streda 11. februára 2009

PC REVUE

Iný kraj, iný mrav

Ako uvidíte v tomto vydaní, v januári som sa vypravil na konferenciu do Las Vegas. Odlietal som presne na Troch kráľov, Slovensko vtedy ešte pokojne spalo vo vianočných sviatkoch. Letisko vo Viedni bolo však napratané až po strechu, ľudia sa presúvali medzi kontinentmi. Poučený z minulosti, urobil som si pred odletom webovú rezerváciu a doma vytlačil palubný lístok. Tak som sa vyhol najväčšiemu radu a plynule prešiel až k lietadlu. Opäť poučený, rozhodol som sa nemať zapísanú batožinu, ale všetko som si pobalil ako príručnú batožinu. Let z Viedne do Washingtonu prebiehal štandardne, po viac ako 9 hodinách sme doleteli 10 minút pred plánovaným príletom. A potom sa to začalo. Podľa zákonov USA musíte vykonať kontrolu na imigračnom oddelení pri prvom dotyku s územím USA. Je jedno, či musíte mať víza, alebo nie, či ste cestujúci biznis triedou, alebo ste doleteli v priestore pre batožinu. Tu sa ľudia delia len na amerických občanov a tých iných. Samozrejme, pre „tých iných“ platí prísnejší režim a tomu zodpovedá aj rad. Podľa pohybu radu som odhadol dobu čakania na dve hodiny, do odletu do Vegas mi ostávala len hodina a 40 minút. Ťažká situácia, do ktorej som sa nedostal vlastným zavinením. Nuž, vyskúšal som rôzne metódy, napr. vysvetlenie situácie pracovníkom organizujúcim rad, novinársky preukaz, prosby či vyhrážky. Ostalo len pri tom, že ak nestihnem let, „prebookujú“ mi ho. Legálne predbehnutie radu neprichádzalo do úvahy, napokon mnoho z tých ľudí predo mnou malo rovnaký problém ako ja. Zmeniť let však znamenalo stráviť noc na letisku a pri troche šťastia odletieť ranným letom. Pritom som mal naplánované tlačovky od ôsmej ráno. Ako hovorí klasik, tento pôsob riešenia situácie zdal sa mi „poněkud nešťastný“. Slovák sa vždy nejako vynájde, aj ja som si povedal, že to skúsim po národnej linke. Ľudia v rade stoja tak, že v ruke majú všetky doklady pripravené na kontrolu. Rozpoznať podľa pasu, kto je Slovák, nie je problém. Ja som si vybral slečnu s oveľa lepšou pozíciou v rade, ako som mal ja, ktorá zároveň vyzerala, že moju situáciu pochopí. A pochopila, pridal som sa k nej ako starý známy a už sa mi lepšie dýchalo. Vysvitlo, že v USA žije už 10 rokov a bola na vianočných prázdninách doma, stále pritom čaká na zelenú kartu. Je v USA vydatá za Američana, denne volá cez Skype domov, ale na jej slovenčine už bolo dosť cítiť iný prízvuk. Zistil som, že manželovi varí tradičné slovenské jedlá a údajne si ich veľmi pochvaľuje (poznajúc to, čo jedia oni, ani sa nečudujem). Spýtal som sa na bryndzové halušky. Zohnať totiž mimo nášho regiónu bryndzu je nemožné, jedine keby ste mali vlastný chov oviec a sami si ju vyrábali. Zistil som, že je to úplne najobľúbenejšie manželovo jedlo a bryndzu nahradzuje syrom cottage cheese. Dovoz potravín do USA je zakázaný, takže toto riešenie je asi najjednoduchšie. Pri družnom rozhovore som aj zabudol na môj vážny problém s časom. No aby som nezdržiaval, keďže som mal len príručnú batožinu, ktorú som už nemusel druhýkrát zapisovať na nasledujúci let, lietadlo som s dvojminútovou rezervou stihol. Ale okrem vystavenia palubnej letenky cez internet z pohodlia domova teraz volám aj po možnosti garantovanej rezervácie miesta v rade na imigračnú kontrolu na vstup do USA.

Do Las Vegas som sa dostal v poriadku. Toto mesto uprostred púšte je známe ako mesto hriechu, hracích automatov, ruliet a kariet. Väčšina ľudí považuje za Las Vegas asi 6,5 km dlhý bulvár, ktorý tu každý volá Strip, v skutočnosti je to však polmiliónové mesto. Na Stripe ležia hlavné tematicky ladené hotely – egyptský Luxor, francúzsky Paríž, rímsky Caesar, talianske Benátky, ale aj Monte Carlo, Ostrov pokladov, Sahara, Excalibur či Bellagio s umelým jazerom. Každý hotel s vlastným kasínom, ktoré sa nedá minúť, aj keby ste sa snažili. Američania to vymysleli tak, aby nemuseli cestovať po svete a pritom na chvíľu vychutnali atmosféru iných kontinentov. Veď nemusia hneď cestovať tak ďaleko, stratiť batožinu... A tá čudná reč a cudzie peniaze... Načo? Oveľa jednoduchšie a lacnejšie je skočiť si na víkend do Vegas a pritom si aj príjemne zagamblovať. Pravda, je to asi také ako tie bryndzové halušky s cottage cheesom. Robí to dojem, ale ani zďaleka to nie je ono. Ako keď med lížete cez sklo :-). Veď len také Benátky alias megalomanský hotel Venetian v strede Stripu, ktorý je prepojený s jednou časťou výstavného strediska. Vnútri bezpečnostná služba oblečená do uniforiem talianskych policajtov, na strope vstupnej haly dobové fresky, vonku verná kópia veže z Námestia svätého Marka, vodný kanál s gondolami okolo hotela, jednoducho Benátky ako vymaľované. Ale všetko v americkom štýle – okolo kanála je postavený typický benátsky klenutý most a na ňom je chodiaci dopravný pás. Na prvom poschodí hotela je kanál Grande, na ktorom sa plavia gondoly, na námestí hrá talianska hudba, umelá obloha s pohybujúcimi sa oblakmi, okolo značkové obchody. Dokonalá ilúzia, ideálne miesto na predstavovanie IT noviniek :-). Najneskôr po dvoch dňoch však prídete na to, že vlastne žijete vo filmových kulisách, a ja som sa už (ako vždy) nevedel dočkať návratu domov. Síce u nás už prepukla plynová kríza, dlhodobo strašila hospodárska kríza, ale budovy a ľudia boli reálni a známi. Po návrate domov bola najčastejšia otázka od známych: Tak čo, gambloval si? Nie, priznávam, že neviem, ako sa to hrá, a ako poznám svoje šťastie v hre, asi by som nakoniec musel chvíľu umývať v kasíne riad. A na druhú otázku, čo je teraz charakteristické pre USA, som odpovedal, že je to tričko s portrétom Obamu a obrovská viera Američanov v to, že ich nový prezident zázračne vytiahne z riadnej kaše. No, držím mu palce, bude si musieť poriadne naleštiť svoj čarovný prútik. Inak som premýšľal nad tým, ako by sa u nás predávalo tričko s podobizňou prezidenta a pyšným nápisom „Ja svojmu prezidentovi verím“. Aj pri najlepšej vôli by sa to asi bralo ako provokácia, niečo ako vstupenka na psychiatriu. Nuž, iný kraj, iný mrav.

Na záver ešte malé upozornenie. Úvodník v PC REVUE je prezentácia autorových životných názorov a tak trochu spoveď :-). Dospel som k názoru, že je čas, aby sa tu spovedali aj ďalší redaktori z nášho magazínu. PC REVUE je kolektívne dielo, žiadna one-man show. Preto sa v nasledujúcom vydaní na tomto mieste stretnete s pohľadom na sociálne siete z pera Joža Orgonáša. Moje úvodníky naďalej ostanú, o zážitky z ciest neprídete, len sa budem striedať s kolegami.

Prajem príjemné a užitočné čítanie februárového vydania a opatrujte sa

21. januára 2009, Ondrej Macko

PC REVUE 2/2009 Editorial
Autor: Ondrej Macko

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára