Test pozornosti
Ak ste 29. marca 2010 popoludní prechádzali križovatkou Galvaniho/Ivánska cesta v Bratislave, možno ste zaregistrovali „bláznov“ s rôznymi technologickými produktami na prechode pre chodcov. Najväčšiu pozornosť pútali pravdepodobne naši zlodeji, ktorí prenášali veľký LCD televízor v kuklách. Našťastie (alebo nanešťastie) ich nikto nenaháňal, aj keď v takom prípade by to bol už úplne iný príbeh. Za všetkým bolo v skutočnosti natáčanie nášho prvého virálneho videa na nový portál TECHBOX.sk. Ak sa k vám ešte nedostalo, nemusíte čakať, kým si vás nájde, môžete si ho totiž pozrieť na YouTube. Stačí do vyhľadávania zadať „TEST KRIZOVATKA“. Tak čo, počítali ste správne? Neprehliadli ste nás? Veríme, že vás náš prvý pokus zaujal. TECHBOX.sk je skutočne o technologických novinkách, ktorých denne pribúda hneď niekoľko. A čo nás teší najviac, výrazne pribúda i počet čitateľov, ktorí sú pre nás hnacím motorom a zároveň odmenou za hodiny strávené vyberaním a hľadaním nových technologických hračiek.
Čo sme si však pre vás pripravili do nového BC-čka? Ani neviem, kde začať a nezaplniť túto stránku len textom. Budem teda stručný. Za najväčšiu udalosť posledných dní považujeme oficiálny vstup HTC na Slovensko, preto sme pre vás pripravili aj exkluzívny rozhovor s Claudiou Petöovou, ktorá má na starosti HTC produkty práve na Slovensku. Čo musím úprimne uznať, mal som možnosť na niekoľko dní testovať novinku HTC Desire a tá ma veľmi príjemne prekvapila. Po dlhom období som v rukách držal telefón, z ktorého som bol doslova nadšený a navyše v ňom všetko fungovalo. Poviete si, veď to tak má byť. Pravdou ale je, že približne za posledný rok i viac ma telefóny skôr sklamali... finálne predajné vzorky high-end modelov, ktoré som používal, akoby boli stále len v štádiu vývoja a ich bezproblémovú funkčnosť v lepšom prípade postupne vyriešil upgrade softvéru. Android, ktorý je aj v HTC Desire, si razí cestu vpred. V aktuálnom vydaní sme sa nevyhli testovaniu viacerých noviniek s OS Android, napríklad Sony Ericsson Xperia X10. Ak sa takto začína s Androidom, tak je to skvelé. Osobne si veľmi pochvaľujem nadstavby výrobcov, ktoré sú úzko prepojené so sociálnymi sieťami. Možno budete namietať, ale práve služby typu Facebook či Twitter považujem za killer aplikácie moderných mobilných sietí s rýchlymi dátami. Ako sme však žili v nedávnej minulosti, na to si zaspomínate s našim pohľadom do histórie s výstižným názvom Dinosauria doba mobilov. Dokonca máme pre vás pripravený aj pohľad do blízkej budúcnosti – roku 2020.
Nebudem vás viac žhaviť, prelistujte si nové číslo BCMOBIL & TECHBOX a nájdite si články, ktoré vás zaujmú. Príjemné čítanie vám za celú redakciu praje
Roman Calík
šéfredaktor.
BCMOBIL & TECHBOX 5-6/2010 Editorial
Autor: Roman Calík
pondelok 17. mája 2010
piatok 7. mája 2010
QUARK
Milí priatelia,
zavolal mi blízky priateľ, literát a publicista Michal Grondžák Millý, či by sa mohol prihovoriť čitateľom Quarku. Reku, ak to bude k téme, máš vstup voľný. Je to síce zimná téma, no princípy, o ktoré v nej ide, sú celoročné. Veď ak sa môžu v máji hrať Majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji...
Milí čitatelia časopisu Quark, požiadal som o možnosť prihovoriť sa vám preto, lebo spisovateľ má byť aj svedomím národa. Myslím si, že to u nás prestalo platiť, hoci dôvodov pre opačný postoj je viac než dosť. Dokonca sa mi niekedy zdá, že vo verejnom živote sa toto slovo považuje za anachronizmus. Veď posúďte.
Na sklonku tohtoročnej zimy sa na jazere prelomil ľad. Muž, ktorý sa prepadol do ľadovej vody, kričal o ratu. Okolo neho prechádzal mládenec s hokejkou v ruke. Topiaci sa chcel, aby mu podal hokejku. Chlapec odvrkol, že hokejka je drahá, mohla by sa poškodiť a – odišiel.
Keď sme premenovali zimné štadióny na arény, netušil som prečo, kým som si nevšimol v televíznych prenosoch hokejových zápasov, že ak dôjde na ľade k osobnej šarvátke, rozhodcovia sa najskôr pokojne prizerajú a až po chvíli, ktorá v takýchto situáciách býva nekonečne dlhá, zastavia nechutné surovosti. Je to teda jasné, veď aj staroveké arény v duchu osvedčeného hesla panem et circenzes, teda chlieb a hry, ukazovali, kam až človek môže klesnúť. Aj tu sa pri tom mnohí dobre bavili.
A do tretice – olympijské hry. Keby zakladateľ moderných olympiád Pierre de Coubertin (1863 – 1937) videl, čo sme z nich urobili, určite by ľutoval, že ich oživil. Jeho čistý ideál sa utopil v hromade peňazí, ktorá sa stala rozhodujúcim mottom a hnacím motorom týchto podujatí. V prekomercionalizovanom svete by číry amaterizmus dopadol katastrofálne, no dnešná verzia Hier buduje jeden otáznik za druhým. Čo toto vlastne je? Aký to má význam? Kam sa podel čistý ideál Hier? Je viacero disciplín, ktoré sem prepašovali, ešte vôbec športom?...
Z hľadiska rizika je dnes automobilová Formula 1 proti takému sánkarskému korytu škôlkarskou kratochvíľou. Napokon sami sme to videli a, žiaľ, gruzínska reprezentácia sa o tom na vlastnej koži presvedčila...
Ďalšia pretekárka v Super G sa zasa priznala, že pod kombinézou má viac modrín ako nepoškodeného tkaniva. Môže byť poškodzovanie organizmu produktom, vraj, povznášajúceho športu? A adrenalínový, v skutočnosti samovražedný, skicross? Na rýchlej trati plnej skokov štartuje naraz viacero pretekárov. Vedia a verejne to priznávajú, že musia ostatných „odstreliť“, ak chcú dôjsť do cieľa. Patrí toto mierové posolstvo kamikadze naozaj medzi športy? Samozrejme, olympijské hry dnes nemôžu byť presne tým, čím boli v minulosti, no nemali by niesť toľko negatív ako napríklad tie posledné. Olympiáda je nepochybne veľké stretnutie športovcov, ktorí chcú podať čo najlepší športový výkon. Mala by to byť manifestácia zdravého a zdraviu prospešného pohybu, korektného súťaženia a priateľstva. Bez toho blenu, ktorý doň kvapkajú tí, ktorým ide o úplne iné, najmä materiálne hodnoty.
Mimochodom, viete ako sa skončil príbeh topiaceho sa na jazere? Na miesto činu dobehol ďalší chlapec, ktorý tiež počul volanie o pomoc. Našiel na brehu odlomený konár, podal ho topiacemu sa a zachránil ho. Chlapec doma o svojom čine nehovoril, mal pocit, že by to urobil každý. No zachránený sa prišiel poďakovať. Vtedy sa rodičia dozvedeli o záchrannej akcii svojho syna.
Želám vám, aby vždy, keď sa dostanete do problémov, bol na blízku ten druhý chlapec.
MGM
V spomínanej sérii pretekov Formuly 1 sa pretekári po sérii smrteľných úrazov vzbúrili a deklarovali, že sa nechcú mrzačiť a zomierať v okruhových arénach. Dosiahli svoje, hoci to nebol ľahký boj. Opäť totiž išlo o peniaze. Vďaka tomu vznikli nové ochranné prvky, zvýšila sa konštruktérska bezpečnosť vozidiel a tratí na akceptovateľnú hranicu. Nie je to cesta aj pre športovcov? Musia sa postaviť za právo na svoje zdravie i na život a odmietnuť hazardné praktiky ľudí v pozadí. Veď zdravie je nad poklady sveta. A život? Máme len jeden. Aby ste ho prežili čo najplnšie a najkrajšie, ale aj dostatočne dlho vám želá
Eduard Drobný
QUARK 5/2010 Editorial
Autor: Eduard Drobný
zavolal mi blízky priateľ, literát a publicista Michal Grondžák Millý, či by sa mohol prihovoriť čitateľom Quarku. Reku, ak to bude k téme, máš vstup voľný. Je to síce zimná téma, no princípy, o ktoré v nej ide, sú celoročné. Veď ak sa môžu v máji hrať Majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji...
Milí čitatelia časopisu Quark, požiadal som o možnosť prihovoriť sa vám preto, lebo spisovateľ má byť aj svedomím národa. Myslím si, že to u nás prestalo platiť, hoci dôvodov pre opačný postoj je viac než dosť. Dokonca sa mi niekedy zdá, že vo verejnom živote sa toto slovo považuje za anachronizmus. Veď posúďte.
Na sklonku tohtoročnej zimy sa na jazere prelomil ľad. Muž, ktorý sa prepadol do ľadovej vody, kričal o ratu. Okolo neho prechádzal mládenec s hokejkou v ruke. Topiaci sa chcel, aby mu podal hokejku. Chlapec odvrkol, že hokejka je drahá, mohla by sa poškodiť a – odišiel.
Keď sme premenovali zimné štadióny na arény, netušil som prečo, kým som si nevšimol v televíznych prenosoch hokejových zápasov, že ak dôjde na ľade k osobnej šarvátke, rozhodcovia sa najskôr pokojne prizerajú a až po chvíli, ktorá v takýchto situáciách býva nekonečne dlhá, zastavia nechutné surovosti. Je to teda jasné, veď aj staroveké arény v duchu osvedčeného hesla panem et circenzes, teda chlieb a hry, ukazovali, kam až človek môže klesnúť. Aj tu sa pri tom mnohí dobre bavili.
A do tretice – olympijské hry. Keby zakladateľ moderných olympiád Pierre de Coubertin (1863 – 1937) videl, čo sme z nich urobili, určite by ľutoval, že ich oživil. Jeho čistý ideál sa utopil v hromade peňazí, ktorá sa stala rozhodujúcim mottom a hnacím motorom týchto podujatí. V prekomercionalizovanom svete by číry amaterizmus dopadol katastrofálne, no dnešná verzia Hier buduje jeden otáznik za druhým. Čo toto vlastne je? Aký to má význam? Kam sa podel čistý ideál Hier? Je viacero disciplín, ktoré sem prepašovali, ešte vôbec športom?...
Z hľadiska rizika je dnes automobilová Formula 1 proti takému sánkarskému korytu škôlkarskou kratochvíľou. Napokon sami sme to videli a, žiaľ, gruzínska reprezentácia sa o tom na vlastnej koži presvedčila...
Ďalšia pretekárka v Super G sa zasa priznala, že pod kombinézou má viac modrín ako nepoškodeného tkaniva. Môže byť poškodzovanie organizmu produktom, vraj, povznášajúceho športu? A adrenalínový, v skutočnosti samovražedný, skicross? Na rýchlej trati plnej skokov štartuje naraz viacero pretekárov. Vedia a verejne to priznávajú, že musia ostatných „odstreliť“, ak chcú dôjsť do cieľa. Patrí toto mierové posolstvo kamikadze naozaj medzi športy? Samozrejme, olympijské hry dnes nemôžu byť presne tým, čím boli v minulosti, no nemali by niesť toľko negatív ako napríklad tie posledné. Olympiáda je nepochybne veľké stretnutie športovcov, ktorí chcú podať čo najlepší športový výkon. Mala by to byť manifestácia zdravého a zdraviu prospešného pohybu, korektného súťaženia a priateľstva. Bez toho blenu, ktorý doň kvapkajú tí, ktorým ide o úplne iné, najmä materiálne hodnoty.
Mimochodom, viete ako sa skončil príbeh topiaceho sa na jazere? Na miesto činu dobehol ďalší chlapec, ktorý tiež počul volanie o pomoc. Našiel na brehu odlomený konár, podal ho topiacemu sa a zachránil ho. Chlapec doma o svojom čine nehovoril, mal pocit, že by to urobil každý. No zachránený sa prišiel poďakovať. Vtedy sa rodičia dozvedeli o záchrannej akcii svojho syna.
Želám vám, aby vždy, keď sa dostanete do problémov, bol na blízku ten druhý chlapec.
MGM
V spomínanej sérii pretekov Formuly 1 sa pretekári po sérii smrteľných úrazov vzbúrili a deklarovali, že sa nechcú mrzačiť a zomierať v okruhových arénach. Dosiahli svoje, hoci to nebol ľahký boj. Opäť totiž išlo o peniaze. Vďaka tomu vznikli nové ochranné prvky, zvýšila sa konštruktérska bezpečnosť vozidiel a tratí na akceptovateľnú hranicu. Nie je to cesta aj pre športovcov? Musia sa postaviť za právo na svoje zdravie i na život a odmietnuť hazardné praktiky ľudí v pozadí. Veď zdravie je nad poklady sveta. A život? Máme len jeden. Aby ste ho prežili čo najplnšie a najkrajšie, ale aj dostatočne dlho vám želá
Eduard Drobný
QUARK 5/2010 Editorial
Autor: Eduard Drobný
štvrtok 6. mája 2010
PC REVUE
Vyššia moc
Tento mesiac som mal pripravenú cestu do Monaka. Pozvánka prišla už pred dobrými tromi mesiacmi, všetko bolo dôkladne rozplánované, skvelý program, atraktívne prostredie, doprava lietadlom, jednoducho niečo, z čoho určite vznikne šťavnatý úvodník, ale aj reportáž. A tu zrazu do toho zasiahla vyššia moc – islandská sopka. Takýto pocit som mal naposledy pri zatmení slnka pred mnohými rokmi. Aj vtedy nám vyššia moc ukázala, že napriek tomu, že už ľahko a jednoducho komunikujeme cez oceány, máme výpočtovú silu v miliardách operácií za sekundu a podnikáme lety do vesmíru, životne závisíme od prírodných síl okolo nás. Ak sa vyššia moc rozhodne, všetko je zrazu inak a my to môžeme zatiaľ len ticho sledovať a prispôsobiť sa.
Môj let sa mal uskutočniť na konci apríla. Keď prišli prvé správy o tom, že boli obmedzené lety nad Veľkou Britániou a Írskom, sprvoti som tomu neprikladal žiadny význam. Neskôr sa však prestalo lietať nad celou Európou a to už bolo vážne. Na túto cestu som sa prihlásil pred pár mesiacmi a vtedy som si naivne myslel, že všetko už bude odovzdané a ja si pokojne pripravím dobrý reportážny materiál do ďalšieho vydania. Lenže najhorúcejšie produkty, starostlivo naplánované ako trháky do májového vydania, zrazu ostali vo vzduchu. Teda presnejšie povedané, do vzduchu sa ani nedostali, ostali vo výrobných závodoch v Ázii. Strastiplnou cestou nakoniec prišli rôznymi alternatívnymi cestami aj na Slovensko, a ak sme chceli byť čo najaktuálnejší, museli sme v celkom poslednej fáze prípravy tohto vydania neskutočne improvizovať. Moja cesta do Monaka tak začala veci poriadne komplikovať, pretože som potreboval byť v redakcii, a nie kdesi na druhej strane Európy. Už som sa preto celkom spoliehal na to, že môj let bude zrušený a ja ostanem v redakcii. Riadením osudu však moje lietadlo z Viedne do francúzskeho Nice na naplánovaný deň zrušené nebolo, dokonca sa uvádzalo, že odletí načas. Za svojich 18 rokov v tejto branži som zatiaľ ešte nikdy neurobil niečo také, že by som sa nezúčastnil na akcii, na ktorú som prijal pozvanie. Takže aj teraz som bol rozhodnutý poletieť.
Tí, ktorí sledujú moje úvodníky pravidelne, vedia, že na mňa sa netradičné udalosti na služobných cestách doslova lepia. Bol som si istý, že sa to skončí najhorším možným scenárom – ja naozaj odletím do Francúzska a nebudem sa môcť vrátiť, lebo sopka bude chrliť popol ako nikdy predtým a letovú prevádzku nad Európou celkom zastavia. Pre istotu som si tak vopred pozrel vlaky a autobusy, aby mal pripravené zadné vrátka. A už som vedel, že to bude zaujímavé. Najlepšie spojenie bol vlak na štyri prestupy, cesta trvala viac ako 22 hodín :-). A to som ešte nevedel, koľko to stojí...
Za touto popolčekovou dopravnou krízou tentoraz nestál prominentný terorista, ale dovtedy neznáma sopka. Na tú sa jednoducho nedá hnevať za to, že sa rozhodla prebudiť k životu. Veď ona je tu vlastne len na to :-). Nebolo to teda nešťastie, ktoré ľudí obyčajne spája, bola to skôr príležitosť, ktorú treba komerčne využiť. Vlakovým a autobusovým spoločnostiam sa po dlhšom čase začalo blýskať na lepšie časy a tomu aj prispôsobili svoje ceny. Ten môj vybraný vlak so štyrmi prestupmi alias okružná jazda po Francúzsku a Nemecku mal podľa internetu aktuálnu cenu 2300 EUR. Neuveriteľné! Veď za túto cenu by som mohol kúpiť staršie auto a dopraviť sa domov ním. A neskôr možno výhodne predať v bazári. Radšej som si teda dopredu zabezpečil veci tak, že niekto príde po mňa z redakcie. Ako by to bolo v prípade cesty za oceán, to si ani nechcem predstaviť.
Tak som do poslednej chvíle čakal na rozuzlenie, ktoré prišlo v predvečer odletu. Ja som síce mohol letieť do Nice, ale nemohli iní novinári z tzv. problematických krajín. Celá udalosť sa tak zrušila a ja som mal dva neplánované dni navyše na dokončenie tohto čísla. A veru mi prišli vhod, presnejšie povedané, bez tejto udalosti by sme boli prešvihli naplánovaný čas v našej tlačiarni. Tá istá situácia sa pritom stala aj môjmu kolegovi, ktorý mal naplánovanú cestu do Španielska.
Zaujímavé na tom boli oné „problematické“ krajiny. Zhodou okolností to boli všetky ekonomicky vyspelejšie štáty západnej Európy a pravdepodobne z toho vzišlo aj toto rozhodnutie. Určite to nebolo lacné, letecké spoločnosti zažili väčší prepad ziskov ako po 11. septembri a isto chceli zarobiť aspoň na storno poplatkoch. Rovnako hotely a reštaurácie. Zaujímalo by ma, ako by to bolo, keby tá sopka sídlila južnejšie a hlavne východnejšie a či by sa západný svet prispôsobil nám. Osobne si myslím, že nie. Na úplné vyrovnanie so západnou Európou si podľa mňa budeme ešte musieť počkať.
Pár dní predtým sa však na Slovensku udiala iná zaujímavá udalosť. Možno si ešte spomeniete na výstavu Cofax, ktorá sa pred rokmi pravidelne konala v PKO. Bola to vtedy doba kamenná, teda neinternetová a takéto výstavy praskali vo švíkoch. Organizátori si mädlili ruky, hoci si pamätám na otrasné podmienky a neznesiteľné horúčavy počas jej konania. Obával som sa, že ľuďom dnes už stačí pozrieť si obrázky či videá na internete a vlastne nepotrebujú držať nové IT produkty v ruke. Podujatie pod názvom Notebook.sk EXPO mi však otvorilo oči. Osobný zážitok je stále niečo iné, bezprostredné, jednoducho najlepšie. Náš magazín bol mediálnym partnerom tejto akcie, a hoci som najprv riadne nadával, že musím byť s počítačmi ešte aj v sobotu, neskôr som neľutoval. V bratislavskom hoteli čakali na otvorenie tejto výstavy ľudia už pred deviatou ráno a návštevníkov bolo dosť aj pred záverečnou. Stretol som sa s množstvom našich čitateľov a potvrdil som si, že o našu prácu je stále záujem aj medzi mladými ľuďmi. Z mnohých strán totiž počúvam, že práve táto skupina ľudí už nechce čítať, že si všetko nájdu na internete a papier už patrí do múzea, vlastne do zberu. Sám som pritom vo svojej prednáške predstavil zariadenie, ktoré má byť budúcnosťou papierových magazínov. Ale nie je to celkom tak. Papierový magazín je stále niečo iné. Môžete ho čítať kdekoľvek a kedykoľvek, môžete si v ňom ľahko urobiť poznámky, dá sa čítať aj počas najslnečnejšieho dňa v roku, netreba na to ani elektrinu, ani internet :-). Zistil som, že podujatia, aké bolo aj toto, majú na Slovensku budúcnosť, a verím, že nebolo jediné. A nemalo by byť zakaždým len v Bratislave, veď Slovensko má dostatok priestorov, ale i šikovných ľudí aj inde. Ak bude ďalšia takáto príležitosť, náš magazín podobné podujatie znova podporí.
Príjemné čítanie májového vydania PC REVUE všetkým čitateľom praje
21. apríla 2010 Ondrej Macko
PC REVUE 5/2010 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Tento mesiac som mal pripravenú cestu do Monaka. Pozvánka prišla už pred dobrými tromi mesiacmi, všetko bolo dôkladne rozplánované, skvelý program, atraktívne prostredie, doprava lietadlom, jednoducho niečo, z čoho určite vznikne šťavnatý úvodník, ale aj reportáž. A tu zrazu do toho zasiahla vyššia moc – islandská sopka. Takýto pocit som mal naposledy pri zatmení slnka pred mnohými rokmi. Aj vtedy nám vyššia moc ukázala, že napriek tomu, že už ľahko a jednoducho komunikujeme cez oceány, máme výpočtovú silu v miliardách operácií za sekundu a podnikáme lety do vesmíru, životne závisíme od prírodných síl okolo nás. Ak sa vyššia moc rozhodne, všetko je zrazu inak a my to môžeme zatiaľ len ticho sledovať a prispôsobiť sa.
Môj let sa mal uskutočniť na konci apríla. Keď prišli prvé správy o tom, že boli obmedzené lety nad Veľkou Britániou a Írskom, sprvoti som tomu neprikladal žiadny význam. Neskôr sa však prestalo lietať nad celou Európou a to už bolo vážne. Na túto cestu som sa prihlásil pred pár mesiacmi a vtedy som si naivne myslel, že všetko už bude odovzdané a ja si pokojne pripravím dobrý reportážny materiál do ďalšieho vydania. Lenže najhorúcejšie produkty, starostlivo naplánované ako trháky do májového vydania, zrazu ostali vo vzduchu. Teda presnejšie povedané, do vzduchu sa ani nedostali, ostali vo výrobných závodoch v Ázii. Strastiplnou cestou nakoniec prišli rôznymi alternatívnymi cestami aj na Slovensko, a ak sme chceli byť čo najaktuálnejší, museli sme v celkom poslednej fáze prípravy tohto vydania neskutočne improvizovať. Moja cesta do Monaka tak začala veci poriadne komplikovať, pretože som potreboval byť v redakcii, a nie kdesi na druhej strane Európy. Už som sa preto celkom spoliehal na to, že môj let bude zrušený a ja ostanem v redakcii. Riadením osudu však moje lietadlo z Viedne do francúzskeho Nice na naplánovaný deň zrušené nebolo, dokonca sa uvádzalo, že odletí načas. Za svojich 18 rokov v tejto branži som zatiaľ ešte nikdy neurobil niečo také, že by som sa nezúčastnil na akcii, na ktorú som prijal pozvanie. Takže aj teraz som bol rozhodnutý poletieť.
Tí, ktorí sledujú moje úvodníky pravidelne, vedia, že na mňa sa netradičné udalosti na služobných cestách doslova lepia. Bol som si istý, že sa to skončí najhorším možným scenárom – ja naozaj odletím do Francúzska a nebudem sa môcť vrátiť, lebo sopka bude chrliť popol ako nikdy predtým a letovú prevádzku nad Európou celkom zastavia. Pre istotu som si tak vopred pozrel vlaky a autobusy, aby mal pripravené zadné vrátka. A už som vedel, že to bude zaujímavé. Najlepšie spojenie bol vlak na štyri prestupy, cesta trvala viac ako 22 hodín :-). A to som ešte nevedel, koľko to stojí...
Za touto popolčekovou dopravnou krízou tentoraz nestál prominentný terorista, ale dovtedy neznáma sopka. Na tú sa jednoducho nedá hnevať za to, že sa rozhodla prebudiť k životu. Veď ona je tu vlastne len na to :-). Nebolo to teda nešťastie, ktoré ľudí obyčajne spája, bola to skôr príležitosť, ktorú treba komerčne využiť. Vlakovým a autobusovým spoločnostiam sa po dlhšom čase začalo blýskať na lepšie časy a tomu aj prispôsobili svoje ceny. Ten môj vybraný vlak so štyrmi prestupmi alias okružná jazda po Francúzsku a Nemecku mal podľa internetu aktuálnu cenu 2300 EUR. Neuveriteľné! Veď za túto cenu by som mohol kúpiť staršie auto a dopraviť sa domov ním. A neskôr možno výhodne predať v bazári. Radšej som si teda dopredu zabezpečil veci tak, že niekto príde po mňa z redakcie. Ako by to bolo v prípade cesty za oceán, to si ani nechcem predstaviť.
Tak som do poslednej chvíle čakal na rozuzlenie, ktoré prišlo v predvečer odletu. Ja som síce mohol letieť do Nice, ale nemohli iní novinári z tzv. problematických krajín. Celá udalosť sa tak zrušila a ja som mal dva neplánované dni navyše na dokončenie tohto čísla. A veru mi prišli vhod, presnejšie povedané, bez tejto udalosti by sme boli prešvihli naplánovaný čas v našej tlačiarni. Tá istá situácia sa pritom stala aj môjmu kolegovi, ktorý mal naplánovanú cestu do Španielska.
Zaujímavé na tom boli oné „problematické“ krajiny. Zhodou okolností to boli všetky ekonomicky vyspelejšie štáty západnej Európy a pravdepodobne z toho vzišlo aj toto rozhodnutie. Určite to nebolo lacné, letecké spoločnosti zažili väčší prepad ziskov ako po 11. septembri a isto chceli zarobiť aspoň na storno poplatkoch. Rovnako hotely a reštaurácie. Zaujímalo by ma, ako by to bolo, keby tá sopka sídlila južnejšie a hlavne východnejšie a či by sa západný svet prispôsobil nám. Osobne si myslím, že nie. Na úplné vyrovnanie so západnou Európou si podľa mňa budeme ešte musieť počkať.
Pár dní predtým sa však na Slovensku udiala iná zaujímavá udalosť. Možno si ešte spomeniete na výstavu Cofax, ktorá sa pred rokmi pravidelne konala v PKO. Bola to vtedy doba kamenná, teda neinternetová a takéto výstavy praskali vo švíkoch. Organizátori si mädlili ruky, hoci si pamätám na otrasné podmienky a neznesiteľné horúčavy počas jej konania. Obával som sa, že ľuďom dnes už stačí pozrieť si obrázky či videá na internete a vlastne nepotrebujú držať nové IT produkty v ruke. Podujatie pod názvom Notebook.sk EXPO mi však otvorilo oči. Osobný zážitok je stále niečo iné, bezprostredné, jednoducho najlepšie. Náš magazín bol mediálnym partnerom tejto akcie, a hoci som najprv riadne nadával, že musím byť s počítačmi ešte aj v sobotu, neskôr som neľutoval. V bratislavskom hoteli čakali na otvorenie tejto výstavy ľudia už pred deviatou ráno a návštevníkov bolo dosť aj pred záverečnou. Stretol som sa s množstvom našich čitateľov a potvrdil som si, že o našu prácu je stále záujem aj medzi mladými ľuďmi. Z mnohých strán totiž počúvam, že práve táto skupina ľudí už nechce čítať, že si všetko nájdu na internete a papier už patrí do múzea, vlastne do zberu. Sám som pritom vo svojej prednáške predstavil zariadenie, ktoré má byť budúcnosťou papierových magazínov. Ale nie je to celkom tak. Papierový magazín je stále niečo iné. Môžete ho čítať kdekoľvek a kedykoľvek, môžete si v ňom ľahko urobiť poznámky, dá sa čítať aj počas najslnečnejšieho dňa v roku, netreba na to ani elektrinu, ani internet :-). Zistil som, že podujatia, aké bolo aj toto, majú na Slovensku budúcnosť, a verím, že nebolo jediné. A nemalo by byť zakaždým len v Bratislave, veď Slovensko má dostatok priestorov, ale i šikovných ľudí aj inde. Ak bude ďalšia takáto príležitosť, náš magazín podobné podujatie znova podporí.
Príjemné čítanie májového vydania PC REVUE všetkým čitateľom praje
21. apríla 2010 Ondrej Macko
PC REVUE 5/2010 Editorial
Autor: Ondrej Macko
PC REVUE - OpenPark
Don´t worry, be happy :-)
Osudy ľudí sú rôzne. Niekto prepláva životom pohodlne bez jediného škrabanca, iného „facká“ život zľava aj sprava, od začiatku až do konca. Prvému zvyčajne potichu závidíme a druhého úprimne ľutujeme. Ani jeden, ani druhý pohľad však nie je správny, každý z nás má svoju cestu, svoju školu života a úlohy, ktoré máme počas nej splniť.
Kým ten prvý v úlohe „spotrebiteľa“ príjemného života žije v sladkej ilúzii a nezaoberá sa „ťažkými témami“, napr. zmyslom svojej existencie, ten druhý je konfrontovaný s takouto otázkou možno dennodenne a na vlastnej koži. Múdrejší odo mňa hovoria, že jeden zo zmyslov nášho života je uvedomenie si vlastnej existencie. To, čo sa na prvý pohľad zdá samozrejmé („veď predsa viem, že žijem...“), má však oveľa hlbší rozmer. Je to ako prebudenie sa z nejakého sna a uvedomenie si skutočného sveta okolo seba, všetkých súvislostí a dôsledkov. Ťažko sa to vysvetľuje, ale je to, akoby ste až po tomto momente plne pochopili niektoré výroky múdrych ľudí, porekadlá, zákonitosti a univerzálne pravdy. Dlho som si myslel, že človek sa k niektorým „múdrostiam“, podľa ktorých funguje tento svet, dopracuje postupne – vekom a skúsenosťami. To je stále čiastočne pravda, ale niektoré „múdrosti“ človek musí asi prežiť, aby ich naozaj naplno pochopil.
Stretol som ľudí, s ktorými osud nezaobchádzal v rukavičkách, užili si svoje a vedno tvrdili, že „precitli“ až po tom, ako klesli až na úplné dno. Nie morálne alebo niečo podobné. Na dno v tom zmysle, že prišli o všetko – o rodinu, zdravie, prácu, majetok atď. a už nemali kde cúvnuť, vzdali sa a prestali bojovať. To, čo nasledovalo po tom, bolo veľmi ťažké a bolestivé, ale po určitom čase sa ich situácia stabilizovala, upokojila a prišlo u nich k akémusi osvieteniu, pochopeniu spomínaných univerzálnych právd. To, čo v prvom momente vnímali ako ranu osudu, im neskôr pomohlo otvoriť oči a vnímať svet úplne inak. S väčšou pokorou, pochopením pre iných či uvedomením si skutočných hodnôt. A naučilo ich to aj odpúšťať, oslobodiť sa od zlosti, nenávisti či strachu a žiť pre prítomnosť. Následne im táto zmena postoja pomohla dostať sa z problémového stavu a tešiť sa z každého okamihu ďalšieho života. To, čo ich v určitom momente zrazilo na kolená, im neskôr pomohlo objaviť úplne iné dimenzie života.
Platí síce pravidlo, že múdrejší sa dokážu poučiť aj zo skúseností iných, ale neviem, či sa to vzťahuje aj na tento prípad (každému by som prial, aby to tak bolo). Keby sme to dokázali, ušetrili by sme si kopec trápenia, ale asi to také jednoduché nebude. Pomôže nám však aspoň poznanie, že všetko to, čo sa nám deje, má nejaký dôvod a zmysel.
Dostal sa ku mne jeden pekný motivačný príbeh, ktorý sa k tejto téme celkom hodí: Jedného dňa spadol farmárovi do starej suchej studne jeho oslík. Chúďa zvieratko zúfalo híkalo a farmár sa snažil vymyslieť, ako ho zachrániť. Po dlhých hodinách trápenia to však vzdal a povedal si, že nepotrebuje ani studňu, ani osla, a rozhodol sa studňu aj s oslom zasypať. Požiadal pár susedov, aby mu pomohli. Každý zobral lopatu a začali hádzať do studne hlinu, piesok i smeti. Najprv začal oslík znovu nahlas híkať, ale po chvíľke sa utíšil. Farmári si mysleli, že už je po ňom. Potom sa však pozreli do studne a uvideli niečo celkom nečakané. Ako hlina a piesok padali na oslíka, ten ich zo seba striasal a potom sa na tú hlinu postavil, aby sa dostal vyššie. A čím viac hliny farmári na oslíka hádzali, tým vyššie stúpal. Nakoniec bol oslík v studni už tak vysoko, že vyskočil von a odbehol. Pekný príbeh, však?
Skúsme nevnímať niektoré ťažšie životné situácie ako rany osudu, ale ako príležitosť naučiť sa niečo, pochopiť niečo, posunúť sa vyššie. Ja viem, že to často veľmi bolí a nie je to jednoduché, ale treba to vydržať, a hoci sa situácia zdá už neznesiteľná, uvidíte, že po čase sa na konci tunela ukáže svetlo.
PC REVUE 5/2010 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Osudy ľudí sú rôzne. Niekto prepláva životom pohodlne bez jediného škrabanca, iného „facká“ život zľava aj sprava, od začiatku až do konca. Prvému zvyčajne potichu závidíme a druhého úprimne ľutujeme. Ani jeden, ani druhý pohľad však nie je správny, každý z nás má svoju cestu, svoju školu života a úlohy, ktoré máme počas nej splniť.
Kým ten prvý v úlohe „spotrebiteľa“ príjemného života žije v sladkej ilúzii a nezaoberá sa „ťažkými témami“, napr. zmyslom svojej existencie, ten druhý je konfrontovaný s takouto otázkou možno dennodenne a na vlastnej koži. Múdrejší odo mňa hovoria, že jeden zo zmyslov nášho života je uvedomenie si vlastnej existencie. To, čo sa na prvý pohľad zdá samozrejmé („veď predsa viem, že žijem...“), má však oveľa hlbší rozmer. Je to ako prebudenie sa z nejakého sna a uvedomenie si skutočného sveta okolo seba, všetkých súvislostí a dôsledkov. Ťažko sa to vysvetľuje, ale je to, akoby ste až po tomto momente plne pochopili niektoré výroky múdrych ľudí, porekadlá, zákonitosti a univerzálne pravdy. Dlho som si myslel, že človek sa k niektorým „múdrostiam“, podľa ktorých funguje tento svet, dopracuje postupne – vekom a skúsenosťami. To je stále čiastočne pravda, ale niektoré „múdrosti“ človek musí asi prežiť, aby ich naozaj naplno pochopil.
Stretol som ľudí, s ktorými osud nezaobchádzal v rukavičkách, užili si svoje a vedno tvrdili, že „precitli“ až po tom, ako klesli až na úplné dno. Nie morálne alebo niečo podobné. Na dno v tom zmysle, že prišli o všetko – o rodinu, zdravie, prácu, majetok atď. a už nemali kde cúvnuť, vzdali sa a prestali bojovať. To, čo nasledovalo po tom, bolo veľmi ťažké a bolestivé, ale po určitom čase sa ich situácia stabilizovala, upokojila a prišlo u nich k akémusi osvieteniu, pochopeniu spomínaných univerzálnych právd. To, čo v prvom momente vnímali ako ranu osudu, im neskôr pomohlo otvoriť oči a vnímať svet úplne inak. S väčšou pokorou, pochopením pre iných či uvedomením si skutočných hodnôt. A naučilo ich to aj odpúšťať, oslobodiť sa od zlosti, nenávisti či strachu a žiť pre prítomnosť. Následne im táto zmena postoja pomohla dostať sa z problémového stavu a tešiť sa z každého okamihu ďalšieho života. To, čo ich v určitom momente zrazilo na kolená, im neskôr pomohlo objaviť úplne iné dimenzie života.
Platí síce pravidlo, že múdrejší sa dokážu poučiť aj zo skúseností iných, ale neviem, či sa to vzťahuje aj na tento prípad (každému by som prial, aby to tak bolo). Keby sme to dokázali, ušetrili by sme si kopec trápenia, ale asi to také jednoduché nebude. Pomôže nám však aspoň poznanie, že všetko to, čo sa nám deje, má nejaký dôvod a zmysel.
Dostal sa ku mne jeden pekný motivačný príbeh, ktorý sa k tejto téme celkom hodí: Jedného dňa spadol farmárovi do starej suchej studne jeho oslík. Chúďa zvieratko zúfalo híkalo a farmár sa snažil vymyslieť, ako ho zachrániť. Po dlhých hodinách trápenia to však vzdal a povedal si, že nepotrebuje ani studňu, ani osla, a rozhodol sa studňu aj s oslom zasypať. Požiadal pár susedov, aby mu pomohli. Každý zobral lopatu a začali hádzať do studne hlinu, piesok i smeti. Najprv začal oslík znovu nahlas híkať, ale po chvíľke sa utíšil. Farmári si mysleli, že už je po ňom. Potom sa však pozreli do studne a uvideli niečo celkom nečakané. Ako hlina a piesok padali na oslíka, ten ich zo seba striasal a potom sa na tú hlinu postavil, aby sa dostal vyššie. A čím viac hliny farmári na oslíka hádzali, tým vyššie stúpal. Nakoniec bol oslík v studni už tak vysoko, že vyskočil von a odbehol. Pekný príbeh, však?
Skúsme nevnímať niektoré ťažšie životné situácie ako rany osudu, ale ako príležitosť naučiť sa niečo, pochopiť niečo, posunúť sa vyššie. Ja viem, že to často veľmi bolí a nie je to jednoduché, ale treba to vydržať, a hoci sa situácia zdá už neznesiteľná, uvidíte, že po čase sa na konci tunela ukáže svetlo.
PC REVUE 5/2010 OpenPark
Autor: Martin Drobný
streda 7. apríla 2010
PC REVUE - OpenPark
Mimozemšťania medzi nami
Neviem, či ste si to všimli, ale v posledných mesiacoch sa začali intenzívnejšie objavovať správy, ktoré menia naše doterajšie predstavy o vesmíre a možnosti výskytu života mimo našej rodnej Zeme. Či už to sú novinky o výskyte vody na Mesiaci, Marse, objavy nových exoplanét, alebo hypotézy, že plyny, ktoré sformovali zemskú atmosféru a pravdepodobne aj oceány, majú mimoplanetárny pôvod. Rovnako tak sa na astrobiologických konferenciách, ale aj bežných diskusných fórach na internete vedú vášnivé debaty o blízkom stretnutí tretieho druhu. Celé to vo mne vyvoláva pocit, že už možno nie je ďaleko deň, keď sa dozvieme, že nie sme vo vesmíre sami. Otázka však znie, či sme na prípadné stretnutie s inou formou života pripravení. Súdiac podľa x notoricky známych sci-fi kníh a filmov, ktoré boli na túto tému publikované, ani veľmi nie. A je jedno, či k nám ET zavíta v podobe rôsolovitej medúzy, trojmetrového dlháňa s veľkou hlavou a tenkými ručičkami a nožičkami alebo krásneho dlhovlasého homoidného blondiaka s modrými očami. Obávam sa, že v každom prípade by medzi ľuďmi vznikla riadna panika... Asi dosť zložito by sme sa vyrovnávali s totálnou zmenou doterajšej predstavy o svete okolo nás. Zmes emócií, ktoré by takúto udalosť sprevádzali, by bola veľmi pestrá, ale vo väčšine by asi najviac prevládal strach. Veď si len zoberme, aké pocity sprevádzajú vzájomné stretnutia nás pozemšťanov pochádzajúcich z rôznych rás, etník, náboženstiev, kultúr či spoločenských pomerov. Predsudky, odpor, hnev, strach či agresia nie sú vôbec výnimočné, skôr naopak. Veľmi by ma zaujímali výsledky celosvetového prieskumu xenofóbie medzi pozemšťanmi z rôznych krajín, spoločenských vrstiev a pomerov. Asi by sme boli dosť prekvapení...
Podľa toho, čo vidím okolo seba, však ľudia nemajú problém len vtedy, keď sa stretnú s cudzincom, ktorý hovorí iným jazykom, trochu inak vyzerá či inak vonia. Podobné emócie a prejavy nepriateľského správania sa vidíme, aj keď sa stretnú našinci – hoci aj susedia z jednej ulice, ktorí majú iný politický názor, predstavu o poriadku na ulici či spôsobe parkovania auta... Neschopnosť akceptovať iný názor, nájsť spoločnú reč či dohodnúť sa na riešení prijateľnom pre obe strany musia často riešiť policajti či občianske súdy.
Neviem preto, či sú už pozemšťania pripravení na stretnutie s civilizáciou prichádzajúcou z úplne inej galaxie, keď občas majú problém dohodnúť sa so susedom, kolegom či dokonca rodinným príslušníkom. Na druhej strane však mám niekedy pocit, že v skutočnosti Oni sú už tu! A priamo medzi nami! Jeden ma minule predbiehal na úzkej ceste, hoci oproti išiel trúbiaci kamión. Iného som zažil v obchode, keď navrieskal na nešťastnú pokladníčku, ktorá podľa neho neblokovala tovar dostatočne rýchlo. Zopár z nich som videl na lyžiarskom svahu, ako sa nenápadne predbiehali v rade na vlek. A ďalší ma nedávno zablokoval, keď zaparkoval tak hlúpo, že som sa dve hodiny nemohol so svojím autom pohnúť z miesta. A myslím si, že niekoľko mimozemšťanov sedí aj v parlamente, inak si to, čo sa tam niekedy deje, neviem vysvetliť... :-)
Žarty nabok, zdá sa mi, že to mimozemšťania so snahou zapadnúť a prispôsobiť sa miestnej mentalite trochu preháňajú, veď my ľudia predsa nie sme takí, ako nám predvádzajú. Všakže nie? :-)
PC REVUE 4/2010 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Neviem, či ste si to všimli, ale v posledných mesiacoch sa začali intenzívnejšie objavovať správy, ktoré menia naše doterajšie predstavy o vesmíre a možnosti výskytu života mimo našej rodnej Zeme. Či už to sú novinky o výskyte vody na Mesiaci, Marse, objavy nových exoplanét, alebo hypotézy, že plyny, ktoré sformovali zemskú atmosféru a pravdepodobne aj oceány, majú mimoplanetárny pôvod. Rovnako tak sa na astrobiologických konferenciách, ale aj bežných diskusných fórach na internete vedú vášnivé debaty o blízkom stretnutí tretieho druhu. Celé to vo mne vyvoláva pocit, že už možno nie je ďaleko deň, keď sa dozvieme, že nie sme vo vesmíre sami. Otázka však znie, či sme na prípadné stretnutie s inou formou života pripravení. Súdiac podľa x notoricky známych sci-fi kníh a filmov, ktoré boli na túto tému publikované, ani veľmi nie. A je jedno, či k nám ET zavíta v podobe rôsolovitej medúzy, trojmetrového dlháňa s veľkou hlavou a tenkými ručičkami a nožičkami alebo krásneho dlhovlasého homoidného blondiaka s modrými očami. Obávam sa, že v každom prípade by medzi ľuďmi vznikla riadna panika... Asi dosť zložito by sme sa vyrovnávali s totálnou zmenou doterajšej predstavy o svete okolo nás. Zmes emócií, ktoré by takúto udalosť sprevádzali, by bola veľmi pestrá, ale vo väčšine by asi najviac prevládal strach. Veď si len zoberme, aké pocity sprevádzajú vzájomné stretnutia nás pozemšťanov pochádzajúcich z rôznych rás, etník, náboženstiev, kultúr či spoločenských pomerov. Predsudky, odpor, hnev, strach či agresia nie sú vôbec výnimočné, skôr naopak. Veľmi by ma zaujímali výsledky celosvetového prieskumu xenofóbie medzi pozemšťanmi z rôznych krajín, spoločenských vrstiev a pomerov. Asi by sme boli dosť prekvapení...
Podľa toho, čo vidím okolo seba, však ľudia nemajú problém len vtedy, keď sa stretnú s cudzincom, ktorý hovorí iným jazykom, trochu inak vyzerá či inak vonia. Podobné emócie a prejavy nepriateľského správania sa vidíme, aj keď sa stretnú našinci – hoci aj susedia z jednej ulice, ktorí majú iný politický názor, predstavu o poriadku na ulici či spôsobe parkovania auta... Neschopnosť akceptovať iný názor, nájsť spoločnú reč či dohodnúť sa na riešení prijateľnom pre obe strany musia často riešiť policajti či občianske súdy.
Neviem preto, či sú už pozemšťania pripravení na stretnutie s civilizáciou prichádzajúcou z úplne inej galaxie, keď občas majú problém dohodnúť sa so susedom, kolegom či dokonca rodinným príslušníkom. Na druhej strane však mám niekedy pocit, že v skutočnosti Oni sú už tu! A priamo medzi nami! Jeden ma minule predbiehal na úzkej ceste, hoci oproti išiel trúbiaci kamión. Iného som zažil v obchode, keď navrieskal na nešťastnú pokladníčku, ktorá podľa neho neblokovala tovar dostatočne rýchlo. Zopár z nich som videl na lyžiarskom svahu, ako sa nenápadne predbiehali v rade na vlek. A ďalší ma nedávno zablokoval, keď zaparkoval tak hlúpo, že som sa dve hodiny nemohol so svojím autom pohnúť z miesta. A myslím si, že niekoľko mimozemšťanov sedí aj v parlamente, inak si to, čo sa tam niekedy deje, neviem vysvetliť... :-)
Žarty nabok, zdá sa mi, že to mimozemšťania so snahou zapadnúť a prispôsobiť sa miestnej mentalite trochu preháňajú, veď my ľudia predsa nie sme takí, ako nám predvádzajú. Všakže nie? :-)
PC REVUE 4/2010 OpenPark
Autor: Martin Drobný
QUARK
Milí priatelia,
svetové filmové veľmoci ako India, Čína a Amerika ročne produkujú tisícky filmov, z ktorých sa – našťastie – k nám dostáva len veľmi málo, pretože väčšina z nich je natoľko podriadená domácemu vkusu a minimálnym diváckym nárokom, že by u nás celkom prepadla. Napokon, aj z toho ostatného len máločo znesie prísne kritériá. Keď sa však niečo vydarí, je sa na čo pozerať. Vysoká profesionalita od práce hercov až, povedzme, po prácu osvetľovačov ukazuje, že všeličo sa dá robiť aj lepšie ako dobre. Prekvapuje ma však, že významné dialógy takmer v každom americkom filme „povinne“ odznejú na toalete a že zvracanie patrí k bežným scénam. Teší ma, ako naši prekladatelia bravúrne zmäkčujú vulgárny slovník hlavných aj vedľajších postáv. Naozaj, ak sledujete nejaký film v origináli a čítate naše titulky, vidíte, akú hrádzu stavajú naši prekladatelia a producenti hrubostiam bežne používaným vo filmoch. Kto vie, prečo národ, ktorý dokáže vyhrať preteky v ceste na Mesiac, vo filmoch bežne komunikuje ako najposlednejší kočiš kombinovaný s opitým námorníkom. Zlé je, že všeličo nevhodné k nám predsa len prenikne a stimulačne to pôsobí pri novom druhu veselíc – takzvaní zabávači zaradia každých tridsať sekúnd do svojich prejavov hrubé slovo, či nadávku a národ sa smeje. To nám takto klesajú nároky?
Najsmutnejšie je, že aj naše deti, dokonca tie najmenšie, hoci ešte nevedia povedať poriadne r, už používajú slovník krčmy poslednej cenovej skupiny. Hovorím o tom preto, lebo veda, ak chce byť úspešná, musí mať humánny rozmer a občan sa svojou nekultúrnosťou určite nepresadí. Zodpovední sme za to všetci – rodičia, učitelia, vychovávatelia, každý z nás. Jednoducho preto, lebo nevychováva iba rodina, ale aj škola a spoločnosť.
Pri písaní týchto riadkov som si uvedomil, že v oblasti zábavy pred dvoma desiatkami rokov vznikli tzv. zabávači. Neviem prečo, keď sme mali humoristov a satirikov s presne definovanými nástrojmi svojho pôsobenia. Zabávač bola nová, porevolučná profesia, ktorá vytĺkala lacný smiech z politiky (máme demokraciu, všetko sa smie...), produkovala slaboduché akoby žarty, no našťastie postupne takmer vymrela. Láskavý humor nedávno jubilujúceho sedemdesiatnika pána Lasicu, či príhody Borisa Filana, keď má dobrý deň, sú z hľadiska zriedkavého výskytu na úrovni murárika červenokrídleho (však pán inžinier Saniga?) – a ak sa niečo neudeje (však pán inžinier Saniga?), postupne vymiznú. Musíme ich strážiť. Všetko je v našich rukách. Výnimoční ľudia sa nerodia každý deň, no keď sa niekto objaví, treba, aby sme ho všetci podporili, ocenili a dali mu možnosť prejaviť sa. Pretože práve špičky, a je jedno v akej oblasti, či v kultúre či vo vede, hovoria o úrovni ľudí aj národa. A my predsa chceme a potrebujeme, aby sme sa nestratili v európskej rodine.
Nedávno som bol v spoločnosti, kde sa jeden cez druhého prekárali, či je krajšie na Poľane, či na trsťových plantážach v Gbelciach, dunajských ramenách alebo na Popradskom plese. Debata naberala na intenzite, až kým sa domáci pán neozval: Vie mi niekto povedať, kde u nás, na Slovensku nie je krásne? Bolo po hádke. A ja som si spomenul, že Beliansku jaskyňu osvetľovala Edisonova žiarovka už tri roky potom, čo ju objavil. Nepochybne za to vďačíme niektorému z našich predkov, ktorí videli ďalej ako za koniec chotára. A to nám dnes veľmi treba. Pokúsme sa o to.
QUARK 4/2010 Editorial
Autor: Eduard Drobný
svetové filmové veľmoci ako India, Čína a Amerika ročne produkujú tisícky filmov, z ktorých sa – našťastie – k nám dostáva len veľmi málo, pretože väčšina z nich je natoľko podriadená domácemu vkusu a minimálnym diváckym nárokom, že by u nás celkom prepadla. Napokon, aj z toho ostatného len máločo znesie prísne kritériá. Keď sa však niečo vydarí, je sa na čo pozerať. Vysoká profesionalita od práce hercov až, povedzme, po prácu osvetľovačov ukazuje, že všeličo sa dá robiť aj lepšie ako dobre. Prekvapuje ma však, že významné dialógy takmer v každom americkom filme „povinne“ odznejú na toalete a že zvracanie patrí k bežným scénam. Teší ma, ako naši prekladatelia bravúrne zmäkčujú vulgárny slovník hlavných aj vedľajších postáv. Naozaj, ak sledujete nejaký film v origináli a čítate naše titulky, vidíte, akú hrádzu stavajú naši prekladatelia a producenti hrubostiam bežne používaným vo filmoch. Kto vie, prečo národ, ktorý dokáže vyhrať preteky v ceste na Mesiac, vo filmoch bežne komunikuje ako najposlednejší kočiš kombinovaný s opitým námorníkom. Zlé je, že všeličo nevhodné k nám predsa len prenikne a stimulačne to pôsobí pri novom druhu veselíc – takzvaní zabávači zaradia každých tridsať sekúnd do svojich prejavov hrubé slovo, či nadávku a národ sa smeje. To nám takto klesajú nároky?
Najsmutnejšie je, že aj naše deti, dokonca tie najmenšie, hoci ešte nevedia povedať poriadne r, už používajú slovník krčmy poslednej cenovej skupiny. Hovorím o tom preto, lebo veda, ak chce byť úspešná, musí mať humánny rozmer a občan sa svojou nekultúrnosťou určite nepresadí. Zodpovední sme za to všetci – rodičia, učitelia, vychovávatelia, každý z nás. Jednoducho preto, lebo nevychováva iba rodina, ale aj škola a spoločnosť.
Pri písaní týchto riadkov som si uvedomil, že v oblasti zábavy pred dvoma desiatkami rokov vznikli tzv. zabávači. Neviem prečo, keď sme mali humoristov a satirikov s presne definovanými nástrojmi svojho pôsobenia. Zabávač bola nová, porevolučná profesia, ktorá vytĺkala lacný smiech z politiky (máme demokraciu, všetko sa smie...), produkovala slaboduché akoby žarty, no našťastie postupne takmer vymrela. Láskavý humor nedávno jubilujúceho sedemdesiatnika pána Lasicu, či príhody Borisa Filana, keď má dobrý deň, sú z hľadiska zriedkavého výskytu na úrovni murárika červenokrídleho (však pán inžinier Saniga?) – a ak sa niečo neudeje (však pán inžinier Saniga?), postupne vymiznú. Musíme ich strážiť. Všetko je v našich rukách. Výnimoční ľudia sa nerodia každý deň, no keď sa niekto objaví, treba, aby sme ho všetci podporili, ocenili a dali mu možnosť prejaviť sa. Pretože práve špičky, a je jedno v akej oblasti, či v kultúre či vo vede, hovoria o úrovni ľudí aj národa. A my predsa chceme a potrebujeme, aby sme sa nestratili v európskej rodine.
Nedávno som bol v spoločnosti, kde sa jeden cez druhého prekárali, či je krajšie na Poľane, či na trsťových plantážach v Gbelciach, dunajských ramenách alebo na Popradskom plese. Debata naberala na intenzite, až kým sa domáci pán neozval: Vie mi niekto povedať, kde u nás, na Slovensku nie je krásne? Bolo po hádke. A ja som si spomenul, že Beliansku jaskyňu osvetľovala Edisonova žiarovka už tri roky potom, čo ju objavil. Nepochybne za to vďačíme niektorému z našich predkov, ktorí videli ďalej ako za koniec chotára. A to nám dnes veľmi treba. Pokúsme sa o to.
QUARK 4/2010 Editorial
Autor: Eduard Drobný
PC REVUE
Nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť horšie
V marci som absolvoval dve „služobky“. Najprv sme spolu s kolegyňou Xéniou strávili jarných 50 kilometrov na CeBite v studenom Hannoveri a potom v závere mesiaca to bola už takmer letná Barcelona. Myslím, že na CeBite sme sa zúčastnili ako jediná redakcia zo Slovenska, aspoň som tam nikoho z našich novinárov nevidel. Ako ste už určite zistili, ak je niečo zaujímavé vo svete, PC REVUE investuje čas i peniaze, aby sme boli tam, kde sa veci naozaj uvádzajú. Takisto sa stalo pravidlom, že ak už raz niekam ideme, je z toho aj dobré video. Atmosféru CeBitu tak zažijete spolu s nami aj vy. Keď sme plánovali cestu, bol som rozhodne za to, aby sme šli autom. Hannover je síce naprieč Európou, viac ako 900 kilometrov, dobrých 9 hodín cesty s prestávkami. Ale auto má svoje nesporné výhody, hlavne sa dá použiť ako mobilný sklad rôznych vecí. Xénia je výborná šoférka, určite opatrnejšia ako ja, a tak som sa konečne dobre vyspal... :-) Ďalší dôvod je to, že Xénia má drobulinký problém s lietaním. V praxi to vyzerá tak, že ak posádka zistí, o čo ide, pilot ju pozve do kabíny a ona sa sama presvedčí, že všetko je v najlepšom poriadku. Ja mám nalietaných dobrých 90 hodín ročne, poctivo zbieram každú nalietanú míľu, ale po nástupe do lietadla po mne neštekne ani pes. A potom jej závidím. Dostane totiž v ekonomickej triede teplý čaj ešte pred odletom a má celý rad ďalších výhod :-). Ja dostanem po hodine letu miniatúrnu napolitánku na zašpinenie zubov a vodu spolu s ostanými cestujúcimi. Takže, drahá Xénia, buďme si rovní, žiadne privilégiá, ideme autom a budeš šoférovať.
CeBit je minimálne v Nemecku stále pojem, pre nás je to miesto stretnutia hlavne s ľuďmi z Ďalekého východu. Tohtoročná výstava bola o budúcnosti, mobilných riešeniach, notebookoch od výmyslu sveta, prenose dát cez USB 3.0, internete, kde si len pomyslíte, a o 3D obraze (dnes už asi povinná jazda). Na CeBite je však obrovský rozdiel medzi tým, čo firmy ukazujú v stánkoch, a tým, čo je na výstave reálne dostupné. Myslím predovšetkým na internet. Bežná vstupenka na CeBit stála 30 EUR, čo nie je málo. Niektoré IT firmy však už druhý rok po sebe organizujú „trucakcie“, ktoré sa v rovnakom čase, ako je CeBit, konajú napr. priamo v Hannoveri. Prišli totiž na to, že oslovovať širokú skupinu používateľov je extra drahé a lepšie urobia, ak tieto peniaze minú (ale teda naozaj poriadne) na tých konkrétnych zákazníkov, na ktorých im skutočne záleží. Nuž, organizovať počítačovú výstavu vo svete multimediálneho internetu je asi rovnako náročné ako vydávať úspešný papierový IT magazín (a o tom viem svoje). Organizátori CeBitu tak zarábajú, kde sa len dá, napr. na doplnkových službách. Za 4 hodiny bezdrôtového pripojenia na internet pýtajú 35 EUR, čo je veľa aj na 6-hviezdičkový hotel. To by som možno aj ja počkal na článok a video z PC REVUE pekne doma.
Barcelona bola na konci mesiaca, tesne pred uzávierkou, a tak som potreboval šetriť časom, ako sa len dalo. Špeciálne som chcel minimalizovanú verziu akcie, čo v skutočnosti znamenalo, že som do Barcelony mal doletieť 10 minút po začiatku oficiálnej časti a odletieť na druhý deň o šiestej ráno. Let však nebol celkom jednoduchý, ako to v mojom prípade obyčajne býva. Prišiel som na letisko včas, mohol som si dať na raňajky obľúbenú gulášovú polievku. Stojí to aj s jednou žemľou 5,10 EUR, čo je na slovenské pomery nekresťanská cena, ale toto rozhodnutie sa mi už viackrát osvedčilo ako kľúčové.
Do lietadla sme vo Viedni nastúpili netradične načas, lenže nejako dlho sme sa nehýbali. Desať minút po plánovanom odlete sa ozval kapitán, vraj majú technický problém s klimatizáciou. Keď vám niekto na letisku povie zázračnú formulku „Thank you for your understanding“, takmer vždy to znamená, že máte veľký problém. V odstavenom lietadle sme boli vyše hodiny. Viedenské letisko je super v tom, že je tu internet zadarmo, pritom dosť rýchly a s dosahom až do lietadiel pri termináloch. Lietadlo som tak zmenil na mobilnú kanceláriu. Lenže s vypnutou klimatizáciou tu bolo už po polhodine na odpadnutie. Po 65 minútach meškania sme boli pripravení na odlet a ja som vedel, že môj časový program vypočítaný na minúty stojí na hlinených nohách. Podľa rozpisu som vedel, že akcia sa začína obedom, takže to podstatné by som mal ešte stihnúť. Vedľa mňa však sedela rakúska dvojica, ktorá letela na svadobnú cestu na Kanárske ostrovy. Pri takomto meškaní nemohli stihnúť prípojné lietadlo. Letuška pre nich začala vybavovať spätný let z Barcelony do Viedne a ďalší let na druhý deň zase na Tenerife. A nebolo to jednoduché, voľné miesta z Barcelony do Viedne boli len v poslednom nočnom spoji. Samozrejme, žiadali, aby mohli vystúpiť a počkať pohodlne vo Viedni do druhého dňa, lenže to už nešlo. Vystúpiť im neumožnili. Keď vidíte, že sú aj horšie situácie, ako máte vy, vždy sa dýcha ľahšie. Veď táto dvojica sa hodinu pozerala na letisko, na ktoré sa dostanú po celodennom trmácaní ešte v ten istý večer. A stratili jeden deň, ktorý mohli stráviť skoro ako v raji. Boli mladí, zamilovaní, určite si poradili. Ja som nestihol nič z obeda, okrem rannej gulášovej polievky a leteckej napolitánky som teda nejedol nič, ale program som absolvoval celý. Večer je vždy organizovaná večera, tú som však vynechal. Náš hotel bol totiž 5 minút chôdze od štadióna Nou Camp a v ten večer tu bol zápas FC Barcelona vs. VFB Stuttgart. Niežeby som extra žil futbalom, ale šancu zažiť atmosféru tohto štadióna som chcel využiť. Návšteva FCB však vôbec nie je lacný špás – úplne najlacnejší lístok stojí 132 EUR. Ale stálo to za to, pre mňa možno ani nie tak samotný futbal, ale celá atmosféra okolo. Hoci neviem po katalánsky vôbec nič, zrazu som sa videl, ako spolu so 60-tisícovým davom podporujem milovaný klub. Niečo takéto vám nenahradí ani najlepší 3D televízor a 7.1 domáce kino. Všetko cítite na vlastnej koži, preplnený štadión je vriaci kotol všetkých multimediálnych vnemov. Robiť mexické vlny doma v obývačke s nasadenými 3D okuliarmi, to je asi naivná predstava. Tu áno, celkom som si zacvičil. Nuž, technológia je zatiaľ na takýto zážitok prikrátka. Plný dojmov a dobrého pocitu, že som konečne aspoň deň z roka chudol, som sa vrátil domov a dokončil uzávierku tohto vydania nášho magazínu.
Príjemné čítanie aprílového vydania PC REVUE vám praje
18. 3. 2010 Ondrej Macko
PC REVUE 4/2010 Editorial
Autor: Ondrej Macko
V marci som absolvoval dve „služobky“. Najprv sme spolu s kolegyňou Xéniou strávili jarných 50 kilometrov na CeBite v studenom Hannoveri a potom v závere mesiaca to bola už takmer letná Barcelona. Myslím, že na CeBite sme sa zúčastnili ako jediná redakcia zo Slovenska, aspoň som tam nikoho z našich novinárov nevidel. Ako ste už určite zistili, ak je niečo zaujímavé vo svete, PC REVUE investuje čas i peniaze, aby sme boli tam, kde sa veci naozaj uvádzajú. Takisto sa stalo pravidlom, že ak už raz niekam ideme, je z toho aj dobré video. Atmosféru CeBitu tak zažijete spolu s nami aj vy. Keď sme plánovali cestu, bol som rozhodne za to, aby sme šli autom. Hannover je síce naprieč Európou, viac ako 900 kilometrov, dobrých 9 hodín cesty s prestávkami. Ale auto má svoje nesporné výhody, hlavne sa dá použiť ako mobilný sklad rôznych vecí. Xénia je výborná šoférka, určite opatrnejšia ako ja, a tak som sa konečne dobre vyspal... :-) Ďalší dôvod je to, že Xénia má drobulinký problém s lietaním. V praxi to vyzerá tak, že ak posádka zistí, o čo ide, pilot ju pozve do kabíny a ona sa sama presvedčí, že všetko je v najlepšom poriadku. Ja mám nalietaných dobrých 90 hodín ročne, poctivo zbieram každú nalietanú míľu, ale po nástupe do lietadla po mne neštekne ani pes. A potom jej závidím. Dostane totiž v ekonomickej triede teplý čaj ešte pred odletom a má celý rad ďalších výhod :-). Ja dostanem po hodine letu miniatúrnu napolitánku na zašpinenie zubov a vodu spolu s ostanými cestujúcimi. Takže, drahá Xénia, buďme si rovní, žiadne privilégiá, ideme autom a budeš šoférovať.
CeBit je minimálne v Nemecku stále pojem, pre nás je to miesto stretnutia hlavne s ľuďmi z Ďalekého východu. Tohtoročná výstava bola o budúcnosti, mobilných riešeniach, notebookoch od výmyslu sveta, prenose dát cez USB 3.0, internete, kde si len pomyslíte, a o 3D obraze (dnes už asi povinná jazda). Na CeBite je však obrovský rozdiel medzi tým, čo firmy ukazujú v stánkoch, a tým, čo je na výstave reálne dostupné. Myslím predovšetkým na internet. Bežná vstupenka na CeBit stála 30 EUR, čo nie je málo. Niektoré IT firmy však už druhý rok po sebe organizujú „trucakcie“, ktoré sa v rovnakom čase, ako je CeBit, konajú napr. priamo v Hannoveri. Prišli totiž na to, že oslovovať širokú skupinu používateľov je extra drahé a lepšie urobia, ak tieto peniaze minú (ale teda naozaj poriadne) na tých konkrétnych zákazníkov, na ktorých im skutočne záleží. Nuž, organizovať počítačovú výstavu vo svete multimediálneho internetu je asi rovnako náročné ako vydávať úspešný papierový IT magazín (a o tom viem svoje). Organizátori CeBitu tak zarábajú, kde sa len dá, napr. na doplnkových službách. Za 4 hodiny bezdrôtového pripojenia na internet pýtajú 35 EUR, čo je veľa aj na 6-hviezdičkový hotel. To by som možno aj ja počkal na článok a video z PC REVUE pekne doma.
Barcelona bola na konci mesiaca, tesne pred uzávierkou, a tak som potreboval šetriť časom, ako sa len dalo. Špeciálne som chcel minimalizovanú verziu akcie, čo v skutočnosti znamenalo, že som do Barcelony mal doletieť 10 minút po začiatku oficiálnej časti a odletieť na druhý deň o šiestej ráno. Let však nebol celkom jednoduchý, ako to v mojom prípade obyčajne býva. Prišiel som na letisko včas, mohol som si dať na raňajky obľúbenú gulášovú polievku. Stojí to aj s jednou žemľou 5,10 EUR, čo je na slovenské pomery nekresťanská cena, ale toto rozhodnutie sa mi už viackrát osvedčilo ako kľúčové.
Do lietadla sme vo Viedni nastúpili netradične načas, lenže nejako dlho sme sa nehýbali. Desať minút po plánovanom odlete sa ozval kapitán, vraj majú technický problém s klimatizáciou. Keď vám niekto na letisku povie zázračnú formulku „Thank you for your understanding“, takmer vždy to znamená, že máte veľký problém. V odstavenom lietadle sme boli vyše hodiny. Viedenské letisko je super v tom, že je tu internet zadarmo, pritom dosť rýchly a s dosahom až do lietadiel pri termináloch. Lietadlo som tak zmenil na mobilnú kanceláriu. Lenže s vypnutou klimatizáciou tu bolo už po polhodine na odpadnutie. Po 65 minútach meškania sme boli pripravení na odlet a ja som vedel, že môj časový program vypočítaný na minúty stojí na hlinených nohách. Podľa rozpisu som vedel, že akcia sa začína obedom, takže to podstatné by som mal ešte stihnúť. Vedľa mňa však sedela rakúska dvojica, ktorá letela na svadobnú cestu na Kanárske ostrovy. Pri takomto meškaní nemohli stihnúť prípojné lietadlo. Letuška pre nich začala vybavovať spätný let z Barcelony do Viedne a ďalší let na druhý deň zase na Tenerife. A nebolo to jednoduché, voľné miesta z Barcelony do Viedne boli len v poslednom nočnom spoji. Samozrejme, žiadali, aby mohli vystúpiť a počkať pohodlne vo Viedni do druhého dňa, lenže to už nešlo. Vystúpiť im neumožnili. Keď vidíte, že sú aj horšie situácie, ako máte vy, vždy sa dýcha ľahšie. Veď táto dvojica sa hodinu pozerala na letisko, na ktoré sa dostanú po celodennom trmácaní ešte v ten istý večer. A stratili jeden deň, ktorý mohli stráviť skoro ako v raji. Boli mladí, zamilovaní, určite si poradili. Ja som nestihol nič z obeda, okrem rannej gulášovej polievky a leteckej napolitánky som teda nejedol nič, ale program som absolvoval celý. Večer je vždy organizovaná večera, tú som však vynechal. Náš hotel bol totiž 5 minút chôdze od štadióna Nou Camp a v ten večer tu bol zápas FC Barcelona vs. VFB Stuttgart. Niežeby som extra žil futbalom, ale šancu zažiť atmosféru tohto štadióna som chcel využiť. Návšteva FCB však vôbec nie je lacný špás – úplne najlacnejší lístok stojí 132 EUR. Ale stálo to za to, pre mňa možno ani nie tak samotný futbal, ale celá atmosféra okolo. Hoci neviem po katalánsky vôbec nič, zrazu som sa videl, ako spolu so 60-tisícovým davom podporujem milovaný klub. Niečo takéto vám nenahradí ani najlepší 3D televízor a 7.1 domáce kino. Všetko cítite na vlastnej koži, preplnený štadión je vriaci kotol všetkých multimediálnych vnemov. Robiť mexické vlny doma v obývačke s nasadenými 3D okuliarmi, to je asi naivná predstava. Tu áno, celkom som si zacvičil. Nuž, technológia je zatiaľ na takýto zážitok prikrátka. Plný dojmov a dobrého pocitu, že som konečne aspoň deň z roka chudol, som sa vrátil domov a dokončil uzávierku tohto vydania nášho magazínu.
Príjemné čítanie aprílového vydania PC REVUE vám praje
18. 3. 2010 Ondrej Macko
PC REVUE 4/2010 Editorial
Autor: Ondrej Macko
BC MOBIL & TECHBOX
Už sme online!
Vy to ešte neviete? Už sme tu pre vás aj online. Zatiaľ čo tlačiarenské stroje koncom januára naplno pripravovali prvé tohtoročné BC-čko, v redakcii sme tentokrát mali aj po uzávierke časopisu poriadne rušno. Odbíjali totiž posledné dni, resp. skôr hodiny a minúty do spustenia novinky, ktorú sme pre vás pripravovali už od minulého roka. Presne 1. februára 2010 sa tak zrodil úplne nový portál TECHBOX.sk, prostredníctvom ktorého s vami budeme denne. Kým vyjde nový časopis, môžete sa každý deň zoznámiť s najnovšími správami z oblasti mobilných telefónov, GPS navigácií, fotoaparátov, videokamier, TV a videa, audia, IT sveta, služieb operátorov, ale i čoraz populárnejších gadgetov. Na TECHBOX.sk nechýbajú ani kvalitné a podrobné fotografie a videá. Zaujímavé produkty, ktoré pre vás testujeme, si tu môžete pozrieť aj v rozsiahlych galériách ešte pred vydaním časopisu.
Každé ráno, presne o šiestej hodine, vám na portáli TECHBOX.sk ponúkneme zaujímavé správy o tých novinkách, ktoré aktuálne hýbu svetom technológií. Stačí si tak zapnúť počítač a popri rannej káve alebo počas cesty do práce či do školy si cez mobil pozrieť, čo je nové. Ak si ráno nenájdete čas, môžete si najnovšie správy prečítať kedykoľvek počas dňa. Nemusíte sa obávať, že by ste zmeškali akúkoľvek novinku. TECHBOX.sk si dokonca môžete personalizovať. To znamená, že po prihlásení sa vám budú prioritne zobrazovať len novinky z kategórií, ktoré ste si vybrali. Ak si vyberiete napríklad mobilné telefóny a GPS, nebudete sa musieť preklikávať cez správy o nových fotoaparátoch, televízoroch alebo notebookoch. Dokonca vám novinky z vašich obľúbených kategórií pošleme aj na e-mail. Na TECHBOX.sk sme vám priniesli aj všetky dôležité novinky významného kongresu MWC 2010, pričom vás čaká zaujímavá reportáž aj v BC-čku, ktoré práve držíte v rukách. V tomto čísle sme sa pozreli na zúbok aj dátovým sieťam a otestovali sme pre vás päť 12-palcových notebookov. Okrem toho sme vyskúšali ekologický automobil Honda Insight a nahliadli do veľmi blízkej budúcnosti, ktorá bude patriť 3D.
Príjemné čítanie nového BCMOBIL & TECHBOX vám za celú redakciu praje
Roman Calík
šéfredaktor.
P.S.: A nezabudnite, na www.techbox.sk máme pre vás novinky už každý pracovný deň!
BCMOBIL & TECHBOX 3-4/2010 Editorial
Autor: Roman Calík
Vy to ešte neviete? Už sme tu pre vás aj online. Zatiaľ čo tlačiarenské stroje koncom januára naplno pripravovali prvé tohtoročné BC-čko, v redakcii sme tentokrát mali aj po uzávierke časopisu poriadne rušno. Odbíjali totiž posledné dni, resp. skôr hodiny a minúty do spustenia novinky, ktorú sme pre vás pripravovali už od minulého roka. Presne 1. februára 2010 sa tak zrodil úplne nový portál TECHBOX.sk, prostredníctvom ktorého s vami budeme denne. Kým vyjde nový časopis, môžete sa každý deň zoznámiť s najnovšími správami z oblasti mobilných telefónov, GPS navigácií, fotoaparátov, videokamier, TV a videa, audia, IT sveta, služieb operátorov, ale i čoraz populárnejších gadgetov. Na TECHBOX.sk nechýbajú ani kvalitné a podrobné fotografie a videá. Zaujímavé produkty, ktoré pre vás testujeme, si tu môžete pozrieť aj v rozsiahlych galériách ešte pred vydaním časopisu.
Každé ráno, presne o šiestej hodine, vám na portáli TECHBOX.sk ponúkneme zaujímavé správy o tých novinkách, ktoré aktuálne hýbu svetom technológií. Stačí si tak zapnúť počítač a popri rannej káve alebo počas cesty do práce či do školy si cez mobil pozrieť, čo je nové. Ak si ráno nenájdete čas, môžete si najnovšie správy prečítať kedykoľvek počas dňa. Nemusíte sa obávať, že by ste zmeškali akúkoľvek novinku. TECHBOX.sk si dokonca môžete personalizovať. To znamená, že po prihlásení sa vám budú prioritne zobrazovať len novinky z kategórií, ktoré ste si vybrali. Ak si vyberiete napríklad mobilné telefóny a GPS, nebudete sa musieť preklikávať cez správy o nových fotoaparátoch, televízoroch alebo notebookoch. Dokonca vám novinky z vašich obľúbených kategórií pošleme aj na e-mail. Na TECHBOX.sk sme vám priniesli aj všetky dôležité novinky významného kongresu MWC 2010, pričom vás čaká zaujímavá reportáž aj v BC-čku, ktoré práve držíte v rukách. V tomto čísle sme sa pozreli na zúbok aj dátovým sieťam a otestovali sme pre vás päť 12-palcových notebookov. Okrem toho sme vyskúšali ekologický automobil Honda Insight a nahliadli do veľmi blízkej budúcnosti, ktorá bude patriť 3D.
Príjemné čítanie nového BCMOBIL & TECHBOX vám za celú redakciu praje
Roman Calík
šéfredaktor.
P.S.: A nezabudnite, na www.techbox.sk máme pre vás novinky už každý pracovný deň!
BCMOBIL & TECHBOX 3-4/2010 Editorial
Autor: Roman Calík
utorok 9. marca 2010
PC REVUE
Všade dobre, doma najlepšie?
Volám sa Peter Kmeťo a v magazíne PC REVUE pracujem ako redaktor už tretí rok. Okrem značného zvýšenia odbornosti mi dala táto výnimočná práca aj úplne novú perspektívu takmer na všetko, čo sa u nás na Slovensku odohráva. Či už ide o politiku, krízu, šoubiznis, dopravu – prakticky všetko, s čím sa dennodenne stretávame, som sa naučil porovnávať a pýtať sa úplne na všetko. Ako je napríklad možné, že mobilné telefonovanie je v susednom a oveľa vyvinutejšom Rakúsku lacnejšie? Ako je možné, že telefonovanie je dokonca lacnejšie aj na Ukrajine, u nášho východného suseda, ktorý je ekonomicky úplne inde? Aký má význam na Slovensku elektronické mýto, technicky asi najpokročilejšie v Európe, keď naďalej sa platí cestná daň za nákladné vozidlá? Ako je možné, že verejne činná osoba, ktorá je viac ako podozrivá z korupčného škandálu za niekoľko miliárd eur, si nejde sadnúť do väzenia? Prečo má Slovensko najdrahšie diaľnice, keď na nich pracujú hlavne slovenské firmy a Slováci, ktorých platy sú hlboko pod priemerom EÚ? Každému zrejme prídu na um ďalšie príklady absurdity života na Slovensku. Napriek tomu tu žijem veľmi rád.
Najkrajšie na celej veci je, že nech sa kohokoľvek opýtate, ako sa mu darí a čo si o problematike myslí, jediné, čoho sa dočkáte, je sťažovanie sa a navrhovanie extrémnych riešení, najčastejšie bez hlavy a päty. Väčšinou sa však všetko pretrpí, a nech je schválený a realizovaný akýkoľvek blud, tí, čo doma pred televízorom boli veľkí hrdinovia a bijú sa do hrude, na verejnosti sklopia uši a nasledujú dav. Takí jednoducho sme, takí boli aj naši predkovia za Rakúsko-Uhorska. Aj dnes sme národ trpiteľov a pracantov, ktorí sa radšej adaptujú a prispôsobia, len aby nemuseli niečo riskovať verejnými otázkami. Skupinka odvážlivcov, ktorí sa naozaj opýtajú a pokúsia sa niečo urobiť, sa potom dočká leda tak nepochopenia a možno aj verejnej izolácie.
Vráťme sa však k technológiám a k tomu, čomu sa náš magazín predovšetkým venuje. Zaráža ma neochota ľudí kupovať skôr kvalitné veci ako tzv. aušus tovar na trhoviskách, teda produkty podradnej kvality. Okrem pár svetlých výnimiek je koncový spotrebiteľ na Slovensku zameraný výhradne na nákupnú cenu, ktorá je často jediný kľúčový faktor pri výbere zariadenia. Podobne je to aj pri výberovom konaní firiem. Dôsledok? Nízka životnosť a ešte vyššie náklady. Ktosi múdry a riadne bohatý predsa povedal: „Nie som taký bohatý, aby som si mohol kupovať lacné veci.“
Slovensko je jednoducho plné paradoxov, ktoré plynú najmä z neochoty veľkej skupiny ľudí vnímať všetko okolo nás ako celok. Táto skupina sa nechá manipulovať, dokonca aj okrádať a do veľkej miery si za to môže sama svojím vlastným strachom a lenivosťou.
Najhoršie zo všetkého je však ponímanie peňazí u nás. Zdedili sme vlastnosť ukladať si peniaze na horšie časy, k dobrému zvyku patrí sporenie, napríklad aj na účte s mizerným jednopercentným úrokom, potom si brať hypotéku na dom, ktorú budeme splácať celé desaťročia, či chodiť na dovolenky s konzervami. Alebo cestovať 30 km pre lacnejšie vajcia a stratiť pritom kopu vzácneho času, ktorý sa dá využiť úplne inak.
Je však aj iná cesta. Treba si život užívať plnými dúškami. Uvedomme si, že chvíľa, ktorú teraz prežívame, sa už nikdy nevráti. Vychutnajme si každú radosť v živote a myslime pozitívne. Vesmír a všetko okolo nás nie je dielo náhody, a tak aj na zlé veci v profesionálnom i súkromnom živote sa treba pozerať skôr ako na príležitosti, ktoré nás nielen zo stránky skúseností, ale aj možností posúvajú ďalej. Ako opäť ktosi múdry povedal: „Čo vás nezabije, to vás posilní.“
Napríklad aj finančná kríza má svoje pozitíva, jasne ukazuje, že aj Európske spoločenstvo významne podcenilo kontrolu ekonomického diania v jednotlivých štátoch. Kríza nám ukázala, že nie akciové trhy, ale reálne produkujúce spoločnosti musia byť základom ekonomiky, že štátne hmotné rezervy musia existovať aj v skutočnosti, inak je ekonomika v prípade problémov vystavená nekontrolovateľnej inflácii. Finančná kríza nás straší z médií rovnako aktívne ako terorizmus či ekologické problémy našej planéty. V skutočnosti je to však dôsledok nesprávneho životného štýlu realizovaného dlhé roky.
Sám som už veľakrát uvažoval, či by nebolo nielen zo zdravotného hľadiska výhodnejšie odsťahovať sa niekde na odľahlé lazy, chovať dobytok a pestovať zeleninu, to všetko bez stresu a s pokojom. Veď práve takíto ľudia sa napr. na Kaukaze dožívajú vyše sto rokov. Nežijú pre peniaze, ale pre vlastnú prácu a takíto ľudia podľa ekonomickej definície „generujú“ kapitál. Nie sú to podnikavci na burzách, manažéri alebo politici, títo ľudia naozaj produkujú užitočné veci.
Pozitívne na tom všetkom je, že s trochou šikovnosti a umu dnes možno dosiahnuť čokoľvek. Spomínam si na jednu frázu z filmu Americký Shaolin z roku 1991: „Neexistuje, že nedokážeš, len nechceš.“ Vtedy som mal päť rokov, s odstupom času však prichádzam na to, že jej podstata je ešte pravdivejšia aj dnes. Teraz je totiž tá vysnívaná doba, keď s trochou snahy dokáže ľudská vôľa viac ako peniaze, moc či postavenie. Veď si len spomeňte na to, že práve počas prvej hospodárskej krízy vznikli v USA spoločnosti, ktoré pretrvali až dodnes. Boli totiž schopné adaptovať sa podobne ako živé organizmy a dokázali to príkladne. Podobné je to aj dnes, ak ste napríklad stratili prácu, prišli o dom či byt, o auto, nezúfajte a porozmýšľajte, ako svoju situáciu čo najskôr zlepšiť hlavne vlastnými silami.
Všetkým našim čitateľom želám, aby sa im v živote darilo. Rovnako prajem príjemné čítanie marcového vydania nášho magazínu, ktoré sme pripravili s veľkou chuťou.
20. februára 2010, Peter Kmeťo
PC REVUE 3/2010 Editorial
Autor: Peter Kmeťo
Volám sa Peter Kmeťo a v magazíne PC REVUE pracujem ako redaktor už tretí rok. Okrem značného zvýšenia odbornosti mi dala táto výnimočná práca aj úplne novú perspektívu takmer na všetko, čo sa u nás na Slovensku odohráva. Či už ide o politiku, krízu, šoubiznis, dopravu – prakticky všetko, s čím sa dennodenne stretávame, som sa naučil porovnávať a pýtať sa úplne na všetko. Ako je napríklad možné, že mobilné telefonovanie je v susednom a oveľa vyvinutejšom Rakúsku lacnejšie? Ako je možné, že telefonovanie je dokonca lacnejšie aj na Ukrajine, u nášho východného suseda, ktorý je ekonomicky úplne inde? Aký má význam na Slovensku elektronické mýto, technicky asi najpokročilejšie v Európe, keď naďalej sa platí cestná daň za nákladné vozidlá? Ako je možné, že verejne činná osoba, ktorá je viac ako podozrivá z korupčného škandálu za niekoľko miliárd eur, si nejde sadnúť do väzenia? Prečo má Slovensko najdrahšie diaľnice, keď na nich pracujú hlavne slovenské firmy a Slováci, ktorých platy sú hlboko pod priemerom EÚ? Každému zrejme prídu na um ďalšie príklady absurdity života na Slovensku. Napriek tomu tu žijem veľmi rád.
Najkrajšie na celej veci je, že nech sa kohokoľvek opýtate, ako sa mu darí a čo si o problematike myslí, jediné, čoho sa dočkáte, je sťažovanie sa a navrhovanie extrémnych riešení, najčastejšie bez hlavy a päty. Väčšinou sa však všetko pretrpí, a nech je schválený a realizovaný akýkoľvek blud, tí, čo doma pred televízorom boli veľkí hrdinovia a bijú sa do hrude, na verejnosti sklopia uši a nasledujú dav. Takí jednoducho sme, takí boli aj naši predkovia za Rakúsko-Uhorska. Aj dnes sme národ trpiteľov a pracantov, ktorí sa radšej adaptujú a prispôsobia, len aby nemuseli niečo riskovať verejnými otázkami. Skupinka odvážlivcov, ktorí sa naozaj opýtajú a pokúsia sa niečo urobiť, sa potom dočká leda tak nepochopenia a možno aj verejnej izolácie.
Vráťme sa však k technológiám a k tomu, čomu sa náš magazín predovšetkým venuje. Zaráža ma neochota ľudí kupovať skôr kvalitné veci ako tzv. aušus tovar na trhoviskách, teda produkty podradnej kvality. Okrem pár svetlých výnimiek je koncový spotrebiteľ na Slovensku zameraný výhradne na nákupnú cenu, ktorá je často jediný kľúčový faktor pri výbere zariadenia. Podobne je to aj pri výberovom konaní firiem. Dôsledok? Nízka životnosť a ešte vyššie náklady. Ktosi múdry a riadne bohatý predsa povedal: „Nie som taký bohatý, aby som si mohol kupovať lacné veci.“
Slovensko je jednoducho plné paradoxov, ktoré plynú najmä z neochoty veľkej skupiny ľudí vnímať všetko okolo nás ako celok. Táto skupina sa nechá manipulovať, dokonca aj okrádať a do veľkej miery si za to môže sama svojím vlastným strachom a lenivosťou.
Najhoršie zo všetkého je však ponímanie peňazí u nás. Zdedili sme vlastnosť ukladať si peniaze na horšie časy, k dobrému zvyku patrí sporenie, napríklad aj na účte s mizerným jednopercentným úrokom, potom si brať hypotéku na dom, ktorú budeme splácať celé desaťročia, či chodiť na dovolenky s konzervami. Alebo cestovať 30 km pre lacnejšie vajcia a stratiť pritom kopu vzácneho času, ktorý sa dá využiť úplne inak.
Je však aj iná cesta. Treba si život užívať plnými dúškami. Uvedomme si, že chvíľa, ktorú teraz prežívame, sa už nikdy nevráti. Vychutnajme si každú radosť v živote a myslime pozitívne. Vesmír a všetko okolo nás nie je dielo náhody, a tak aj na zlé veci v profesionálnom i súkromnom živote sa treba pozerať skôr ako na príležitosti, ktoré nás nielen zo stránky skúseností, ale aj možností posúvajú ďalej. Ako opäť ktosi múdry povedal: „Čo vás nezabije, to vás posilní.“
Napríklad aj finančná kríza má svoje pozitíva, jasne ukazuje, že aj Európske spoločenstvo významne podcenilo kontrolu ekonomického diania v jednotlivých štátoch. Kríza nám ukázala, že nie akciové trhy, ale reálne produkujúce spoločnosti musia byť základom ekonomiky, že štátne hmotné rezervy musia existovať aj v skutočnosti, inak je ekonomika v prípade problémov vystavená nekontrolovateľnej inflácii. Finančná kríza nás straší z médií rovnako aktívne ako terorizmus či ekologické problémy našej planéty. V skutočnosti je to však dôsledok nesprávneho životného štýlu realizovaného dlhé roky.
Sám som už veľakrát uvažoval, či by nebolo nielen zo zdravotného hľadiska výhodnejšie odsťahovať sa niekde na odľahlé lazy, chovať dobytok a pestovať zeleninu, to všetko bez stresu a s pokojom. Veď práve takíto ľudia sa napr. na Kaukaze dožívajú vyše sto rokov. Nežijú pre peniaze, ale pre vlastnú prácu a takíto ľudia podľa ekonomickej definície „generujú“ kapitál. Nie sú to podnikavci na burzách, manažéri alebo politici, títo ľudia naozaj produkujú užitočné veci.
Pozitívne na tom všetkom je, že s trochou šikovnosti a umu dnes možno dosiahnuť čokoľvek. Spomínam si na jednu frázu z filmu Americký Shaolin z roku 1991: „Neexistuje, že nedokážeš, len nechceš.“ Vtedy som mal päť rokov, s odstupom času však prichádzam na to, že jej podstata je ešte pravdivejšia aj dnes. Teraz je totiž tá vysnívaná doba, keď s trochou snahy dokáže ľudská vôľa viac ako peniaze, moc či postavenie. Veď si len spomeňte na to, že práve počas prvej hospodárskej krízy vznikli v USA spoločnosti, ktoré pretrvali až dodnes. Boli totiž schopné adaptovať sa podobne ako živé organizmy a dokázali to príkladne. Podobné je to aj dnes, ak ste napríklad stratili prácu, prišli o dom či byt, o auto, nezúfajte a porozmýšľajte, ako svoju situáciu čo najskôr zlepšiť hlavne vlastnými silami.
Všetkým našim čitateľom želám, aby sa im v živote darilo. Rovnako prajem príjemné čítanie marcového vydania nášho magazínu, ktoré sme pripravili s veľkou chuťou.
20. februára 2010, Peter Kmeťo
PC REVUE 3/2010 Editorial
Autor: Peter Kmeťo
pondelok 8. marca 2010
PC REVUE - OpenPark
V istom období som sa na tomto mieste vyjadroval k politickým témam. Nie k jednotlivým stranám a ich kauzám, ale k tomu, čo by bolo treba zmeniť, aby bolo riadenie krajiny transparentnejšie, spravodlivejšie, efektívnejšie. A spomínal som pritom niečo, čo sa označuje termínom on-line demokracia. Vtedy sa mi myšlienka jej aplikovania na slovenské podmienky zdala trochu utopistická. Aj vzhľadom na mieru a spôsob využívania internetu u nás, ale najmä na politickú garnitúru, ktorá vtedy (a vlastne aj dnes) okupovala parlamentné stoličky. Predstava, že by poslanci sami od seba dobrovoľne schválili zákon umožňujúci voľby cez internet, bola trochu nereálna, ale ja som sa aj tak pokúsil priblížiť im túto myšlienku a dostal som možnosť stretnúť sa s niektorými z nich. Ale bolo to z mojej strany značne naivné, veď mi to vtedy aj jeden z čelných politikov a neskorší premiér povedal priamo: „To by sme boli sami proti sebe, keby sme dovolili ľuďom podieľať sa cez internet na rozhodovaní o veciach verejných...“ Nadšenie opadlo a prestal som sa o tieto veci aktívne zaujímať. Doba však pokročila a situácia sa už trochu zmenila. Jednak je internet dostupný podstatne väčšej časti obyvateľstva a navyše sa objavil fenomén sociálnych sietí, ktorý dokáže osloviť veľmi jednoducho, rýchlo a efektívne aj veľké cieľové skupiny. Okrem toho tu máme iniciatívu na vypísanie referenda, ktorého jednou z otázok je aj uzákonenie volieb cez internet. Ako je asi známe, iniciatíva už získala dostatok podpisov, takže teraz je v hre len výber správneho dátumu, keď by sa referendum mohlo uskutočniť. Najlepší termín by boli parlamentné voľby, ale vzhľadom na predpokladané obštrukcie by sa to asi dostalo najskôr na ústavný súd, voľby sa nestihli a najskôr by to padlo na uhorkovú sezónu dovoleniek, takže pravdepodobnejší je skôr nejaký jesenný termín.
Zvolebnieva sa a my sledujeme politické strany, ako na seba na striedačku vyťahujú nové a nové kauzy, púšťajú špinu a médiá im v tom statočne sekundujú. Opäť sledujeme tie isté tváre, ktoré tu ako súčasť zaprášeného politického inventára máme už roky a roky. Z pochopiteľných dôvodov sa im stále nechce vzdať sa moci a odísť zo scény. Pred voľbami na seba kydajú a po voľbách sa v rámci vytvárania koalícií budú na seba falošne usmievať a tľapkať po pleciach. Už si to živo predstavujem a je mi z toho zle. Pokiaľ nedôjde k zásadnej zmene politickej kultúry, tak sa len trochu preskupí opozično-vládne garde a opäť máme na ďalšie 4 roky postarané o kauzy s netransparentnými výberovými konaniami, kupčením s hlasmi, nelegálnym financovaním strán atď. Jediná možnosť je dosiahnutie väčšej miery kontroly zo strany občanov a ich spoluúčasti na rozhodovaní o veciach verejných. A to je možné jedine využitím prvkov on-line demokracie, ktorej nevyhnutnou štartovacou podmienkou je uzákonenie volieb cez internet.
Mladá generácia by sa chcela podieľať na rozhodovaní o osude krajiny, ale keď vidia tú žalostnú úroveň politickej kultúry, ani na to veľmi nemajú chuť. Navyše si myslia, že nemajú veľkú šancu ovplyvniť výsledok volieb a následne dosiahnuť nejaké zmeny. A preto sa vo voľbách skôr nezúčastňujú. A nie je to len mladá generácia, je to aj tá časť populácie, ktorá pri voľbách vyberá menšie zlo alebo na ne radšej vôbec nechodí. Podobne sú na tom Slováci pracujúci v zahraničí, ktorí nemôžu prísť voliť a sprocesovanie zahraničného volebného preukazu je pre nich trochu komplikované. Keby všetky zainteresované skupiny vedeli, že účasťou v referende spustia proces, ktorý sa môže raz skončiť v niečom, čo sa približuje on-line demokracii, mali by dôvod vo väčšej miere sa zúčastniť v referende. Keby vedeli, že to prispeje k väčšej transparentnosti a kontrole politikov, iste by ich to oslovilo.
Predstava, že na odchod skorumpovaného či neschopného poslanca alebo vládneho úradníka nebude treba čakať až do konca volebného obdobia, ale že je táto možnosť vzdialená len na jedno kliknutie, sa mi veľmi páči. A vám? :-)
PC REVUE 3/2010 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Zvolebnieva sa a my sledujeme politické strany, ako na seba na striedačku vyťahujú nové a nové kauzy, púšťajú špinu a médiá im v tom statočne sekundujú. Opäť sledujeme tie isté tváre, ktoré tu ako súčasť zaprášeného politického inventára máme už roky a roky. Z pochopiteľných dôvodov sa im stále nechce vzdať sa moci a odísť zo scény. Pred voľbami na seba kydajú a po voľbách sa v rámci vytvárania koalícií budú na seba falošne usmievať a tľapkať po pleciach. Už si to živo predstavujem a je mi z toho zle. Pokiaľ nedôjde k zásadnej zmene politickej kultúry, tak sa len trochu preskupí opozično-vládne garde a opäť máme na ďalšie 4 roky postarané o kauzy s netransparentnými výberovými konaniami, kupčením s hlasmi, nelegálnym financovaním strán atď. Jediná možnosť je dosiahnutie väčšej miery kontroly zo strany občanov a ich spoluúčasti na rozhodovaní o veciach verejných. A to je možné jedine využitím prvkov on-line demokracie, ktorej nevyhnutnou štartovacou podmienkou je uzákonenie volieb cez internet.
Mladá generácia by sa chcela podieľať na rozhodovaní o osude krajiny, ale keď vidia tú žalostnú úroveň politickej kultúry, ani na to veľmi nemajú chuť. Navyše si myslia, že nemajú veľkú šancu ovplyvniť výsledok volieb a následne dosiahnuť nejaké zmeny. A preto sa vo voľbách skôr nezúčastňujú. A nie je to len mladá generácia, je to aj tá časť populácie, ktorá pri voľbách vyberá menšie zlo alebo na ne radšej vôbec nechodí. Podobne sú na tom Slováci pracujúci v zahraničí, ktorí nemôžu prísť voliť a sprocesovanie zahraničného volebného preukazu je pre nich trochu komplikované. Keby všetky zainteresované skupiny vedeli, že účasťou v referende spustia proces, ktorý sa môže raz skončiť v niečom, čo sa približuje on-line demokracii, mali by dôvod vo väčšej miere sa zúčastniť v referende. Keby vedeli, že to prispeje k väčšej transparentnosti a kontrole politikov, iste by ich to oslovilo.
Predstava, že na odchod skorumpovaného či neschopného poslanca alebo vládneho úradníka nebude treba čakať až do konca volebného obdobia, ale že je táto možnosť vzdialená len na jedno kliknutie, sa mi veľmi páči. A vám? :-)
PC REVUE 3/2010 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)