„Koncepcia“ energetickej bezpečnosti pre domácnosti
Tieto riadky píšem v čase vrcholiacej nervozity ohľadom „plynovej“ krízy. Médiá prinášajú v hodinových intervaloch nové, hoci často skreslené správy o aktuálnom vývoji situácie. Analytici analyzujú, komentátori komentujú, skutočnú pravdu však nepozná nikto okrem zainteresovaných hráčov. Ich vyhlásenia a kroky mi však dosť výrazne pripomínajú partiu rozhádaných malých chlapcov na dvore, ktorí hrajú nejakú im známu hru, vzdialene pripomínajúcu šach, ale so stratégiou premyslenou na nula krokov dopredu. Takže zatiaľ nikto netuší, ako to celé dopadne. Ja len dúfam, že v čase, keď budete držať v rukách toto číslo PCR, budete sedieť pekne v teplučku a lampa nad vašou hlavou bude svietiť...
Táto skúška nás zastihla zjavne nepripravených, a hoci predstavitelia štátu sa teraz naozaj snažia vzniknutú situáciu riešiť, za čo ich musíme pochváliť, treba súčasne jasne povedať, že zodpovednosť za tento stav nesie štát, resp. niekoľko doterajších vlád. Konkrétne praktické kroky, ako zabezpečiť alternatívne zdroje a trasy na zásobovanie plynom, sa nemuseli hľadať ad hoc počas krízy, ale mali byť súčasťou toľko spomínaného projektu stratégie energetickej bezpečnosti SR. Na začiatku vzniknutej situácie ho stačilo len vytiahnuť a aplikovať a nemusela sa zbytočne traumatizovať spoločnosť odpočítavaním, na koľko dní nám ešte vystačia zásoby plynu... Ako teraz vidno, niektoré opatrenia sa dali prijať v priebehu pár hodín či dní, na iné bude treba dobudovať chýbajúce časti plynovodu či vyriešiť otázky rozdielneho tlaku v existujúcich a prepojených, ale nepoužívaných trasách. Iný paradox je napríklad ten, že na Slovensku máme nadštandardné zásoby plynu, nedokážeme ho však dostať na povrch v takom objeme, ako by sme potrebovali. Nejde mi do hlavy, že tí, ktorí riešili spomínanú stratégiu energetickej bezpečnosti, takéto veci nemali ošetrené.
V situácii, v akej sme dnes, sa občan musí spoliehať na štát, nič iné mu ani nezostáva... Nie každý má možnosť zakopať si na záhradke do zeme vlastné zásobníky plynu či postaviť si malú veternú elektráreň. V skutočne krízovej situácii (ktorá, dúfam, nenastane) zostane asi už len možnosť vrátiť sa na vidiek do chalupy po starých rodičoch a znovu naštartovať starú piecku na drevo, čo síce má svoju romantiku, ale len na chvíľku, kým nenastane čas ísť sa napríklad osprchovať... :-)
Rád by som sa dožil éry, keď vývoj materiálových technológií pokročí tak ďaleko, že umožní, aby každá domácnosť mala k dispozícii zásobu cenovo dostupných, výkonných, veľkokapacitných, dobíjateľných palivových článkov. V situácii, keď vypadne centrálny prívod elektrickej energie, by takáto „trošku“ väčšia „baterka“ podobne ako UPS-ka automaticky prebrala zásobovanie elektrickou energiou pre celý dom. Aj teraz síce existuje riešenie pre organizácie, ktoré si nemôžu dovoliť energetické výpadky, napr. nemocnice, ale používané naftové motorgenerátory sú veľké, hlučné, smrdia a najmä potrebujú dopĺňať ďalší zdroj neobnoviteľného a neekologického paliva.
Do „mojej“ :-) koncepcie energetickej bezpečnosti domácnosti takéto riešenie nepasuje. Aj palivové články síce potrebujú nejaký zdroj paliva (najčastejšie vodík), ale stále majú oproti doterajším zdrojom množstvo výhod: priama premena chemických látok na elektrinu, vyššia efektivita vďaka vynechaniu mechanického medzistupňa, vyššia účinnosť atď. Z tohto hľadiska sú oveľa ekologickejšie. Nemajú pohyblivé časti, preto nespôsobujú nijaký hluk, a nároky na údržbu a opravu sú minimálne.
Nezávislosť od elektrickej siete je však tiež len čiastočná, pretože palivo po spotrebovaní zásoby aj tu treba dopĺňať. „Koncepcia“ energetickej bezpečnosti pre domácnosť preto musí obsahovať aj ďalší úplne nezávislý a obnoviteľný zdroj energie a akumulátor na jej uskladnenie. V tejto oblasti je najperspektívnejšia asi fotovoltaika, ktorá sa však v súčasnosti trápi s pomerne malou účinnosťou (pod 20 %), hoci nové technológie by ju mohli zdvihnúť až na úctyhodných 35 % aj v nelaboratórnych podmienkach. To je viac ako sľubné, hoci iba do momentu, kým sa vonku nezotmí... V takej situácii nezostane už nič iné, len vyhnať celú rodinu na stacionárne bicykle, pripojené na dynamo. Je to prospešné zdraviu, ekologické, ako palivo sa dá využiť celé spektrum surovín – klobásy, rezne atď. Pre vegetariánov však budete musieť pripraviť alternatívne palivo, ako je tofu či obilné klíčky :-). Za odmenu im pri tom môžete pustiť telku a sami hneď zbadajú, keď poľavia v tempe... :-)
Budem musieť končiť, idem skontrolovať radiátor, zdá sa mi, že tu je nejaká zima...
PC REVUE 2/2009 OpenPark
Autor: Martin Drobný
streda 11. februára 2009
PC REVUE
Iný kraj, iný mrav
Ako uvidíte v tomto vydaní, v januári som sa vypravil na konferenciu do Las Vegas. Odlietal som presne na Troch kráľov, Slovensko vtedy ešte pokojne spalo vo vianočných sviatkoch. Letisko vo Viedni bolo však napratané až po strechu, ľudia sa presúvali medzi kontinentmi. Poučený z minulosti, urobil som si pred odletom webovú rezerváciu a doma vytlačil palubný lístok. Tak som sa vyhol najväčšiemu radu a plynule prešiel až k lietadlu. Opäť poučený, rozhodol som sa nemať zapísanú batožinu, ale všetko som si pobalil ako príručnú batožinu. Let z Viedne do Washingtonu prebiehal štandardne, po viac ako 9 hodinách sme doleteli 10 minút pred plánovaným príletom. A potom sa to začalo. Podľa zákonov USA musíte vykonať kontrolu na imigračnom oddelení pri prvom dotyku s územím USA. Je jedno, či musíte mať víza, alebo nie, či ste cestujúci biznis triedou, alebo ste doleteli v priestore pre batožinu. Tu sa ľudia delia len na amerických občanov a tých iných. Samozrejme, pre „tých iných“ platí prísnejší režim a tomu zodpovedá aj rad. Podľa pohybu radu som odhadol dobu čakania na dve hodiny, do odletu do Vegas mi ostávala len hodina a 40 minút. Ťažká situácia, do ktorej som sa nedostal vlastným zavinením. Nuž, vyskúšal som rôzne metódy, napr. vysvetlenie situácie pracovníkom organizujúcim rad, novinársky preukaz, prosby či vyhrážky. Ostalo len pri tom, že ak nestihnem let, „prebookujú“ mi ho. Legálne predbehnutie radu neprichádzalo do úvahy, napokon mnoho z tých ľudí predo mnou malo rovnaký problém ako ja. Zmeniť let však znamenalo stráviť noc na letisku a pri troche šťastia odletieť ranným letom. Pritom som mal naplánované tlačovky od ôsmej ráno. Ako hovorí klasik, tento pôsob riešenia situácie zdal sa mi „poněkud nešťastný“. Slovák sa vždy nejako vynájde, aj ja som si povedal, že to skúsim po národnej linke. Ľudia v rade stoja tak, že v ruke majú všetky doklady pripravené na kontrolu. Rozpoznať podľa pasu, kto je Slovák, nie je problém. Ja som si vybral slečnu s oveľa lepšou pozíciou v rade, ako som mal ja, ktorá zároveň vyzerala, že moju situáciu pochopí. A pochopila, pridal som sa k nej ako starý známy a už sa mi lepšie dýchalo. Vysvitlo, že v USA žije už 10 rokov a bola na vianočných prázdninách doma, stále pritom čaká na zelenú kartu. Je v USA vydatá za Američana, denne volá cez Skype domov, ale na jej slovenčine už bolo dosť cítiť iný prízvuk. Zistil som, že manželovi varí tradičné slovenské jedlá a údajne si ich veľmi pochvaľuje (poznajúc to, čo jedia oni, ani sa nečudujem). Spýtal som sa na bryndzové halušky. Zohnať totiž mimo nášho regiónu bryndzu je nemožné, jedine keby ste mali vlastný chov oviec a sami si ju vyrábali. Zistil som, že je to úplne najobľúbenejšie manželovo jedlo a bryndzu nahradzuje syrom cottage cheese. Dovoz potravín do USA je zakázaný, takže toto riešenie je asi najjednoduchšie. Pri družnom rozhovore som aj zabudol na môj vážny problém s časom. No aby som nezdržiaval, keďže som mal len príručnú batožinu, ktorú som už nemusel druhýkrát zapisovať na nasledujúci let, lietadlo som s dvojminútovou rezervou stihol. Ale okrem vystavenia palubnej letenky cez internet z pohodlia domova teraz volám aj po možnosti garantovanej rezervácie miesta v rade na imigračnú kontrolu na vstup do USA.
Do Las Vegas som sa dostal v poriadku. Toto mesto uprostred púšte je známe ako mesto hriechu, hracích automatov, ruliet a kariet. Väčšina ľudí považuje za Las Vegas asi 6,5 km dlhý bulvár, ktorý tu každý volá Strip, v skutočnosti je to však polmiliónové mesto. Na Stripe ležia hlavné tematicky ladené hotely – egyptský Luxor, francúzsky Paríž, rímsky Caesar, talianske Benátky, ale aj Monte Carlo, Ostrov pokladov, Sahara, Excalibur či Bellagio s umelým jazerom. Každý hotel s vlastným kasínom, ktoré sa nedá minúť, aj keby ste sa snažili. Američania to vymysleli tak, aby nemuseli cestovať po svete a pritom na chvíľu vychutnali atmosféru iných kontinentov. Veď nemusia hneď cestovať tak ďaleko, stratiť batožinu... A tá čudná reč a cudzie peniaze... Načo? Oveľa jednoduchšie a lacnejšie je skočiť si na víkend do Vegas a pritom si aj príjemne zagamblovať. Pravda, je to asi také ako tie bryndzové halušky s cottage cheesom. Robí to dojem, ale ani zďaleka to nie je ono. Ako keď med lížete cez sklo :-). Veď len také Benátky alias megalomanský hotel Venetian v strede Stripu, ktorý je prepojený s jednou časťou výstavného strediska. Vnútri bezpečnostná služba oblečená do uniforiem talianskych policajtov, na strope vstupnej haly dobové fresky, vonku verná kópia veže z Námestia svätého Marka, vodný kanál s gondolami okolo hotela, jednoducho Benátky ako vymaľované. Ale všetko v americkom štýle – okolo kanála je postavený typický benátsky klenutý most a na ňom je chodiaci dopravný pás. Na prvom poschodí hotela je kanál Grande, na ktorom sa plavia gondoly, na námestí hrá talianska hudba, umelá obloha s pohybujúcimi sa oblakmi, okolo značkové obchody. Dokonalá ilúzia, ideálne miesto na predstavovanie IT noviniek :-). Najneskôr po dvoch dňoch však prídete na to, že vlastne žijete vo filmových kulisách, a ja som sa už (ako vždy) nevedel dočkať návratu domov. Síce u nás už prepukla plynová kríza, dlhodobo strašila hospodárska kríza, ale budovy a ľudia boli reálni a známi. Po návrate domov bola najčastejšia otázka od známych: Tak čo, gambloval si? Nie, priznávam, že neviem, ako sa to hrá, a ako poznám svoje šťastie v hre, asi by som nakoniec musel chvíľu umývať v kasíne riad. A na druhú otázku, čo je teraz charakteristické pre USA, som odpovedal, že je to tričko s portrétom Obamu a obrovská viera Američanov v to, že ich nový prezident zázračne vytiahne z riadnej kaše. No, držím mu palce, bude si musieť poriadne naleštiť svoj čarovný prútik. Inak som premýšľal nad tým, ako by sa u nás predávalo tričko s podobizňou prezidenta a pyšným nápisom „Ja svojmu prezidentovi verím“. Aj pri najlepšej vôli by sa to asi bralo ako provokácia, niečo ako vstupenka na psychiatriu. Nuž, iný kraj, iný mrav.
Na záver ešte malé upozornenie. Úvodník v PC REVUE je prezentácia autorových životných názorov a tak trochu spoveď :-). Dospel som k názoru, že je čas, aby sa tu spovedali aj ďalší redaktori z nášho magazínu. PC REVUE je kolektívne dielo, žiadna one-man show. Preto sa v nasledujúcom vydaní na tomto mieste stretnete s pohľadom na sociálne siete z pera Joža Orgonáša. Moje úvodníky naďalej ostanú, o zážitky z ciest neprídete, len sa budem striedať s kolegami.
Prajem príjemné a užitočné čítanie februárového vydania a opatrujte sa
21. januára 2009, Ondrej Macko
PC REVUE 2/2009 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Ako uvidíte v tomto vydaní, v januári som sa vypravil na konferenciu do Las Vegas. Odlietal som presne na Troch kráľov, Slovensko vtedy ešte pokojne spalo vo vianočných sviatkoch. Letisko vo Viedni bolo však napratané až po strechu, ľudia sa presúvali medzi kontinentmi. Poučený z minulosti, urobil som si pred odletom webovú rezerváciu a doma vytlačil palubný lístok. Tak som sa vyhol najväčšiemu radu a plynule prešiel až k lietadlu. Opäť poučený, rozhodol som sa nemať zapísanú batožinu, ale všetko som si pobalil ako príručnú batožinu. Let z Viedne do Washingtonu prebiehal štandardne, po viac ako 9 hodinách sme doleteli 10 minút pred plánovaným príletom. A potom sa to začalo. Podľa zákonov USA musíte vykonať kontrolu na imigračnom oddelení pri prvom dotyku s územím USA. Je jedno, či musíte mať víza, alebo nie, či ste cestujúci biznis triedou, alebo ste doleteli v priestore pre batožinu. Tu sa ľudia delia len na amerických občanov a tých iných. Samozrejme, pre „tých iných“ platí prísnejší režim a tomu zodpovedá aj rad. Podľa pohybu radu som odhadol dobu čakania na dve hodiny, do odletu do Vegas mi ostávala len hodina a 40 minút. Ťažká situácia, do ktorej som sa nedostal vlastným zavinením. Nuž, vyskúšal som rôzne metódy, napr. vysvetlenie situácie pracovníkom organizujúcim rad, novinársky preukaz, prosby či vyhrážky. Ostalo len pri tom, že ak nestihnem let, „prebookujú“ mi ho. Legálne predbehnutie radu neprichádzalo do úvahy, napokon mnoho z tých ľudí predo mnou malo rovnaký problém ako ja. Zmeniť let však znamenalo stráviť noc na letisku a pri troche šťastia odletieť ranným letom. Pritom som mal naplánované tlačovky od ôsmej ráno. Ako hovorí klasik, tento pôsob riešenia situácie zdal sa mi „poněkud nešťastný“. Slovák sa vždy nejako vynájde, aj ja som si povedal, že to skúsim po národnej linke. Ľudia v rade stoja tak, že v ruke majú všetky doklady pripravené na kontrolu. Rozpoznať podľa pasu, kto je Slovák, nie je problém. Ja som si vybral slečnu s oveľa lepšou pozíciou v rade, ako som mal ja, ktorá zároveň vyzerala, že moju situáciu pochopí. A pochopila, pridal som sa k nej ako starý známy a už sa mi lepšie dýchalo. Vysvitlo, že v USA žije už 10 rokov a bola na vianočných prázdninách doma, stále pritom čaká na zelenú kartu. Je v USA vydatá za Američana, denne volá cez Skype domov, ale na jej slovenčine už bolo dosť cítiť iný prízvuk. Zistil som, že manželovi varí tradičné slovenské jedlá a údajne si ich veľmi pochvaľuje (poznajúc to, čo jedia oni, ani sa nečudujem). Spýtal som sa na bryndzové halušky. Zohnať totiž mimo nášho regiónu bryndzu je nemožné, jedine keby ste mali vlastný chov oviec a sami si ju vyrábali. Zistil som, že je to úplne najobľúbenejšie manželovo jedlo a bryndzu nahradzuje syrom cottage cheese. Dovoz potravín do USA je zakázaný, takže toto riešenie je asi najjednoduchšie. Pri družnom rozhovore som aj zabudol na môj vážny problém s časom. No aby som nezdržiaval, keďže som mal len príručnú batožinu, ktorú som už nemusel druhýkrát zapisovať na nasledujúci let, lietadlo som s dvojminútovou rezervou stihol. Ale okrem vystavenia palubnej letenky cez internet z pohodlia domova teraz volám aj po možnosti garantovanej rezervácie miesta v rade na imigračnú kontrolu na vstup do USA.
Do Las Vegas som sa dostal v poriadku. Toto mesto uprostred púšte je známe ako mesto hriechu, hracích automatov, ruliet a kariet. Väčšina ľudí považuje za Las Vegas asi 6,5 km dlhý bulvár, ktorý tu každý volá Strip, v skutočnosti je to však polmiliónové mesto. Na Stripe ležia hlavné tematicky ladené hotely – egyptský Luxor, francúzsky Paríž, rímsky Caesar, talianske Benátky, ale aj Monte Carlo, Ostrov pokladov, Sahara, Excalibur či Bellagio s umelým jazerom. Každý hotel s vlastným kasínom, ktoré sa nedá minúť, aj keby ste sa snažili. Američania to vymysleli tak, aby nemuseli cestovať po svete a pritom na chvíľu vychutnali atmosféru iných kontinentov. Veď nemusia hneď cestovať tak ďaleko, stratiť batožinu... A tá čudná reč a cudzie peniaze... Načo? Oveľa jednoduchšie a lacnejšie je skočiť si na víkend do Vegas a pritom si aj príjemne zagamblovať. Pravda, je to asi také ako tie bryndzové halušky s cottage cheesom. Robí to dojem, ale ani zďaleka to nie je ono. Ako keď med lížete cez sklo :-). Veď len také Benátky alias megalomanský hotel Venetian v strede Stripu, ktorý je prepojený s jednou časťou výstavného strediska. Vnútri bezpečnostná služba oblečená do uniforiem talianskych policajtov, na strope vstupnej haly dobové fresky, vonku verná kópia veže z Námestia svätého Marka, vodný kanál s gondolami okolo hotela, jednoducho Benátky ako vymaľované. Ale všetko v americkom štýle – okolo kanála je postavený typický benátsky klenutý most a na ňom je chodiaci dopravný pás. Na prvom poschodí hotela je kanál Grande, na ktorom sa plavia gondoly, na námestí hrá talianska hudba, umelá obloha s pohybujúcimi sa oblakmi, okolo značkové obchody. Dokonalá ilúzia, ideálne miesto na predstavovanie IT noviniek :-). Najneskôr po dvoch dňoch však prídete na to, že vlastne žijete vo filmových kulisách, a ja som sa už (ako vždy) nevedel dočkať návratu domov. Síce u nás už prepukla plynová kríza, dlhodobo strašila hospodárska kríza, ale budovy a ľudia boli reálni a známi. Po návrate domov bola najčastejšia otázka od známych: Tak čo, gambloval si? Nie, priznávam, že neviem, ako sa to hrá, a ako poznám svoje šťastie v hre, asi by som nakoniec musel chvíľu umývať v kasíne riad. A na druhú otázku, čo je teraz charakteristické pre USA, som odpovedal, že je to tričko s portrétom Obamu a obrovská viera Američanov v to, že ich nový prezident zázračne vytiahne z riadnej kaše. No, držím mu palce, bude si musieť poriadne naleštiť svoj čarovný prútik. Inak som premýšľal nad tým, ako by sa u nás predávalo tričko s podobizňou prezidenta a pyšným nápisom „Ja svojmu prezidentovi verím“. Aj pri najlepšej vôli by sa to asi bralo ako provokácia, niečo ako vstupenka na psychiatriu. Nuž, iný kraj, iný mrav.
Na záver ešte malé upozornenie. Úvodník v PC REVUE je prezentácia autorových životných názorov a tak trochu spoveď :-). Dospel som k názoru, že je čas, aby sa tu spovedali aj ďalší redaktori z nášho magazínu. PC REVUE je kolektívne dielo, žiadna one-man show. Preto sa v nasledujúcom vydaní na tomto mieste stretnete s pohľadom na sociálne siete z pera Joža Orgonáša. Moje úvodníky naďalej ostanú, o zážitky z ciest neprídete, len sa budem striedať s kolegami.
Prajem príjemné a užitočné čítanie februárového vydania a opatrujte sa
21. januára 2009, Ondrej Macko
PC REVUE 2/2009 Editorial
Autor: Ondrej Macko
BCMOBIL & TECHBOX
Zbohom korunáče, prichádzajú dvoj a trojcentovky!
Prvé číslo, resp. dvojčíslo BCMOBIL & TECHBOX je iné. A to hneď z viacerých dôvodov. Tak napríklad, určite ste už zaregistrovali, že od začiatku roka 2009 platíme eurom a koruny si pripomíname už len v prepočtoch akýchkoľvek cien. O tom, že náš zárobok, ale i náklady či ceny nielen elektroniky a mobilných telefónov sa znížili až 30-násobne azda netreba viesť dlhší monológ. Na platbu eurom si musíme zvyknúť, ale zvykneme si aj na nové akciové ponuky našich mobilných operátorov, kde na tzv. „korunáče“ budeme spomínať už len s nostalgiou? Dnes totiž za najlacnejšie akciové mobilné telefóny zaplatíte dva alebo tri centy (0,60 alebo 0,90 Sk). Vyskúšajme si to -„dvojcenťák“ či „trojcenťák“, no tomuto ja na chuť asi tak rýchlo neprídem. Navyše všetko sa mi zdá lacnejšie, nemám problém nechať vyššie sprepitné v reštaurácii, aktivovať si viac mobilných služieb... veď je to tak „lacné“. Vytriezvenie väčšinou príde vtedy, keď zistím, že i na účte mám 30-násobne menej. S úpravami cien opäť na tie pekné „baťovské“ však neprichádzajú len obchodníci v hypermarketoch, ale i mobilní operátori. Nie vždy sa podarí vyčariť na cenovke magickú 9-ku, avšak napríklad s novými euro cenami u mobilného operátora O2 môžu byť zákazníci spokojní, sú totiž nižšie ako v minulom roku, nech počítate ako počítate. Ostatní operátori už tiež ukazujú, že nám môžu nejaké tie centíky ušetriť. My v redakcii sme mali dlhšie hlavu v smútku, nakoľko prepočítavať naše katalógy či vysporiadať sa s tým, ako zaokrúhlime ceny minuloročných akcií mobilných operátorov v hlavnej téme čísla, nebolo najjednoduchšie. Ale verím, že sa to podarilo a ak nájdete nejakú tú chybičku, buď nám odpustené.
Tretí ročník ankety Mobilný operátor roka 2008 má nového víťaza. Prvé dva ročníky si udržal víťazný trón náš najväčší mobilný operátor Orange, rok 2008 však hral do karát druhému najsilnejšiemu, v tomto prípade víťaznému operátorovi T-Mobile, ktorý si cestu na stupienok víťazov nášho hodnotenia budoval už od prvej polovice roka 2008 a nepustil pred seba ani jedného zo svojich konkurentov. Škoda, že dravý vstup operátora O2 do roka 2008 utíchal a predstavením O2 Fér v našom hodnotení viacmenej skončil, „našľapnuté“ mal totiž výborne. O tom, aký bol rok 2008, sa dozviete práve v najväčšej téme čísla. Tu o víťazovi rozhodla mravenčím celoročným hodnotením porota zložená z nášho BC-tímu. Naopak v druhom ročníku ankety Mobil roka 2008 môžete o víťazoch v piatich kategóriách rozhodnúť svojím hlasom aj VY. Aby ste to mali ľahšie, z viac ako stovky nových mobilných telefónov, ktoré prišli na náš trh, odborná porota zložená zo zástupcov piatich odborných médií vybrala 30 telefónov. Zapojiť do ankety sa určite oplatí, vyhrať totiž môžete jednu zo štyroch mobilných lahôdok: Nokia 5800 Xpress-Music, LG KB770, Sony Erissson XPERIA X1 či Samsung INNOV8.
Do roka 2009 vám za celú redakciu prajem čo najmenej „kríz“, kvalitné eurokalkulačky a príjemné čítanie BC-čka v novom šate. Najbližšie číslo vydáme tentokrát ako dvojčíslo 3-4/2009, preto nás v stánku hľadajte o pár dní neskôr :)
Roman Calík
šéfredaktor
BCMOBIL & TECHBOX 1-2/2009 Editorial
Autor: Roman Calík
Prvé číslo, resp. dvojčíslo BCMOBIL & TECHBOX je iné. A to hneď z viacerých dôvodov. Tak napríklad, určite ste už zaregistrovali, že od začiatku roka 2009 platíme eurom a koruny si pripomíname už len v prepočtoch akýchkoľvek cien. O tom, že náš zárobok, ale i náklady či ceny nielen elektroniky a mobilných telefónov sa znížili až 30-násobne azda netreba viesť dlhší monológ. Na platbu eurom si musíme zvyknúť, ale zvykneme si aj na nové akciové ponuky našich mobilných operátorov, kde na tzv. „korunáče“ budeme spomínať už len s nostalgiou? Dnes totiž za najlacnejšie akciové mobilné telefóny zaplatíte dva alebo tri centy (0,60 alebo 0,90 Sk). Vyskúšajme si to -„dvojcenťák“ či „trojcenťák“, no tomuto ja na chuť asi tak rýchlo neprídem. Navyše všetko sa mi zdá lacnejšie, nemám problém nechať vyššie sprepitné v reštaurácii, aktivovať si viac mobilných služieb... veď je to tak „lacné“. Vytriezvenie väčšinou príde vtedy, keď zistím, že i na účte mám 30-násobne menej. S úpravami cien opäť na tie pekné „baťovské“ však neprichádzajú len obchodníci v hypermarketoch, ale i mobilní operátori. Nie vždy sa podarí vyčariť na cenovke magickú 9-ku, avšak napríklad s novými euro cenami u mobilného operátora O2 môžu byť zákazníci spokojní, sú totiž nižšie ako v minulom roku, nech počítate ako počítate. Ostatní operátori už tiež ukazujú, že nám môžu nejaké tie centíky ušetriť. My v redakcii sme mali dlhšie hlavu v smútku, nakoľko prepočítavať naše katalógy či vysporiadať sa s tým, ako zaokrúhlime ceny minuloročných akcií mobilných operátorov v hlavnej téme čísla, nebolo najjednoduchšie. Ale verím, že sa to podarilo a ak nájdete nejakú tú chybičku, buď nám odpustené.
Tretí ročník ankety Mobilný operátor roka 2008 má nového víťaza. Prvé dva ročníky si udržal víťazný trón náš najväčší mobilný operátor Orange, rok 2008 však hral do karát druhému najsilnejšiemu, v tomto prípade víťaznému operátorovi T-Mobile, ktorý si cestu na stupienok víťazov nášho hodnotenia budoval už od prvej polovice roka 2008 a nepustil pred seba ani jedného zo svojich konkurentov. Škoda, že dravý vstup operátora O2 do roka 2008 utíchal a predstavením O2 Fér v našom hodnotení viacmenej skončil, „našľapnuté“ mal totiž výborne. O tom, aký bol rok 2008, sa dozviete práve v najväčšej téme čísla. Tu o víťazovi rozhodla mravenčím celoročným hodnotením porota zložená z nášho BC-tímu. Naopak v druhom ročníku ankety Mobil roka 2008 môžete o víťazoch v piatich kategóriách rozhodnúť svojím hlasom aj VY. Aby ste to mali ľahšie, z viac ako stovky nových mobilných telefónov, ktoré prišli na náš trh, odborná porota zložená zo zástupcov piatich odborných médií vybrala 30 telefónov. Zapojiť do ankety sa určite oplatí, vyhrať totiž môžete jednu zo štyroch mobilných lahôdok: Nokia 5800 Xpress-Music, LG KB770, Sony Erissson XPERIA X1 či Samsung INNOV8.
Do roka 2009 vám za celú redakciu prajem čo najmenej „kríz“, kvalitné eurokalkulačky a príjemné čítanie BC-čka v novom šate. Najbližšie číslo vydáme tentokrát ako dvojčíslo 3-4/2009, preto nás v stánku hľadajte o pár dní neskôr :)
Roman Calík
šéfredaktor
BCMOBIL & TECHBOX 1-2/2009 Editorial
Autor: Roman Calík
streda 4. februára 2009
QUARK
Milí priatelia,
tá naša Európska únia ma neprestáva prekvapovať. Popri globálnych problémoch predvlani riešila aj ceny romingových poplatkov. Potešilo ma to síce, lebo boli nekresťansky vysoké, no nerozumel som, prečo sa do toho mieša. Minulý rok prišli ďalšie dve perly. Najskôr plánovaný zákaz používania lekárskych ortuťových teplomerov a potom likvidácia klasických, z Edisonových čias pochádzajúcich žiaroviek. Dúfam, že nie je prejavom mojej paranoje, ak predpokladám, že za všetkým je, ako sa tomu elegantne hovorí, lobing. Pri digitálnych teplomeroch je aj jasné, aký. Napokon, jasné je to aj pri úsporných žiarovkách, iba ma prekvapuje argumentácia. Skutočne, sú úspornejšie, no aj oveľa drahšie a je len málo aplikácií, v domácnosti možno ani jedna, kde by sa ekonómia úsporných svietidiel dostala do návratnosti. Ak ide o celospoločenské prínosy, napríklad nutnosť potreby nižšieho inštalovaného príkonu, asi by to mal platiť niekto iný než spotrebiteľ. Čakám, čo prinesú nadchádzajúce mesiace a ak by v Bruseli nevedeli, čo treba riešiť, mám zopár tipov. Napríklad ich vlastnú byrokraciu. Niekedy sa zdá, že riadiace orgány si vystačia sami, že už ani nás, ostatných, nepotrebujú. Prídu na to, že by sa mali sami ekonomizovať a racionalizovať?
Ale nechoďme do sveta, doma je toho tiež dosť. Pred rokom som sa na tomto mieste veľmi čudoval, že na Týždeň vedy a techniky neposlali štáb z STV a verejne, tiež na tomto mieste, som sa pýtal generálneho riaditeľa, prečo? Odpoveď nestačila prísť, lebo ho odvolali. Nemyslím si, že to mám na svedomí, no bojím sa teraz opýtať pani generálnej riaditeľky Slovenského rozhlasu, kam sa podela z rozhlasového vysielania ľudová hudba, ktorej je tam menej ako šafranu, aby to nedopadlo podobne. Koncom roka totiž náš folklórny skvost Lúčnica oslavoval šesťdesiate narodeniny. Mal som potešenie (a aké!) byť na poslednom vystúpení, kde sa po šnúre koncertov lúčil s publikom profesor Nosáľ, ktorý je vlastne synonymom tej manifestácie mladosti, radosti z pohybu a ľudového umenia. Veď viem, že nám ho svet závidí. V hľadisku bola aj veľká skupina mládencov a diev, ktoré by človek čítajúci náš masový mediálny štýl-bulvár hľadal buď na diskotéke, alebo správnom ívnte či žúrke. Tie veľké detiská tak nadšene aplaudovali po každom čísle, že otázka - prečo aspoň Slovenský rozhlas nehrá častejšie náš nádherný folklór, lebo to určite nie je mŕtvy žáner - je viac než legitímna.
Asi dosť legitímna je aj otázka, komu zišlo na um zavádzať nové autolekárničky. Odpoveď by sa iste našla. Je zaujímavé, ako spoločný záujem spája aj rozdielnych ľudí. Myslím tých, čo zákon schválili: Máme vysokú nehodovosť na cestách? Jasné! Hlavnou príčinou toho je všeobecná ignorácia zákona, predpisov, slušnosti, zvykov aj logiky
a pravidiel v smere vertikály - zhora, ale aj to, že sme najskôr zrušili dopravnú výchovu na školách, potom aj zdravotnú výchovu v autoškolách a teraz to chceme, presnejšie, niektorí to chcú, nahradiť novými lekárničkami. Veríte, že nejde o lobovanie? Milí moji, kto z vás dokáže, ale naozaj, zastaviť krvácanie z tepny? Radšej si dajte do mobilu č. 112, aby ste ho v prípadnej tragickej chvíli nezabudli. To je pri dnešnom stave našej zdravotnej výchovy najistejšie a najefektívnejšie.
Veľa šťastia a peknú zimu Vám želá
Eduard Drobný
QUARK 2/2009 Editorial
Autor: Eduard Drobný
tá naša Európska únia ma neprestáva prekvapovať. Popri globálnych problémoch predvlani riešila aj ceny romingových poplatkov. Potešilo ma to síce, lebo boli nekresťansky vysoké, no nerozumel som, prečo sa do toho mieša. Minulý rok prišli ďalšie dve perly. Najskôr plánovaný zákaz používania lekárskych ortuťových teplomerov a potom likvidácia klasických, z Edisonových čias pochádzajúcich žiaroviek. Dúfam, že nie je prejavom mojej paranoje, ak predpokladám, že za všetkým je, ako sa tomu elegantne hovorí, lobing. Pri digitálnych teplomeroch je aj jasné, aký. Napokon, jasné je to aj pri úsporných žiarovkách, iba ma prekvapuje argumentácia. Skutočne, sú úspornejšie, no aj oveľa drahšie a je len málo aplikácií, v domácnosti možno ani jedna, kde by sa ekonómia úsporných svietidiel dostala do návratnosti. Ak ide o celospoločenské prínosy, napríklad nutnosť potreby nižšieho inštalovaného príkonu, asi by to mal platiť niekto iný než spotrebiteľ. Čakám, čo prinesú nadchádzajúce mesiace a ak by v Bruseli nevedeli, čo treba riešiť, mám zopár tipov. Napríklad ich vlastnú byrokraciu. Niekedy sa zdá, že riadiace orgány si vystačia sami, že už ani nás, ostatných, nepotrebujú. Prídu na to, že by sa mali sami ekonomizovať a racionalizovať?
Ale nechoďme do sveta, doma je toho tiež dosť. Pred rokom som sa na tomto mieste veľmi čudoval, že na Týždeň vedy a techniky neposlali štáb z STV a verejne, tiež na tomto mieste, som sa pýtal generálneho riaditeľa, prečo? Odpoveď nestačila prísť, lebo ho odvolali. Nemyslím si, že to mám na svedomí, no bojím sa teraz opýtať pani generálnej riaditeľky Slovenského rozhlasu, kam sa podela z rozhlasového vysielania ľudová hudba, ktorej je tam menej ako šafranu, aby to nedopadlo podobne. Koncom roka totiž náš folklórny skvost Lúčnica oslavoval šesťdesiate narodeniny. Mal som potešenie (a aké!) byť na poslednom vystúpení, kde sa po šnúre koncertov lúčil s publikom profesor Nosáľ, ktorý je vlastne synonymom tej manifestácie mladosti, radosti z pohybu a ľudového umenia. Veď viem, že nám ho svet závidí. V hľadisku bola aj veľká skupina mládencov a diev, ktoré by človek čítajúci náš masový mediálny štýl-bulvár hľadal buď na diskotéke, alebo správnom ívnte či žúrke. Tie veľké detiská tak nadšene aplaudovali po každom čísle, že otázka - prečo aspoň Slovenský rozhlas nehrá častejšie náš nádherný folklór, lebo to určite nie je mŕtvy žáner - je viac než legitímna.
Asi dosť legitímna je aj otázka, komu zišlo na um zavádzať nové autolekárničky. Odpoveď by sa iste našla. Je zaujímavé, ako spoločný záujem spája aj rozdielnych ľudí. Myslím tých, čo zákon schválili: Máme vysokú nehodovosť na cestách? Jasné! Hlavnou príčinou toho je všeobecná ignorácia zákona, predpisov, slušnosti, zvykov aj logiky
a pravidiel v smere vertikály - zhora, ale aj to, že sme najskôr zrušili dopravnú výchovu na školách, potom aj zdravotnú výchovu v autoškolách a teraz to chceme, presnejšie, niektorí to chcú, nahradiť novými lekárničkami. Veríte, že nejde o lobovanie? Milí moji, kto z vás dokáže, ale naozaj, zastaviť krvácanie z tepny? Radšej si dajte do mobilu č. 112, aby ste ho v prípadnej tragickej chvíli nezabudli. To je pri dnešnom stave našej zdravotnej výchovy najistejšie a najefektívnejšie.
Veľa šťastia a peknú zimu Vám želá
Eduard Drobný
QUARK 2/2009 Editorial
Autor: Eduard Drobný
štvrtok 15. januára 2009
PC REVUE - OpenPark
Nečakajme na Marshallov plán!
Zatiaľ to vyzerá tak, že finančná kríza a hospodárska recesia, ktorá mátoží po celom svete naokolo, sa nás až tak veľmi nedotkne a vyhliadky o pár percent nižšieho rastu hospodárstva či pár sto prepustených zamestnancov nie sú až také katastrofické. Som však typ „realistického optimistu“ J, a preto zakaždým, keď počúvam správy spoza hraníc, myslím, že cunami k nám ešte vlastne nedorazila, zatiaľ sa len trošku sčerila hladina. Ale obávam sa, že dorazí.
Nechcem strašiť, len upozorňujem a súčasne nabádam, vidiac, čo sa deje vo svete, aby sme využili momentálnu výhodu časového oneskorenia a pripravili sa na ňu. Vonku krachujú známe spoločnosti, prepúšťajú sa kvantá ľudí, vládne panika, smútok, neistota, beznádej. Ľudia sú zúfalí, čakajú, že sa o nich niekto postará. Kto to má byť? Zamestnávateľ? Vláda? Európska únia? Svetová banka? Obávam sa, že keď dôjde k najhoršiemu a vyčerpajú sa všetky „záchranné kolesá“, každý bude musieť zobrať svoj osud do vlastných rúk a plávať, ako vie. A platí to rovnako pre firmu, štát alebo bežného občana. História nám v tomto smere poskytuje množstvo poučných príkladov. Isteže, v krízových situáciách ešte zostáva spolupatričnosť, solidarita, viac či menej fungujúca na rôznych úrovniach (rodina, komunita, firma, štát...), tá však „len“ pomáha prežiť, ale neprináša východiská.
Ja by som chcel ponúknuť trochu iný pohľad na túto situáciu, ktorý súčasne môže priniesť aj východiská. Krízy boli, sú a budú. Táto je len trochu iná, našťastie nie je vyvolaná vojnou alebo prírodnou katastrofou, ale starou, nezaplátanou „verziou“ kapitalizmu (kedy už nahodia update...? :-)), prílišnou virtualizáciou ekonomiky, slabinami finančného systému a nedostatočným manažovaním podnikateľských rizík. Plus máme tu globalizáciu, takže sme v tom všetci a nemôžeme sa spoliehať na nejaký spásonosný Marshallov plán. Ale máme nové informačné a komunikačné technológie. To je dosť podstatné, je v nich ukrytý obrovský potenciál.
Je tu však aj iný pohľad – nebrať súčasnú situáciu ako niečo deštruktívne a negatívne (hoci v podstate to také asi je), ale ako veľkú príležitosť. Príležitosť na zmenu. A je na každom z nás, či to bude zmena k lepšiemu. Rúcajú sa staré systémy, zabehané pravidlá, rozloženie síl, podiely na trhu atď. Za normálnej situácie, keď sú všetky karty už rozdané, by ste museli čakať roky na svoj kariérny postup, na predbehnutie konkurencie a získanie lepšej biznis pozície, na rozbehnutie vysnívaného projektu. Teraz bude príležitosť rozdať nové karty a vy môžete byť pri tom! Chvíľu bude vládnuť neistota, chaos, panika, ale potom sa veci upokoja, búrka prehrmí, začne sa vytvárať nový systém, nové pravidlá a ten, kto bude pripravený a rýchlo zareaguje, vyhráva. A v hre bude minimálne do najbližšej ďalšej krízy. Nemusí nevyhnutne vyhrať najsilnejší, najrýchlejší, ale ten, kto používa hlavu a vie sa najlepšie prispôsobiť zmeneným podmienkam. Ostatní majú smolu. Drsné, ale taký je kolobeh života...
Na to, aby ste patrili k tej prvej skupine, treba niečo urobiť. Začal by som osobnou inventúrou, SWOT analýzou toho, v čom som dobrý, kde mám slabé miesta, aké mám príležitosti, výhody a, naopak, nedostatky. A potom si treba dať cieľ, povedať si, kam sa chcem posunúť. Ak si treba doplniť vzdelanie, naštudovať si nové veci, absolvovať kurz, treba ísť do toho! A nakoniec zostáva už len mať oči otvorené, vnímať svet okolo seba, rozpoznávať, kde je aká príležitosť, a rozmýšľať, ako by sa dali veci zlepšiť. Potom môžete prísť za šéfom a povedať mu, že máte super nápad, ako rozbehnúť v rámci firmy nový projekt, ako by sa dali zefektívniť niektoré vnútropodnikové procesy, a viete, ako na to. Ak to firme naozaj pomôže, každý rozumný šéf takúto iniciatívu príslušne ocení. Ale nechoďte za šéfom s tým, že chcete pridať (najmä keď je kríza na obzore), ak ani vy neponúkate nič navyše. O tom som počul nedávno dobrý vtip: Príde zamestnanec za vedúcim a hovorí: „Šéfko, chcel by som pridať!“ Vedúci naňho prekvapene pozerá, potom ho potľapká po pleci a s úsmevom povie: „To ma teší, tak pridajte...“ :-)
Alebo vás už nebaví byť zamestnancom? Tak to zmeňte a choďte do vlastného biznisu! Pozerajte sa okolo seba, rozmýšľajte, ako by sa čo mohlo zlepšiť, a inovujte! Možností a príležitostí je na mraky, stačí sa len poobzerať. Slovensko je v mnohých smeroch zatiaľ stále „panenská krajina“. Ale ak vás aj tak nechce „kopnúť múza“, stačí len nakuknúť poza kopce a nabrať inšpiráciu.
Prichádza zmena, tak buďme na ňu pripravení. Nebedákajme, ako bolo dobre za komunistov a nech sa o nás táto vláda postará. Učme sa, vzdelávajme sa, investujme do seba, získavajme nové zručnosti a skúsenosti. A rozmýšľajme! Ostatné už príde samo. Aj po búrke znovu vykukne slniečko a ukáže sa dúha... :-)
PC REVUE 1/2009 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Zatiaľ to vyzerá tak, že finančná kríza a hospodárska recesia, ktorá mátoží po celom svete naokolo, sa nás až tak veľmi nedotkne a vyhliadky o pár percent nižšieho rastu hospodárstva či pár sto prepustených zamestnancov nie sú až také katastrofické. Som však typ „realistického optimistu“ J, a preto zakaždým, keď počúvam správy spoza hraníc, myslím, že cunami k nám ešte vlastne nedorazila, zatiaľ sa len trošku sčerila hladina. Ale obávam sa, že dorazí.
Nechcem strašiť, len upozorňujem a súčasne nabádam, vidiac, čo sa deje vo svete, aby sme využili momentálnu výhodu časového oneskorenia a pripravili sa na ňu. Vonku krachujú známe spoločnosti, prepúšťajú sa kvantá ľudí, vládne panika, smútok, neistota, beznádej. Ľudia sú zúfalí, čakajú, že sa o nich niekto postará. Kto to má byť? Zamestnávateľ? Vláda? Európska únia? Svetová banka? Obávam sa, že keď dôjde k najhoršiemu a vyčerpajú sa všetky „záchranné kolesá“, každý bude musieť zobrať svoj osud do vlastných rúk a plávať, ako vie. A platí to rovnako pre firmu, štát alebo bežného občana. História nám v tomto smere poskytuje množstvo poučných príkladov. Isteže, v krízových situáciách ešte zostáva spolupatričnosť, solidarita, viac či menej fungujúca na rôznych úrovniach (rodina, komunita, firma, štát...), tá však „len“ pomáha prežiť, ale neprináša východiská.
Ja by som chcel ponúknuť trochu iný pohľad na túto situáciu, ktorý súčasne môže priniesť aj východiská. Krízy boli, sú a budú. Táto je len trochu iná, našťastie nie je vyvolaná vojnou alebo prírodnou katastrofou, ale starou, nezaplátanou „verziou“ kapitalizmu (kedy už nahodia update...? :-)), prílišnou virtualizáciou ekonomiky, slabinami finančného systému a nedostatočným manažovaním podnikateľských rizík. Plus máme tu globalizáciu, takže sme v tom všetci a nemôžeme sa spoliehať na nejaký spásonosný Marshallov plán. Ale máme nové informačné a komunikačné technológie. To je dosť podstatné, je v nich ukrytý obrovský potenciál.
Je tu však aj iný pohľad – nebrať súčasnú situáciu ako niečo deštruktívne a negatívne (hoci v podstate to také asi je), ale ako veľkú príležitosť. Príležitosť na zmenu. A je na každom z nás, či to bude zmena k lepšiemu. Rúcajú sa staré systémy, zabehané pravidlá, rozloženie síl, podiely na trhu atď. Za normálnej situácie, keď sú všetky karty už rozdané, by ste museli čakať roky na svoj kariérny postup, na predbehnutie konkurencie a získanie lepšej biznis pozície, na rozbehnutie vysnívaného projektu. Teraz bude príležitosť rozdať nové karty a vy môžete byť pri tom! Chvíľu bude vládnuť neistota, chaos, panika, ale potom sa veci upokoja, búrka prehrmí, začne sa vytvárať nový systém, nové pravidlá a ten, kto bude pripravený a rýchlo zareaguje, vyhráva. A v hre bude minimálne do najbližšej ďalšej krízy. Nemusí nevyhnutne vyhrať najsilnejší, najrýchlejší, ale ten, kto používa hlavu a vie sa najlepšie prispôsobiť zmeneným podmienkam. Ostatní majú smolu. Drsné, ale taký je kolobeh života...
Na to, aby ste patrili k tej prvej skupine, treba niečo urobiť. Začal by som osobnou inventúrou, SWOT analýzou toho, v čom som dobrý, kde mám slabé miesta, aké mám príležitosti, výhody a, naopak, nedostatky. A potom si treba dať cieľ, povedať si, kam sa chcem posunúť. Ak si treba doplniť vzdelanie, naštudovať si nové veci, absolvovať kurz, treba ísť do toho! A nakoniec zostáva už len mať oči otvorené, vnímať svet okolo seba, rozpoznávať, kde je aká príležitosť, a rozmýšľať, ako by sa dali veci zlepšiť. Potom môžete prísť za šéfom a povedať mu, že máte super nápad, ako rozbehnúť v rámci firmy nový projekt, ako by sa dali zefektívniť niektoré vnútropodnikové procesy, a viete, ako na to. Ak to firme naozaj pomôže, každý rozumný šéf takúto iniciatívu príslušne ocení. Ale nechoďte za šéfom s tým, že chcete pridať (najmä keď je kríza na obzore), ak ani vy neponúkate nič navyše. O tom som počul nedávno dobrý vtip: Príde zamestnanec za vedúcim a hovorí: „Šéfko, chcel by som pridať!“ Vedúci naňho prekvapene pozerá, potom ho potľapká po pleci a s úsmevom povie: „To ma teší, tak pridajte...“ :-)
Alebo vás už nebaví byť zamestnancom? Tak to zmeňte a choďte do vlastného biznisu! Pozerajte sa okolo seba, rozmýšľajte, ako by sa čo mohlo zlepšiť, a inovujte! Možností a príležitostí je na mraky, stačí sa len poobzerať. Slovensko je v mnohých smeroch zatiaľ stále „panenská krajina“. Ale ak vás aj tak nechce „kopnúť múza“, stačí len nakuknúť poza kopce a nabrať inšpiráciu.
Prichádza zmena, tak buďme na ňu pripravení. Nebedákajme, ako bolo dobre za komunistov a nech sa o nás táto vláda postará. Učme sa, vzdelávajme sa, investujme do seba, získavajme nové zručnosti a skúsenosti. A rozmýšľajme! Ostatné už príde samo. Aj po búrke znovu vykukne slniečko a ukáže sa dúha... :-)
PC REVUE 1/2009 OpenPark
Autor: Martin Drobný
PC REVUE
Budete platiť kartou či v hotovosti? Azda peniazmi!
Držíte v rukách januárové vydanie PC REVUE, ktoré ste si už pravdepodobne kúpili za eurá. Aj keď sme boli aj v našom magazíne povinní uvádzať všetky ceny v duálnom zobrazení už od konca leta minulého roka, tvrdá realita sa ukázala až teraz. Prepočty na eurá boli podľa mňa zatiaľ skôr formalita – akési čísla, ktorých význam si uvedomoval len málokto. Dostali sme síce krásne modré eurokalkulačky, ale ich využitie by som videl skôr pri bežnom počítaní ako na konverziu mien. Od nového roka však namiesto povedzme dvoch desiatok tisíc korún dostaneme pri výplate na účet niečo medzi 600 až 700 eurami a to už asi každý zbadá. Treba sa s tým naučiť hospodáriť.
Prechod na euro, ako ho prežívame teraz, samozrejme, nakoniec zvládneme. Veď na Slovensku sme už prežili aj horšie. So záujmom som sledoval osud eurobalíčkov. Myslím, že sa dalo ľahko predpokladať, že ľudia sa postavia k tejto prvej možnosti na dotyk s euromincami so slovenským znakom na rube úplne inak, ako sa plánovalo. Počítalo sa s tým, že si ich kúpia predovšetkým ľudia, ktorí žijú skôr na vidieku a majú ďaleko k finančným inštitúciám. Keďže sa však dali kúpiť od 1. decembra 2008, bol to skôr vhodný mikulášsky alebo vianočný darček, po tisíckach ich kupovali firmy pre svojich zamestnancov ako darčeky na koniec roka. Ľudia sa hneď prvý deň zbláznili a stáli v dlhých radoch, akoby to bola nie prvá, ale posledná šanca. Prepukla doslova nákupná horúčka, aj keď nezmyslená. Tak či tak, kúpiť eurobalíček na pošte už na druhý deň po štarte ich predaja bol neriešiteľný problém. Teraz vám bankomaty vydávajú eurá, euromince sú všade okolo nás. Aj keď máme v obchode isté problémy s vydávaním drobných euromincí, po čase sa to dostane do svojich koľají. Otázka je, koľko nám to bude trvať. V susednom Rakúsku starší ľudia dodnes v hlave prepočítavajú ceny na bývalé šilingy, a to prešli na euro ešte v roku 2006. Problém s mincami a vôbec s novou menou ľahko vyriešite platbou kartou, lenže to by sme museli na Slovensku ešte trochu pridať. Práve o tom bude aj príbeh na tento mesiac.
Ako sa dozviete v tomto vydaní PC REVUE, v rámci našich netradičných predstavení sme tentoraz navštívili Poľsko. Výrobný závod GOODRAM je asi 60 kilometrov od hranice na severe Slovenska. Priznávam, že najradšej spím vo svojej posteli. Cestu som teda naplánoval tak, že vyrazím nekresťansky skoro a prídem relatívne normálne večer domov. Pritom si prezriem fabriku, natočím video, porozprávam sa so zamestnancami, niečo zjem a šup domov. Príliš ideálne na to, aby to bola pravda, však? :-)
Ako obyčajne cestou som testoval aj navigačný systém, čo samo osebe často prináša zážitky pri totálnom zablúdení aj na inak známej trase. Šiel som do Poľska cez Českú republiku a poviem vám, zlaté slovenské cesty. Dovtedy som ich považoval za rozbité a pomalé, ale v Poľsku som si uvedomil, že to môže byť fakt oveľa horšie. Oproti pôvodnému plánu som na stretnutie vo fabrike meškal asi hodinu, ale všetko sme stihli. Ľudia v GOODRAMe sú veľmi milí, počas obhliadky fabriky sme prišli na to, že nemusíme nevyhnutne komunikovať práve po anglicky. Poľštine sa dá rozumieť a oni sa zase minimálne tvárili, že rozumejú mojej zmesi slovenčiny a ruštiny. Stále mám ľudí z fabriky na ICQ a na angličtinu som už v ich prípade takmer zabudol, stačí nám slovanský jazyk. Počas obeda som sa ešte dozvedel, že nám prijatie eura už v tomto roku potichu závidia. No neviem, podľa mňa to bolo trošku skoro, ale mňa sa nikto nepýtal. V každom prípade som rád, že nám závidia... :-)
Samozrejme, na tankovanie mi počas dňa neostal čas. Keď som sa vracal domov, už som vedel, že moja najbližšia úloha bude nájsť čerpaciu stanicu. Keďže DPH radšej odvediem slovenskému daňovému úradu (azda z toho bude nejaký osoh), snažil som sa dostať čo najskôr na našu pôdu. Navigačný prístroj ma pri mojich improvizáciách s bočnými cestami dosť pomýlil a nakoniec som bol ten deň v Poľsku neplánovane dvakrát J. Prvá možnosť natankovania u nás bola v Čadci, a to v známej sieti čerpacích staníc. Celý šťastný som sa doslova na benzínové výpary dostal k vysnívanej stanici a hneď aj natankoval celkom doplna, vôbec si nevšímajúc okolie. Benzín v tom čase stál toľko ako v zlatom období pred krízou, teda bol neskutočne drahý. Účet za nádrž bol blízko 2000 korún. Toľko som v hotovosti nemal, ale platobná karta s jagavým logom banky zvučného mena ma hriala vo vrecku. Prišiel som zaplatiť – a zrazu to prišlo! Keďže som nevenoval pozornosť inak dosť viditeľnému oznamu, že dnes karty pre poruchu terminálu neberú, mal som riadny problém. Auto už malo plnú nádrž, ale zaplatiť nie je ako. Moja hotovosť bola tak na kávu, možno jeden sendvič k tomu, ak zohľadním ceny bežné na čerpacích staniciach. Pumpár nenavrhoval iné riešenia tejto situácie okrem privolania polície, čo som zase ja až tak horlivo neodsúhlasil. Navrhol som, že skočím do nejakého bankomatu a vyberiem si hotovosť. Lenže na nájdenie bankomatu som potreboval auto. Ako zálohu som ponúkol občiansky preukaz, to však bolo pumpárovi málo. Povedal mi, že to musia byť dva doklady, oba s mojou fotografiou a úradne vystavené. Pas už pri cestách po Európe nenosím – na hraničných priechodoch dnes už vôbec nezastavujete, nič nikomu neukazujete. No nechcem to dlho opisovať, ale zrazu som sedel v aute s nezaplateným benzínom, bez občianskeho a vodičského preukazu a nočnou Čadcou som sa hnal hľadať bankomat. Čo by sa stalo, keby ma v tejto chvíli zastavila policajná hliadka a ako by som im to všetko vysvetlil, neviem, ale niečo by som iste vymyslel. Príbeh má dobrý koniec, peniaze som zohnal, benzín zaplatil, domov prišiel tesne pred polnocou, šťastný a zdravý. Podrobnú správu o návšteve výrobného závodu v Poľsku si môžete prečítať v tomto vydaní, video zase pozrieť na DVD REVUE. Sami zvážite, či to všetko stálo za to. Ja si myslím, že áno.
Dnes však už cestujem vždy tak, že si nechám v peňaženke dosť hotovosti minimálne na benzín. Keď vidím, že platba kartou v menších obchodoch trvá na Slovensku stále možno dvakrát tak dlho ako hotovosťou, vždy radšej vytiahnem cash. A všímam si aj odkazy o nefunkčnom termináli.
V novom roku 2009 prajem všetkým našim čitateľom veľa zdravia a šťastia, ostaňte nám verní po celý rok.
17. decembra 2009, Ondrej Macko
PC REVUE 1/2009 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Držíte v rukách januárové vydanie PC REVUE, ktoré ste si už pravdepodobne kúpili za eurá. Aj keď sme boli aj v našom magazíne povinní uvádzať všetky ceny v duálnom zobrazení už od konca leta minulého roka, tvrdá realita sa ukázala až teraz. Prepočty na eurá boli podľa mňa zatiaľ skôr formalita – akési čísla, ktorých význam si uvedomoval len málokto. Dostali sme síce krásne modré eurokalkulačky, ale ich využitie by som videl skôr pri bežnom počítaní ako na konverziu mien. Od nového roka však namiesto povedzme dvoch desiatok tisíc korún dostaneme pri výplate na účet niečo medzi 600 až 700 eurami a to už asi každý zbadá. Treba sa s tým naučiť hospodáriť.
Prechod na euro, ako ho prežívame teraz, samozrejme, nakoniec zvládneme. Veď na Slovensku sme už prežili aj horšie. So záujmom som sledoval osud eurobalíčkov. Myslím, že sa dalo ľahko predpokladať, že ľudia sa postavia k tejto prvej možnosti na dotyk s euromincami so slovenským znakom na rube úplne inak, ako sa plánovalo. Počítalo sa s tým, že si ich kúpia predovšetkým ľudia, ktorí žijú skôr na vidieku a majú ďaleko k finančným inštitúciám. Keďže sa však dali kúpiť od 1. decembra 2008, bol to skôr vhodný mikulášsky alebo vianočný darček, po tisíckach ich kupovali firmy pre svojich zamestnancov ako darčeky na koniec roka. Ľudia sa hneď prvý deň zbláznili a stáli v dlhých radoch, akoby to bola nie prvá, ale posledná šanca. Prepukla doslova nákupná horúčka, aj keď nezmyslená. Tak či tak, kúpiť eurobalíček na pošte už na druhý deň po štarte ich predaja bol neriešiteľný problém. Teraz vám bankomaty vydávajú eurá, euromince sú všade okolo nás. Aj keď máme v obchode isté problémy s vydávaním drobných euromincí, po čase sa to dostane do svojich koľají. Otázka je, koľko nám to bude trvať. V susednom Rakúsku starší ľudia dodnes v hlave prepočítavajú ceny na bývalé šilingy, a to prešli na euro ešte v roku 2006. Problém s mincami a vôbec s novou menou ľahko vyriešite platbou kartou, lenže to by sme museli na Slovensku ešte trochu pridať. Práve o tom bude aj príbeh na tento mesiac.
Ako sa dozviete v tomto vydaní PC REVUE, v rámci našich netradičných predstavení sme tentoraz navštívili Poľsko. Výrobný závod GOODRAM je asi 60 kilometrov od hranice na severe Slovenska. Priznávam, že najradšej spím vo svojej posteli. Cestu som teda naplánoval tak, že vyrazím nekresťansky skoro a prídem relatívne normálne večer domov. Pritom si prezriem fabriku, natočím video, porozprávam sa so zamestnancami, niečo zjem a šup domov. Príliš ideálne na to, aby to bola pravda, však? :-)
Ako obyčajne cestou som testoval aj navigačný systém, čo samo osebe často prináša zážitky pri totálnom zablúdení aj na inak známej trase. Šiel som do Poľska cez Českú republiku a poviem vám, zlaté slovenské cesty. Dovtedy som ich považoval za rozbité a pomalé, ale v Poľsku som si uvedomil, že to môže byť fakt oveľa horšie. Oproti pôvodnému plánu som na stretnutie vo fabrike meškal asi hodinu, ale všetko sme stihli. Ľudia v GOODRAMe sú veľmi milí, počas obhliadky fabriky sme prišli na to, že nemusíme nevyhnutne komunikovať práve po anglicky. Poľštine sa dá rozumieť a oni sa zase minimálne tvárili, že rozumejú mojej zmesi slovenčiny a ruštiny. Stále mám ľudí z fabriky na ICQ a na angličtinu som už v ich prípade takmer zabudol, stačí nám slovanský jazyk. Počas obeda som sa ešte dozvedel, že nám prijatie eura už v tomto roku potichu závidia. No neviem, podľa mňa to bolo trošku skoro, ale mňa sa nikto nepýtal. V každom prípade som rád, že nám závidia... :-)
Samozrejme, na tankovanie mi počas dňa neostal čas. Keď som sa vracal domov, už som vedel, že moja najbližšia úloha bude nájsť čerpaciu stanicu. Keďže DPH radšej odvediem slovenskému daňovému úradu (azda z toho bude nejaký osoh), snažil som sa dostať čo najskôr na našu pôdu. Navigačný prístroj ma pri mojich improvizáciách s bočnými cestami dosť pomýlil a nakoniec som bol ten deň v Poľsku neplánovane dvakrát J. Prvá možnosť natankovania u nás bola v Čadci, a to v známej sieti čerpacích staníc. Celý šťastný som sa doslova na benzínové výpary dostal k vysnívanej stanici a hneď aj natankoval celkom doplna, vôbec si nevšímajúc okolie. Benzín v tom čase stál toľko ako v zlatom období pred krízou, teda bol neskutočne drahý. Účet za nádrž bol blízko 2000 korún. Toľko som v hotovosti nemal, ale platobná karta s jagavým logom banky zvučného mena ma hriala vo vrecku. Prišiel som zaplatiť – a zrazu to prišlo! Keďže som nevenoval pozornosť inak dosť viditeľnému oznamu, že dnes karty pre poruchu terminálu neberú, mal som riadny problém. Auto už malo plnú nádrž, ale zaplatiť nie je ako. Moja hotovosť bola tak na kávu, možno jeden sendvič k tomu, ak zohľadním ceny bežné na čerpacích staniciach. Pumpár nenavrhoval iné riešenia tejto situácie okrem privolania polície, čo som zase ja až tak horlivo neodsúhlasil. Navrhol som, že skočím do nejakého bankomatu a vyberiem si hotovosť. Lenže na nájdenie bankomatu som potreboval auto. Ako zálohu som ponúkol občiansky preukaz, to však bolo pumpárovi málo. Povedal mi, že to musia byť dva doklady, oba s mojou fotografiou a úradne vystavené. Pas už pri cestách po Európe nenosím – na hraničných priechodoch dnes už vôbec nezastavujete, nič nikomu neukazujete. No nechcem to dlho opisovať, ale zrazu som sedel v aute s nezaplateným benzínom, bez občianskeho a vodičského preukazu a nočnou Čadcou som sa hnal hľadať bankomat. Čo by sa stalo, keby ma v tejto chvíli zastavila policajná hliadka a ako by som im to všetko vysvetlil, neviem, ale niečo by som iste vymyslel. Príbeh má dobrý koniec, peniaze som zohnal, benzín zaplatil, domov prišiel tesne pred polnocou, šťastný a zdravý. Podrobnú správu o návšteve výrobného závodu v Poľsku si môžete prečítať v tomto vydaní, video zase pozrieť na DVD REVUE. Sami zvážite, či to všetko stálo za to. Ja si myslím, že áno.
Dnes však už cestujem vždy tak, že si nechám v peňaženke dosť hotovosti minimálne na benzín. Keď vidím, že platba kartou v menších obchodoch trvá na Slovensku stále možno dvakrát tak dlho ako hotovosťou, vždy radšej vytiahnem cash. A všímam si aj odkazy o nefunkčnom termináli.
V novom roku 2009 prajem všetkým našim čitateľom veľa zdravia a šťastia, ostaňte nám verní po celý rok.
17. decembra 2009, Ondrej Macko
PC REVUE 1/2009 Editorial
Autor: Ondrej Macko
streda 14. januára 2009
QUARK
Milí priatelia,
koncom novembra sme sa zúčastnili na viacerých akciách Týždňa vedy a techniky, veľkého sviatku vedcov, výskumníkov, ale i vynálezcov, organizátorov aj propagátorov vedeckého a technického rozvoja. Absolvovali sme viacero podujatí vrátane oceňovania aspoň niektorých z našich najlepších aj z radov mladých. Bolo príjemné uvedomiť si, ako sa spoločnosť snaží aj takto ukázať, že si vedecko-výskumnú prácu váži. Veda je totiž
hybnou silou celého nášho života, toho každodenného nevynímajúc. Napokon, na ďalších stranách ešte o tom bude reč. Program bol rovnako ako po minulé roky bohatý, no myslím, že do budúcoročného podujatia by sa mal zaradiť cyklus prednášok alebo aspoň jedna, na tému - nevysvetliteľné javy okolo nás. Prvý, ktorý ma trápi už veľmi dlho, je záhadné strácanie sa písacích potrieb - pier, ceruziek aj fixiek. Pred pár rokmi som čítal, že ročne sa na svete vyrobí asi 15 miliárd písacích potrieb. A kde sú? Kedysi som si kupoval drahé perá, ktoré výborne písali. No po pár dňoch zmizli rovnako ako prepisovačka za tri koruny. Otázka znie - kde sú všetky tie perá, keď, ako viem, rovnaké problémy má každý z nás? Jediné vysvetlenie - musia ich likvidovať nejaké bytosti alebo zariadenia, ktoré sú neviditeľné, veľmi akčné, pracujú s bezodpadovými technológiami. Ale prečo? Kto ich riadi? Kto im dodáva energiu? Kto...?
Keď začali lietať na niektorých linkách výkriky najmodernejšej leteckej techniky - britsko-francúzske nadzvukové Concordy, bola to vtedy veľká sláva. Rozhodne väčšia ako ich stiahnutie z prevádzky, ktorému, mimochodom, predchádzali škaredé havárie. Lietadlá boli určené pre všetkých, čo sa ponáhľali a potrebovali sa dostať napríklad z Londýna do New Yorku za 4 hodiny. Doteraz som nepochopil, prečo sa niekto potrebuje dostať z jedného miesta na druhé práve za takýto čas, no neviem si vysvetliť, čo urobili s ušetreným časom. Myslíte, že ho preflámovali? To by bolo príjemné. Alebo pracovali? To by možno bolo pre niekoho užitočné, len neviem, či aj potrebné. Alebo
ako ho využili?
Podobné otázniky sa mi vynárajú aj v súvislosti s internetom, veď vďaka nemu lietajú naše obrázky aj texty po serveroch a počítačoch, až nakoniec skončia v tlačiarni. Ešte pred pár rokmi sme sa s kolegami v tlačiarni poznali. Dnes poznáme adresu ich servera. Nedávno som bol v tlačiarni na rokovaní a keď som zacítil vôňu tlačiarenskej farby, uvedomil som si, o čo nás internet pripravil. A kde je ten získaný čas? Platí, že čím viac zariadení nám ho šetrí, tým ho máme menej? Ak áno, je to veľmi zlé a treba s tým niečo robiť. Veď napokon, nieže nebudeme mať čas, my nebudeme vôbec! Počítače si však samé neporadia....
Mohol by som pokračovať, ale načo, vieme, o čo ide. Myslíte, že je to téma pre vedcov? Obchodníkov? ....Alebo treba hľadať časožrúta? Individuálneho? Spoločného?
Čo myslíte? Dajte vedieť.
QUARK 1/2009 Editorial
Autor: Eduard Drobný
koncom novembra sme sa zúčastnili na viacerých akciách Týždňa vedy a techniky, veľkého sviatku vedcov, výskumníkov, ale i vynálezcov, organizátorov aj propagátorov vedeckého a technického rozvoja. Absolvovali sme viacero podujatí vrátane oceňovania aspoň niektorých z našich najlepších aj z radov mladých. Bolo príjemné uvedomiť si, ako sa spoločnosť snaží aj takto ukázať, že si vedecko-výskumnú prácu váži. Veda je totiž
hybnou silou celého nášho života, toho každodenného nevynímajúc. Napokon, na ďalších stranách ešte o tom bude reč. Program bol rovnako ako po minulé roky bohatý, no myslím, že do budúcoročného podujatia by sa mal zaradiť cyklus prednášok alebo aspoň jedna, na tému - nevysvetliteľné javy okolo nás. Prvý, ktorý ma trápi už veľmi dlho, je záhadné strácanie sa písacích potrieb - pier, ceruziek aj fixiek. Pred pár rokmi som čítal, že ročne sa na svete vyrobí asi 15 miliárd písacích potrieb. A kde sú? Kedysi som si kupoval drahé perá, ktoré výborne písali. No po pár dňoch zmizli rovnako ako prepisovačka za tri koruny. Otázka znie - kde sú všetky tie perá, keď, ako viem, rovnaké problémy má každý z nás? Jediné vysvetlenie - musia ich likvidovať nejaké bytosti alebo zariadenia, ktoré sú neviditeľné, veľmi akčné, pracujú s bezodpadovými technológiami. Ale prečo? Kto ich riadi? Kto im dodáva energiu? Kto...?
Keď začali lietať na niektorých linkách výkriky najmodernejšej leteckej techniky - britsko-francúzske nadzvukové Concordy, bola to vtedy veľká sláva. Rozhodne väčšia ako ich stiahnutie z prevádzky, ktorému, mimochodom, predchádzali škaredé havárie. Lietadlá boli určené pre všetkých, čo sa ponáhľali a potrebovali sa dostať napríklad z Londýna do New Yorku za 4 hodiny. Doteraz som nepochopil, prečo sa niekto potrebuje dostať z jedného miesta na druhé práve za takýto čas, no neviem si vysvetliť, čo urobili s ušetreným časom. Myslíte, že ho preflámovali? To by bolo príjemné. Alebo pracovali? To by možno bolo pre niekoho užitočné, len neviem, či aj potrebné. Alebo
ako ho využili?
Podobné otázniky sa mi vynárajú aj v súvislosti s internetom, veď vďaka nemu lietajú naše obrázky aj texty po serveroch a počítačoch, až nakoniec skončia v tlačiarni. Ešte pred pár rokmi sme sa s kolegami v tlačiarni poznali. Dnes poznáme adresu ich servera. Nedávno som bol v tlačiarni na rokovaní a keď som zacítil vôňu tlačiarenskej farby, uvedomil som si, o čo nás internet pripravil. A kde je ten získaný čas? Platí, že čím viac zariadení nám ho šetrí, tým ho máme menej? Ak áno, je to veľmi zlé a treba s tým niečo robiť. Veď napokon, nieže nebudeme mať čas, my nebudeme vôbec! Počítače si však samé neporadia....
Mohol by som pokračovať, ale načo, vieme, o čo ide. Myslíte, že je to téma pre vedcov? Obchodníkov? ....Alebo treba hľadať časožrúta? Individuálneho? Spoločného?
Čo myslíte? Dajte vedieť.
QUARK 1/2009 Editorial
Autor: Eduard Drobný
streda 10. decembra 2008
BCMOBIL & TECHBOX
Už tri roky sme spolu! Áno priatelia, čitatelia a nadšenci moderných, nielen mobilných technológií a služieb, sme tu pre vás už celé tri roky. Presne 13. decembra 2005 totiž vyšlo prvé číslo časopisu ::bcmobil.sk. Keď sa pozerám na narastajúci počet čitateľov, nezostáva mi nič iné, len konštatovať, že ste si BC-čko obľúbili. Rok 2008 bol pre nás rokom veľkých zmien, ktoré ste si určite všimli. Hneď v úvode roka sa počnúc dvojčíslom 1-2/2008 oficiálne zmenil názov časopisu na BCMOBIL & TECHBOX, spolu s ním prišlo i nové logo. Verím, že ste si naň zvykli a naklonený štvorec lemujúci prvé písmená BC len tak neprehliadnete vo vašom novinovom stánku či u našich partnerov. Rovnako verím, že vášmu oku lahodia decentné titulky so známymi osobnosťami a bielym pozadím. Počas roka 2008 sme vám prinášali i zaujímavé reportáže priamo z podujatí ako Mobile World Congress, CeBIT či IFA 2008. V rovnakom duchu budeme pokračovať i v budúcom roku. Teší ma, že ste ocenili nové rubriky Príslušenstvo, Retro recenzie, Veľký prehľad, a tiež špeciality nášho magazínu, TECHBOX a NAVIBOX kde sa rozšíril počet testovaných produktov. Pre tých, ktorým by nestačili stránky venované GPS navigáciám v BC-čku, sme pripravili nový titul s rovnakým názvom NAVIBOX, ktorý vychádza polročne a aktuálne je v predaji už druhé číslo. Každý mesiac ste s nami mali možnosť vyhrať vždy iný mobilný telefón Samsung, súťaž práve vrcholí a v aktuálnom čísle hráte o top model Samsung i900 OMNIA.
Nedá mi v tejto chvíli nespomenúť niekoľko zaujímavých čísel. Od decembra 2005 sme k vám vypravili až 27 vydaní časopisu BCMOBIL & TECHBOX a 2 vydania časopisu NAVIBOX. Celkom ste si mohli prelistovať 2 016 strán, našli ste v nich 211 recenzií mobilných telefónov, viac ako trojnásobný počet recenzií ostatných produktov (príslušenstvo, fotoaparáty, notebooky, videokamery, LCD televízory, navigácie a i.), rozhovory s 25 osobnosťami či SMS súťaže o 28 mobilných telefónov. Ak by ste si všetky naše časopisy spolu postavili na váhu, zistili by ste, že ich hmotnosť je presne 6 239 gramov.
Rád by som preto poďakoval všetkým redaktorom a spolupracovníkom, ktorí sa podieľali a stále aktívne podieľajú na tvorbe časopisu, obchodným partnerom, ktorí vás o svojich produktoch a službách informujú prostredníctvom našich stránok, taktiež partnerom - distribútorom a predajcom našich časopisov, a najmä vám čitateľom za to, že nám zachovávate svoju priazeň. Za celú redakciu všetkým prajem príjemné prežitie Vianoc a šťastný Nový rok.
BCMOBIL & TECHBOX 12/2008 Editorial
Autor: Roman Calík
Nedá mi v tejto chvíli nespomenúť niekoľko zaujímavých čísel. Od decembra 2005 sme k vám vypravili až 27 vydaní časopisu BCMOBIL & TECHBOX a 2 vydania časopisu NAVIBOX. Celkom ste si mohli prelistovať 2 016 strán, našli ste v nich 211 recenzií mobilných telefónov, viac ako trojnásobný počet recenzií ostatných produktov (príslušenstvo, fotoaparáty, notebooky, videokamery, LCD televízory, navigácie a i.), rozhovory s 25 osobnosťami či SMS súťaže o 28 mobilných telefónov. Ak by ste si všetky naše časopisy spolu postavili na váhu, zistili by ste, že ich hmotnosť je presne 6 239 gramov.
Rád by som preto poďakoval všetkým redaktorom a spolupracovníkom, ktorí sa podieľali a stále aktívne podieľajú na tvorbe časopisu, obchodným partnerom, ktorí vás o svojich produktoch a službách informujú prostredníctvom našich stránok, taktiež partnerom - distribútorom a predajcom našich časopisov, a najmä vám čitateľom za to, že nám zachovávate svoju priazeň. Za celú redakciu všetkým prajem príjemné prežitie Vianoc a šťastný Nový rok.
BCMOBIL & TECHBOX 12/2008 Editorial
Autor: Roman Calík
štvrtok 4. decembra 2008
PC REVUE - OpenPark
Hej, bratia Lehmanovci, ukážte index!
Kladiem si otázku, či pred súčasnou prebiehajúcou finančnou krízou mali zúčastnené strany k dispozícii správne informácie, pravdivé údaje, ktoré by ich varovali pred nepriaznivým vývojom. Nejde mi do hlavy, že by finančné ústavy, ktoré investovali ťažké peniaze do svojich informačných systémov, nedisponovali softvérom, v ktorom by sa stretávali a vyhodnocovali údaje z ostatných vnútropodnikových IS a ktorý by spustil alarm, keby zaregistroval, akým smerom sa uberajú hodnoty kľúčových ukazovateľov. Ak majú napr. banky k dispozícii údaje o svojej aktuálnej likvidite, objeme poskytnutých úverov, vývoji úrokových sadzieb, miere vlastnej zaúverovanosti, vývoji na medzibankovom trhu, v investičných fondoch, kapitálovom trhu atď., určite sú známe pravidlá a zásady, ktoré hovoria, že ak príde medzi týmito údajmi k takej a takej korelácii, treba do systému zasiahnuť a niečo zmeniť, aby sa parametre systému stabilizovali. Samozrejme, že nežijeme v uzavretom, presne opísanom teoretickom systéme, ale v reálnom svete, do ktorého vývoja vstupuje množstvo vonkajších faktorov a udalostí, s ktorými treba tiež kalkulovať, takže musíme pracovať s pravdepodobnosťou, matematickou štatistikou a stochastikou. Softvér, ktorý analyzuje a vyhodnocuje „prevádzkové parametre“ podniku, môže predvídať ich ďalší vývoj len s určitou pravdepodobnosťou a manažment podniku ich môže meniť len s určitou kalkulovanou mierou rizika. Ak sa pracuje so zdravou mierou rizika a nepríde k neočakávanej udalosti mimoriadneho významu, červené svetlo by sa teoreticky nemalo nikdy rozsvietiť. Ak sa niektorý parameter blíži k hraničnej hodnote, zmenou ostatných parametrov dokáže manažment systém vyregulovať a dostať podnik zo zóny ohrozenia. Teda aspoň ja si to tak laicky predstavujem... :-)
Dobrým príkladom môže byť letecký dispečer manažujúci pohyb lietadiel v blízkosti letiska. Keďže aj on je „len“ človek, moderný riadiaci systém ho upozorní, ak sa kurz dvoch lietadiel dostáva do kolíznej situácie. A nielen jeho, ale aj pilotov daných lietadiel. Takže čo môže byť dôvodom, že finančné inštitúcie, ako ukazuje súčasná realita, neudržali svoje parametre na uzde a nevyviedli svoje podniky z kolízneho kurzu? Nemajú správne čísla? Alebo majú, ale nemajú „riadiaci“ systém, ktorý by ich varoval? Alebo majú a neposlúchli ho?
Je ešte jedna ďalšia možnosť, a to taká, že sa do kolíznych kurzov dostane podľa nášho príkladu naraz v tom istom čase priveľa lietadiel. Predstavme si fikciu, keby napr. okolo Frankfurtu bolo rozmiestnených 1000 rovnako veľkých megaletísk, aké tam majú teraz, kde tuším každú minútu pristáva jedno lietadlo. Môžu dispečeri zvládnuť premávku nad mestom, keď každé letisko si bude manažovať svoje lietadlá izolovane, nezávisle od ostatných? Asi ťažko, ani si nechcem predstaviť možné následky... Pomôže vydať administratívne opatrenie leteckého úradu zakazujúce, aby sa dve lietadlá dostali do vzájomnej vzdialenosti menšej ako 1000 metrov? Možno áno, ale letiská by museli drasticky obmedziť prevádzku, takže vlastne by nemohli reálne fungovať. Jedine keby ešte existoval nadradený riadiaci systém, ktorý by prepájal všetky letiská tak, aby všetci mali informáciu o pohybe všetkých ostatných lietadiel v priestore Frankfurtu. Ak sa niektoré letisko náhle zblázni, jeho lietadlá nenazdajky opustia pridelený koridor a „vlezú“ do susedného, susedné letisko bude vďaka nadradenému riadiacemu systému vedieť, že sa blíži nebezpečenstvo, pozastaví svoje lety a vyhne sa kolízii.
To isté by mohlo a malo platiť aj pre svetové finančné inštitúcie, ktoré sú takisto navzájom poprepájané, od seba závislé, takže ak sa do problémov dostane jedna z nich a ostatné to nevedia, môže ich pri svojom páde so sebou strhnúť. Mal by existovať „nadradený“ informačný systém, ktorý by parametricky vyhodnocoval zdravie každého z podnikov, jeho „kolízny“ kurz a túto informáciu, akýsi „index zdravia“, transparentne poskytoval všetkým zúčastneným podnikom. Keby existoval a finančné inštitúcie by ho používali, nemuseli by sa dostať do situácie, v ktorej sú teraz. Teda aspoň ja si to tak laicky predstavujem... :-)
PC REVUE 12/2008 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Kladiem si otázku, či pred súčasnou prebiehajúcou finančnou krízou mali zúčastnené strany k dispozícii správne informácie, pravdivé údaje, ktoré by ich varovali pred nepriaznivým vývojom. Nejde mi do hlavy, že by finančné ústavy, ktoré investovali ťažké peniaze do svojich informačných systémov, nedisponovali softvérom, v ktorom by sa stretávali a vyhodnocovali údaje z ostatných vnútropodnikových IS a ktorý by spustil alarm, keby zaregistroval, akým smerom sa uberajú hodnoty kľúčových ukazovateľov. Ak majú napr. banky k dispozícii údaje o svojej aktuálnej likvidite, objeme poskytnutých úverov, vývoji úrokových sadzieb, miere vlastnej zaúverovanosti, vývoji na medzibankovom trhu, v investičných fondoch, kapitálovom trhu atď., určite sú známe pravidlá a zásady, ktoré hovoria, že ak príde medzi týmito údajmi k takej a takej korelácii, treba do systému zasiahnuť a niečo zmeniť, aby sa parametre systému stabilizovali. Samozrejme, že nežijeme v uzavretom, presne opísanom teoretickom systéme, ale v reálnom svete, do ktorého vývoja vstupuje množstvo vonkajších faktorov a udalostí, s ktorými treba tiež kalkulovať, takže musíme pracovať s pravdepodobnosťou, matematickou štatistikou a stochastikou. Softvér, ktorý analyzuje a vyhodnocuje „prevádzkové parametre“ podniku, môže predvídať ich ďalší vývoj len s určitou pravdepodobnosťou a manažment podniku ich môže meniť len s určitou kalkulovanou mierou rizika. Ak sa pracuje so zdravou mierou rizika a nepríde k neočakávanej udalosti mimoriadneho významu, červené svetlo by sa teoreticky nemalo nikdy rozsvietiť. Ak sa niektorý parameter blíži k hraničnej hodnote, zmenou ostatných parametrov dokáže manažment systém vyregulovať a dostať podnik zo zóny ohrozenia. Teda aspoň ja si to tak laicky predstavujem... :-)
Dobrým príkladom môže byť letecký dispečer manažujúci pohyb lietadiel v blízkosti letiska. Keďže aj on je „len“ človek, moderný riadiaci systém ho upozorní, ak sa kurz dvoch lietadiel dostáva do kolíznej situácie. A nielen jeho, ale aj pilotov daných lietadiel. Takže čo môže byť dôvodom, že finančné inštitúcie, ako ukazuje súčasná realita, neudržali svoje parametre na uzde a nevyviedli svoje podniky z kolízneho kurzu? Nemajú správne čísla? Alebo majú, ale nemajú „riadiaci“ systém, ktorý by ich varoval? Alebo majú a neposlúchli ho?
Je ešte jedna ďalšia možnosť, a to taká, že sa do kolíznych kurzov dostane podľa nášho príkladu naraz v tom istom čase priveľa lietadiel. Predstavme si fikciu, keby napr. okolo Frankfurtu bolo rozmiestnených 1000 rovnako veľkých megaletísk, aké tam majú teraz, kde tuším každú minútu pristáva jedno lietadlo. Môžu dispečeri zvládnuť premávku nad mestom, keď každé letisko si bude manažovať svoje lietadlá izolovane, nezávisle od ostatných? Asi ťažko, ani si nechcem predstaviť možné následky... Pomôže vydať administratívne opatrenie leteckého úradu zakazujúce, aby sa dve lietadlá dostali do vzájomnej vzdialenosti menšej ako 1000 metrov? Možno áno, ale letiská by museli drasticky obmedziť prevádzku, takže vlastne by nemohli reálne fungovať. Jedine keby ešte existoval nadradený riadiaci systém, ktorý by prepájal všetky letiská tak, aby všetci mali informáciu o pohybe všetkých ostatných lietadiel v priestore Frankfurtu. Ak sa niektoré letisko náhle zblázni, jeho lietadlá nenazdajky opustia pridelený koridor a „vlezú“ do susedného, susedné letisko bude vďaka nadradenému riadiacemu systému vedieť, že sa blíži nebezpečenstvo, pozastaví svoje lety a vyhne sa kolízii.
To isté by mohlo a malo platiť aj pre svetové finančné inštitúcie, ktoré sú takisto navzájom poprepájané, od seba závislé, takže ak sa do problémov dostane jedna z nich a ostatné to nevedia, môže ich pri svojom páde so sebou strhnúť. Mal by existovať „nadradený“ informačný systém, ktorý by parametricky vyhodnocoval zdravie každého z podnikov, jeho „kolízny“ kurz a túto informáciu, akýsi „index zdravia“, transparentne poskytoval všetkým zúčastneným podnikom. Keby existoval a finančné inštitúcie by ho používali, nemuseli by sa dostať do situácie, v ktorej sú teraz. Teda aspoň ja si to tak laicky predstavujem... :-)
PC REVUE 12/2008 OpenPark
Autor: Martin Drobný
PC REVUE
Do budúcnosti radšej vždy s úsmevom
Tak a je tu koniec roka 2008. Je to čas, keď sa patrí trochu sumarizovať a pozrieť sa do budúcnosti. Neskromne konštatujem, že sme sa počas tohto roka posunuli riadne dopredu. Presne pred rokom sme vám sľúbili veľkú predplatiteľskú súťaž, posilnenie prístupu k PC REVUE vo forme on-line, úplné verzie programov na DVD REVUE, zlepšenú grafiku a veľké testy. Ponuku v predplatiteľskej súťaži už poznáte, jej dominanciou sú práve notebooky, tak ako ste nás v mailoch žiadali. On-line vydanie PC REVUE existuje na adrese online.pcrevue.sk, počas budúceho roka ho ešte viac posilníme a zaktualizujeme. V decembrovom vydaní nájdete na DVD REVUE najnovšiu verziu programu Zoner PhotoStudio 11 Classic, a to bez časového obmedzenia a bez nutnosti registrácie na internete. Tak ako ste chceli. V každom vydaní v tomto roku sme mali na DVD REVUE úplné verzie programov. Softvérové firmy nám ich, prirodzene, nedávajú zadarmo, jednak ich kupujeme a na druhej strane sa firmy budú snažiť, aby ste prešli na vyššiu, ale už platenú verziu. S tým jednoducho treba počítať.
Ponuku veľkých testov asi nemusím spomínať, od januárového po decembrové vydanie ste našli v PC REVUE najviac porovnávacích testov hlavne z oblasti hardvéru. Podľa našej evidencie sme mali počas tohto roka zapožičaných viac ako 1000 produktov. Zaviedli sme netradičné reportáže z celého sveta, aké nenájdete nikde inde. A pridali sme ešte v jednej často žiadanej činnosti – vo videorecenziách. Tie navyše možno nájsť na internete ešte predtým, ako ich zverejníme v magazíne, sú teda vysoko aktuálne. Na dôvažok sa partnersky podieľame na príprave magazínu Klik, ktorý si môžete pozrieť v sobotu popoludní na SVT1 alebo kedykoľvek na internete. Grafickú stránku nášho magazínu väčšinou chválite, veď sa aj riadne snažíme. Podčiarknuté a sčítané, prinášame viac zaujímavostí v prehľadnej a príťažlivej podobe, a to nielen vo forme tlačeného textu, ale aj on-line a vo forme videa. Je to požiadavka dnešnej doby a sme na ňu pripravení. V tomto trende budeme ďalej pokračovať.
Keď sme už pri tom, často sa ma známi pýtajú, ako možno každý mesiac naplniť také rozsiahle PC REVUE zaujímavým obsahom. Na jeseň počet strán nášho magazínu dosahoval 160 strán a viac, čo je fakt riadne veľa, oveľa viac, ako nájdete v iných IT magazínoch. Verte, že je to každodenná práca, nehľadiac na sobotu a nedeľu či zaužívaný pracovný čas. Existuje mnoho ľudí, ktorí si chcú vyskúšať, aké je to spolupracovať s PC REVUE, a naša redakcia je im otvorená. Slovensko síce má talent, ale veru nikto učený z neba nespadol. Hlásia sa nám najmä mladí ľudia, študenti. Pre nás to znamená venovať sa im, a to s nepredpokladateľným výsledkom. Zistil som, že veľký problém je pravopis, na druhej strane som často pozitívne prekvapený odbornými znalosťami mladých ľudí. Asi najlepší zdroj nových myšlienok a zároveň aj vynikajúcich redaktorov sú tzv. konštruktívni kritici nášho magazínu. Podčiarkujem slovo konštruktívni a hneď to aj vysvetlím. Otvorene povedané, ani my nie sme neomylní a je jasné, že výnimočne zverejníme niečo, čo tak celkom nie je pravda :-). Napriek opakovanej kontrole sa to jednoducho stane. Som toho názoru, že chyby (ak sa fakt preukážu) si treba priznávať, a preto zverejňujeme opravy. Jeden z našich najlepších redaktorov s nami intenzívne spolupracuje odvtedy, ako mi dosť otvorene napísal, ako to s tými reproduktormi vlastne je :-). A veľmi si vážim, že moju ponuku, aby teda on napísal niečo odborné a čitateľsky zaujímavé, zobral pozitívne a odvtedy máme takéto testy na profesionálnej úrovni. A v tom čase to okrem iného znamenalo, že sme vozili rozmerné a ťažké produkty po nociach skoro na druhý koniec Slovenska. Ale investovali sme do toho peniaze i čas, skutočných talentov nie je až tak veľa. Žiaľ, existuje oveľa väčšia skupina ľudí, ktorí sa stávajú silnými hlavne v internetovej anonymite. Na internete som si už o našom magazíne toho prečítal veľa, často vyslovené lži. Našiel som dokonca sumu, ktorú požadujeme za ocenenie Víťaz testu v porovnávacích testoch. Priatelia, čestne vyhlasujem, že o tom by som musel asi niečo vedieť a určite neviem, navyše by to bolo aj technicky ťažko realizovateľné. Myslím, že najlepšie môžu hovoriť tí, ktorí od nás toto ocenenie dostali (a za 15 rokov sú ich možno stovky). Tí potvrdia, že ocenenia v PC REVUE určite nie sú na predaj. Mimochodom, tá suma za Víťaza testu, uvádzaná na internete, sa mi zdala nejaká nízka... :-) Prepáčte, len žartujem. Ocenenie Víťaz testu alebo Tip redakcie získava ten, kto vo vyhodnocovacej funkcii konkrétneho testu skončí na prvom mieste.
Všade počúvame, že žijeme v čase finančnej krízy a že bude veľmi ťažko. Negatívnych správ máte všade dosť, tak skúsim z iného súdka. Podľa mňa sa budeme mať v budúcom roku presne tak, ako sa budeme snažiť, aby sme sa mali. Veľa závisí od nás samých, veď žiadna kaša sa neje taká horúca, ako sa navarí. Viem, že skupina ľudí napr. v automobilkách prišla o prácu, aj my cítime, že firmy výrazne šetria, na druhej strane riadne poklesla cena benzínu i bytov vo väčších mestách. Napokon o pár dní klesnú sumy na všetkých cenovkách u nás viac ako 30-násobne. Je to fantastická správa, stačí si len odmyslieť, že v rovnakom pomere poklesnú aj sumy na našich bankových účtoch a výplatných páskach. Jednoducho, na každú vec sa dá pozrieť z tej lepšej stránky, len na to treba pozitívny vzťah k životu :-).
Z hľadiska nášho magazínu sa pozeráme dopredu optimisticky. PC REVUE bude vaším skutočným sprievodcom svetom digitálneho veku aj v roku 2009, budeme ešte lepší, „onlineovejší“ a zábavnejší. Ostaneme aj pri netradičných reportážach a posilníme videorecenzie. Ostaňte aj vy s nami a sami uvidíte, ako sa nám to darí. Na záver ešte ďakujem všetkým svojim spolupracovníkom, redaktorom, marketingu, DTP oddeleniu a ďalšej podpore za svedomitú prácu počas celého roka. Bez tejto pomoci by PC REVUE v súčasnej podobe nemohlo vychádzať.
Vám všetkým prajem veľa zdravia a šťastia v novom roku a príjemné prežitie vianočných sviatkov aj pri čítaní tohto vydania nášho magazínu.
20. novembra 2008, Ondrej Macko
PC REVUE 12/2008 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Tak a je tu koniec roka 2008. Je to čas, keď sa patrí trochu sumarizovať a pozrieť sa do budúcnosti. Neskromne konštatujem, že sme sa počas tohto roka posunuli riadne dopredu. Presne pred rokom sme vám sľúbili veľkú predplatiteľskú súťaž, posilnenie prístupu k PC REVUE vo forme on-line, úplné verzie programov na DVD REVUE, zlepšenú grafiku a veľké testy. Ponuku v predplatiteľskej súťaži už poznáte, jej dominanciou sú práve notebooky, tak ako ste nás v mailoch žiadali. On-line vydanie PC REVUE existuje na adrese online.pcrevue.sk, počas budúceho roka ho ešte viac posilníme a zaktualizujeme. V decembrovom vydaní nájdete na DVD REVUE najnovšiu verziu programu Zoner PhotoStudio 11 Classic, a to bez časového obmedzenia a bez nutnosti registrácie na internete. Tak ako ste chceli. V každom vydaní v tomto roku sme mali na DVD REVUE úplné verzie programov. Softvérové firmy nám ich, prirodzene, nedávajú zadarmo, jednak ich kupujeme a na druhej strane sa firmy budú snažiť, aby ste prešli na vyššiu, ale už platenú verziu. S tým jednoducho treba počítať.
Ponuku veľkých testov asi nemusím spomínať, od januárového po decembrové vydanie ste našli v PC REVUE najviac porovnávacích testov hlavne z oblasti hardvéru. Podľa našej evidencie sme mali počas tohto roka zapožičaných viac ako 1000 produktov. Zaviedli sme netradičné reportáže z celého sveta, aké nenájdete nikde inde. A pridali sme ešte v jednej často žiadanej činnosti – vo videorecenziách. Tie navyše možno nájsť na internete ešte predtým, ako ich zverejníme v magazíne, sú teda vysoko aktuálne. Na dôvažok sa partnersky podieľame na príprave magazínu Klik, ktorý si môžete pozrieť v sobotu popoludní na SVT1 alebo kedykoľvek na internete. Grafickú stránku nášho magazínu väčšinou chválite, veď sa aj riadne snažíme. Podčiarknuté a sčítané, prinášame viac zaujímavostí v prehľadnej a príťažlivej podobe, a to nielen vo forme tlačeného textu, ale aj on-line a vo forme videa. Je to požiadavka dnešnej doby a sme na ňu pripravení. V tomto trende budeme ďalej pokračovať.
Keď sme už pri tom, často sa ma známi pýtajú, ako možno každý mesiac naplniť také rozsiahle PC REVUE zaujímavým obsahom. Na jeseň počet strán nášho magazínu dosahoval 160 strán a viac, čo je fakt riadne veľa, oveľa viac, ako nájdete v iných IT magazínoch. Verte, že je to každodenná práca, nehľadiac na sobotu a nedeľu či zaužívaný pracovný čas. Existuje mnoho ľudí, ktorí si chcú vyskúšať, aké je to spolupracovať s PC REVUE, a naša redakcia je im otvorená. Slovensko síce má talent, ale veru nikto učený z neba nespadol. Hlásia sa nám najmä mladí ľudia, študenti. Pre nás to znamená venovať sa im, a to s nepredpokladateľným výsledkom. Zistil som, že veľký problém je pravopis, na druhej strane som často pozitívne prekvapený odbornými znalosťami mladých ľudí. Asi najlepší zdroj nových myšlienok a zároveň aj vynikajúcich redaktorov sú tzv. konštruktívni kritici nášho magazínu. Podčiarkujem slovo konštruktívni a hneď to aj vysvetlím. Otvorene povedané, ani my nie sme neomylní a je jasné, že výnimočne zverejníme niečo, čo tak celkom nie je pravda :-). Napriek opakovanej kontrole sa to jednoducho stane. Som toho názoru, že chyby (ak sa fakt preukážu) si treba priznávať, a preto zverejňujeme opravy. Jeden z našich najlepších redaktorov s nami intenzívne spolupracuje odvtedy, ako mi dosť otvorene napísal, ako to s tými reproduktormi vlastne je :-). A veľmi si vážim, že moju ponuku, aby teda on napísal niečo odborné a čitateľsky zaujímavé, zobral pozitívne a odvtedy máme takéto testy na profesionálnej úrovni. A v tom čase to okrem iného znamenalo, že sme vozili rozmerné a ťažké produkty po nociach skoro na druhý koniec Slovenska. Ale investovali sme do toho peniaze i čas, skutočných talentov nie je až tak veľa. Žiaľ, existuje oveľa väčšia skupina ľudí, ktorí sa stávajú silnými hlavne v internetovej anonymite. Na internete som si už o našom magazíne toho prečítal veľa, často vyslovené lži. Našiel som dokonca sumu, ktorú požadujeme za ocenenie Víťaz testu v porovnávacích testoch. Priatelia, čestne vyhlasujem, že o tom by som musel asi niečo vedieť a určite neviem, navyše by to bolo aj technicky ťažko realizovateľné. Myslím, že najlepšie môžu hovoriť tí, ktorí od nás toto ocenenie dostali (a za 15 rokov sú ich možno stovky). Tí potvrdia, že ocenenia v PC REVUE určite nie sú na predaj. Mimochodom, tá suma za Víťaza testu, uvádzaná na internete, sa mi zdala nejaká nízka... :-) Prepáčte, len žartujem. Ocenenie Víťaz testu alebo Tip redakcie získava ten, kto vo vyhodnocovacej funkcii konkrétneho testu skončí na prvom mieste.
Všade počúvame, že žijeme v čase finančnej krízy a že bude veľmi ťažko. Negatívnych správ máte všade dosť, tak skúsim z iného súdka. Podľa mňa sa budeme mať v budúcom roku presne tak, ako sa budeme snažiť, aby sme sa mali. Veľa závisí od nás samých, veď žiadna kaša sa neje taká horúca, ako sa navarí. Viem, že skupina ľudí napr. v automobilkách prišla o prácu, aj my cítime, že firmy výrazne šetria, na druhej strane riadne poklesla cena benzínu i bytov vo väčších mestách. Napokon o pár dní klesnú sumy na všetkých cenovkách u nás viac ako 30-násobne. Je to fantastická správa, stačí si len odmyslieť, že v rovnakom pomere poklesnú aj sumy na našich bankových účtoch a výplatných páskach. Jednoducho, na každú vec sa dá pozrieť z tej lepšej stránky, len na to treba pozitívny vzťah k životu :-).
Z hľadiska nášho magazínu sa pozeráme dopredu optimisticky. PC REVUE bude vaším skutočným sprievodcom svetom digitálneho veku aj v roku 2009, budeme ešte lepší, „onlineovejší“ a zábavnejší. Ostaneme aj pri netradičných reportážach a posilníme videorecenzie. Ostaňte aj vy s nami a sami uvidíte, ako sa nám to darí. Na záver ešte ďakujem všetkým svojim spolupracovníkom, redaktorom, marketingu, DTP oddeleniu a ďalšej podpore za svedomitú prácu počas celého roka. Bez tejto pomoci by PC REVUE v súčasnej podobe nemohlo vychádzať.
Vám všetkým prajem veľa zdravia a šťastia v novom roku a príjemné prežitie vianočných sviatkov aj pri čítaní tohto vydania nášho magazínu.
20. novembra 2008, Ondrej Macko
PC REVUE 12/2008 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)