Internet 4U

Tak, a je tu apríl. Po dlhej a tuhej zime by sa dalo povedať – konečne. Priznávam, tento úvodník bude oddychový, tak trochu v duchu nedávneho prvého apríla. Ako sa presvedčíte na ďalších stránkach v tomto vydaní, minulý mesiac sme sa zúčastnili na viacerých konferenciách a výstavách. Jedným z týchto podujatí bola aj tradičná výstava CeBIT. Hoci budúcnosť počítačových výstav na Slovensku je, jemne povedané, otázna, nemeckému CeBITu sa napočudovanie darí. A tak sme sa rozhodli absolvovať cestu na sever Nemecka.
Pravdupovediac, je celkom milé spoznať ľudí, s ktorými celý rok komunikujete cez internet, aj osobne. Možno potom zistíte, že tá slečna, ktorá má takú krásnu fotografiu na ICQ, je predsa len „štipku prezretejšia“, vysmiaty mladý muž na Skype je v skutočnosti zachmúrený biznismen, ktorý necúvne zo svojej pozície ani o milimeter. Overili sme si takisto, že za logami firiem, ktoré poznáme len zo škatúľ prichádzajúcich od slovenských distribútorov, sú fakt skutoční ľudia, často s vehementným zapálením pre svoju značku.
To, čo ma však skutočne dostalo, bolo pripojenie na internet. Celý CeBIT sa v podstate niesol v duchu internetu ako univerzálneho komunikačného média, ktoré je všeobecne dostupné. Jedna vec je však ponuka vystavovateľov a druhá reálna dostupnosť toho, čo prezentujú.
Keďže som mal so sebou notebook s pripojením na WiFi, pomyslel som si – no veď nič ľahšie. Na okraji najväčšej výstavnej haly som s víťazoslávnym úsmevom na tvári vytiahol svojho neodmysliteľného spoločníka a umožnil komunikáciu cez bezdrôtovú sieť. Notebook vyhlásil, že má k dispozícii spolu 14 bezdrôtových sietí s rôznymi pomenovaniami. V nádeji som sa začal pripájať na siete v abecednom poradí, už pri šiestej som si však bol istý, že také ľahké to zase nebude. Všetky siete totiž patrili konkrétnym vystavovateľom a boli chránené heslom. V dosahu som teda nemal žiadnu voľnú sieť, patriacu napr. organizátorovi výstavy, ktorá by skutočne umožnila komunikovať bez hesla.
Ako správny „internetoholik“ som sa však nevzdával nádeje na prečítanie si dávky očakávaných mailov, veď existuje tlačové stredisko a ja ako akreditovaný novinár sem mám vstup. To všetko bola pravda, v tlačovom stredisku bol skutočne internet – jednak po kábli, jednak bezdrôtový. Bohužiaľ, k tomuto riešeniu dospelo viacero novinárov a žiadne voľné miesto pri kábli som jednoducho nenašiel. Pripojenie na bezdrôtovú sieť fungovalo, ale intenzita signálu v tlačovom stredisku bola veľmi slabá. Vznikla tak zaujímavá situácia – po tlačovom stredisku sa pohybovali novinári, ktorí sa na prvý pohľad bezcieľne prechádzali s otvoreným notebookom. Jedným očkom v nádeji sledovali náhodne uvoľnené miesto pri kábli a druhým zase intenzitu bezdrôtového signálu. Ja som nakoniec skončil blízko pánskej toalety, kde bolo k dispozícii prakticky všetko, po čom som volal ja i môj notebook – aby som teda radšej presne vysvetlil: elektrická zásuvka (na holiaci strojček), WiFi signál a voľné miesto. Po polhodine som síce už potreboval aj nejakú stoličku, písanie jednou rukou a držanie notebooku druhou rukou nie je najpohodlnejšie, ale nie sme predsa fajnoví. Ako som tam naoko len tak postával, zdalo sa mi, že niektorí návštevníci majú nutkanie obdarovať ma nejakou mincou. Zrejme ako odmenu za pomerne čisté prostredie. A potom vraj zarábať eurá je také ťažké. Veď stačí byť len v správnom čase na správnom mieste. Nič zložité... :)
Kolega, ktorý bol na kongrese 3GSM, mi opisoval podobné skúsenosti. Kongresová bezdrôtová sieť prakticky nefungovala, jedno z mála pripojení bola SIM karta od slovenského operátora s povoleným GPRS. Tak potom verte sľubom o univerzálnom pripojení pre každého a všade... :)
Príjemné čítanie aprílového čísla praje
Ondrej Macko

PC REVUE 4/2006 Editorial
Autor: Ondrej Macko