Život je zmena, zmena je život
Žijeme vo veľmi zvláštnom období. Neviem, či to aj vy cítite tak ako ja, ale vo vzduchu visia zmeny. Ako keby niekto práškovacím lietadlom rozptýlil nad našimi hlavami nejaký neviditeľný katalyzátor, ktorého poslaním je naštartovať niečo nové, spustiť riešenie dlhodobo neriešených záležitostí, urýchliť všetky možné procesy prelínajúce sa našimi životmi krížom-krážom. Procesy pokojne prebiehajúce uplynulé roky sa teraz akoby všetky chceli znovu nastaviť na nové „prevádzkové parametre“ a posunúť na novú úroveň. Problémové vzťahy a stavy dlhodobo neriešené za uplynulé roky sa teraz otvárajú a zrazu sa chcú naraz všetky vyriešiť. Stabilné rozloženie síl ako keby dostalo štuchanec nejakým vesmírnym biliardovým tágom a dostáva sa tak do pohybu, počas ktorého si bude hľadať novú rovnovážnu polohu.
Sledujem osudy blízkych ľudí a počúvam, ako sa partnerstvá po dlhých rokoch spolužitia rozchádzajú. Nedostatky a chyby, ktoré im na blízkych osobách dodnes neprekážali alebo ktoré dokázali prekonať či vydržať, sú pre nich zrazu neznesiteľné. Alebo naopak, vznikajú nové partnerstvá, prípadne tie doterajšie sa po viacročnej spokojnej koexistencii zrazu rozhodujú pre „vyšší level“, hoci dosiaľ to nepociťovali za potrebné riešiť.
Počúvam kamarátov a známych, ako po dlhých rokoch fungovania na dobrej pracovnej pozícii zrazu cítia nutkavú potrebu zmeniť miesto, zmeniť druh práce, zmeniť zaužívané zvyky, presťahovať sa do iného mesta, inej krajiny. Ľudia prehodnocujú životné postoje, začínajú sa venovať úplne novým témam, nanovo si definujú rebríček hodnôt, vytvárajú si nový životný štýl.
Firmy dlhé roky úspešne fungujúce v osvedčenej organizačnej štruktúre, zabehaných postupoch a procedúrach teraz všetko menia, prehadzujú, reorganizujú, hoci neraz aj s neznámou víziou alebo nejasným prínosom týchto zmien... Firmy prehodnocujú výhodnosť spolupráce s dlhoročnými obchodnými partnermi a tie, ktoré sa im už dlhodobo zdali neefektívne, teraz ukončujú a hľadajú nové partnerstvá. Zastavujú slabé, neduživé projekty a rozbiehajú nové atď.
Heslom súčasnosti je známe poučenie – čo je oslabené a môže sa pretrhnúť, to sa aj pretrhne, naopak, čo je silné a má ďalšiu perspektívu, ešte viac sa posilní a posunie na vyššiu úroveň.
Tieto zmeny však neprebiehajú len na úrovni jednotlivcov či firiem, sú globálne, týkajú sa celej spoločnosti a všetkých jej aspektov. Najmarkantnejší aktuálny prejav globálnych procesov prebiehajúcich v spoločnosti je súčasná ekonomická kríza, ktorej príčiny vzniku sa vymykajú tradičným ekonomickým teóriám a pravidelným hospodárskym cyklom. Kríza kompletne zmenila rozpočty a rozvojové plány nielen firiem, štátov a ich národných ekonomík, ale aj celých ekonomických zoskupení. Snažia sa zachrániť, čo sa dá, ale bez jasnejšej perspektívy, kedy sa to všetko skončí, v akom stave bude vtedy spoločnosť a ekonomika a ako sa to všetko podarí znovu naštartovať. A takisto bude platiť už spomenutá „poučka“, že to, čo bolo slabé pred krízou, bude ešte slabšie po nej a naopak, silné krajiny, silné ekonomiky, silné firmy (nie „objemovo“, ale „kvalitatívne“) budú ešte silnejšie alebo kvalitatívne lepšie.
Popritom sa viac či menej očividne spúšťajú či už dokonca prebiehajú zmeny na úrovni klimatických systémov, sociálnych, náboženských či etnických zoskupení atď. Stačí sledovať správy, je to jednoducho neprehliadnuteľné.
Nedá sa jednoznačne povedať, či prichádzajúce zmeny sú, resp. budú iba dobré alebo iba zlé, či prinášajú niečo pozitívne a vyvolajú vznik niečoho nového, kvalitatívne lepšieho alebo, naopak, prinášajú komplikácie a problémy. Asi jedno aj druhé. To si musí každý vyhodnotiť sám podľa svojej konkrétnej situácie. V každom prípade treba byť v strehu, treba dobre rozpoznávať prichádzajúce signály a pokúsiť sa ich správne dešifrovať. Čakajú nás životné lekcie, o ktoré sme síce nestáli, ale ktorým sa asi nedá vyhnúť a treba ich absolvovať. Budú skúšať našu pripravenosť, odolnosť a schopnosť správne zareagovať. Tak sa na ne teda pripravme a využime obdobie zmien vo vlastný prospech, ale aj v prospech svojho okolia a celej spoločnosti.
PC REVUE 5/2009 OpenPark
Autor: Martin Drobný
utorok 5. mája 2009
PC REVUE
Sociálna sieť naozaj on-line
Ako sa dozviete v tomto vydaní, osud nás nedávno zaviedol do Poľska. Nie, nebol to nákup veľkonočnej šunky za výhodnú cenu vďaka tomu, že sme sa pre susedné krajiny zrazu stali valutovými cudzincami. Chceli sme, aby ste sa spolu s nami pozreli na miesta, kam by ste sa inak vôbec nedostali, a navštívili sme jednu z najmodernejších tovární na notebooky. Túto cestu som nejaký čas odkladal. V Poľsku som totiž už šoféroval, po vyskúšaní ich ciest som tie naše slovenské riadne chválil. Určite som sa chcel vyhnúť snehu, ktorý vie poriadne potrápiť. Iste ste si všimli, že jar sa stala na Slovensku podpultovým tovarom, je to záležitosť jedného dňa či skôr hodín a zo zimy skočíme rovno do leta. Myslel som si, že na konci marca bude už zima vybúrená, a tak som sa v tomto termíne vydal autom na cestu z Bratislavy do poľského mesta Lodž. Je to už časovo trochu vzdialené, tak len pripomeniem, že na konci marca bol deň, keď zima ukázala svoju silu naposledy, ale fakt poriadne. Neustále snežilo, doslova fujavica. A čím severnejšie, tým viac. Cesta aj napriek tomu ubiehala fajn, aspoň pokiaľ som bol na diaľnici. Horšie to bolo, keď som sa s autom dostal bližšie k ľuďom, teda keď som odbočil na hraničný priechod Svrčinovec. Pri šoférovaní dosť sledujem dopravné správy a z nich viem, že takýto priechod existuje a sú tam často problémy. Aj teraz ich, samozrejme, hlásili. Tentoraz to však nebolo niečo imaginárne, vzdialené, priechod sa pyšne vypínal predo mnou a bolo jasné, že sa chystá porovnať so mnou sily. Súmrak už padol na krajinu, ja som sa pomaly šplhal hore kopcom po kľukatej ceste, až som dobehol dlhočizný kamión. Ako sme sa blížili k vrcholu kopca, bolo jasné, že situácia s pohybujúcim sa kamiónom je z dlhodobého hľadiska neudržateľná. V jednej z najostrejších zákrut ostal zapichnutý prednou a zadnou časťou v snehovom záveji. Bolo mi čudné, že vodič sa nesnaží zápasiť so vzniknutou situáciou. Jednoducho sa nič nedialo, všade ticho. Po 10 minútach som to nevydržal a šiel som ho pozrieť. Šofér sa evidentne so situáciu vyrovnal lepšie ako ja. Našiel som ho so zapnutým notebookom položeným na volante, ako surfuje cez taký istý modem na mobilný internet, ako mám ja. Polorozbalený spacák na posteli za ním naznačoval, že toto asi na minútku veru nebude. Povedal mi, že teraz sa už nedá nič robiť, vraj zavolal odťahovaciu službu a treba na ňu počkať. Bolo mi jasné, že pánom situácie je v tomto prípade zaseknutý kamión, svojím autom ho asi nevytiahnem. Zvažovalo som, že aj ja vytiahnem notebook a na tejto horskej ceste zriadim niečo ako vzdialenú redakciu PC REVUE. V nádrži som však mal len máličko benzínu, veď poľský benzín je oveľa lacnejší. Ostať tu hoci do polnoci znamenalo tentoraz vystaviť mraziacemu crash testu mňa a môj notebook a to som nechcel neriskovať. Navyše hotel v cieli som už musel zaplatiť dopredu a vidina čistej postele so skutočnou strechou nad hlavou bola oveľa príťažlivejšia ako prípadné kochanie sa krásami zasnežených hôr. Naštartoval som navigačný systém, našiel alternatívnu cestu cez iný priechod a s viac ako hodinovým oneskorením oproti plánu som pokračoval ďalej.
Poľské cesty sú fakt iné ako u nás. Od hranice smerom na Varšavu vedie cesta, ktorá je kvalitou podobná na našu autostrádu. Je tu však jeden veľký rozdiel – mimoriadne časté sú na nej svetelné križovatky, každá s obmedzením rýchlosti na 70 km/h. Navyše Poliaci dosť investovali do statických radarov a tie sú zhruba na každej štvrtej križovatke. Sú vyznačené aj dopravnou značkou. Ako ste si iste všimli, po februárových zmenách sa rýchlosti u nás celkom začali dodržiavať. Policajtov je na cestách veľa a po zastavení ste radi, ak je to len za 60 eur. Tak som všetko radšej dôsledne dodržiaval aj za hranicami. Poľskí vodiči však ešte nezažili, čo v praxi znamená prechod na euro, a tak som tu so svojím dodržiavaním rýchlosti od značky po značku pôsobil ako mimozemšťan. Ono to teda nie je extra príjemné, ak sa na vás natlačí auto na každej križovatke a bliká, ba aj zatrúbi. Po čase som našiel isté riešenie, keď som zapol hlásenia statických radarov v GPS. Počas tohto neplánovaného testovania som zistil, že niektoré z radarov sú asi len atrapy, keďže neboli hlásené, a tu som si neskôr už dovolil mierne prekročenie, aby som nenarušoval plynulosť tamojšej premávky. A tu zrazu na jednej križovatke všetci rýchlosť dodržali, a to aj s poriadnou rezervou. Môj GPS nič výnimočné nehlásil, ale intuitívne som sa podriadil okoliu. Ani nie po 500 metroch za zákrutou stála policajná hliadka a riešila hneď dvoch vodičov – oboch s nemeckou poznávacou značkou. Nedalo mi to, a tak som sa neskôr pri návšteve fabriky na to spýtal. Tajomstvo je v systéme rádiového hlásenia, ktoré má namontované údajne dosť veľa Poliakov aj v osobných autách. Funguje to ako systém včasného varovania a informácia o policajnej hliadke sa tak šíri ako blesk. Pri spiatočnej ceste som si naozaj všimol, že autá majú dosť často nezvyčajne dlhé antény, aké mávajú u nás taxikári. Vidno, že systémy GPS majú pred sebou ešte nejaký vývoj... :-) Neviem, aké sú pokuty v Poľsku, ale u nás by bola investícia do takejto rádiovej stanice asi porovnateľná s pokutou. Napadlo ma, že vlastne ide o akúsi obdobu sociálnej siete, ktorá však v tomto prípade funguje hlavne mimo internetu. Tak uvidíme, či aj táto sieť presiahne hranice a stane sa medzinárodnou. Keď tak na slovenskej diaľnici sledujem, ako sa predbiehajú poľské kamióny, hoci je to dávno zakázané, zdá sa mi, že to už pravdepodobne funguje aj u nás.
Do cieľa som sa nakoniec dostal v poriadku. Na druhý deň som už čerstvý dorazil do fabriky. Opäť sa mi však zdalo, že som si na návštevu vybral nesprávny deň. Síce už veľmi nesnežilo, ale pred vchodom na niečo čakali viacerí predstavitelia závodu. Početná skupina, asi dnes príde nejaká delegácia. Ktovie, či sa vôbec dostanem dnu – a hlavne priamo k výrobnej linke... Po chvíli mi to však došlo – čakali na mňa. A naozaj som sa dostal všade, kde som si zaželal. A to veru nebýva zvykom, pýtal som sa svojich kolegov novinárov v tejto krajine.
Príjemné čítanie májového vydania vám želá
21. apríla 2009, Ondrej Macko
PC REVUE 5/2009 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Ako sa dozviete v tomto vydaní, osud nás nedávno zaviedol do Poľska. Nie, nebol to nákup veľkonočnej šunky za výhodnú cenu vďaka tomu, že sme sa pre susedné krajiny zrazu stali valutovými cudzincami. Chceli sme, aby ste sa spolu s nami pozreli na miesta, kam by ste sa inak vôbec nedostali, a navštívili sme jednu z najmodernejších tovární na notebooky. Túto cestu som nejaký čas odkladal. V Poľsku som totiž už šoféroval, po vyskúšaní ich ciest som tie naše slovenské riadne chválil. Určite som sa chcel vyhnúť snehu, ktorý vie poriadne potrápiť. Iste ste si všimli, že jar sa stala na Slovensku podpultovým tovarom, je to záležitosť jedného dňa či skôr hodín a zo zimy skočíme rovno do leta. Myslel som si, že na konci marca bude už zima vybúrená, a tak som sa v tomto termíne vydal autom na cestu z Bratislavy do poľského mesta Lodž. Je to už časovo trochu vzdialené, tak len pripomeniem, že na konci marca bol deň, keď zima ukázala svoju silu naposledy, ale fakt poriadne. Neustále snežilo, doslova fujavica. A čím severnejšie, tým viac. Cesta aj napriek tomu ubiehala fajn, aspoň pokiaľ som bol na diaľnici. Horšie to bolo, keď som sa s autom dostal bližšie k ľuďom, teda keď som odbočil na hraničný priechod Svrčinovec. Pri šoférovaní dosť sledujem dopravné správy a z nich viem, že takýto priechod existuje a sú tam často problémy. Aj teraz ich, samozrejme, hlásili. Tentoraz to však nebolo niečo imaginárne, vzdialené, priechod sa pyšne vypínal predo mnou a bolo jasné, že sa chystá porovnať so mnou sily. Súmrak už padol na krajinu, ja som sa pomaly šplhal hore kopcom po kľukatej ceste, až som dobehol dlhočizný kamión. Ako sme sa blížili k vrcholu kopca, bolo jasné, že situácia s pohybujúcim sa kamiónom je z dlhodobého hľadiska neudržateľná. V jednej z najostrejších zákrut ostal zapichnutý prednou a zadnou časťou v snehovom záveji. Bolo mi čudné, že vodič sa nesnaží zápasiť so vzniknutou situáciou. Jednoducho sa nič nedialo, všade ticho. Po 10 minútach som to nevydržal a šiel som ho pozrieť. Šofér sa evidentne so situáciu vyrovnal lepšie ako ja. Našiel som ho so zapnutým notebookom položeným na volante, ako surfuje cez taký istý modem na mobilný internet, ako mám ja. Polorozbalený spacák na posteli za ním naznačoval, že toto asi na minútku veru nebude. Povedal mi, že teraz sa už nedá nič robiť, vraj zavolal odťahovaciu službu a treba na ňu počkať. Bolo mi jasné, že pánom situácie je v tomto prípade zaseknutý kamión, svojím autom ho asi nevytiahnem. Zvažovalo som, že aj ja vytiahnem notebook a na tejto horskej ceste zriadim niečo ako vzdialenú redakciu PC REVUE. V nádrži som však mal len máličko benzínu, veď poľský benzín je oveľa lacnejší. Ostať tu hoci do polnoci znamenalo tentoraz vystaviť mraziacemu crash testu mňa a môj notebook a to som nechcel neriskovať. Navyše hotel v cieli som už musel zaplatiť dopredu a vidina čistej postele so skutočnou strechou nad hlavou bola oveľa príťažlivejšia ako prípadné kochanie sa krásami zasnežených hôr. Naštartoval som navigačný systém, našiel alternatívnu cestu cez iný priechod a s viac ako hodinovým oneskorením oproti plánu som pokračoval ďalej.
Poľské cesty sú fakt iné ako u nás. Od hranice smerom na Varšavu vedie cesta, ktorá je kvalitou podobná na našu autostrádu. Je tu však jeden veľký rozdiel – mimoriadne časté sú na nej svetelné križovatky, každá s obmedzením rýchlosti na 70 km/h. Navyše Poliaci dosť investovali do statických radarov a tie sú zhruba na každej štvrtej križovatke. Sú vyznačené aj dopravnou značkou. Ako ste si iste všimli, po februárových zmenách sa rýchlosti u nás celkom začali dodržiavať. Policajtov je na cestách veľa a po zastavení ste radi, ak je to len za 60 eur. Tak som všetko radšej dôsledne dodržiaval aj za hranicami. Poľskí vodiči však ešte nezažili, čo v praxi znamená prechod na euro, a tak som tu so svojím dodržiavaním rýchlosti od značky po značku pôsobil ako mimozemšťan. Ono to teda nie je extra príjemné, ak sa na vás natlačí auto na každej križovatke a bliká, ba aj zatrúbi. Po čase som našiel isté riešenie, keď som zapol hlásenia statických radarov v GPS. Počas tohto neplánovaného testovania som zistil, že niektoré z radarov sú asi len atrapy, keďže neboli hlásené, a tu som si neskôr už dovolil mierne prekročenie, aby som nenarušoval plynulosť tamojšej premávky. A tu zrazu na jednej križovatke všetci rýchlosť dodržali, a to aj s poriadnou rezervou. Môj GPS nič výnimočné nehlásil, ale intuitívne som sa podriadil okoliu. Ani nie po 500 metroch za zákrutou stála policajná hliadka a riešila hneď dvoch vodičov – oboch s nemeckou poznávacou značkou. Nedalo mi to, a tak som sa neskôr pri návšteve fabriky na to spýtal. Tajomstvo je v systéme rádiového hlásenia, ktoré má namontované údajne dosť veľa Poliakov aj v osobných autách. Funguje to ako systém včasného varovania a informácia o policajnej hliadke sa tak šíri ako blesk. Pri spiatočnej ceste som si naozaj všimol, že autá majú dosť často nezvyčajne dlhé antény, aké mávajú u nás taxikári. Vidno, že systémy GPS majú pred sebou ešte nejaký vývoj... :-) Neviem, aké sú pokuty v Poľsku, ale u nás by bola investícia do takejto rádiovej stanice asi porovnateľná s pokutou. Napadlo ma, že vlastne ide o akúsi obdobu sociálnej siete, ktorá však v tomto prípade funguje hlavne mimo internetu. Tak uvidíme, či aj táto sieť presiahne hranice a stane sa medzinárodnou. Keď tak na slovenskej diaľnici sledujem, ako sa predbiehajú poľské kamióny, hoci je to dávno zakázané, zdá sa mi, že to už pravdepodobne funguje aj u nás.
Do cieľa som sa nakoniec dostal v poriadku. Na druhý deň som už čerstvý dorazil do fabriky. Opäť sa mi však zdalo, že som si na návštevu vybral nesprávny deň. Síce už veľmi nesnežilo, ale pred vchodom na niečo čakali viacerí predstavitelia závodu. Početná skupina, asi dnes príde nejaká delegácia. Ktovie, či sa vôbec dostanem dnu – a hlavne priamo k výrobnej linke... Po chvíli mi to však došlo – čakali na mňa. A naozaj som sa dostal všade, kde som si zaželal. A to veru nebýva zvykom, pýtal som sa svojich kolegov novinárov v tejto krajine.
Príjemné čítanie májového vydania vám želá
21. apríla 2009, Ondrej Macko
PC REVUE 5/2009 Editorial
Autor: Ondrej Macko
QUARK
Milí priatelia,
sľubujem, že v budúcnosti nebudem vaše mysle zaťažovať krízou, ale nedá mi nepovedať pár slov k súvislostiam, o ktorých sa nemilosrdne mlčí, hoci...
Je faktom, že kríza prišla aj k nám z USA najmä po absurdnej finančnej politike hypotekárnych úverov. Banky poskytli úver na 8,3 milióna domov vo vyššej sume, ako bola hodnota domov. Faktom zostáva, že to umožnila legislatíva schválená kongresom.
Globalizácia rozsiala tieto vražedné bacily do celého sveta a máme krízu, o ktorej nevieme, kedy skončí, čo všetko zničí. Vieme len, že je.
Hypotekárne úvery by však nestačili na to pustošenie, ktorého sme svedkami. Je tu rad ďalších prvkov, ktoré sa dostali do ekonomického systému, parazitujú na ňom a hoci si to väčšinou neuvedomujeme, sú nielen katalyzátormi krízy, ale aj jej účastníkmi.
Začnime možno najpodstatnejšou otázkou: kto nám zaplatí škody, ktoré kríza narobila a ešte narobí? Logicky by to mal byť ten, kto ich spôsobil. Čo myslíte, zaplatí? No mal by! Veď má majetok vari v každom štáte sveta. Napríklad - u nás by majetok v našej východnej metropole pripadol štátu. Žeby to bolo uplatňovanie kolektívnej viny? To je neprijateľné. A kolektívny postih?
Politici často hovoria o politickej zodpovednosti. Priznám sa, neviem, o čo ide. Zrejme je to bezprecedentná nezodpovednosť. Nemal by sa konečne tento nezmysel naplniť spravodlivým a najmä reálnym obsahom? Ak politik svojím nekvalifikovaným rozhodnutím, či už vedomým alebo neúmyselným, spôsobí škodu, mal by, povedzme 10 rokov, časť platu posielať na charitu alebo štátu. Hádam by to zmenilo mnohé rozhodnutia.
Zo zvukomalebného hľadiska je lobing zaujímavé slovo. V skutočnosti ide o veľmi zaužívanú a otvorene povedané - odpornú prax, dokonca krytú legislatívou a predstavujúcu vstupnú bránu ku korupcii. Veď ak finančne silnejšia skupina presadí svoje záujmy, logicky to bude na úkor niekoho iného, menej finančne zdatného a dosť logicky to nebude úplne kóšer. To, že tieto nátlakové skupiny existujú a fungujú, je všeobecne známe. Vie niekto okrem zainteresovaných, aké nástroje používajú a akými technikami sa uplatňujú?
Nepriamym, ale účinným nástrojom mechanizmu vzniku krízy je marketing, jeho pôsobenie, ktoré manipuluje ľudí k stále väčšej spotrebe a v konečnom dôsledku nielen k ohrozovaniu životného prostredia a prírodných zdrojov, ale aj k zisku, hlavnému kritériu trhového mechanizmu. Treba pristrihnúť krídla ohlupovacím heslám, ktoré napriek tomu, že často naozaj hlásajú nezmysly, dosiahnu svoje.
No kto by to mal, mohol a chcel urobiť?
Dalo by sa pokračovať, ale načo? Mocní tohto sveta majú iné, svoje problémy a predstava, že by sa mohlo niečo radikálne zmeniť, je skôr v ríši sci-fi ako v reálnom živote.
A - predsa. Aj more sa skladá z kvapiek a ľudstvo - z ľudí. Teda z nás. Všetko, čo by bolo treba zmeniť, nemôžeme, ale veľmi, naozaj veľmi veľa je v našich silách. Ak nad tým podumáme, určite nájdeme možnosť, ako osobne bojovať proti tomu, čo sa nám nepáči, čo je škodlivé a ohrozuje nás.
Veľa síl do toho vám želá
Eduard Drobný
QUARK 5/2009 Editorial
Autor: Eduard Drobný
sľubujem, že v budúcnosti nebudem vaše mysle zaťažovať krízou, ale nedá mi nepovedať pár slov k súvislostiam, o ktorých sa nemilosrdne mlčí, hoci...
Je faktom, že kríza prišla aj k nám z USA najmä po absurdnej finančnej politike hypotekárnych úverov. Banky poskytli úver na 8,3 milióna domov vo vyššej sume, ako bola hodnota domov. Faktom zostáva, že to umožnila legislatíva schválená kongresom.
Globalizácia rozsiala tieto vražedné bacily do celého sveta a máme krízu, o ktorej nevieme, kedy skončí, čo všetko zničí. Vieme len, že je.
Hypotekárne úvery by však nestačili na to pustošenie, ktorého sme svedkami. Je tu rad ďalších prvkov, ktoré sa dostali do ekonomického systému, parazitujú na ňom a hoci si to väčšinou neuvedomujeme, sú nielen katalyzátormi krízy, ale aj jej účastníkmi.
Začnime možno najpodstatnejšou otázkou: kto nám zaplatí škody, ktoré kríza narobila a ešte narobí? Logicky by to mal byť ten, kto ich spôsobil. Čo myslíte, zaplatí? No mal by! Veď má majetok vari v každom štáte sveta. Napríklad - u nás by majetok v našej východnej metropole pripadol štátu. Žeby to bolo uplatňovanie kolektívnej viny? To je neprijateľné. A kolektívny postih?
Politici často hovoria o politickej zodpovednosti. Priznám sa, neviem, o čo ide. Zrejme je to bezprecedentná nezodpovednosť. Nemal by sa konečne tento nezmysel naplniť spravodlivým a najmä reálnym obsahom? Ak politik svojím nekvalifikovaným rozhodnutím, či už vedomým alebo neúmyselným, spôsobí škodu, mal by, povedzme 10 rokov, časť platu posielať na charitu alebo štátu. Hádam by to zmenilo mnohé rozhodnutia.
Zo zvukomalebného hľadiska je lobing zaujímavé slovo. V skutočnosti ide o veľmi zaužívanú a otvorene povedané - odpornú prax, dokonca krytú legislatívou a predstavujúcu vstupnú bránu ku korupcii. Veď ak finančne silnejšia skupina presadí svoje záujmy, logicky to bude na úkor niekoho iného, menej finančne zdatného a dosť logicky to nebude úplne kóšer. To, že tieto nátlakové skupiny existujú a fungujú, je všeobecne známe. Vie niekto okrem zainteresovaných, aké nástroje používajú a akými technikami sa uplatňujú?
Nepriamym, ale účinným nástrojom mechanizmu vzniku krízy je marketing, jeho pôsobenie, ktoré manipuluje ľudí k stále väčšej spotrebe a v konečnom dôsledku nielen k ohrozovaniu životného prostredia a prírodných zdrojov, ale aj k zisku, hlavnému kritériu trhového mechanizmu. Treba pristrihnúť krídla ohlupovacím heslám, ktoré napriek tomu, že často naozaj hlásajú nezmysly, dosiahnu svoje.
No kto by to mal, mohol a chcel urobiť?
Dalo by sa pokračovať, ale načo? Mocní tohto sveta majú iné, svoje problémy a predstava, že by sa mohlo niečo radikálne zmeniť, je skôr v ríši sci-fi ako v reálnom živote.
A - predsa. Aj more sa skladá z kvapiek a ľudstvo - z ľudí. Teda z nás. Všetko, čo by bolo treba zmeniť, nemôžeme, ale veľmi, naozaj veľmi veľa je v našich silách. Ak nad tým podumáme, určite nájdeme možnosť, ako osobne bojovať proti tomu, čo sa nám nepáči, čo je škodlivé a ohrozuje nás.
Veľa síl do toho vám želá
Eduard Drobný
QUARK 5/2009 Editorial
Autor: Eduard Drobný
utorok 7. apríla 2009
PC REVUE - OpenPark
Skúškové obdobie
Keď som minulý mesiac písal o kríze (a) konzumnej spoločnosti, v závere som načrtol otázku, kam smeruje naša „západná“ civilizácia, či má perspektívu, budúcnosť, či prežije. Jej zodpovedanie si zaslúži asi viac priestoru, o čo sa teraz pokúsim. Pripravte sa však na ťažké a pochmúrne čítanie...
Dno ekonomickej krízy ešte nie je na dohľad a nikto nevie predpovedať, koľko potrvá jej prekonanie. Denne dostávame nové čísla o prepúšťaní zamestnancov, o zatváraní fabrík. V súčasnosti si asi ani jeden sociológ netrúfne odhadnúť, ako sa so znížením životnej úrovne vyrovná „rozmaznaná“ západná Európa. Tá je na rozdiel od USA zvyknutá riešiť pomalšie rastúce platy či zásahy do sociálnych istôt štrajkami, zablokovaním prevádzky podniku, demonštráciami. Pokiaľ sa také niečo odohrávalo v minulosti, v čase relatívnej ekonomickej stability, dôsledky štrajku boli síce nepríjemné, ale „iba“ lokálne (spomeňme Francúzsko, Taliansko, Nemecko, Grécko a pod.) a odvetvovo ohraničené (farmári, letecký personál, železničiari...). Súčasná kríza je však globálna a zasahuje nielen všetky vyspelejšie krajiny, ale aj viac-menej všetky kľúčové odvetvia hospodárstva. Čo sa stane, ak sa „štrajkoidná“ nálada na riešenie problémov „na ulici“ tiež globalizuje? Ani si to nechcem predstaviť... Taký chaos a také problémy so zabezpečením základného fungovania štátov (potraviny, energia, doprava, zdravotníctvo atď.) by mohli mať nepredstaviteľné až apokalyptické následky. Kompletné zablokovanie hospodárstva, už aj tak postihnutého krízou, by ešte viac „synergicky“ prehĺbilo všetky problémy a špirála sa roztáča a roztáča... Kde sa to skončí, čo všetko to môže spôsobiť? Sociálne nepokoje? Revolúciu? Ak áno, v mene akých ideálov, akých hodnôt? Bude potrebná zmena spoločensko-politického systému? Ak áno, na aký? Má ten súčasný ešte potenciál na zmenu, na verziu Demokracia 2.0 či Kapitalizmus 2.0? Alebo musíme urobiť krok späť a nastoliť spoločné vlastníctvo a vládu „ľudu“? To sme tu už tuším mali... Má byť úloha štátu silnejšia alebo slabšia? Nemal by štát vo väčšej miere kontrolovať a regulovať strategické odvetvia ekonomiky? Nemalo by sa vládnutie odpolitizovať a preniesť rozhodovanie na apolitických odborníkov? Bude tým správnym riešením on-line demokracia?
V každom prípade stojíme bez akéhokoľvek strašenia pred dosť vážnou skúškou, ktorú budeme musieť skladať všetci. Pokiaľ občanom nebudú zo strany štátu garantované dostatočné sociálne istoty, zabezpečené očakávané životné potreby, je otázne, ako bežní ľudia zareagujú. Dokážu vydržať hmotný nedostatok, strpieť núdzu? Doteraz boli zvyknutí na niečo iné... Čo ak nedokážu a situácia sa naozaj vyhrotí? Prestanú sa spoliehať na štát, zoberú osud do vlastných rúk s použitím takých prostriedkov, aké uznajú za vhodné? Aj za cenu porušovania zákona... Maľujem čerta na stenu? Obávam sa, že ani nie, skúsme si predstaviť, ako by zareagoval každý z nás, keby sa situácia naozaj vyhrotila a išlo by o základné životné potreby. A možno ani netreba fantazírovať, spomeňme si len na niektoré publikované dramatické ľudské príbehy, ktoré sa odohrávali v New Orleans po tom, čo mesto spustošil hurikán Katrina. Bezvládie, chaos, rabovanie... A to bolo len pred pár rokmi a „iba“ v jednom štáte či meste... Dokázali by sme sa správať civilizovane v hraničnej situácii, navzájom si pomáhať a spoločne riešiť problémy alebo sa z nás stane divoká horda, v ktorej sa každý bude snažiť uchmatnúť si niečo pre seba? A kto vyhrá, keď dôjde ku konfrontácii jednej a druhej strany? Dokázala by polícia či armáda zabezpečiť právo a poriadok aj v prípade nepokojov takých obrovských celoštátnych až celosvetových rozmerov? Aj v polícii a armáde sú zamestnaní „len“ ľudia...
Viem, dávam priveľa otázok a ponúkam primálo dobrých odpovedí, resp. žiadne. Mojím cieľom ani nebolo ponúknuť nejaké „instantné riešenia v prášku“, ale skôr poukázať aj na takéto možné scenáre vývoja, riziká, ktoré nám hrozia, a podnietiť verejnosť k chýbajúcej celospoločenskej diskusii. Tvárime sa, akoby takáto situácia ani nemohla nastať, už počujem komentáre: „Veď si to predstavte, teraz v 21. storočí!? Tu v civilizovanej Európe? Nám sa to predsa nemôže stať...“ Celospoločenská diskusia však môže upozorniť verejnosť aj na takéto hrozby, donúti ju zamyslieť sa, spustí proces hľadania riešení, opatrení, krízových scenárov a bude základom na to, aby sa spoločnosť, štát, občania na takúto situáciu ako-tak pripravili.
Je dosť možné, že ekonomická kríza pominie, hospodárstvo sa znovu naštartuje, všetko bude opäť „fajn“ a k takejto skúške ani nedôjde. A ja som vás tu zbytočne stresoval. Obávam sa však, že nie celkom. Čakajú nás ďalšie skúšky, možno ešte ťažšie. Uvedomme si do dôsledkov hrozby globálneho otepľovania a následných klimatických zmien, signalizované ťažkosti s nedostatkom pitnej vody, znižujúce sa zásoby ropy a plynu a možné problémy s ich dostupnosťou a distribúciou atď. K tomu pripočítajme náboženské, etnické, sociálne rozbušky, rozmiestnené po celom svete, geopolitické a vojenské záujmy, globalizáciu... Nezabudnime na riziká pandémií a vedľajších dosahov technologického vývoja (genetické manipulácie, nanotechnológie, robotizácia a pod.). Niektoré hrozby sa môžu splniť skôr, niektoré v horizonte desaťročí, iné vôbec. Ale riziko, že sa tieto hrozby splnia, tu naozaj je. Vidím to tak, že nás čaká veľké skúškové obdobie, otázne je, ako ho zvládneme. Východiská musíme hľadať v spoločnom využívaní výsledkov špičkového ľudského intelektu, doplnenom o sociálne cítenie a spolupatričnosť. V celospoločenskej diskusii a hľadaní globálnych riešení. Mierovom riešení konfliktov a pokojnom spolunažívaní. Iba tak to spolu zvládneme...
PC REVUE 4/2009 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Keď som minulý mesiac písal o kríze (a) konzumnej spoločnosti, v závere som načrtol otázku, kam smeruje naša „západná“ civilizácia, či má perspektívu, budúcnosť, či prežije. Jej zodpovedanie si zaslúži asi viac priestoru, o čo sa teraz pokúsim. Pripravte sa však na ťažké a pochmúrne čítanie...
Dno ekonomickej krízy ešte nie je na dohľad a nikto nevie predpovedať, koľko potrvá jej prekonanie. Denne dostávame nové čísla o prepúšťaní zamestnancov, o zatváraní fabrík. V súčasnosti si asi ani jeden sociológ netrúfne odhadnúť, ako sa so znížením životnej úrovne vyrovná „rozmaznaná“ západná Európa. Tá je na rozdiel od USA zvyknutá riešiť pomalšie rastúce platy či zásahy do sociálnych istôt štrajkami, zablokovaním prevádzky podniku, demonštráciami. Pokiaľ sa také niečo odohrávalo v minulosti, v čase relatívnej ekonomickej stability, dôsledky štrajku boli síce nepríjemné, ale „iba“ lokálne (spomeňme Francúzsko, Taliansko, Nemecko, Grécko a pod.) a odvetvovo ohraničené (farmári, letecký personál, železničiari...). Súčasná kríza je však globálna a zasahuje nielen všetky vyspelejšie krajiny, ale aj viac-menej všetky kľúčové odvetvia hospodárstva. Čo sa stane, ak sa „štrajkoidná“ nálada na riešenie problémov „na ulici“ tiež globalizuje? Ani si to nechcem predstaviť... Taký chaos a také problémy so zabezpečením základného fungovania štátov (potraviny, energia, doprava, zdravotníctvo atď.) by mohli mať nepredstaviteľné až apokalyptické následky. Kompletné zablokovanie hospodárstva, už aj tak postihnutého krízou, by ešte viac „synergicky“ prehĺbilo všetky problémy a špirála sa roztáča a roztáča... Kde sa to skončí, čo všetko to môže spôsobiť? Sociálne nepokoje? Revolúciu? Ak áno, v mene akých ideálov, akých hodnôt? Bude potrebná zmena spoločensko-politického systému? Ak áno, na aký? Má ten súčasný ešte potenciál na zmenu, na verziu Demokracia 2.0 či Kapitalizmus 2.0? Alebo musíme urobiť krok späť a nastoliť spoločné vlastníctvo a vládu „ľudu“? To sme tu už tuším mali... Má byť úloha štátu silnejšia alebo slabšia? Nemal by štát vo väčšej miere kontrolovať a regulovať strategické odvetvia ekonomiky? Nemalo by sa vládnutie odpolitizovať a preniesť rozhodovanie na apolitických odborníkov? Bude tým správnym riešením on-line demokracia?
V každom prípade stojíme bez akéhokoľvek strašenia pred dosť vážnou skúškou, ktorú budeme musieť skladať všetci. Pokiaľ občanom nebudú zo strany štátu garantované dostatočné sociálne istoty, zabezpečené očakávané životné potreby, je otázne, ako bežní ľudia zareagujú. Dokážu vydržať hmotný nedostatok, strpieť núdzu? Doteraz boli zvyknutí na niečo iné... Čo ak nedokážu a situácia sa naozaj vyhrotí? Prestanú sa spoliehať na štát, zoberú osud do vlastných rúk s použitím takých prostriedkov, aké uznajú za vhodné? Aj za cenu porušovania zákona... Maľujem čerta na stenu? Obávam sa, že ani nie, skúsme si predstaviť, ako by zareagoval každý z nás, keby sa situácia naozaj vyhrotila a išlo by o základné životné potreby. A možno ani netreba fantazírovať, spomeňme si len na niektoré publikované dramatické ľudské príbehy, ktoré sa odohrávali v New Orleans po tom, čo mesto spustošil hurikán Katrina. Bezvládie, chaos, rabovanie... A to bolo len pred pár rokmi a „iba“ v jednom štáte či meste... Dokázali by sme sa správať civilizovane v hraničnej situácii, navzájom si pomáhať a spoločne riešiť problémy alebo sa z nás stane divoká horda, v ktorej sa každý bude snažiť uchmatnúť si niečo pre seba? A kto vyhrá, keď dôjde ku konfrontácii jednej a druhej strany? Dokázala by polícia či armáda zabezpečiť právo a poriadok aj v prípade nepokojov takých obrovských celoštátnych až celosvetových rozmerov? Aj v polícii a armáde sú zamestnaní „len“ ľudia...
Viem, dávam priveľa otázok a ponúkam primálo dobrých odpovedí, resp. žiadne. Mojím cieľom ani nebolo ponúknuť nejaké „instantné riešenia v prášku“, ale skôr poukázať aj na takéto možné scenáre vývoja, riziká, ktoré nám hrozia, a podnietiť verejnosť k chýbajúcej celospoločenskej diskusii. Tvárime sa, akoby takáto situácia ani nemohla nastať, už počujem komentáre: „Veď si to predstavte, teraz v 21. storočí!? Tu v civilizovanej Európe? Nám sa to predsa nemôže stať...“ Celospoločenská diskusia však môže upozorniť verejnosť aj na takéto hrozby, donúti ju zamyslieť sa, spustí proces hľadania riešení, opatrení, krízových scenárov a bude základom na to, aby sa spoločnosť, štát, občania na takúto situáciu ako-tak pripravili.
Je dosť možné, že ekonomická kríza pominie, hospodárstvo sa znovu naštartuje, všetko bude opäť „fajn“ a k takejto skúške ani nedôjde. A ja som vás tu zbytočne stresoval. Obávam sa však, že nie celkom. Čakajú nás ďalšie skúšky, možno ešte ťažšie. Uvedomme si do dôsledkov hrozby globálneho otepľovania a následných klimatických zmien, signalizované ťažkosti s nedostatkom pitnej vody, znižujúce sa zásoby ropy a plynu a možné problémy s ich dostupnosťou a distribúciou atď. K tomu pripočítajme náboženské, etnické, sociálne rozbušky, rozmiestnené po celom svete, geopolitické a vojenské záujmy, globalizáciu... Nezabudnime na riziká pandémií a vedľajších dosahov technologického vývoja (genetické manipulácie, nanotechnológie, robotizácia a pod.). Niektoré hrozby sa môžu splniť skôr, niektoré v horizonte desaťročí, iné vôbec. Ale riziko, že sa tieto hrozby splnia, tu naozaj je. Vidím to tak, že nás čaká veľké skúškové obdobie, otázne je, ako ho zvládneme. Východiská musíme hľadať v spoločnom využívaní výsledkov špičkového ľudského intelektu, doplnenom o sociálne cítenie a spolupatričnosť. V celospoločenskej diskusii a hľadaní globálnych riešení. Mierovom riešení konfliktov a pokojnom spolunažívaní. Iba tak to spolu zvládneme...
PC REVUE 4/2009 OpenPark
Autor: Martin Drobný
PC REVUE
Na pošte vybavím všetko
Minulý mesiac ste si prečítali v úvodníku o tom, ako je to s Facebookom. Úvodník som nepísal ja, ale môj kolega Jožo. Tento krok som signalizoval dopredu, napriek tomu bola najčastejšia marcová otázka, či som už skončil s úvodníkmi, resp. či ešte vlastne som šéfredaktorom, prípadne či vôbec ešte žijem. Pravda je taká, že s úvodníkmi pokračujem a žijem... :-) Je jasné, že existuje pomerne široká skupina ľudí, ktorí v PC REVUE úvodník nevynechajú. Vieme o tom, že sú aj takí čitatelia, ktorí si v našom magazíne prečítajú len úvodník a Martinov Open Park, v redakcii familiárne nazývaný „závodník“. Verte, že je to pre nás dosť zaväzujúce. Ešte pár slov k predošlému vydaniu. Podľa vášho hodnotenia najväčšiu pozornosť pútal náš netradičný crash test a video z jeho realizácie. O videorecenzie a reportáže sa zaujímate čoraz viac. Crash test bol, samozrejme, kontroverzný článok a mali sme aj negatívne reakcie. Ale to už patrí k netradičným testom. Tak či onak, marcové číslo zlomilo rekord v predajnosti, dostali sme viacero mailov, že v niektorých stánkoch bol problém PC REVUE kúpiť. Toto v budúcnosti zlepšíme, aby ste sa k časopisu bez ťažkostí dostali. Toľko na úvod a ideme k hlavnej téme úvodníka, ktorou je tentoraz milovaná pošta a jej služby.
S poštou zápasíme roky, a to nielen my v redakcii, ale isto aj viacerí naši čitatelia, napríklad pri doručovaní PC REVUE. Svedčia o tom vaše maily, kde sa sťažujete na neskoré dodanie. Zatiaľ platí monopol na viaceré poštové služby, čo sa podľa mňa na ich úrovni aj podpisuje. Keď napríklad dostanem domov doporučenú zásielku alebo balík, tuším problém. Doručovateľ chodí doobeda, keď sú takmer všetci zamestnaní ľudia sú v práci. Nechá mi oznam, že som nebol zastihnuteľný a musím ísť po zásielku osobne na poštu. Ak si toto oznámenie nájdem v tej istý deň okolo 16. hodiny a idem hneď na poštu, mám smolu, lebo zásielka sa ešte nevrátila. Neraz mi pani za priehradkou poradila, aby som polhodinku počkal. Nuž, milá pani, len tak čakať pol hodiny kdesi na pošte je pre mňa dosť veľký luxus, keď tam nie je bezdrôtové pripojenie na internet.
Aj pokus o opakované doručenie u mňa takmer vždy dopadne rovnako. Ale je pravda, že by som si mohol nechať zmeniť adresu doručovania zásielky, len som to zatiaľ ešte nepoužil. Raz som však potreboval v pokoji dokončiť zopár článkov doma a poobede som našiel v schránke oznámenie, že sa mi pokúšali doručiť zásielku do vlastných rúk, ale nebol som zastihnuteľný. Doručovateľ ma už pozná natoľko, že sa ani neobťažoval zazvoniť. Veď som mu nikdy predtým neotvoril, a tak mi rovno hodil do schránky tradičné oznámenie. A to som si myslel, že ma už pošta nemá čím prekvapiť. Lenže som sa hlboko mýlil.
Ešte vlani som potreboval použiť pri styku so štátnou správou žiadosť s 50-korunovým kolkom. Na pošte som si pre istotu kúpil radšej hneď dva kolky. Jeden som použil na žiadosť, druhý mi ostal v peňaženke. Na prelome rokov sme prešli na euro a platnosť môjho kolka bola ohrozená. Pri jednej z návštev na pošte som sa spýtal, čo s tým. Povedali mi, že kolok je ešte počas prvých dní v roku platný, teda nie je dôvod, aby mi vrátili zaň peniaze. Ale keď sa stane nepoužiteľným, peniaze vrátia. Čas plynul, kolok sa stal neplatným. Jeden večer som v správach počul vyhlásenie, že pošta tento proces výrazne zjednodušila (zrejme bol teda predtým dosť komplikovaný) a teraz ide všetko hladko. Keď som si opäť našiel v schránke oznámenie, spojili sa vo mne všetky informácie a rozhodol som sa svojich 50 Sk nenechať len tak štátu pre nič za nič. Áno, pošta v tomto čase už kolky v korunách spracúvala, ale od mojej predstavy, že dám kolok a dostanem späť svojich vysnívaných 1,66 eura, to bolo dosť ďaleko. V skutočnosti som bol najprv nasmerovaný do tzv. pokladne, takej osobitnej diskrétnej miestnosti. Pani za priehradkou mi dala vypísať žiadosť smerovanú na ministerstvo financií. Pre istotu radšej hneď trojmo a vypisovať bolo treba, samozrejme, rukou a bez kopírovacieho papiera. So všetkými papiermi ma poslala zase pekne von. Rukou sa ja vlastne už len podpisujem, a tak som s tým trochu zápasil, medzitým som vybavil aj dva telefonáty. Keď som sa vrátil do pokladne a predložil žiadosti, pôvodná pani tam už nebola. Jej kolegyňa mi sucho oznámila, že pani pracuje len do 16:30 a teraz je 16:33, takže moja ďalšia šanca svitne najbližšie až zajtra ráno o pol deviatej. Priznávam, že v tejto chvíli by som sa bol normálne vzdal a 1,66 eura venoval asi na vianočné príspevky pre dôchodcov, ale už som vedel, že toto je téma na úvodník. Tak už som nešetril časom a na druhý deň sa dostavil na poštu. Správna pani tam ešte bola, odovzdal som svoje tri žiadosti a nedočkavo otváral peňaženku na 1,66 eura. Pani ma poučila, že kolok treba overiť, inými slovami, odoslať na kontrolné pracovisko, a až po jeho dôkladnej kontrole dostanem domov šek! Zrejme ide o nejakú hĺbkovú kontrolu, lebo dátum na žiadosti je 23. február a teraz je druhá polovica marca a ja nedočkavo deň čo deň vyzerám poštára so šekom. Zatiaľ však márne :-(. No aby som bol spravodlivý, toto nebude výmysel pošty, tá je len realizátorom toho, čo niekto za stolom vymyslel a nikdy v praxi nevyskúšal. Lenže pošta je priamo na rane, tak sa mi to s ňou spája. Práve preto sa vôbec nečudujem, ak mi občas predplatitelia píšu, že im už týždeň mešká dodávka PC REVUE, čo s tým teda urobím. Nuž, ja mám k pošte srdečný vzťah, ja na pošte vybavím všetko, stačí mi len napísať... :-)
Ale máme aj spokojných čitateľov v ďalekej Indii, hoci im dodávka PC REVUE nepatrne mešká. Náš priateľ Sandu v Bombaji patrí medzi stálych čitateľov, aktuálne mu pošta doručila už októbrové vydanie z minulého roka.
Poznámka: Tento odsek spolu s fotkami berte ako spomienku na nedávny 1. apríl, text nad ním je však založený na skutočnej udalosti.
Príjemné čítanie aprílového vydania a veľa trpezlivosti a optimizmu želá
19. marca 2009, Ondrej Macko
PC REVUE 4/2009 Editorial
Autor: Ondrej Macko
(pozn. foto len v printovej verzii)
Minulý mesiac ste si prečítali v úvodníku o tom, ako je to s Facebookom. Úvodník som nepísal ja, ale môj kolega Jožo. Tento krok som signalizoval dopredu, napriek tomu bola najčastejšia marcová otázka, či som už skončil s úvodníkmi, resp. či ešte vlastne som šéfredaktorom, prípadne či vôbec ešte žijem. Pravda je taká, že s úvodníkmi pokračujem a žijem... :-) Je jasné, že existuje pomerne široká skupina ľudí, ktorí v PC REVUE úvodník nevynechajú. Vieme o tom, že sú aj takí čitatelia, ktorí si v našom magazíne prečítajú len úvodník a Martinov Open Park, v redakcii familiárne nazývaný „závodník“. Verte, že je to pre nás dosť zaväzujúce. Ešte pár slov k predošlému vydaniu. Podľa vášho hodnotenia najväčšiu pozornosť pútal náš netradičný crash test a video z jeho realizácie. O videorecenzie a reportáže sa zaujímate čoraz viac. Crash test bol, samozrejme, kontroverzný článok a mali sme aj negatívne reakcie. Ale to už patrí k netradičným testom. Tak či onak, marcové číslo zlomilo rekord v predajnosti, dostali sme viacero mailov, že v niektorých stánkoch bol problém PC REVUE kúpiť. Toto v budúcnosti zlepšíme, aby ste sa k časopisu bez ťažkostí dostali. Toľko na úvod a ideme k hlavnej téme úvodníka, ktorou je tentoraz milovaná pošta a jej služby.
S poštou zápasíme roky, a to nielen my v redakcii, ale isto aj viacerí naši čitatelia, napríklad pri doručovaní PC REVUE. Svedčia o tom vaše maily, kde sa sťažujete na neskoré dodanie. Zatiaľ platí monopol na viaceré poštové služby, čo sa podľa mňa na ich úrovni aj podpisuje. Keď napríklad dostanem domov doporučenú zásielku alebo balík, tuším problém. Doručovateľ chodí doobeda, keď sú takmer všetci zamestnaní ľudia sú v práci. Nechá mi oznam, že som nebol zastihnuteľný a musím ísť po zásielku osobne na poštu. Ak si toto oznámenie nájdem v tej istý deň okolo 16. hodiny a idem hneď na poštu, mám smolu, lebo zásielka sa ešte nevrátila. Neraz mi pani za priehradkou poradila, aby som polhodinku počkal. Nuž, milá pani, len tak čakať pol hodiny kdesi na pošte je pre mňa dosť veľký luxus, keď tam nie je bezdrôtové pripojenie na internet.
Aj pokus o opakované doručenie u mňa takmer vždy dopadne rovnako. Ale je pravda, že by som si mohol nechať zmeniť adresu doručovania zásielky, len som to zatiaľ ešte nepoužil. Raz som však potreboval v pokoji dokončiť zopár článkov doma a poobede som našiel v schránke oznámenie, že sa mi pokúšali doručiť zásielku do vlastných rúk, ale nebol som zastihnuteľný. Doručovateľ ma už pozná natoľko, že sa ani neobťažoval zazvoniť. Veď som mu nikdy predtým neotvoril, a tak mi rovno hodil do schránky tradičné oznámenie. A to som si myslel, že ma už pošta nemá čím prekvapiť. Lenže som sa hlboko mýlil.
Ešte vlani som potreboval použiť pri styku so štátnou správou žiadosť s 50-korunovým kolkom. Na pošte som si pre istotu kúpil radšej hneď dva kolky. Jeden som použil na žiadosť, druhý mi ostal v peňaženke. Na prelome rokov sme prešli na euro a platnosť môjho kolka bola ohrozená. Pri jednej z návštev na pošte som sa spýtal, čo s tým. Povedali mi, že kolok je ešte počas prvých dní v roku platný, teda nie je dôvod, aby mi vrátili zaň peniaze. Ale keď sa stane nepoužiteľným, peniaze vrátia. Čas plynul, kolok sa stal neplatným. Jeden večer som v správach počul vyhlásenie, že pošta tento proces výrazne zjednodušila (zrejme bol teda predtým dosť komplikovaný) a teraz ide všetko hladko. Keď som si opäť našiel v schránke oznámenie, spojili sa vo mne všetky informácie a rozhodol som sa svojich 50 Sk nenechať len tak štátu pre nič za nič. Áno, pošta v tomto čase už kolky v korunách spracúvala, ale od mojej predstavy, že dám kolok a dostanem späť svojich vysnívaných 1,66 eura, to bolo dosť ďaleko. V skutočnosti som bol najprv nasmerovaný do tzv. pokladne, takej osobitnej diskrétnej miestnosti. Pani za priehradkou mi dala vypísať žiadosť smerovanú na ministerstvo financií. Pre istotu radšej hneď trojmo a vypisovať bolo treba, samozrejme, rukou a bez kopírovacieho papiera. So všetkými papiermi ma poslala zase pekne von. Rukou sa ja vlastne už len podpisujem, a tak som s tým trochu zápasil, medzitým som vybavil aj dva telefonáty. Keď som sa vrátil do pokladne a predložil žiadosti, pôvodná pani tam už nebola. Jej kolegyňa mi sucho oznámila, že pani pracuje len do 16:30 a teraz je 16:33, takže moja ďalšia šanca svitne najbližšie až zajtra ráno o pol deviatej. Priznávam, že v tejto chvíli by som sa bol normálne vzdal a 1,66 eura venoval asi na vianočné príspevky pre dôchodcov, ale už som vedel, že toto je téma na úvodník. Tak už som nešetril časom a na druhý deň sa dostavil na poštu. Správna pani tam ešte bola, odovzdal som svoje tri žiadosti a nedočkavo otváral peňaženku na 1,66 eura. Pani ma poučila, že kolok treba overiť, inými slovami, odoslať na kontrolné pracovisko, a až po jeho dôkladnej kontrole dostanem domov šek! Zrejme ide o nejakú hĺbkovú kontrolu, lebo dátum na žiadosti je 23. február a teraz je druhá polovica marca a ja nedočkavo deň čo deň vyzerám poštára so šekom. Zatiaľ však márne :-(. No aby som bol spravodlivý, toto nebude výmysel pošty, tá je len realizátorom toho, čo niekto za stolom vymyslel a nikdy v praxi nevyskúšal. Lenže pošta je priamo na rane, tak sa mi to s ňou spája. Práve preto sa vôbec nečudujem, ak mi občas predplatitelia píšu, že im už týždeň mešká dodávka PC REVUE, čo s tým teda urobím. Nuž, ja mám k pošte srdečný vzťah, ja na pošte vybavím všetko, stačí mi len napísať... :-)
Ale máme aj spokojných čitateľov v ďalekej Indii, hoci im dodávka PC REVUE nepatrne mešká. Náš priateľ Sandu v Bombaji patrí medzi stálych čitateľov, aktuálne mu pošta doručila už októbrové vydanie z minulého roka.
Poznámka: Tento odsek spolu s fotkami berte ako spomienku na nedávny 1. apríl, text nad ním je však založený na skutočnej udalosti.
Príjemné čítanie aprílového vydania a veľa trpezlivosti a optimizmu želá
19. marca 2009, Ondrej Macko
PC REVUE 4/2009 Editorial
Autor: Ondrej Macko
(pozn. foto len v printovej verzii)
pondelok 6. apríla 2009
QUARK
Milí priatelia,
politici, ekonómovia, prognostici a iné múdre hlavy dnes pripomínajú bezbranné mláďatá, ktorým dravec odniesol živiteľku. Nevedia, čo robiť, ako to robiť, čo bude a dokedy. Jasné, hospodárska kríza je strašná pre väčšinu sveta, pretože neraz siaha až na samotnú podstatu existencie. A keďže sme sa doteraz bezhranične klaňali modle globalizácie, má aj kríza globálny charakter a verím, že naozaj nikto nevie, čo bude. Závidím bezstarostnosť vysoko postaveným cynikom, ktorí tvrdia, že ako prišla, aj odíde, pretože ich obete krízy neveľmi zaujímajú. Menej závidím nám ostatným, hoci, pravdupovediac, ani my nie sme bez viny. Krízu sme nenaštartovali, ale pomohli sme jej zrodu.
Naša hlavná spoluúčasť je v tom, že sme ochotne nasadli na nekonečný konzumný vlak a podliehame dosť masovo (opäť) globálnemu ohlupovaniu ľudí, ktorému sa hovorí marketing. Ak reklamu považujeme za propagáciu výrobkov a služieb, marketing sa dá dnes charakterizovať ako dokonale prepracovaný systém masového ohlupovania verejnosti s jediným cieľom - predať-kúpiť. Keďže je to naozaj dômyselne vymyslené, kupujeme, spotrebúvame! Aj čo nepotrebujeme. Nepozeráme sa na to, čo máme a čo by bolo pre nás užitočné, ale na to, čo - nemáme. A toho je oveľa viac, ako môžeme kedykoľvek spotrebovať a využiť. Preto kupujeme (toto naozaj musíte mať), cestujeme (treba tam ísť, letenka je lacná), využívame ponúkané možnosti (byť na Maledivách je in) atď.
Globalizácia: Áno! Vo vzdelávaní, vede, v kultúre, vo veciach, ktoré pozdvihujú človeka. Ale nie v zhŕňaní peňazí z celého sveta pre pár vyvolených. Nie že by som im peniaze závidel. Napokon, majú, ako každý z nás, len obmedzené možnosti ich využiť - nemôžu byť naraz v desiatich domoch, sto šatách a jazdiť na tisícke automobilov, nehovoriac tom, že na druhý svet si nezoberú ani cent. Zháňajú peniaze preto, lebo tie dnes predstavujú moc a tá, zdá sa, nemá hraníc. Okrem tej jednej...
Aktuálna kríza naozaj nevyzerá dobre a dosť pripomína pomery, ktoré viedli až k zániku Rímskej ríše. Aj dôvody sú rovnaké - negujú sa prirodzené zákonitosti, propaguje sa v konečnom dôsledku sebazničujúci neoliberalizmus. Vymývanie mozgov nadobúda masový charakter a svetové pseudobožstvo - dolár - má byť symbolom ozajstného života. Čo ďalej? Jednou z ciest, po ktorej sa treba vydať, je vrátiť sa do stáročiami overených koľají. Menej chcieť - menej mať a aj menej pracovať. Mať viac zo života, spomaliť jeho strašné tempo, mať čas na knihu, prechádzku, oddych a zbadať aj nádheru zapadajúceho slnka alebo kvapku rosy na tráve.
Vývoj ukázal, že je to možné. Prečo by sme to nemali chcieť?
Váš
Eduard Drobný
QUARK 4/2009 Editorial
Autor: Eduard Drobný
politici, ekonómovia, prognostici a iné múdre hlavy dnes pripomínajú bezbranné mláďatá, ktorým dravec odniesol živiteľku. Nevedia, čo robiť, ako to robiť, čo bude a dokedy. Jasné, hospodárska kríza je strašná pre väčšinu sveta, pretože neraz siaha až na samotnú podstatu existencie. A keďže sme sa doteraz bezhranične klaňali modle globalizácie, má aj kríza globálny charakter a verím, že naozaj nikto nevie, čo bude. Závidím bezstarostnosť vysoko postaveným cynikom, ktorí tvrdia, že ako prišla, aj odíde, pretože ich obete krízy neveľmi zaujímajú. Menej závidím nám ostatným, hoci, pravdupovediac, ani my nie sme bez viny. Krízu sme nenaštartovali, ale pomohli sme jej zrodu.
Naša hlavná spoluúčasť je v tom, že sme ochotne nasadli na nekonečný konzumný vlak a podliehame dosť masovo (opäť) globálnemu ohlupovaniu ľudí, ktorému sa hovorí marketing. Ak reklamu považujeme za propagáciu výrobkov a služieb, marketing sa dá dnes charakterizovať ako dokonale prepracovaný systém masového ohlupovania verejnosti s jediným cieľom - predať-kúpiť. Keďže je to naozaj dômyselne vymyslené, kupujeme, spotrebúvame! Aj čo nepotrebujeme. Nepozeráme sa na to, čo máme a čo by bolo pre nás užitočné, ale na to, čo - nemáme. A toho je oveľa viac, ako môžeme kedykoľvek spotrebovať a využiť. Preto kupujeme (toto naozaj musíte mať), cestujeme (treba tam ísť, letenka je lacná), využívame ponúkané možnosti (byť na Maledivách je in) atď.
Globalizácia: Áno! Vo vzdelávaní, vede, v kultúre, vo veciach, ktoré pozdvihujú človeka. Ale nie v zhŕňaní peňazí z celého sveta pre pár vyvolených. Nie že by som im peniaze závidel. Napokon, majú, ako každý z nás, len obmedzené možnosti ich využiť - nemôžu byť naraz v desiatich domoch, sto šatách a jazdiť na tisícke automobilov, nehovoriac tom, že na druhý svet si nezoberú ani cent. Zháňajú peniaze preto, lebo tie dnes predstavujú moc a tá, zdá sa, nemá hraníc. Okrem tej jednej...
Aktuálna kríza naozaj nevyzerá dobre a dosť pripomína pomery, ktoré viedli až k zániku Rímskej ríše. Aj dôvody sú rovnaké - negujú sa prirodzené zákonitosti, propaguje sa v konečnom dôsledku sebazničujúci neoliberalizmus. Vymývanie mozgov nadobúda masový charakter a svetové pseudobožstvo - dolár - má byť symbolom ozajstného života. Čo ďalej? Jednou z ciest, po ktorej sa treba vydať, je vrátiť sa do stáročiami overených koľají. Menej chcieť - menej mať a aj menej pracovať. Mať viac zo života, spomaliť jeho strašné tempo, mať čas na knihu, prechádzku, oddych a zbadať aj nádheru zapadajúceho slnka alebo kvapku rosy na tráve.
Vývoj ukázal, že je to možné. Prečo by sme to nemali chcieť?
Váš
Eduard Drobný
QUARK 4/2009 Editorial
Autor: Eduard Drobný
streda 25. marca 2009
BCMOBIL & TECHBOX
Sviatok mobilov
Už po štvrtýkrát sa v polovici februára stala Barcelona miestom najväčšieho a najvýznamnejšieho telekomunikačného kongresu GSMA Mobile World Congress 2009. Každý, kto vo svete mobilných technológií niečo znamená, si výstavu nenechal ujsť. A tak sa tu opäť stretli stovky vystavovateľov, medzi ktorými nechýbali najznámejší výrobcovia mobilných telefónov, navigačných zariadení a príslušenstva, dodávatelia hardvérových či softvérových riešení pre mobilné telefóny a služby mobilnej komunikácie, ako i mobilní operátori. Konečne sme sa dočkali reálneho mobilného telefónu s projektorom, ktorý predstavil Samsung a dostane sa i do Európy.
Boli sme tiež svedkami toho, že mladý dotykový operačný systém Symbian S60, ktorý poznáme z Nokie 5800 XpressMusic, sa stal základom vlajkových lodí svetových výrobcov, konkrétne Samsung Omnia HD či Sony Ericsson Idou. Veľmi príjemne prekvapil výrobca LG, ktorý uviedol nové dotykové rozhranie telefónov 3D S-Class, mobil s priehľadnou klávesnicou či uskutočnil videohovor prostredníctvom videohodiniek. Nokia oznámila, že spustí špecializovaný obchod contentu Ovi Store a T-Mobile sa ukázal službou web´n´walk vylepšenou o widgety, prostredníctvom ktorých získate rýchly prístup k službám ako YouTube, Facebook, eBay či MySpace. Príjemne nás prekvapila aj slovenská spoločnosť Sygic, ktorej navigačná aplikácia Sygic Mobile 2009 funguje aj na Apple iPhone. Ale nebudem všetko prezrádzať, radšej si nalistujte našu reportáž priamo z centra diania.
Kríza, kríza, kríza... počujeme z každej strany. Neberte to ako výhovorku na krízu, ale faktom je, že aj náš časopis reaguje na stagnáciu trhu. Práve preto v rukách držíte dvojčíslo 3-4/2009 a aj ďalšie vydanie BCMOBIL & TECHBOX vyjde ako dvojčíslo, t.j. 5-6/2009. Ak ste naším predplatiteľom, nemusíte sa obávať, neprídete o vopred objednaný počet kusov výtlačkov, totiž dvojčíslo pre vás počítame samozrejme ako jeden výtlačok. Nedá mi ešte nespomenúť výsledky ankety Mobil roka 2008, ktorej dominuje Sony Ericsson, víťaz až v troch kategóriách. Prekvapivo jednotka na našom trhu Nokia si ukoristila len jedno ocenenie. Najväčšia vďaka ale patrí najmä vám, čitateľom všetkých zúčastnených médií, ktorí ste sa do ankety zapojili - nebolo vás vôbec málo. Zapojením sa do ankety ste zároveň súťažili o štvoricu mobilov, no ak ste nemali šťastie, skúste ho v našej novej SMS súťaži o navigáciu Dynavix Atto. Príjemné čítanie vám za celú redakciu praje
Roman Calík
šéfredaktor
BCMOBIL & TECHBOX 3-4/2009 Editorial
Autor: Roman Calík
Už po štvrtýkrát sa v polovici februára stala Barcelona miestom najväčšieho a najvýznamnejšieho telekomunikačného kongresu GSMA Mobile World Congress 2009. Každý, kto vo svete mobilných technológií niečo znamená, si výstavu nenechal ujsť. A tak sa tu opäť stretli stovky vystavovateľov, medzi ktorými nechýbali najznámejší výrobcovia mobilných telefónov, navigačných zariadení a príslušenstva, dodávatelia hardvérových či softvérových riešení pre mobilné telefóny a služby mobilnej komunikácie, ako i mobilní operátori. Konečne sme sa dočkali reálneho mobilného telefónu s projektorom, ktorý predstavil Samsung a dostane sa i do Európy.
Boli sme tiež svedkami toho, že mladý dotykový operačný systém Symbian S60, ktorý poznáme z Nokie 5800 XpressMusic, sa stal základom vlajkových lodí svetových výrobcov, konkrétne Samsung Omnia HD či Sony Ericsson Idou. Veľmi príjemne prekvapil výrobca LG, ktorý uviedol nové dotykové rozhranie telefónov 3D S-Class, mobil s priehľadnou klávesnicou či uskutočnil videohovor prostredníctvom videohodiniek. Nokia oznámila, že spustí špecializovaný obchod contentu Ovi Store a T-Mobile sa ukázal službou web´n´walk vylepšenou o widgety, prostredníctvom ktorých získate rýchly prístup k službám ako YouTube, Facebook, eBay či MySpace. Príjemne nás prekvapila aj slovenská spoločnosť Sygic, ktorej navigačná aplikácia Sygic Mobile 2009 funguje aj na Apple iPhone. Ale nebudem všetko prezrádzať, radšej si nalistujte našu reportáž priamo z centra diania.
Kríza, kríza, kríza... počujeme z každej strany. Neberte to ako výhovorku na krízu, ale faktom je, že aj náš časopis reaguje na stagnáciu trhu. Práve preto v rukách držíte dvojčíslo 3-4/2009 a aj ďalšie vydanie BCMOBIL & TECHBOX vyjde ako dvojčíslo, t.j. 5-6/2009. Ak ste naším predplatiteľom, nemusíte sa obávať, neprídete o vopred objednaný počet kusov výtlačkov, totiž dvojčíslo pre vás počítame samozrejme ako jeden výtlačok. Nedá mi ešte nespomenúť výsledky ankety Mobil roka 2008, ktorej dominuje Sony Ericsson, víťaz až v troch kategóriách. Prekvapivo jednotka na našom trhu Nokia si ukoristila len jedno ocenenie. Najväčšia vďaka ale patrí najmä vám, čitateľom všetkých zúčastnených médií, ktorí ste sa do ankety zapojili - nebolo vás vôbec málo. Zapojením sa do ankety ste zároveň súťažili o štvoricu mobilov, no ak ste nemali šťastie, skúste ho v našej novej SMS súťaži o navigáciu Dynavix Atto. Príjemné čítanie vám za celú redakciu praje
Roman Calík
šéfredaktor
BCMOBIL & TECHBOX 3-4/2009 Editorial
Autor: Roman Calík
piatok 13. marca 2009
PC REVUE
Pozvite priateľov radšej na pivo ako na facebook
V poslednom čase mám pocit, akoby každý, kto má pripojenie na internet, žil témou facebook. „Si na facebooku?“ To je pomaly častejšia otázka (samozrejme s trochou zveličenia) než „Ako sa máš?“. Boom sociálnych sietí a sociálnych portálov naplno zasiahol aj naše končiny. Nemám nič proti sociálnym portálom a rozhodne tieto riadky nechcem namieriť proti nim, preto som ani nenapísal Facebook, ale facebook – akési slovko, za ktorým si môžete predstaviť všetky sociálne portály. Sociálnych sietí je viacero, ako príklad možno spomenúť Hi5, Friendster, Unister, MojiZnami a mnoho ďalších. Facebook je však akási ikona, niekedy mám pocit, že keď nemám facebook, akoby som ani nežil.
Poslednou vetou som sa vlastne priznal – nepoužívam facebook. Pridal som sa k skupine ľudí, ktorí sa snažia vydržať bez tohto fenoménu. Sem-tam príde od niektorého zo známych pozvánka na facebook, poctivo ich zbieram, blížim sa pomaly k tuctu nazbieraných pozvánok. Na stretnutí s priateľmi (niekedy facebook-pozitívnymi, ale aj facebook-negatívnymi, „odporcami“) s úsmevom na tvári sledujem témy, o ktorých sa ľudia bavia. V poslednom čase nie je ani jedna párty, ani jedna „žúrka“, kde by sa facebook nespomenul. Áno, na jednej strane je to perfektný spôsob, ako začať debatu, ako sa spoznať, ako sa začleniť do rozhovoru. V tomto smere je to výborný nástroj, ako si nájsť nových priateľov. Lenže o čom to celé je?
Nepopieram zmysel sociálnych sietí, len akosi mám dojem, že ľudia robia z facebooku niečo iné, ako v skutočnosti je. Predbiehajú sa, koľko priateľov majú v zozname. Vypovedá toto číslo o tom, koľko mám skutočných priateľov? A dá sa vôbec hodnotiť človek podľa tohto kritéria? Musím priznať, že sa mi skutočne nechcelo veriť, keď som zbadal číslo v profile facebooku jedného známeho – vraj 440 priateľov, ďalší dokonca 790 priateľov. Známy spomínal príhodu, keď mu dočasne zablokovali konto na facebooku len preto, že si v jeden deň pridal viac ako stovku priateľov :-).
Každá služba, ktorá má pridanú hodnotu, má zmysel a nie je len zabijakom času. Aj facebook má svoju pridanú hodnotu – nemusíte byť neustále v kontakte so všetkými priateľmi, ktorých skutočne máte, stačí, ak ich máte v zozname, a keď sa v ich živote niečo udeje (pridajú fotky z návštevy zahraničia, vstúpia do manželského zväzku, narodí sa im bábätko, zmenia povolanie, jednoducho čokoľvek), vďaka facebooku o tom hneď viete. Prostredníctvom facebooku môžete spoznať priateľov svojich priateľov, objaviť väzby, o ktorých ste doteraz nepočuli, spomenúť si na dávno zabudnutých známych, spolužiakov. Takže vo facebooku naozaj je pridaná hodnota.
Facebook je užitočná služba, to rozhodne. Má však skutočne až taký význam, aký jej pripisujú ľudia? Nestráca sa tým niečo iné? Nevytráca sa tým z nášho každodenného života to najprirodzenejšie – ľudský kontakt, to sociálne, čo je v nás? Túto otázku kladiem väčšine ľudí, ktorí facebook používajú. Nechcem podrývať, chcem skutočne poznať ich názor – väčšina z nich iba negatívne pokrúti hlavou. V poriadku, nenamietam. No aj my „odporcovia“ facebooku máme svoje argumenty, ktoré považujeme za nevýhody. Facebook vyvoláva v ľuďoch závislosť – neustále kontrolujú, čo je nové. Pestuje v nich potrebu všetko komentovať, na všetko reagovať, nezostať neaktívnymi. Márnia tým veľa času a zároveň zahlcujú informáciami ostatných. No a ešte detail – takto ľudia prezrádzajú mnoho osobných informácií aj tým, ktorým by ich za normálnych okolností neprezradili.
Technológia nám pomáha mnohorakým spôsobom, no mám pocit, že v tomto smere ubíja v človeku sociálny kontakt s ostatnými ľuďmi. Veď nie je príjemnejšie „vytiahnuť“ niektorého z priateľov von ako s ním komunikovať cez internet? Povedzme na pivo, na kávu, do posilňovne, do kina, len tak na prechádzku. Podľa mňa áno. Možno niekoho napĺňa hrdosťou pocit, že má stovky priateľov, o ktorých vie, čo robia, ako žijú. Len aby sa to nezvrhlo do situácie, keď budem s priateľmi komunikovať už zásadne iba cez internet, budem zdieľať svoje pocity cez facebook a stratím tak ten najbližší, osobný kontakt s ľuďmi. Viem, že mnohí z vás si pri čítaní týchto riadkov povedia: „Nie, mne sa to nemôže stať.“ A pevne verím, že majú pravdu. Ale trocha sa bojím. Ľudia z marketingu, ktorí o budúcnosti technológií a ich nasadení vedia či dokonca priamo rozhodujú, dávajú najavo, že boom sociálnych sietí bude určite pokračovať. Pridajú sa ďalšie služby, sociálne siete budú čoraz viac prenikať do mobilných telefónov, mobilných služieb, aby sa uploadovanie fotiek na web stalo rovnako bežným ako posielanie SMS správ. Takže sociálne siete ich veľký nástup ešte len čaká.
Ešte stále som si nezaložil účet na facebooku. Ale viem, že raz podľahnem. Možno nie preto, že to bude IN, že bez facebooku človek akoby ani nežil, ale preto, že to bude potrebné. Či už z profesijného, vzdelávacieho, študijného, alebo akéhokoľvek iného hľadiska. Ale kým to bude možné, budem sa snažiť vytrvalo odporovať fenoménu menom facebook. O to radšej pozvem svojich priateľov na pivo... :-)
Veľmi ma poteší každý váš názor či poznatok, s ktorým sa podelíte – môžete tak spraviť e-mailom, telefonicky, môžete ma pokojne prísť navštíviť do redakcie (adresu nájdete v tiráži), rád vás pohostím čajom alebo kávou. Možno spolu objavíme nové pridané hodnoty, pre ktoré facebook stojí za to. No a možno raz zorganizujeme stretnutie odporcov facebooku :-). Azda nebude treba posielať pozvánky na toto stretnutie cez facebook.
PC REVUE 3/2009 Editorial
Autor: Jozef Orgonáš
V poslednom čase mám pocit, akoby každý, kto má pripojenie na internet, žil témou facebook. „Si na facebooku?“ To je pomaly častejšia otázka (samozrejme s trochou zveličenia) než „Ako sa máš?“. Boom sociálnych sietí a sociálnych portálov naplno zasiahol aj naše končiny. Nemám nič proti sociálnym portálom a rozhodne tieto riadky nechcem namieriť proti nim, preto som ani nenapísal Facebook, ale facebook – akési slovko, za ktorým si môžete predstaviť všetky sociálne portály. Sociálnych sietí je viacero, ako príklad možno spomenúť Hi5, Friendster, Unister, MojiZnami a mnoho ďalších. Facebook je však akási ikona, niekedy mám pocit, že keď nemám facebook, akoby som ani nežil.
Poslednou vetou som sa vlastne priznal – nepoužívam facebook. Pridal som sa k skupine ľudí, ktorí sa snažia vydržať bez tohto fenoménu. Sem-tam príde od niektorého zo známych pozvánka na facebook, poctivo ich zbieram, blížim sa pomaly k tuctu nazbieraných pozvánok. Na stretnutí s priateľmi (niekedy facebook-pozitívnymi, ale aj facebook-negatívnymi, „odporcami“) s úsmevom na tvári sledujem témy, o ktorých sa ľudia bavia. V poslednom čase nie je ani jedna párty, ani jedna „žúrka“, kde by sa facebook nespomenul. Áno, na jednej strane je to perfektný spôsob, ako začať debatu, ako sa spoznať, ako sa začleniť do rozhovoru. V tomto smere je to výborný nástroj, ako si nájsť nových priateľov. Lenže o čom to celé je?
Nepopieram zmysel sociálnych sietí, len akosi mám dojem, že ľudia robia z facebooku niečo iné, ako v skutočnosti je. Predbiehajú sa, koľko priateľov majú v zozname. Vypovedá toto číslo o tom, koľko mám skutočných priateľov? A dá sa vôbec hodnotiť človek podľa tohto kritéria? Musím priznať, že sa mi skutočne nechcelo veriť, keď som zbadal číslo v profile facebooku jedného známeho – vraj 440 priateľov, ďalší dokonca 790 priateľov. Známy spomínal príhodu, keď mu dočasne zablokovali konto na facebooku len preto, že si v jeden deň pridal viac ako stovku priateľov :-).
Každá služba, ktorá má pridanú hodnotu, má zmysel a nie je len zabijakom času. Aj facebook má svoju pridanú hodnotu – nemusíte byť neustále v kontakte so všetkými priateľmi, ktorých skutočne máte, stačí, ak ich máte v zozname, a keď sa v ich živote niečo udeje (pridajú fotky z návštevy zahraničia, vstúpia do manželského zväzku, narodí sa im bábätko, zmenia povolanie, jednoducho čokoľvek), vďaka facebooku o tom hneď viete. Prostredníctvom facebooku môžete spoznať priateľov svojich priateľov, objaviť väzby, o ktorých ste doteraz nepočuli, spomenúť si na dávno zabudnutých známych, spolužiakov. Takže vo facebooku naozaj je pridaná hodnota.
Facebook je užitočná služba, to rozhodne. Má však skutočne až taký význam, aký jej pripisujú ľudia? Nestráca sa tým niečo iné? Nevytráca sa tým z nášho každodenného života to najprirodzenejšie – ľudský kontakt, to sociálne, čo je v nás? Túto otázku kladiem väčšine ľudí, ktorí facebook používajú. Nechcem podrývať, chcem skutočne poznať ich názor – väčšina z nich iba negatívne pokrúti hlavou. V poriadku, nenamietam. No aj my „odporcovia“ facebooku máme svoje argumenty, ktoré považujeme za nevýhody. Facebook vyvoláva v ľuďoch závislosť – neustále kontrolujú, čo je nové. Pestuje v nich potrebu všetko komentovať, na všetko reagovať, nezostať neaktívnymi. Márnia tým veľa času a zároveň zahlcujú informáciami ostatných. No a ešte detail – takto ľudia prezrádzajú mnoho osobných informácií aj tým, ktorým by ich za normálnych okolností neprezradili.
Technológia nám pomáha mnohorakým spôsobom, no mám pocit, že v tomto smere ubíja v človeku sociálny kontakt s ostatnými ľuďmi. Veď nie je príjemnejšie „vytiahnuť“ niektorého z priateľov von ako s ním komunikovať cez internet? Povedzme na pivo, na kávu, do posilňovne, do kina, len tak na prechádzku. Podľa mňa áno. Možno niekoho napĺňa hrdosťou pocit, že má stovky priateľov, o ktorých vie, čo robia, ako žijú. Len aby sa to nezvrhlo do situácie, keď budem s priateľmi komunikovať už zásadne iba cez internet, budem zdieľať svoje pocity cez facebook a stratím tak ten najbližší, osobný kontakt s ľuďmi. Viem, že mnohí z vás si pri čítaní týchto riadkov povedia: „Nie, mne sa to nemôže stať.“ A pevne verím, že majú pravdu. Ale trocha sa bojím. Ľudia z marketingu, ktorí o budúcnosti technológií a ich nasadení vedia či dokonca priamo rozhodujú, dávajú najavo, že boom sociálnych sietí bude určite pokračovať. Pridajú sa ďalšie služby, sociálne siete budú čoraz viac prenikať do mobilných telefónov, mobilných služieb, aby sa uploadovanie fotiek na web stalo rovnako bežným ako posielanie SMS správ. Takže sociálne siete ich veľký nástup ešte len čaká.
Ešte stále som si nezaložil účet na facebooku. Ale viem, že raz podľahnem. Možno nie preto, že to bude IN, že bez facebooku človek akoby ani nežil, ale preto, že to bude potrebné. Či už z profesijného, vzdelávacieho, študijného, alebo akéhokoľvek iného hľadiska. Ale kým to bude možné, budem sa snažiť vytrvalo odporovať fenoménu menom facebook. O to radšej pozvem svojich priateľov na pivo... :-)
Veľmi ma poteší každý váš názor či poznatok, s ktorým sa podelíte – môžete tak spraviť e-mailom, telefonicky, môžete ma pokojne prísť navštíviť do redakcie (adresu nájdete v tiráži), rád vás pohostím čajom alebo kávou. Možno spolu objavíme nové pridané hodnoty, pre ktoré facebook stojí za to. No a možno raz zorganizujeme stretnutie odporcov facebooku :-). Azda nebude treba posielať pozvánky na toto stretnutie cez facebook.
PC REVUE 3/2009 Editorial
Autor: Jozef Orgonáš
štvrtok 12. marca 2009
PC REVUE - OpenPark
Už to prasklo
Ako kľúčové riešenie súčasnej krízy uvádzajú ekonómovia a politici najmä obnovenie spotreby. Ak to je naozaj jediné možné riešenie, aj ja by som na tomto mieste asi mal vyzývať: „Ľudia, neváhajte, kupujte počítače, televízory, autá atď. Znovu naštartujeme ekonomiku a opäť bude všetko tak ako doteraz!“ Možno by to na chvíľu zafungovalo, ale nejako sa s touto výzvou vnútorne neviem stotožniť. Táto kríza síce má ekonomický charakter, prejavy a dôsledky, ale neverím, že sa ju podarí zlikvidovať tradičnými ekonomickými nástrojmi. Jej prapríčiny sú asi oveľa hlbšie a ich odhalenie sa ekonómom, politikom, ale ani nám občanom asi nebude páčiť. Lepšie je však pozrieť sa realite do očí a skúsiť s tým niečo urobiť ako sa uspokojovať falošnými predstavami a prehnanými očakávaniami. Hovorím o veciach, ako je trvalo udržateľný rast, bezodná nadspotreba, kupovanie spotrebného tovaru na dlh ako štýl života, „právo“ na blahobyt atď. Raz to muselo prasknúť a presne to sa stalo teraz.
Ak to trošku preženiem, z ľudí sa za posledné desaťročia stali konzumenti zbavení vlastnej vôle, ktorých hlavnou úlohou z pohľadu výrobcov je čo najväčšia spotreba donekonečna. A pre značnú časť príslušníkov tzv. západnej civilizácie je to aj hlavný cieľ a zmysel existencie. Nie je to trochu málo? Nepripomína vám to scény zo známych televíznych sci-fi hororov, kde sa objavujú farmy umelo vytvorených ľudských zárodkov, akýchsi homunkulov, uložených v zámotkoch s hadičkami pripojenými na vstup a výstup? A porovnajme si to s obrazom typického konzumenta sediaceho dlhé hodiny pred televízorom, obklopeného čipsami a kolou. Je to veľký rozdiel?
Zdá sa vám prehnané tvrdenie, že sme ako konzumenti zbavení vlastnej vôle? Dokážeme sa naozaj slobodne a správne rozhodnúť, či danú vec naozaj potrebujeme, či si ju kúpime? Poznám kopec múdrych, rozhľadených ľudí so zdravým úsudkom, ktorí napriek tomu všetkému pravidelne podľahnú známym obchodníckym fintám typu „ak kúpite dve balenia, tretie dostanete zadarmo“. No nekúpte to! Čo potom bežný nezorientovaný konzument? Ako má odolať všetkým zľavám, výpredajom, lákavým obalom, reklame? „Máte málo peňazí? To nič, požičiame vám. Kúpte si to na splátky a ešte dostanete aj darček!“ Chudák spotrebiteľ má v tomto súboji proti sebe priveľkú presilu, skúsený tím psychológov, kreatívcov, marketingových špecialistov, ostrieľaných obchodníkov. Dá sa taký boj vyhrať? Ale áno, dá, len si treba uvedomiť, že naozaj ide o súboj, ide o vaše peniaze, ide o vaše rozhodnutie, či danú vec naozaj potrebujete.
Spotreba nemôže rásť donekonečna, nebudem si každý druhý rok kupovať nový počítač keď mi ten existujúci bohato postačuje. Aj auto vymieňam približne každé tri roky, po tejto dobe prichádza ku generačnej výmene modelov s vyšším alebo rovnakým výkonom, nižšou spotrebou, emisiami atď. To je moja vzorka spotrebiteľského správania sa a predpokladám, že podobne uvažuje väčšina. Nerozumiem preto, ako môže prísť k takej obrovskej disproporcii medzi výrobou a nákupom napr. áut, o ktorej sa teraz dozvedáme. Ako môžu výrobcovia čakať, že rast predaja bude pokračovať donekonečna? Pokiaľ neprídu so zásadne inovovaným výrobkom, nemôžu očakávať, že sa udrží doterajšie tempo rastu predaja. Veď to určite musia vedieť, tak prečo také prekvapenie, prečo teraz zažívame také šoky? Žeby v tom bola nenásytnosť, túžba vykazovať pekné, ale vyfabrikované čísla len preto, aby boli priznané kvartálne bonusy, vyplatené ročné dividendy? Za každú cenu, aj keď realita hovorí, že raz to musí prasknúť?
Tu niekde asi treba hľadať príčiny a podstatu súčasnej situácie, na ktorej skutočné vyriešenie nepomôžu iba ekonomické stimuly a opatrenia. Asi treba rozprúdiť verejnú spoločenskú diskusiu o tom, kam smeruje táto naša „západná“ civilizácia, či má vôbec ďalšiu perspektívu, či má čo ponúknuť aj pre budúcnosť, čo by mala urobiť, ak chce prežiť. Otázka je, či zvládneme takéto nastavenie si zrkadla pravdy. Či sa dokážeme stotožniť s tým, že niekedy budeme môcť kupovať a míňať menej, že obdobie rastu a blahobytu niekedy vystrieda obdobie uskromňovania sa. Alebo vyjdeme do ulíc, urobíme revolúciu a zmeníme spoločenský systém na iný. Otázka je, či bude lepší. Problém však podľa mňa nie je iba v samotnom systéme, ale najmä v ľuďoch, ktorí ho vytvárajú. A tam stačí málo, len si „trošku“ upraviť vlastný rebríček hodnôt. Ako? O tom niekedy nabudúce... :-)
PC REVUE 3/2009 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Ako kľúčové riešenie súčasnej krízy uvádzajú ekonómovia a politici najmä obnovenie spotreby. Ak to je naozaj jediné možné riešenie, aj ja by som na tomto mieste asi mal vyzývať: „Ľudia, neváhajte, kupujte počítače, televízory, autá atď. Znovu naštartujeme ekonomiku a opäť bude všetko tak ako doteraz!“ Možno by to na chvíľu zafungovalo, ale nejako sa s touto výzvou vnútorne neviem stotožniť. Táto kríza síce má ekonomický charakter, prejavy a dôsledky, ale neverím, že sa ju podarí zlikvidovať tradičnými ekonomickými nástrojmi. Jej prapríčiny sú asi oveľa hlbšie a ich odhalenie sa ekonómom, politikom, ale ani nám občanom asi nebude páčiť. Lepšie je však pozrieť sa realite do očí a skúsiť s tým niečo urobiť ako sa uspokojovať falošnými predstavami a prehnanými očakávaniami. Hovorím o veciach, ako je trvalo udržateľný rast, bezodná nadspotreba, kupovanie spotrebného tovaru na dlh ako štýl života, „právo“ na blahobyt atď. Raz to muselo prasknúť a presne to sa stalo teraz.
Ak to trošku preženiem, z ľudí sa za posledné desaťročia stali konzumenti zbavení vlastnej vôle, ktorých hlavnou úlohou z pohľadu výrobcov je čo najväčšia spotreba donekonečna. A pre značnú časť príslušníkov tzv. západnej civilizácie je to aj hlavný cieľ a zmysel existencie. Nie je to trochu málo? Nepripomína vám to scény zo známych televíznych sci-fi hororov, kde sa objavujú farmy umelo vytvorených ľudských zárodkov, akýchsi homunkulov, uložených v zámotkoch s hadičkami pripojenými na vstup a výstup? A porovnajme si to s obrazom typického konzumenta sediaceho dlhé hodiny pred televízorom, obklopeného čipsami a kolou. Je to veľký rozdiel?
Zdá sa vám prehnané tvrdenie, že sme ako konzumenti zbavení vlastnej vôle? Dokážeme sa naozaj slobodne a správne rozhodnúť, či danú vec naozaj potrebujeme, či si ju kúpime? Poznám kopec múdrych, rozhľadených ľudí so zdravým úsudkom, ktorí napriek tomu všetkému pravidelne podľahnú známym obchodníckym fintám typu „ak kúpite dve balenia, tretie dostanete zadarmo“. No nekúpte to! Čo potom bežný nezorientovaný konzument? Ako má odolať všetkým zľavám, výpredajom, lákavým obalom, reklame? „Máte málo peňazí? To nič, požičiame vám. Kúpte si to na splátky a ešte dostanete aj darček!“ Chudák spotrebiteľ má v tomto súboji proti sebe priveľkú presilu, skúsený tím psychológov, kreatívcov, marketingových špecialistov, ostrieľaných obchodníkov. Dá sa taký boj vyhrať? Ale áno, dá, len si treba uvedomiť, že naozaj ide o súboj, ide o vaše peniaze, ide o vaše rozhodnutie, či danú vec naozaj potrebujete.
Spotreba nemôže rásť donekonečna, nebudem si každý druhý rok kupovať nový počítač keď mi ten existujúci bohato postačuje. Aj auto vymieňam približne každé tri roky, po tejto dobe prichádza ku generačnej výmene modelov s vyšším alebo rovnakým výkonom, nižšou spotrebou, emisiami atď. To je moja vzorka spotrebiteľského správania sa a predpokladám, že podobne uvažuje väčšina. Nerozumiem preto, ako môže prísť k takej obrovskej disproporcii medzi výrobou a nákupom napr. áut, o ktorej sa teraz dozvedáme. Ako môžu výrobcovia čakať, že rast predaja bude pokračovať donekonečna? Pokiaľ neprídu so zásadne inovovaným výrobkom, nemôžu očakávať, že sa udrží doterajšie tempo rastu predaja. Veď to určite musia vedieť, tak prečo také prekvapenie, prečo teraz zažívame také šoky? Žeby v tom bola nenásytnosť, túžba vykazovať pekné, ale vyfabrikované čísla len preto, aby boli priznané kvartálne bonusy, vyplatené ročné dividendy? Za každú cenu, aj keď realita hovorí, že raz to musí prasknúť?
Tu niekde asi treba hľadať príčiny a podstatu súčasnej situácie, na ktorej skutočné vyriešenie nepomôžu iba ekonomické stimuly a opatrenia. Asi treba rozprúdiť verejnú spoločenskú diskusiu o tom, kam smeruje táto naša „západná“ civilizácia, či má vôbec ďalšiu perspektívu, či má čo ponúknuť aj pre budúcnosť, čo by mala urobiť, ak chce prežiť. Otázka je, či zvládneme takéto nastavenie si zrkadla pravdy. Či sa dokážeme stotožniť s tým, že niekedy budeme môcť kupovať a míňať menej, že obdobie rastu a blahobytu niekedy vystrieda obdobie uskromňovania sa. Alebo vyjdeme do ulíc, urobíme revolúciu a zmeníme spoločenský systém na iný. Otázka je, či bude lepší. Problém však podľa mňa nie je iba v samotnom systéme, ale najmä v ľuďoch, ktorí ho vytvárajú. A tam stačí málo, len si „trošku“ upraviť vlastný rebríček hodnôt. Ako? O tom niekedy nabudúce... :-)
PC REVUE 3/2009 OpenPark
Autor: Martin Drobný
sobota 7. marca 2009
QUARK
Milí priatelia,
maturity klopú na dvere a hoci by tohto roku nemali vzniknúť problémy a škandály, ktoré väčšinou vyrobia investigatívni kolegovia, aby sa zviditeľnili, bez ohľadu na to, že traumatizujú celú spoločnosť, predsa si dovolím predložiť malý zlepšovací návrh: treba otázky či testy verejne publikovať. A bude po problémoch. Asi môj zlepšovák neprijmú, navyše ide o notoricky známu vec. Namiesto najprirodzenejšieho postupu sa totiž využívajú zložitejšie systémy, ktoré by mali napriek všetkému až do hodiny H ostať utajené (témy písomiek), ako keby išlo o plány tajných služieb.
Ak by sa partia matematikov, slovenčinárov, jazykárov a ďalších odborníkov niekam zašila na tri dni, kde by mali pokoj, výsledkom by mohlo byť povedzme 500 testov. Každý by mohol mať päťdesiat otázok z celého učiva a napríklad tristo tém s presným zadaním. Toto by sa mohlo vydať knižne, vo vysokom náklade s návodom na používanie. Každý maturant by mal možnosť presvedčiť sa, ako je na tom s vedomosťami. A v deň „D" by ráno v rozhlase prečítali alebo verejne vyžrebovali a oznámili riaditeľom školy čísla testov a tém, ktoré treba vyriešiť či vypracovať. Žiaci by sa dali do práce a - mali by sme o problém menej. Veď načo utajovať, čo netreba? Kto si doma, pred testami, vypracuje všetky zadania, všetko by sa vlastne musel naučiť a logicky by ovládal potrebné učivo. Hravo by to preukázal aj na oficiálnych testoch. A o to ide? Nie? Fakt, že testy by boli verejne prístupné, by odstránil nie iba perspektívne problémy riadiacich zložiek, ale aj stres žiakov - vedeli by, čo ich čaká. No nie iba to. Dobre vieme, že máme bystrejšie aj menej bystré deti. Ak by niekto z mladších dokázal, že sa vyrovná starším, je zrejmé, že ide o talent a treba zvoliť na jeho ďalšie vzdelávanie aj iný postup.
Mám aj kacírsky nápad - čo keby sa podľa výsledkov testov hodnotili nie iba žiaci, ale aj vyučujúci? Je to totiž rovnako dobrý nástroj na zisťovanie úrovne a kvality vyučovania. A aj o tú nám ide. Však?
Mal som šéfa, ktorý hovorieval - čo vedia dvaja, už nie je tajomstvo, a platí to aj o testoch. Bol to múdry človek a vždy mi to pri maturitných manévroch, ktoré pripomínajú činnosť tajných služieb, prichádza na um. Do nikoho nevidno a je múdrejšie problémy nevytvárať, ako ich odstraňovať.
Nepredpokladám za tieto riadky potlesk od niektorých študentov a kantorov. Ale čo už?
Treba okamžite, razantne a vykonateľne zakázať prítomnosť zariadení z oblasti IT pri skúšaní - a nielen pri maturitných skúškach. Tu sa podvádza, až to hrmí. Presnejšie, malo by. A nemožno pokračovať v praxi, keď prednášajúci určí rozsah učiva, ktoré bude skúšať, na 42 strán. Oboje degraduje vzdelávací systém. A to tiež asi nechceme.
Váš
Eduard Drobný
P. S.: Ak by toto predsa len prijali ako zlepšovací návrh, zriekam sa nároku na odmenu
v prospech všetkých, ktorým ubudne téma na škandálne senzácie.
QUARK 3/2009 Editorial
Autor: Eduard Drobný
maturity klopú na dvere a hoci by tohto roku nemali vzniknúť problémy a škandály, ktoré väčšinou vyrobia investigatívni kolegovia, aby sa zviditeľnili, bez ohľadu na to, že traumatizujú celú spoločnosť, predsa si dovolím predložiť malý zlepšovací návrh: treba otázky či testy verejne publikovať. A bude po problémoch. Asi môj zlepšovák neprijmú, navyše ide o notoricky známu vec. Namiesto najprirodzenejšieho postupu sa totiž využívajú zložitejšie systémy, ktoré by mali napriek všetkému až do hodiny H ostať utajené (témy písomiek), ako keby išlo o plány tajných služieb.
Ak by sa partia matematikov, slovenčinárov, jazykárov a ďalších odborníkov niekam zašila na tri dni, kde by mali pokoj, výsledkom by mohlo byť povedzme 500 testov. Každý by mohol mať päťdesiat otázok z celého učiva a napríklad tristo tém s presným zadaním. Toto by sa mohlo vydať knižne, vo vysokom náklade s návodom na používanie. Každý maturant by mal možnosť presvedčiť sa, ako je na tom s vedomosťami. A v deň „D" by ráno v rozhlase prečítali alebo verejne vyžrebovali a oznámili riaditeľom školy čísla testov a tém, ktoré treba vyriešiť či vypracovať. Žiaci by sa dali do práce a - mali by sme o problém menej. Veď načo utajovať, čo netreba? Kto si doma, pred testami, vypracuje všetky zadania, všetko by sa vlastne musel naučiť a logicky by ovládal potrebné učivo. Hravo by to preukázal aj na oficiálnych testoch. A o to ide? Nie? Fakt, že testy by boli verejne prístupné, by odstránil nie iba perspektívne problémy riadiacich zložiek, ale aj stres žiakov - vedeli by, čo ich čaká. No nie iba to. Dobre vieme, že máme bystrejšie aj menej bystré deti. Ak by niekto z mladších dokázal, že sa vyrovná starším, je zrejmé, že ide o talent a treba zvoliť na jeho ďalšie vzdelávanie aj iný postup.
Mám aj kacírsky nápad - čo keby sa podľa výsledkov testov hodnotili nie iba žiaci, ale aj vyučujúci? Je to totiž rovnako dobrý nástroj na zisťovanie úrovne a kvality vyučovania. A aj o tú nám ide. Však?
Mal som šéfa, ktorý hovorieval - čo vedia dvaja, už nie je tajomstvo, a platí to aj o testoch. Bol to múdry človek a vždy mi to pri maturitných manévroch, ktoré pripomínajú činnosť tajných služieb, prichádza na um. Do nikoho nevidno a je múdrejšie problémy nevytvárať, ako ich odstraňovať.
Nepredpokladám za tieto riadky potlesk od niektorých študentov a kantorov. Ale čo už?
Treba okamžite, razantne a vykonateľne zakázať prítomnosť zariadení z oblasti IT pri skúšaní - a nielen pri maturitných skúškach. Tu sa podvádza, až to hrmí. Presnejšie, malo by. A nemožno pokračovať v praxi, keď prednášajúci určí rozsah učiva, ktoré bude skúšať, na 42 strán. Oboje degraduje vzdelávací systém. A to tiež asi nechceme.
Váš
Eduard Drobný
P. S.: Ak by toto predsa len prijali ako zlepšovací návrh, zriekam sa nároku na odmenu
v prospech všetkých, ktorým ubudne téma na škandálne senzácie.
QUARK 3/2009 Editorial
Autor: Eduard Drobný
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)