Vážení priatelia,
dnešných pár riadkov by som chcel venovať sebe, nám, presnejšie QUARKu. Začnem
charakteristikou, ktorú na adresu nášho časopisu predniesol jeden z našich
početných hostí. Bol to pedagóg a vedec, veľmi múdry pán, človek, ktorého význam
presahuje naše hranice. Rozprával, že si v okruhu známych, v rodine aj medzi
poslucháčmi urobil prieskum a vraj bol veľmi prijemne prekvapený, lebo na otázku
či poznajú QUARK, väčšinou odpovedali kladne. Časopis charakterizoval nie iba zo
svojho poznania, ale aj z charakteristík, ktoré si vypočul, ako periodikum pre
intelektuálnu elitu Slovenska. Neprotestoval som, naopak, dobre padne milé
slovo, pohladenie. A ešte dodal, že dnes, keď sa mnohé médiá pretekajú, kto
vyrobí väčšiu stupídnosť, je príjemné čítať stránky, ktoré prinášajú
poznanie.
Dosť chvály, poviete si. Dobre, prejdime k veci. Mám k vám prosbu,
možno niekoľko.
QUARK potrebuje vašu pomoc. Nič, svetoborné a predsa veľmi
užitočné. Nájdite, prosím, medzi svojimi známymi niekoho, kto sa stane
pravidelným čitateľom QUARKu. Ak bude rodina našich čitateľov väčšia, získate na
tom vy, čitatelia, pretože všetky peniažky od vás dáme opäť – vám. Vo forme
lepšieho papiera, väčšieho rozsahu, kvalitnejších materiálov. Toto všetko stojí
peniaze a tých nemáme nazvyš. Keby nám Ministerstvo školstva a Slovenská
akadémia vied nepomohli, časopis by už nevychádzal. Náš vydavateľ, a. s.
Perfekt, tiež výdatne prispieva do redakčnej kasy, len aby ste mali stále nové
informácie, pretože práve informácie sú dnes drahý, ba predrahý tovar a kto ich
má dosť a v potrebnom čase, môže veľmi veľa získať. Možno najviac.
Je takmer
jedno, či si nový čitateľ bude časopis kupovať v stánku, alebo si ho u nás
objedná. Takmer preto, lebo pri objednávke u nás ostane nám trocha viac
peňazí – pre vás.
Najdôležitejšie je, aby rodina čitateľov QUARKu bola veľká,
pretože reprezentuje tých, ktorí posúvajú, alebo sa na to pripravujú – pokrok...
Vopred ďakujem a želám peknú jeseň.
Váš
Eduard Drobný
QUARK 9/2005 Editorial
Autor: Eduard Drobný
štvrtok 1. septembra 2005
pondelok 1. augusta 2005
QUARK
Vážení priatelia,
Trhový mechanizmus je vlastne aplikácia výberu najsilnejšieho jedinca podobne,
ako to poznáme z prírody. Slabší prehráva a odchádza zo scény. V prírode hynie,
v trhovom princípe vypadáva z hry. Je to krutý boj o prežitie, o existenciu, o
miesto pod slnkom. Dokonale neľútostný a nehumánny. Keďže však ide o peniaze,
všetko je dovolené. Netreba to rozoberať, stačí sledovať správy a pozerať sa
okolo seba. Vidíme, ako si napríklad obchodné reťazce robia s nami čo chcú a
tvária sa ako dobrodinci. Zákulisie ich praktik je však neraz neférové, aby som
použil nežalovateľný príklad.
V inej oblasti, vo vedecko-technickom rozvoji,
vládne trhový princíp samozrejme tiež a má veľa podôb. O jednej som pred časom
hovoril s vývojovým pracovníkom poprednej petrolejárskej firmy. Popisoval
vývojárske preteky v tribotechnike. Trendy sú jasné, stále dokonalejšie mazivá.
Problém vraj ani nie je v tom, ako ich pripraviť, ale v čase, keď sa dostanú na
trh. Ten okamih nastane, keď sa podarí získať správu s čím vychádza konkurencia.
Získavanie takejto informácie je veľmi zložité a komplikované, no treba ju mať,
aby aj náš výrobok bol okamžite k dispozícii. Treba vedieť čo bude nové a kedy
to bude. Podľa toho sa v trezore s ukončenými vývojovými úlohami vyberie správne
mazivo a čím rýchlejšie sa hodí na trh.
Takto v tajných skladoch odpočívajú mnohé nové riešenia a vraj je ich najviac v chemickom a farmaceutickom
priemysle, ale dosť ich je aj v strojárstve a najmä v zbrojárskej technike.
Neľútostná ruka trhu takto vlastne brzdí vedecko-technický pokrok. Dosiahnuté
riešenia nejdú do praxe, ale čakajú na to, ako dopadnú taktické rituálne tance
okolo okamžiku nasadenia novinky, aby neprišla priskoro, ale ani po funuse. Nie
všetko, čo sa výskumníkom podarí dosiahnuť, sa dostane do praxe. Mnohé veci
vďaka komplikovanej obchodnej politike zostarnú a putujú do zabudnutia. Kto vie,
koľko kvalifikovanej práce špičkových odborníkov putuje do odpadkového koša?
Dokonca, nemožno to ani odhadnúť, pretože ide o dôverné až tajné informácie. Nič
to však nemení na veci, že takéto straty nepostihujú iba firmu, ktorá ich takto
vlastne „vyrába“, ale celé ľudstvo. Čo myslíte, možno toto plytvanie s
neopakovateľným a nenahraditeľným géniom ľudského mozgu zmeniť? Váš
Eduard Drobný
QUARK 8/2005 Editorial
Autor: Eduard Drobný
Trhový mechanizmus je vlastne aplikácia výberu najsilnejšieho jedinca podobne,
ako to poznáme z prírody. Slabší prehráva a odchádza zo scény. V prírode hynie,
v trhovom princípe vypadáva z hry. Je to krutý boj o prežitie, o existenciu, o
miesto pod slnkom. Dokonale neľútostný a nehumánny. Keďže však ide o peniaze,
všetko je dovolené. Netreba to rozoberať, stačí sledovať správy a pozerať sa
okolo seba. Vidíme, ako si napríklad obchodné reťazce robia s nami čo chcú a
tvária sa ako dobrodinci. Zákulisie ich praktik je však neraz neférové, aby som
použil nežalovateľný príklad.
V inej oblasti, vo vedecko-technickom rozvoji,
vládne trhový princíp samozrejme tiež a má veľa podôb. O jednej som pred časom
hovoril s vývojovým pracovníkom poprednej petrolejárskej firmy. Popisoval
vývojárske preteky v tribotechnike. Trendy sú jasné, stále dokonalejšie mazivá.
Problém vraj ani nie je v tom, ako ich pripraviť, ale v čase, keď sa dostanú na
trh. Ten okamih nastane, keď sa podarí získať správu s čím vychádza konkurencia.
Získavanie takejto informácie je veľmi zložité a komplikované, no treba ju mať,
aby aj náš výrobok bol okamžite k dispozícii. Treba vedieť čo bude nové a kedy
to bude. Podľa toho sa v trezore s ukončenými vývojovými úlohami vyberie správne
mazivo a čím rýchlejšie sa hodí na trh.
Takto v tajných skladoch odpočívajú mnohé nové riešenia a vraj je ich najviac v chemickom a farmaceutickom
priemysle, ale dosť ich je aj v strojárstve a najmä v zbrojárskej technike.
Neľútostná ruka trhu takto vlastne brzdí vedecko-technický pokrok. Dosiahnuté
riešenia nejdú do praxe, ale čakajú na to, ako dopadnú taktické rituálne tance
okolo okamžiku nasadenia novinky, aby neprišla priskoro, ale ani po funuse. Nie
všetko, čo sa výskumníkom podarí dosiahnuť, sa dostane do praxe. Mnohé veci
vďaka komplikovanej obchodnej politike zostarnú a putujú do zabudnutia. Kto vie,
koľko kvalifikovanej práce špičkových odborníkov putuje do odpadkového koša?
Dokonca, nemožno to ani odhadnúť, pretože ide o dôverné až tajné informácie. Nič
to však nemení na veci, že takéto straty nepostihujú iba firmu, ktorá ich takto
vlastne „vyrába“, ale celé ľudstvo. Čo myslíte, možno toto plytvanie s
neopakovateľným a nenahraditeľným géniom ľudského mozgu zmeniť? Váš
Eduard Drobný
QUARK 8/2005 Editorial
Autor: Eduard Drobný
PC REVUE
Už v škole som mal problém s takými skúškami, kde bolo treba najmä „obkecávať“, kde sa nedalo zachytiť faktov, vyriešiť nejaké zadanie atď. Neskôr, keď som už pod vlajkou PCR schvaľoval príspevky našich redaktorov, vyhadzoval som im nemilosrdne tie pasáže, ktoré mali nádych výplňovej vaty, za čo sa na mňa asi mnohí z nich hnevali. Rukami mi prešlo za tie roky naozaj more textov a to mi dalo dobrý tréning získať schopnosť rýchlo prebehnúť text, zhodnotiť jeho informačnú hodnotu, povyhadzovať prázdny balast a vytiahnuť kľúčové informácie. Odvrátenou stránkou tejto schopnosti je fakt, že ju nedokážem celkom vypnúť a ona podvedome pracuje, aj keď čítam noviny, pozerám TV či sa rozprávam s ľuďmi. Dalo by sa povedať, no a čo, ďalšia profesionálna deformácia, nič mimoriadne. Problém však je v tom, že skôr či neskôr sa budeme musieť asi všetci naučiť ovládať svoje schopnosti na spracúvanie informácií, ktoré nás zaplavujú zo všetkých strán, keďže miera ich rastu má výrazne exponenciálny charakter. Ináč sa časom dopracujete do stavu, že miesto, na ktorom doteraz bola spomienka z vydarenej dovolenky či detstva vašich detí, obsadí „dôležitá“ informácia o nadmernom dovoze paradajok z Portugalska. A po pocite „zabúdania“ pribudne určitá emocionálna otupenosť, strata koncentrácie, znížená odolnosť stresu a vôbec zlý pocit, že sa to s tou informatizáciou spoločnosti asi trochu preháňa... Tento syndróm má v medicíne už aj svoje pomenovanie, len si neviem spomenúť na jeho meno, čo mi pripomína ten vtip o skleróze... :)
Myslím, že je pomerne dôležité o tomto nebezpečenstve vedieť a pripraviť sa naň. Pamätám sa, že keď som chodil do školy, mali sme predmet príprava na rodičovstvo. Možno by nezaškodilo zaviesť predmet príprava na digitálnu budúcnosť, kde by okrem zvládnutia práce s počítačmi či programovania domáceho videorekordéra bol aj tréning na spracovanie záplavy valiacich sa informácií, ich filtrovanie od informačnej vaty a podvedomé triedenie na dôležité a tie druhé, selektívne ukladanie do pamäte a riadené zabúdanie, teda vyhadzovanie do koša. S možnosťou Undo v prípade, keď sa ukáže, že daná informácia sa predsa len na niečo zíde. No a keby sa takýto predmet náhodou nedostal do školských osnov alebo z iných príčin by takýto tréning nefungoval, mám pripravené aj ďalšie riešenie.
Podobne, ako sú veľké fabriky zodpovedné za to, čo vypúšťajú do riek a do ovzdušia, by aj tvorcovia obsahu boli zodpovední za nimi vypúšťaný obsah. V praxi by to znamenalo, že by vydavatelia novín a časopisov museli pri každom článku uvádzať niekde v rožku index článku vypovedajúci o jeho informačnej hodnote. Ak je daný index pre vás zaujímavý, článok si aj prečítate, a keď nie, ušetríte čas, pamäť aj oči. A potom by sa mohol zostaviť celkový index za celé vydanie novín či časopisu. Ktovie, ako by sme v takom porovnaní dopadli my...? Podobné indexové hodnotenie by sa zaviedlo aj v prípade TV a rozhlasu. Ide dobrá správa? Automaticky sa zvýši hlasitosť. Ak ide zlá, TV sa preladí na inú stanicu. A prípadne aj v bežnej konverzácii: „Počúvaj, mám niečo na úrovni 7-8, chceš to počuť?“ :) Škoda, že neexistuje nejaký on-line skener, ktorý by v reálnom čase zaznamenával a vyhodnocoval informačnú hodnotu hovoreného slova. Stačilo by nosiť špeciálne okuliare à la James Bond, ktoré by na zadnej strane zobrazovali výsledný informačný index. Prídete na recepciu, rozhliadnete sa po miestnosti, s kým sa dáte do debaty, a vyberiete si toho, komu sa nad hlavou vznáša virtuálny index s najvyššou hodnotou. To by boli prekvapenia, keby sa tieto indexy zobrazovali v práci aj bez potreby použitia okuliarov, napr. formou holografického premietania... :)
Ak sme sa v našich víziách dostali až sem, bolo by vhodné doplniť aj ďalšie kvalitatívne vlastnosti informačného obsahu, jeho relevantnosť, aktuálnosť, dôveryhodnosť atď. Zvolíte si svoj osobný profil preferovaných informácií, napr. viem, že ma nezaujíma situácia na burze a ženská móda (s výnimkou plaviek :)), naopak, zaujíma ma napr. alternatívna medicína a všetko o červenom víne. Stačí vybranému profilu prideliť kód, a keď stretnete niekoho nového, hneď viete, či máte spoločné témy. Alebo koľko percent obsahu aktuálneho vydania časopisu či TV relácie je pre vás relevantných: „Milí diváci, k obrazovkám teraz pozývame divákov s indexom 5HQ...“ Za aktuálnosť a dôveryhodnosť informácií sú zodpovední ich tvorcovia, čo by znamenalo, že tento údaj sa bude šíriť spolu s informáciou od momentu jej vzniku. Neviem si síce prakticky predstaviť, ako to technologicky zabezpečiť, ale určite by to bola veľmi cenná vlastnosť. Ďalšie rozvíjanie tejto vízie a jej dosahov na náš prakticky život nechám na vašu predstavivosť a tvorivosť. Alebo sa k nej vrátime v niektorom z ďalších pokračovaní našich potuliek na rozhraní sci-fi a reality. A na záver som si nechal vtip, ktorý mi práve dorazil do mailboxu a nedá mi nepodeliť sa oň: „...poznal som jednu takú škaredú, že keď posielala svoju fotku cez mail, odchytil ju antivírus.“ :)
Zaujímavé čítanie augustového čísla vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 8/2005 Editorial
Autor: Martin Drobný
Myslím, že je pomerne dôležité o tomto nebezpečenstve vedieť a pripraviť sa naň. Pamätám sa, že keď som chodil do školy, mali sme predmet príprava na rodičovstvo. Možno by nezaškodilo zaviesť predmet príprava na digitálnu budúcnosť, kde by okrem zvládnutia práce s počítačmi či programovania domáceho videorekordéra bol aj tréning na spracovanie záplavy valiacich sa informácií, ich filtrovanie od informačnej vaty a podvedomé triedenie na dôležité a tie druhé, selektívne ukladanie do pamäte a riadené zabúdanie, teda vyhadzovanie do koša. S možnosťou Undo v prípade, keď sa ukáže, že daná informácia sa predsa len na niečo zíde. No a keby sa takýto predmet náhodou nedostal do školských osnov alebo z iných príčin by takýto tréning nefungoval, mám pripravené aj ďalšie riešenie.
Podobne, ako sú veľké fabriky zodpovedné za to, čo vypúšťajú do riek a do ovzdušia, by aj tvorcovia obsahu boli zodpovední za nimi vypúšťaný obsah. V praxi by to znamenalo, že by vydavatelia novín a časopisov museli pri každom článku uvádzať niekde v rožku index článku vypovedajúci o jeho informačnej hodnote. Ak je daný index pre vás zaujímavý, článok si aj prečítate, a keď nie, ušetríte čas, pamäť aj oči. A potom by sa mohol zostaviť celkový index za celé vydanie novín či časopisu. Ktovie, ako by sme v takom porovnaní dopadli my...? Podobné indexové hodnotenie by sa zaviedlo aj v prípade TV a rozhlasu. Ide dobrá správa? Automaticky sa zvýši hlasitosť. Ak ide zlá, TV sa preladí na inú stanicu. A prípadne aj v bežnej konverzácii: „Počúvaj, mám niečo na úrovni 7-8, chceš to počuť?“ :) Škoda, že neexistuje nejaký on-line skener, ktorý by v reálnom čase zaznamenával a vyhodnocoval informačnú hodnotu hovoreného slova. Stačilo by nosiť špeciálne okuliare à la James Bond, ktoré by na zadnej strane zobrazovali výsledný informačný index. Prídete na recepciu, rozhliadnete sa po miestnosti, s kým sa dáte do debaty, a vyberiete si toho, komu sa nad hlavou vznáša virtuálny index s najvyššou hodnotou. To by boli prekvapenia, keby sa tieto indexy zobrazovali v práci aj bez potreby použitia okuliarov, napr. formou holografického premietania... :)
Ak sme sa v našich víziách dostali až sem, bolo by vhodné doplniť aj ďalšie kvalitatívne vlastnosti informačného obsahu, jeho relevantnosť, aktuálnosť, dôveryhodnosť atď. Zvolíte si svoj osobný profil preferovaných informácií, napr. viem, že ma nezaujíma situácia na burze a ženská móda (s výnimkou plaviek :)), naopak, zaujíma ma napr. alternatívna medicína a všetko o červenom víne. Stačí vybranému profilu prideliť kód, a keď stretnete niekoho nového, hneď viete, či máte spoločné témy. Alebo koľko percent obsahu aktuálneho vydania časopisu či TV relácie je pre vás relevantných: „Milí diváci, k obrazovkám teraz pozývame divákov s indexom 5HQ...“ Za aktuálnosť a dôveryhodnosť informácií sú zodpovední ich tvorcovia, čo by znamenalo, že tento údaj sa bude šíriť spolu s informáciou od momentu jej vzniku. Neviem si síce prakticky predstaviť, ako to technologicky zabezpečiť, ale určite by to bola veľmi cenná vlastnosť. Ďalšie rozvíjanie tejto vízie a jej dosahov na náš prakticky život nechám na vašu predstavivosť a tvorivosť. Alebo sa k nej vrátime v niektorom z ďalších pokračovaní našich potuliek na rozhraní sci-fi a reality. A na záver som si nechal vtip, ktorý mi práve dorazil do mailboxu a nedá mi nepodeliť sa oň: „...poznal som jednu takú škaredú, že keď posielala svoju fotku cez mail, odchytil ju antivírus.“ :)
Zaujímavé čítanie augustového čísla vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 8/2005 Editorial
Autor: Martin Drobný
piatok 1. júla 2005
QUARK
Milí priatelia,
laik žasne, odborník sa čuduje. Je leto, prázdniny, maturity sú dávno zabudnuté. Aj tak mi dovoľte vniesť do tohtoročnej maturitnej hystérie trochu iný pohľad. Študentom sa nečudujem, že rebelovali, opak by bol prekvapením. Šokuje, čo z obyčajnej ľudskej chyby narobili politici. Á-čkari, ktorí museli opakovať písomky ich, podľa očakávania zvládli veľmi dobre, dokonca najlepšie. Bolo to jasné, sú dobrí a jedna písomka hore-dole. Politici z toho vyfabrikovali mega prípad, ba jedna politická strana neschválila zákon predkladaný ministrom, ktorý má v rezorte maturity, nie pre obsah zákona, ale
vraj kvôli osobe ministra. Keby som to nepočul na vlastné uši, neverím, že sa takto mohol správať výkvet národa.
V novom školskom zákone ide aj o platenie za vzdelanie. Je to na diskusiu, no skôr by však bolo treba vniesť poriadok do
financovania školstva z necentrálnych zdrojov. Sponzorské príspevky, tzv. dobrovoľné dary a iná rodičovská, či študentská výpomoc je totiž niečo medzi najhrubšou korupciou a o nič menej razantným vydieraním. Nejde ani o peniaze, dá ich iba ten, kto ich má, ale nie je toto priam manifestačná a elegantná
deformácia učiteľov aj žiakov? Akceptovanie zla práve tými, ktorí by mali mládež viesť k dobru? Asi by sa malo platiť napríklad za opakovanie skúšky či konzultácie navyše. Bojím sa však spoplatnenia štúdia na náš spôsob. Príklad ministra zdravotníctva, ktorý nás salámovou metódou priviedol k tomu, že platíme
pomaly už aj za zrýchlené dýchanie, by mal byť varovný. Tu dvadsať korún, tam stovka, príplatok, poplatok, príspevok... Dnes je luxus ochorieť. Ľudia nie sú
menej chorí, ako tvrdia ministerskí úradníci, ale počas choroby si vyberajú dovolenku.
Laik žasne, odborník sa čuduje. Zaujímavé je, že sa vlastne – nečuduje(me). Médiá sú plné superhviezd, ale o tých našich skutočných
superstarach, ktoré priam iluzionisticky zastierajú nekvalifikované alebo priveľmi kvalifikované gazdovanie a správanie sa k nám – nič.
Kto vie prečo.
Naozaj niekedy treba žasnúť. Ktoráže to krajina sa môže popýšiť neobmedzenými možnosťami?
Napriek tomu stále optimistický
Váš
Eduard Drobný
P. S. Mimochodom, nemali by v zmysle zdravotníckej platobnej politiky a princípu
rovnosti postavenia dostávať zdraví ľudia napr. 10 korún denne, za to, že nie sú
chorí? Nebolo by treba zaviazať štát, aby sa rovnako správal smerom k nám ako k
sebe? Ak by vám napríklad do mesiaca nevybavili spis, mohli by ste ich
penalizovať (zo zákona). Nereálna vízia? Žiaľ!
QUARK 7/2005 Editorial
Autor: Eduard Drobný
laik žasne, odborník sa čuduje. Je leto, prázdniny, maturity sú dávno zabudnuté. Aj tak mi dovoľte vniesť do tohtoročnej maturitnej hystérie trochu iný pohľad. Študentom sa nečudujem, že rebelovali, opak by bol prekvapením. Šokuje, čo z obyčajnej ľudskej chyby narobili politici. Á-čkari, ktorí museli opakovať písomky ich, podľa očakávania zvládli veľmi dobre, dokonca najlepšie. Bolo to jasné, sú dobrí a jedna písomka hore-dole. Politici z toho vyfabrikovali mega prípad, ba jedna politická strana neschválila zákon predkladaný ministrom, ktorý má v rezorte maturity, nie pre obsah zákona, ale
vraj kvôli osobe ministra. Keby som to nepočul na vlastné uši, neverím, že sa takto mohol správať výkvet národa.
V novom školskom zákone ide aj o platenie za vzdelanie. Je to na diskusiu, no skôr by však bolo treba vniesť poriadok do
financovania školstva z necentrálnych zdrojov. Sponzorské príspevky, tzv. dobrovoľné dary a iná rodičovská, či študentská výpomoc je totiž niečo medzi najhrubšou korupciou a o nič menej razantným vydieraním. Nejde ani o peniaze, dá ich iba ten, kto ich má, ale nie je toto priam manifestačná a elegantná
deformácia učiteľov aj žiakov? Akceptovanie zla práve tými, ktorí by mali mládež viesť k dobru? Asi by sa malo platiť napríklad za opakovanie skúšky či konzultácie navyše. Bojím sa však spoplatnenia štúdia na náš spôsob. Príklad ministra zdravotníctva, ktorý nás salámovou metódou priviedol k tomu, že platíme
pomaly už aj za zrýchlené dýchanie, by mal byť varovný. Tu dvadsať korún, tam stovka, príplatok, poplatok, príspevok... Dnes je luxus ochorieť. Ľudia nie sú
menej chorí, ako tvrdia ministerskí úradníci, ale počas choroby si vyberajú dovolenku.
Laik žasne, odborník sa čuduje. Zaujímavé je, že sa vlastne – nečuduje(me). Médiá sú plné superhviezd, ale o tých našich skutočných
superstarach, ktoré priam iluzionisticky zastierajú nekvalifikované alebo priveľmi kvalifikované gazdovanie a správanie sa k nám – nič.
Kto vie prečo.
Naozaj niekedy treba žasnúť. Ktoráže to krajina sa môže popýšiť neobmedzenými možnosťami?
Napriek tomu stále optimistický
Váš
Eduard Drobný
P. S. Mimochodom, nemali by v zmysle zdravotníckej platobnej politiky a princípu
rovnosti postavenia dostávať zdraví ľudia napr. 10 korún denne, za to, že nie sú
chorí? Nebolo by treba zaviazať štát, aby sa rovnako správal smerom k nám ako k
sebe? Ak by vám napríklad do mesiaca nevybavili spis, mohli by ste ich
penalizovať (zo zákona). Nereálna vízia? Žiaľ!
QUARK 7/2005 Editorial
Autor: Eduard Drobný
PC REVUE
Tento úvodník bude čiastočne retrospektívny i vizionársky. Už tradične po ceste autom domov ma napadlo zamyslieť sa nad tým, kam vlastne smeruje vývoj v IT oblasti. Ja osobne som vyštudoval odbor technickej kybernetiky a v tom čase sme sa na vysokej škole o počíta čoch v podstate len učili. Medzi počítačmi kraľoval vtedy nezabudnuteľný Sinclair ZX Spectrum. Neskôr sa začal u nás vyrábať počítač PMD 85. Ten podľa mňa ovplyvnil veľkú skupinu dnešných IT guru na Slovensku. Predstavoval nenápadnú sivú skrinku, ktorá v jednej škatuľke integrovala procesor, klávesnicu a prepojovacie porty. Namiesto monitora sa používal obyčajný televízor, v tých časoch, prirodzene, čiernobiely. Z hľadiska softvérovej výbavy bol súčasťou PMD 85 blok s programovacím jazykom Basic. Vynikajúcou vlastnosťou tohto počítača bol okamžitý štart. Zapli ste ho, do troch sekúnd bol na čiernej obrazovke nabielo blikajúci kurzor a mohli ste hneď začať robiť. Nič také ako pevný disk tu neexistovalo. Pamäťovým médiom na vytvárané programy a dáta bol kazetový magnetofón. Nezabudnuteľný kvílivý zvuk prechodu dát z magnetofónovej pásky do počítača, kúzlo vyhľadania programu podľa počítadla na magnetofóne a hlavne napätie spojené s tým, či bude tento proces aj úspešný, si pamätám dodnes. Komunikácia medzi používateľmi bola vtedy skôr osobná, na organizovaných víkendových stretnutiach sa rozprávalo o asembleri, požičiavali sa magnetofónové pásky s programami. Takmer každý poznal každého, všetci chceli vyskúšať čo najviac programov. Vírusy či spyware? Nič také, táto oblasť bola ešte nedotknutá.
V období pred nežnou revolúciou začali k nám prenikať počítače typu PC, ako ich poznáme dnes. Tie už predstavovali stroje, ktoré čiastočne mohli používať bežní ľudia mimo vymedzenej skupiny nadšencov. Operačný systém aj vtedy štartoval relatívne rýchlo a končil sa blikajúcim kurzorom na čiernom pozadí. Ohromnou správou bolo to, že niektoré aplikácie dokonca začali podporovať slovenskú diakritiku (napr. program ChiWriter alebo WordPerfect). V tom čase sa objavil aj legendárny textový editor Text602. Text602 bol podľa mňa tým pravým katalyzátorom akceptovania počítačov pre širokú triedu používateľov vo vtedajšom Československu. Dokázal bez problémov pracovať s diakritikou pri zobrazovaní znakov na ľubovoľnom monitore, ale i tlačiarni. A navyše bol v češtine (neskôr aj v slovenčine). O pár rokov nato niektorí novinári označili Text602 ako konverznú utilitu, ale podľa mňa práve tento program stál pri premene tajomnej skrinky na praktický inteligentný písací stroj. Takéto jeho využitie je aj v súčasnosti pre veľkú väčšinu používateľov stále najdôležitejšie.
Komunikačným médiom boli v tej dobe diskety. Kopírovanie programov bola bežná činnosť, aplikácie sa však zmestili na jednu alebo dve diskety. Objavili sa aj prvé vírusy a zároveň antivírusové programy.
Ďalším míľnikom pre počítače typu PC bolo prostredie Windows 3.11 a neskôr Windows 95. Existovali aj skor šie verzie, no práve tieto verzie preniesli prácu z textového do grafického prostredia. Pre tieto operačné systémy navyše vznikali dôležité aplikácie od iných výrobcov a bez nich sa nedali spustiť. Celkom také jednoduché to však nebolo. Pády operačného systému i tzv. fatálna chyba aplikácií bola typická súčasť práce s počítačom. Používatelia doslova prahli po nových verziách softvéru.
Aká je súčasná situácia? Trh je v hlavnom segmente prakticky saturovaný. Osobné počítače majú už dostatok výkonu pre veľkú triedu používateľov. Požiadavky v súčasnosti smerujú skôr k ich mobilite a predovšetkým dizajnu. Výrobcovia softvéru musia licenčnou politikou nútiť používateľov ku kúpe nových verzií, všetko, čo bežný používateľ potrebuje, je už splnené. Jednoducho, počítače sa stali komoditou, spotrebným tovarom pre všetkých.
Základným komunikačným prostriedkom počítačov je internet. Obrovský problém je škodlivý softvér, ktorý sa cez vysokorýchlostnú linku veľmi rýchlo dokáže dostať do počítača. Niektoré zistenia ukazujú, že životnosť nezabezpečeného počítača na rýchlom internete je len niekoľko minút!
Otázkou je, ako ďalej. Existuje ešte niečo, na čo sa môžeme skutočne tešiť? Ja sám mám zoznam nesplnených želaní. Rád by som mal znovu osobný počítač, s ktorým po zapnutí môžem začať pracovať okamžite (zlaté PMD 85). Ďalej by som chcel mať počítačové zariadenie asi z arzenálu Jamesa Bonda. Malo by to mať pohodlnú klávesnicu, rýchle pripojenie na internet kdekoľvek, skutočný fotoaparát na fotografovanie v miestnosti (nie tie náhrady v mobiloch alebo v PDA), kvalitné nahrávanie zvuku a príjemný displej s možnosťou prevádzky aj za slnečného svetla.
Veľa z mojich nesplnených želaní však smeruje aj do štátnej správy. Volám napr. po médiu, ktoré by nahradilo všetky tie preukazy – identifikačnú kartu, zdravotné poistenie, vodičský preukaz a množstvo ďalších. A to hlavne s možnosťou rýchlej aktualizácie údajov bez tých dlhočizných radov na úradoch (skúsili ste si vybaviť europas?). Rovnako veľmi hlasno volám po prepojení registrov jednotlivých orgánov štátnej správy. Robiť poštára s papierovými potvrdeniami od jedného úradu k druhému si za tie dane v dnešnej dobe asi nezaslúžime!
Príjemné čítanie júlového čísla želá
Ondrej Macko
PC REVUE 7/2005 Editorial
Autor: Ondrej Macko
V období pred nežnou revolúciou začali k nám prenikať počítače typu PC, ako ich poznáme dnes. Tie už predstavovali stroje, ktoré čiastočne mohli používať bežní ľudia mimo vymedzenej skupiny nadšencov. Operačný systém aj vtedy štartoval relatívne rýchlo a končil sa blikajúcim kurzorom na čiernom pozadí. Ohromnou správou bolo to, že niektoré aplikácie dokonca začali podporovať slovenskú diakritiku (napr. program ChiWriter alebo WordPerfect). V tom čase sa objavil aj legendárny textový editor Text602. Text602 bol podľa mňa tým pravým katalyzátorom akceptovania počítačov pre širokú triedu používateľov vo vtedajšom Československu. Dokázal bez problémov pracovať s diakritikou pri zobrazovaní znakov na ľubovoľnom monitore, ale i tlačiarni. A navyše bol v češtine (neskôr aj v slovenčine). O pár rokov nato niektorí novinári označili Text602 ako konverznú utilitu, ale podľa mňa práve tento program stál pri premene tajomnej skrinky na praktický inteligentný písací stroj. Takéto jeho využitie je aj v súčasnosti pre veľkú väčšinu používateľov stále najdôležitejšie.
Komunikačným médiom boli v tej dobe diskety. Kopírovanie programov bola bežná činnosť, aplikácie sa však zmestili na jednu alebo dve diskety. Objavili sa aj prvé vírusy a zároveň antivírusové programy.
Ďalším míľnikom pre počítače typu PC bolo prostredie Windows 3.11 a neskôr Windows 95. Existovali aj skor šie verzie, no práve tieto verzie preniesli prácu z textového do grafického prostredia. Pre tieto operačné systémy navyše vznikali dôležité aplikácie od iných výrobcov a bez nich sa nedali spustiť. Celkom také jednoduché to však nebolo. Pády operačného systému i tzv. fatálna chyba aplikácií bola typická súčasť práce s počítačom. Používatelia doslova prahli po nových verziách softvéru.
Aká je súčasná situácia? Trh je v hlavnom segmente prakticky saturovaný. Osobné počítače majú už dostatok výkonu pre veľkú triedu používateľov. Požiadavky v súčasnosti smerujú skôr k ich mobilite a predovšetkým dizajnu. Výrobcovia softvéru musia licenčnou politikou nútiť používateľov ku kúpe nových verzií, všetko, čo bežný používateľ potrebuje, je už splnené. Jednoducho, počítače sa stali komoditou, spotrebným tovarom pre všetkých.
Základným komunikačným prostriedkom počítačov je internet. Obrovský problém je škodlivý softvér, ktorý sa cez vysokorýchlostnú linku veľmi rýchlo dokáže dostať do počítača. Niektoré zistenia ukazujú, že životnosť nezabezpečeného počítača na rýchlom internete je len niekoľko minút!
Otázkou je, ako ďalej. Existuje ešte niečo, na čo sa môžeme skutočne tešiť? Ja sám mám zoznam nesplnených želaní. Rád by som mal znovu osobný počítač, s ktorým po zapnutí môžem začať pracovať okamžite (zlaté PMD 85). Ďalej by som chcel mať počítačové zariadenie asi z arzenálu Jamesa Bonda. Malo by to mať pohodlnú klávesnicu, rýchle pripojenie na internet kdekoľvek, skutočný fotoaparát na fotografovanie v miestnosti (nie tie náhrady v mobiloch alebo v PDA), kvalitné nahrávanie zvuku a príjemný displej s možnosťou prevádzky aj za slnečného svetla.
Veľa z mojich nesplnených želaní však smeruje aj do štátnej správy. Volám napr. po médiu, ktoré by nahradilo všetky tie preukazy – identifikačnú kartu, zdravotné poistenie, vodičský preukaz a množstvo ďalších. A to hlavne s možnosťou rýchlej aktualizácie údajov bez tých dlhočizných radov na úradoch (skúsili ste si vybaviť europas?). Rovnako veľmi hlasno volám po prepojení registrov jednotlivých orgánov štátnej správy. Robiť poštára s papierovými potvrdeniami od jedného úradu k druhému si za tie dane v dnešnej dobe asi nezaslúžime!
Príjemné čítanie júlového čísla želá
Ondrej Macko
PC REVUE 7/2005 Editorial
Autor: Ondrej Macko
streda 1. júna 2005
QUARK
Milí priatelia,
dnes toho mám viac. Kolega sa opýtal, aký fotoaparát by som
mu odporúčal. Vedel som ako to dopadne, ale išiel som na internet a našiel som
tam ponuku takmer 200 prístrojov. Podľa vlastností som ich rozdelil do štyroch
skupín, aj tak však bolo treba vybrať medzi piatimi desiatkami modelov. Poradil
som mu, nech si hodí korunu, všetky ostatné metódy výberu by boli asi rovnako
objektívne. Podobné je to aj s autami, obkladačkami, televízormi a mnohými
ďalšími výrobkami, ktoré ponúkajú v takom veľkom počte verzií, že obmedzuje
objektivizáciu výberu. Preto sa vynára logická otázka – nie je plytvanie
duševnou aj fyzickou prácou ľudí vyrábať viac, ako možno
zúžitkovať?
Policajná „dopravnobezpečnostná“ akcia Jastrab má veľmi
priliehavý názov. Policajti často až nedôstojne číhajú, aby sa mohli vrhnúť na
korisť. Represívne akcie nemajú okrem finančného efektu veľký význam. Starý
Drákon (v 621 roku pred Kristom) toho navymýšľal oveľa viac, ako len zbierať
peniaze a doklady od vodičov – odtínal ruky, rezal uši a – nepomohol si. Neskôr
prišli na to, že jediné, čo je naozaj účinné, je výchova. Kto vie, kedy na to
prídeme my. Dopravnú výchovu sme prakticky zrušili. Žneme ovocie. Policajnými
Jastrabmi vyzbierané peniaze pôsobia veľmi efektne. Škoda, že nič neriešia (v
štátnom rozpočte sa rozplynú). Keby ich aspoň dali na tú dopravnú výchovu. A
keby dozor na cestách bol sústavný a nie iba exhibične kampaňovitý. Alebo, keby
Jastrab prebiehal 24 hodín a po celý rok, policajti by mohli vyinkasovať zhruba
1,5 mld. Sk. Keby ich nasadili viac, možno by sme nemuseli predávať napríklad
elektrárne alebo prosperujúcu časť železníc...
Počul som v rozhlase primára
kliniky, ktorý sa sťažoval, že mu odišlo šesť špičkových lekárov do zahraničia.
Príslušný pán minister tvrdí, že máme nadbytok lekárov a okrem toho na novom
mieste zarobia v prepočte 4 milióny korún ročne. Je to smutné a nepríjemné.
Rozmýšľam však, ako by sa dali motivovať iní, aby odišli do sveta. Nemám na
mysli len asociálov a neprispôsobivých občanov. Nemáte tip?
Novinami prešla
správa, že máme nadbytok obilia a že ho možno aj spálime. A že máme aj veľa
cukru. Toho sa musíme ľubovoľným spôsobom zbaviť. Ktosi sa ma opýtal, či je
častý sprievodný jav, že so získaním vysokej funkcie dochádza na strate úsudku?
Neviem. Ukazuje sa, že v tom našom európskom združovaní nejde len o spoluprácu
ale aj o preteky neraz až v absurdnosti. Alebo ide len o peniaze? Od všetkých
pre niektorých? Tiež neviem.
Aj tak Vám však želám pekné leto. Váš
Eduard Drobný
QUARK 6/2005 Editorial
Autor: Eduard Drobný
dnes toho mám viac. Kolega sa opýtal, aký fotoaparát by som
mu odporúčal. Vedel som ako to dopadne, ale išiel som na internet a našiel som
tam ponuku takmer 200 prístrojov. Podľa vlastností som ich rozdelil do štyroch
skupín, aj tak však bolo treba vybrať medzi piatimi desiatkami modelov. Poradil
som mu, nech si hodí korunu, všetky ostatné metódy výberu by boli asi rovnako
objektívne. Podobné je to aj s autami, obkladačkami, televízormi a mnohými
ďalšími výrobkami, ktoré ponúkajú v takom veľkom počte verzií, že obmedzuje
objektivizáciu výberu. Preto sa vynára logická otázka – nie je plytvanie
duševnou aj fyzickou prácou ľudí vyrábať viac, ako možno
zúžitkovať?
Policajná „dopravnobezpečnostná“ akcia Jastrab má veľmi
priliehavý názov. Policajti často až nedôstojne číhajú, aby sa mohli vrhnúť na
korisť. Represívne akcie nemajú okrem finančného efektu veľký význam. Starý
Drákon (v 621 roku pred Kristom) toho navymýšľal oveľa viac, ako len zbierať
peniaze a doklady od vodičov – odtínal ruky, rezal uši a – nepomohol si. Neskôr
prišli na to, že jediné, čo je naozaj účinné, je výchova. Kto vie, kedy na to
prídeme my. Dopravnú výchovu sme prakticky zrušili. Žneme ovocie. Policajnými
Jastrabmi vyzbierané peniaze pôsobia veľmi efektne. Škoda, že nič neriešia (v
štátnom rozpočte sa rozplynú). Keby ich aspoň dali na tú dopravnú výchovu. A
keby dozor na cestách bol sústavný a nie iba exhibične kampaňovitý. Alebo, keby
Jastrab prebiehal 24 hodín a po celý rok, policajti by mohli vyinkasovať zhruba
1,5 mld. Sk. Keby ich nasadili viac, možno by sme nemuseli predávať napríklad
elektrárne alebo prosperujúcu časť železníc...
Počul som v rozhlase primára
kliniky, ktorý sa sťažoval, že mu odišlo šesť špičkových lekárov do zahraničia.
Príslušný pán minister tvrdí, že máme nadbytok lekárov a okrem toho na novom
mieste zarobia v prepočte 4 milióny korún ročne. Je to smutné a nepríjemné.
Rozmýšľam však, ako by sa dali motivovať iní, aby odišli do sveta. Nemám na
mysli len asociálov a neprispôsobivých občanov. Nemáte tip?
Novinami prešla
správa, že máme nadbytok obilia a že ho možno aj spálime. A že máme aj veľa
cukru. Toho sa musíme ľubovoľným spôsobom zbaviť. Ktosi sa ma opýtal, či je
častý sprievodný jav, že so získaním vysokej funkcie dochádza na strate úsudku?
Neviem. Ukazuje sa, že v tom našom európskom združovaní nejde len o spoluprácu
ale aj o preteky neraz až v absurdnosti. Alebo ide len o peniaze? Od všetkých
pre niektorých? Tiež neviem.
Aj tak Vám však želám pekné leto. Váš
Eduard Drobný
QUARK 6/2005 Editorial
Autor: Eduard Drobný
PC REVUE
Nemyslel som si, že sa budem vyjadrovať k mánii okolo reality show na Slovensku, ale nedalo mi, a tak pridávam pár postrehov, za ktoré sa všetkým zainteresovaným vopred ospravedlňujem.
Ukázalo sa, že ako národ sme pomerne ľahko zmanipulovateľní na on-line hlasovanie cez SMS, z čoho sa pre organizátorov stal „dosť“ dobrý biznis. Len v Superstar prišlo do každého zo štrnástich kôl v priemere pol milióna hlasov. Do toho finálového ich došlo viac ako milión. Každá SMS stála 12 korún. Berte do rúk kalkulačku, počítajte a už máte približnú predstavu, na akom „princípe“ funguje táto ľudová zábava. Keď sme posielali SMS na víchrom zničené Tatry, prišlo ich pár desiatok tisíc. Obdobne a horšie dopadli aj ostatné verejnoprospešné zbierky. Zdá sa, že postup našich mediálnych celebrít do ďalšieho kola je pre nás dôležitejší ako nejaký ten dobrý skutok. :( Však ich denne robíme desiatky...
Objavil sa nový fenomén: on-line zneužívanie fanúšikovskej hystérie. Poznám osobne jedného šikovného tínedžera, ktorý umiestnil do viacerých internetových diskusií svoje číslo mobilu ako to zaručene jediné a správne číslo Tomáša B. A potom už stačilo len čakať na nevinné obete. Mládežník čakal na „bezdrôte“, prijímal hovory, naťahujúc pri tom rozhovor, a z každej pretelefonovanej minúty si dobíjal vlastný kredit... Ešteže väčšina volajúcich zostala v sladkej nevedomosti, s kým volá, keďže im dal priestor vyrozprávať sa... Odhliadnuc od etickej stránky, podnikateľský plán bol viac ako úspešný, keďže mobil zvonil bez prestania... :) „I tak še da...“ Chlapec rozhodne má podnikavého ducha, hoci v budúcnosti by mu prospelo orientovať sa na čistejšie formy podnikania.
Roky propagujem myšlienky on-line demokracie a nič. A tu príde nejaká reality show a milióny divákov už zrazu cítia naliehavú potrebu rozhodovať o osude svojho idolu. Niekde je chyba, asi najskôr v imidži, veď kto by posielal SMS-ky tým „okukaným“, unaveným tváram z obrazovky. Možno by stačilo nahodiť našich politikov do trendového hiphopového oblečenia, urobiť im divoký zostrih vlasov, pridať do nich farbu, tetovačku na plece, upraviť slovník („chápeš?“) a hotovo. K tomu stačí pridať dobrý námet, súťaž v spievaní či tanci, prípadne zavrieť ich na mesiac do garáže prepchanej kamerami, nech si konečne vyventilujú vzájomné vzťahy v koalícii. A slovenský národ bude mať opäť na nejaký čas o zábavu postarané. Viem, že to je dosť brutálna predstava, ospravedlňujem sa za nevkusný žart... :)
Keď už sme pri tom, niekedy sa zamýšľam, či existujú hranice, kam až ďaleko si dovolia zájsť TV tvorcovia v snahe zaujať diváka a zvýšiť sledovanosť. A kam by až zašli, keby neexistovala Rada pre TV vysielanie, ktorá ich aspoň ako-tak brzdí? Zatiaľ si „zvykáme“ na zábery roztrhaných tiel z autohavárií a popravy rukojemníkov vo večernom spravodajstve, na krv v on-line prenosoch z plastických operácií. Je toto už tá hranica alebo pôjdeme ďalej? Po tomto túži Homo Sapiens Sapiens v 21. storočí? Uff... Som za demokraciu a právo na informácie, ale toto je na mňa „a little bit over“.
Pre nežnejšiu polovičku ľudstva je určená iná „realitka“, pri ktorej z TV obrazovky nestrieka krv, ale slzy. Naše vlastné životy sa nám asi zdajú tak priemerné a sivé, že je zaujímavejšie aspoň virtuálne prežívať vykonštruované vzťahy svojich obľúbených TV hrdinov. Po Dallase a argentínskych telenovelách nás podľa vzoru západných TV staníc čakajú ešte verejné občianske súdy a on-line pranie rodinnej špinavej bielizne. Budeme sledovať hystericky sa hádajúcich rodinných príslušníkov a témou budú peniaze, nevera, alkohol, susedské vzťahy, rozvody, úchylky atď. No, máme sa na čo tešiť... :)
Motív realitiek je jasný a priehľadný ako sklo. Šokovať diváka, zvýšiť sledovanosť a predať reklamu za vyššie ceny. Napriek tomu sa správame ako tie ovečky, sedíme pred debnou a posielame SMS-ky, naivne dúfajúc, že práve tá naša zabezpečí Tomáškovi postup do ďalšieho kola... Nechcel som sa týmto príhovorom nikoho dotknúť, ale nepáči sa mi takáto masová manipulácia ľudí. A chcem nás chrániť pred nami samými.
Už v starovekom Ríme platilo známe Panem et circenses (Chlieb a hry). Tak sa teda zabávajme! Ale nie takto...
Zaujímavé čítanie júnového čísla vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 6/2005 Editorial
Autor: Martin Drobný
Ukázalo sa, že ako národ sme pomerne ľahko zmanipulovateľní na on-line hlasovanie cez SMS, z čoho sa pre organizátorov stal „dosť“ dobrý biznis. Len v Superstar prišlo do každého zo štrnástich kôl v priemere pol milióna hlasov. Do toho finálového ich došlo viac ako milión. Každá SMS stála 12 korún. Berte do rúk kalkulačku, počítajte a už máte približnú predstavu, na akom „princípe“ funguje táto ľudová zábava. Keď sme posielali SMS na víchrom zničené Tatry, prišlo ich pár desiatok tisíc. Obdobne a horšie dopadli aj ostatné verejnoprospešné zbierky. Zdá sa, že postup našich mediálnych celebrít do ďalšieho kola je pre nás dôležitejší ako nejaký ten dobrý skutok. :( Však ich denne robíme desiatky...
Objavil sa nový fenomén: on-line zneužívanie fanúšikovskej hystérie. Poznám osobne jedného šikovného tínedžera, ktorý umiestnil do viacerých internetových diskusií svoje číslo mobilu ako to zaručene jediné a správne číslo Tomáša B. A potom už stačilo len čakať na nevinné obete. Mládežník čakal na „bezdrôte“, prijímal hovory, naťahujúc pri tom rozhovor, a z každej pretelefonovanej minúty si dobíjal vlastný kredit... Ešteže väčšina volajúcich zostala v sladkej nevedomosti, s kým volá, keďže im dal priestor vyrozprávať sa... Odhliadnuc od etickej stránky, podnikateľský plán bol viac ako úspešný, keďže mobil zvonil bez prestania... :) „I tak še da...“ Chlapec rozhodne má podnikavého ducha, hoci v budúcnosti by mu prospelo orientovať sa na čistejšie formy podnikania.
Roky propagujem myšlienky on-line demokracie a nič. A tu príde nejaká reality show a milióny divákov už zrazu cítia naliehavú potrebu rozhodovať o osude svojho idolu. Niekde je chyba, asi najskôr v imidži, veď kto by posielal SMS-ky tým „okukaným“, unaveným tváram z obrazovky. Možno by stačilo nahodiť našich politikov do trendového hiphopového oblečenia, urobiť im divoký zostrih vlasov, pridať do nich farbu, tetovačku na plece, upraviť slovník („chápeš?“) a hotovo. K tomu stačí pridať dobrý námet, súťaž v spievaní či tanci, prípadne zavrieť ich na mesiac do garáže prepchanej kamerami, nech si konečne vyventilujú vzájomné vzťahy v koalícii. A slovenský národ bude mať opäť na nejaký čas o zábavu postarané. Viem, že to je dosť brutálna predstava, ospravedlňujem sa za nevkusný žart... :)
Keď už sme pri tom, niekedy sa zamýšľam, či existujú hranice, kam až ďaleko si dovolia zájsť TV tvorcovia v snahe zaujať diváka a zvýšiť sledovanosť. A kam by až zašli, keby neexistovala Rada pre TV vysielanie, ktorá ich aspoň ako-tak brzdí? Zatiaľ si „zvykáme“ na zábery roztrhaných tiel z autohavárií a popravy rukojemníkov vo večernom spravodajstve, na krv v on-line prenosoch z plastických operácií. Je toto už tá hranica alebo pôjdeme ďalej? Po tomto túži Homo Sapiens Sapiens v 21. storočí? Uff... Som za demokraciu a právo na informácie, ale toto je na mňa „a little bit over“.
Pre nežnejšiu polovičku ľudstva je určená iná „realitka“, pri ktorej z TV obrazovky nestrieka krv, ale slzy. Naše vlastné životy sa nám asi zdajú tak priemerné a sivé, že je zaujímavejšie aspoň virtuálne prežívať vykonštruované vzťahy svojich obľúbených TV hrdinov. Po Dallase a argentínskych telenovelách nás podľa vzoru západných TV staníc čakajú ešte verejné občianske súdy a on-line pranie rodinnej špinavej bielizne. Budeme sledovať hystericky sa hádajúcich rodinných príslušníkov a témou budú peniaze, nevera, alkohol, susedské vzťahy, rozvody, úchylky atď. No, máme sa na čo tešiť... :)
Motív realitiek je jasný a priehľadný ako sklo. Šokovať diváka, zvýšiť sledovanosť a predať reklamu za vyššie ceny. Napriek tomu sa správame ako tie ovečky, sedíme pred debnou a posielame SMS-ky, naivne dúfajúc, že práve tá naša zabezpečí Tomáškovi postup do ďalšieho kola... Nechcel som sa týmto príhovorom nikoho dotknúť, ale nepáči sa mi takáto masová manipulácia ľudí. A chcem nás chrániť pred nami samými.
Už v starovekom Ríme platilo známe Panem et circenses (Chlieb a hry). Tak sa teda zabávajme! Ale nie takto...
Zaujímavé čítanie júnového čísla vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 6/2005 Editorial
Autor: Martin Drobný
nedeľa 1. mája 2005
QUARK
Milí priatelia,
v deň, keď odovzdávame toto číslo Quarku tlačiarni, sa konal
pohreb pápeža Jána Pavla II.
Od okamihu, keď sa zhoršil jeho zdravotný stav až po dnes sa mi stále
nástojčivejšie vynárala otázka, aký mechanizmus
priviedlo do Vatikánu tie odhadované štyri milióny ľudí nielen z Talianska, ale
aj spoza hraníc. Nebola to plánovaná cesta so zabezpečením dopravy či,
ubytovania. Ľudia pocítili potrebu a išli. Vedeli, že to nebude jednoduché.
Naozaj nebolo. Čakali aj 20(!) hodín na osobnú rozlúčku so zosnulým Jánom Pavlom
II. Spravodajkyňa Slovenského rozhlasu rozprávala, ako ich videla spať na zemi,
na chodníkoch, kde sa dalo. Civilizáciou rozmaznaní súčasníci vedeli, čo ich
môže čakať. Prišli aj za cenu nepohodlia a osobných obetí. Sociológovia,
psychológovia a vlastne celý ostatný civilizovaný svet sa pýta – prečo? Nájsť
odpoveď nebude jednoduché, alebo – predsa?
Všetkých hnala túžba byť pri človeku, ktorý stelesňoval nedostatkový
fenomén dneška –dobro. Ján Pavol II.
nemal mocenské ambície ani mocenské nástroje, ekonomické, politické či
geopolitické ciele. Napriek tomu sa stal globálnym fenoménom prekračujúcim
čas.
Nevelil žiadnej armáde. Jeho jediným “marketingovým“ nástrojom bol jeho
osobný príklad, pokora, láska a neúnavný boj za dôstojnosť každého človeka,
vrátane dôstojnej smrti. To, čo iní neraz považujú za slabosť, mu dávalo
obrovskú silu.
Preto prišli milióny ľudí do Ríma. V obrovskom deficite dobra
potrebovali byť pri tom, kto ho rozdával. Kto šíril pokoj a lásku. Prišli sa
rozlúčiť a poďakovať sa. Vyjadriť existenčnú potrebu dobra pre život. A povedať
svojskou neverbálnou komunikáciou mocným tohto sveta -prestaňte produkovať a
šíriť zlo. Odsúdi vás život aj dejiny. Civilizácia môže byť zachovaná iba
procesom zmierenia.
So želaním čím viac dobra pre nás všetkých Váš
Eduard Drobný
QUARK 5/2005 Editorial
Autor: Eduard Drobný
v deň, keď odovzdávame toto číslo Quarku tlačiarni, sa konal
pohreb pápeža Jána Pavla II.
Od okamihu, keď sa zhoršil jeho zdravotný stav až po dnes sa mi stále
nástojčivejšie vynárala otázka, aký mechanizmus
priviedlo do Vatikánu tie odhadované štyri milióny ľudí nielen z Talianska, ale
aj spoza hraníc. Nebola to plánovaná cesta so zabezpečením dopravy či,
ubytovania. Ľudia pocítili potrebu a išli. Vedeli, že to nebude jednoduché.
Naozaj nebolo. Čakali aj 20(!) hodín na osobnú rozlúčku so zosnulým Jánom Pavlom
II. Spravodajkyňa Slovenského rozhlasu rozprávala, ako ich videla spať na zemi,
na chodníkoch, kde sa dalo. Civilizáciou rozmaznaní súčasníci vedeli, čo ich
môže čakať. Prišli aj za cenu nepohodlia a osobných obetí. Sociológovia,
psychológovia a vlastne celý ostatný civilizovaný svet sa pýta – prečo? Nájsť
odpoveď nebude jednoduché, alebo – predsa?
Všetkých hnala túžba byť pri človeku, ktorý stelesňoval nedostatkový
fenomén dneška –dobro. Ján Pavol II.
nemal mocenské ambície ani mocenské nástroje, ekonomické, politické či
geopolitické ciele. Napriek tomu sa stal globálnym fenoménom prekračujúcim
čas.
Nevelil žiadnej armáde. Jeho jediným “marketingovým“ nástrojom bol jeho
osobný príklad, pokora, láska a neúnavný boj za dôstojnosť každého človeka,
vrátane dôstojnej smrti. To, čo iní neraz považujú za slabosť, mu dávalo
obrovskú silu.
Preto prišli milióny ľudí do Ríma. V obrovskom deficite dobra
potrebovali byť pri tom, kto ho rozdával. Kto šíril pokoj a lásku. Prišli sa
rozlúčiť a poďakovať sa. Vyjadriť existenčnú potrebu dobra pre život. A povedať
svojskou neverbálnou komunikáciou mocným tohto sveta -prestaňte produkovať a
šíriť zlo. Odsúdi vás život aj dejiny. Civilizácia môže byť zachovaná iba
procesom zmierenia.
So želaním čím viac dobra pre nás všetkých Váš
Eduard Drobný
QUARK 5/2005 Editorial
Autor: Eduard Drobný
piatok 1. apríla 2005
QUARK
Milí priatelia,
minule som sa zastavil vo veľkom obchode s elektronikou.
Najväčší sortiment ponúkalo oddelenie digitálnych fotoaparátov a mobilných
telefónov. Narátal som vyše šesťdesiat mobilov a vyše sedemdesiat fotoaparátov.
Menili sa ceny, tvary, farby a rozmery aj technické parametre. Hľadal som dôvod,
prečo potrebujeme tak veľa prístrojov, z ktorých každý ponúka vlastne to isté -
fotoaparáty možnosť zhotovovania digitálnych fotografií a mobily možnosť
telefonovania. Samozrejme, boli medzi nimi rozdiely, fotoaparáty by sa dali
rozdeliť do štyroch-piatich skupín, podľa ich vlastností a nárokov používateľa,
a mobily tiež. Podobná situácia je aj pri iných výrobkoch. Nasledovala logická
otázka, či tu nedochádza k plytvaniu ľudskými tvorivými schopnosťami aj
materiálom a prácou.
Firmy vkladajú obrovské prostriedky do vývoja nových
modelov, do zlepšovania parametrov aj do vývoja vlastností, ktoré vlastne nie sú
významné. Ešte sa jeden model, napríklad fotografického aparátu, ani poriadne
neusadí na trhu a tá istá značka prinesie novinku. Viem dokonca o prípade, že po
necelých dvoch mesiacoch firma inovovala svoj nový model.
Väčšina mobilov a fotoaparátov, aby sme ostali pri týchto dvoch komoditách, po niekoľkých
mesiacoch odchádza do histórie a neraz ich nenahradí výrazne lepší model, ale
iný dizajn, nová reklamná kampaň a väčšinou aj cena, často nižšia. Fotoaparáty
aj mobily predstavujú najkomplikovanejší výrobok používaný v bežnom živote,
takže ponúkajú veľký priestor na sústavné inovácie. Logická je teda otázka, kde
sú hranice sústavných zlepšovaní? Je tento trend logickým prvkom hľadania vyššej
kvality, alebo iba odrazom konkurenčného boja, na konci ktorého stoja peniaze?
Isté je, že aj kvalitatívny rast parametrov má obmedzenia. Načo by bol
fotoaparát s takou vysokou rozlišovacou schopnosťou snímacieho čipu, aká
jednoducho nie je využiteľná, nehovoriac o technických komplikáciách s prenosom
a spracovaním obrovského množstva údajov, ktoré by boli k dispozícii. Ani mobil
nemôže prekročiť napríklad ergonomické parametre miniaturizácie, aby sa nestal
neužitočnou a nepraktickou hračkou.
Kadiaľ teda vedie cesta optimálneho vývoja nových výrobkov, telefónov,
fotoaparátov, ale aj áut, televízorov atď?
Otázka, na ktorú zatiaľ nepoznáme odpoveď. Hoci ekológovia vedia, že sme už za
tou kritickou dvanástou hodinou, nie sú zrejmé ani tendencie smerujúce k
vytvoreniu teórie optimalizácie globálneho racionálneho využívania ľudského
potenciálu, materiálových možností a skutočných, nie trhových, možností ľudstva.
Kto vie, čo sa všetko musí stať, aby sme sa začali aj takouto otázkou
zaoberať.
Napriek všetkému optimistický
Váš
Eduard Drobný
QUARK 4/2005 Editorial
Autor: Eduard Drobný
minule som sa zastavil vo veľkom obchode s elektronikou.
Najväčší sortiment ponúkalo oddelenie digitálnych fotoaparátov a mobilných
telefónov. Narátal som vyše šesťdesiat mobilov a vyše sedemdesiat fotoaparátov.
Menili sa ceny, tvary, farby a rozmery aj technické parametre. Hľadal som dôvod,
prečo potrebujeme tak veľa prístrojov, z ktorých každý ponúka vlastne to isté -
fotoaparáty možnosť zhotovovania digitálnych fotografií a mobily možnosť
telefonovania. Samozrejme, boli medzi nimi rozdiely, fotoaparáty by sa dali
rozdeliť do štyroch-piatich skupín, podľa ich vlastností a nárokov používateľa,
a mobily tiež. Podobná situácia je aj pri iných výrobkoch. Nasledovala logická
otázka, či tu nedochádza k plytvaniu ľudskými tvorivými schopnosťami aj
materiálom a prácou.
Firmy vkladajú obrovské prostriedky do vývoja nových
modelov, do zlepšovania parametrov aj do vývoja vlastností, ktoré vlastne nie sú
významné. Ešte sa jeden model, napríklad fotografického aparátu, ani poriadne
neusadí na trhu a tá istá značka prinesie novinku. Viem dokonca o prípade, že po
necelých dvoch mesiacoch firma inovovala svoj nový model.
Väčšina mobilov a fotoaparátov, aby sme ostali pri týchto dvoch komoditách, po niekoľkých
mesiacoch odchádza do histórie a neraz ich nenahradí výrazne lepší model, ale
iný dizajn, nová reklamná kampaň a väčšinou aj cena, často nižšia. Fotoaparáty
aj mobily predstavujú najkomplikovanejší výrobok používaný v bežnom živote,
takže ponúkajú veľký priestor na sústavné inovácie. Logická je teda otázka, kde
sú hranice sústavných zlepšovaní? Je tento trend logickým prvkom hľadania vyššej
kvality, alebo iba odrazom konkurenčného boja, na konci ktorého stoja peniaze?
Isté je, že aj kvalitatívny rast parametrov má obmedzenia. Načo by bol
fotoaparát s takou vysokou rozlišovacou schopnosťou snímacieho čipu, aká
jednoducho nie je využiteľná, nehovoriac o technických komplikáciách s prenosom
a spracovaním obrovského množstva údajov, ktoré by boli k dispozícii. Ani mobil
nemôže prekročiť napríklad ergonomické parametre miniaturizácie, aby sa nestal
neužitočnou a nepraktickou hračkou.
Kadiaľ teda vedie cesta optimálneho vývoja nových výrobkov, telefónov,
fotoaparátov, ale aj áut, televízorov atď?
Otázka, na ktorú zatiaľ nepoznáme odpoveď. Hoci ekológovia vedia, že sme už za
tou kritickou dvanástou hodinou, nie sú zrejmé ani tendencie smerujúce k
vytvoreniu teórie optimalizácie globálneho racionálneho využívania ľudského
potenciálu, materiálových možností a skutočných, nie trhových, možností ľudstva.
Kto vie, čo sa všetko musí stať, aby sme sa začali aj takouto otázkou
zaoberať.
Napriek všetkému optimistický
Váš
Eduard Drobný
QUARK 4/2005 Editorial
Autor: Eduard Drobný
PC REVUE
Dnes to bude trochu sci-fi. Neviem, ako na to, ale chcel by som sa stať kyborgom! Aby som vás neuvádzal do pochybností, či to mám v hlave celkom poriadku :), nemám na mysli klasického kyborga s umelým telom (hoci s pribúdajúcim vekom prečo nie? :)) à la Terminátor. Mojou chýbajúcou „strojovou“ schopnosťou je inteligentný vstupný filter na príjem informácií a riadený proces ich ukladania a sprístupňovania. O čo ide?
Z povahy môjho povolania vyplýva, že som (asi podobne ako vy) zaplavovaný stále stúpajúcim množstvom informácií, ktoré útočia na moje zmysly a pamäť. Hoci nás vedci ubezpečujú, že ľudia svoj mozog nevyužívajú na 100 %, ja mám obavu, že pokiaľ ide o túto schopnosť mozgu, v mojom prípade sa pomaly a nezadržateľne blížim k jej hraniciam. Je totiž všeobecne problém okamžite rozoznať, do akej miery je každá nová informácia pre jej príjemcu užitočná, aká je jej trvácnosť atď. Jediným riešením, ako zvládať nápor informácií, je podľa mňa naučiť sa používať špeciálnu jogínsku metódu „jedným uchom dnu a druhým von“... :) Ja túto metódu po dlhoročnom tréningu zvládam naozaj výborne, má to však svoje vedľajšie účinky. Jednak sa môže stať, že cez tento „sofistikovaný filter“ prepadne nedajbože aj niečo naozaj užitočné, jednak hrozí riziko, že z človeka sa stane asociál na okraji spoločnosti.
Stáva sa mi totiž, že keď mi niekoho predstavujú, už v momente potriasania ruky si meno dotyčného nepamätám... (ospravedlňujem sa všetkým :) ). Nepamätám si žiadne vtipy a zábavné historky, takže keď dôjde v spoločnosti na tento druh zábavy, som úplne „out“. Raz som sa už naštval a naučil som sa naspamäť tri vtipy, ale vydržalo mi to len pár týždňov... a navyše okolie sa už aj tak odmietalo zo slušnosti nasilu smiať stále na tých istých... :) Prečítal som množstvo kníh a zaujímavých článkov, ale čo z toho, keď si z historických svetových dátumov pamätám len pád Bastily? (14. júla 1789...) Pridajte si k tomu zabúdanie na výročia svojich blízkych, neschopnosť spomenúť si na spoločenských podujatiach, odkiaľ len toho človeka poznám, a keď si náhodou aj spomeniem, neviem, či si tykáme alebo vykáme. A keď ho v rozhovore oslovíte iným krstným menom, to sa naozaj ťažko vysvetľuje... Takto by som mohol pokračovať ďalej.
Jediným riešením je využiť úžasné možnosti IT. Neriešim úlohu, ako integrovať strojovú logiku a ľudské vedomie, to si môžeme nechať na inokedy. Teraz ma zaujímajú benefity takéhoto spojenia.
Čítate zaujímavý článok v novinách alebo narazíte na pozoruhodnú pasáž v knižke? V podvedomí si danú časť textu uložíte do pamäte pod vybranými kľúčovými slovami, zaindexujete ju, a keď príde správny čas, vytiahnete ju na okamžité použitie. Alebo ju spojíte s inou informáciu, čím sa vytvárajú nové relácie a často sa tak objavia naozaj zaujímavé súvislostí.
Zoznámia vás so známym vášho známeho? Spustíte program Kartotéka a odložíte si doň vizuálnu podobu, základné údaje, relácie, stav, charakteristiku, históriu stretnutí atď. A vyhnete sa trapasom. Ste na nudnej prezentácii či málo obsažnej prednáške? Spustíte program Blokovanie signálu, ktorý súčasne sleduje, či náhodou nezaznela dôležitá informácia. A vy sa za ten čas môžete hrať, vybaviť si dôležitú agendu alebo v duchu si zaspomínať na poslednú dovolenku. Ak zaznie niečo podstatné, program informáciu odloží a vy sa môžete zapojiť do záverečnej plodnej diskusie, hoci celý čas ste boli off-line.
Ste doma a vaša polovička potrebuje s vami „prebrať“ obsah najnovšej časti mexickej telenovely? Tak spustíte program Blokovanie signálu a program Generátor súvislých odpovedí, ktoré však nesmú byť úplne náhodné a mimo kontextu, ináč by rýchlo vyšlo najavo, že ste off-line... :)
Ste v obchode a manželka vám chce cez mobil nadiktovať, čo treba kúpiť domov? Tak spustíte program Záznam, ktorý si z 30 položiek zapamätá všetkých 30, a nie iba 3 posledne nadiktované, ako to zavše býva...
Potrebujete zabudnúť na niečo zvlášť nepríjemné? Nie je nič jednoduchšie ako použiť funkciu Delete. Chcete si odložiť príjemné zážitky v Hi-Fi kvalite obrazu, zvuku a vôní? (Veľmi zaujímavé je, keď sa vám po dlhých rokoch napr. vybaví zabudnutá vôňa/pach z detstva.) Niet nič jednoduchšieho. Použijete funkciu Riadená správa informácií a nie ste už odkázaní na to náhodné chaotické „vybublávanie“ útržkov spomienok.
A keby ešte k tomu pribudla možnosť hľadanú informáciu si na diaľku „vygooglovať“ aj z externých pamäťových zdrojov? To by už len bolo sveta žiť!
Toľko dnešný výlet do sci-fi a vráťme sa pekne do reality, pretože takéto vízie ešte dlho zostanú naozaj len hrubou fikciou. Ozaj, a tento poznáte...? :)
Zaujímavé čítanie aprílového čísla vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 4/2005 Editorial
Autor: Martin Drobný
Z povahy môjho povolania vyplýva, že som (asi podobne ako vy) zaplavovaný stále stúpajúcim množstvom informácií, ktoré útočia na moje zmysly a pamäť. Hoci nás vedci ubezpečujú, že ľudia svoj mozog nevyužívajú na 100 %, ja mám obavu, že pokiaľ ide o túto schopnosť mozgu, v mojom prípade sa pomaly a nezadržateľne blížim k jej hraniciam. Je totiž všeobecne problém okamžite rozoznať, do akej miery je každá nová informácia pre jej príjemcu užitočná, aká je jej trvácnosť atď. Jediným riešením, ako zvládať nápor informácií, je podľa mňa naučiť sa používať špeciálnu jogínsku metódu „jedným uchom dnu a druhým von“... :) Ja túto metódu po dlhoročnom tréningu zvládam naozaj výborne, má to však svoje vedľajšie účinky. Jednak sa môže stať, že cez tento „sofistikovaný filter“ prepadne nedajbože aj niečo naozaj užitočné, jednak hrozí riziko, že z človeka sa stane asociál na okraji spoločnosti.
Stáva sa mi totiž, že keď mi niekoho predstavujú, už v momente potriasania ruky si meno dotyčného nepamätám... (ospravedlňujem sa všetkým :) ). Nepamätám si žiadne vtipy a zábavné historky, takže keď dôjde v spoločnosti na tento druh zábavy, som úplne „out“. Raz som sa už naštval a naučil som sa naspamäť tri vtipy, ale vydržalo mi to len pár týždňov... a navyše okolie sa už aj tak odmietalo zo slušnosti nasilu smiať stále na tých istých... :) Prečítal som množstvo kníh a zaujímavých článkov, ale čo z toho, keď si z historických svetových dátumov pamätám len pád Bastily? (14. júla 1789...) Pridajte si k tomu zabúdanie na výročia svojich blízkych, neschopnosť spomenúť si na spoločenských podujatiach, odkiaľ len toho človeka poznám, a keď si náhodou aj spomeniem, neviem, či si tykáme alebo vykáme. A keď ho v rozhovore oslovíte iným krstným menom, to sa naozaj ťažko vysvetľuje... Takto by som mohol pokračovať ďalej.
Jediným riešením je využiť úžasné možnosti IT. Neriešim úlohu, ako integrovať strojovú logiku a ľudské vedomie, to si môžeme nechať na inokedy. Teraz ma zaujímajú benefity takéhoto spojenia.
Čítate zaujímavý článok v novinách alebo narazíte na pozoruhodnú pasáž v knižke? V podvedomí si danú časť textu uložíte do pamäte pod vybranými kľúčovými slovami, zaindexujete ju, a keď príde správny čas, vytiahnete ju na okamžité použitie. Alebo ju spojíte s inou informáciu, čím sa vytvárajú nové relácie a často sa tak objavia naozaj zaujímavé súvislostí.
Zoznámia vás so známym vášho známeho? Spustíte program Kartotéka a odložíte si doň vizuálnu podobu, základné údaje, relácie, stav, charakteristiku, históriu stretnutí atď. A vyhnete sa trapasom. Ste na nudnej prezentácii či málo obsažnej prednáške? Spustíte program Blokovanie signálu, ktorý súčasne sleduje, či náhodou nezaznela dôležitá informácia. A vy sa za ten čas môžete hrať, vybaviť si dôležitú agendu alebo v duchu si zaspomínať na poslednú dovolenku. Ak zaznie niečo podstatné, program informáciu odloží a vy sa môžete zapojiť do záverečnej plodnej diskusie, hoci celý čas ste boli off-line.
Ste doma a vaša polovička potrebuje s vami „prebrať“ obsah najnovšej časti mexickej telenovely? Tak spustíte program Blokovanie signálu a program Generátor súvislých odpovedí, ktoré však nesmú byť úplne náhodné a mimo kontextu, ináč by rýchlo vyšlo najavo, že ste off-line... :)
Ste v obchode a manželka vám chce cez mobil nadiktovať, čo treba kúpiť domov? Tak spustíte program Záznam, ktorý si z 30 položiek zapamätá všetkých 30, a nie iba 3 posledne nadiktované, ako to zavše býva...
Potrebujete zabudnúť na niečo zvlášť nepríjemné? Nie je nič jednoduchšie ako použiť funkciu Delete. Chcete si odložiť príjemné zážitky v Hi-Fi kvalite obrazu, zvuku a vôní? (Veľmi zaujímavé je, keď sa vám po dlhých rokoch napr. vybaví zabudnutá vôňa/pach z detstva.) Niet nič jednoduchšieho. Použijete funkciu Riadená správa informácií a nie ste už odkázaní na to náhodné chaotické „vybublávanie“ útržkov spomienok.
A keby ešte k tomu pribudla možnosť hľadanú informáciu si na diaľku „vygooglovať“ aj z externých pamäťových zdrojov? To by už len bolo sveta žiť!
Toľko dnešný výlet do sci-fi a vráťme sa pekne do reality, pretože takéto vízie ešte dlho zostanú naozaj len hrubou fikciou. Ozaj, a tento poznáte...? :)
Zaujímavé čítanie aprílového čísla vám želá
Martin Drobný
PC REVUE 4/2005 Editorial
Autor: Martin Drobný
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)