Skúškové obdobie
Keď som minulý mesiac písal o kríze (a) konzumnej spoločnosti, v závere som načrtol otázku, kam smeruje naša „západná“ civilizácia, či má perspektívu, budúcnosť, či prežije. Jej zodpovedanie si zaslúži asi viac priestoru, o čo sa teraz pokúsim. Pripravte sa však na ťažké a pochmúrne čítanie...
Dno ekonomickej krízy ešte nie je na dohľad a nikto nevie predpovedať, koľko potrvá jej prekonanie. Denne dostávame nové čísla o prepúšťaní zamestnancov, o zatváraní fabrík. V súčasnosti si asi ani jeden sociológ netrúfne odhadnúť, ako sa so znížením životnej úrovne vyrovná „rozmaznaná“ západná Európa. Tá je na rozdiel od USA zvyknutá riešiť pomalšie rastúce platy či zásahy do sociálnych istôt štrajkami, zablokovaním prevádzky podniku, demonštráciami. Pokiaľ sa také niečo odohrávalo v minulosti, v čase relatívnej ekonomickej stability, dôsledky štrajku boli síce nepríjemné, ale „iba“ lokálne (spomeňme Francúzsko, Taliansko, Nemecko, Grécko a pod.) a odvetvovo ohraničené (farmári, letecký personál, železničiari...). Súčasná kríza je však globálna a zasahuje nielen všetky vyspelejšie krajiny, ale aj viac-menej všetky kľúčové odvetvia hospodárstva. Čo sa stane, ak sa „štrajkoidná“ nálada na riešenie problémov „na ulici“ tiež globalizuje? Ani si to nechcem predstaviť... Taký chaos a také problémy so zabezpečením základného fungovania štátov (potraviny, energia, doprava, zdravotníctvo atď.) by mohli mať nepredstaviteľné až apokalyptické následky. Kompletné zablokovanie hospodárstva, už aj tak postihnutého krízou, by ešte viac „synergicky“ prehĺbilo všetky problémy a špirála sa roztáča a roztáča... Kde sa to skončí, čo všetko to môže spôsobiť? Sociálne nepokoje? Revolúciu? Ak áno, v mene akých ideálov, akých hodnôt? Bude potrebná zmena spoločensko-politického systému? Ak áno, na aký? Má ten súčasný ešte potenciál na zmenu, na verziu Demokracia 2.0 či Kapitalizmus 2.0? Alebo musíme urobiť krok späť a nastoliť spoločné vlastníctvo a vládu „ľudu“? To sme tu už tuším mali... Má byť úloha štátu silnejšia alebo slabšia? Nemal by štát vo väčšej miere kontrolovať a regulovať strategické odvetvia ekonomiky? Nemalo by sa vládnutie odpolitizovať a preniesť rozhodovanie na apolitických odborníkov? Bude tým správnym riešením on-line demokracia?
V každom prípade stojíme bez akéhokoľvek strašenia pred dosť vážnou skúškou, ktorú budeme musieť skladať všetci. Pokiaľ občanom nebudú zo strany štátu garantované dostatočné sociálne istoty, zabezpečené očakávané životné potreby, je otázne, ako bežní ľudia zareagujú. Dokážu vydržať hmotný nedostatok, strpieť núdzu? Doteraz boli zvyknutí na niečo iné... Čo ak nedokážu a situácia sa naozaj vyhrotí? Prestanú sa spoliehať na štát, zoberú osud do vlastných rúk s použitím takých prostriedkov, aké uznajú za vhodné? Aj za cenu porušovania zákona... Maľujem čerta na stenu? Obávam sa, že ani nie, skúsme si predstaviť, ako by zareagoval každý z nás, keby sa situácia naozaj vyhrotila a išlo by o základné životné potreby. A možno ani netreba fantazírovať, spomeňme si len na niektoré publikované dramatické ľudské príbehy, ktoré sa odohrávali v New Orleans po tom, čo mesto spustošil hurikán Katrina. Bezvládie, chaos, rabovanie... A to bolo len pred pár rokmi a „iba“ v jednom štáte či meste... Dokázali by sme sa správať civilizovane v hraničnej situácii, navzájom si pomáhať a spoločne riešiť problémy alebo sa z nás stane divoká horda, v ktorej sa každý bude snažiť uchmatnúť si niečo pre seba? A kto vyhrá, keď dôjde ku konfrontácii jednej a druhej strany? Dokázala by polícia či armáda zabezpečiť právo a poriadok aj v prípade nepokojov takých obrovských celoštátnych až celosvetových rozmerov? Aj v polícii a armáde sú zamestnaní „len“ ľudia...
Viem, dávam priveľa otázok a ponúkam primálo dobrých odpovedí, resp. žiadne. Mojím cieľom ani nebolo ponúknuť nejaké „instantné riešenia v prášku“, ale skôr poukázať aj na takéto možné scenáre vývoja, riziká, ktoré nám hrozia, a podnietiť verejnosť k chýbajúcej celospoločenskej diskusii. Tvárime sa, akoby takáto situácia ani nemohla nastať, už počujem komentáre: „Veď si to predstavte, teraz v 21. storočí!? Tu v civilizovanej Európe? Nám sa to predsa nemôže stať...“ Celospoločenská diskusia však môže upozorniť verejnosť aj na takéto hrozby, donúti ju zamyslieť sa, spustí proces hľadania riešení, opatrení, krízových scenárov a bude základom na to, aby sa spoločnosť, štát, občania na takúto situáciu ako-tak pripravili.
Je dosť možné, že ekonomická kríza pominie, hospodárstvo sa znovu naštartuje, všetko bude opäť „fajn“ a k takejto skúške ani nedôjde. A ja som vás tu zbytočne stresoval. Obávam sa však, že nie celkom. Čakajú nás ďalšie skúšky, možno ešte ťažšie. Uvedomme si do dôsledkov hrozby globálneho otepľovania a následných klimatických zmien, signalizované ťažkosti s nedostatkom pitnej vody, znižujúce sa zásoby ropy a plynu a možné problémy s ich dostupnosťou a distribúciou atď. K tomu pripočítajme náboženské, etnické, sociálne rozbušky, rozmiestnené po celom svete, geopolitické a vojenské záujmy, globalizáciu... Nezabudnime na riziká pandémií a vedľajších dosahov technologického vývoja (genetické manipulácie, nanotechnológie, robotizácia a pod.). Niektoré hrozby sa môžu splniť skôr, niektoré v horizonte desaťročí, iné vôbec. Ale riziko, že sa tieto hrozby splnia, tu naozaj je. Vidím to tak, že nás čaká veľké skúškové obdobie, otázne je, ako ho zvládneme. Východiská musíme hľadať v spoločnom využívaní výsledkov špičkového ľudského intelektu, doplnenom o sociálne cítenie a spolupatričnosť. V celospoločenskej diskusii a hľadaní globálnych riešení. Mierovom riešení konfliktov a pokojnom spolunažívaní. Iba tak to spolu zvládneme...
PC REVUE 4/2009 OpenPark
Autor: Martin Drobný
utorok 7. apríla 2009
PC REVUE
Na pošte vybavím všetko
Minulý mesiac ste si prečítali v úvodníku o tom, ako je to s Facebookom. Úvodník som nepísal ja, ale môj kolega Jožo. Tento krok som signalizoval dopredu, napriek tomu bola najčastejšia marcová otázka, či som už skončil s úvodníkmi, resp. či ešte vlastne som šéfredaktorom, prípadne či vôbec ešte žijem. Pravda je taká, že s úvodníkmi pokračujem a žijem... :-) Je jasné, že existuje pomerne široká skupina ľudí, ktorí v PC REVUE úvodník nevynechajú. Vieme o tom, že sú aj takí čitatelia, ktorí si v našom magazíne prečítajú len úvodník a Martinov Open Park, v redakcii familiárne nazývaný „závodník“. Verte, že je to pre nás dosť zaväzujúce. Ešte pár slov k predošlému vydaniu. Podľa vášho hodnotenia najväčšiu pozornosť pútal náš netradičný crash test a video z jeho realizácie. O videorecenzie a reportáže sa zaujímate čoraz viac. Crash test bol, samozrejme, kontroverzný článok a mali sme aj negatívne reakcie. Ale to už patrí k netradičným testom. Tak či onak, marcové číslo zlomilo rekord v predajnosti, dostali sme viacero mailov, že v niektorých stánkoch bol problém PC REVUE kúpiť. Toto v budúcnosti zlepšíme, aby ste sa k časopisu bez ťažkostí dostali. Toľko na úvod a ideme k hlavnej téme úvodníka, ktorou je tentoraz milovaná pošta a jej služby.
S poštou zápasíme roky, a to nielen my v redakcii, ale isto aj viacerí naši čitatelia, napríklad pri doručovaní PC REVUE. Svedčia o tom vaše maily, kde sa sťažujete na neskoré dodanie. Zatiaľ platí monopol na viaceré poštové služby, čo sa podľa mňa na ich úrovni aj podpisuje. Keď napríklad dostanem domov doporučenú zásielku alebo balík, tuším problém. Doručovateľ chodí doobeda, keď sú takmer všetci zamestnaní ľudia sú v práci. Nechá mi oznam, že som nebol zastihnuteľný a musím ísť po zásielku osobne na poštu. Ak si toto oznámenie nájdem v tej istý deň okolo 16. hodiny a idem hneď na poštu, mám smolu, lebo zásielka sa ešte nevrátila. Neraz mi pani za priehradkou poradila, aby som polhodinku počkal. Nuž, milá pani, len tak čakať pol hodiny kdesi na pošte je pre mňa dosť veľký luxus, keď tam nie je bezdrôtové pripojenie na internet.
Aj pokus o opakované doručenie u mňa takmer vždy dopadne rovnako. Ale je pravda, že by som si mohol nechať zmeniť adresu doručovania zásielky, len som to zatiaľ ešte nepoužil. Raz som však potreboval v pokoji dokončiť zopár článkov doma a poobede som našiel v schránke oznámenie, že sa mi pokúšali doručiť zásielku do vlastných rúk, ale nebol som zastihnuteľný. Doručovateľ ma už pozná natoľko, že sa ani neobťažoval zazvoniť. Veď som mu nikdy predtým neotvoril, a tak mi rovno hodil do schránky tradičné oznámenie. A to som si myslel, že ma už pošta nemá čím prekvapiť. Lenže som sa hlboko mýlil.
Ešte vlani som potreboval použiť pri styku so štátnou správou žiadosť s 50-korunovým kolkom. Na pošte som si pre istotu kúpil radšej hneď dva kolky. Jeden som použil na žiadosť, druhý mi ostal v peňaženke. Na prelome rokov sme prešli na euro a platnosť môjho kolka bola ohrozená. Pri jednej z návštev na pošte som sa spýtal, čo s tým. Povedali mi, že kolok je ešte počas prvých dní v roku platný, teda nie je dôvod, aby mi vrátili zaň peniaze. Ale keď sa stane nepoužiteľným, peniaze vrátia. Čas plynul, kolok sa stal neplatným. Jeden večer som v správach počul vyhlásenie, že pošta tento proces výrazne zjednodušila (zrejme bol teda predtým dosť komplikovaný) a teraz ide všetko hladko. Keď som si opäť našiel v schránke oznámenie, spojili sa vo mne všetky informácie a rozhodol som sa svojich 50 Sk nenechať len tak štátu pre nič za nič. Áno, pošta v tomto čase už kolky v korunách spracúvala, ale od mojej predstavy, že dám kolok a dostanem späť svojich vysnívaných 1,66 eura, to bolo dosť ďaleko. V skutočnosti som bol najprv nasmerovaný do tzv. pokladne, takej osobitnej diskrétnej miestnosti. Pani za priehradkou mi dala vypísať žiadosť smerovanú na ministerstvo financií. Pre istotu radšej hneď trojmo a vypisovať bolo treba, samozrejme, rukou a bez kopírovacieho papiera. So všetkými papiermi ma poslala zase pekne von. Rukou sa ja vlastne už len podpisujem, a tak som s tým trochu zápasil, medzitým som vybavil aj dva telefonáty. Keď som sa vrátil do pokladne a predložil žiadosti, pôvodná pani tam už nebola. Jej kolegyňa mi sucho oznámila, že pani pracuje len do 16:30 a teraz je 16:33, takže moja ďalšia šanca svitne najbližšie až zajtra ráno o pol deviatej. Priznávam, že v tejto chvíli by som sa bol normálne vzdal a 1,66 eura venoval asi na vianočné príspevky pre dôchodcov, ale už som vedel, že toto je téma na úvodník. Tak už som nešetril časom a na druhý deň sa dostavil na poštu. Správna pani tam ešte bola, odovzdal som svoje tri žiadosti a nedočkavo otváral peňaženku na 1,66 eura. Pani ma poučila, že kolok treba overiť, inými slovami, odoslať na kontrolné pracovisko, a až po jeho dôkladnej kontrole dostanem domov šek! Zrejme ide o nejakú hĺbkovú kontrolu, lebo dátum na žiadosti je 23. február a teraz je druhá polovica marca a ja nedočkavo deň čo deň vyzerám poštára so šekom. Zatiaľ však márne :-(. No aby som bol spravodlivý, toto nebude výmysel pošty, tá je len realizátorom toho, čo niekto za stolom vymyslel a nikdy v praxi nevyskúšal. Lenže pošta je priamo na rane, tak sa mi to s ňou spája. Práve preto sa vôbec nečudujem, ak mi občas predplatitelia píšu, že im už týždeň mešká dodávka PC REVUE, čo s tým teda urobím. Nuž, ja mám k pošte srdečný vzťah, ja na pošte vybavím všetko, stačí mi len napísať... :-)
Ale máme aj spokojných čitateľov v ďalekej Indii, hoci im dodávka PC REVUE nepatrne mešká. Náš priateľ Sandu v Bombaji patrí medzi stálych čitateľov, aktuálne mu pošta doručila už októbrové vydanie z minulého roka.
Poznámka: Tento odsek spolu s fotkami berte ako spomienku na nedávny 1. apríl, text nad ním je však založený na skutočnej udalosti.
Príjemné čítanie aprílového vydania a veľa trpezlivosti a optimizmu želá
19. marca 2009, Ondrej Macko
PC REVUE 4/2009 Editorial
Autor: Ondrej Macko
(pozn. foto len v printovej verzii)
Minulý mesiac ste si prečítali v úvodníku o tom, ako je to s Facebookom. Úvodník som nepísal ja, ale môj kolega Jožo. Tento krok som signalizoval dopredu, napriek tomu bola najčastejšia marcová otázka, či som už skončil s úvodníkmi, resp. či ešte vlastne som šéfredaktorom, prípadne či vôbec ešte žijem. Pravda je taká, že s úvodníkmi pokračujem a žijem... :-) Je jasné, že existuje pomerne široká skupina ľudí, ktorí v PC REVUE úvodník nevynechajú. Vieme o tom, že sú aj takí čitatelia, ktorí si v našom magazíne prečítajú len úvodník a Martinov Open Park, v redakcii familiárne nazývaný „závodník“. Verte, že je to pre nás dosť zaväzujúce. Ešte pár slov k predošlému vydaniu. Podľa vášho hodnotenia najväčšiu pozornosť pútal náš netradičný crash test a video z jeho realizácie. O videorecenzie a reportáže sa zaujímate čoraz viac. Crash test bol, samozrejme, kontroverzný článok a mali sme aj negatívne reakcie. Ale to už patrí k netradičným testom. Tak či onak, marcové číslo zlomilo rekord v predajnosti, dostali sme viacero mailov, že v niektorých stánkoch bol problém PC REVUE kúpiť. Toto v budúcnosti zlepšíme, aby ste sa k časopisu bez ťažkostí dostali. Toľko na úvod a ideme k hlavnej téme úvodníka, ktorou je tentoraz milovaná pošta a jej služby.
S poštou zápasíme roky, a to nielen my v redakcii, ale isto aj viacerí naši čitatelia, napríklad pri doručovaní PC REVUE. Svedčia o tom vaše maily, kde sa sťažujete na neskoré dodanie. Zatiaľ platí monopol na viaceré poštové služby, čo sa podľa mňa na ich úrovni aj podpisuje. Keď napríklad dostanem domov doporučenú zásielku alebo balík, tuším problém. Doručovateľ chodí doobeda, keď sú takmer všetci zamestnaní ľudia sú v práci. Nechá mi oznam, že som nebol zastihnuteľný a musím ísť po zásielku osobne na poštu. Ak si toto oznámenie nájdem v tej istý deň okolo 16. hodiny a idem hneď na poštu, mám smolu, lebo zásielka sa ešte nevrátila. Neraz mi pani za priehradkou poradila, aby som polhodinku počkal. Nuž, milá pani, len tak čakať pol hodiny kdesi na pošte je pre mňa dosť veľký luxus, keď tam nie je bezdrôtové pripojenie na internet.
Aj pokus o opakované doručenie u mňa takmer vždy dopadne rovnako. Ale je pravda, že by som si mohol nechať zmeniť adresu doručovania zásielky, len som to zatiaľ ešte nepoužil. Raz som však potreboval v pokoji dokončiť zopár článkov doma a poobede som našiel v schránke oznámenie, že sa mi pokúšali doručiť zásielku do vlastných rúk, ale nebol som zastihnuteľný. Doručovateľ ma už pozná natoľko, že sa ani neobťažoval zazvoniť. Veď som mu nikdy predtým neotvoril, a tak mi rovno hodil do schránky tradičné oznámenie. A to som si myslel, že ma už pošta nemá čím prekvapiť. Lenže som sa hlboko mýlil.
Ešte vlani som potreboval použiť pri styku so štátnou správou žiadosť s 50-korunovým kolkom. Na pošte som si pre istotu kúpil radšej hneď dva kolky. Jeden som použil na žiadosť, druhý mi ostal v peňaženke. Na prelome rokov sme prešli na euro a platnosť môjho kolka bola ohrozená. Pri jednej z návštev na pošte som sa spýtal, čo s tým. Povedali mi, že kolok je ešte počas prvých dní v roku platný, teda nie je dôvod, aby mi vrátili zaň peniaze. Ale keď sa stane nepoužiteľným, peniaze vrátia. Čas plynul, kolok sa stal neplatným. Jeden večer som v správach počul vyhlásenie, že pošta tento proces výrazne zjednodušila (zrejme bol teda predtým dosť komplikovaný) a teraz ide všetko hladko. Keď som si opäť našiel v schránke oznámenie, spojili sa vo mne všetky informácie a rozhodol som sa svojich 50 Sk nenechať len tak štátu pre nič za nič. Áno, pošta v tomto čase už kolky v korunách spracúvala, ale od mojej predstavy, že dám kolok a dostanem späť svojich vysnívaných 1,66 eura, to bolo dosť ďaleko. V skutočnosti som bol najprv nasmerovaný do tzv. pokladne, takej osobitnej diskrétnej miestnosti. Pani za priehradkou mi dala vypísať žiadosť smerovanú na ministerstvo financií. Pre istotu radšej hneď trojmo a vypisovať bolo treba, samozrejme, rukou a bez kopírovacieho papiera. So všetkými papiermi ma poslala zase pekne von. Rukou sa ja vlastne už len podpisujem, a tak som s tým trochu zápasil, medzitým som vybavil aj dva telefonáty. Keď som sa vrátil do pokladne a predložil žiadosti, pôvodná pani tam už nebola. Jej kolegyňa mi sucho oznámila, že pani pracuje len do 16:30 a teraz je 16:33, takže moja ďalšia šanca svitne najbližšie až zajtra ráno o pol deviatej. Priznávam, že v tejto chvíli by som sa bol normálne vzdal a 1,66 eura venoval asi na vianočné príspevky pre dôchodcov, ale už som vedel, že toto je téma na úvodník. Tak už som nešetril časom a na druhý deň sa dostavil na poštu. Správna pani tam ešte bola, odovzdal som svoje tri žiadosti a nedočkavo otváral peňaženku na 1,66 eura. Pani ma poučila, že kolok treba overiť, inými slovami, odoslať na kontrolné pracovisko, a až po jeho dôkladnej kontrole dostanem domov šek! Zrejme ide o nejakú hĺbkovú kontrolu, lebo dátum na žiadosti je 23. február a teraz je druhá polovica marca a ja nedočkavo deň čo deň vyzerám poštára so šekom. Zatiaľ však márne :-(. No aby som bol spravodlivý, toto nebude výmysel pošty, tá je len realizátorom toho, čo niekto za stolom vymyslel a nikdy v praxi nevyskúšal. Lenže pošta je priamo na rane, tak sa mi to s ňou spája. Práve preto sa vôbec nečudujem, ak mi občas predplatitelia píšu, že im už týždeň mešká dodávka PC REVUE, čo s tým teda urobím. Nuž, ja mám k pošte srdečný vzťah, ja na pošte vybavím všetko, stačí mi len napísať... :-)
Ale máme aj spokojných čitateľov v ďalekej Indii, hoci im dodávka PC REVUE nepatrne mešká. Náš priateľ Sandu v Bombaji patrí medzi stálych čitateľov, aktuálne mu pošta doručila už októbrové vydanie z minulého roka.
Poznámka: Tento odsek spolu s fotkami berte ako spomienku na nedávny 1. apríl, text nad ním je však založený na skutočnej udalosti.
Príjemné čítanie aprílového vydania a veľa trpezlivosti a optimizmu želá
19. marca 2009, Ondrej Macko
PC REVUE 4/2009 Editorial
Autor: Ondrej Macko
(pozn. foto len v printovej verzii)
pondelok 6. apríla 2009
QUARK
Milí priatelia,
politici, ekonómovia, prognostici a iné múdre hlavy dnes pripomínajú bezbranné mláďatá, ktorým dravec odniesol živiteľku. Nevedia, čo robiť, ako to robiť, čo bude a dokedy. Jasné, hospodárska kríza je strašná pre väčšinu sveta, pretože neraz siaha až na samotnú podstatu existencie. A keďže sme sa doteraz bezhranične klaňali modle globalizácie, má aj kríza globálny charakter a verím, že naozaj nikto nevie, čo bude. Závidím bezstarostnosť vysoko postaveným cynikom, ktorí tvrdia, že ako prišla, aj odíde, pretože ich obete krízy neveľmi zaujímajú. Menej závidím nám ostatným, hoci, pravdupovediac, ani my nie sme bez viny. Krízu sme nenaštartovali, ale pomohli sme jej zrodu.
Naša hlavná spoluúčasť je v tom, že sme ochotne nasadli na nekonečný konzumný vlak a podliehame dosť masovo (opäť) globálnemu ohlupovaniu ľudí, ktorému sa hovorí marketing. Ak reklamu považujeme za propagáciu výrobkov a služieb, marketing sa dá dnes charakterizovať ako dokonale prepracovaný systém masového ohlupovania verejnosti s jediným cieľom - predať-kúpiť. Keďže je to naozaj dômyselne vymyslené, kupujeme, spotrebúvame! Aj čo nepotrebujeme. Nepozeráme sa na to, čo máme a čo by bolo pre nás užitočné, ale na to, čo - nemáme. A toho je oveľa viac, ako môžeme kedykoľvek spotrebovať a využiť. Preto kupujeme (toto naozaj musíte mať), cestujeme (treba tam ísť, letenka je lacná), využívame ponúkané možnosti (byť na Maledivách je in) atď.
Globalizácia: Áno! Vo vzdelávaní, vede, v kultúre, vo veciach, ktoré pozdvihujú človeka. Ale nie v zhŕňaní peňazí z celého sveta pre pár vyvolených. Nie že by som im peniaze závidel. Napokon, majú, ako každý z nás, len obmedzené možnosti ich využiť - nemôžu byť naraz v desiatich domoch, sto šatách a jazdiť na tisícke automobilov, nehovoriac tom, že na druhý svet si nezoberú ani cent. Zháňajú peniaze preto, lebo tie dnes predstavujú moc a tá, zdá sa, nemá hraníc. Okrem tej jednej...
Aktuálna kríza naozaj nevyzerá dobre a dosť pripomína pomery, ktoré viedli až k zániku Rímskej ríše. Aj dôvody sú rovnaké - negujú sa prirodzené zákonitosti, propaguje sa v konečnom dôsledku sebazničujúci neoliberalizmus. Vymývanie mozgov nadobúda masový charakter a svetové pseudobožstvo - dolár - má byť symbolom ozajstného života. Čo ďalej? Jednou z ciest, po ktorej sa treba vydať, je vrátiť sa do stáročiami overených koľají. Menej chcieť - menej mať a aj menej pracovať. Mať viac zo života, spomaliť jeho strašné tempo, mať čas na knihu, prechádzku, oddych a zbadať aj nádheru zapadajúceho slnka alebo kvapku rosy na tráve.
Vývoj ukázal, že je to možné. Prečo by sme to nemali chcieť?
Váš
Eduard Drobný
QUARK 4/2009 Editorial
Autor: Eduard Drobný
politici, ekonómovia, prognostici a iné múdre hlavy dnes pripomínajú bezbranné mláďatá, ktorým dravec odniesol živiteľku. Nevedia, čo robiť, ako to robiť, čo bude a dokedy. Jasné, hospodárska kríza je strašná pre väčšinu sveta, pretože neraz siaha až na samotnú podstatu existencie. A keďže sme sa doteraz bezhranične klaňali modle globalizácie, má aj kríza globálny charakter a verím, že naozaj nikto nevie, čo bude. Závidím bezstarostnosť vysoko postaveným cynikom, ktorí tvrdia, že ako prišla, aj odíde, pretože ich obete krízy neveľmi zaujímajú. Menej závidím nám ostatným, hoci, pravdupovediac, ani my nie sme bez viny. Krízu sme nenaštartovali, ale pomohli sme jej zrodu.
Naša hlavná spoluúčasť je v tom, že sme ochotne nasadli na nekonečný konzumný vlak a podliehame dosť masovo (opäť) globálnemu ohlupovaniu ľudí, ktorému sa hovorí marketing. Ak reklamu považujeme za propagáciu výrobkov a služieb, marketing sa dá dnes charakterizovať ako dokonale prepracovaný systém masového ohlupovania verejnosti s jediným cieľom - predať-kúpiť. Keďže je to naozaj dômyselne vymyslené, kupujeme, spotrebúvame! Aj čo nepotrebujeme. Nepozeráme sa na to, čo máme a čo by bolo pre nás užitočné, ale na to, čo - nemáme. A toho je oveľa viac, ako môžeme kedykoľvek spotrebovať a využiť. Preto kupujeme (toto naozaj musíte mať), cestujeme (treba tam ísť, letenka je lacná), využívame ponúkané možnosti (byť na Maledivách je in) atď.
Globalizácia: Áno! Vo vzdelávaní, vede, v kultúre, vo veciach, ktoré pozdvihujú človeka. Ale nie v zhŕňaní peňazí z celého sveta pre pár vyvolených. Nie že by som im peniaze závidel. Napokon, majú, ako každý z nás, len obmedzené možnosti ich využiť - nemôžu byť naraz v desiatich domoch, sto šatách a jazdiť na tisícke automobilov, nehovoriac tom, že na druhý svet si nezoberú ani cent. Zháňajú peniaze preto, lebo tie dnes predstavujú moc a tá, zdá sa, nemá hraníc. Okrem tej jednej...
Aktuálna kríza naozaj nevyzerá dobre a dosť pripomína pomery, ktoré viedli až k zániku Rímskej ríše. Aj dôvody sú rovnaké - negujú sa prirodzené zákonitosti, propaguje sa v konečnom dôsledku sebazničujúci neoliberalizmus. Vymývanie mozgov nadobúda masový charakter a svetové pseudobožstvo - dolár - má byť symbolom ozajstného života. Čo ďalej? Jednou z ciest, po ktorej sa treba vydať, je vrátiť sa do stáročiami overených koľají. Menej chcieť - menej mať a aj menej pracovať. Mať viac zo života, spomaliť jeho strašné tempo, mať čas na knihu, prechádzku, oddych a zbadať aj nádheru zapadajúceho slnka alebo kvapku rosy na tráve.
Vývoj ukázal, že je to možné. Prečo by sme to nemali chcieť?
Váš
Eduard Drobný
QUARK 4/2009 Editorial
Autor: Eduard Drobný
streda 25. marca 2009
BCMOBIL & TECHBOX
Sviatok mobilov
Už po štvrtýkrát sa v polovici februára stala Barcelona miestom najväčšieho a najvýznamnejšieho telekomunikačného kongresu GSMA Mobile World Congress 2009. Každý, kto vo svete mobilných technológií niečo znamená, si výstavu nenechal ujsť. A tak sa tu opäť stretli stovky vystavovateľov, medzi ktorými nechýbali najznámejší výrobcovia mobilných telefónov, navigačných zariadení a príslušenstva, dodávatelia hardvérových či softvérových riešení pre mobilné telefóny a služby mobilnej komunikácie, ako i mobilní operátori. Konečne sme sa dočkali reálneho mobilného telefónu s projektorom, ktorý predstavil Samsung a dostane sa i do Európy.
Boli sme tiež svedkami toho, že mladý dotykový operačný systém Symbian S60, ktorý poznáme z Nokie 5800 XpressMusic, sa stal základom vlajkových lodí svetových výrobcov, konkrétne Samsung Omnia HD či Sony Ericsson Idou. Veľmi príjemne prekvapil výrobca LG, ktorý uviedol nové dotykové rozhranie telefónov 3D S-Class, mobil s priehľadnou klávesnicou či uskutočnil videohovor prostredníctvom videohodiniek. Nokia oznámila, že spustí špecializovaný obchod contentu Ovi Store a T-Mobile sa ukázal službou web´n´walk vylepšenou o widgety, prostredníctvom ktorých získate rýchly prístup k službám ako YouTube, Facebook, eBay či MySpace. Príjemne nás prekvapila aj slovenská spoločnosť Sygic, ktorej navigačná aplikácia Sygic Mobile 2009 funguje aj na Apple iPhone. Ale nebudem všetko prezrádzať, radšej si nalistujte našu reportáž priamo z centra diania.
Kríza, kríza, kríza... počujeme z každej strany. Neberte to ako výhovorku na krízu, ale faktom je, že aj náš časopis reaguje na stagnáciu trhu. Práve preto v rukách držíte dvojčíslo 3-4/2009 a aj ďalšie vydanie BCMOBIL & TECHBOX vyjde ako dvojčíslo, t.j. 5-6/2009. Ak ste naším predplatiteľom, nemusíte sa obávať, neprídete o vopred objednaný počet kusov výtlačkov, totiž dvojčíslo pre vás počítame samozrejme ako jeden výtlačok. Nedá mi ešte nespomenúť výsledky ankety Mobil roka 2008, ktorej dominuje Sony Ericsson, víťaz až v troch kategóriách. Prekvapivo jednotka na našom trhu Nokia si ukoristila len jedno ocenenie. Najväčšia vďaka ale patrí najmä vám, čitateľom všetkých zúčastnených médií, ktorí ste sa do ankety zapojili - nebolo vás vôbec málo. Zapojením sa do ankety ste zároveň súťažili o štvoricu mobilov, no ak ste nemali šťastie, skúste ho v našej novej SMS súťaži o navigáciu Dynavix Atto. Príjemné čítanie vám za celú redakciu praje
Roman Calík
šéfredaktor
BCMOBIL & TECHBOX 3-4/2009 Editorial
Autor: Roman Calík
Už po štvrtýkrát sa v polovici februára stala Barcelona miestom najväčšieho a najvýznamnejšieho telekomunikačného kongresu GSMA Mobile World Congress 2009. Každý, kto vo svete mobilných technológií niečo znamená, si výstavu nenechal ujsť. A tak sa tu opäť stretli stovky vystavovateľov, medzi ktorými nechýbali najznámejší výrobcovia mobilných telefónov, navigačných zariadení a príslušenstva, dodávatelia hardvérových či softvérových riešení pre mobilné telefóny a služby mobilnej komunikácie, ako i mobilní operátori. Konečne sme sa dočkali reálneho mobilného telefónu s projektorom, ktorý predstavil Samsung a dostane sa i do Európy.
Boli sme tiež svedkami toho, že mladý dotykový operačný systém Symbian S60, ktorý poznáme z Nokie 5800 XpressMusic, sa stal základom vlajkových lodí svetových výrobcov, konkrétne Samsung Omnia HD či Sony Ericsson Idou. Veľmi príjemne prekvapil výrobca LG, ktorý uviedol nové dotykové rozhranie telefónov 3D S-Class, mobil s priehľadnou klávesnicou či uskutočnil videohovor prostredníctvom videohodiniek. Nokia oznámila, že spustí špecializovaný obchod contentu Ovi Store a T-Mobile sa ukázal službou web´n´walk vylepšenou o widgety, prostredníctvom ktorých získate rýchly prístup k službám ako YouTube, Facebook, eBay či MySpace. Príjemne nás prekvapila aj slovenská spoločnosť Sygic, ktorej navigačná aplikácia Sygic Mobile 2009 funguje aj na Apple iPhone. Ale nebudem všetko prezrádzať, radšej si nalistujte našu reportáž priamo z centra diania.
Kríza, kríza, kríza... počujeme z každej strany. Neberte to ako výhovorku na krízu, ale faktom je, že aj náš časopis reaguje na stagnáciu trhu. Práve preto v rukách držíte dvojčíslo 3-4/2009 a aj ďalšie vydanie BCMOBIL & TECHBOX vyjde ako dvojčíslo, t.j. 5-6/2009. Ak ste naším predplatiteľom, nemusíte sa obávať, neprídete o vopred objednaný počet kusov výtlačkov, totiž dvojčíslo pre vás počítame samozrejme ako jeden výtlačok. Nedá mi ešte nespomenúť výsledky ankety Mobil roka 2008, ktorej dominuje Sony Ericsson, víťaz až v troch kategóriách. Prekvapivo jednotka na našom trhu Nokia si ukoristila len jedno ocenenie. Najväčšia vďaka ale patrí najmä vám, čitateľom všetkých zúčastnených médií, ktorí ste sa do ankety zapojili - nebolo vás vôbec málo. Zapojením sa do ankety ste zároveň súťažili o štvoricu mobilov, no ak ste nemali šťastie, skúste ho v našej novej SMS súťaži o navigáciu Dynavix Atto. Príjemné čítanie vám za celú redakciu praje
Roman Calík
šéfredaktor
BCMOBIL & TECHBOX 3-4/2009 Editorial
Autor: Roman Calík
piatok 13. marca 2009
PC REVUE
Pozvite priateľov radšej na pivo ako na facebook
V poslednom čase mám pocit, akoby každý, kto má pripojenie na internet, žil témou facebook. „Si na facebooku?“ To je pomaly častejšia otázka (samozrejme s trochou zveličenia) než „Ako sa máš?“. Boom sociálnych sietí a sociálnych portálov naplno zasiahol aj naše končiny. Nemám nič proti sociálnym portálom a rozhodne tieto riadky nechcem namieriť proti nim, preto som ani nenapísal Facebook, ale facebook – akési slovko, za ktorým si môžete predstaviť všetky sociálne portály. Sociálnych sietí je viacero, ako príklad možno spomenúť Hi5, Friendster, Unister, MojiZnami a mnoho ďalších. Facebook je však akási ikona, niekedy mám pocit, že keď nemám facebook, akoby som ani nežil.
Poslednou vetou som sa vlastne priznal – nepoužívam facebook. Pridal som sa k skupine ľudí, ktorí sa snažia vydržať bez tohto fenoménu. Sem-tam príde od niektorého zo známych pozvánka na facebook, poctivo ich zbieram, blížim sa pomaly k tuctu nazbieraných pozvánok. Na stretnutí s priateľmi (niekedy facebook-pozitívnymi, ale aj facebook-negatívnymi, „odporcami“) s úsmevom na tvári sledujem témy, o ktorých sa ľudia bavia. V poslednom čase nie je ani jedna párty, ani jedna „žúrka“, kde by sa facebook nespomenul. Áno, na jednej strane je to perfektný spôsob, ako začať debatu, ako sa spoznať, ako sa začleniť do rozhovoru. V tomto smere je to výborný nástroj, ako si nájsť nových priateľov. Lenže o čom to celé je?
Nepopieram zmysel sociálnych sietí, len akosi mám dojem, že ľudia robia z facebooku niečo iné, ako v skutočnosti je. Predbiehajú sa, koľko priateľov majú v zozname. Vypovedá toto číslo o tom, koľko mám skutočných priateľov? A dá sa vôbec hodnotiť človek podľa tohto kritéria? Musím priznať, že sa mi skutočne nechcelo veriť, keď som zbadal číslo v profile facebooku jedného známeho – vraj 440 priateľov, ďalší dokonca 790 priateľov. Známy spomínal príhodu, keď mu dočasne zablokovali konto na facebooku len preto, že si v jeden deň pridal viac ako stovku priateľov :-).
Každá služba, ktorá má pridanú hodnotu, má zmysel a nie je len zabijakom času. Aj facebook má svoju pridanú hodnotu – nemusíte byť neustále v kontakte so všetkými priateľmi, ktorých skutočne máte, stačí, ak ich máte v zozname, a keď sa v ich živote niečo udeje (pridajú fotky z návštevy zahraničia, vstúpia do manželského zväzku, narodí sa im bábätko, zmenia povolanie, jednoducho čokoľvek), vďaka facebooku o tom hneď viete. Prostredníctvom facebooku môžete spoznať priateľov svojich priateľov, objaviť väzby, o ktorých ste doteraz nepočuli, spomenúť si na dávno zabudnutých známych, spolužiakov. Takže vo facebooku naozaj je pridaná hodnota.
Facebook je užitočná služba, to rozhodne. Má však skutočne až taký význam, aký jej pripisujú ľudia? Nestráca sa tým niečo iné? Nevytráca sa tým z nášho každodenného života to najprirodzenejšie – ľudský kontakt, to sociálne, čo je v nás? Túto otázku kladiem väčšine ľudí, ktorí facebook používajú. Nechcem podrývať, chcem skutočne poznať ich názor – väčšina z nich iba negatívne pokrúti hlavou. V poriadku, nenamietam. No aj my „odporcovia“ facebooku máme svoje argumenty, ktoré považujeme za nevýhody. Facebook vyvoláva v ľuďoch závislosť – neustále kontrolujú, čo je nové. Pestuje v nich potrebu všetko komentovať, na všetko reagovať, nezostať neaktívnymi. Márnia tým veľa času a zároveň zahlcujú informáciami ostatných. No a ešte detail – takto ľudia prezrádzajú mnoho osobných informácií aj tým, ktorým by ich za normálnych okolností neprezradili.
Technológia nám pomáha mnohorakým spôsobom, no mám pocit, že v tomto smere ubíja v človeku sociálny kontakt s ostatnými ľuďmi. Veď nie je príjemnejšie „vytiahnuť“ niektorého z priateľov von ako s ním komunikovať cez internet? Povedzme na pivo, na kávu, do posilňovne, do kina, len tak na prechádzku. Podľa mňa áno. Možno niekoho napĺňa hrdosťou pocit, že má stovky priateľov, o ktorých vie, čo robia, ako žijú. Len aby sa to nezvrhlo do situácie, keď budem s priateľmi komunikovať už zásadne iba cez internet, budem zdieľať svoje pocity cez facebook a stratím tak ten najbližší, osobný kontakt s ľuďmi. Viem, že mnohí z vás si pri čítaní týchto riadkov povedia: „Nie, mne sa to nemôže stať.“ A pevne verím, že majú pravdu. Ale trocha sa bojím. Ľudia z marketingu, ktorí o budúcnosti technológií a ich nasadení vedia či dokonca priamo rozhodujú, dávajú najavo, že boom sociálnych sietí bude určite pokračovať. Pridajú sa ďalšie služby, sociálne siete budú čoraz viac prenikať do mobilných telefónov, mobilných služieb, aby sa uploadovanie fotiek na web stalo rovnako bežným ako posielanie SMS správ. Takže sociálne siete ich veľký nástup ešte len čaká.
Ešte stále som si nezaložil účet na facebooku. Ale viem, že raz podľahnem. Možno nie preto, že to bude IN, že bez facebooku človek akoby ani nežil, ale preto, že to bude potrebné. Či už z profesijného, vzdelávacieho, študijného, alebo akéhokoľvek iného hľadiska. Ale kým to bude možné, budem sa snažiť vytrvalo odporovať fenoménu menom facebook. O to radšej pozvem svojich priateľov na pivo... :-)
Veľmi ma poteší každý váš názor či poznatok, s ktorým sa podelíte – môžete tak spraviť e-mailom, telefonicky, môžete ma pokojne prísť navštíviť do redakcie (adresu nájdete v tiráži), rád vás pohostím čajom alebo kávou. Možno spolu objavíme nové pridané hodnoty, pre ktoré facebook stojí za to. No a možno raz zorganizujeme stretnutie odporcov facebooku :-). Azda nebude treba posielať pozvánky na toto stretnutie cez facebook.
PC REVUE 3/2009 Editorial
Autor: Jozef Orgonáš
V poslednom čase mám pocit, akoby každý, kto má pripojenie na internet, žil témou facebook. „Si na facebooku?“ To je pomaly častejšia otázka (samozrejme s trochou zveličenia) než „Ako sa máš?“. Boom sociálnych sietí a sociálnych portálov naplno zasiahol aj naše končiny. Nemám nič proti sociálnym portálom a rozhodne tieto riadky nechcem namieriť proti nim, preto som ani nenapísal Facebook, ale facebook – akési slovko, za ktorým si môžete predstaviť všetky sociálne portály. Sociálnych sietí je viacero, ako príklad možno spomenúť Hi5, Friendster, Unister, MojiZnami a mnoho ďalších. Facebook je však akási ikona, niekedy mám pocit, že keď nemám facebook, akoby som ani nežil.
Poslednou vetou som sa vlastne priznal – nepoužívam facebook. Pridal som sa k skupine ľudí, ktorí sa snažia vydržať bez tohto fenoménu. Sem-tam príde od niektorého zo známych pozvánka na facebook, poctivo ich zbieram, blížim sa pomaly k tuctu nazbieraných pozvánok. Na stretnutí s priateľmi (niekedy facebook-pozitívnymi, ale aj facebook-negatívnymi, „odporcami“) s úsmevom na tvári sledujem témy, o ktorých sa ľudia bavia. V poslednom čase nie je ani jedna párty, ani jedna „žúrka“, kde by sa facebook nespomenul. Áno, na jednej strane je to perfektný spôsob, ako začať debatu, ako sa spoznať, ako sa začleniť do rozhovoru. V tomto smere je to výborný nástroj, ako si nájsť nových priateľov. Lenže o čom to celé je?
Nepopieram zmysel sociálnych sietí, len akosi mám dojem, že ľudia robia z facebooku niečo iné, ako v skutočnosti je. Predbiehajú sa, koľko priateľov majú v zozname. Vypovedá toto číslo o tom, koľko mám skutočných priateľov? A dá sa vôbec hodnotiť človek podľa tohto kritéria? Musím priznať, že sa mi skutočne nechcelo veriť, keď som zbadal číslo v profile facebooku jedného známeho – vraj 440 priateľov, ďalší dokonca 790 priateľov. Známy spomínal príhodu, keď mu dočasne zablokovali konto na facebooku len preto, že si v jeden deň pridal viac ako stovku priateľov :-).
Každá služba, ktorá má pridanú hodnotu, má zmysel a nie je len zabijakom času. Aj facebook má svoju pridanú hodnotu – nemusíte byť neustále v kontakte so všetkými priateľmi, ktorých skutočne máte, stačí, ak ich máte v zozname, a keď sa v ich živote niečo udeje (pridajú fotky z návštevy zahraničia, vstúpia do manželského zväzku, narodí sa im bábätko, zmenia povolanie, jednoducho čokoľvek), vďaka facebooku o tom hneď viete. Prostredníctvom facebooku môžete spoznať priateľov svojich priateľov, objaviť väzby, o ktorých ste doteraz nepočuli, spomenúť si na dávno zabudnutých známych, spolužiakov. Takže vo facebooku naozaj je pridaná hodnota.
Facebook je užitočná služba, to rozhodne. Má však skutočne až taký význam, aký jej pripisujú ľudia? Nestráca sa tým niečo iné? Nevytráca sa tým z nášho každodenného života to najprirodzenejšie – ľudský kontakt, to sociálne, čo je v nás? Túto otázku kladiem väčšine ľudí, ktorí facebook používajú. Nechcem podrývať, chcem skutočne poznať ich názor – väčšina z nich iba negatívne pokrúti hlavou. V poriadku, nenamietam. No aj my „odporcovia“ facebooku máme svoje argumenty, ktoré považujeme za nevýhody. Facebook vyvoláva v ľuďoch závislosť – neustále kontrolujú, čo je nové. Pestuje v nich potrebu všetko komentovať, na všetko reagovať, nezostať neaktívnymi. Márnia tým veľa času a zároveň zahlcujú informáciami ostatných. No a ešte detail – takto ľudia prezrádzajú mnoho osobných informácií aj tým, ktorým by ich za normálnych okolností neprezradili.
Technológia nám pomáha mnohorakým spôsobom, no mám pocit, že v tomto smere ubíja v človeku sociálny kontakt s ostatnými ľuďmi. Veď nie je príjemnejšie „vytiahnuť“ niektorého z priateľov von ako s ním komunikovať cez internet? Povedzme na pivo, na kávu, do posilňovne, do kina, len tak na prechádzku. Podľa mňa áno. Možno niekoho napĺňa hrdosťou pocit, že má stovky priateľov, o ktorých vie, čo robia, ako žijú. Len aby sa to nezvrhlo do situácie, keď budem s priateľmi komunikovať už zásadne iba cez internet, budem zdieľať svoje pocity cez facebook a stratím tak ten najbližší, osobný kontakt s ľuďmi. Viem, že mnohí z vás si pri čítaní týchto riadkov povedia: „Nie, mne sa to nemôže stať.“ A pevne verím, že majú pravdu. Ale trocha sa bojím. Ľudia z marketingu, ktorí o budúcnosti technológií a ich nasadení vedia či dokonca priamo rozhodujú, dávajú najavo, že boom sociálnych sietí bude určite pokračovať. Pridajú sa ďalšie služby, sociálne siete budú čoraz viac prenikať do mobilných telefónov, mobilných služieb, aby sa uploadovanie fotiek na web stalo rovnako bežným ako posielanie SMS správ. Takže sociálne siete ich veľký nástup ešte len čaká.
Ešte stále som si nezaložil účet na facebooku. Ale viem, že raz podľahnem. Možno nie preto, že to bude IN, že bez facebooku človek akoby ani nežil, ale preto, že to bude potrebné. Či už z profesijného, vzdelávacieho, študijného, alebo akéhokoľvek iného hľadiska. Ale kým to bude možné, budem sa snažiť vytrvalo odporovať fenoménu menom facebook. O to radšej pozvem svojich priateľov na pivo... :-)
Veľmi ma poteší každý váš názor či poznatok, s ktorým sa podelíte – môžete tak spraviť e-mailom, telefonicky, môžete ma pokojne prísť navštíviť do redakcie (adresu nájdete v tiráži), rád vás pohostím čajom alebo kávou. Možno spolu objavíme nové pridané hodnoty, pre ktoré facebook stojí za to. No a možno raz zorganizujeme stretnutie odporcov facebooku :-). Azda nebude treba posielať pozvánky na toto stretnutie cez facebook.
PC REVUE 3/2009 Editorial
Autor: Jozef Orgonáš
štvrtok 12. marca 2009
PC REVUE - OpenPark
Už to prasklo
Ako kľúčové riešenie súčasnej krízy uvádzajú ekonómovia a politici najmä obnovenie spotreby. Ak to je naozaj jediné možné riešenie, aj ja by som na tomto mieste asi mal vyzývať: „Ľudia, neváhajte, kupujte počítače, televízory, autá atď. Znovu naštartujeme ekonomiku a opäť bude všetko tak ako doteraz!“ Možno by to na chvíľu zafungovalo, ale nejako sa s touto výzvou vnútorne neviem stotožniť. Táto kríza síce má ekonomický charakter, prejavy a dôsledky, ale neverím, že sa ju podarí zlikvidovať tradičnými ekonomickými nástrojmi. Jej prapríčiny sú asi oveľa hlbšie a ich odhalenie sa ekonómom, politikom, ale ani nám občanom asi nebude páčiť. Lepšie je však pozrieť sa realite do očí a skúsiť s tým niečo urobiť ako sa uspokojovať falošnými predstavami a prehnanými očakávaniami. Hovorím o veciach, ako je trvalo udržateľný rast, bezodná nadspotreba, kupovanie spotrebného tovaru na dlh ako štýl života, „právo“ na blahobyt atď. Raz to muselo prasknúť a presne to sa stalo teraz.
Ak to trošku preženiem, z ľudí sa za posledné desaťročia stali konzumenti zbavení vlastnej vôle, ktorých hlavnou úlohou z pohľadu výrobcov je čo najväčšia spotreba donekonečna. A pre značnú časť príslušníkov tzv. západnej civilizácie je to aj hlavný cieľ a zmysel existencie. Nie je to trochu málo? Nepripomína vám to scény zo známych televíznych sci-fi hororov, kde sa objavujú farmy umelo vytvorených ľudských zárodkov, akýchsi homunkulov, uložených v zámotkoch s hadičkami pripojenými na vstup a výstup? A porovnajme si to s obrazom typického konzumenta sediaceho dlhé hodiny pred televízorom, obklopeného čipsami a kolou. Je to veľký rozdiel?
Zdá sa vám prehnané tvrdenie, že sme ako konzumenti zbavení vlastnej vôle? Dokážeme sa naozaj slobodne a správne rozhodnúť, či danú vec naozaj potrebujeme, či si ju kúpime? Poznám kopec múdrych, rozhľadených ľudí so zdravým úsudkom, ktorí napriek tomu všetkému pravidelne podľahnú známym obchodníckym fintám typu „ak kúpite dve balenia, tretie dostanete zadarmo“. No nekúpte to! Čo potom bežný nezorientovaný konzument? Ako má odolať všetkým zľavám, výpredajom, lákavým obalom, reklame? „Máte málo peňazí? To nič, požičiame vám. Kúpte si to na splátky a ešte dostanete aj darček!“ Chudák spotrebiteľ má v tomto súboji proti sebe priveľkú presilu, skúsený tím psychológov, kreatívcov, marketingových špecialistov, ostrieľaných obchodníkov. Dá sa taký boj vyhrať? Ale áno, dá, len si treba uvedomiť, že naozaj ide o súboj, ide o vaše peniaze, ide o vaše rozhodnutie, či danú vec naozaj potrebujete.
Spotreba nemôže rásť donekonečna, nebudem si každý druhý rok kupovať nový počítač keď mi ten existujúci bohato postačuje. Aj auto vymieňam približne každé tri roky, po tejto dobe prichádza ku generačnej výmene modelov s vyšším alebo rovnakým výkonom, nižšou spotrebou, emisiami atď. To je moja vzorka spotrebiteľského správania sa a predpokladám, že podobne uvažuje väčšina. Nerozumiem preto, ako môže prísť k takej obrovskej disproporcii medzi výrobou a nákupom napr. áut, o ktorej sa teraz dozvedáme. Ako môžu výrobcovia čakať, že rast predaja bude pokračovať donekonečna? Pokiaľ neprídu so zásadne inovovaným výrobkom, nemôžu očakávať, že sa udrží doterajšie tempo rastu predaja. Veď to určite musia vedieť, tak prečo také prekvapenie, prečo teraz zažívame také šoky? Žeby v tom bola nenásytnosť, túžba vykazovať pekné, ale vyfabrikované čísla len preto, aby boli priznané kvartálne bonusy, vyplatené ročné dividendy? Za každú cenu, aj keď realita hovorí, že raz to musí prasknúť?
Tu niekde asi treba hľadať príčiny a podstatu súčasnej situácie, na ktorej skutočné vyriešenie nepomôžu iba ekonomické stimuly a opatrenia. Asi treba rozprúdiť verejnú spoločenskú diskusiu o tom, kam smeruje táto naša „západná“ civilizácia, či má vôbec ďalšiu perspektívu, či má čo ponúknuť aj pre budúcnosť, čo by mala urobiť, ak chce prežiť. Otázka je, či zvládneme takéto nastavenie si zrkadla pravdy. Či sa dokážeme stotožniť s tým, že niekedy budeme môcť kupovať a míňať menej, že obdobie rastu a blahobytu niekedy vystrieda obdobie uskromňovania sa. Alebo vyjdeme do ulíc, urobíme revolúciu a zmeníme spoločenský systém na iný. Otázka je, či bude lepší. Problém však podľa mňa nie je iba v samotnom systéme, ale najmä v ľuďoch, ktorí ho vytvárajú. A tam stačí málo, len si „trošku“ upraviť vlastný rebríček hodnôt. Ako? O tom niekedy nabudúce... :-)
PC REVUE 3/2009 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Ako kľúčové riešenie súčasnej krízy uvádzajú ekonómovia a politici najmä obnovenie spotreby. Ak to je naozaj jediné možné riešenie, aj ja by som na tomto mieste asi mal vyzývať: „Ľudia, neváhajte, kupujte počítače, televízory, autá atď. Znovu naštartujeme ekonomiku a opäť bude všetko tak ako doteraz!“ Možno by to na chvíľu zafungovalo, ale nejako sa s touto výzvou vnútorne neviem stotožniť. Táto kríza síce má ekonomický charakter, prejavy a dôsledky, ale neverím, že sa ju podarí zlikvidovať tradičnými ekonomickými nástrojmi. Jej prapríčiny sú asi oveľa hlbšie a ich odhalenie sa ekonómom, politikom, ale ani nám občanom asi nebude páčiť. Lepšie je však pozrieť sa realite do očí a skúsiť s tým niečo urobiť ako sa uspokojovať falošnými predstavami a prehnanými očakávaniami. Hovorím o veciach, ako je trvalo udržateľný rast, bezodná nadspotreba, kupovanie spotrebného tovaru na dlh ako štýl života, „právo“ na blahobyt atď. Raz to muselo prasknúť a presne to sa stalo teraz.
Ak to trošku preženiem, z ľudí sa za posledné desaťročia stali konzumenti zbavení vlastnej vôle, ktorých hlavnou úlohou z pohľadu výrobcov je čo najväčšia spotreba donekonečna. A pre značnú časť príslušníkov tzv. západnej civilizácie je to aj hlavný cieľ a zmysel existencie. Nie je to trochu málo? Nepripomína vám to scény zo známych televíznych sci-fi hororov, kde sa objavujú farmy umelo vytvorených ľudských zárodkov, akýchsi homunkulov, uložených v zámotkoch s hadičkami pripojenými na vstup a výstup? A porovnajme si to s obrazom typického konzumenta sediaceho dlhé hodiny pred televízorom, obklopeného čipsami a kolou. Je to veľký rozdiel?
Zdá sa vám prehnané tvrdenie, že sme ako konzumenti zbavení vlastnej vôle? Dokážeme sa naozaj slobodne a správne rozhodnúť, či danú vec naozaj potrebujeme, či si ju kúpime? Poznám kopec múdrych, rozhľadených ľudí so zdravým úsudkom, ktorí napriek tomu všetkému pravidelne podľahnú známym obchodníckym fintám typu „ak kúpite dve balenia, tretie dostanete zadarmo“. No nekúpte to! Čo potom bežný nezorientovaný konzument? Ako má odolať všetkým zľavám, výpredajom, lákavým obalom, reklame? „Máte málo peňazí? To nič, požičiame vám. Kúpte si to na splátky a ešte dostanete aj darček!“ Chudák spotrebiteľ má v tomto súboji proti sebe priveľkú presilu, skúsený tím psychológov, kreatívcov, marketingových špecialistov, ostrieľaných obchodníkov. Dá sa taký boj vyhrať? Ale áno, dá, len si treba uvedomiť, že naozaj ide o súboj, ide o vaše peniaze, ide o vaše rozhodnutie, či danú vec naozaj potrebujete.
Spotreba nemôže rásť donekonečna, nebudem si každý druhý rok kupovať nový počítač keď mi ten existujúci bohato postačuje. Aj auto vymieňam približne každé tri roky, po tejto dobe prichádza ku generačnej výmene modelov s vyšším alebo rovnakým výkonom, nižšou spotrebou, emisiami atď. To je moja vzorka spotrebiteľského správania sa a predpokladám, že podobne uvažuje väčšina. Nerozumiem preto, ako môže prísť k takej obrovskej disproporcii medzi výrobou a nákupom napr. áut, o ktorej sa teraz dozvedáme. Ako môžu výrobcovia čakať, že rast predaja bude pokračovať donekonečna? Pokiaľ neprídu so zásadne inovovaným výrobkom, nemôžu očakávať, že sa udrží doterajšie tempo rastu predaja. Veď to určite musia vedieť, tak prečo také prekvapenie, prečo teraz zažívame také šoky? Žeby v tom bola nenásytnosť, túžba vykazovať pekné, ale vyfabrikované čísla len preto, aby boli priznané kvartálne bonusy, vyplatené ročné dividendy? Za každú cenu, aj keď realita hovorí, že raz to musí prasknúť?
Tu niekde asi treba hľadať príčiny a podstatu súčasnej situácie, na ktorej skutočné vyriešenie nepomôžu iba ekonomické stimuly a opatrenia. Asi treba rozprúdiť verejnú spoločenskú diskusiu o tom, kam smeruje táto naša „západná“ civilizácia, či má vôbec ďalšiu perspektívu, či má čo ponúknuť aj pre budúcnosť, čo by mala urobiť, ak chce prežiť. Otázka je, či zvládneme takéto nastavenie si zrkadla pravdy. Či sa dokážeme stotožniť s tým, že niekedy budeme môcť kupovať a míňať menej, že obdobie rastu a blahobytu niekedy vystrieda obdobie uskromňovania sa. Alebo vyjdeme do ulíc, urobíme revolúciu a zmeníme spoločenský systém na iný. Otázka je, či bude lepší. Problém však podľa mňa nie je iba v samotnom systéme, ale najmä v ľuďoch, ktorí ho vytvárajú. A tam stačí málo, len si „trošku“ upraviť vlastný rebríček hodnôt. Ako? O tom niekedy nabudúce... :-)
PC REVUE 3/2009 OpenPark
Autor: Martin Drobný
sobota 7. marca 2009
QUARK
Milí priatelia,
maturity klopú na dvere a hoci by tohto roku nemali vzniknúť problémy a škandály, ktoré väčšinou vyrobia investigatívni kolegovia, aby sa zviditeľnili, bez ohľadu na to, že traumatizujú celú spoločnosť, predsa si dovolím predložiť malý zlepšovací návrh: treba otázky či testy verejne publikovať. A bude po problémoch. Asi môj zlepšovák neprijmú, navyše ide o notoricky známu vec. Namiesto najprirodzenejšieho postupu sa totiž využívajú zložitejšie systémy, ktoré by mali napriek všetkému až do hodiny H ostať utajené (témy písomiek), ako keby išlo o plány tajných služieb.
Ak by sa partia matematikov, slovenčinárov, jazykárov a ďalších odborníkov niekam zašila na tri dni, kde by mali pokoj, výsledkom by mohlo byť povedzme 500 testov. Každý by mohol mať päťdesiat otázok z celého učiva a napríklad tristo tém s presným zadaním. Toto by sa mohlo vydať knižne, vo vysokom náklade s návodom na používanie. Každý maturant by mal možnosť presvedčiť sa, ako je na tom s vedomosťami. A v deň „D" by ráno v rozhlase prečítali alebo verejne vyžrebovali a oznámili riaditeľom školy čísla testov a tém, ktoré treba vyriešiť či vypracovať. Žiaci by sa dali do práce a - mali by sme o problém menej. Veď načo utajovať, čo netreba? Kto si doma, pred testami, vypracuje všetky zadania, všetko by sa vlastne musel naučiť a logicky by ovládal potrebné učivo. Hravo by to preukázal aj na oficiálnych testoch. A o to ide? Nie? Fakt, že testy by boli verejne prístupné, by odstránil nie iba perspektívne problémy riadiacich zložiek, ale aj stres žiakov - vedeli by, čo ich čaká. No nie iba to. Dobre vieme, že máme bystrejšie aj menej bystré deti. Ak by niekto z mladších dokázal, že sa vyrovná starším, je zrejmé, že ide o talent a treba zvoliť na jeho ďalšie vzdelávanie aj iný postup.
Mám aj kacírsky nápad - čo keby sa podľa výsledkov testov hodnotili nie iba žiaci, ale aj vyučujúci? Je to totiž rovnako dobrý nástroj na zisťovanie úrovne a kvality vyučovania. A aj o tú nám ide. Však?
Mal som šéfa, ktorý hovorieval - čo vedia dvaja, už nie je tajomstvo, a platí to aj o testoch. Bol to múdry človek a vždy mi to pri maturitných manévroch, ktoré pripomínajú činnosť tajných služieb, prichádza na um. Do nikoho nevidno a je múdrejšie problémy nevytvárať, ako ich odstraňovať.
Nepredpokladám za tieto riadky potlesk od niektorých študentov a kantorov. Ale čo už?
Treba okamžite, razantne a vykonateľne zakázať prítomnosť zariadení z oblasti IT pri skúšaní - a nielen pri maturitných skúškach. Tu sa podvádza, až to hrmí. Presnejšie, malo by. A nemožno pokračovať v praxi, keď prednášajúci určí rozsah učiva, ktoré bude skúšať, na 42 strán. Oboje degraduje vzdelávací systém. A to tiež asi nechceme.
Váš
Eduard Drobný
P. S.: Ak by toto predsa len prijali ako zlepšovací návrh, zriekam sa nároku na odmenu
v prospech všetkých, ktorým ubudne téma na škandálne senzácie.
QUARK 3/2009 Editorial
Autor: Eduard Drobný
maturity klopú na dvere a hoci by tohto roku nemali vzniknúť problémy a škandály, ktoré väčšinou vyrobia investigatívni kolegovia, aby sa zviditeľnili, bez ohľadu na to, že traumatizujú celú spoločnosť, predsa si dovolím predložiť malý zlepšovací návrh: treba otázky či testy verejne publikovať. A bude po problémoch. Asi môj zlepšovák neprijmú, navyše ide o notoricky známu vec. Namiesto najprirodzenejšieho postupu sa totiž využívajú zložitejšie systémy, ktoré by mali napriek všetkému až do hodiny H ostať utajené (témy písomiek), ako keby išlo o plány tajných služieb.
Ak by sa partia matematikov, slovenčinárov, jazykárov a ďalších odborníkov niekam zašila na tri dni, kde by mali pokoj, výsledkom by mohlo byť povedzme 500 testov. Každý by mohol mať päťdesiat otázok z celého učiva a napríklad tristo tém s presným zadaním. Toto by sa mohlo vydať knižne, vo vysokom náklade s návodom na používanie. Každý maturant by mal možnosť presvedčiť sa, ako je na tom s vedomosťami. A v deň „D" by ráno v rozhlase prečítali alebo verejne vyžrebovali a oznámili riaditeľom školy čísla testov a tém, ktoré treba vyriešiť či vypracovať. Žiaci by sa dali do práce a - mali by sme o problém menej. Veď načo utajovať, čo netreba? Kto si doma, pred testami, vypracuje všetky zadania, všetko by sa vlastne musel naučiť a logicky by ovládal potrebné učivo. Hravo by to preukázal aj na oficiálnych testoch. A o to ide? Nie? Fakt, že testy by boli verejne prístupné, by odstránil nie iba perspektívne problémy riadiacich zložiek, ale aj stres žiakov - vedeli by, čo ich čaká. No nie iba to. Dobre vieme, že máme bystrejšie aj menej bystré deti. Ak by niekto z mladších dokázal, že sa vyrovná starším, je zrejmé, že ide o talent a treba zvoliť na jeho ďalšie vzdelávanie aj iný postup.
Mám aj kacírsky nápad - čo keby sa podľa výsledkov testov hodnotili nie iba žiaci, ale aj vyučujúci? Je to totiž rovnako dobrý nástroj na zisťovanie úrovne a kvality vyučovania. A aj o tú nám ide. Však?
Mal som šéfa, ktorý hovorieval - čo vedia dvaja, už nie je tajomstvo, a platí to aj o testoch. Bol to múdry človek a vždy mi to pri maturitných manévroch, ktoré pripomínajú činnosť tajných služieb, prichádza na um. Do nikoho nevidno a je múdrejšie problémy nevytvárať, ako ich odstraňovať.
Nepredpokladám za tieto riadky potlesk od niektorých študentov a kantorov. Ale čo už?
Treba okamžite, razantne a vykonateľne zakázať prítomnosť zariadení z oblasti IT pri skúšaní - a nielen pri maturitných skúškach. Tu sa podvádza, až to hrmí. Presnejšie, malo by. A nemožno pokračovať v praxi, keď prednášajúci určí rozsah učiva, ktoré bude skúšať, na 42 strán. Oboje degraduje vzdelávací systém. A to tiež asi nechceme.
Váš
Eduard Drobný
P. S.: Ak by toto predsa len prijali ako zlepšovací návrh, zriekam sa nároku na odmenu
v prospech všetkých, ktorým ubudne téma na škandálne senzácie.
QUARK 3/2009 Editorial
Autor: Eduard Drobný
streda 11. februára 2009
PC REVUE - OpenPark
„Koncepcia“ energetickej bezpečnosti pre domácnosti
Tieto riadky píšem v čase vrcholiacej nervozity ohľadom „plynovej“ krízy. Médiá prinášajú v hodinových intervaloch nové, hoci často skreslené správy o aktuálnom vývoji situácie. Analytici analyzujú, komentátori komentujú, skutočnú pravdu však nepozná nikto okrem zainteresovaných hráčov. Ich vyhlásenia a kroky mi však dosť výrazne pripomínajú partiu rozhádaných malých chlapcov na dvore, ktorí hrajú nejakú im známu hru, vzdialene pripomínajúcu šach, ale so stratégiou premyslenou na nula krokov dopredu. Takže zatiaľ nikto netuší, ako to celé dopadne. Ja len dúfam, že v čase, keď budete držať v rukách toto číslo PCR, budete sedieť pekne v teplučku a lampa nad vašou hlavou bude svietiť...
Táto skúška nás zastihla zjavne nepripravených, a hoci predstavitelia štátu sa teraz naozaj snažia vzniknutú situáciu riešiť, za čo ich musíme pochváliť, treba súčasne jasne povedať, že zodpovednosť za tento stav nesie štát, resp. niekoľko doterajších vlád. Konkrétne praktické kroky, ako zabezpečiť alternatívne zdroje a trasy na zásobovanie plynom, sa nemuseli hľadať ad hoc počas krízy, ale mali byť súčasťou toľko spomínaného projektu stratégie energetickej bezpečnosti SR. Na začiatku vzniknutej situácie ho stačilo len vytiahnuť a aplikovať a nemusela sa zbytočne traumatizovať spoločnosť odpočítavaním, na koľko dní nám ešte vystačia zásoby plynu... Ako teraz vidno, niektoré opatrenia sa dali prijať v priebehu pár hodín či dní, na iné bude treba dobudovať chýbajúce časti plynovodu či vyriešiť otázky rozdielneho tlaku v existujúcich a prepojených, ale nepoužívaných trasách. Iný paradox je napríklad ten, že na Slovensku máme nadštandardné zásoby plynu, nedokážeme ho však dostať na povrch v takom objeme, ako by sme potrebovali. Nejde mi do hlavy, že tí, ktorí riešili spomínanú stratégiu energetickej bezpečnosti, takéto veci nemali ošetrené.
V situácii, v akej sme dnes, sa občan musí spoliehať na štát, nič iné mu ani nezostáva... Nie každý má možnosť zakopať si na záhradke do zeme vlastné zásobníky plynu či postaviť si malú veternú elektráreň. V skutočne krízovej situácii (ktorá, dúfam, nenastane) zostane asi už len možnosť vrátiť sa na vidiek do chalupy po starých rodičoch a znovu naštartovať starú piecku na drevo, čo síce má svoju romantiku, ale len na chvíľku, kým nenastane čas ísť sa napríklad osprchovať... :-)
Rád by som sa dožil éry, keď vývoj materiálových technológií pokročí tak ďaleko, že umožní, aby každá domácnosť mala k dispozícii zásobu cenovo dostupných, výkonných, veľkokapacitných, dobíjateľných palivových článkov. V situácii, keď vypadne centrálny prívod elektrickej energie, by takáto „trošku“ väčšia „baterka“ podobne ako UPS-ka automaticky prebrala zásobovanie elektrickou energiou pre celý dom. Aj teraz síce existuje riešenie pre organizácie, ktoré si nemôžu dovoliť energetické výpadky, napr. nemocnice, ale používané naftové motorgenerátory sú veľké, hlučné, smrdia a najmä potrebujú dopĺňať ďalší zdroj neobnoviteľného a neekologického paliva.
Do „mojej“ :-) koncepcie energetickej bezpečnosti domácnosti takéto riešenie nepasuje. Aj palivové články síce potrebujú nejaký zdroj paliva (najčastejšie vodík), ale stále majú oproti doterajším zdrojom množstvo výhod: priama premena chemických látok na elektrinu, vyššia efektivita vďaka vynechaniu mechanického medzistupňa, vyššia účinnosť atď. Z tohto hľadiska sú oveľa ekologickejšie. Nemajú pohyblivé časti, preto nespôsobujú nijaký hluk, a nároky na údržbu a opravu sú minimálne.
Nezávislosť od elektrickej siete je však tiež len čiastočná, pretože palivo po spotrebovaní zásoby aj tu treba dopĺňať. „Koncepcia“ energetickej bezpečnosti pre domácnosť preto musí obsahovať aj ďalší úplne nezávislý a obnoviteľný zdroj energie a akumulátor na jej uskladnenie. V tejto oblasti je najperspektívnejšia asi fotovoltaika, ktorá sa však v súčasnosti trápi s pomerne malou účinnosťou (pod 20 %), hoci nové technológie by ju mohli zdvihnúť až na úctyhodných 35 % aj v nelaboratórnych podmienkach. To je viac ako sľubné, hoci iba do momentu, kým sa vonku nezotmí... V takej situácii nezostane už nič iné, len vyhnať celú rodinu na stacionárne bicykle, pripojené na dynamo. Je to prospešné zdraviu, ekologické, ako palivo sa dá využiť celé spektrum surovín – klobásy, rezne atď. Pre vegetariánov však budete musieť pripraviť alternatívne palivo, ako je tofu či obilné klíčky :-). Za odmenu im pri tom môžete pustiť telku a sami hneď zbadajú, keď poľavia v tempe... :-)
Budem musieť končiť, idem skontrolovať radiátor, zdá sa mi, že tu je nejaká zima...
PC REVUE 2/2009 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Tieto riadky píšem v čase vrcholiacej nervozity ohľadom „plynovej“ krízy. Médiá prinášajú v hodinových intervaloch nové, hoci často skreslené správy o aktuálnom vývoji situácie. Analytici analyzujú, komentátori komentujú, skutočnú pravdu však nepozná nikto okrem zainteresovaných hráčov. Ich vyhlásenia a kroky mi však dosť výrazne pripomínajú partiu rozhádaných malých chlapcov na dvore, ktorí hrajú nejakú im známu hru, vzdialene pripomínajúcu šach, ale so stratégiou premyslenou na nula krokov dopredu. Takže zatiaľ nikto netuší, ako to celé dopadne. Ja len dúfam, že v čase, keď budete držať v rukách toto číslo PCR, budete sedieť pekne v teplučku a lampa nad vašou hlavou bude svietiť...
Táto skúška nás zastihla zjavne nepripravených, a hoci predstavitelia štátu sa teraz naozaj snažia vzniknutú situáciu riešiť, za čo ich musíme pochváliť, treba súčasne jasne povedať, že zodpovednosť za tento stav nesie štát, resp. niekoľko doterajších vlád. Konkrétne praktické kroky, ako zabezpečiť alternatívne zdroje a trasy na zásobovanie plynom, sa nemuseli hľadať ad hoc počas krízy, ale mali byť súčasťou toľko spomínaného projektu stratégie energetickej bezpečnosti SR. Na začiatku vzniknutej situácie ho stačilo len vytiahnuť a aplikovať a nemusela sa zbytočne traumatizovať spoločnosť odpočítavaním, na koľko dní nám ešte vystačia zásoby plynu... Ako teraz vidno, niektoré opatrenia sa dali prijať v priebehu pár hodín či dní, na iné bude treba dobudovať chýbajúce časti plynovodu či vyriešiť otázky rozdielneho tlaku v existujúcich a prepojených, ale nepoužívaných trasách. Iný paradox je napríklad ten, že na Slovensku máme nadštandardné zásoby plynu, nedokážeme ho však dostať na povrch v takom objeme, ako by sme potrebovali. Nejde mi do hlavy, že tí, ktorí riešili spomínanú stratégiu energetickej bezpečnosti, takéto veci nemali ošetrené.
V situácii, v akej sme dnes, sa občan musí spoliehať na štát, nič iné mu ani nezostáva... Nie každý má možnosť zakopať si na záhradke do zeme vlastné zásobníky plynu či postaviť si malú veternú elektráreň. V skutočne krízovej situácii (ktorá, dúfam, nenastane) zostane asi už len možnosť vrátiť sa na vidiek do chalupy po starých rodičoch a znovu naštartovať starú piecku na drevo, čo síce má svoju romantiku, ale len na chvíľku, kým nenastane čas ísť sa napríklad osprchovať... :-)
Rád by som sa dožil éry, keď vývoj materiálových technológií pokročí tak ďaleko, že umožní, aby každá domácnosť mala k dispozícii zásobu cenovo dostupných, výkonných, veľkokapacitných, dobíjateľných palivových článkov. V situácii, keď vypadne centrálny prívod elektrickej energie, by takáto „trošku“ väčšia „baterka“ podobne ako UPS-ka automaticky prebrala zásobovanie elektrickou energiou pre celý dom. Aj teraz síce existuje riešenie pre organizácie, ktoré si nemôžu dovoliť energetické výpadky, napr. nemocnice, ale používané naftové motorgenerátory sú veľké, hlučné, smrdia a najmä potrebujú dopĺňať ďalší zdroj neobnoviteľného a neekologického paliva.
Do „mojej“ :-) koncepcie energetickej bezpečnosti domácnosti takéto riešenie nepasuje. Aj palivové články síce potrebujú nejaký zdroj paliva (najčastejšie vodík), ale stále majú oproti doterajším zdrojom množstvo výhod: priama premena chemických látok na elektrinu, vyššia efektivita vďaka vynechaniu mechanického medzistupňa, vyššia účinnosť atď. Z tohto hľadiska sú oveľa ekologickejšie. Nemajú pohyblivé časti, preto nespôsobujú nijaký hluk, a nároky na údržbu a opravu sú minimálne.
Nezávislosť od elektrickej siete je však tiež len čiastočná, pretože palivo po spotrebovaní zásoby aj tu treba dopĺňať. „Koncepcia“ energetickej bezpečnosti pre domácnosť preto musí obsahovať aj ďalší úplne nezávislý a obnoviteľný zdroj energie a akumulátor na jej uskladnenie. V tejto oblasti je najperspektívnejšia asi fotovoltaika, ktorá sa však v súčasnosti trápi s pomerne malou účinnosťou (pod 20 %), hoci nové technológie by ju mohli zdvihnúť až na úctyhodných 35 % aj v nelaboratórnych podmienkach. To je viac ako sľubné, hoci iba do momentu, kým sa vonku nezotmí... V takej situácii nezostane už nič iné, len vyhnať celú rodinu na stacionárne bicykle, pripojené na dynamo. Je to prospešné zdraviu, ekologické, ako palivo sa dá využiť celé spektrum surovín – klobásy, rezne atď. Pre vegetariánov však budete musieť pripraviť alternatívne palivo, ako je tofu či obilné klíčky :-). Za odmenu im pri tom môžete pustiť telku a sami hneď zbadajú, keď poľavia v tempe... :-)
Budem musieť končiť, idem skontrolovať radiátor, zdá sa mi, že tu je nejaká zima...
PC REVUE 2/2009 OpenPark
Autor: Martin Drobný
PC REVUE
Iný kraj, iný mrav
Ako uvidíte v tomto vydaní, v januári som sa vypravil na konferenciu do Las Vegas. Odlietal som presne na Troch kráľov, Slovensko vtedy ešte pokojne spalo vo vianočných sviatkoch. Letisko vo Viedni bolo však napratané až po strechu, ľudia sa presúvali medzi kontinentmi. Poučený z minulosti, urobil som si pred odletom webovú rezerváciu a doma vytlačil palubný lístok. Tak som sa vyhol najväčšiemu radu a plynule prešiel až k lietadlu. Opäť poučený, rozhodol som sa nemať zapísanú batožinu, ale všetko som si pobalil ako príručnú batožinu. Let z Viedne do Washingtonu prebiehal štandardne, po viac ako 9 hodinách sme doleteli 10 minút pred plánovaným príletom. A potom sa to začalo. Podľa zákonov USA musíte vykonať kontrolu na imigračnom oddelení pri prvom dotyku s územím USA. Je jedno, či musíte mať víza, alebo nie, či ste cestujúci biznis triedou, alebo ste doleteli v priestore pre batožinu. Tu sa ľudia delia len na amerických občanov a tých iných. Samozrejme, pre „tých iných“ platí prísnejší režim a tomu zodpovedá aj rad. Podľa pohybu radu som odhadol dobu čakania na dve hodiny, do odletu do Vegas mi ostávala len hodina a 40 minút. Ťažká situácia, do ktorej som sa nedostal vlastným zavinením. Nuž, vyskúšal som rôzne metódy, napr. vysvetlenie situácie pracovníkom organizujúcim rad, novinársky preukaz, prosby či vyhrážky. Ostalo len pri tom, že ak nestihnem let, „prebookujú“ mi ho. Legálne predbehnutie radu neprichádzalo do úvahy, napokon mnoho z tých ľudí predo mnou malo rovnaký problém ako ja. Zmeniť let však znamenalo stráviť noc na letisku a pri troche šťastia odletieť ranným letom. Pritom som mal naplánované tlačovky od ôsmej ráno. Ako hovorí klasik, tento pôsob riešenia situácie zdal sa mi „poněkud nešťastný“. Slovák sa vždy nejako vynájde, aj ja som si povedal, že to skúsim po národnej linke. Ľudia v rade stoja tak, že v ruke majú všetky doklady pripravené na kontrolu. Rozpoznať podľa pasu, kto je Slovák, nie je problém. Ja som si vybral slečnu s oveľa lepšou pozíciou v rade, ako som mal ja, ktorá zároveň vyzerala, že moju situáciu pochopí. A pochopila, pridal som sa k nej ako starý známy a už sa mi lepšie dýchalo. Vysvitlo, že v USA žije už 10 rokov a bola na vianočných prázdninách doma, stále pritom čaká na zelenú kartu. Je v USA vydatá za Američana, denne volá cez Skype domov, ale na jej slovenčine už bolo dosť cítiť iný prízvuk. Zistil som, že manželovi varí tradičné slovenské jedlá a údajne si ich veľmi pochvaľuje (poznajúc to, čo jedia oni, ani sa nečudujem). Spýtal som sa na bryndzové halušky. Zohnať totiž mimo nášho regiónu bryndzu je nemožné, jedine keby ste mali vlastný chov oviec a sami si ju vyrábali. Zistil som, že je to úplne najobľúbenejšie manželovo jedlo a bryndzu nahradzuje syrom cottage cheese. Dovoz potravín do USA je zakázaný, takže toto riešenie je asi najjednoduchšie. Pri družnom rozhovore som aj zabudol na môj vážny problém s časom. No aby som nezdržiaval, keďže som mal len príručnú batožinu, ktorú som už nemusel druhýkrát zapisovať na nasledujúci let, lietadlo som s dvojminútovou rezervou stihol. Ale okrem vystavenia palubnej letenky cez internet z pohodlia domova teraz volám aj po možnosti garantovanej rezervácie miesta v rade na imigračnú kontrolu na vstup do USA.
Do Las Vegas som sa dostal v poriadku. Toto mesto uprostred púšte je známe ako mesto hriechu, hracích automatov, ruliet a kariet. Väčšina ľudí považuje za Las Vegas asi 6,5 km dlhý bulvár, ktorý tu každý volá Strip, v skutočnosti je to však polmiliónové mesto. Na Stripe ležia hlavné tematicky ladené hotely – egyptský Luxor, francúzsky Paríž, rímsky Caesar, talianske Benátky, ale aj Monte Carlo, Ostrov pokladov, Sahara, Excalibur či Bellagio s umelým jazerom. Každý hotel s vlastným kasínom, ktoré sa nedá minúť, aj keby ste sa snažili. Američania to vymysleli tak, aby nemuseli cestovať po svete a pritom na chvíľu vychutnali atmosféru iných kontinentov. Veď nemusia hneď cestovať tak ďaleko, stratiť batožinu... A tá čudná reč a cudzie peniaze... Načo? Oveľa jednoduchšie a lacnejšie je skočiť si na víkend do Vegas a pritom si aj príjemne zagamblovať. Pravda, je to asi také ako tie bryndzové halušky s cottage cheesom. Robí to dojem, ale ani zďaleka to nie je ono. Ako keď med lížete cez sklo :-). Veď len také Benátky alias megalomanský hotel Venetian v strede Stripu, ktorý je prepojený s jednou časťou výstavného strediska. Vnútri bezpečnostná služba oblečená do uniforiem talianskych policajtov, na strope vstupnej haly dobové fresky, vonku verná kópia veže z Námestia svätého Marka, vodný kanál s gondolami okolo hotela, jednoducho Benátky ako vymaľované. Ale všetko v americkom štýle – okolo kanála je postavený typický benátsky klenutý most a na ňom je chodiaci dopravný pás. Na prvom poschodí hotela je kanál Grande, na ktorom sa plavia gondoly, na námestí hrá talianska hudba, umelá obloha s pohybujúcimi sa oblakmi, okolo značkové obchody. Dokonalá ilúzia, ideálne miesto na predstavovanie IT noviniek :-). Najneskôr po dvoch dňoch však prídete na to, že vlastne žijete vo filmových kulisách, a ja som sa už (ako vždy) nevedel dočkať návratu domov. Síce u nás už prepukla plynová kríza, dlhodobo strašila hospodárska kríza, ale budovy a ľudia boli reálni a známi. Po návrate domov bola najčastejšia otázka od známych: Tak čo, gambloval si? Nie, priznávam, že neviem, ako sa to hrá, a ako poznám svoje šťastie v hre, asi by som nakoniec musel chvíľu umývať v kasíne riad. A na druhú otázku, čo je teraz charakteristické pre USA, som odpovedal, že je to tričko s portrétom Obamu a obrovská viera Američanov v to, že ich nový prezident zázračne vytiahne z riadnej kaše. No, držím mu palce, bude si musieť poriadne naleštiť svoj čarovný prútik. Inak som premýšľal nad tým, ako by sa u nás predávalo tričko s podobizňou prezidenta a pyšným nápisom „Ja svojmu prezidentovi verím“. Aj pri najlepšej vôli by sa to asi bralo ako provokácia, niečo ako vstupenka na psychiatriu. Nuž, iný kraj, iný mrav.
Na záver ešte malé upozornenie. Úvodník v PC REVUE je prezentácia autorových životných názorov a tak trochu spoveď :-). Dospel som k názoru, že je čas, aby sa tu spovedali aj ďalší redaktori z nášho magazínu. PC REVUE je kolektívne dielo, žiadna one-man show. Preto sa v nasledujúcom vydaní na tomto mieste stretnete s pohľadom na sociálne siete z pera Joža Orgonáša. Moje úvodníky naďalej ostanú, o zážitky z ciest neprídete, len sa budem striedať s kolegami.
Prajem príjemné a užitočné čítanie februárového vydania a opatrujte sa
21. januára 2009, Ondrej Macko
PC REVUE 2/2009 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Ako uvidíte v tomto vydaní, v januári som sa vypravil na konferenciu do Las Vegas. Odlietal som presne na Troch kráľov, Slovensko vtedy ešte pokojne spalo vo vianočných sviatkoch. Letisko vo Viedni bolo však napratané až po strechu, ľudia sa presúvali medzi kontinentmi. Poučený z minulosti, urobil som si pred odletom webovú rezerváciu a doma vytlačil palubný lístok. Tak som sa vyhol najväčšiemu radu a plynule prešiel až k lietadlu. Opäť poučený, rozhodol som sa nemať zapísanú batožinu, ale všetko som si pobalil ako príručnú batožinu. Let z Viedne do Washingtonu prebiehal štandardne, po viac ako 9 hodinách sme doleteli 10 minút pred plánovaným príletom. A potom sa to začalo. Podľa zákonov USA musíte vykonať kontrolu na imigračnom oddelení pri prvom dotyku s územím USA. Je jedno, či musíte mať víza, alebo nie, či ste cestujúci biznis triedou, alebo ste doleteli v priestore pre batožinu. Tu sa ľudia delia len na amerických občanov a tých iných. Samozrejme, pre „tých iných“ platí prísnejší režim a tomu zodpovedá aj rad. Podľa pohybu radu som odhadol dobu čakania na dve hodiny, do odletu do Vegas mi ostávala len hodina a 40 minút. Ťažká situácia, do ktorej som sa nedostal vlastným zavinením. Nuž, vyskúšal som rôzne metódy, napr. vysvetlenie situácie pracovníkom organizujúcim rad, novinársky preukaz, prosby či vyhrážky. Ostalo len pri tom, že ak nestihnem let, „prebookujú“ mi ho. Legálne predbehnutie radu neprichádzalo do úvahy, napokon mnoho z tých ľudí predo mnou malo rovnaký problém ako ja. Zmeniť let však znamenalo stráviť noc na letisku a pri troche šťastia odletieť ranným letom. Pritom som mal naplánované tlačovky od ôsmej ráno. Ako hovorí klasik, tento pôsob riešenia situácie zdal sa mi „poněkud nešťastný“. Slovák sa vždy nejako vynájde, aj ja som si povedal, že to skúsim po národnej linke. Ľudia v rade stoja tak, že v ruke majú všetky doklady pripravené na kontrolu. Rozpoznať podľa pasu, kto je Slovák, nie je problém. Ja som si vybral slečnu s oveľa lepšou pozíciou v rade, ako som mal ja, ktorá zároveň vyzerala, že moju situáciu pochopí. A pochopila, pridal som sa k nej ako starý známy a už sa mi lepšie dýchalo. Vysvitlo, že v USA žije už 10 rokov a bola na vianočných prázdninách doma, stále pritom čaká na zelenú kartu. Je v USA vydatá za Američana, denne volá cez Skype domov, ale na jej slovenčine už bolo dosť cítiť iný prízvuk. Zistil som, že manželovi varí tradičné slovenské jedlá a údajne si ich veľmi pochvaľuje (poznajúc to, čo jedia oni, ani sa nečudujem). Spýtal som sa na bryndzové halušky. Zohnať totiž mimo nášho regiónu bryndzu je nemožné, jedine keby ste mali vlastný chov oviec a sami si ju vyrábali. Zistil som, že je to úplne najobľúbenejšie manželovo jedlo a bryndzu nahradzuje syrom cottage cheese. Dovoz potravín do USA je zakázaný, takže toto riešenie je asi najjednoduchšie. Pri družnom rozhovore som aj zabudol na môj vážny problém s časom. No aby som nezdržiaval, keďže som mal len príručnú batožinu, ktorú som už nemusel druhýkrát zapisovať na nasledujúci let, lietadlo som s dvojminútovou rezervou stihol. Ale okrem vystavenia palubnej letenky cez internet z pohodlia domova teraz volám aj po možnosti garantovanej rezervácie miesta v rade na imigračnú kontrolu na vstup do USA.
Do Las Vegas som sa dostal v poriadku. Toto mesto uprostred púšte je známe ako mesto hriechu, hracích automatov, ruliet a kariet. Väčšina ľudí považuje za Las Vegas asi 6,5 km dlhý bulvár, ktorý tu každý volá Strip, v skutočnosti je to však polmiliónové mesto. Na Stripe ležia hlavné tematicky ladené hotely – egyptský Luxor, francúzsky Paríž, rímsky Caesar, talianske Benátky, ale aj Monte Carlo, Ostrov pokladov, Sahara, Excalibur či Bellagio s umelým jazerom. Každý hotel s vlastným kasínom, ktoré sa nedá minúť, aj keby ste sa snažili. Američania to vymysleli tak, aby nemuseli cestovať po svete a pritom na chvíľu vychutnali atmosféru iných kontinentov. Veď nemusia hneď cestovať tak ďaleko, stratiť batožinu... A tá čudná reč a cudzie peniaze... Načo? Oveľa jednoduchšie a lacnejšie je skočiť si na víkend do Vegas a pritom si aj príjemne zagamblovať. Pravda, je to asi také ako tie bryndzové halušky s cottage cheesom. Robí to dojem, ale ani zďaleka to nie je ono. Ako keď med lížete cez sklo :-). Veď len také Benátky alias megalomanský hotel Venetian v strede Stripu, ktorý je prepojený s jednou časťou výstavného strediska. Vnútri bezpečnostná služba oblečená do uniforiem talianskych policajtov, na strope vstupnej haly dobové fresky, vonku verná kópia veže z Námestia svätého Marka, vodný kanál s gondolami okolo hotela, jednoducho Benátky ako vymaľované. Ale všetko v americkom štýle – okolo kanála je postavený typický benátsky klenutý most a na ňom je chodiaci dopravný pás. Na prvom poschodí hotela je kanál Grande, na ktorom sa plavia gondoly, na námestí hrá talianska hudba, umelá obloha s pohybujúcimi sa oblakmi, okolo značkové obchody. Dokonalá ilúzia, ideálne miesto na predstavovanie IT noviniek :-). Najneskôr po dvoch dňoch však prídete na to, že vlastne žijete vo filmových kulisách, a ja som sa už (ako vždy) nevedel dočkať návratu domov. Síce u nás už prepukla plynová kríza, dlhodobo strašila hospodárska kríza, ale budovy a ľudia boli reálni a známi. Po návrate domov bola najčastejšia otázka od známych: Tak čo, gambloval si? Nie, priznávam, že neviem, ako sa to hrá, a ako poznám svoje šťastie v hre, asi by som nakoniec musel chvíľu umývať v kasíne riad. A na druhú otázku, čo je teraz charakteristické pre USA, som odpovedal, že je to tričko s portrétom Obamu a obrovská viera Američanov v to, že ich nový prezident zázračne vytiahne z riadnej kaše. No, držím mu palce, bude si musieť poriadne naleštiť svoj čarovný prútik. Inak som premýšľal nad tým, ako by sa u nás predávalo tričko s podobizňou prezidenta a pyšným nápisom „Ja svojmu prezidentovi verím“. Aj pri najlepšej vôli by sa to asi bralo ako provokácia, niečo ako vstupenka na psychiatriu. Nuž, iný kraj, iný mrav.
Na záver ešte malé upozornenie. Úvodník v PC REVUE je prezentácia autorových životných názorov a tak trochu spoveď :-). Dospel som k názoru, že je čas, aby sa tu spovedali aj ďalší redaktori z nášho magazínu. PC REVUE je kolektívne dielo, žiadna one-man show. Preto sa v nasledujúcom vydaní na tomto mieste stretnete s pohľadom na sociálne siete z pera Joža Orgonáša. Moje úvodníky naďalej ostanú, o zážitky z ciest neprídete, len sa budem striedať s kolegami.
Prajem príjemné a užitočné čítanie februárového vydania a opatrujte sa
21. januára 2009, Ondrej Macko
PC REVUE 2/2009 Editorial
Autor: Ondrej Macko
BCMOBIL & TECHBOX
Zbohom korunáče, prichádzajú dvoj a trojcentovky!
Prvé číslo, resp. dvojčíslo BCMOBIL & TECHBOX je iné. A to hneď z viacerých dôvodov. Tak napríklad, určite ste už zaregistrovali, že od začiatku roka 2009 platíme eurom a koruny si pripomíname už len v prepočtoch akýchkoľvek cien. O tom, že náš zárobok, ale i náklady či ceny nielen elektroniky a mobilných telefónov sa znížili až 30-násobne azda netreba viesť dlhší monológ. Na platbu eurom si musíme zvyknúť, ale zvykneme si aj na nové akciové ponuky našich mobilných operátorov, kde na tzv. „korunáče“ budeme spomínať už len s nostalgiou? Dnes totiž za najlacnejšie akciové mobilné telefóny zaplatíte dva alebo tri centy (0,60 alebo 0,90 Sk). Vyskúšajme si to -„dvojcenťák“ či „trojcenťák“, no tomuto ja na chuť asi tak rýchlo neprídem. Navyše všetko sa mi zdá lacnejšie, nemám problém nechať vyššie sprepitné v reštaurácii, aktivovať si viac mobilných služieb... veď je to tak „lacné“. Vytriezvenie väčšinou príde vtedy, keď zistím, že i na účte mám 30-násobne menej. S úpravami cien opäť na tie pekné „baťovské“ však neprichádzajú len obchodníci v hypermarketoch, ale i mobilní operátori. Nie vždy sa podarí vyčariť na cenovke magickú 9-ku, avšak napríklad s novými euro cenami u mobilného operátora O2 môžu byť zákazníci spokojní, sú totiž nižšie ako v minulom roku, nech počítate ako počítate. Ostatní operátori už tiež ukazujú, že nám môžu nejaké tie centíky ušetriť. My v redakcii sme mali dlhšie hlavu v smútku, nakoľko prepočítavať naše katalógy či vysporiadať sa s tým, ako zaokrúhlime ceny minuloročných akcií mobilných operátorov v hlavnej téme čísla, nebolo najjednoduchšie. Ale verím, že sa to podarilo a ak nájdete nejakú tú chybičku, buď nám odpustené.
Tretí ročník ankety Mobilný operátor roka 2008 má nového víťaza. Prvé dva ročníky si udržal víťazný trón náš najväčší mobilný operátor Orange, rok 2008 však hral do karát druhému najsilnejšiemu, v tomto prípade víťaznému operátorovi T-Mobile, ktorý si cestu na stupienok víťazov nášho hodnotenia budoval už od prvej polovice roka 2008 a nepustil pred seba ani jedného zo svojich konkurentov. Škoda, že dravý vstup operátora O2 do roka 2008 utíchal a predstavením O2 Fér v našom hodnotení viacmenej skončil, „našľapnuté“ mal totiž výborne. O tom, aký bol rok 2008, sa dozviete práve v najväčšej téme čísla. Tu o víťazovi rozhodla mravenčím celoročným hodnotením porota zložená z nášho BC-tímu. Naopak v druhom ročníku ankety Mobil roka 2008 môžete o víťazoch v piatich kategóriách rozhodnúť svojím hlasom aj VY. Aby ste to mali ľahšie, z viac ako stovky nových mobilných telefónov, ktoré prišli na náš trh, odborná porota zložená zo zástupcov piatich odborných médií vybrala 30 telefónov. Zapojiť do ankety sa určite oplatí, vyhrať totiž môžete jednu zo štyroch mobilných lahôdok: Nokia 5800 Xpress-Music, LG KB770, Sony Erissson XPERIA X1 či Samsung INNOV8.
Do roka 2009 vám za celú redakciu prajem čo najmenej „kríz“, kvalitné eurokalkulačky a príjemné čítanie BC-čka v novom šate. Najbližšie číslo vydáme tentokrát ako dvojčíslo 3-4/2009, preto nás v stánku hľadajte o pár dní neskôr :)
Roman Calík
šéfredaktor
BCMOBIL & TECHBOX 1-2/2009 Editorial
Autor: Roman Calík
Prvé číslo, resp. dvojčíslo BCMOBIL & TECHBOX je iné. A to hneď z viacerých dôvodov. Tak napríklad, určite ste už zaregistrovali, že od začiatku roka 2009 platíme eurom a koruny si pripomíname už len v prepočtoch akýchkoľvek cien. O tom, že náš zárobok, ale i náklady či ceny nielen elektroniky a mobilných telefónov sa znížili až 30-násobne azda netreba viesť dlhší monológ. Na platbu eurom si musíme zvyknúť, ale zvykneme si aj na nové akciové ponuky našich mobilných operátorov, kde na tzv. „korunáče“ budeme spomínať už len s nostalgiou? Dnes totiž za najlacnejšie akciové mobilné telefóny zaplatíte dva alebo tri centy (0,60 alebo 0,90 Sk). Vyskúšajme si to -„dvojcenťák“ či „trojcenťák“, no tomuto ja na chuť asi tak rýchlo neprídem. Navyše všetko sa mi zdá lacnejšie, nemám problém nechať vyššie sprepitné v reštaurácii, aktivovať si viac mobilných služieb... veď je to tak „lacné“. Vytriezvenie väčšinou príde vtedy, keď zistím, že i na účte mám 30-násobne menej. S úpravami cien opäť na tie pekné „baťovské“ však neprichádzajú len obchodníci v hypermarketoch, ale i mobilní operátori. Nie vždy sa podarí vyčariť na cenovke magickú 9-ku, avšak napríklad s novými euro cenami u mobilného operátora O2 môžu byť zákazníci spokojní, sú totiž nižšie ako v minulom roku, nech počítate ako počítate. Ostatní operátori už tiež ukazujú, že nám môžu nejaké tie centíky ušetriť. My v redakcii sme mali dlhšie hlavu v smútku, nakoľko prepočítavať naše katalógy či vysporiadať sa s tým, ako zaokrúhlime ceny minuloročných akcií mobilných operátorov v hlavnej téme čísla, nebolo najjednoduchšie. Ale verím, že sa to podarilo a ak nájdete nejakú tú chybičku, buď nám odpustené.
Tretí ročník ankety Mobilný operátor roka 2008 má nového víťaza. Prvé dva ročníky si udržal víťazný trón náš najväčší mobilný operátor Orange, rok 2008 však hral do karát druhému najsilnejšiemu, v tomto prípade víťaznému operátorovi T-Mobile, ktorý si cestu na stupienok víťazov nášho hodnotenia budoval už od prvej polovice roka 2008 a nepustil pred seba ani jedného zo svojich konkurentov. Škoda, že dravý vstup operátora O2 do roka 2008 utíchal a predstavením O2 Fér v našom hodnotení viacmenej skončil, „našľapnuté“ mal totiž výborne. O tom, aký bol rok 2008, sa dozviete práve v najväčšej téme čísla. Tu o víťazovi rozhodla mravenčím celoročným hodnotením porota zložená z nášho BC-tímu. Naopak v druhom ročníku ankety Mobil roka 2008 môžete o víťazoch v piatich kategóriách rozhodnúť svojím hlasom aj VY. Aby ste to mali ľahšie, z viac ako stovky nových mobilných telefónov, ktoré prišli na náš trh, odborná porota zložená zo zástupcov piatich odborných médií vybrala 30 telefónov. Zapojiť do ankety sa určite oplatí, vyhrať totiž môžete jednu zo štyroch mobilných lahôdok: Nokia 5800 Xpress-Music, LG KB770, Sony Erissson XPERIA X1 či Samsung INNOV8.
Do roka 2009 vám za celú redakciu prajem čo najmenej „kríz“, kvalitné eurokalkulačky a príjemné čítanie BC-čka v novom šate. Najbližšie číslo vydáme tentokrát ako dvojčíslo 3-4/2009, preto nás v stánku hľadajte o pár dní neskôr :)
Roman Calík
šéfredaktor
BCMOBIL & TECHBOX 1-2/2009 Editorial
Autor: Roman Calík
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)