Milí priatelia,
pred niekoľkými týždňami vyšla v našom vydavateľstve veľmi zaujímavá kniha – Ako začať zbierať známky, príručka mladého filatelistu. Je určená pre mladších čitateľov. Kniha, mimochodom, výborne napísaná a kvalitne graficky upravená, má aj osobité tajomstvo. Slovenská pošta do nej vložila viacero platných známok, ktorých hodnota sa blíži cene knihy. Táto nevšedná príručka je v našej knižnej kultúre unikát. Doteraz nič podobné pre potenciálnych a začínajúcich filatelistov nebolo k dispozícii. Napriek určitým obavám sa v kníhkupectvách stretla s veľkým ohlasom. Skeptickí boli najmä starší, lebo si uvedomujú mediálne útoky na dušu mladého človeka, a najmä často problematický obsah tohto pôsobenia. Neraz vidia, že médiá ponúkajú deťom a mládeži veľa zdanlivo atraktívnych lákadiel. A tak sa báli, že táto zaujímavá, vzdelávacia záľuba s romantizujúcimi prvkami ťažko obstojí v konkurencii až brutálnych počítačových hier, počúvania zvukov, medzi ktorými sa občas nájde aj hudba, či plytkej filmovej produkcie. Veď to poznáte...
Filatelia je naozaj zaujímavá vášeň a kto jej prepadol, starne s ňou. Známka je aj umelecké dielo, ktoré cestuje po svete a nesie so sebou nielen to, čo je v liste, ale rozpráva aj o svojich tvorcoch. Podobne je to s mnohým inými záľubami, či sú zberateľské alebo aktívne: hudba, šport, cudzie jazyky, entomológia, rádioamatérstvo, letecké a lodné modelárstvo a podobne. Všetky obvykle fungujú ako infekčné choroby. Prenášajú sa z nadšeného človeka, ktorý pozná čaro svojej záľuby, na ďalšieho potenciálneho prijímateľa. A ak aj ten ochorie takouto ušľachtilou nákazou, ďalší tvor unikol verejne šírenému nešťastiu.
Práve toto infekčné šírenie ľuďom pozitívne mení životy. Poznám pilota, ktorý bol rádioamatérom. Aj významného chemika, ktorého do sveta skúmaviek priviedol chemikár na strednej škole. Ba aj vychýreného muzikanta na ťahacej harmonike. Za mladi ho tatko síce nie celkom bezprobémovo pripútal k nástroju, no neskôr sa práve pre túto záľubu mnohokrát v živote presadil a mal v spoločenskom živote rodiny i obce dominantné postavenie. Keď sa uchádzačov o štúdium histórie pýtali, prečo chcú ísť študovať tento predmet, veľmi často odpovedali, že ich motivovali knihy ďalšieho nadšenca – Vojtecha Zamarovského. Zo záľuby sa môže stať aj povolanie.
Toto rozprávanie bolo zatiaľ bez problémov, hovorilo sa o iných, pohoda, klídek a tabáček – aby som naznačil uvoľnenú atmosféru, v ktorej sa to nieslo. No treba hovoriť aj o druhej strane, a to už takéto príjemné nebude. Rodičia, učitelia, dospelí, mladší aj starší: Ak ovládate čokoľvek pozitívne, čo by vo vašom potomkovi, susedových deťoch, priateľoch a iných potenciálnych osobách mohlo vzbudiť záujem, okamžite ho/ich začnite zapájať do svojho koníčka. Ak vyrezávate, naučte ho to, ak chodíte na ryby, berte ho so sebou, ak zbierate známky, zbierajte ich spolu. Lebo toto všetko je ideálna ochrana najmä mladých pred duchovným a duševným rozvratom, ktorý ich ohrozuje. Formujte svoje deti vy, a nie anonymní manipulátori. A hlavne, nevyhovárajte sa, že nemáte čas. Na čo si človek chce nájsť čas, na to si ho nájde. Zanedbávanie dobrého je v tomto prípade bumerang, ktorý vám môže rozbiť o pár rokov hlavu tak, že budete po nociach kvíliť.
Hoci sa to na prvý pohľad nezdá, záver je veľmi optimistický. Ponúka aktívny a univerzálny návod. Stačí ho realizovať.
Váš
Eduard Drobný
QUARK 2/2011 Editorial
Autor: Eduard Drobný
štvrtok 10. februára 2011
PC REVUE - OpenPark
O realite životného komfortu
Priznám sa, že nemám dobrý pocit, keď počúvam o štrajkových vlnách prebiehajúcich Európou, ak niektorá z vlád naberie odvahu a ohlási reformné reštrikčné opatrenia. Na jednej strane viem pochopiť nechuť a odpor proti zmenám životného komfortu. Na druhej strane nerozumiem, čo vyriešia štrajky a pouličné demonštrácie. Ak sa vláda zľakne, ustúpi a reformu prehodnotí či odloží, tým sa problém neodstráni, iba sa jeho riešenie odloží na neskôr, pričom problémy sa ešte viac prehĺbia. Úvahy typu „ja sa chcem mať dobre teraz, a čo bude zajtra, ma nezaujíma“ sú blízke skôr rozmýšľaniu malého dieťaťa. Pripomína mi to situáciu v obchode, keď potomok pýta od rodiča nejakú drahšiu hračku, ale ten má iba pár eur vo vrecku a vie, že si to nemôžu dovoliť tento ani ďalší mesiac. Čo má urobiť? Zadlžiť sa, zobrať si pôžičku a ukončiť naliehanie svojej ratolesti alebo vysvetliť mu situáciu a hľadať riešenie, ako ušetriť na inom mieste domáceho rozpočtu a súčasne nájsť spôsob, ako si privyrobiť viac?
To isté platí aj v prípade občanov a štátu, takisto disponujeme spoločným „rodinným“ rozpočtom, ktorý je iba taký veľký, aký ho vygenerujeme svojou prácou. Nič viac a nič menej. Buď niekde ušetríme a začneme robiť viac a efektívnejšie, alebo sa musíme vzdať niektorých vymožeností. To isté platí aj v prípade firiem, ktorá môžu dvíhať platy, dávať odmeny, príspevky či rôzne bonusy zamestnancom len vtedy, keď na to majú. A budú mať na to vtedy, keď zamestnanci budú k svojej práci pristupovať zodpovedne a kreatívne. Budú efektívne využívať pracovný čas a aktívne hľadať nové príležitosti, prinášať nové nápady. Budú hľadať cesty, ako rozumne využívať firemné zdroje, a spôsoby, ako znížiť náklady a zvýšiť výnosy. Ak vedenie neriadi firmu dobre, treba ho na to upozorniť. Ak to nepomáha, treba ho vymeniť, napr. v prípade zamestnaneckých a. s. Alebo zmeniť zamestnávateľa. V prípade parlamentnej demokracie existujú aj nástroje, ako vymeniť zlú vládu, hoci občania si rôzne vysvetľujú otázku, ktorá vláda je „zlá“. Či tá, ktorá chce byť u občanov obľúbená, všetko porozdáva a neúmerne zadlží štát (teda nás), alebo tá, ktorá je rozvážnejšia a aj s rizikom neobľúbenosti u občanov sa pustí do reformy a racionalizačných opatrení. Všetko sa však začína a končí u jednotlivca, firma aj štát sú také zdravé, rozumné a silné, aký je zdravý, rozumný a silný každý jednotlivec. A výsledok je len ich sumárny obraz. Takže začať treba od seba.
Všetky tri príklady (rodina, firma, štát) sú spoločné v tom, že ide o relatívne uzavreté sústavy, ktoré majú svoje vstupy a výstupy (materiál, informácie, náklady, práca, produkt, služba, odmeny...), a treba nájsť optimálny spôsob ich využívania, zhodnocovania a prerozdeľovania. Ak sa to darí, je to fajn, ak nie, treba niečo zmeniť, ale začať treba naozaj od seba. Ak sa to nepodarí, prichádzajú neobľúbené ultimatívne riešenia...
Vynárajú sa mi iba dva odľahčené rozdiely medzi príkladom rodiny, firmy a štátu. V prípade rodiny existuje jediná možnosť získania bezprácneho životného komfortu, a to cestou neočakávaného dedičstva po vzdialenom strýkovi z Ameriky . No toto v prípade firmy alebo štátu asi nehrozí ... Na druhej strane však môžete zmeniť firmu a dokonca aj štátne občianstvo, čo zase v prípade rodiny nie je možné, ledaže by ste presvedčili Billa Gatesa o celospoločenskej dôležitosti vašej osobnej adopcie :-).
Všetci sme účastníci prebiehajúcej krízy, ktorá je len vrcholom ľadovca neriešených problémov. Už sa chvalabohu objavujú prvé príznaky oživenia, ale príčiny krízy sú oveľa hlbšie a ich odstránenie potrvá dlhšie. Ako neekonóm by som pripomenul tri hlavné príčiny, ako to vidím ja: Náš životný komfort je postavený nad reálne pomery toho, čo si môžeme dovoliť. Súčasná spoločnosť je založená na prílišnej spotrebe, podporovanej jej nerozumným úverovaním. A takisto to, že zvirtualizovaný finančný sektor je odtrhnutý od reálnej ekonomiky.
Súčasný životný komfort Európanov je pri rovnakej produktivite práce dlhodobo neudržateľný. Buď sa uskromníme, alebo začneme efektívnejšia a viac produkovať. Pravdepodobnejšie sa však oba scenáre budú musieť uskutočniť súčasne. Konkurencia z Ázie (Čína, India) a Južnej Ameriky je príliš veľká. Globalizácia priniesla aj tento moment priamej konkurencie, veľké rozdiely v životnom komforte a produktivite práce sa budú musieť vyrovnať. Demonštrácie proti neskoršiemu odchodu do dôchodku mi v tomto pohľade pripadajú ako odtrhnuté od reality.
Nedá sa donekonečna spoliehať na pôžičky a raz ich niekto bude musieť zaplatiť. A to platí v rámci rodiny, firmy či štátu, jediný rozdiel je vo veľkosti. Nepožičiavajme si, ak vieme, že budeme mať problém to neskôr splatiť.
Téma virtualizácie finančného sektora je trochu zložitejšia, ale je blízka v tom, že odtrhnutie od reálnej ekonomiky spôsobilo jeho nekontrolovaný vývoj a následné dramatické problémy.
Summa summarum: Návrat do reality asi nebude celkom príjemný a bezbolestný, ale vždy to je lepšie ako nečakaný pád z veľkej výšky. Je preto lepšie držať sa zdravého sedliackeho rozumu a pozerať sa na svet triezvo a realisticky. To nám však nebráni dávať si veľké ciele a pracovať na sebe! A sem-tam si „na tajniaka“ môžeme z nostalgie aspoň na chvíľu nasadiť ružové okuliare... :-)
PC REVUE 2/2011 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Priznám sa, že nemám dobrý pocit, keď počúvam o štrajkových vlnách prebiehajúcich Európou, ak niektorá z vlád naberie odvahu a ohlási reformné reštrikčné opatrenia. Na jednej strane viem pochopiť nechuť a odpor proti zmenám životného komfortu. Na druhej strane nerozumiem, čo vyriešia štrajky a pouličné demonštrácie. Ak sa vláda zľakne, ustúpi a reformu prehodnotí či odloží, tým sa problém neodstráni, iba sa jeho riešenie odloží na neskôr, pričom problémy sa ešte viac prehĺbia. Úvahy typu „ja sa chcem mať dobre teraz, a čo bude zajtra, ma nezaujíma“ sú blízke skôr rozmýšľaniu malého dieťaťa. Pripomína mi to situáciu v obchode, keď potomok pýta od rodiča nejakú drahšiu hračku, ale ten má iba pár eur vo vrecku a vie, že si to nemôžu dovoliť tento ani ďalší mesiac. Čo má urobiť? Zadlžiť sa, zobrať si pôžičku a ukončiť naliehanie svojej ratolesti alebo vysvetliť mu situáciu a hľadať riešenie, ako ušetriť na inom mieste domáceho rozpočtu a súčasne nájsť spôsob, ako si privyrobiť viac?
To isté platí aj v prípade občanov a štátu, takisto disponujeme spoločným „rodinným“ rozpočtom, ktorý je iba taký veľký, aký ho vygenerujeme svojou prácou. Nič viac a nič menej. Buď niekde ušetríme a začneme robiť viac a efektívnejšie, alebo sa musíme vzdať niektorých vymožeností. To isté platí aj v prípade firiem, ktorá môžu dvíhať platy, dávať odmeny, príspevky či rôzne bonusy zamestnancom len vtedy, keď na to majú. A budú mať na to vtedy, keď zamestnanci budú k svojej práci pristupovať zodpovedne a kreatívne. Budú efektívne využívať pracovný čas a aktívne hľadať nové príležitosti, prinášať nové nápady. Budú hľadať cesty, ako rozumne využívať firemné zdroje, a spôsoby, ako znížiť náklady a zvýšiť výnosy. Ak vedenie neriadi firmu dobre, treba ho na to upozorniť. Ak to nepomáha, treba ho vymeniť, napr. v prípade zamestnaneckých a. s. Alebo zmeniť zamestnávateľa. V prípade parlamentnej demokracie existujú aj nástroje, ako vymeniť zlú vládu, hoci občania si rôzne vysvetľujú otázku, ktorá vláda je „zlá“. Či tá, ktorá chce byť u občanov obľúbená, všetko porozdáva a neúmerne zadlží štát (teda nás), alebo tá, ktorá je rozvážnejšia a aj s rizikom neobľúbenosti u občanov sa pustí do reformy a racionalizačných opatrení. Všetko sa však začína a končí u jednotlivca, firma aj štát sú také zdravé, rozumné a silné, aký je zdravý, rozumný a silný každý jednotlivec. A výsledok je len ich sumárny obraz. Takže začať treba od seba.
Všetky tri príklady (rodina, firma, štát) sú spoločné v tom, že ide o relatívne uzavreté sústavy, ktoré majú svoje vstupy a výstupy (materiál, informácie, náklady, práca, produkt, služba, odmeny...), a treba nájsť optimálny spôsob ich využívania, zhodnocovania a prerozdeľovania. Ak sa to darí, je to fajn, ak nie, treba niečo zmeniť, ale začať treba naozaj od seba. Ak sa to nepodarí, prichádzajú neobľúbené ultimatívne riešenia...
Vynárajú sa mi iba dva odľahčené rozdiely medzi príkladom rodiny, firmy a štátu. V prípade rodiny existuje jediná možnosť získania bezprácneho životného komfortu, a to cestou neočakávaného dedičstva po vzdialenom strýkovi z Ameriky . No toto v prípade firmy alebo štátu asi nehrozí ... Na druhej strane však môžete zmeniť firmu a dokonca aj štátne občianstvo, čo zase v prípade rodiny nie je možné, ledaže by ste presvedčili Billa Gatesa o celospoločenskej dôležitosti vašej osobnej adopcie :-).
Všetci sme účastníci prebiehajúcej krízy, ktorá je len vrcholom ľadovca neriešených problémov. Už sa chvalabohu objavujú prvé príznaky oživenia, ale príčiny krízy sú oveľa hlbšie a ich odstránenie potrvá dlhšie. Ako neekonóm by som pripomenul tri hlavné príčiny, ako to vidím ja: Náš životný komfort je postavený nad reálne pomery toho, čo si môžeme dovoliť. Súčasná spoločnosť je založená na prílišnej spotrebe, podporovanej jej nerozumným úverovaním. A takisto to, že zvirtualizovaný finančný sektor je odtrhnutý od reálnej ekonomiky.
Súčasný životný komfort Európanov je pri rovnakej produktivite práce dlhodobo neudržateľný. Buď sa uskromníme, alebo začneme efektívnejšia a viac produkovať. Pravdepodobnejšie sa však oba scenáre budú musieť uskutočniť súčasne. Konkurencia z Ázie (Čína, India) a Južnej Ameriky je príliš veľká. Globalizácia priniesla aj tento moment priamej konkurencie, veľké rozdiely v životnom komforte a produktivite práce sa budú musieť vyrovnať. Demonštrácie proti neskoršiemu odchodu do dôchodku mi v tomto pohľade pripadajú ako odtrhnuté od reality.
Nedá sa donekonečna spoliehať na pôžičky a raz ich niekto bude musieť zaplatiť. A to platí v rámci rodiny, firmy či štátu, jediný rozdiel je vo veľkosti. Nepožičiavajme si, ak vieme, že budeme mať problém to neskôr splatiť.
Téma virtualizácie finančného sektora je trochu zložitejšia, ale je blízka v tom, že odtrhnutie od reálnej ekonomiky spôsobilo jeho nekontrolovaný vývoj a následné dramatické problémy.
Summa summarum: Návrat do reality asi nebude celkom príjemný a bezbolestný, ale vždy to je lepšie ako nečakaný pád z veľkej výšky. Je preto lepšie držať sa zdravého sedliackeho rozumu a pozerať sa na svet triezvo a realisticky. To nám však nebráni dávať si veľké ciele a pracovať na sebe! A sem-tam si „na tajniaka“ môžeme z nostalgie aspoň na chvíľu nasadiť ružové okuliare... :-)
PC REVUE 2/2011 OpenPark
Autor: Martin Drobný
PC REVUE
Takto to v Amerike chodí
Ako zistíte v tomto vydaní, boli sme hneď na začiatku roka v Las Vegas. Je to mesto, ktoré som už navštívil veľakrát a nemá ma čím prekvapiť. Je to jedna ulica, na ktorej stretnete celý svet. Po čase zistíte, že úplne všetko sú filmové kulisy. Tentoraz sme leteli z Viedne cez New York, dovedna sme strávili na ceste viac ako 24 hodín. Aj teraz som so sebou bral poriadne veľa výbavy foto-video, veď dobré fotky a video je podľa mňa základ dobrej reportáže a my vám chceme poskytnúť tú najlepšiu reportáž. Všetko som umiestnil do príručnej batožiny, veď zveriť to ľuďom, ktorých vidíte z okna lietadla, ako batožinu hádžu na zem, by znamenal crash-test, ktorý by som nemal ako zdokumentovať. Ako to už býva pri mojich cestách zvykom, nejaký „problémik“ sa vyskytne. Z New Yorku som letel inou spoločnosťou a po dolete na americkú pôvodu sa staršia pani v leteckej spoločnosti dobrú polhodinu tvárila, že ma v systéme nemá, hoci som vedel aj číslo sedadla. Lety sú v USA „overbookované“ o 20 % oproti kapacite lietadla, lebo sa počíta s tým, že časť ľudí to nestihne. Lenže niekedy stihne a potom je to tu – kto príde medzi poslednými, neletí, ale dostane kompenzáciu v podobe voľnej letenky. Lenže to nemohol byť môj prípad, ja som musel byť ráno pripravený na prvú tlačovku. Neskôr pani vyriekla tajomné zaklínadlo, šomrala, že asi mám dvojitú rezerváciu, a palubná letenka bola na svete.
Lietadlo je v USA niečo ako u nás autobus a tomu zodpovedajú aj služby. Šesťhodinový let som tak prežil s ľadovou vodou a kávou, keďže som nemal odvahu zveriť letuške čísla z kreditnej karty a peniaze vôbec nebrali. Lenže na to si treba v tejto krajine zvyknúť, žiť bez medzinárodnej platobnej karty je tu nemožné.
Na výstave CES sa zúčastnilo 140 000 ľudí a tí všetci sem prileteli a niekde bývali. Las Vegas je na to pripravené, niekoľko tunajších hotelov patrí medzi 10 najväčších na svete. Problém bol však s dopravou. Našťastie som zvolil síce lacnejší hotel, ale v blízkosti oboch miest, kde sa CES koná, a tak som chodil všade radšej peši a na nič nečakal.
Výstava prebehla tradične pompézne, o tom sa podrobne dozviete v našej reportáži. Tentoraz som bol aj s kolegom Jožom, čo je jednak veselšie, jednak je to vo dvojici oveľa praktickejšie na to, aby sme stihli všetky tlačovky. Posledný deň pobytu sme si chceli aj niečo užiť, a tak voľba padla na Grand Canyon. Toto miesto som už dávnejšie chcel vidieť. No cesta autom by znamenala dobré štyri hodiny trmácania tam, možno dve hodiny pobytu a zase štyri hodiny späť. Vybrali sme teda na cestu helikoptéru za nekresťanských 300 USD na osobu (v akcii). Odviezli a doviedli nás priamo z/do hotela, postarali sa aj o nápoje. Neverili by ste, ale mali dokonca európske pivo. Pravda, aj tu sa prejavilo to, že táto krajina je postavená na prepitnom, ktoré sa tu volá jednoducho tip. Počíta sa s tým, že pokiaľ bola práca vykonaná dobre, musíte dať tip. Ak ho nedáte, znamená to, že ste boli nespokojní. Máte to napísané napr. aj na tabuľke v autobuse – v preklade: cena vášho lístka neobsahuje prepitné. Keďže všetci účastníci nášho letu boli zo zahraničia, pilot nám to rýchlo vysvetlil ešte na zemi. Pokiaľ bude tip len dobrý, poletíme nezáživnou trasou. Ak to bude „great“ tip, bude to unikátna cesta. Osobne si myslím, že žiadna nezáživná trasa ani neexistovala a jednoducho si to vedel vypýtať, ale všetci sme sa rozhodli pre tú cestu s great tipom.
Grand Canyon je nádherný, naozaj jedinečné prírodné divadlo. A z okna helikoptéry to bolo ešte pôsobivejšie. Vytvorila ho rieka Colorado a je to úplný protiklad Las Vegas. Nijaké umelé stavby, žiadne blikajúce reklamy, len trpezlivá práca rieky počas dvoch miliónov rokov, keď dokázala v dĺžke vyše 400 km vyzerať uprostred planiny zárez hlboký 1600 metrov. Priznávam, že som mal prvých pár minút otvorené ústa a to sa už dávno nestalo. V tej chvíli som zabudol na to, že sa už veľmi teším na Slovensko, a predstavoval som si, ako by som tu mohol prežiť trochu pokojného života. Neviem, či by ma to dlho bavilo, ale raz, keď už pôjdem na novinársky dôchodok, rád by som to vyskúšal.
Musím uznať, že náš pilot popri otvorenom spôsobe pýtania prepitného vedel aj excelentne lietať. Lepšie povedané, skôr som dúfal, že vedel, čo robí, lebo boli chvíle, keď bola vrtuľa helikoptéry tak na 5 metrov od červenkastých skál. Ale bolo to úžasné, cesta späť kľučkovaním medzi skalnými vrcholmi pripomínala scény z Hviezdnych vojen. Pilot neskôr v nádeji na naozaj great tip pristál uprostred púšte a z nádrže v strede ničoho natankoval niekoľko litrov benzínu. Na púšti som bol zatiaľ len v Izraeli a to bolo podstatne miernejšie ako teraz. Navštíviť púšť helikoptérou na 10 minút a hneď potom odletieť preč je fajn, ale ocitnúť sa tu sám, to by bolo asi strašné. Všetko mi pripadalo rovnaké a pusté, ale pritom krásne. Obdivujem beduínov, ktorí sa v izraelskej púšti perfektne vyznajú a nepotrebujú nijaký navigátor.
Pri pristávaní na základni nám pilot pripomenul, že keď budeme vystupovať, je ten správny čas, aby sme mu dali tip. Nič teda nenechal na náhodu, len sme stále nevedeli, akú výšku prepitného predstavuje slovo „great“. S Jožom sme sa dohodli, že mu každý dáme po 10 USD, ale ako som neskôr zistil na internete, bolo to výrazne málo. Great tip je – aspoň v americkej reštaurácii – 20 % z platnej sumy, teda 60 bubákov, a nie 10. To sa mi však zdá poriadne veľký nezdanený príjem, veď sa nás v 4-miestnej helikoptére tlačilo 6, a keď dá každý povedzme 20 USD a pilot to otočí 4 razy do dňa, je to takmer 500 dolárov na deň a z toho u nás niektorí ľudia žijú celý mesiac. Tak čo onak, Grand Canyon bola pre mňa najkrajšia časť tohto pobytu v USA. Cestou späť som v lietadle počítal, koľkokrát som už bol v Amerike, a došiel som k číslu 35. To je už veľmi veľa, toľkokrát som nebol ani v Slovenskom raji a ten je možno ešte krajší ako Grand Canyon. No akosi cítim v kostiach, že o rok asi predsa len pôjdem do Vegas, lebo off-line reportáž sa síce dá urobiť z ľubovoľnej výstavy z tlačových správ a obrázkových databáz, ale to nikdy nemá takú „šťavičku“, ako keď sa naozaj zúčastníte. A PC REVUE je magazín so šťavou, o tom azda nikto nepochybuje.
Prajem vám príjemné čítanie februárového vydania.
11. januára 2011, Ondrej Macko, letisko Schwechat, Viedeň
PC REVUE 2/2011 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Ako zistíte v tomto vydaní, boli sme hneď na začiatku roka v Las Vegas. Je to mesto, ktoré som už navštívil veľakrát a nemá ma čím prekvapiť. Je to jedna ulica, na ktorej stretnete celý svet. Po čase zistíte, že úplne všetko sú filmové kulisy. Tentoraz sme leteli z Viedne cez New York, dovedna sme strávili na ceste viac ako 24 hodín. Aj teraz som so sebou bral poriadne veľa výbavy foto-video, veď dobré fotky a video je podľa mňa základ dobrej reportáže a my vám chceme poskytnúť tú najlepšiu reportáž. Všetko som umiestnil do príručnej batožiny, veď zveriť to ľuďom, ktorých vidíte z okna lietadla, ako batožinu hádžu na zem, by znamenal crash-test, ktorý by som nemal ako zdokumentovať. Ako to už býva pri mojich cestách zvykom, nejaký „problémik“ sa vyskytne. Z New Yorku som letel inou spoločnosťou a po dolete na americkú pôvodu sa staršia pani v leteckej spoločnosti dobrú polhodinu tvárila, že ma v systéme nemá, hoci som vedel aj číslo sedadla. Lety sú v USA „overbookované“ o 20 % oproti kapacite lietadla, lebo sa počíta s tým, že časť ľudí to nestihne. Lenže niekedy stihne a potom je to tu – kto príde medzi poslednými, neletí, ale dostane kompenzáciu v podobe voľnej letenky. Lenže to nemohol byť môj prípad, ja som musel byť ráno pripravený na prvú tlačovku. Neskôr pani vyriekla tajomné zaklínadlo, šomrala, že asi mám dvojitú rezerváciu, a palubná letenka bola na svete.
Lietadlo je v USA niečo ako u nás autobus a tomu zodpovedajú aj služby. Šesťhodinový let som tak prežil s ľadovou vodou a kávou, keďže som nemal odvahu zveriť letuške čísla z kreditnej karty a peniaze vôbec nebrali. Lenže na to si treba v tejto krajine zvyknúť, žiť bez medzinárodnej platobnej karty je tu nemožné.
Na výstave CES sa zúčastnilo 140 000 ľudí a tí všetci sem prileteli a niekde bývali. Las Vegas je na to pripravené, niekoľko tunajších hotelov patrí medzi 10 najväčších na svete. Problém bol však s dopravou. Našťastie som zvolil síce lacnejší hotel, ale v blízkosti oboch miest, kde sa CES koná, a tak som chodil všade radšej peši a na nič nečakal.
Výstava prebehla tradične pompézne, o tom sa podrobne dozviete v našej reportáži. Tentoraz som bol aj s kolegom Jožom, čo je jednak veselšie, jednak je to vo dvojici oveľa praktickejšie na to, aby sme stihli všetky tlačovky. Posledný deň pobytu sme si chceli aj niečo užiť, a tak voľba padla na Grand Canyon. Toto miesto som už dávnejšie chcel vidieť. No cesta autom by znamenala dobré štyri hodiny trmácania tam, možno dve hodiny pobytu a zase štyri hodiny späť. Vybrali sme teda na cestu helikoptéru za nekresťanských 300 USD na osobu (v akcii). Odviezli a doviedli nás priamo z/do hotela, postarali sa aj o nápoje. Neverili by ste, ale mali dokonca európske pivo. Pravda, aj tu sa prejavilo to, že táto krajina je postavená na prepitnom, ktoré sa tu volá jednoducho tip. Počíta sa s tým, že pokiaľ bola práca vykonaná dobre, musíte dať tip. Ak ho nedáte, znamená to, že ste boli nespokojní. Máte to napísané napr. aj na tabuľke v autobuse – v preklade: cena vášho lístka neobsahuje prepitné. Keďže všetci účastníci nášho letu boli zo zahraničia, pilot nám to rýchlo vysvetlil ešte na zemi. Pokiaľ bude tip len dobrý, poletíme nezáživnou trasou. Ak to bude „great“ tip, bude to unikátna cesta. Osobne si myslím, že žiadna nezáživná trasa ani neexistovala a jednoducho si to vedel vypýtať, ale všetci sme sa rozhodli pre tú cestu s great tipom.
Grand Canyon je nádherný, naozaj jedinečné prírodné divadlo. A z okna helikoptéry to bolo ešte pôsobivejšie. Vytvorila ho rieka Colorado a je to úplný protiklad Las Vegas. Nijaké umelé stavby, žiadne blikajúce reklamy, len trpezlivá práca rieky počas dvoch miliónov rokov, keď dokázala v dĺžke vyše 400 km vyzerať uprostred planiny zárez hlboký 1600 metrov. Priznávam, že som mal prvých pár minút otvorené ústa a to sa už dávno nestalo. V tej chvíli som zabudol na to, že sa už veľmi teším na Slovensko, a predstavoval som si, ako by som tu mohol prežiť trochu pokojného života. Neviem, či by ma to dlho bavilo, ale raz, keď už pôjdem na novinársky dôchodok, rád by som to vyskúšal.
Musím uznať, že náš pilot popri otvorenom spôsobe pýtania prepitného vedel aj excelentne lietať. Lepšie povedané, skôr som dúfal, že vedel, čo robí, lebo boli chvíle, keď bola vrtuľa helikoptéry tak na 5 metrov od červenkastých skál. Ale bolo to úžasné, cesta späť kľučkovaním medzi skalnými vrcholmi pripomínala scény z Hviezdnych vojen. Pilot neskôr v nádeji na naozaj great tip pristál uprostred púšte a z nádrže v strede ničoho natankoval niekoľko litrov benzínu. Na púšti som bol zatiaľ len v Izraeli a to bolo podstatne miernejšie ako teraz. Navštíviť púšť helikoptérou na 10 minút a hneď potom odletieť preč je fajn, ale ocitnúť sa tu sám, to by bolo asi strašné. Všetko mi pripadalo rovnaké a pusté, ale pritom krásne. Obdivujem beduínov, ktorí sa v izraelskej púšti perfektne vyznajú a nepotrebujú nijaký navigátor.
Pri pristávaní na základni nám pilot pripomenul, že keď budeme vystupovať, je ten správny čas, aby sme mu dali tip. Nič teda nenechal na náhodu, len sme stále nevedeli, akú výšku prepitného predstavuje slovo „great“. S Jožom sme sa dohodli, že mu každý dáme po 10 USD, ale ako som neskôr zistil na internete, bolo to výrazne málo. Great tip je – aspoň v americkej reštaurácii – 20 % z platnej sumy, teda 60 bubákov, a nie 10. To sa mi však zdá poriadne veľký nezdanený príjem, veď sa nás v 4-miestnej helikoptére tlačilo 6, a keď dá každý povedzme 20 USD a pilot to otočí 4 razy do dňa, je to takmer 500 dolárov na deň a z toho u nás niektorí ľudia žijú celý mesiac. Tak čo onak, Grand Canyon bola pre mňa najkrajšia časť tohto pobytu v USA. Cestou späť som v lietadle počítal, koľkokrát som už bol v Amerike, a došiel som k číslu 35. To je už veľmi veľa, toľkokrát som nebol ani v Slovenskom raji a ten je možno ešte krajší ako Grand Canyon. No akosi cítim v kostiach, že o rok asi predsa len pôjdem do Vegas, lebo off-line reportáž sa síce dá urobiť z ľubovoľnej výstavy z tlačových správ a obrázkových databáz, ale to nikdy nemá takú „šťavičku“, ako keď sa naozaj zúčastníte. A PC REVUE je magazín so šťavou, o tom azda nikto nepochybuje.
Prajem vám príjemné čítanie februárového vydania.
11. januára 2011, Ondrej Macko, letisko Schwechat, Viedeň
PC REVUE 2/2011 Editorial
Autor: Ondrej Macko
piatok 28. januára 2011
QUARK
Milí priatelia,
pred časom ma život zavial na malý ostrov uprostred Indického oceánu. Zažil som tam školenie, o akom sa mi ani nesnívalo. Mal som čo robiť, aby som nestratil sebaúctu, ktorú si v tomto komplikovanom svete len horko-ťažko pestujem. Bombardovaný denne správami o významných udalostiach, akými je napríklad stavba usadlosti, čo sa dá odfotografovať len z lietadla alebo o jazde nášho podnikateľa vo svojom automobile Maybach so sprchou na ceste do Prahy, zavítal som do celkom iného sveta.
Bol to neveľký ostrovček, široký vari kilometer. Vstúpil som naň s prežitými, ale predsa len niekde tlejúcimi predstavami, že idem medzi divochov. Keď som odchádzal, uvedomil som si, že je všetko inak. Na ostrove žijú menší, no veľmi pekní ľudia tmavej pleti, ktorí sa tradične obliekajú. Mladí aj starí. Ako všade, aj tu zasiahla móda, a tak niektorí muži i chlapci nenosia sukne, ale moderné oblečenie – košeľu a nohavice. Dievčatá a ženy majú oblečené pestré a zaujímavé dlhé šaty. Ako sa patrí v moslimskom svete, krásne dlhé čierne vlasy majú zakryté, ale nie všetky. Sú upravené a pôvabné. Cudzinca vítajú s úsmevom a pozdravom. Nepamätám sa, či som niekedy každú hodinu, možno päťdesiatkrát za deň zdravil okoloidúcich. Verte, bolo to naozaj príjemné. Ďalej ma prekvapili elektrické motocykle, na ktorých jazdila mladšia generácia. Prečo elektrické? Odpoveď som síce predpokladal, no netušil som, že to tu nájdem. Ekológia! A potom nasledovali lekcie z ochrany prírody, efektívneho využívania energetických zdrojov, bezodpadového hospodárstva. Množstvo krokov, ktorými zveľaďovali po predkoch zdedenú prírodu, viedli k jej minimálnemu poškodzovaniu civilizáciou a predstavovali dokonalú symbiózu človeka a prírody. A to tu mali káblovú televíziu, mobilný signál a ďalšie vymoženosti modernej spoločnosti.
Keď som opúšťal ostrov a z loďky som videl krásne tmavé detváky, ako sa naháňajú na brehu neuveriteľne čistého a ľuďmi nezdevastovaného mora, uvedomil som si, že niečo na tých divochoch bola predsa len pravda. Tu žijú milí a múdri ľudia, čo dobre vedia, že sa musia o svoj domov starať. A tí divosi sme my ostatní! V New Yorku, v Moskve aj v Bratislave či v Bonne a inde na svete, kde more brutálne zaplavujeme ropou, spaľujeme obrovské množstvo fosílnych palív, vymýšľame nezmysly, ako je predaj priemyselných emisií a radostne aplikujeme mnohé ďalšie likvidačné technológie. A myslíme si, že sme tí múdri!
Našťastie, existuje dosť vzorov pre nás a kto bude chcieť, alebo sa bude musieť vrátiť po rozum, má kam ísť.
Váš
Eduard Drobný
QUARK 1/2011 Editorial
Autor: Eduard Drobný
pred časom ma život zavial na malý ostrov uprostred Indického oceánu. Zažil som tam školenie, o akom sa mi ani nesnívalo. Mal som čo robiť, aby som nestratil sebaúctu, ktorú si v tomto komplikovanom svete len horko-ťažko pestujem. Bombardovaný denne správami o významných udalostiach, akými je napríklad stavba usadlosti, čo sa dá odfotografovať len z lietadla alebo o jazde nášho podnikateľa vo svojom automobile Maybach so sprchou na ceste do Prahy, zavítal som do celkom iného sveta.
Bol to neveľký ostrovček, široký vari kilometer. Vstúpil som naň s prežitými, ale predsa len niekde tlejúcimi predstavami, že idem medzi divochov. Keď som odchádzal, uvedomil som si, že je všetko inak. Na ostrove žijú menší, no veľmi pekní ľudia tmavej pleti, ktorí sa tradične obliekajú. Mladí aj starí. Ako všade, aj tu zasiahla móda, a tak niektorí muži i chlapci nenosia sukne, ale moderné oblečenie – košeľu a nohavice. Dievčatá a ženy majú oblečené pestré a zaujímavé dlhé šaty. Ako sa patrí v moslimskom svete, krásne dlhé čierne vlasy majú zakryté, ale nie všetky. Sú upravené a pôvabné. Cudzinca vítajú s úsmevom a pozdravom. Nepamätám sa, či som niekedy každú hodinu, možno päťdesiatkrát za deň zdravil okoloidúcich. Verte, bolo to naozaj príjemné. Ďalej ma prekvapili elektrické motocykle, na ktorých jazdila mladšia generácia. Prečo elektrické? Odpoveď som síce predpokladal, no netušil som, že to tu nájdem. Ekológia! A potom nasledovali lekcie z ochrany prírody, efektívneho využívania energetických zdrojov, bezodpadového hospodárstva. Množstvo krokov, ktorými zveľaďovali po predkoch zdedenú prírodu, viedli k jej minimálnemu poškodzovaniu civilizáciou a predstavovali dokonalú symbiózu človeka a prírody. A to tu mali káblovú televíziu, mobilný signál a ďalšie vymoženosti modernej spoločnosti.
Keď som opúšťal ostrov a z loďky som videl krásne tmavé detváky, ako sa naháňajú na brehu neuveriteľne čistého a ľuďmi nezdevastovaného mora, uvedomil som si, že niečo na tých divochoch bola predsa len pravda. Tu žijú milí a múdri ľudia, čo dobre vedia, že sa musia o svoj domov starať. A tí divosi sme my ostatní! V New Yorku, v Moskve aj v Bratislave či v Bonne a inde na svete, kde more brutálne zaplavujeme ropou, spaľujeme obrovské množstvo fosílnych palív, vymýšľame nezmysly, ako je predaj priemyselných emisií a radostne aplikujeme mnohé ďalšie likvidačné technológie. A myslíme si, že sme tí múdri!
Našťastie, existuje dosť vzorov pre nás a kto bude chcieť, alebo sa bude musieť vrátiť po rozum, má kam ísť.
Váš
Eduard Drobný
QUARK 1/2011 Editorial
Autor: Eduard Drobný
utorok 11. januára 2011
PC REVUE - OpenPark
Aby bol každý deň sviatok
Koniec roka sa už tradične nesie v znamení upratovania, zháňania darčekov, rekapitulácie toho, čo sa udialo, a predsavzatí do nového roka. Je to všetko fajn, len mi na týchto každoročných rituáloch chýbajú dve veci. Prvá z nich je to, že by sme takéto sviatky v prenesenom význame slova nemali prežívať len raz za rok, ale vlastne každý deň. A druhá je povrchnosť, s akou ich prežívame.
Každý deň je sviatok a je známa múdrosť, že by sme ho mali prežiť tak, ako keby bol náš posledný. Láskyplným vnímaním prítomnosti, užívaním si blízkosti svojich blízkych, vďačným prežívaním darov, ktoré sú všade okolo nás: slnko, vzduch, voda, príroda. Ťažko skúšaní pacienti alebo starí ľudia pred svojím koncom to poznajú a vedia veľmi dobre. Je len škoda, že túto múdrosť pochopíme často iba vtedy, keď sme sami vystavení nejakej zložitej životnej situácii. O čo by to užívanie si života bolo krajšie, keby sme to dokázali pri plnej sile, zdraví a vedomí.
Upratujeme svoje domácnosti, ale už pomenej si upratujeme naše vnútro. Ako môžeme prežívať sviatočný pocit vnútorného šťastia, lásky, pokoja, keď v nás doznievajú pocity hnevu na „neznesiteľného“ suseda či závisti voči lepšie platenému kolegovi z práce. Na jednom mieste predsa nemôže byť naraz aj svetlo, aj tma. Treba si vybrať, čo si do svojho vnútra pustíme, čo si v ňom budeme udržiavať a pestovať. Ak sa nám ťažko bráni pred negatívnymi pocitmi, ako sú hnev, zlosť, závisť, agresivita, nespokojnosť, strach, pocit viny, hanby či nedokonalosti, dajme si ako novoročné predsavzatie záväzok, že budeme hľadať spôsoby, ako sa naučiť pracovať s týmito pocitmi. Čo sa stane, keď sa takáto emócia dostane von a premení sa na myšlienku, slovo a následne skutok, nie je ťažké uhádnuť. Stačí si večer zapnúť TV správy...
Ak hľadáme vnútorný pokoj a harmóniu, existuje zopár výborných kníh, ktoré fungujú doslova ako liek na nespracované emócie. Stačí si ich prečítať, najlepšie aj viackrát po sebe. Sila múdrych slov je obrovská a s ich pomocou sa negatívne emócie rozpustia ako ľad v horúcej vode.
Ďalší liek, ktorý nám pomôže uvoľniť negatívne emócie, je naučiť sa odpúšťať. Kto nedokáže odpustiť, ťažko môže nájsť vlastný vnútorný pokoj. Skúsme nájsť v sebe silu odpustiť každému, o kom si myslíme, že nám úmyselne alebo aj neúmyselne čo i len trochu ublížil. A poprosme o odpustenie každého, voči komu máme takýto dlh zase my. Aj keď vás možno budú pokladať za čudáka, urobte to a časom uvidíte, akú lavínu pozitívnych zmien vo svojom okolí tým spustíte.
Dôležitá pomôcka, ktorá nám pomôže predchádzať negatívnym emóciám, je nevnímať arogantných susedov, neprajných príbuzných či rýpavých kolegov ako svojich nepriateľov, ale ako „sparring partnerov“, ktorí nám (hoci nevedomky) majú nastaviť zrkadlo a naučiť nás niečo o sebe. Ak s nimi budeme aj naďalej bojovať a reagovať na ich malé podrazy, provokácie či nevhodné poznámky alebo sa necháme vtiahnuť do nezmyselnej hádky, práve v tom momente sme sa nechali nachytať a dané kolo sme prehrali. No nič to, stačí, keď si to uvedomíme, a v niektorom ďalšom si už budeme počínať oveľa lepšie. A vyhráme vtedy, keď pochopíme, že v týchto zápasoch nemá zmysel bojovať.
Ak si dokážeme upratať svoje vnútro, pocity, myšlienky, slová a skutky, potom dosiahneme vnútorný pokoj, začneme vnímať každý deň života ako sviatok a staneme sa majstrom v jeho prežívaní.
Asi som nebol veľmi originálny a nedozvedeli ste sa nič nové, je však fajn pripomenúť si niektoré veci, zamyslieť sa nad nimi a skúsiť svoj život zmeniť k lepšiemu. Tak nám v tom držím palce... :-)
PC REVUE 1/2011 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Koniec roka sa už tradične nesie v znamení upratovania, zháňania darčekov, rekapitulácie toho, čo sa udialo, a predsavzatí do nového roka. Je to všetko fajn, len mi na týchto každoročných rituáloch chýbajú dve veci. Prvá z nich je to, že by sme takéto sviatky v prenesenom význame slova nemali prežívať len raz za rok, ale vlastne každý deň. A druhá je povrchnosť, s akou ich prežívame.
Každý deň je sviatok a je známa múdrosť, že by sme ho mali prežiť tak, ako keby bol náš posledný. Láskyplným vnímaním prítomnosti, užívaním si blízkosti svojich blízkych, vďačným prežívaním darov, ktoré sú všade okolo nás: slnko, vzduch, voda, príroda. Ťažko skúšaní pacienti alebo starí ľudia pred svojím koncom to poznajú a vedia veľmi dobre. Je len škoda, že túto múdrosť pochopíme často iba vtedy, keď sme sami vystavení nejakej zložitej životnej situácii. O čo by to užívanie si života bolo krajšie, keby sme to dokázali pri plnej sile, zdraví a vedomí.
Upratujeme svoje domácnosti, ale už pomenej si upratujeme naše vnútro. Ako môžeme prežívať sviatočný pocit vnútorného šťastia, lásky, pokoja, keď v nás doznievajú pocity hnevu na „neznesiteľného“ suseda či závisti voči lepšie platenému kolegovi z práce. Na jednom mieste predsa nemôže byť naraz aj svetlo, aj tma. Treba si vybrať, čo si do svojho vnútra pustíme, čo si v ňom budeme udržiavať a pestovať. Ak sa nám ťažko bráni pred negatívnymi pocitmi, ako sú hnev, zlosť, závisť, agresivita, nespokojnosť, strach, pocit viny, hanby či nedokonalosti, dajme si ako novoročné predsavzatie záväzok, že budeme hľadať spôsoby, ako sa naučiť pracovať s týmito pocitmi. Čo sa stane, keď sa takáto emócia dostane von a premení sa na myšlienku, slovo a následne skutok, nie je ťažké uhádnuť. Stačí si večer zapnúť TV správy...
Ak hľadáme vnútorný pokoj a harmóniu, existuje zopár výborných kníh, ktoré fungujú doslova ako liek na nespracované emócie. Stačí si ich prečítať, najlepšie aj viackrát po sebe. Sila múdrych slov je obrovská a s ich pomocou sa negatívne emócie rozpustia ako ľad v horúcej vode.
Ďalší liek, ktorý nám pomôže uvoľniť negatívne emócie, je naučiť sa odpúšťať. Kto nedokáže odpustiť, ťažko môže nájsť vlastný vnútorný pokoj. Skúsme nájsť v sebe silu odpustiť každému, o kom si myslíme, že nám úmyselne alebo aj neúmyselne čo i len trochu ublížil. A poprosme o odpustenie každého, voči komu máme takýto dlh zase my. Aj keď vás možno budú pokladať za čudáka, urobte to a časom uvidíte, akú lavínu pozitívnych zmien vo svojom okolí tým spustíte.
Dôležitá pomôcka, ktorá nám pomôže predchádzať negatívnym emóciám, je nevnímať arogantných susedov, neprajných príbuzných či rýpavých kolegov ako svojich nepriateľov, ale ako „sparring partnerov“, ktorí nám (hoci nevedomky) majú nastaviť zrkadlo a naučiť nás niečo o sebe. Ak s nimi budeme aj naďalej bojovať a reagovať na ich malé podrazy, provokácie či nevhodné poznámky alebo sa necháme vtiahnuť do nezmyselnej hádky, práve v tom momente sme sa nechali nachytať a dané kolo sme prehrali. No nič to, stačí, keď si to uvedomíme, a v niektorom ďalšom si už budeme počínať oveľa lepšie. A vyhráme vtedy, keď pochopíme, že v týchto zápasoch nemá zmysel bojovať.
Ak si dokážeme upratať svoje vnútro, pocity, myšlienky, slová a skutky, potom dosiahneme vnútorný pokoj, začneme vnímať každý deň života ako sviatok a staneme sa majstrom v jeho prežívaní.
Asi som nebol veľmi originálny a nedozvedeli ste sa nič nové, je však fajn pripomenúť si niektoré veci, zamyslieť sa nad nimi a skúsiť svoj život zmeniť k lepšiemu. Tak nám v tom držím palce... :-)
PC REVUE 1/2011 OpenPark
Autor: Martin Drobný
PC REVUE
Závislí od technológií?
Vitajte v novom roku. Prajem všetkým našim čitateľom a priaznivcom šťastný nový rok 2011, želám veľa zdravia, šťastia a radosti aj s naším magazínom. Na úvod malá technická poznámka. Toto vydanie prišlo na trh o niečo neskôr, ako je naším zvykom. Dôvod je jednoduchý. Jedna z hlavných tém januárového vydania je najnovšia generácia procesorov od Intelu, a aby sme dodržali zmluvu o nezverejňovaní nameraných výsledkov, museli sme vydanie januárového čísla posunúť až za 9. január 2011. Ostatné vydania v tomto roku však budú vychádzať v bežnom termíne, teda pár dní po začiatku mesiaca.
V tomto úvodníku sa vrátim ešte do minulého roka, keď som si uvedomil, ako veľmi sme závislí od nových technológií. Vlastne ako som od nich závislý ja. Začalo sa to návštevou v nemeckom Ingolstadte na pozvanie firmy Audi. Dostal som sa do skupiny automobilových novinárov, ale ako uvidíte aj v článku, téma bola veľmi blízka IT. Napokon dnes je každé auto plné riadiacej elektroniky a na trh sa derú elektromobily. Priznávam, starostlivosť o automobilových novinárov na zahraničnej služobke je neporovnateľne vyššia, ako sme zvyknutí my IT novinári. Ja som si už celkom zvykol na to, že o náklady sa s pozývateľom delíme, bežne platíme stravu, niekedy aj ubytovanie. Sú výstavy, ktoré hradíme kompletne, ale urobíme to pre vás, lebo vtedy vznikajú tie najzaujímavejšie reportáže. Ale pri automobiloch je to stále tak ako dakedy v dávno zabudnutej zlatej ére IT. Ale zase sú tu iné skutočnosti, na ktoré som si zvykal so škrípajúcimi zubami. Počas návštevy sme sa napr. dostali aj priamo do vývojového centra a bolo by skvelé, keby sme vám mohli obrazom sprostredkovať to, čo sme videli. Ako sa hovorí, dobrý obrázok nahradí tisíc slov, o videu nehovoriac. Lenže konkurencia nespí a sleduje všetko. Preto sme pred štvorhodinovou návštevou najchránenejšej časti tejto automobilky museli odovzdať všetko, s čím možno zachytiť obraz. Sprvoti som tento fakt bral tak, že je to síce škoda, ale keď už musím, nechám na recepcii fotoaparát, kameru i notebook. Lenže toto šlo ešte ďalej – odovzdať bolo treba aj mobil. Je jedno, či má alebo nemá fotoaparát.
Bolo to už v predvianočnom čase, čo je vrchol sezóny vo vydávaní PC REVUE, preto som mal veľa rozrobených vecí s redakciou. Navyše som mal v tom čase v servise svoj notebook a chcel som si ho po telefonickej výzve čo najskôr nechať vyzdvihnúť. Vedel som, že určite mi niekto zavolá. Problém bol v tom, že na odovzdanie mobilu som vôbec nebol pripravený a nemal som ako dať vedieť, že budem nezastihnuteľný. A tu sa ukázala moja závislosť od mobilnej technológie naplno. Program bol zaujímavý a cítil som, že vidím niečo, čo príde na trh tak o tri roky. Len v kútiku duše som stále myslel na to, koľko je už v mojom mobile neprijatých hovorov. Navyše ja obyčajne vždy vezmem hovor alebo pošlem SMS, a keďže som tak teraz nerobil, znamenalo to, že som sa asi dostal do poriadnych problémov. Postupom času sa kútik duše začal rozširovať a po troch hodinách odlúčenia od mobilu už tento stiesnený pocit vyplňoval celú dušu. Keď sme sa konečne dostali na recepciu a bol som na meter od mobilu, cítil som sa ako cestovateľ na púšti, ktorý sa dostal na okraj oázy a v jej strede vidí blankytné jazero plné sladkej vody. Skončil som pri 6 neprijatých hovoroch a 13 SMS. Za pol hodiny som všetko vybavil, neskôr na letisku ešte pozrel maily na náhradnom notebooku a už som sa celkom upokojil. Toto je asi závislosť. Veď je jasné, že keď pol dňa nie som dostupný, nemôže sa nič vážne stať.
Toto však bolo iba varovanie, silnejšia skúsenosť prišla až tesne pred Vianocami. Ako si iste spomínate, snehu a mrazu bolo v tom čase dosť. Auto som mal pripravené, ale zabudol som na poriadne stierače. Zamieril som teda do špecializovanej predajne, staré stierače som mal v rukách. Ak ste už kupovali neoriginálne stierače, iste viete, že váš pôvodný rozmer nikdy nemajú, a tak sa prehŕňate a zvažujete možné náhrady. Aj ja som to robil v hlúčiku nakupujúcich a popri rozmýšľaní som na puzdre s mobilom na opasku pocítil úplne nepatrný pohyb. Nevenoval som tomu pozornosť, ale keď som o tom neskôr premýšľal, tento pohyb tam nemal prečo byť. Ako iste tušíte, viac som svoj starý mobil nevidel. Prišiel som na to asi o 10 minút, keď už bolo neskoro na nejaké riešenie. Existovala ešte šanca, že som ho napr. stratil, preto som aj navštívil policajnú stanicu a kanceláriu strát a nálezov na mestskom úrade. Podľa toho, ako sa tvárili ľudia v týchto inštitúciách, mi bolo jasné, že vrátiť nájdený mobil je niečo také výnimočné ako vrátiť peňaženku s peniazmi. Bolo teda treba zablokovať kartu a podať žiadosť o vystavenie novej. Bol však piatok poobede a do pondelka sa tohto veľa nedalo urobiť. Prežil som tak šťastný víkend bez mobilu a opäť sa vôbec nič nestalo. V pondelok ma čakal prechod na nový mobil. Môj predchádzajúci telefón bol už veru poriadne starý, prežil pri mne viacero fakt tvrdých crash testov a už som ho aj plánoval vymeniť. Batéria vydržala na necelý deň. Neviem, načo niekomu bude poobíjaný mobil so zablokovanou kartou a zlou batériou. Obrovské šťastie však bolo, že kontakty si zálohujem (a to isté odporúčam aj vám). Priatelia, mať nezálohované dáta z počítača a kontakty z mobilu je jednoducho vec, ktorá sa vám raz vypomstí, aj keď si myslíte, že vám sa to určite nestane. Môže sa stať – a čím neskôr to bude, tým to bude tvrdšie.
Na záver sa ešte vrátime k automobilom. Dnes sa vyrábajú autá, v ktorých si sami nevymeníte ani žiarovku do svetlometu. Niečo také ako nastavenie karburátora vôbec neprichádza do úvahy. V Ingolstadte sme testovali auto so štyrmi elektromotormi pre každé koleso. Čo sa asi stane, ak sa pokazí jeden z nich a ste kdesi na východ od Slovenska? Keď som mal 18 rokov, mal som prvú motorku a so sebou som nosil dva vidlicové kľúče, skrutkovač a nôž. S touto „high-tech“ výbavou som dokázal v jarku pri ceste rozobrať motor a vymeniť piestne krúžky. Doba sa však zmenila, dnes treba na všetko špecialistov. Technológie sú dobrý sluha, ale zlý pán. Užívajte ich s rozumom.
Prajem vám príjemné čítanie januárového vydania a úspešný štart v roku 2011.
19. decembra 2011, Ondrej Macko
PC REVUE 1/2011 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Vitajte v novom roku. Prajem všetkým našim čitateľom a priaznivcom šťastný nový rok 2011, želám veľa zdravia, šťastia a radosti aj s naším magazínom. Na úvod malá technická poznámka. Toto vydanie prišlo na trh o niečo neskôr, ako je naším zvykom. Dôvod je jednoduchý. Jedna z hlavných tém januárového vydania je najnovšia generácia procesorov od Intelu, a aby sme dodržali zmluvu o nezverejňovaní nameraných výsledkov, museli sme vydanie januárového čísla posunúť až za 9. január 2011. Ostatné vydania v tomto roku však budú vychádzať v bežnom termíne, teda pár dní po začiatku mesiaca.
V tomto úvodníku sa vrátim ešte do minulého roka, keď som si uvedomil, ako veľmi sme závislí od nových technológií. Vlastne ako som od nich závislý ja. Začalo sa to návštevou v nemeckom Ingolstadte na pozvanie firmy Audi. Dostal som sa do skupiny automobilových novinárov, ale ako uvidíte aj v článku, téma bola veľmi blízka IT. Napokon dnes je každé auto plné riadiacej elektroniky a na trh sa derú elektromobily. Priznávam, starostlivosť o automobilových novinárov na zahraničnej služobke je neporovnateľne vyššia, ako sme zvyknutí my IT novinári. Ja som si už celkom zvykol na to, že o náklady sa s pozývateľom delíme, bežne platíme stravu, niekedy aj ubytovanie. Sú výstavy, ktoré hradíme kompletne, ale urobíme to pre vás, lebo vtedy vznikajú tie najzaujímavejšie reportáže. Ale pri automobiloch je to stále tak ako dakedy v dávno zabudnutej zlatej ére IT. Ale zase sú tu iné skutočnosti, na ktoré som si zvykal so škrípajúcimi zubami. Počas návštevy sme sa napr. dostali aj priamo do vývojového centra a bolo by skvelé, keby sme vám mohli obrazom sprostredkovať to, čo sme videli. Ako sa hovorí, dobrý obrázok nahradí tisíc slov, o videu nehovoriac. Lenže konkurencia nespí a sleduje všetko. Preto sme pred štvorhodinovou návštevou najchránenejšej časti tejto automobilky museli odovzdať všetko, s čím možno zachytiť obraz. Sprvoti som tento fakt bral tak, že je to síce škoda, ale keď už musím, nechám na recepcii fotoaparát, kameru i notebook. Lenže toto šlo ešte ďalej – odovzdať bolo treba aj mobil. Je jedno, či má alebo nemá fotoaparát.
Bolo to už v predvianočnom čase, čo je vrchol sezóny vo vydávaní PC REVUE, preto som mal veľa rozrobených vecí s redakciou. Navyše som mal v tom čase v servise svoj notebook a chcel som si ho po telefonickej výzve čo najskôr nechať vyzdvihnúť. Vedel som, že určite mi niekto zavolá. Problém bol v tom, že na odovzdanie mobilu som vôbec nebol pripravený a nemal som ako dať vedieť, že budem nezastihnuteľný. A tu sa ukázala moja závislosť od mobilnej technológie naplno. Program bol zaujímavý a cítil som, že vidím niečo, čo príde na trh tak o tri roky. Len v kútiku duše som stále myslel na to, koľko je už v mojom mobile neprijatých hovorov. Navyše ja obyčajne vždy vezmem hovor alebo pošlem SMS, a keďže som tak teraz nerobil, znamenalo to, že som sa asi dostal do poriadnych problémov. Postupom času sa kútik duše začal rozširovať a po troch hodinách odlúčenia od mobilu už tento stiesnený pocit vyplňoval celú dušu. Keď sme sa konečne dostali na recepciu a bol som na meter od mobilu, cítil som sa ako cestovateľ na púšti, ktorý sa dostal na okraj oázy a v jej strede vidí blankytné jazero plné sladkej vody. Skončil som pri 6 neprijatých hovoroch a 13 SMS. Za pol hodiny som všetko vybavil, neskôr na letisku ešte pozrel maily na náhradnom notebooku a už som sa celkom upokojil. Toto je asi závislosť. Veď je jasné, že keď pol dňa nie som dostupný, nemôže sa nič vážne stať.
Toto však bolo iba varovanie, silnejšia skúsenosť prišla až tesne pred Vianocami. Ako si iste spomínate, snehu a mrazu bolo v tom čase dosť. Auto som mal pripravené, ale zabudol som na poriadne stierače. Zamieril som teda do špecializovanej predajne, staré stierače som mal v rukách. Ak ste už kupovali neoriginálne stierače, iste viete, že váš pôvodný rozmer nikdy nemajú, a tak sa prehŕňate a zvažujete možné náhrady. Aj ja som to robil v hlúčiku nakupujúcich a popri rozmýšľaní som na puzdre s mobilom na opasku pocítil úplne nepatrný pohyb. Nevenoval som tomu pozornosť, ale keď som o tom neskôr premýšľal, tento pohyb tam nemal prečo byť. Ako iste tušíte, viac som svoj starý mobil nevidel. Prišiel som na to asi o 10 minút, keď už bolo neskoro na nejaké riešenie. Existovala ešte šanca, že som ho napr. stratil, preto som aj navštívil policajnú stanicu a kanceláriu strát a nálezov na mestskom úrade. Podľa toho, ako sa tvárili ľudia v týchto inštitúciách, mi bolo jasné, že vrátiť nájdený mobil je niečo také výnimočné ako vrátiť peňaženku s peniazmi. Bolo teda treba zablokovať kartu a podať žiadosť o vystavenie novej. Bol však piatok poobede a do pondelka sa tohto veľa nedalo urobiť. Prežil som tak šťastný víkend bez mobilu a opäť sa vôbec nič nestalo. V pondelok ma čakal prechod na nový mobil. Môj predchádzajúci telefón bol už veru poriadne starý, prežil pri mne viacero fakt tvrdých crash testov a už som ho aj plánoval vymeniť. Batéria vydržala na necelý deň. Neviem, načo niekomu bude poobíjaný mobil so zablokovanou kartou a zlou batériou. Obrovské šťastie však bolo, že kontakty si zálohujem (a to isté odporúčam aj vám). Priatelia, mať nezálohované dáta z počítača a kontakty z mobilu je jednoducho vec, ktorá sa vám raz vypomstí, aj keď si myslíte, že vám sa to určite nestane. Môže sa stať – a čím neskôr to bude, tým to bude tvrdšie.
Na záver sa ešte vrátime k automobilom. Dnes sa vyrábajú autá, v ktorých si sami nevymeníte ani žiarovku do svetlometu. Niečo také ako nastavenie karburátora vôbec neprichádza do úvahy. V Ingolstadte sme testovali auto so štyrmi elektromotormi pre každé koleso. Čo sa asi stane, ak sa pokazí jeden z nich a ste kdesi na východ od Slovenska? Keď som mal 18 rokov, mal som prvú motorku a so sebou som nosil dva vidlicové kľúče, skrutkovač a nôž. S touto „high-tech“ výbavou som dokázal v jarku pri ceste rozobrať motor a vymeniť piestne krúžky. Doba sa však zmenila, dnes treba na všetko špecialistov. Technológie sú dobrý sluha, ale zlý pán. Užívajte ich s rozumom.
Prajem vám príjemné čítanie januárového vydania a úspešný štart v roku 2011.
19. decembra 2011, Ondrej Macko
PC REVUE 1/2011 Editorial
Autor: Ondrej Macko
piatok 10. decembra 2010
PC REVUE - OpenPark
Nová éra „komputingu“: tak na toto sa teším
Každá technologická etapa má svoje čaro. Mala ho tá „pionierska“ počítačová doba, keď internet ešte neexistoval (veru boli aj také časy J), v práci sme zakopávali o koaxiálnu kabeláž peer-to-peer LAN bežiacej pod DOS-om a dokumenty sme mimo LAN prenášali na 3,5" disketách... Svoje čaro má aj súčasnosť, keď pomaly miznú desktopy a CRT monitory, prechádzame na notebooky, netbooky, PDA a tešíme sa na cenovo dostupnejšie smartphony a tablety. Diskety nahradili kľúče USB, karty SD a externé disky. Bez problémov sa pripojíme na net v práci, doma, v škole, v kaviarni. Všetko je fajn, ale ja sa už teším na tú nasledujúcu éru.
Predstavujem si to asi takto. Budeme používať iba jedno jediné osobné prístupové zariadenie na komputing, konektivitu, ukladanie a prenos dát či už v práci, doma, alebo niekde na prechádzke. Všetko smeruje k tomu, že týmto superuniverzálnym zariadením bude smartphone. Prídem ráno do práce, vložím mobil do dokovacej stanice, ktorá ho pripojí k veľkému monitoru, klávesnici, myši, LAN, externému napájaniu, portom USB atď., a mám k dispozícii všetky potrebné aplikácie, dokumenty, dáta, prístupové kódy, nastavenia a pod. Aj tie súčasné smartphony už disponujú pozoruhodným výkonom a môžeme sa tešiť, že čoskoro prídu oveľa výkonnejšie modely disponujúce parametrami bežného počítača, ktoré zvládnu plnohodnotnú prácu v najvyššom grafickom rozlíšení. Keď príde „padla“ J, zbalím smartphone do vrecka, odfičím domov, pripojím ho do „dokiny“ (rozumej dokovacej stanice) a pokračujem na rozrobených dokumentoch presne v takom stave, v akom som ich zanechal. Ak nemám k dispozícii veľký monitor a náhodou si potrebujem pozrieť nejakú poštu, tabuľkové údaje, textový dokument, zaznamenať schôdzku atď., stále mám všetko pri sebe, hoci s menším displejom a komfortom, ale plnohodnotným obsahom a funkcionalitou. Ak potrebujem plnohodnotne pracovať aj v teréne bez možnosti pripojenia dokiny (škola, lietadlo, čakáreň...), bezdrôtovo si pripojím tenký ultraľahký prenosný displej (bez výpočtového výkonu, teda nie tablet) a mám všetko, čo potrebujem, navyše v plnom komforte. Môžem riešiť pracovné veci, počúvať hudbu, surfovať po nete, prečítať si elektronickú knihu, pozrieť si film, to všetko hoci aj poležiačky v posteli :-).
Všetky dáta a aplikácie mám k dispozícii stále a iba na jednom zariadení, nemusím riešiť prenášanie dát a ich synchronizáciu medzi počítačom v práci, doma, na ceste. Zbavím sa množstva kópií tých istých dokumentov a potreby sledovať ich zmeny, verzie, miesta uloženia atď. Prestanem používať kľúče USB a pamäťové karty, ktoré sa tak rady strácajú... Budem potrebovať menej softvérových licencií, menej zariadení, o ktoré sa treba starať. V konečnom dôsledku dosť ušetrím ja aj môj zamestnávateľ.
Keby som dočasne potreboval na pár hodín väčší výpočtový výkon superpočítača na zostrihanie HD videa z dovolenky, vyrenderovanie reklamnej animácie, prípadne by som mal chuť na zážitok z virtuálnej 3D reality, prenajmem si takýto výkon za pár dolárov z cloudu. Bude to neporovnateľne lacnejšie ako vlastniť a prevádzkovať výkonný stroj, ktorého výpočtový výkon by som využil len raz za čas.
Smartphony umožňujú už teraz fotiť a snímať video v HD rozlíšení. Všetky súbory sa budú automaticky ukladať tam, kde ich budem aj následne ďalej editovať, triediť bez potreby ich prenášania zo zariadenia na zariadenie. Môžem na ňom počúvať hudbu či pozerať filmy v HD kvalite, uložené lokálne, na vzdialenom dátovom úložisku či už v privátnom, alebo verejnom cloude, prípadne streamované z internetovej požičovne, keď sa neoplatí držať ich lokálne.
Samozrejme, mať všetky aplikácie, dokumenty, heslá atď. iba v jednom zariadení môže byť dosť zraniteľné, najmä v prípade takého malého zariadenia, ako je smartphone, ktorý nie je problém zabudnúť v práci na stole, vo vrecku kabáta visiaceho na vešiaku kaviarni či v športovej taške pohodenej na tréningu v telocvični. V takom prípade bude kriticky dôležité, aby bol jeho obsah stopercentne chránený pred nepovoleným prístupom. Už teraz je v mobiloch množstvo citlivých údajov a je čudné, že ich nemáme zabezpečené... Najschodnejším riešením sa mi zdá použitie identifikačného čipu zabudovaného do hodiniek, náramku či platobnej karty, ktorý by umožňoval prístup k obsahu v smartphone iba v prípade ich vzájomnej blízkosti, napr. do 50 cm. A k tomu by ešte bolo tlačidlo na zapnutie smartphonu kombinované s biometrickým snímačom odtlačku prsta. Plus prístupové heslo. Možností na ďalšie primerané zabezpečenie je už dosť. Dokovacia stanica by bola vybavená zabudovaným externým diskom na priebežné zálohovanie a archiváciu obsahu smartphonu, takže aj v prípade jeho straty by stačilo „len“ kúpiť si nové zariadenie, zasunúť ho do dokiny a ide sa ďalej. Vyriešilo by sa tým množstvo vecí, ktoré pravidelne zaskočia bežných používateľov, napríklad to, že prídu o údaje, keď si ich nezálohujú...
Možnosti využitia a prínosy nového konceptu komputingu sú obrovské, mohli by sme v ich výpočte pokračovať ešte dosť dlho. Veľmi príjemná je skutočnosť, že to nie je len hudba veľmi vzdialenej budúcnosti. Väčšina komponentov tejto skladačky je k dispozícii už teraz alebo bude už čoskoro: výkonné smartphony, cloud computing, ultratenké displeje, mobilné operačné systémy a internetové aplikácie... Stačí ich len poskladať a môžeme sa tešiť na novú generáciu komputingu. Ja sa už na to veľmi teším... :-)
PC REVUE 12/2010 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Každá technologická etapa má svoje čaro. Mala ho tá „pionierska“ počítačová doba, keď internet ešte neexistoval (veru boli aj také časy J), v práci sme zakopávali o koaxiálnu kabeláž peer-to-peer LAN bežiacej pod DOS-om a dokumenty sme mimo LAN prenášali na 3,5" disketách... Svoje čaro má aj súčasnosť, keď pomaly miznú desktopy a CRT monitory, prechádzame na notebooky, netbooky, PDA a tešíme sa na cenovo dostupnejšie smartphony a tablety. Diskety nahradili kľúče USB, karty SD a externé disky. Bez problémov sa pripojíme na net v práci, doma, v škole, v kaviarni. Všetko je fajn, ale ja sa už teším na tú nasledujúcu éru.
Predstavujem si to asi takto. Budeme používať iba jedno jediné osobné prístupové zariadenie na komputing, konektivitu, ukladanie a prenos dát či už v práci, doma, alebo niekde na prechádzke. Všetko smeruje k tomu, že týmto superuniverzálnym zariadením bude smartphone. Prídem ráno do práce, vložím mobil do dokovacej stanice, ktorá ho pripojí k veľkému monitoru, klávesnici, myši, LAN, externému napájaniu, portom USB atď., a mám k dispozícii všetky potrebné aplikácie, dokumenty, dáta, prístupové kódy, nastavenia a pod. Aj tie súčasné smartphony už disponujú pozoruhodným výkonom a môžeme sa tešiť, že čoskoro prídu oveľa výkonnejšie modely disponujúce parametrami bežného počítača, ktoré zvládnu plnohodnotnú prácu v najvyššom grafickom rozlíšení. Keď príde „padla“ J, zbalím smartphone do vrecka, odfičím domov, pripojím ho do „dokiny“ (rozumej dokovacej stanice) a pokračujem na rozrobených dokumentoch presne v takom stave, v akom som ich zanechal. Ak nemám k dispozícii veľký monitor a náhodou si potrebujem pozrieť nejakú poštu, tabuľkové údaje, textový dokument, zaznamenať schôdzku atď., stále mám všetko pri sebe, hoci s menším displejom a komfortom, ale plnohodnotným obsahom a funkcionalitou. Ak potrebujem plnohodnotne pracovať aj v teréne bez možnosti pripojenia dokiny (škola, lietadlo, čakáreň...), bezdrôtovo si pripojím tenký ultraľahký prenosný displej (bez výpočtového výkonu, teda nie tablet) a mám všetko, čo potrebujem, navyše v plnom komforte. Môžem riešiť pracovné veci, počúvať hudbu, surfovať po nete, prečítať si elektronickú knihu, pozrieť si film, to všetko hoci aj poležiačky v posteli :-).
Všetky dáta a aplikácie mám k dispozícii stále a iba na jednom zariadení, nemusím riešiť prenášanie dát a ich synchronizáciu medzi počítačom v práci, doma, na ceste. Zbavím sa množstva kópií tých istých dokumentov a potreby sledovať ich zmeny, verzie, miesta uloženia atď. Prestanem používať kľúče USB a pamäťové karty, ktoré sa tak rady strácajú... Budem potrebovať menej softvérových licencií, menej zariadení, o ktoré sa treba starať. V konečnom dôsledku dosť ušetrím ja aj môj zamestnávateľ.
Keby som dočasne potreboval na pár hodín väčší výpočtový výkon superpočítača na zostrihanie HD videa z dovolenky, vyrenderovanie reklamnej animácie, prípadne by som mal chuť na zážitok z virtuálnej 3D reality, prenajmem si takýto výkon za pár dolárov z cloudu. Bude to neporovnateľne lacnejšie ako vlastniť a prevádzkovať výkonný stroj, ktorého výpočtový výkon by som využil len raz za čas.
Smartphony umožňujú už teraz fotiť a snímať video v HD rozlíšení. Všetky súbory sa budú automaticky ukladať tam, kde ich budem aj následne ďalej editovať, triediť bez potreby ich prenášania zo zariadenia na zariadenie. Môžem na ňom počúvať hudbu či pozerať filmy v HD kvalite, uložené lokálne, na vzdialenom dátovom úložisku či už v privátnom, alebo verejnom cloude, prípadne streamované z internetovej požičovne, keď sa neoplatí držať ich lokálne.
Samozrejme, mať všetky aplikácie, dokumenty, heslá atď. iba v jednom zariadení môže byť dosť zraniteľné, najmä v prípade takého malého zariadenia, ako je smartphone, ktorý nie je problém zabudnúť v práci na stole, vo vrecku kabáta visiaceho na vešiaku kaviarni či v športovej taške pohodenej na tréningu v telocvični. V takom prípade bude kriticky dôležité, aby bol jeho obsah stopercentne chránený pred nepovoleným prístupom. Už teraz je v mobiloch množstvo citlivých údajov a je čudné, že ich nemáme zabezpečené... Najschodnejším riešením sa mi zdá použitie identifikačného čipu zabudovaného do hodiniek, náramku či platobnej karty, ktorý by umožňoval prístup k obsahu v smartphone iba v prípade ich vzájomnej blízkosti, napr. do 50 cm. A k tomu by ešte bolo tlačidlo na zapnutie smartphonu kombinované s biometrickým snímačom odtlačku prsta. Plus prístupové heslo. Možností na ďalšie primerané zabezpečenie je už dosť. Dokovacia stanica by bola vybavená zabudovaným externým diskom na priebežné zálohovanie a archiváciu obsahu smartphonu, takže aj v prípade jeho straty by stačilo „len“ kúpiť si nové zariadenie, zasunúť ho do dokiny a ide sa ďalej. Vyriešilo by sa tým množstvo vecí, ktoré pravidelne zaskočia bežných používateľov, napríklad to, že prídu o údaje, keď si ich nezálohujú...
Možnosti využitia a prínosy nového konceptu komputingu sú obrovské, mohli by sme v ich výpočte pokračovať ešte dosť dlho. Veľmi príjemná je skutočnosť, že to nie je len hudba veľmi vzdialenej budúcnosti. Väčšina komponentov tejto skladačky je k dispozícii už teraz alebo bude už čoskoro: výkonné smartphony, cloud computing, ultratenké displeje, mobilné operačné systémy a internetové aplikácie... Stačí ich len poskladať a môžeme sa tešiť na novú generáciu komputingu. Ja sa už na to veľmi teším... :-)
PC REVUE 12/2010 OpenPark
Autor: Martin Drobný
PC REVUE
Tak on-line či off-line?
A sú tu opäť Vianoce. Je to krásny čas, keď vzniká príležitosť na chvíľočku sa zastaviť a obzrieť sa za sebou. Skúsime teda netradičnú rekapituláciu tohto roka. Aj teraz budem musieť načrieť do života redakcie trochu hlbšie a prezradiť niečo viac zo zákulisia. Nuž, začiatok tohto roka bol naozaj ťažký. Pokiaľ sa o kríze v roku 2009 skôr len hovorilo, január až apríl 2010 bol o faktickej kríze. Keď postihne našich partnerov kríza, prvé, z čoho sa škrtne, sú výdavky na inzerciu. Boli mesiace, keď sme sa museli všetci poriadne uskromniť, a iste viete, že viacero papierových médií napr. v ČR svoju púť definitívne ukončilo. Aj napriek tomu si PC REVUE zachovalo svoju tvár. Snažili sme sa urobiť všetko pre to, aby ste to vy, naši čitatelia, pocítili čo najmenej. Neubrali sme z kvality papiera, naopak, pridali sme na kvalite a pestrosti článkov. V skutočnosti sme si totiž mohli a stále môžeme vyberať z veľkého množstva potenciálnych článkov, pretože o prácu v tomto období prišlo mnoho aj veľmi vzdelaných ľudí, ktorí sa snažia uplatniť u nás. Áno, strán sme mali v týchto mesiacoch menej, nikdy sme však neklesli pod 112 strán, aj keď ekonomická rovnica ukazovala na nižšie číslo. Takisto sme sa nedostali na úroveň, že väčšiu polovicu magazínu bude tvoriť inzercia za polovičnú cenu a redakčný článok bude pre vás skôr za odmenu. Rovnako je podstatné, že len čo to situácia dovolila, počet strán sme zvýšili, dôkazom je aj toto rekordne „tučné“ vydanie.
Výhodné je, že napriek ťažkej situácii bolo počas roka 2010 nových produktov dosť. Firmy totiž nesedeli so skríženými rukami, čakajúc na zázrak z neba. Vyhľadal som si evidenciu a zistil, že za tento rok sme mali do ukončenia prípravy decembrového vydania požičaných dovedna 1024 produktov. Toto typické IT číslo určite veľa napovedá a my v redakcii asi najlepšie vieme, čo znamená toľko produktov zapožičať, rozbaliť, otestovať, opísať, odfotiť, zabaliť a zariadiť vrátenie. Musím poklepať na drevo, ale nič väčšie sme nestratili, čo je pri takomto množstve produktov a geografickom rozložení interných a hlavne externých autorov skôr zázrak. Samozrejme, nejaké káble, adaptéry, návody a cédečká sa zabudli, ale s tým treba u novinárov akosi počítať... :-)
Čo je podstatné, výrazne sme pridali na obsahu DVD REVUE. Jednak sme naozaj vyberali úplné verzie programov, ktoré stoja za to (Zoner Photo Studio 13 v tomto vydaní je žiariaci príklad) a po druhé sme posilnili náš vlastný obsah. Áno, sú to videorecenzie a aj tie som spočítal. V tomto roku, priatelia, sme pre vás nakrútili 175 videí s celkovou dĺžkou takmer 23,5 hodiny. Už som sa tejto témy dotkol v minulom úvodníku a musím skonštatovať, že som ešte nikdy predtým na úvodník nedostal takú spätnú väzbu ako teraz. Z došlej záplavy boli len tri maily negatívne, čo ma upokojilo, a teda s videami pokračujeme ďalej :-).
Ako som spomínal, počas roka sa objavilo množstvo úplne nových produktov, asi najviditeľnejšie trendy súčasnosti sú tabletové počítače a 3D obraz. S viacerými z vás som sa v tomto roku stretol osobne na rôznych výstavách, určených či už pre verejnosť, alebo pre predajcov IT. Z tých, ktoré sa uskutočnili na Slovensku, sme podporili drvivú väčšinu. Táto situácia bude pokračovať aj v roku 2011 a už v jeho prvej polovici uvidíte, ako sme to vymysleli. Jedna z častých otázok, ktoré od vás dostávame, znie: Ako sa prejavia tabletové počítače na vydávaní papierového PC REVUE? Je jasné, že prichádzajú zariadenia, ktoré s dobrým dátovým balíkom umožňujú prístup k informáciám úplne inak. Aj veľké zahraničné vydavateľstvá k papierovému vydaniu paralelne pripravujú aj elektronické vydanie, ktoré poskytujú práve pre zariadenia, ako je napr. iPad alebo Galaxy Tab. Áno, má to obrovskú výhodu, že nemusíte čakať napr. na distribúciu PC REVUE ani chodiť do stánku či hypermarketu. Riešenie problémov s distribúciou je kapitola sama osebe, takže aj z nášho pohľadu je to výrazne jednoduchšia cesta. A keďže sme IT magazín, je jasné, že ľudia, ktorí nás čítajú, sú predovšetkým IT nadšenci a nebudú mať problém zžiť sa s novou technológiou. Po rozhovoroch s viacerými čitateľmi si zatiaľ myslím, že toto na Slovensku ešte také horúce nie je. Je totiž trochu iný pocit otvoriť si papierové vydanie, cítiť jeho vôňu, mať možnosťou rukou doň niečo napísať či nosiť ho pár dní zastrčené v aktovke ako ho mať k dispozícii v podobe chladného PDF-ka.
Ja spolu s kolegami vidím PC REVUE v takej kompletnej šalátovo-papierovej podobe niekedy okolo 23. dňa v predchádzajúcom mesiaci, keď ho odovzdávame do tlače. Vtedy si uložím aj jeho verziu PDF do notebooku. PC REVUE k nám z distribúcie príde niekedy na začiatku mesiaca a v tom čase už mám plnú hlavu ďalšieho vydania. Napriek tomu je otvorenie papierového vydania u nás v redakcii menší sviatok a vidím to aj na ostatných kolegoch. Celé vydanie si prelistujeme a ešte raz sa ním potešíme. Ja ho mám už síce prečítané dávno predtým a viem presne, čo bude na ďalšej strane, ale predsa je to taká osobitná situácia. Vždy sa na to teším, vlastne sa neviem dočkať chvíle, keď papierové vydanie naozaj k nám dorazí.
Ale na druhej strane je pravda, že keď niečo hľadám, robím tak skôr v elektronickom vydaní. Práve preto vám aj vždy na DVD REVUE ponúkame elektronické vydanie predchádzajúceho čísla, aby ste to mohli urobiť aj vy, navyše všetky staršie vydania nájdete aj na našom Facebooku. Okrem toho čítať papierové vydanie možno v inom čase ako to elektronické. Viem, že príklad cesty lietadlom nie najčastejší pre všetkých čitateľov, ale práve tu sa to prejavuje najviac. Povedzme z hodinového letu máte na využitie elektronických zariadení približne 20 minút čistého času, zvyšok času môžete pracovať len s niečím off-line, napríklad s papierom. Tých 20 minút asi využijete na vytvorenie niečoho, čo sa viaže k vašej práci či škole. Keď sa potom dostanete k internetu, asi prvé prídu na rad maily či Facebook, čo si pozriete a začnete ihneď komunikovať. Na elektronické vydanie nie je čas. Samozrejme, nájdu sa situácie, keď práve elektronické vydanie využijete efektívnejšie, a tak ho treba brať ako doplnok. Určite ste si všimli, ako sme vyriešili multimediálnu verziu PDF nášho magazínu, v správnom čase budeme pripravení aj na najnovšie tabletové počítače.
Na záver vám všetkým prajem veľa zdravia a šťastia, prežite krásne Vianoce, želám úspešný rok 2011 a verím, že nám zachováte priazeň vo svete papiera i elektroniky.
21. novembra 2010, Ondrej Macko
PC REVUE 12/2010 Editorial
Autor: Ondrej Macko
A sú tu opäť Vianoce. Je to krásny čas, keď vzniká príležitosť na chvíľočku sa zastaviť a obzrieť sa za sebou. Skúsime teda netradičnú rekapituláciu tohto roka. Aj teraz budem musieť načrieť do života redakcie trochu hlbšie a prezradiť niečo viac zo zákulisia. Nuž, začiatok tohto roka bol naozaj ťažký. Pokiaľ sa o kríze v roku 2009 skôr len hovorilo, január až apríl 2010 bol o faktickej kríze. Keď postihne našich partnerov kríza, prvé, z čoho sa škrtne, sú výdavky na inzerciu. Boli mesiace, keď sme sa museli všetci poriadne uskromniť, a iste viete, že viacero papierových médií napr. v ČR svoju púť definitívne ukončilo. Aj napriek tomu si PC REVUE zachovalo svoju tvár. Snažili sme sa urobiť všetko pre to, aby ste to vy, naši čitatelia, pocítili čo najmenej. Neubrali sme z kvality papiera, naopak, pridali sme na kvalite a pestrosti článkov. V skutočnosti sme si totiž mohli a stále môžeme vyberať z veľkého množstva potenciálnych článkov, pretože o prácu v tomto období prišlo mnoho aj veľmi vzdelaných ľudí, ktorí sa snažia uplatniť u nás. Áno, strán sme mali v týchto mesiacoch menej, nikdy sme však neklesli pod 112 strán, aj keď ekonomická rovnica ukazovala na nižšie číslo. Takisto sme sa nedostali na úroveň, že väčšiu polovicu magazínu bude tvoriť inzercia za polovičnú cenu a redakčný článok bude pre vás skôr za odmenu. Rovnako je podstatné, že len čo to situácia dovolila, počet strán sme zvýšili, dôkazom je aj toto rekordne „tučné“ vydanie.
Výhodné je, že napriek ťažkej situácii bolo počas roka 2010 nových produktov dosť. Firmy totiž nesedeli so skríženými rukami, čakajúc na zázrak z neba. Vyhľadal som si evidenciu a zistil, že za tento rok sme mali do ukončenia prípravy decembrového vydania požičaných dovedna 1024 produktov. Toto typické IT číslo určite veľa napovedá a my v redakcii asi najlepšie vieme, čo znamená toľko produktov zapožičať, rozbaliť, otestovať, opísať, odfotiť, zabaliť a zariadiť vrátenie. Musím poklepať na drevo, ale nič väčšie sme nestratili, čo je pri takomto množstve produktov a geografickom rozložení interných a hlavne externých autorov skôr zázrak. Samozrejme, nejaké káble, adaptéry, návody a cédečká sa zabudli, ale s tým treba u novinárov akosi počítať... :-)
Čo je podstatné, výrazne sme pridali na obsahu DVD REVUE. Jednak sme naozaj vyberali úplné verzie programov, ktoré stoja za to (Zoner Photo Studio 13 v tomto vydaní je žiariaci príklad) a po druhé sme posilnili náš vlastný obsah. Áno, sú to videorecenzie a aj tie som spočítal. V tomto roku, priatelia, sme pre vás nakrútili 175 videí s celkovou dĺžkou takmer 23,5 hodiny. Už som sa tejto témy dotkol v minulom úvodníku a musím skonštatovať, že som ešte nikdy predtým na úvodník nedostal takú spätnú väzbu ako teraz. Z došlej záplavy boli len tri maily negatívne, čo ma upokojilo, a teda s videami pokračujeme ďalej :-).
Ako som spomínal, počas roka sa objavilo množstvo úplne nových produktov, asi najviditeľnejšie trendy súčasnosti sú tabletové počítače a 3D obraz. S viacerými z vás som sa v tomto roku stretol osobne na rôznych výstavách, určených či už pre verejnosť, alebo pre predajcov IT. Z tých, ktoré sa uskutočnili na Slovensku, sme podporili drvivú väčšinu. Táto situácia bude pokračovať aj v roku 2011 a už v jeho prvej polovici uvidíte, ako sme to vymysleli. Jedna z častých otázok, ktoré od vás dostávame, znie: Ako sa prejavia tabletové počítače na vydávaní papierového PC REVUE? Je jasné, že prichádzajú zariadenia, ktoré s dobrým dátovým balíkom umožňujú prístup k informáciám úplne inak. Aj veľké zahraničné vydavateľstvá k papierovému vydaniu paralelne pripravujú aj elektronické vydanie, ktoré poskytujú práve pre zariadenia, ako je napr. iPad alebo Galaxy Tab. Áno, má to obrovskú výhodu, že nemusíte čakať napr. na distribúciu PC REVUE ani chodiť do stánku či hypermarketu. Riešenie problémov s distribúciou je kapitola sama osebe, takže aj z nášho pohľadu je to výrazne jednoduchšia cesta. A keďže sme IT magazín, je jasné, že ľudia, ktorí nás čítajú, sú predovšetkým IT nadšenci a nebudú mať problém zžiť sa s novou technológiou. Po rozhovoroch s viacerými čitateľmi si zatiaľ myslím, že toto na Slovensku ešte také horúce nie je. Je totiž trochu iný pocit otvoriť si papierové vydanie, cítiť jeho vôňu, mať možnosťou rukou doň niečo napísať či nosiť ho pár dní zastrčené v aktovke ako ho mať k dispozícii v podobe chladného PDF-ka.
Ja spolu s kolegami vidím PC REVUE v takej kompletnej šalátovo-papierovej podobe niekedy okolo 23. dňa v predchádzajúcom mesiaci, keď ho odovzdávame do tlače. Vtedy si uložím aj jeho verziu PDF do notebooku. PC REVUE k nám z distribúcie príde niekedy na začiatku mesiaca a v tom čase už mám plnú hlavu ďalšieho vydania. Napriek tomu je otvorenie papierového vydania u nás v redakcii menší sviatok a vidím to aj na ostatných kolegoch. Celé vydanie si prelistujeme a ešte raz sa ním potešíme. Ja ho mám už síce prečítané dávno predtým a viem presne, čo bude na ďalšej strane, ale predsa je to taká osobitná situácia. Vždy sa na to teším, vlastne sa neviem dočkať chvíle, keď papierové vydanie naozaj k nám dorazí.
Ale na druhej strane je pravda, že keď niečo hľadám, robím tak skôr v elektronickom vydaní. Práve preto vám aj vždy na DVD REVUE ponúkame elektronické vydanie predchádzajúceho čísla, aby ste to mohli urobiť aj vy, navyše všetky staršie vydania nájdete aj na našom Facebooku. Okrem toho čítať papierové vydanie možno v inom čase ako to elektronické. Viem, že príklad cesty lietadlom nie najčastejší pre všetkých čitateľov, ale práve tu sa to prejavuje najviac. Povedzme z hodinového letu máte na využitie elektronických zariadení približne 20 minút čistého času, zvyšok času môžete pracovať len s niečím off-line, napríklad s papierom. Tých 20 minút asi využijete na vytvorenie niečoho, čo sa viaže k vašej práci či škole. Keď sa potom dostanete k internetu, asi prvé prídu na rad maily či Facebook, čo si pozriete a začnete ihneď komunikovať. Na elektronické vydanie nie je čas. Samozrejme, nájdu sa situácie, keď práve elektronické vydanie využijete efektívnejšie, a tak ho treba brať ako doplnok. Určite ste si všimli, ako sme vyriešili multimediálnu verziu PDF nášho magazínu, v správnom čase budeme pripravení aj na najnovšie tabletové počítače.
Na záver vám všetkým prajem veľa zdravia a šťastia, prežite krásne Vianoce, želám úspešný rok 2011 a verím, že nám zachováte priazeň vo svete papiera i elektroniky.
21. novembra 2010, Ondrej Macko
PC REVUE 12/2010 Editorial
Autor: Ondrej Macko
QUARK
Milí priatelia,
prežívame zaujímavé dni. To, o čom sa dnes píše v novinách, zajtra už nemusí platiť. Nepíšem to preto, že som sa rozhodol glosovať naše politické dianie, na to by som sa v nijakom prípade nedal. Spomínam to z jednoduchého dôvodu – od napísania týchto riadkov až po ich uverejnenie uplynie určitý čas a naozaj neviem, ako to bude s cenou elektriny. O nej chcem totiž napísať niekoľko riadkov.
Ceny energií sú veľmi ostro sledované, pretože sa dotýkajú každého. Za energie platíme pri bývaní, doprave, v každej službe, každom výrobku vrátane vody, lebo aj tá by bez energie ostala v zemi a nečakala by nás v pohári. Keď sa objavili správy, že sa má zvýšiť cena elektrickej energie, vyvolalo to logicky otázku: Prečo? V tomto prípade je paradoxne na vine slnečná energia. Presnejšie povedané, elektrina vyrobená zo slnka vo fotovoltaických paneloch.
Keď sa ukázalo (po schválení Úradom pre reguláciu sieťových odvetví), že takto vyrobenú elektrinu musí veľká energetika (distribučné spoločnosti) vykúpiť, začali u nás, ako tie povestné huby po daždi, rásť plantáže fotovoltaických článkov. Dôvod? Cena takejto zelenej elektriny je niekoľkonásobne vyššia než tá, ktorú spotrebúvame. Samozrejme, k dispozícii je len vtedy, keď svieti slnko, na ktoré, ako nám ukázalo tento rok, sa nie veľmi dá spoľahnúť. Preto klasické elektrárenské bloky musia produkovať toľko energie, koľko je predpoklad, že bude na najbližšie hodiny treba, a táto slnečná je síce vraj ekologický, ale v skutočnosti formálny doplnok produkovaný na pokyn EÚ.
Celé to má predsa základný nedostatok v tom, že jej dodávky sú nepredvídateľné, a teda pre prax nemajú, podobne ako energia z veľkých vrtúľ, žiadny pozitívny význam. Len čo sa začnú zelené megawatty hrnúť do siete, treba vypnúť napríklad nejaký blok veľkej vodnej elektrárne. Tá však musí byť v pozore, pretože len čo prestane fúkať (alebo svietiť slnko), okamžite príde zasa na rad. Za vyrobenú zelenú energiu treba výrobcovi platiť, a nie málo. Investori ekologických riešení sa k svojim investovaným peniazom dostanú, my ostatní im to zaplatíme. Kým bežná kilowatthodina z veľkej elektrárne nás stojí, napríklad, 3,70 bývalej slovenskej koruny, distribučné spoločnosti musia vykupovať elektrinu vyrobenú v slnečných kolektoroch takmer za 12 korún. Je to zbytočné a je to nezmysel. Kým som písal túto úvahu, na zdraženie elektriny sa zo dňa na deň začal používať iný argument. Vraj treba nazbierať peniažky na likvidáciu jadrových elektrární a čuduj sa svete, bolo to takmer toľko, ako za vykupovanú solárnu energiu. Pikantné na tom je, že údajne o toľko zdražie elektrina pre občanov. Mal by som dodať v súlade so súčasným mediálnym slovníkom, že pre obyčajných občanov.
Nie je to dávno, čo sa u nás objavili obyčajní občania. Možno z toho vydedukovať, že máme aj neobyčajných občanov? Zrejme áno a ani by nebolo treba veľa fantázie, aby sme si povedali, kto sem patrí. Načo však? Veď každý vie, o koho ide. Pripomína to starý vtip z obdobia ZSSR, ako ide po Moskve mužík a rozhadzuje čisté papiere. Ktosi jeden z papierov zodvihne a pýta sa: A kde sú písmená? Mužík pohotovo odvetí: Načo písmená? Veď všetko je jasné. Nuž, vtipy nestarnú. Za vtip však ťažko považovať informáciu, že by malo ísť o finančné zaťaženie občanov. Tých bežných, samozrejme. Ako keby to nemali platiť aj veľkoodberatelia, od ktorých by sa dalo vybrať aj viac peňazí. Tak či onak, táto perspektíva nie je veselá...
Pred nami je nový rok. Verme, že bude radostnejší než tento končiaci sa, lebo nádej vždy pomáha udržiavať život. Musíme sa o to však pričiniť aj vlastným úsilím, veď mnoho z budúcoročných udalostí je v našich rukách. Tak nech sa nám darí robiť len dobré rozhodnutia.
Váš
Eduard Drobný
QUARK 12/2010 Editorial
Autor: Eduard Drobný
prežívame zaujímavé dni. To, o čom sa dnes píše v novinách, zajtra už nemusí platiť. Nepíšem to preto, že som sa rozhodol glosovať naše politické dianie, na to by som sa v nijakom prípade nedal. Spomínam to z jednoduchého dôvodu – od napísania týchto riadkov až po ich uverejnenie uplynie určitý čas a naozaj neviem, ako to bude s cenou elektriny. O nej chcem totiž napísať niekoľko riadkov.
Ceny energií sú veľmi ostro sledované, pretože sa dotýkajú každého. Za energie platíme pri bývaní, doprave, v každej službe, každom výrobku vrátane vody, lebo aj tá by bez energie ostala v zemi a nečakala by nás v pohári. Keď sa objavili správy, že sa má zvýšiť cena elektrickej energie, vyvolalo to logicky otázku: Prečo? V tomto prípade je paradoxne na vine slnečná energia. Presnejšie povedané, elektrina vyrobená zo slnka vo fotovoltaických paneloch.
Keď sa ukázalo (po schválení Úradom pre reguláciu sieťových odvetví), že takto vyrobenú elektrinu musí veľká energetika (distribučné spoločnosti) vykúpiť, začali u nás, ako tie povestné huby po daždi, rásť plantáže fotovoltaických článkov. Dôvod? Cena takejto zelenej elektriny je niekoľkonásobne vyššia než tá, ktorú spotrebúvame. Samozrejme, k dispozícii je len vtedy, keď svieti slnko, na ktoré, ako nám ukázalo tento rok, sa nie veľmi dá spoľahnúť. Preto klasické elektrárenské bloky musia produkovať toľko energie, koľko je predpoklad, že bude na najbližšie hodiny treba, a táto slnečná je síce vraj ekologický, ale v skutočnosti formálny doplnok produkovaný na pokyn EÚ.
Celé to má predsa základný nedostatok v tom, že jej dodávky sú nepredvídateľné, a teda pre prax nemajú, podobne ako energia z veľkých vrtúľ, žiadny pozitívny význam. Len čo sa začnú zelené megawatty hrnúť do siete, treba vypnúť napríklad nejaký blok veľkej vodnej elektrárne. Tá však musí byť v pozore, pretože len čo prestane fúkať (alebo svietiť slnko), okamžite príde zasa na rad. Za vyrobenú zelenú energiu treba výrobcovi platiť, a nie málo. Investori ekologických riešení sa k svojim investovaným peniazom dostanú, my ostatní im to zaplatíme. Kým bežná kilowatthodina z veľkej elektrárne nás stojí, napríklad, 3,70 bývalej slovenskej koruny, distribučné spoločnosti musia vykupovať elektrinu vyrobenú v slnečných kolektoroch takmer za 12 korún. Je to zbytočné a je to nezmysel. Kým som písal túto úvahu, na zdraženie elektriny sa zo dňa na deň začal používať iný argument. Vraj treba nazbierať peniažky na likvidáciu jadrových elektrární a čuduj sa svete, bolo to takmer toľko, ako za vykupovanú solárnu energiu. Pikantné na tom je, že údajne o toľko zdražie elektrina pre občanov. Mal by som dodať v súlade so súčasným mediálnym slovníkom, že pre obyčajných občanov.
Nie je to dávno, čo sa u nás objavili obyčajní občania. Možno z toho vydedukovať, že máme aj neobyčajných občanov? Zrejme áno a ani by nebolo treba veľa fantázie, aby sme si povedali, kto sem patrí. Načo však? Veď každý vie, o koho ide. Pripomína to starý vtip z obdobia ZSSR, ako ide po Moskve mužík a rozhadzuje čisté papiere. Ktosi jeden z papierov zodvihne a pýta sa: A kde sú písmená? Mužík pohotovo odvetí: Načo písmená? Veď všetko je jasné. Nuž, vtipy nestarnú. Za vtip však ťažko považovať informáciu, že by malo ísť o finančné zaťaženie občanov. Tých bežných, samozrejme. Ako keby to nemali platiť aj veľkoodberatelia, od ktorých by sa dalo vybrať aj viac peňazí. Tak či onak, táto perspektíva nie je veselá...
Pred nami je nový rok. Verme, že bude radostnejší než tento končiaci sa, lebo nádej vždy pomáha udržiavať život. Musíme sa o to však pričiniť aj vlastným úsilím, veď mnoho z budúcoročných udalostí je v našich rukách. Tak nech sa nám darí robiť len dobré rozhodnutia.
Váš
Eduard Drobný
QUARK 12/2010 Editorial
Autor: Eduard Drobný
streda 24. novembra 2010
BC MOBIL & TECHBOX
BCMOBIL MÁ 5 ROKOV!
Kto z vás má ešte niekde odložené prvé číslo časopisu BCMOBIL z 13. decembra 2005? A kto z vás má všetkých 38 vydaní? Vidím smelé aj nesmelé ruky hore... veľká vďaka vám! Váš záujem, súťaživosť a chuť spoznávať novinky nielen z mobilného sveta si v redakcii vážime. Aj vďaka vám sme stále tu a máme silu vydávať časopis, ktorý pozná stále väčšie množstvo čitateľov. Ďalší rok je za nami, aký teda bol?
Roku 2010 sme sa v redakcii obávali. Po ťažkom, krízovom období si nebol nikto istý, či bude pokračovať stagnácia a opatrnosť na strane výrobcov, alebo sa trh opäť rozbehne. Našťastie mnohí zaznamenávajú rast. Aj keď výrazný pokles minulého roka oproti roku 2008, je ťažké akokoľvek dobehnúť. Trh si vyžadoval nové produkty, za ktoré sú ľudia ochotní míňať a výrobcovia im budú veriť. Tie prišli! Rok 2010 si zapamätáme ako rok 3D, smartfónov a tabletov. Tretí rozmer síce nie je novou technológiou, zato až teraz si môžete 3D naplno užívať aj doma. Na Slovensku odštartoval 3D-mániu Samsung, ktorý ako prvý priniesol 3D televízory. Tie dokonca umožňovali konverziu 2D obrazu na 3D, čo je pri chýbajúcom 3D obsahu nezanedbateľnou výhodou pre každého kupujúceho. Ak ste však nepodľahli úvodnému ošiaľu, dnes sa môžete tešiť z väčšieho výberu 3D televízorov, nižších cien, ale i z 3D fotoaparátov či 3D videokamery. Vianoce sú skvelým obdobím, aby sme si plnili práve „technologické sny“, veď kedy je vhodnejšie obdobie na kúpu novej a drahej hračky, ako teraz? Poznáte Apple iPad? Jasné, hlúpa otázka. A uvedomili ste si, čo Apple opäť spôsobil? Máme tu totiž ďalší extrémne zaujímavý segment trhu – tablety. Počítač s dotykovým displejom síce taktiež nie je žiadnym objavom roka 2010, ale až teraz má takéto zariadenie význam. Keďže na Slovensku oficiálne Apple iPad nekúpite, budú sa pravdepodobne znovu tešiť Kórejci. Totiž ich Samsung Galaxy Tab tu už je a rozhodne to nie je prístroj, ktorý by akýkoľvek fajnšmeker nových technológií mal prehliadnuť. Treba však rozbiť aspoň tri prasiatka, za kvalitu sa platí. A aby som nezabudol. Smartfóny taktiež čaká svetlá budúcnosť, aspoň podľa neutíchajúceho záujmu kupujúcich a snahe výrobcov ponúknuť ten najlepší. Prekvapením roka je obrovský úspech a nástup smartfónov s OS Android. Tie doslova zaplavujú trh a už dokážu osloviť aj zarytých fanúšikov iPhonu. Opäť ožívajúci Windows Phone a, žiaľ, zaspávajúci Symbian to teraz nebudú mať ľahké.
Rok 2010 vnímame veľmi pozitívne aj v redakcii. Určite ste si všimli, že sa náš tím rozšíril a sme pre vás i online. Náš nový projekt, TECHBOX.sk, prostredníctvom ktorého sa vám prihovárame denne, sa teší návštevnosti už takmer 40 000 užívateľov mesačne. Ste aj vy medzi nimi? Vedzte, že existenciu časopisu BCMOBIL & TECHBOX portál neovplyvní, takže na pohodlné čítanie sa môžete tešiť aj v budúcom roku. Na stránkach TECHBOX.sk vás totiž informujeme o novinkách, zato v časopise nájdete podrobné recenzie tých najzaujímavejších produktov a samozrejme i témy či prehľady, ktoré si môžete čítať trebárs aj vo vani :)
UŽITE SI VIANOCE! ODDYCHUJTE, TEŠTE SA Z NOVÝCH DARČEKOV A BUĎTE S NAMI AJ V ROKU 2011.
Za celú redakciu vám pohodové prežitie vianočných sviatkov želá
Roman Calík
šéfredaktor.
BCMOBIL & TECHBOX 11-12/2010 Editorial
Autor: Roman Calík
Kto z vás má ešte niekde odložené prvé číslo časopisu BCMOBIL z 13. decembra 2005? A kto z vás má všetkých 38 vydaní? Vidím smelé aj nesmelé ruky hore... veľká vďaka vám! Váš záujem, súťaživosť a chuť spoznávať novinky nielen z mobilného sveta si v redakcii vážime. Aj vďaka vám sme stále tu a máme silu vydávať časopis, ktorý pozná stále väčšie množstvo čitateľov. Ďalší rok je za nami, aký teda bol?
Roku 2010 sme sa v redakcii obávali. Po ťažkom, krízovom období si nebol nikto istý, či bude pokračovať stagnácia a opatrnosť na strane výrobcov, alebo sa trh opäť rozbehne. Našťastie mnohí zaznamenávajú rast. Aj keď výrazný pokles minulého roka oproti roku 2008, je ťažké akokoľvek dobehnúť. Trh si vyžadoval nové produkty, za ktoré sú ľudia ochotní míňať a výrobcovia im budú veriť. Tie prišli! Rok 2010 si zapamätáme ako rok 3D, smartfónov a tabletov. Tretí rozmer síce nie je novou technológiou, zato až teraz si môžete 3D naplno užívať aj doma. Na Slovensku odštartoval 3D-mániu Samsung, ktorý ako prvý priniesol 3D televízory. Tie dokonca umožňovali konverziu 2D obrazu na 3D, čo je pri chýbajúcom 3D obsahu nezanedbateľnou výhodou pre každého kupujúceho. Ak ste však nepodľahli úvodnému ošiaľu, dnes sa môžete tešiť z väčšieho výberu 3D televízorov, nižších cien, ale i z 3D fotoaparátov či 3D videokamery. Vianoce sú skvelým obdobím, aby sme si plnili práve „technologické sny“, veď kedy je vhodnejšie obdobie na kúpu novej a drahej hračky, ako teraz? Poznáte Apple iPad? Jasné, hlúpa otázka. A uvedomili ste si, čo Apple opäť spôsobil? Máme tu totiž ďalší extrémne zaujímavý segment trhu – tablety. Počítač s dotykovým displejom síce taktiež nie je žiadnym objavom roka 2010, ale až teraz má takéto zariadenie význam. Keďže na Slovensku oficiálne Apple iPad nekúpite, budú sa pravdepodobne znovu tešiť Kórejci. Totiž ich Samsung Galaxy Tab tu už je a rozhodne to nie je prístroj, ktorý by akýkoľvek fajnšmeker nových technológií mal prehliadnuť. Treba však rozbiť aspoň tri prasiatka, za kvalitu sa platí. A aby som nezabudol. Smartfóny taktiež čaká svetlá budúcnosť, aspoň podľa neutíchajúceho záujmu kupujúcich a snahe výrobcov ponúknuť ten najlepší. Prekvapením roka je obrovský úspech a nástup smartfónov s OS Android. Tie doslova zaplavujú trh a už dokážu osloviť aj zarytých fanúšikov iPhonu. Opäť ožívajúci Windows Phone a, žiaľ, zaspávajúci Symbian to teraz nebudú mať ľahké.
Rok 2010 vnímame veľmi pozitívne aj v redakcii. Určite ste si všimli, že sa náš tím rozšíril a sme pre vás i online. Náš nový projekt, TECHBOX.sk, prostredníctvom ktorého sa vám prihovárame denne, sa teší návštevnosti už takmer 40 000 užívateľov mesačne. Ste aj vy medzi nimi? Vedzte, že existenciu časopisu BCMOBIL & TECHBOX portál neovplyvní, takže na pohodlné čítanie sa môžete tešiť aj v budúcom roku. Na stránkach TECHBOX.sk vás totiž informujeme o novinkách, zato v časopise nájdete podrobné recenzie tých najzaujímavejších produktov a samozrejme i témy či prehľady, ktoré si môžete čítať trebárs aj vo vani :)
UŽITE SI VIANOCE! ODDYCHUJTE, TEŠTE SA Z NOVÝCH DARČEKOV A BUĎTE S NAMI AJ V ROKU 2011.
Za celú redakciu vám pohodové prežitie vianočných sviatkov želá
Roman Calík
šéfredaktor.
BCMOBIL & TECHBOX 11-12/2010 Editorial
Autor: Roman Calík
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)