Pozvite priateľov radšej na pivo ako na facebook
V poslednom čase mám pocit, akoby každý, kto má pripojenie na internet, žil témou facebook. „Si na facebooku?“ To je pomaly častejšia otázka (samozrejme s trochou zveličenia) než „Ako sa máš?“. Boom sociálnych sietí a sociálnych portálov naplno zasiahol aj naše končiny. Nemám nič proti sociálnym portálom a rozhodne tieto riadky nechcem namieriť proti nim, preto som ani nenapísal Facebook, ale facebook – akési slovko, za ktorým si môžete predstaviť všetky sociálne portály. Sociálnych sietí je viacero, ako príklad možno spomenúť Hi5, Friendster, Unister, MojiZnami a mnoho ďalších. Facebook je však akási ikona, niekedy mám pocit, že keď nemám facebook, akoby som ani nežil.
Poslednou vetou som sa vlastne priznal – nepoužívam facebook. Pridal som sa k skupine ľudí, ktorí sa snažia vydržať bez tohto fenoménu. Sem-tam príde od niektorého zo známych pozvánka na facebook, poctivo ich zbieram, blížim sa pomaly k tuctu nazbieraných pozvánok. Na stretnutí s priateľmi (niekedy facebook-pozitívnymi, ale aj facebook-negatívnymi, „odporcami“) s úsmevom na tvári sledujem témy, o ktorých sa ľudia bavia. V poslednom čase nie je ani jedna párty, ani jedna „žúrka“, kde by sa facebook nespomenul. Áno, na jednej strane je to perfektný spôsob, ako začať debatu, ako sa spoznať, ako sa začleniť do rozhovoru. V tomto smere je to výborný nástroj, ako si nájsť nových priateľov. Lenže o čom to celé je?
Nepopieram zmysel sociálnych sietí, len akosi mám dojem, že ľudia robia z facebooku niečo iné, ako v skutočnosti je. Predbiehajú sa, koľko priateľov majú v zozname. Vypovedá toto číslo o tom, koľko mám skutočných priateľov? A dá sa vôbec hodnotiť človek podľa tohto kritéria? Musím priznať, že sa mi skutočne nechcelo veriť, keď som zbadal číslo v profile facebooku jedného známeho – vraj 440 priateľov, ďalší dokonca 790 priateľov. Známy spomínal príhodu, keď mu dočasne zablokovali konto na facebooku len preto, že si v jeden deň pridal viac ako stovku priateľov :-).
Každá služba, ktorá má pridanú hodnotu, má zmysel a nie je len zabijakom času. Aj facebook má svoju pridanú hodnotu – nemusíte byť neustále v kontakte so všetkými priateľmi, ktorých skutočne máte, stačí, ak ich máte v zozname, a keď sa v ich živote niečo udeje (pridajú fotky z návštevy zahraničia, vstúpia do manželského zväzku, narodí sa im bábätko, zmenia povolanie, jednoducho čokoľvek), vďaka facebooku o tom hneď viete. Prostredníctvom facebooku môžete spoznať priateľov svojich priateľov, objaviť väzby, o ktorých ste doteraz nepočuli, spomenúť si na dávno zabudnutých známych, spolužiakov. Takže vo facebooku naozaj je pridaná hodnota.
Facebook je užitočná služba, to rozhodne. Má však skutočne až taký význam, aký jej pripisujú ľudia? Nestráca sa tým niečo iné? Nevytráca sa tým z nášho každodenného života to najprirodzenejšie – ľudský kontakt, to sociálne, čo je v nás? Túto otázku kladiem väčšine ľudí, ktorí facebook používajú. Nechcem podrývať, chcem skutočne poznať ich názor – väčšina z nich iba negatívne pokrúti hlavou. V poriadku, nenamietam. No aj my „odporcovia“ facebooku máme svoje argumenty, ktoré považujeme za nevýhody. Facebook vyvoláva v ľuďoch závislosť – neustále kontrolujú, čo je nové. Pestuje v nich potrebu všetko komentovať, na všetko reagovať, nezostať neaktívnymi. Márnia tým veľa času a zároveň zahlcujú informáciami ostatných. No a ešte detail – takto ľudia prezrádzajú mnoho osobných informácií aj tým, ktorým by ich za normálnych okolností neprezradili.
Technológia nám pomáha mnohorakým spôsobom, no mám pocit, že v tomto smere ubíja v človeku sociálny kontakt s ostatnými ľuďmi. Veď nie je príjemnejšie „vytiahnuť“ niektorého z priateľov von ako s ním komunikovať cez internet? Povedzme na pivo, na kávu, do posilňovne, do kina, len tak na prechádzku. Podľa mňa áno. Možno niekoho napĺňa hrdosťou pocit, že má stovky priateľov, o ktorých vie, čo robia, ako žijú. Len aby sa to nezvrhlo do situácie, keď budem s priateľmi komunikovať už zásadne iba cez internet, budem zdieľať svoje pocity cez facebook a stratím tak ten najbližší, osobný kontakt s ľuďmi. Viem, že mnohí z vás si pri čítaní týchto riadkov povedia: „Nie, mne sa to nemôže stať.“ A pevne verím, že majú pravdu. Ale trocha sa bojím. Ľudia z marketingu, ktorí o budúcnosti technológií a ich nasadení vedia či dokonca priamo rozhodujú, dávajú najavo, že boom sociálnych sietí bude určite pokračovať. Pridajú sa ďalšie služby, sociálne siete budú čoraz viac prenikať do mobilných telefónov, mobilných služieb, aby sa uploadovanie fotiek na web stalo rovnako bežným ako posielanie SMS správ. Takže sociálne siete ich veľký nástup ešte len čaká.
Ešte stále som si nezaložil účet na facebooku. Ale viem, že raz podľahnem. Možno nie preto, že to bude IN, že bez facebooku človek akoby ani nežil, ale preto, že to bude potrebné. Či už z profesijného, vzdelávacieho, študijného, alebo akéhokoľvek iného hľadiska. Ale kým to bude možné, budem sa snažiť vytrvalo odporovať fenoménu menom facebook. O to radšej pozvem svojich priateľov na pivo... :-)
Veľmi ma poteší každý váš názor či poznatok, s ktorým sa podelíte – môžete tak spraviť e-mailom, telefonicky, môžete ma pokojne prísť navštíviť do redakcie (adresu nájdete v tiráži), rád vás pohostím čajom alebo kávou. Možno spolu objavíme nové pridané hodnoty, pre ktoré facebook stojí za to. No a možno raz zorganizujeme stretnutie odporcov facebooku :-). Azda nebude treba posielať pozvánky na toto stretnutie cez facebook.
PC REVUE 3/2009 Editorial
Autor: Jozef Orgonáš
piatok 13. marca 2009
štvrtok 12. marca 2009
PC REVUE - OpenPark
Už to prasklo
Ako kľúčové riešenie súčasnej krízy uvádzajú ekonómovia a politici najmä obnovenie spotreby. Ak to je naozaj jediné možné riešenie, aj ja by som na tomto mieste asi mal vyzývať: „Ľudia, neváhajte, kupujte počítače, televízory, autá atď. Znovu naštartujeme ekonomiku a opäť bude všetko tak ako doteraz!“ Možno by to na chvíľu zafungovalo, ale nejako sa s touto výzvou vnútorne neviem stotožniť. Táto kríza síce má ekonomický charakter, prejavy a dôsledky, ale neverím, že sa ju podarí zlikvidovať tradičnými ekonomickými nástrojmi. Jej prapríčiny sú asi oveľa hlbšie a ich odhalenie sa ekonómom, politikom, ale ani nám občanom asi nebude páčiť. Lepšie je však pozrieť sa realite do očí a skúsiť s tým niečo urobiť ako sa uspokojovať falošnými predstavami a prehnanými očakávaniami. Hovorím o veciach, ako je trvalo udržateľný rast, bezodná nadspotreba, kupovanie spotrebného tovaru na dlh ako štýl života, „právo“ na blahobyt atď. Raz to muselo prasknúť a presne to sa stalo teraz.
Ak to trošku preženiem, z ľudí sa za posledné desaťročia stali konzumenti zbavení vlastnej vôle, ktorých hlavnou úlohou z pohľadu výrobcov je čo najväčšia spotreba donekonečna. A pre značnú časť príslušníkov tzv. západnej civilizácie je to aj hlavný cieľ a zmysel existencie. Nie je to trochu málo? Nepripomína vám to scény zo známych televíznych sci-fi hororov, kde sa objavujú farmy umelo vytvorených ľudských zárodkov, akýchsi homunkulov, uložených v zámotkoch s hadičkami pripojenými na vstup a výstup? A porovnajme si to s obrazom typického konzumenta sediaceho dlhé hodiny pred televízorom, obklopeného čipsami a kolou. Je to veľký rozdiel?
Zdá sa vám prehnané tvrdenie, že sme ako konzumenti zbavení vlastnej vôle? Dokážeme sa naozaj slobodne a správne rozhodnúť, či danú vec naozaj potrebujeme, či si ju kúpime? Poznám kopec múdrych, rozhľadených ľudí so zdravým úsudkom, ktorí napriek tomu všetkému pravidelne podľahnú známym obchodníckym fintám typu „ak kúpite dve balenia, tretie dostanete zadarmo“. No nekúpte to! Čo potom bežný nezorientovaný konzument? Ako má odolať všetkým zľavám, výpredajom, lákavým obalom, reklame? „Máte málo peňazí? To nič, požičiame vám. Kúpte si to na splátky a ešte dostanete aj darček!“ Chudák spotrebiteľ má v tomto súboji proti sebe priveľkú presilu, skúsený tím psychológov, kreatívcov, marketingových špecialistov, ostrieľaných obchodníkov. Dá sa taký boj vyhrať? Ale áno, dá, len si treba uvedomiť, že naozaj ide o súboj, ide o vaše peniaze, ide o vaše rozhodnutie, či danú vec naozaj potrebujete.
Spotreba nemôže rásť donekonečna, nebudem si každý druhý rok kupovať nový počítač keď mi ten existujúci bohato postačuje. Aj auto vymieňam približne každé tri roky, po tejto dobe prichádza ku generačnej výmene modelov s vyšším alebo rovnakým výkonom, nižšou spotrebou, emisiami atď. To je moja vzorka spotrebiteľského správania sa a predpokladám, že podobne uvažuje väčšina. Nerozumiem preto, ako môže prísť k takej obrovskej disproporcii medzi výrobou a nákupom napr. áut, o ktorej sa teraz dozvedáme. Ako môžu výrobcovia čakať, že rast predaja bude pokračovať donekonečna? Pokiaľ neprídu so zásadne inovovaným výrobkom, nemôžu očakávať, že sa udrží doterajšie tempo rastu predaja. Veď to určite musia vedieť, tak prečo také prekvapenie, prečo teraz zažívame také šoky? Žeby v tom bola nenásytnosť, túžba vykazovať pekné, ale vyfabrikované čísla len preto, aby boli priznané kvartálne bonusy, vyplatené ročné dividendy? Za každú cenu, aj keď realita hovorí, že raz to musí prasknúť?
Tu niekde asi treba hľadať príčiny a podstatu súčasnej situácie, na ktorej skutočné vyriešenie nepomôžu iba ekonomické stimuly a opatrenia. Asi treba rozprúdiť verejnú spoločenskú diskusiu o tom, kam smeruje táto naša „západná“ civilizácia, či má vôbec ďalšiu perspektívu, či má čo ponúknuť aj pre budúcnosť, čo by mala urobiť, ak chce prežiť. Otázka je, či zvládneme takéto nastavenie si zrkadla pravdy. Či sa dokážeme stotožniť s tým, že niekedy budeme môcť kupovať a míňať menej, že obdobie rastu a blahobytu niekedy vystrieda obdobie uskromňovania sa. Alebo vyjdeme do ulíc, urobíme revolúciu a zmeníme spoločenský systém na iný. Otázka je, či bude lepší. Problém však podľa mňa nie je iba v samotnom systéme, ale najmä v ľuďoch, ktorí ho vytvárajú. A tam stačí málo, len si „trošku“ upraviť vlastný rebríček hodnôt. Ako? O tom niekedy nabudúce... :-)
PC REVUE 3/2009 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Ako kľúčové riešenie súčasnej krízy uvádzajú ekonómovia a politici najmä obnovenie spotreby. Ak to je naozaj jediné možné riešenie, aj ja by som na tomto mieste asi mal vyzývať: „Ľudia, neváhajte, kupujte počítače, televízory, autá atď. Znovu naštartujeme ekonomiku a opäť bude všetko tak ako doteraz!“ Možno by to na chvíľu zafungovalo, ale nejako sa s touto výzvou vnútorne neviem stotožniť. Táto kríza síce má ekonomický charakter, prejavy a dôsledky, ale neverím, že sa ju podarí zlikvidovať tradičnými ekonomickými nástrojmi. Jej prapríčiny sú asi oveľa hlbšie a ich odhalenie sa ekonómom, politikom, ale ani nám občanom asi nebude páčiť. Lepšie je však pozrieť sa realite do očí a skúsiť s tým niečo urobiť ako sa uspokojovať falošnými predstavami a prehnanými očakávaniami. Hovorím o veciach, ako je trvalo udržateľný rast, bezodná nadspotreba, kupovanie spotrebného tovaru na dlh ako štýl života, „právo“ na blahobyt atď. Raz to muselo prasknúť a presne to sa stalo teraz.
Ak to trošku preženiem, z ľudí sa za posledné desaťročia stali konzumenti zbavení vlastnej vôle, ktorých hlavnou úlohou z pohľadu výrobcov je čo najväčšia spotreba donekonečna. A pre značnú časť príslušníkov tzv. západnej civilizácie je to aj hlavný cieľ a zmysel existencie. Nie je to trochu málo? Nepripomína vám to scény zo známych televíznych sci-fi hororov, kde sa objavujú farmy umelo vytvorených ľudských zárodkov, akýchsi homunkulov, uložených v zámotkoch s hadičkami pripojenými na vstup a výstup? A porovnajme si to s obrazom typického konzumenta sediaceho dlhé hodiny pred televízorom, obklopeného čipsami a kolou. Je to veľký rozdiel?
Zdá sa vám prehnané tvrdenie, že sme ako konzumenti zbavení vlastnej vôle? Dokážeme sa naozaj slobodne a správne rozhodnúť, či danú vec naozaj potrebujeme, či si ju kúpime? Poznám kopec múdrych, rozhľadených ľudí so zdravým úsudkom, ktorí napriek tomu všetkému pravidelne podľahnú známym obchodníckym fintám typu „ak kúpite dve balenia, tretie dostanete zadarmo“. No nekúpte to! Čo potom bežný nezorientovaný konzument? Ako má odolať všetkým zľavám, výpredajom, lákavým obalom, reklame? „Máte málo peňazí? To nič, požičiame vám. Kúpte si to na splátky a ešte dostanete aj darček!“ Chudák spotrebiteľ má v tomto súboji proti sebe priveľkú presilu, skúsený tím psychológov, kreatívcov, marketingových špecialistov, ostrieľaných obchodníkov. Dá sa taký boj vyhrať? Ale áno, dá, len si treba uvedomiť, že naozaj ide o súboj, ide o vaše peniaze, ide o vaše rozhodnutie, či danú vec naozaj potrebujete.
Spotreba nemôže rásť donekonečna, nebudem si každý druhý rok kupovať nový počítač keď mi ten existujúci bohato postačuje. Aj auto vymieňam približne každé tri roky, po tejto dobe prichádza ku generačnej výmene modelov s vyšším alebo rovnakým výkonom, nižšou spotrebou, emisiami atď. To je moja vzorka spotrebiteľského správania sa a predpokladám, že podobne uvažuje väčšina. Nerozumiem preto, ako môže prísť k takej obrovskej disproporcii medzi výrobou a nákupom napr. áut, o ktorej sa teraz dozvedáme. Ako môžu výrobcovia čakať, že rast predaja bude pokračovať donekonečna? Pokiaľ neprídu so zásadne inovovaným výrobkom, nemôžu očakávať, že sa udrží doterajšie tempo rastu predaja. Veď to určite musia vedieť, tak prečo také prekvapenie, prečo teraz zažívame také šoky? Žeby v tom bola nenásytnosť, túžba vykazovať pekné, ale vyfabrikované čísla len preto, aby boli priznané kvartálne bonusy, vyplatené ročné dividendy? Za každú cenu, aj keď realita hovorí, že raz to musí prasknúť?
Tu niekde asi treba hľadať príčiny a podstatu súčasnej situácie, na ktorej skutočné vyriešenie nepomôžu iba ekonomické stimuly a opatrenia. Asi treba rozprúdiť verejnú spoločenskú diskusiu o tom, kam smeruje táto naša „západná“ civilizácia, či má vôbec ďalšiu perspektívu, či má čo ponúknuť aj pre budúcnosť, čo by mala urobiť, ak chce prežiť. Otázka je, či zvládneme takéto nastavenie si zrkadla pravdy. Či sa dokážeme stotožniť s tým, že niekedy budeme môcť kupovať a míňať menej, že obdobie rastu a blahobytu niekedy vystrieda obdobie uskromňovania sa. Alebo vyjdeme do ulíc, urobíme revolúciu a zmeníme spoločenský systém na iný. Otázka je, či bude lepší. Problém však podľa mňa nie je iba v samotnom systéme, ale najmä v ľuďoch, ktorí ho vytvárajú. A tam stačí málo, len si „trošku“ upraviť vlastný rebríček hodnôt. Ako? O tom niekedy nabudúce... :-)
PC REVUE 3/2009 OpenPark
Autor: Martin Drobný
sobota 7. marca 2009
QUARK
Milí priatelia,
maturity klopú na dvere a hoci by tohto roku nemali vzniknúť problémy a škandály, ktoré väčšinou vyrobia investigatívni kolegovia, aby sa zviditeľnili, bez ohľadu na to, že traumatizujú celú spoločnosť, predsa si dovolím predložiť malý zlepšovací návrh: treba otázky či testy verejne publikovať. A bude po problémoch. Asi môj zlepšovák neprijmú, navyše ide o notoricky známu vec. Namiesto najprirodzenejšieho postupu sa totiž využívajú zložitejšie systémy, ktoré by mali napriek všetkému až do hodiny H ostať utajené (témy písomiek), ako keby išlo o plány tajných služieb.
Ak by sa partia matematikov, slovenčinárov, jazykárov a ďalších odborníkov niekam zašila na tri dni, kde by mali pokoj, výsledkom by mohlo byť povedzme 500 testov. Každý by mohol mať päťdesiat otázok z celého učiva a napríklad tristo tém s presným zadaním. Toto by sa mohlo vydať knižne, vo vysokom náklade s návodom na používanie. Každý maturant by mal možnosť presvedčiť sa, ako je na tom s vedomosťami. A v deň „D" by ráno v rozhlase prečítali alebo verejne vyžrebovali a oznámili riaditeľom školy čísla testov a tém, ktoré treba vyriešiť či vypracovať. Žiaci by sa dali do práce a - mali by sme o problém menej. Veď načo utajovať, čo netreba? Kto si doma, pred testami, vypracuje všetky zadania, všetko by sa vlastne musel naučiť a logicky by ovládal potrebné učivo. Hravo by to preukázal aj na oficiálnych testoch. A o to ide? Nie? Fakt, že testy by boli verejne prístupné, by odstránil nie iba perspektívne problémy riadiacich zložiek, ale aj stres žiakov - vedeli by, čo ich čaká. No nie iba to. Dobre vieme, že máme bystrejšie aj menej bystré deti. Ak by niekto z mladších dokázal, že sa vyrovná starším, je zrejmé, že ide o talent a treba zvoliť na jeho ďalšie vzdelávanie aj iný postup.
Mám aj kacírsky nápad - čo keby sa podľa výsledkov testov hodnotili nie iba žiaci, ale aj vyučujúci? Je to totiž rovnako dobrý nástroj na zisťovanie úrovne a kvality vyučovania. A aj o tú nám ide. Však?
Mal som šéfa, ktorý hovorieval - čo vedia dvaja, už nie je tajomstvo, a platí to aj o testoch. Bol to múdry človek a vždy mi to pri maturitných manévroch, ktoré pripomínajú činnosť tajných služieb, prichádza na um. Do nikoho nevidno a je múdrejšie problémy nevytvárať, ako ich odstraňovať.
Nepredpokladám za tieto riadky potlesk od niektorých študentov a kantorov. Ale čo už?
Treba okamžite, razantne a vykonateľne zakázať prítomnosť zariadení z oblasti IT pri skúšaní - a nielen pri maturitných skúškach. Tu sa podvádza, až to hrmí. Presnejšie, malo by. A nemožno pokračovať v praxi, keď prednášajúci určí rozsah učiva, ktoré bude skúšať, na 42 strán. Oboje degraduje vzdelávací systém. A to tiež asi nechceme.
Váš
Eduard Drobný
P. S.: Ak by toto predsa len prijali ako zlepšovací návrh, zriekam sa nároku na odmenu
v prospech všetkých, ktorým ubudne téma na škandálne senzácie.
QUARK 3/2009 Editorial
Autor: Eduard Drobný
maturity klopú na dvere a hoci by tohto roku nemali vzniknúť problémy a škandály, ktoré väčšinou vyrobia investigatívni kolegovia, aby sa zviditeľnili, bez ohľadu na to, že traumatizujú celú spoločnosť, predsa si dovolím predložiť malý zlepšovací návrh: treba otázky či testy verejne publikovať. A bude po problémoch. Asi môj zlepšovák neprijmú, navyše ide o notoricky známu vec. Namiesto najprirodzenejšieho postupu sa totiž využívajú zložitejšie systémy, ktoré by mali napriek všetkému až do hodiny H ostať utajené (témy písomiek), ako keby išlo o plány tajných služieb.
Ak by sa partia matematikov, slovenčinárov, jazykárov a ďalších odborníkov niekam zašila na tri dni, kde by mali pokoj, výsledkom by mohlo byť povedzme 500 testov. Každý by mohol mať päťdesiat otázok z celého učiva a napríklad tristo tém s presným zadaním. Toto by sa mohlo vydať knižne, vo vysokom náklade s návodom na používanie. Každý maturant by mal možnosť presvedčiť sa, ako je na tom s vedomosťami. A v deň „D" by ráno v rozhlase prečítali alebo verejne vyžrebovali a oznámili riaditeľom školy čísla testov a tém, ktoré treba vyriešiť či vypracovať. Žiaci by sa dali do práce a - mali by sme o problém menej. Veď načo utajovať, čo netreba? Kto si doma, pred testami, vypracuje všetky zadania, všetko by sa vlastne musel naučiť a logicky by ovládal potrebné učivo. Hravo by to preukázal aj na oficiálnych testoch. A o to ide? Nie? Fakt, že testy by boli verejne prístupné, by odstránil nie iba perspektívne problémy riadiacich zložiek, ale aj stres žiakov - vedeli by, čo ich čaká. No nie iba to. Dobre vieme, že máme bystrejšie aj menej bystré deti. Ak by niekto z mladších dokázal, že sa vyrovná starším, je zrejmé, že ide o talent a treba zvoliť na jeho ďalšie vzdelávanie aj iný postup.
Mám aj kacírsky nápad - čo keby sa podľa výsledkov testov hodnotili nie iba žiaci, ale aj vyučujúci? Je to totiž rovnako dobrý nástroj na zisťovanie úrovne a kvality vyučovania. A aj o tú nám ide. Však?
Mal som šéfa, ktorý hovorieval - čo vedia dvaja, už nie je tajomstvo, a platí to aj o testoch. Bol to múdry človek a vždy mi to pri maturitných manévroch, ktoré pripomínajú činnosť tajných služieb, prichádza na um. Do nikoho nevidno a je múdrejšie problémy nevytvárať, ako ich odstraňovať.
Nepredpokladám za tieto riadky potlesk od niektorých študentov a kantorov. Ale čo už?
Treba okamžite, razantne a vykonateľne zakázať prítomnosť zariadení z oblasti IT pri skúšaní - a nielen pri maturitných skúškach. Tu sa podvádza, až to hrmí. Presnejšie, malo by. A nemožno pokračovať v praxi, keď prednášajúci určí rozsah učiva, ktoré bude skúšať, na 42 strán. Oboje degraduje vzdelávací systém. A to tiež asi nechceme.
Váš
Eduard Drobný
P. S.: Ak by toto predsa len prijali ako zlepšovací návrh, zriekam sa nároku na odmenu
v prospech všetkých, ktorým ubudne téma na škandálne senzácie.
QUARK 3/2009 Editorial
Autor: Eduard Drobný
streda 11. februára 2009
PC REVUE - OpenPark
„Koncepcia“ energetickej bezpečnosti pre domácnosti
Tieto riadky píšem v čase vrcholiacej nervozity ohľadom „plynovej“ krízy. Médiá prinášajú v hodinových intervaloch nové, hoci často skreslené správy o aktuálnom vývoji situácie. Analytici analyzujú, komentátori komentujú, skutočnú pravdu však nepozná nikto okrem zainteresovaných hráčov. Ich vyhlásenia a kroky mi však dosť výrazne pripomínajú partiu rozhádaných malých chlapcov na dvore, ktorí hrajú nejakú im známu hru, vzdialene pripomínajúcu šach, ale so stratégiou premyslenou na nula krokov dopredu. Takže zatiaľ nikto netuší, ako to celé dopadne. Ja len dúfam, že v čase, keď budete držať v rukách toto číslo PCR, budete sedieť pekne v teplučku a lampa nad vašou hlavou bude svietiť...
Táto skúška nás zastihla zjavne nepripravených, a hoci predstavitelia štátu sa teraz naozaj snažia vzniknutú situáciu riešiť, za čo ich musíme pochváliť, treba súčasne jasne povedať, že zodpovednosť za tento stav nesie štát, resp. niekoľko doterajších vlád. Konkrétne praktické kroky, ako zabezpečiť alternatívne zdroje a trasy na zásobovanie plynom, sa nemuseli hľadať ad hoc počas krízy, ale mali byť súčasťou toľko spomínaného projektu stratégie energetickej bezpečnosti SR. Na začiatku vzniknutej situácie ho stačilo len vytiahnuť a aplikovať a nemusela sa zbytočne traumatizovať spoločnosť odpočítavaním, na koľko dní nám ešte vystačia zásoby plynu... Ako teraz vidno, niektoré opatrenia sa dali prijať v priebehu pár hodín či dní, na iné bude treba dobudovať chýbajúce časti plynovodu či vyriešiť otázky rozdielneho tlaku v existujúcich a prepojených, ale nepoužívaných trasách. Iný paradox je napríklad ten, že na Slovensku máme nadštandardné zásoby plynu, nedokážeme ho však dostať na povrch v takom objeme, ako by sme potrebovali. Nejde mi do hlavy, že tí, ktorí riešili spomínanú stratégiu energetickej bezpečnosti, takéto veci nemali ošetrené.
V situácii, v akej sme dnes, sa občan musí spoliehať na štát, nič iné mu ani nezostáva... Nie každý má možnosť zakopať si na záhradke do zeme vlastné zásobníky plynu či postaviť si malú veternú elektráreň. V skutočne krízovej situácii (ktorá, dúfam, nenastane) zostane asi už len možnosť vrátiť sa na vidiek do chalupy po starých rodičoch a znovu naštartovať starú piecku na drevo, čo síce má svoju romantiku, ale len na chvíľku, kým nenastane čas ísť sa napríklad osprchovať... :-)
Rád by som sa dožil éry, keď vývoj materiálových technológií pokročí tak ďaleko, že umožní, aby každá domácnosť mala k dispozícii zásobu cenovo dostupných, výkonných, veľkokapacitných, dobíjateľných palivových článkov. V situácii, keď vypadne centrálny prívod elektrickej energie, by takáto „trošku“ väčšia „baterka“ podobne ako UPS-ka automaticky prebrala zásobovanie elektrickou energiou pre celý dom. Aj teraz síce existuje riešenie pre organizácie, ktoré si nemôžu dovoliť energetické výpadky, napr. nemocnice, ale používané naftové motorgenerátory sú veľké, hlučné, smrdia a najmä potrebujú dopĺňať ďalší zdroj neobnoviteľného a neekologického paliva.
Do „mojej“ :-) koncepcie energetickej bezpečnosti domácnosti takéto riešenie nepasuje. Aj palivové články síce potrebujú nejaký zdroj paliva (najčastejšie vodík), ale stále majú oproti doterajším zdrojom množstvo výhod: priama premena chemických látok na elektrinu, vyššia efektivita vďaka vynechaniu mechanického medzistupňa, vyššia účinnosť atď. Z tohto hľadiska sú oveľa ekologickejšie. Nemajú pohyblivé časti, preto nespôsobujú nijaký hluk, a nároky na údržbu a opravu sú minimálne.
Nezávislosť od elektrickej siete je však tiež len čiastočná, pretože palivo po spotrebovaní zásoby aj tu treba dopĺňať. „Koncepcia“ energetickej bezpečnosti pre domácnosť preto musí obsahovať aj ďalší úplne nezávislý a obnoviteľný zdroj energie a akumulátor na jej uskladnenie. V tejto oblasti je najperspektívnejšia asi fotovoltaika, ktorá sa však v súčasnosti trápi s pomerne malou účinnosťou (pod 20 %), hoci nové technológie by ju mohli zdvihnúť až na úctyhodných 35 % aj v nelaboratórnych podmienkach. To je viac ako sľubné, hoci iba do momentu, kým sa vonku nezotmí... V takej situácii nezostane už nič iné, len vyhnať celú rodinu na stacionárne bicykle, pripojené na dynamo. Je to prospešné zdraviu, ekologické, ako palivo sa dá využiť celé spektrum surovín – klobásy, rezne atď. Pre vegetariánov však budete musieť pripraviť alternatívne palivo, ako je tofu či obilné klíčky :-). Za odmenu im pri tom môžete pustiť telku a sami hneď zbadajú, keď poľavia v tempe... :-)
Budem musieť končiť, idem skontrolovať radiátor, zdá sa mi, že tu je nejaká zima...
PC REVUE 2/2009 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Tieto riadky píšem v čase vrcholiacej nervozity ohľadom „plynovej“ krízy. Médiá prinášajú v hodinových intervaloch nové, hoci často skreslené správy o aktuálnom vývoji situácie. Analytici analyzujú, komentátori komentujú, skutočnú pravdu však nepozná nikto okrem zainteresovaných hráčov. Ich vyhlásenia a kroky mi však dosť výrazne pripomínajú partiu rozhádaných malých chlapcov na dvore, ktorí hrajú nejakú im známu hru, vzdialene pripomínajúcu šach, ale so stratégiou premyslenou na nula krokov dopredu. Takže zatiaľ nikto netuší, ako to celé dopadne. Ja len dúfam, že v čase, keď budete držať v rukách toto číslo PCR, budete sedieť pekne v teplučku a lampa nad vašou hlavou bude svietiť...
Táto skúška nás zastihla zjavne nepripravených, a hoci predstavitelia štátu sa teraz naozaj snažia vzniknutú situáciu riešiť, za čo ich musíme pochváliť, treba súčasne jasne povedať, že zodpovednosť za tento stav nesie štát, resp. niekoľko doterajších vlád. Konkrétne praktické kroky, ako zabezpečiť alternatívne zdroje a trasy na zásobovanie plynom, sa nemuseli hľadať ad hoc počas krízy, ale mali byť súčasťou toľko spomínaného projektu stratégie energetickej bezpečnosti SR. Na začiatku vzniknutej situácie ho stačilo len vytiahnuť a aplikovať a nemusela sa zbytočne traumatizovať spoločnosť odpočítavaním, na koľko dní nám ešte vystačia zásoby plynu... Ako teraz vidno, niektoré opatrenia sa dali prijať v priebehu pár hodín či dní, na iné bude treba dobudovať chýbajúce časti plynovodu či vyriešiť otázky rozdielneho tlaku v existujúcich a prepojených, ale nepoužívaných trasách. Iný paradox je napríklad ten, že na Slovensku máme nadštandardné zásoby plynu, nedokážeme ho však dostať na povrch v takom objeme, ako by sme potrebovali. Nejde mi do hlavy, že tí, ktorí riešili spomínanú stratégiu energetickej bezpečnosti, takéto veci nemali ošetrené.
V situácii, v akej sme dnes, sa občan musí spoliehať na štát, nič iné mu ani nezostáva... Nie každý má možnosť zakopať si na záhradke do zeme vlastné zásobníky plynu či postaviť si malú veternú elektráreň. V skutočne krízovej situácii (ktorá, dúfam, nenastane) zostane asi už len možnosť vrátiť sa na vidiek do chalupy po starých rodičoch a znovu naštartovať starú piecku na drevo, čo síce má svoju romantiku, ale len na chvíľku, kým nenastane čas ísť sa napríklad osprchovať... :-)
Rád by som sa dožil éry, keď vývoj materiálových technológií pokročí tak ďaleko, že umožní, aby každá domácnosť mala k dispozícii zásobu cenovo dostupných, výkonných, veľkokapacitných, dobíjateľných palivových článkov. V situácii, keď vypadne centrálny prívod elektrickej energie, by takáto „trošku“ väčšia „baterka“ podobne ako UPS-ka automaticky prebrala zásobovanie elektrickou energiou pre celý dom. Aj teraz síce existuje riešenie pre organizácie, ktoré si nemôžu dovoliť energetické výpadky, napr. nemocnice, ale používané naftové motorgenerátory sú veľké, hlučné, smrdia a najmä potrebujú dopĺňať ďalší zdroj neobnoviteľného a neekologického paliva.
Do „mojej“ :-) koncepcie energetickej bezpečnosti domácnosti takéto riešenie nepasuje. Aj palivové články síce potrebujú nejaký zdroj paliva (najčastejšie vodík), ale stále majú oproti doterajším zdrojom množstvo výhod: priama premena chemických látok na elektrinu, vyššia efektivita vďaka vynechaniu mechanického medzistupňa, vyššia účinnosť atď. Z tohto hľadiska sú oveľa ekologickejšie. Nemajú pohyblivé časti, preto nespôsobujú nijaký hluk, a nároky na údržbu a opravu sú minimálne.
Nezávislosť od elektrickej siete je však tiež len čiastočná, pretože palivo po spotrebovaní zásoby aj tu treba dopĺňať. „Koncepcia“ energetickej bezpečnosti pre domácnosť preto musí obsahovať aj ďalší úplne nezávislý a obnoviteľný zdroj energie a akumulátor na jej uskladnenie. V tejto oblasti je najperspektívnejšia asi fotovoltaika, ktorá sa však v súčasnosti trápi s pomerne malou účinnosťou (pod 20 %), hoci nové technológie by ju mohli zdvihnúť až na úctyhodných 35 % aj v nelaboratórnych podmienkach. To je viac ako sľubné, hoci iba do momentu, kým sa vonku nezotmí... V takej situácii nezostane už nič iné, len vyhnať celú rodinu na stacionárne bicykle, pripojené na dynamo. Je to prospešné zdraviu, ekologické, ako palivo sa dá využiť celé spektrum surovín – klobásy, rezne atď. Pre vegetariánov však budete musieť pripraviť alternatívne palivo, ako je tofu či obilné klíčky :-). Za odmenu im pri tom môžete pustiť telku a sami hneď zbadajú, keď poľavia v tempe... :-)
Budem musieť končiť, idem skontrolovať radiátor, zdá sa mi, že tu je nejaká zima...
PC REVUE 2/2009 OpenPark
Autor: Martin Drobný
PC REVUE
Iný kraj, iný mrav
Ako uvidíte v tomto vydaní, v januári som sa vypravil na konferenciu do Las Vegas. Odlietal som presne na Troch kráľov, Slovensko vtedy ešte pokojne spalo vo vianočných sviatkoch. Letisko vo Viedni bolo však napratané až po strechu, ľudia sa presúvali medzi kontinentmi. Poučený z minulosti, urobil som si pred odletom webovú rezerváciu a doma vytlačil palubný lístok. Tak som sa vyhol najväčšiemu radu a plynule prešiel až k lietadlu. Opäť poučený, rozhodol som sa nemať zapísanú batožinu, ale všetko som si pobalil ako príručnú batožinu. Let z Viedne do Washingtonu prebiehal štandardne, po viac ako 9 hodinách sme doleteli 10 minút pred plánovaným príletom. A potom sa to začalo. Podľa zákonov USA musíte vykonať kontrolu na imigračnom oddelení pri prvom dotyku s územím USA. Je jedno, či musíte mať víza, alebo nie, či ste cestujúci biznis triedou, alebo ste doleteli v priestore pre batožinu. Tu sa ľudia delia len na amerických občanov a tých iných. Samozrejme, pre „tých iných“ platí prísnejší režim a tomu zodpovedá aj rad. Podľa pohybu radu som odhadol dobu čakania na dve hodiny, do odletu do Vegas mi ostávala len hodina a 40 minút. Ťažká situácia, do ktorej som sa nedostal vlastným zavinením. Nuž, vyskúšal som rôzne metódy, napr. vysvetlenie situácie pracovníkom organizujúcim rad, novinársky preukaz, prosby či vyhrážky. Ostalo len pri tom, že ak nestihnem let, „prebookujú“ mi ho. Legálne predbehnutie radu neprichádzalo do úvahy, napokon mnoho z tých ľudí predo mnou malo rovnaký problém ako ja. Zmeniť let však znamenalo stráviť noc na letisku a pri troche šťastia odletieť ranným letom. Pritom som mal naplánované tlačovky od ôsmej ráno. Ako hovorí klasik, tento pôsob riešenia situácie zdal sa mi „poněkud nešťastný“. Slovák sa vždy nejako vynájde, aj ja som si povedal, že to skúsim po národnej linke. Ľudia v rade stoja tak, že v ruke majú všetky doklady pripravené na kontrolu. Rozpoznať podľa pasu, kto je Slovák, nie je problém. Ja som si vybral slečnu s oveľa lepšou pozíciou v rade, ako som mal ja, ktorá zároveň vyzerala, že moju situáciu pochopí. A pochopila, pridal som sa k nej ako starý známy a už sa mi lepšie dýchalo. Vysvitlo, že v USA žije už 10 rokov a bola na vianočných prázdninách doma, stále pritom čaká na zelenú kartu. Je v USA vydatá za Američana, denne volá cez Skype domov, ale na jej slovenčine už bolo dosť cítiť iný prízvuk. Zistil som, že manželovi varí tradičné slovenské jedlá a údajne si ich veľmi pochvaľuje (poznajúc to, čo jedia oni, ani sa nečudujem). Spýtal som sa na bryndzové halušky. Zohnať totiž mimo nášho regiónu bryndzu je nemožné, jedine keby ste mali vlastný chov oviec a sami si ju vyrábali. Zistil som, že je to úplne najobľúbenejšie manželovo jedlo a bryndzu nahradzuje syrom cottage cheese. Dovoz potravín do USA je zakázaný, takže toto riešenie je asi najjednoduchšie. Pri družnom rozhovore som aj zabudol na môj vážny problém s časom. No aby som nezdržiaval, keďže som mal len príručnú batožinu, ktorú som už nemusel druhýkrát zapisovať na nasledujúci let, lietadlo som s dvojminútovou rezervou stihol. Ale okrem vystavenia palubnej letenky cez internet z pohodlia domova teraz volám aj po možnosti garantovanej rezervácie miesta v rade na imigračnú kontrolu na vstup do USA.
Do Las Vegas som sa dostal v poriadku. Toto mesto uprostred púšte je známe ako mesto hriechu, hracích automatov, ruliet a kariet. Väčšina ľudí považuje za Las Vegas asi 6,5 km dlhý bulvár, ktorý tu každý volá Strip, v skutočnosti je to však polmiliónové mesto. Na Stripe ležia hlavné tematicky ladené hotely – egyptský Luxor, francúzsky Paríž, rímsky Caesar, talianske Benátky, ale aj Monte Carlo, Ostrov pokladov, Sahara, Excalibur či Bellagio s umelým jazerom. Každý hotel s vlastným kasínom, ktoré sa nedá minúť, aj keby ste sa snažili. Američania to vymysleli tak, aby nemuseli cestovať po svete a pritom na chvíľu vychutnali atmosféru iných kontinentov. Veď nemusia hneď cestovať tak ďaleko, stratiť batožinu... A tá čudná reč a cudzie peniaze... Načo? Oveľa jednoduchšie a lacnejšie je skočiť si na víkend do Vegas a pritom si aj príjemne zagamblovať. Pravda, je to asi také ako tie bryndzové halušky s cottage cheesom. Robí to dojem, ale ani zďaleka to nie je ono. Ako keď med lížete cez sklo :-). Veď len také Benátky alias megalomanský hotel Venetian v strede Stripu, ktorý je prepojený s jednou časťou výstavného strediska. Vnútri bezpečnostná služba oblečená do uniforiem talianskych policajtov, na strope vstupnej haly dobové fresky, vonku verná kópia veže z Námestia svätého Marka, vodný kanál s gondolami okolo hotela, jednoducho Benátky ako vymaľované. Ale všetko v americkom štýle – okolo kanála je postavený typický benátsky klenutý most a na ňom je chodiaci dopravný pás. Na prvom poschodí hotela je kanál Grande, na ktorom sa plavia gondoly, na námestí hrá talianska hudba, umelá obloha s pohybujúcimi sa oblakmi, okolo značkové obchody. Dokonalá ilúzia, ideálne miesto na predstavovanie IT noviniek :-). Najneskôr po dvoch dňoch však prídete na to, že vlastne žijete vo filmových kulisách, a ja som sa už (ako vždy) nevedel dočkať návratu domov. Síce u nás už prepukla plynová kríza, dlhodobo strašila hospodárska kríza, ale budovy a ľudia boli reálni a známi. Po návrate domov bola najčastejšia otázka od známych: Tak čo, gambloval si? Nie, priznávam, že neviem, ako sa to hrá, a ako poznám svoje šťastie v hre, asi by som nakoniec musel chvíľu umývať v kasíne riad. A na druhú otázku, čo je teraz charakteristické pre USA, som odpovedal, že je to tričko s portrétom Obamu a obrovská viera Američanov v to, že ich nový prezident zázračne vytiahne z riadnej kaše. No, držím mu palce, bude si musieť poriadne naleštiť svoj čarovný prútik. Inak som premýšľal nad tým, ako by sa u nás predávalo tričko s podobizňou prezidenta a pyšným nápisom „Ja svojmu prezidentovi verím“. Aj pri najlepšej vôli by sa to asi bralo ako provokácia, niečo ako vstupenka na psychiatriu. Nuž, iný kraj, iný mrav.
Na záver ešte malé upozornenie. Úvodník v PC REVUE je prezentácia autorových životných názorov a tak trochu spoveď :-). Dospel som k názoru, že je čas, aby sa tu spovedali aj ďalší redaktori z nášho magazínu. PC REVUE je kolektívne dielo, žiadna one-man show. Preto sa v nasledujúcom vydaní na tomto mieste stretnete s pohľadom na sociálne siete z pera Joža Orgonáša. Moje úvodníky naďalej ostanú, o zážitky z ciest neprídete, len sa budem striedať s kolegami.
Prajem príjemné a užitočné čítanie februárového vydania a opatrujte sa
21. januára 2009, Ondrej Macko
PC REVUE 2/2009 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Ako uvidíte v tomto vydaní, v januári som sa vypravil na konferenciu do Las Vegas. Odlietal som presne na Troch kráľov, Slovensko vtedy ešte pokojne spalo vo vianočných sviatkoch. Letisko vo Viedni bolo však napratané až po strechu, ľudia sa presúvali medzi kontinentmi. Poučený z minulosti, urobil som si pred odletom webovú rezerváciu a doma vytlačil palubný lístok. Tak som sa vyhol najväčšiemu radu a plynule prešiel až k lietadlu. Opäť poučený, rozhodol som sa nemať zapísanú batožinu, ale všetko som si pobalil ako príručnú batožinu. Let z Viedne do Washingtonu prebiehal štandardne, po viac ako 9 hodinách sme doleteli 10 minút pred plánovaným príletom. A potom sa to začalo. Podľa zákonov USA musíte vykonať kontrolu na imigračnom oddelení pri prvom dotyku s územím USA. Je jedno, či musíte mať víza, alebo nie, či ste cestujúci biznis triedou, alebo ste doleteli v priestore pre batožinu. Tu sa ľudia delia len na amerických občanov a tých iných. Samozrejme, pre „tých iných“ platí prísnejší režim a tomu zodpovedá aj rad. Podľa pohybu radu som odhadol dobu čakania na dve hodiny, do odletu do Vegas mi ostávala len hodina a 40 minút. Ťažká situácia, do ktorej som sa nedostal vlastným zavinením. Nuž, vyskúšal som rôzne metódy, napr. vysvetlenie situácie pracovníkom organizujúcim rad, novinársky preukaz, prosby či vyhrážky. Ostalo len pri tom, že ak nestihnem let, „prebookujú“ mi ho. Legálne predbehnutie radu neprichádzalo do úvahy, napokon mnoho z tých ľudí predo mnou malo rovnaký problém ako ja. Zmeniť let však znamenalo stráviť noc na letisku a pri troche šťastia odletieť ranným letom. Pritom som mal naplánované tlačovky od ôsmej ráno. Ako hovorí klasik, tento pôsob riešenia situácie zdal sa mi „poněkud nešťastný“. Slovák sa vždy nejako vynájde, aj ja som si povedal, že to skúsim po národnej linke. Ľudia v rade stoja tak, že v ruke majú všetky doklady pripravené na kontrolu. Rozpoznať podľa pasu, kto je Slovák, nie je problém. Ja som si vybral slečnu s oveľa lepšou pozíciou v rade, ako som mal ja, ktorá zároveň vyzerala, že moju situáciu pochopí. A pochopila, pridal som sa k nej ako starý známy a už sa mi lepšie dýchalo. Vysvitlo, že v USA žije už 10 rokov a bola na vianočných prázdninách doma, stále pritom čaká na zelenú kartu. Je v USA vydatá za Američana, denne volá cez Skype domov, ale na jej slovenčine už bolo dosť cítiť iný prízvuk. Zistil som, že manželovi varí tradičné slovenské jedlá a údajne si ich veľmi pochvaľuje (poznajúc to, čo jedia oni, ani sa nečudujem). Spýtal som sa na bryndzové halušky. Zohnať totiž mimo nášho regiónu bryndzu je nemožné, jedine keby ste mali vlastný chov oviec a sami si ju vyrábali. Zistil som, že je to úplne najobľúbenejšie manželovo jedlo a bryndzu nahradzuje syrom cottage cheese. Dovoz potravín do USA je zakázaný, takže toto riešenie je asi najjednoduchšie. Pri družnom rozhovore som aj zabudol na môj vážny problém s časom. No aby som nezdržiaval, keďže som mal len príručnú batožinu, ktorú som už nemusel druhýkrát zapisovať na nasledujúci let, lietadlo som s dvojminútovou rezervou stihol. Ale okrem vystavenia palubnej letenky cez internet z pohodlia domova teraz volám aj po možnosti garantovanej rezervácie miesta v rade na imigračnú kontrolu na vstup do USA.
Do Las Vegas som sa dostal v poriadku. Toto mesto uprostred púšte je známe ako mesto hriechu, hracích automatov, ruliet a kariet. Väčšina ľudí považuje za Las Vegas asi 6,5 km dlhý bulvár, ktorý tu každý volá Strip, v skutočnosti je to však polmiliónové mesto. Na Stripe ležia hlavné tematicky ladené hotely – egyptský Luxor, francúzsky Paríž, rímsky Caesar, talianske Benátky, ale aj Monte Carlo, Ostrov pokladov, Sahara, Excalibur či Bellagio s umelým jazerom. Každý hotel s vlastným kasínom, ktoré sa nedá minúť, aj keby ste sa snažili. Američania to vymysleli tak, aby nemuseli cestovať po svete a pritom na chvíľu vychutnali atmosféru iných kontinentov. Veď nemusia hneď cestovať tak ďaleko, stratiť batožinu... A tá čudná reč a cudzie peniaze... Načo? Oveľa jednoduchšie a lacnejšie je skočiť si na víkend do Vegas a pritom si aj príjemne zagamblovať. Pravda, je to asi také ako tie bryndzové halušky s cottage cheesom. Robí to dojem, ale ani zďaleka to nie je ono. Ako keď med lížete cez sklo :-). Veď len také Benátky alias megalomanský hotel Venetian v strede Stripu, ktorý je prepojený s jednou časťou výstavného strediska. Vnútri bezpečnostná služba oblečená do uniforiem talianskych policajtov, na strope vstupnej haly dobové fresky, vonku verná kópia veže z Námestia svätého Marka, vodný kanál s gondolami okolo hotela, jednoducho Benátky ako vymaľované. Ale všetko v americkom štýle – okolo kanála je postavený typický benátsky klenutý most a na ňom je chodiaci dopravný pás. Na prvom poschodí hotela je kanál Grande, na ktorom sa plavia gondoly, na námestí hrá talianska hudba, umelá obloha s pohybujúcimi sa oblakmi, okolo značkové obchody. Dokonalá ilúzia, ideálne miesto na predstavovanie IT noviniek :-). Najneskôr po dvoch dňoch však prídete na to, že vlastne žijete vo filmových kulisách, a ja som sa už (ako vždy) nevedel dočkať návratu domov. Síce u nás už prepukla plynová kríza, dlhodobo strašila hospodárska kríza, ale budovy a ľudia boli reálni a známi. Po návrate domov bola najčastejšia otázka od známych: Tak čo, gambloval si? Nie, priznávam, že neviem, ako sa to hrá, a ako poznám svoje šťastie v hre, asi by som nakoniec musel chvíľu umývať v kasíne riad. A na druhú otázku, čo je teraz charakteristické pre USA, som odpovedal, že je to tričko s portrétom Obamu a obrovská viera Američanov v to, že ich nový prezident zázračne vytiahne z riadnej kaše. No, držím mu palce, bude si musieť poriadne naleštiť svoj čarovný prútik. Inak som premýšľal nad tým, ako by sa u nás predávalo tričko s podobizňou prezidenta a pyšným nápisom „Ja svojmu prezidentovi verím“. Aj pri najlepšej vôli by sa to asi bralo ako provokácia, niečo ako vstupenka na psychiatriu. Nuž, iný kraj, iný mrav.
Na záver ešte malé upozornenie. Úvodník v PC REVUE je prezentácia autorových životných názorov a tak trochu spoveď :-). Dospel som k názoru, že je čas, aby sa tu spovedali aj ďalší redaktori z nášho magazínu. PC REVUE je kolektívne dielo, žiadna one-man show. Preto sa v nasledujúcom vydaní na tomto mieste stretnete s pohľadom na sociálne siete z pera Joža Orgonáša. Moje úvodníky naďalej ostanú, o zážitky z ciest neprídete, len sa budem striedať s kolegami.
Prajem príjemné a užitočné čítanie februárového vydania a opatrujte sa
21. januára 2009, Ondrej Macko
PC REVUE 2/2009 Editorial
Autor: Ondrej Macko
BCMOBIL & TECHBOX
Zbohom korunáče, prichádzajú dvoj a trojcentovky!
Prvé číslo, resp. dvojčíslo BCMOBIL & TECHBOX je iné. A to hneď z viacerých dôvodov. Tak napríklad, určite ste už zaregistrovali, že od začiatku roka 2009 platíme eurom a koruny si pripomíname už len v prepočtoch akýchkoľvek cien. O tom, že náš zárobok, ale i náklady či ceny nielen elektroniky a mobilných telefónov sa znížili až 30-násobne azda netreba viesť dlhší monológ. Na platbu eurom si musíme zvyknúť, ale zvykneme si aj na nové akciové ponuky našich mobilných operátorov, kde na tzv. „korunáče“ budeme spomínať už len s nostalgiou? Dnes totiž za najlacnejšie akciové mobilné telefóny zaplatíte dva alebo tri centy (0,60 alebo 0,90 Sk). Vyskúšajme si to -„dvojcenťák“ či „trojcenťák“, no tomuto ja na chuť asi tak rýchlo neprídem. Navyše všetko sa mi zdá lacnejšie, nemám problém nechať vyššie sprepitné v reštaurácii, aktivovať si viac mobilných služieb... veď je to tak „lacné“. Vytriezvenie väčšinou príde vtedy, keď zistím, že i na účte mám 30-násobne menej. S úpravami cien opäť na tie pekné „baťovské“ však neprichádzajú len obchodníci v hypermarketoch, ale i mobilní operátori. Nie vždy sa podarí vyčariť na cenovke magickú 9-ku, avšak napríklad s novými euro cenami u mobilného operátora O2 môžu byť zákazníci spokojní, sú totiž nižšie ako v minulom roku, nech počítate ako počítate. Ostatní operátori už tiež ukazujú, že nám môžu nejaké tie centíky ušetriť. My v redakcii sme mali dlhšie hlavu v smútku, nakoľko prepočítavať naše katalógy či vysporiadať sa s tým, ako zaokrúhlime ceny minuloročných akcií mobilných operátorov v hlavnej téme čísla, nebolo najjednoduchšie. Ale verím, že sa to podarilo a ak nájdete nejakú tú chybičku, buď nám odpustené.
Tretí ročník ankety Mobilný operátor roka 2008 má nového víťaza. Prvé dva ročníky si udržal víťazný trón náš najväčší mobilný operátor Orange, rok 2008 však hral do karát druhému najsilnejšiemu, v tomto prípade víťaznému operátorovi T-Mobile, ktorý si cestu na stupienok víťazov nášho hodnotenia budoval už od prvej polovice roka 2008 a nepustil pred seba ani jedného zo svojich konkurentov. Škoda, že dravý vstup operátora O2 do roka 2008 utíchal a predstavením O2 Fér v našom hodnotení viacmenej skončil, „našľapnuté“ mal totiž výborne. O tom, aký bol rok 2008, sa dozviete práve v najväčšej téme čísla. Tu o víťazovi rozhodla mravenčím celoročným hodnotením porota zložená z nášho BC-tímu. Naopak v druhom ročníku ankety Mobil roka 2008 môžete o víťazoch v piatich kategóriách rozhodnúť svojím hlasom aj VY. Aby ste to mali ľahšie, z viac ako stovky nových mobilných telefónov, ktoré prišli na náš trh, odborná porota zložená zo zástupcov piatich odborných médií vybrala 30 telefónov. Zapojiť do ankety sa určite oplatí, vyhrať totiž môžete jednu zo štyroch mobilných lahôdok: Nokia 5800 Xpress-Music, LG KB770, Sony Erissson XPERIA X1 či Samsung INNOV8.
Do roka 2009 vám za celú redakciu prajem čo najmenej „kríz“, kvalitné eurokalkulačky a príjemné čítanie BC-čka v novom šate. Najbližšie číslo vydáme tentokrát ako dvojčíslo 3-4/2009, preto nás v stánku hľadajte o pár dní neskôr :)
Roman Calík
šéfredaktor
BCMOBIL & TECHBOX 1-2/2009 Editorial
Autor: Roman Calík
Prvé číslo, resp. dvojčíslo BCMOBIL & TECHBOX je iné. A to hneď z viacerých dôvodov. Tak napríklad, určite ste už zaregistrovali, že od začiatku roka 2009 platíme eurom a koruny si pripomíname už len v prepočtoch akýchkoľvek cien. O tom, že náš zárobok, ale i náklady či ceny nielen elektroniky a mobilných telefónov sa znížili až 30-násobne azda netreba viesť dlhší monológ. Na platbu eurom si musíme zvyknúť, ale zvykneme si aj na nové akciové ponuky našich mobilných operátorov, kde na tzv. „korunáče“ budeme spomínať už len s nostalgiou? Dnes totiž za najlacnejšie akciové mobilné telefóny zaplatíte dva alebo tri centy (0,60 alebo 0,90 Sk). Vyskúšajme si to -„dvojcenťák“ či „trojcenťák“, no tomuto ja na chuť asi tak rýchlo neprídem. Navyše všetko sa mi zdá lacnejšie, nemám problém nechať vyššie sprepitné v reštaurácii, aktivovať si viac mobilných služieb... veď je to tak „lacné“. Vytriezvenie väčšinou príde vtedy, keď zistím, že i na účte mám 30-násobne menej. S úpravami cien opäť na tie pekné „baťovské“ však neprichádzajú len obchodníci v hypermarketoch, ale i mobilní operátori. Nie vždy sa podarí vyčariť na cenovke magickú 9-ku, avšak napríklad s novými euro cenami u mobilného operátora O2 môžu byť zákazníci spokojní, sú totiž nižšie ako v minulom roku, nech počítate ako počítate. Ostatní operátori už tiež ukazujú, že nám môžu nejaké tie centíky ušetriť. My v redakcii sme mali dlhšie hlavu v smútku, nakoľko prepočítavať naše katalógy či vysporiadať sa s tým, ako zaokrúhlime ceny minuloročných akcií mobilných operátorov v hlavnej téme čísla, nebolo najjednoduchšie. Ale verím, že sa to podarilo a ak nájdete nejakú tú chybičku, buď nám odpustené.
Tretí ročník ankety Mobilný operátor roka 2008 má nového víťaza. Prvé dva ročníky si udržal víťazný trón náš najväčší mobilný operátor Orange, rok 2008 však hral do karát druhému najsilnejšiemu, v tomto prípade víťaznému operátorovi T-Mobile, ktorý si cestu na stupienok víťazov nášho hodnotenia budoval už od prvej polovice roka 2008 a nepustil pred seba ani jedného zo svojich konkurentov. Škoda, že dravý vstup operátora O2 do roka 2008 utíchal a predstavením O2 Fér v našom hodnotení viacmenej skončil, „našľapnuté“ mal totiž výborne. O tom, aký bol rok 2008, sa dozviete práve v najväčšej téme čísla. Tu o víťazovi rozhodla mravenčím celoročným hodnotením porota zložená z nášho BC-tímu. Naopak v druhom ročníku ankety Mobil roka 2008 môžete o víťazoch v piatich kategóriách rozhodnúť svojím hlasom aj VY. Aby ste to mali ľahšie, z viac ako stovky nových mobilných telefónov, ktoré prišli na náš trh, odborná porota zložená zo zástupcov piatich odborných médií vybrala 30 telefónov. Zapojiť do ankety sa určite oplatí, vyhrať totiž môžete jednu zo štyroch mobilných lahôdok: Nokia 5800 Xpress-Music, LG KB770, Sony Erissson XPERIA X1 či Samsung INNOV8.
Do roka 2009 vám za celú redakciu prajem čo najmenej „kríz“, kvalitné eurokalkulačky a príjemné čítanie BC-čka v novom šate. Najbližšie číslo vydáme tentokrát ako dvojčíslo 3-4/2009, preto nás v stánku hľadajte o pár dní neskôr :)
Roman Calík
šéfredaktor
BCMOBIL & TECHBOX 1-2/2009 Editorial
Autor: Roman Calík
streda 4. februára 2009
QUARK
Milí priatelia,
tá naša Európska únia ma neprestáva prekvapovať. Popri globálnych problémoch predvlani riešila aj ceny romingových poplatkov. Potešilo ma to síce, lebo boli nekresťansky vysoké, no nerozumel som, prečo sa do toho mieša. Minulý rok prišli ďalšie dve perly. Najskôr plánovaný zákaz používania lekárskych ortuťových teplomerov a potom likvidácia klasických, z Edisonových čias pochádzajúcich žiaroviek. Dúfam, že nie je prejavom mojej paranoje, ak predpokladám, že za všetkým je, ako sa tomu elegantne hovorí, lobing. Pri digitálnych teplomeroch je aj jasné, aký. Napokon, jasné je to aj pri úsporných žiarovkách, iba ma prekvapuje argumentácia. Skutočne, sú úspornejšie, no aj oveľa drahšie a je len málo aplikácií, v domácnosti možno ani jedna, kde by sa ekonómia úsporných svietidiel dostala do návratnosti. Ak ide o celospoločenské prínosy, napríklad nutnosť potreby nižšieho inštalovaného príkonu, asi by to mal platiť niekto iný než spotrebiteľ. Čakám, čo prinesú nadchádzajúce mesiace a ak by v Bruseli nevedeli, čo treba riešiť, mám zopár tipov. Napríklad ich vlastnú byrokraciu. Niekedy sa zdá, že riadiace orgány si vystačia sami, že už ani nás, ostatných, nepotrebujú. Prídu na to, že by sa mali sami ekonomizovať a racionalizovať?
Ale nechoďme do sveta, doma je toho tiež dosť. Pred rokom som sa na tomto mieste veľmi čudoval, že na Týždeň vedy a techniky neposlali štáb z STV a verejne, tiež na tomto mieste, som sa pýtal generálneho riaditeľa, prečo? Odpoveď nestačila prísť, lebo ho odvolali. Nemyslím si, že to mám na svedomí, no bojím sa teraz opýtať pani generálnej riaditeľky Slovenského rozhlasu, kam sa podela z rozhlasového vysielania ľudová hudba, ktorej je tam menej ako šafranu, aby to nedopadlo podobne. Koncom roka totiž náš folklórny skvost Lúčnica oslavoval šesťdesiate narodeniny. Mal som potešenie (a aké!) byť na poslednom vystúpení, kde sa po šnúre koncertov lúčil s publikom profesor Nosáľ, ktorý je vlastne synonymom tej manifestácie mladosti, radosti z pohybu a ľudového umenia. Veď viem, že nám ho svet závidí. V hľadisku bola aj veľká skupina mládencov a diev, ktoré by človek čítajúci náš masový mediálny štýl-bulvár hľadal buď na diskotéke, alebo správnom ívnte či žúrke. Tie veľké detiská tak nadšene aplaudovali po každom čísle, že otázka - prečo aspoň Slovenský rozhlas nehrá častejšie náš nádherný folklór, lebo to určite nie je mŕtvy žáner - je viac než legitímna.
Asi dosť legitímna je aj otázka, komu zišlo na um zavádzať nové autolekárničky. Odpoveď by sa iste našla. Je zaujímavé, ako spoločný záujem spája aj rozdielnych ľudí. Myslím tých, čo zákon schválili: Máme vysokú nehodovosť na cestách? Jasné! Hlavnou príčinou toho je všeobecná ignorácia zákona, predpisov, slušnosti, zvykov aj logiky
a pravidiel v smere vertikály - zhora, ale aj to, že sme najskôr zrušili dopravnú výchovu na školách, potom aj zdravotnú výchovu v autoškolách a teraz to chceme, presnejšie, niektorí to chcú, nahradiť novými lekárničkami. Veríte, že nejde o lobovanie? Milí moji, kto z vás dokáže, ale naozaj, zastaviť krvácanie z tepny? Radšej si dajte do mobilu č. 112, aby ste ho v prípadnej tragickej chvíli nezabudli. To je pri dnešnom stave našej zdravotnej výchovy najistejšie a najefektívnejšie.
Veľa šťastia a peknú zimu Vám želá
Eduard Drobný
QUARK 2/2009 Editorial
Autor: Eduard Drobný
tá naša Európska únia ma neprestáva prekvapovať. Popri globálnych problémoch predvlani riešila aj ceny romingových poplatkov. Potešilo ma to síce, lebo boli nekresťansky vysoké, no nerozumel som, prečo sa do toho mieša. Minulý rok prišli ďalšie dve perly. Najskôr plánovaný zákaz používania lekárskych ortuťových teplomerov a potom likvidácia klasických, z Edisonových čias pochádzajúcich žiaroviek. Dúfam, že nie je prejavom mojej paranoje, ak predpokladám, že za všetkým je, ako sa tomu elegantne hovorí, lobing. Pri digitálnych teplomeroch je aj jasné, aký. Napokon, jasné je to aj pri úsporných žiarovkách, iba ma prekvapuje argumentácia. Skutočne, sú úspornejšie, no aj oveľa drahšie a je len málo aplikácií, v domácnosti možno ani jedna, kde by sa ekonómia úsporných svietidiel dostala do návratnosti. Ak ide o celospoločenské prínosy, napríklad nutnosť potreby nižšieho inštalovaného príkonu, asi by to mal platiť niekto iný než spotrebiteľ. Čakám, čo prinesú nadchádzajúce mesiace a ak by v Bruseli nevedeli, čo treba riešiť, mám zopár tipov. Napríklad ich vlastnú byrokraciu. Niekedy sa zdá, že riadiace orgány si vystačia sami, že už ani nás, ostatných, nepotrebujú. Prídu na to, že by sa mali sami ekonomizovať a racionalizovať?
Ale nechoďme do sveta, doma je toho tiež dosť. Pred rokom som sa na tomto mieste veľmi čudoval, že na Týždeň vedy a techniky neposlali štáb z STV a verejne, tiež na tomto mieste, som sa pýtal generálneho riaditeľa, prečo? Odpoveď nestačila prísť, lebo ho odvolali. Nemyslím si, že to mám na svedomí, no bojím sa teraz opýtať pani generálnej riaditeľky Slovenského rozhlasu, kam sa podela z rozhlasového vysielania ľudová hudba, ktorej je tam menej ako šafranu, aby to nedopadlo podobne. Koncom roka totiž náš folklórny skvost Lúčnica oslavoval šesťdesiate narodeniny. Mal som potešenie (a aké!) byť na poslednom vystúpení, kde sa po šnúre koncertov lúčil s publikom profesor Nosáľ, ktorý je vlastne synonymom tej manifestácie mladosti, radosti z pohybu a ľudového umenia. Veď viem, že nám ho svet závidí. V hľadisku bola aj veľká skupina mládencov a diev, ktoré by človek čítajúci náš masový mediálny štýl-bulvár hľadal buď na diskotéke, alebo správnom ívnte či žúrke. Tie veľké detiská tak nadšene aplaudovali po každom čísle, že otázka - prečo aspoň Slovenský rozhlas nehrá častejšie náš nádherný folklór, lebo to určite nie je mŕtvy žáner - je viac než legitímna.
Asi dosť legitímna je aj otázka, komu zišlo na um zavádzať nové autolekárničky. Odpoveď by sa iste našla. Je zaujímavé, ako spoločný záujem spája aj rozdielnych ľudí. Myslím tých, čo zákon schválili: Máme vysokú nehodovosť na cestách? Jasné! Hlavnou príčinou toho je všeobecná ignorácia zákona, predpisov, slušnosti, zvykov aj logiky
a pravidiel v smere vertikály - zhora, ale aj to, že sme najskôr zrušili dopravnú výchovu na školách, potom aj zdravotnú výchovu v autoškolách a teraz to chceme, presnejšie, niektorí to chcú, nahradiť novými lekárničkami. Veríte, že nejde o lobovanie? Milí moji, kto z vás dokáže, ale naozaj, zastaviť krvácanie z tepny? Radšej si dajte do mobilu č. 112, aby ste ho v prípadnej tragickej chvíli nezabudli. To je pri dnešnom stave našej zdravotnej výchovy najistejšie a najefektívnejšie.
Veľa šťastia a peknú zimu Vám želá
Eduard Drobný
QUARK 2/2009 Editorial
Autor: Eduard Drobný
štvrtok 15. januára 2009
PC REVUE - OpenPark
Nečakajme na Marshallov plán!
Zatiaľ to vyzerá tak, že finančná kríza a hospodárska recesia, ktorá mátoží po celom svete naokolo, sa nás až tak veľmi nedotkne a vyhliadky o pár percent nižšieho rastu hospodárstva či pár sto prepustených zamestnancov nie sú až také katastrofické. Som však typ „realistického optimistu“ J, a preto zakaždým, keď počúvam správy spoza hraníc, myslím, že cunami k nám ešte vlastne nedorazila, zatiaľ sa len trošku sčerila hladina. Ale obávam sa, že dorazí.
Nechcem strašiť, len upozorňujem a súčasne nabádam, vidiac, čo sa deje vo svete, aby sme využili momentálnu výhodu časového oneskorenia a pripravili sa na ňu. Vonku krachujú známe spoločnosti, prepúšťajú sa kvantá ľudí, vládne panika, smútok, neistota, beznádej. Ľudia sú zúfalí, čakajú, že sa o nich niekto postará. Kto to má byť? Zamestnávateľ? Vláda? Európska únia? Svetová banka? Obávam sa, že keď dôjde k najhoršiemu a vyčerpajú sa všetky „záchranné kolesá“, každý bude musieť zobrať svoj osud do vlastných rúk a plávať, ako vie. A platí to rovnako pre firmu, štát alebo bežného občana. História nám v tomto smere poskytuje množstvo poučných príkladov. Isteže, v krízových situáciách ešte zostáva spolupatričnosť, solidarita, viac či menej fungujúca na rôznych úrovniach (rodina, komunita, firma, štát...), tá však „len“ pomáha prežiť, ale neprináša východiská.
Ja by som chcel ponúknuť trochu iný pohľad na túto situáciu, ktorý súčasne môže priniesť aj východiská. Krízy boli, sú a budú. Táto je len trochu iná, našťastie nie je vyvolaná vojnou alebo prírodnou katastrofou, ale starou, nezaplátanou „verziou“ kapitalizmu (kedy už nahodia update...? :-)), prílišnou virtualizáciou ekonomiky, slabinami finančného systému a nedostatočným manažovaním podnikateľských rizík. Plus máme tu globalizáciu, takže sme v tom všetci a nemôžeme sa spoliehať na nejaký spásonosný Marshallov plán. Ale máme nové informačné a komunikačné technológie. To je dosť podstatné, je v nich ukrytý obrovský potenciál.
Je tu však aj iný pohľad – nebrať súčasnú situáciu ako niečo deštruktívne a negatívne (hoci v podstate to také asi je), ale ako veľkú príležitosť. Príležitosť na zmenu. A je na každom z nás, či to bude zmena k lepšiemu. Rúcajú sa staré systémy, zabehané pravidlá, rozloženie síl, podiely na trhu atď. Za normálnej situácie, keď sú všetky karty už rozdané, by ste museli čakať roky na svoj kariérny postup, na predbehnutie konkurencie a získanie lepšej biznis pozície, na rozbehnutie vysnívaného projektu. Teraz bude príležitosť rozdať nové karty a vy môžete byť pri tom! Chvíľu bude vládnuť neistota, chaos, panika, ale potom sa veci upokoja, búrka prehrmí, začne sa vytvárať nový systém, nové pravidlá a ten, kto bude pripravený a rýchlo zareaguje, vyhráva. A v hre bude minimálne do najbližšej ďalšej krízy. Nemusí nevyhnutne vyhrať najsilnejší, najrýchlejší, ale ten, kto používa hlavu a vie sa najlepšie prispôsobiť zmeneným podmienkam. Ostatní majú smolu. Drsné, ale taký je kolobeh života...
Na to, aby ste patrili k tej prvej skupine, treba niečo urobiť. Začal by som osobnou inventúrou, SWOT analýzou toho, v čom som dobrý, kde mám slabé miesta, aké mám príležitosti, výhody a, naopak, nedostatky. A potom si treba dať cieľ, povedať si, kam sa chcem posunúť. Ak si treba doplniť vzdelanie, naštudovať si nové veci, absolvovať kurz, treba ísť do toho! A nakoniec zostáva už len mať oči otvorené, vnímať svet okolo seba, rozpoznávať, kde je aká príležitosť, a rozmýšľať, ako by sa dali veci zlepšiť. Potom môžete prísť za šéfom a povedať mu, že máte super nápad, ako rozbehnúť v rámci firmy nový projekt, ako by sa dali zefektívniť niektoré vnútropodnikové procesy, a viete, ako na to. Ak to firme naozaj pomôže, každý rozumný šéf takúto iniciatívu príslušne ocení. Ale nechoďte za šéfom s tým, že chcete pridať (najmä keď je kríza na obzore), ak ani vy neponúkate nič navyše. O tom som počul nedávno dobrý vtip: Príde zamestnanec za vedúcim a hovorí: „Šéfko, chcel by som pridať!“ Vedúci naňho prekvapene pozerá, potom ho potľapká po pleci a s úsmevom povie: „To ma teší, tak pridajte...“ :-)
Alebo vás už nebaví byť zamestnancom? Tak to zmeňte a choďte do vlastného biznisu! Pozerajte sa okolo seba, rozmýšľajte, ako by sa čo mohlo zlepšiť, a inovujte! Možností a príležitostí je na mraky, stačí sa len poobzerať. Slovensko je v mnohých smeroch zatiaľ stále „panenská krajina“. Ale ak vás aj tak nechce „kopnúť múza“, stačí len nakuknúť poza kopce a nabrať inšpiráciu.
Prichádza zmena, tak buďme na ňu pripravení. Nebedákajme, ako bolo dobre za komunistov a nech sa o nás táto vláda postará. Učme sa, vzdelávajme sa, investujme do seba, získavajme nové zručnosti a skúsenosti. A rozmýšľajme! Ostatné už príde samo. Aj po búrke znovu vykukne slniečko a ukáže sa dúha... :-)
PC REVUE 1/2009 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Zatiaľ to vyzerá tak, že finančná kríza a hospodárska recesia, ktorá mátoží po celom svete naokolo, sa nás až tak veľmi nedotkne a vyhliadky o pár percent nižšieho rastu hospodárstva či pár sto prepustených zamestnancov nie sú až také katastrofické. Som však typ „realistického optimistu“ J, a preto zakaždým, keď počúvam správy spoza hraníc, myslím, že cunami k nám ešte vlastne nedorazila, zatiaľ sa len trošku sčerila hladina. Ale obávam sa, že dorazí.
Nechcem strašiť, len upozorňujem a súčasne nabádam, vidiac, čo sa deje vo svete, aby sme využili momentálnu výhodu časového oneskorenia a pripravili sa na ňu. Vonku krachujú známe spoločnosti, prepúšťajú sa kvantá ľudí, vládne panika, smútok, neistota, beznádej. Ľudia sú zúfalí, čakajú, že sa o nich niekto postará. Kto to má byť? Zamestnávateľ? Vláda? Európska únia? Svetová banka? Obávam sa, že keď dôjde k najhoršiemu a vyčerpajú sa všetky „záchranné kolesá“, každý bude musieť zobrať svoj osud do vlastných rúk a plávať, ako vie. A platí to rovnako pre firmu, štát alebo bežného občana. História nám v tomto smere poskytuje množstvo poučných príkladov. Isteže, v krízových situáciách ešte zostáva spolupatričnosť, solidarita, viac či menej fungujúca na rôznych úrovniach (rodina, komunita, firma, štát...), tá však „len“ pomáha prežiť, ale neprináša východiská.
Ja by som chcel ponúknuť trochu iný pohľad na túto situáciu, ktorý súčasne môže priniesť aj východiská. Krízy boli, sú a budú. Táto je len trochu iná, našťastie nie je vyvolaná vojnou alebo prírodnou katastrofou, ale starou, nezaplátanou „verziou“ kapitalizmu (kedy už nahodia update...? :-)), prílišnou virtualizáciou ekonomiky, slabinami finančného systému a nedostatočným manažovaním podnikateľských rizík. Plus máme tu globalizáciu, takže sme v tom všetci a nemôžeme sa spoliehať na nejaký spásonosný Marshallov plán. Ale máme nové informačné a komunikačné technológie. To je dosť podstatné, je v nich ukrytý obrovský potenciál.
Je tu však aj iný pohľad – nebrať súčasnú situáciu ako niečo deštruktívne a negatívne (hoci v podstate to také asi je), ale ako veľkú príležitosť. Príležitosť na zmenu. A je na každom z nás, či to bude zmena k lepšiemu. Rúcajú sa staré systémy, zabehané pravidlá, rozloženie síl, podiely na trhu atď. Za normálnej situácie, keď sú všetky karty už rozdané, by ste museli čakať roky na svoj kariérny postup, na predbehnutie konkurencie a získanie lepšej biznis pozície, na rozbehnutie vysnívaného projektu. Teraz bude príležitosť rozdať nové karty a vy môžete byť pri tom! Chvíľu bude vládnuť neistota, chaos, panika, ale potom sa veci upokoja, búrka prehrmí, začne sa vytvárať nový systém, nové pravidlá a ten, kto bude pripravený a rýchlo zareaguje, vyhráva. A v hre bude minimálne do najbližšej ďalšej krízy. Nemusí nevyhnutne vyhrať najsilnejší, najrýchlejší, ale ten, kto používa hlavu a vie sa najlepšie prispôsobiť zmeneným podmienkam. Ostatní majú smolu. Drsné, ale taký je kolobeh života...
Na to, aby ste patrili k tej prvej skupine, treba niečo urobiť. Začal by som osobnou inventúrou, SWOT analýzou toho, v čom som dobrý, kde mám slabé miesta, aké mám príležitosti, výhody a, naopak, nedostatky. A potom si treba dať cieľ, povedať si, kam sa chcem posunúť. Ak si treba doplniť vzdelanie, naštudovať si nové veci, absolvovať kurz, treba ísť do toho! A nakoniec zostáva už len mať oči otvorené, vnímať svet okolo seba, rozpoznávať, kde je aká príležitosť, a rozmýšľať, ako by sa dali veci zlepšiť. Potom môžete prísť za šéfom a povedať mu, že máte super nápad, ako rozbehnúť v rámci firmy nový projekt, ako by sa dali zefektívniť niektoré vnútropodnikové procesy, a viete, ako na to. Ak to firme naozaj pomôže, každý rozumný šéf takúto iniciatívu príslušne ocení. Ale nechoďte za šéfom s tým, že chcete pridať (najmä keď je kríza na obzore), ak ani vy neponúkate nič navyše. O tom som počul nedávno dobrý vtip: Príde zamestnanec za vedúcim a hovorí: „Šéfko, chcel by som pridať!“ Vedúci naňho prekvapene pozerá, potom ho potľapká po pleci a s úsmevom povie: „To ma teší, tak pridajte...“ :-)
Alebo vás už nebaví byť zamestnancom? Tak to zmeňte a choďte do vlastného biznisu! Pozerajte sa okolo seba, rozmýšľajte, ako by sa čo mohlo zlepšiť, a inovujte! Možností a príležitostí je na mraky, stačí sa len poobzerať. Slovensko je v mnohých smeroch zatiaľ stále „panenská krajina“. Ale ak vás aj tak nechce „kopnúť múza“, stačí len nakuknúť poza kopce a nabrať inšpiráciu.
Prichádza zmena, tak buďme na ňu pripravení. Nebedákajme, ako bolo dobre za komunistov a nech sa o nás táto vláda postará. Učme sa, vzdelávajme sa, investujme do seba, získavajme nové zručnosti a skúsenosti. A rozmýšľajme! Ostatné už príde samo. Aj po búrke znovu vykukne slniečko a ukáže sa dúha... :-)
PC REVUE 1/2009 OpenPark
Autor: Martin Drobný
PC REVUE
Budete platiť kartou či v hotovosti? Azda peniazmi!
Držíte v rukách januárové vydanie PC REVUE, ktoré ste si už pravdepodobne kúpili za eurá. Aj keď sme boli aj v našom magazíne povinní uvádzať všetky ceny v duálnom zobrazení už od konca leta minulého roka, tvrdá realita sa ukázala až teraz. Prepočty na eurá boli podľa mňa zatiaľ skôr formalita – akési čísla, ktorých význam si uvedomoval len málokto. Dostali sme síce krásne modré eurokalkulačky, ale ich využitie by som videl skôr pri bežnom počítaní ako na konverziu mien. Od nového roka však namiesto povedzme dvoch desiatok tisíc korún dostaneme pri výplate na účet niečo medzi 600 až 700 eurami a to už asi každý zbadá. Treba sa s tým naučiť hospodáriť.
Prechod na euro, ako ho prežívame teraz, samozrejme, nakoniec zvládneme. Veď na Slovensku sme už prežili aj horšie. So záujmom som sledoval osud eurobalíčkov. Myslím, že sa dalo ľahko predpokladať, že ľudia sa postavia k tejto prvej možnosti na dotyk s euromincami so slovenským znakom na rube úplne inak, ako sa plánovalo. Počítalo sa s tým, že si ich kúpia predovšetkým ľudia, ktorí žijú skôr na vidieku a majú ďaleko k finančným inštitúciám. Keďže sa však dali kúpiť od 1. decembra 2008, bol to skôr vhodný mikulášsky alebo vianočný darček, po tisíckach ich kupovali firmy pre svojich zamestnancov ako darčeky na koniec roka. Ľudia sa hneď prvý deň zbláznili a stáli v dlhých radoch, akoby to bola nie prvá, ale posledná šanca. Prepukla doslova nákupná horúčka, aj keď nezmyslená. Tak či tak, kúpiť eurobalíček na pošte už na druhý deň po štarte ich predaja bol neriešiteľný problém. Teraz vám bankomaty vydávajú eurá, euromince sú všade okolo nás. Aj keď máme v obchode isté problémy s vydávaním drobných euromincí, po čase sa to dostane do svojich koľají. Otázka je, koľko nám to bude trvať. V susednom Rakúsku starší ľudia dodnes v hlave prepočítavajú ceny na bývalé šilingy, a to prešli na euro ešte v roku 2006. Problém s mincami a vôbec s novou menou ľahko vyriešite platbou kartou, lenže to by sme museli na Slovensku ešte trochu pridať. Práve o tom bude aj príbeh na tento mesiac.
Ako sa dozviete v tomto vydaní PC REVUE, v rámci našich netradičných predstavení sme tentoraz navštívili Poľsko. Výrobný závod GOODRAM je asi 60 kilometrov od hranice na severe Slovenska. Priznávam, že najradšej spím vo svojej posteli. Cestu som teda naplánoval tak, že vyrazím nekresťansky skoro a prídem relatívne normálne večer domov. Pritom si prezriem fabriku, natočím video, porozprávam sa so zamestnancami, niečo zjem a šup domov. Príliš ideálne na to, aby to bola pravda, však? :-)
Ako obyčajne cestou som testoval aj navigačný systém, čo samo osebe často prináša zážitky pri totálnom zablúdení aj na inak známej trase. Šiel som do Poľska cez Českú republiku a poviem vám, zlaté slovenské cesty. Dovtedy som ich považoval za rozbité a pomalé, ale v Poľsku som si uvedomil, že to môže byť fakt oveľa horšie. Oproti pôvodnému plánu som na stretnutie vo fabrike meškal asi hodinu, ale všetko sme stihli. Ľudia v GOODRAMe sú veľmi milí, počas obhliadky fabriky sme prišli na to, že nemusíme nevyhnutne komunikovať práve po anglicky. Poľštine sa dá rozumieť a oni sa zase minimálne tvárili, že rozumejú mojej zmesi slovenčiny a ruštiny. Stále mám ľudí z fabriky na ICQ a na angličtinu som už v ich prípade takmer zabudol, stačí nám slovanský jazyk. Počas obeda som sa ešte dozvedel, že nám prijatie eura už v tomto roku potichu závidia. No neviem, podľa mňa to bolo trošku skoro, ale mňa sa nikto nepýtal. V každom prípade som rád, že nám závidia... :-)
Samozrejme, na tankovanie mi počas dňa neostal čas. Keď som sa vracal domov, už som vedel, že moja najbližšia úloha bude nájsť čerpaciu stanicu. Keďže DPH radšej odvediem slovenskému daňovému úradu (azda z toho bude nejaký osoh), snažil som sa dostať čo najskôr na našu pôdu. Navigačný prístroj ma pri mojich improvizáciách s bočnými cestami dosť pomýlil a nakoniec som bol ten deň v Poľsku neplánovane dvakrát J. Prvá možnosť natankovania u nás bola v Čadci, a to v známej sieti čerpacích staníc. Celý šťastný som sa doslova na benzínové výpary dostal k vysnívanej stanici a hneď aj natankoval celkom doplna, vôbec si nevšímajúc okolie. Benzín v tom čase stál toľko ako v zlatom období pred krízou, teda bol neskutočne drahý. Účet za nádrž bol blízko 2000 korún. Toľko som v hotovosti nemal, ale platobná karta s jagavým logom banky zvučného mena ma hriala vo vrecku. Prišiel som zaplatiť – a zrazu to prišlo! Keďže som nevenoval pozornosť inak dosť viditeľnému oznamu, že dnes karty pre poruchu terminálu neberú, mal som riadny problém. Auto už malo plnú nádrž, ale zaplatiť nie je ako. Moja hotovosť bola tak na kávu, možno jeden sendvič k tomu, ak zohľadním ceny bežné na čerpacích staniciach. Pumpár nenavrhoval iné riešenia tejto situácie okrem privolania polície, čo som zase ja až tak horlivo neodsúhlasil. Navrhol som, že skočím do nejakého bankomatu a vyberiem si hotovosť. Lenže na nájdenie bankomatu som potreboval auto. Ako zálohu som ponúkol občiansky preukaz, to však bolo pumpárovi málo. Povedal mi, že to musia byť dva doklady, oba s mojou fotografiou a úradne vystavené. Pas už pri cestách po Európe nenosím – na hraničných priechodoch dnes už vôbec nezastavujete, nič nikomu neukazujete. No nechcem to dlho opisovať, ale zrazu som sedel v aute s nezaplateným benzínom, bez občianskeho a vodičského preukazu a nočnou Čadcou som sa hnal hľadať bankomat. Čo by sa stalo, keby ma v tejto chvíli zastavila policajná hliadka a ako by som im to všetko vysvetlil, neviem, ale niečo by som iste vymyslel. Príbeh má dobrý koniec, peniaze som zohnal, benzín zaplatil, domov prišiel tesne pred polnocou, šťastný a zdravý. Podrobnú správu o návšteve výrobného závodu v Poľsku si môžete prečítať v tomto vydaní, video zase pozrieť na DVD REVUE. Sami zvážite, či to všetko stálo za to. Ja si myslím, že áno.
Dnes však už cestujem vždy tak, že si nechám v peňaženke dosť hotovosti minimálne na benzín. Keď vidím, že platba kartou v menších obchodoch trvá na Slovensku stále možno dvakrát tak dlho ako hotovosťou, vždy radšej vytiahnem cash. A všímam si aj odkazy o nefunkčnom termináli.
V novom roku 2009 prajem všetkým našim čitateľom veľa zdravia a šťastia, ostaňte nám verní po celý rok.
17. decembra 2009, Ondrej Macko
PC REVUE 1/2009 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Držíte v rukách januárové vydanie PC REVUE, ktoré ste si už pravdepodobne kúpili za eurá. Aj keď sme boli aj v našom magazíne povinní uvádzať všetky ceny v duálnom zobrazení už od konca leta minulého roka, tvrdá realita sa ukázala až teraz. Prepočty na eurá boli podľa mňa zatiaľ skôr formalita – akési čísla, ktorých význam si uvedomoval len málokto. Dostali sme síce krásne modré eurokalkulačky, ale ich využitie by som videl skôr pri bežnom počítaní ako na konverziu mien. Od nového roka však namiesto povedzme dvoch desiatok tisíc korún dostaneme pri výplate na účet niečo medzi 600 až 700 eurami a to už asi každý zbadá. Treba sa s tým naučiť hospodáriť.
Prechod na euro, ako ho prežívame teraz, samozrejme, nakoniec zvládneme. Veď na Slovensku sme už prežili aj horšie. So záujmom som sledoval osud eurobalíčkov. Myslím, že sa dalo ľahko predpokladať, že ľudia sa postavia k tejto prvej možnosti na dotyk s euromincami so slovenským znakom na rube úplne inak, ako sa plánovalo. Počítalo sa s tým, že si ich kúpia predovšetkým ľudia, ktorí žijú skôr na vidieku a majú ďaleko k finančným inštitúciám. Keďže sa však dali kúpiť od 1. decembra 2008, bol to skôr vhodný mikulášsky alebo vianočný darček, po tisíckach ich kupovali firmy pre svojich zamestnancov ako darčeky na koniec roka. Ľudia sa hneď prvý deň zbláznili a stáli v dlhých radoch, akoby to bola nie prvá, ale posledná šanca. Prepukla doslova nákupná horúčka, aj keď nezmyslená. Tak či tak, kúpiť eurobalíček na pošte už na druhý deň po štarte ich predaja bol neriešiteľný problém. Teraz vám bankomaty vydávajú eurá, euromince sú všade okolo nás. Aj keď máme v obchode isté problémy s vydávaním drobných euromincí, po čase sa to dostane do svojich koľají. Otázka je, koľko nám to bude trvať. V susednom Rakúsku starší ľudia dodnes v hlave prepočítavajú ceny na bývalé šilingy, a to prešli na euro ešte v roku 2006. Problém s mincami a vôbec s novou menou ľahko vyriešite platbou kartou, lenže to by sme museli na Slovensku ešte trochu pridať. Práve o tom bude aj príbeh na tento mesiac.
Ako sa dozviete v tomto vydaní PC REVUE, v rámci našich netradičných predstavení sme tentoraz navštívili Poľsko. Výrobný závod GOODRAM je asi 60 kilometrov od hranice na severe Slovenska. Priznávam, že najradšej spím vo svojej posteli. Cestu som teda naplánoval tak, že vyrazím nekresťansky skoro a prídem relatívne normálne večer domov. Pritom si prezriem fabriku, natočím video, porozprávam sa so zamestnancami, niečo zjem a šup domov. Príliš ideálne na to, aby to bola pravda, však? :-)
Ako obyčajne cestou som testoval aj navigačný systém, čo samo osebe často prináša zážitky pri totálnom zablúdení aj na inak známej trase. Šiel som do Poľska cez Českú republiku a poviem vám, zlaté slovenské cesty. Dovtedy som ich považoval za rozbité a pomalé, ale v Poľsku som si uvedomil, že to môže byť fakt oveľa horšie. Oproti pôvodnému plánu som na stretnutie vo fabrike meškal asi hodinu, ale všetko sme stihli. Ľudia v GOODRAMe sú veľmi milí, počas obhliadky fabriky sme prišli na to, že nemusíme nevyhnutne komunikovať práve po anglicky. Poľštine sa dá rozumieť a oni sa zase minimálne tvárili, že rozumejú mojej zmesi slovenčiny a ruštiny. Stále mám ľudí z fabriky na ICQ a na angličtinu som už v ich prípade takmer zabudol, stačí nám slovanský jazyk. Počas obeda som sa ešte dozvedel, že nám prijatie eura už v tomto roku potichu závidia. No neviem, podľa mňa to bolo trošku skoro, ale mňa sa nikto nepýtal. V každom prípade som rád, že nám závidia... :-)
Samozrejme, na tankovanie mi počas dňa neostal čas. Keď som sa vracal domov, už som vedel, že moja najbližšia úloha bude nájsť čerpaciu stanicu. Keďže DPH radšej odvediem slovenskému daňovému úradu (azda z toho bude nejaký osoh), snažil som sa dostať čo najskôr na našu pôdu. Navigačný prístroj ma pri mojich improvizáciách s bočnými cestami dosť pomýlil a nakoniec som bol ten deň v Poľsku neplánovane dvakrát J. Prvá možnosť natankovania u nás bola v Čadci, a to v známej sieti čerpacích staníc. Celý šťastný som sa doslova na benzínové výpary dostal k vysnívanej stanici a hneď aj natankoval celkom doplna, vôbec si nevšímajúc okolie. Benzín v tom čase stál toľko ako v zlatom období pred krízou, teda bol neskutočne drahý. Účet za nádrž bol blízko 2000 korún. Toľko som v hotovosti nemal, ale platobná karta s jagavým logom banky zvučného mena ma hriala vo vrecku. Prišiel som zaplatiť – a zrazu to prišlo! Keďže som nevenoval pozornosť inak dosť viditeľnému oznamu, že dnes karty pre poruchu terminálu neberú, mal som riadny problém. Auto už malo plnú nádrž, ale zaplatiť nie je ako. Moja hotovosť bola tak na kávu, možno jeden sendvič k tomu, ak zohľadním ceny bežné na čerpacích staniciach. Pumpár nenavrhoval iné riešenia tejto situácie okrem privolania polície, čo som zase ja až tak horlivo neodsúhlasil. Navrhol som, že skočím do nejakého bankomatu a vyberiem si hotovosť. Lenže na nájdenie bankomatu som potreboval auto. Ako zálohu som ponúkol občiansky preukaz, to však bolo pumpárovi málo. Povedal mi, že to musia byť dva doklady, oba s mojou fotografiou a úradne vystavené. Pas už pri cestách po Európe nenosím – na hraničných priechodoch dnes už vôbec nezastavujete, nič nikomu neukazujete. No nechcem to dlho opisovať, ale zrazu som sedel v aute s nezaplateným benzínom, bez občianskeho a vodičského preukazu a nočnou Čadcou som sa hnal hľadať bankomat. Čo by sa stalo, keby ma v tejto chvíli zastavila policajná hliadka a ako by som im to všetko vysvetlil, neviem, ale niečo by som iste vymyslel. Príbeh má dobrý koniec, peniaze som zohnal, benzín zaplatil, domov prišiel tesne pred polnocou, šťastný a zdravý. Podrobnú správu o návšteve výrobného závodu v Poľsku si môžete prečítať v tomto vydaní, video zase pozrieť na DVD REVUE. Sami zvážite, či to všetko stálo za to. Ja si myslím, že áno.
Dnes však už cestujem vždy tak, že si nechám v peňaženke dosť hotovosti minimálne na benzín. Keď vidím, že platba kartou v menších obchodoch trvá na Slovensku stále možno dvakrát tak dlho ako hotovosťou, vždy radšej vytiahnem cash. A všímam si aj odkazy o nefunkčnom termináli.
V novom roku 2009 prajem všetkým našim čitateľom veľa zdravia a šťastia, ostaňte nám verní po celý rok.
17. decembra 2009, Ondrej Macko
PC REVUE 1/2009 Editorial
Autor: Ondrej Macko
streda 14. januára 2009
QUARK
Milí priatelia,
koncom novembra sme sa zúčastnili na viacerých akciách Týždňa vedy a techniky, veľkého sviatku vedcov, výskumníkov, ale i vynálezcov, organizátorov aj propagátorov vedeckého a technického rozvoja. Absolvovali sme viacero podujatí vrátane oceňovania aspoň niektorých z našich najlepších aj z radov mladých. Bolo príjemné uvedomiť si, ako sa spoločnosť snaží aj takto ukázať, že si vedecko-výskumnú prácu váži. Veda je totiž
hybnou silou celého nášho života, toho každodenného nevynímajúc. Napokon, na ďalších stranách ešte o tom bude reč. Program bol rovnako ako po minulé roky bohatý, no myslím, že do budúcoročného podujatia by sa mal zaradiť cyklus prednášok alebo aspoň jedna, na tému - nevysvetliteľné javy okolo nás. Prvý, ktorý ma trápi už veľmi dlho, je záhadné strácanie sa písacích potrieb - pier, ceruziek aj fixiek. Pred pár rokmi som čítal, že ročne sa na svete vyrobí asi 15 miliárd písacích potrieb. A kde sú? Kedysi som si kupoval drahé perá, ktoré výborne písali. No po pár dňoch zmizli rovnako ako prepisovačka za tri koruny. Otázka znie - kde sú všetky tie perá, keď, ako viem, rovnaké problémy má každý z nás? Jediné vysvetlenie - musia ich likvidovať nejaké bytosti alebo zariadenia, ktoré sú neviditeľné, veľmi akčné, pracujú s bezodpadovými technológiami. Ale prečo? Kto ich riadi? Kto im dodáva energiu? Kto...?
Keď začali lietať na niektorých linkách výkriky najmodernejšej leteckej techniky - britsko-francúzske nadzvukové Concordy, bola to vtedy veľká sláva. Rozhodne väčšia ako ich stiahnutie z prevádzky, ktorému, mimochodom, predchádzali škaredé havárie. Lietadlá boli určené pre všetkých, čo sa ponáhľali a potrebovali sa dostať napríklad z Londýna do New Yorku za 4 hodiny. Doteraz som nepochopil, prečo sa niekto potrebuje dostať z jedného miesta na druhé práve za takýto čas, no neviem si vysvetliť, čo urobili s ušetreným časom. Myslíte, že ho preflámovali? To by bolo príjemné. Alebo pracovali? To by možno bolo pre niekoho užitočné, len neviem, či aj potrebné. Alebo
ako ho využili?
Podobné otázniky sa mi vynárajú aj v súvislosti s internetom, veď vďaka nemu lietajú naše obrázky aj texty po serveroch a počítačoch, až nakoniec skončia v tlačiarni. Ešte pred pár rokmi sme sa s kolegami v tlačiarni poznali. Dnes poznáme adresu ich servera. Nedávno som bol v tlačiarni na rokovaní a keď som zacítil vôňu tlačiarenskej farby, uvedomil som si, o čo nás internet pripravil. A kde je ten získaný čas? Platí, že čím viac zariadení nám ho šetrí, tým ho máme menej? Ak áno, je to veľmi zlé a treba s tým niečo robiť. Veď napokon, nieže nebudeme mať čas, my nebudeme vôbec! Počítače si však samé neporadia....
Mohol by som pokračovať, ale načo, vieme, o čo ide. Myslíte, že je to téma pre vedcov? Obchodníkov? ....Alebo treba hľadať časožrúta? Individuálneho? Spoločného?
Čo myslíte? Dajte vedieť.
QUARK 1/2009 Editorial
Autor: Eduard Drobný
koncom novembra sme sa zúčastnili na viacerých akciách Týždňa vedy a techniky, veľkého sviatku vedcov, výskumníkov, ale i vynálezcov, organizátorov aj propagátorov vedeckého a technického rozvoja. Absolvovali sme viacero podujatí vrátane oceňovania aspoň niektorých z našich najlepších aj z radov mladých. Bolo príjemné uvedomiť si, ako sa spoločnosť snaží aj takto ukázať, že si vedecko-výskumnú prácu váži. Veda je totiž
hybnou silou celého nášho života, toho každodenného nevynímajúc. Napokon, na ďalších stranách ešte o tom bude reč. Program bol rovnako ako po minulé roky bohatý, no myslím, že do budúcoročného podujatia by sa mal zaradiť cyklus prednášok alebo aspoň jedna, na tému - nevysvetliteľné javy okolo nás. Prvý, ktorý ma trápi už veľmi dlho, je záhadné strácanie sa písacích potrieb - pier, ceruziek aj fixiek. Pred pár rokmi som čítal, že ročne sa na svete vyrobí asi 15 miliárd písacích potrieb. A kde sú? Kedysi som si kupoval drahé perá, ktoré výborne písali. No po pár dňoch zmizli rovnako ako prepisovačka za tri koruny. Otázka znie - kde sú všetky tie perá, keď, ako viem, rovnaké problémy má každý z nás? Jediné vysvetlenie - musia ich likvidovať nejaké bytosti alebo zariadenia, ktoré sú neviditeľné, veľmi akčné, pracujú s bezodpadovými technológiami. Ale prečo? Kto ich riadi? Kto im dodáva energiu? Kto...?
Keď začali lietať na niektorých linkách výkriky najmodernejšej leteckej techniky - britsko-francúzske nadzvukové Concordy, bola to vtedy veľká sláva. Rozhodne väčšia ako ich stiahnutie z prevádzky, ktorému, mimochodom, predchádzali škaredé havárie. Lietadlá boli určené pre všetkých, čo sa ponáhľali a potrebovali sa dostať napríklad z Londýna do New Yorku za 4 hodiny. Doteraz som nepochopil, prečo sa niekto potrebuje dostať z jedného miesta na druhé práve za takýto čas, no neviem si vysvetliť, čo urobili s ušetreným časom. Myslíte, že ho preflámovali? To by bolo príjemné. Alebo pracovali? To by možno bolo pre niekoho užitočné, len neviem, či aj potrebné. Alebo
ako ho využili?
Podobné otázniky sa mi vynárajú aj v súvislosti s internetom, veď vďaka nemu lietajú naše obrázky aj texty po serveroch a počítačoch, až nakoniec skončia v tlačiarni. Ešte pred pár rokmi sme sa s kolegami v tlačiarni poznali. Dnes poznáme adresu ich servera. Nedávno som bol v tlačiarni na rokovaní a keď som zacítil vôňu tlačiarenskej farby, uvedomil som si, o čo nás internet pripravil. A kde je ten získaný čas? Platí, že čím viac zariadení nám ho šetrí, tým ho máme menej? Ak áno, je to veľmi zlé a treba s tým niečo robiť. Veď napokon, nieže nebudeme mať čas, my nebudeme vôbec! Počítače si však samé neporadia....
Mohol by som pokračovať, ale načo, vieme, o čo ide. Myslíte, že je to téma pre vedcov? Obchodníkov? ....Alebo treba hľadať časožrúta? Individuálneho? Spoločného?
Čo myslíte? Dajte vedieť.
QUARK 1/2009 Editorial
Autor: Eduard Drobný
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)