Milí čitatelia,
V marcovom čísle sme vám priniesli veľkú reportáž z Mobile World Congress 2008 priamo z Barcelony. Ako ste si mohli prečítať, o mobilné novinky nebola núdza a určite ste si medzi nimi našli svojho favorita. Ešte skôr než časopis opustil tlačiareň a dostal sa až k vám, sme sa naplno vrhli na ďalší lov noviniek, tentokrát na CeBIT 2008 do nemeckého Hannoveru, ktorý sa koná každoročne už od roku 1986. Neočakávali sme však veľa, pretože 3GSM World Congress, resp. v súčasnosti už Mobile World Congress, je práve tým miestom, kde sa “vystrieľajú” najdôležitejší hráči z oblasti mobilnej komunikácie. Najviac mobilných noviniek si na CeBIT pripravil málo známy výrobca mobilných telefónov General Mobile, v ktorého ponuke sú najmä telefóny fungujúce s dvoma SIM kartami súčasne. Mobil na 2 SIM karty sme našli aj v stánku Samsung a príjemne nás prekvapila skutočnosť, že novinka Samsung D880 Duos, žnejúca predajné úspechy v Rusku, sa dostane aj na Slovensko. Bude to prvý mobil fungujúci na 2 SIM karty od významného výrobcu, na test si však musíte počkať ešte mesiac.
Ak sa zaujímate o GPS navigácie, CeBIT 2008 by vás rozhodne nesklamal. Navigácie si ukrojili plochu veľkú približne ako celá bratislavská Incheba. Zaujímavý bol nielen hardvér, ale i softvér, kde dominovali mapové podklady s 3D modelmi budov. Maďarská spoločnosť Nav N Go do novinky iGO 8 zakomponovala dokonca i niekoľko budov zo Slovenska. Ak vám nepostačí množstvo informácií o GPS a navigáciách v aktuálnom čísle, môžete sa tešiť na náš prvý špeciál NAVIBOX, ktorý vydáme už za pár týždňov.
V aktuálnom čísle by som vás rád upozornil najmä na veľký SÚBOJ TITANOV, kde sa stretli dva najvybavenejšie komunikátory súčasnosti, Nokia E90 a HTC TyTN II. Ak ste si nestihli pozrieť stránku www.mobilroka.sk, kde sme zverejnili výsledky prvého ročníka ankety čitateľov internetových denníkov Fony.sk, MOBIL.sk, mobil. SME.sk a časopisov DiGi REVUE, BCMOBIL & TECHBOX, a 3G Centrum, vedzte, že už poznáme päticu víťazných telefónov s titulom Mobil roka 2007. V mene celej komisie, ktorá nominovala súťažné telefóny, by som vám rád poďakoval za vysokú účasť a už teraz sa tešíme na ďalší ročník.
Príjemné čítanie vám za celú redakciu praje
Roman Calík
šéfredaktor
BCMOBIL & TECHBOX 4/2008 Editorial
Autor: Roman Calík
utorok 1. apríla 2008
PC REVUE - OpenPark
Hra so zápalkami
Predstavte si malého chlapca, ktorý spoznáva svet okolo seba, objavil zaujímavú škatuľku, ktorú už videl u „dospelákov“, a nedá mu nevyskúšať ju. Zápalka vzbĺkne, krásne horí, plameň sa postupne nebezpečne približuje ku končekom prstov. Chlapec ju buď včas sfúkne, alebo neodolá pozerať sa na plamienok až do konca. A potom s bolestným prekvapením ju odhodí ďaleko od seba. A zápalka buď zhasne, alebo pokračuje v začatom diele ďalej na koberci, záclonách...
Presne táto paralela mi napadne, keď sa pozerám na odvekú túžbu ľudstva spoznať svet okolo seba. Za posledné desaťročia sa totiž objavilo toľko príkladov, keď táto snaha doviedla ľudstvo na hranicu katastrofy, až je neuveriteľné, že sa zatiaľ vďakabohu nič definitívne nestalo. Klasický príklad je jadrová energia. Okrem toho historická skúsenosť dokazuje, že vedecko-technický pokrok, žiaľ, často v závese za sebou ťahá aj zapáchajúci balíček problémov a nechcených dôsledkov, ktoré sú akousi „odplatou“ za pozitívny prínos pokroku. V tomto smere ako dobrý príklad poslúži objav antibiotík, ich masívne, veľakrát neopodstatnené užívanie a vznik následnej rezistencie organizmu. Ďalších príkladov je na mraky: predĺženie životnosti potravín pridávaním konzervačných látok, zvyšovanie odolnosti rastlín a živočíchov proti škodcom či chorobám genetickou modifikáciu atď. Zvýšené nebezpečenstvo takéhoto typu pokroku tkvie v tom, že sa jeho účinky môžu prejaviť až v dlhodobom horizonte, hoci niektoré prejavy sú očividné už teraz, napr. zvyšujúci sa výskyt alergií v rámci populácie.
Absolútne neznámy „zapáchajúci balíček“ dôsledkov môžu priniesť nanotechnológie. Ich pozitívnych prínosov je strašne veľa, ale stále málo sa hovorí aj o „vedľajších účinkoch“. Pred pár rokmi preletela médiami správa, že v opaľovacích krémoch boli nájdené nanočastice, ktoré vytvárali voľné radikály a následne poškodzovali DNA. Interakciou nanočastíc so živým organizmom dochádza k ich prestupu cez povrch tela a následne do jednotlivých orgánov, pričom sa tvoria voľné radikály, ktoré môžu likvidovať živé bunky. Niektoré nanočastice dokážu zlikvidovať aj baktérie a v prípade ich nekontrolovaná infiltrácia do pôdnej mikroflóry môže mať nedozerné následky v poľnohospodárstve.
Takéto technológie sú, samozrejme, lákavé pre armádu a už boli medializované plány vyvinúť zbrane na báze nanotechnológií. Jeden z množstva projektov má za cieľ vytvoriť armádu inteligentných, vyzbrojených autonómnych nanobotov, ktorých budú vysielať na záškodnícke misie hlboko do územia nepriateľa. Čo sa stane, ak sa vymknú spod kontroly, to sa dozvieme pravdepodobne v najbližšom katastrofickom trileri Made in Hollywood... V prípade, že nanoboti naozaj získajú potenciál autonómnej existencie a samoreprodukcie, pri ich infiltrácii do voľného prostredia môžu predstavovať väčšie nebezpečenstvo ako jadrové zbrane. Problémom okrem toho je, že počet krajín, ktoré sa zaoberajú nanotechnológiami, je oveľa väčší ako počet krajín v jadrovom klube. Navyše neexistuje žiadna dohoda či agentúra, ktorá by obmedzovala a kontrolovala prístup „nebezpečných“ krajín k týmto technológiám, tak ako to je v prípade Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu. Účinok jadrových zbraní je okamžitý, zjavný, viditeľný a merateľný. Negatívny účinok nanotechnológií môže byť postupný, nenápadný, skoro neviditeľný, ťažko merateľný, ale ešte viac zničujúci. Potenciál hrozby z nekontrolovaného a nezodpovedného výskumu či tajného využívania zbraní na báze nanotechnológií je tak ešte väčší.
Nebolo mojím úmyslom strašiť verejnosť, na druhej strane sa zbavme ilúzie, že je všetko pod kontrolou, že sa naši vládni predstavitelia o nás postarajú a že nás naša armáda spolu s NATO ochráni pred každým nebezpečenstvom... Je úlohou odbornej aj laickej verejnosti na tieto hrozby poukazovať a spolu s médiami vytvárať tlak na vybudovanie kontrolných mechanizmov, ktoré by mohli predísť prípadnej nie nereálnej katastrofe.
Takisto som nechcel negativizovať snahu spoznávať svet, len som chcel poukázať na to, že pri radosti z nových objavov a vynálezov spríjemňujúcich náš život treba pamätať aj na nechcené dôsledky, ktoré vedecko-technický pokrok prináša. Rovnako si nemyslím, že možno obmedzovať ľudskú zvedavosť a túžbu po poznaní sveta, musíme sa však naučiť väčšej zodpovednosti, aby sme vedeli včas posúdiť, že tú zápalku už treba naozaj sfúknuť...
Zdroj: TS PCR
PC REVUE 4/2008 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Predstavte si malého chlapca, ktorý spoznáva svet okolo seba, objavil zaujímavú škatuľku, ktorú už videl u „dospelákov“, a nedá mu nevyskúšať ju. Zápalka vzbĺkne, krásne horí, plameň sa postupne nebezpečne približuje ku končekom prstov. Chlapec ju buď včas sfúkne, alebo neodolá pozerať sa na plamienok až do konca. A potom s bolestným prekvapením ju odhodí ďaleko od seba. A zápalka buď zhasne, alebo pokračuje v začatom diele ďalej na koberci, záclonách...
Presne táto paralela mi napadne, keď sa pozerám na odvekú túžbu ľudstva spoznať svet okolo seba. Za posledné desaťročia sa totiž objavilo toľko príkladov, keď táto snaha doviedla ľudstvo na hranicu katastrofy, až je neuveriteľné, že sa zatiaľ vďakabohu nič definitívne nestalo. Klasický príklad je jadrová energia. Okrem toho historická skúsenosť dokazuje, že vedecko-technický pokrok, žiaľ, často v závese za sebou ťahá aj zapáchajúci balíček problémov a nechcených dôsledkov, ktoré sú akousi „odplatou“ za pozitívny prínos pokroku. V tomto smere ako dobrý príklad poslúži objav antibiotík, ich masívne, veľakrát neopodstatnené užívanie a vznik následnej rezistencie organizmu. Ďalších príkladov je na mraky: predĺženie životnosti potravín pridávaním konzervačných látok, zvyšovanie odolnosti rastlín a živočíchov proti škodcom či chorobám genetickou modifikáciu atď. Zvýšené nebezpečenstvo takéhoto typu pokroku tkvie v tom, že sa jeho účinky môžu prejaviť až v dlhodobom horizonte, hoci niektoré prejavy sú očividné už teraz, napr. zvyšujúci sa výskyt alergií v rámci populácie.
Absolútne neznámy „zapáchajúci balíček“ dôsledkov môžu priniesť nanotechnológie. Ich pozitívnych prínosov je strašne veľa, ale stále málo sa hovorí aj o „vedľajších účinkoch“. Pred pár rokmi preletela médiami správa, že v opaľovacích krémoch boli nájdené nanočastice, ktoré vytvárali voľné radikály a následne poškodzovali DNA. Interakciou nanočastíc so živým organizmom dochádza k ich prestupu cez povrch tela a následne do jednotlivých orgánov, pričom sa tvoria voľné radikály, ktoré môžu likvidovať živé bunky. Niektoré nanočastice dokážu zlikvidovať aj baktérie a v prípade ich nekontrolovaná infiltrácia do pôdnej mikroflóry môže mať nedozerné následky v poľnohospodárstve.
Takéto technológie sú, samozrejme, lákavé pre armádu a už boli medializované plány vyvinúť zbrane na báze nanotechnológií. Jeden z množstva projektov má za cieľ vytvoriť armádu inteligentných, vyzbrojených autonómnych nanobotov, ktorých budú vysielať na záškodnícke misie hlboko do územia nepriateľa. Čo sa stane, ak sa vymknú spod kontroly, to sa dozvieme pravdepodobne v najbližšom katastrofickom trileri Made in Hollywood... V prípade, že nanoboti naozaj získajú potenciál autonómnej existencie a samoreprodukcie, pri ich infiltrácii do voľného prostredia môžu predstavovať väčšie nebezpečenstvo ako jadrové zbrane. Problémom okrem toho je, že počet krajín, ktoré sa zaoberajú nanotechnológiami, je oveľa väčší ako počet krajín v jadrovom klube. Navyše neexistuje žiadna dohoda či agentúra, ktorá by obmedzovala a kontrolovala prístup „nebezpečných“ krajín k týmto technológiám, tak ako to je v prípade Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu. Účinok jadrových zbraní je okamžitý, zjavný, viditeľný a merateľný. Negatívny účinok nanotechnológií môže byť postupný, nenápadný, skoro neviditeľný, ťažko merateľný, ale ešte viac zničujúci. Potenciál hrozby z nekontrolovaného a nezodpovedného výskumu či tajného využívania zbraní na báze nanotechnológií je tak ešte väčší.
Nebolo mojím úmyslom strašiť verejnosť, na druhej strane sa zbavme ilúzie, že je všetko pod kontrolou, že sa naši vládni predstavitelia o nás postarajú a že nás naša armáda spolu s NATO ochráni pred každým nebezpečenstvom... Je úlohou odbornej aj laickej verejnosti na tieto hrozby poukazovať a spolu s médiami vytvárať tlak na vybudovanie kontrolných mechanizmov, ktoré by mohli predísť prípadnej nie nereálnej katastrofe.
Takisto som nechcel negativizovať snahu spoznávať svet, len som chcel poukázať na to, že pri radosti z nových objavov a vynálezov spríjemňujúcich náš život treba pamätať aj na nechcené dôsledky, ktoré vedecko-technický pokrok prináša. Rovnako si nemyslím, že možno obmedzovať ľudskú zvedavosť a túžbu po poznaní sveta, musíme sa však naučiť väčšej zodpovednosti, aby sme vedeli včas posúdiť, že tú zápalku už treba naozaj sfúknuť...
Zdroj: TS PCR
PC REVUE 4/2008 OpenPark
Autor: Martin Drobný
QUARK - Redakčný monitor
V minulých dňoch som medzi poštou našla list od matky, ktorá popisuje dialóg svojich dvoch detí. Išlo v ňom o to, čo chcú deti čítať, čo musia a čo nechcú. Dvaja súrodenci, 16- a 18-roční, obaja stredoškoláci, sa vo všeličom nezhodli, no svorne tvrdili, že texty podobné tým, aké uverejňuje aj Quark, sú nudné, na figu a že načo sa tu vôbec niekto snaží. Matka, zhodou okolností učiteľka matematiky a fyziky na gymnáziu, sa vraj rozplakala, keď si vypočula rezolútne stanoviská svojich detí. Darmo sa ona doma snažila deti od malička viesť k hodnotám, vplyv sociálneho prostredia jej detí bol mocnejší. V liste sa ma pýta, či nastal koniec kultúry a vzdelanosti u nás, prečo panujú takéto názory medzi mladými, kto za to môže a vôbec, čo si o tom myslím. Má jej práca v škole potom vôbec nejaký zmysel? Majú jej deti šancu vzdať sa negatívnych vzorov? Píše, že sa dobre pamätá na obdobie svojej mladosti. Mládež vždy rebelovala, proti niečomu protestovala, ale takýto mohutný nezáujem o nič je predsa len silná káva.
Hm, nečíta sa to dobre. No nie je žiadnym tajomstvom, že časť mládeže je zmätená touto chaotickou dobou. Preto miesto normálneho chodenia do školy, prípravy na budúce povolanie a prežívanie najkrajších chvíľ mladosti pestuje bezbrehý nihilizmus. Utieka sa k úpadkovej kultúre od neforemného obliekania, cez pesničky, ktoré s hudbou nemajú nič spoločné (ba ich úbohé texty dosahujú, s prepáčením, kanálovú úroveň), až po názory, že všetko je blbosť – školou počnúc a pomocou v domácnosti končiac. Nič normálne ju nezaujíma, nebaví. Títo mladí sa hneď chcú mať dobre, užiť si čo najviac a od všetkého mať pokoj. Chápem aj matkin – čitateľkin žiaľ a rozčarovanie. Sama k tomu niekedy nemám ďaleko, lebo i ja sa stretávam, a dokonca v médiach, s niečím, čo by klasický filozof vyjadril stručne o tempora, o mores. Mládež je obraz spoločnosti, a keď máme pocit, že niečo nie je v poriadku, pozrime sa do zrkadla. Všetci, no najmä tí, ktorí v honbe za ziskom vymieňajú mladým ľuďom názory, vytvárajú falošné obrazy života a hlavne robia všetko preto, aby bola mladá generácia manipulovateľná. Žijem vo veľkom meste, tu je toho najviac. Mohla by som pokračovať takýmto „hriemaním zo stolca šéfredaktorského“ (aby som parafrázovala ďalšieho klasika), ale našťastie chodievam do škôl rôznych stupňov, kde stretávam aj normálnych ľudí. Môj pesimizmus vyvracajú tieto decká, študenti i dospelí, ktorí nepodľahli duchovnej rakovine, naopak, tešia sa výbornému zdraviu. Viem, že jeden argument nezaváži, ale predsa: v Bratislave jestvuje takmer sto folklórnych súborov udržiavajúcich ľudové tradície z celého Slovenska. Fungujú i ďalšie tanečné či dramatické krúžky, ani Základné umelecké školy zatiaľ nezívajú prázdnotou. Na viacerých podujatiach som videla sláčikové kvartetá vynikajúcej úrovne. Existujú stovky dobrovoľníkov (stredoškolákov i vysokoškolákov), ktorí sa v krúžkoch venujú mladším kamarátom úplne zadarmo. Stále sú tu mladí športovci, ktorí vstávajú za svitania na tréningy a podstupujú život plný odriekania, aby dosiahli svoj cieľ. A keďže sledujem aj výsledky našich budúcich mladých vedcoch na predmetových olympiádach a rôznych medzinárodných súťažiach, odkiaľ nosia medaily, viem, že sa netreba o našu budúcnosť obávať. Že sa o tom nikde nepíše a nehovorí? Že majú mladí málo informácii o pozitívnych príkladoch? O tom už bola v Quarku reč. Žiaľ, tieto veci nie sú natoľko senzačné, aby to kolegovia v iných médiách spomínali častejšie, na väčšom priestore. No možno vďaka známemu zákonu akcie a reakcie sa tomu dobrému vo veľkej miere a napriek všetkému u nás stále darí. Hádam to bude mať raz vplyv i na terajších mladých z predošlých smutných úvah. Veď o zmysle našej práce tu v redakcii svedčí pribúdajúci počet čitateľov.
Nefalšovaný záujem o „nudné“ témy vidíme aj na návštevnosti špecializovanej webovej stránky www.equark.sk, na ktorej pribudli veselé videá. Pozrite sa na ne a ak viete o niečom, čo by tam patrilo, napíšte nám.
QUARK 4/2008 Redakčný monitor
Autor: Jana Matejíčková
Hm, nečíta sa to dobre. No nie je žiadnym tajomstvom, že časť mládeže je zmätená touto chaotickou dobou. Preto miesto normálneho chodenia do školy, prípravy na budúce povolanie a prežívanie najkrajších chvíľ mladosti pestuje bezbrehý nihilizmus. Utieka sa k úpadkovej kultúre od neforemného obliekania, cez pesničky, ktoré s hudbou nemajú nič spoločné (ba ich úbohé texty dosahujú, s prepáčením, kanálovú úroveň), až po názory, že všetko je blbosť – školou počnúc a pomocou v domácnosti končiac. Nič normálne ju nezaujíma, nebaví. Títo mladí sa hneď chcú mať dobre, užiť si čo najviac a od všetkého mať pokoj. Chápem aj matkin – čitateľkin žiaľ a rozčarovanie. Sama k tomu niekedy nemám ďaleko, lebo i ja sa stretávam, a dokonca v médiach, s niečím, čo by klasický filozof vyjadril stručne o tempora, o mores. Mládež je obraz spoločnosti, a keď máme pocit, že niečo nie je v poriadku, pozrime sa do zrkadla. Všetci, no najmä tí, ktorí v honbe za ziskom vymieňajú mladým ľuďom názory, vytvárajú falošné obrazy života a hlavne robia všetko preto, aby bola mladá generácia manipulovateľná. Žijem vo veľkom meste, tu je toho najviac. Mohla by som pokračovať takýmto „hriemaním zo stolca šéfredaktorského“ (aby som parafrázovala ďalšieho klasika), ale našťastie chodievam do škôl rôznych stupňov, kde stretávam aj normálnych ľudí. Môj pesimizmus vyvracajú tieto decká, študenti i dospelí, ktorí nepodľahli duchovnej rakovine, naopak, tešia sa výbornému zdraviu. Viem, že jeden argument nezaváži, ale predsa: v Bratislave jestvuje takmer sto folklórnych súborov udržiavajúcich ľudové tradície z celého Slovenska. Fungujú i ďalšie tanečné či dramatické krúžky, ani Základné umelecké školy zatiaľ nezívajú prázdnotou. Na viacerých podujatiach som videla sláčikové kvartetá vynikajúcej úrovne. Existujú stovky dobrovoľníkov (stredoškolákov i vysokoškolákov), ktorí sa v krúžkoch venujú mladším kamarátom úplne zadarmo. Stále sú tu mladí športovci, ktorí vstávajú za svitania na tréningy a podstupujú život plný odriekania, aby dosiahli svoj cieľ. A keďže sledujem aj výsledky našich budúcich mladých vedcoch na predmetových olympiádach a rôznych medzinárodných súťažiach, odkiaľ nosia medaily, viem, že sa netreba o našu budúcnosť obávať. Že sa o tom nikde nepíše a nehovorí? Že majú mladí málo informácii o pozitívnych príkladoch? O tom už bola v Quarku reč. Žiaľ, tieto veci nie sú natoľko senzačné, aby to kolegovia v iných médiách spomínali častejšie, na väčšom priestore. No možno vďaka známemu zákonu akcie a reakcie sa tomu dobrému vo veľkej miere a napriek všetkému u nás stále darí. Hádam to bude mať raz vplyv i na terajších mladých z predošlých smutných úvah. Veď o zmysle našej práce tu v redakcii svedčí pribúdajúci počet čitateľov.
Nefalšovaný záujem o „nudné“ témy vidíme aj na návštevnosti špecializovanej webovej stránky www.equark.sk, na ktorej pribudli veselé videá. Pozrite sa na ne a ak viete o niečom, čo by tam patrilo, napíšte nám.
QUARK 4/2008 Redakčný monitor
Autor: Jana Matejíčková
QUARK
Milí priatelia,
na, mimochodom, veľmi dobrej televíznej stanici Spektrum som nedávno sledoval pásmo o moderných bojových prostriedkoch. Boli tam bezpilotné lietadlá, obojživelné pásové vozidlá s množstvom zbraní a rakiet, dokonca robotický vojak, ktorý sa pohyboval na pásoch, niesol úctyhodný zbraňový arzenál, bol diaľkovo riadený a keď ho zasiahli, nebolo treba skladať zástavu do trojuholníka a odovzdávať smutným príbuzným. Na inom mieste som našiel materiál o nových ponorkách. Jedna z veľmocí nasadzuje do služby ponorky, ktoré môžu nepretržite plávať a vsadené palivo vydrží počas celej životnosti ponorky. Iná využíva doteraz nie veľmi používané palivové články. Z ponoriek miznú periskopy a nahradzujú ich zložité systémy radarov, sonarov a ktovie čoho ešte. Dalo by sa pokračovať ďalej, ale je to stále o tom istom – najmocnejšie štáty sveta napriek oficiálnym vyhláseniam zbroja ako divé, predháňajú sa kto z koho, vedia, že zbrane sú najlepší kšeft, ktorý dokáže rozhýbať aj ekonomiku, no nedokáže vyriešiť problém hladujúcich vo vlastných štátoch, nehovoriac o tých, čo zomierajú na nedostatok potravy a liekov vo svete.
Spoznávanie nových zbraňových systémov je z odborného hľadiska fascinujúce. Sofistikované riešenia, množstvo telekomunikačnej techniky a iných výmyslov na jednom mieste nenájdeme nikde inde ako v zbraniach. Pritom to, čo predstavia verejnosti, je už takmer zastarané, pretože najnovšie zbrane sú utajené.
O to však nejde. Zaujímavé je, kde sa v človeku berie tá potreba zabíjať. Bojové operácie sú mocenským pokračovaním presadzovania vlastnej politiky. Ktovie, kedy príde čas, že sa nebudú vyrábať zbrane, ktoré sú, mimochodom, často použité proti krajine, kde ich vyrobili, ale že sa potenciál ľudského génia využije oveľa rozumnejšie? Čo k tomu treba?
Ako sa len tie časy menia. Pred pár desiatkami rokov Francúzi hovorili cherchez la femme (vo voľnom preklade – za všetkým hľadajte ženu), dnes to už neplatí, lebo správny slogan súčasnosti je – za všetkým hľadajte peniaze. Našťastie, život vo svojej dokonalosti spochybňuje toto tvrdenie, pretože za peniaze si všetko nemožno kúpiť. V známej pesničke sa spieva, že šťastie je krásna vec, ale peniaze si zaň nekúpiš. Je to nádherná parabola, nedalo mi ju nespomenúť, no rád by som lovcom peňazí pripomenul, že ani v našej rozvinutej vedecko-technickej dobe si nemožno kúpiť zdravie, lásku, priateľstvo, oddanosť, dobrú náladu, východ slnka a mnoho a mnoho vecí, ktoré podmieňujú existenciu života a robia ho krajším. A to veľmi dobre a jasne dokumentuje, že spravodlivosť jestvuje.
Váš
Eduard Drobný
QUARK 4/2008 Editorial
Autor: Eduard Drobný
na, mimochodom, veľmi dobrej televíznej stanici Spektrum som nedávno sledoval pásmo o moderných bojových prostriedkoch. Boli tam bezpilotné lietadlá, obojživelné pásové vozidlá s množstvom zbraní a rakiet, dokonca robotický vojak, ktorý sa pohyboval na pásoch, niesol úctyhodný zbraňový arzenál, bol diaľkovo riadený a keď ho zasiahli, nebolo treba skladať zástavu do trojuholníka a odovzdávať smutným príbuzným. Na inom mieste som našiel materiál o nových ponorkách. Jedna z veľmocí nasadzuje do služby ponorky, ktoré môžu nepretržite plávať a vsadené palivo vydrží počas celej životnosti ponorky. Iná využíva doteraz nie veľmi používané palivové články. Z ponoriek miznú periskopy a nahradzujú ich zložité systémy radarov, sonarov a ktovie čoho ešte. Dalo by sa pokračovať ďalej, ale je to stále o tom istom – najmocnejšie štáty sveta napriek oficiálnym vyhláseniam zbroja ako divé, predháňajú sa kto z koho, vedia, že zbrane sú najlepší kšeft, ktorý dokáže rozhýbať aj ekonomiku, no nedokáže vyriešiť problém hladujúcich vo vlastných štátoch, nehovoriac o tých, čo zomierajú na nedostatok potravy a liekov vo svete.
Spoznávanie nových zbraňových systémov je z odborného hľadiska fascinujúce. Sofistikované riešenia, množstvo telekomunikačnej techniky a iných výmyslov na jednom mieste nenájdeme nikde inde ako v zbraniach. Pritom to, čo predstavia verejnosti, je už takmer zastarané, pretože najnovšie zbrane sú utajené.
O to však nejde. Zaujímavé je, kde sa v človeku berie tá potreba zabíjať. Bojové operácie sú mocenským pokračovaním presadzovania vlastnej politiky. Ktovie, kedy príde čas, že sa nebudú vyrábať zbrane, ktoré sú, mimochodom, často použité proti krajine, kde ich vyrobili, ale že sa potenciál ľudského génia využije oveľa rozumnejšie? Čo k tomu treba?
Ako sa len tie časy menia. Pred pár desiatkami rokov Francúzi hovorili cherchez la femme (vo voľnom preklade – za všetkým hľadajte ženu), dnes to už neplatí, lebo správny slogan súčasnosti je – za všetkým hľadajte peniaze. Našťastie, život vo svojej dokonalosti spochybňuje toto tvrdenie, pretože za peniaze si všetko nemožno kúpiť. V známej pesničke sa spieva, že šťastie je krásna vec, ale peniaze si zaň nekúpiš. Je to nádherná parabola, nedalo mi ju nespomenúť, no rád by som lovcom peňazí pripomenul, že ani v našej rozvinutej vedecko-technickej dobe si nemožno kúpiť zdravie, lásku, priateľstvo, oddanosť, dobrú náladu, východ slnka a mnoho a mnoho vecí, ktoré podmieňujú existenciu života a robia ho krajším. A to veľmi dobre a jasne dokumentuje, že spravodlivosť jestvuje.
Váš
Eduard Drobný
QUARK 4/2008 Editorial
Autor: Eduard Drobný
PC REVUE
Tak tu by som chcel pracovať aj ja
Keď sa tak obzriem za seba na najsilnejší zážitok za posledný mesiac, bola to jednoznačne návšteva v centrále Google v Kalifornii. Táto spoločnosť je natoľko úspešná, že ju pozná asi väčšina ľudí a slovo „gúgliť“ je aj u nás synonymom k vyhľadaniu hocičoho na internete. Na návštevu som dorazil práve v čase obeda a Googleplex, ako sa sídlo spoločnosti nazýva, mi na prvý pohľad pripadalo ako systém vzájomne prepojených reštaurácií. Pristihol som sa pri myšlienke, že je tu asi svetový zraz kuchárov, ktorí sa práve vtedy rozhodli svoje umenie demonštrovať cez internet. Len mi akosi nesedeli všetky tie reštauračné budovy a množstvo ľudí, ktorí si s obľubou pochutnávali na jedle.
V Googleplexe som sa prihlásil na recepcii a trpezlivo sedel v čakárni. Priamo naproti mne bol chladiaci automat s nápojmi, na Ameriku teda riadne nezdravo zdravými. Žiadny kofeínový nápoj, do dvoch tretín naplnený kopou obrovských ľadových kociek, ale naozaj normálne džúsy z ozajstného ovocia. Náhle som pocítil neodolateľný smäd, len mi bolo čudné, že automat nemá otvor na hádzanie mincí. Nebadane som očkom preskúmal, že dvere nie sú ničím blokované proti otvoreniu, navyše recepčná do čakárne nevidela. No teda, zase asi snívam... Čakal som teda, kedy zazvoní ten odporný budík o siedmej ráno a pošle ma do práce. :) Ale nie, nespal som, budík bol vzdialený tak 10 000 km, ten ma asi nezobudí. Poznáte to, ak je také ľahké zobrať si, ste náhle v pomykove. Radšej som teda slušne zašiel k recepčnej a spýtal sa jej, kde môžem za nápoj zaplatiť. Vytreštila na mňa oči, keďže však stále nemám ten pravý kalifornský prízvuk, pochopila, že som tu asi prvýkrát, a hneď dodala: „Ó, to je zadarmo, zoberte si, koľko chcete.“ Zobral som si teda radšej hneď dva kusy, veď som Slovák a večer je ešte ďaleko... :) Vtedy už prišla po mňa moja sprievodkyňa Peťka. Podľa mena je jasné, že je Slovenka, v Googli už pracuje dlhšie ako skúsená vývojárka a rada sa ma ujala. Mailoval som s ňou pred naším stretnutím pomerne dosť, stále mi nešlo do hlavy to zdrobnené meno, ale vysvetlenie bolo jednoduché. Ako Peťka je v Google jediná, z toho mäkčeňa v mene vraj mali trochu hokej aj administrátori – no a potom vraj Google vie o nás všetko... :) Mala na sebe úplne nové tričko s logom Google a bola naň patrične hrdá. Dostávajú ho zamestnanci pri postupe na vyššiu pozíciu, je to istá forma nefinančnej odmeny, čo je tu dosť bežné. Už predtým sme sa dohodli, že naše stretnutie začneme obedom, ale netušil som, čo to presne znamená. V Googleplexe sme prešli najmenej štyri tematicky ladené reštaurácie, ani v jednej sme sa nezastavili. Keď už, tak už! Skončili sme v jednej fakt maličkej, kde sa kuchári doslova maznali s jedlom. Asi to vedelo viacero zamestnancov a bol tu celkom pekný rad. Peťka nezaprela slovenský pôvod a správne rozhodla, že nie je nevyhnutné napchávať sa pred obedom šalátmi, pri ktorých bolo najviac ľudí. Polievka a dve hlavné jedlá budú pre nás tak akurát a to sme dostali ihneď. Ešte aj teraz som na pobavenie ostatných hľadal nejakú pokladňu, kde by som za jedlo zaplatil, prípadne dôslednú kontrolu, ktorá by si minimálne na vzorke mojej krvi overila, že som skutočne návšteva. Ale nič, všetko zadarmo a pre každého. Peťka mi vysvetlila, že o stravu pre zamestnancov je úplne postarané a majú možnosť pozvať si aj návštevu. Po krátkom obede sme pokračovali v prehliadke Googleplexu. Už som začal chápať, o čo tu asi ide, a tak ma neprekvapili telocvične, v ktorých utužovali telo a ducha zamestnanci v pracovnom čase a to aj s osobným trénerom. Rovnako som sa zmieril s pohľadom na množstvo ľudí diskutujúcich na firemnej terase ako pri oslave nového roka. Dozvedel som sa, že zamestnanci môžu posielať „slimačiu“ papierovú poštu zadarmo, vymeniť olej v aute v práci, môžu si doniesť do práce zvieratko alebo vyprať veci vo firemnej práčovni s donáškou do kancelárie, pričom Google zaplatí pracie prostriedky. V centrálnej práčovni sa bol pozrieť aj prezident Bill Clinton, takže som asi nebol jediný, komu to zo začiatku nešlo do hlavy. Uznanlivo som hľadel na masážne kreslá pre zamestnancov, bicykle a elektrické skútre, lekárske služby zadarmo či kaderníctvo priamo v Googleplexe a agentúru na organizáciu voľného času. Chápavo som sledoval biliardový stôl v jednej z mnohých kaviarní s kávou a čajom, jasné, že zadarmo v ľubovoľnom množstve. Rozumel som všadeprítomnej recyklácii a využívaniu ekologických zdrojov energií. Dorazilo ma až to, keď mi Peťka ukázala skrinky, kde sú umiestnené tričká s logom Google. Boli totiž prázdne, keďže je o ne veľký záujem. Nad nimi malý oznam, aby ste boli ohľaduplní a zobrali si max. dva kusy. Nad skrinkami bola webová kamera a konečne som si pomyslel: „Tak tu ich sledujú, či si tých tričiek neberú veľa, a potom nespratníkov vypočúvajú!“ Peťka ma však opravila – tá kamera tu bola preto, aby zamestnanci vedeli, kedy sa skrinky napĺňajú, a mohli si vo vhodnom čase vybrať to svoje obľúbené. :) Totálne som už rezignoval pri firemnom bazéne s protiprúdom.
Treba sa však pozrieť na veci aj z druhej strany. Každý zamestnanec Google musí mať výsledky, inak tu nemá čo hľadať. Dostať miesto v Google nie je jednoduché, ale prísť oň môžete oveľa ľahšie. Hoci to tak z môjho rozprávania asi nevyzerá, pracuje sa tu riadne tvrdo. Zamestnávateľ vytvára optimálne podmienky, čaká však excelentné výsledky. V podstate je to také splynutie osobného a pracovného života, ktoré je pravdepodobne tým skutočným katalyzátorom úspechu Google. Všetko je o ľuďoch, ich nadšení a možností uplatniť sa. Google to vie a ťaží z toho, pravda, takéto niečo nie je ľahké zmanažovať. Myslím, že na Slovensku je množstvo firiem, ktoré by si mohli zobrať príklad. Je, prirodzene, oveľa jednoduchšie zošnurovať zamestnancov kopou predpisov, kontrolovať termín príchodu a odchodu, ale v skutočnosti nevedieť o ich problémoch a nevyužívať naplno ich potenciál. Kompletná kultúra Google asi vyžaduje dosť peňazí na bohatom trhu, ale ako inšpirácia je to zaujímavé.
Bola to pre mňa príležitosť nakuknúť do firmy budúcnosti. Keď som bol ešte malý a v škole ma učili, ako raz vybudujeme komunizmus, predstavoval som si to podobne. Ibaže u nás sa to nakoniec zvrtlo úplne inak a všetci vieme, ako sa to skončilo. O Goolge i celom Silicon Valley si prečítate viac v špeciálnom článku v tomto vydaní.
Prajem vám príjemné čítanie aprílového vydania a toto fakt nebol prvý apríl
17. marca 2008
Ondrej Macko
PC REVUE 4/2008 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Keď sa tak obzriem za seba na najsilnejší zážitok za posledný mesiac, bola to jednoznačne návšteva v centrále Google v Kalifornii. Táto spoločnosť je natoľko úspešná, že ju pozná asi väčšina ľudí a slovo „gúgliť“ je aj u nás synonymom k vyhľadaniu hocičoho na internete. Na návštevu som dorazil práve v čase obeda a Googleplex, ako sa sídlo spoločnosti nazýva, mi na prvý pohľad pripadalo ako systém vzájomne prepojených reštaurácií. Pristihol som sa pri myšlienke, že je tu asi svetový zraz kuchárov, ktorí sa práve vtedy rozhodli svoje umenie demonštrovať cez internet. Len mi akosi nesedeli všetky tie reštauračné budovy a množstvo ľudí, ktorí si s obľubou pochutnávali na jedle.
V Googleplexe som sa prihlásil na recepcii a trpezlivo sedel v čakárni. Priamo naproti mne bol chladiaci automat s nápojmi, na Ameriku teda riadne nezdravo zdravými. Žiadny kofeínový nápoj, do dvoch tretín naplnený kopou obrovských ľadových kociek, ale naozaj normálne džúsy z ozajstného ovocia. Náhle som pocítil neodolateľný smäd, len mi bolo čudné, že automat nemá otvor na hádzanie mincí. Nebadane som očkom preskúmal, že dvere nie sú ničím blokované proti otvoreniu, navyše recepčná do čakárne nevidela. No teda, zase asi snívam... Čakal som teda, kedy zazvoní ten odporný budík o siedmej ráno a pošle ma do práce. :) Ale nie, nespal som, budík bol vzdialený tak 10 000 km, ten ma asi nezobudí. Poznáte to, ak je také ľahké zobrať si, ste náhle v pomykove. Radšej som teda slušne zašiel k recepčnej a spýtal sa jej, kde môžem za nápoj zaplatiť. Vytreštila na mňa oči, keďže však stále nemám ten pravý kalifornský prízvuk, pochopila, že som tu asi prvýkrát, a hneď dodala: „Ó, to je zadarmo, zoberte si, koľko chcete.“ Zobral som si teda radšej hneď dva kusy, veď som Slovák a večer je ešte ďaleko... :) Vtedy už prišla po mňa moja sprievodkyňa Peťka. Podľa mena je jasné, že je Slovenka, v Googli už pracuje dlhšie ako skúsená vývojárka a rada sa ma ujala. Mailoval som s ňou pred naším stretnutím pomerne dosť, stále mi nešlo do hlavy to zdrobnené meno, ale vysvetlenie bolo jednoduché. Ako Peťka je v Google jediná, z toho mäkčeňa v mene vraj mali trochu hokej aj administrátori – no a potom vraj Google vie o nás všetko... :) Mala na sebe úplne nové tričko s logom Google a bola naň patrične hrdá. Dostávajú ho zamestnanci pri postupe na vyššiu pozíciu, je to istá forma nefinančnej odmeny, čo je tu dosť bežné. Už predtým sme sa dohodli, že naše stretnutie začneme obedom, ale netušil som, čo to presne znamená. V Googleplexe sme prešli najmenej štyri tematicky ladené reštaurácie, ani v jednej sme sa nezastavili. Keď už, tak už! Skončili sme v jednej fakt maličkej, kde sa kuchári doslova maznali s jedlom. Asi to vedelo viacero zamestnancov a bol tu celkom pekný rad. Peťka nezaprela slovenský pôvod a správne rozhodla, že nie je nevyhnutné napchávať sa pred obedom šalátmi, pri ktorých bolo najviac ľudí. Polievka a dve hlavné jedlá budú pre nás tak akurát a to sme dostali ihneď. Ešte aj teraz som na pobavenie ostatných hľadal nejakú pokladňu, kde by som za jedlo zaplatil, prípadne dôslednú kontrolu, ktorá by si minimálne na vzorke mojej krvi overila, že som skutočne návšteva. Ale nič, všetko zadarmo a pre každého. Peťka mi vysvetlila, že o stravu pre zamestnancov je úplne postarané a majú možnosť pozvať si aj návštevu. Po krátkom obede sme pokračovali v prehliadke Googleplexu. Už som začal chápať, o čo tu asi ide, a tak ma neprekvapili telocvične, v ktorých utužovali telo a ducha zamestnanci v pracovnom čase a to aj s osobným trénerom. Rovnako som sa zmieril s pohľadom na množstvo ľudí diskutujúcich na firemnej terase ako pri oslave nového roka. Dozvedel som sa, že zamestnanci môžu posielať „slimačiu“ papierovú poštu zadarmo, vymeniť olej v aute v práci, môžu si doniesť do práce zvieratko alebo vyprať veci vo firemnej práčovni s donáškou do kancelárie, pričom Google zaplatí pracie prostriedky. V centrálnej práčovni sa bol pozrieť aj prezident Bill Clinton, takže som asi nebol jediný, komu to zo začiatku nešlo do hlavy. Uznanlivo som hľadel na masážne kreslá pre zamestnancov, bicykle a elektrické skútre, lekárske služby zadarmo či kaderníctvo priamo v Googleplexe a agentúru na organizáciu voľného času. Chápavo som sledoval biliardový stôl v jednej z mnohých kaviarní s kávou a čajom, jasné, že zadarmo v ľubovoľnom množstve. Rozumel som všadeprítomnej recyklácii a využívaniu ekologických zdrojov energií. Dorazilo ma až to, keď mi Peťka ukázala skrinky, kde sú umiestnené tričká s logom Google. Boli totiž prázdne, keďže je o ne veľký záujem. Nad nimi malý oznam, aby ste boli ohľaduplní a zobrali si max. dva kusy. Nad skrinkami bola webová kamera a konečne som si pomyslel: „Tak tu ich sledujú, či si tých tričiek neberú veľa, a potom nespratníkov vypočúvajú!“ Peťka ma však opravila – tá kamera tu bola preto, aby zamestnanci vedeli, kedy sa skrinky napĺňajú, a mohli si vo vhodnom čase vybrať to svoje obľúbené. :) Totálne som už rezignoval pri firemnom bazéne s protiprúdom.
Treba sa však pozrieť na veci aj z druhej strany. Každý zamestnanec Google musí mať výsledky, inak tu nemá čo hľadať. Dostať miesto v Google nie je jednoduché, ale prísť oň môžete oveľa ľahšie. Hoci to tak z môjho rozprávania asi nevyzerá, pracuje sa tu riadne tvrdo. Zamestnávateľ vytvára optimálne podmienky, čaká však excelentné výsledky. V podstate je to také splynutie osobného a pracovného života, ktoré je pravdepodobne tým skutočným katalyzátorom úspechu Google. Všetko je o ľuďoch, ich nadšení a možností uplatniť sa. Google to vie a ťaží z toho, pravda, takéto niečo nie je ľahké zmanažovať. Myslím, že na Slovensku je množstvo firiem, ktoré by si mohli zobrať príklad. Je, prirodzene, oveľa jednoduchšie zošnurovať zamestnancov kopou predpisov, kontrolovať termín príchodu a odchodu, ale v skutočnosti nevedieť o ich problémoch a nevyužívať naplno ich potenciál. Kompletná kultúra Google asi vyžaduje dosť peňazí na bohatom trhu, ale ako inšpirácia je to zaujímavé.
Bola to pre mňa príležitosť nakuknúť do firmy budúcnosti. Keď som bol ešte malý a v škole ma učili, ako raz vybudujeme komunizmus, predstavoval som si to podobne. Ibaže u nás sa to nakoniec zvrtlo úplne inak a všetci vieme, ako sa to skončilo. O Goolge i celom Silicon Valley si prečítate viac v špeciálnom článku v tomto vydaní.
Prajem vám príjemné čítanie aprílového vydania a toto fakt nebol prvý apríl
17. marca 2008
Ondrej Macko
PC REVUE 4/2008 Editorial
Autor: Ondrej Macko
sobota 1. marca 2008
BCMOBIL & TECHBOX
Už po tretíkrát sa začiatkom februára stala Barcelona miestom najväčšieho a najvýznamnejšieho telekomunikačného kongresu, tentokrát pod upraveným názvom MOBILE WORLD CONGRESS. Každý, kto vo svete mobilných technológií niečo znamená, alebo je práve na štartovacej dráhe, si takéto jedinečné podujatie určite nenechal ujsť. Na MWC 2008 sa stretlo viac ako 1300 vystavovateľov zo 183 krajín, výrobcovia mobilných telefónov, navigačných zariadení a príslušenstva, mobilní operátori či dodávatelia hardvérových a softvérových riešení, spojených s mobilnými telefónmi a službami mobilnej komunikácie. Najvýznamnejší výrobcovia ako Nokia, Samsung, Sony Ericsson, LG či HTC predstavili celkom 26 nových telefónov, pričom nechýbali ďalšie kúsky od Toshiby, Alcatelu či Sagemu. Najväčším prekvapením bolo určite predstavenie dobre utajovaného smartfónu Sony Ericsson XPERIA X1 s operačným systémom Windows Mobile a vylepšeným dotykovým ovládaním. Najbližšia budúcnosť prinesie ešte väčšie rozšírenie navigačných riešení, preto napríklad všetky štyri novinky Nokia ponúkajú GPS prijímač. Na kongrese hralo prím dotykové ovládanie, Samsung a LG predstavili nové modely so špeciálnou dotykovou plochou nahrádzajúcou štandardné funkčné tlačidlá pod displejom. Nášmu fotoaparátu ani záujmu neunikol tiež rolovací displej v mobilnom zariadení či DLP projektor, s ktorým sa už čoskoro stretneme aj v mobilných telefónoch. Zrýchlia sa i mobilné dátové služby, najbližšia budúcnosť bude pravdepodobne patriť práve technológii LTE, o ktorej si môžete prečítať i samostatný článok.
Vráťme sa však do súčasnosti. Z noviniek na našom trhu sme pre vás vybrali 8 najzaujímavejších mobilných zariadení. Okrem luxusnej Nokie 8800 Arte si môžete prečítať podrobné recenzie smartfónov s QWERTY klávesnicou Samsung i780 či HTC S730. Nechýbajú ani hudobné telefóny vrátane štýlovej novinky Sony Ericsson W890i a navyše sme pre vás testovali i desiatku reproduktorov k mobilom. V rubrike TECHBOX sa nám stretli dva odolné produkty, kamera Panasonic a notebook Dell. Ak uvažujete o kúpe novej tlačiarne, prečítajte si Veľký prehľad multifunkčných tlačiarní na Slovensku. Poradíme vám, na čo sa zamerať pri ich kúpe a taktiež vyberáme konkrétne produkty z ponuky piatich výrobcov.
BCMOBIL & TECHBOX vám ako prvý prináša skúsenosti s jedinou navigáciou, ktorá ponúka i cúvaciu kameru, DreimGO DG220GC. Nemohli sme vynechať ani navigáciu od Nokie, ktorá prekvapí najmä multimediálnou výbavou. Taktiež vás určite poteší množstvo noviniek v katalógu navigácií, ktorý, rovnako ako katalóg telefónov, neustále aktualizujeme. Ak sa zaujímate o navigácie, určite si nenechajte ujsť nový časopis o GPS a navigáciách - NAVIBOX, ktorý sa už o pár týždňov objaví vo vašich stánkoch i v sieti našich partnerských predajní.
Príjemné čítanie technologického magazínu moderného životného štýlu
vám za celú redakciu praje
Roman Calík
šéfredaktor
BCMOBIL & TECHBOX 3/2008 Editorial
Autor: Roman Calík
Vráťme sa však do súčasnosti. Z noviniek na našom trhu sme pre vás vybrali 8 najzaujímavejších mobilných zariadení. Okrem luxusnej Nokie 8800 Arte si môžete prečítať podrobné recenzie smartfónov s QWERTY klávesnicou Samsung i780 či HTC S730. Nechýbajú ani hudobné telefóny vrátane štýlovej novinky Sony Ericsson W890i a navyše sme pre vás testovali i desiatku reproduktorov k mobilom. V rubrike TECHBOX sa nám stretli dva odolné produkty, kamera Panasonic a notebook Dell. Ak uvažujete o kúpe novej tlačiarne, prečítajte si Veľký prehľad multifunkčných tlačiarní na Slovensku. Poradíme vám, na čo sa zamerať pri ich kúpe a taktiež vyberáme konkrétne produkty z ponuky piatich výrobcov.
BCMOBIL & TECHBOX vám ako prvý prináša skúsenosti s jedinou navigáciou, ktorá ponúka i cúvaciu kameru, DreimGO DG220GC. Nemohli sme vynechať ani navigáciu od Nokie, ktorá prekvapí najmä multimediálnou výbavou. Taktiež vás určite poteší množstvo noviniek v katalógu navigácií, ktorý, rovnako ako katalóg telefónov, neustále aktualizujeme. Ak sa zaujímate o navigácie, určite si nenechajte ujsť nový časopis o GPS a navigáciách - NAVIBOX, ktorý sa už o pár týždňov objaví vo vašich stánkoch i v sieti našich partnerských predajní.
Príjemné čítanie technologického magazínu moderného životného štýlu
vám za celú redakciu praje
Roman Calík
šéfredaktor
BCMOBIL & TECHBOX 3/2008 Editorial
Autor: Roman Calík
PC REVUE - OpenPark
Červenú alebo modrú?
Ľudia radi snívajú, pozerajú akčné filmy, hrajú počítačové hry, sťahujú sa do virtuálnych svetov na sieti. Chcú sa zbaviť nudnej reality, získať super vlastnosti, aké má X-men alebo Neo z Matrixu, byť miláčikom žien ako James Bond, dostať sa do exotických miest, nadviazať nový vzťah s niekým tajomným, zaujímavým atď. Priznám sa, že hoci snívam o rôznych veciach :-), mne tá naša realita v podstate vyhovuje. Som rád, že žijem na Slovensku, že mám dobrú a zaujímavú prácu, rodinu, kamarátov atď. Neprekáža mi, že nie som superhrdina a miláčik žien (hoci... :-)). Ale sú veci, ktoré ma dostávajú do úžasu (je to vôbec možné?) a pre ktoré by som si niekedy do takéhoto virtuálneho sveta celkom rád odskočil. Sú to úplne bežné dennodenné situácie, skúsenosti, zážitky, s ktorými sa stretávame asi všetci.
Kúpil som nový rotačný otvárač na konzervy, prídem domov, vyskúšam a nič. Je tak zle mechanicky navrhnutý, že sa ním konzervy nedajú nijakovsky otvoriť. Hm, kto to navrhoval? Keď sme už v kuchyni, minule som si kúpil pákové „pučidlo“ na cesnak. Prvé pučenie a prásk, zlomilo sa. Asi chyba materiálu, to nič, kúpil som nové. Prásk – znovu to isté a na tom istom mieste. Tak to už nie je náhoda, ale opäť zlá konštrukcia. Páková sila bola v škole pre niekoho asi ťažká fyzika...
Kupovali sme domov novú chladničku, stará doslúžila. Vybral som, zaplatil, dohodol dopravu, presné miesto a čas dodávky, nechal svoje telefónne číslo, keby sa dačo zmenilo. V dohodnutý termín narýchlo odbehnem z práce, čakám 15 minút pred domom na označené auto a nič. Volám na dispečing, čo sa deje. Asi sa niekde zdržalo, vraj zavolajú šoférovi a ten sa mi priamo ozve, kedy príde. Tak fajn, čakám ďalších 15 minút a nič. Volám opäť, že sa mi nikto neozval. Oni o ničom nevedia a ten šofér mi mal zavolať. Tak si pýtam telefónne číslo na šoféra a volám mu. Má toho veľa a najskôr môže prísť asi tak o hodinu. S mojím odchodom z práce a príchodom späť čistá strata 45 minút.
Radšej už nebudem uvádzať nijaké príklady, je ich kopa, zažívate to všetci dennodenne a všade: s remeselníkmi, ktorí vám prídu domov niečo „opraviť“, „nainštalovať“, s kolegami v práci, ktorí to majú „na háku“, s nekvalitnými službami na dovolenke a podobne. A potom si svoje hororové zážitky rozprávame, vzájomne zdieľame užitočné informácie o kvalitných a spoľahlivých stavebných firmách, lekároch, cestovných kanceláriách, autoservisoch atď. Ja sám mám takýto zoznam, vlastne dva, mám „white list“, ale aj „black list“ a ochotne ich svojim kamarátom a známym sprístupňujem. Iste, nebolo by zlé takéto informácie zverejniť napr. na webe. Možno už niečo také existuje, ak nie, rád zadarmo poskytnem námet aj scenár. :-)
Ale v skutočnosti toto nie je riešenie, len náhradné protiopatrenie. Pritom by „stačilo“, keby si každý robil svoju prácu tak, ako má, včas a kvalitne. Stačilo by, keby každý robil to, na čo má kompetencie, vzdelanie a skúsenosti. A aby v tom, čo robí, bol skutočným profesionálom, aby stíhal termíny, ktoré sľúbil...
Otázka je, či je toto želanie iba ťažké sci-fi a budem sa musieť presťahovať do nejakého virtuálneho sveta. Alebo v tom virtuálnom svete už som a realita je vlastne úplne iná. Červenú alebo modrú? Ktorú pilulku mám prehltnúť? V tomto mi Neo asi neporadí. Tej horkej už mám plné zuby. A možno je problém vo mne. A možno som mimozemšťan... :-)
Zdroj: TS PCR
PC REVUE 3/2008 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Ľudia radi snívajú, pozerajú akčné filmy, hrajú počítačové hry, sťahujú sa do virtuálnych svetov na sieti. Chcú sa zbaviť nudnej reality, získať super vlastnosti, aké má X-men alebo Neo z Matrixu, byť miláčikom žien ako James Bond, dostať sa do exotických miest, nadviazať nový vzťah s niekým tajomným, zaujímavým atď. Priznám sa, že hoci snívam o rôznych veciach :-), mne tá naša realita v podstate vyhovuje. Som rád, že žijem na Slovensku, že mám dobrú a zaujímavú prácu, rodinu, kamarátov atď. Neprekáža mi, že nie som superhrdina a miláčik žien (hoci... :-)). Ale sú veci, ktoré ma dostávajú do úžasu (je to vôbec možné?) a pre ktoré by som si niekedy do takéhoto virtuálneho sveta celkom rád odskočil. Sú to úplne bežné dennodenné situácie, skúsenosti, zážitky, s ktorými sa stretávame asi všetci.
Kúpil som nový rotačný otvárač na konzervy, prídem domov, vyskúšam a nič. Je tak zle mechanicky navrhnutý, že sa ním konzervy nedajú nijakovsky otvoriť. Hm, kto to navrhoval? Keď sme už v kuchyni, minule som si kúpil pákové „pučidlo“ na cesnak. Prvé pučenie a prásk, zlomilo sa. Asi chyba materiálu, to nič, kúpil som nové. Prásk – znovu to isté a na tom istom mieste. Tak to už nie je náhoda, ale opäť zlá konštrukcia. Páková sila bola v škole pre niekoho asi ťažká fyzika...
Kupovali sme domov novú chladničku, stará doslúžila. Vybral som, zaplatil, dohodol dopravu, presné miesto a čas dodávky, nechal svoje telefónne číslo, keby sa dačo zmenilo. V dohodnutý termín narýchlo odbehnem z práce, čakám 15 minút pred domom na označené auto a nič. Volám na dispečing, čo sa deje. Asi sa niekde zdržalo, vraj zavolajú šoférovi a ten sa mi priamo ozve, kedy príde. Tak fajn, čakám ďalších 15 minút a nič. Volám opäť, že sa mi nikto neozval. Oni o ničom nevedia a ten šofér mi mal zavolať. Tak si pýtam telefónne číslo na šoféra a volám mu. Má toho veľa a najskôr môže prísť asi tak o hodinu. S mojím odchodom z práce a príchodom späť čistá strata 45 minút.
Radšej už nebudem uvádzať nijaké príklady, je ich kopa, zažívate to všetci dennodenne a všade: s remeselníkmi, ktorí vám prídu domov niečo „opraviť“, „nainštalovať“, s kolegami v práci, ktorí to majú „na háku“, s nekvalitnými službami na dovolenke a podobne. A potom si svoje hororové zážitky rozprávame, vzájomne zdieľame užitočné informácie o kvalitných a spoľahlivých stavebných firmách, lekároch, cestovných kanceláriách, autoservisoch atď. Ja sám mám takýto zoznam, vlastne dva, mám „white list“, ale aj „black list“ a ochotne ich svojim kamarátom a známym sprístupňujem. Iste, nebolo by zlé takéto informácie zverejniť napr. na webe. Možno už niečo také existuje, ak nie, rád zadarmo poskytnem námet aj scenár. :-)
Ale v skutočnosti toto nie je riešenie, len náhradné protiopatrenie. Pritom by „stačilo“, keby si každý robil svoju prácu tak, ako má, včas a kvalitne. Stačilo by, keby každý robil to, na čo má kompetencie, vzdelanie a skúsenosti. A aby v tom, čo robí, bol skutočným profesionálom, aby stíhal termíny, ktoré sľúbil...
Otázka je, či je toto želanie iba ťažké sci-fi a budem sa musieť presťahovať do nejakého virtuálneho sveta. Alebo v tom virtuálnom svete už som a realita je vlastne úplne iná. Červenú alebo modrú? Ktorú pilulku mám prehltnúť? V tomto mi Neo asi neporadí. Tej horkej už mám plné zuby. A možno je problém vo mne. A možno som mimozemšťan... :-)
Zdroj: TS PCR
PC REVUE 3/2008 OpenPark
Autor: Martin Drobný
QUARK - Redakčný monitor
Na stole i v mejlovej schránke sa mi hromadia listy a zisťujem, že na ne nestačím odpovedať v slušnom termíne, teda do dvoch týždňov, ako som si predsavzala. Tak som si povedala, že sa budem v rámci monitoru teraz venovať vám, milí autori listov, v ktorých všeličo komentujete, kladiete najrôznejšie otázky, pochválite aj pokritizujete. Nebudem sa tváriť, že mám kritiku rada. Napokon, kto z nás ju má rád? No v niektorých kritických pripomienkach objavujem aj námety, ktoré stoja za úvahu a seriózne sa nimi v redakcii zaoberáme. Na rozdiel od tých, ktorí by chceli, aby sme venovali viac priestoru zaniknutým civilizáciám, Bermudskému trojuholníku, lietajúcim tanierom či testom prehrávačov MP3, alebo verejnej diskusii o tom, či je naozaj marihuana škodlivá. No, treba sa mi vyjadriť aj k tejto skupine vašich listov. Poďme na to.
Myslím, že so žiadosťami, aby sa „ich“ téme venovalo viac priestoru, zápasia redakcie vari všetkých časopisov a platí to aj o špecializovaných, pretože aj v nich (napríklad v PC Revue) ide síce o jednu tému, ale tá má toľko podtém, že by kolegovia mohli mesačne vydávať niekoľko kníh, a predsa by všetkých úplne neuspokojili. O čo zložitejšie to majú polytématické časopisy, teda aj Quark, ktorý chce a musí priniesť čím viac informácií z naozaj veľmi širokého spektra oblastí od astronómie až po zoológiu. Uvedomujeme si, že všetkých neuspokojíme, pretože na 48 strán, ktoré máme pravidelne k dispozícii, sa to jednoducho nezmestí. A tak vyberáme, zvažujeme, radíme sa a výsledok týchto úvah máte každý mesiac v ruke v podobe nového čísla Quarku. Iste ste si všimli, že sa snažíme tento priestor zväčšovať občasnými prílohami, no ani to nemôže uspokojiť všetkých. A ani sa to nedá. Nuž a pokiaľ ide o témy typu mimozemské civilizácie, pre ne je u nás priestor iba v časti sci-fi poviedok. Iné je to s drogami a inými závislosťami. Proti týmto pliagam bojujeme spoločne s Protidrogovým fondom a v žiadnom prípade im nebudeme akýmkoľvek spôsobom robiť reklamu.
Viaceré listy obsahujú výčitku, že sme niektorému zaujímavému podujatiu, hnutiu alebo inej aktivite nevenovali pozornosť. Aj nás mrzí, ak sa o naozaj zaujímavých a oceneniahodných akciách nepíše, nerobí sa im meno a vytvára sa akási bariéra neinformovanosti. Lenže – ako máme písať o niečom, o čom nevieme? Veľké informačné zdroje – denná tlač či televízie uprednostnia buď bulvár, alebo ich to väčšinou jednoducho nezaujíma, takže sa ani nemáme odkiaľ dozvedieť o akciách, ktoré si zaslúžia publicitu. Takže priatelia, pomôžte nám robiť Quark ešte zaujímavejší aj tým, že nás budete informovať.
Dostávame i sťažnosti, že Quark nemožno kedykoľvek a kdekoľvek kúpiť. O tomto vieme, súvisí to s obchodnou politikou predajcov. Väčšinou objednávajú toľko výtlačkov, koľko si trúfajú predať. Ak sa pomýlia, alebo ich stánok navštívi viac záujemcov napríklad o Quark, čo sa dá robiť, máte smolu. Rada – predplaťte si časopis – buď u nás (na 2. strane je objednávací lístok), alebo využite spoločnú predplatiteľskú akciu s PC Revue (nájdete ju na 3. strane obálky), alebo cez webovú stránku www.quark.sk, alebo priamo na adrese: predplatne@perfekt.sk. Budete mať časopis lacnejší a príde až k vám domov, do školy alebo do práce.
Treťou skupinou listov sú pripomienky k veľkosti písma, článkov, obrázkov a ich množstvu, k rozmiesteniu jednotlivých materiálov a podobne. Na tieto otázky väčšinou nereagujem, lebo v nich odznievajú prevažne protichodné názory. Starostlivo ich však čítam, uvažujem nad nimi a v redakcii o nich hovoríme. Stáva sa, že aj z takýchto námetov po čase niečo realizujeme.
Stále sa teda tešíme na všetky vaše listy a ďakujeme vám, že nám pomáhate, aby bol náš spoločný časopis čoraz lepší.
JANA MATEJÍČKOVÁ
šéfredaktorka
QUARK 3/2008 Redakčný monitor
Autor: Jana Matejíčková
Myslím, že so žiadosťami, aby sa „ich“ téme venovalo viac priestoru, zápasia redakcie vari všetkých časopisov a platí to aj o špecializovaných, pretože aj v nich (napríklad v PC Revue) ide síce o jednu tému, ale tá má toľko podtém, že by kolegovia mohli mesačne vydávať niekoľko kníh, a predsa by všetkých úplne neuspokojili. O čo zložitejšie to majú polytématické časopisy, teda aj Quark, ktorý chce a musí priniesť čím viac informácií z naozaj veľmi širokého spektra oblastí od astronómie až po zoológiu. Uvedomujeme si, že všetkých neuspokojíme, pretože na 48 strán, ktoré máme pravidelne k dispozícii, sa to jednoducho nezmestí. A tak vyberáme, zvažujeme, radíme sa a výsledok týchto úvah máte každý mesiac v ruke v podobe nového čísla Quarku. Iste ste si všimli, že sa snažíme tento priestor zväčšovať občasnými prílohami, no ani to nemôže uspokojiť všetkých. A ani sa to nedá. Nuž a pokiaľ ide o témy typu mimozemské civilizácie, pre ne je u nás priestor iba v časti sci-fi poviedok. Iné je to s drogami a inými závislosťami. Proti týmto pliagam bojujeme spoločne s Protidrogovým fondom a v žiadnom prípade im nebudeme akýmkoľvek spôsobom robiť reklamu.
Viaceré listy obsahujú výčitku, že sme niektorému zaujímavému podujatiu, hnutiu alebo inej aktivite nevenovali pozornosť. Aj nás mrzí, ak sa o naozaj zaujímavých a oceneniahodných akciách nepíše, nerobí sa im meno a vytvára sa akási bariéra neinformovanosti. Lenže – ako máme písať o niečom, o čom nevieme? Veľké informačné zdroje – denná tlač či televízie uprednostnia buď bulvár, alebo ich to väčšinou jednoducho nezaujíma, takže sa ani nemáme odkiaľ dozvedieť o akciách, ktoré si zaslúžia publicitu. Takže priatelia, pomôžte nám robiť Quark ešte zaujímavejší aj tým, že nás budete informovať.
Dostávame i sťažnosti, že Quark nemožno kedykoľvek a kdekoľvek kúpiť. O tomto vieme, súvisí to s obchodnou politikou predajcov. Väčšinou objednávajú toľko výtlačkov, koľko si trúfajú predať. Ak sa pomýlia, alebo ich stánok navštívi viac záujemcov napríklad o Quark, čo sa dá robiť, máte smolu. Rada – predplaťte si časopis – buď u nás (na 2. strane je objednávací lístok), alebo využite spoločnú predplatiteľskú akciu s PC Revue (nájdete ju na 3. strane obálky), alebo cez webovú stránku www.quark.sk, alebo priamo na adrese: predplatne@perfekt.sk. Budete mať časopis lacnejší a príde až k vám domov, do školy alebo do práce.
Treťou skupinou listov sú pripomienky k veľkosti písma, článkov, obrázkov a ich množstvu, k rozmiesteniu jednotlivých materiálov a podobne. Na tieto otázky väčšinou nereagujem, lebo v nich odznievajú prevažne protichodné názory. Starostlivo ich však čítam, uvažujem nad nimi a v redakcii o nich hovoríme. Stáva sa, že aj z takýchto námetov po čase niečo realizujeme.
Stále sa teda tešíme na všetky vaše listy a ďakujeme vám, že nám pomáhate, aby bol náš spoločný časopis čoraz lepší.
JANA MATEJÍČKOVÁ
šéfredaktorka
QUARK 3/2008 Redakčný monitor
Autor: Jana Matejíčková
QUARK
Milí priatelia,
o krátky čas príde apríl, a ten je známy ako mesiac vtákov a žartovania. Neviem, či možno hľadať spojitosť medzi českým slovom ptákoviny, ktoré by sa dalo preložiť ako žartovanie či bláznivosti, ako reakciu na to, že apríl je aj vtáčou doménou. Faktom je, že najmä prvý apríl je u nás dňom rozličných nezbied, žartovania, vymýšľania technológií, ako niekoho dobehnúť. Keďže v apríli bude žartovania neúrekom, rozhodol som sa takto v predstihu porozprávať vám zopár skutočných „aprílovín“.
Nedávno som si vypočul dialóg štrnásťročného Mareka s oteckom. Marek, ktorý práve bojoval proti písaniu si úloh v piatok večer: – Ocko, prečo si mám robiť úlohy dnes, keď mám toľko času? Otecko: – Práve preto, aby si ten čas mal a asi aj preto, aby si nebol hlúpy. Marek: – Keď môže byť prezident jedného z najmocnejších štátov samoľúby hlupák, ako si sám povedal, prečo ja mám byť múdry? Keď budem múdry, nebudem môcť byť prezidentom. Otecko radšej odišiel...
Pred pár dňami som našiel na internete blog, v ktorom sa autor, zrejme odborník na všetky témy, zapodieval problémom, či budú niekedy počítače schopné myslenia porovnateľného s ľudským umom. Minule písal, a zrejme to myslel vážne, že na zníženie emisií vytváraných automobilom by stačilo zúžiť všetky pneumatiky na autách o 50 percent. A ešte predtým rozvíjal úvahu, že skutočná demokracia by nastala vtedy, ak by sa všetci ľudia v štáte podieľali na riadení svojej krajiny tak, že každý zákon by namiesto parlamentu schvaľovali občania v referende. Takže – univerzál. A tento pán dospel k záveru, že umelá inteligencia sa, samozrejme, presadí a raz bude riadiť ľudstvo. A tie referendá vraj treba organizovať dovtedy, kým sa tak stane. Keď som dočítal, prišla mi na um stará, veľmi stará historka, tradujúca sa od počiatkov výpočtovej techniky. Jeden z prvých použiteľných počítačov ENIAC (koľko mal elektrónok, akú spotrebu a aký priestor zaberal, nájdete v každej encyklopédii) chceli vyskúšať aj ako prekladacie zariadenie a dali mu preložiť z angličtiny do ruštiny známu sentenciu „zíde z očí, zíde
z mysle“. Výsledok? Tlačiareň lakonicky oznámila text prekladu – NEVIDITEĽNÝ IDIOT. Viem, že dnes by to dopadlo inak, ale aj tak...
Pred pár dňami som zazrel na jednom aute reklamný nápis – vaše vozidlo je nielen inteligentné, ale aj dôveryhodné. Tekutý prášok či guľatá kocka propagovaná v reklamných textoch zrejme prídu o popredné umiestenie medzi hlúposťami produkovanými reklamkami.
A záver? Potešenie, že stále sa je na čom smiať, po celý rok a nie iba v apríli.
A keďže teraz máme marec, želám vám krásny prvý jarný deň a jarnú náladu až do Vianoc.
Váš
Eduard Drobný
QUARK 3/2008 Editorial
Autor: Eduard Drobný
o krátky čas príde apríl, a ten je známy ako mesiac vtákov a žartovania. Neviem, či možno hľadať spojitosť medzi českým slovom ptákoviny, ktoré by sa dalo preložiť ako žartovanie či bláznivosti, ako reakciu na to, že apríl je aj vtáčou doménou. Faktom je, že najmä prvý apríl je u nás dňom rozličných nezbied, žartovania, vymýšľania technológií, ako niekoho dobehnúť. Keďže v apríli bude žartovania neúrekom, rozhodol som sa takto v predstihu porozprávať vám zopár skutočných „aprílovín“.
Nedávno som si vypočul dialóg štrnásťročného Mareka s oteckom. Marek, ktorý práve bojoval proti písaniu si úloh v piatok večer: – Ocko, prečo si mám robiť úlohy dnes, keď mám toľko času? Otecko: – Práve preto, aby si ten čas mal a asi aj preto, aby si nebol hlúpy. Marek: – Keď môže byť prezident jedného z najmocnejších štátov samoľúby hlupák, ako si sám povedal, prečo ja mám byť múdry? Keď budem múdry, nebudem môcť byť prezidentom. Otecko radšej odišiel...
Pred pár dňami som našiel na internete blog, v ktorom sa autor, zrejme odborník na všetky témy, zapodieval problémom, či budú niekedy počítače schopné myslenia porovnateľného s ľudským umom. Minule písal, a zrejme to myslel vážne, že na zníženie emisií vytváraných automobilom by stačilo zúžiť všetky pneumatiky na autách o 50 percent. A ešte predtým rozvíjal úvahu, že skutočná demokracia by nastala vtedy, ak by sa všetci ľudia v štáte podieľali na riadení svojej krajiny tak, že každý zákon by namiesto parlamentu schvaľovali občania v referende. Takže – univerzál. A tento pán dospel k záveru, že umelá inteligencia sa, samozrejme, presadí a raz bude riadiť ľudstvo. A tie referendá vraj treba organizovať dovtedy, kým sa tak stane. Keď som dočítal, prišla mi na um stará, veľmi stará historka, tradujúca sa od počiatkov výpočtovej techniky. Jeden z prvých použiteľných počítačov ENIAC (koľko mal elektrónok, akú spotrebu a aký priestor zaberal, nájdete v každej encyklopédii) chceli vyskúšať aj ako prekladacie zariadenie a dali mu preložiť z angličtiny do ruštiny známu sentenciu „zíde z očí, zíde
z mysle“. Výsledok? Tlačiareň lakonicky oznámila text prekladu – NEVIDITEĽNÝ IDIOT. Viem, že dnes by to dopadlo inak, ale aj tak...
Pred pár dňami som zazrel na jednom aute reklamný nápis – vaše vozidlo je nielen inteligentné, ale aj dôveryhodné. Tekutý prášok či guľatá kocka propagovaná v reklamných textoch zrejme prídu o popredné umiestenie medzi hlúposťami produkovanými reklamkami.
A záver? Potešenie, že stále sa je na čom smiať, po celý rok a nie iba v apríli.
A keďže teraz máme marec, želám vám krásny prvý jarný deň a jarnú náladu až do Vianoc.
Váš
Eduard Drobný
QUARK 3/2008 Editorial
Autor: Eduard Drobný
PC REVUE
Myslime ekologicky, ale i efektívne!
Na prelome rokov sa čas v našej redakcii naplnil a o staršie, ale stále použiteľné (no riadne široké) CRT monitory zrazu nikto nemal záujem. Trendom je vlastniť elegantné štíhle širokouhlé LCD-čko. CRT monitory svoju púť už zavŕšili, sú to už len príspevky do IT múzea. Počas rokov, ktoré pracujem v tejto branži, som bol svedkom viacerých takýchto koncov. Dnes sa tak už dá len nostalgicky spomínať na magnetofón, magnetické diskety a rôzne ich alternatívy, základné dosky so starými portami, tlačiarne s paralelným portom, ale i jednoúčelové skenery. Otázka je, kam sa všetky tieto zariadenia odložia a čo sa s nimi stane po tom, ako sú nahradené modernejšími prístrojmi. Špeciálne to platí o CRT monitoroch, ktoré sú dosť veľké a obsahujú nebezpečné látky.
O ekológiu v oblasti IT (a nielen v nej) sa u nás pred rokmi nikto veľmi nestaral. Myslím, že sme si tak zasadili nebezpečnú časovanú bombu, ktorú asi podarujeme našim potomkom. Dnes za každé IT zariadenie platíte tzv. recyklačný poplatok. Znamená to, že už pri nákupe zariadenia platíte za to, že po odslúžených rokoch bude ekologicky spotrebované. Niektoré poplatky sú pritom celkom zaujímavé, napr. pri nákupe LCD monitora, celého PC či laserovej tlačiarne alebo atramentového multifunkčného zariadenia je to v tomto roku 160 Sk. O ekologické spracovanie sa podľa zákona má postarať obec vytvorením ekologickej skládky. A takéto skládky skutočne existujú, otázka je, či ich my bežní ľudia poznáme a využívame.
My sme postupovali pri „likvidácii“ starších monitorov a počítačov tak, že sme oslovili niekoľko škôl a známych, či by ich nechceli na používanie. Niekoľko lepších kúskov tak našťastie našlo svojho ďalšieho majiteľa. Lenže situácia so školami v hlavnom meste je taká, že naozaj staré veci už ani veľmi nechcú. 14-palcový CRT monitor alebo počítač so 486-kou nie je žiadny zázrak. Ostalo nám teda do skôr neželaného IT múzea niekoľko mierne blikajúcich monitorov, prípadne monitorov, ktoré fungovali po umiestnení dátového kábla do správneho uhla... :) Nemali sme srdce jednoducho ich pod rúškom noci hodiť do smetiaka kdesi pred činžiakom. Na internete nájdete údaje o tom, kde sa nachádza najbližšia ekoskládka. Pri mojej návšteve v nej som sa dozvedel, že takéto produkty radi zoberú, rozoberú ich na súčiastky a zlikvidujú. Zbavil som sa tak monitorov, obsluhe som venoval výtlačok nášho magazínu a s dobrým pocitom v duši som sa vrátil domov.
Osobne si myslím, že takto asi nepostupuje veľa firiem. Chcelo by to asi nejakú „lízanku“ za odovzdanie niečo väčšieho na správne miesto. Možno viete, že ak dopravíte staré auto tzv. spracovateľovi, dostanete okrem kúpnej ceny (napr. 0 Sk :)) aj fixný finančný príspevok 1000 Sk. Je to asi smiešna suma, veď keby ste rozobrali auto a trochu separovali odpad, asi by ste zarobili viac. Navyše auto musíte nejakým spôsobom dostať k spracovateľovi, t. j. malo by byť napr. pojazdné. Ale predsa je to nejaká suma. Často sa však pýtam, kde sú všetky tie nepojazdné trabanty, wartburgy, lady či škodovky z minulej éry. Obávam sa, že niektoré sú zaparkované na okraji lesa či na čiernej skládke.
Navrhujem, aby pri odovzdaní IT produktov na ekologické spracúvanie bol napr. znížený recyklačný poplatok. Myslím, že ľudia by si tak rýchlo zvykli na to, že vyradené veci patria na správne miesto, a neskôr by to už robili automaticky.
Oveľa radšej by som však ekologicky „zlikvidoval“ papierové priznanie k dani z príjmu. Marec je vždy u mňa spojený s obavami súvisiacimi s daňovým priznaním. Jednak nikdy neviem, čo do niektorých riadkov toho obrovského formulára napísať, a potom tu neexistuje vzájomná kontrola výpočtov. Nemyslím si, že by formulár z minulých rokov bol vyrobený naozaj pre bežných ľudí, azda nový bude lepší. Pri odovzdaní priznania som sa pred piatimi rokmi pýtal priamo na daňovom úrade, ako niektoré položky vyplniť, a nadobudol som dojem, že úradníčka v podateľni mala z toho väčší „hokej“ ako ja. Vlastne mi poradila, že čísla mám spočítavať kalkulačkou, ja som však nevedel, či pracujem so správnymi číslami. Na to mi povedala, aby som zašiel za daňovým poradcom, lebo ona len preberá priznania a neposkytuje konzultačné služby. Uznávam, nechal som si vtedy daňové priznanie na celkom posledný deň a takto by som bol zdržiaval riadny hlúčik podobne postihnutých. Odovzdal som vtedy daňové priznanie, ale o jeho správnosti som vôbec nebol presvedčený. Možno je to už premlčaná doba, a tak ma po tomto úvodníku nikto nebude naháňať :). Teraz mám naozaj daňového poradcu, ktorý všetko vyplní, a ja si aspoň nespytujem svedomie, či je to správne. Na mne je v podstate odovzdanie priznania na daňovom úrade, čo znamená vlastne vystátie si radu, ktorého dĺžka sa zvyšuje s blížiacim sa koncom mesiaca. Viem, daňové priznanie sa dá poslať aj poštou, ale poradca povedal: „Zaniesť na daňový úrad,“ a tak teda aj robím.
V tomto roku som si povedal, že daňové priznanie skúsim spracovať sám a načas. Chcem byť čo najefektívnejší a stratiť čo najmenej času. Sledoval som teda www.drsr.sk, časť Vyplnenie tlačív na internete a zistili, že také horúce to predsa len asi nebude. Od začiatku roka som od úradníkov dostával rady, že daňové priznanie treba podať čo najskôr, najlepšie elektronicky. Veď OK, mám to napísané v mojom elektronickom kalendári a denne mi to Outlook pripomína. No v čase, keď píšem tento úvodník, je takmer koniec februára a Portál daňovej správy tučným červeným textom uvádza, že v súčasnosti nie je vypĺňanie daňového priznania cez internet možné. Úradníci si tento problém prehadzujú ako horúci zemiak, prirodzene, nikto nie je zodpovedný. Finálna podoba formulára bola vraj schválená príliš neskoro a spracovanie do formy pre internet je časovo náročné. Údajne sa tak stane začiatkom marca, to je asi teraz, splnenie sľubu si ľahko overíte sami. Ale keď sa tak v daňovom priznaní pozriem na výšku sumy, ktorú poctivo odvádzame, nemyslím, že by sa nedal najať tím programátorov, ktorí to zvládnu raz-dva. Stále sa niekto čuduje, že väčšina ľudí si necháva podanie priznania na poslednú chvíľu?
Verím, že daňové priznanie spoločne ľahko zvládneme nakoniec aj cez internet a toto vydanie PC REVUE tak rýchlo morálne nezostarne. Prajem vám jeho príjemné čítanie.
17. februára 2008, Ondrej Macko
PC REVUE 3/2008 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Na prelome rokov sa čas v našej redakcii naplnil a o staršie, ale stále použiteľné (no riadne široké) CRT monitory zrazu nikto nemal záujem. Trendom je vlastniť elegantné štíhle širokouhlé LCD-čko. CRT monitory svoju púť už zavŕšili, sú to už len príspevky do IT múzea. Počas rokov, ktoré pracujem v tejto branži, som bol svedkom viacerých takýchto koncov. Dnes sa tak už dá len nostalgicky spomínať na magnetofón, magnetické diskety a rôzne ich alternatívy, základné dosky so starými portami, tlačiarne s paralelným portom, ale i jednoúčelové skenery. Otázka je, kam sa všetky tieto zariadenia odložia a čo sa s nimi stane po tom, ako sú nahradené modernejšími prístrojmi. Špeciálne to platí o CRT monitoroch, ktoré sú dosť veľké a obsahujú nebezpečné látky.
O ekológiu v oblasti IT (a nielen v nej) sa u nás pred rokmi nikto veľmi nestaral. Myslím, že sme si tak zasadili nebezpečnú časovanú bombu, ktorú asi podarujeme našim potomkom. Dnes za každé IT zariadenie platíte tzv. recyklačný poplatok. Znamená to, že už pri nákupe zariadenia platíte za to, že po odslúžených rokoch bude ekologicky spotrebované. Niektoré poplatky sú pritom celkom zaujímavé, napr. pri nákupe LCD monitora, celého PC či laserovej tlačiarne alebo atramentového multifunkčného zariadenia je to v tomto roku 160 Sk. O ekologické spracovanie sa podľa zákona má postarať obec vytvorením ekologickej skládky. A takéto skládky skutočne existujú, otázka je, či ich my bežní ľudia poznáme a využívame.
My sme postupovali pri „likvidácii“ starších monitorov a počítačov tak, že sme oslovili niekoľko škôl a známych, či by ich nechceli na používanie. Niekoľko lepších kúskov tak našťastie našlo svojho ďalšieho majiteľa. Lenže situácia so školami v hlavnom meste je taká, že naozaj staré veci už ani veľmi nechcú. 14-palcový CRT monitor alebo počítač so 486-kou nie je žiadny zázrak. Ostalo nám teda do skôr neželaného IT múzea niekoľko mierne blikajúcich monitorov, prípadne monitorov, ktoré fungovali po umiestnení dátového kábla do správneho uhla... :) Nemali sme srdce jednoducho ich pod rúškom noci hodiť do smetiaka kdesi pred činžiakom. Na internete nájdete údaje o tom, kde sa nachádza najbližšia ekoskládka. Pri mojej návšteve v nej som sa dozvedel, že takéto produkty radi zoberú, rozoberú ich na súčiastky a zlikvidujú. Zbavil som sa tak monitorov, obsluhe som venoval výtlačok nášho magazínu a s dobrým pocitom v duši som sa vrátil domov.
Osobne si myslím, že takto asi nepostupuje veľa firiem. Chcelo by to asi nejakú „lízanku“ za odovzdanie niečo väčšieho na správne miesto. Možno viete, že ak dopravíte staré auto tzv. spracovateľovi, dostanete okrem kúpnej ceny (napr. 0 Sk :)) aj fixný finančný príspevok 1000 Sk. Je to asi smiešna suma, veď keby ste rozobrali auto a trochu separovali odpad, asi by ste zarobili viac. Navyše auto musíte nejakým spôsobom dostať k spracovateľovi, t. j. malo by byť napr. pojazdné. Ale predsa je to nejaká suma. Často sa však pýtam, kde sú všetky tie nepojazdné trabanty, wartburgy, lady či škodovky z minulej éry. Obávam sa, že niektoré sú zaparkované na okraji lesa či na čiernej skládke.
Navrhujem, aby pri odovzdaní IT produktov na ekologické spracúvanie bol napr. znížený recyklačný poplatok. Myslím, že ľudia by si tak rýchlo zvykli na to, že vyradené veci patria na správne miesto, a neskôr by to už robili automaticky.
Oveľa radšej by som však ekologicky „zlikvidoval“ papierové priznanie k dani z príjmu. Marec je vždy u mňa spojený s obavami súvisiacimi s daňovým priznaním. Jednak nikdy neviem, čo do niektorých riadkov toho obrovského formulára napísať, a potom tu neexistuje vzájomná kontrola výpočtov. Nemyslím si, že by formulár z minulých rokov bol vyrobený naozaj pre bežných ľudí, azda nový bude lepší. Pri odovzdaní priznania som sa pred piatimi rokmi pýtal priamo na daňovom úrade, ako niektoré položky vyplniť, a nadobudol som dojem, že úradníčka v podateľni mala z toho väčší „hokej“ ako ja. Vlastne mi poradila, že čísla mám spočítavať kalkulačkou, ja som však nevedel, či pracujem so správnymi číslami. Na to mi povedala, aby som zašiel za daňovým poradcom, lebo ona len preberá priznania a neposkytuje konzultačné služby. Uznávam, nechal som si vtedy daňové priznanie na celkom posledný deň a takto by som bol zdržiaval riadny hlúčik podobne postihnutých. Odovzdal som vtedy daňové priznanie, ale o jeho správnosti som vôbec nebol presvedčený. Možno je to už premlčaná doba, a tak ma po tomto úvodníku nikto nebude naháňať :). Teraz mám naozaj daňového poradcu, ktorý všetko vyplní, a ja si aspoň nespytujem svedomie, či je to správne. Na mne je v podstate odovzdanie priznania na daňovom úrade, čo znamená vlastne vystátie si radu, ktorého dĺžka sa zvyšuje s blížiacim sa koncom mesiaca. Viem, daňové priznanie sa dá poslať aj poštou, ale poradca povedal: „Zaniesť na daňový úrad,“ a tak teda aj robím.
V tomto roku som si povedal, že daňové priznanie skúsim spracovať sám a načas. Chcem byť čo najefektívnejší a stratiť čo najmenej času. Sledoval som teda www.drsr.sk, časť Vyplnenie tlačív na internete a zistili, že také horúce to predsa len asi nebude. Od začiatku roka som od úradníkov dostával rady, že daňové priznanie treba podať čo najskôr, najlepšie elektronicky. Veď OK, mám to napísané v mojom elektronickom kalendári a denne mi to Outlook pripomína. No v čase, keď píšem tento úvodník, je takmer koniec februára a Portál daňovej správy tučným červeným textom uvádza, že v súčasnosti nie je vypĺňanie daňového priznania cez internet možné. Úradníci si tento problém prehadzujú ako horúci zemiak, prirodzene, nikto nie je zodpovedný. Finálna podoba formulára bola vraj schválená príliš neskoro a spracovanie do formy pre internet je časovo náročné. Údajne sa tak stane začiatkom marca, to je asi teraz, splnenie sľubu si ľahko overíte sami. Ale keď sa tak v daňovom priznaní pozriem na výšku sumy, ktorú poctivo odvádzame, nemyslím, že by sa nedal najať tím programátorov, ktorí to zvládnu raz-dva. Stále sa niekto čuduje, že väčšina ľudí si necháva podanie priznania na poslednú chvíľu?
Verím, že daňové priznanie spoločne ľahko zvládneme nakoniec aj cez internet a toto vydanie PC REVUE tak rýchlo morálne nezostarne. Prajem vám jeho príjemné čítanie.
17. februára 2008, Ondrej Macko
PC REVUE 3/2008 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)