Mimozemšťania medzi nami
Neviem, či ste si to všimli, ale v posledných mesiacoch sa začali intenzívnejšie objavovať správy, ktoré menia naše doterajšie predstavy o vesmíre a možnosti výskytu života mimo našej rodnej Zeme. Či už to sú novinky o výskyte vody na Mesiaci, Marse, objavy nových exoplanét, alebo hypotézy, že plyny, ktoré sformovali zemskú atmosféru a pravdepodobne aj oceány, majú mimoplanetárny pôvod. Rovnako tak sa na astrobiologických konferenciách, ale aj bežných diskusných fórach na internete vedú vášnivé debaty o blízkom stretnutí tretieho druhu. Celé to vo mne vyvoláva pocit, že už možno nie je ďaleko deň, keď sa dozvieme, že nie sme vo vesmíre sami. Otázka však znie, či sme na prípadné stretnutie s inou formou života pripravení. Súdiac podľa x notoricky známych sci-fi kníh a filmov, ktoré boli na túto tému publikované, ani veľmi nie. A je jedno, či k nám ET zavíta v podobe rôsolovitej medúzy, trojmetrového dlháňa s veľkou hlavou a tenkými ručičkami a nožičkami alebo krásneho dlhovlasého homoidného blondiaka s modrými očami. Obávam sa, že v každom prípade by medzi ľuďmi vznikla riadna panika... Asi dosť zložito by sme sa vyrovnávali s totálnou zmenou doterajšej predstavy o svete okolo nás. Zmes emócií, ktoré by takúto udalosť sprevádzali, by bola veľmi pestrá, ale vo väčšine by asi najviac prevládal strach. Veď si len zoberme, aké pocity sprevádzajú vzájomné stretnutia nás pozemšťanov pochádzajúcich z rôznych rás, etník, náboženstiev, kultúr či spoločenských pomerov. Predsudky, odpor, hnev, strach či agresia nie sú vôbec výnimočné, skôr naopak. Veľmi by ma zaujímali výsledky celosvetového prieskumu xenofóbie medzi pozemšťanmi z rôznych krajín, spoločenských vrstiev a pomerov. Asi by sme boli dosť prekvapení...
Podľa toho, čo vidím okolo seba, však ľudia nemajú problém len vtedy, keď sa stretnú s cudzincom, ktorý hovorí iným jazykom, trochu inak vyzerá či inak vonia. Podobné emócie a prejavy nepriateľského správania sa vidíme, aj keď sa stretnú našinci – hoci aj susedia z jednej ulice, ktorí majú iný politický názor, predstavu o poriadku na ulici či spôsobe parkovania auta... Neschopnosť akceptovať iný názor, nájsť spoločnú reč či dohodnúť sa na riešení prijateľnom pre obe strany musia často riešiť policajti či občianske súdy.
Neviem preto, či sú už pozemšťania pripravení na stretnutie s civilizáciou prichádzajúcou z úplne inej galaxie, keď občas majú problém dohodnúť sa so susedom, kolegom či dokonca rodinným príslušníkom. Na druhej strane však mám niekedy pocit, že v skutočnosti Oni sú už tu! A priamo medzi nami! Jeden ma minule predbiehal na úzkej ceste, hoci oproti išiel trúbiaci kamión. Iného som zažil v obchode, keď navrieskal na nešťastnú pokladníčku, ktorá podľa neho neblokovala tovar dostatočne rýchlo. Zopár z nich som videl na lyžiarskom svahu, ako sa nenápadne predbiehali v rade na vlek. A ďalší ma nedávno zablokoval, keď zaparkoval tak hlúpo, že som sa dve hodiny nemohol so svojím autom pohnúť z miesta. A myslím si, že niekoľko mimozemšťanov sedí aj v parlamente, inak si to, čo sa tam niekedy deje, neviem vysvetliť... :-)
Žarty nabok, zdá sa mi, že to mimozemšťania so snahou zapadnúť a prispôsobiť sa miestnej mentalite trochu preháňajú, veď my ľudia predsa nie sme takí, ako nám predvádzajú. Všakže nie? :-)
PC REVUE 4/2010 OpenPark
Autor: Martin Drobný
streda 7. apríla 2010
QUARK
Milí priatelia,
svetové filmové veľmoci ako India, Čína a Amerika ročne produkujú tisícky filmov, z ktorých sa – našťastie – k nám dostáva len veľmi málo, pretože väčšina z nich je natoľko podriadená domácemu vkusu a minimálnym diváckym nárokom, že by u nás celkom prepadla. Napokon, aj z toho ostatného len máločo znesie prísne kritériá. Keď sa však niečo vydarí, je sa na čo pozerať. Vysoká profesionalita od práce hercov až, povedzme, po prácu osvetľovačov ukazuje, že všeličo sa dá robiť aj lepšie ako dobre. Prekvapuje ma však, že významné dialógy takmer v každom americkom filme „povinne“ odznejú na toalete a že zvracanie patrí k bežným scénam. Teší ma, ako naši prekladatelia bravúrne zmäkčujú vulgárny slovník hlavných aj vedľajších postáv. Naozaj, ak sledujete nejaký film v origináli a čítate naše titulky, vidíte, akú hrádzu stavajú naši prekladatelia a producenti hrubostiam bežne používaným vo filmoch. Kto vie, prečo národ, ktorý dokáže vyhrať preteky v ceste na Mesiac, vo filmoch bežne komunikuje ako najposlednejší kočiš kombinovaný s opitým námorníkom. Zlé je, že všeličo nevhodné k nám predsa len prenikne a stimulačne to pôsobí pri novom druhu veselíc – takzvaní zabávači zaradia každých tridsať sekúnd do svojich prejavov hrubé slovo, či nadávku a národ sa smeje. To nám takto klesajú nároky?
Najsmutnejšie je, že aj naše deti, dokonca tie najmenšie, hoci ešte nevedia povedať poriadne r, už používajú slovník krčmy poslednej cenovej skupiny. Hovorím o tom preto, lebo veda, ak chce byť úspešná, musí mať humánny rozmer a občan sa svojou nekultúrnosťou určite nepresadí. Zodpovední sme za to všetci – rodičia, učitelia, vychovávatelia, každý z nás. Jednoducho preto, lebo nevychováva iba rodina, ale aj škola a spoločnosť.
Pri písaní týchto riadkov som si uvedomil, že v oblasti zábavy pred dvoma desiatkami rokov vznikli tzv. zabávači. Neviem prečo, keď sme mali humoristov a satirikov s presne definovanými nástrojmi svojho pôsobenia. Zabávač bola nová, porevolučná profesia, ktorá vytĺkala lacný smiech z politiky (máme demokraciu, všetko sa smie...), produkovala slaboduché akoby žarty, no našťastie postupne takmer vymrela. Láskavý humor nedávno jubilujúceho sedemdesiatnika pána Lasicu, či príhody Borisa Filana, keď má dobrý deň, sú z hľadiska zriedkavého výskytu na úrovni murárika červenokrídleho (však pán inžinier Saniga?) – a ak sa niečo neudeje (však pán inžinier Saniga?), postupne vymiznú. Musíme ich strážiť. Všetko je v našich rukách. Výnimoční ľudia sa nerodia každý deň, no keď sa niekto objaví, treba, aby sme ho všetci podporili, ocenili a dali mu možnosť prejaviť sa. Pretože práve špičky, a je jedno v akej oblasti, či v kultúre či vo vede, hovoria o úrovni ľudí aj národa. A my predsa chceme a potrebujeme, aby sme sa nestratili v európskej rodine.
Nedávno som bol v spoločnosti, kde sa jeden cez druhého prekárali, či je krajšie na Poľane, či na trsťových plantážach v Gbelciach, dunajských ramenách alebo na Popradskom plese. Debata naberala na intenzite, až kým sa domáci pán neozval: Vie mi niekto povedať, kde u nás, na Slovensku nie je krásne? Bolo po hádke. A ja som si spomenul, že Beliansku jaskyňu osvetľovala Edisonova žiarovka už tri roky potom, čo ju objavil. Nepochybne za to vďačíme niektorému z našich predkov, ktorí videli ďalej ako za koniec chotára. A to nám dnes veľmi treba. Pokúsme sa o to.
QUARK 4/2010 Editorial
Autor: Eduard Drobný
svetové filmové veľmoci ako India, Čína a Amerika ročne produkujú tisícky filmov, z ktorých sa – našťastie – k nám dostáva len veľmi málo, pretože väčšina z nich je natoľko podriadená domácemu vkusu a minimálnym diváckym nárokom, že by u nás celkom prepadla. Napokon, aj z toho ostatného len máločo znesie prísne kritériá. Keď sa však niečo vydarí, je sa na čo pozerať. Vysoká profesionalita od práce hercov až, povedzme, po prácu osvetľovačov ukazuje, že všeličo sa dá robiť aj lepšie ako dobre. Prekvapuje ma však, že významné dialógy takmer v každom americkom filme „povinne“ odznejú na toalete a že zvracanie patrí k bežným scénam. Teší ma, ako naši prekladatelia bravúrne zmäkčujú vulgárny slovník hlavných aj vedľajších postáv. Naozaj, ak sledujete nejaký film v origináli a čítate naše titulky, vidíte, akú hrádzu stavajú naši prekladatelia a producenti hrubostiam bežne používaným vo filmoch. Kto vie, prečo národ, ktorý dokáže vyhrať preteky v ceste na Mesiac, vo filmoch bežne komunikuje ako najposlednejší kočiš kombinovaný s opitým námorníkom. Zlé je, že všeličo nevhodné k nám predsa len prenikne a stimulačne to pôsobí pri novom druhu veselíc – takzvaní zabávači zaradia každých tridsať sekúnd do svojich prejavov hrubé slovo, či nadávku a národ sa smeje. To nám takto klesajú nároky?
Najsmutnejšie je, že aj naše deti, dokonca tie najmenšie, hoci ešte nevedia povedať poriadne r, už používajú slovník krčmy poslednej cenovej skupiny. Hovorím o tom preto, lebo veda, ak chce byť úspešná, musí mať humánny rozmer a občan sa svojou nekultúrnosťou určite nepresadí. Zodpovední sme za to všetci – rodičia, učitelia, vychovávatelia, každý z nás. Jednoducho preto, lebo nevychováva iba rodina, ale aj škola a spoločnosť.
Pri písaní týchto riadkov som si uvedomil, že v oblasti zábavy pred dvoma desiatkami rokov vznikli tzv. zabávači. Neviem prečo, keď sme mali humoristov a satirikov s presne definovanými nástrojmi svojho pôsobenia. Zabávač bola nová, porevolučná profesia, ktorá vytĺkala lacný smiech z politiky (máme demokraciu, všetko sa smie...), produkovala slaboduché akoby žarty, no našťastie postupne takmer vymrela. Láskavý humor nedávno jubilujúceho sedemdesiatnika pána Lasicu, či príhody Borisa Filana, keď má dobrý deň, sú z hľadiska zriedkavého výskytu na úrovni murárika červenokrídleho (však pán inžinier Saniga?) – a ak sa niečo neudeje (však pán inžinier Saniga?), postupne vymiznú. Musíme ich strážiť. Všetko je v našich rukách. Výnimoční ľudia sa nerodia každý deň, no keď sa niekto objaví, treba, aby sme ho všetci podporili, ocenili a dali mu možnosť prejaviť sa. Pretože práve špičky, a je jedno v akej oblasti, či v kultúre či vo vede, hovoria o úrovni ľudí aj národa. A my predsa chceme a potrebujeme, aby sme sa nestratili v európskej rodine.
Nedávno som bol v spoločnosti, kde sa jeden cez druhého prekárali, či je krajšie na Poľane, či na trsťových plantážach v Gbelciach, dunajských ramenách alebo na Popradskom plese. Debata naberala na intenzite, až kým sa domáci pán neozval: Vie mi niekto povedať, kde u nás, na Slovensku nie je krásne? Bolo po hádke. A ja som si spomenul, že Beliansku jaskyňu osvetľovala Edisonova žiarovka už tri roky potom, čo ju objavil. Nepochybne za to vďačíme niektorému z našich predkov, ktorí videli ďalej ako za koniec chotára. A to nám dnes veľmi treba. Pokúsme sa o to.
QUARK 4/2010 Editorial
Autor: Eduard Drobný
PC REVUE
Nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť horšie
V marci som absolvoval dve „služobky“. Najprv sme spolu s kolegyňou Xéniou strávili jarných 50 kilometrov na CeBite v studenom Hannoveri a potom v závere mesiaca to bola už takmer letná Barcelona. Myslím, že na CeBite sme sa zúčastnili ako jediná redakcia zo Slovenska, aspoň som tam nikoho z našich novinárov nevidel. Ako ste už určite zistili, ak je niečo zaujímavé vo svete, PC REVUE investuje čas i peniaze, aby sme boli tam, kde sa veci naozaj uvádzajú. Takisto sa stalo pravidlom, že ak už raz niekam ideme, je z toho aj dobré video. Atmosféru CeBitu tak zažijete spolu s nami aj vy. Keď sme plánovali cestu, bol som rozhodne za to, aby sme šli autom. Hannover je síce naprieč Európou, viac ako 900 kilometrov, dobrých 9 hodín cesty s prestávkami. Ale auto má svoje nesporné výhody, hlavne sa dá použiť ako mobilný sklad rôznych vecí. Xénia je výborná šoférka, určite opatrnejšia ako ja, a tak som sa konečne dobre vyspal... :-) Ďalší dôvod je to, že Xénia má drobulinký problém s lietaním. V praxi to vyzerá tak, že ak posádka zistí, o čo ide, pilot ju pozve do kabíny a ona sa sama presvedčí, že všetko je v najlepšom poriadku. Ja mám nalietaných dobrých 90 hodín ročne, poctivo zbieram každú nalietanú míľu, ale po nástupe do lietadla po mne neštekne ani pes. A potom jej závidím. Dostane totiž v ekonomickej triede teplý čaj ešte pred odletom a má celý rad ďalších výhod :-). Ja dostanem po hodine letu miniatúrnu napolitánku na zašpinenie zubov a vodu spolu s ostanými cestujúcimi. Takže, drahá Xénia, buďme si rovní, žiadne privilégiá, ideme autom a budeš šoférovať.
CeBit je minimálne v Nemecku stále pojem, pre nás je to miesto stretnutia hlavne s ľuďmi z Ďalekého východu. Tohtoročná výstava bola o budúcnosti, mobilných riešeniach, notebookoch od výmyslu sveta, prenose dát cez USB 3.0, internete, kde si len pomyslíte, a o 3D obraze (dnes už asi povinná jazda). Na CeBite je však obrovský rozdiel medzi tým, čo firmy ukazujú v stánkoch, a tým, čo je na výstave reálne dostupné. Myslím predovšetkým na internet. Bežná vstupenka na CeBit stála 30 EUR, čo nie je málo. Niektoré IT firmy však už druhý rok po sebe organizujú „trucakcie“, ktoré sa v rovnakom čase, ako je CeBit, konajú napr. priamo v Hannoveri. Prišli totiž na to, že oslovovať širokú skupinu používateľov je extra drahé a lepšie urobia, ak tieto peniaze minú (ale teda naozaj poriadne) na tých konkrétnych zákazníkov, na ktorých im skutočne záleží. Nuž, organizovať počítačovú výstavu vo svete multimediálneho internetu je asi rovnako náročné ako vydávať úspešný papierový IT magazín (a o tom viem svoje). Organizátori CeBitu tak zarábajú, kde sa len dá, napr. na doplnkových službách. Za 4 hodiny bezdrôtového pripojenia na internet pýtajú 35 EUR, čo je veľa aj na 6-hviezdičkový hotel. To by som možno aj ja počkal na článok a video z PC REVUE pekne doma.
Barcelona bola na konci mesiaca, tesne pred uzávierkou, a tak som potreboval šetriť časom, ako sa len dalo. Špeciálne som chcel minimalizovanú verziu akcie, čo v skutočnosti znamenalo, že som do Barcelony mal doletieť 10 minút po začiatku oficiálnej časti a odletieť na druhý deň o šiestej ráno. Let však nebol celkom jednoduchý, ako to v mojom prípade obyčajne býva. Prišiel som na letisko včas, mohol som si dať na raňajky obľúbenú gulášovú polievku. Stojí to aj s jednou žemľou 5,10 EUR, čo je na slovenské pomery nekresťanská cena, ale toto rozhodnutie sa mi už viackrát osvedčilo ako kľúčové.
Do lietadla sme vo Viedni nastúpili netradične načas, lenže nejako dlho sme sa nehýbali. Desať minút po plánovanom odlete sa ozval kapitán, vraj majú technický problém s klimatizáciou. Keď vám niekto na letisku povie zázračnú formulku „Thank you for your understanding“, takmer vždy to znamená, že máte veľký problém. V odstavenom lietadle sme boli vyše hodiny. Viedenské letisko je super v tom, že je tu internet zadarmo, pritom dosť rýchly a s dosahom až do lietadiel pri termináloch. Lietadlo som tak zmenil na mobilnú kanceláriu. Lenže s vypnutou klimatizáciou tu bolo už po polhodine na odpadnutie. Po 65 minútach meškania sme boli pripravení na odlet a ja som vedel, že môj časový program vypočítaný na minúty stojí na hlinených nohách. Podľa rozpisu som vedel, že akcia sa začína obedom, takže to podstatné by som mal ešte stihnúť. Vedľa mňa však sedela rakúska dvojica, ktorá letela na svadobnú cestu na Kanárske ostrovy. Pri takomto meškaní nemohli stihnúť prípojné lietadlo. Letuška pre nich začala vybavovať spätný let z Barcelony do Viedne a ďalší let na druhý deň zase na Tenerife. A nebolo to jednoduché, voľné miesta z Barcelony do Viedne boli len v poslednom nočnom spoji. Samozrejme, žiadali, aby mohli vystúpiť a počkať pohodlne vo Viedni do druhého dňa, lenže to už nešlo. Vystúpiť im neumožnili. Keď vidíte, že sú aj horšie situácie, ako máte vy, vždy sa dýcha ľahšie. Veď táto dvojica sa hodinu pozerala na letisko, na ktoré sa dostanú po celodennom trmácaní ešte v ten istý večer. A stratili jeden deň, ktorý mohli stráviť skoro ako v raji. Boli mladí, zamilovaní, určite si poradili. Ja som nestihol nič z obeda, okrem rannej gulášovej polievky a leteckej napolitánky som teda nejedol nič, ale program som absolvoval celý. Večer je vždy organizovaná večera, tú som však vynechal. Náš hotel bol totiž 5 minút chôdze od štadióna Nou Camp a v ten večer tu bol zápas FC Barcelona vs. VFB Stuttgart. Niežeby som extra žil futbalom, ale šancu zažiť atmosféru tohto štadióna som chcel využiť. Návšteva FCB však vôbec nie je lacný špás – úplne najlacnejší lístok stojí 132 EUR. Ale stálo to za to, pre mňa možno ani nie tak samotný futbal, ale celá atmosféra okolo. Hoci neviem po katalánsky vôbec nič, zrazu som sa videl, ako spolu so 60-tisícovým davom podporujem milovaný klub. Niečo takéto vám nenahradí ani najlepší 3D televízor a 7.1 domáce kino. Všetko cítite na vlastnej koži, preplnený štadión je vriaci kotol všetkých multimediálnych vnemov. Robiť mexické vlny doma v obývačke s nasadenými 3D okuliarmi, to je asi naivná predstava. Tu áno, celkom som si zacvičil. Nuž, technológia je zatiaľ na takýto zážitok prikrátka. Plný dojmov a dobrého pocitu, že som konečne aspoň deň z roka chudol, som sa vrátil domov a dokončil uzávierku tohto vydania nášho magazínu.
Príjemné čítanie aprílového vydania PC REVUE vám praje
18. 3. 2010 Ondrej Macko
PC REVUE 4/2010 Editorial
Autor: Ondrej Macko
V marci som absolvoval dve „služobky“. Najprv sme spolu s kolegyňou Xéniou strávili jarných 50 kilometrov na CeBite v studenom Hannoveri a potom v závere mesiaca to bola už takmer letná Barcelona. Myslím, že na CeBite sme sa zúčastnili ako jediná redakcia zo Slovenska, aspoň som tam nikoho z našich novinárov nevidel. Ako ste už určite zistili, ak je niečo zaujímavé vo svete, PC REVUE investuje čas i peniaze, aby sme boli tam, kde sa veci naozaj uvádzajú. Takisto sa stalo pravidlom, že ak už raz niekam ideme, je z toho aj dobré video. Atmosféru CeBitu tak zažijete spolu s nami aj vy. Keď sme plánovali cestu, bol som rozhodne za to, aby sme šli autom. Hannover je síce naprieč Európou, viac ako 900 kilometrov, dobrých 9 hodín cesty s prestávkami. Ale auto má svoje nesporné výhody, hlavne sa dá použiť ako mobilný sklad rôznych vecí. Xénia je výborná šoférka, určite opatrnejšia ako ja, a tak som sa konečne dobre vyspal... :-) Ďalší dôvod je to, že Xénia má drobulinký problém s lietaním. V praxi to vyzerá tak, že ak posádka zistí, o čo ide, pilot ju pozve do kabíny a ona sa sama presvedčí, že všetko je v najlepšom poriadku. Ja mám nalietaných dobrých 90 hodín ročne, poctivo zbieram každú nalietanú míľu, ale po nástupe do lietadla po mne neštekne ani pes. A potom jej závidím. Dostane totiž v ekonomickej triede teplý čaj ešte pred odletom a má celý rad ďalších výhod :-). Ja dostanem po hodine letu miniatúrnu napolitánku na zašpinenie zubov a vodu spolu s ostanými cestujúcimi. Takže, drahá Xénia, buďme si rovní, žiadne privilégiá, ideme autom a budeš šoférovať.
CeBit je minimálne v Nemecku stále pojem, pre nás je to miesto stretnutia hlavne s ľuďmi z Ďalekého východu. Tohtoročná výstava bola o budúcnosti, mobilných riešeniach, notebookoch od výmyslu sveta, prenose dát cez USB 3.0, internete, kde si len pomyslíte, a o 3D obraze (dnes už asi povinná jazda). Na CeBite je však obrovský rozdiel medzi tým, čo firmy ukazujú v stánkoch, a tým, čo je na výstave reálne dostupné. Myslím predovšetkým na internet. Bežná vstupenka na CeBit stála 30 EUR, čo nie je málo. Niektoré IT firmy však už druhý rok po sebe organizujú „trucakcie“, ktoré sa v rovnakom čase, ako je CeBit, konajú napr. priamo v Hannoveri. Prišli totiž na to, že oslovovať širokú skupinu používateľov je extra drahé a lepšie urobia, ak tieto peniaze minú (ale teda naozaj poriadne) na tých konkrétnych zákazníkov, na ktorých im skutočne záleží. Nuž, organizovať počítačovú výstavu vo svete multimediálneho internetu je asi rovnako náročné ako vydávať úspešný papierový IT magazín (a o tom viem svoje). Organizátori CeBitu tak zarábajú, kde sa len dá, napr. na doplnkových službách. Za 4 hodiny bezdrôtového pripojenia na internet pýtajú 35 EUR, čo je veľa aj na 6-hviezdičkový hotel. To by som možno aj ja počkal na článok a video z PC REVUE pekne doma.
Barcelona bola na konci mesiaca, tesne pred uzávierkou, a tak som potreboval šetriť časom, ako sa len dalo. Špeciálne som chcel minimalizovanú verziu akcie, čo v skutočnosti znamenalo, že som do Barcelony mal doletieť 10 minút po začiatku oficiálnej časti a odletieť na druhý deň o šiestej ráno. Let však nebol celkom jednoduchý, ako to v mojom prípade obyčajne býva. Prišiel som na letisko včas, mohol som si dať na raňajky obľúbenú gulášovú polievku. Stojí to aj s jednou žemľou 5,10 EUR, čo je na slovenské pomery nekresťanská cena, ale toto rozhodnutie sa mi už viackrát osvedčilo ako kľúčové.
Do lietadla sme vo Viedni nastúpili netradične načas, lenže nejako dlho sme sa nehýbali. Desať minút po plánovanom odlete sa ozval kapitán, vraj majú technický problém s klimatizáciou. Keď vám niekto na letisku povie zázračnú formulku „Thank you for your understanding“, takmer vždy to znamená, že máte veľký problém. V odstavenom lietadle sme boli vyše hodiny. Viedenské letisko je super v tom, že je tu internet zadarmo, pritom dosť rýchly a s dosahom až do lietadiel pri termináloch. Lietadlo som tak zmenil na mobilnú kanceláriu. Lenže s vypnutou klimatizáciou tu bolo už po polhodine na odpadnutie. Po 65 minútach meškania sme boli pripravení na odlet a ja som vedel, že môj časový program vypočítaný na minúty stojí na hlinených nohách. Podľa rozpisu som vedel, že akcia sa začína obedom, takže to podstatné by som mal ešte stihnúť. Vedľa mňa však sedela rakúska dvojica, ktorá letela na svadobnú cestu na Kanárske ostrovy. Pri takomto meškaní nemohli stihnúť prípojné lietadlo. Letuška pre nich začala vybavovať spätný let z Barcelony do Viedne a ďalší let na druhý deň zase na Tenerife. A nebolo to jednoduché, voľné miesta z Barcelony do Viedne boli len v poslednom nočnom spoji. Samozrejme, žiadali, aby mohli vystúpiť a počkať pohodlne vo Viedni do druhého dňa, lenže to už nešlo. Vystúpiť im neumožnili. Keď vidíte, že sú aj horšie situácie, ako máte vy, vždy sa dýcha ľahšie. Veď táto dvojica sa hodinu pozerala na letisko, na ktoré sa dostanú po celodennom trmácaní ešte v ten istý večer. A stratili jeden deň, ktorý mohli stráviť skoro ako v raji. Boli mladí, zamilovaní, určite si poradili. Ja som nestihol nič z obeda, okrem rannej gulášovej polievky a leteckej napolitánky som teda nejedol nič, ale program som absolvoval celý. Večer je vždy organizovaná večera, tú som však vynechal. Náš hotel bol totiž 5 minút chôdze od štadióna Nou Camp a v ten večer tu bol zápas FC Barcelona vs. VFB Stuttgart. Niežeby som extra žil futbalom, ale šancu zažiť atmosféru tohto štadióna som chcel využiť. Návšteva FCB však vôbec nie je lacný špás – úplne najlacnejší lístok stojí 132 EUR. Ale stálo to za to, pre mňa možno ani nie tak samotný futbal, ale celá atmosféra okolo. Hoci neviem po katalánsky vôbec nič, zrazu som sa videl, ako spolu so 60-tisícovým davom podporujem milovaný klub. Niečo takéto vám nenahradí ani najlepší 3D televízor a 7.1 domáce kino. Všetko cítite na vlastnej koži, preplnený štadión je vriaci kotol všetkých multimediálnych vnemov. Robiť mexické vlny doma v obývačke s nasadenými 3D okuliarmi, to je asi naivná predstava. Tu áno, celkom som si zacvičil. Nuž, technológia je zatiaľ na takýto zážitok prikrátka. Plný dojmov a dobrého pocitu, že som konečne aspoň deň z roka chudol, som sa vrátil domov a dokončil uzávierku tohto vydania nášho magazínu.
Príjemné čítanie aprílového vydania PC REVUE vám praje
18. 3. 2010 Ondrej Macko
PC REVUE 4/2010 Editorial
Autor: Ondrej Macko
BC MOBIL & TECHBOX
Už sme online!
Vy to ešte neviete? Už sme tu pre vás aj online. Zatiaľ čo tlačiarenské stroje koncom januára naplno pripravovali prvé tohtoročné BC-čko, v redakcii sme tentokrát mali aj po uzávierke časopisu poriadne rušno. Odbíjali totiž posledné dni, resp. skôr hodiny a minúty do spustenia novinky, ktorú sme pre vás pripravovali už od minulého roka. Presne 1. februára 2010 sa tak zrodil úplne nový portál TECHBOX.sk, prostredníctvom ktorého s vami budeme denne. Kým vyjde nový časopis, môžete sa každý deň zoznámiť s najnovšími správami z oblasti mobilných telefónov, GPS navigácií, fotoaparátov, videokamier, TV a videa, audia, IT sveta, služieb operátorov, ale i čoraz populárnejších gadgetov. Na TECHBOX.sk nechýbajú ani kvalitné a podrobné fotografie a videá. Zaujímavé produkty, ktoré pre vás testujeme, si tu môžete pozrieť aj v rozsiahlych galériách ešte pred vydaním časopisu.
Každé ráno, presne o šiestej hodine, vám na portáli TECHBOX.sk ponúkneme zaujímavé správy o tých novinkách, ktoré aktuálne hýbu svetom technológií. Stačí si tak zapnúť počítač a popri rannej káve alebo počas cesty do práce či do školy si cez mobil pozrieť, čo je nové. Ak si ráno nenájdete čas, môžete si najnovšie správy prečítať kedykoľvek počas dňa. Nemusíte sa obávať, že by ste zmeškali akúkoľvek novinku. TECHBOX.sk si dokonca môžete personalizovať. To znamená, že po prihlásení sa vám budú prioritne zobrazovať len novinky z kategórií, ktoré ste si vybrali. Ak si vyberiete napríklad mobilné telefóny a GPS, nebudete sa musieť preklikávať cez správy o nových fotoaparátoch, televízoroch alebo notebookoch. Dokonca vám novinky z vašich obľúbených kategórií pošleme aj na e-mail. Na TECHBOX.sk sme vám priniesli aj všetky dôležité novinky významného kongresu MWC 2010, pričom vás čaká zaujímavá reportáž aj v BC-čku, ktoré práve držíte v rukách. V tomto čísle sme sa pozreli na zúbok aj dátovým sieťam a otestovali sme pre vás päť 12-palcových notebookov. Okrem toho sme vyskúšali ekologický automobil Honda Insight a nahliadli do veľmi blízkej budúcnosti, ktorá bude patriť 3D.
Príjemné čítanie nového BCMOBIL & TECHBOX vám za celú redakciu praje
Roman Calík
šéfredaktor.
P.S.: A nezabudnite, na www.techbox.sk máme pre vás novinky už každý pracovný deň!
BCMOBIL & TECHBOX 3-4/2010 Editorial
Autor: Roman Calík
Vy to ešte neviete? Už sme tu pre vás aj online. Zatiaľ čo tlačiarenské stroje koncom januára naplno pripravovali prvé tohtoročné BC-čko, v redakcii sme tentokrát mali aj po uzávierke časopisu poriadne rušno. Odbíjali totiž posledné dni, resp. skôr hodiny a minúty do spustenia novinky, ktorú sme pre vás pripravovali už od minulého roka. Presne 1. februára 2010 sa tak zrodil úplne nový portál TECHBOX.sk, prostredníctvom ktorého s vami budeme denne. Kým vyjde nový časopis, môžete sa každý deň zoznámiť s najnovšími správami z oblasti mobilných telefónov, GPS navigácií, fotoaparátov, videokamier, TV a videa, audia, IT sveta, služieb operátorov, ale i čoraz populárnejších gadgetov. Na TECHBOX.sk nechýbajú ani kvalitné a podrobné fotografie a videá. Zaujímavé produkty, ktoré pre vás testujeme, si tu môžete pozrieť aj v rozsiahlych galériách ešte pred vydaním časopisu.
Každé ráno, presne o šiestej hodine, vám na portáli TECHBOX.sk ponúkneme zaujímavé správy o tých novinkách, ktoré aktuálne hýbu svetom technológií. Stačí si tak zapnúť počítač a popri rannej káve alebo počas cesty do práce či do školy si cez mobil pozrieť, čo je nové. Ak si ráno nenájdete čas, môžete si najnovšie správy prečítať kedykoľvek počas dňa. Nemusíte sa obávať, že by ste zmeškali akúkoľvek novinku. TECHBOX.sk si dokonca môžete personalizovať. To znamená, že po prihlásení sa vám budú prioritne zobrazovať len novinky z kategórií, ktoré ste si vybrali. Ak si vyberiete napríklad mobilné telefóny a GPS, nebudete sa musieť preklikávať cez správy o nových fotoaparátoch, televízoroch alebo notebookoch. Dokonca vám novinky z vašich obľúbených kategórií pošleme aj na e-mail. Na TECHBOX.sk sme vám priniesli aj všetky dôležité novinky významného kongresu MWC 2010, pričom vás čaká zaujímavá reportáž aj v BC-čku, ktoré práve držíte v rukách. V tomto čísle sme sa pozreli na zúbok aj dátovým sieťam a otestovali sme pre vás päť 12-palcových notebookov. Okrem toho sme vyskúšali ekologický automobil Honda Insight a nahliadli do veľmi blízkej budúcnosti, ktorá bude patriť 3D.
Príjemné čítanie nového BCMOBIL & TECHBOX vám za celú redakciu praje
Roman Calík
šéfredaktor.
P.S.: A nezabudnite, na www.techbox.sk máme pre vás novinky už každý pracovný deň!
BCMOBIL & TECHBOX 3-4/2010 Editorial
Autor: Roman Calík
utorok 9. marca 2010
PC REVUE
Všade dobre, doma najlepšie?
Volám sa Peter Kmeťo a v magazíne PC REVUE pracujem ako redaktor už tretí rok. Okrem značného zvýšenia odbornosti mi dala táto výnimočná práca aj úplne novú perspektívu takmer na všetko, čo sa u nás na Slovensku odohráva. Či už ide o politiku, krízu, šoubiznis, dopravu – prakticky všetko, s čím sa dennodenne stretávame, som sa naučil porovnávať a pýtať sa úplne na všetko. Ako je napríklad možné, že mobilné telefonovanie je v susednom a oveľa vyvinutejšom Rakúsku lacnejšie? Ako je možné, že telefonovanie je dokonca lacnejšie aj na Ukrajine, u nášho východného suseda, ktorý je ekonomicky úplne inde? Aký má význam na Slovensku elektronické mýto, technicky asi najpokročilejšie v Európe, keď naďalej sa platí cestná daň za nákladné vozidlá? Ako je možné, že verejne činná osoba, ktorá je viac ako podozrivá z korupčného škandálu za niekoľko miliárd eur, si nejde sadnúť do väzenia? Prečo má Slovensko najdrahšie diaľnice, keď na nich pracujú hlavne slovenské firmy a Slováci, ktorých platy sú hlboko pod priemerom EÚ? Každému zrejme prídu na um ďalšie príklady absurdity života na Slovensku. Napriek tomu tu žijem veľmi rád.
Najkrajšie na celej veci je, že nech sa kohokoľvek opýtate, ako sa mu darí a čo si o problematike myslí, jediné, čoho sa dočkáte, je sťažovanie sa a navrhovanie extrémnych riešení, najčastejšie bez hlavy a päty. Väčšinou sa však všetko pretrpí, a nech je schválený a realizovaný akýkoľvek blud, tí, čo doma pred televízorom boli veľkí hrdinovia a bijú sa do hrude, na verejnosti sklopia uši a nasledujú dav. Takí jednoducho sme, takí boli aj naši predkovia za Rakúsko-Uhorska. Aj dnes sme národ trpiteľov a pracantov, ktorí sa radšej adaptujú a prispôsobia, len aby nemuseli niečo riskovať verejnými otázkami. Skupinka odvážlivcov, ktorí sa naozaj opýtajú a pokúsia sa niečo urobiť, sa potom dočká leda tak nepochopenia a možno aj verejnej izolácie.
Vráťme sa však k technológiám a k tomu, čomu sa náš magazín predovšetkým venuje. Zaráža ma neochota ľudí kupovať skôr kvalitné veci ako tzv. aušus tovar na trhoviskách, teda produkty podradnej kvality. Okrem pár svetlých výnimiek je koncový spotrebiteľ na Slovensku zameraný výhradne na nákupnú cenu, ktorá je často jediný kľúčový faktor pri výbere zariadenia. Podobne je to aj pri výberovom konaní firiem. Dôsledok? Nízka životnosť a ešte vyššie náklady. Ktosi múdry a riadne bohatý predsa povedal: „Nie som taký bohatý, aby som si mohol kupovať lacné veci.“
Slovensko je jednoducho plné paradoxov, ktoré plynú najmä z neochoty veľkej skupiny ľudí vnímať všetko okolo nás ako celok. Táto skupina sa nechá manipulovať, dokonca aj okrádať a do veľkej miery si za to môže sama svojím vlastným strachom a lenivosťou.
Najhoršie zo všetkého je však ponímanie peňazí u nás. Zdedili sme vlastnosť ukladať si peniaze na horšie časy, k dobrému zvyku patrí sporenie, napríklad aj na účte s mizerným jednopercentným úrokom, potom si brať hypotéku na dom, ktorú budeme splácať celé desaťročia, či chodiť na dovolenky s konzervami. Alebo cestovať 30 km pre lacnejšie vajcia a stratiť pritom kopu vzácneho času, ktorý sa dá využiť úplne inak.
Je však aj iná cesta. Treba si život užívať plnými dúškami. Uvedomme si, že chvíľa, ktorú teraz prežívame, sa už nikdy nevráti. Vychutnajme si každú radosť v živote a myslime pozitívne. Vesmír a všetko okolo nás nie je dielo náhody, a tak aj na zlé veci v profesionálnom i súkromnom živote sa treba pozerať skôr ako na príležitosti, ktoré nás nielen zo stránky skúseností, ale aj možností posúvajú ďalej. Ako opäť ktosi múdry povedal: „Čo vás nezabije, to vás posilní.“
Napríklad aj finančná kríza má svoje pozitíva, jasne ukazuje, že aj Európske spoločenstvo významne podcenilo kontrolu ekonomického diania v jednotlivých štátoch. Kríza nám ukázala, že nie akciové trhy, ale reálne produkujúce spoločnosti musia byť základom ekonomiky, že štátne hmotné rezervy musia existovať aj v skutočnosti, inak je ekonomika v prípade problémov vystavená nekontrolovateľnej inflácii. Finančná kríza nás straší z médií rovnako aktívne ako terorizmus či ekologické problémy našej planéty. V skutočnosti je to však dôsledok nesprávneho životného štýlu realizovaného dlhé roky.
Sám som už veľakrát uvažoval, či by nebolo nielen zo zdravotného hľadiska výhodnejšie odsťahovať sa niekde na odľahlé lazy, chovať dobytok a pestovať zeleninu, to všetko bez stresu a s pokojom. Veď práve takíto ľudia sa napr. na Kaukaze dožívajú vyše sto rokov. Nežijú pre peniaze, ale pre vlastnú prácu a takíto ľudia podľa ekonomickej definície „generujú“ kapitál. Nie sú to podnikavci na burzách, manažéri alebo politici, títo ľudia naozaj produkujú užitočné veci.
Pozitívne na tom všetkom je, že s trochou šikovnosti a umu dnes možno dosiahnuť čokoľvek. Spomínam si na jednu frázu z filmu Americký Shaolin z roku 1991: „Neexistuje, že nedokážeš, len nechceš.“ Vtedy som mal päť rokov, s odstupom času však prichádzam na to, že jej podstata je ešte pravdivejšia aj dnes. Teraz je totiž tá vysnívaná doba, keď s trochou snahy dokáže ľudská vôľa viac ako peniaze, moc či postavenie. Veď si len spomeňte na to, že práve počas prvej hospodárskej krízy vznikli v USA spoločnosti, ktoré pretrvali až dodnes. Boli totiž schopné adaptovať sa podobne ako živé organizmy a dokázali to príkladne. Podobné je to aj dnes, ak ste napríklad stratili prácu, prišli o dom či byt, o auto, nezúfajte a porozmýšľajte, ako svoju situáciu čo najskôr zlepšiť hlavne vlastnými silami.
Všetkým našim čitateľom želám, aby sa im v živote darilo. Rovnako prajem príjemné čítanie marcového vydania nášho magazínu, ktoré sme pripravili s veľkou chuťou.
20. februára 2010, Peter Kmeťo
PC REVUE 3/2010 Editorial
Autor: Peter Kmeťo
Volám sa Peter Kmeťo a v magazíne PC REVUE pracujem ako redaktor už tretí rok. Okrem značného zvýšenia odbornosti mi dala táto výnimočná práca aj úplne novú perspektívu takmer na všetko, čo sa u nás na Slovensku odohráva. Či už ide o politiku, krízu, šoubiznis, dopravu – prakticky všetko, s čím sa dennodenne stretávame, som sa naučil porovnávať a pýtať sa úplne na všetko. Ako je napríklad možné, že mobilné telefonovanie je v susednom a oveľa vyvinutejšom Rakúsku lacnejšie? Ako je možné, že telefonovanie je dokonca lacnejšie aj na Ukrajine, u nášho východného suseda, ktorý je ekonomicky úplne inde? Aký má význam na Slovensku elektronické mýto, technicky asi najpokročilejšie v Európe, keď naďalej sa platí cestná daň za nákladné vozidlá? Ako je možné, že verejne činná osoba, ktorá je viac ako podozrivá z korupčného škandálu za niekoľko miliárd eur, si nejde sadnúť do väzenia? Prečo má Slovensko najdrahšie diaľnice, keď na nich pracujú hlavne slovenské firmy a Slováci, ktorých platy sú hlboko pod priemerom EÚ? Každému zrejme prídu na um ďalšie príklady absurdity života na Slovensku. Napriek tomu tu žijem veľmi rád.
Najkrajšie na celej veci je, že nech sa kohokoľvek opýtate, ako sa mu darí a čo si o problematike myslí, jediné, čoho sa dočkáte, je sťažovanie sa a navrhovanie extrémnych riešení, najčastejšie bez hlavy a päty. Väčšinou sa však všetko pretrpí, a nech je schválený a realizovaný akýkoľvek blud, tí, čo doma pred televízorom boli veľkí hrdinovia a bijú sa do hrude, na verejnosti sklopia uši a nasledujú dav. Takí jednoducho sme, takí boli aj naši predkovia za Rakúsko-Uhorska. Aj dnes sme národ trpiteľov a pracantov, ktorí sa radšej adaptujú a prispôsobia, len aby nemuseli niečo riskovať verejnými otázkami. Skupinka odvážlivcov, ktorí sa naozaj opýtajú a pokúsia sa niečo urobiť, sa potom dočká leda tak nepochopenia a možno aj verejnej izolácie.
Vráťme sa však k technológiám a k tomu, čomu sa náš magazín predovšetkým venuje. Zaráža ma neochota ľudí kupovať skôr kvalitné veci ako tzv. aušus tovar na trhoviskách, teda produkty podradnej kvality. Okrem pár svetlých výnimiek je koncový spotrebiteľ na Slovensku zameraný výhradne na nákupnú cenu, ktorá je často jediný kľúčový faktor pri výbere zariadenia. Podobne je to aj pri výberovom konaní firiem. Dôsledok? Nízka životnosť a ešte vyššie náklady. Ktosi múdry a riadne bohatý predsa povedal: „Nie som taký bohatý, aby som si mohol kupovať lacné veci.“
Slovensko je jednoducho plné paradoxov, ktoré plynú najmä z neochoty veľkej skupiny ľudí vnímať všetko okolo nás ako celok. Táto skupina sa nechá manipulovať, dokonca aj okrádať a do veľkej miery si za to môže sama svojím vlastným strachom a lenivosťou.
Najhoršie zo všetkého je však ponímanie peňazí u nás. Zdedili sme vlastnosť ukladať si peniaze na horšie časy, k dobrému zvyku patrí sporenie, napríklad aj na účte s mizerným jednopercentným úrokom, potom si brať hypotéku na dom, ktorú budeme splácať celé desaťročia, či chodiť na dovolenky s konzervami. Alebo cestovať 30 km pre lacnejšie vajcia a stratiť pritom kopu vzácneho času, ktorý sa dá využiť úplne inak.
Je však aj iná cesta. Treba si život užívať plnými dúškami. Uvedomme si, že chvíľa, ktorú teraz prežívame, sa už nikdy nevráti. Vychutnajme si každú radosť v živote a myslime pozitívne. Vesmír a všetko okolo nás nie je dielo náhody, a tak aj na zlé veci v profesionálnom i súkromnom živote sa treba pozerať skôr ako na príležitosti, ktoré nás nielen zo stránky skúseností, ale aj možností posúvajú ďalej. Ako opäť ktosi múdry povedal: „Čo vás nezabije, to vás posilní.“
Napríklad aj finančná kríza má svoje pozitíva, jasne ukazuje, že aj Európske spoločenstvo významne podcenilo kontrolu ekonomického diania v jednotlivých štátoch. Kríza nám ukázala, že nie akciové trhy, ale reálne produkujúce spoločnosti musia byť základom ekonomiky, že štátne hmotné rezervy musia existovať aj v skutočnosti, inak je ekonomika v prípade problémov vystavená nekontrolovateľnej inflácii. Finančná kríza nás straší z médií rovnako aktívne ako terorizmus či ekologické problémy našej planéty. V skutočnosti je to však dôsledok nesprávneho životného štýlu realizovaného dlhé roky.
Sám som už veľakrát uvažoval, či by nebolo nielen zo zdravotného hľadiska výhodnejšie odsťahovať sa niekde na odľahlé lazy, chovať dobytok a pestovať zeleninu, to všetko bez stresu a s pokojom. Veď práve takíto ľudia sa napr. na Kaukaze dožívajú vyše sto rokov. Nežijú pre peniaze, ale pre vlastnú prácu a takíto ľudia podľa ekonomickej definície „generujú“ kapitál. Nie sú to podnikavci na burzách, manažéri alebo politici, títo ľudia naozaj produkujú užitočné veci.
Pozitívne na tom všetkom je, že s trochou šikovnosti a umu dnes možno dosiahnuť čokoľvek. Spomínam si na jednu frázu z filmu Americký Shaolin z roku 1991: „Neexistuje, že nedokážeš, len nechceš.“ Vtedy som mal päť rokov, s odstupom času však prichádzam na to, že jej podstata je ešte pravdivejšia aj dnes. Teraz je totiž tá vysnívaná doba, keď s trochou snahy dokáže ľudská vôľa viac ako peniaze, moc či postavenie. Veď si len spomeňte na to, že práve počas prvej hospodárskej krízy vznikli v USA spoločnosti, ktoré pretrvali až dodnes. Boli totiž schopné adaptovať sa podobne ako živé organizmy a dokázali to príkladne. Podobné je to aj dnes, ak ste napríklad stratili prácu, prišli o dom či byt, o auto, nezúfajte a porozmýšľajte, ako svoju situáciu čo najskôr zlepšiť hlavne vlastnými silami.
Všetkým našim čitateľom želám, aby sa im v živote darilo. Rovnako prajem príjemné čítanie marcového vydania nášho magazínu, ktoré sme pripravili s veľkou chuťou.
20. februára 2010, Peter Kmeťo
PC REVUE 3/2010 Editorial
Autor: Peter Kmeťo
pondelok 8. marca 2010
PC REVUE - OpenPark
V istom období som sa na tomto mieste vyjadroval k politickým témam. Nie k jednotlivým stranám a ich kauzám, ale k tomu, čo by bolo treba zmeniť, aby bolo riadenie krajiny transparentnejšie, spravodlivejšie, efektívnejšie. A spomínal som pritom niečo, čo sa označuje termínom on-line demokracia. Vtedy sa mi myšlienka jej aplikovania na slovenské podmienky zdala trochu utopistická. Aj vzhľadom na mieru a spôsob využívania internetu u nás, ale najmä na politickú garnitúru, ktorá vtedy (a vlastne aj dnes) okupovala parlamentné stoličky. Predstava, že by poslanci sami od seba dobrovoľne schválili zákon umožňujúci voľby cez internet, bola trochu nereálna, ale ja som sa aj tak pokúsil priblížiť im túto myšlienku a dostal som možnosť stretnúť sa s niektorými z nich. Ale bolo to z mojej strany značne naivné, veď mi to vtedy aj jeden z čelných politikov a neskorší premiér povedal priamo: „To by sme boli sami proti sebe, keby sme dovolili ľuďom podieľať sa cez internet na rozhodovaní o veciach verejných...“ Nadšenie opadlo a prestal som sa o tieto veci aktívne zaujímať. Doba však pokročila a situácia sa už trochu zmenila. Jednak je internet dostupný podstatne väčšej časti obyvateľstva a navyše sa objavil fenomén sociálnych sietí, ktorý dokáže osloviť veľmi jednoducho, rýchlo a efektívne aj veľké cieľové skupiny. Okrem toho tu máme iniciatívu na vypísanie referenda, ktorého jednou z otázok je aj uzákonenie volieb cez internet. Ako je asi známe, iniciatíva už získala dostatok podpisov, takže teraz je v hre len výber správneho dátumu, keď by sa referendum mohlo uskutočniť. Najlepší termín by boli parlamentné voľby, ale vzhľadom na predpokladané obštrukcie by sa to asi dostalo najskôr na ústavný súd, voľby sa nestihli a najskôr by to padlo na uhorkovú sezónu dovoleniek, takže pravdepodobnejší je skôr nejaký jesenný termín.
Zvolebnieva sa a my sledujeme politické strany, ako na seba na striedačku vyťahujú nové a nové kauzy, púšťajú špinu a médiá im v tom statočne sekundujú. Opäť sledujeme tie isté tváre, ktoré tu ako súčasť zaprášeného politického inventára máme už roky a roky. Z pochopiteľných dôvodov sa im stále nechce vzdať sa moci a odísť zo scény. Pred voľbami na seba kydajú a po voľbách sa v rámci vytvárania koalícií budú na seba falošne usmievať a tľapkať po pleciach. Už si to živo predstavujem a je mi z toho zle. Pokiaľ nedôjde k zásadnej zmene politickej kultúry, tak sa len trochu preskupí opozično-vládne garde a opäť máme na ďalšie 4 roky postarané o kauzy s netransparentnými výberovými konaniami, kupčením s hlasmi, nelegálnym financovaním strán atď. Jediná možnosť je dosiahnutie väčšej miery kontroly zo strany občanov a ich spoluúčasti na rozhodovaní o veciach verejných. A to je možné jedine využitím prvkov on-line demokracie, ktorej nevyhnutnou štartovacou podmienkou je uzákonenie volieb cez internet.
Mladá generácia by sa chcela podieľať na rozhodovaní o osude krajiny, ale keď vidia tú žalostnú úroveň politickej kultúry, ani na to veľmi nemajú chuť. Navyše si myslia, že nemajú veľkú šancu ovplyvniť výsledok volieb a následne dosiahnuť nejaké zmeny. A preto sa vo voľbách skôr nezúčastňujú. A nie je to len mladá generácia, je to aj tá časť populácie, ktorá pri voľbách vyberá menšie zlo alebo na ne radšej vôbec nechodí. Podobne sú na tom Slováci pracujúci v zahraničí, ktorí nemôžu prísť voliť a sprocesovanie zahraničného volebného preukazu je pre nich trochu komplikované. Keby všetky zainteresované skupiny vedeli, že účasťou v referende spustia proces, ktorý sa môže raz skončiť v niečom, čo sa približuje on-line demokracii, mali by dôvod vo väčšej miere sa zúčastniť v referende. Keby vedeli, že to prispeje k väčšej transparentnosti a kontrole politikov, iste by ich to oslovilo.
Predstava, že na odchod skorumpovaného či neschopného poslanca alebo vládneho úradníka nebude treba čakať až do konca volebného obdobia, ale že je táto možnosť vzdialená len na jedno kliknutie, sa mi veľmi páči. A vám? :-)
PC REVUE 3/2010 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Zvolebnieva sa a my sledujeme politické strany, ako na seba na striedačku vyťahujú nové a nové kauzy, púšťajú špinu a médiá im v tom statočne sekundujú. Opäť sledujeme tie isté tváre, ktoré tu ako súčasť zaprášeného politického inventára máme už roky a roky. Z pochopiteľných dôvodov sa im stále nechce vzdať sa moci a odísť zo scény. Pred voľbami na seba kydajú a po voľbách sa v rámci vytvárania koalícií budú na seba falošne usmievať a tľapkať po pleciach. Už si to živo predstavujem a je mi z toho zle. Pokiaľ nedôjde k zásadnej zmene politickej kultúry, tak sa len trochu preskupí opozično-vládne garde a opäť máme na ďalšie 4 roky postarané o kauzy s netransparentnými výberovými konaniami, kupčením s hlasmi, nelegálnym financovaním strán atď. Jediná možnosť je dosiahnutie väčšej miery kontroly zo strany občanov a ich spoluúčasti na rozhodovaní o veciach verejných. A to je možné jedine využitím prvkov on-line demokracie, ktorej nevyhnutnou štartovacou podmienkou je uzákonenie volieb cez internet.
Mladá generácia by sa chcela podieľať na rozhodovaní o osude krajiny, ale keď vidia tú žalostnú úroveň politickej kultúry, ani na to veľmi nemajú chuť. Navyše si myslia, že nemajú veľkú šancu ovplyvniť výsledok volieb a následne dosiahnuť nejaké zmeny. A preto sa vo voľbách skôr nezúčastňujú. A nie je to len mladá generácia, je to aj tá časť populácie, ktorá pri voľbách vyberá menšie zlo alebo na ne radšej vôbec nechodí. Podobne sú na tom Slováci pracujúci v zahraničí, ktorí nemôžu prísť voliť a sprocesovanie zahraničného volebného preukazu je pre nich trochu komplikované. Keby všetky zainteresované skupiny vedeli, že účasťou v referende spustia proces, ktorý sa môže raz skončiť v niečom, čo sa približuje on-line demokracii, mali by dôvod vo väčšej miere sa zúčastniť v referende. Keby vedeli, že to prispeje k väčšej transparentnosti a kontrole politikov, iste by ich to oslovilo.
Predstava, že na odchod skorumpovaného či neschopného poslanca alebo vládneho úradníka nebude treba čakať až do konca volebného obdobia, ale že je táto možnosť vzdialená len na jedno kliknutie, sa mi veľmi páči. A vám? :-)
PC REVUE 3/2010 OpenPark
Autor: Martin Drobný
piatok 5. marca 2010
QUARK
Milí priatelia,
nedávno ma priateľ požiadal, aby som mu pomohol nastaviť hodiny v aute. Má ho už takmer rok a sám to nedokázal. Neprejavil som ľahkomyseľný optimizmus, lebo viem, čo môže nasledovať. Dokonca som porušil pravidlo – manuál až v krajnej núdzi – a začítal som sa do pokynov ako na to. Na šesť funkcií a asi 15 ďalších nastavení slúži jedno jediné tlačidlo a manuál bol navyše zle preložený. Hodiny už idú, ako treba, no nebolo to jednoduché. Postupovať krokom – stlač raz a počkaj päť sekúnd, stlač dva razy... je pre toho, kto sa tým bežne nezaoberá, dosť náročná úloha. Potom mi priateľ rozprával, že dostal defekt a pneumatika sa úplne roztrhala. Chcel kúpiť novú. Nepodarilo sa mu to, ale zistil, že má od výrobcu namontované pneumatiky pre rýchlosť 240 km/h. Rozmýšľam, aký význam má vyrábať autá i pneumatiky, ktorých rýchlosť bežný motorista nemôže využiť. A netrúfam si domyslieť, čo všetko by to prinieslo, keby sa pri technických zariadeniach reguloval ich výkon, napríklad podľa prevažujúcej alebo hoci aj maximálnej potreby. Myslíte si, že vysávač s dvojkilowattovým motorom je dva razy výhodnejší ako ten s motorom o polovicu menším? Lebo za ten vysoký a nepotrebný výkon zaplatíme nielen my, ale aj ekológia.
Malé písmená na zmluvných dokumentoch či dohodách sa už stali obľúbenou témou kriminalistov, sudcov aj poškodených občanov. Nebolo by jednoduchšie zákonom nariadiť, že všetky písmená na záväzných dokumentoch musia byť dostatočne a rovnako veľké, lebo inak dokument nie je platný? Náprava by nastala okamžite. Kto ju však má urobiť, keď sa európski poslanci venujú vymáhaniu vyššieho platu pre seba (z toho doterajšieho zrejme nemôžu vyžiť)? A naši poslanci? Zvolávajú mimoriadne schôdze s vopred jasným výsledkom a míňajú pri tom naše peniaze a svoj pracovný čas. Potom im neostáva na iné veci. Napríklad na normálny stavebný zákon, ktorý by nielen umožňoval, ale prikazoval nelegálne stavby zbúrať. Dnes stačí zaplatiť niekedy priam symbolickú pokutu a stavať si, čo vás napadne. Príslušní úradníci nevyužívajú ani to, čo momentálne umožňuje zákon, a tvária sa ako dobrodinci národa. A obludné mrakodrapy, príšerné budovy, nákupné strediská mohutné business centrá rastú živelne podľa toho, kde je voľný kus zeme a dostatok investorových peňazí, nie podľa architektonických či urbanistických potrieb.
Nemienim sa miešať do elektronického mýta, ale nechápem, ako mohla u nás vzniknúť ďalšia skupina privilegovaných občanov. Tí prví, takzvaní neprispôsobiví, robia veci, za ktoré by nás obyčajných, no väčšinových občanov, dávno pokutovali alebo pozatvárali. Pribudli k nim najnovšie kamionisti. V spoločnosti policajtov vraj štrajkujú, pritom to robia nedovoleným spôsobom a policajti – nič. V januári sme boli týždeň toho svedkami. A tebe, chudákovi malému motoristovi, ktorý nerobíš problémy v zime na horských priechodoch, nelikviduješ svojou nadmernou hmotnosťou povrch vozoviek, namerajú vďaka laserovým meračom prekročenie rýchlosti o 12 km/h až na vzdialenosť 400 metrov. Ty pekne plať podľa novelizovaného, teda zvýšeného sadzobníka! Ak nedajbože zablikáš na oproti idúce auto, že si má na strážcov zákona dávať pozor... Šup – a ďalšia pokuta. Teraz čakáme, že prijmú ešte zákon zakazujúci vysielať správy o situácii na cestách – kde sa aké auto pohybuje, pred ktorým sa treba mať na pozore... Aby bolo čo vyberať. Aspoň to ide do štátneho rozpočtu, takže nech. Meter by mal byť však na všetkých rovnaký, či vari nie?
Od tragédie na Haiti uplynuli už dva mesiace, spustošená zem sa však bude zo zemetrasenia spamätúvať roky, ak je to vôbec možné. Takže – máme starosti? Máme, ale čo je to oproti tým tahitským? Ak ste aj Haitčanom, čo zemetrasenie prežili, už finančne alebo inak pomohli, nože pohľadajte ešte nejaké euro, možno to bude práve ono, ktoré niekomu zachráni život, alebo poskytne aspoň nádej v zúfalej situácii.
QUARK 3/2010 Editorial
Autor: Eduard Drobný
nedávno ma priateľ požiadal, aby som mu pomohol nastaviť hodiny v aute. Má ho už takmer rok a sám to nedokázal. Neprejavil som ľahkomyseľný optimizmus, lebo viem, čo môže nasledovať. Dokonca som porušil pravidlo – manuál až v krajnej núdzi – a začítal som sa do pokynov ako na to. Na šesť funkcií a asi 15 ďalších nastavení slúži jedno jediné tlačidlo a manuál bol navyše zle preložený. Hodiny už idú, ako treba, no nebolo to jednoduché. Postupovať krokom – stlač raz a počkaj päť sekúnd, stlač dva razy... je pre toho, kto sa tým bežne nezaoberá, dosť náročná úloha. Potom mi priateľ rozprával, že dostal defekt a pneumatika sa úplne roztrhala. Chcel kúpiť novú. Nepodarilo sa mu to, ale zistil, že má od výrobcu namontované pneumatiky pre rýchlosť 240 km/h. Rozmýšľam, aký význam má vyrábať autá i pneumatiky, ktorých rýchlosť bežný motorista nemôže využiť. A netrúfam si domyslieť, čo všetko by to prinieslo, keby sa pri technických zariadeniach reguloval ich výkon, napríklad podľa prevažujúcej alebo hoci aj maximálnej potreby. Myslíte si, že vysávač s dvojkilowattovým motorom je dva razy výhodnejší ako ten s motorom o polovicu menším? Lebo za ten vysoký a nepotrebný výkon zaplatíme nielen my, ale aj ekológia.
Malé písmená na zmluvných dokumentoch či dohodách sa už stali obľúbenou témou kriminalistov, sudcov aj poškodených občanov. Nebolo by jednoduchšie zákonom nariadiť, že všetky písmená na záväzných dokumentoch musia byť dostatočne a rovnako veľké, lebo inak dokument nie je platný? Náprava by nastala okamžite. Kto ju však má urobiť, keď sa európski poslanci venujú vymáhaniu vyššieho platu pre seba (z toho doterajšieho zrejme nemôžu vyžiť)? A naši poslanci? Zvolávajú mimoriadne schôdze s vopred jasným výsledkom a míňajú pri tom naše peniaze a svoj pracovný čas. Potom im neostáva na iné veci. Napríklad na normálny stavebný zákon, ktorý by nielen umožňoval, ale prikazoval nelegálne stavby zbúrať. Dnes stačí zaplatiť niekedy priam symbolickú pokutu a stavať si, čo vás napadne. Príslušní úradníci nevyužívajú ani to, čo momentálne umožňuje zákon, a tvária sa ako dobrodinci národa. A obludné mrakodrapy, príšerné budovy, nákupné strediská mohutné business centrá rastú živelne podľa toho, kde je voľný kus zeme a dostatok investorových peňazí, nie podľa architektonických či urbanistických potrieb.
Nemienim sa miešať do elektronického mýta, ale nechápem, ako mohla u nás vzniknúť ďalšia skupina privilegovaných občanov. Tí prví, takzvaní neprispôsobiví, robia veci, za ktoré by nás obyčajných, no väčšinových občanov, dávno pokutovali alebo pozatvárali. Pribudli k nim najnovšie kamionisti. V spoločnosti policajtov vraj štrajkujú, pritom to robia nedovoleným spôsobom a policajti – nič. V januári sme boli týždeň toho svedkami. A tebe, chudákovi malému motoristovi, ktorý nerobíš problémy v zime na horských priechodoch, nelikviduješ svojou nadmernou hmotnosťou povrch vozoviek, namerajú vďaka laserovým meračom prekročenie rýchlosti o 12 km/h až na vzdialenosť 400 metrov. Ty pekne plať podľa novelizovaného, teda zvýšeného sadzobníka! Ak nedajbože zablikáš na oproti idúce auto, že si má na strážcov zákona dávať pozor... Šup – a ďalšia pokuta. Teraz čakáme, že prijmú ešte zákon zakazujúci vysielať správy o situácii na cestách – kde sa aké auto pohybuje, pred ktorým sa treba mať na pozore... Aby bolo čo vyberať. Aspoň to ide do štátneho rozpočtu, takže nech. Meter by mal byť však na všetkých rovnaký, či vari nie?
Od tragédie na Haiti uplynuli už dva mesiace, spustošená zem sa však bude zo zemetrasenia spamätúvať roky, ak je to vôbec možné. Takže – máme starosti? Máme, ale čo je to oproti tým tahitským? Ak ste aj Haitčanom, čo zemetrasenie prežili, už finančne alebo inak pomohli, nože pohľadajte ešte nejaké euro, možno to bude práve ono, ktoré niekomu zachráni život, alebo poskytne aspoň nádej v zúfalej situácii.
QUARK 3/2010 Editorial
Autor: Eduard Drobný
štvrtok 11. februára 2010
QUARK
Milí priatelia,
v roku MDCCLXXVI, aby som sa držal dobových zápisov, sa odohrala významná udalosť, ktorá poznačila vývoj až po dnešok. 4. júla 1776 popísali Deklaráciu nezávislosti a zároveň aj základný dokument vzniku Spojených štátov amerických. Vznikol tak jeden z najsilnejších štátov sveta. Deklaráciu, ktorej hlavným mottom je rovnosť ľudí, podpísali aj otrokári, aktívne využívajúci otrokov. A možno niekde tam sa roztočila špirála absurdností, ktorá nás sprevádza dodnes. (Treba povedať, že asi všade alebo skoro všade, okrem prírodných vied. Tam má napríklad cézium protónové číslo 55 v každom štáte na svete bez ohľadu na farbu a Eulerovo číslo hodnotu
e = 2,7182818...).
Pred pár týždňami zasadal obrovský samit o emisiách. Namiesto toho, aby účastníci na rovinu a dokonca jednohlasne aj s G8 povedali, že spotreba energie nesmie stúpať a nové technológie jej umožňujú dokonca klesať, bez mihnutia oka sa registruje jej naplánovaný rast do desiatich rokov o 44 % a dohoda o emisiách sa stráca v záujmoch lobystických aktivistov.
Čo myslíte? Vari tí mocní, ktorí o všetkom rozhodujú, rátajú, že keď bude zle, postavia si ponorku ako v románe J. Verna, alebo sa presťahujú na Mars, aby prežili?
Demokracia, ktorá je staršia ako letopis v úvode tohto príhovoru, je krásne vymyslená, no okrem politických hesiel vlastne nejestvuje. Vláda väčšiny je totiž zaujímavá, pokiaľ nie ste menšina. V tom prípade totiž nie sú všetci spokojní. Najmä nie dnes, keď totalitu politickej moci nahradila totalita peňazí. Rozdiel je hádam v počte nespokojných so systémom. Zdá sa, že k menšine vždy niekto bude patriť. Sami s tým máme na Slovensku skúsenosti. V parlamentných voľbách pred časom vytvorili vládu strany, z ktorých ani jedna voľby nevyhrala. Ak sa zrátali ich jednotlivé percentá, tvorili naozaj väčšinu. Ale, každá strana mala svoj odlišný program. Bola to naozaj vláda väčšiny? Alebo väčšine? Nemienim politizovať, ani Vás, milí čitatelia do politikárčenia vtiahnuť, ale je to v poriadku? O nedokonalostiach demokracie som začal preto, lebo nielenže deformuje politický systém, ale aj v praktickom každodennom živote predvádza, čo za nešváry umožňuje. Aj v našich školách a na iných miestach, kam nepatrí a kde robí obrovské škody. Kedysi sa skúška na vysokej škole podobala slávnosti. Študenti chodili v sakách a s viazankami. Dnes? Tričká či bundy a vyšúchané aj deravé texasky, lebo je to – in. Podobne aj pri maturitách. Na mnohých školách sa objavujú študenti oblečení slávnostnejšie ako inokedy, no väčšina príde v „neformálnych“ roztrhaných džínach. Samozrejme, nositeľmi tohto úpadku sú oni, ale môžeme za to my, dospelí. Najmä rodičia, ktorí si neuvedomujú, že deklasujú pedagóga, školu aj seba, keď neprinútia svoju ratolesť slušne a situácii primerane sa obliecť. Bez viny nie sú úplne ani pedagógovia, lebo to trpia. Na ich ospravedlnenie treba však dodať, že v mene demokracie, ktorá má byť ochranným obalom i na tento nešvár, často nevedia, čo smú, ba niekedy nemôžu ani protestovať, najmä na súkromných školách.
Tento istý problém sa týka aj návštevy kultúrnych podujatí, napríklad divadla. Medzi slušne oblečenými ľuďmi vôbec nie je zriedkavé stretnúť mladého diváka v rifliach a tričku. Ak má naša budúca inteligencia v mene aj tak nedokonalej, falošne interpretovanej demokracie takto prejavovať začiatky svojej nekultúrnosti, je to ako dať motor RR do starého moskviča. Treba sa nám všetkým zastaviť, poobzerať sa a svojím dielom prispieť k tomu, aby naša nová, mladá inteligencia bola nielen múdra, ale aj kultúrna. A čo s politickým systémom, ktorému hovoríme demokracia? Možno práve naša nová, vzdelaná a kultúrna inteligencia by mohla hľadať riadiaci a určujúci spoločenský systém, ktorý by bol pre všetkých a nie iba pre väčšiny a „väčšiny“, lebo to je už niečo úplne iné
QUARK 2/2010 Editorial
Autor: Eduard Drobný
v roku MDCCLXXVI, aby som sa držal dobových zápisov, sa odohrala významná udalosť, ktorá poznačila vývoj až po dnešok. 4. júla 1776 popísali Deklaráciu nezávislosti a zároveň aj základný dokument vzniku Spojených štátov amerických. Vznikol tak jeden z najsilnejších štátov sveta. Deklaráciu, ktorej hlavným mottom je rovnosť ľudí, podpísali aj otrokári, aktívne využívajúci otrokov. A možno niekde tam sa roztočila špirála absurdností, ktorá nás sprevádza dodnes. (Treba povedať, že asi všade alebo skoro všade, okrem prírodných vied. Tam má napríklad cézium protónové číslo 55 v každom štáte na svete bez ohľadu na farbu a Eulerovo číslo hodnotu
e = 2,7182818...).
Pred pár týždňami zasadal obrovský samit o emisiách. Namiesto toho, aby účastníci na rovinu a dokonca jednohlasne aj s G8 povedali, že spotreba energie nesmie stúpať a nové technológie jej umožňujú dokonca klesať, bez mihnutia oka sa registruje jej naplánovaný rast do desiatich rokov o 44 % a dohoda o emisiách sa stráca v záujmoch lobystických aktivistov.
Čo myslíte? Vari tí mocní, ktorí o všetkom rozhodujú, rátajú, že keď bude zle, postavia si ponorku ako v románe J. Verna, alebo sa presťahujú na Mars, aby prežili?
Demokracia, ktorá je staršia ako letopis v úvode tohto príhovoru, je krásne vymyslená, no okrem politických hesiel vlastne nejestvuje. Vláda väčšiny je totiž zaujímavá, pokiaľ nie ste menšina. V tom prípade totiž nie sú všetci spokojní. Najmä nie dnes, keď totalitu politickej moci nahradila totalita peňazí. Rozdiel je hádam v počte nespokojných so systémom. Zdá sa, že k menšine vždy niekto bude patriť. Sami s tým máme na Slovensku skúsenosti. V parlamentných voľbách pred časom vytvorili vládu strany, z ktorých ani jedna voľby nevyhrala. Ak sa zrátali ich jednotlivé percentá, tvorili naozaj väčšinu. Ale, každá strana mala svoj odlišný program. Bola to naozaj vláda väčšiny? Alebo väčšine? Nemienim politizovať, ani Vás, milí čitatelia do politikárčenia vtiahnuť, ale je to v poriadku? O nedokonalostiach demokracie som začal preto, lebo nielenže deformuje politický systém, ale aj v praktickom každodennom živote predvádza, čo za nešváry umožňuje. Aj v našich školách a na iných miestach, kam nepatrí a kde robí obrovské škody. Kedysi sa skúška na vysokej škole podobala slávnosti. Študenti chodili v sakách a s viazankami. Dnes? Tričká či bundy a vyšúchané aj deravé texasky, lebo je to – in. Podobne aj pri maturitách. Na mnohých školách sa objavujú študenti oblečení slávnostnejšie ako inokedy, no väčšina príde v „neformálnych“ roztrhaných džínach. Samozrejme, nositeľmi tohto úpadku sú oni, ale môžeme za to my, dospelí. Najmä rodičia, ktorí si neuvedomujú, že deklasujú pedagóga, školu aj seba, keď neprinútia svoju ratolesť slušne a situácii primerane sa obliecť. Bez viny nie sú úplne ani pedagógovia, lebo to trpia. Na ich ospravedlnenie treba však dodať, že v mene demokracie, ktorá má byť ochranným obalom i na tento nešvár, často nevedia, čo smú, ba niekedy nemôžu ani protestovať, najmä na súkromných školách.
Tento istý problém sa týka aj návštevy kultúrnych podujatí, napríklad divadla. Medzi slušne oblečenými ľuďmi vôbec nie je zriedkavé stretnúť mladého diváka v rifliach a tričku. Ak má naša budúca inteligencia v mene aj tak nedokonalej, falošne interpretovanej demokracie takto prejavovať začiatky svojej nekultúrnosti, je to ako dať motor RR do starého moskviča. Treba sa nám všetkým zastaviť, poobzerať sa a svojím dielom prispieť k tomu, aby naša nová, mladá inteligencia bola nielen múdra, ale aj kultúrna. A čo s politickým systémom, ktorému hovoríme demokracia? Možno práve naša nová, vzdelaná a kultúrna inteligencia by mohla hľadať riadiaci a určujúci spoločenský systém, ktorý by bol pre všetkých a nie iba pre väčšiny a „väčšiny“, lebo to je už niečo úplne iné
QUARK 2/2010 Editorial
Autor: Eduard Drobný
sobota 6. februára 2010
PC REVUE
Faraónova pomsta
Ako zistíte v tomto vydaní, minulý mesiac som bol na výstave CES v Las Vegas. Cesta za „veľkú mláku“ je vždy príležitosť na šťavnatý úvodník. Organizátori posunuli CES celkom na začiatok roka a to bola doba čerstvo poznačená nigérijským teroristom. Nuž, takúto prehliadku som ešte nezažil – vo Viedni som musel veľa vecí prehodiť do zapísanej batožiny a príručná batožina prešla totálnou kontrolou. Keďže so sebou vláčim kopu elektroniky, bol som hneď podozrivý. Vo Viedni ma však tentoraz prehľadali poriadne. A na dosť intímnych miestach... :-) Otvorene povedané, volám po tom, aby aj tu nainštalovali ten kontroverzný osobný skener. Zobrazenie môjho tela na displeji mi akosi prekáža menej ako takéto obchytkávanie. Let prebiehal normálne, v ekonomickej triede tradične na úrovni stredovekého mučenia. Ale doleteli sme šťastne.
USA je o radoch, musíte si zvyknúť na to, že čakať budete úplne na všetko. Aj my sme tak čakali – na prechod cez imigračnú kontrolu a kontrolu na vstupe do lietadla nie menej ako tri hodiny. A to sme mali šťastie, niektorí kolegovia prešli cez LA po 6 hodinách.
Po 24 hodinách trmácania sa sme boli konečne v hoteli. Boli sme traja, dostali sme rovnaké izby, ale každý neskôr platil inú sumu. Ja najmenej, lebo som si objednal hotel cez internet a dostatočne skoro. Nuž, päť nocí v Excalibure na hlavnej ulici aj s internetom, dvoma predplatenými nápojmi a dvoma voľnými hrami v kasíne za 311 dolárov, to bola celkom dobrá kúpa. Ešteže som sa odvážil zveriť číslo mojej kreditky internetu, a to už v polovici októbra. Celú sumu mi však vtedy hneď stiahli z karty, chytráci jedni!
Las Vegas je zvláštne mesto, žijete v nereálnom svete. Na jednej ulici máte celý svet od pyramíd v Luxore cez New York, Monte Carlo, Paríž, staroveký Rím až po veľkolepé Benátky s grandióznym vodným kanálom a gondolami na prvom poschodí. Američania si ho asi vytvorili preto, aby sa nemuseli trmácať po svete, strácať batožiny, platiť čudnými peniazmi a hovoriť divným jazykom. Je to úžasné mesto, ale iba na prvý raz. A ja som tu už bol asi príliš veľakrát. Na návrat domov som sa totiž tešil od začiatku. Teraz som však stál v izbe unavený na smrť a túžil som sa vyspať. No nedalo mi to, veď si ešte pozriem maily. Internet bol zaplatený, nuž zapol som notebook a zrazu som vedel, že je zle. Notebook chatrne zablikal dvoma LED-kami a to bolo všetko – len smutná čierna obrazovka. V okamihu zo mňa všetka únava spadla, adrenalín bol na maxime. Vianoce som totiž využil na to, aby som pohodlne premigroval z Visty na Windows 7. Tradične to robím tak, že si kúpim nový, väčší disk a nainštalujem všetko nanovo. Preniesol som multi- i monomédiá, maily, kontakty, pravidlá a heslá a všetko šlo ako po masle. Pred odchodom do sveta notebook fungoval skvele, na nový systém som nemohol povedať krivé slovo. Teraz som ho však začal riadne podozrievať, že ma nechal napospas kdesi na druhej strane umelého sveta. Pokúšal som sa robiť s notebookom všetko možné, dával som mu núdzový režim, ale k ničomu poriadnemu som sa nedopracoval. Bez fungujúceho notebooku je to ťažké – jednak ma zavalí tona mailov po príchode domov, z čoho mám nočnú moru, jednak nebudem môcť poriadne komunikovať. Nebudem môcť nadránom pozerať odovzdané články a moji kolegovia v redakcii ich nebudú môcť spracúvať. Skrátka, situácia pre mňa porovnateľná so zánikom sveta :-). Bolo mi jasné, že z tohto sa musím nejako dostať. Údaje som mal založené doma, o dáta som teda strach nemal. Keby som mal svoje inštalačné náradie, poľahky sa z toho dostanem. Premýšľal som nad tým, že si kúpim nový disk a ďalšiu kópiu systému a hotovo. Excalibur je však hotel tematicky zameraný na rozprávkový zámok. Ak si chcete kúpiť meč či korunu, ste na správnej adrese. O nejakej PC predajni tu však nikto nechyroval. Zahnal som takéto myšlienky a začal logicky uvažovať, čo sa asi tomu počítaču mohlo stať. Batéria mi skončila niekde medzi Grónskom a Kanadou, neskôr som už len čakal v dlhočizných radoch a nemal čas si ju nabiť. Potom som prešiel ešte jednou precíznou kontrolou na letisku v New Yorku. Oblápanie na intímnych miestach obrovským černochom ma síce našťastie minulo, keďže som si dal dole preventívne aj okuliare, hodinky a s nohavicami na pol žrde bez opasku rýchlo prešiel cez detektor. Môj notebook však zobral na analýzu. Pár minút som ho nemal v dohľade, kým som ešte dával dokopy svoje ošatenie a obuv. Keď ho doniesol, niečo hovoril, ale riadne nezrozumiteľne, akoby s horúcim zemiakom v ústach. Ale zachytil som nejaké slová o disku a vybitej batérii. Pozrel som rýchlo na veko disku a už som vedel, že notebook bol pri kontrole otváraný. Jedna skrutka totiž chýbala a druhá bola iná, ako som pôvodne mal. Tma už začala rednúť a preniklo ku mne svetielko nádeje, že chyba je len kontaktová. Pri kontrole asi zisťovali, či je to naozaj notebook, a nedal sa zapnúť pre vybitú batériu. Tak si overili, či je tam skutočný disk. Teraz som bol pred novou výzvou, ako sa dostať k disku, keďže som nemal pri sebe žiadny nástroj. Bežne so sebou podľa vzoru McGyvera nosím nožík, ale do lietadla som ho nezobral. Nuž, bol som na recepcii hotela a od pracovníčky sa pokúsil niečo podobné vypýtať. Ako sa ukázalo, v meste hriechu je zvyknutá plniť inak šokujúce želania hostí, ale krížový skrutkovač v tunajšej ponuke chýbal. Tak som musel riešiť situáciu sám. V Excalibure som našiel zbrojnoša, ktorého hrot kópie bol dosť ostrý na to, aby sa ním dala povoliť skrutka. Lenže predstava, ako s dvojmetrovou, pyšne vztýčenou kópiou prechádzam okolo roztočených ruliet a ochranky, bola aj na Las Vegas netradičná. Vedľajší hotel je egyptský Luxor, skočil som teda tam. Prešiel som ho celý, nakoniec našiel sadrovú hlavu Tutanchamóna a za ním bola nástenka s prešpendlenými papierikmi oznamujúcimi akčné ponuky s ním spojené. Zazdalo sa mi, že tých špendlíkov je tam trochu priveľa. Predstierajúc záujem o informácie, mierne som komprimoval umiestnenie papierikov a v ruke mi zostali dva kusy špendlíkov. Neskôr som s nimi v mojej izbe povolil veko nad diskom, našiel ho ledabolo pripojený ku konektoru, poriadne ho zasunul, špendlíkmi zatiahol a odvtedy ide notebook ako nový. Teraz už len dúfam, že sa Tutanchamón nenahneval a nebudem čeliť jeho pomste. Veľa článkov z tohto vydania som však aj vďaka nemu spracoval načas. Verím, že sa vám bude toto číslo páčiť, vzniklo aj vďaka jeho dvom špendlíkom. Len tak mimochodom, ani neviem, kde všade sú moje dáta...:-)
Želám príjemné čítanie februárového vydania a Valentína prežite s láskou!
23. januára 2010, Ondrej Macko
PC REVUE 2/2010 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Ako zistíte v tomto vydaní, minulý mesiac som bol na výstave CES v Las Vegas. Cesta za „veľkú mláku“ je vždy príležitosť na šťavnatý úvodník. Organizátori posunuli CES celkom na začiatok roka a to bola doba čerstvo poznačená nigérijským teroristom. Nuž, takúto prehliadku som ešte nezažil – vo Viedni som musel veľa vecí prehodiť do zapísanej batožiny a príručná batožina prešla totálnou kontrolou. Keďže so sebou vláčim kopu elektroniky, bol som hneď podozrivý. Vo Viedni ma však tentoraz prehľadali poriadne. A na dosť intímnych miestach... :-) Otvorene povedané, volám po tom, aby aj tu nainštalovali ten kontroverzný osobný skener. Zobrazenie môjho tela na displeji mi akosi prekáža menej ako takéto obchytkávanie. Let prebiehal normálne, v ekonomickej triede tradične na úrovni stredovekého mučenia. Ale doleteli sme šťastne.
USA je o radoch, musíte si zvyknúť na to, že čakať budete úplne na všetko. Aj my sme tak čakali – na prechod cez imigračnú kontrolu a kontrolu na vstupe do lietadla nie menej ako tri hodiny. A to sme mali šťastie, niektorí kolegovia prešli cez LA po 6 hodinách.
Po 24 hodinách trmácania sa sme boli konečne v hoteli. Boli sme traja, dostali sme rovnaké izby, ale každý neskôr platil inú sumu. Ja najmenej, lebo som si objednal hotel cez internet a dostatočne skoro. Nuž, päť nocí v Excalibure na hlavnej ulici aj s internetom, dvoma predplatenými nápojmi a dvoma voľnými hrami v kasíne za 311 dolárov, to bola celkom dobrá kúpa. Ešteže som sa odvážil zveriť číslo mojej kreditky internetu, a to už v polovici októbra. Celú sumu mi však vtedy hneď stiahli z karty, chytráci jedni!
Las Vegas je zvláštne mesto, žijete v nereálnom svete. Na jednej ulici máte celý svet od pyramíd v Luxore cez New York, Monte Carlo, Paríž, staroveký Rím až po veľkolepé Benátky s grandióznym vodným kanálom a gondolami na prvom poschodí. Američania si ho asi vytvorili preto, aby sa nemuseli trmácať po svete, strácať batožiny, platiť čudnými peniazmi a hovoriť divným jazykom. Je to úžasné mesto, ale iba na prvý raz. A ja som tu už bol asi príliš veľakrát. Na návrat domov som sa totiž tešil od začiatku. Teraz som však stál v izbe unavený na smrť a túžil som sa vyspať. No nedalo mi to, veď si ešte pozriem maily. Internet bol zaplatený, nuž zapol som notebook a zrazu som vedel, že je zle. Notebook chatrne zablikal dvoma LED-kami a to bolo všetko – len smutná čierna obrazovka. V okamihu zo mňa všetka únava spadla, adrenalín bol na maxime. Vianoce som totiž využil na to, aby som pohodlne premigroval z Visty na Windows 7. Tradične to robím tak, že si kúpim nový, väčší disk a nainštalujem všetko nanovo. Preniesol som multi- i monomédiá, maily, kontakty, pravidlá a heslá a všetko šlo ako po masle. Pred odchodom do sveta notebook fungoval skvele, na nový systém som nemohol povedať krivé slovo. Teraz som ho však začal riadne podozrievať, že ma nechal napospas kdesi na druhej strane umelého sveta. Pokúšal som sa robiť s notebookom všetko možné, dával som mu núdzový režim, ale k ničomu poriadnemu som sa nedopracoval. Bez fungujúceho notebooku je to ťažké – jednak ma zavalí tona mailov po príchode domov, z čoho mám nočnú moru, jednak nebudem môcť poriadne komunikovať. Nebudem môcť nadránom pozerať odovzdané články a moji kolegovia v redakcii ich nebudú môcť spracúvať. Skrátka, situácia pre mňa porovnateľná so zánikom sveta :-). Bolo mi jasné, že z tohto sa musím nejako dostať. Údaje som mal založené doma, o dáta som teda strach nemal. Keby som mal svoje inštalačné náradie, poľahky sa z toho dostanem. Premýšľal som nad tým, že si kúpim nový disk a ďalšiu kópiu systému a hotovo. Excalibur je však hotel tematicky zameraný na rozprávkový zámok. Ak si chcete kúpiť meč či korunu, ste na správnej adrese. O nejakej PC predajni tu však nikto nechyroval. Zahnal som takéto myšlienky a začal logicky uvažovať, čo sa asi tomu počítaču mohlo stať. Batéria mi skončila niekde medzi Grónskom a Kanadou, neskôr som už len čakal v dlhočizných radoch a nemal čas si ju nabiť. Potom som prešiel ešte jednou precíznou kontrolou na letisku v New Yorku. Oblápanie na intímnych miestach obrovským černochom ma síce našťastie minulo, keďže som si dal dole preventívne aj okuliare, hodinky a s nohavicami na pol žrde bez opasku rýchlo prešiel cez detektor. Môj notebook však zobral na analýzu. Pár minút som ho nemal v dohľade, kým som ešte dával dokopy svoje ošatenie a obuv. Keď ho doniesol, niečo hovoril, ale riadne nezrozumiteľne, akoby s horúcim zemiakom v ústach. Ale zachytil som nejaké slová o disku a vybitej batérii. Pozrel som rýchlo na veko disku a už som vedel, že notebook bol pri kontrole otváraný. Jedna skrutka totiž chýbala a druhá bola iná, ako som pôvodne mal. Tma už začala rednúť a preniklo ku mne svetielko nádeje, že chyba je len kontaktová. Pri kontrole asi zisťovali, či je to naozaj notebook, a nedal sa zapnúť pre vybitú batériu. Tak si overili, či je tam skutočný disk. Teraz som bol pred novou výzvou, ako sa dostať k disku, keďže som nemal pri sebe žiadny nástroj. Bežne so sebou podľa vzoru McGyvera nosím nožík, ale do lietadla som ho nezobral. Nuž, bol som na recepcii hotela a od pracovníčky sa pokúsil niečo podobné vypýtať. Ako sa ukázalo, v meste hriechu je zvyknutá plniť inak šokujúce želania hostí, ale krížový skrutkovač v tunajšej ponuke chýbal. Tak som musel riešiť situáciu sám. V Excalibure som našiel zbrojnoša, ktorého hrot kópie bol dosť ostrý na to, aby sa ním dala povoliť skrutka. Lenže predstava, ako s dvojmetrovou, pyšne vztýčenou kópiou prechádzam okolo roztočených ruliet a ochranky, bola aj na Las Vegas netradičná. Vedľajší hotel je egyptský Luxor, skočil som teda tam. Prešiel som ho celý, nakoniec našiel sadrovú hlavu Tutanchamóna a za ním bola nástenka s prešpendlenými papierikmi oznamujúcimi akčné ponuky s ním spojené. Zazdalo sa mi, že tých špendlíkov je tam trochu priveľa. Predstierajúc záujem o informácie, mierne som komprimoval umiestnenie papierikov a v ruke mi zostali dva kusy špendlíkov. Neskôr som s nimi v mojej izbe povolil veko nad diskom, našiel ho ledabolo pripojený ku konektoru, poriadne ho zasunul, špendlíkmi zatiahol a odvtedy ide notebook ako nový. Teraz už len dúfam, že sa Tutanchamón nenahneval a nebudem čeliť jeho pomste. Veľa článkov z tohto vydania som však aj vďaka nemu spracoval načas. Verím, že sa vám bude toto číslo páčiť, vzniklo aj vďaka jeho dvom špendlíkom. Len tak mimochodom, ani neviem, kde všade sú moje dáta...:-)
Želám príjemné čítanie februárového vydania a Valentína prežite s láskou!
23. januára 2010, Ondrej Macko
PC REVUE 2/2010 Editorial
Autor: Ondrej Macko
PC REVUE - Open Park
O totálnej zodpovednosti
Nezvyknem sa na tomto mieste vyjadrovať k aktuálnym spoločensko-politickým kauzám. Tie dve, ktoré sa udiali začiatkom roka, ma však zvlášť zaujali. Sú síce navzájom v mnohom odlišné, ale majú viacero spoločných prvkov. Vo mne rezonuje jeden z nich, a to zodpovednosť.
Za obe kauzy nesú politickú zodpovednosť príslušní ministri a tú faktickú pracovníci na nižších pozíciách, ktorí mali do činenia s daným prípadom. Samozrejme, každý v rôznej miere. V prípade umiestnenia cvičnej trhaviny do batožiny civila cestujúceho do Írska nezlyhal len ten nešťastník, čo ju zabudol vybrať, ale celý výcvikový a kontrolný systém. V prípade nezvládnutého nábehu nového mýtneho systému nezlyhal len jeho dodávateľ, ale aj pracovníci ministerstva, ktorí jeho zavedenie mali na starosti.
Nemám viac informácií ako tie verejne známe a ani sa nechcem robiť múdrejší, ale nejde mi do hlavy, ako je možné, že sa v rámci celého reťazca ľudí zainteresovaných do príslušných činností neodhalila diera v systéme. V prípade manipulácie s trhavinou naozaj nikto nepomyslel na to, že takáto situácia môže nastať? Nikto nenastavil kontrolné mechanizmy tak, aby v prípade zlyhania jedného prvku existovali ďalšie záložné kontrolné riešenia? Naozaj sa všetci spoliehali na niekoho „hore“, kto všetky takéto veci ustráži? V prípade prípravy nového mýtneho systému nik nepomyslel na to, že sa asi dopravcom nebude páčiť platiť aj za úseky, ktoré neprejdú, že treba kapacitne a časovo otestovať systém registrácie, meracie jednotky atď. Zase sa všetci spoliehali na niekoho iného, kto odchytí všetky tie problémové záležitosti?
Toto sú len dva príklady „zádrhov“, ktoré sa mediálne prevalili a spôsobili riadnu verejnú blamáž. Existuje kopec zlyhaní osobnej či zdieľanej zodpovednosti, o ktorých nevieme, ktoré sa dennodenne dejú na úrovni správy vecí verejných, v komerčnej podnikovej oblasti, ale aj ľubovoľnej inej oblasti nášho každodenného bežného života.
V prípade osobnej zodpovednosti akosi nie je o čom diskutovať, ak niekto urobí chybu, musí znášať následky. Dobre je, keď sa z nej poučí a druhýkrát ju nezopakuje. Zdá sa to jednoduché, ale realita hovorí o tom, že ani pocit priamej osobnej zodpovednosti nie je v nás dostatočne silný na to, aby sme nerobili niektoré chyby systematicky a opakovane. Sprievodný problém je, keď naša osobná zodpovednosť prináša následky pre iných. Príkladov takejto nezvládnutej zodpovednosti je habadej: nedostatočná rodičovská výchova či pirátske správanie sa niektorých šoférov na cestách. Výsledkom sú nešťastné, zanedbané detí blúdiace životom či zbytočné havárie áut.
Pri zdieľanej zodpovednosti, keď je výsledok závislý od viacerých jednotlivcov, je tlak na naše „uvedomelé“ správanie sa ešte nižší. Čím väčší je počet „účastníkov“, tým nižšia je zainteresovanosť na spoločnom výsledku. Pokiaľ do hry nevstupujú iné motivačné faktory, nekontrolovaná zdieľaná zodpovednosť môže byť rýchlou cestou k riadnym problémom. Východiskom môže byť silné riadenie a kontrola zhora alebo dostatočné prirodzené sebauvedomenie, resp. silný pocit všeobecnej zodpovednosti jednotlivcov. No ak chýba jedno aj druhé, máme problém. Výsledkom môže byť náhle zlyhanie systému, ako napr. v zmienenom prípade z úvodu. Alebo postupné znižovanie efektivity či výkonnosti systému. Príkladom môže byť pracovné nasadenie jednotlivca za výsledky celého tímu či ekologické cítenie a správanie sa každého z nás.
Existuje ešte vyšší „level“ spoluzodpovednosti za následky, na ktoré zdanlivo nemáme priamy dosah, ktoré sa možno odohrávajú na opačnom konci zemegule, ale to je už iná kapitola.
Pokiaľ nás trápia neduhy našej spoločnosti ako devastácia tradičných hodnôt, zničené životné prostredie, oslabené zdravie, napätie vo vzťahoch, zlá atmosféra v podnikoch, nebezpečné cesty, kriminalita, korupcia, atď., zamyslime sa nad našou priamou či zdieľanou zodpovednosťou za tieto následky. V skutočnosti ide o absolútne všetky oblasti nášho života, rozdielna je len miera našej zodpovednosti. Ak sa však stotožníme s myšlienkou totálnej zodpovednosti za všetko, čo sa okolo nás deje, a budeme sa prakticky podľa toho aj správať, môžeme zásadnou mierou prispieť k ozdraveniu našej planéty, našej krajiny, nášho mesta, firmy, vzťahov a v konečnom dôsledku k ozdraveniu samého seba.
Ak v tejto veci zásadne neprehodnotíme náš postoj, nebuďme prekvapení z následkov. Začať však treba od seba.
PC REVUE 2/2010 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Nezvyknem sa na tomto mieste vyjadrovať k aktuálnym spoločensko-politickým kauzám. Tie dve, ktoré sa udiali začiatkom roka, ma však zvlášť zaujali. Sú síce navzájom v mnohom odlišné, ale majú viacero spoločných prvkov. Vo mne rezonuje jeden z nich, a to zodpovednosť.
Za obe kauzy nesú politickú zodpovednosť príslušní ministri a tú faktickú pracovníci na nižších pozíciách, ktorí mali do činenia s daným prípadom. Samozrejme, každý v rôznej miere. V prípade umiestnenia cvičnej trhaviny do batožiny civila cestujúceho do Írska nezlyhal len ten nešťastník, čo ju zabudol vybrať, ale celý výcvikový a kontrolný systém. V prípade nezvládnutého nábehu nového mýtneho systému nezlyhal len jeho dodávateľ, ale aj pracovníci ministerstva, ktorí jeho zavedenie mali na starosti.
Nemám viac informácií ako tie verejne známe a ani sa nechcem robiť múdrejší, ale nejde mi do hlavy, ako je možné, že sa v rámci celého reťazca ľudí zainteresovaných do príslušných činností neodhalila diera v systéme. V prípade manipulácie s trhavinou naozaj nikto nepomyslel na to, že takáto situácia môže nastať? Nikto nenastavil kontrolné mechanizmy tak, aby v prípade zlyhania jedného prvku existovali ďalšie záložné kontrolné riešenia? Naozaj sa všetci spoliehali na niekoho „hore“, kto všetky takéto veci ustráži? V prípade prípravy nového mýtneho systému nik nepomyslel na to, že sa asi dopravcom nebude páčiť platiť aj za úseky, ktoré neprejdú, že treba kapacitne a časovo otestovať systém registrácie, meracie jednotky atď. Zase sa všetci spoliehali na niekoho iného, kto odchytí všetky tie problémové záležitosti?
Toto sú len dva príklady „zádrhov“, ktoré sa mediálne prevalili a spôsobili riadnu verejnú blamáž. Existuje kopec zlyhaní osobnej či zdieľanej zodpovednosti, o ktorých nevieme, ktoré sa dennodenne dejú na úrovni správy vecí verejných, v komerčnej podnikovej oblasti, ale aj ľubovoľnej inej oblasti nášho každodenného bežného života.
V prípade osobnej zodpovednosti akosi nie je o čom diskutovať, ak niekto urobí chybu, musí znášať následky. Dobre je, keď sa z nej poučí a druhýkrát ju nezopakuje. Zdá sa to jednoduché, ale realita hovorí o tom, že ani pocit priamej osobnej zodpovednosti nie je v nás dostatočne silný na to, aby sme nerobili niektoré chyby systematicky a opakovane. Sprievodný problém je, keď naša osobná zodpovednosť prináša následky pre iných. Príkladov takejto nezvládnutej zodpovednosti je habadej: nedostatočná rodičovská výchova či pirátske správanie sa niektorých šoférov na cestách. Výsledkom sú nešťastné, zanedbané detí blúdiace životom či zbytočné havárie áut.
Pri zdieľanej zodpovednosti, keď je výsledok závislý od viacerých jednotlivcov, je tlak na naše „uvedomelé“ správanie sa ešte nižší. Čím väčší je počet „účastníkov“, tým nižšia je zainteresovanosť na spoločnom výsledku. Pokiaľ do hry nevstupujú iné motivačné faktory, nekontrolovaná zdieľaná zodpovednosť môže byť rýchlou cestou k riadnym problémom. Východiskom môže byť silné riadenie a kontrola zhora alebo dostatočné prirodzené sebauvedomenie, resp. silný pocit všeobecnej zodpovednosti jednotlivcov. No ak chýba jedno aj druhé, máme problém. Výsledkom môže byť náhle zlyhanie systému, ako napr. v zmienenom prípade z úvodu. Alebo postupné znižovanie efektivity či výkonnosti systému. Príkladom môže byť pracovné nasadenie jednotlivca za výsledky celého tímu či ekologické cítenie a správanie sa každého z nás.
Existuje ešte vyšší „level“ spoluzodpovednosti za následky, na ktoré zdanlivo nemáme priamy dosah, ktoré sa možno odohrávajú na opačnom konci zemegule, ale to je už iná kapitola.
Pokiaľ nás trápia neduhy našej spoločnosti ako devastácia tradičných hodnôt, zničené životné prostredie, oslabené zdravie, napätie vo vzťahoch, zlá atmosféra v podnikoch, nebezpečné cesty, kriminalita, korupcia, atď., zamyslime sa nad našou priamou či zdieľanou zodpovednosťou za tieto následky. V skutočnosti ide o absolútne všetky oblasti nášho života, rozdielna je len miera našej zodpovednosti. Ak sa však stotožníme s myšlienkou totálnej zodpovednosti za všetko, čo sa okolo nás deje, a budeme sa prakticky podľa toho aj správať, môžeme zásadnou mierou prispieť k ozdraveniu našej planéty, našej krajiny, nášho mesta, firmy, vzťahov a v konečnom dôsledku k ozdraveniu samého seba.
Ak v tejto veci zásadne neprehodnotíme náš postoj, nebuďme prekvapení z následkov. Začať však treba od seba.
PC REVUE 2/2010 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)