ĎAKUJEME VÁM
Som veľmi rád, že naša súťažná anketa, ktorú sme vyhlásili v poslednom vydaní BCMOBIL & TECHBOX 3-4/2011, ale i na TECHBOX.sk, sa u vás stretla s veľkou odozvou. Chceli sme vedieť, kto ste, naši milí čitatelia, aký je BCMOBIL & TECHBOX a čo vás v ňom najviac zaujíma. Priznám sa, že výsledky ankety ma miestami i prekvapili. Zároveň ma veľmi potešilo, že väčšina z vás nenechala poslednú otvorenú anketovú otázku prázdnu, a tak sme dostali množstvo podnetov a nápadov, z ktorých mnohé stoja za realizáciu. Samozrejme, prišla i kritika, ktorú si veľmi vážime a sľubujem vám, že každý jeden podnet, kladný i záporný, si v redakcii podrobne prediskutujeme. Veď vaša spokojnosť je naším motorom...
sobota 14. mája 2011
QUARK
Milí priatelia,
dnes sa nám zdá, že počítače máme k dispozícii od detstva a s mobilmi v ruke sme narodili... Pozbieral som zopár údajov, vylovil z (vlastnej) pamäti niekoľko osobných skúseností, že porozprávam o prvých počítačoch, ktoré sme používali. Rozhodol som sa zmeniť tému. Práve som na internete našiel niekoľko až posmešných poznámok na osembitové počítače, s ktorými sme začínali.
dnes sa nám zdá, že počítače máme k dispozícii od detstva a s mobilmi v ruke sme narodili... Pozbieral som zopár údajov, vylovil z (vlastnej) pamäti niekoľko osobných skúseností, že porozprávam o prvých počítačoch, ktoré sme používali. Rozhodol som sa zmeniť tému. Práve som na internete našiel niekoľko až posmešných poznámok na osembitové počítače, s ktorými sme začínali.
pondelok 9. mája 2011
PC REVUE - OpenPark
Som zelený utopista a hlásim sa k tomu :-)
Priznám sa, že nemám zo seba dobrý pocit, keď doma vynášam smeti. Robím to nejako pričasto a je ich nejako priveľa. Neprekáža mi tak samo vynášanie :) ako to, že ich my ľudia generujeme nejako mnoho. Keď si predstavím, koľko ich vygeneruje jeden panelák, koľko celé mesto…
Takisto mi asi rovnako ako vám pripadá čudné, že v obchodoch kupujeme zemiaky z Francúzska, cibuľu z Česka, paradajky zo Španielska a cesnak z Číny. Keď si predstavím, ako ďaleko museli cestovať, koľko energie spotrebovali na dopravu, klimatizáciu...
Priznám sa, že nemám zo seba dobrý pocit, keď doma vynášam smeti. Robím to nejako pričasto a je ich nejako priveľa. Neprekáža mi tak samo vynášanie :) ako to, že ich my ľudia generujeme nejako mnoho. Keď si predstavím, koľko ich vygeneruje jeden panelák, koľko celé mesto…
Takisto mi asi rovnako ako vám pripadá čudné, že v obchodoch kupujeme zemiaky z Francúzska, cibuľu z Česka, paradajky zo Španielska a cesnak z Číny. Keď si predstavím, ako ďaleko museli cestovať, koľko energie spotrebovali na dopravu, klimatizáciu...
PC REVUE
Umenie našich predkov
Ako zistíte v tomto vydaní PC REVUE a vo videoreportáži, tento mesiac sme boli na viacerých IT podujatiach. Je to tak už prakticky každý mesiac, je po kríze, firmy sa rozbehli a zaujímavých prezentácií je veľa. Ja osobne sa teším, keď môžem byť chvíľu doma. Cestovanie je síce zaujímavé, ale aj namáhavé, navyše stratíte veľa času. Jedno z podujatí minulý mesiac sa však výrazne líšilo od všetkých ostatných. Bola to naša návšteva v pivovare v Plzni. Tento známy producent piva si PC REVUE vybral z IT brandže ako jediné médium na svoju prezentáciu. Pred absolvovaním cesty som sa radšej detailne pýtal, čo všetko tu budeme vidieť, lebo len výlet, to určite nie je štýl PC REVUE. V okamihu, keď som nadobudol dojem, že súčasný pivovar sa už bez počítačov nezaobíde, bolo rozhodnuté – ideme. Navyše akcia zabrala len jeden pracovný deň, čo mi nadmieru vyhovovalo.
Cesta autobusom z Bratislavy do Plzne sa ako obyčajne podobala stredovekému mučeniu. Vyrazili sme podvečer po obávanej diaľnici do Prahy. Ja často chodím do hlavného mesta ČR a túto diaľnicu naozaj nemusím. Ako som však hneď zistil, v osobnom aute je to vlastne prvá trieda v porovnaní s autobusom. Ten ide celý čas v pravom jazdnom pruhu, ktorý je už výrazne poznačený nekonečným radom kamiónov. Po ceste som chcel aj niečo urobiť, preto som si zobral aj náhradnú batériu do notebooku. Moje písanie sa však často menilo na neplánovaný crash test, pričom mi notebook veselo poskakoval na kolenách a ja som aj vo vzduchu stláčal klávesy na klávesnici. Neskôr som našiel správnu polohu a dokončil už predtým rozpracovaný článok.
Zaujímavé to bolo aj s občerstvením počas cesty. Keď si v lietadle chcem vybrať nápoj, je to obyčajne pivo. Dôvodom je hlavne to, že ja som vždy smädný a pivo na rozdiel od všetkých ostatných nápojov dostanete tak, že vám letuška dá celú plechovku. Jednoducho je toho najviac. Ibaže po zavedení low-cost letov pivo nie je v štandardnom servise a často stojí nekresťanské peniaze. Aj tak si ho dávam, lebo aspoň u mňa najlepšie zahasí smäd. Problém mávam v zahraničí, pričom platí, že čím ďalej idem na západ od ČR, tým horšie. Najhoršie je na tom tento nápoj v USA, kde sa až na drobné výnimky nedá vôbec piť. Má to síce žltú farbu, trochu aj pení, ale chutí odporne. Keď cestujem autom, pijem tento nápoj v nealkoholickom vyhotovení. A keďže šoférujem skoro každý deň, v podstate som zabudol, ako skutočné pivo vlastne chutí. Z tohto stavu ma cesta do Plzne úplne dostala. Občerstvenie po ceste zaistil sám pivovar, a tak o dominantnom nápoji v takmer neobmedzenom množstve nemožno pochybovať.
Zabudol ešte spomenúť, že každé dva roky chodím na pravidelné lekárske prehliadky. Obyčajne to dopadne tak, že mi lekár oznámi, že moje pečeňové testy sú už jemne za povolenou hranicou a 10 minút mi dohovára, ako správne žiť a stravovať sa. Ja sa vyplaším, následne si asi mesiac dávam pozor a neskôr na to zabudnem. Problém je, že pečeň síce nebolí, ale nie sú s ňou žiadne žarty. Preto si raz za čas svoju preventívnu návštevu a dobré rady lekára pripomeniem a zase som chvíľku dobrý. Tentoraz som bol na prehliadke u lekára tri dni pred touto cestou. A div sa svete, po dobrých 15 rokoch som po prvýkrát počul, že moje výsledky sú skoro v norme a môj stav sa zlepšil. Naozaj som si dával pozor, často som sa strašil a začal som užívať každé ráno prírodné liečivá. Evidentne to pomohlo. Mal som teda pocit, že tentoraz nemusím začať tou poslušnou časťou môjho života, ale naopak, môžem si celkom dovoliť. Vedel som z programu, že návšteva sa začína večerou v špeciálnej reštaurácii, a tak som sa počas cesty skôr šetril na čapované pivo. Oproti časovému plánu sme však meškali asi dve hodiny, takže večera sa posunula už takmer k polnoci. To bolo nakoniec šťastie, lebo už som nebol v optimálnej kondícii na večeru vo veľkom štýle. Pivo však bolo vynikajúce a tatársky biftek k tomu bolo presne to, čo by ma určite dostalo do stavu, keď by sa lekár nad mojimi výsledkami zhrozil. Pil a jedol som preto s rozumom a skoro ráno ešte pred začiatkom exkurzie som dokončil aj druhý naplánovaný článok do tohto vydania PC REVUE.
O tom, ako to vyzerá priamo v prevádzke, sa dozviete z našej reportáže. Tu len pripomeniem, že takmer všetko tu riadi počítač. Týka sa to hlavne prípravy vody, ale aj monitorovania plniacej linky. Na tejto linke napr. vyhodnocujú počítače vibrácie a hluk jednotlivých súčastí a na základe toho dopredu vedia, že treba vymeniť už takmer opotrebovanú súčiastku. A technici tak urobia vo vhodnom čase bez toho, aby to výrazne ovplyvnilo celú prevádzku.
Napriek prešpikovaniu celej prevádzky počítačmi sa však vždy paralelne pripravuje pivo aj tradičnou, rokmi preverenou metódou. To preto, aby chutilo rovnako ako za čias prvého sladovníka, ktorý stál pri zrode piva tohto typu. A preto obe várky aj ochutnáva a porovnáva človek, žiadna chemická analýza. Ľudské zmysly sú totiž stále ďaleko nad všetkým počítačovým a nemyslím si, že by sa to niekedy zmenilo. Ako sme sa počas návštevy dozvedeli, treba hodnotiť chuť piva vo viacerých fázach jeho prechodu po jazyku, ďalej jeho farbu, vôňu, penu, a to všetko vo vzájomnej symbióze. Celý čas v Plzni som premýšľal nad tým, ako na ten dnes utajovaný recept vlastne prišli naši predkovia. Na tú pravú chuť totiž treba dodržať množstvo parametrov a postupov. A ak niekde v tomto procese urobíte chybu, obyčajne sa nedá odstrániť. Pritom pôvodný recept vznikal pred 170 rokmi, takže na nejaké sofistikované stroje sa vtedy nedalo veľmi spoliehať. Prvému sladovníkovi jednoducho stačila perfektná harmónia zmyslov, šikovnosti, zručnosti, usilovnosti a prezieravosti. Naši predkovia boli veľmi šikovní a poradili si v každej situácii aj bez moderných nástrojov.
Vrcholom našej návštevy – aspoň pre mňa – boli podzemné chodby. Tie sa tiahnu pod celým pivovarom a majú dĺžku takmer 9 km. Keď ste tu, ako keby ste sa ocitli v inom svete – žiadny signál mobilných operátorov, teda nijaké pozemské problémy. Aspoň na chvíľku ostáva uponáhľaný svet kdesi ďaleko, na vyššom poschodí. A práve tu chutí pivo najlepšie. Je totiž čerstvé, priamo z výroby, pri optimálnej teplote a bez filtrácie a pasterizácie. Čapuje sa priamo zo suda a pri jeho konzumácii vás nič neruší. Od toho, čo pijeme z plechovky uloženej v obchode dlhší čas na teple, je to naozaj poriadne ďaleko.
Na záver už len malé upozornenie – alkoholické pivo je len pre osoby nad 18 rokov a vždy pite s rozumom! Oplatí sa to. Bude vám vďačné vaše telo, ale aj vaši blízki. Príjemné čítanie májového vydania PC REVUE praje
22. apríla 2011, Ondrej Macko
PC REVUE 5/2011 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Ako zistíte v tomto vydaní PC REVUE a vo videoreportáži, tento mesiac sme boli na viacerých IT podujatiach. Je to tak už prakticky každý mesiac, je po kríze, firmy sa rozbehli a zaujímavých prezentácií je veľa. Ja osobne sa teším, keď môžem byť chvíľu doma. Cestovanie je síce zaujímavé, ale aj namáhavé, navyše stratíte veľa času. Jedno z podujatí minulý mesiac sa však výrazne líšilo od všetkých ostatných. Bola to naša návšteva v pivovare v Plzni. Tento známy producent piva si PC REVUE vybral z IT brandže ako jediné médium na svoju prezentáciu. Pred absolvovaním cesty som sa radšej detailne pýtal, čo všetko tu budeme vidieť, lebo len výlet, to určite nie je štýl PC REVUE. V okamihu, keď som nadobudol dojem, že súčasný pivovar sa už bez počítačov nezaobíde, bolo rozhodnuté – ideme. Navyše akcia zabrala len jeden pracovný deň, čo mi nadmieru vyhovovalo.
Cesta autobusom z Bratislavy do Plzne sa ako obyčajne podobala stredovekému mučeniu. Vyrazili sme podvečer po obávanej diaľnici do Prahy. Ja často chodím do hlavného mesta ČR a túto diaľnicu naozaj nemusím. Ako som však hneď zistil, v osobnom aute je to vlastne prvá trieda v porovnaní s autobusom. Ten ide celý čas v pravom jazdnom pruhu, ktorý je už výrazne poznačený nekonečným radom kamiónov. Po ceste som chcel aj niečo urobiť, preto som si zobral aj náhradnú batériu do notebooku. Moje písanie sa však často menilo na neplánovaný crash test, pričom mi notebook veselo poskakoval na kolenách a ja som aj vo vzduchu stláčal klávesy na klávesnici. Neskôr som našiel správnu polohu a dokončil už predtým rozpracovaný článok.
Zaujímavé to bolo aj s občerstvením počas cesty. Keď si v lietadle chcem vybrať nápoj, je to obyčajne pivo. Dôvodom je hlavne to, že ja som vždy smädný a pivo na rozdiel od všetkých ostatných nápojov dostanete tak, že vám letuška dá celú plechovku. Jednoducho je toho najviac. Ibaže po zavedení low-cost letov pivo nie je v štandardnom servise a často stojí nekresťanské peniaze. Aj tak si ho dávam, lebo aspoň u mňa najlepšie zahasí smäd. Problém mávam v zahraničí, pričom platí, že čím ďalej idem na západ od ČR, tým horšie. Najhoršie je na tom tento nápoj v USA, kde sa až na drobné výnimky nedá vôbec piť. Má to síce žltú farbu, trochu aj pení, ale chutí odporne. Keď cestujem autom, pijem tento nápoj v nealkoholickom vyhotovení. A keďže šoférujem skoro každý deň, v podstate som zabudol, ako skutočné pivo vlastne chutí. Z tohto stavu ma cesta do Plzne úplne dostala. Občerstvenie po ceste zaistil sám pivovar, a tak o dominantnom nápoji v takmer neobmedzenom množstve nemožno pochybovať.
Zabudol ešte spomenúť, že každé dva roky chodím na pravidelné lekárske prehliadky. Obyčajne to dopadne tak, že mi lekár oznámi, že moje pečeňové testy sú už jemne za povolenou hranicou a 10 minút mi dohovára, ako správne žiť a stravovať sa. Ja sa vyplaším, následne si asi mesiac dávam pozor a neskôr na to zabudnem. Problém je, že pečeň síce nebolí, ale nie sú s ňou žiadne žarty. Preto si raz za čas svoju preventívnu návštevu a dobré rady lekára pripomeniem a zase som chvíľku dobrý. Tentoraz som bol na prehliadke u lekára tri dni pred touto cestou. A div sa svete, po dobrých 15 rokoch som po prvýkrát počul, že moje výsledky sú skoro v norme a môj stav sa zlepšil. Naozaj som si dával pozor, často som sa strašil a začal som užívať každé ráno prírodné liečivá. Evidentne to pomohlo. Mal som teda pocit, že tentoraz nemusím začať tou poslušnou časťou môjho života, ale naopak, môžem si celkom dovoliť. Vedel som z programu, že návšteva sa začína večerou v špeciálnej reštaurácii, a tak som sa počas cesty skôr šetril na čapované pivo. Oproti časovému plánu sme však meškali asi dve hodiny, takže večera sa posunula už takmer k polnoci. To bolo nakoniec šťastie, lebo už som nebol v optimálnej kondícii na večeru vo veľkom štýle. Pivo však bolo vynikajúce a tatársky biftek k tomu bolo presne to, čo by ma určite dostalo do stavu, keď by sa lekár nad mojimi výsledkami zhrozil. Pil a jedol som preto s rozumom a skoro ráno ešte pred začiatkom exkurzie som dokončil aj druhý naplánovaný článok do tohto vydania PC REVUE.
O tom, ako to vyzerá priamo v prevádzke, sa dozviete z našej reportáže. Tu len pripomeniem, že takmer všetko tu riadi počítač. Týka sa to hlavne prípravy vody, ale aj monitorovania plniacej linky. Na tejto linke napr. vyhodnocujú počítače vibrácie a hluk jednotlivých súčastí a na základe toho dopredu vedia, že treba vymeniť už takmer opotrebovanú súčiastku. A technici tak urobia vo vhodnom čase bez toho, aby to výrazne ovplyvnilo celú prevádzku.
Napriek prešpikovaniu celej prevádzky počítačmi sa však vždy paralelne pripravuje pivo aj tradičnou, rokmi preverenou metódou. To preto, aby chutilo rovnako ako za čias prvého sladovníka, ktorý stál pri zrode piva tohto typu. A preto obe várky aj ochutnáva a porovnáva človek, žiadna chemická analýza. Ľudské zmysly sú totiž stále ďaleko nad všetkým počítačovým a nemyslím si, že by sa to niekedy zmenilo. Ako sme sa počas návštevy dozvedeli, treba hodnotiť chuť piva vo viacerých fázach jeho prechodu po jazyku, ďalej jeho farbu, vôňu, penu, a to všetko vo vzájomnej symbióze. Celý čas v Plzni som premýšľal nad tým, ako na ten dnes utajovaný recept vlastne prišli naši predkovia. Na tú pravú chuť totiž treba dodržať množstvo parametrov a postupov. A ak niekde v tomto procese urobíte chybu, obyčajne sa nedá odstrániť. Pritom pôvodný recept vznikal pred 170 rokmi, takže na nejaké sofistikované stroje sa vtedy nedalo veľmi spoliehať. Prvému sladovníkovi jednoducho stačila perfektná harmónia zmyslov, šikovnosti, zručnosti, usilovnosti a prezieravosti. Naši predkovia boli veľmi šikovní a poradili si v každej situácii aj bez moderných nástrojov.
Vrcholom našej návštevy – aspoň pre mňa – boli podzemné chodby. Tie sa tiahnu pod celým pivovarom a majú dĺžku takmer 9 km. Keď ste tu, ako keby ste sa ocitli v inom svete – žiadny signál mobilných operátorov, teda nijaké pozemské problémy. Aspoň na chvíľku ostáva uponáhľaný svet kdesi ďaleko, na vyššom poschodí. A práve tu chutí pivo najlepšie. Je totiž čerstvé, priamo z výroby, pri optimálnej teplote a bez filtrácie a pasterizácie. Čapuje sa priamo zo suda a pri jeho konzumácii vás nič neruší. Od toho, čo pijeme z plechovky uloženej v obchode dlhší čas na teple, je to naozaj poriadne ďaleko.
Na záver už len malé upozornenie – alkoholické pivo je len pre osoby nad 18 rokov a vždy pite s rozumom! Oplatí sa to. Bude vám vďačné vaše telo, ale aj vaši blízki. Príjemné čítanie májového vydania PC REVUE praje
22. apríla 2011, Ondrej Macko
PC REVUE 5/2011 Editorial
Autor: Ondrej Macko
piatok 15. apríla 2011
QUARK
Milí priatelia,
štvrtý mesiac v roku má od nepamäti označenie, že je bláznivý a veselý, no môže byť aj absurdný Vyplynie to z tém, o ktorých bude teraz reč. Snažil som sa o objektivitu a odbornosť a konzultoval som ich s dvoma renomovanými ekonómami. Prvý to zbalil hneď po prvej otázke. Druhý si ma vypočul, potom kývol rukou a tiež odišiel, a to len preto, že som sa opýtal, koľko ekonomík vlastne jestvuje. Ak totiž vysoký štátny úradník povie, že štát je zlý gazda a treba predať nejaký štátny podnik, čo zle hospodári, znamená to, že tvrdenie o zlom gazdovi sa vzťahuje aj na neho, lebo tiež je platený štátom. Mala by jeho funkcia tiež ísť do privatizácie ako pri spomenutom podniku? Uznáte, je to absurdné, ale aké je potom jeho tvrdenie? Navyše tvrdí, že podnik je v strate. Takýto podnik by musel kúpiť iba hlupák, keby ho, pravda, nedostal za zlomok skutočnej ceny, o čo by však nemalo ísť. V tomto okamihu sa vzdal aj druhý ekonóm.
Dobre, poďme ďalej bez odborníkov.
Výrobcovia energií sa vehementne domáhajú zvýšenia cien. Na Slovensku však máme inštitúciu, ktorá zráta ich oprávnené náklady a určí cenu pre nás, obyvateľov. Predpokladám, že ju určuje spravodlivo. Lenže o niekoľko dní sa na trhu objavil zahraničný dodávateľ energie s nižšou cenou a ten náš sa okamžite ozval, že aj on poskytne energiu za rovnakú sumu. Veríte, že sa náš dodávateľ rozhodol pre rok dobrých skutkov a bude spotrebu energie dotovať? To naozaj nehrozí a znie to minimálne absurdne. Ako je však potom možné, že v priebehu niekoľkých dní dokáže zázračne skresať oprávnené a nevyhnutné náklady na distribúciu energie? Kto má v rukách povestného čierneho Petra? Inak povedané, oberá nás niekto o peniaze a vytvára čierny zisk? Bolo
by prismelé myslieť si to. No v hlave mi už vŕta červík pochybností: Ako to teda je?
Európa a aj my, teda naše úrady, intenzívne diskutujú o predĺžení veku odchodu do dôchodku. Čísla lietajú, diskusie naberajú na obrátkach. Je to jasné, rodí sa málo detí. Takže nevieme kto bude o dvadsať-tridsať rokov pracovať, aby bolo možné z odvodov vyplácať dôchodky. Je to vážna otázka, no rovnako je vážna aj druhá - kto bude platiť mladým, čo budú vstupovať na trh práce, podporu v nezamestnanosti, lebo je zrejmé, že nové pracovné miesta zázrakom nepribudnú. Dobre zrejme už bolo a deväťdesiate roky minulého storočia, čo sa týka životnej úrovne, sa nezopakujú. Náš sused, zvárač na to má liek - treba obmedziť tvorbu zisku napríklad maximálne na dvadsať percent. Vraj by sme videli, ako by sa všeličo zmenilo. Lenže, viete, zvárač... Kto by sa zapodieval jeho návrhom keď akademici nevedia, ako ďalej.
Máme málo peňazí v zdravotníctve. Každý rok ich tam ide čoraz viac a každý rok sú nemocnice viac zadĺžené .No máme aj nemocnice, ktoré vytvárajú, síce malý, ale zisk. Asi nikto nebude tvrdiť, že ide o zázrak. Iba to naznačuje, že niekde niečo poriadne škrípe. Bolo by treba urobiť seriózny audit a po jeho vyhodnotení bez tzv. nátlakových skupín prijať opatrenia. Lenže, dá sa to? Je to reálne? Mimochodom, tri veľké nemocnice, v ktorých som v ostatnom čase bol, sú poriadne prekúrené a teplotu v izbách regulujú otváraním okien.
Na záver už len drobnosť - prečo nám reštaurácie, kaviarne či rozličné predajne aj v zime ponúkajú chladené nápoje? Nejde len o to, že chladená minerálka je neskutočne predražená. Veď zákazník to zaplatí. No energiu, spotrebovanú na nezmyselné chladenie v chladnom počasí, treba vyrobiť na úkor životného prostredia.
Prepáčte, milí priatelia, toto nebolo aprílovo žartovné, ani veselé. Len som načrtol niekoľko absurdných tém. A tie témy priniesol život, jasom si ich nevymyslel. Naozaj.
Váš
Eduard Drobný
QUARK 4/2011 Editorial
Autor: Eduard Drobný
štvrtý mesiac v roku má od nepamäti označenie, že je bláznivý a veselý, no môže byť aj absurdný Vyplynie to z tém, o ktorých bude teraz reč. Snažil som sa o objektivitu a odbornosť a konzultoval som ich s dvoma renomovanými ekonómami. Prvý to zbalil hneď po prvej otázke. Druhý si ma vypočul, potom kývol rukou a tiež odišiel, a to len preto, že som sa opýtal, koľko ekonomík vlastne jestvuje. Ak totiž vysoký štátny úradník povie, že štát je zlý gazda a treba predať nejaký štátny podnik, čo zle hospodári, znamená to, že tvrdenie o zlom gazdovi sa vzťahuje aj na neho, lebo tiež je platený štátom. Mala by jeho funkcia tiež ísť do privatizácie ako pri spomenutom podniku? Uznáte, je to absurdné, ale aké je potom jeho tvrdenie? Navyše tvrdí, že podnik je v strate. Takýto podnik by musel kúpiť iba hlupák, keby ho, pravda, nedostal za zlomok skutočnej ceny, o čo by však nemalo ísť. V tomto okamihu sa vzdal aj druhý ekonóm.
Dobre, poďme ďalej bez odborníkov.
Výrobcovia energií sa vehementne domáhajú zvýšenia cien. Na Slovensku však máme inštitúciu, ktorá zráta ich oprávnené náklady a určí cenu pre nás, obyvateľov. Predpokladám, že ju určuje spravodlivo. Lenže o niekoľko dní sa na trhu objavil zahraničný dodávateľ energie s nižšou cenou a ten náš sa okamžite ozval, že aj on poskytne energiu za rovnakú sumu. Veríte, že sa náš dodávateľ rozhodol pre rok dobrých skutkov a bude spotrebu energie dotovať? To naozaj nehrozí a znie to minimálne absurdne. Ako je však potom možné, že v priebehu niekoľkých dní dokáže zázračne skresať oprávnené a nevyhnutné náklady na distribúciu energie? Kto má v rukách povestného čierneho Petra? Inak povedané, oberá nás niekto o peniaze a vytvára čierny zisk? Bolo
by prismelé myslieť si to. No v hlave mi už vŕta červík pochybností: Ako to teda je?
Európa a aj my, teda naše úrady, intenzívne diskutujú o predĺžení veku odchodu do dôchodku. Čísla lietajú, diskusie naberajú na obrátkach. Je to jasné, rodí sa málo detí. Takže nevieme kto bude o dvadsať-tridsať rokov pracovať, aby bolo možné z odvodov vyplácať dôchodky. Je to vážna otázka, no rovnako je vážna aj druhá - kto bude platiť mladým, čo budú vstupovať na trh práce, podporu v nezamestnanosti, lebo je zrejmé, že nové pracovné miesta zázrakom nepribudnú. Dobre zrejme už bolo a deväťdesiate roky minulého storočia, čo sa týka životnej úrovne, sa nezopakujú. Náš sused, zvárač na to má liek - treba obmedziť tvorbu zisku napríklad maximálne na dvadsať percent. Vraj by sme videli, ako by sa všeličo zmenilo. Lenže, viete, zvárač... Kto by sa zapodieval jeho návrhom keď akademici nevedia, ako ďalej.
Máme málo peňazí v zdravotníctve. Každý rok ich tam ide čoraz viac a každý rok sú nemocnice viac zadĺžené .No máme aj nemocnice, ktoré vytvárajú, síce malý, ale zisk. Asi nikto nebude tvrdiť, že ide o zázrak. Iba to naznačuje, že niekde niečo poriadne škrípe. Bolo by treba urobiť seriózny audit a po jeho vyhodnotení bez tzv. nátlakových skupín prijať opatrenia. Lenže, dá sa to? Je to reálne? Mimochodom, tri veľké nemocnice, v ktorých som v ostatnom čase bol, sú poriadne prekúrené a teplotu v izbách regulujú otváraním okien.
Na záver už len drobnosť - prečo nám reštaurácie, kaviarne či rozličné predajne aj v zime ponúkajú chladené nápoje? Nejde len o to, že chladená minerálka je neskutočne predražená. Veď zákazník to zaplatí. No energiu, spotrebovanú na nezmyselné chladenie v chladnom počasí, treba vyrobiť na úkor životného prostredia.
Prepáčte, milí priatelia, toto nebolo aprílovo žartovné, ani veselé. Len som načrtol niekoľko absurdných tém. A tie témy priniesol život, jasom si ich nevymyslel. Naozaj.
Váš
Eduard Drobný
QUARK 4/2011 Editorial
Autor: Eduard Drobný
pondelok 4. apríla 2011
PC REVUE - OpenPark
Eko sa rozhodneme?
Prednedávnom sme na ITnews.sk mali článok o zneužívaní internetu v práci na súkromné účely. Ako sa dalo čakať, článok rozpútal búrlivú diskusiu. Najviac emócií vyvolal u zamestnaneckej časti publika, ktorá sa cítila právom „trafená“. Verím, že žiadny rozumný zamestnávateľ nebude brániť svojim kolegom vo využívaní internetu aj na iné účely, ak to povedie k nárastu ich tvorivých nápadov, prehľadu atď., čo môžu zužitkovať obe strany. Samozrejme v správnom čase a rozsahu. Žiadny zodpovedný zamestnávateľ však nemôže tolerovať stratu času na aktivity, ktoré negenerujú pridanú hodnotu a ani neprinesú investíciu do osobného rozvoja, ktorý by mohol prispieť aj k rozvoju firmy. Ak sa nepodarí dosiahnuť správny balans, nastáva typická situácia: zamestnanci na „tajniaka“ strácajú čas na Facebooku, YouTube, Gmaile a pod. a zamestnávatelia nasadzujú kontrolné mechanizmy: pracovné reporty, zapisovanie dochádzky či technické nástroje na blokovanie prístupu na nepracovné weby. Pokiaľ by sa podarilo zmeniť myslenie, všetko by mohlo fungovať úplne inak. Dôležité je uvedomiť si, že zamestnávateľ aj zamestnanec existujú v uzavretom „ekosystéme“, vzájomne sa potrebujú, sú od seba závislí. Koľko pridanej hodnoty vygeneruje každý jeden zamestnanec, toľko pridanej hodnoty môže ponúknuť firma ako celok a z jej predaja následne rozdeliť primeranú odmenu svojim zamestnancom za prácu, osobné nasadenie, nápady a tvorivý prístup. Ak je pridaná hodnota vysoká, firma prosperuje a s ňou aj jej zamestnanci. Ak nízka, je to naopak. Všetko je len otázka osobného zodpovedného prístupu. Ak sa podarí vytvoriť prostredie vzájomnej dôvery aj zodpovednosti a prístupu, kde všetci ťahajú za jeden povraz, firma môže zrušiť kontrolné mechanizmy a bude bežať na úplne iných „otáčkach“. Je potom radosť v takej firme pracovať.
Celý svet okolo nás pritom funguje na báze akýchsi „ekosystémov“. Je ním napríklad aj ľudské telo. Ak má problém jediný orgán (pečeň, obličky, pankreas), má problém celé telo. Ak „vedúci“ tela zanedbáva pitný režim, „tlačí“ do seba nezdravé veci, fajčí, nešportuje, nestará sa o seba atď., organizmus sa s tým snaží vyrovnať až do momentu, kým sa neprekročí kritická hodnota. Výsledná choroba je len signál, že sa niečo zanedbalo, a šanca zvrátiť nedostatočnú starostlivosť o seba samého. Našťastie je k dispozícii dostatok informácií, prostriedkov a prístupov, ktoré nám môžu pomôcť. Treba sa nimi len riadiť, resp. ich používať. Normálne je byť zdravý, opak je chyba „systému“.
Ďalší príklad „ekosystému“ sú partnerské vzťahy. Aj tu funguje symbióza – vzájomné pomáhanie si, spoločné zážitky, radosť zo života, zdokonaľovanie sa, odovzdávanie lásky a energie atď. Keď jeden z partnerov z rôznych dôvodov „nefunguje“, „nefunguje“ ani vzťah. Je zvláštne, že ľudia dokážu vynaložiť veľké množstvo energie na získanie svojho partnera, ale po „dosiahnutí cieľa“ stagnujú, prestanú sa starať o seba, o partnera, o vzťah. Dôsledky vidíme často okolo seba, aj v tomto príklade je normálne, keď je vzťah harmonický, keď si partneri vzájomne pomáhajú zdokonaľovať sa, keď medzi nimi prúdi energia, láska, porozumenie, dôvera, ohľaduplnosť. Všetko ostatné je opäť zlyhanie „systému“ a pre jednotlivcov je nezdravé, ak z rôznych príčin zostávajú v takom vzťahu.
Klasický ekosystém je živá príroda okolo nás a dôsledky necitlivého zasahovania „najvyspelejšieho“ tvora na planéte do obehu hmoty, energie a informácií sú všeobecne známe – miznúce pralesy, znečistený vzduch, oceány, globálne otepľovanie, vymieranie živočíšnych druhov a pod. To, ako sa naša civilizácia správa k prírode, mi pripomína známe pílenie konára pod sebou. Dôsledky svojho konania si s prekvapením uvedomíme, až keď dopadneme. Aké krátkozraké...
Všetky uvedené ekosystémy, hoci majú rôznu veľkosť a zložitosť, majú veľa spoločného. Každý jeden prvok je dôležitý pre fungovanie celku. Či už je to lesný mravec, prst na ruke, alebo pracovník na vrátnici. Ich absencia alebo nesprávna funkčnosť viac alebo menej ovplyvňujú výkon celého „organizmu“, ktorý zase spätne ovplyvňuje jeho život, podmienky, možnosti. Ak chcú všetci prosperovať, musia fungovať v harmonickej symbióze.
Každý jedinec je zodpovedný sám za seba, ale aj za celok. Máme možnosť voľby, ako budeme tráviť pracovný čas, ako sa budeme starať o svoje zdravie, ako sa budeme správať k svojmu partnerovi, k prírode. Je to len na úrovni nášho uvedomenia a zodpovednosti. Podľa toho môžeme pracovať v prosperujúcej firme, mať zdravý život, harmonické partnerské vzťahy či tešiť sa z nádhernej prírody. Alebo budeme zvaľovať zodpovednosť na niekoho iného, čakať, že „Sa“ to urobí za nás, budeme hľadať výhovorky, cesty menšieho odporu atď.
Je dobré si pripomenúť, že žijeme v ekosystémoch, a „eko“ sa rozhodneme, tak sa budeme mať. Ja som si už vybral... A čo vy? :-)
PC REVUE 4/2011 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Prednedávnom sme na ITnews.sk mali článok o zneužívaní internetu v práci na súkromné účely. Ako sa dalo čakať, článok rozpútal búrlivú diskusiu. Najviac emócií vyvolal u zamestnaneckej časti publika, ktorá sa cítila právom „trafená“. Verím, že žiadny rozumný zamestnávateľ nebude brániť svojim kolegom vo využívaní internetu aj na iné účely, ak to povedie k nárastu ich tvorivých nápadov, prehľadu atď., čo môžu zužitkovať obe strany. Samozrejme v správnom čase a rozsahu. Žiadny zodpovedný zamestnávateľ však nemôže tolerovať stratu času na aktivity, ktoré negenerujú pridanú hodnotu a ani neprinesú investíciu do osobného rozvoja, ktorý by mohol prispieť aj k rozvoju firmy. Ak sa nepodarí dosiahnuť správny balans, nastáva typická situácia: zamestnanci na „tajniaka“ strácajú čas na Facebooku, YouTube, Gmaile a pod. a zamestnávatelia nasadzujú kontrolné mechanizmy: pracovné reporty, zapisovanie dochádzky či technické nástroje na blokovanie prístupu na nepracovné weby. Pokiaľ by sa podarilo zmeniť myslenie, všetko by mohlo fungovať úplne inak. Dôležité je uvedomiť si, že zamestnávateľ aj zamestnanec existujú v uzavretom „ekosystéme“, vzájomne sa potrebujú, sú od seba závislí. Koľko pridanej hodnoty vygeneruje každý jeden zamestnanec, toľko pridanej hodnoty môže ponúknuť firma ako celok a z jej predaja následne rozdeliť primeranú odmenu svojim zamestnancom za prácu, osobné nasadenie, nápady a tvorivý prístup. Ak je pridaná hodnota vysoká, firma prosperuje a s ňou aj jej zamestnanci. Ak nízka, je to naopak. Všetko je len otázka osobného zodpovedného prístupu. Ak sa podarí vytvoriť prostredie vzájomnej dôvery aj zodpovednosti a prístupu, kde všetci ťahajú za jeden povraz, firma môže zrušiť kontrolné mechanizmy a bude bežať na úplne iných „otáčkach“. Je potom radosť v takej firme pracovať.
Celý svet okolo nás pritom funguje na báze akýchsi „ekosystémov“. Je ním napríklad aj ľudské telo. Ak má problém jediný orgán (pečeň, obličky, pankreas), má problém celé telo. Ak „vedúci“ tela zanedbáva pitný režim, „tlačí“ do seba nezdravé veci, fajčí, nešportuje, nestará sa o seba atď., organizmus sa s tým snaží vyrovnať až do momentu, kým sa neprekročí kritická hodnota. Výsledná choroba je len signál, že sa niečo zanedbalo, a šanca zvrátiť nedostatočnú starostlivosť o seba samého. Našťastie je k dispozícii dostatok informácií, prostriedkov a prístupov, ktoré nám môžu pomôcť. Treba sa nimi len riadiť, resp. ich používať. Normálne je byť zdravý, opak je chyba „systému“.
Ďalší príklad „ekosystému“ sú partnerské vzťahy. Aj tu funguje symbióza – vzájomné pomáhanie si, spoločné zážitky, radosť zo života, zdokonaľovanie sa, odovzdávanie lásky a energie atď. Keď jeden z partnerov z rôznych dôvodov „nefunguje“, „nefunguje“ ani vzťah. Je zvláštne, že ľudia dokážu vynaložiť veľké množstvo energie na získanie svojho partnera, ale po „dosiahnutí cieľa“ stagnujú, prestanú sa starať o seba, o partnera, o vzťah. Dôsledky vidíme často okolo seba, aj v tomto príklade je normálne, keď je vzťah harmonický, keď si partneri vzájomne pomáhajú zdokonaľovať sa, keď medzi nimi prúdi energia, láska, porozumenie, dôvera, ohľaduplnosť. Všetko ostatné je opäť zlyhanie „systému“ a pre jednotlivcov je nezdravé, ak z rôznych príčin zostávajú v takom vzťahu.
Klasický ekosystém je živá príroda okolo nás a dôsledky necitlivého zasahovania „najvyspelejšieho“ tvora na planéte do obehu hmoty, energie a informácií sú všeobecne známe – miznúce pralesy, znečistený vzduch, oceány, globálne otepľovanie, vymieranie živočíšnych druhov a pod. To, ako sa naša civilizácia správa k prírode, mi pripomína známe pílenie konára pod sebou. Dôsledky svojho konania si s prekvapením uvedomíme, až keď dopadneme. Aké krátkozraké...
Všetky uvedené ekosystémy, hoci majú rôznu veľkosť a zložitosť, majú veľa spoločného. Každý jeden prvok je dôležitý pre fungovanie celku. Či už je to lesný mravec, prst na ruke, alebo pracovník na vrátnici. Ich absencia alebo nesprávna funkčnosť viac alebo menej ovplyvňujú výkon celého „organizmu“, ktorý zase spätne ovplyvňuje jeho život, podmienky, možnosti. Ak chcú všetci prosperovať, musia fungovať v harmonickej symbióze.
Každý jedinec je zodpovedný sám za seba, ale aj za celok. Máme možnosť voľby, ako budeme tráviť pracovný čas, ako sa budeme starať o svoje zdravie, ako sa budeme správať k svojmu partnerovi, k prírode. Je to len na úrovni nášho uvedomenia a zodpovednosti. Podľa toho môžeme pracovať v prosperujúcej firme, mať zdravý život, harmonické partnerské vzťahy či tešiť sa z nádhernej prírody. Alebo budeme zvaľovať zodpovednosť na niekoho iného, čakať, že „Sa“ to urobí za nás, budeme hľadať výhovorky, cesty menšieho odporu atď.
Je dobré si pripomenúť, že žijeme v ekosystémoch, a „eko“ sa rozhodneme, tak sa budeme mať. Ja som si už vybral... A čo vy? :-)
PC REVUE 4/2011 OpenPark
Autor: Martin Drobný
PC REVUE
Na druhom brehu
Tento mesiac bola hlavná udalosť v redakcii PC REVUE jasná – výstava Notebook EXPO. Iste si mnohí spomínate na výstavu COFAX, ktorá sa na Slovensku dakedy uskutočňovala, ale už sa skončila. Jednoducho nebol o ňu záujem, chodilo tam málo ľudí. Podobne skončil aj český INVEX. Redakcia magazínu PC REVUE sa zúčastňuje na všetkých svetových výstavách od USA cez Nemecko až po Taiwan. Na nich je vždy veľa ľudí a hlavný nápor je v sobotu. Zaujímalo nás, ako je to možné, že nič podobné na Slovensku nemáme. Sme azda horší ako Američania, Nemci alebo Číňania? Vôbec nie, sme toho schopní aj my. A PC REVUE nebude o tom len hovoriť pri pive, je to redakcia činu. Tento rok tak za organizáciou Notebook EXPO stála predovšetkým naša redakcia, a to vrátane tlačovej konferencie pred jej konaním. Ja som 20 rokov novinárom a často som rozmýšľal nad tým, aké je byť na druhom brehu. Je totiž takmer pravidlom, že novinárske zamestnanie je dobrý odrazový mostík na to, aby sa človek stal hovorcom niektorej spoločnosti či dokonca politickej strany. To sa mi našťastie nestalo, ale tentoraz som si druhú stranu rieky vyskúšal, keď som bol na tlačovke v pozícii organizátora. Absolvoval som stovky tlačoviek a viem úplne presne, aká býva najčastejšia chyba: celá prezentácia je založená len na využití technológie PowerPoint a na stene či plátne sa mihajú tony textov, sem-tam nejaké obrázky. To však nikoho dlhodobo nezaujme. Platí takisto, že to, čo človek nepovie za prvých 30 minút, už hovoriť ani nemusí, nikto ho už totiž nepočúva. Po tomto čase musí nasledovať buď výmena osôb, alebo niečo, čo ľudí doslova zdvihne zo stoličky. Presne toho sme sa držali. Okrem môjho vystúpenia sme mali na tlačovke všetkých rozhodujúcich partnerov. Na jej konci som predviedol crash test naživo, čo sa stretlo s nemým úžasom mojich novinárskych kolegov. Bol to taký „ľahký“ crash test, vedel som, že vybrané zariadenia ho určite prežijú. Napriek tomu vŕtanie do displeja mobilu a potápanie externého disku do piva sa už bude so mnou ťahať naveky. A na Googli som ihneď videl prejav – prvých 10 výsledkov po zadaní často hľadaného slova notebook sme osadili na Slovensku my touto akciou.
Pravda je, že asi 5 dní pred konaním akcie som mal malú dušičku. Nedalo sa predpokladať, či bude dosť ľudí. Lístky neboli zadarmo, bolo to v sobotu, hlásili dážď a v Bratislave boli v ten deň ďalšie dve veľké akcie. Keď sme však ponúkli lístky cez zľavové servery a po 48 hodinách sa po nich doslova zaprášilo, začal som veriť, že to bude fungovať. Nakoniec sme museli zaviesť registráciu aj na jednotlivé prednášky a deň pred akciou bolo 8 z 18 prednášok kompletne vypredaných. Chceli sme verejnosti ukázať čo najviac nových produktov a hlavné lákadlo v tom čase bol Apple iPad 2. Zohnať ho na termín 26. marca, hoci Slovensko nie je v zozname podporovaných krajín, je úloha, s ktorou sa dokáže vyrovnať, zdá sa, jedine PC REVUE. Oficiálny predaj sa vo vybraných štátoch Európy začal o 17. hodine a ja som bol prvý človek, ktorý si ho kúpil vo Viedni o 17:01 . Tak sme boli kompletne pripravení na to, aby sme ľuďom ponúkli všetko, čo bolo v tej chvíli najnovšie na IT trhu. Do histórie už navždy vojde fakt, že premiéra Apple iPad 2 na Slovensku bola práve na Notebook EXPO.
V sobotu bolo pred hotelom Crowne Plaza o 9. hodine ráno úplne plno. Až do 15. hodiny som mal obavu, či to hotel vôbec kapacitne zvládne. Bola to jednoznačne IT akcia s najväčšou účasťou verejnosti na Slovensku minimálne za posledných 5 rokov. Pýtal som sa predstaviteľov všetkých vystavovateľov a odpoveď bola vzácne jednoznačná – masová účasť prekvapila každého. Je jasné, že ľudia na Slovensku si chcú pozrieť produkty naživo ešte radšej ako obyvatelia iných štátov. A sú na to pripravení pricestovať aj z východného Slovenska či zmeniť pôvodné plány na víkend. Osobné stretnutie so všetkými našimi redaktormi je pre nich takisto dôležité. Na druhej strane dobre zorganizovať výstavu vôbec nie je jednoduché. Naša asi 10-členná skupina z redakcie zmenila na päť dní svoj bežný život. O 8-hodinovom pracovnom čase nebolo možné ani len uvažovať. Znamenalo to jesť vtedy, keď bol čas, a pôvodne plánovaný obed tesne pred polnocou nebol výnimkou. Konečne som si uvedomil, čo znamená byť na druhom brehu ako organizátor a čakať, ako tí novinári budú o nás informovať. A informovali správne: bola to megaakcia. Naše podujatie navštívili všetky rozhodujúce televízne štáby, mali sme tu rozhlasové stanice i tlač. Aj na našom Facebooku som si hneď overil, že našim fanúšikom sa to páčilo. Ak máme niečo zlepšiť, tak azda pridať ďalšiu tisícku vecí do súťaže. Každý chce vyhrať, nech je to hocičo . A už viem, čo znamená zorganizovať výstavu, ako je CES, na ktorú príde 300 000 ľudí – je to zamestnanie na celý rok. Samozrejme, v tomto meste hriechu sú iné možnosti, kongresové centrá hotelov sú tu plošne väčšie ako celé bratislavské letisko. Ale my žijeme a aj chceme žiť na Slovensku a budeme vychádzať z možností, ktoré máme tu. Výber hotela Crowne Plaza na Notebook EXPO 2011 nebol náhodný, vybrali sme ho pre jeho polohu v strede Bratislavy, dostupnosť z Hlavnej stanice, veľkosť konferenčných miestností a istú tradíciu. Na základe rekordnej účasti však budeme musieť niečo urobiť s kapacitnými možnosťami.
Ja som vo svojom crash teste naživo v prednáškovej sále zaplnenej po strop zašiel tentoraz poriadne ďaleko. Doma som sklepal drevenú skrinku, do nej som dal mobil a zašiel do betonárky. Tam som chvíľu presviedčal vedúceho, že to fakt myslím vážne, som pri zmysloch a naozaj chcem ten úplne nový mobil zaliať do betónu. Je zaujímavé, že zohnať remeselníkov na netradičnú prácu je obyčajne problém, ale keď ide o ničenie niečoho, rýchlo sa pre vec nadchnú. Na moje želanie mi ručne namiešali extra pevný betón, ním zaliali mobil a to celé ešte uložili na zariadenie so zaujímavým názvom vibrátor. Ten poriadne roztriasol skrinku a zabezpečil, aby sa betón dostal úplne všade, aj do najmenších škáročiek mobilu. Takto mobil vo svojom betónovom sarkofágu čakal tri dni na vyzretie, a to nabitý a s aktívnou SIM-kou. Neuveríte, ale najnovší Sonim XP 3300 to všetko vrátane nešetrného rozbíjania betónovej kocky sekáčom prežil bez škrabnutia. Dalo sa naň telefonovať a bez problémov používať. Všetko o testovaní sa dozviete nabudúce, keď uvidíte redakčné spracovanie testu. V tomto vydaní zatiaľ nájdete fotogalériu z výstavy Notebook EXPO.
Prajem vám príjemné čítanie aprílového vydania a teším sa ďalšie osobné stretnutie
27. marca 2011, Ondrej Macko
PC REVUE 4/2011 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Tento mesiac bola hlavná udalosť v redakcii PC REVUE jasná – výstava Notebook EXPO. Iste si mnohí spomínate na výstavu COFAX, ktorá sa na Slovensku dakedy uskutočňovala, ale už sa skončila. Jednoducho nebol o ňu záujem, chodilo tam málo ľudí. Podobne skončil aj český INVEX. Redakcia magazínu PC REVUE sa zúčastňuje na všetkých svetových výstavách od USA cez Nemecko až po Taiwan. Na nich je vždy veľa ľudí a hlavný nápor je v sobotu. Zaujímalo nás, ako je to možné, že nič podobné na Slovensku nemáme. Sme azda horší ako Američania, Nemci alebo Číňania? Vôbec nie, sme toho schopní aj my. A PC REVUE nebude o tom len hovoriť pri pive, je to redakcia činu. Tento rok tak za organizáciou Notebook EXPO stála predovšetkým naša redakcia, a to vrátane tlačovej konferencie pred jej konaním. Ja som 20 rokov novinárom a často som rozmýšľal nad tým, aké je byť na druhom brehu. Je totiž takmer pravidlom, že novinárske zamestnanie je dobrý odrazový mostík na to, aby sa človek stal hovorcom niektorej spoločnosti či dokonca politickej strany. To sa mi našťastie nestalo, ale tentoraz som si druhú stranu rieky vyskúšal, keď som bol na tlačovke v pozícii organizátora. Absolvoval som stovky tlačoviek a viem úplne presne, aká býva najčastejšia chyba: celá prezentácia je založená len na využití technológie PowerPoint a na stene či plátne sa mihajú tony textov, sem-tam nejaké obrázky. To však nikoho dlhodobo nezaujme. Platí takisto, že to, čo človek nepovie za prvých 30 minút, už hovoriť ani nemusí, nikto ho už totiž nepočúva. Po tomto čase musí nasledovať buď výmena osôb, alebo niečo, čo ľudí doslova zdvihne zo stoličky. Presne toho sme sa držali. Okrem môjho vystúpenia sme mali na tlačovke všetkých rozhodujúcich partnerov. Na jej konci som predviedol crash test naživo, čo sa stretlo s nemým úžasom mojich novinárskych kolegov. Bol to taký „ľahký“ crash test, vedel som, že vybrané zariadenia ho určite prežijú. Napriek tomu vŕtanie do displeja mobilu a potápanie externého disku do piva sa už bude so mnou ťahať naveky. A na Googli som ihneď videl prejav – prvých 10 výsledkov po zadaní často hľadaného slova notebook sme osadili na Slovensku my touto akciou.
Pravda je, že asi 5 dní pred konaním akcie som mal malú dušičku. Nedalo sa predpokladať, či bude dosť ľudí. Lístky neboli zadarmo, bolo to v sobotu, hlásili dážď a v Bratislave boli v ten deň ďalšie dve veľké akcie. Keď sme však ponúkli lístky cez zľavové servery a po 48 hodinách sa po nich doslova zaprášilo, začal som veriť, že to bude fungovať. Nakoniec sme museli zaviesť registráciu aj na jednotlivé prednášky a deň pred akciou bolo 8 z 18 prednášok kompletne vypredaných. Chceli sme verejnosti ukázať čo najviac nových produktov a hlavné lákadlo v tom čase bol Apple iPad 2. Zohnať ho na termín 26. marca, hoci Slovensko nie je v zozname podporovaných krajín, je úloha, s ktorou sa dokáže vyrovnať, zdá sa, jedine PC REVUE. Oficiálny predaj sa vo vybraných štátoch Európy začal o 17. hodine a ja som bol prvý človek, ktorý si ho kúpil vo Viedni o 17:01 . Tak sme boli kompletne pripravení na to, aby sme ľuďom ponúkli všetko, čo bolo v tej chvíli najnovšie na IT trhu. Do histórie už navždy vojde fakt, že premiéra Apple iPad 2 na Slovensku bola práve na Notebook EXPO.
V sobotu bolo pred hotelom Crowne Plaza o 9. hodine ráno úplne plno. Až do 15. hodiny som mal obavu, či to hotel vôbec kapacitne zvládne. Bola to jednoznačne IT akcia s najväčšou účasťou verejnosti na Slovensku minimálne za posledných 5 rokov. Pýtal som sa predstaviteľov všetkých vystavovateľov a odpoveď bola vzácne jednoznačná – masová účasť prekvapila každého. Je jasné, že ľudia na Slovensku si chcú pozrieť produkty naživo ešte radšej ako obyvatelia iných štátov. A sú na to pripravení pricestovať aj z východného Slovenska či zmeniť pôvodné plány na víkend. Osobné stretnutie so všetkými našimi redaktormi je pre nich takisto dôležité. Na druhej strane dobre zorganizovať výstavu vôbec nie je jednoduché. Naša asi 10-členná skupina z redakcie zmenila na päť dní svoj bežný život. O 8-hodinovom pracovnom čase nebolo možné ani len uvažovať. Znamenalo to jesť vtedy, keď bol čas, a pôvodne plánovaný obed tesne pred polnocou nebol výnimkou. Konečne som si uvedomil, čo znamená byť na druhom brehu ako organizátor a čakať, ako tí novinári budú o nás informovať. A informovali správne: bola to megaakcia. Naše podujatie navštívili všetky rozhodujúce televízne štáby, mali sme tu rozhlasové stanice i tlač. Aj na našom Facebooku som si hneď overil, že našim fanúšikom sa to páčilo. Ak máme niečo zlepšiť, tak azda pridať ďalšiu tisícku vecí do súťaže. Každý chce vyhrať, nech je to hocičo . A už viem, čo znamená zorganizovať výstavu, ako je CES, na ktorú príde 300 000 ľudí – je to zamestnanie na celý rok. Samozrejme, v tomto meste hriechu sú iné možnosti, kongresové centrá hotelov sú tu plošne väčšie ako celé bratislavské letisko. Ale my žijeme a aj chceme žiť na Slovensku a budeme vychádzať z možností, ktoré máme tu. Výber hotela Crowne Plaza na Notebook EXPO 2011 nebol náhodný, vybrali sme ho pre jeho polohu v strede Bratislavy, dostupnosť z Hlavnej stanice, veľkosť konferenčných miestností a istú tradíciu. Na základe rekordnej účasti však budeme musieť niečo urobiť s kapacitnými možnosťami.
Ja som vo svojom crash teste naživo v prednáškovej sále zaplnenej po strop zašiel tentoraz poriadne ďaleko. Doma som sklepal drevenú skrinku, do nej som dal mobil a zašiel do betonárky. Tam som chvíľu presviedčal vedúceho, že to fakt myslím vážne, som pri zmysloch a naozaj chcem ten úplne nový mobil zaliať do betónu. Je zaujímavé, že zohnať remeselníkov na netradičnú prácu je obyčajne problém, ale keď ide o ničenie niečoho, rýchlo sa pre vec nadchnú. Na moje želanie mi ručne namiešali extra pevný betón, ním zaliali mobil a to celé ešte uložili na zariadenie so zaujímavým názvom vibrátor. Ten poriadne roztriasol skrinku a zabezpečil, aby sa betón dostal úplne všade, aj do najmenších škáročiek mobilu. Takto mobil vo svojom betónovom sarkofágu čakal tri dni na vyzretie, a to nabitý a s aktívnou SIM-kou. Neuveríte, ale najnovší Sonim XP 3300 to všetko vrátane nešetrného rozbíjania betónovej kocky sekáčom prežil bez škrabnutia. Dalo sa naň telefonovať a bez problémov používať. Všetko o testovaní sa dozviete nabudúce, keď uvidíte redakčné spracovanie testu. V tomto vydaní zatiaľ nájdete fotogalériu z výstavy Notebook EXPO.
Prajem vám príjemné čítanie aprílového vydania a teším sa ďalšie osobné stretnutie
27. marca 2011, Ondrej Macko
PC REVUE 4/2011 Editorial
Autor: Ondrej Macko
pondelok 28. marca 2011
BC MOBIL & TECHBOX
ANDROID OVLÁDOL TRH
Pamätáte si na prvé Android smartfóny? Na Slovensku sme sa k nim dostali až začiatkom roka 2009. Boli nenápadné a málokto sa odvážil vyskúšať ich. Väčšina prvých majiteľov z nich však bola nadšená. Za posledné dva roky sa stal z neznámeho zeleného robota fenomén. Ako je vôbec možné, že predbehol tak všetkým známe operačné systémy ako Symbian alebo Windows Mobile? Bude to otvorenosťou a neustálymi inováciami, ktoré sú viditeľné. Navyše mu výrobcovia verili a on sa im odplatil. Dnes Android valcuje trh smartfónov, čo bolo vidieť i na kongrese MWC 2011 v Barcelone, ktorého sme sa s našou redakciou zúčastnili. Kto nemal na stánku Android zariadenie, akoby tam ani nebol. Navyše Google dobre načasoval uvedenie najnovšej verzie Android 2.3 Gingerbread či Android 3.0 Honeycomb pre tablety. Áno, aj svet tabletov ovláda, resp. už ovládol Android. Snáď jediným výrobcom, ktorý neustále odoláva je Nokia. Jej Symbian nestihol nástup dotykových telefónov, navyše platformy ako MeeGo či Maemo sú už tiež odsúdené na zánik. Nokia však ide proti prúdu. Oznámila totiž spoluprácu s gigantom Microsoft, ktorý minulý rok uviedol operačný systém Windows Phone 7.
Už čoskoro by sme sa mali dočkať zariadení Nokia Windows Phones. Tešíte sa? Osobne si myslím, že keby dnes Nokia predstavila Android smartfón, nestíhala by ho vyrábať. Nokia sa však chce odlíšiť, navyše Microsoft potreboval pre svoj operačný systém silného partnera. Nokia ním rozhodne je. Ostáva nám len dúfat, že ohlásená spolupráca prinesie očakávané ovocie a nebude krokom späť, to by Nokia mohla veľmi rýchlo prísť o svoju pozíciu jednotky na trhu. Na tú si už brúsi zuby Samsung, ktorý pochopil, odkiaľ fúka vietor. Minuloročnú plánovanú vlajkovú loď Samsung Wave s vlastným OS bada poslal do ústrania a pýšil sa radšej modelom Samsung Galaxy S s OS Android, ktorý si svoj úspech naplno užíva doteraz. Najviac však Android pomohol HTC. Dokonca i na Slovensku patria telefóny HTC s OS Android k tým, po ktorých ľudia túžia. Ako inak si vysvetliť suverénne víťazstvo HTC smartfónov Desire Z, Desire HD či Wildfire v ankete Mobil roka 2010. Ľudia milujú Android a nemáme im to za zlé. Google aj s Apple (iPhone s iOS) zmenili náš pohľad na mobilné telefóny, dnešný svet patrí smartfónom.
PS: Kto z vás čítal editorial v predchádzajúcom vydaní? Veľmi rád by som sa pochválil, že zľava na ceste už dorazila. Orange však medzičasom modernizoval svoj fakturačný systém a oznámil mi, že miesto elektronickej faktúry dostanem faktúru poštou. Tá je však taktiež niekde na ceste, zato mi prišlo avízo o nezrealizovanej platbe z môjho bankového účtu. Myslím, že suma približne 16-násobne vyššia ako moja bežná platba, ktorú si môj súčasný operátor chcel zúčtovať, si žiada jedno veľké vysvetlenie! Podľa infolinky operátora som presurfoval gigabajty dát. Keďže si sledujem svoje prenesené dáta doslova na kB, považujem to za pokus operátora o ďalší zlý žart.
Príjemné čítanie vám želá
Roman Calík
BCMOBIL & TECHBOX 3-4/2011 Editorial
Autor: Roman Calík
Pamätáte si na prvé Android smartfóny? Na Slovensku sme sa k nim dostali až začiatkom roka 2009. Boli nenápadné a málokto sa odvážil vyskúšať ich. Väčšina prvých majiteľov z nich však bola nadšená. Za posledné dva roky sa stal z neznámeho zeleného robota fenomén. Ako je vôbec možné, že predbehol tak všetkým známe operačné systémy ako Symbian alebo Windows Mobile? Bude to otvorenosťou a neustálymi inováciami, ktoré sú viditeľné. Navyše mu výrobcovia verili a on sa im odplatil. Dnes Android valcuje trh smartfónov, čo bolo vidieť i na kongrese MWC 2011 v Barcelone, ktorého sme sa s našou redakciou zúčastnili. Kto nemal na stánku Android zariadenie, akoby tam ani nebol. Navyše Google dobre načasoval uvedenie najnovšej verzie Android 2.3 Gingerbread či Android 3.0 Honeycomb pre tablety. Áno, aj svet tabletov ovláda, resp. už ovládol Android. Snáď jediným výrobcom, ktorý neustále odoláva je Nokia. Jej Symbian nestihol nástup dotykových telefónov, navyše platformy ako MeeGo či Maemo sú už tiež odsúdené na zánik. Nokia však ide proti prúdu. Oznámila totiž spoluprácu s gigantom Microsoft, ktorý minulý rok uviedol operačný systém Windows Phone 7.
Už čoskoro by sme sa mali dočkať zariadení Nokia Windows Phones. Tešíte sa? Osobne si myslím, že keby dnes Nokia predstavila Android smartfón, nestíhala by ho vyrábať. Nokia sa však chce odlíšiť, navyše Microsoft potreboval pre svoj operačný systém silného partnera. Nokia ním rozhodne je. Ostáva nám len dúfat, že ohlásená spolupráca prinesie očakávané ovocie a nebude krokom späť, to by Nokia mohla veľmi rýchlo prísť o svoju pozíciu jednotky na trhu. Na tú si už brúsi zuby Samsung, ktorý pochopil, odkiaľ fúka vietor. Minuloročnú plánovanú vlajkovú loď Samsung Wave s vlastným OS bada poslal do ústrania a pýšil sa radšej modelom Samsung Galaxy S s OS Android, ktorý si svoj úspech naplno užíva doteraz. Najviac však Android pomohol HTC. Dokonca i na Slovensku patria telefóny HTC s OS Android k tým, po ktorých ľudia túžia. Ako inak si vysvetliť suverénne víťazstvo HTC smartfónov Desire Z, Desire HD či Wildfire v ankete Mobil roka 2010. Ľudia milujú Android a nemáme im to za zlé. Google aj s Apple (iPhone s iOS) zmenili náš pohľad na mobilné telefóny, dnešný svet patrí smartfónom.
PS: Kto z vás čítal editorial v predchádzajúcom vydaní? Veľmi rád by som sa pochválil, že zľava na ceste už dorazila. Orange však medzičasom modernizoval svoj fakturačný systém a oznámil mi, že miesto elektronickej faktúry dostanem faktúru poštou. Tá je však taktiež niekde na ceste, zato mi prišlo avízo o nezrealizovanej platbe z môjho bankového účtu. Myslím, že suma približne 16-násobne vyššia ako moja bežná platba, ktorú si môj súčasný operátor chcel zúčtovať, si žiada jedno veľké vysvetlenie! Podľa infolinky operátora som presurfoval gigabajty dát. Keďže si sledujem svoje prenesené dáta doslova na kB, považujem to za pokus operátora o ďalší zlý žart.
Príjemné čítanie vám želá
Roman Calík
BCMOBIL & TECHBOX 3-4/2011 Editorial
Autor: Roman Calík
QUARK
Milí priatelia,
aj nedávny poplach spôsobeným objavom dioxínov vo vajíčkach i v mase nás utvrdil v presvedčení, že sa potravinársky priemysel poriadne zmenil. Dôležitejšie než nasýtiť národy je preň vysoká finančná výnosnosť, ktorá prináša obrovské riziká. Ľudské telo mnoho znesie a je spôsobilé spracovať aj nie kvalitné produkty. Skrátka, človek naozaj dokáže všeličo akceptovať. Tento poznatok bez škrupúľ využívajú najmä niektorí obchodníci i potravinári. Ani radšej príliš nepátram, čo všetko sa dostáva na tanier. Veď ako nazvať známy a obľúbený výrobok, ktorému po desaťročia hovoríme párky, ak obsahujú len 21 % mäsa? Radšej si nepredstavujem, čo okrem múky tvorí zvyšok výrobku. Blíži sa čas ktorý pripomína film Krídelko alebo stehienko z roku 1976, kde komik Louis de Funes ako továrnik priemyselne vyrábal ryby či hlávkový šalát? Dnes naozaj nevedno akú kvalitu majú potraviny. U nás doma, či v zahraničí. A mimochodom, najlepšie sa vraj loví v mútnych vodách, preto sa postupne pri mnohých výrobkoch likvidujú identifikačné údaje a nastupujú praktiky dobre premyslenej anonymity. Nemožno ich ani komentovať. Čo myslíte prečo sa kurence z Poľska odvezú do Maďarska, prebalia sa (to sa môže opakovať aj v inom štáte) vznikne nový výrobca a dodávateľ, ktorý volil zdanlivo nezmyselné kroky no ktorý dobre vie prečo to robí. Navyše sú výrobcovia, ktorí vďaka národnému pôsobeniu produkujú potraviny rozličnej kvality. Je vážne podozrenie že u nás prichádzajú na trh ich výrobky v horšej kvalite ako u solventnejších a prosperujúcejších susedov. Dobre sa to dá vidieť, ak si kúpite v tom istom obchodnom reťazci rovnaký značkový výrobok u nás a v susednom Rakúsku. Rozdiel v chuti i konzistencii je zrejmý. A vôbec nevieme takmer nič o geneticky modifikovaných potravinách, ktoré sa dostávajú do predaja.
Najskôr sa striktne zakazovali, postupne sa objavovali údajne odôvodnené výnimky a dnes sa
pestujú aj u nás. A je o nich ticho. Ani vedci zatiaľ nevedia, čo za riziká to prináša dnes. zajtra alebo v nasledujúcej generácii. Samozrejme, že za tým všetkým je zlatá modla s ekonomickým označením zisk, lebo platí úmera: menej kvalitné = lacnejšie. Existuje aj iná rovnica: normálne = drahšie? Videl som v našej predajni bochník ražného chleba za takmer 4 eurá! Keby sme napĺňali filozofiu soľ nad zlato, v poriadku. Ale tu nastupuje absurdná filozofia – posunúť úroveň kvality do suterénu a normálne potraviny predávať za cenu klenotov. Pre biznis to nie je možno zlá taktika, ale pri zabezpečení existencie civilizácie?
Mnoho produktov by sa na pultoch obchodov vôbec nemalo objavovať a nezodpovedných
manipulátorov by mal za ne niekto tvrdo postihovať. Lenže kto? Keď aj u nás v tejto oblasti
vládnu tzv. partikulárne záujmy lobistických či nátlakových skupín, ktoré majú iné záujmy, ako
je uspokojovanie našich potrieb.
Preto dúfam, že národné vlády aj EÚ konečne pod dioxínovým tlakom sa prestanú bez záujmu pozerať sa na to, čo nám ponúkajú v obchodoch, čo aj oni, naši zástupcovia a ich rodiny, majú na tanieri. Niečo však môžeme urobiť my. Spotrebiteľská kontrola je veľmi účinný nástroj.
Využívajme ju!
Váš
Eduard Drobný
QUARK 3/2011 Editorial
Autor: Eduard Drobný
aj nedávny poplach spôsobeným objavom dioxínov vo vajíčkach i v mase nás utvrdil v presvedčení, že sa potravinársky priemysel poriadne zmenil. Dôležitejšie než nasýtiť národy je preň vysoká finančná výnosnosť, ktorá prináša obrovské riziká. Ľudské telo mnoho znesie a je spôsobilé spracovať aj nie kvalitné produkty. Skrátka, človek naozaj dokáže všeličo akceptovať. Tento poznatok bez škrupúľ využívajú najmä niektorí obchodníci i potravinári. Ani radšej príliš nepátram, čo všetko sa dostáva na tanier. Veď ako nazvať známy a obľúbený výrobok, ktorému po desaťročia hovoríme párky, ak obsahujú len 21 % mäsa? Radšej si nepredstavujem, čo okrem múky tvorí zvyšok výrobku. Blíži sa čas ktorý pripomína film Krídelko alebo stehienko z roku 1976, kde komik Louis de Funes ako továrnik priemyselne vyrábal ryby či hlávkový šalát? Dnes naozaj nevedno akú kvalitu majú potraviny. U nás doma, či v zahraničí. A mimochodom, najlepšie sa vraj loví v mútnych vodách, preto sa postupne pri mnohých výrobkoch likvidujú identifikačné údaje a nastupujú praktiky dobre premyslenej anonymity. Nemožno ich ani komentovať. Čo myslíte prečo sa kurence z Poľska odvezú do Maďarska, prebalia sa (to sa môže opakovať aj v inom štáte) vznikne nový výrobca a dodávateľ, ktorý volil zdanlivo nezmyselné kroky no ktorý dobre vie prečo to robí. Navyše sú výrobcovia, ktorí vďaka národnému pôsobeniu produkujú potraviny rozličnej kvality. Je vážne podozrenie že u nás prichádzajú na trh ich výrobky v horšej kvalite ako u solventnejších a prosperujúcejších susedov. Dobre sa to dá vidieť, ak si kúpite v tom istom obchodnom reťazci rovnaký značkový výrobok u nás a v susednom Rakúsku. Rozdiel v chuti i konzistencii je zrejmý. A vôbec nevieme takmer nič o geneticky modifikovaných potravinách, ktoré sa dostávajú do predaja.
Najskôr sa striktne zakazovali, postupne sa objavovali údajne odôvodnené výnimky a dnes sa
pestujú aj u nás. A je o nich ticho. Ani vedci zatiaľ nevedia, čo za riziká to prináša dnes. zajtra alebo v nasledujúcej generácii. Samozrejme, že za tým všetkým je zlatá modla s ekonomickým označením zisk, lebo platí úmera: menej kvalitné = lacnejšie. Existuje aj iná rovnica: normálne = drahšie? Videl som v našej predajni bochník ražného chleba za takmer 4 eurá! Keby sme napĺňali filozofiu soľ nad zlato, v poriadku. Ale tu nastupuje absurdná filozofia – posunúť úroveň kvality do suterénu a normálne potraviny predávať za cenu klenotov. Pre biznis to nie je možno zlá taktika, ale pri zabezpečení existencie civilizácie?
Mnoho produktov by sa na pultoch obchodov vôbec nemalo objavovať a nezodpovedných
manipulátorov by mal za ne niekto tvrdo postihovať. Lenže kto? Keď aj u nás v tejto oblasti
vládnu tzv. partikulárne záujmy lobistických či nátlakových skupín, ktoré majú iné záujmy, ako
je uspokojovanie našich potrieb.
Preto dúfam, že národné vlády aj EÚ konečne pod dioxínovým tlakom sa prestanú bez záujmu pozerať sa na to, čo nám ponúkajú v obchodoch, čo aj oni, naši zástupcovia a ich rodiny, majú na tanieri. Niečo však môžeme urobiť my. Spotrebiteľská kontrola je veľmi účinný nástroj.
Využívajme ju!
Váš
Eduard Drobný
QUARK 3/2011 Editorial
Autor: Eduard Drobný
utorok 8. marca 2011
PC REVUE - OpenPark
Pokrok a technické zázraky okolo a v nás
Stále je vo mne malý chlapec, neprestávajúci sa čudovať nad úžasnými technológiami a zariadeniami, ktoré nás obklopujú. Veľakrát som už letel lietadlom, ale doteraz žasnem nad tým, keď vidím, ako dokáže také ťažké „hebedo“ vzlietnuť a prekonať tisíckilometrové vzdialenosti. Ako keby preň neplatili fyzikálne zákony, veď zemská príťažlivosť musí byť určite väčšia ako vztlaková sila vytvorená prúdením vzduchu okolo profilu krídla. A vidíte, funguje to... :-)
Rovnako tak mi nejde do hlavy funkcionalita pevného disku. Platne sa otáčajú okolo osi rýchlosťou až 15 000 otáčok za minútu, čítacie a zapisovacie hlavičky sa nad nimi vznášajú na vzduchovom vankúši hrubom iba niekoľko nanometrov, a predsa ich nepoškriabu. Dáta sú na platniach zapísané s obrovskou hustotou stoviek gigabitov na štvorcový palec, a predsa vie hlavička aj pri obrovskej rýchlosti platní prečítať na správnom mieste tie správne údaje. Keby sme si dokázali predstaviť reálne pomery medzi uvedenými jednotkami, náš úžas by bol ešte väčší. Takto berieme ako samozrejmosť nástup diskov s terabajtovou kapacitou, ktoré zase o pár rokov vystriedajú petabajtové disky. Nehovoriac o cenovom paradoxe. Kým v roku 1956, keď sa objavil prvý pevný disk, stál 1 MB priestoru okolo 10-tisíc USD, v súčasnosti stojí 1 TB disk asi 50 USD.
Fascinuje ma technologický pokrok aj v iných oblastiach, ako sú nanotechnológie, materiálové inžinierstvo, robotika, medicína, stavebníctvo, kozmonautika atď. Vlastne každá vedná či technická oblasť, kde ľudstvo dokázalo zhmotniť svoj rozum, šikovnosť a vytrvalosť. Žasneme pred pyramídami či náročnými mostnými konštrukciami. Pripadá nám neuveriteľné, že už v 60. rokoch dokázali ľudia pristáť na Mesiaci a aj sa odtiaľ bezpečne vrátiť. Či to, že sú schopní prijímať signály z vesmírnych sond vypustených pred desiatkami rokov a vzdialených miliardy kilometrov. Keď si uvedomíte všetky vzdialenosti, parametre, súvislosti a zákonitosti, je to naozaj úžasné.
Niekedy mi pripadá, ako keby všetky tie technické zázraky neboli iba výsledkom čisto pozemskej invencie, ako keby niekto tým naším špičkovým vedcom a technikom potichu nevedomky niečo našepkával. Žeby mimozemšťania? :-) Ozaj, ako by to bolo, keby nám mimozemšťania chceli odovzdať technické výdobytky svojej vyspelejšej civilizácie? Pristáli by niekde na námestí v Moskve, Paríži či Washingtone, zvítali by sa s oficiálnou vládnou delegáciou, odovzdali by jej lesklý kufríček a odleteli preč? To asi ťažko. Keby boli vyspelejší ako my, určite by vedeli, že zverovať niečo politikom a navyše iba jednej krajiny by bola riadna hlúposť hraničiaca s ohrozením celého ľudstva...
Tak či onak je veľmi príjemné užívať si rôzne technické vymoženosti, či už to je smartfón, navigácia GPS, alebo domáci robotický vysávač (jeden by sa nám zišiel do práce a po jednom veľmi túžim aj na doma :-) ).
Keď si pozrieme na časovej osi, za akú krátku dobu iba pár tisíc rokov sme sa prepracovali z jaskýň k súčasnej modernej technologickej civilizácii, je to takisto neuveriteľné. Osobne som veľmi rád, že žijem práve v súčasnosti, a som za to vďačný. Určite mala každá doba svoje čaro, ale mne sa zdá, že teraz je to najzaujímavejšie, a verím, že nás to najlepšie ešte len čaká . Viem si živo predstaviť, v ktorých oblastiach by mohlo dôjsť k významným zmenám, aké vynálezy, hračky, pomocníci do práce či domácnosti by to mohli byť. Teším sa na to veľmi, už aby to tu bolo... :-)
No asi nie je iba moje zdanie, že technologický pokrok predbehol iné oblasti, ktoré by si zaslúžili rovnakú, ak nie ešte väčšiu pozornosť. Je to určite oblasť výchovy, vzdelávania, zdravotnej starostlivosti, prosperujúcej ekonomiky či efektívneho riadenia štátu. Ale najmä pokrok v oblasti osobného rozvoja a zdravých vzťahov s inými okolo nás. Ak sa podarí dosiahnuť nepretržité napredovanie každého z nás vo sfére mentálnej, fyzickej, psychickej, duchovnej, duševnej či emocionálnej, po čase zistíme, že mnohé problémy sú preč a zrazu je život veselší a šťastnejší. Ak to dosiahne každý z nás, aj naše okolie a následne celá spoločnosť budú zdravšie a šťastnejšie. Verte tomu, zázraky existujú a nemusia to byť len tie technické. Veľmi si prajem aby sa už začali diať, táto spoločnosť to veľmi potrebuje...
PC REVUE 3/2011 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Stále je vo mne malý chlapec, neprestávajúci sa čudovať nad úžasnými technológiami a zariadeniami, ktoré nás obklopujú. Veľakrát som už letel lietadlom, ale doteraz žasnem nad tým, keď vidím, ako dokáže také ťažké „hebedo“ vzlietnuť a prekonať tisíckilometrové vzdialenosti. Ako keby preň neplatili fyzikálne zákony, veď zemská príťažlivosť musí byť určite väčšia ako vztlaková sila vytvorená prúdením vzduchu okolo profilu krídla. A vidíte, funguje to... :-)
Rovnako tak mi nejde do hlavy funkcionalita pevného disku. Platne sa otáčajú okolo osi rýchlosťou až 15 000 otáčok za minútu, čítacie a zapisovacie hlavičky sa nad nimi vznášajú na vzduchovom vankúši hrubom iba niekoľko nanometrov, a predsa ich nepoškriabu. Dáta sú na platniach zapísané s obrovskou hustotou stoviek gigabitov na štvorcový palec, a predsa vie hlavička aj pri obrovskej rýchlosti platní prečítať na správnom mieste tie správne údaje. Keby sme si dokázali predstaviť reálne pomery medzi uvedenými jednotkami, náš úžas by bol ešte väčší. Takto berieme ako samozrejmosť nástup diskov s terabajtovou kapacitou, ktoré zase o pár rokov vystriedajú petabajtové disky. Nehovoriac o cenovom paradoxe. Kým v roku 1956, keď sa objavil prvý pevný disk, stál 1 MB priestoru okolo 10-tisíc USD, v súčasnosti stojí 1 TB disk asi 50 USD.
Fascinuje ma technologický pokrok aj v iných oblastiach, ako sú nanotechnológie, materiálové inžinierstvo, robotika, medicína, stavebníctvo, kozmonautika atď. Vlastne každá vedná či technická oblasť, kde ľudstvo dokázalo zhmotniť svoj rozum, šikovnosť a vytrvalosť. Žasneme pred pyramídami či náročnými mostnými konštrukciami. Pripadá nám neuveriteľné, že už v 60. rokoch dokázali ľudia pristáť na Mesiaci a aj sa odtiaľ bezpečne vrátiť. Či to, že sú schopní prijímať signály z vesmírnych sond vypustených pred desiatkami rokov a vzdialených miliardy kilometrov. Keď si uvedomíte všetky vzdialenosti, parametre, súvislosti a zákonitosti, je to naozaj úžasné.
Niekedy mi pripadá, ako keby všetky tie technické zázraky neboli iba výsledkom čisto pozemskej invencie, ako keby niekto tým naším špičkovým vedcom a technikom potichu nevedomky niečo našepkával. Žeby mimozemšťania? :-) Ozaj, ako by to bolo, keby nám mimozemšťania chceli odovzdať technické výdobytky svojej vyspelejšej civilizácie? Pristáli by niekde na námestí v Moskve, Paríži či Washingtone, zvítali by sa s oficiálnou vládnou delegáciou, odovzdali by jej lesklý kufríček a odleteli preč? To asi ťažko. Keby boli vyspelejší ako my, určite by vedeli, že zverovať niečo politikom a navyše iba jednej krajiny by bola riadna hlúposť hraničiaca s ohrozením celého ľudstva...
Tak či onak je veľmi príjemné užívať si rôzne technické vymoženosti, či už to je smartfón, navigácia GPS, alebo domáci robotický vysávač (jeden by sa nám zišiel do práce a po jednom veľmi túžim aj na doma :-) ).
Keď si pozrieme na časovej osi, za akú krátku dobu iba pár tisíc rokov sme sa prepracovali z jaskýň k súčasnej modernej technologickej civilizácii, je to takisto neuveriteľné. Osobne som veľmi rád, že žijem práve v súčasnosti, a som za to vďačný. Určite mala každá doba svoje čaro, ale mne sa zdá, že teraz je to najzaujímavejšie, a verím, že nás to najlepšie ešte len čaká . Viem si živo predstaviť, v ktorých oblastiach by mohlo dôjsť k významným zmenám, aké vynálezy, hračky, pomocníci do práce či domácnosti by to mohli byť. Teším sa na to veľmi, už aby to tu bolo... :-)
No asi nie je iba moje zdanie, že technologický pokrok predbehol iné oblasti, ktoré by si zaslúžili rovnakú, ak nie ešte väčšiu pozornosť. Je to určite oblasť výchovy, vzdelávania, zdravotnej starostlivosti, prosperujúcej ekonomiky či efektívneho riadenia štátu. Ale najmä pokrok v oblasti osobného rozvoja a zdravých vzťahov s inými okolo nás. Ak sa podarí dosiahnuť nepretržité napredovanie každého z nás vo sfére mentálnej, fyzickej, psychickej, duchovnej, duševnej či emocionálnej, po čase zistíme, že mnohé problémy sú preč a zrazu je život veselší a šťastnejší. Ak to dosiahne každý z nás, aj naše okolie a následne celá spoločnosť budú zdravšie a šťastnejšie. Verte tomu, zázraky existujú a nemusia to byť len tie technické. Veľmi si prajem aby sa už začali diať, táto spoločnosť to veľmi potrebuje...
PC REVUE 3/2011 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)