Budúcnosť predaja počítačov
Tento úvodník bude trochu vizionársky a mierne retrospektívny. Rozmýšľal som nad tým, ako sa vyvíja predaj počítačov na Slovensku i vo svete, a pokúsime sa odpovedať na otázku, ako to bude ďalej.
Zlatá horúčka predaja počítačov a IT techniky bola u nás okolo rokov 1994 až 1998. Vtedy rástol trh v našom regióne minimálne o desiatky percent, marža pri predaji produktov bola 20 až 30 % a firmy si vytvárali svoje budúce pozície. Používatelia netrpezlivo očakávali každé nové zariadenie, pretože novinky prinášali to, čo si ľudia žiadali najviac – výkon. Softvér značne predbiehal hardvér, najpoužívanejší operačným systém chcel svoje a vtedajšie počítače mu to neumožňovali. Prácu s počítačom sprevádzalo neustále čakanie na niečo, presýpacie hodiny patrili k neodmysliteľným sprievodným javom väčšiny trochu komplikovanejších úloh. Tzv. modrá obrazovka bola takmer každodenný jav. Napriek tomu čaru počítačov v tom čase podľahla už nielen skupinka vyvolených, ale začali sa presadzovať ako čoraz bežnejší pracovný nástroj v kanceláriách, úradoch, na poštách a pod. Pamätám sa na to, že výber môjho zamestnávateľa dosť závisel od toho, aký počítač budem mať k dispozícii (a to bol stroj s procesorom 386 )...
Postupom času sa výkon počítačov ustavične zvyšoval, počítač sa z roly niečoho, čo počíta, stal skôr komunikačným nástrojom a spôsobom, ako pristupovať k dokumentom a databázam. V prepadlisku dejín pritom skončili veľké, ale i malé diskety, ZIP mechaniky, perové plottery, niekoľko typov počítačových zberníc a portov či tlačidlo Turbo. Marža pri predaji IT zariadení sa postupom času znižovala a zarobiť dnes predajom hardvéru si jednoducho vyžaduje skutočne veľký objem predaja. O niečo lepšie je to pri softvéri (ale to sa darí len niekoľkým výrobcom) a hlavne pri službách.
V súčasnosti sa príchod nového typu počítača s extrémnym výkonom nijako zvlášť neoslavuje. Firmy ho ani nevystavujú za hrubým sklom na počítačovej výstave. Hneď ako sa jeho vývoj dokončí, snažia sa ho uviesť na trh a predať. Záujem používateľov však už nie je taký ako v minulosti – počítače už poskytujú dostatok výkonu a je ho skôr problém využiť.
Ťažkosti sa vyskytujú možno v tom, že operačný systém sa po istom čase dostane do stavu, že ho musíte pre ďalšiu efektívnu prácu preinštalovať. Určite to poznáte – pod kapotou procesor s miliónom operácií za sekundu, ale ten Outlook nie a nie sa otvoriť. A neverím, že po opakovane odkladanom príchode budúcej verzie istého operačného systému sa na tejto situácii niečo zmení...
V súčasnosti sa aj u nás skôr prezbrojuje z klasických počítačov na notebooky. To umožňuje zobrať si prácu aj domov, na služobnú cestu alebo na poradu. Má to istú nevýhodu, že práce sa vlastne nikdy nezbavíte, ale súčasný svet to akosi vyžaduje. Na druhej strane funkcie hardvéru sa čoraz viac integrujú. Taký mobilný telefón dnes obsahuje toľko funkcií, koľko pred desiatimi rokmi mala možno vyspelá elektronická zostava porovnateľná minimálne s kusom nábytku .
Ako to bude pokračovať? Osobne sa domnievam, že povedzme do dvoch rokov sa počítače budú predávať podobne ako mobily. Trhom hýbu mobily za 1 Sk, pričom máte napr. dvojročnú viazanosť na nejakú službu. Viem si to predstaviť tak, že počítače so základnou výbavou budú za 1 Sk predávať napr. internetoví provideri pri dvojročnej viazanosti na odber vysokorýchlostného pripojenia. Kto bude chcieť vyššiu výbavu, ten si priplatí. Očakávam, že tento prístup výrazne zvýši predaj počítačov u nás. Zatiaľ na Slovensku existuje pomerne vysoké percento ľudí, ktorí jednoducho svoje záväzky o platení poplatkov počas viazanosti jednoducho nedodržiavajú (sú o tom presné štatistické údaje), a to tejto forme predaja bráni. S klesajúcou cenou počítačov však tento fakt ustúpi možnosti predávať podstatne viac. Veľkou výzvou je aj poskytovanie zábavy cez internet, ktorá s príchodom na to určených operačných systémov a služieb aj u nás začína nadobúdať reálne kontúry.
Pred časom bolo počuť o podpore pri nákupe počítača pre mladých ľudí, v súčasnosti je skôr reálny projekt podpory na vysokorýchlostné pripojenie k internetu. Aj tu je veľa otáznikov, ale je to prínos pre rozšírenie reálnej dostupnosti internetu pre ľudí. Ostáva len veriť, že tento trend bude pokračovať aj po voľbách, nech už dopadnú hocijako.
Príjemné čítanie májového čísla praje
Ondrej Macko
PC REVUE 5/2006 Editorial
Autor: Ondrej Macko
pondelok 1. mája 2006
QUARK
ážení priatelia,
už niekoľko dní mám na kraji stola položenú knihu. Obchádzam okolo nej akoby
elektrizovala a rozmýšľam, či vám o nej napíšem.
Napíšem.
Pretože sa nechcem s nikým ťahať po súdoch, neprezradím jej názov, skôr niečo z obsahu.
Kniha je venovaná liečivým účinkom vody. Keď som ju prvý raz otvoril, spomenul
som si na vedeckú pracovníčku, ktorá mi pred rokmi rozprávala o vode. O
obyčajnej vode. O tom, koľko tajomstiev skrýva. Čo pre nás znamená táto
tekutina, s ktorou tak hazardujeme a ktorá nás neraz aj potrápi. Podmieňuje našu
existenciu, avšak podobne ako chleba sa jej nemôžeme presýtiť. Rozprávanie tej
múdrej dámy bolo vlastne ódou na vodu. Lebo voda je zázrak. Jeden z tých,
ktorého dobrodenie nevieme doceniť a o ktorého tajomstvách len sem-tam niečo
tušíme.
Tomu, kto spísal hromadu nezmyslov na tému voda v spomínanej knihe,
zrejme nestačilo, čo o nej vedia fyzici, chemici, biológovia či básnici.
Rozhodol sa dať vode ďalší rozmer. Predstavuje sériu experimentov, pri ktorých
vode v pohári vyhrávali rozličnú hudbu, recitovali básne, prihovárali sa jej
peknými slovami, ba jej i hrubo nadávali. Potom dali kvapku takto upravenej vody
zmrznúť a pod mikroskopom zistili, že voda získala novú, vyššiu kvalitu. Pri
hudbe z baletu Labutie jazero mali kryštáliky dokonca výbežky, pripomínajúce
labutie krídla. Vyhlasujem, že toto som si nevymyslel pre vaše pobavenie, v
knihe to naozaj možno nájsť.
Keby spomínaná kniha bola v záplave hlúpostí a
nezmyslov, ktoré rastú ako huby po daždi najmä v niektorých typoch ženských
magazínov, osamotená, nebolo by sa treba nad vecou zamýšľať. Mnohé reklamné
texty o zázračných prípravkoch, informácie zo zahraničia, ale aj rafinované
marketingové články spôsobujú, že laik žasne a odborník sa čuduje, kde sa tá
hromada nezmyslov berie.
Pretože si myslíme, že treba verejnosť pred útokmi
hlúpych a bezohľadných ľudí varovať a poukazovať na ne, vyhlasujeme čitateľskú
súťaž Hlúposť roka. Súťaž sa začína dnes a končí sa posledný novembrový deň, aby
sme mohli decembrové číslo Quarku vyšperkovať tým, čo sa vám podarilo na poli
hlúpostí, klamstiev a nezmyslov nájsť. Neposielajte nám, prosím, vyhlásenia
politikov, v časopise na ne nebude dosť miesta. Nás budú zaujímať iba témy
súvisiace s obsahom nášho časopisu. Štartujeme s nezmyslami o vode. Kto ich
tromfne?
Váš
Eduard Drobný
P.S.1. Želám vám pekné májové dni.
P.S.2. Víťaz určite dostane cenu, rovnako
strelenú ako informácie od vás. Nepochybne vás však poteší.
QUARK 5/2006 Editorial
Autor: Eduard Drobný
už niekoľko dní mám na kraji stola položenú knihu. Obchádzam okolo nej akoby
elektrizovala a rozmýšľam, či vám o nej napíšem.
Napíšem.
Pretože sa nechcem s nikým ťahať po súdoch, neprezradím jej názov, skôr niečo z obsahu.
Kniha je venovaná liečivým účinkom vody. Keď som ju prvý raz otvoril, spomenul
som si na vedeckú pracovníčku, ktorá mi pred rokmi rozprávala o vode. O
obyčajnej vode. O tom, koľko tajomstiev skrýva. Čo pre nás znamená táto
tekutina, s ktorou tak hazardujeme a ktorá nás neraz aj potrápi. Podmieňuje našu
existenciu, avšak podobne ako chleba sa jej nemôžeme presýtiť. Rozprávanie tej
múdrej dámy bolo vlastne ódou na vodu. Lebo voda je zázrak. Jeden z tých,
ktorého dobrodenie nevieme doceniť a o ktorého tajomstvách len sem-tam niečo
tušíme.
Tomu, kto spísal hromadu nezmyslov na tému voda v spomínanej knihe,
zrejme nestačilo, čo o nej vedia fyzici, chemici, biológovia či básnici.
Rozhodol sa dať vode ďalší rozmer. Predstavuje sériu experimentov, pri ktorých
vode v pohári vyhrávali rozličnú hudbu, recitovali básne, prihovárali sa jej
peknými slovami, ba jej i hrubo nadávali. Potom dali kvapku takto upravenej vody
zmrznúť a pod mikroskopom zistili, že voda získala novú, vyššiu kvalitu. Pri
hudbe z baletu Labutie jazero mali kryštáliky dokonca výbežky, pripomínajúce
labutie krídla. Vyhlasujem, že toto som si nevymyslel pre vaše pobavenie, v
knihe to naozaj možno nájsť.
Keby spomínaná kniha bola v záplave hlúpostí a
nezmyslov, ktoré rastú ako huby po daždi najmä v niektorých typoch ženských
magazínov, osamotená, nebolo by sa treba nad vecou zamýšľať. Mnohé reklamné
texty o zázračných prípravkoch, informácie zo zahraničia, ale aj rafinované
marketingové články spôsobujú, že laik žasne a odborník sa čuduje, kde sa tá
hromada nezmyslov berie.
Pretože si myslíme, že treba verejnosť pred útokmi
hlúpych a bezohľadných ľudí varovať a poukazovať na ne, vyhlasujeme čitateľskú
súťaž Hlúposť roka. Súťaž sa začína dnes a končí sa posledný novembrový deň, aby
sme mohli decembrové číslo Quarku vyšperkovať tým, čo sa vám podarilo na poli
hlúpostí, klamstiev a nezmyslov nájsť. Neposielajte nám, prosím, vyhlásenia
politikov, v časopise na ne nebude dosť miesta. Nás budú zaujímať iba témy
súvisiace s obsahom nášho časopisu. Štartujeme s nezmyslami o vode. Kto ich
tromfne?
Váš
Eduard Drobný
P.S.1. Želám vám pekné májové dni.
P.S.2. Víťaz určite dostane cenu, rovnako
strelenú ako informácie od vás. Nepochybne vás však poteší.
QUARK 5/2006 Editorial
Autor: Eduard Drobný
PC REVUE - OpenPark
(Hyde) Open Park: Demokracia 2.0
Tak a opäť sa v júni budeme hrať na demokraciu. Po štyroch rokoch pasívnej účasti si môžeme vybrať politickú stranu, ktorá je nám najbližšie, ktorá najviac reprezentuje naše názory na vládnutie. Čo však v prípade, že ani jedna nie je taká, ktorá by nám vyhovovala, ktorej predstaviteľom by sme naozaj mohli veriť, že to „myslia s nami úprimne“? Ja osobne nemám ani jednu takú a predpokladám, že v podobnej situácii je asi väčšina národa. A takisto predpokladám, že značná časť národa, ak vôbec pôjde voliť, bude voliť podľa kľúča výberu menšieho zla stranu, o ktorej sa predpokladá, že napácha najmenšie škody. Ďalšia časť si zase povie, že aj tak nemôže nič zmeniť, ovplyvniť, a tak nepôjde voliť vôbec. A iná časť národa podľa mňa asi podľahne populistickým vyhláseniam niektorej zo strán o tom, ako oni a jedine oni vedia správne riadiť krajinu, majú patent na všetko a všetko, čo robia ostatné konkurenčné strany, je nanič atď. A stanú sa presvedčenými voličmi a pôjdu voliť. Ľudia si pritom neuvedomujú, že len podľahli osvedčenej a dobre premyslenej komunikačnej stratégii a podobne ako v prípade opakovanej reklamy si pôjdu kúpiť niečo, čo v skutočnosti vôbec nepotrebujú. V prípade politiky budú voliť takých, ktorí najviac kritizujú, ale neponúkajú lepšie riešenie.
Udivuje ma, ako rýchle strácame pamäť a nepoučili sme sa z toho, ako sa politici správajú pred voľbami a ako po tom, čo sa dostanú do vlády, keď nás už nepotrebujú. Ja v princípe nedôverujem žiadnemu politikovi a myslím si, že súčasný systém parlamentnej demokracie je absolútne neefektívny a zaostalý. A myslím si, že zámerne nevyužíva súčasné možnosti, napr. IT, ktoré by umožnili efektívnejšie a transparentnejšie riadenie krajiny. Veď štát je len vlastne jeden veľký podnik a predstavte si, keby top manažment takéhoto podniku skladal účty svojim akcionárom len raz za 4 roky. Dnes, keď okrem kvartálneho plánovania musia podniky reportovať mesačné, týždenné a niekde aj denné obchodné výsledky...?
No aby som len nekritizoval, pokúsim sa aj načrtnúť možné východiská, niektoré reálnejšie, iné skôr z oblasti sci-fi.
Jedným z tých známych riešení, ktoré som pravidelne dlhé roky „riešil“ v editoriáloch PCR, je on-line demokracia. Tá by umožnila, aby sa rozhodovacie procesy stali transparentnými a aby sa na nich podieľala aj odborná verejnosť, a nie len politické kádre. Riadenie takej spoločnosti, ktorá by využívala prvky on-line demokracie, by bolo rýchlejšie, efektívnejšie a spravodlivejšie.
Najslabším článkom v celom systéme je, samozrejme, človek. A v prípade našej mladej demokracie to platí obzvlášť. Keď sa človek pozerá stále na tie isté tváre a počúva ich politické PR, sleduje ich nenásytnú túžbu po moci, nekompetentné vyhlásenia, reakcie urazenej márnomyseľnosti, uvedomuje si, že s takýmto obsadením sa zásadnej zmeny štýlu politiky tak skoro nedočkáme. Ale to neplatí len o Slovensku, stačí sa poobzerať po susedných krajinách v rámci EÚ či zamieriť za oceán... Druhým riešením je preto podľa mňa cielená výchova adeptov na politickú kariéru. A treba s tým začať už od detstva, od výchovy v rodine, ktorá vedie (resp. by mala viesť...) dieťa k rozpoznávaniu správnych životných hodnôt (pravda, česť, spravodlivosť, pokora, úcta atď.). Samozrejme, toto by nemalo platiť len pre budúcich nádejných politikov a znamenalo by to, že aj rodičia budú schopní poskytnúť deťom takúto výchovu... Ale držme sa zatiaľ iba našej teoretickej úvahy. Okrem toho by mal takýto adept dostať klasické aj špeciálne vzdelanie. Klasické na úrovni etiky, rétoriky, histórie, spoločenského vystupovania atď. a špeciálne, aby získal aj vybranú odbornosť (právo, ekonómiu, IT ...), ale aby získal aj multidisciplinárne základy, aby vedel riadiť projektovo, tímovo myslieť a pod. Výsledným „ produktom“ takejto výchovy a vzdelávania by mal byť jedinec, ktorý je pripravený na zodpovednú úlohu, akou účasť na riadení krajiny určite je. Nechcem, aby to vyznelo ako návod na vytváranie spoločenských elít, a najradšej by som bol, keby sme takýto prístup mohli dopriať všetkým školákom (aspoň minimálne tú dôslednú výchovu k hodnotám), ale uvedomujúc si realitu, aspoň tým, ktorí raz možno budú rozhodovať o našej budúcnosti, by sa mal venovať špeciálny prístup.
No a tretie „riešenie“ je zveriť podporné rozhodovacie procesy počítačom. Nie, nebojte sa, nejde o začiatok Matrixu. Keď však vznikne polemika, či je efektívnejšie daný podnik sprivatizovať a dostávať dividendy alebo ho nechať vo vlastníctve štátu, aké škody vzniknú, keď sa do povodňovej ochrany investuje iba daný objem prostriedkov, ako nastaviť parametre vyváženého štátneho rozpočtu atď., tak sa vstupné parametre zadajú do simulačného programu, ktorý vygeneruje rôzne scenáre možných riešení s príslušným riskovým manažmentom. A keďže počítač nie je ovplyvnený nijakou lobby a ani nie je viazaný rozhodnutím koaličnej rady, len jednoducho „vypľuje“, ktoré riešenie a s akou pravdepodobnosťou je najefektívnejšie. Veď čo robia všetky „ľudské“ odborné poradné tímy a privatizačné poradenské spoločnosti? Takisto sa na základe vstupných údajov snažia nájsť najlepšie možné riešenie. Simulačný algoritmus urobí presne to isté, lenže rýchlejšie, objektívnejšie, efektívnejšie a bez vedľajších záujmov... Keď si to porovnáme so súčasným parlamentom, v ktorom zákony zo všetkých oblastí schvaľuje skupina najčastejšie právnikov a ekonómov bez hlbšej znalosti danej problematiky, ale zato so silným politickým motívom, vlastne je zázrak, že to v riadení spoločnosti aspoň ako-tak funguje...
Toľko moje utopistické riešenia, ak máte lepšie, navrhnite.
Ozaj, len tak pre zaujímavosť: dajte si do vyhľadávača Google kľúčové slovo „populista“ a pozrite sa, kam vás zavedie link na prvej pozícii...
PC REVUE 5/2006 OpenPark
Autor:Martin Drobný
Tak a opäť sa v júni budeme hrať na demokraciu. Po štyroch rokoch pasívnej účasti si môžeme vybrať politickú stranu, ktorá je nám najbližšie, ktorá najviac reprezentuje naše názory na vládnutie. Čo však v prípade, že ani jedna nie je taká, ktorá by nám vyhovovala, ktorej predstaviteľom by sme naozaj mohli veriť, že to „myslia s nami úprimne“? Ja osobne nemám ani jednu takú a predpokladám, že v podobnej situácii je asi väčšina národa. A takisto predpokladám, že značná časť národa, ak vôbec pôjde voliť, bude voliť podľa kľúča výberu menšieho zla stranu, o ktorej sa predpokladá, že napácha najmenšie škody. Ďalšia časť si zase povie, že aj tak nemôže nič zmeniť, ovplyvniť, a tak nepôjde voliť vôbec. A iná časť národa podľa mňa asi podľahne populistickým vyhláseniam niektorej zo strán o tom, ako oni a jedine oni vedia správne riadiť krajinu, majú patent na všetko a všetko, čo robia ostatné konkurenčné strany, je nanič atď. A stanú sa presvedčenými voličmi a pôjdu voliť. Ľudia si pritom neuvedomujú, že len podľahli osvedčenej a dobre premyslenej komunikačnej stratégii a podobne ako v prípade opakovanej reklamy si pôjdu kúpiť niečo, čo v skutočnosti vôbec nepotrebujú. V prípade politiky budú voliť takých, ktorí najviac kritizujú, ale neponúkajú lepšie riešenie.
Udivuje ma, ako rýchle strácame pamäť a nepoučili sme sa z toho, ako sa politici správajú pred voľbami a ako po tom, čo sa dostanú do vlády, keď nás už nepotrebujú. Ja v princípe nedôverujem žiadnemu politikovi a myslím si, že súčasný systém parlamentnej demokracie je absolútne neefektívny a zaostalý. A myslím si, že zámerne nevyužíva súčasné možnosti, napr. IT, ktoré by umožnili efektívnejšie a transparentnejšie riadenie krajiny. Veď štát je len vlastne jeden veľký podnik a predstavte si, keby top manažment takéhoto podniku skladal účty svojim akcionárom len raz za 4 roky. Dnes, keď okrem kvartálneho plánovania musia podniky reportovať mesačné, týždenné a niekde aj denné obchodné výsledky...?
No aby som len nekritizoval, pokúsim sa aj načrtnúť možné východiská, niektoré reálnejšie, iné skôr z oblasti sci-fi.
Jedným z tých známych riešení, ktoré som pravidelne dlhé roky „riešil“ v editoriáloch PCR, je on-line demokracia. Tá by umožnila, aby sa rozhodovacie procesy stali transparentnými a aby sa na nich podieľala aj odborná verejnosť, a nie len politické kádre. Riadenie takej spoločnosti, ktorá by využívala prvky on-line demokracie, by bolo rýchlejšie, efektívnejšie a spravodlivejšie.
Najslabším článkom v celom systéme je, samozrejme, človek. A v prípade našej mladej demokracie to platí obzvlášť. Keď sa človek pozerá stále na tie isté tváre a počúva ich politické PR, sleduje ich nenásytnú túžbu po moci, nekompetentné vyhlásenia, reakcie urazenej márnomyseľnosti, uvedomuje si, že s takýmto obsadením sa zásadnej zmeny štýlu politiky tak skoro nedočkáme. Ale to neplatí len o Slovensku, stačí sa poobzerať po susedných krajinách v rámci EÚ či zamieriť za oceán... Druhým riešením je preto podľa mňa cielená výchova adeptov na politickú kariéru. A treba s tým začať už od detstva, od výchovy v rodine, ktorá vedie (resp. by mala viesť...) dieťa k rozpoznávaniu správnych životných hodnôt (pravda, česť, spravodlivosť, pokora, úcta atď.). Samozrejme, toto by nemalo platiť len pre budúcich nádejných politikov a znamenalo by to, že aj rodičia budú schopní poskytnúť deťom takúto výchovu... Ale držme sa zatiaľ iba našej teoretickej úvahy. Okrem toho by mal takýto adept dostať klasické aj špeciálne vzdelanie. Klasické na úrovni etiky, rétoriky, histórie, spoločenského vystupovania atď. a špeciálne, aby získal aj vybranú odbornosť (právo, ekonómiu, IT ...), ale aby získal aj multidisciplinárne základy, aby vedel riadiť projektovo, tímovo myslieť a pod. Výsledným „ produktom“ takejto výchovy a vzdelávania by mal byť jedinec, ktorý je pripravený na zodpovednú úlohu, akou účasť na riadení krajiny určite je. Nechcem, aby to vyznelo ako návod na vytváranie spoločenských elít, a najradšej by som bol, keby sme takýto prístup mohli dopriať všetkým školákom (aspoň minimálne tú dôslednú výchovu k hodnotám), ale uvedomujúc si realitu, aspoň tým, ktorí raz možno budú rozhodovať o našej budúcnosti, by sa mal venovať špeciálny prístup.
No a tretie „riešenie“ je zveriť podporné rozhodovacie procesy počítačom. Nie, nebojte sa, nejde o začiatok Matrixu. Keď však vznikne polemika, či je efektívnejšie daný podnik sprivatizovať a dostávať dividendy alebo ho nechať vo vlastníctve štátu, aké škody vzniknú, keď sa do povodňovej ochrany investuje iba daný objem prostriedkov, ako nastaviť parametre vyváženého štátneho rozpočtu atď., tak sa vstupné parametre zadajú do simulačného programu, ktorý vygeneruje rôzne scenáre možných riešení s príslušným riskovým manažmentom. A keďže počítač nie je ovplyvnený nijakou lobby a ani nie je viazaný rozhodnutím koaličnej rady, len jednoducho „vypľuje“, ktoré riešenie a s akou pravdepodobnosťou je najefektívnejšie. Veď čo robia všetky „ľudské“ odborné poradné tímy a privatizačné poradenské spoločnosti? Takisto sa na základe vstupných údajov snažia nájsť najlepšie možné riešenie. Simulačný algoritmus urobí presne to isté, lenže rýchlejšie, objektívnejšie, efektívnejšie a bez vedľajších záujmov... Keď si to porovnáme so súčasným parlamentom, v ktorom zákony zo všetkých oblastí schvaľuje skupina najčastejšie právnikov a ekonómov bez hlbšej znalosti danej problematiky, ale zato so silným politickým motívom, vlastne je zázrak, že to v riadení spoločnosti aspoň ako-tak funguje...
Toľko moje utopistické riešenia, ak máte lepšie, navrhnite.
Ozaj, len tak pre zaujímavosť: dajte si do vyhľadávača Google kľúčové slovo „populista“ a pozrite sa, kam vás zavedie link na prvej pozícii...
PC REVUE 5/2006 OpenPark
Autor:Martin Drobný
sobota 1. apríla 2006
QUARK
Vážení priatelia,
ponúkam podnikateľský zámer – platené meranie rýchlosti. Využívanie policajtov
na meranie rýchlosti vozidiel viaže na seba operatívne zložky. Tie vykonávajú
objaviteľskú činnosť –hľadajú úseky, kde možno rýchlejšie jazdiť, skrýše na
stacionárne radary, ale je ich na to škoda. Sú dva varianty riešenia problému –
keďže štát má pokuty namontované v rozpočte, tuším 600 miliónov korún, treba
podeliť túto sumu vhodným kľúčom a zriadiť, nazvime to pokutovú daň. Nie je to
nič absurdné – nejeden tatko vytrepe neposedného syna a na záver priloží ešte
jednu na zadok – však ty už niečo vyvedieš. Druhá možnosť – zriadiť firmu, ktorá
bude merať rýchlosť 24, keď bude treba aj viac hodín denne. Zrátajú sa náklady a
primeraný zisk zostane štátu.
Tí, čo prežili rok 1968 si spomínajú na žart, že jednotka dočasnosti je jeden furt.
Takouto verziou je tzv. primeraný zisk.
Náš všemocný ceny regulujúci úrad hovorí, že pri regulovaných cenách zohľadňujú
nevyhnutné náklady a primeraný zisk. Keď sa však pozriete na ekonomické výsledky
regulovaných firiem zistíte, že majú neprimerané zisky. Ako sa transponuje
primeraný zisk na neprimerané zisky v procese výroby? Ktože ho vie?
Aj ďalší postreh je z dopravy – v Bratislave účtujú za odtiahnutie zle zaparkovaného auta
3000 korún. Vraj je to veľa, preto sa snažia znížiť sadzbu, na 2800 Sk, čo je už
vraj na hranici rentability. Rátajme. Ak by išlo o vzdialenosť – napríklad 10
km. Nákladné taxíky jazdia za 30 Sk/km, takže 300 Sk. Viem, že odťahovačka je
drahšia, ale aj tak, desaťnásobok? To by mali k odtiahnutiu podávať aj kaviár so
šampanským a živou hudbou.
Poznáte to – vandali ukradli bronzovú sochu, medené trolejové vodiče, ktoré,
nepochybne skončili v zberných surovinách. Nejde mi do hlavy, či naozaj
neexistuje mechanizmus, ako urobiť poriadok. Čo keby naše
pomazané hlavy schválili zákon, že v zberniach bude treba predkladať občiansky
preukaz a ak by vykúpili zjavne nelegálne získaný materiál, mohli by byť trestne
zodpovední?
Nechcem vyzerať ako ignorant, no lesy veterných elektrární vo mne
vzbudzujú otázku, ako posudzujú ich efektívnosť. Alternatívne zdroje ako tvrdia
energetici sú iba doplnkové a v celkovej bilancii s nimi nemožno rátať, pre
náhodilosť a nepravidelnosť produkcie. Zelení, naopak hudú: To je ono! Kto vie,
ako by vyzerala bilancia, keby sa zrátala energia potrebná na výrobu veterných
elektrární – ich celoživotný výkon. Neviem, či vidím duchov, ale mám pocit, že
ani tak veľmi nejde o elektrinu.
Je apríl, tak o vážnych témach s trochu úsmevnejším tónom.
Váš
Eduard Drobný
QUARK 4/2006 Editorial
Autor: Eduard Drobný
ponúkam podnikateľský zámer – platené meranie rýchlosti. Využívanie policajtov
na meranie rýchlosti vozidiel viaže na seba operatívne zložky. Tie vykonávajú
objaviteľskú činnosť –hľadajú úseky, kde možno rýchlejšie jazdiť, skrýše na
stacionárne radary, ale je ich na to škoda. Sú dva varianty riešenia problému –
keďže štát má pokuty namontované v rozpočte, tuším 600 miliónov korún, treba
podeliť túto sumu vhodným kľúčom a zriadiť, nazvime to pokutovú daň. Nie je to
nič absurdné – nejeden tatko vytrepe neposedného syna a na záver priloží ešte
jednu na zadok – však ty už niečo vyvedieš. Druhá možnosť – zriadiť firmu, ktorá
bude merať rýchlosť 24, keď bude treba aj viac hodín denne. Zrátajú sa náklady a
primeraný zisk zostane štátu.
Tí, čo prežili rok 1968 si spomínajú na žart, že jednotka dočasnosti je jeden furt.
Takouto verziou je tzv. primeraný zisk.
Náš všemocný ceny regulujúci úrad hovorí, že pri regulovaných cenách zohľadňujú
nevyhnutné náklady a primeraný zisk. Keď sa však pozriete na ekonomické výsledky
regulovaných firiem zistíte, že majú neprimerané zisky. Ako sa transponuje
primeraný zisk na neprimerané zisky v procese výroby? Ktože ho vie?
Aj ďalší postreh je z dopravy – v Bratislave účtujú za odtiahnutie zle zaparkovaného auta
3000 korún. Vraj je to veľa, preto sa snažia znížiť sadzbu, na 2800 Sk, čo je už
vraj na hranici rentability. Rátajme. Ak by išlo o vzdialenosť – napríklad 10
km. Nákladné taxíky jazdia za 30 Sk/km, takže 300 Sk. Viem, že odťahovačka je
drahšia, ale aj tak, desaťnásobok? To by mali k odtiahnutiu podávať aj kaviár so
šampanským a živou hudbou.
Poznáte to – vandali ukradli bronzovú sochu, medené trolejové vodiče, ktoré,
nepochybne skončili v zberných surovinách. Nejde mi do hlavy, či naozaj
neexistuje mechanizmus, ako urobiť poriadok. Čo keby naše
pomazané hlavy schválili zákon, že v zberniach bude treba predkladať občiansky
preukaz a ak by vykúpili zjavne nelegálne získaný materiál, mohli by byť trestne
zodpovední?
Nechcem vyzerať ako ignorant, no lesy veterných elektrární vo mne
vzbudzujú otázku, ako posudzujú ich efektívnosť. Alternatívne zdroje ako tvrdia
energetici sú iba doplnkové a v celkovej bilancii s nimi nemožno rátať, pre
náhodilosť a nepravidelnosť produkcie. Zelení, naopak hudú: To je ono! Kto vie,
ako by vyzerala bilancia, keby sa zrátala energia potrebná na výrobu veterných
elektrární – ich celoživotný výkon. Neviem, či vidím duchov, ale mám pocit, že
ani tak veľmi nejde o elektrinu.
Je apríl, tak o vážnych témach s trochu úsmevnejším tónom.
Váš
Eduard Drobný
QUARK 4/2006 Editorial
Autor: Eduard Drobný
Internet 4U
Tak, a je tu apríl. Po dlhej a tuhej zime by sa dalo povedať – konečne. Priznávam, tento úvodník bude oddychový, tak trochu v duchu nedávneho prvého apríla. Ako sa presvedčíte na ďalších stránkach v tomto vydaní, minulý mesiac sme sa zúčastnili na viacerých konferenciách a výstavách. Jedným z týchto podujatí bola aj tradičná výstava CeBIT. Hoci budúcnosť počítačových výstav na Slovensku je, jemne povedané, otázna, nemeckému CeBITu sa napočudovanie darí. A tak sme sa rozhodli absolvovať cestu na sever Nemecka.
Pravdupovediac, je celkom milé spoznať ľudí, s ktorými celý rok komunikujete cez internet, aj osobne. Možno potom zistíte, že tá slečna, ktorá má takú krásnu fotografiu na ICQ, je predsa len „štipku prezretejšia“, vysmiaty mladý muž na Skype je v skutočnosti zachmúrený biznismen, ktorý necúvne zo svojej pozície ani o milimeter. Overili sme si takisto, že za logami firiem, ktoré poznáme len zo škatúľ prichádzajúcich od slovenských distribútorov, sú fakt skutoční ľudia, často s vehementným zapálením pre svoju značku.
To, čo ma však skutočne dostalo, bolo pripojenie na internet. Celý CeBIT sa v podstate niesol v duchu internetu ako univerzálneho komunikačného média, ktoré je všeobecne dostupné. Jedna vec je však ponuka vystavovateľov a druhá reálna dostupnosť toho, čo prezentujú.
Keďže som mal so sebou notebook s pripojením na WiFi, pomyslel som si – no veď nič ľahšie. Na okraji najväčšej výstavnej haly som s víťazoslávnym úsmevom na tvári vytiahol svojho neodmysliteľného spoločníka a umožnil komunikáciu cez bezdrôtovú sieť. Notebook vyhlásil, že má k dispozícii spolu 14 bezdrôtových sietí s rôznymi pomenovaniami. V nádeji som sa začal pripájať na siete v abecednom poradí, už pri šiestej som si však bol istý, že také ľahké to zase nebude. Všetky siete totiž patrili konkrétnym vystavovateľom a boli chránené heslom. V dosahu som teda nemal žiadnu voľnú sieť, patriacu napr. organizátorovi výstavy, ktorá by skutočne umožnila komunikovať bez hesla.
Ako správny „internetoholik“ som sa však nevzdával nádeje na prečítanie si dávky očakávaných mailov, veď existuje tlačové stredisko a ja ako akreditovaný novinár sem mám vstup. To všetko bola pravda, v tlačovom stredisku bol skutočne internet – jednak po kábli, jednak bezdrôtový. Bohužiaľ, k tomuto riešeniu dospelo viacero novinárov a žiadne voľné miesto pri kábli som jednoducho nenašiel. Pripojenie na bezdrôtovú sieť fungovalo, ale intenzita signálu v tlačovom stredisku bola veľmi slabá. Vznikla tak zaujímavá situácia – po tlačovom stredisku sa pohybovali novinári, ktorí sa na prvý pohľad bezcieľne prechádzali s otvoreným notebookom. Jedným očkom v nádeji sledovali náhodne uvoľnené miesto pri kábli a druhým zase intenzitu bezdrôtového signálu. Ja som nakoniec skončil blízko pánskej toalety, kde bolo k dispozícii prakticky všetko, po čom som volal ja i môj notebook – aby som teda radšej presne vysvetlil: elektrická zásuvka (na holiaci strojček), WiFi signál a voľné miesto. Po polhodine som síce už potreboval aj nejakú stoličku, písanie jednou rukou a držanie notebooku druhou rukou nie je najpohodlnejšie, ale nie sme predsa fajnoví. Ako som tam naoko len tak postával, zdalo sa mi, že niektorí návštevníci majú nutkanie obdarovať ma nejakou mincou. Zrejme ako odmenu za pomerne čisté prostredie. A potom vraj zarábať eurá je také ťažké. Veď stačí byť len v správnom čase na správnom mieste. Nič zložité... :)
Kolega, ktorý bol na kongrese 3GSM, mi opisoval podobné skúsenosti. Kongresová bezdrôtová sieť prakticky nefungovala, jedno z mála pripojení bola SIM karta od slovenského operátora s povoleným GPRS. Tak potom verte sľubom o univerzálnom pripojení pre každého a všade... :)
Príjemné čítanie aprílového čísla praje
Ondrej Macko
PC REVUE 4/2006 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Tak, a je tu apríl. Po dlhej a tuhej zime by sa dalo povedať – konečne. Priznávam, tento úvodník bude oddychový, tak trochu v duchu nedávneho prvého apríla. Ako sa presvedčíte na ďalších stránkach v tomto vydaní, minulý mesiac sme sa zúčastnili na viacerých konferenciách a výstavách. Jedným z týchto podujatí bola aj tradičná výstava CeBIT. Hoci budúcnosť počítačových výstav na Slovensku je, jemne povedané, otázna, nemeckému CeBITu sa napočudovanie darí. A tak sme sa rozhodli absolvovať cestu na sever Nemecka.
Pravdupovediac, je celkom milé spoznať ľudí, s ktorými celý rok komunikujete cez internet, aj osobne. Možno potom zistíte, že tá slečna, ktorá má takú krásnu fotografiu na ICQ, je predsa len „štipku prezretejšia“, vysmiaty mladý muž na Skype je v skutočnosti zachmúrený biznismen, ktorý necúvne zo svojej pozície ani o milimeter. Overili sme si takisto, že za logami firiem, ktoré poznáme len zo škatúľ prichádzajúcich od slovenských distribútorov, sú fakt skutoční ľudia, často s vehementným zapálením pre svoju značku.
To, čo ma však skutočne dostalo, bolo pripojenie na internet. Celý CeBIT sa v podstate niesol v duchu internetu ako univerzálneho komunikačného média, ktoré je všeobecne dostupné. Jedna vec je však ponuka vystavovateľov a druhá reálna dostupnosť toho, čo prezentujú.
Keďže som mal so sebou notebook s pripojením na WiFi, pomyslel som si – no veď nič ľahšie. Na okraji najväčšej výstavnej haly som s víťazoslávnym úsmevom na tvári vytiahol svojho neodmysliteľného spoločníka a umožnil komunikáciu cez bezdrôtovú sieť. Notebook vyhlásil, že má k dispozícii spolu 14 bezdrôtových sietí s rôznymi pomenovaniami. V nádeji som sa začal pripájať na siete v abecednom poradí, už pri šiestej som si však bol istý, že také ľahké to zase nebude. Všetky siete totiž patrili konkrétnym vystavovateľom a boli chránené heslom. V dosahu som teda nemal žiadnu voľnú sieť, patriacu napr. organizátorovi výstavy, ktorá by skutočne umožnila komunikovať bez hesla.
Ako správny „internetoholik“ som sa však nevzdával nádeje na prečítanie si dávky očakávaných mailov, veď existuje tlačové stredisko a ja ako akreditovaný novinár sem mám vstup. To všetko bola pravda, v tlačovom stredisku bol skutočne internet – jednak po kábli, jednak bezdrôtový. Bohužiaľ, k tomuto riešeniu dospelo viacero novinárov a žiadne voľné miesto pri kábli som jednoducho nenašiel. Pripojenie na bezdrôtovú sieť fungovalo, ale intenzita signálu v tlačovom stredisku bola veľmi slabá. Vznikla tak zaujímavá situácia – po tlačovom stredisku sa pohybovali novinári, ktorí sa na prvý pohľad bezcieľne prechádzali s otvoreným notebookom. Jedným očkom v nádeji sledovali náhodne uvoľnené miesto pri kábli a druhým zase intenzitu bezdrôtového signálu. Ja som nakoniec skončil blízko pánskej toalety, kde bolo k dispozícii prakticky všetko, po čom som volal ja i môj notebook – aby som teda radšej presne vysvetlil: elektrická zásuvka (na holiaci strojček), WiFi signál a voľné miesto. Po polhodine som síce už potreboval aj nejakú stoličku, písanie jednou rukou a držanie notebooku druhou rukou nie je najpohodlnejšie, ale nie sme predsa fajnoví. Ako som tam naoko len tak postával, zdalo sa mi, že niektorí návštevníci majú nutkanie obdarovať ma nejakou mincou. Zrejme ako odmenu za pomerne čisté prostredie. A potom vraj zarábať eurá je také ťažké. Veď stačí byť len v správnom čase na správnom mieste. Nič zložité... :)
Kolega, ktorý bol na kongrese 3GSM, mi opisoval podobné skúsenosti. Kongresová bezdrôtová sieť prakticky nefungovala, jedno z mála pripojení bola SIM karta od slovenského operátora s povoleným GPRS. Tak potom verte sľubom o univerzálnom pripojení pre každého a všade... :)
Príjemné čítanie aprílového čísla praje
Ondrej Macko
PC REVUE 4/2006 Editorial
Autor: Ondrej Macko
PC REVUE - OpenPark
Tak a začíname! Od začiatku vychádzania PC REVUE bývavali naše editoriály vždy tak trochu iné ako v ostatných magazínoch, pretože sme sa snažili do nášho IT sveta dostať aj jemne filozofický rozmer (veď nie len IT je človek živý... ). To malo okrem iného za následok, že tie naše úvodníky boli aj trochu dlhšie, ako býva zvykom. Z tohto, ale aj iných dôvodov sme sa po 14 rokoch rozhodli pre zmenu, a ako sme avizovali už od predošlého čísla sú príhovory „štandardizované“ a priestor na dlhšie „nadlinkové“ úvahy presúvame do tejto novej rubriky. Okrem toho budú príspevky z nej uverejňované medzi voľnými článkami na webe itnews.sk, aby ste mohli v rámci diskusie vyjadriť váš názor na danú tému a posunúť celú tému ďalej. Takže začíname!
Hyde Open Park: Koniec civilizácie?
Niekedy si myslím, že slabšie povahy by asi nemali sledovať denné správy, pokiaľ nechcú prepadnúť hlbokej depresii a panike. Teroristické útoky, náboženské konflikty, prírodné katastrofy, hrozby globálnych pandémií atď. určite nevyvolávajú pocit svetlej budúcnosti. Silnejšie povahy si možno až tak nepripúšťajú dennú dávku „dobrých správ“, s nadhľadom sledujú vývoj našej civilizácie a v širšom kontexte si uvedomujú jednotlivé udalosti a procesy. No aj tak sa asi neubránia pochybnostiam, či to „ustojíme“. Vyčerpanie zásob fosílnych palív je vraj na dohľad ešte tej našej generácie. Ľudské zásahy do prírody spôsobujú klimatické zmeny, ktorých extrémne prejavy sledujeme už teraz. Obrovské rozdiely v hodnotovom rebríčku medzi západnou civilizáciou a napríklad islamským radikalizmom a následné možné konflikty (boj o ropu, neúspešné pokusy o implantovanie demokratických systémov v arabských krajinách), globalizácia, dlho odkladaný prepad amerického dolára nekrytého zlatom, to sú všetko nástražné míny, s ktorými si nepomôže ani naša slávna slovenská odmínovačka Božena.
Nie, nechcem sa hrať na apokalyptického proroka, iba potichu, resp. aj nahlas dúfam, že naši vedci vždy a včas nájdu vakcínu na akúkoľvek vírusovú hrozbu. Že sa včas nájdu bezpečné, ekologické a cenovo dostupné alternatívy za všetky vyčerpateľné prírodné zdroje energie. Že politici zabránia hroziacemu stretu ťažko zlučiteľných kultúr, náboženstiev a politických systémov.
Nechcem vás strašiť, naopak, nepodliehajme depresiám z negatívnych správ. Na druhej strane sa však netvárme, že sa nič nedeje, v nádeji, že žijeme v civilizovanej spoločnosti a tá sa o nás postará. Každý z nás sa musí individuálne s touto skutočnosťou vyrovnať a v rámci svojich možností na ňu zareagovať. Základným krokom je uvedomovanie si toho, čo sa deje, a triezve hodnotenie a zváženie, na čo sa dá a na čo sa nedá pripraviť.
Deliaca čiara medzi zdanlivo civilizovanou spoločnosťou a chaotickou érou barbarstva nie je totiž až taká široká, ako sa nádejame. Všimnime si, aká nesmierne citlivá je civilizovaná ľudská spoločnosť na akékoľvek jemné zásahy do jej iba zdanlivo stabilného mikrosveta. Nevhodná karikatúra proroka Mohameda, výdatnejšia snehová nádielka či útok na rafinériu niekde na opačnom konci sveta spôsobujú, že do ulíc vychádzajú rozzúrené masy urazených moslimov, že kolabuje doprava a padajú preťažené strechy, že zvýšené ceny benzínu a nafty dramaticky rozkývajú rozpočty všetkých organizácií aj domácností. A keď príde „štipku“ silnejší zásah, ako keď napríklad hurikán Katrina vtrhol do New Orleans, zrazu končí civilizácia a zbraňou treba brániť vlastný dom pred vykrádačmi. A policajti zo susedných okresov streľbou zaháňali nechcených utečencov z postihnutej oblasti.
Keď v kritickej situácii pôjde o základné životné potreby (chlieb, vodu, energie, bezpečnosť), vtedy sa nám ukáže holá a, obávam sa, krutá pravda o našej tzv. civilizácii. Keď v kritickej situácii prestanú fungovať základné systémy našej spoločnosti (polícia, zdravotníctvo, armáda, správna moc, súdy atď.), vtedy bude mať pravdu a moc ten, kto bude mať v ruke silnejšiu zbraň. Nechcem vám strhávať matrixovské ružové okuliare, ale pravda je, že od vzniku života na tejto planéte vždy išlo, ide a pôjde o prežitie. A v našom prípade o ďalšiu existenciu ľudského druhu. A ako je všeobecne známe aj z prírody, najvyššie šance na prežitie z dlhodobého hľadiska nemajú tí najsilnejší, najrýchlejší, najagresívnejší, ale tí, čo sa vedia najlepšie prispôsobiť meniacim sa podmienkam (podobne ako v biznise...).
Vďaka neutíchajúcej túžbe človeka po poznaní, hľadaní odpovedí na základné otázky života, vďaka úžasnému pokroku vo vede a technike, vďaka snahe o budovanie čo najspravodlivejšieho spoločenského systému máme, dúfam, celkom dobré šance na to, aby sme tento existenčný boj ustáli. Základnou podmienkou však je, aby sme používali sivú mozgovú hmotu na to, na čo nám bola daná, a udržali si túžbu po vyšších morálnych a etických hodnotách. A keď to nezvládneme, tak treba utekať nabrať do hypermarketu poriadne zásoby jedla, kúpiť dobrú pušku a vrátiť sa tam, odkiaľ sme prišli. Do jaskýň...
PC REVUE 4/2006 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Hyde Open Park: Koniec civilizácie?
Niekedy si myslím, že slabšie povahy by asi nemali sledovať denné správy, pokiaľ nechcú prepadnúť hlbokej depresii a panike. Teroristické útoky, náboženské konflikty, prírodné katastrofy, hrozby globálnych pandémií atď. určite nevyvolávajú pocit svetlej budúcnosti. Silnejšie povahy si možno až tak nepripúšťajú dennú dávku „dobrých správ“, s nadhľadom sledujú vývoj našej civilizácie a v širšom kontexte si uvedomujú jednotlivé udalosti a procesy. No aj tak sa asi neubránia pochybnostiam, či to „ustojíme“. Vyčerpanie zásob fosílnych palív je vraj na dohľad ešte tej našej generácie. Ľudské zásahy do prírody spôsobujú klimatické zmeny, ktorých extrémne prejavy sledujeme už teraz. Obrovské rozdiely v hodnotovom rebríčku medzi západnou civilizáciou a napríklad islamským radikalizmom a následné možné konflikty (boj o ropu, neúspešné pokusy o implantovanie demokratických systémov v arabských krajinách), globalizácia, dlho odkladaný prepad amerického dolára nekrytého zlatom, to sú všetko nástražné míny, s ktorými si nepomôže ani naša slávna slovenská odmínovačka Božena.
Nie, nechcem sa hrať na apokalyptického proroka, iba potichu, resp. aj nahlas dúfam, že naši vedci vždy a včas nájdu vakcínu na akúkoľvek vírusovú hrozbu. Že sa včas nájdu bezpečné, ekologické a cenovo dostupné alternatívy za všetky vyčerpateľné prírodné zdroje energie. Že politici zabránia hroziacemu stretu ťažko zlučiteľných kultúr, náboženstiev a politických systémov.
Nechcem vás strašiť, naopak, nepodliehajme depresiám z negatívnych správ. Na druhej strane sa však netvárme, že sa nič nedeje, v nádeji, že žijeme v civilizovanej spoločnosti a tá sa o nás postará. Každý z nás sa musí individuálne s touto skutočnosťou vyrovnať a v rámci svojich možností na ňu zareagovať. Základným krokom je uvedomovanie si toho, čo sa deje, a triezve hodnotenie a zváženie, na čo sa dá a na čo sa nedá pripraviť.
Deliaca čiara medzi zdanlivo civilizovanou spoločnosťou a chaotickou érou barbarstva nie je totiž až taká široká, ako sa nádejame. Všimnime si, aká nesmierne citlivá je civilizovaná ľudská spoločnosť na akékoľvek jemné zásahy do jej iba zdanlivo stabilného mikrosveta. Nevhodná karikatúra proroka Mohameda, výdatnejšia snehová nádielka či útok na rafinériu niekde na opačnom konci sveta spôsobujú, že do ulíc vychádzajú rozzúrené masy urazených moslimov, že kolabuje doprava a padajú preťažené strechy, že zvýšené ceny benzínu a nafty dramaticky rozkývajú rozpočty všetkých organizácií aj domácností. A keď príde „štipku“ silnejší zásah, ako keď napríklad hurikán Katrina vtrhol do New Orleans, zrazu končí civilizácia a zbraňou treba brániť vlastný dom pred vykrádačmi. A policajti zo susedných okresov streľbou zaháňali nechcených utečencov z postihnutej oblasti.
Keď v kritickej situácii pôjde o základné životné potreby (chlieb, vodu, energie, bezpečnosť), vtedy sa nám ukáže holá a, obávam sa, krutá pravda o našej tzv. civilizácii. Keď v kritickej situácii prestanú fungovať základné systémy našej spoločnosti (polícia, zdravotníctvo, armáda, správna moc, súdy atď.), vtedy bude mať pravdu a moc ten, kto bude mať v ruke silnejšiu zbraň. Nechcem vám strhávať matrixovské ružové okuliare, ale pravda je, že od vzniku života na tejto planéte vždy išlo, ide a pôjde o prežitie. A v našom prípade o ďalšiu existenciu ľudského druhu. A ako je všeobecne známe aj z prírody, najvyššie šance na prežitie z dlhodobého hľadiska nemajú tí najsilnejší, najrýchlejší, najagresívnejší, ale tí, čo sa vedia najlepšie prispôsobiť meniacim sa podmienkam (podobne ako v biznise...).
Vďaka neutíchajúcej túžbe človeka po poznaní, hľadaní odpovedí na základné otázky života, vďaka úžasnému pokroku vo vede a technike, vďaka snahe o budovanie čo najspravodlivejšieho spoločenského systému máme, dúfam, celkom dobré šance na to, aby sme tento existenčný boj ustáli. Základnou podmienkou však je, aby sme používali sivú mozgovú hmotu na to, na čo nám bola daná, a udržali si túžbu po vyšších morálnych a etických hodnotách. A keď to nezvládneme, tak treba utekať nabrať do hypermarketu poriadne zásoby jedla, kúpiť dobrú pušku a vrátiť sa tam, odkiaľ sme prišli. Do jaskýň...
PC REVUE 4/2006 OpenPark
Autor: Martin Drobný
streda 1. marca 2006
QUARK
Vážení priatelia,
vo februári mrzlo, bolo sychravé počasie znepríjemňujúce život a ľudia nadávali.
Nebolo príjemné, ale v tomto čase zima má byť, všetko bolo v poriadku. Aspoň
niečo, hovorím si, lebo v záplave karnevalov, nezmyslov a zvráteností, čo nás
obklopujú, čoraz hlasnejšie zaznievajú hlasy o perspektívach ľudstva. Na prvý
pohľad to vyzerá, že ľudia so zmyslom pre drámu majú priveľa času. Ale všeličo z
ich obáv sa začína hrozivo napĺňať. Kto vie, prečo sa najmocnejší tohto sveta
boja odporcov globalizácie. Veď neprotestujú len asociáli, ale najmä ľudia,
ktorí vidia, že globalizácia má viac negatívnych stránok ako prínosov.
Globalizácia je technológia na transfer kapitálu z globálneho prostredia do rúk
svetovej „elity“. Ale nielen to. Svet bez hraníc zabezpečuje aj bezproblémový
prenos vírusov a baktérií, ale aj drog, zbraní, toho najhoršieho, čo mohol
človek vymyslieť. Spoločenský systém označovaný ako socializmus neprežil aj
preto, lebo neakceptoval fungovanie prírodných zákonov v spoločenských
procesoch. Trhová ekonomika riadená len trhom je však (aj keď v iných položkách)
na tom rovnako. Silnejú hlasy vedcov, ktorí na to upozorňujú a používajú fakty
zo sveta živočíšnej ríše. Žiadne zviera si nevybuduje väčšiu skrýšu ako
potrebuje. Žiadny živočích nevytvára väčšie zásoby, ako potrebuje na prežitie.
Známi zvierací predátori nezabíjajú, keď nie sú hladní...
Vraj, čo nie je
zakázané, je dovolené. Táto pravda k nám priletela zo slobodného sveta, keď sa u
nás menil spoločenský systém. Deformácia vulgarizovala tohto postulátu a
vytvorila z neho filozofiu, že (skoro) všetko je dovolené. Lenže, dovoleného je
dosť málo, lebo fungovanie spoločnosti nie je upravené len trestným či
občianskym zákonom, ale aj morálkou, etikou, zvyklosťami, tradíciou atď. Toto si
však neraz nemyslí ani štát, ktorý má regulovať to, čo nemožno nechať na
samoreguláciu. Štát sa musí starať o všetky ohrozené hodnoty – za všetky
spomeniem duševné zdravie. Musí vytvoriť mechanizmy, aby žiadna televízia tento
národný poklad nelikvidovala. Lebo, dovolené...
Život nikdy nebol jednoduchý,
ale človek doteraz nikdy nemal toľko možností robiť zle iným aj sebe. Keď si
však uvedomíme, že ľudstvo, to sme my, Ty, ja, Vy a každý môže vo svojej miere
rozhodnúť o procesoch, ktoré sa odohrávajú okolo, nie je všetko stratené.
Je
tu marec, ide jar, nová nádej. Naplňme ju činmi.
Váš
Eduard Drobný
QUARK 3/2006 Editorial
Autor: Eduard Drobný
vo februári mrzlo, bolo sychravé počasie znepríjemňujúce život a ľudia nadávali.
Nebolo príjemné, ale v tomto čase zima má byť, všetko bolo v poriadku. Aspoň
niečo, hovorím si, lebo v záplave karnevalov, nezmyslov a zvráteností, čo nás
obklopujú, čoraz hlasnejšie zaznievajú hlasy o perspektívach ľudstva. Na prvý
pohľad to vyzerá, že ľudia so zmyslom pre drámu majú priveľa času. Ale všeličo z
ich obáv sa začína hrozivo napĺňať. Kto vie, prečo sa najmocnejší tohto sveta
boja odporcov globalizácie. Veď neprotestujú len asociáli, ale najmä ľudia,
ktorí vidia, že globalizácia má viac negatívnych stránok ako prínosov.
Globalizácia je technológia na transfer kapitálu z globálneho prostredia do rúk
svetovej „elity“. Ale nielen to. Svet bez hraníc zabezpečuje aj bezproblémový
prenos vírusov a baktérií, ale aj drog, zbraní, toho najhoršieho, čo mohol
človek vymyslieť. Spoločenský systém označovaný ako socializmus neprežil aj
preto, lebo neakceptoval fungovanie prírodných zákonov v spoločenských
procesoch. Trhová ekonomika riadená len trhom je však (aj keď v iných položkách)
na tom rovnako. Silnejú hlasy vedcov, ktorí na to upozorňujú a používajú fakty
zo sveta živočíšnej ríše. Žiadne zviera si nevybuduje väčšiu skrýšu ako
potrebuje. Žiadny živočích nevytvára väčšie zásoby, ako potrebuje na prežitie.
Známi zvierací predátori nezabíjajú, keď nie sú hladní...
Vraj, čo nie je
zakázané, je dovolené. Táto pravda k nám priletela zo slobodného sveta, keď sa u
nás menil spoločenský systém. Deformácia vulgarizovala tohto postulátu a
vytvorila z neho filozofiu, že (skoro) všetko je dovolené. Lenže, dovoleného je
dosť málo, lebo fungovanie spoločnosti nie je upravené len trestným či
občianskym zákonom, ale aj morálkou, etikou, zvyklosťami, tradíciou atď. Toto si
však neraz nemyslí ani štát, ktorý má regulovať to, čo nemožno nechať na
samoreguláciu. Štát sa musí starať o všetky ohrozené hodnoty – za všetky
spomeniem duševné zdravie. Musí vytvoriť mechanizmy, aby žiadna televízia tento
národný poklad nelikvidovala. Lebo, dovolené...
Život nikdy nebol jednoduchý,
ale človek doteraz nikdy nemal toľko možností robiť zle iným aj sebe. Keď si
však uvedomíme, že ľudstvo, to sme my, Ty, ja, Vy a každý môže vo svojej miere
rozhodnúť o procesoch, ktoré sa odohrávajú okolo, nie je všetko stratené.
Je
tu marec, ide jar, nová nádej. Naplňme ju činmi.
Váš
Eduard Drobný
QUARK 3/2006 Editorial
Autor: Eduard Drobný
PC REVUE
Centrálna evidencia: áno či nie?
Nie je to tak dávno, čo som sa presťahoval. A potvrdilo sa rokmi overené pravidlo, že je lepšie dvakrát vyhorieť ako sa raz sťahovať. Máte totiž čas preberať sa vecami, ktoré ste už niekoľko rokov nepoužili, na vyhodenie je ich však trochu škoda. A tak náročne presťahujete veci, ktoré na svoje ďalšie použitie budú ešte čakať. Azda... Po presťahovaní som si naivne myslel, že teraz je už asi všetko za mnou. Hlboko som sa však mýlil, mal som pred sebou ešte tvrdý oriešok.
Zmena trvalého bydliska nie je vôbec jednoduchá záležitosť. Optimisticky naladený som navštívil portál www.obcan.sk. Po 10 minútach sa optimizmus začal vytrácať – o konkrétnom postupe v tomto prípade som sa nedozvedel nič. Mojím snom pritom bola možnosť zadania zmeny adresy na jednom mieste a následného update informácií v čo najširšej skupine inštitúcií. Minimálne teda tých riadených štátom. Nič také však neexistuje, v podstate vám ostáva klasika, osobná návšteva rôznych úradov. Začína sa to novým občianskym preukazom na polícii, ďalej pasom na oddelení cudzineckej polície, návštevami rôznych poisťovní, zmeny u distribútorov tlače a poštovej komunikácie všeobecne. Našťastie pošta sa dá presmerovať na zvolenú adresu. Opäť však len po osobnej návšteve (21 Sk/mesiac).
Povedal som si: ak neexistuje centrálna databáza osôb, ktorá by obsahovala všetky údaje, skúsim osloviť úrady mailom. Vyhľadal som si mailové adresy väčšiny inštitúcií, o ktorých som si myslel, že azda horia nedočkavosťou po mojej platnej adrese. Z deviatich takto oslovených organizácií som úspešne realizoval moju predstavu len v troch, išlo však o neštátne organizácie. Nakoniec skutočne neostalo nič iné ako fyzická návšteva na nedobytných miestach. Pustil som sa do pátrania po ich sídle, úradných hodinách a možnosti vychutnania si času stráveného v radoch...
Nakoniec sa mi dostalo svojrázneho vysvetlenia, prečo je to asi tak. Stalo sa to v jednej nemenovanej štátnej organizácii, keď som sa po polhodine čakania celý šťastný dostal dnu. Úradník ma rokmi nacvičeným tónom vyzval na predloženie občianskeho preukazu. Držiac ho v rukách, celkom vážnym hlasom sa ma opýtal: „Ako sa voláte?“ Vtedy som pochopil, že táto osobná návšteva je pravdepodobne súčasťou digitálneho overenia si totožnosti a súčasne jednoduchým testom inteligencie a gramotnosti.
Nuž, neviem, či sa moje volanie po centrálnej databáze údajov o osobe nakoniec stretne s pochopením. Ale na záver trochu vážne – tie dane sa mi nezdajú až také malé, že by to musel byť len sen.
Overil som si u kolegyne, ktorá sa nedávno vydávala, že niečo podobné je to aj pri zmene priezviska. Ešteže nie som žena...
Príjemné čítanie marcového čísla želá
Ondrej Macko
P.S.: Na náš prísľub o vyhradení priestoru na filozoficko-spoločensko-technologické komentáre sme nezabudli. Zavedieme ho od aprílového čísla a bude pravidelným príspevkom v každom vydaní nášho magazínu.
PC REVUE 3/2006 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Nie je to tak dávno, čo som sa presťahoval. A potvrdilo sa rokmi overené pravidlo, že je lepšie dvakrát vyhorieť ako sa raz sťahovať. Máte totiž čas preberať sa vecami, ktoré ste už niekoľko rokov nepoužili, na vyhodenie je ich však trochu škoda. A tak náročne presťahujete veci, ktoré na svoje ďalšie použitie budú ešte čakať. Azda... Po presťahovaní som si naivne myslel, že teraz je už asi všetko za mnou. Hlboko som sa však mýlil, mal som pred sebou ešte tvrdý oriešok.
Zmena trvalého bydliska nie je vôbec jednoduchá záležitosť. Optimisticky naladený som navštívil portál www.obcan.sk. Po 10 minútach sa optimizmus začal vytrácať – o konkrétnom postupe v tomto prípade som sa nedozvedel nič. Mojím snom pritom bola možnosť zadania zmeny adresy na jednom mieste a následného update informácií v čo najširšej skupine inštitúcií. Minimálne teda tých riadených štátom. Nič také však neexistuje, v podstate vám ostáva klasika, osobná návšteva rôznych úradov. Začína sa to novým občianskym preukazom na polícii, ďalej pasom na oddelení cudzineckej polície, návštevami rôznych poisťovní, zmeny u distribútorov tlače a poštovej komunikácie všeobecne. Našťastie pošta sa dá presmerovať na zvolenú adresu. Opäť však len po osobnej návšteve (21 Sk/mesiac).
Povedal som si: ak neexistuje centrálna databáza osôb, ktorá by obsahovala všetky údaje, skúsim osloviť úrady mailom. Vyhľadal som si mailové adresy väčšiny inštitúcií, o ktorých som si myslel, že azda horia nedočkavosťou po mojej platnej adrese. Z deviatich takto oslovených organizácií som úspešne realizoval moju predstavu len v troch, išlo však o neštátne organizácie. Nakoniec skutočne neostalo nič iné ako fyzická návšteva na nedobytných miestach. Pustil som sa do pátrania po ich sídle, úradných hodinách a možnosti vychutnania si času stráveného v radoch...
Nakoniec sa mi dostalo svojrázneho vysvetlenia, prečo je to asi tak. Stalo sa to v jednej nemenovanej štátnej organizácii, keď som sa po polhodine čakania celý šťastný dostal dnu. Úradník ma rokmi nacvičeným tónom vyzval na predloženie občianskeho preukazu. Držiac ho v rukách, celkom vážnym hlasom sa ma opýtal: „Ako sa voláte?“ Vtedy som pochopil, že táto osobná návšteva je pravdepodobne súčasťou digitálneho overenia si totožnosti a súčasne jednoduchým testom inteligencie a gramotnosti.
Nuž, neviem, či sa moje volanie po centrálnej databáze údajov o osobe nakoniec stretne s pochopením. Ale na záver trochu vážne – tie dane sa mi nezdajú až také malé, že by to musel byť len sen.
Overil som si u kolegyne, ktorá sa nedávno vydávala, že niečo podobné je to aj pri zmene priezviska. Ešteže nie som žena...
Príjemné čítanie marcového čísla želá
Ondrej Macko
P.S.: Na náš prísľub o vyhradení priestoru na filozoficko-spoločensko-technologické komentáre sme nezabudli. Zavedieme ho od aprílového čísla a bude pravidelným príspevkom v každom vydaní nášho magazínu.
PC REVUE 3/2006 Editorial
Autor: Ondrej Macko
streda 1. februára 2006
QUARK
Milí priatelia,
mám staručkú tetu, ktorá má problém so sluchom. Vo vyššom
veku aj jej klesala citlivosť na vyššie tóny, teta nepočuje zvoniť telefón a mám
problém dovolať sa jej. Hľadal som riešenie a zháňal informácie o tom, či je v
predaji telefónny prístroj, ktorý nielen zvoní, ale má aj svetelnú signalizáciu.
Dozvedel som sa, že niečo podobné existuje a že pre jednu miestnosť to vyjde asi
na osem tisíc korún plus montáž. A vraj príslušná okresná inštitúcia preplatí až
90 percent nákladov. Nie, že by si tetuška nezaslúžila tých zhruba 20 tisíciek,
navyše, keď by podstatnú časť niekto uhradil, ale nedalo mi to pokoj.
Napokon som navštívil predajňu Tesly Stropkov, a hľa, mali spínač, ktorý sa
jednoducho pripojí k telefónu, spína svetelný zdroj až 500 VA, nevyžaduje
odbornú montáž a stojí necelých 900 korún.
Potešil som sa a zauvažoval nad
touto priam klasickou ukážkou, že mnohé problémy možno riešiť vlastnými silami.
Viem, prostredie, v ktorom sa pohybujeme nie je priaznivé takýmto aktivitám.
Médiami, televíziou počnúc a bilbordami končiac nás presviedčajú o tom, čo kto
kdesi vymyslel, aj to, že bez toho vlastne nemôžeme žiť. Propagačno-reklamné
aktivity sú sprevádzané ohlupujúcimi textami, ktoré sa neštítia ani radiť vám,
aby ste sa neriadili rozumom, ale inštinktmi a ponúkne aj takú lahôdku, ako je
tekutý prášok a guľatá kocka. Aj viaceré oficiálne miesta podporujú trendy
zákernými tlakmi dať zarobiť (radšej poriadne) cudzím, ako vlastným (aj keby to
bolo výhodnejšie). S oficiálnymi miestami si nepomôžeme, koho sme zvolili, toho
máme, ale nie sme za celú situáciu vinní aj sami? Vlastnou nečinnosťou? Čakaním,
kým niekto príde a urobí za drahé peniaze to, čo by sme si urobili, často aj
ľavou rukou? Za rezignáciu a stratu viery vo vlastné schopnosti? Hospodárska
politika EÚ neraz pripomína hru s označenými kartami. Napriek tomu ostávať dosť
oblastí, kde by sme mali a mohli sami pohnúť rozumom a priložiť tú povestnú ruku
k dielu. Sme malá krajina, v ktorej však žijú vzdelaní, múdri, navyše pracovití
a skromní ľudia. Na stránkach nášho časopisu je o tom dosť dôkazov. Prebuďme sa
a dokážme, že dokážeme toho viac, ako to neraz vidno. Tvorivý génius nášho
národa aj v modernej dobe dokáže svoju životaschopnosť. My predsa vieme, že
nikto nám nič nedá zadarmo. Život je totiž taký. Lenže vieme robiť, a preto
nemusíme čakať na milodary, ktoré aj tak neprídu. Treba si nám vziať podiel ako
produkt svojho mozgu a pracovitých rúk. Jablká popadali na hlavu mnohým, ale až
Newton dokázal z tejto malej ovocnej havárie vytvoriť základy mechaniky platnej
dodnes. Uvedomme si to a čo dokážeme sami, nedajme robiť iným. Je to významné
pre nás, ale aj pre tých, čo prídu.
Váš
Eduard Drobný
P. S. Ak potrebujete podobné zariadenie, adresu vám poskytne redakcia.
QUARK 2/2006 Editorial
Autor: Eduard Drobný
mám staručkú tetu, ktorá má problém so sluchom. Vo vyššom
veku aj jej klesala citlivosť na vyššie tóny, teta nepočuje zvoniť telefón a mám
problém dovolať sa jej. Hľadal som riešenie a zháňal informácie o tom, či je v
predaji telefónny prístroj, ktorý nielen zvoní, ale má aj svetelnú signalizáciu.
Dozvedel som sa, že niečo podobné existuje a že pre jednu miestnosť to vyjde asi
na osem tisíc korún plus montáž. A vraj príslušná okresná inštitúcia preplatí až
90 percent nákladov. Nie, že by si tetuška nezaslúžila tých zhruba 20 tisíciek,
navyše, keď by podstatnú časť niekto uhradil, ale nedalo mi to pokoj.
Napokon som navštívil predajňu Tesly Stropkov, a hľa, mali spínač, ktorý sa
jednoducho pripojí k telefónu, spína svetelný zdroj až 500 VA, nevyžaduje
odbornú montáž a stojí necelých 900 korún.
Potešil som sa a zauvažoval nad
touto priam klasickou ukážkou, že mnohé problémy možno riešiť vlastnými silami.
Viem, prostredie, v ktorom sa pohybujeme nie je priaznivé takýmto aktivitám.
Médiami, televíziou počnúc a bilbordami končiac nás presviedčajú o tom, čo kto
kdesi vymyslel, aj to, že bez toho vlastne nemôžeme žiť. Propagačno-reklamné
aktivity sú sprevádzané ohlupujúcimi textami, ktoré sa neštítia ani radiť vám,
aby ste sa neriadili rozumom, ale inštinktmi a ponúkne aj takú lahôdku, ako je
tekutý prášok a guľatá kocka. Aj viaceré oficiálne miesta podporujú trendy
zákernými tlakmi dať zarobiť (radšej poriadne) cudzím, ako vlastným (aj keby to
bolo výhodnejšie). S oficiálnymi miestami si nepomôžeme, koho sme zvolili, toho
máme, ale nie sme za celú situáciu vinní aj sami? Vlastnou nečinnosťou? Čakaním,
kým niekto príde a urobí za drahé peniaze to, čo by sme si urobili, často aj
ľavou rukou? Za rezignáciu a stratu viery vo vlastné schopnosti? Hospodárska
politika EÚ neraz pripomína hru s označenými kartami. Napriek tomu ostávať dosť
oblastí, kde by sme mali a mohli sami pohnúť rozumom a priložiť tú povestnú ruku
k dielu. Sme malá krajina, v ktorej však žijú vzdelaní, múdri, navyše pracovití
a skromní ľudia. Na stránkach nášho časopisu je o tom dosť dôkazov. Prebuďme sa
a dokážme, že dokážeme toho viac, ako to neraz vidno. Tvorivý génius nášho
národa aj v modernej dobe dokáže svoju životaschopnosť. My predsa vieme, že
nikto nám nič nedá zadarmo. Život je totiž taký. Lenže vieme robiť, a preto
nemusíme čakať na milodary, ktoré aj tak neprídu. Treba si nám vziať podiel ako
produkt svojho mozgu a pracovitých rúk. Jablká popadali na hlavu mnohým, ale až
Newton dokázal z tejto malej ovocnej havárie vytvoriť základy mechaniky platnej
dodnes. Uvedomme si to a čo dokážeme sami, nedajme robiť iným. Je to významné
pre nás, ale aj pre tých, čo prídu.
Váš
Eduard Drobný
P. S. Ak potrebujete podobné zariadenie, adresu vám poskytne redakcia.
QUARK 2/2006 Editorial
Autor: Eduard Drobný
PC REVUE
Biznis je o vzťahoch. A zvlášť na našom malom milom Slovensku. A neplatí to len o biznise, ale aj každodennom živote. Potrebujete sa dostať na cétečko, zariadiť doučovanie pre adolescenta, poslať babičke na opačný koniec republiky hojdacie kreslo? Žiadny problém, ak viete, že bratranec z druhého kolena má prístup k cétečku, že spolužiak zo strednej si privyrába doučovaním a že kolega z práce s veľkým autom sa práve cez víkend chystá na východ. Ono to v bežnom živote tak nejako aj funguje, ale prečo nevyužiť informačné technológie, keď nám môžu poskytnúť také super služby a možnosti, akými disponujú, a dotiahnuť systém vzájomnej pomoci až do dokonalosti...:) Stačí poprepájať zopár databáz, pustiť na ne inteligentný softvér na analýzu a riadenie vzťahov a hotovo. Niečo ako podnikové riešenia typu CRM, BI, KM, ale prispôsobené pre bežných občanov. Cez webový prehliadač zadáte do systému požiadavku na službu a o pár sekúnd dostanete zoznam kontaktov s vyznačením priorít či relačnej „blízkosti“ daného kontaktu. Hm, keby to bolo také jednoduché... Ako myšlienkový koncept to vyzerá zaujímavo, horšie by to však asi bolo s realizáciou. Niektoré databázy, napr. spolužiakov, záujmových či profesijných združení, síce už existujú, ale nie sú kompletné a vzájomne prepojiteľné. Iné databázy, napr. rodokmene, by sa museli vytvoriť, čo samo osebe by bol veľmi prospešný, veľkolepý, ale aj s použitím údajov z matrík logisticky veľmi zložitý projekt. Zoznamy zamestnancov vo firmách existujú a sú dosť presné, keďže týmito údajmi disponuje Sociálna poisťovňa. Horšie by to asi bolo s ich poskytnutím na takýto projekt. Podobne by to bolo v prípade iných registrov, napr. centrálnej evidencie obyvateľov, katastra nehnuteľností, ktoré patria do štátnej správy. Na druhej strane sú k dispozícii aj iné databázy, ako je napr. obchodný register, ktoré sú verejne dostupné. Ďalšou požiadavkou je, že databázy musia byť schopné vzájomnej interoperability, údaje v nich musia byť úplné, správne, aktuálne atď. Takisto musí byť zachovaný zákon o ochrane osobných údajov. Je evidentné, že prekážok a problémov je viac ako dosť. Na druhej strane by nás však čakala lákavá odmena v podobe inteligentného systému na poskytovanie si vzájomne prospešných služieb. Veď si predsa musíme pomáhať, no nie?
vysvetlivky: CRM = Customer Relationship Management, BI = Business Intelligence, KM = Knowledge Management
PS: Rozhodli sme sa, že editorial odteraz bude trochu kratší. V zadných „partiách“ magazínu si však vytvoríme nový priestor na naše filozoficko-spoločensko-technologické komentáre, postrehy, nápady či úlety. Ak máte chuť podeliť sa s tými svojimi, neváhajte a pošlite nám ich.
Zaujímavé čítanie februárového vydania vám praje
Martin Drobný
PC REVUE 2/2006 Editorial
Autor: Martin Drobný
vysvetlivky: CRM = Customer Relationship Management, BI = Business Intelligence, KM = Knowledge Management
PS: Rozhodli sme sa, že editorial odteraz bude trochu kratší. V zadných „partiách“ magazínu si však vytvoríme nový priestor na naše filozoficko-spoločensko-technologické komentáre, postrehy, nápady či úlety. Ak máte chuť podeliť sa s tými svojimi, neváhajte a pošlite nám ich.
Zaujímavé čítanie februárového vydania vám praje
Martin Drobný
PC REVUE 2/2006 Editorial
Autor: Martin Drobný
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)