného automobilu, aký sa na Slovensko ani vôbec nedováža, tu parkuje vedľa starodávneho benzínového nákladného automobilu, azda ešte z čias vojny, na ktorom pokojne roznášajú potraviny. U nás dávno vyradené nemoderné trolejbusy tu prepchaté križujú mesto. Cesty sú väčšinou v katastrofálnom stave, terénny automobil príde naozaj vhod. Nad Krymom akoby sa vznášal mrak povojnového rozdelenia Európy. Ale ľudia vyzerali spokojní a šťastní, veď život je o niečom inom. Po návrate do hotela som sa tešil na to, ako si v tom kávovare v izbe urobím dobrú kávu. Prehádzal som naruby celú izbu, ale veru kávu ani čaj som nenašiel. Zašiel som na recepciu, chatrnou ruštinou som vysvetlil, po čom mi srdce piští. „Tablety net,“ tak znela odpoveď recepčnej a bol som vybavený. Bol to veru dlhý večer, bez kávy nefungujem.
Najväčším prekvapením však bola pre mňa procedúra odhlasovania z hotela. Bežne sa to robí tak, že sa pobalíte, idete na recepciu, zaplatíte útratu a „pajéchali“. Tu zamestnanec hotela ide s vami osobne na prehliadku izby. Trochu mi to pripomínalo študentské časy, keď som odovzdával internát. No teraz som stál so zamestnancom v izbe, kde som nechal porozhadzovanú posteľ i uteráky, a trochu som sa hanbil, že môže jednoducho tento neporiadok priradiť ku konkrétnej osobe. To však bral úplne v pohode, kontroloval, či som do batožiny nezbalil televízor, ale hlavnú starosť mu robil zapožičaný kábel na internet. Nabudúce radšej nechám po sebe poriadok...
Čo musím jednoznačne pochváliť, je pestrosť a kvalita jedla, na to si Ukrajinci naozaj potrpia. Veď stačí sa pozrieť do spomenutej fotogalérie. Ibaže po príchode domov som zistil, že mám asi o 3 kg viac ako pred cestou. A vtedy som sa rozhodol, že našu pripravovanú jesennú súťaž využijem na úpravu svojej hmotnosti. Verím, že smerom dole . V súťaži budete hádať rozdiel mojej hmotnosti a všetkých vydaní PC REVUE (po jednom kuse). Ilustráciu toho, čo tým myslím, vidíte na obrázku, už som sa začal vážne vážiť! Priebežné informácie o mojom úsilí nájdete na stránke www.pcrevue.sk. Dúfam, že sa spolu dobre zabavíme.
Príjemné čítanie októbrového vydania a správny odhad praje
Ondrej Macko
23. septembra 2008
PC REVUE 10/2008 Editorial
Autor: Ondrej Macko
pondelok 1. septembra 2008
BCMOBIL & TECHBOX
iPhone 3G... počul už vôbec niekto niekedy o tomto zariadení? Mal by to byť akýsi multimediálny mobil, ktorý je možné ovládať gestami dvoch prstov. Absurdné! Kto, prečo a pre koho by také niečo vyrobil? Takmer nikde sa o ňom nič nepíše, nehovorí sa, a dokonca ani v televízii ho nevidieť. Po dlhom pátraní sa nám však podarilo zistiť, že ho do svojich ponúk zaradili aj naši dvaja mobilní operátori. Ale prečo tak potichu, mohli to oznámiť aspoň novinárom. Hmm, asi to bude ďalší bezvýznamný kúsok, ktorý bol odsúdený na neúspech ešte v momente, keď sa len navrhoval. Keď sme sa opýtali na možnosť otestovať ho, najradšej by nám ho podarovali. Boli sme totiž jediní, kto prejavil záujem. Keď dorazil do redakcie, nikto si ho ani nevšimol. Takmer zapadol prachom... Alebo to bolo všetko úplne inak? Nalistujte si stranu 20 a dozviete sa skutočnú pravdu o príchode Apple iPhone 3G na Slovensko.
Možno sa vám úvod môjho editorialu nezdá najvhodnejší. Ospravedlňujem sa preto všetkým, ktorých sa tých pár viet mohlo dotknúť. Ale nedalo mi opísať príchod Apple iPhone 3G na Slovensko aspoň v týchto riadkoch inak, ako to bolo v skutočnosti. Nepamätám si totiž žiadny mobilný telefón, ktorý by bol toľko diskutovaný, komunikovaný a dokonca predávaný o polnoci. Sám som sa prišiel pozrieť pred predajne mobilných operátorov a vôbec ma neprekvapilo množstvo ľudí, ktorí boli ochotní stáť niekoľko hodín v rade a iPhone 3G si kúpiť medzi prvými na Slovensku kľudne i pred piatou ráno. V očiach prvých majiteľov sa nedal prehliadnuť pocit víťazstva či šťastia. Toto je marketing, ktorý si zaslúži pochvalu. V ponuke výrobcu Apple je iPhone 3G jediným mobilným telefónom a napriek tomu si vyslúžil nielen v laickej, ale i odbornej verejnosti rešpekt. Nie je dokonalý, a predsa je natoľko zaujímavý, že o ňom budeme ešte počuť a určite i v našej redakcii písať. Za najväčšiu konkurenčnú výhodu iPhonu považujem multi-dotykové ovládanie. Kto ho už vyskúšal určite vie, čo tým myslím. Prehliadanie fotografií, internetových stránok či výber skladieb z prehrávača iPod si jednoducho zamilujete.
Nechcem však, aby ste mali pocit, že aj BC-čko je celé len o iPhone. Nalistujte si preto aj iné recenzie, ktoré sme pre vás pripravili. Za pozornosť určite stojí Samsung i900, LG KF700 či manažérska Nokia E71. Novinkou je rubrika Retro recenzia, v ktorej sme testovali starý Ericsson T65. Leto síce už končí, ale na kúpu fotoaparátu je vždy správne obdobie. Zaujme vás najdostupnejšia zrkadlovka od Canonu, alebo širokouhlý kompakt Panasonic? Pripravili sme pre vás aj veľký prehľad až 21 notebookov. Vybrať a oceniť z nich tie najlepšie bolo veľmi ťažké, keďže už do samotného testovania sa dostala súčasná elita na našom trhu. Nezabudli sme ani na navigácie, kde sme pre vás pripravili recenzie dvoch malých, ale zato výkonných modelov. Tesne pred uzávierkou sme sa zúčastnili aj svetového veľtrhu spotrebnej elektroniky IFA 2008 – Consumer Electronics Unlimited. To najlepšie z veľtrhu vám ponúkame prostredníctvom fotoreportáže. Taktiež si prečítajte novú „férovú“ ponuku operátora O2, ktorej sa budeme podrobnejšie venovať v októbrovom vydaní.
Verím, že septembrové číslo bude pre vás všetkých opäť zaujímavým a ešte bohatším čítaním. Rozsah časopisu sme totiž rozšírili o ďalších osem strán, v ruke tak držíte prvé 84 stranové vydanie BCMOBIL & TECHBOX.
BCMOBIL & TECHBOX 9/2008 Editorial
Autor: Roman Calík
Možno sa vám úvod môjho editorialu nezdá najvhodnejší. Ospravedlňujem sa preto všetkým, ktorých sa tých pár viet mohlo dotknúť. Ale nedalo mi opísať príchod Apple iPhone 3G na Slovensko aspoň v týchto riadkoch inak, ako to bolo v skutočnosti. Nepamätám si totiž žiadny mobilný telefón, ktorý by bol toľko diskutovaný, komunikovaný a dokonca predávaný o polnoci. Sám som sa prišiel pozrieť pred predajne mobilných operátorov a vôbec ma neprekvapilo množstvo ľudí, ktorí boli ochotní stáť niekoľko hodín v rade a iPhone 3G si kúpiť medzi prvými na Slovensku kľudne i pred piatou ráno. V očiach prvých majiteľov sa nedal prehliadnuť pocit víťazstva či šťastia. Toto je marketing, ktorý si zaslúži pochvalu. V ponuke výrobcu Apple je iPhone 3G jediným mobilným telefónom a napriek tomu si vyslúžil nielen v laickej, ale i odbornej verejnosti rešpekt. Nie je dokonalý, a predsa je natoľko zaujímavý, že o ňom budeme ešte počuť a určite i v našej redakcii písať. Za najväčšiu konkurenčnú výhodu iPhonu považujem multi-dotykové ovládanie. Kto ho už vyskúšal určite vie, čo tým myslím. Prehliadanie fotografií, internetových stránok či výber skladieb z prehrávača iPod si jednoducho zamilujete.
Nechcem však, aby ste mali pocit, že aj BC-čko je celé len o iPhone. Nalistujte si preto aj iné recenzie, ktoré sme pre vás pripravili. Za pozornosť určite stojí Samsung i900, LG KF700 či manažérska Nokia E71. Novinkou je rubrika Retro recenzia, v ktorej sme testovali starý Ericsson T65. Leto síce už končí, ale na kúpu fotoaparátu je vždy správne obdobie. Zaujme vás najdostupnejšia zrkadlovka od Canonu, alebo širokouhlý kompakt Panasonic? Pripravili sme pre vás aj veľký prehľad až 21 notebookov. Vybrať a oceniť z nich tie najlepšie bolo veľmi ťažké, keďže už do samotného testovania sa dostala súčasná elita na našom trhu. Nezabudli sme ani na navigácie, kde sme pre vás pripravili recenzie dvoch malých, ale zato výkonných modelov. Tesne pred uzávierkou sme sa zúčastnili aj svetového veľtrhu spotrebnej elektroniky IFA 2008 – Consumer Electronics Unlimited. To najlepšie z veľtrhu vám ponúkame prostredníctvom fotoreportáže. Taktiež si prečítajte novú „férovú“ ponuku operátora O2, ktorej sa budeme podrobnejšie venovať v októbrovom vydaní.
Verím, že septembrové číslo bude pre vás všetkých opäť zaujímavým a ešte bohatším čítaním. Rozsah časopisu sme totiž rozšírili o ďalších osem strán, v ruke tak držíte prvé 84 stranové vydanie BCMOBIL & TECHBOX.
BCMOBIL & TECHBOX 9/2008 Editorial
Autor: Roman Calík
PC REVUE - OpenPark
O susedových kozách
Poznáte to známe príslovie: „Keď zdochla koza mne, nech zdochne aj susedovi.“ A satirik by dodal: „Alebo radšej dve...“ Snažím sa presviedčať sám seba, že to nie je typické slovenské príslovie, ktoré vystihuje mentalitu nášho národa, nie som však vo svojej snahe zatiaľ veľmi úspešný... A takisto sa snažím presviedčať, že to platilo kedysi dávno, možno v dobách Martina Kukučína, ale dnes to už neplatí, sme už ďalej, resp. vyššie (myslené mentálne), no obávam sa, že ani to celkom nie je pravda.
Notoricky známe sú súčasné príklady z hokeja – poznáme tradičné súperenie slovenského a českého „manšaftu“ na MS a aj naše emócie, keď tí „naši“ vypadnú, ale Česi postúpia ďalej. Vtedy veľká časť národa radšej fandí ich súperom, len aby Česi náhodou nezískali nejakú tú medailu, keď už tí „naši“ vypadli. Príkladov z iných oblastí života je na mraky.
Prednedávnom sme mali v PCR (č. 7/2008) a neskôr aj na ITnews.sk (id=55397) článok o nápade dvoch slovenských 17-ročných študentov, ktorí prišli s novým typom periférneho zariadenia. Ide o niečo medzi 3D myšou a rukavicou pre aplikácie virtuálnej reality. Zariadenie je konštrukčne veľmi jednoduché, ale umožňuje snímať pomocou jednej kamery naozaj všetky tri dimenzie, dokonca aj uhol natočenia ruky. Existujú podobné zariadenia, ktoré však buď snímajú iba 2D polohu, alebo ak aj 3D, tak buď potrebujú dve kamery, alebo sú konštrukčne oveľa náročnejšie, a teda aj drahšie. Toto zariadenie je v podstate konštrukčne veľmi jednoduché, a teda aj lacné, odhadované výrobné náklady sú na úrovni pár sto korún. Podstatné na tom všetkom je najmä nápad, ako jednoducho získať informácie o treťom rozmere a uhle natočenia s využitím bežne dostupného technického vybavenia. Mládenci sú momentálne v stave, že majú funkčný prototyp, demonštračný softvér a hľadajú výrobcu, ktorý by sa ich nápadu ujal a uviedol ho na trh.
Keď sme článok publikovali na webe, podľa predpokladov sa v diskusii k nemu spustila vášnivá a kontroverzná debata. Podľa predpokladov preto, lebo – ako je u nás známe – „úspech sa neodpúšťa“. V diskusii sa totiž objavilo nemálo „majstrov sveta“, ktorí celý nápad označili za „plagiát“, „odkopírovaný kvázi objav“ atď. Poprikladali niekoľko linkov na videoukážky akože pôvodných, originálnych a lepších zariadení, nevšimli si však, že všetky fungovali iba na princípe 2D snímania. V snahe znevážiť výsledok práce niekoho iného si pri argumentácii ani poriadne nenaštudovali danú problematiku. Iní sa ani nenamáhali pohľadať nejaké už „existujúce originálne zariadenia“ a obmedzili sa iba na hlúpe invektívy a urážky na adresu tých, ktorí na rozdiel od nich už niečo dokázali.
Poviete si, nič nové, to sa dalo čakať. V našich končinách je, žiaľ, ešte stále rozšírená závisť a neprajnosť, zhrnutá v spomenutom výstižnom hesle „úspech sa neodpúšťa“. Pravdupovediac, veľmi sa mi nepáči, že je takáto nízka charakterová vlastnosť vykresľovaná ako jedna z typických čŕt mentality nášho národa... :-(
Dá sa s tým niečo robiť? Je to vec mentálnej vyspelosti národa, ktorá sa profiluje desaťročia, ak nie stáročia? Nedá sa ten proces „dozrievania“ skrátiť, zrýchliť? Myslím si, resp. dúfam, že sa dá. V diskusii k článku na webe zaznelo množstvo obranných reakcií, ktoré sa zastávali mládencov, povzbudzovali ich, aby si z neprajných rečí nič nerobili, a odsudzovali autorov sarkastických komentárov. Celá diskusia sa nakoniec obrátila proti „majstrom sveta“, skončila sa obranou začínajúcich nádejných vývojárov. Mládenci síce asi boli spočiatku trochu rozčarovaní z prvých zlých reakcií, ale nakoniec sa ich verejnosť zastala a trochu preženiem, keď poviem, že „zobrala spravodlivosť do svojich rúk“. (Ibaže po bitke zostalo vo vzduchu trochu smradu...)
Práve to by mohla tá správna sila. Tlak verejnosti. Tej časti verejnosti, ktorej sú ešte stále blízke pozitívne hodnoty. Tej slušnej, ale väčšinou mlčiacej verejnosti. Mlčiacej asi preto, že rieši iné, dôležitejšie veci ako znevažovanie výsledkov niekoho úspešnejšieho. Alebo mlčiacej preto, lebo je pod jej úroveň vybavovať sa s niekým, kto nemá argumenty, ale dokáže hlasnejšie kričať. Na webových diskusiách sa však našťastie zatiaľ ešte nezaviedol HTML tag na nastavenie hlasitosti diskusného príspevku... :-) Takže sa počítajú iba vecné argumenty.
Pokiaľ nebudú existovať iné, lepšie formy pre verejné diskusie na rôzne celospoločenské témy, web asi aj naďalej zostane tou správnou platformou na výmenu názorov, formovanie spoločenského vedomia a dozrievanie národnej mentality tak, aby sme sa zbavili toho hanlivého porekadla o susedových kozách. Na to je však nevyhnutné, aby mlčiaca verejnosť bola menej mlčiaca a viac sa do takýchto diskusií zapájala a pomáhala tak názorovo formovať spoločnosť. A tie kozy za to predsa stoja, nie? :-)
Zdroj: TS PCR
PC REVUE 9/2008 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Poznáte to známe príslovie: „Keď zdochla koza mne, nech zdochne aj susedovi.“ A satirik by dodal: „Alebo radšej dve...“ Snažím sa presviedčať sám seba, že to nie je typické slovenské príslovie, ktoré vystihuje mentalitu nášho národa, nie som však vo svojej snahe zatiaľ veľmi úspešný... A takisto sa snažím presviedčať, že to platilo kedysi dávno, možno v dobách Martina Kukučína, ale dnes to už neplatí, sme už ďalej, resp. vyššie (myslené mentálne), no obávam sa, že ani to celkom nie je pravda.
Notoricky známe sú súčasné príklady z hokeja – poznáme tradičné súperenie slovenského a českého „manšaftu“ na MS a aj naše emócie, keď tí „naši“ vypadnú, ale Česi postúpia ďalej. Vtedy veľká časť národa radšej fandí ich súperom, len aby Česi náhodou nezískali nejakú tú medailu, keď už tí „naši“ vypadli. Príkladov z iných oblastí života je na mraky.
Prednedávnom sme mali v PCR (č. 7/2008) a neskôr aj na ITnews.sk (id=55397) článok o nápade dvoch slovenských 17-ročných študentov, ktorí prišli s novým typom periférneho zariadenia. Ide o niečo medzi 3D myšou a rukavicou pre aplikácie virtuálnej reality. Zariadenie je konštrukčne veľmi jednoduché, ale umožňuje snímať pomocou jednej kamery naozaj všetky tri dimenzie, dokonca aj uhol natočenia ruky. Existujú podobné zariadenia, ktoré však buď snímajú iba 2D polohu, alebo ak aj 3D, tak buď potrebujú dve kamery, alebo sú konštrukčne oveľa náročnejšie, a teda aj drahšie. Toto zariadenie je v podstate konštrukčne veľmi jednoduché, a teda aj lacné, odhadované výrobné náklady sú na úrovni pár sto korún. Podstatné na tom všetkom je najmä nápad, ako jednoducho získať informácie o treťom rozmere a uhle natočenia s využitím bežne dostupného technického vybavenia. Mládenci sú momentálne v stave, že majú funkčný prototyp, demonštračný softvér a hľadajú výrobcu, ktorý by sa ich nápadu ujal a uviedol ho na trh.
Keď sme článok publikovali na webe, podľa predpokladov sa v diskusii k nemu spustila vášnivá a kontroverzná debata. Podľa predpokladov preto, lebo – ako je u nás známe – „úspech sa neodpúšťa“. V diskusii sa totiž objavilo nemálo „majstrov sveta“, ktorí celý nápad označili za „plagiát“, „odkopírovaný kvázi objav“ atď. Poprikladali niekoľko linkov na videoukážky akože pôvodných, originálnych a lepších zariadení, nevšimli si však, že všetky fungovali iba na princípe 2D snímania. V snahe znevážiť výsledok práce niekoho iného si pri argumentácii ani poriadne nenaštudovali danú problematiku. Iní sa ani nenamáhali pohľadať nejaké už „existujúce originálne zariadenia“ a obmedzili sa iba na hlúpe invektívy a urážky na adresu tých, ktorí na rozdiel od nich už niečo dokázali.
Poviete si, nič nové, to sa dalo čakať. V našich končinách je, žiaľ, ešte stále rozšírená závisť a neprajnosť, zhrnutá v spomenutom výstižnom hesle „úspech sa neodpúšťa“. Pravdupovediac, veľmi sa mi nepáči, že je takáto nízka charakterová vlastnosť vykresľovaná ako jedna z typických čŕt mentality nášho národa... :-(
Dá sa s tým niečo robiť? Je to vec mentálnej vyspelosti národa, ktorá sa profiluje desaťročia, ak nie stáročia? Nedá sa ten proces „dozrievania“ skrátiť, zrýchliť? Myslím si, resp. dúfam, že sa dá. V diskusii k článku na webe zaznelo množstvo obranných reakcií, ktoré sa zastávali mládencov, povzbudzovali ich, aby si z neprajných rečí nič nerobili, a odsudzovali autorov sarkastických komentárov. Celá diskusia sa nakoniec obrátila proti „majstrom sveta“, skončila sa obranou začínajúcich nádejných vývojárov. Mládenci síce asi boli spočiatku trochu rozčarovaní z prvých zlých reakcií, ale nakoniec sa ich verejnosť zastala a trochu preženiem, keď poviem, že „zobrala spravodlivosť do svojich rúk“. (Ibaže po bitke zostalo vo vzduchu trochu smradu...)
Práve to by mohla tá správna sila. Tlak verejnosti. Tej časti verejnosti, ktorej sú ešte stále blízke pozitívne hodnoty. Tej slušnej, ale väčšinou mlčiacej verejnosti. Mlčiacej asi preto, že rieši iné, dôležitejšie veci ako znevažovanie výsledkov niekoho úspešnejšieho. Alebo mlčiacej preto, lebo je pod jej úroveň vybavovať sa s niekým, kto nemá argumenty, ale dokáže hlasnejšie kričať. Na webových diskusiách sa však našťastie zatiaľ ešte nezaviedol HTML tag na nastavenie hlasitosti diskusného príspevku... :-) Takže sa počítajú iba vecné argumenty.
Pokiaľ nebudú existovať iné, lepšie formy pre verejné diskusie na rôzne celospoločenské témy, web asi aj naďalej zostane tou správnou platformou na výmenu názorov, formovanie spoločenského vedomia a dozrievanie národnej mentality tak, aby sme sa zbavili toho hanlivého porekadla o susedových kozách. Na to je však nevyhnutné, aby mlčiaca verejnosť bola menej mlčiaca a viac sa do takýchto diskusií zapájala a pomáhala tak názorovo formovať spoločnosť. A tie kozy za to predsa stoja, nie? :-)
Zdroj: TS PCR
PC REVUE 9/2008 OpenPark
Autor: Martin Drobný
QUARK
To, že policajti na celom svete chytajú zločincov a predstierajú veľkú aktivitu v cestnej doprave je zjednodušené, ale – veľmi pravdivé. Policajti sa napriek rozličným podmienkam správajú ako jeden muž. Vzácna to zhoda, kiež by panovala napríklad aj pri hľadaní a postihovaní skutočných vinníkov dopravných nehôd.
Dopravná nehodovosť má charakter epidémie. Pri zmierňovaní a vzniku nehodovosti preto treba využiť postupy nasadzované pri epidémiách. Základom je prevencia – lenže tou nie je občasné rozdávanie citrónov našimi najmenšími alebo dojemné mávanie škôlkarov na vodičov. Prevenciou nie sú ani obrovské pokuty, to je represia! Ako vidno, neúčinná. Radikálne odoberanie vodičských preukazov by malo mať preventívny ráz! No prevenciou nie sú ani stále modernejšie radary na meranie rýchlosti. Sú to sofistikované hračky pre dospelých, určené na vyberanie pokút, plnenie štátneho rozpočtu a – robenie dojmu. Na cestách sa objavili nové radary, priam ukážkové policajné žalobaby. To bude pokút! Ale nie je to ani prevencia, ani výchova, ani hľadanie príčin vzniku nehôd a ich eliminovanie. Štatistiky hovoria nie o vysokej, ale neprimeranej rýchlosti, čo je dosť rozdielny údaj. V nehodovosti dominuje nesprávny spôsob jazdy. Čo keby sa konečne tam začali robiť radikálne opatrenia?
Stále sa zdokonaľujú aj prístroje na meranie alkoholu v dychu vodiča, no nehôd spôsobených alkoholom nie je veľa, väčšinou ich vyrába poloslepá štatistika.
Zaujímavý je aj folklór povolenej rýchlosti v osadách a okolo rýchlosti vôbec. Možno exaktne určiť, ako by sa malo jazdiť v dnešných osadách? Je logické, že čím bude rýchlosť väčšia, tým viac nehôd sa v osade, projektovanej na vozy s koňmi, stane. O to viac ľudí zahynie. Napríklad ročne 20. Ak znížia zákonodarcovia rýchlosť o 10 km/h a počet mŕtvych klesne, napríklad na 10 – budeme spokojní? 10 mŕtvych je akceptovateľných? Prečo? Podľa akých princípov? Ako dosiahnuť, aby nikto nezomrel? Znížiť rýchlosť vozidiel na 0 km/h. To však nejde, ale riešenie aj tak musí byť. Aj je – oddeliť vozidlá a chodcov, aby sa nemohli stretnúť a – vychovávať. Deti aj dospelých. Mimochodom, kde sú dopravné ihriská, ktoré dobre fungovali?
Ako vyzerajú nové komunikácie v nových mestských častiach? Vládne tu až dojemná symbióza áut a ľudí. A nehôd!
Prevencia spočíva aj v rade opatrení od výchovy cez technické riešenia až po represiu. Ak by každé auto malo povinne radar (tu by mali radary konečne zmysel), čo by kontroloval brzdnú dráhu vozidla a vzdialenosť od vozidla idúceho pred ním, odpadli by zrážky na autostrádach... Technologické zlepšenia v autách by mali mať preventívny charakter a nie zvyšovať výkon a spotrebu motorov.
Treba zlikvidovať vozovky, ktoré sa nazývajú „úseky častých dopravných nehôd“ a trestať všetkých, čo takýto nepodarok navrhli, schválili aj postavili. Tu by pokuty mali preventívny účinok.
Prevenciou by bolo aj namontovanie hoci i tisícok kamier a vyhodnocovanie toho, ako kto jazdí, ako sa správa na ceste. Verejne. Prevenciou môže byť aj legislatíva.
Treba zrušiť predstieranie záujmu o riešenie problému a – riešiť ho.
QUARK 9/2008 Editorial
Autor: Eduard Drobný
Dopravná nehodovosť má charakter epidémie. Pri zmierňovaní a vzniku nehodovosti preto treba využiť postupy nasadzované pri epidémiách. Základom je prevencia – lenže tou nie je občasné rozdávanie citrónov našimi najmenšími alebo dojemné mávanie škôlkarov na vodičov. Prevenciou nie sú ani obrovské pokuty, to je represia! Ako vidno, neúčinná. Radikálne odoberanie vodičských preukazov by malo mať preventívny ráz! No prevenciou nie sú ani stále modernejšie radary na meranie rýchlosti. Sú to sofistikované hračky pre dospelých, určené na vyberanie pokút, plnenie štátneho rozpočtu a – robenie dojmu. Na cestách sa objavili nové radary, priam ukážkové policajné žalobaby. To bude pokút! Ale nie je to ani prevencia, ani výchova, ani hľadanie príčin vzniku nehôd a ich eliminovanie. Štatistiky hovoria nie o vysokej, ale neprimeranej rýchlosti, čo je dosť rozdielny údaj. V nehodovosti dominuje nesprávny spôsob jazdy. Čo keby sa konečne tam začali robiť radikálne opatrenia?
Stále sa zdokonaľujú aj prístroje na meranie alkoholu v dychu vodiča, no nehôd spôsobených alkoholom nie je veľa, väčšinou ich vyrába poloslepá štatistika.
Zaujímavý je aj folklór povolenej rýchlosti v osadách a okolo rýchlosti vôbec. Možno exaktne určiť, ako by sa malo jazdiť v dnešných osadách? Je logické, že čím bude rýchlosť väčšia, tým viac nehôd sa v osade, projektovanej na vozy s koňmi, stane. O to viac ľudí zahynie. Napríklad ročne 20. Ak znížia zákonodarcovia rýchlosť o 10 km/h a počet mŕtvych klesne, napríklad na 10 – budeme spokojní? 10 mŕtvych je akceptovateľných? Prečo? Podľa akých princípov? Ako dosiahnuť, aby nikto nezomrel? Znížiť rýchlosť vozidiel na 0 km/h. To však nejde, ale riešenie aj tak musí byť. Aj je – oddeliť vozidlá a chodcov, aby sa nemohli stretnúť a – vychovávať. Deti aj dospelých. Mimochodom, kde sú dopravné ihriská, ktoré dobre fungovali?
Ako vyzerajú nové komunikácie v nových mestských častiach? Vládne tu až dojemná symbióza áut a ľudí. A nehôd!
Prevencia spočíva aj v rade opatrení od výchovy cez technické riešenia až po represiu. Ak by každé auto malo povinne radar (tu by mali radary konečne zmysel), čo by kontroloval brzdnú dráhu vozidla a vzdialenosť od vozidla idúceho pred ním, odpadli by zrážky na autostrádach... Technologické zlepšenia v autách by mali mať preventívny charakter a nie zvyšovať výkon a spotrebu motorov.
Treba zlikvidovať vozovky, ktoré sa nazývajú „úseky častých dopravných nehôd“ a trestať všetkých, čo takýto nepodarok navrhli, schválili aj postavili. Tu by pokuty mali preventívny účinok.
Prevenciou by bolo aj namontovanie hoci i tisícok kamier a vyhodnocovanie toho, ako kto jazdí, ako sa správa na ceste. Verejne. Prevenciou môže byť aj legislatíva.
Treba zrušiť predstieranie záujmu o riešenie problému a – riešiť ho.
QUARK 9/2008 Editorial
Autor: Eduard Drobný
QUARK - Redakčný monitor
Začiatkom leta bežala po internete senzačná správa o tom, že koncom prázdnin bude Mars vidno ako na dlani aj bez ďalekohľadu a ak to zmeškáte, najbližšiu možnosť o nejakých tristo rokov asi nestihnete. To tu už bolo, žiadne prekvapenie. Takéto „kváziseriózne“ vedecké informácie nie sú na internete ničím výnimočným. Ale keď oficiálna tlačová agentúra napíše, že vo vojenských lesoch už rastú huby, napríklad májovky, logicky sa vám vynára otázka, či publikovať v médiách môže naozaj každý, kto pozná abecedu.
Internet ako médium dokáže vytvoriť i dokonalú clonu anonymity, veď prináša okrem normálnych a užitočných informácií a správ aj nepreberné množstvo hlúpostí. Niektoré vznikajú zámerne, keď sa niekto rozhodne vystreliť si z ostatných a pustí do sveta správu hoci o živej a mŕtvej vode. Nedávno som dostala návod, ako pomocou plochej 4,5 voltovej batérie, zvončekového transformátora a kusa drôtu možno vyrábať živú vodu, ktorá lieči všetko, asi aj choroby, čo ešte len prídu. Recesia? Jasné, no keď toto dostanete od viacerých ľudí, ktorým nechýba potrebné vzdelanie, uvedomíte si, že nastáva éra prijímania netriedených informácií. Množstvo tých vzdelaných ľudí vážne uvažuje, že by očividná hlúposť mohla fungovať, byť pravdivá. Pamätáte sa na informáciu, že dvoma mobilmi možno uvariť vajíčko? – to tiež bola sila a predsa sa našli akceptanti tohto absurdného žartíka.
Osobitnú kategóriu tvoria kolegovia, ktorí si v snahe o čím väčší spravodajský výkon poriadne nevypočujú interviewovaného, neoveria si fakty a prinesú do redakcie polopravdy či polosprávy, ktoré musia prekvapiť aj zainteresovaných.
Toto si veľmi dobre uvedomujeme pri našej redakčnej práci a robíme všetko preto, aby sme tiež nevleteli do podobnej hlúposti. Verte, že to nie je vždy jednoduché, lebo často prichádzajú správy aj z renomovaných pracovísk, ktoré musíme dať dešifrovať našim odborným partnerom a spolupracovníkom, aby sme vedeli, o čo ide, čo je na veci podstatné, čo je zaujímavé a významné pre našich čitateľov. Držte nám palce, aby sme sa nástrahám recesistov a tých ostatných úspešne vyhli.
V tomto čísle Quarku je ďalšie DVD Futuris, dar Európskej komisie pre vedu a výskum vám, našim čitateľom. DVD má viacero významov. Okrem informačno-vzdelávacieho dobre poslúži ako jazyková cvičebnica, lebo je v siedmich jazykoch. Nezabudnite na tento rozmer a dovoľte prosbu – ak ste si DVD pozreli, pošlite ho ďalej, požičajte ho kolegom či priateľom, aby sa užitočné informácie, ktoré máte v rukách, šírili ďalej.
Všetkým, ktorí žijete v režime školských rokov, želám úspešný štart do tohto nového školského roka, veľa radosti, úspechov, dobrých výsledkov a trpezlivosti, ktorú budete potrebovať, či ste na jednej, či na druhej strane katedry. Aj náš Quark vám chce byť v tomto úsilí nápomocný.
JANA MATEJÍČKOVÁ
QUARK 9/2008 Redakčný monitor
Autor: Jana Matejíčková
Internet ako médium dokáže vytvoriť i dokonalú clonu anonymity, veď prináša okrem normálnych a užitočných informácií a správ aj nepreberné množstvo hlúpostí. Niektoré vznikajú zámerne, keď sa niekto rozhodne vystreliť si z ostatných a pustí do sveta správu hoci o živej a mŕtvej vode. Nedávno som dostala návod, ako pomocou plochej 4,5 voltovej batérie, zvončekového transformátora a kusa drôtu možno vyrábať živú vodu, ktorá lieči všetko, asi aj choroby, čo ešte len prídu. Recesia? Jasné, no keď toto dostanete od viacerých ľudí, ktorým nechýba potrebné vzdelanie, uvedomíte si, že nastáva éra prijímania netriedených informácií. Množstvo tých vzdelaných ľudí vážne uvažuje, že by očividná hlúposť mohla fungovať, byť pravdivá. Pamätáte sa na informáciu, že dvoma mobilmi možno uvariť vajíčko? – to tiež bola sila a predsa sa našli akceptanti tohto absurdného žartíka.
Osobitnú kategóriu tvoria kolegovia, ktorí si v snahe o čím väčší spravodajský výkon poriadne nevypočujú interviewovaného, neoveria si fakty a prinesú do redakcie polopravdy či polosprávy, ktoré musia prekvapiť aj zainteresovaných.
Toto si veľmi dobre uvedomujeme pri našej redakčnej práci a robíme všetko preto, aby sme tiež nevleteli do podobnej hlúposti. Verte, že to nie je vždy jednoduché, lebo často prichádzajú správy aj z renomovaných pracovísk, ktoré musíme dať dešifrovať našim odborným partnerom a spolupracovníkom, aby sme vedeli, o čo ide, čo je na veci podstatné, čo je zaujímavé a významné pre našich čitateľov. Držte nám palce, aby sme sa nástrahám recesistov a tých ostatných úspešne vyhli.
V tomto čísle Quarku je ďalšie DVD Futuris, dar Európskej komisie pre vedu a výskum vám, našim čitateľom. DVD má viacero významov. Okrem informačno-vzdelávacieho dobre poslúži ako jazyková cvičebnica, lebo je v siedmich jazykoch. Nezabudnite na tento rozmer a dovoľte prosbu – ak ste si DVD pozreli, pošlite ho ďalej, požičajte ho kolegom či priateľom, aby sa užitočné informácie, ktoré máte v rukách, šírili ďalej.
Všetkým, ktorí žijete v režime školských rokov, želám úspešný štart do tohto nového školského roka, veľa radosti, úspechov, dobrých výsledkov a trpezlivosti, ktorú budete potrebovať, či ste na jednej, či na druhej strane katedry. Aj náš Quark vám chce byť v tomto úsilí nápomocný.
JANA MATEJÍČKOVÁ
QUARK 9/2008 Redakčný monitor
Autor: Jana Matejíčková
PC REVUE
Podstatný je ľudský faktor
Prázdniny sa skončili, je tu čas návratu do škôl. Mesiac august má nálepku lenivý a je to čas, keď nikoho nezoženiete, veď treba ešte stihnúť dovolenku. Hlavne z dôvodu nedostatku ľudí v tomto období som sa dostal do pomerne zvláštnej situácie. Ešte pred rokmi som veľmi aktívne pracoval v oblasti, ktorá súvisí s energetikou, a mám možnosť vstupu aj do jadrovej elektrárne. Ľudia, s ktorými stále rád spolupracujem, ma požiadali, aby som sa zúčastnil na pravidelnej skúške, ktorá sa vykonáva vždy pri odstávke bloku jadrovej elektrárne. No, nemôžem povedať, že by som horel nadšením. Sú to akcie, ktoré bývajú časovo veľmi náročné, ste mimo domova i práce a všetci sú vlastne radi, keď sa to skončí. Navyše sme už vtedy riadne finišovali s týmto vydaním PC REVUE. Ale keď to fakt musí byť a súvisí s tým osud strednej Európy, prosím – privolil som.
Môj vstup do primárnej zóny bol už neplatný, naposledy som tu bol tak pred 7 rokmi. Musel som ho obnoviť, teda absolvovať zdravotnú prehliadku a odborné skúšky. Primárna zóna je oblasť bezprostredne pri reaktore, kde sa môže vyskytnúť zvýšená rádioaktivita. Pre osoby, ktoré sem vstupujú, musí byť zabezpečená ochrana pri práci. OK, toto som zvládol, na školení som sa dozvedel aj o rozsiahlej modernizácii pri kontrole vstupu. Ostávalo už len čakať, kedy príde tá pravá chvíľa a ja opäť vstúpim do „primáru“. Ako iste tušíte, celkom „ízy“ to nebolo. Už dávnejšie som si všimol, že priťahujem hraničné situácie, ktoré sa len tak nestanú. Kolegovia, s ktorými som absolvoval novinárske cesty, by vám to potvrdili.
Nadišiel deň D. Skúška, ktorú sme mali absolvovať, sa mala začať – ako inak – v nedeľu napoludnie. Spolu s kolegami sme dorazili na miesto a začali sa pripravovať na nosenie množstva snímačov, káblov, meracej ústredne a notebooku cez kopu schodov a rôznych chodbičiek. Predtým však treba vojsť do primárnej zóny, čo preložené do ľudskej reči znamená, že všetko civilné ošatenie si necháte v šatni, dostanete pracovnú súpravu, topánky, trenky, ponožky, rukavice a prilbu. Ako hovorí môj kolega: „To máš lepšie ako v tom Googli, čo si dakedy opisoval. Tu ťa aj kompletne ošatia, na to Google ešte nemá...“ Pred vstupom na prezliekanie do pracovnej výbavy sa však musíte vybaviť dozimetrom – prístrojom, ktorý meria, akú dávku rádioaktívneho žiarenia ste počas práce v kontrolovanom pásme dostali. A tu u mňa nastal kameň úrazu. Od čias, keď som tu bol naposledy, pretieklo Váhom veľa vody. Mierne chaotické ručné vyberanie dozimetrov je teraz nahradené moderným automatom, ktorý vydáva príslušný kus na základe kódu nasnímaného z identifikačnej karty. Napodobňoval som kolegov a snažil sa vybrať dozimeter. Na rozdiel od nich však mne automat zahlásil: neplatná identifikačná karta. Nepomohlo ani desaťkrát opakované snímanie karty, automat trval na svojom. To už prišla k automatu aj obsluha a spolu so mnou analyzovala, čo je to za problém. Ako som sa vlastne dostal až na toto miesto, keď moja karta je neplatná? Ako je možné, že som napísaný na pracovnom príkaze, keď vlastne neexistujem? Odpovedí zatiaľ nebolo. Kolegovia sa ponáhľali do práce, v tejto chvíli som už nebol pre nich pomocou, ale zdržujúcou príťažou. Ostal som tak sám, len v (civilných) trenkách, v podstate som nemal ako ísť ďalej. Či sa s mojou neplatnou kartou dostanem stadiaľto vôbec von, to som ešte netušil. Pamätáte si scénu zo Spielbergovho Terminálu, kde bol Tom Hanks občanom Krakosie a zmenou zriadenia nemohol prejsť cez kontrolu ani dnu, ani von? To som bol vtedy ja, len nie celkom na JFK. A hoci som sa dovtedy strašne ponáhľal, ani neviem ako, zrazu som mal kopu času. Skúsil som vstúpiť do primárnej zóny bez vybratého dozimetra. Vstupnému turniketu som ukázal kartu, odpoveď bola jasná – neplatná karta. Tento turniket mal však ďalšie možnosti, hlavne bol vybavený klávesnicou. Kód, ktorý sa z karty načítava, je vlastne rodné číslo zakódované do čiarok. A tu sa číslo dalo zadať aj cez klávesnicu. To som aj urobil a ajhľa – zrazu som vstal z popola. Mechanizmus ma rozpoznal, vedel, že mám oprávnenie na vstup, ale veru vedel aj to, že nemám vybraný dozimeter, a teda ma nepustí ďalej ani za celý svet. Už som začal tušiť, kde je pes zakopaný – kód na karte nie je moje rodné číslo. Kontrolný mechanizmus ma slušne požiadal, aby som sa vrátil späť a vybral dozimeter. Šikovná mašinka – len keby tak ešte poradila, ako na to. Automat na dozimetre totiž nemal žiadnu klávesnicu, tu bolo jedine čítacie zariadenie.
Najľahšie riešenie by bolo vystaviť novú kartu so správnym kódom, ale príslušná kancelária je otvorená len v bežnom pracovnom čase. Veď uznajte, bola nedeľa poobede, vrchol dovolenkovej sezóny, vonku svietilo slnko tak, že už krajšie ani nemohlo. Kto by teraz sedel v kancelárii a vydával mi správnu kartu? Bol som však už dobrú hodinu uväznený na šatni, bosý, len v trenkách ako Tarzan, stále snívajúci o svojom dozimetri. V takejto situácii hľadáte akúkoľvek slamôčku, ktorej sa dá chytiť. Obsluhe som trpezlivo vysvetlil celý problém, spolu sme si prešli všetky moje pokusy a odhalenie podstaty problému. A ochota riešiť stav tu evidentne bola, veď koniec koncov naveky som tam ostať ani nemohol... Po ďalšej hodine telefonátov (dokonca zamestnancom domov) a opakovanom vysvetľovaní mojej netradičnej situácie rôznym osobám sme sa dostali k riešeniu. Dostanem špeciálny dozimeter, ktorý sa ručne vydáva pri pobyte v oblasti so zvýšenou radiáciou, do „primáru“ vstúpim manuálnym odblokovaním a hneď ráno v pondelok si vybavím svoj vstup, odovzdám dozimeter na spracovanie a tento údaj sa osobitne započíta do mojej dávky. Tak sa aj stalo, po dvoch hodinách som sa pripojil ku kolegom a o štvrtej ráno sme šťastne vychádzali von. Doobeda som potom prišiel vybaviť vstup, posledná číslica môjho rodného čísla bola skutočne nesprávna. Ako vysvitlo, pri vstupe mimo pásma sa číta vždy magnetický pásik z opačnej strany karty a tam bolo všetko OK. Preto som sa aj ľahko dostal až k vstupu do kontrolovanej zóny. Za minútku som však už mal nový vstup, s ktorým som ešte v ten deň s pocitom zadosťučinenia vybral môj skutočný dozimeter, ako nôž maslom prešiel všetkými kontrolami a v pohode absolvoval aj ukončenie merania.
Pozor teda na modernizáciu, vždy je dobré mať aj zadné vrátka na riešenie netradičného stavu. Obsluha počas tejto zmeny si však poradila, je jasné, že elektráreň je v dobrých rukách. Keď im už bolo jasné, že je to len administratívna chyba a ja mám všetky oprávnenia, naozaj mi ochotne pomohli. Nezabudnite, nemôžete bezvýhradne veriť moderným strojom, v krízových situáciách aj tak všetko závisí len od ľudí.
Príjemné čítanie septembrového vydania vám praje
Ondrej Macko, 19. 8. 2008
PC REVUE 9/2008 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Prázdniny sa skončili, je tu čas návratu do škôl. Mesiac august má nálepku lenivý a je to čas, keď nikoho nezoženiete, veď treba ešte stihnúť dovolenku. Hlavne z dôvodu nedostatku ľudí v tomto období som sa dostal do pomerne zvláštnej situácie. Ešte pred rokmi som veľmi aktívne pracoval v oblasti, ktorá súvisí s energetikou, a mám možnosť vstupu aj do jadrovej elektrárne. Ľudia, s ktorými stále rád spolupracujem, ma požiadali, aby som sa zúčastnil na pravidelnej skúške, ktorá sa vykonáva vždy pri odstávke bloku jadrovej elektrárne. No, nemôžem povedať, že by som horel nadšením. Sú to akcie, ktoré bývajú časovo veľmi náročné, ste mimo domova i práce a všetci sú vlastne radi, keď sa to skončí. Navyše sme už vtedy riadne finišovali s týmto vydaním PC REVUE. Ale keď to fakt musí byť a súvisí s tým osud strednej Európy, prosím – privolil som.
Môj vstup do primárnej zóny bol už neplatný, naposledy som tu bol tak pred 7 rokmi. Musel som ho obnoviť, teda absolvovať zdravotnú prehliadku a odborné skúšky. Primárna zóna je oblasť bezprostredne pri reaktore, kde sa môže vyskytnúť zvýšená rádioaktivita. Pre osoby, ktoré sem vstupujú, musí byť zabezpečená ochrana pri práci. OK, toto som zvládol, na školení som sa dozvedel aj o rozsiahlej modernizácii pri kontrole vstupu. Ostávalo už len čakať, kedy príde tá pravá chvíľa a ja opäť vstúpim do „primáru“. Ako iste tušíte, celkom „ízy“ to nebolo. Už dávnejšie som si všimol, že priťahujem hraničné situácie, ktoré sa len tak nestanú. Kolegovia, s ktorými som absolvoval novinárske cesty, by vám to potvrdili.
Nadišiel deň D. Skúška, ktorú sme mali absolvovať, sa mala začať – ako inak – v nedeľu napoludnie. Spolu s kolegami sme dorazili na miesto a začali sa pripravovať na nosenie množstva snímačov, káblov, meracej ústredne a notebooku cez kopu schodov a rôznych chodbičiek. Predtým však treba vojsť do primárnej zóny, čo preložené do ľudskej reči znamená, že všetko civilné ošatenie si necháte v šatni, dostanete pracovnú súpravu, topánky, trenky, ponožky, rukavice a prilbu. Ako hovorí môj kolega: „To máš lepšie ako v tom Googli, čo si dakedy opisoval. Tu ťa aj kompletne ošatia, na to Google ešte nemá...“ Pred vstupom na prezliekanie do pracovnej výbavy sa však musíte vybaviť dozimetrom – prístrojom, ktorý meria, akú dávku rádioaktívneho žiarenia ste počas práce v kontrolovanom pásme dostali. A tu u mňa nastal kameň úrazu. Od čias, keď som tu bol naposledy, pretieklo Váhom veľa vody. Mierne chaotické ručné vyberanie dozimetrov je teraz nahradené moderným automatom, ktorý vydáva príslušný kus na základe kódu nasnímaného z identifikačnej karty. Napodobňoval som kolegov a snažil sa vybrať dozimeter. Na rozdiel od nich však mne automat zahlásil: neplatná identifikačná karta. Nepomohlo ani desaťkrát opakované snímanie karty, automat trval na svojom. To už prišla k automatu aj obsluha a spolu so mnou analyzovala, čo je to za problém. Ako som sa vlastne dostal až na toto miesto, keď moja karta je neplatná? Ako je možné, že som napísaný na pracovnom príkaze, keď vlastne neexistujem? Odpovedí zatiaľ nebolo. Kolegovia sa ponáhľali do práce, v tejto chvíli som už nebol pre nich pomocou, ale zdržujúcou príťažou. Ostal som tak sám, len v (civilných) trenkách, v podstate som nemal ako ísť ďalej. Či sa s mojou neplatnou kartou dostanem stadiaľto vôbec von, to som ešte netušil. Pamätáte si scénu zo Spielbergovho Terminálu, kde bol Tom Hanks občanom Krakosie a zmenou zriadenia nemohol prejsť cez kontrolu ani dnu, ani von? To som bol vtedy ja, len nie celkom na JFK. A hoci som sa dovtedy strašne ponáhľal, ani neviem ako, zrazu som mal kopu času. Skúsil som vstúpiť do primárnej zóny bez vybratého dozimetra. Vstupnému turniketu som ukázal kartu, odpoveď bola jasná – neplatná karta. Tento turniket mal však ďalšie možnosti, hlavne bol vybavený klávesnicou. Kód, ktorý sa z karty načítava, je vlastne rodné číslo zakódované do čiarok. A tu sa číslo dalo zadať aj cez klávesnicu. To som aj urobil a ajhľa – zrazu som vstal z popola. Mechanizmus ma rozpoznal, vedel, že mám oprávnenie na vstup, ale veru vedel aj to, že nemám vybraný dozimeter, a teda ma nepustí ďalej ani za celý svet. Už som začal tušiť, kde je pes zakopaný – kód na karte nie je moje rodné číslo. Kontrolný mechanizmus ma slušne požiadal, aby som sa vrátil späť a vybral dozimeter. Šikovná mašinka – len keby tak ešte poradila, ako na to. Automat na dozimetre totiž nemal žiadnu klávesnicu, tu bolo jedine čítacie zariadenie.
Najľahšie riešenie by bolo vystaviť novú kartu so správnym kódom, ale príslušná kancelária je otvorená len v bežnom pracovnom čase. Veď uznajte, bola nedeľa poobede, vrchol dovolenkovej sezóny, vonku svietilo slnko tak, že už krajšie ani nemohlo. Kto by teraz sedel v kancelárii a vydával mi správnu kartu? Bol som však už dobrú hodinu uväznený na šatni, bosý, len v trenkách ako Tarzan, stále snívajúci o svojom dozimetri. V takejto situácii hľadáte akúkoľvek slamôčku, ktorej sa dá chytiť. Obsluhe som trpezlivo vysvetlil celý problém, spolu sme si prešli všetky moje pokusy a odhalenie podstaty problému. A ochota riešiť stav tu evidentne bola, veď koniec koncov naveky som tam ostať ani nemohol... Po ďalšej hodine telefonátov (dokonca zamestnancom domov) a opakovanom vysvetľovaní mojej netradičnej situácie rôznym osobám sme sa dostali k riešeniu. Dostanem špeciálny dozimeter, ktorý sa ručne vydáva pri pobyte v oblasti so zvýšenou radiáciou, do „primáru“ vstúpim manuálnym odblokovaním a hneď ráno v pondelok si vybavím svoj vstup, odovzdám dozimeter na spracovanie a tento údaj sa osobitne započíta do mojej dávky. Tak sa aj stalo, po dvoch hodinách som sa pripojil ku kolegom a o štvrtej ráno sme šťastne vychádzali von. Doobeda som potom prišiel vybaviť vstup, posledná číslica môjho rodného čísla bola skutočne nesprávna. Ako vysvitlo, pri vstupe mimo pásma sa číta vždy magnetický pásik z opačnej strany karty a tam bolo všetko OK. Preto som sa aj ľahko dostal až k vstupu do kontrolovanej zóny. Za minútku som však už mal nový vstup, s ktorým som ešte v ten deň s pocitom zadosťučinenia vybral môj skutočný dozimeter, ako nôž maslom prešiel všetkými kontrolami a v pohode absolvoval aj ukončenie merania.
Pozor teda na modernizáciu, vždy je dobré mať aj zadné vrátka na riešenie netradičného stavu. Obsluha počas tejto zmeny si však poradila, je jasné, že elektráreň je v dobrých rukách. Keď im už bolo jasné, že je to len administratívna chyba a ja mám všetky oprávnenia, naozaj mi ochotne pomohli. Nezabudnite, nemôžete bezvýhradne veriť moderným strojom, v krízových situáciách aj tak všetko závisí len od ľudí.
Príjemné čítanie septembrového vydania vám praje
Ondrej Macko, 19. 8. 2008
PC REVUE 9/2008 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)