PC REVUE

Nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť horšie

V marci som absolvoval dve „služobky“. Najprv sme spolu s kolegyňou Xéniou strávili jarných 50 kilometrov na CeBite v studenom Hannoveri a potom v závere mesiaca to bola už takmer letná Barcelona. Myslím, že na CeBite sme sa zúčastnili ako jediná redakcia zo Slovenska, aspoň som tam nikoho z našich novinárov nevidel. Ako ste už určite zistili, ak je niečo zaujímavé vo svete, PC REVUE investuje čas i peniaze, aby sme boli tam, kde sa veci naozaj uvádzajú. Takisto sa stalo pravidlom, že ak už raz niekam ideme, je z toho aj dobré video. Atmosféru CeBitu tak zažijete spolu s nami aj vy. Keď sme plánovali cestu, bol som rozhodne za to, aby sme šli autom. Hannover je síce naprieč Európou, viac ako 900 kilometrov, dobrých 9 hodín cesty s prestávkami. Ale auto má svoje nesporné výhody, hlavne sa dá použiť ako mobilný sklad rôznych vecí. Xénia je výborná šoférka, určite opatrnejšia ako ja, a tak som sa konečne dobre vyspal... :-) Ďalší dôvod je to, že Xénia má drobulinký problém s lietaním. V praxi to vyzerá tak, že ak posádka zistí, o čo ide, pilot ju pozve do kabíny a ona sa sama presvedčí, že všetko je v najlepšom poriadku. Ja mám nalietaných dobrých 90 hodín ročne, poctivo zbieram každú nalietanú míľu, ale po nástupe do lietadla po mne neštekne ani pes. A potom jej závidím. Dostane totiž v ekonomickej triede teplý čaj ešte pred odletom a má celý rad ďalších výhod :-). Ja dostanem po hodine letu miniatúrnu napolitánku na zašpinenie zubov a vodu spolu s ostanými cestujúcimi. Takže, drahá Xénia, buďme si rovní, žiadne privilégiá, ideme autom a budeš šoférovať.

CeBit je minimálne v Nemecku stále pojem, pre nás je to miesto stretnutia hlavne s ľuďmi z Ďalekého východu. Tohtoročná výstava bola o budúcnosti, mobilných riešeniach, notebookoch od výmyslu sveta, prenose dát cez USB 3.0, internete, kde si len pomyslíte, a o 3D obraze (dnes už asi povinná jazda). Na CeBite je však obrovský rozdiel medzi tým, čo firmy ukazujú v stánkoch, a tým, čo je na výstave reálne dostupné. Myslím predovšetkým na internet. Bežná vstupenka na CeBit stála 30 EUR, čo nie je málo. Niektoré IT firmy však už druhý rok po sebe organizujú „trucakcie“, ktoré sa v rovnakom čase, ako je CeBit, konajú napr. priamo v Hannoveri. Prišli totiž na to, že oslovovať širokú skupinu používateľov je extra drahé a lepšie urobia, ak tieto peniaze minú (ale teda naozaj poriadne) na tých konkrétnych zákazníkov, na ktorých im skutočne záleží. Nuž, organizovať počítačovú výstavu vo svete multimediálneho internetu je asi rovnako náročné ako vydávať úspešný papierový IT magazín (a o tom viem svoje). Organizátori CeBitu tak zarábajú, kde sa len dá, napr. na doplnkových službách. Za 4 hodiny bezdrôtového pripojenia na internet pýtajú 35 EUR, čo je veľa aj na 6-hviezdičkový hotel. To by som možno aj ja počkal na článok a video z PC REVUE pekne doma.

Barcelona bola na konci mesiaca, tesne pred uzávierkou, a tak som potreboval šetriť časom, ako sa len dalo. Špeciálne som chcel minimalizovanú verziu akcie, čo v skutočnosti znamenalo, že som do Barcelony mal doletieť 10 minút po začiatku oficiálnej časti a odletieť na druhý deň o šiestej ráno. Let však nebol celkom jednoduchý, ako to v mojom prípade obyčajne býva. Prišiel som na letisko včas, mohol som si dať na raňajky obľúbenú gulášovú polievku. Stojí to aj s jednou žemľou 5,10 EUR, čo je na slovenské pomery nekresťanská cena, ale toto rozhodnutie sa mi už viackrát osvedčilo ako kľúčové.

Do lietadla sme vo Viedni nastúpili netradične načas, lenže nejako dlho sme sa nehýbali. Desať minút po plánovanom odlete sa ozval kapitán, vraj majú technický problém s klimatizáciou. Keď vám niekto na letisku povie zázračnú formulku „Thank you for your understanding“, takmer vždy to znamená, že máte veľký problém. V odstavenom lietadle sme boli vyše hodiny. Viedenské letisko je super v tom, že je tu internet zadarmo, pritom dosť rýchly a s dosahom až do lietadiel pri termináloch. Lietadlo som tak zmenil na mobilnú kanceláriu. Lenže s vypnutou klimatizáciou tu bolo už po polhodine na odpadnutie. Po 65 minútach meškania sme boli pripravení na odlet a ja som vedel, že môj časový program vypočítaný na minúty stojí na hlinených nohách. Podľa rozpisu som vedel, že akcia sa začína obedom, takže to podstatné by som mal ešte stihnúť. Vedľa mňa však sedela rakúska dvojica, ktorá letela na svadobnú cestu na Kanárske ostrovy. Pri takomto meškaní nemohli stihnúť prípojné lietadlo. Letuška pre nich začala vybavovať spätný let z Barcelony do Viedne a ďalší let na druhý deň zase na Tenerife. A nebolo to jednoduché, voľné miesta z Barcelony do Viedne boli len v poslednom nočnom spoji. Samozrejme, žiadali, aby mohli vystúpiť a počkať pohodlne vo Viedni do druhého dňa, lenže to už nešlo. Vystúpiť im neumožnili. Keď vidíte, že sú aj horšie situácie, ako máte vy, vždy sa dýcha ľahšie. Veď táto dvojica sa hodinu pozerala na letisko, na ktoré sa dostanú po celodennom trmácaní ešte v ten istý večer. A stratili jeden deň, ktorý mohli stráviť skoro ako v raji. Boli mladí, zamilovaní, určite si poradili. Ja som nestihol nič z obeda, okrem rannej gulášovej polievky a leteckej napolitánky som teda nejedol nič, ale program som absolvoval celý. Večer je vždy organizovaná večera, tú som však vynechal. Náš hotel bol totiž 5 minút chôdze od štadióna Nou Camp a v ten večer tu bol zápas FC Barcelona vs. VFB Stuttgart. Niežeby som extra žil futbalom, ale šancu zažiť atmosféru tohto štadióna som chcel využiť. Návšteva FCB však vôbec nie je lacný špás – úplne najlacnejší lístok stojí 132 EUR. Ale stálo to za to, pre mňa možno ani nie tak samotný futbal, ale celá atmosféra okolo. Hoci neviem po katalánsky vôbec nič, zrazu som sa videl, ako spolu so 60-tisícovým davom podporujem milovaný klub. Niečo takéto vám nenahradí ani najlepší 3D televízor a 7.1 domáce kino. Všetko cítite na vlastnej koži, preplnený štadión je vriaci kotol všetkých multimediálnych vnemov. Robiť mexické vlny doma v obývačke s nasadenými 3D okuliarmi, to je asi naivná predstava. Tu áno, celkom som si zacvičil. Nuž, technológia je zatiaľ na takýto zážitok prikrátka. Plný dojmov a dobrého pocitu, že som konečne aspoň deň z roka chudol, som sa vrátil domov a dokončil uzávierku tohto vydania nášho magazínu.

Príjemné čítanie aprílového vydania PC REVUE vám praje

18. 3. 2010 Ondrej Macko

PC REVUE 4/2010 Editorial
Autor: Ondrej Macko