iPhone 3G... počul už vôbec niekto niekedy o tomto zariadení? Mal by to byť akýsi multimediálny mobil, ktorý je možné ovládať gestami dvoch prstov. Absurdné! Kto, prečo a pre koho by také niečo vyrobil? Takmer nikde sa o ňom nič nepíše, nehovorí sa, a dokonca ani v televízii ho nevidieť. Po dlhom pátraní sa nám však podarilo zistiť, že ho do svojich ponúk zaradili aj naši dvaja mobilní operátori. Ale prečo tak potichu, mohli to oznámiť aspoň novinárom. Hmm, asi to bude ďalší bezvýznamný kúsok, ktorý bol odsúdený na neúspech ešte v momente, keď sa len navrhoval. Keď sme sa opýtali na možnosť otestovať ho, najradšej by nám ho podarovali. Boli sme totiž jediní, kto prejavil záujem. Keď dorazil do redakcie, nikto si ho ani nevšimol. Takmer zapadol prachom... Alebo to bolo všetko úplne inak? Nalistujte si stranu 20 a dozviete sa skutočnú pravdu o príchode Apple iPhone 3G na Slovensko.
Možno sa vám úvod môjho editorialu nezdá najvhodnejší. Ospravedlňujem sa preto všetkým, ktorých sa tých pár viet mohlo dotknúť. Ale nedalo mi opísať príchod Apple iPhone 3G na Slovensko aspoň v týchto riadkoch inak, ako to bolo v skutočnosti. Nepamätám si totiž žiadny mobilný telefón, ktorý by bol toľko diskutovaný, komunikovaný a dokonca predávaný o polnoci. Sám som sa prišiel pozrieť pred predajne mobilných operátorov a vôbec ma neprekvapilo množstvo ľudí, ktorí boli ochotní stáť niekoľko hodín v rade a iPhone 3G si kúpiť medzi prvými na Slovensku kľudne i pred piatou ráno. V očiach prvých majiteľov sa nedal prehliadnuť pocit víťazstva či šťastia. Toto je marketing, ktorý si zaslúži pochvalu. V ponuke výrobcu Apple je iPhone 3G jediným mobilným telefónom a napriek tomu si vyslúžil nielen v laickej, ale i odbornej verejnosti rešpekt. Nie je dokonalý, a predsa je natoľko zaujímavý, že o ňom budeme ešte počuť a určite i v našej redakcii písať. Za najväčšiu konkurenčnú výhodu iPhonu považujem multi-dotykové ovládanie. Kto ho už vyskúšal určite vie, čo tým myslím. Prehliadanie fotografií, internetových stránok či výber skladieb z prehrávača iPod si jednoducho zamilujete.
Nechcem však, aby ste mali pocit, že aj BC-čko je celé len o iPhone. Nalistujte si preto aj iné recenzie, ktoré sme pre vás pripravili. Za pozornosť určite stojí Samsung i900, LG KF700 či manažérska Nokia E71. Novinkou je rubrika Retro recenzia, v ktorej sme testovali starý Ericsson T65. Leto síce už končí, ale na kúpu fotoaparátu je vždy správne obdobie. Zaujme vás najdostupnejšia zrkadlovka od Canonu, alebo širokouhlý kompakt Panasonic? Pripravili sme pre vás aj veľký prehľad až 21 notebookov. Vybrať a oceniť z nich tie najlepšie bolo veľmi ťažké, keďže už do samotného testovania sa dostala súčasná elita na našom trhu. Nezabudli sme ani na navigácie, kde sme pre vás pripravili recenzie dvoch malých, ale zato výkonných modelov. Tesne pred uzávierkou sme sa zúčastnili aj svetového veľtrhu spotrebnej elektroniky IFA 2008 – Consumer Electronics Unlimited. To najlepšie z veľtrhu vám ponúkame prostredníctvom fotoreportáže. Taktiež si prečítajte novú „férovú“ ponuku operátora O2, ktorej sa budeme podrobnejšie venovať v októbrovom vydaní.
Verím, že septembrové číslo bude pre vás všetkých opäť zaujímavým a ešte bohatším čítaním. Rozsah časopisu sme totiž rozšírili o ďalších osem strán, v ruke tak držíte prvé 84 stranové vydanie BCMOBIL & TECHBOX.
BCMOBIL & TECHBOX 9/2008 Editorial
Autor: Roman Calík
pondelok 1. septembra 2008
PC REVUE - OpenPark
O susedových kozách
Poznáte to známe príslovie: „Keď zdochla koza mne, nech zdochne aj susedovi.“ A satirik by dodal: „Alebo radšej dve...“ Snažím sa presviedčať sám seba, že to nie je typické slovenské príslovie, ktoré vystihuje mentalitu nášho národa, nie som však vo svojej snahe zatiaľ veľmi úspešný... A takisto sa snažím presviedčať, že to platilo kedysi dávno, možno v dobách Martina Kukučína, ale dnes to už neplatí, sme už ďalej, resp. vyššie (myslené mentálne), no obávam sa, že ani to celkom nie je pravda.
Notoricky známe sú súčasné príklady z hokeja – poznáme tradičné súperenie slovenského a českého „manšaftu“ na MS a aj naše emócie, keď tí „naši“ vypadnú, ale Česi postúpia ďalej. Vtedy veľká časť národa radšej fandí ich súperom, len aby Česi náhodou nezískali nejakú tú medailu, keď už tí „naši“ vypadli. Príkladov z iných oblastí života je na mraky.
Prednedávnom sme mali v PCR (č. 7/2008) a neskôr aj na ITnews.sk (id=55397) článok o nápade dvoch slovenských 17-ročných študentov, ktorí prišli s novým typom periférneho zariadenia. Ide o niečo medzi 3D myšou a rukavicou pre aplikácie virtuálnej reality. Zariadenie je konštrukčne veľmi jednoduché, ale umožňuje snímať pomocou jednej kamery naozaj všetky tri dimenzie, dokonca aj uhol natočenia ruky. Existujú podobné zariadenia, ktoré však buď snímajú iba 2D polohu, alebo ak aj 3D, tak buď potrebujú dve kamery, alebo sú konštrukčne oveľa náročnejšie, a teda aj drahšie. Toto zariadenie je v podstate konštrukčne veľmi jednoduché, a teda aj lacné, odhadované výrobné náklady sú na úrovni pár sto korún. Podstatné na tom všetkom je najmä nápad, ako jednoducho získať informácie o treťom rozmere a uhle natočenia s využitím bežne dostupného technického vybavenia. Mládenci sú momentálne v stave, že majú funkčný prototyp, demonštračný softvér a hľadajú výrobcu, ktorý by sa ich nápadu ujal a uviedol ho na trh.
Keď sme článok publikovali na webe, podľa predpokladov sa v diskusii k nemu spustila vášnivá a kontroverzná debata. Podľa predpokladov preto, lebo – ako je u nás známe – „úspech sa neodpúšťa“. V diskusii sa totiž objavilo nemálo „majstrov sveta“, ktorí celý nápad označili za „plagiát“, „odkopírovaný kvázi objav“ atď. Poprikladali niekoľko linkov na videoukážky akože pôvodných, originálnych a lepších zariadení, nevšimli si však, že všetky fungovali iba na princípe 2D snímania. V snahe znevážiť výsledok práce niekoho iného si pri argumentácii ani poriadne nenaštudovali danú problematiku. Iní sa ani nenamáhali pohľadať nejaké už „existujúce originálne zariadenia“ a obmedzili sa iba na hlúpe invektívy a urážky na adresu tých, ktorí na rozdiel od nich už niečo dokázali.
Poviete si, nič nové, to sa dalo čakať. V našich končinách je, žiaľ, ešte stále rozšírená závisť a neprajnosť, zhrnutá v spomenutom výstižnom hesle „úspech sa neodpúšťa“. Pravdupovediac, veľmi sa mi nepáči, že je takáto nízka charakterová vlastnosť vykresľovaná ako jedna z typických čŕt mentality nášho národa... :-(
Dá sa s tým niečo robiť? Je to vec mentálnej vyspelosti národa, ktorá sa profiluje desaťročia, ak nie stáročia? Nedá sa ten proces „dozrievania“ skrátiť, zrýchliť? Myslím si, resp. dúfam, že sa dá. V diskusii k článku na webe zaznelo množstvo obranných reakcií, ktoré sa zastávali mládencov, povzbudzovali ich, aby si z neprajných rečí nič nerobili, a odsudzovali autorov sarkastických komentárov. Celá diskusia sa nakoniec obrátila proti „majstrom sveta“, skončila sa obranou začínajúcich nádejných vývojárov. Mládenci síce asi boli spočiatku trochu rozčarovaní z prvých zlých reakcií, ale nakoniec sa ich verejnosť zastala a trochu preženiem, keď poviem, že „zobrala spravodlivosť do svojich rúk“. (Ibaže po bitke zostalo vo vzduchu trochu smradu...)
Práve to by mohla tá správna sila. Tlak verejnosti. Tej časti verejnosti, ktorej sú ešte stále blízke pozitívne hodnoty. Tej slušnej, ale väčšinou mlčiacej verejnosti. Mlčiacej asi preto, že rieši iné, dôležitejšie veci ako znevažovanie výsledkov niekoho úspešnejšieho. Alebo mlčiacej preto, lebo je pod jej úroveň vybavovať sa s niekým, kto nemá argumenty, ale dokáže hlasnejšie kričať. Na webových diskusiách sa však našťastie zatiaľ ešte nezaviedol HTML tag na nastavenie hlasitosti diskusného príspevku... :-) Takže sa počítajú iba vecné argumenty.
Pokiaľ nebudú existovať iné, lepšie formy pre verejné diskusie na rôzne celospoločenské témy, web asi aj naďalej zostane tou správnou platformou na výmenu názorov, formovanie spoločenského vedomia a dozrievanie národnej mentality tak, aby sme sa zbavili toho hanlivého porekadla o susedových kozách. Na to je však nevyhnutné, aby mlčiaca verejnosť bola menej mlčiaca a viac sa do takýchto diskusií zapájala a pomáhala tak názorovo formovať spoločnosť. A tie kozy za to predsa stoja, nie? :-)
Zdroj: TS PCR
PC REVUE 9/2008 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Poznáte to známe príslovie: „Keď zdochla koza mne, nech zdochne aj susedovi.“ A satirik by dodal: „Alebo radšej dve...“ Snažím sa presviedčať sám seba, že to nie je typické slovenské príslovie, ktoré vystihuje mentalitu nášho národa, nie som však vo svojej snahe zatiaľ veľmi úspešný... A takisto sa snažím presviedčať, že to platilo kedysi dávno, možno v dobách Martina Kukučína, ale dnes to už neplatí, sme už ďalej, resp. vyššie (myslené mentálne), no obávam sa, že ani to celkom nie je pravda.
Notoricky známe sú súčasné príklady z hokeja – poznáme tradičné súperenie slovenského a českého „manšaftu“ na MS a aj naše emócie, keď tí „naši“ vypadnú, ale Česi postúpia ďalej. Vtedy veľká časť národa radšej fandí ich súperom, len aby Česi náhodou nezískali nejakú tú medailu, keď už tí „naši“ vypadli. Príkladov z iných oblastí života je na mraky.
Prednedávnom sme mali v PCR (č. 7/2008) a neskôr aj na ITnews.sk (id=55397) článok o nápade dvoch slovenských 17-ročných študentov, ktorí prišli s novým typom periférneho zariadenia. Ide o niečo medzi 3D myšou a rukavicou pre aplikácie virtuálnej reality. Zariadenie je konštrukčne veľmi jednoduché, ale umožňuje snímať pomocou jednej kamery naozaj všetky tri dimenzie, dokonca aj uhol natočenia ruky. Existujú podobné zariadenia, ktoré však buď snímajú iba 2D polohu, alebo ak aj 3D, tak buď potrebujú dve kamery, alebo sú konštrukčne oveľa náročnejšie, a teda aj drahšie. Toto zariadenie je v podstate konštrukčne veľmi jednoduché, a teda aj lacné, odhadované výrobné náklady sú na úrovni pár sto korún. Podstatné na tom všetkom je najmä nápad, ako jednoducho získať informácie o treťom rozmere a uhle natočenia s využitím bežne dostupného technického vybavenia. Mládenci sú momentálne v stave, že majú funkčný prototyp, demonštračný softvér a hľadajú výrobcu, ktorý by sa ich nápadu ujal a uviedol ho na trh.
Keď sme článok publikovali na webe, podľa predpokladov sa v diskusii k nemu spustila vášnivá a kontroverzná debata. Podľa predpokladov preto, lebo – ako je u nás známe – „úspech sa neodpúšťa“. V diskusii sa totiž objavilo nemálo „majstrov sveta“, ktorí celý nápad označili za „plagiát“, „odkopírovaný kvázi objav“ atď. Poprikladali niekoľko linkov na videoukážky akože pôvodných, originálnych a lepších zariadení, nevšimli si však, že všetky fungovali iba na princípe 2D snímania. V snahe znevážiť výsledok práce niekoho iného si pri argumentácii ani poriadne nenaštudovali danú problematiku. Iní sa ani nenamáhali pohľadať nejaké už „existujúce originálne zariadenia“ a obmedzili sa iba na hlúpe invektívy a urážky na adresu tých, ktorí na rozdiel od nich už niečo dokázali.
Poviete si, nič nové, to sa dalo čakať. V našich končinách je, žiaľ, ešte stále rozšírená závisť a neprajnosť, zhrnutá v spomenutom výstižnom hesle „úspech sa neodpúšťa“. Pravdupovediac, veľmi sa mi nepáči, že je takáto nízka charakterová vlastnosť vykresľovaná ako jedna z typických čŕt mentality nášho národa... :-(
Dá sa s tým niečo robiť? Je to vec mentálnej vyspelosti národa, ktorá sa profiluje desaťročia, ak nie stáročia? Nedá sa ten proces „dozrievania“ skrátiť, zrýchliť? Myslím si, resp. dúfam, že sa dá. V diskusii k článku na webe zaznelo množstvo obranných reakcií, ktoré sa zastávali mládencov, povzbudzovali ich, aby si z neprajných rečí nič nerobili, a odsudzovali autorov sarkastických komentárov. Celá diskusia sa nakoniec obrátila proti „majstrom sveta“, skončila sa obranou začínajúcich nádejných vývojárov. Mládenci síce asi boli spočiatku trochu rozčarovaní z prvých zlých reakcií, ale nakoniec sa ich verejnosť zastala a trochu preženiem, keď poviem, že „zobrala spravodlivosť do svojich rúk“. (Ibaže po bitke zostalo vo vzduchu trochu smradu...)
Práve to by mohla tá správna sila. Tlak verejnosti. Tej časti verejnosti, ktorej sú ešte stále blízke pozitívne hodnoty. Tej slušnej, ale väčšinou mlčiacej verejnosti. Mlčiacej asi preto, že rieši iné, dôležitejšie veci ako znevažovanie výsledkov niekoho úspešnejšieho. Alebo mlčiacej preto, lebo je pod jej úroveň vybavovať sa s niekým, kto nemá argumenty, ale dokáže hlasnejšie kričať. Na webových diskusiách sa však našťastie zatiaľ ešte nezaviedol HTML tag na nastavenie hlasitosti diskusného príspevku... :-) Takže sa počítajú iba vecné argumenty.
Pokiaľ nebudú existovať iné, lepšie formy pre verejné diskusie na rôzne celospoločenské témy, web asi aj naďalej zostane tou správnou platformou na výmenu názorov, formovanie spoločenského vedomia a dozrievanie národnej mentality tak, aby sme sa zbavili toho hanlivého porekadla o susedových kozách. Na to je však nevyhnutné, aby mlčiaca verejnosť bola menej mlčiaca a viac sa do takýchto diskusií zapájala a pomáhala tak názorovo formovať spoločnosť. A tie kozy za to predsa stoja, nie? :-)
Zdroj: TS PCR
PC REVUE 9/2008 OpenPark
Autor: Martin Drobný
QUARK
To, že policajti na celom svete chytajú zločincov a predstierajú veľkú aktivitu v cestnej doprave je zjednodušené, ale – veľmi pravdivé. Policajti sa napriek rozličným podmienkam správajú ako jeden muž. Vzácna to zhoda, kiež by panovala napríklad aj pri hľadaní a postihovaní skutočných vinníkov dopravných nehôd.
Dopravná nehodovosť má charakter epidémie. Pri zmierňovaní a vzniku nehodovosti preto treba využiť postupy nasadzované pri epidémiách. Základom je prevencia – lenže tou nie je občasné rozdávanie citrónov našimi najmenšími alebo dojemné mávanie škôlkarov na vodičov. Prevenciou nie sú ani obrovské pokuty, to je represia! Ako vidno, neúčinná. Radikálne odoberanie vodičských preukazov by malo mať preventívny ráz! No prevenciou nie sú ani stále modernejšie radary na meranie rýchlosti. Sú to sofistikované hračky pre dospelých, určené na vyberanie pokút, plnenie štátneho rozpočtu a – robenie dojmu. Na cestách sa objavili nové radary, priam ukážkové policajné žalobaby. To bude pokút! Ale nie je to ani prevencia, ani výchova, ani hľadanie príčin vzniku nehôd a ich eliminovanie. Štatistiky hovoria nie o vysokej, ale neprimeranej rýchlosti, čo je dosť rozdielny údaj. V nehodovosti dominuje nesprávny spôsob jazdy. Čo keby sa konečne tam začali robiť radikálne opatrenia?
Stále sa zdokonaľujú aj prístroje na meranie alkoholu v dychu vodiča, no nehôd spôsobených alkoholom nie je veľa, väčšinou ich vyrába poloslepá štatistika.
Zaujímavý je aj folklór povolenej rýchlosti v osadách a okolo rýchlosti vôbec. Možno exaktne určiť, ako by sa malo jazdiť v dnešných osadách? Je logické, že čím bude rýchlosť väčšia, tým viac nehôd sa v osade, projektovanej na vozy s koňmi, stane. O to viac ľudí zahynie. Napríklad ročne 20. Ak znížia zákonodarcovia rýchlosť o 10 km/h a počet mŕtvych klesne, napríklad na 10 – budeme spokojní? 10 mŕtvych je akceptovateľných? Prečo? Podľa akých princípov? Ako dosiahnuť, aby nikto nezomrel? Znížiť rýchlosť vozidiel na 0 km/h. To však nejde, ale riešenie aj tak musí byť. Aj je – oddeliť vozidlá a chodcov, aby sa nemohli stretnúť a – vychovávať. Deti aj dospelých. Mimochodom, kde sú dopravné ihriská, ktoré dobre fungovali?
Ako vyzerajú nové komunikácie v nových mestských častiach? Vládne tu až dojemná symbióza áut a ľudí. A nehôd!
Prevencia spočíva aj v rade opatrení od výchovy cez technické riešenia až po represiu. Ak by každé auto malo povinne radar (tu by mali radary konečne zmysel), čo by kontroloval brzdnú dráhu vozidla a vzdialenosť od vozidla idúceho pred ním, odpadli by zrážky na autostrádach... Technologické zlepšenia v autách by mali mať preventívny charakter a nie zvyšovať výkon a spotrebu motorov.
Treba zlikvidovať vozovky, ktoré sa nazývajú „úseky častých dopravných nehôd“ a trestať všetkých, čo takýto nepodarok navrhli, schválili aj postavili. Tu by pokuty mali preventívny účinok.
Prevenciou by bolo aj namontovanie hoci i tisícok kamier a vyhodnocovanie toho, ako kto jazdí, ako sa správa na ceste. Verejne. Prevenciou môže byť aj legislatíva.
Treba zrušiť predstieranie záujmu o riešenie problému a – riešiť ho.
QUARK 9/2008 Editorial
Autor: Eduard Drobný
Dopravná nehodovosť má charakter epidémie. Pri zmierňovaní a vzniku nehodovosti preto treba využiť postupy nasadzované pri epidémiách. Základom je prevencia – lenže tou nie je občasné rozdávanie citrónov našimi najmenšími alebo dojemné mávanie škôlkarov na vodičov. Prevenciou nie sú ani obrovské pokuty, to je represia! Ako vidno, neúčinná. Radikálne odoberanie vodičských preukazov by malo mať preventívny ráz! No prevenciou nie sú ani stále modernejšie radary na meranie rýchlosti. Sú to sofistikované hračky pre dospelých, určené na vyberanie pokút, plnenie štátneho rozpočtu a – robenie dojmu. Na cestách sa objavili nové radary, priam ukážkové policajné žalobaby. To bude pokút! Ale nie je to ani prevencia, ani výchova, ani hľadanie príčin vzniku nehôd a ich eliminovanie. Štatistiky hovoria nie o vysokej, ale neprimeranej rýchlosti, čo je dosť rozdielny údaj. V nehodovosti dominuje nesprávny spôsob jazdy. Čo keby sa konečne tam začali robiť radikálne opatrenia?
Stále sa zdokonaľujú aj prístroje na meranie alkoholu v dychu vodiča, no nehôd spôsobených alkoholom nie je veľa, väčšinou ich vyrába poloslepá štatistika.
Zaujímavý je aj folklór povolenej rýchlosti v osadách a okolo rýchlosti vôbec. Možno exaktne určiť, ako by sa malo jazdiť v dnešných osadách? Je logické, že čím bude rýchlosť väčšia, tým viac nehôd sa v osade, projektovanej na vozy s koňmi, stane. O to viac ľudí zahynie. Napríklad ročne 20. Ak znížia zákonodarcovia rýchlosť o 10 km/h a počet mŕtvych klesne, napríklad na 10 – budeme spokojní? 10 mŕtvych je akceptovateľných? Prečo? Podľa akých princípov? Ako dosiahnuť, aby nikto nezomrel? Znížiť rýchlosť vozidiel na 0 km/h. To však nejde, ale riešenie aj tak musí byť. Aj je – oddeliť vozidlá a chodcov, aby sa nemohli stretnúť a – vychovávať. Deti aj dospelých. Mimochodom, kde sú dopravné ihriská, ktoré dobre fungovali?
Ako vyzerajú nové komunikácie v nových mestských častiach? Vládne tu až dojemná symbióza áut a ľudí. A nehôd!
Prevencia spočíva aj v rade opatrení od výchovy cez technické riešenia až po represiu. Ak by každé auto malo povinne radar (tu by mali radary konečne zmysel), čo by kontroloval brzdnú dráhu vozidla a vzdialenosť od vozidla idúceho pred ním, odpadli by zrážky na autostrádach... Technologické zlepšenia v autách by mali mať preventívny charakter a nie zvyšovať výkon a spotrebu motorov.
Treba zlikvidovať vozovky, ktoré sa nazývajú „úseky častých dopravných nehôd“ a trestať všetkých, čo takýto nepodarok navrhli, schválili aj postavili. Tu by pokuty mali preventívny účinok.
Prevenciou by bolo aj namontovanie hoci i tisícok kamier a vyhodnocovanie toho, ako kto jazdí, ako sa správa na ceste. Verejne. Prevenciou môže byť aj legislatíva.
Treba zrušiť predstieranie záujmu o riešenie problému a – riešiť ho.
QUARK 9/2008 Editorial
Autor: Eduard Drobný
QUARK - Redakčný monitor
Začiatkom leta bežala po internete senzačná správa o tom, že koncom prázdnin bude Mars vidno ako na dlani aj bez ďalekohľadu a ak to zmeškáte, najbližšiu možnosť o nejakých tristo rokov asi nestihnete. To tu už bolo, žiadne prekvapenie. Takéto „kváziseriózne“ vedecké informácie nie sú na internete ničím výnimočným. Ale keď oficiálna tlačová agentúra napíše, že vo vojenských lesoch už rastú huby, napríklad májovky, logicky sa vám vynára otázka, či publikovať v médiách môže naozaj každý, kto pozná abecedu.
Internet ako médium dokáže vytvoriť i dokonalú clonu anonymity, veď prináša okrem normálnych a užitočných informácií a správ aj nepreberné množstvo hlúpostí. Niektoré vznikajú zámerne, keď sa niekto rozhodne vystreliť si z ostatných a pustí do sveta správu hoci o živej a mŕtvej vode. Nedávno som dostala návod, ako pomocou plochej 4,5 voltovej batérie, zvončekového transformátora a kusa drôtu možno vyrábať živú vodu, ktorá lieči všetko, asi aj choroby, čo ešte len prídu. Recesia? Jasné, no keď toto dostanete od viacerých ľudí, ktorým nechýba potrebné vzdelanie, uvedomíte si, že nastáva éra prijímania netriedených informácií. Množstvo tých vzdelaných ľudí vážne uvažuje, že by očividná hlúposť mohla fungovať, byť pravdivá. Pamätáte sa na informáciu, že dvoma mobilmi možno uvariť vajíčko? – to tiež bola sila a predsa sa našli akceptanti tohto absurdného žartíka.
Osobitnú kategóriu tvoria kolegovia, ktorí si v snahe o čím väčší spravodajský výkon poriadne nevypočujú interviewovaného, neoveria si fakty a prinesú do redakcie polopravdy či polosprávy, ktoré musia prekvapiť aj zainteresovaných.
Toto si veľmi dobre uvedomujeme pri našej redakčnej práci a robíme všetko preto, aby sme tiež nevleteli do podobnej hlúposti. Verte, že to nie je vždy jednoduché, lebo často prichádzajú správy aj z renomovaných pracovísk, ktoré musíme dať dešifrovať našim odborným partnerom a spolupracovníkom, aby sme vedeli, o čo ide, čo je na veci podstatné, čo je zaujímavé a významné pre našich čitateľov. Držte nám palce, aby sme sa nástrahám recesistov a tých ostatných úspešne vyhli.
V tomto čísle Quarku je ďalšie DVD Futuris, dar Európskej komisie pre vedu a výskum vám, našim čitateľom. DVD má viacero významov. Okrem informačno-vzdelávacieho dobre poslúži ako jazyková cvičebnica, lebo je v siedmich jazykoch. Nezabudnite na tento rozmer a dovoľte prosbu – ak ste si DVD pozreli, pošlite ho ďalej, požičajte ho kolegom či priateľom, aby sa užitočné informácie, ktoré máte v rukách, šírili ďalej.
Všetkým, ktorí žijete v režime školských rokov, želám úspešný štart do tohto nového školského roka, veľa radosti, úspechov, dobrých výsledkov a trpezlivosti, ktorú budete potrebovať, či ste na jednej, či na druhej strane katedry. Aj náš Quark vám chce byť v tomto úsilí nápomocný.
JANA MATEJÍČKOVÁ
QUARK 9/2008 Redakčný monitor
Autor: Jana Matejíčková
Internet ako médium dokáže vytvoriť i dokonalú clonu anonymity, veď prináša okrem normálnych a užitočných informácií a správ aj nepreberné množstvo hlúpostí. Niektoré vznikajú zámerne, keď sa niekto rozhodne vystreliť si z ostatných a pustí do sveta správu hoci o živej a mŕtvej vode. Nedávno som dostala návod, ako pomocou plochej 4,5 voltovej batérie, zvončekového transformátora a kusa drôtu možno vyrábať živú vodu, ktorá lieči všetko, asi aj choroby, čo ešte len prídu. Recesia? Jasné, no keď toto dostanete od viacerých ľudí, ktorým nechýba potrebné vzdelanie, uvedomíte si, že nastáva éra prijímania netriedených informácií. Množstvo tých vzdelaných ľudí vážne uvažuje, že by očividná hlúposť mohla fungovať, byť pravdivá. Pamätáte sa na informáciu, že dvoma mobilmi možno uvariť vajíčko? – to tiež bola sila a predsa sa našli akceptanti tohto absurdného žartíka.
Osobitnú kategóriu tvoria kolegovia, ktorí si v snahe o čím väčší spravodajský výkon poriadne nevypočujú interviewovaného, neoveria si fakty a prinesú do redakcie polopravdy či polosprávy, ktoré musia prekvapiť aj zainteresovaných.
Toto si veľmi dobre uvedomujeme pri našej redakčnej práci a robíme všetko preto, aby sme tiež nevleteli do podobnej hlúposti. Verte, že to nie je vždy jednoduché, lebo často prichádzajú správy aj z renomovaných pracovísk, ktoré musíme dať dešifrovať našim odborným partnerom a spolupracovníkom, aby sme vedeli, o čo ide, čo je na veci podstatné, čo je zaujímavé a významné pre našich čitateľov. Držte nám palce, aby sme sa nástrahám recesistov a tých ostatných úspešne vyhli.
V tomto čísle Quarku je ďalšie DVD Futuris, dar Európskej komisie pre vedu a výskum vám, našim čitateľom. DVD má viacero významov. Okrem informačno-vzdelávacieho dobre poslúži ako jazyková cvičebnica, lebo je v siedmich jazykoch. Nezabudnite na tento rozmer a dovoľte prosbu – ak ste si DVD pozreli, pošlite ho ďalej, požičajte ho kolegom či priateľom, aby sa užitočné informácie, ktoré máte v rukách, šírili ďalej.
Všetkým, ktorí žijete v režime školských rokov, želám úspešný štart do tohto nového školského roka, veľa radosti, úspechov, dobrých výsledkov a trpezlivosti, ktorú budete potrebovať, či ste na jednej, či na druhej strane katedry. Aj náš Quark vám chce byť v tomto úsilí nápomocný.
JANA MATEJÍČKOVÁ
QUARK 9/2008 Redakčný monitor
Autor: Jana Matejíčková
PC REVUE
Podstatný je ľudský faktor
Prázdniny sa skončili, je tu čas návratu do škôl. Mesiac august má nálepku lenivý a je to čas, keď nikoho nezoženiete, veď treba ešte stihnúť dovolenku. Hlavne z dôvodu nedostatku ľudí v tomto období som sa dostal do pomerne zvláštnej situácie. Ešte pred rokmi som veľmi aktívne pracoval v oblasti, ktorá súvisí s energetikou, a mám možnosť vstupu aj do jadrovej elektrárne. Ľudia, s ktorými stále rád spolupracujem, ma požiadali, aby som sa zúčastnil na pravidelnej skúške, ktorá sa vykonáva vždy pri odstávke bloku jadrovej elektrárne. No, nemôžem povedať, že by som horel nadšením. Sú to akcie, ktoré bývajú časovo veľmi náročné, ste mimo domova i práce a všetci sú vlastne radi, keď sa to skončí. Navyše sme už vtedy riadne finišovali s týmto vydaním PC REVUE. Ale keď to fakt musí byť a súvisí s tým osud strednej Európy, prosím – privolil som.
Môj vstup do primárnej zóny bol už neplatný, naposledy som tu bol tak pred 7 rokmi. Musel som ho obnoviť, teda absolvovať zdravotnú prehliadku a odborné skúšky. Primárna zóna je oblasť bezprostredne pri reaktore, kde sa môže vyskytnúť zvýšená rádioaktivita. Pre osoby, ktoré sem vstupujú, musí byť zabezpečená ochrana pri práci. OK, toto som zvládol, na školení som sa dozvedel aj o rozsiahlej modernizácii pri kontrole vstupu. Ostávalo už len čakať, kedy príde tá pravá chvíľa a ja opäť vstúpim do „primáru“. Ako iste tušíte, celkom „ízy“ to nebolo. Už dávnejšie som si všimol, že priťahujem hraničné situácie, ktoré sa len tak nestanú. Kolegovia, s ktorými som absolvoval novinárske cesty, by vám to potvrdili.
Nadišiel deň D. Skúška, ktorú sme mali absolvovať, sa mala začať – ako inak – v nedeľu napoludnie. Spolu s kolegami sme dorazili na miesto a začali sa pripravovať na nosenie množstva snímačov, káblov, meracej ústredne a notebooku cez kopu schodov a rôznych chodbičiek. Predtým však treba vojsť do primárnej zóny, čo preložené do ľudskej reči znamená, že všetko civilné ošatenie si necháte v šatni, dostanete pracovnú súpravu, topánky, trenky, ponožky, rukavice a prilbu. Ako hovorí môj kolega: „To máš lepšie ako v tom Googli, čo si dakedy opisoval. Tu ťa aj kompletne ošatia, na to Google ešte nemá...“ Pred vstupom na prezliekanie do pracovnej výbavy sa však musíte vybaviť dozimetrom – prístrojom, ktorý meria, akú dávku rádioaktívneho žiarenia ste počas práce v kontrolovanom pásme dostali. A tu u mňa nastal kameň úrazu. Od čias, keď som tu bol naposledy, pretieklo Váhom veľa vody. Mierne chaotické ručné vyberanie dozimetrov je teraz nahradené moderným automatom, ktorý vydáva príslušný kus na základe kódu nasnímaného z identifikačnej karty. Napodobňoval som kolegov a snažil sa vybrať dozimeter. Na rozdiel od nich však mne automat zahlásil: neplatná identifikačná karta. Nepomohlo ani desaťkrát opakované snímanie karty, automat trval na svojom. To už prišla k automatu aj obsluha a spolu so mnou analyzovala, čo je to za problém. Ako som sa vlastne dostal až na toto miesto, keď moja karta je neplatná? Ako je možné, že som napísaný na pracovnom príkaze, keď vlastne neexistujem? Odpovedí zatiaľ nebolo. Kolegovia sa ponáhľali do práce, v tejto chvíli som už nebol pre nich pomocou, ale zdržujúcou príťažou. Ostal som tak sám, len v (civilných) trenkách, v podstate som nemal ako ísť ďalej. Či sa s mojou neplatnou kartou dostanem stadiaľto vôbec von, to som ešte netušil. Pamätáte si scénu zo Spielbergovho Terminálu, kde bol Tom Hanks občanom Krakosie a zmenou zriadenia nemohol prejsť cez kontrolu ani dnu, ani von? To som bol vtedy ja, len nie celkom na JFK. A hoci som sa dovtedy strašne ponáhľal, ani neviem ako, zrazu som mal kopu času. Skúsil som vstúpiť do primárnej zóny bez vybratého dozimetra. Vstupnému turniketu som ukázal kartu, odpoveď bola jasná – neplatná karta. Tento turniket mal však ďalšie možnosti, hlavne bol vybavený klávesnicou. Kód, ktorý sa z karty načítava, je vlastne rodné číslo zakódované do čiarok. A tu sa číslo dalo zadať aj cez klávesnicu. To som aj urobil a ajhľa – zrazu som vstal z popola. Mechanizmus ma rozpoznal, vedel, že mám oprávnenie na vstup, ale veru vedel aj to, že nemám vybraný dozimeter, a teda ma nepustí ďalej ani za celý svet. Už som začal tušiť, kde je pes zakopaný – kód na karte nie je moje rodné číslo. Kontrolný mechanizmus ma slušne požiadal, aby som sa vrátil späť a vybral dozimeter. Šikovná mašinka – len keby tak ešte poradila, ako na to. Automat na dozimetre totiž nemal žiadnu klávesnicu, tu bolo jedine čítacie zariadenie.
Najľahšie riešenie by bolo vystaviť novú kartu so správnym kódom, ale príslušná kancelária je otvorená len v bežnom pracovnom čase. Veď uznajte, bola nedeľa poobede, vrchol dovolenkovej sezóny, vonku svietilo slnko tak, že už krajšie ani nemohlo. Kto by teraz sedel v kancelárii a vydával mi správnu kartu? Bol som však už dobrú hodinu uväznený na šatni, bosý, len v trenkách ako Tarzan, stále snívajúci o svojom dozimetri. V takejto situácii hľadáte akúkoľvek slamôčku, ktorej sa dá chytiť. Obsluhe som trpezlivo vysvetlil celý problém, spolu sme si prešli všetky moje pokusy a odhalenie podstaty problému. A ochota riešiť stav tu evidentne bola, veď koniec koncov naveky som tam ostať ani nemohol... Po ďalšej hodine telefonátov (dokonca zamestnancom domov) a opakovanom vysvetľovaní mojej netradičnej situácie rôznym osobám sme sa dostali k riešeniu. Dostanem špeciálny dozimeter, ktorý sa ručne vydáva pri pobyte v oblasti so zvýšenou radiáciou, do „primáru“ vstúpim manuálnym odblokovaním a hneď ráno v pondelok si vybavím svoj vstup, odovzdám dozimeter na spracovanie a tento údaj sa osobitne započíta do mojej dávky. Tak sa aj stalo, po dvoch hodinách som sa pripojil ku kolegom a o štvrtej ráno sme šťastne vychádzali von. Doobeda som potom prišiel vybaviť vstup, posledná číslica môjho rodného čísla bola skutočne nesprávna. Ako vysvitlo, pri vstupe mimo pásma sa číta vždy magnetický pásik z opačnej strany karty a tam bolo všetko OK. Preto som sa aj ľahko dostal až k vstupu do kontrolovanej zóny. Za minútku som však už mal nový vstup, s ktorým som ešte v ten deň s pocitom zadosťučinenia vybral môj skutočný dozimeter, ako nôž maslom prešiel všetkými kontrolami a v pohode absolvoval aj ukončenie merania.
Pozor teda na modernizáciu, vždy je dobré mať aj zadné vrátka na riešenie netradičného stavu. Obsluha počas tejto zmeny si však poradila, je jasné, že elektráreň je v dobrých rukách. Keď im už bolo jasné, že je to len administratívna chyba a ja mám všetky oprávnenia, naozaj mi ochotne pomohli. Nezabudnite, nemôžete bezvýhradne veriť moderným strojom, v krízových situáciách aj tak všetko závisí len od ľudí.
Príjemné čítanie septembrového vydania vám praje
Ondrej Macko, 19. 8. 2008
PC REVUE 9/2008 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Prázdniny sa skončili, je tu čas návratu do škôl. Mesiac august má nálepku lenivý a je to čas, keď nikoho nezoženiete, veď treba ešte stihnúť dovolenku. Hlavne z dôvodu nedostatku ľudí v tomto období som sa dostal do pomerne zvláštnej situácie. Ešte pred rokmi som veľmi aktívne pracoval v oblasti, ktorá súvisí s energetikou, a mám možnosť vstupu aj do jadrovej elektrárne. Ľudia, s ktorými stále rád spolupracujem, ma požiadali, aby som sa zúčastnil na pravidelnej skúške, ktorá sa vykonáva vždy pri odstávke bloku jadrovej elektrárne. No, nemôžem povedať, že by som horel nadšením. Sú to akcie, ktoré bývajú časovo veľmi náročné, ste mimo domova i práce a všetci sú vlastne radi, keď sa to skončí. Navyše sme už vtedy riadne finišovali s týmto vydaním PC REVUE. Ale keď to fakt musí byť a súvisí s tým osud strednej Európy, prosím – privolil som.
Môj vstup do primárnej zóny bol už neplatný, naposledy som tu bol tak pred 7 rokmi. Musel som ho obnoviť, teda absolvovať zdravotnú prehliadku a odborné skúšky. Primárna zóna je oblasť bezprostredne pri reaktore, kde sa môže vyskytnúť zvýšená rádioaktivita. Pre osoby, ktoré sem vstupujú, musí byť zabezpečená ochrana pri práci. OK, toto som zvládol, na školení som sa dozvedel aj o rozsiahlej modernizácii pri kontrole vstupu. Ostávalo už len čakať, kedy príde tá pravá chvíľa a ja opäť vstúpim do „primáru“. Ako iste tušíte, celkom „ízy“ to nebolo. Už dávnejšie som si všimol, že priťahujem hraničné situácie, ktoré sa len tak nestanú. Kolegovia, s ktorými som absolvoval novinárske cesty, by vám to potvrdili.
Nadišiel deň D. Skúška, ktorú sme mali absolvovať, sa mala začať – ako inak – v nedeľu napoludnie. Spolu s kolegami sme dorazili na miesto a začali sa pripravovať na nosenie množstva snímačov, káblov, meracej ústredne a notebooku cez kopu schodov a rôznych chodbičiek. Predtým však treba vojsť do primárnej zóny, čo preložené do ľudskej reči znamená, že všetko civilné ošatenie si necháte v šatni, dostanete pracovnú súpravu, topánky, trenky, ponožky, rukavice a prilbu. Ako hovorí môj kolega: „To máš lepšie ako v tom Googli, čo si dakedy opisoval. Tu ťa aj kompletne ošatia, na to Google ešte nemá...“ Pred vstupom na prezliekanie do pracovnej výbavy sa však musíte vybaviť dozimetrom – prístrojom, ktorý meria, akú dávku rádioaktívneho žiarenia ste počas práce v kontrolovanom pásme dostali. A tu u mňa nastal kameň úrazu. Od čias, keď som tu bol naposledy, pretieklo Váhom veľa vody. Mierne chaotické ručné vyberanie dozimetrov je teraz nahradené moderným automatom, ktorý vydáva príslušný kus na základe kódu nasnímaného z identifikačnej karty. Napodobňoval som kolegov a snažil sa vybrať dozimeter. Na rozdiel od nich však mne automat zahlásil: neplatná identifikačná karta. Nepomohlo ani desaťkrát opakované snímanie karty, automat trval na svojom. To už prišla k automatu aj obsluha a spolu so mnou analyzovala, čo je to za problém. Ako som sa vlastne dostal až na toto miesto, keď moja karta je neplatná? Ako je možné, že som napísaný na pracovnom príkaze, keď vlastne neexistujem? Odpovedí zatiaľ nebolo. Kolegovia sa ponáhľali do práce, v tejto chvíli som už nebol pre nich pomocou, ale zdržujúcou príťažou. Ostal som tak sám, len v (civilných) trenkách, v podstate som nemal ako ísť ďalej. Či sa s mojou neplatnou kartou dostanem stadiaľto vôbec von, to som ešte netušil. Pamätáte si scénu zo Spielbergovho Terminálu, kde bol Tom Hanks občanom Krakosie a zmenou zriadenia nemohol prejsť cez kontrolu ani dnu, ani von? To som bol vtedy ja, len nie celkom na JFK. A hoci som sa dovtedy strašne ponáhľal, ani neviem ako, zrazu som mal kopu času. Skúsil som vstúpiť do primárnej zóny bez vybratého dozimetra. Vstupnému turniketu som ukázal kartu, odpoveď bola jasná – neplatná karta. Tento turniket mal však ďalšie možnosti, hlavne bol vybavený klávesnicou. Kód, ktorý sa z karty načítava, je vlastne rodné číslo zakódované do čiarok. A tu sa číslo dalo zadať aj cez klávesnicu. To som aj urobil a ajhľa – zrazu som vstal z popola. Mechanizmus ma rozpoznal, vedel, že mám oprávnenie na vstup, ale veru vedel aj to, že nemám vybraný dozimeter, a teda ma nepustí ďalej ani za celý svet. Už som začal tušiť, kde je pes zakopaný – kód na karte nie je moje rodné číslo. Kontrolný mechanizmus ma slušne požiadal, aby som sa vrátil späť a vybral dozimeter. Šikovná mašinka – len keby tak ešte poradila, ako na to. Automat na dozimetre totiž nemal žiadnu klávesnicu, tu bolo jedine čítacie zariadenie.
Najľahšie riešenie by bolo vystaviť novú kartu so správnym kódom, ale príslušná kancelária je otvorená len v bežnom pracovnom čase. Veď uznajte, bola nedeľa poobede, vrchol dovolenkovej sezóny, vonku svietilo slnko tak, že už krajšie ani nemohlo. Kto by teraz sedel v kancelárii a vydával mi správnu kartu? Bol som však už dobrú hodinu uväznený na šatni, bosý, len v trenkách ako Tarzan, stále snívajúci o svojom dozimetri. V takejto situácii hľadáte akúkoľvek slamôčku, ktorej sa dá chytiť. Obsluhe som trpezlivo vysvetlil celý problém, spolu sme si prešli všetky moje pokusy a odhalenie podstaty problému. A ochota riešiť stav tu evidentne bola, veď koniec koncov naveky som tam ostať ani nemohol... Po ďalšej hodine telefonátov (dokonca zamestnancom domov) a opakovanom vysvetľovaní mojej netradičnej situácie rôznym osobám sme sa dostali k riešeniu. Dostanem špeciálny dozimeter, ktorý sa ručne vydáva pri pobyte v oblasti so zvýšenou radiáciou, do „primáru“ vstúpim manuálnym odblokovaním a hneď ráno v pondelok si vybavím svoj vstup, odovzdám dozimeter na spracovanie a tento údaj sa osobitne započíta do mojej dávky. Tak sa aj stalo, po dvoch hodinách som sa pripojil ku kolegom a o štvrtej ráno sme šťastne vychádzali von. Doobeda som potom prišiel vybaviť vstup, posledná číslica môjho rodného čísla bola skutočne nesprávna. Ako vysvitlo, pri vstupe mimo pásma sa číta vždy magnetický pásik z opačnej strany karty a tam bolo všetko OK. Preto som sa aj ľahko dostal až k vstupu do kontrolovanej zóny. Za minútku som však už mal nový vstup, s ktorým som ešte v ten deň s pocitom zadosťučinenia vybral môj skutočný dozimeter, ako nôž maslom prešiel všetkými kontrolami a v pohode absolvoval aj ukončenie merania.
Pozor teda na modernizáciu, vždy je dobré mať aj zadné vrátka na riešenie netradičného stavu. Obsluha počas tejto zmeny si však poradila, je jasné, že elektráreň je v dobrých rukách. Keď im už bolo jasné, že je to len administratívna chyba a ja mám všetky oprávnenia, naozaj mi ochotne pomohli. Nezabudnite, nemôžete bezvýhradne veriť moderným strojom, v krízových situáciách aj tak všetko závisí len od ľudí.
Príjemné čítanie septembrového vydania vám praje
Ondrej Macko, 19. 8. 2008
PC REVUE 9/2008 Editorial
Autor: Ondrej Macko
piatok 1. augusta 2008
PC REVUE - OpenPark
Lev alebo gazela?
Bol som nedávno na zahraničnej konferencii, jednej z mnohých, ktorých súčasťou bývajú okrem iného aj kľúčové príhovory, tzv. keynotes. Na tejto konferencii sa však v jednom bloku stretli dve vystúpenia, ktoré boli vzájomne v takom očividnom kontraste, že ma to prinútilo pozastaviť sa nad nimi.
Prvé vystúpenie mal Dr. Muhammad Yunus, nositeľ Nobelovej ceny mieru, ktorý cenu získal za netradičný prístup a prínos k zlepšeniu zlých sociálnych podmienok vo svojej krajine – Bangladéši. V roku 1976 založil Grameen banku, ktorá funguje na úplne opačných princípoch ako tradičné komerčné banky. Nepožičiava peniaze bohatým, ale chudobným, nepožičiava veľké finančné sumy, ale malé tzv. mikropôžičky na úrovni pár desiatok dolárov. Nezaisťuje svoje pôžičky zmluvami a armádou právnikov, ale osobným kontaktom a dôverou v obyčajných chudobných ľudí. Požičiava najmä ženám (97 %), pretože tie sú v Bangladéši podľa Dr. Yunusa oveľa zodpovednejšie, spoľahlivejšie pri vracaní pôžičiek ako muži. :) Ženy myslia predovšetkým na svoje deti a spravidla hospodária lepšie ako muži. Druhým základným kameňom programu bolo vzájomné ručenie. Úver sa dával skupine žien, ktoré zaň vzájomne ručili. Splátkový kalendár bol navrhnutý tak, aby splátky boli čo najmenšie a rozvrhnuté na čo najdlhšie obdobie. Väčšina pôžičiek išla na nákup šijacích strojov, materiálu či hospodárskych zvierat. V roku 2004 sa celková miera bonitných úverov vyšplhala na 97 % a nedobytné sú len tri percentá úverov... Vďaka Grameen banke už nemusia chudobnejší ľudia pri riešení svoje náhlej finančnej núdze alebo rozbehu jednoduchého podnikania padnúť do pasce úžerníkov. A z dlžných klientov banky následne vytvoril akcionárov (vlastnia 95 %, zvyšných 5 % má vláda), ktorí dostávajú riadne dividendy. Po rozbehnutí banky pre chudobných vytvoril s veľkými svetovými výrobcami (Danone, Intel, Cisco...) spoločné podniky, ktoré dodávali chudobným občanom Bangladéša niečo, čo si predtým nemohli dovoliť: cenovo dostupnú pitnú vodu, jogurty, počítače, mobilné telefóny, internet, závlahové zariadenia, vzdelanie, zdravotnú starostlivosť atď. Tak tomu sa hovorí podnikanie s veľkým srdcom. Dr. Yunus nerozdáva peniaze, ale nádej, príležitosť, dôveru a dobrú vôľu.
Druhá prednáška bola klasická produktovo-marketingová záležitosť – o tom, aké sú nové produkty, obchodné príležitosti, trhové trendy, konkurenčné spoločnosti atď. Je to v poriadku, takéto vystúpenia na firemné konferencie patria. Na záver však prišlo video, ktoré ma v kontexte oboch vystúpení „prefackalo“. Záber: africká savana, stádo utekajúcich gaziel, ktoré prenasleduje lev. A v pozadí dramatickej naháňačky zaznel komentár v duchu (presné znenie si už nepamätám): „Ak bude najpomalšia gazela príliš pomalá, lev ju zožerie. Ak bude lev príliš pomalý, zostane dnes hladný. Chcete byť radšej gazelou alebo levom?“ Na zburcovanie účastníkov konferencie do ďalšieho boja s konkurenciou to bolo asi to správne motivačné video, v kontexte s prvým vystúpením sa mne osobne však zdalo trochu nevkusne agresívne. Áno, zákony džungle platia aj vo svete biznisu, aspoň v tom súčasnom. Vyhráva ten, kto je silnejší, rýchlejší, tvrdší, agresívnejší. Ale je to naozaj jediný spôsob, ako byť úspešný? Príklad Dr. Yunusa ukazuje, že nie. Iste, jeho prípad sa nedá použiť ako univerzálne pravidlo a nemožno ho aplikovať kdekoľvek. Je to príklad špecifického prístupu v špecifickej situácii. Dá sa však použiť ako inšpirácia iného pohľadu na riešenie problému, iného typu podnikania. Takého ľudskejšieho...
Ako je nastavený súčasný svet biznisu? Dôležitý je profit, hodnota akcií na burze, podiel na trhu, veľkosť firmy, trhová kapitalizácia atď. Kľúčový je osobný prospech jednotlivca alebo pár akcionárov. Na tom nie je nič zlé, lepšie motivačné kritériá (ak hovoríme o západnom type civilizácie) zatiaľ doteraz nikto nevymyslel. Okrem toho nie je výnimočné, že úspešní biznismeni – miliardári – po čase odídu z dennodenného biznisu a venujú sa okrem iného aj dobročinnosti, charite. Otázkou však zostáva, či je rozdávanie peňazí to správne riešenie.
Kladiem si však otázku, či by to nešlo aj inak, či by motivačným kritériom nemohlo byť aj niečo iné ako generovanie profitu pre osobný prospech. Je to ťažké, pretože v súčasnosti je naše spoločenské vedomie nastavené na uspokojovanie osobných materiálnych potrieb. A až keď sú tieto potreby uspokojené, potom zostáva priestor na prípadné verejnoprospešné, celospoločenské aktivity. Problémom je však zadefinovať, kedy budú naše materiálne potreby uspokojené. Keď budeme všetci jazdiť na bavorákoch a na dovolenky lietať na Seychely? To asi ťažko, jednak sa to asi nikdy nestane a navyše v niektorých ľuďoch vždy zostane túžba mať viac ako ostatní... A tak sme na opäť začiatku.
Našťastie veci sa menia, aj keď nie tak dramaticky, hromadne a tak zreteľne. Mnohé uvedomelejšie svetové korporácie zlepšujú svoje programy sociálnej zodpovednosti a pomáhajú napr. zalesňovať zdevastované územia po celom svete, pomáhajú vzdelávať zaostalé regióny, poskytujú IT infraštruktúru pre krajiny, ktoré si ju nemôžu dovoliť, pomáhajú v zdravotníctve, školstve, kultúre a pod. Príliš o nich nepočuť, čo je chyba a škoda, nie je to zatiaľ všeobecne rozšírený fenomén medzi všetkými firmami ako bežná súčasť ich korporátnej politiky.
Ale nie sú to len iniciatívy veľkých firiem, resp. ich uvedomelejších vedúcich predstaviteľov, ktorí cítia sociálnu zodpovednosť. Medzi nami žije množstvo anonymných jednotlivcov, ktorí sa vo svojom voľnom čase venujú zdravotne postihnutým občanom, osvojujú si chudobné deti tretieho sveta alebo na diaľku podporujú ich vzdelávanie. Organizujú množstvo dobročinných projektov v oblastiach, kde zlyháva štát. To sú hrdinovia dnešných čias, im by sa mali venovať titulné stránky novín a televízne obrazovky.
Takže zamyslite sa, čím by ste chceli byť? Levom alebo gazelou? Ja osobne levom - vegetariánom :))
Zdroj: TS PCR
PC REVUE 8/2008 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Bol som nedávno na zahraničnej konferencii, jednej z mnohých, ktorých súčasťou bývajú okrem iného aj kľúčové príhovory, tzv. keynotes. Na tejto konferencii sa však v jednom bloku stretli dve vystúpenia, ktoré boli vzájomne v takom očividnom kontraste, že ma to prinútilo pozastaviť sa nad nimi.
Prvé vystúpenie mal Dr. Muhammad Yunus, nositeľ Nobelovej ceny mieru, ktorý cenu získal za netradičný prístup a prínos k zlepšeniu zlých sociálnych podmienok vo svojej krajine – Bangladéši. V roku 1976 založil Grameen banku, ktorá funguje na úplne opačných princípoch ako tradičné komerčné banky. Nepožičiava peniaze bohatým, ale chudobným, nepožičiava veľké finančné sumy, ale malé tzv. mikropôžičky na úrovni pár desiatok dolárov. Nezaisťuje svoje pôžičky zmluvami a armádou právnikov, ale osobným kontaktom a dôverou v obyčajných chudobných ľudí. Požičiava najmä ženám (97 %), pretože tie sú v Bangladéši podľa Dr. Yunusa oveľa zodpovednejšie, spoľahlivejšie pri vracaní pôžičiek ako muži. :) Ženy myslia predovšetkým na svoje deti a spravidla hospodária lepšie ako muži. Druhým základným kameňom programu bolo vzájomné ručenie. Úver sa dával skupine žien, ktoré zaň vzájomne ručili. Splátkový kalendár bol navrhnutý tak, aby splátky boli čo najmenšie a rozvrhnuté na čo najdlhšie obdobie. Väčšina pôžičiek išla na nákup šijacích strojov, materiálu či hospodárskych zvierat. V roku 2004 sa celková miera bonitných úverov vyšplhala na 97 % a nedobytné sú len tri percentá úverov... Vďaka Grameen banke už nemusia chudobnejší ľudia pri riešení svoje náhlej finančnej núdze alebo rozbehu jednoduchého podnikania padnúť do pasce úžerníkov. A z dlžných klientov banky následne vytvoril akcionárov (vlastnia 95 %, zvyšných 5 % má vláda), ktorí dostávajú riadne dividendy. Po rozbehnutí banky pre chudobných vytvoril s veľkými svetovými výrobcami (Danone, Intel, Cisco...) spoločné podniky, ktoré dodávali chudobným občanom Bangladéša niečo, čo si predtým nemohli dovoliť: cenovo dostupnú pitnú vodu, jogurty, počítače, mobilné telefóny, internet, závlahové zariadenia, vzdelanie, zdravotnú starostlivosť atď. Tak tomu sa hovorí podnikanie s veľkým srdcom. Dr. Yunus nerozdáva peniaze, ale nádej, príležitosť, dôveru a dobrú vôľu.
Druhá prednáška bola klasická produktovo-marketingová záležitosť – o tom, aké sú nové produkty, obchodné príležitosti, trhové trendy, konkurenčné spoločnosti atď. Je to v poriadku, takéto vystúpenia na firemné konferencie patria. Na záver však prišlo video, ktoré ma v kontexte oboch vystúpení „prefackalo“. Záber: africká savana, stádo utekajúcich gaziel, ktoré prenasleduje lev. A v pozadí dramatickej naháňačky zaznel komentár v duchu (presné znenie si už nepamätám): „Ak bude najpomalšia gazela príliš pomalá, lev ju zožerie. Ak bude lev príliš pomalý, zostane dnes hladný. Chcete byť radšej gazelou alebo levom?“ Na zburcovanie účastníkov konferencie do ďalšieho boja s konkurenciou to bolo asi to správne motivačné video, v kontexte s prvým vystúpením sa mne osobne však zdalo trochu nevkusne agresívne. Áno, zákony džungle platia aj vo svete biznisu, aspoň v tom súčasnom. Vyhráva ten, kto je silnejší, rýchlejší, tvrdší, agresívnejší. Ale je to naozaj jediný spôsob, ako byť úspešný? Príklad Dr. Yunusa ukazuje, že nie. Iste, jeho prípad sa nedá použiť ako univerzálne pravidlo a nemožno ho aplikovať kdekoľvek. Je to príklad špecifického prístupu v špecifickej situácii. Dá sa však použiť ako inšpirácia iného pohľadu na riešenie problému, iného typu podnikania. Takého ľudskejšieho...
Ako je nastavený súčasný svet biznisu? Dôležitý je profit, hodnota akcií na burze, podiel na trhu, veľkosť firmy, trhová kapitalizácia atď. Kľúčový je osobný prospech jednotlivca alebo pár akcionárov. Na tom nie je nič zlé, lepšie motivačné kritériá (ak hovoríme o západnom type civilizácie) zatiaľ doteraz nikto nevymyslel. Okrem toho nie je výnimočné, že úspešní biznismeni – miliardári – po čase odídu z dennodenného biznisu a venujú sa okrem iného aj dobročinnosti, charite. Otázkou však zostáva, či je rozdávanie peňazí to správne riešenie.
Kladiem si však otázku, či by to nešlo aj inak, či by motivačným kritériom nemohlo byť aj niečo iné ako generovanie profitu pre osobný prospech. Je to ťažké, pretože v súčasnosti je naše spoločenské vedomie nastavené na uspokojovanie osobných materiálnych potrieb. A až keď sú tieto potreby uspokojené, potom zostáva priestor na prípadné verejnoprospešné, celospoločenské aktivity. Problémom je však zadefinovať, kedy budú naše materiálne potreby uspokojené. Keď budeme všetci jazdiť na bavorákoch a na dovolenky lietať na Seychely? To asi ťažko, jednak sa to asi nikdy nestane a navyše v niektorých ľuďoch vždy zostane túžba mať viac ako ostatní... A tak sme na opäť začiatku.
Našťastie veci sa menia, aj keď nie tak dramaticky, hromadne a tak zreteľne. Mnohé uvedomelejšie svetové korporácie zlepšujú svoje programy sociálnej zodpovednosti a pomáhajú napr. zalesňovať zdevastované územia po celom svete, pomáhajú vzdelávať zaostalé regióny, poskytujú IT infraštruktúru pre krajiny, ktoré si ju nemôžu dovoliť, pomáhajú v zdravotníctve, školstve, kultúre a pod. Príliš o nich nepočuť, čo je chyba a škoda, nie je to zatiaľ všeobecne rozšírený fenomén medzi všetkými firmami ako bežná súčasť ich korporátnej politiky.
Ale nie sú to len iniciatívy veľkých firiem, resp. ich uvedomelejších vedúcich predstaviteľov, ktorí cítia sociálnu zodpovednosť. Medzi nami žije množstvo anonymných jednotlivcov, ktorí sa vo svojom voľnom čase venujú zdravotne postihnutým občanom, osvojujú si chudobné deti tretieho sveta alebo na diaľku podporujú ich vzdelávanie. Organizujú množstvo dobročinných projektov v oblastiach, kde zlyháva štát. To sú hrdinovia dnešných čias, im by sa mali venovať titulné stránky novín a televízne obrazovky.
Takže zamyslite sa, čím by ste chceli byť? Levom alebo gazelou? Ja osobne levom - vegetariánom :))
Zdroj: TS PCR
PC REVUE 8/2008 OpenPark
Autor: Martin Drobný
QUARK - Redakčný monitor
V našom vydavateľstve vychádza aj detský časopis Fifík a keďže deti predsa len nemajú toľko príležitostí dostať sa k internetu ako dospelí (a najmä čitatelia QUARK-u), pošta doručuje do redakcie FIFÍK-a každý mesiac niekoľko kilogramov zásielok. Pootvárať toľko obálok a prečítať tisícky listov je spočiatku zábavné, až vzrušujúce. Neskôr sa záplava pozdravov, želaní, detských problémov aj radostí, ba i smútku a nesplnených alebo očakávaných želaní zmení na zaujímavú a náročnú prácu, najmä ak si uvedomíte, že za každou obálkou je kus detského sveta. Dôverne to poznám, veď som pred časom v redakcii Fifíka pracovala a rada si na to spomínam.
Pošta, ktorá chodí do QUARK-u, je iná. Jej prevažnú časť dostaneme internetom, v obálkach či na korešpondenčných lístkoch príde len menšie množstvo. Väčšinou od čitateľov, ktorí nemajú na internet prístup. Za všetky listy úprimne ďakujeme. Keďže vo všetkých je niečo, čo sa dotýka nášho spoločného časopisu, čítame ich priam s netrpezlivosťou, aby sme čím skôr vedeli, čo sa vám páči, čo menej, čo by ste navrhovali, sú to všetko námety pre nás na rozmýšľanie aj realizáciu. Spoločnou črtou väčšiny listov je pridať materiály z oblasti, ktorá zaujíma pisateľa. Jasné, no mesačne máme k dispozícii iba 52 strán a musíme sem vtesnať čím viac z toho, čo zaujíma väčšinu čitateľov. Ak je demokracia snaha vyhovieť väčšine, tak si myslím, že je to demokratické. No nás zaujímajú, samozrejme, všetci naši – reálni aj potenciálni – čitatelia, a preto sa každý mesiac doslova trápim práve s týmto problémom, ako vyhovieť väčšine čitateľov.
Pred časom mi jedna dáma, vysokopostavená osobnosť nášho vedeckého života, vyčítala, že sa málo venujeme humánnym vedám. Vraj s tým niečo treba robiť. Sľúbila som jej, že sa na to pozriem. Pozrela som sa! Urobila som si štatistiku rozdelenia materiálov v troch náhodných číslach Quarku, ktoré vyšli v tomto roku podľa kritérií – prírodné vedy, technické vedy, spoločenské vedy a ostatné. Vychádzala som zo štruktúry pracovísk Slovenskej akadémie vied s tým, že som z ich modelu použila archeológiu, históriu, ekonómiu, sociológiu, jazykovú poradňu a prognostiku ako podkategórie zaradené do spoločenských vied. Vyšlo mi, že 38 % plochy v týchto číslach Quarku venujeme prírodným vedám, 33 % technickým a 19 % spoločenským vedám. Zvyšok, 10 %, vypĺňajú do tohto systému nezaraditeľné materiály. Je to teda veľmi podobný model, aký používa SAV a aj keď sme ho vytvorili intuitívne, myslím, že môžeme byť spokojní a že po tomto zistení bude spokojná aj naša popredná vedecká pracovníčka, o ktorej bola reč. Azda nebudú spokojní niektorí čitatelia, lebo toto je vlastne informácia aj o tom, že zásadne nezmeníme rozdelenie priestoru v časopise pre jednotlivé oblasti. Zrejme teda nezvýšime počet materiálov z kvantovej fyziky tak, ako si to želala naša verná čitateľka N. H. či o energetickom strojárstve, ktoré by privítal náš dlhoročný čitateľ P. M., ani sa nebudeme venovať paranormálnym javom podľa želania S. T., nadšenca tejto, pre nás neaktuálnej oblasti. Môžem však sľúbiť za nás všetkých, že sa budeme snažiť, aby bol QUARK zaujímavý pre čím väčší počet záujemcov.
Ministerstvo školstva SR práve teraz zintenzívnilo prípravy na Týždeň európskej vedy a techniky. Opäť nás pozvali a my sme s radosťou prijali pozvanie na každoročnú aktívnu účasť. O tom, napokon, budete vedieť viac aj pred konaním tejto významnej akcie.
A na záver obálka nášho ďalšieho brata – tentoraz zo Slovinska. Slovinskí kolegovia vydávajú Quark ako ročenku, v ktorej oboznamujú čitateľov s najväčšími úspechmi slovinskej vedy a techniky za uplynulé obdobie. Niektorý z nich si v najbližšom čísle predstavíme.
Jana Matejíčková
QUARK 8/2008 Redakčný monitor
Autor: Jana Matejíčková
Pošta, ktorá chodí do QUARK-u, je iná. Jej prevažnú časť dostaneme internetom, v obálkach či na korešpondenčných lístkoch príde len menšie množstvo. Väčšinou od čitateľov, ktorí nemajú na internet prístup. Za všetky listy úprimne ďakujeme. Keďže vo všetkých je niečo, čo sa dotýka nášho spoločného časopisu, čítame ich priam s netrpezlivosťou, aby sme čím skôr vedeli, čo sa vám páči, čo menej, čo by ste navrhovali, sú to všetko námety pre nás na rozmýšľanie aj realizáciu. Spoločnou črtou väčšiny listov je pridať materiály z oblasti, ktorá zaujíma pisateľa. Jasné, no mesačne máme k dispozícii iba 52 strán a musíme sem vtesnať čím viac z toho, čo zaujíma väčšinu čitateľov. Ak je demokracia snaha vyhovieť väčšine, tak si myslím, že je to demokratické. No nás zaujímajú, samozrejme, všetci naši – reálni aj potenciálni – čitatelia, a preto sa každý mesiac doslova trápim práve s týmto problémom, ako vyhovieť väčšine čitateľov.
Pred časom mi jedna dáma, vysokopostavená osobnosť nášho vedeckého života, vyčítala, že sa málo venujeme humánnym vedám. Vraj s tým niečo treba robiť. Sľúbila som jej, že sa na to pozriem. Pozrela som sa! Urobila som si štatistiku rozdelenia materiálov v troch náhodných číslach Quarku, ktoré vyšli v tomto roku podľa kritérií – prírodné vedy, technické vedy, spoločenské vedy a ostatné. Vychádzala som zo štruktúry pracovísk Slovenskej akadémie vied s tým, že som z ich modelu použila archeológiu, históriu, ekonómiu, sociológiu, jazykovú poradňu a prognostiku ako podkategórie zaradené do spoločenských vied. Vyšlo mi, že 38 % plochy v týchto číslach Quarku venujeme prírodným vedám, 33 % technickým a 19 % spoločenským vedám. Zvyšok, 10 %, vypĺňajú do tohto systému nezaraditeľné materiály. Je to teda veľmi podobný model, aký používa SAV a aj keď sme ho vytvorili intuitívne, myslím, že môžeme byť spokojní a že po tomto zistení bude spokojná aj naša popredná vedecká pracovníčka, o ktorej bola reč. Azda nebudú spokojní niektorí čitatelia, lebo toto je vlastne informácia aj o tom, že zásadne nezmeníme rozdelenie priestoru v časopise pre jednotlivé oblasti. Zrejme teda nezvýšime počet materiálov z kvantovej fyziky tak, ako si to želala naša verná čitateľka N. H. či o energetickom strojárstve, ktoré by privítal náš dlhoročný čitateľ P. M., ani sa nebudeme venovať paranormálnym javom podľa želania S. T., nadšenca tejto, pre nás neaktuálnej oblasti. Môžem však sľúbiť za nás všetkých, že sa budeme snažiť, aby bol QUARK zaujímavý pre čím väčší počet záujemcov.
Ministerstvo školstva SR práve teraz zintenzívnilo prípravy na Týždeň európskej vedy a techniky. Opäť nás pozvali a my sme s radosťou prijali pozvanie na každoročnú aktívnu účasť. O tom, napokon, budete vedieť viac aj pred konaním tejto významnej akcie.
A na záver obálka nášho ďalšieho brata – tentoraz zo Slovinska. Slovinskí kolegovia vydávajú Quark ako ročenku, v ktorej oboznamujú čitateľov s najväčšími úspechmi slovinskej vedy a techniky za uplynulé obdobie. Niektorý z nich si v najbližšom čísle predstavíme.
Jana Matejíčková
QUARK 8/2008 Redakčný monitor
Autor: Jana Matejíčková
QUARK
Milí priatelia,
kto používa elektronickú poštu, dostáva okrem odpovedí na svoje mejly aj spamy, zábavné i poučné, či pásma a krátke videá. Veď to poznáte. Včera som dostal obrazovú reportáž z Černobyľskej elektrárne. Chýbal dátum jej vzniku, ale podľa stavu niektorých interiérov možno predpokladať, že je to dosť aktuálny dokument. Nechcem hovoriť o Černobyle, hoci je to obrovská téma a hoci len dopozeranie obrázkov stačí na záplavu smútku. Vnútili mi otázku, čo všetko sa musí stať, aby sme si sústavne a stále rýchlejšie nepilovali onen povestný konár pod sebou.
Pred tromi či štyrmi rokmi sa na našej modrej planéte, kde polovica ľudstva hladuje, zrazu objavil prebytok potravín. Konkrétne - v Európe. Múdre, pomazané aj ostatné hlavy sa predháňali v bizarných nápadoch, čo s ním. Najsurovejšie sa mi zdalo spaľovanie obilia v elektrárňach. Nevedno, čo sa s prebytočných obilím napokon stalo, lebo to bolo prisilné aj pre inak ľahostajnú verejnú mienku najmä najbohatších štátov. Vzápätí sa objavilo riešenie - treba pestovať menej obilnín, presedlať na technické plodiny a vyrábať biologické palivo pre motorové vozidlá. Už o rok neskôr sa ukázalo, že výroba ekologického paliva je drahá a - neekologická! Teraz s napätím čakám, akú teóriu vyrobia múdre hlavy v EÚ, kam nás nasmeruje a či dokážu udržať aspoň dnešné ceny potravín, pod ktoré sa tiež podpísali.
Saudská Arábia, ako najvýznamnejší producent ropy, oficiálne vyhlásila, že ropy je na trhu dosť a že aj zásoby sú dostatočné. Čo sa to teda deje s cenami palív? Vplyvov je samozrejme viac, ale najvýznamnejšie sú špekulácie na burze, obchodujú aj s nevyťaženou, povedal by som, virtuálnou ropou. Nedávne štrajky dopravcov v Španielsku všeličo naznačili. Nič z toho nebolo príjemné. Ropná „loby" napína onú povestnú strunu. Naozaj sa nikto nebojí, čo bude, až praskne?
Existuje to už veľa rokov, no vždy ma vyvedie z miery správa, že v šarvátkach a lokálnych vojnách neraz jedna z bojujúcich strán zabíja tých druhých zbraňami, ktoré predtým od nich kúpili.
Černobyľské nešťastie nemá na svedomí nešťastná náhoda, ale ľudská hlúposť. Naivné a nezodpovedné vedenie jadrovej elektrárne sa rozhodlo pre experiment, takpovediac na vlastné tričko. To, čo robia lobistické skupiny, je vlastne to isté - je to tiež nezodpovedné, navyše bezohľadné a nenásytné.
V Černobyle mali aspoň ušľachtilú ideu, vyskúšať niečo nové, prínosné pre ľudstvo. Lobisti celého sveta zhŕňajú peniaze bez ohľadu na každého. Paradoxne, v konečnom dôsledku aj na seba. V strategických otázkach nerozhodujú vlády a politici, ako si to myslia oni a niekedy aj my, ale lobistické skupiny.
Zdalo by sa, že mysliace bytosti sa z Černobyľu a iných nespočetných príkladov poučia. Zrejme čakajú na ďalšiu haváriu?
Dúfajme, že tá nebezpečne napínaná struna nepraskne, a keď nie rozum, zvíťazí aspoň pud sebazáchovy.
Vám aj sebe to želá
Eduard Drobný
QUARK 8/2008 Editorial
Autor: Eduard Drobný
kto používa elektronickú poštu, dostáva okrem odpovedí na svoje mejly aj spamy, zábavné i poučné, či pásma a krátke videá. Veď to poznáte. Včera som dostal obrazovú reportáž z Černobyľskej elektrárne. Chýbal dátum jej vzniku, ale podľa stavu niektorých interiérov možno predpokladať, že je to dosť aktuálny dokument. Nechcem hovoriť o Černobyle, hoci je to obrovská téma a hoci len dopozeranie obrázkov stačí na záplavu smútku. Vnútili mi otázku, čo všetko sa musí stať, aby sme si sústavne a stále rýchlejšie nepilovali onen povestný konár pod sebou.
Pred tromi či štyrmi rokmi sa na našej modrej planéte, kde polovica ľudstva hladuje, zrazu objavil prebytok potravín. Konkrétne - v Európe. Múdre, pomazané aj ostatné hlavy sa predháňali v bizarných nápadoch, čo s ním. Najsurovejšie sa mi zdalo spaľovanie obilia v elektrárňach. Nevedno, čo sa s prebytočných obilím napokon stalo, lebo to bolo prisilné aj pre inak ľahostajnú verejnú mienku najmä najbohatších štátov. Vzápätí sa objavilo riešenie - treba pestovať menej obilnín, presedlať na technické plodiny a vyrábať biologické palivo pre motorové vozidlá. Už o rok neskôr sa ukázalo, že výroba ekologického paliva je drahá a - neekologická! Teraz s napätím čakám, akú teóriu vyrobia múdre hlavy v EÚ, kam nás nasmeruje a či dokážu udržať aspoň dnešné ceny potravín, pod ktoré sa tiež podpísali.
Saudská Arábia, ako najvýznamnejší producent ropy, oficiálne vyhlásila, že ropy je na trhu dosť a že aj zásoby sú dostatočné. Čo sa to teda deje s cenami palív? Vplyvov je samozrejme viac, ale najvýznamnejšie sú špekulácie na burze, obchodujú aj s nevyťaženou, povedal by som, virtuálnou ropou. Nedávne štrajky dopravcov v Španielsku všeličo naznačili. Nič z toho nebolo príjemné. Ropná „loby" napína onú povestnú strunu. Naozaj sa nikto nebojí, čo bude, až praskne?
Existuje to už veľa rokov, no vždy ma vyvedie z miery správa, že v šarvátkach a lokálnych vojnách neraz jedna z bojujúcich strán zabíja tých druhých zbraňami, ktoré predtým od nich kúpili.
Černobyľské nešťastie nemá na svedomí nešťastná náhoda, ale ľudská hlúposť. Naivné a nezodpovedné vedenie jadrovej elektrárne sa rozhodlo pre experiment, takpovediac na vlastné tričko. To, čo robia lobistické skupiny, je vlastne to isté - je to tiež nezodpovedné, navyše bezohľadné a nenásytné.
V Černobyle mali aspoň ušľachtilú ideu, vyskúšať niečo nové, prínosné pre ľudstvo. Lobisti celého sveta zhŕňajú peniaze bez ohľadu na každého. Paradoxne, v konečnom dôsledku aj na seba. V strategických otázkach nerozhodujú vlády a politici, ako si to myslia oni a niekedy aj my, ale lobistické skupiny.
Zdalo by sa, že mysliace bytosti sa z Černobyľu a iných nespočetných príkladov poučia. Zrejme čakajú na ďalšiu haváriu?
Dúfajme, že tá nebezpečne napínaná struna nepraskne, a keď nie rozum, zvíťazí aspoň pud sebazáchovy.
Vám aj sebe to želá
Eduard Drobný
QUARK 8/2008 Editorial
Autor: Eduard Drobný
PC REVUE
Niekto to rád elektronicky!
Polovica kalendárneho roka je vždy spojená s hromadným odovzdávaním nejakých formulárov a platením poplatkov. Neviem ako vy, ale ja obyčajne s napätím počúvam rôzne správy v médiách o tom, čo treba kedy urobiť, a často veru neviem, či sa ma to týka alebo nie. Dostávam sa tak do situácie, keď sa musím u mojich známych informovať, či mám niečo podniknúť alebo nie, no nakoniec nikdy nie som si celkom istý. Myslím, že informatizácia Slovenska by mohla pokročiť ďalej. Vo vyhláseniach vládnych predstaviteľov počujem, že sme sa nikdy nemali tak dobre ako teraz a údajne bude ešte lepšie. No fajn, tak, prosím, pokročme aj v skutočnej informatizácii. Veď dnes sú ľudia aj u nás už v oveľa väčšej miere vybavení počítačmi, pripojenie na internet nie je také výnimočné ako hoci pred dvoma rokmi. Každý, kto ochutná možnosť nechodiť zbytočne na úrady, nemusieť poznať úradné hodiny, počítať s obednou prestávkou a nečakať v dlhom rade, volá po tom, aby si svoje veci vybavil radšej elektronicky. Čo by som teda chcel? Mojím snom je, aby som vždy pred nejakým hraničným termínom na odovzdanie niečo dôležitého dostal od príslušného úradu krátku mailovú správu, ktorá by ma jasne informovala, že toto a toto mám urobiť, priložený by bol aj link na formulár, ktorý treba vyplniť. To by som určite urobil, pridal svoj elektronický podpis a cez elektronické bankovníctvo hneď aj zaplatil.
Lenže realita je zatiaľ iná, ak chcete napr. uplatniť elektronický podpis pri odovzdaní daňového priznania, teoreticky to ide, ale v praxi to bude také komplikované, že si veľmi radi zanesiete doklady osobne a podpíšete na papier. Niekedy sa vám stane aj to, že si stiahnete z internetu formulár, ktorý doma vyplníte. Keď ho potom donesiete do príslušnej kancelárie, začne ho pani ručne prepisovať do počítača, nakoniec vytlačí skoro to isté a dá vám to podpísať. A ak to ťukanie údajov na klávesnicu jedným prstom ide úradníčke ako v lete na saniach, ide ma čert uchytiť...
Pritom v oblasti informatizácie teraz postupujú krajiny, od ktorých by som to nečakal. Nový ruský prezident je vraj veľký nadšenec internetovej komunikácie a pred pár dňami vyhlásil, že úradník, ktorý nemá adekvátne znalosti práce s počítačom a ani to sám od seba nezmení, si bude musieť nájsť iné miesto. A veru v Rusku to asi nebude také jednoduché, je to obrovská krajina s armádou úradníkov zvyknutých na svoje tradičné postupy. Keď som bol v júni na Taiwane, všímal som si, ako majú vybavenú štátnu správu. Veľa vecí možno vybaviť elektronicky, niekedy sa však návšteve úradov ani tu nevyhnete. Očarilo ma, ako je zariadené vybavovanie stavebného povolenia. Keď som to robil pred piatimi rokmi u nás, považoval som vybavenie tohto povolenia za krst ohňom. Musíte navštíviť celý rad organizácií, ktoré sa k podaniu vyjadrujú, na všetko majú svoje termíny. O niektorých organizáciách som ani netušil, že vôbec existujú, tobôž aby som vedel, kde a v akom čase ich treba navštíviť a čo im vlastne priniesť. Na Taiwane je v centre hlavného mesta osobitná budova štátnej správy a tu sú maličké zastúpenia všetkých organizácií, ktoré občan potrebuje napr. aj na stavebné povolenie. Podľa domácich vybavíte stavebné povolenie do dvoch hodín, poštou vám príde právoplatné rozhodnutie alebo vás mailom informujú, čo treba zmeniť. Mne to pred časom u nás trvalo viac ako 30 dní, pritom som využil rôzne známosti a údajne to bol ešte veľmi dobrý čas.
Aby som však nehovoril len o tých druhých, treba si najprv pozametať okolo vlastného prahu. Našou hlavnou činnosťou je vydávanie magazínu, doteraz predovšetkým v papierovej forme. Papier má, samozrejme, množstvo výhod, dá sa v ňom listovať kdekoľvek (vrátane najdelikátnejších miest ). Dajú sa doň robiť poznámky tým najprirodzenejším spôsobom, môžete si dôležité veci vystrihnúť a uložiť. To je všetko je pravda, ale zatvárať oči pred masívnym vyhľadávaním informácií na internete určite nebudeme. Nemôžeme ani predpokladať, že každý náš čitateľ má všetky výtlačky PC REVUE minimálne za posledné dva roky vzorne uložené podľa vydaní na pracovnom stole a keď, niečo potrebuje, začne v nich listovať . PC REVUE je tak prvý IT magazín na Slovensku, ktorý má aj elektronické vydanie v úplne rovnakej podobe ako papierové. Nájdete ho na adrese http://online.pcrevue.sk, momentálne prebieha jeho testovacia prevádzka. Má všetky výhody elektronického on-line vydania – nemôže vám ho zapatrošiť poštárka, neukradnú vám ho zo schránky, nedá sa zabudnúť doma, môžete vyhľadávať zadané texty, dá sa nastaviť mierka zobrazenia, máte prístup k aktuálnemu PC REVUE, aj keď ste dlhodobo mimo Slovenska a pod. Podľa mojich známych sa PC REVUE najlepšie číta s nohami vyloženými na stole. No, keď sa budete snažiť, dá sa to aj s elektronickou verziu, stačí mať len bezdrôtovú myš s dlhším dosahom a tak 40-palcový monitor či dobrý ďalekohľad
Ak chcete mať výhody oboch vydaní, stačí byť predplatiteľom. Každý, kto bude mať v roku 2009 predplatený náš magazín, dostane meno a heslo na prístup k on-line vydaniu. Samozrejme, budeme ešte musieť vyriešiť isté maličkosti, ako je napr. neoprávnené použitie prístupových údajov, on-line prístup pre ľudí, ktorí si z ľubovoľných dôvodov pravidelne a preukázateľne kupujú náš magazín v stánku, koľko bude stáť samostatné elektronické vydanie oproti papierovému a pod. Momentálne môžem sľúbiť to, že od budúceho roka vám pri platbe za PC REVUE aj tou najmenšou papierovou bankovkou ešte aj vydajú... Ako si môžete všimnúť, už teraz v predstihu uvádzame duálne ceny pri všetkých predstavovaných produktoch. Čoraz populárnejšie DVD REVUE s úplnými verziami (v tomto vydaní ich máme dovedna päť) zatiaľ ostáva výsadou len papierového vydania.
Podčiarknuté a spočítané, ostávame naďalej lídrom na slovenskom trhu a vieme o tom, že je tu generácia, ktorá sa už narodila s myšou v rukách. Aj podľa ohlasov vás, našich čitateľov a partnerov, máme pútavý obsah, teraz je čas sprístupniť ho väčšiemu počtu záujemcov. Príjemné čítanie augustového vydania na papieri alebo na obrazovke počítača vám praje
Ondrej Macko, 20. júla 2008
PC REVUE 8/2008 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Polovica kalendárneho roka je vždy spojená s hromadným odovzdávaním nejakých formulárov a platením poplatkov. Neviem ako vy, ale ja obyčajne s napätím počúvam rôzne správy v médiách o tom, čo treba kedy urobiť, a často veru neviem, či sa ma to týka alebo nie. Dostávam sa tak do situácie, keď sa musím u mojich známych informovať, či mám niečo podniknúť alebo nie, no nakoniec nikdy nie som si celkom istý. Myslím, že informatizácia Slovenska by mohla pokročiť ďalej. Vo vyhláseniach vládnych predstaviteľov počujem, že sme sa nikdy nemali tak dobre ako teraz a údajne bude ešte lepšie. No fajn, tak, prosím, pokročme aj v skutočnej informatizácii. Veď dnes sú ľudia aj u nás už v oveľa väčšej miere vybavení počítačmi, pripojenie na internet nie je také výnimočné ako hoci pred dvoma rokmi. Každý, kto ochutná možnosť nechodiť zbytočne na úrady, nemusieť poznať úradné hodiny, počítať s obednou prestávkou a nečakať v dlhom rade, volá po tom, aby si svoje veci vybavil radšej elektronicky. Čo by som teda chcel? Mojím snom je, aby som vždy pred nejakým hraničným termínom na odovzdanie niečo dôležitého dostal od príslušného úradu krátku mailovú správu, ktorá by ma jasne informovala, že toto a toto mám urobiť, priložený by bol aj link na formulár, ktorý treba vyplniť. To by som určite urobil, pridal svoj elektronický podpis a cez elektronické bankovníctvo hneď aj zaplatil.
Lenže realita je zatiaľ iná, ak chcete napr. uplatniť elektronický podpis pri odovzdaní daňového priznania, teoreticky to ide, ale v praxi to bude také komplikované, že si veľmi radi zanesiete doklady osobne a podpíšete na papier. Niekedy sa vám stane aj to, že si stiahnete z internetu formulár, ktorý doma vyplníte. Keď ho potom donesiete do príslušnej kancelárie, začne ho pani ručne prepisovať do počítača, nakoniec vytlačí skoro to isté a dá vám to podpísať. A ak to ťukanie údajov na klávesnicu jedným prstom ide úradníčke ako v lete na saniach, ide ma čert uchytiť...
Pritom v oblasti informatizácie teraz postupujú krajiny, od ktorých by som to nečakal. Nový ruský prezident je vraj veľký nadšenec internetovej komunikácie a pred pár dňami vyhlásil, že úradník, ktorý nemá adekvátne znalosti práce s počítačom a ani to sám od seba nezmení, si bude musieť nájsť iné miesto. A veru v Rusku to asi nebude také jednoduché, je to obrovská krajina s armádou úradníkov zvyknutých na svoje tradičné postupy. Keď som bol v júni na Taiwane, všímal som si, ako majú vybavenú štátnu správu. Veľa vecí možno vybaviť elektronicky, niekedy sa však návšteve úradov ani tu nevyhnete. Očarilo ma, ako je zariadené vybavovanie stavebného povolenia. Keď som to robil pred piatimi rokmi u nás, považoval som vybavenie tohto povolenia za krst ohňom. Musíte navštíviť celý rad organizácií, ktoré sa k podaniu vyjadrujú, na všetko majú svoje termíny. O niektorých organizáciách som ani netušil, že vôbec existujú, tobôž aby som vedel, kde a v akom čase ich treba navštíviť a čo im vlastne priniesť. Na Taiwane je v centre hlavného mesta osobitná budova štátnej správy a tu sú maličké zastúpenia všetkých organizácií, ktoré občan potrebuje napr. aj na stavebné povolenie. Podľa domácich vybavíte stavebné povolenie do dvoch hodín, poštou vám príde právoplatné rozhodnutie alebo vás mailom informujú, čo treba zmeniť. Mne to pred časom u nás trvalo viac ako 30 dní, pritom som využil rôzne známosti a údajne to bol ešte veľmi dobrý čas.
Aby som však nehovoril len o tých druhých, treba si najprv pozametať okolo vlastného prahu. Našou hlavnou činnosťou je vydávanie magazínu, doteraz predovšetkým v papierovej forme. Papier má, samozrejme, množstvo výhod, dá sa v ňom listovať kdekoľvek (vrátane najdelikátnejších miest ). Dajú sa doň robiť poznámky tým najprirodzenejším spôsobom, môžete si dôležité veci vystrihnúť a uložiť. To je všetko je pravda, ale zatvárať oči pred masívnym vyhľadávaním informácií na internete určite nebudeme. Nemôžeme ani predpokladať, že každý náš čitateľ má všetky výtlačky PC REVUE minimálne za posledné dva roky vzorne uložené podľa vydaní na pracovnom stole a keď, niečo potrebuje, začne v nich listovať . PC REVUE je tak prvý IT magazín na Slovensku, ktorý má aj elektronické vydanie v úplne rovnakej podobe ako papierové. Nájdete ho na adrese http://online.pcrevue.sk, momentálne prebieha jeho testovacia prevádzka. Má všetky výhody elektronického on-line vydania – nemôže vám ho zapatrošiť poštárka, neukradnú vám ho zo schránky, nedá sa zabudnúť doma, môžete vyhľadávať zadané texty, dá sa nastaviť mierka zobrazenia, máte prístup k aktuálnemu PC REVUE, aj keď ste dlhodobo mimo Slovenska a pod. Podľa mojich známych sa PC REVUE najlepšie číta s nohami vyloženými na stole. No, keď sa budete snažiť, dá sa to aj s elektronickou verziu, stačí mať len bezdrôtovú myš s dlhším dosahom a tak 40-palcový monitor či dobrý ďalekohľad
Ak chcete mať výhody oboch vydaní, stačí byť predplatiteľom. Každý, kto bude mať v roku 2009 predplatený náš magazín, dostane meno a heslo na prístup k on-line vydaniu. Samozrejme, budeme ešte musieť vyriešiť isté maličkosti, ako je napr. neoprávnené použitie prístupových údajov, on-line prístup pre ľudí, ktorí si z ľubovoľných dôvodov pravidelne a preukázateľne kupujú náš magazín v stánku, koľko bude stáť samostatné elektronické vydanie oproti papierovému a pod. Momentálne môžem sľúbiť to, že od budúceho roka vám pri platbe za PC REVUE aj tou najmenšou papierovou bankovkou ešte aj vydajú... Ako si môžete všimnúť, už teraz v predstihu uvádzame duálne ceny pri všetkých predstavovaných produktoch. Čoraz populárnejšie DVD REVUE s úplnými verziami (v tomto vydaní ich máme dovedna päť) zatiaľ ostáva výsadou len papierového vydania.
Podčiarknuté a spočítané, ostávame naďalej lídrom na slovenskom trhu a vieme o tom, že je tu generácia, ktorá sa už narodila s myšou v rukách. Aj podľa ohlasov vás, našich čitateľov a partnerov, máme pútavý obsah, teraz je čas sprístupniť ho väčšiemu počtu záujemcov. Príjemné čítanie augustového vydania na papieri alebo na obrazovke počítača vám praje
Ondrej Macko, 20. júla 2008
PC REVUE 8/2008 Editorial
Autor: Ondrej Macko
utorok 1. júla 2008
BCM
BEZ MOBILU ANI NA KROK
Určite sa už každý z vás teší na dovolenku. Aj časopis BCMOBIL & TECHBOX si ju určite zaslúži, a tak sme sa v redakcii rozhodli, že rovnako, ako minulý rok, mu ju doprajeme. Nehľadajte ho preto v stánkoch či na predajniach v auguste; číslo, ktoré držíte v rukách vám však určite zaručí zaujímavé čítanie počas dvoch najhorúcejších letných mesiacov. Ak plánujete za oddychom vycestovať do zahraničia, rozhodne si nenechajte ujsť hlavnú tému dvojčísla - roaming. Tú vám pravidelne prinášame každý rok a pozorní čitatelia si určite všimnú, ako sa rozrastajú roamingové ponuky či destinácie a zároveň sa znižujú ceny hovorov v zahraničí, najmä v krajinách Európskej únie. K tomuto prispeli i regulácie zo strany Európskej únie, tzv. eurotarify, ktoré nám zabezpečia znižovanie roamingových cien ešte i v budúcom roku. Nezabudnite, že v zahraničí platíte i za prijatý hovor. Je to síce na prvý pohľad absurdné, na druhej strane si musíme uvedomiť, že za našu komunikáciu v zahraničí platí náš operátor svojmu roamingovému partnerovi. Princíp je jednoduchý, keďže ten, kto vám telefonuje nemusí vedieť, že práve ležíte na pláži pri mori, bolo by nevhodné, aby platil drahší hovor do zahraničia v domnení, že vám telefonuje na Slovensko. A tak si hovor zaplatíte. Dnes však už môžete prijímať hovory v rámci akciových ponúk operátorov celkom výhodne a rozhodne nemusíte zaplatiť stovky korún, najmä ak ste v krajinách EÚ. Operátori si pripravili niekoľko variánt, ako vaše telefonovanie zvýhodniť, napriek tomu komunikácia v zahraničí nie je najlacnejšia a je dobré sa na ňu pripraviť. Bez mobilu si však dovolenku v zahraničí sám neviem predstaviť. Skôr ako teda vycestujete, určite si prečítajte článok o roamingu. Sprehľadnili sme pre vás ceny volaní jednotlivých roamingových ponúk operátorov v najobľúbenejších destináciách.
Mobil v zahraničí však nemusí slúžiť len na komunikáciu. Presvedčil som sa o tom minulý rok. Trávil som totiž dovolenku v Čiernej Hore a vedzte, že bolo čo fotografovať. Aby som nemusel so sebou brať i notebook, kúpil som si do fotoaparátu pamäťovú kartu s dostatočnou kapacitou a fotil a fotil. Na moje nemilé prekvapenie nebolo možné po návrate z dovolenky z úplne novej pamäťovej karty načítať ani jednu fotografiu. Nepomohla ani záchrana cez špeciálny softvér a tak karta odišla na reklamáciu. Dostal som síce novú, ale fotografie boli nenávratne preč. Spomienkou na túto dovolenku je tak len niekoľko fotografií vytvorených mobilným telefónom... preto ak nemáte možnosť zálohovať si fotografie priamo na dovolenke, odporúčam fotografovať aj s mobilom. Dnes sú už dostupné naozaj kvalitné fotomobily. Špeciálne na tohtoročné leto by som odporučil napríklad nový Sony Ericsson C702 aj s GPS, ktorý dokonca vydrží i nejaké to ošplechnutie vodou. Síce sme jeho recenziu vzhľadom na termín uzávierky časopisu nestihli do letného dvojčísla pripraviť, ale kúpiť si ho už môžete. Z mobilu môžete fotografie poslať i cez e-mail či prostredníctvom MMS správy vašim známym a potešiť ich tak autentickým pozdravom priamo z pláže či výletu.
Verím, že vás zaujmú i ďalšie stránky letného dvojčísla. Z recenzií by som rád upozornil na dotykový Samsung F480, ktorý sa začal predávať aj v ponuke operátora T-Mobile za veľmi priaznivú cenu. Vylepšením prešla i obľúbená Nokia 6300, ktorá môže byť tiež dobrým kamarátom na dovolenke, najmä vďaka podpore Wi-Fi. Môžete tak pri čakaní na letisku, či pri popíjaní drinku v reštaurácii surfovať na internete bez poplatku. Síce som spomínal, že ma minulý rok zachránili fotografie z mobilného telefónu, rozhodne stojí za to vziať si na dovolenku poriadny foťák. Naším tipom je Fujifilm FinePix S100fs či Samsung GX-20. Ak vám nestačí fotografia, prečítajte si recenziu na jednu z najmenších Full HD kamier Sony Handycam HDR-TG3. A ak plánujete cestu na dovolenku vlastným autom, určite si prelistujte veľký prehľad GPS autonavigácií. Ak by vám tieto informácie nestačili, mám pre vás ešte jeden tip. V stánkoch nájdete aj úplne novýčasopis NAVIBOX leto 2008, venovaný výlučne GPS navigáciám, ktorý ponúka až 37 podrobných recenzií autonavigácií a množstvo zaujímavého čítania s tématikou GPS.
Čo dodať? Užívajte si leto tak, ako to máte najradšej. Najlepšie aj s mobilom. A nezabudnite, že 11. septembra 2008 sme tu opäť s novým číslom BCMOBIL & TECHBOX 9/2008.
BCMOBIL & TECHBOX 7-8/2008 Editorial
Autor: Roman Calík
Určite sa už každý z vás teší na dovolenku. Aj časopis BCMOBIL & TECHBOX si ju určite zaslúži, a tak sme sa v redakcii rozhodli, že rovnako, ako minulý rok, mu ju doprajeme. Nehľadajte ho preto v stánkoch či na predajniach v auguste; číslo, ktoré držíte v rukách vám však určite zaručí zaujímavé čítanie počas dvoch najhorúcejších letných mesiacov. Ak plánujete za oddychom vycestovať do zahraničia, rozhodne si nenechajte ujsť hlavnú tému dvojčísla - roaming. Tú vám pravidelne prinášame každý rok a pozorní čitatelia si určite všimnú, ako sa rozrastajú roamingové ponuky či destinácie a zároveň sa znižujú ceny hovorov v zahraničí, najmä v krajinách Európskej únie. K tomuto prispeli i regulácie zo strany Európskej únie, tzv. eurotarify, ktoré nám zabezpečia znižovanie roamingových cien ešte i v budúcom roku. Nezabudnite, že v zahraničí platíte i za prijatý hovor. Je to síce na prvý pohľad absurdné, na druhej strane si musíme uvedomiť, že za našu komunikáciu v zahraničí platí náš operátor svojmu roamingovému partnerovi. Princíp je jednoduchý, keďže ten, kto vám telefonuje nemusí vedieť, že práve ležíte na pláži pri mori, bolo by nevhodné, aby platil drahší hovor do zahraničia v domnení, že vám telefonuje na Slovensko. A tak si hovor zaplatíte. Dnes však už môžete prijímať hovory v rámci akciových ponúk operátorov celkom výhodne a rozhodne nemusíte zaplatiť stovky korún, najmä ak ste v krajinách EÚ. Operátori si pripravili niekoľko variánt, ako vaše telefonovanie zvýhodniť, napriek tomu komunikácia v zahraničí nie je najlacnejšia a je dobré sa na ňu pripraviť. Bez mobilu si však dovolenku v zahraničí sám neviem predstaviť. Skôr ako teda vycestujete, určite si prečítajte článok o roamingu. Sprehľadnili sme pre vás ceny volaní jednotlivých roamingových ponúk operátorov v najobľúbenejších destináciách.
Mobil v zahraničí však nemusí slúžiť len na komunikáciu. Presvedčil som sa o tom minulý rok. Trávil som totiž dovolenku v Čiernej Hore a vedzte, že bolo čo fotografovať. Aby som nemusel so sebou brať i notebook, kúpil som si do fotoaparátu pamäťovú kartu s dostatočnou kapacitou a fotil a fotil. Na moje nemilé prekvapenie nebolo možné po návrate z dovolenky z úplne novej pamäťovej karty načítať ani jednu fotografiu. Nepomohla ani záchrana cez špeciálny softvér a tak karta odišla na reklamáciu. Dostal som síce novú, ale fotografie boli nenávratne preč. Spomienkou na túto dovolenku je tak len niekoľko fotografií vytvorených mobilným telefónom... preto ak nemáte možnosť zálohovať si fotografie priamo na dovolenke, odporúčam fotografovať aj s mobilom. Dnes sú už dostupné naozaj kvalitné fotomobily. Špeciálne na tohtoročné leto by som odporučil napríklad nový Sony Ericsson C702 aj s GPS, ktorý dokonca vydrží i nejaké to ošplechnutie vodou. Síce sme jeho recenziu vzhľadom na termín uzávierky časopisu nestihli do letného dvojčísla pripraviť, ale kúpiť si ho už môžete. Z mobilu môžete fotografie poslať i cez e-mail či prostredníctvom MMS správy vašim známym a potešiť ich tak autentickým pozdravom priamo z pláže či výletu.
Verím, že vás zaujmú i ďalšie stránky letného dvojčísla. Z recenzií by som rád upozornil na dotykový Samsung F480, ktorý sa začal predávať aj v ponuke operátora T-Mobile za veľmi priaznivú cenu. Vylepšením prešla i obľúbená Nokia 6300, ktorá môže byť tiež dobrým kamarátom na dovolenke, najmä vďaka podpore Wi-Fi. Môžete tak pri čakaní na letisku, či pri popíjaní drinku v reštaurácii surfovať na internete bez poplatku. Síce som spomínal, že ma minulý rok zachránili fotografie z mobilného telefónu, rozhodne stojí za to vziať si na dovolenku poriadny foťák. Naším tipom je Fujifilm FinePix S100fs či Samsung GX-20. Ak vám nestačí fotografia, prečítajte si recenziu na jednu z najmenších Full HD kamier Sony Handycam HDR-TG3. A ak plánujete cestu na dovolenku vlastným autom, určite si prelistujte veľký prehľad GPS autonavigácií. Ak by vám tieto informácie nestačili, mám pre vás ešte jeden tip. V stánkoch nájdete aj úplne novýčasopis NAVIBOX leto 2008, venovaný výlučne GPS navigáciám, ktorý ponúka až 37 podrobných recenzií autonavigácií a množstvo zaujímavého čítania s tématikou GPS.
Čo dodať? Užívajte si leto tak, ako to máte najradšej. Najlepšie aj s mobilom. A nezabudnite, že 11. septembra 2008 sme tu opäť s novým číslom BCMOBIL & TECHBOX 9/2008.
BCMOBIL & TECHBOX 7-8/2008 Editorial
Autor: Roman Calík
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)