Milí priatelia,
život je plný paradoxov, čím sú kvalitnejšie televízory,
tým ponúkajú horšie programy. Čím je dokonalejšia komunikačná technika, tým
horšie správy šíri... Príkladov je nadostač, predsa sa vrátim k televízii. Tá
začala v súlade s čudným trendom špecifického vyjadrovania sa zavádzať termíny
ako je – nový formát (druh relácie), reality šou (hromadné označenie priameho
prenosu alebo záznam skutočných udalostí vrátane zasadania parlamentu) a v
niektorých prípadoch vnášať do domácností „formát“, ktorý je už za hranicou
slušnosti a únosnosti. Dôvodom sú, samozrejme, peniaze. Programy hlásajúce
zvrátený vkus a glorifikujúce abnormality, či poklesnuté životné princípy sú
vzrušujúce, priťahujú divákov, zvyšujú sledovanosť aj tržby za reklamy. Poviete
si, niečo znesieme. Jasné, ale kde sú hranice? Táto otázka je oprávnená, lebo v
týchto programoch vidno gradáciu zvrátenosti. Nemecký spisovateľ Gerd Prokop
napísal pred časom sériu poviedok Kto by už kradol nohy. Je to výborne a sviežo
napísaný text. Autor v jednom príbehu píše ako sa stalo zvykom každý rok
počítačom vylosovať jedného obyvateľa, ktorý je určený na legálne zabitie.
Dostane 24- hodinový náskok a potom odštartujú špeciálnu poľovačku, ktorá vždy
skončí rovnako. Jasné, sci-fi. Ale naozaj? Nedovádza nás klesajúca kultúra
niektorých TV programov do tesných hraníc tejto abnormálnosti? Neprekoná ju?
Začínam sa toho báť. Vojnu v priamom prenose sme zažili. Mimochodom, nenesie
násilné šírenie „demokracie“ podobné prvky? Čo s tým? Mali by sme si spomenúť na
slová našej hymny – zastavme ich bratia. Každý z nás, vrátane našej novej vlády,
ktorá by sa mala starať aj o duševné zdravie ľudí a pokiaľ možno lepšie, ako tá
minulá o naše telá. Je to jedna z jej úloh, inak by nám na „riadenie“ štátu
stačili peňažné ústavy a počítače.
Kvalitnejšia technika by mala logicky prinášať aj kvalitnejšiu nadstavbu,
inak nemá zmysel. A aj toto je z veľkej časti v našich rukách.
Nezabudnime, že tejto zodpovednosti sa nezbavíme, aj keď
sa budeme tváriť ako čerstvé a nič o živote nevediace bábätká.
Od tohto čísla preberá redakčnú štafetu nová šéfredaktorka – Ing. Jana Matejíčková.
Jej kvalifikačné aj osobnostné predpoklady, znalosť QUARKu a jeho problematiky dáva
záruku, že prichádza do redakcie správny človek. Držím mu palce, prosím aj vás o
priazeň a – nelúčim sa s vami. O mesiac sa tu opäť stretneme.
Váš
Eduard Drobný
QUARK 7/2006 Editorial
Autor: Eduard Drobný
sobota 1. júla 2006
PC REVUE
Obeť moderných technológií?
Tak sa to stalo – raz po príchode do práce som zistil, že nám nefunguje internet! Okamžite som si uvedomil, že čoraz viac operácií začína byť od moderných technológií totálne závislých. „Bez spojenia niet velenia,“ hovorievalo sa ešte v časoch, keď vojenská služba bola povinná. A je to veru pravda. Zistil som, že si už len tak neviem zistiť, čo sa nové stalo doma a vo svete, ako sa majú moji známi, kto má aké problémy, čo som neurobil a pod. Navyše bez internetu nemám dohľad nad príspevkami. Niektorí naši redaktori sú externí, a tak sa postupom času ICQ pre mňa stal základným pracovným nástrojom na okamžitú komunikáciu s ľuďmi, ktorí sú vzdialení aj sto kilometrov. V súčasnosti je to však pre mňa nástroj aj na kolegov vo vedľajšej kancelárii, veď je to jednoduchšie...
Takže keď nie je internet, v podstate mám zviazané ruky. Môžem maximálne robiť s izolovaným počítačom a to už veru nie je to pravé orechové. Ešte horšie je, keď nie je elektrina, potom počítač vlastne nemôžete spustiť (jedine azda notebook na batériu a to je riešenie na pár hodín). Je to možné, že by sa fakt doba tak radikálne zmenila? Pyramídy predsa boli postavené bez toho, aby mali Egypťania elektrinu, mobilné telefóny, o internete ani netušili. Napriek tomu zanechali po sebe dielo, pred ktorým aj dnes stojíte s otvorenými ústami. Ako to len zvládli?
Vo využívaní moderných technológií som pokročil tak ďaleko, že som reálne začal nakupovať v elektronických obchodoch. Najprv v zahraničí, a to pomocou medzinárodnej platobnej karty. Priznám sa, s maličkou dušičkou, veď som na príslušnom účte mal nemalú sumu nasporených peňazí. A posielať „vzduchom“ všetky dôverné údaje z karty, to som zo začiatku považoval za adrenalínový šport. Nakoniec som sa však rozhodol, túžba po vyhliadnutom tovare bola predsa len väčšia ako rizikový stupeň.
Tovar som si teda vybral a rozhodol sa zaplatiť, lenže... Také ľahké to zase nebude. Platba jednoducho neprešla, hlásenie bolo zhruba v tom duchu, že som nezadal platné číslo karty. Opakoval som to párkrát, ale nič. No, veď využijem moderné technológie. Vybral som si formu telefonickej pomoci a využil som zelené číslo mojej banky. Zistil som, že banka v predvolenom stave zablokovala akúkoľvek možnosť platby cez internet. Zrejme majú svoje skúsenosti, takto predsa len musím zobrať zodpovednosť na seba...
Na povolenie tejto služby však žiadna moderná technológia nezaberala, musel som sa pekne-krásne vybrať do pobočky, vyčkať rad, perom vyplniť údaje (no strašné ) a po piatich dňoch som mohol veselo nakupovať. Odvtedy nakupujem cez zahraničné obchody a zatiaľ všetko funguje. Tovar prinesie obyčajne kuriér, ja podpíšem a vybavené. Nikto ma zatiaľ neobral o peniaze – no, uvidíme ako dlho.
A vyskúšal som aj slovenský internetový obchod. Ako iste tušíte, moje skúsenosti boli trochu odlišné. Objednal som si MP3 prehrávač, ktorý som si vybral na základe nášho testu v predchádzajúcom vydaní. Spôsoby dodávky zvoleného obchodu boli rozličné, ale všetky pomerne drahé. Nakoniec som sa rozhodol pre osobné prevzatie tovaru. Vybral som si elektronický obchod, ktorý má v názve aj slovo „expert“. Zo začiatku všetko fungovalo na 100 percent, tovar som si vybral, zrealizoval objednávku a pre väčšiu istotu zanechal aj mobilné číslo. Na druhý deň ma obchodník informoval, že tovar zatiaľ nemajú, ale budú mať o týždeň. Nuž čo, veď inú šancu ani nemám. Po týždni som sa dostavil do „kamennej“ podoby elektronického obchodu. MP3 prehrávač ma už čakal, ale bol rozbalený . Predavač predo mnou asi 10 minút kontroloval kompletnosť dodávky, značne zmätený z toho, čo tam vlastne má byť. Neviem presne, načo to kontroloval, veď aj tak by nemal odkade chýbajúce príslušenstvo doplniť. Navyše mi dal do ruky prehrávač, aby som ho skontroloval, prirodzene, bez batérie. Možno očakával, že dokážem generovať elektrickú energiu a takto vyskúšať jeho činnosť, ale toto fakt neviem. A už vôbec nerozumiem, prečo ho vôbec rozbaľoval, a to bez mojej prítomnosti! MP3 prehrávač som totiž chcel venovať ako darček, teraz to vyzerá, ako keby som ho používal. Po (z jeho strany) úspešnej kontrole som sa spýtal na slovenský návod. Niežeby mi bol veľmi potrebný, ale zákon o predaji tovaru na našom území hovorí jasne. Dohodli sme sa, že návod pošle neskôr (naozaj po týždni sa objavil, všetka česť). Finále tohto obchodu však bola forma platby – ako človek odchovaný na moderných technológiách som v elektronickom obchode počítal s tým, že to zaplatím svojou kartou. Ale nie... „Jedine hotovosť,“ oznámil predajca. A dodal: „Tu za rohom je banka, ľahko si vyberiete peniaze z automatu.“ No hej, ibaže „za rohom“ bolo prakticky cez štvorprúdovú cestu a bankomat, prirodzene, nepatril mojej banke, takže som navyše zaplatil medzibankovú operáciu.
Nuž, opäť si budem musieť zvyknúť, že nie všetko sa dá vybaviť elektronicky. Veď sú ľudia, ktorí pokojne žijú aj bez toho, aby čo len raz v živote napísali trikrát po sebe písmeno w...
Príjemné čítanie letného júlového čísla praje
Ondrej Macko
PC REVUE 7/2006 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Tak sa to stalo – raz po príchode do práce som zistil, že nám nefunguje internet! Okamžite som si uvedomil, že čoraz viac operácií začína byť od moderných technológií totálne závislých. „Bez spojenia niet velenia,“ hovorievalo sa ešte v časoch, keď vojenská služba bola povinná. A je to veru pravda. Zistil som, že si už len tak neviem zistiť, čo sa nové stalo doma a vo svete, ako sa majú moji známi, kto má aké problémy, čo som neurobil a pod. Navyše bez internetu nemám dohľad nad príspevkami. Niektorí naši redaktori sú externí, a tak sa postupom času ICQ pre mňa stal základným pracovným nástrojom na okamžitú komunikáciu s ľuďmi, ktorí sú vzdialení aj sto kilometrov. V súčasnosti je to však pre mňa nástroj aj na kolegov vo vedľajšej kancelárii, veď je to jednoduchšie...
Takže keď nie je internet, v podstate mám zviazané ruky. Môžem maximálne robiť s izolovaným počítačom a to už veru nie je to pravé orechové. Ešte horšie je, keď nie je elektrina, potom počítač vlastne nemôžete spustiť (jedine azda notebook na batériu a to je riešenie na pár hodín). Je to možné, že by sa fakt doba tak radikálne zmenila? Pyramídy predsa boli postavené bez toho, aby mali Egypťania elektrinu, mobilné telefóny, o internete ani netušili. Napriek tomu zanechali po sebe dielo, pred ktorým aj dnes stojíte s otvorenými ústami. Ako to len zvládli?
Vo využívaní moderných technológií som pokročil tak ďaleko, že som reálne začal nakupovať v elektronických obchodoch. Najprv v zahraničí, a to pomocou medzinárodnej platobnej karty. Priznám sa, s maličkou dušičkou, veď som na príslušnom účte mal nemalú sumu nasporených peňazí. A posielať „vzduchom“ všetky dôverné údaje z karty, to som zo začiatku považoval za adrenalínový šport. Nakoniec som sa však rozhodol, túžba po vyhliadnutom tovare bola predsa len väčšia ako rizikový stupeň.
Tovar som si teda vybral a rozhodol sa zaplatiť, lenže... Také ľahké to zase nebude. Platba jednoducho neprešla, hlásenie bolo zhruba v tom duchu, že som nezadal platné číslo karty. Opakoval som to párkrát, ale nič. No, veď využijem moderné technológie. Vybral som si formu telefonickej pomoci a využil som zelené číslo mojej banky. Zistil som, že banka v predvolenom stave zablokovala akúkoľvek možnosť platby cez internet. Zrejme majú svoje skúsenosti, takto predsa len musím zobrať zodpovednosť na seba...
Na povolenie tejto služby však žiadna moderná technológia nezaberala, musel som sa pekne-krásne vybrať do pobočky, vyčkať rad, perom vyplniť údaje (no strašné ) a po piatich dňoch som mohol veselo nakupovať. Odvtedy nakupujem cez zahraničné obchody a zatiaľ všetko funguje. Tovar prinesie obyčajne kuriér, ja podpíšem a vybavené. Nikto ma zatiaľ neobral o peniaze – no, uvidíme ako dlho.
A vyskúšal som aj slovenský internetový obchod. Ako iste tušíte, moje skúsenosti boli trochu odlišné. Objednal som si MP3 prehrávač, ktorý som si vybral na základe nášho testu v predchádzajúcom vydaní. Spôsoby dodávky zvoleného obchodu boli rozličné, ale všetky pomerne drahé. Nakoniec som sa rozhodol pre osobné prevzatie tovaru. Vybral som si elektronický obchod, ktorý má v názve aj slovo „expert“. Zo začiatku všetko fungovalo na 100 percent, tovar som si vybral, zrealizoval objednávku a pre väčšiu istotu zanechal aj mobilné číslo. Na druhý deň ma obchodník informoval, že tovar zatiaľ nemajú, ale budú mať o týždeň. Nuž čo, veď inú šancu ani nemám. Po týždni som sa dostavil do „kamennej“ podoby elektronického obchodu. MP3 prehrávač ma už čakal, ale bol rozbalený . Predavač predo mnou asi 10 minút kontroloval kompletnosť dodávky, značne zmätený z toho, čo tam vlastne má byť. Neviem presne, načo to kontroloval, veď aj tak by nemal odkade chýbajúce príslušenstvo doplniť. Navyše mi dal do ruky prehrávač, aby som ho skontroloval, prirodzene, bez batérie. Možno očakával, že dokážem generovať elektrickú energiu a takto vyskúšať jeho činnosť, ale toto fakt neviem. A už vôbec nerozumiem, prečo ho vôbec rozbaľoval, a to bez mojej prítomnosti! MP3 prehrávač som totiž chcel venovať ako darček, teraz to vyzerá, ako keby som ho používal. Po (z jeho strany) úspešnej kontrole som sa spýtal na slovenský návod. Niežeby mi bol veľmi potrebný, ale zákon o predaji tovaru na našom území hovorí jasne. Dohodli sme sa, že návod pošle neskôr (naozaj po týždni sa objavil, všetka česť). Finále tohto obchodu však bola forma platby – ako človek odchovaný na moderných technológiách som v elektronickom obchode počítal s tým, že to zaplatím svojou kartou. Ale nie... „Jedine hotovosť,“ oznámil predajca. A dodal: „Tu za rohom je banka, ľahko si vyberiete peniaze z automatu.“ No hej, ibaže „za rohom“ bolo prakticky cez štvorprúdovú cestu a bankomat, prirodzene, nepatril mojej banke, takže som navyše zaplatil medzibankovú operáciu.
Nuž, opäť si budem musieť zvyknúť, že nie všetko sa dá vybaviť elektronicky. Veď sú ľudia, ktorí pokojne žijú aj bez toho, aby čo len raz v živote napísali trikrát po sebe písmeno w...
Príjemné čítanie letného júlového čísla praje
Ondrej Macko
PC REVUE 7/2006 Editorial
Autor: Ondrej Macko
PC REVUE - OpenPark
Open park: Dočkáme sa bezpečnosti na cestách?
Neviem, či evidujete diskusiu okolo zavádzania elektronického mýta. V súčasnosti existuje viacero technológií. V niektorých krajinách, napr. v Nemecku, sa používa systém, ktorý zisťuje polohu áut cez GPS a cez mobilnú sieť GSM posiela dáta do centrály dispečerského pracoviska. V iných krajinách (napr. Rakúsko) sa zase používa mikrovlnný systém, ktorý nesleduje celú trasu vozidla, pretože každá spoplatnená časť cesty je ohraničená vstupnou a výstupnou bránou, cez ktorú musí každé auto prejsť. Iné systémy sú založené na metóde rozpoznávania evidenčných čísel vozidiel alebo využívaní čipov RFID. Každý zo systémov má svoje výhody, nevýhody, niektoré vyžadujú inštaláciu špeciálneho zariadenia aj do auta, rôzna je ich presnosť, cenová náročnosť atď. Jedno je však isté – elektronické mýto bude aj u nás (pre nákladné autá od roku 2008, pre osobné od roku 2011), ide len o to, pre ktoré riešenie sa ministerskí úradníci rozhodnú. EÚ však chce po roku 2008 zjednotiť všetky systémy mýtneho a prejsť výhradne na satelitné riešenie.
Štát si od zavedenia elektronického mýta sľubuje zvýšiť príjem z poplatkov za využívanie diaľnic a nás šoférov čaká hádam spravodlivejší systém ich spoplatňovania. Bude to možno fungovať tak, že každý šofér dostane na základe miery využívania spoplatňovaných ciest na konci mesiaca vyúčtovanie, ktoré bude treba uhradiť. Asi bude takisto možné sledovať cez internet aktuálny stav konta, počet najazdených kilometrov atď. Tie riešenia, ktoré poskytujú aj presnú lokalizáciu, umožnia aj monitorovanie trasy auta a napríklad následné generovanie knihy jázd pre zamestnávateľa. Takéto riešenia, samozrejme, nie sú nové a už niekoľko rokov sú aj u nás dostupné väčšinou na báze GPS/GSM, ktoré využívajú podniky na sledovanie pohybu svojich vozidiel (Car Monitoring System, Fleetware, CarNet, RACAR DT, Automonitor...). Do budúcnosti možno očakávať zvyšovanie presnosti lokalizácie satelitného systému Galileo, ktorý by mal byť ešte presnejší ako GPS, pričom by mal garantovať presnosť lokalizácie asi 1 m. A keďže Galileo je európsky projekt, je viac ako isté, že EÚ bude presadzovať, aby sa v budúcnosti po roku 2008 používali výhradne služby Galilea. Celoeurópske využívanie systému s takouto presnosťou môže priniesť úplne nové momenty v dopravnej prevádzke. A tu sa utvára priestor na naše úvahy.
Takáto presnosť už totiž umožní monitorovať nielen trasu vozidla, ale aj to, v ktorom jazdnom pruhu sa príslušné auto nachádza. Pri napojení sa na centrálu a nepretržitom posielaní aktuálnych dát o polohe a ich porovnaním s cestnou mapou by tak bolo možné sledovať aj dodržiavanie dopravných predpisov: prechádzanie cez plnú čiaru, dodržiavanie dopravných obmedzení, napr. povolenej rýchlosti, zákazov vjazdu, zákazov odbočenia atď. Pokiaľ bude centrálny systém takto monitorovať prevádzku všetkých vozidiel, bude vedieť vyhodnocovať aj ich vzájomnú polohu a napríklad rozpoznať nebezpečné predbiehanie, nedodržiavanie bezpečných odstupov, nedanie prednosti a pod. Teoreticky by tak bolo ľahké identifikovať všetkých cestných pirátov, čomu by som sa osobne veľmi potešil...
Mesačná faktúra za používanie ciest by tak už mohla rovno obsahovať aj položku Dodržiavanie dopravných predpisov, kde by sme sa dozvedeli, ako sa každému z nás darilo príslušný mesiac jazdiť podľa predpisov... Že by to bol koniec dopravných policajných hliadok?
Nemusíme však uvažovať len o represívnej zložke takéhoto dopravného systému. Keďže budú k dispozícii aj informácie o dopravných obmedzeniach (stavebných prácach na ceste), zlých poveternostných podmienkach (hmla, námraza, záveje, záplavy...), nadrozmerných nákladoch, haváriách, pokazených semaforoch atď., nebude problém spätne tieto informácie posunúť šoférom v personalizovanej forme. Každý bude dostávať iba tie informácie, ktoré sa týkajú jeho aktuálnej polohy v rámci stanoveného okruhu (5, 10, 50 km...), bude ich dostávať vtedy keď to bude chcieť alebo potrebovať, prípadne si to vynúti dopravná situácia. V súčasne všetci oceňujeme rozhlasové dopravné informácie o obmedzeniach a hliadkach, ktoré však chodia iba v preddefinovaných časoch, a nie vtedy, keď to chcete vy, a informujú vás nielen o tom, čo sa vás týka, ale aj o tom, čo sa deje na opačnom konci republiky...
Samozrejme, môžeme sa posunúť v týchto úvahách ešte ďalej a predstaviť si, kam až možno doviesť kontrolu nad cestnou premávkou. Technicky totiž nie je problém napojiť elektroniku ovládajúcu motor na komunikačný a informačný systém vozidla napojeného na centrálny dispečing. Pokiaľ by to bolo nevyhnutné (napr. v záujme priveľkého ohrozenia bezpečnosti ostatných vozidiel zo strany cestného piráta), takémuto previnilcovi by dispečing na diaľku aj proti jeho vôli znížil rýchlosť, prípadne ho odstavil na kraji cesty. To už sa síce dostávame trochu do témy Veľký brat a spol., ale je to pekný príklad na ďalšie úvahy typu „kde sa končí osobná sloboda jednotlivca a kde sa začínajú záujmy väčšiny“ (v tomto prípade bezpečnosť ostatných šoférov). Myslím, že v blízkej budúcnosti si bude musieť naša spoločnosť tieto témy veľmi dôkladne rozdebatovať.
PC REVUE 7/2006 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Neviem, či evidujete diskusiu okolo zavádzania elektronického mýta. V súčasnosti existuje viacero technológií. V niektorých krajinách, napr. v Nemecku, sa používa systém, ktorý zisťuje polohu áut cez GPS a cez mobilnú sieť GSM posiela dáta do centrály dispečerského pracoviska. V iných krajinách (napr. Rakúsko) sa zase používa mikrovlnný systém, ktorý nesleduje celú trasu vozidla, pretože každá spoplatnená časť cesty je ohraničená vstupnou a výstupnou bránou, cez ktorú musí každé auto prejsť. Iné systémy sú založené na metóde rozpoznávania evidenčných čísel vozidiel alebo využívaní čipov RFID. Každý zo systémov má svoje výhody, nevýhody, niektoré vyžadujú inštaláciu špeciálneho zariadenia aj do auta, rôzna je ich presnosť, cenová náročnosť atď. Jedno je však isté – elektronické mýto bude aj u nás (pre nákladné autá od roku 2008, pre osobné od roku 2011), ide len o to, pre ktoré riešenie sa ministerskí úradníci rozhodnú. EÚ však chce po roku 2008 zjednotiť všetky systémy mýtneho a prejsť výhradne na satelitné riešenie.
Štát si od zavedenia elektronického mýta sľubuje zvýšiť príjem z poplatkov za využívanie diaľnic a nás šoférov čaká hádam spravodlivejší systém ich spoplatňovania. Bude to možno fungovať tak, že každý šofér dostane na základe miery využívania spoplatňovaných ciest na konci mesiaca vyúčtovanie, ktoré bude treba uhradiť. Asi bude takisto možné sledovať cez internet aktuálny stav konta, počet najazdených kilometrov atď. Tie riešenia, ktoré poskytujú aj presnú lokalizáciu, umožnia aj monitorovanie trasy auta a napríklad následné generovanie knihy jázd pre zamestnávateľa. Takéto riešenia, samozrejme, nie sú nové a už niekoľko rokov sú aj u nás dostupné väčšinou na báze GPS/GSM, ktoré využívajú podniky na sledovanie pohybu svojich vozidiel (Car Monitoring System, Fleetware, CarNet, RACAR DT, Automonitor...). Do budúcnosti možno očakávať zvyšovanie presnosti lokalizácie satelitného systému Galileo, ktorý by mal byť ešte presnejší ako GPS, pričom by mal garantovať presnosť lokalizácie asi 1 m. A keďže Galileo je európsky projekt, je viac ako isté, že EÚ bude presadzovať, aby sa v budúcnosti po roku 2008 používali výhradne služby Galilea. Celoeurópske využívanie systému s takouto presnosťou môže priniesť úplne nové momenty v dopravnej prevádzke. A tu sa utvára priestor na naše úvahy.
Takáto presnosť už totiž umožní monitorovať nielen trasu vozidla, ale aj to, v ktorom jazdnom pruhu sa príslušné auto nachádza. Pri napojení sa na centrálu a nepretržitom posielaní aktuálnych dát o polohe a ich porovnaním s cestnou mapou by tak bolo možné sledovať aj dodržiavanie dopravných predpisov: prechádzanie cez plnú čiaru, dodržiavanie dopravných obmedzení, napr. povolenej rýchlosti, zákazov vjazdu, zákazov odbočenia atď. Pokiaľ bude centrálny systém takto monitorovať prevádzku všetkých vozidiel, bude vedieť vyhodnocovať aj ich vzájomnú polohu a napríklad rozpoznať nebezpečné predbiehanie, nedodržiavanie bezpečných odstupov, nedanie prednosti a pod. Teoreticky by tak bolo ľahké identifikovať všetkých cestných pirátov, čomu by som sa osobne veľmi potešil...
Mesačná faktúra za používanie ciest by tak už mohla rovno obsahovať aj položku Dodržiavanie dopravných predpisov, kde by sme sa dozvedeli, ako sa každému z nás darilo príslušný mesiac jazdiť podľa predpisov... Že by to bol koniec dopravných policajných hliadok?
Nemusíme však uvažovať len o represívnej zložke takéhoto dopravného systému. Keďže budú k dispozícii aj informácie o dopravných obmedzeniach (stavebných prácach na ceste), zlých poveternostných podmienkach (hmla, námraza, záveje, záplavy...), nadrozmerných nákladoch, haváriách, pokazených semaforoch atď., nebude problém spätne tieto informácie posunúť šoférom v personalizovanej forme. Každý bude dostávať iba tie informácie, ktoré sa týkajú jeho aktuálnej polohy v rámci stanoveného okruhu (5, 10, 50 km...), bude ich dostávať vtedy keď to bude chcieť alebo potrebovať, prípadne si to vynúti dopravná situácia. V súčasne všetci oceňujeme rozhlasové dopravné informácie o obmedzeniach a hliadkach, ktoré však chodia iba v preddefinovaných časoch, a nie vtedy, keď to chcete vy, a informujú vás nielen o tom, čo sa vás týka, ale aj o tom, čo sa deje na opačnom konci republiky...
Samozrejme, môžeme sa posunúť v týchto úvahách ešte ďalej a predstaviť si, kam až možno doviesť kontrolu nad cestnou premávkou. Technicky totiž nie je problém napojiť elektroniku ovládajúcu motor na komunikačný a informačný systém vozidla napojeného na centrálny dispečing. Pokiaľ by to bolo nevyhnutné (napr. v záujme priveľkého ohrozenia bezpečnosti ostatných vozidiel zo strany cestného piráta), takémuto previnilcovi by dispečing na diaľku aj proti jeho vôli znížil rýchlosť, prípadne ho odstavil na kraji cesty. To už sa síce dostávame trochu do témy Veľký brat a spol., ale je to pekný príklad na ďalšie úvahy typu „kde sa končí osobná sloboda jednotlivca a kde sa začínajú záujmy väčšiny“ (v tomto prípade bezpečnosť ostatných šoférov). Myslím, že v blízkej budúcnosti si bude musieť naša spoločnosť tieto témy veľmi dôkladne rozdebatovať.
PC REVUE 7/2006 OpenPark
Autor: Martin Drobný
štvrtok 1. júna 2006
QUARK
Vážení priatelia,
naša planéta a aj celá slnečná sústava sa riadi nemennými fyzikálnymi zákonmi,
ktoré človek nemôže meniť, môže ich len využívať a zneužívať. To aj robí. Ak by
sme mohli zasahovať do prírodných zákonov, dávno by naša planéta prestala
existovať v dnešnej podobe, ak by sme ju náhodou, v mene globalizácie,
rozličných vyšších a národných záujmov a ktovie čoho všetkého vznešeného,
nezničili úplne. Prírodné zákony sa však odrážajú aj v spoločenských procesoch.
Socializmus vraj zanikol preto, že to ignoroval. Kapitalizmus tam speje, lebo
ich nedokáže korigovať, vzniká nerovnováha, ktorá podľa tých istých zákonov
nemôže trvalo fungovať. Má ísť o nerovnováhu medzi potrebou a spotrebou,
produkciou a potrebou, biedou a chudobou, silou a jej zneužívaním atď. Čo však
by ste povedali na takúto úvahu: každý sa sťažuje, že čas strašne letí. Teraz
boli Vianoce a už sa blíži leto... poznáme to. Ale nejde o objektívny proces?
Neuplatňuje sa tu Einsteinom formulovaná dilatácia času v obrátenom garde?
Spomínate si? Pri rýchlosti blížiacej sa rýchlosti svetla sa čas spomaľuje. Čo
keď v spoločenských procesoch sa, paradoxne, zrýchľuje? Čo je hnacou silou,
ktorá urýchľuje spoločenské procesy tak, že sa blížia k rýchlosti porovnateľnej
s tou, o ktorej hovorí teória relativity? No predsa najväčšia modla súčasnosti –
peniaze.
Finančná špirála je poriadne rýchlo roztočená. Multimiliardári v
strede špirály stále pribúdajú. Logicky musia pribúdať chudobní, tí sú na okraji
špirály aj záujmu bohatých spoločenstiev a pribúdajú rýchlejšie, preto sa
zväčšuje odstredivá sila systému a môže dôjsť aj k havárii.
K havárii naozaj môže dôjsť, ale teraz vážne.
Hnacou silou toho, čomu sa hovorí pokrok, nie je
blaho človeka, vyššia kvalita života, či humanita, ale zisk .Technológia tvorby
zisku je nesmierne podrobne a vedecky prepracovaná od rabovania prírody až po
vymývanie mozgov. Keď sa proti tomu nevzbúrime my, jednotlivci, každý z nás bude
niesť vinu na postupnej premene druhu homo sapiens na homo consumus (nech mi
latinčinári odpustia tento novotvar). Staneme sa ešte väčšími otrokmi predmetov
ako dnes, stratíme radosť zo života, lebo nás reklama presvedčí, že musíme mať
radosť z nadobúdania ďalších vecí, mať stále viac a viac a nové a nové, aby sa
biznis točil, aby miliardárov mohlo pribúdať a čo už, keď chudobných bude tiež
viac...?
O pár dní sú parlamentné voľby, v demokracii nie je dôležité len
právo voliť, dôležitejšie je ísť voliť, lebo je to povinnosť... Želám nám, aby
sme sa dobre rozhodli. Možno nám tí noví viac pomôžu k skutočnému životu, ako k
poháňaniu fiktívnej špirály a skracovaniu času.
Váš
Eduard Drobný
QUARK 6/2006 Editorial
Autor: Eduard Drobný
naša planéta a aj celá slnečná sústava sa riadi nemennými fyzikálnymi zákonmi,
ktoré človek nemôže meniť, môže ich len využívať a zneužívať. To aj robí. Ak by
sme mohli zasahovať do prírodných zákonov, dávno by naša planéta prestala
existovať v dnešnej podobe, ak by sme ju náhodou, v mene globalizácie,
rozličných vyšších a národných záujmov a ktovie čoho všetkého vznešeného,
nezničili úplne. Prírodné zákony sa však odrážajú aj v spoločenských procesoch.
Socializmus vraj zanikol preto, že to ignoroval. Kapitalizmus tam speje, lebo
ich nedokáže korigovať, vzniká nerovnováha, ktorá podľa tých istých zákonov
nemôže trvalo fungovať. Má ísť o nerovnováhu medzi potrebou a spotrebou,
produkciou a potrebou, biedou a chudobou, silou a jej zneužívaním atď. Čo však
by ste povedali na takúto úvahu: každý sa sťažuje, že čas strašne letí. Teraz
boli Vianoce a už sa blíži leto... poznáme to. Ale nejde o objektívny proces?
Neuplatňuje sa tu Einsteinom formulovaná dilatácia času v obrátenom garde?
Spomínate si? Pri rýchlosti blížiacej sa rýchlosti svetla sa čas spomaľuje. Čo
keď v spoločenských procesoch sa, paradoxne, zrýchľuje? Čo je hnacou silou,
ktorá urýchľuje spoločenské procesy tak, že sa blížia k rýchlosti porovnateľnej
s tou, o ktorej hovorí teória relativity? No predsa najväčšia modla súčasnosti –
peniaze.
Finančná špirála je poriadne rýchlo roztočená. Multimiliardári v
strede špirály stále pribúdajú. Logicky musia pribúdať chudobní, tí sú na okraji
špirály aj záujmu bohatých spoločenstiev a pribúdajú rýchlejšie, preto sa
zväčšuje odstredivá sila systému a môže dôjsť aj k havárii.
K havárii naozaj môže dôjsť, ale teraz vážne.
Hnacou silou toho, čomu sa hovorí pokrok, nie je
blaho človeka, vyššia kvalita života, či humanita, ale zisk .Technológia tvorby
zisku je nesmierne podrobne a vedecky prepracovaná od rabovania prírody až po
vymývanie mozgov. Keď sa proti tomu nevzbúrime my, jednotlivci, každý z nás bude
niesť vinu na postupnej premene druhu homo sapiens na homo consumus (nech mi
latinčinári odpustia tento novotvar). Staneme sa ešte väčšími otrokmi predmetov
ako dnes, stratíme radosť zo života, lebo nás reklama presvedčí, že musíme mať
radosť z nadobúdania ďalších vecí, mať stále viac a viac a nové a nové, aby sa
biznis točil, aby miliardárov mohlo pribúdať a čo už, keď chudobných bude tiež
viac...?
O pár dní sú parlamentné voľby, v demokracii nie je dôležité len
právo voliť, dôležitejšie je ísť voliť, lebo je to povinnosť... Želám nám, aby
sme sa dobre rozhodli. Možno nám tí noví viac pomôžu k skutočnému životu, ako k
poháňaniu fiktívnej špirály a skracovaniu času.
Váš
Eduard Drobný
QUARK 6/2006 Editorial
Autor: Eduard Drobný
PC REVUE
Dotyk budúcnosti?
Ako sa dozviete z jedného z článkov, absolvoval som nedávno služobnú cestu na konferenciu o mobilných počítačoch v San Franciscu. Toto mesto leží geograficky veľmi blízko k Silicon Valley a IT technológie sú tu hlboko zažité. Počas konferencie som mal k dispozícii skutočnú novinku, vreckový počítač kombinujúci väčšinu bezdrôtových technológií a navigačný systém. Priznávam, toto zariadenie ma skutočne nadchlo a pomohlo mi nazrieť tak trochu do budúcnosti.
Plný nadšenia som sa po skončení prednášok hneď prvý deň vybral na prehliadku mesta. Víťazoslávne som spustil navigačný program, vyhľadal medzi zaujímavosťami asi tú najväčšiu – magický Golden Gate Bridge. Výsledok navigácie sa dostavil po chvíli, príjemný ženský hlások ma začal neomylne smerovať k cieľu. Po chvíli som však prišiel na to, že dodaný navigačný program je určený hlavne do automobilu, určite nie pre peších. Dôsledne ma totiž viedol rôznymi obchádzkami, aby som sa vyhol jednosmerkám. K mostu som tak prišiel spolu so západom slnka, ale dotkol som sa ho! Čo však teraz? Navigačný systém neponúkal žiadnu ponuku verejnej dopravy a vzdialenosť do stredu mesta je dosť veľká. Nakoniec som sa rozhodol vydať na cestu späť peši. Od oceánu začal fúkať riadne studený vietor a môj hotel bol stále ďaleko. Predstava ísť peši v tme po čínskej štvrti mi tiež nebola dvakrát príjemná. Potom mi to svitlo, veď mám predsa v ruke prístroj z budúcnosti, tak ho využijem. Zapol som WiFi komunikáciu, a ako som tak kráčal okolo obytných častí, mal som k dispozícii 18 až 20 rôznych bezdrôtových sietí! Opäť sa mi vrátila dobrá nálada – mám internet, a to na ulici. Konečne si môžem pozrieť svoje maily a zistiť, čo všetko doma nefunguje a z čoho si mám robiť problémy.
Dobrá tretina zachytených sietí obsahovala v názve povzbudivé slovo free. Ako sa ukázalo neskôr, to free platí za určitých okolností, napr. si môžete zadarmo pozrieť ponuku operátora siete . Ale aby som zase nepreháňal, v SF v pohode nájdete lokálne bezplatné siete. Ide hlavne o kaviarne, vstupné haly hotelov, benzínové pumpy, obchody, ale aj školy. A naďabil som na takúto sieť aj okolo kostola. Zvolil som kaviareň a v nej pri dobrom pripojení a káve povestnej americkej kvality vyhľadal autobusové spojenie do hotela v strede mesta. Internet ma opäť zachránil...
Neskôr som sa venoval bezdrôtovým sieťam v tomto meste detailnejšie. San Francisco je skutočne pokryté viacerými metropolitnými sieťami, ktoré môžete chytiť takmer všade. Iná otázka je, aká je kvalita takého spojenia. Podľa mojich zistení je mizerná, teda minimálne cez deň. O takej tretej hodine nadránom však všetko fungovalo fajn. Vzhľadom na časový posun oproti Slovensku to na komunikáciu celkom vyhovovalo. Neskôr som tento vreckový počítač používal aj ako mobilný telefón, jeho mechanická klávesnica je na písanie SMS niečo ako hojivý balzam na prsty, ale i dušu.
Ešte pridám trochu viac z budúcich produktov. Čakajú nás netradičné kombinácie prístrojov – príde digitálny fotoaparát vybavený GPS na zachytenie skutočného času, dátumu, ale hlavne presného miesta realizovania fotografie. Ďalej to bude kombinácia fotoaparátu s WiFi na posielanie snímok cez internet. Príde podpora 3D navigačného systému v štýle Google Earth pre vreckové počítače a systémy GPS. Z hľadiska softvéru sa objavia zariadenia s rozpoznávaním hlasu. Prijatý mail vám ultraprenosný počítač prečíta a vy naň budete môcť odpovedať hlasom. Výhodné hlavne pri ceste v automobile a komunikácii pomocou mailov. Žiaľ, o podpore slovenčiny zatiaľ môžeme len snívať.
Na záver už len jedno malé konštatovanie. Moderná technológia má, prirodzene, aj svoje negatívne vplyvy. Kedysi, keď ste boli na služobnej ceste, v istom zmysle to bol aj oddych, teda minimálne zmena oproti bežnému stereotypu. Niektoré veci sa doma zázračne vybavili samy, veľa z nich vás počkalo. Teraz, keď je jasné, že ste stále zastihnuteľní mobilným telefónom alebo mailmi, ostávate v jednom kole. Nikoho nezaujíma, že ste mimo kancelárie, každý očakáva promptnú reakciu na svoje požiadavky. Jedno je jasné, doba sa zmenila... Alebo dobre už bolo?
Príjemné čítanie júnového čísla a rozumné využívanie moderných technológií želá
Ondrej Macko
PC REVUE 6/2006 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Ako sa dozviete z jedného z článkov, absolvoval som nedávno služobnú cestu na konferenciu o mobilných počítačoch v San Franciscu. Toto mesto leží geograficky veľmi blízko k Silicon Valley a IT technológie sú tu hlboko zažité. Počas konferencie som mal k dispozícii skutočnú novinku, vreckový počítač kombinujúci väčšinu bezdrôtových technológií a navigačný systém. Priznávam, toto zariadenie ma skutočne nadchlo a pomohlo mi nazrieť tak trochu do budúcnosti.
Plný nadšenia som sa po skončení prednášok hneď prvý deň vybral na prehliadku mesta. Víťazoslávne som spustil navigačný program, vyhľadal medzi zaujímavosťami asi tú najväčšiu – magický Golden Gate Bridge. Výsledok navigácie sa dostavil po chvíli, príjemný ženský hlások ma začal neomylne smerovať k cieľu. Po chvíli som však prišiel na to, že dodaný navigačný program je určený hlavne do automobilu, určite nie pre peších. Dôsledne ma totiž viedol rôznymi obchádzkami, aby som sa vyhol jednosmerkám. K mostu som tak prišiel spolu so západom slnka, ale dotkol som sa ho! Čo však teraz? Navigačný systém neponúkal žiadnu ponuku verejnej dopravy a vzdialenosť do stredu mesta je dosť veľká. Nakoniec som sa rozhodol vydať na cestu späť peši. Od oceánu začal fúkať riadne studený vietor a môj hotel bol stále ďaleko. Predstava ísť peši v tme po čínskej štvrti mi tiež nebola dvakrát príjemná. Potom mi to svitlo, veď mám predsa v ruke prístroj z budúcnosti, tak ho využijem. Zapol som WiFi komunikáciu, a ako som tak kráčal okolo obytných častí, mal som k dispozícii 18 až 20 rôznych bezdrôtových sietí! Opäť sa mi vrátila dobrá nálada – mám internet, a to na ulici. Konečne si môžem pozrieť svoje maily a zistiť, čo všetko doma nefunguje a z čoho si mám robiť problémy.
Dobrá tretina zachytených sietí obsahovala v názve povzbudivé slovo free. Ako sa ukázalo neskôr, to free platí za určitých okolností, napr. si môžete zadarmo pozrieť ponuku operátora siete . Ale aby som zase nepreháňal, v SF v pohode nájdete lokálne bezplatné siete. Ide hlavne o kaviarne, vstupné haly hotelov, benzínové pumpy, obchody, ale aj školy. A naďabil som na takúto sieť aj okolo kostola. Zvolil som kaviareň a v nej pri dobrom pripojení a káve povestnej americkej kvality vyhľadal autobusové spojenie do hotela v strede mesta. Internet ma opäť zachránil...
Neskôr som sa venoval bezdrôtovým sieťam v tomto meste detailnejšie. San Francisco je skutočne pokryté viacerými metropolitnými sieťami, ktoré môžete chytiť takmer všade. Iná otázka je, aká je kvalita takého spojenia. Podľa mojich zistení je mizerná, teda minimálne cez deň. O takej tretej hodine nadránom však všetko fungovalo fajn. Vzhľadom na časový posun oproti Slovensku to na komunikáciu celkom vyhovovalo. Neskôr som tento vreckový počítač používal aj ako mobilný telefón, jeho mechanická klávesnica je na písanie SMS niečo ako hojivý balzam na prsty, ale i dušu.
Ešte pridám trochu viac z budúcich produktov. Čakajú nás netradičné kombinácie prístrojov – príde digitálny fotoaparát vybavený GPS na zachytenie skutočného času, dátumu, ale hlavne presného miesta realizovania fotografie. Ďalej to bude kombinácia fotoaparátu s WiFi na posielanie snímok cez internet. Príde podpora 3D navigačného systému v štýle Google Earth pre vreckové počítače a systémy GPS. Z hľadiska softvéru sa objavia zariadenia s rozpoznávaním hlasu. Prijatý mail vám ultraprenosný počítač prečíta a vy naň budete môcť odpovedať hlasom. Výhodné hlavne pri ceste v automobile a komunikácii pomocou mailov. Žiaľ, o podpore slovenčiny zatiaľ môžeme len snívať.
Na záver už len jedno malé konštatovanie. Moderná technológia má, prirodzene, aj svoje negatívne vplyvy. Kedysi, keď ste boli na služobnej ceste, v istom zmysle to bol aj oddych, teda minimálne zmena oproti bežnému stereotypu. Niektoré veci sa doma zázračne vybavili samy, veľa z nich vás počkalo. Teraz, keď je jasné, že ste stále zastihnuteľní mobilným telefónom alebo mailmi, ostávate v jednom kole. Nikoho nezaujíma, že ste mimo kancelárie, každý očakáva promptnú reakciu na svoje požiadavky. Jedno je jasné, doba sa zmenila... Alebo dobre už bolo?
Príjemné čítanie júnového čísla a rozumné využívanie moderných technológií želá
Ondrej Macko
PC REVUE 6/2006 Editorial
Autor: Ondrej Macko
PC REVUE - OpenPark
„Sladká“ nevedomosť
Keď som minulý mesiac na tomto mieste odkazoval na jeden z prvých Google bombových útokov na Slovensku („populista“), netušil som, že tak skoro sa objaví ďalšia obeť. Ak ešte stále neviete, o koho ide, dajte si do vyhľadávača reťazec „zlodej a klamár“. Na tom nie je nič mimoriadne, veď je koniec koncov obdobie volieb, nech máme nejaké spestrenie (mimochodom, odvtedy pribudli ďalšie útoky, a nielen na Google, ale aj MSN). A nie je ani prekvapujúce, ako sa tejto „pikošky“ chytili masové médiá, ktoré milujú takéto témy. Na tejto kauze boli úsmevné dve skutočnosti: jednak to, ako sa HZDS domáhalo oficiálnou cestou, aby Google pozmenil výsledky vyhľadávania (...), a aj to, ako sa médiá pýtali zástupcu tlačového odboru NR SR, či sa do servera Národnej rady nedostali hackeri, keďže na tento server smeroval link z vyhľadávača... Okrem úsmevnej stránky je tu aj menej príjemná skutočnosť, a to nízke technické povedomie väčšiny používateľov. Neočakávam, že používatelia budú vedieť, ako funguje triediaci algoritmus Google alebo aký kúsok kódu si treba dať na webovú stránku, ak sa chcete zapojiť do takejto technorecesie. Očakával by som aspoň trochu vyššie všeobecné povedomie ako súčasť základnej digitálnej gramotnosti a kritickejšie zvažovanie informácií, čo asi je pravda a čo nie, čo asi je možné a čo nie.
Nižšie technické povedomie používateľov vidieť aj zo vzrastajúcej úspešnosti phishingu či šírenia hoaxov. V prípade phishingu možno nejde iba o technickú nevedomosť, pretože s rozoznaním pravej a upravenej internetovej stránky banky môže mať niekedy problém aj technicky trochu zdatnejší používateľ, ktorého môže pomýliť nepravý certifikát SSL. Koniec koncov okrem e-mailovej formy phishingu existuje aj telefonická, faxová či kombinovaná verzia. V takomto prípade však ide už o čistý sociálny inžiniering, pretože pokiaľ niekto žiada z akéhokoľvek dôvodu o naliehavé poskytnutie citlivých údajov, ako je PIN a heslo, nezabezpečenou cestou, musí každý, aj technicky menej zdatný používateľ zbystriť pozornosť a trikrát si rozmyslieť, ako zareaguje, a poriadne si overiť, kto je na druhej strane. Odporúčam pridržiavať sa filozofie: Radšej budem vyzerať ako paranoik než trdlo (t. j. ten, kto príde o peniaze či citlivé údaje)...
V prípade hoaxov – poplašných správ – je udivujúce, ako ľudia bez váhania preposielajú nezmyselné varovania, výzvy, prosby atď. Obeť alebo šíriteľ väčšinou neprídu o peniaze, ale zapojením sa do „hry“ obťažujú ďalších príjemcov, strácajú na dôveryhodnosti, zbytočne zaťažujú linky a servery a pre lavínovité šírenie správy nemôžu vedieť, komu všetkému sa e-mailová adresa dostane do rúk. Takýto zoznam adries je potom „darček“ pre spamerov, ktorí následne môžu na získané adresy posielať nevyžiadané e-maily.
A pritom by stačilo pred splašeným okamžitým rozposielaním kamarátom, kolegom a rodine si správu najprv poriadne prečítať, porozmýšľať, zvážiť, prípadne overiť jej hodnovernosť. Ak takúto správu dostanete a nemáte istotu, či nejde o hoax, môžete si pozrieť zoznam hoaxov na niektorej webovej stránke. Základným príznakom hoaxu je však to, že správa obsahuje výzvu na hromadné rozoslanie na ďalšie adresy.
Iná kapitola je spam, proti ktorému sa naozaj veľmi ťažko bráni. Nedávna informácia na itnews.sk (Vojna internetu: spamer v protiútoku, antispamer ustupuje) potvrdzuje, že za kratší koniec ťahajú nielen používatelia, ale niekedy aj organizácie, ktoré proti spamu aktívne bojujú. To už ani nehovorím o situácii, keď používatelia, zlákaní obsahom spamovej ponuky, kliknú na link alebo surfujú po serveroch s cracknutým softvérom či „free“ videom, hudbou či softvérom. Pokiaľ nemáte naozaj dobrú ochranu, môžete si byť istí, že za pár sekúnd máte nainštalovaný nejaký škodlivý softvér: adware, malware, spyware alebo iný „darček“. V tejto súvislosti musím zvlášť upozorniť na jedno nebezpečenstvo. Množstvo používateľov žije v presvedčení, že pokiaľ majú nainštalovaný nejaký antivírusový softvér, sú chránení proti všetkým hrozbám z internetu. To však nie je pravda. Na každý typ hrozby treba používať samostatný nástroj alebo integrované komplexné riešenia. V opačnom prípade sú potom používatelia prekvapení, keď sa dozvedia, že ich počítač sa bez ich vedomia používa ako zombie počítač ovládaný útočníkom. Takýto zombie počítač sa môže následne využívať napríklad na rozosielanie nevyžiadanej pošty, vykonávanie DoS útokov alebo šírenie nelegálneho obsahu. V nedávnej kauze získal takýto útočník prostredníctvom tzv. botov kontrolu nad viac ako 500-tisíc počítačmi... S takouto silou môže útočník narobiť už naozaj dosť škody či ochromiť prevádzku kohokoľvek, kto sa mu dostane do zameriavača.
Žijeme v informačnej dobe, keď sa objavujú úplne nové fenomény. Jedným z nich sú aj takéto bezpečnostné hrozby a útoky. Som presvedčený, že väčším využívaním biometrických údajov, čipov RFID či komplexnejšou digitalizáciou identít v budúcnosti sa objavia ďalšie, možno ešte nebezpečnejšie hrozby. A pretože náš dennodenný život je čoraz viac prepojený s počítačmi a internetom, budeme vinou týchto možných hrozieb aj zraniteľnejší a najmä s vážnejšími dôsledkami. Treba o týchto hrozbách vedieť, byť informovaný a byť pripravený brániť sa. Doteraz to boli možno len detské žartíky v porovnaní s tým, čo nás môže čakať.
PC REVUE 6/2006 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Keď som minulý mesiac na tomto mieste odkazoval na jeden z prvých Google bombových útokov na Slovensku („populista“), netušil som, že tak skoro sa objaví ďalšia obeť. Ak ešte stále neviete, o koho ide, dajte si do vyhľadávača reťazec „zlodej a klamár“. Na tom nie je nič mimoriadne, veď je koniec koncov obdobie volieb, nech máme nejaké spestrenie (mimochodom, odvtedy pribudli ďalšie útoky, a nielen na Google, ale aj MSN). A nie je ani prekvapujúce, ako sa tejto „pikošky“ chytili masové médiá, ktoré milujú takéto témy. Na tejto kauze boli úsmevné dve skutočnosti: jednak to, ako sa HZDS domáhalo oficiálnou cestou, aby Google pozmenil výsledky vyhľadávania (...), a aj to, ako sa médiá pýtali zástupcu tlačového odboru NR SR, či sa do servera Národnej rady nedostali hackeri, keďže na tento server smeroval link z vyhľadávača... Okrem úsmevnej stránky je tu aj menej príjemná skutočnosť, a to nízke technické povedomie väčšiny používateľov. Neočakávam, že používatelia budú vedieť, ako funguje triediaci algoritmus Google alebo aký kúsok kódu si treba dať na webovú stránku, ak sa chcete zapojiť do takejto technorecesie. Očakával by som aspoň trochu vyššie všeobecné povedomie ako súčasť základnej digitálnej gramotnosti a kritickejšie zvažovanie informácií, čo asi je pravda a čo nie, čo asi je možné a čo nie.
Nižšie technické povedomie používateľov vidieť aj zo vzrastajúcej úspešnosti phishingu či šírenia hoaxov. V prípade phishingu možno nejde iba o technickú nevedomosť, pretože s rozoznaním pravej a upravenej internetovej stránky banky môže mať niekedy problém aj technicky trochu zdatnejší používateľ, ktorého môže pomýliť nepravý certifikát SSL. Koniec koncov okrem e-mailovej formy phishingu existuje aj telefonická, faxová či kombinovaná verzia. V takomto prípade však ide už o čistý sociálny inžiniering, pretože pokiaľ niekto žiada z akéhokoľvek dôvodu o naliehavé poskytnutie citlivých údajov, ako je PIN a heslo, nezabezpečenou cestou, musí každý, aj technicky menej zdatný používateľ zbystriť pozornosť a trikrát si rozmyslieť, ako zareaguje, a poriadne si overiť, kto je na druhej strane. Odporúčam pridržiavať sa filozofie: Radšej budem vyzerať ako paranoik než trdlo (t. j. ten, kto príde o peniaze či citlivé údaje)...
V prípade hoaxov – poplašných správ – je udivujúce, ako ľudia bez váhania preposielajú nezmyselné varovania, výzvy, prosby atď. Obeť alebo šíriteľ väčšinou neprídu o peniaze, ale zapojením sa do „hry“ obťažujú ďalších príjemcov, strácajú na dôveryhodnosti, zbytočne zaťažujú linky a servery a pre lavínovité šírenie správy nemôžu vedieť, komu všetkému sa e-mailová adresa dostane do rúk. Takýto zoznam adries je potom „darček“ pre spamerov, ktorí následne môžu na získané adresy posielať nevyžiadané e-maily.
A pritom by stačilo pred splašeným okamžitým rozposielaním kamarátom, kolegom a rodine si správu najprv poriadne prečítať, porozmýšľať, zvážiť, prípadne overiť jej hodnovernosť. Ak takúto správu dostanete a nemáte istotu, či nejde o hoax, môžete si pozrieť zoznam hoaxov na niektorej webovej stránke. Základným príznakom hoaxu je však to, že správa obsahuje výzvu na hromadné rozoslanie na ďalšie adresy.
Iná kapitola je spam, proti ktorému sa naozaj veľmi ťažko bráni. Nedávna informácia na itnews.sk (Vojna internetu: spamer v protiútoku, antispamer ustupuje) potvrdzuje, že za kratší koniec ťahajú nielen používatelia, ale niekedy aj organizácie, ktoré proti spamu aktívne bojujú. To už ani nehovorím o situácii, keď používatelia, zlákaní obsahom spamovej ponuky, kliknú na link alebo surfujú po serveroch s cracknutým softvérom či „free“ videom, hudbou či softvérom. Pokiaľ nemáte naozaj dobrú ochranu, môžete si byť istí, že za pár sekúnd máte nainštalovaný nejaký škodlivý softvér: adware, malware, spyware alebo iný „darček“. V tejto súvislosti musím zvlášť upozorniť na jedno nebezpečenstvo. Množstvo používateľov žije v presvedčení, že pokiaľ majú nainštalovaný nejaký antivírusový softvér, sú chránení proti všetkým hrozbám z internetu. To však nie je pravda. Na každý typ hrozby treba používať samostatný nástroj alebo integrované komplexné riešenia. V opačnom prípade sú potom používatelia prekvapení, keď sa dozvedia, že ich počítač sa bez ich vedomia používa ako zombie počítač ovládaný útočníkom. Takýto zombie počítač sa môže následne využívať napríklad na rozosielanie nevyžiadanej pošty, vykonávanie DoS útokov alebo šírenie nelegálneho obsahu. V nedávnej kauze získal takýto útočník prostredníctvom tzv. botov kontrolu nad viac ako 500-tisíc počítačmi... S takouto silou môže útočník narobiť už naozaj dosť škody či ochromiť prevádzku kohokoľvek, kto sa mu dostane do zameriavača.
Žijeme v informačnej dobe, keď sa objavujú úplne nové fenomény. Jedným z nich sú aj takéto bezpečnostné hrozby a útoky. Som presvedčený, že väčším využívaním biometrických údajov, čipov RFID či komplexnejšou digitalizáciou identít v budúcnosti sa objavia ďalšie, možno ešte nebezpečnejšie hrozby. A pretože náš dennodenný život je čoraz viac prepojený s počítačmi a internetom, budeme vinou týchto možných hrozieb aj zraniteľnejší a najmä s vážnejšími dôsledkami. Treba o týchto hrozbách vedieť, byť informovaný a byť pripravený brániť sa. Doteraz to boli možno len detské žartíky v porovnaní s tým, čo nás môže čakať.
PC REVUE 6/2006 OpenPark
Autor: Martin Drobný
pondelok 1. mája 2006
PC REVUE
Budúcnosť predaja počítačov
Tento úvodník bude trochu vizionársky a mierne retrospektívny. Rozmýšľal som nad tým, ako sa vyvíja predaj počítačov na Slovensku i vo svete, a pokúsime sa odpovedať na otázku, ako to bude ďalej.
Zlatá horúčka predaja počítačov a IT techniky bola u nás okolo rokov 1994 až 1998. Vtedy rástol trh v našom regióne minimálne o desiatky percent, marža pri predaji produktov bola 20 až 30 % a firmy si vytvárali svoje budúce pozície. Používatelia netrpezlivo očakávali každé nové zariadenie, pretože novinky prinášali to, čo si ľudia žiadali najviac – výkon. Softvér značne predbiehal hardvér, najpoužívanejší operačným systém chcel svoje a vtedajšie počítače mu to neumožňovali. Prácu s počítačom sprevádzalo neustále čakanie na niečo, presýpacie hodiny patrili k neodmysliteľným sprievodným javom väčšiny trochu komplikovanejších úloh. Tzv. modrá obrazovka bola takmer každodenný jav. Napriek tomu čaru počítačov v tom čase podľahla už nielen skupinka vyvolených, ale začali sa presadzovať ako čoraz bežnejší pracovný nástroj v kanceláriách, úradoch, na poštách a pod. Pamätám sa na to, že výber môjho zamestnávateľa dosť závisel od toho, aký počítač budem mať k dispozícii (a to bol stroj s procesorom 386 )...
Postupom času sa výkon počítačov ustavične zvyšoval, počítač sa z roly niečoho, čo počíta, stal skôr komunikačným nástrojom a spôsobom, ako pristupovať k dokumentom a databázam. V prepadlisku dejín pritom skončili veľké, ale i malé diskety, ZIP mechaniky, perové plottery, niekoľko typov počítačových zberníc a portov či tlačidlo Turbo. Marža pri predaji IT zariadení sa postupom času znižovala a zarobiť dnes predajom hardvéru si jednoducho vyžaduje skutočne veľký objem predaja. O niečo lepšie je to pri softvéri (ale to sa darí len niekoľkým výrobcom) a hlavne pri službách.
V súčasnosti sa príchod nového typu počítača s extrémnym výkonom nijako zvlášť neoslavuje. Firmy ho ani nevystavujú za hrubým sklom na počítačovej výstave. Hneď ako sa jeho vývoj dokončí, snažia sa ho uviesť na trh a predať. Záujem používateľov však už nie je taký ako v minulosti – počítače už poskytujú dostatok výkonu a je ho skôr problém využiť.
Ťažkosti sa vyskytujú možno v tom, že operačný systém sa po istom čase dostane do stavu, že ho musíte pre ďalšiu efektívnu prácu preinštalovať. Určite to poznáte – pod kapotou procesor s miliónom operácií za sekundu, ale ten Outlook nie a nie sa otvoriť. A neverím, že po opakovane odkladanom príchode budúcej verzie istého operačného systému sa na tejto situácii niečo zmení...
V súčasnosti sa aj u nás skôr prezbrojuje z klasických počítačov na notebooky. To umožňuje zobrať si prácu aj domov, na služobnú cestu alebo na poradu. Má to istú nevýhodu, že práce sa vlastne nikdy nezbavíte, ale súčasný svet to akosi vyžaduje. Na druhej strane funkcie hardvéru sa čoraz viac integrujú. Taký mobilný telefón dnes obsahuje toľko funkcií, koľko pred desiatimi rokmi mala možno vyspelá elektronická zostava porovnateľná minimálne s kusom nábytku .
Ako to bude pokračovať? Osobne sa domnievam, že povedzme do dvoch rokov sa počítače budú predávať podobne ako mobily. Trhom hýbu mobily za 1 Sk, pričom máte napr. dvojročnú viazanosť na nejakú službu. Viem si to predstaviť tak, že počítače so základnou výbavou budú za 1 Sk predávať napr. internetoví provideri pri dvojročnej viazanosti na odber vysokorýchlostného pripojenia. Kto bude chcieť vyššiu výbavu, ten si priplatí. Očakávam, že tento prístup výrazne zvýši predaj počítačov u nás. Zatiaľ na Slovensku existuje pomerne vysoké percento ľudí, ktorí jednoducho svoje záväzky o platení poplatkov počas viazanosti jednoducho nedodržiavajú (sú o tom presné štatistické údaje), a to tejto forme predaja bráni. S klesajúcou cenou počítačov však tento fakt ustúpi možnosti predávať podstatne viac. Veľkou výzvou je aj poskytovanie zábavy cez internet, ktorá s príchodom na to určených operačných systémov a služieb aj u nás začína nadobúdať reálne kontúry.
Pred časom bolo počuť o podpore pri nákupe počítača pre mladých ľudí, v súčasnosti je skôr reálny projekt podpory na vysokorýchlostné pripojenie k internetu. Aj tu je veľa otáznikov, ale je to prínos pre rozšírenie reálnej dostupnosti internetu pre ľudí. Ostáva len veriť, že tento trend bude pokračovať aj po voľbách, nech už dopadnú hocijako.
Príjemné čítanie májového čísla praje
Ondrej Macko
PC REVUE 5/2006 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Tento úvodník bude trochu vizionársky a mierne retrospektívny. Rozmýšľal som nad tým, ako sa vyvíja predaj počítačov na Slovensku i vo svete, a pokúsime sa odpovedať na otázku, ako to bude ďalej.
Zlatá horúčka predaja počítačov a IT techniky bola u nás okolo rokov 1994 až 1998. Vtedy rástol trh v našom regióne minimálne o desiatky percent, marža pri predaji produktov bola 20 až 30 % a firmy si vytvárali svoje budúce pozície. Používatelia netrpezlivo očakávali každé nové zariadenie, pretože novinky prinášali to, čo si ľudia žiadali najviac – výkon. Softvér značne predbiehal hardvér, najpoužívanejší operačným systém chcel svoje a vtedajšie počítače mu to neumožňovali. Prácu s počítačom sprevádzalo neustále čakanie na niečo, presýpacie hodiny patrili k neodmysliteľným sprievodným javom väčšiny trochu komplikovanejších úloh. Tzv. modrá obrazovka bola takmer každodenný jav. Napriek tomu čaru počítačov v tom čase podľahla už nielen skupinka vyvolených, ale začali sa presadzovať ako čoraz bežnejší pracovný nástroj v kanceláriách, úradoch, na poštách a pod. Pamätám sa na to, že výber môjho zamestnávateľa dosť závisel od toho, aký počítač budem mať k dispozícii (a to bol stroj s procesorom 386 )...
Postupom času sa výkon počítačov ustavične zvyšoval, počítač sa z roly niečoho, čo počíta, stal skôr komunikačným nástrojom a spôsobom, ako pristupovať k dokumentom a databázam. V prepadlisku dejín pritom skončili veľké, ale i malé diskety, ZIP mechaniky, perové plottery, niekoľko typov počítačových zberníc a portov či tlačidlo Turbo. Marža pri predaji IT zariadení sa postupom času znižovala a zarobiť dnes predajom hardvéru si jednoducho vyžaduje skutočne veľký objem predaja. O niečo lepšie je to pri softvéri (ale to sa darí len niekoľkým výrobcom) a hlavne pri službách.
V súčasnosti sa príchod nového typu počítača s extrémnym výkonom nijako zvlášť neoslavuje. Firmy ho ani nevystavujú za hrubým sklom na počítačovej výstave. Hneď ako sa jeho vývoj dokončí, snažia sa ho uviesť na trh a predať. Záujem používateľov však už nie je taký ako v minulosti – počítače už poskytujú dostatok výkonu a je ho skôr problém využiť.
Ťažkosti sa vyskytujú možno v tom, že operačný systém sa po istom čase dostane do stavu, že ho musíte pre ďalšiu efektívnu prácu preinštalovať. Určite to poznáte – pod kapotou procesor s miliónom operácií za sekundu, ale ten Outlook nie a nie sa otvoriť. A neverím, že po opakovane odkladanom príchode budúcej verzie istého operačného systému sa na tejto situácii niečo zmení...
V súčasnosti sa aj u nás skôr prezbrojuje z klasických počítačov na notebooky. To umožňuje zobrať si prácu aj domov, na služobnú cestu alebo na poradu. Má to istú nevýhodu, že práce sa vlastne nikdy nezbavíte, ale súčasný svet to akosi vyžaduje. Na druhej strane funkcie hardvéru sa čoraz viac integrujú. Taký mobilný telefón dnes obsahuje toľko funkcií, koľko pred desiatimi rokmi mala možno vyspelá elektronická zostava porovnateľná minimálne s kusom nábytku .
Ako to bude pokračovať? Osobne sa domnievam, že povedzme do dvoch rokov sa počítače budú predávať podobne ako mobily. Trhom hýbu mobily za 1 Sk, pričom máte napr. dvojročnú viazanosť na nejakú službu. Viem si to predstaviť tak, že počítače so základnou výbavou budú za 1 Sk predávať napr. internetoví provideri pri dvojročnej viazanosti na odber vysokorýchlostného pripojenia. Kto bude chcieť vyššiu výbavu, ten si priplatí. Očakávam, že tento prístup výrazne zvýši predaj počítačov u nás. Zatiaľ na Slovensku existuje pomerne vysoké percento ľudí, ktorí jednoducho svoje záväzky o platení poplatkov počas viazanosti jednoducho nedodržiavajú (sú o tom presné štatistické údaje), a to tejto forme predaja bráni. S klesajúcou cenou počítačov však tento fakt ustúpi možnosti predávať podstatne viac. Veľkou výzvou je aj poskytovanie zábavy cez internet, ktorá s príchodom na to určených operačných systémov a služieb aj u nás začína nadobúdať reálne kontúry.
Pred časom bolo počuť o podpore pri nákupe počítača pre mladých ľudí, v súčasnosti je skôr reálny projekt podpory na vysokorýchlostné pripojenie k internetu. Aj tu je veľa otáznikov, ale je to prínos pre rozšírenie reálnej dostupnosti internetu pre ľudí. Ostáva len veriť, že tento trend bude pokračovať aj po voľbách, nech už dopadnú hocijako.
Príjemné čítanie májového čísla praje
Ondrej Macko
PC REVUE 5/2006 Editorial
Autor: Ondrej Macko
QUARK
ážení priatelia,
už niekoľko dní mám na kraji stola položenú knihu. Obchádzam okolo nej akoby
elektrizovala a rozmýšľam, či vám o nej napíšem.
Napíšem.
Pretože sa nechcem s nikým ťahať po súdoch, neprezradím jej názov, skôr niečo z obsahu.
Kniha je venovaná liečivým účinkom vody. Keď som ju prvý raz otvoril, spomenul
som si na vedeckú pracovníčku, ktorá mi pred rokmi rozprávala o vode. O
obyčajnej vode. O tom, koľko tajomstiev skrýva. Čo pre nás znamená táto
tekutina, s ktorou tak hazardujeme a ktorá nás neraz aj potrápi. Podmieňuje našu
existenciu, avšak podobne ako chleba sa jej nemôžeme presýtiť. Rozprávanie tej
múdrej dámy bolo vlastne ódou na vodu. Lebo voda je zázrak. Jeden z tých,
ktorého dobrodenie nevieme doceniť a o ktorého tajomstvách len sem-tam niečo
tušíme.
Tomu, kto spísal hromadu nezmyslov na tému voda v spomínanej knihe,
zrejme nestačilo, čo o nej vedia fyzici, chemici, biológovia či básnici.
Rozhodol sa dať vode ďalší rozmer. Predstavuje sériu experimentov, pri ktorých
vode v pohári vyhrávali rozličnú hudbu, recitovali básne, prihovárali sa jej
peknými slovami, ba jej i hrubo nadávali. Potom dali kvapku takto upravenej vody
zmrznúť a pod mikroskopom zistili, že voda získala novú, vyššiu kvalitu. Pri
hudbe z baletu Labutie jazero mali kryštáliky dokonca výbežky, pripomínajúce
labutie krídla. Vyhlasujem, že toto som si nevymyslel pre vaše pobavenie, v
knihe to naozaj možno nájsť.
Keby spomínaná kniha bola v záplave hlúpostí a
nezmyslov, ktoré rastú ako huby po daždi najmä v niektorých typoch ženských
magazínov, osamotená, nebolo by sa treba nad vecou zamýšľať. Mnohé reklamné
texty o zázračných prípravkoch, informácie zo zahraničia, ale aj rafinované
marketingové články spôsobujú, že laik žasne a odborník sa čuduje, kde sa tá
hromada nezmyslov berie.
Pretože si myslíme, že treba verejnosť pred útokmi
hlúpych a bezohľadných ľudí varovať a poukazovať na ne, vyhlasujeme čitateľskú
súťaž Hlúposť roka. Súťaž sa začína dnes a končí sa posledný novembrový deň, aby
sme mohli decembrové číslo Quarku vyšperkovať tým, čo sa vám podarilo na poli
hlúpostí, klamstiev a nezmyslov nájsť. Neposielajte nám, prosím, vyhlásenia
politikov, v časopise na ne nebude dosť miesta. Nás budú zaujímať iba témy
súvisiace s obsahom nášho časopisu. Štartujeme s nezmyslami o vode. Kto ich
tromfne?
Váš
Eduard Drobný
P.S.1. Želám vám pekné májové dni.
P.S.2. Víťaz určite dostane cenu, rovnako
strelenú ako informácie od vás. Nepochybne vás však poteší.
QUARK 5/2006 Editorial
Autor: Eduard Drobný
už niekoľko dní mám na kraji stola položenú knihu. Obchádzam okolo nej akoby
elektrizovala a rozmýšľam, či vám o nej napíšem.
Napíšem.
Pretože sa nechcem s nikým ťahať po súdoch, neprezradím jej názov, skôr niečo z obsahu.
Kniha je venovaná liečivým účinkom vody. Keď som ju prvý raz otvoril, spomenul
som si na vedeckú pracovníčku, ktorá mi pred rokmi rozprávala o vode. O
obyčajnej vode. O tom, koľko tajomstiev skrýva. Čo pre nás znamená táto
tekutina, s ktorou tak hazardujeme a ktorá nás neraz aj potrápi. Podmieňuje našu
existenciu, avšak podobne ako chleba sa jej nemôžeme presýtiť. Rozprávanie tej
múdrej dámy bolo vlastne ódou na vodu. Lebo voda je zázrak. Jeden z tých,
ktorého dobrodenie nevieme doceniť a o ktorého tajomstvách len sem-tam niečo
tušíme.
Tomu, kto spísal hromadu nezmyslov na tému voda v spomínanej knihe,
zrejme nestačilo, čo o nej vedia fyzici, chemici, biológovia či básnici.
Rozhodol sa dať vode ďalší rozmer. Predstavuje sériu experimentov, pri ktorých
vode v pohári vyhrávali rozličnú hudbu, recitovali básne, prihovárali sa jej
peknými slovami, ba jej i hrubo nadávali. Potom dali kvapku takto upravenej vody
zmrznúť a pod mikroskopom zistili, že voda získala novú, vyššiu kvalitu. Pri
hudbe z baletu Labutie jazero mali kryštáliky dokonca výbežky, pripomínajúce
labutie krídla. Vyhlasujem, že toto som si nevymyslel pre vaše pobavenie, v
knihe to naozaj možno nájsť.
Keby spomínaná kniha bola v záplave hlúpostí a
nezmyslov, ktoré rastú ako huby po daždi najmä v niektorých typoch ženských
magazínov, osamotená, nebolo by sa treba nad vecou zamýšľať. Mnohé reklamné
texty o zázračných prípravkoch, informácie zo zahraničia, ale aj rafinované
marketingové články spôsobujú, že laik žasne a odborník sa čuduje, kde sa tá
hromada nezmyslov berie.
Pretože si myslíme, že treba verejnosť pred útokmi
hlúpych a bezohľadných ľudí varovať a poukazovať na ne, vyhlasujeme čitateľskú
súťaž Hlúposť roka. Súťaž sa začína dnes a končí sa posledný novembrový deň, aby
sme mohli decembrové číslo Quarku vyšperkovať tým, čo sa vám podarilo na poli
hlúpostí, klamstiev a nezmyslov nájsť. Neposielajte nám, prosím, vyhlásenia
politikov, v časopise na ne nebude dosť miesta. Nás budú zaujímať iba témy
súvisiace s obsahom nášho časopisu. Štartujeme s nezmyslami o vode. Kto ich
tromfne?
Váš
Eduard Drobný
P.S.1. Želám vám pekné májové dni.
P.S.2. Víťaz určite dostane cenu, rovnako
strelenú ako informácie od vás. Nepochybne vás však poteší.
QUARK 5/2006 Editorial
Autor: Eduard Drobný
PC REVUE - OpenPark
(Hyde) Open Park: Demokracia 2.0
Tak a opäť sa v júni budeme hrať na demokraciu. Po štyroch rokoch pasívnej účasti si môžeme vybrať politickú stranu, ktorá je nám najbližšie, ktorá najviac reprezentuje naše názory na vládnutie. Čo však v prípade, že ani jedna nie je taká, ktorá by nám vyhovovala, ktorej predstaviteľom by sme naozaj mohli veriť, že to „myslia s nami úprimne“? Ja osobne nemám ani jednu takú a predpokladám, že v podobnej situácii je asi väčšina národa. A takisto predpokladám, že značná časť národa, ak vôbec pôjde voliť, bude voliť podľa kľúča výberu menšieho zla stranu, o ktorej sa predpokladá, že napácha najmenšie škody. Ďalšia časť si zase povie, že aj tak nemôže nič zmeniť, ovplyvniť, a tak nepôjde voliť vôbec. A iná časť národa podľa mňa asi podľahne populistickým vyhláseniam niektorej zo strán o tom, ako oni a jedine oni vedia správne riadiť krajinu, majú patent na všetko a všetko, čo robia ostatné konkurenčné strany, je nanič atď. A stanú sa presvedčenými voličmi a pôjdu voliť. Ľudia si pritom neuvedomujú, že len podľahli osvedčenej a dobre premyslenej komunikačnej stratégii a podobne ako v prípade opakovanej reklamy si pôjdu kúpiť niečo, čo v skutočnosti vôbec nepotrebujú. V prípade politiky budú voliť takých, ktorí najviac kritizujú, ale neponúkajú lepšie riešenie.
Udivuje ma, ako rýchle strácame pamäť a nepoučili sme sa z toho, ako sa politici správajú pred voľbami a ako po tom, čo sa dostanú do vlády, keď nás už nepotrebujú. Ja v princípe nedôverujem žiadnemu politikovi a myslím si, že súčasný systém parlamentnej demokracie je absolútne neefektívny a zaostalý. A myslím si, že zámerne nevyužíva súčasné možnosti, napr. IT, ktoré by umožnili efektívnejšie a transparentnejšie riadenie krajiny. Veď štát je len vlastne jeden veľký podnik a predstavte si, keby top manažment takéhoto podniku skladal účty svojim akcionárom len raz za 4 roky. Dnes, keď okrem kvartálneho plánovania musia podniky reportovať mesačné, týždenné a niekde aj denné obchodné výsledky...?
No aby som len nekritizoval, pokúsim sa aj načrtnúť možné východiská, niektoré reálnejšie, iné skôr z oblasti sci-fi.
Jedným z tých známych riešení, ktoré som pravidelne dlhé roky „riešil“ v editoriáloch PCR, je on-line demokracia. Tá by umožnila, aby sa rozhodovacie procesy stali transparentnými a aby sa na nich podieľala aj odborná verejnosť, a nie len politické kádre. Riadenie takej spoločnosti, ktorá by využívala prvky on-line demokracie, by bolo rýchlejšie, efektívnejšie a spravodlivejšie.
Najslabším článkom v celom systéme je, samozrejme, človek. A v prípade našej mladej demokracie to platí obzvlášť. Keď sa človek pozerá stále na tie isté tváre a počúva ich politické PR, sleduje ich nenásytnú túžbu po moci, nekompetentné vyhlásenia, reakcie urazenej márnomyseľnosti, uvedomuje si, že s takýmto obsadením sa zásadnej zmeny štýlu politiky tak skoro nedočkáme. Ale to neplatí len o Slovensku, stačí sa poobzerať po susedných krajinách v rámci EÚ či zamieriť za oceán... Druhým riešením je preto podľa mňa cielená výchova adeptov na politickú kariéru. A treba s tým začať už od detstva, od výchovy v rodine, ktorá vedie (resp. by mala viesť...) dieťa k rozpoznávaniu správnych životných hodnôt (pravda, česť, spravodlivosť, pokora, úcta atď.). Samozrejme, toto by nemalo platiť len pre budúcich nádejných politikov a znamenalo by to, že aj rodičia budú schopní poskytnúť deťom takúto výchovu... Ale držme sa zatiaľ iba našej teoretickej úvahy. Okrem toho by mal takýto adept dostať klasické aj špeciálne vzdelanie. Klasické na úrovni etiky, rétoriky, histórie, spoločenského vystupovania atď. a špeciálne, aby získal aj vybranú odbornosť (právo, ekonómiu, IT ...), ale aby získal aj multidisciplinárne základy, aby vedel riadiť projektovo, tímovo myslieť a pod. Výsledným „ produktom“ takejto výchovy a vzdelávania by mal byť jedinec, ktorý je pripravený na zodpovednú úlohu, akou účasť na riadení krajiny určite je. Nechcem, aby to vyznelo ako návod na vytváranie spoločenských elít, a najradšej by som bol, keby sme takýto prístup mohli dopriať všetkým školákom (aspoň minimálne tú dôslednú výchovu k hodnotám), ale uvedomujúc si realitu, aspoň tým, ktorí raz možno budú rozhodovať o našej budúcnosti, by sa mal venovať špeciálny prístup.
No a tretie „riešenie“ je zveriť podporné rozhodovacie procesy počítačom. Nie, nebojte sa, nejde o začiatok Matrixu. Keď však vznikne polemika, či je efektívnejšie daný podnik sprivatizovať a dostávať dividendy alebo ho nechať vo vlastníctve štátu, aké škody vzniknú, keď sa do povodňovej ochrany investuje iba daný objem prostriedkov, ako nastaviť parametre vyváženého štátneho rozpočtu atď., tak sa vstupné parametre zadajú do simulačného programu, ktorý vygeneruje rôzne scenáre možných riešení s príslušným riskovým manažmentom. A keďže počítač nie je ovplyvnený nijakou lobby a ani nie je viazaný rozhodnutím koaličnej rady, len jednoducho „vypľuje“, ktoré riešenie a s akou pravdepodobnosťou je najefektívnejšie. Veď čo robia všetky „ľudské“ odborné poradné tímy a privatizačné poradenské spoločnosti? Takisto sa na základe vstupných údajov snažia nájsť najlepšie možné riešenie. Simulačný algoritmus urobí presne to isté, lenže rýchlejšie, objektívnejšie, efektívnejšie a bez vedľajších záujmov... Keď si to porovnáme so súčasným parlamentom, v ktorom zákony zo všetkých oblastí schvaľuje skupina najčastejšie právnikov a ekonómov bez hlbšej znalosti danej problematiky, ale zato so silným politickým motívom, vlastne je zázrak, že to v riadení spoločnosti aspoň ako-tak funguje...
Toľko moje utopistické riešenia, ak máte lepšie, navrhnite.
Ozaj, len tak pre zaujímavosť: dajte si do vyhľadávača Google kľúčové slovo „populista“ a pozrite sa, kam vás zavedie link na prvej pozícii...
PC REVUE 5/2006 OpenPark
Autor:Martin Drobný
Tak a opäť sa v júni budeme hrať na demokraciu. Po štyroch rokoch pasívnej účasti si môžeme vybrať politickú stranu, ktorá je nám najbližšie, ktorá najviac reprezentuje naše názory na vládnutie. Čo však v prípade, že ani jedna nie je taká, ktorá by nám vyhovovala, ktorej predstaviteľom by sme naozaj mohli veriť, že to „myslia s nami úprimne“? Ja osobne nemám ani jednu takú a predpokladám, že v podobnej situácii je asi väčšina národa. A takisto predpokladám, že značná časť národa, ak vôbec pôjde voliť, bude voliť podľa kľúča výberu menšieho zla stranu, o ktorej sa predpokladá, že napácha najmenšie škody. Ďalšia časť si zase povie, že aj tak nemôže nič zmeniť, ovplyvniť, a tak nepôjde voliť vôbec. A iná časť národa podľa mňa asi podľahne populistickým vyhláseniam niektorej zo strán o tom, ako oni a jedine oni vedia správne riadiť krajinu, majú patent na všetko a všetko, čo robia ostatné konkurenčné strany, je nanič atď. A stanú sa presvedčenými voličmi a pôjdu voliť. Ľudia si pritom neuvedomujú, že len podľahli osvedčenej a dobre premyslenej komunikačnej stratégii a podobne ako v prípade opakovanej reklamy si pôjdu kúpiť niečo, čo v skutočnosti vôbec nepotrebujú. V prípade politiky budú voliť takých, ktorí najviac kritizujú, ale neponúkajú lepšie riešenie.
Udivuje ma, ako rýchle strácame pamäť a nepoučili sme sa z toho, ako sa politici správajú pred voľbami a ako po tom, čo sa dostanú do vlády, keď nás už nepotrebujú. Ja v princípe nedôverujem žiadnemu politikovi a myslím si, že súčasný systém parlamentnej demokracie je absolútne neefektívny a zaostalý. A myslím si, že zámerne nevyužíva súčasné možnosti, napr. IT, ktoré by umožnili efektívnejšie a transparentnejšie riadenie krajiny. Veď štát je len vlastne jeden veľký podnik a predstavte si, keby top manažment takéhoto podniku skladal účty svojim akcionárom len raz za 4 roky. Dnes, keď okrem kvartálneho plánovania musia podniky reportovať mesačné, týždenné a niekde aj denné obchodné výsledky...?
No aby som len nekritizoval, pokúsim sa aj načrtnúť možné východiská, niektoré reálnejšie, iné skôr z oblasti sci-fi.
Jedným z tých známych riešení, ktoré som pravidelne dlhé roky „riešil“ v editoriáloch PCR, je on-line demokracia. Tá by umožnila, aby sa rozhodovacie procesy stali transparentnými a aby sa na nich podieľala aj odborná verejnosť, a nie len politické kádre. Riadenie takej spoločnosti, ktorá by využívala prvky on-line demokracie, by bolo rýchlejšie, efektívnejšie a spravodlivejšie.
Najslabším článkom v celom systéme je, samozrejme, človek. A v prípade našej mladej demokracie to platí obzvlášť. Keď sa človek pozerá stále na tie isté tváre a počúva ich politické PR, sleduje ich nenásytnú túžbu po moci, nekompetentné vyhlásenia, reakcie urazenej márnomyseľnosti, uvedomuje si, že s takýmto obsadením sa zásadnej zmeny štýlu politiky tak skoro nedočkáme. Ale to neplatí len o Slovensku, stačí sa poobzerať po susedných krajinách v rámci EÚ či zamieriť za oceán... Druhým riešením je preto podľa mňa cielená výchova adeptov na politickú kariéru. A treba s tým začať už od detstva, od výchovy v rodine, ktorá vedie (resp. by mala viesť...) dieťa k rozpoznávaniu správnych životných hodnôt (pravda, česť, spravodlivosť, pokora, úcta atď.). Samozrejme, toto by nemalo platiť len pre budúcich nádejných politikov a znamenalo by to, že aj rodičia budú schopní poskytnúť deťom takúto výchovu... Ale držme sa zatiaľ iba našej teoretickej úvahy. Okrem toho by mal takýto adept dostať klasické aj špeciálne vzdelanie. Klasické na úrovni etiky, rétoriky, histórie, spoločenského vystupovania atď. a špeciálne, aby získal aj vybranú odbornosť (právo, ekonómiu, IT ...), ale aby získal aj multidisciplinárne základy, aby vedel riadiť projektovo, tímovo myslieť a pod. Výsledným „ produktom“ takejto výchovy a vzdelávania by mal byť jedinec, ktorý je pripravený na zodpovednú úlohu, akou účasť na riadení krajiny určite je. Nechcem, aby to vyznelo ako návod na vytváranie spoločenských elít, a najradšej by som bol, keby sme takýto prístup mohli dopriať všetkým školákom (aspoň minimálne tú dôslednú výchovu k hodnotám), ale uvedomujúc si realitu, aspoň tým, ktorí raz možno budú rozhodovať o našej budúcnosti, by sa mal venovať špeciálny prístup.
No a tretie „riešenie“ je zveriť podporné rozhodovacie procesy počítačom. Nie, nebojte sa, nejde o začiatok Matrixu. Keď však vznikne polemika, či je efektívnejšie daný podnik sprivatizovať a dostávať dividendy alebo ho nechať vo vlastníctve štátu, aké škody vzniknú, keď sa do povodňovej ochrany investuje iba daný objem prostriedkov, ako nastaviť parametre vyváženého štátneho rozpočtu atď., tak sa vstupné parametre zadajú do simulačného programu, ktorý vygeneruje rôzne scenáre možných riešení s príslušným riskovým manažmentom. A keďže počítač nie je ovplyvnený nijakou lobby a ani nie je viazaný rozhodnutím koaličnej rady, len jednoducho „vypľuje“, ktoré riešenie a s akou pravdepodobnosťou je najefektívnejšie. Veď čo robia všetky „ľudské“ odborné poradné tímy a privatizačné poradenské spoločnosti? Takisto sa na základe vstupných údajov snažia nájsť najlepšie možné riešenie. Simulačný algoritmus urobí presne to isté, lenže rýchlejšie, objektívnejšie, efektívnejšie a bez vedľajších záujmov... Keď si to porovnáme so súčasným parlamentom, v ktorom zákony zo všetkých oblastí schvaľuje skupina najčastejšie právnikov a ekonómov bez hlbšej znalosti danej problematiky, ale zato so silným politickým motívom, vlastne je zázrak, že to v riadení spoločnosti aspoň ako-tak funguje...
Toľko moje utopistické riešenia, ak máte lepšie, navrhnite.
Ozaj, len tak pre zaujímavosť: dajte si do vyhľadávača Google kľúčové slovo „populista“ a pozrite sa, kam vás zavedie link na prvej pozícii...
PC REVUE 5/2006 OpenPark
Autor:Martin Drobný
sobota 1. apríla 2006
QUARK
Vážení priatelia,
ponúkam podnikateľský zámer – platené meranie rýchlosti. Využívanie policajtov
na meranie rýchlosti vozidiel viaže na seba operatívne zložky. Tie vykonávajú
objaviteľskú činnosť –hľadajú úseky, kde možno rýchlejšie jazdiť, skrýše na
stacionárne radary, ale je ich na to škoda. Sú dva varianty riešenia problému –
keďže štát má pokuty namontované v rozpočte, tuším 600 miliónov korún, treba
podeliť túto sumu vhodným kľúčom a zriadiť, nazvime to pokutovú daň. Nie je to
nič absurdné – nejeden tatko vytrepe neposedného syna a na záver priloží ešte
jednu na zadok – však ty už niečo vyvedieš. Druhá možnosť – zriadiť firmu, ktorá
bude merať rýchlosť 24, keď bude treba aj viac hodín denne. Zrátajú sa náklady a
primeraný zisk zostane štátu.
Tí, čo prežili rok 1968 si spomínajú na žart, že jednotka dočasnosti je jeden furt.
Takouto verziou je tzv. primeraný zisk.
Náš všemocný ceny regulujúci úrad hovorí, že pri regulovaných cenách zohľadňujú
nevyhnutné náklady a primeraný zisk. Keď sa však pozriete na ekonomické výsledky
regulovaných firiem zistíte, že majú neprimerané zisky. Ako sa transponuje
primeraný zisk na neprimerané zisky v procese výroby? Ktože ho vie?
Aj ďalší postreh je z dopravy – v Bratislave účtujú za odtiahnutie zle zaparkovaného auta
3000 korún. Vraj je to veľa, preto sa snažia znížiť sadzbu, na 2800 Sk, čo je už
vraj na hranici rentability. Rátajme. Ak by išlo o vzdialenosť – napríklad 10
km. Nákladné taxíky jazdia za 30 Sk/km, takže 300 Sk. Viem, že odťahovačka je
drahšia, ale aj tak, desaťnásobok? To by mali k odtiahnutiu podávať aj kaviár so
šampanským a živou hudbou.
Poznáte to – vandali ukradli bronzovú sochu, medené trolejové vodiče, ktoré,
nepochybne skončili v zberných surovinách. Nejde mi do hlavy, či naozaj
neexistuje mechanizmus, ako urobiť poriadok. Čo keby naše
pomazané hlavy schválili zákon, že v zberniach bude treba predkladať občiansky
preukaz a ak by vykúpili zjavne nelegálne získaný materiál, mohli by byť trestne
zodpovední?
Nechcem vyzerať ako ignorant, no lesy veterných elektrární vo mne
vzbudzujú otázku, ako posudzujú ich efektívnosť. Alternatívne zdroje ako tvrdia
energetici sú iba doplnkové a v celkovej bilancii s nimi nemožno rátať, pre
náhodilosť a nepravidelnosť produkcie. Zelení, naopak hudú: To je ono! Kto vie,
ako by vyzerala bilancia, keby sa zrátala energia potrebná na výrobu veterných
elektrární – ich celoživotný výkon. Neviem, či vidím duchov, ale mám pocit, že
ani tak veľmi nejde o elektrinu.
Je apríl, tak o vážnych témach s trochu úsmevnejším tónom.
Váš
Eduard Drobný
QUARK 4/2006 Editorial
Autor: Eduard Drobný
ponúkam podnikateľský zámer – platené meranie rýchlosti. Využívanie policajtov
na meranie rýchlosti vozidiel viaže na seba operatívne zložky. Tie vykonávajú
objaviteľskú činnosť –hľadajú úseky, kde možno rýchlejšie jazdiť, skrýše na
stacionárne radary, ale je ich na to škoda. Sú dva varianty riešenia problému –
keďže štát má pokuty namontované v rozpočte, tuším 600 miliónov korún, treba
podeliť túto sumu vhodným kľúčom a zriadiť, nazvime to pokutovú daň. Nie je to
nič absurdné – nejeden tatko vytrepe neposedného syna a na záver priloží ešte
jednu na zadok – však ty už niečo vyvedieš. Druhá možnosť – zriadiť firmu, ktorá
bude merať rýchlosť 24, keď bude treba aj viac hodín denne. Zrátajú sa náklady a
primeraný zisk zostane štátu.
Tí, čo prežili rok 1968 si spomínajú na žart, že jednotka dočasnosti je jeden furt.
Takouto verziou je tzv. primeraný zisk.
Náš všemocný ceny regulujúci úrad hovorí, že pri regulovaných cenách zohľadňujú
nevyhnutné náklady a primeraný zisk. Keď sa však pozriete na ekonomické výsledky
regulovaných firiem zistíte, že majú neprimerané zisky. Ako sa transponuje
primeraný zisk na neprimerané zisky v procese výroby? Ktože ho vie?
Aj ďalší postreh je z dopravy – v Bratislave účtujú za odtiahnutie zle zaparkovaného auta
3000 korún. Vraj je to veľa, preto sa snažia znížiť sadzbu, na 2800 Sk, čo je už
vraj na hranici rentability. Rátajme. Ak by išlo o vzdialenosť – napríklad 10
km. Nákladné taxíky jazdia za 30 Sk/km, takže 300 Sk. Viem, že odťahovačka je
drahšia, ale aj tak, desaťnásobok? To by mali k odtiahnutiu podávať aj kaviár so
šampanským a živou hudbou.
Poznáte to – vandali ukradli bronzovú sochu, medené trolejové vodiče, ktoré,
nepochybne skončili v zberných surovinách. Nejde mi do hlavy, či naozaj
neexistuje mechanizmus, ako urobiť poriadok. Čo keby naše
pomazané hlavy schválili zákon, že v zberniach bude treba predkladať občiansky
preukaz a ak by vykúpili zjavne nelegálne získaný materiál, mohli by byť trestne
zodpovední?
Nechcem vyzerať ako ignorant, no lesy veterných elektrární vo mne
vzbudzujú otázku, ako posudzujú ich efektívnosť. Alternatívne zdroje ako tvrdia
energetici sú iba doplnkové a v celkovej bilancii s nimi nemožno rátať, pre
náhodilosť a nepravidelnosť produkcie. Zelení, naopak hudú: To je ono! Kto vie,
ako by vyzerala bilancia, keby sa zrátala energia potrebná na výrobu veterných
elektrární – ich celoživotný výkon. Neviem, či vidím duchov, ale mám pocit, že
ani tak veľmi nejde o elektrinu.
Je apríl, tak o vážnych témach s trochu úsmevnejším tónom.
Váš
Eduard Drobný
QUARK 4/2006 Editorial
Autor: Eduard Drobný
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)