QUARK

Milí priatelia,

keď na konci 5. a 6. storočia prišli naši predkovia na územie, ktoré obývame, ten najschopnejší (lebo vtedy to tak muselo byť) určite povedal ostatným putujúcim: My asi zostaneme tu. Bol to Praotec Slovák, ktorý musel rovnako existovať, ako jestvoval, napríklad Praotec Čech, ktorého v tejto funkcii, samozrejme, akceptujeme. O Praotcovi Slovákovi sa dlho veľa nevedelo, lebo kmene, ktoré viedol, boli viac na práce než na marketing. Keď padlo rozhodnutie ostať, okamžite sa všetci dali do boja o prežitie. Praotec Slovák vyslal vyzvedačov na sever, kde objavili vysokánske hory.



Tí, čo sa vrátili z juhu, potvrdili, že veľká rieka, okolo ktorej niektorí prišli do Karpatskej kotliny, nevyschla, a preto Praotec Slovák povedal: Zo severu nás chránia vysokánske hory, z juhu mocný tok, ostaneme. Tu budeme vychovávať naše deti aj pochovávať našich predkov, toto bude naša domovina. Budeme na zelených lúkach pásť domáce zvieratá, pestovať potraviny, toto bude naša zem, s ktorou spojíme svoju budúcnosť. Tak sa aj stalo a odvtedy sme tu. Praotcovi Čechovi sa možno zdalo, že je tu veľa roboty, a preto sa vydal na ďalšie hľadanie novej domoviny. Putoval na západ. Po mnohých dňoch preťažkého cestovania sa dostali k nevysokému kopcu. Praotec Čech naň vystúpil, dobre sa poobzeral a keďže sa mu páčil výhľad do mierne zvlnenej krajiny, povedal svojmu ľudu: Tu ostaneme, toto bude naša vlasť.

Morózny čitateľ by v záchvate serióznosti mohol namietať, že tento úvod do našich dejín nie je dostatočne dôstojný, že aj o Praotcovi Čechovi sa hovorí až v 19. storočí, no v každom prípade sa veľmi približuje k situácii, ktorá sa tu pravdepodobne pred pätnástimi storočiami odohrala a dáva bodku za pseudodiskusiami niektorých historikov o tom, kto boli vlastne naši predkovia. Starí Slováci by to vraj nemohli byť, lebo sa o nich neučili v škole. A na otázku, ako sa vraj naši predkovia – starí Slovieni – zmenili na starých Slovákov, odpoveď neprichádza. Napokon, ani to nie je dôležité. Isté je, že naši predkovia do Karpatskej kotliny prišli, kolonizovali ju a my sme veľmi radi. A ešte sme hrdí na všetko, čo nám tu zanechali. Aj na to, že sa dokázali integrovať do množiny okolitých kmeňov a vďaka tomu vznikol megaštát – Veľkomoravská ríša. Po nej vzniklo zasa mnohonárodnostné Uhorsko, v porovnaní s ním je dnes Európska únia ako čerstvo narodený malý brat. Štát, ktorý vydržal takmer tisíc rokov. Vďačil za to najmä vysokému stupňu vnútornej organizovanosti. Tá umožnila, aby sa z kmeňov postupne vyvinuli národy a z nich útvary schopné samostatného života. Veľká krajina sa napokon rozpadla preto, aby štáty, čo za tisíc rokov v jej náručí narástli, začali sami spravovať svoje osudy. Písal sa 28. október 1918 a vzniklo Československo, z neho, 1. januára 1993 Slovenská republika, ktorej okrúhle výročie budeme o niekoľko mesiacov oslavovať. Dvadsať rokov samostatného Slovenska je dostatočne dlhý dôkaz o schopnosti národa, ktorého predkov Praotec Slovák pred stáročiami doviedol medzi Tatry a Dunaj.

Váš Eduard Drobný


QUARK 10/2012 Editorial
Autor: Eduard Drobný