Milí priatelia,
svetové filmové veľmoci ako India, Čína a Amerika ročne produkujú tisícky filmov, z ktorých sa – našťastie – k nám dostáva len veľmi málo, pretože väčšina z nich je natoľko podriadená domácemu vkusu a minimálnym diváckym nárokom, že by u nás celkom prepadla. Napokon, aj z toho ostatného len máločo znesie prísne kritériá. Keď sa však niečo vydarí, je sa na čo pozerať. Vysoká profesionalita od práce hercov až, povedzme, po prácu osvetľovačov ukazuje, že všeličo sa dá robiť aj lepšie ako dobre. Prekvapuje ma však, že významné dialógy takmer v každom americkom filme „povinne“ odznejú na toalete a že zvracanie patrí k bežným scénam. Teší ma, ako naši prekladatelia bravúrne zmäkčujú vulgárny slovník hlavných aj vedľajších postáv. Naozaj, ak sledujete nejaký film v origináli a čítate naše titulky, vidíte, akú hrádzu stavajú naši prekladatelia a producenti hrubostiam bežne používaným vo filmoch. Kto vie, prečo národ, ktorý dokáže vyhrať preteky v ceste na Mesiac, vo filmoch bežne komunikuje ako najposlednejší kočiš kombinovaný s opitým námorníkom. Zlé je, že všeličo nevhodné k nám predsa len prenikne a stimulačne to pôsobí pri novom druhu veselíc – takzvaní zabávači zaradia každých tridsať sekúnd do svojich prejavov hrubé slovo, či nadávku a národ sa smeje. To nám takto klesajú nároky?
Najsmutnejšie je, že aj naše deti, dokonca tie najmenšie, hoci ešte nevedia povedať poriadne r, už používajú slovník krčmy poslednej cenovej skupiny. Hovorím o tom preto, lebo veda, ak chce byť úspešná, musí mať humánny rozmer a občan sa svojou nekultúrnosťou určite nepresadí. Zodpovední sme za to všetci – rodičia, učitelia, vychovávatelia, každý z nás. Jednoducho preto, lebo nevychováva iba rodina, ale aj škola a spoločnosť.
Pri písaní týchto riadkov som si uvedomil, že v oblasti zábavy pred dvoma desiatkami rokov vznikli tzv. zabávači. Neviem prečo, keď sme mali humoristov a satirikov s presne definovanými nástrojmi svojho pôsobenia. Zabávač bola nová, porevolučná profesia, ktorá vytĺkala lacný smiech z politiky (máme demokraciu, všetko sa smie...), produkovala slaboduché akoby žarty, no našťastie postupne takmer vymrela. Láskavý humor nedávno jubilujúceho sedemdesiatnika pána Lasicu, či príhody Borisa Filana, keď má dobrý deň, sú z hľadiska zriedkavého výskytu na úrovni murárika červenokrídleho (však pán inžinier Saniga?) – a ak sa niečo neudeje (však pán inžinier Saniga?), postupne vymiznú. Musíme ich strážiť. Všetko je v našich rukách. Výnimoční ľudia sa nerodia každý deň, no keď sa niekto objaví, treba, aby sme ho všetci podporili, ocenili a dali mu možnosť prejaviť sa. Pretože práve špičky, a je jedno v akej oblasti, či v kultúre či vo vede, hovoria o úrovni ľudí aj národa. A my predsa chceme a potrebujeme, aby sme sa nestratili v európskej rodine.
Nedávno som bol v spoločnosti, kde sa jeden cez druhého prekárali, či je krajšie na Poľane, či na trsťových plantážach v Gbelciach, dunajských ramenách alebo na Popradskom plese. Debata naberala na intenzite, až kým sa domáci pán neozval: Vie mi niekto povedať, kde u nás, na Slovensku nie je krásne? Bolo po hádke. A ja som si spomenul, že Beliansku jaskyňu osvetľovala Edisonova žiarovka už tri roky potom, čo ju objavil. Nepochybne za to vďačíme niektorému z našich predkov, ktorí videli ďalej ako za koniec chotára. A to nám dnes veľmi treba. Pokúsme sa o to.
QUARK 4/2010 Editorial
Autor: Eduard Drobný
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára