PC REVUE

Sociálna sieť naozaj on-line

Ako sa dozviete v tomto vydaní, osud nás nedávno zaviedol do Poľska. Nie, nebol to nákup veľkonočnej šunky za výhodnú cenu vďaka tomu, že sme sa pre susedné krajiny zrazu stali valutovými cudzincami. Chceli sme, aby ste sa spolu s nami pozreli na miesta, kam by ste sa inak vôbec nedostali, a navštívili sme jednu z najmodernejších tovární na notebooky. Túto cestu som nejaký čas odkladal. V Poľsku som totiž už šoféroval, po vyskúšaní ich ciest som tie naše slovenské riadne chválil. Určite som sa chcel vyhnúť snehu, ktorý vie poriadne potrápiť. Iste ste si všimli, že jar sa stala na Slovensku podpultovým tovarom, je to záležitosť jedného dňa či skôr hodín a zo zimy skočíme rovno do leta. Myslel som si, že na konci marca bude už zima vybúrená, a tak som sa v tomto termíne vydal autom na cestu z Bratislavy do poľského mesta Lodž. Je to už časovo trochu vzdialené, tak len pripomeniem, že na konci marca bol deň, keď zima ukázala svoju silu naposledy, ale fakt poriadne. Neustále snežilo, doslova fujavica. A čím severnejšie, tým viac. Cesta aj napriek tomu ubiehala fajn, aspoň pokiaľ som bol na diaľnici. Horšie to bolo, keď som sa s autom dostal bližšie k ľuďom, teda keď som odbočil na hraničný priechod Svrčinovec. Pri šoférovaní dosť sledujem dopravné správy a z nich viem, že takýto priechod existuje a sú tam často problémy. Aj teraz ich, samozrejme, hlásili. Tentoraz to však nebolo niečo imaginárne, vzdialené, priechod sa pyšne vypínal predo mnou a bolo jasné, že sa chystá porovnať so mnou sily. Súmrak už padol na krajinu, ja som sa pomaly šplhal hore kopcom po kľukatej ceste, až som dobehol dlhočizný kamión. Ako sme sa blížili k vrcholu kopca, bolo jasné, že situácia s pohybujúcim sa kamiónom je z dlhodobého hľadiska neudržateľná. V jednej z najostrejších zákrut ostal zapichnutý prednou a zadnou časťou v snehovom záveji. Bolo mi čudné, že vodič sa nesnaží zápasiť so vzniknutou situáciou. Jednoducho sa nič nedialo, všade ticho. Po 10 minútach som to nevydržal a šiel som ho pozrieť. Šofér sa evidentne so situáciu vyrovnal lepšie ako ja. Našiel som ho so zapnutým notebookom položeným na volante, ako surfuje cez taký istý modem na mobilný internet, ako mám ja. Polorozbalený spacák na posteli za ním naznačoval, že toto asi na minútku veru nebude. Povedal mi, že teraz sa už nedá nič robiť, vraj zavolal odťahovaciu službu a treba na ňu počkať. Bolo mi jasné, že pánom situácie je v tomto prípade zaseknutý kamión, svojím autom ho asi nevytiahnem. Zvažovalo som, že aj ja vytiahnem notebook a na tejto horskej ceste zriadim niečo ako vzdialenú redakciu PC REVUE. V nádrži som však mal len máličko benzínu, veď poľský benzín je oveľa lacnejší. Ostať tu hoci do polnoci znamenalo tentoraz vystaviť mraziacemu crash testu mňa a môj notebook a to som nechcel neriskovať. Navyše hotel v cieli som už musel zaplatiť dopredu a vidina čistej postele so skutočnou strechou nad hlavou bola oveľa príťažlivejšia ako prípadné kochanie sa krásami zasnežených hôr. Naštartoval som navigačný systém, našiel alternatívnu cestu cez iný priechod a s viac ako hodinovým oneskorením oproti plánu som pokračoval ďalej.

Poľské cesty sú fakt iné ako u nás. Od hranice smerom na Varšavu vedie cesta, ktorá je kvalitou podobná na našu autostrádu. Je tu však jeden veľký rozdiel – mimoriadne časté sú na nej svetelné križovatky, každá s obmedzením rýchlosti na 70 km/h. Navyše Poliaci dosť investovali do statických radarov a tie sú zhruba na každej štvrtej križovatke. Sú vyznačené aj dopravnou značkou. Ako ste si iste všimli, po februárových zmenách sa rýchlosti u nás celkom začali dodržiavať. Policajtov je na cestách veľa a po zastavení ste radi, ak je to len za 60 eur. Tak som všetko radšej dôsledne dodržiaval aj za hranicami. Poľskí vodiči však ešte nezažili, čo v praxi znamená prechod na euro, a tak som tu so svojím dodržiavaním rýchlosti od značky po značku pôsobil ako mimozemšťan. Ono to teda nie je extra príjemné, ak sa na vás natlačí auto na každej križovatke a bliká, ba aj zatrúbi. Po čase som našiel isté riešenie, keď som zapol hlásenia statických radarov v GPS. Počas tohto neplánovaného testovania som zistil, že niektoré z radarov sú asi len atrapy, keďže neboli hlásené, a tu som si neskôr už dovolil mierne prekročenie, aby som nenarušoval plynulosť tamojšej premávky. A tu zrazu na jednej križovatke všetci rýchlosť dodržali, a to aj s poriadnou rezervou. Môj GPS nič výnimočné nehlásil, ale intuitívne som sa podriadil okoliu. Ani nie po 500 metroch za zákrutou stála policajná hliadka a riešila hneď dvoch vodičov – oboch s nemeckou poznávacou značkou. Nedalo mi to, a tak som sa neskôr pri návšteve fabriky na to spýtal. Tajomstvo je v systéme rádiového hlásenia, ktoré má namontované údajne dosť veľa Poliakov aj v osobných autách. Funguje to ako systém včasného varovania a informácia o policajnej hliadke sa tak šíri ako blesk. Pri spiatočnej ceste som si naozaj všimol, že autá majú dosť často nezvyčajne dlhé antény, aké mávajú u nás taxikári. Vidno, že systémy GPS majú pred sebou ešte nejaký vývoj... :-) Neviem, aké sú pokuty v Poľsku, ale u nás by bola investícia do takejto rádiovej stanice asi porovnateľná s pokutou. Napadlo ma, že vlastne ide o akúsi obdobu sociálnej siete, ktorá však v tomto prípade funguje hlavne mimo internetu. Tak uvidíme, či aj táto sieť presiahne hranice a stane sa medzinárodnou. Keď tak na slovenskej diaľnici sledujem, ako sa predbiehajú poľské kamióny, hoci je to dávno zakázané, zdá sa mi, že to už pravdepodobne funguje aj u nás.

Do cieľa som sa nakoniec dostal v poriadku. Na druhý deň som už čerstvý dorazil do fabriky. Opäť sa mi však zdalo, že som si na návštevu vybral nesprávny deň. Síce už veľmi nesnežilo, ale pred vchodom na niečo čakali viacerí predstavitelia závodu. Početná skupina, asi dnes príde nejaká delegácia. Ktovie, či sa vôbec dostanem dnu – a hlavne priamo k výrobnej linke... Po chvíli mi to však došlo – čakali na mňa. A naozaj som sa dostal všade, kde som si zaželal. A to veru nebýva zvykom, pýtal som sa svojich kolegov novinárov v tejto krajine.

Príjemné čítanie májového vydania vám želá

21. apríla 2009, Ondrej Macko

PC REVUE 5/2009 Editorial
Autor: Ondrej Macko