PC REVUE

Ježiško v novej realite

A je tu koniec roka, opäť to utieklo ako voda. Môj posledný pobyt v zahraničí v tomto roku patril večnému mestu – Rímu. Šli sme testovať fotoaparáty a vybraný let bol čisto z kategórie low-cost. Odlet z Budapešti, letenka bez dopredu priradeného miesta, ale závislého od rýchlosti behu k lietadlu. V cene letenky len jedna batožina skôr miniatúrnych rozmerov. Do Budapešti sa bolo treba dostať vo vlastnej réžii, a tak som vybral parkovisko cez internet. Na rozdiel od Viedne tu maďarskí podnikatelia prišli na zaujímavý spôsob zárobku.



Z opustených bývalých výrobných hál urobili parkoviská, ktorých je v širšom okolí neúrekom. Svoje služby ponúkajú cez internet, a to s cenami asi desatinovými oproti tomu, čo zaplatíte na oficiálnom parkovisku. Stránky majú spracované vo vynikajúcej angličtine, platba aj cez PayPal. Keďže je to pár kilometrov od letiska, okrem parkovania máte aj služby prepravy do cieľa. Keď prídete na miesto, zistíte, že s angličtinou u obsluhy to v skutočnosti nie je až také slávne. Moja znalosť maďarčiny síce nie je úplne nulová, ale nie to na tvorbu viet ani na dorozumenie. So šoférom som sa tak dohadoval rukami, nohami i výrazom tváre, ale keď sa chce, dá sa dohodnúť. Chcelo sa, a tak som s dostatočným predstihom čakal na nočný let do Ríma.
Wizz Air šetrí úplne na všetkom, ale našťastie na bezpečnosti nie, pristáli sme teda v poriadku. Rím je krásny a toto mesto sa dá kompletne prejsť za jeden deň. Večer pred odletom som bol už extrémne unavený a tešil som sa na to, že si oddýchnem počas spiatočného letu. A tu bol kameň úrazu. Dnes je taká doba, že mamičky rady cestujú aj s deťmi, a to už od útleho veku. Navyše sú už na plač svojho dieťaťa zvyknuté a na rozdiel od ostatných ho nevnímajú ako čosi rušivé. Mám skúsenosť, že hlavne mamičky-černošky sú v tomto ohľade neprekonateľné. Dokážu byť odolné šialenému kriku aj 6 hodín, poznám to z letov naprieč USA. Aj tentoraz to bolo podobné. Ak si sadnete tak, že vytrvalo plačúce dieťa s odolnou mamičkou je presne za sedadlom za vami, zvuk sa šíri presne k vašim ušiam. Mám slúchadlá značky Bose, ktoré sú vyhotovené špeciálne na potláčanie hluku prúdových motorov v lietadlách. No, hluk motorov možno potlačia, ale na plač dieťaťa veru nefungujú nejako excelentne. Nemohol som teda spať vôbec a bola už takmer polnoc. Premýšľal som, ako by som postupoval ja pri upokojení dieťaťa, a riešenie bolo jednoduché – treba sa mu venovať. Vo vzduchu už bolo cítiť Vianoce, veď túto atmosféru supermarkety a mobilní operátori šíria dostatočne skoro. Atmosféru nenarúšal ani rekordne teplý november, v Ríme bolo cez deň riadne nad 20 °C. Vianoce sú pritom široká téma na vysvetľovanie. Predovšetkým deti musia mať podľa mňa riadny zmätok v tom, kto to vlastne nosí tie darčeky. U nás je to tradične Ježiško, ale určite existuje veľká skupina detí, ktorá si ho pod vplyvom reklamy predstavuje ako dobrosrdečného mužíčka v červenom kabáte s bielou bradou, ktorý má rád Coca-Colu. V Amerike je to Santa Claus, v Nemecku Weinachtsmann a v Anglicku Father Christmas – riadny chaos. Pamätám sa, že keď som bol celkom malý, darčekom bol vlastne vianočný stromček, ktorý bol obsypaný salónkami a čokoládami. Dodnes si pamätám, že stromček sa vždy objavil počas Štedrého večera, pričom vždy niekto z dospelých v istom čase záhadne zmizol. Až neskôr sa u nás stromček staval rodinne a pred Vianocami. Počas Štedrého večera sa potom začali pod ním záhadne objavovať balíčky. A písal som aj list Ježiškovi, že si pod stromček želám ten krásny model železnice značky Piko aj s elektrickou lokomotívou. Neskôr som ho aj pod stromčekom našiel, dodnes z nej používam napájací transformátor.

Premýšľal som nad tým, ako by som to asi zariadil ja, keby som mal na starosti takúto náročnú distribúciu v súčasnej realite. Určite by som na splnenie všetkých vianočných želaní použil výkonný IT systém. Tých želaní musí prísť niekoľko miliónov, najviac asi tak 10 dní pred Vianocami. Väčšinu z nich by bolo treba preložiť, najlepšie do slovenčiny, pretriediť, tovar objednať, niekde ho uložiť v sklade nevídaných rozmerov , potom v krátkom čase distribuovať deťom a možno aj pár dospelým, a to presne adresne. Všetky potrebné informácie nemožno nosiť so sebou, ale mal by som ich v cloude. Ten by musel prekonať mamutie riešenia od Googlu, Applu a Microsoftu dokopy. Ako je dnes zvykom, pristupoval by som k nim cez mobilné zariadenie, kde by som mal poznačené vybavené a nevybavené požiadavky. Orientoval by som sa podľa GPS a ako dopravu by som zvolil sane ťahané sobmi, aby to viac sedelo na väčšinový podiel rozprávok. Soby by museli byť však riadne trénované, aby sa dali všetky tie objednávky vybaviť v takom krátkom čase a medzi rôznymi časovými pásmami. Jednoducho, taká moderná forma rozprávky prevedená do IT praxe. Asi je lepšie zostať pri tradičnom poňatí a nechať to predsa len na tom šikovnom Ježiškovi ...

Myslím si, že toto všetko by určite vystačilo na prerozprávanie tej 1,5 hodiny, ktorú trval náš let. Mám overené, že keď sa niečo vysvetľuje zaujímavým spôsobom, zaberá to na každého vrátane roztopašných detí. Ja som takýmto dieťaťom bol a pamätám si na prerozprávané príbehy mojich rodičov.

Mamička v lietadle však takéto skúsenosti nemala, a tak jednoducho vypla. Nechala svoje dieťa osamotené v domnienke, že ono sa po čase samo unaví. Neunavilo sa a ja som si v lietadle neoddýchol. Po pristátí nasledovala zaujímavá situácia, keď bolo treba zavolať správcovi parkoviska, ktorý zabezpečoval aj dopravu z letiska na poľné parkovisko. Neviem, či ste už po anglicky telefonovali s človekom, ktorý vie tak základy tejto reči a odpovedá vám po maďarsky, kde mám zase len základy ja. Vskutku zaujímavá situácia. A keďže pri telefonovaní sa nedajú použiť ruky, nohy a mimika tváre, nemal som žiadnu istotu, že ma dobre pochopil a naozaj príde na správne miesto v dohodnutom čase. Pochopil a o pár minút som už sedel v aute smerom do Bratislavy. Vďaka anjelovi strážnemu dopadlo napriek únave všetko dobre a ráno som mohol plnohodnotne pracovať.

Prajem vám, aby ste radostne prežili Vianoce aj koniec roka a dúfam, že sa stretneme aj v roku 2013. Všetkým pravidelným i občasným čitateľom PC REVUE prajem veľa zdravia, šťastia a lásky.
Ondrej Macko

PC REVUE 12/2012 Editorial

Autor: Ondrej Macko