O totálnej zodpovednosti
Nezvyknem sa na tomto mieste vyjadrovať k aktuálnym spoločensko-politickým kauzám. Tie dve, ktoré sa udiali začiatkom roka, ma však zvlášť zaujali. Sú síce navzájom v mnohom odlišné, ale majú viacero spoločných prvkov. Vo mne rezonuje jeden z nich, a to zodpovednosť.
Za obe kauzy nesú politickú zodpovednosť príslušní ministri a tú faktickú pracovníci na nižších pozíciách, ktorí mali do činenia s daným prípadom. Samozrejme, každý v rôznej miere. V prípade umiestnenia cvičnej trhaviny do batožiny civila cestujúceho do Írska nezlyhal len ten nešťastník, čo ju zabudol vybrať, ale celý výcvikový a kontrolný systém. V prípade nezvládnutého nábehu nového mýtneho systému nezlyhal len jeho dodávateľ, ale aj pracovníci ministerstva, ktorí jeho zavedenie mali na starosti.
Nemám viac informácií ako tie verejne známe a ani sa nechcem robiť múdrejší, ale nejde mi do hlavy, ako je možné, že sa v rámci celého reťazca ľudí zainteresovaných do príslušných činností neodhalila diera v systéme. V prípade manipulácie s trhavinou naozaj nikto nepomyslel na to, že takáto situácia môže nastať? Nikto nenastavil kontrolné mechanizmy tak, aby v prípade zlyhania jedného prvku existovali ďalšie záložné kontrolné riešenia? Naozaj sa všetci spoliehali na niekoho „hore“, kto všetky takéto veci ustráži? V prípade prípravy nového mýtneho systému nik nepomyslel na to, že sa asi dopravcom nebude páčiť platiť aj za úseky, ktoré neprejdú, že treba kapacitne a časovo otestovať systém registrácie, meracie jednotky atď. Zase sa všetci spoliehali na niekoho iného, kto odchytí všetky tie problémové záležitosti?
Toto sú len dva príklady „zádrhov“, ktoré sa mediálne prevalili a spôsobili riadnu verejnú blamáž. Existuje kopec zlyhaní osobnej či zdieľanej zodpovednosti, o ktorých nevieme, ktoré sa dennodenne dejú na úrovni správy vecí verejných, v komerčnej podnikovej oblasti, ale aj ľubovoľnej inej oblasti nášho každodenného bežného života.
V prípade osobnej zodpovednosti akosi nie je o čom diskutovať, ak niekto urobí chybu, musí znášať následky. Dobre je, keď sa z nej poučí a druhýkrát ju nezopakuje. Zdá sa to jednoduché, ale realita hovorí o tom, že ani pocit priamej osobnej zodpovednosti nie je v nás dostatočne silný na to, aby sme nerobili niektoré chyby systematicky a opakovane. Sprievodný problém je, keď naša osobná zodpovednosť prináša následky pre iných. Príkladov takejto nezvládnutej zodpovednosti je habadej: nedostatočná rodičovská výchova či pirátske správanie sa niektorých šoférov na cestách. Výsledkom sú nešťastné, zanedbané detí blúdiace životom či zbytočné havárie áut.
Pri zdieľanej zodpovednosti, keď je výsledok závislý od viacerých jednotlivcov, je tlak na naše „uvedomelé“ správanie sa ešte nižší. Čím väčší je počet „účastníkov“, tým nižšia je zainteresovanosť na spoločnom výsledku. Pokiaľ do hry nevstupujú iné motivačné faktory, nekontrolovaná zdieľaná zodpovednosť môže byť rýchlou cestou k riadnym problémom. Východiskom môže byť silné riadenie a kontrola zhora alebo dostatočné prirodzené sebauvedomenie, resp. silný pocit všeobecnej zodpovednosti jednotlivcov. No ak chýba jedno aj druhé, máme problém. Výsledkom môže byť náhle zlyhanie systému, ako napr. v zmienenom prípade z úvodu. Alebo postupné znižovanie efektivity či výkonnosti systému. Príkladom môže byť pracovné nasadenie jednotlivca za výsledky celého tímu či ekologické cítenie a správanie sa každého z nás.
Existuje ešte vyšší „level“ spoluzodpovednosti za následky, na ktoré zdanlivo nemáme priamy dosah, ktoré sa možno odohrávajú na opačnom konci zemegule, ale to je už iná kapitola.
Pokiaľ nás trápia neduhy našej spoločnosti ako devastácia tradičných hodnôt, zničené životné prostredie, oslabené zdravie, napätie vo vzťahoch, zlá atmosféra v podnikoch, nebezpečné cesty, kriminalita, korupcia, atď., zamyslime sa nad našou priamou či zdieľanou zodpovednosťou za tieto následky. V skutočnosti ide o absolútne všetky oblasti nášho života, rozdielna je len miera našej zodpovednosti. Ak sa však stotožníme s myšlienkou totálnej zodpovednosti za všetko, čo sa okolo nás deje, a budeme sa prakticky podľa toho aj správať, môžeme zásadnou mierou prispieť k ozdraveniu našej planéty, našej krajiny, nášho mesta, firmy, vzťahov a v konečnom dôsledku k ozdraveniu samého seba.
Ak v tejto veci zásadne neprehodnotíme náš postoj, nebuďme prekvapení z následkov. Začať však treba od seba.
PC REVUE 2/2010 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára