Lekári, traste sa! Prichádza informovaný pacient...
Medzi stavom hypochondra a ignoranta príznakov blížiacich zdravotných problémov existuje množstvo medziúrovní, z ktorých si tú „svoju“ nájde asi každý z nás. Ja patrím k tým, ktorí v prípade, že ich začne niečo podstatnejšie trápiť, sadnú za internet a začnú dolovať v dostupných referenciách, čo by to tak asi mohlo byť a čo s tým treba robiť. Pravdupovediac, nie vždy nájdem odpoveď na to, čo ma trápi, a nemám dosť času ani trpezlivosti dolovať v nekonečnej spleti linkov, referencií a odkazov a zisťovať, čo je najlepšie na boľavé achilovky alebo zápal prínosových dutín. Našinec si často povie: Veď to prejde, organizmus si s tým už nejako poradí (a v mnohých prípadoch je to naozaj pravda). Ale možno je dobré byť tak trochu hypochonder a radšej byť opatrnejší ako si uhnať nejaké chronické ochorenie alebo podceniť symptómy niečoho naozaj vážnejšieho. Vyhľadávaním informácií si môžete potvrdiť alebo vyvrátiť podozrenie a súčasne sa stanete informovanejším, takže ak si vaša situácia vyžaduje návštevu lekára, môžete mu byť partnerom, pretože viete lepšie opísať svoje problémy, prípadne s ním konzultovať ďalší postup. Nie všetci lekári síce majú radi, ak sú pacienti príliš „múdri“ a pletú sa im do remesla, ale na druhej strane z praxe vieme, že aj lekári sú len ľudia a koniec koncov ide o naše zdravie. Preto som skôr za dobrú informovanosť, aby pacient vedel dobre a objektívne opísať podstatné symptómy svojho stavu. To múdry lekár určite ocení, správna a rýchla diagnóza je predsa v spoločnom záujme. Následne by sa mal súčasný tak trochu podriadeno-nadriadený vzťah pacient – lekár pretransformovať na partnerskú úroveň, keď aj liečenie bude naozaj kolaboratívny proces ale to už je iná téma.
Za tisícročia existencie ľudskej civilizácie sa nazbieralo obrovské množstvo poznatkov o chorobách, ich príznakoch a úspešných liečebných postupoch, liekoch a ich vedľajších účinkoch. V súčasnosti je väčšina aktuálnych chorobopisov v papierovej forme, ale je len otázka krátkeho času, kedy sa dostanú do digitálnej podoby (v USA to je v súčasnosti okolo 20 %). Tieto empirické skúsenosti sú a budú neoceniteľnou referenčnou informáciou a večným pomníkom slávy všetkých, ktorí padli za obeť výberu nesprávnych liečebných postupov... Každú chvíľu prichádzajú na internet informácie o nových objavoch, prevratných výsledkoch výskumu, nových liekoch, liečebných postupoch. Ibaže pri tom množstve informácií je nemožné to všetko sledovať, analyzovať a vyhodnocovať. Na internete síce existuje množstvo medicínskych portálov, kde sú opísané príznaky, choroby, liečebné postupy atď., ale nenašiel som ani jeden naozaj komplexný, ktorý by umožňoval rýchlu navigáciu, orientáciu, vyhľadávanie, analýzu podľa príznakov atď., a to bez vyrušovania reklamnými odkazmi. Navyše taký, ktorému sa dá dôverovať.
Chýba teda nástroj, ktorý dokáže to obrovské množstvo informácií prehľadávať a s využitím medicínskej komunity ale aj prostriedkov umelej inteligencie vytriediť, katalogizovať a vytvoriť ucelenú poznatkovú megadatabázu doplnenú o expertný systém. Potom „stačí“ k tomu doplniť jednoduchý „front end“ a sprístupniť to celej komunite najlepšie zadarmo. A kto iný na to má skúsenosti v oblasti vyhľadávania, technické prostriedky a silné finančné zázemie, ak nie Google. Tak som začal pátrať a zistil som, že Google podobný projekt naozaj testuje, aktuálne pod kódovým označením Weaver. Hoci projekt Google Health zatiaľ nie je verejne prístupný, na internete sa už objavili nejaké neverejné screenshoty, z ktorých však nie je celkom jasné, či tento projekt bude „len“ databázou zdravotných kariet, symptómov, liekov, atď. alebo bude poskytovať aj know-how, napr. odporúčania liečebných postupov, výber vhodných lekárov v mieste bydliska a pod. Podobný projekt ohlásil aj Microsoft pod názvom „Healthvault“.
Vzhľadom na citlivosť témy zostávajú mnohé otázky otvorené, najmä okolo možnosti zneužitia osobných údajov, dôveryhodnosti poskytnutých informácií či zodpovednosti za poskytnuté odporúčania. Nie je jasné ani to, či projekt bude určený len občanom USA alebo aj občanom z iných krajín. Napriek tomu si myslím, že ak bude raz takýto projekt v plnom rozsahu niekedy spustený, bude zahnaný „prízrak“ Veľkého Brata, odstránené pochybnosti, atd. môže významne pomôcť pacientom, ale aj lekárom a posunúť starostlivosť o zdravie na úplne inú úroveň.
Určite by nebolo dobré, aby sme sa stali civilizáciou hypochondrov, ja sa však osobne celkom teším, keď sa konečne dopátram, prečo mi v poslednej dobe vŕzga v pravom kolene a prečo vždy kýcham dvakrát... :-)
Zdroj: TS PCR
PC REVUE 11/2007 OpenPark
Autor: Martin Drobný
pondelok 12. novembra 2007
štvrtok 1. novembra 2007
QUARK
Milí priatelia,
keďže kritériom každej teórie je prax, rozhodol som sa pre experiment, ktorým by som si potvrdil, alebo vyvrátil – ako často počujeme z kompetentných úst, ktoré nevedia alebo nechcú niečo povedať – či trhový mechanizmus má naozaj korene v prírodnom zákone výberu najlepšieho. Mám kúsok zeme s niekoľkými stromami, teda miesto ako stvorené pre tento experiment. Na jar som kúpil niekoľko balíčkov semien a vysial som ich do zeme. A keďže v pravidlách experimentu som si určil, že nebudem robiť žiadne nesystémové, a už vôbec nie ochranárske opatrenia, nechal som všetko na prírodu, tak ako ekonomické celebrity všetko nechávajú na trh. Občas som sa chodil pozerať, ako môj experiment pokračuje, a hlavne, čo naň samotná príroda. Okrem toho, že som sa z diaľky díval, som nerobil nič. Vytrvalo som sa tváril ako kompetentný, ale nezasahujúci, čo je veľmi príjemné, lebo ak nič nerobíte, nič ani nepokazíte. Celý rok som nehrabal, nekopal, nepolieval, nemíňal postreky a hnojivá. Bolo to nielen pohodlné, ale aj lacné. Prešla jar, ubehlo leto a nadišla jeseň. Nastal čas na vyhodnotenie experimentu. Výsledok ma nenadchol. Vysial som osem druhov zeleniny, no vyrástlo len zopár byliek kôpru. Záhradku utešene pokryl pýr plazivý, pupenec a lopúchy. Suverénne zvíťazilo to, čo v kultúrnej záhradke nemá byť.
Čerešne a višne zožrali škorce, po marhuliach ani slychu. V strašnom suchu plody opadali
a stromy mali čo robiť, aby prežili. Na ďalších stromoch zostalo zopár červivých miniplodov, ktoré pripomínali jabĺčka a hrušky. A záver? Nech sa každý, kto tvrdí, že (neľútostný) trh všetko vyrieši po vzore prírody, príde pozrieť. Rád mu ukážem, ako to naozaj je. A komu by sa nechcelo, nech sa dobre rozhliadne okolo seba. Nemám k dispozícii podrobné štatistiky z tzv. vyspelých štátov sveta, no pred pár dňami americké oficiálne zdroje uviedli, že ich v krajine žije 36 percent obyvateľov v biede.
Spochybňovať funkčnosť prírodných zákonov nemožno. No ich implementácia do hospodárskeho života, ako vidno, je zložitá a má veľmi, naozaj veľmi slabé miesta. Každá hlava štátu, každý, kto sa uchádza o miesto v parlamente, každá politická strana pred voľbami sľubuje blaho pre všetkých obyvateľov, a preto práve ju musia posunúť do výkonu správy vecí verejných.
A keďže sa tento proces opakuje už mnoho rokov, ako je možné, že nikto tieto krásne sľuby neplní? Ako je možné, že obľúbená spoločenská hra na slepú babu pokračuje z roka na rok,
od jedného volebného obdobia k druhému? Nemala by sa práve táto otázka, a najmä odpoveď, teda tento banálny problém tzv. vyspelých civilizácií, dostať do plánov výskumných pracovísk celého sveta? Ak je kritériom každej teórie prax, kam sme sa to dostali? Aké sily a mechanizmy riadia náš život a hlavne, kam smerujú?
P.S.: Samozrejme, že opísaný experiment je fikcia. Takú hlúposť by som nemohol urobiť. Ale prečo to podobne, s malými obmenami, funguje vo veľkých spoločenstvách? Dôvodov je priveľa. Nepochybne jedným je oficiálne (aj u nás) schválený lobizmus, ktorý môžeme smelo nazvať vlastne legalizovanou korupciou, nech sa tvári akokoľvek. Ide o presadzovanie skupinových záujmov pred záujmami všeobecnými. A to príroda nerobí. Nepozná ani protekcionizmus, ani ostatné formy korupcie. Čo v prírode absentuje, je humanizmus. Ale ten je cudzí, ako vidno, aj ľuďom. Robme všetko, čo je v našich silách, aby to nebolo možné povedať o nikom z nás.
Váš
Eduard Drobný
QUARK 11/2007 Editorial
Autor: Eduard Drobný
keďže kritériom každej teórie je prax, rozhodol som sa pre experiment, ktorým by som si potvrdil, alebo vyvrátil – ako často počujeme z kompetentných úst, ktoré nevedia alebo nechcú niečo povedať – či trhový mechanizmus má naozaj korene v prírodnom zákone výberu najlepšieho. Mám kúsok zeme s niekoľkými stromami, teda miesto ako stvorené pre tento experiment. Na jar som kúpil niekoľko balíčkov semien a vysial som ich do zeme. A keďže v pravidlách experimentu som si určil, že nebudem robiť žiadne nesystémové, a už vôbec nie ochranárske opatrenia, nechal som všetko na prírodu, tak ako ekonomické celebrity všetko nechávajú na trh. Občas som sa chodil pozerať, ako môj experiment pokračuje, a hlavne, čo naň samotná príroda. Okrem toho, že som sa z diaľky díval, som nerobil nič. Vytrvalo som sa tváril ako kompetentný, ale nezasahujúci, čo je veľmi príjemné, lebo ak nič nerobíte, nič ani nepokazíte. Celý rok som nehrabal, nekopal, nepolieval, nemíňal postreky a hnojivá. Bolo to nielen pohodlné, ale aj lacné. Prešla jar, ubehlo leto a nadišla jeseň. Nastal čas na vyhodnotenie experimentu. Výsledok ma nenadchol. Vysial som osem druhov zeleniny, no vyrástlo len zopár byliek kôpru. Záhradku utešene pokryl pýr plazivý, pupenec a lopúchy. Suverénne zvíťazilo to, čo v kultúrnej záhradke nemá byť.
Čerešne a višne zožrali škorce, po marhuliach ani slychu. V strašnom suchu plody opadali
a stromy mali čo robiť, aby prežili. Na ďalších stromoch zostalo zopár červivých miniplodov, ktoré pripomínali jabĺčka a hrušky. A záver? Nech sa každý, kto tvrdí, že (neľútostný) trh všetko vyrieši po vzore prírody, príde pozrieť. Rád mu ukážem, ako to naozaj je. A komu by sa nechcelo, nech sa dobre rozhliadne okolo seba. Nemám k dispozícii podrobné štatistiky z tzv. vyspelých štátov sveta, no pred pár dňami americké oficiálne zdroje uviedli, že ich v krajine žije 36 percent obyvateľov v biede.
Spochybňovať funkčnosť prírodných zákonov nemožno. No ich implementácia do hospodárskeho života, ako vidno, je zložitá a má veľmi, naozaj veľmi slabé miesta. Každá hlava štátu, každý, kto sa uchádza o miesto v parlamente, každá politická strana pred voľbami sľubuje blaho pre všetkých obyvateľov, a preto práve ju musia posunúť do výkonu správy vecí verejných.
A keďže sa tento proces opakuje už mnoho rokov, ako je možné, že nikto tieto krásne sľuby neplní? Ako je možné, že obľúbená spoločenská hra na slepú babu pokračuje z roka na rok,
od jedného volebného obdobia k druhému? Nemala by sa práve táto otázka, a najmä odpoveď, teda tento banálny problém tzv. vyspelých civilizácií, dostať do plánov výskumných pracovísk celého sveta? Ak je kritériom každej teórie prax, kam sme sa to dostali? Aké sily a mechanizmy riadia náš život a hlavne, kam smerujú?
P.S.: Samozrejme, že opísaný experiment je fikcia. Takú hlúposť by som nemohol urobiť. Ale prečo to podobne, s malými obmenami, funguje vo veľkých spoločenstvách? Dôvodov je priveľa. Nepochybne jedným je oficiálne (aj u nás) schválený lobizmus, ktorý môžeme smelo nazvať vlastne legalizovanou korupciou, nech sa tvári akokoľvek. Ide o presadzovanie skupinových záujmov pred záujmami všeobecnými. A to príroda nerobí. Nepozná ani protekcionizmus, ani ostatné formy korupcie. Čo v prírode absentuje, je humanizmus. Ale ten je cudzí, ako vidno, aj ľuďom. Robme všetko, čo je v našich silách, aby to nebolo možné povedať o nikom z nás.
Váš
Eduard Drobný
QUARK 11/2007 Editorial
Autor: Eduard Drobný
PC REVUE
Hard To Say, I’m Sorry!
S týmto názvom skvelej pesničky som sa stretol v poslednom čase častejšie. Ľudia sú omylní a zákonite robia chyby. Keď sa to však stane, treba sa ospravedlniť. Pár správnych slov aj v ťažkej situácii veľa vyrieši. Pre niektorých ľudí je však problém povedať obyčajné „prepáčte“ .
V mojom prípade sa to začalo smutnou udalosťou, ktorá sa skončila dedičským konaním. Moja teta mne a mojim súrodencom odkázala celoživotné úspory na vkladných knižkách. Teta bola vo svojich takmer 80 rokoch dosť skúsená a rozložila riziko, ako sa len dalo. Jej peniaze boli tak nakoniec až v štyroch rôznych slovenských bankách. Prebehlo nekonečne dlhé dedičské konanie, nakoniec sme sa dostali k závetu oprávňujúcemu na výber peňazí. Následne sme požiadali banku, kde bola najvyššia položka na vybratie, aby nám poradila postup. Hoci išlo o banku, ktorá stála v popredí internetového bankovníctva na Slovensku, všetko sa muselo riešiť osobnou návštevou v konkrétnej pobočke. Väčšina zamestnaných ľudí má čas vybaviť veci až po práci, povedzme okolo 17. hodiny. Vtedy sú ešte niektoré pobočky otvorené, takže to nebol problém. No to, že majú v banke otvorené, ešte neznamená, že po celý čas poskytujú všetky služby. Podnikový právnik, údajne nevyhnutný na túto činnosť, už mal tesne pred piatou po pracovnom čase, neostávalo nič iné, iba sa prispôsobiť a prísť ešte raz počas jeho úradných hodín. Všetko sme však nakoniec vybavili a právnik udelil povolenie. Vraj nás budú očakávať, žiaľ, povinne všetkých spolu. Mne napríklad robí dosť problém zabezpečiť moju účasť v konkrétnom termíne, vyžadovalo si to skĺbiť ďalšie povinnosti. Ale podarilo sa... Nastal deň D, ôsma hodina ráno a my sme sa v očakávaní dostavili hneď po otvorení pobočky. Pokladníčke v banke sme ukázali všetky papiere, podľa môjho očakávania nemala o nás žiadne informácie. Ale zavolala nás do miestnosti vedľa pokladne, kde sa vypláca väčšia hotovosť. Vari po piatich minútach ťukania do počítača vyhlásila, že príslušné konto je definitívne zablokované a dá sa to riešiť jedine v centrále banky. Toto sa nemohlo skončiť inak ako privolaním manažéra a vysvetlením celého príbehu. Vypočul nás a uznanlivo pokýval hlavou na znak súcitu. Požiadal o strpenie, a tak sme čakali. Optimistický dojem z manažéra sa po piatich minútach rozplynul. Keďže som už mal byť na úplne inom mieste, začal som premýšľať nad svojím odchodom s tým, že prídem neskôr. Azda sa to nejako vybaví „samo“. V tej chvíli som si uvedomil, že oná miestnosť má z oboch strán namiesto kľučky guľu. Inými slovami, v tej chvíli sme boli spätí s bankou až príliš tesne a iné ako trpezlivo čakať sa vlastne ani nedalo. Na ploche asi dvoch štvorcových metrov sme takto traja čakali asi pol hodiny. Dávno sme si neboli takí blízki... Ale podarilo sa, účet odblokovali, k peniazom sme sa dostali. Manažér sa nám na záver ospravedlnil a zobrali sme to športovo. Veď sme len ľudia. Zaujímavé, že v ostatných bankách neboli s výplatou nijaké problémy. Žiadny právnik, mohli sme prísť samostatne, počas bežných otváracích hodín. Stačilo len preukázať sa rozhodnutím.
Môj príbeh s bankami neplánovane pokračoval ešte ten istý deň. Keďže som mal celú hotovosť vo vrecku, šiel som do mojej „domovskej“ banky, ktorú používam dlhé roky a vedie môj osobný účet. Peniaze som veľmi rýchlo vložil na účet. Účtovníčka si pritom zrejme všimla môj profil a navrhla mi, že mi ponúkne nadštandardné služby. Sľúbila, že to bude do 10 minút, tak som súhlasil. Šlo o vystavenie platobnej karty, ktorá platí aj v zahraničí, a to v mojom prípade (ako váženého klienta ) bez poplatku. Zdalo sa mi to lákavé, tak prečo to nevyužiť. Práve som sa vrátil z dovolenky a Turkom moja stará dobrá karta nejako nechutila. Radšej teda dve rozličné platobné karty, istota je istota. Usmievavá pracovníčka veľmi priateľsky vybavila potrebné veci a požiadala ma, aby som prišiel v iný deň na podpísanie žiadosti. Príliš mi to nevoňalo, ak je to možné, kamennej banke sa vyhýbam. Všetko riešim elektronicky, je to lacnejšie a pohodlnejšie. Ale čo už, dostavil som sa. Asi o týždeň mi prišla domov listová zásielka. Celkom rýchlo, pomyslel som si, len tá obálka už na prvý pohľad neobsahovala sľubovanú kartu. Namiesto toho bol v nej list, ktorý mi oznamoval, že po detailnom posúdení mojej žiadosti mi zamietli kartu vydať. Napriek tomu vraj dúfajú, že ich nové služby využijem aj v budúcnosti. No, máš ho vidieť, nikdy v živote – vzbúrila sa mi krv! Veď na kartu ma nahovorili sami a teraz po nejakých 10 rokoch, čo som u nich a platím nie malé poplatky za rôzne služby, a to pri mizivom úroku, mi povedia, že nespĺňam požiadavky. Dojem z usmievavej pracovníčky zrazu vyprchal ako lacná voňavka. V duchu som si spriadal vety, čo jej poviem, keď to budem riešiť. Lenže znova to vyžadovalo osobnú návštevu a už sme mali uzávierku a rôzne konferencie. Trvalo tri týždne, kým som sa tam dostal. Medzitým už vznikli iné problémy a nebolo to také čerstvé. Tak aj moje presvedčenie, že teraz nimi riadne zatočím, ihneď zruším konto a prejdem ku konkurencii, nebolo už také skalopevné. Veď si len predstavte, zmeniť všetky tie pravidelné platby a založiť nové konto niekde inde, zrejme opäť pri osobnej návšteve. Tak som skôr čakal, ako sa banka zachová. Pracovníčke som môj príbeh rozpovedal asi v štyroch vetách a ukázal list. Netvárila sa, že by ma chcela nejako chlácholiť, len mi sucho oznámila – pozrieme sa na to. Pozrela a problém bol v tom, že som údajne žiadal vysoký denný limit, na ktorý moje úspory nestačia. Ja som však o nijaký limit nežiadal, ten mi navrhli pri prvom stretnutí sami. Navyše toto mi mohli oznámiť pri vysvetlení dôvodov zamietnutia a oznámiť (elektronický) spôsob, ako to riešiť. S pracovníčkou sme sa za minútu dohodli na výške limitu, ale ospravedlnenia som sa veru nedočkal. Zatiaľ sľubovaná karta nedorazila, a to odvtedy ubehli dva týždne.
Aj my v PC REVUE urobíme chyby a veru riadne nás to mrzí. Napriek snahe sa tomu nedá vyhnúť. Na rozdiel od iných inštitúcií sú naše priame mailové adresy známe, hocikto nám môže napísať, a to aj anonymne. Keď sa na chybu príde, ospravedlníme sa, často aj verejne. Rovnako je správne aj ospravedlnenie prijať. Myslite na to, keď sa dostanete do takejto situácie.
Príjemné čítanie novembrového čísla praje
Ondrej Macko
PC REVUE 11/2007 Editorial
Autor: Ondrej Macko
S týmto názvom skvelej pesničky som sa stretol v poslednom čase častejšie. Ľudia sú omylní a zákonite robia chyby. Keď sa to však stane, treba sa ospravedlniť. Pár správnych slov aj v ťažkej situácii veľa vyrieši. Pre niektorých ľudí je však problém povedať obyčajné „prepáčte“ .
V mojom prípade sa to začalo smutnou udalosťou, ktorá sa skončila dedičským konaním. Moja teta mne a mojim súrodencom odkázala celoživotné úspory na vkladných knižkách. Teta bola vo svojich takmer 80 rokoch dosť skúsená a rozložila riziko, ako sa len dalo. Jej peniaze boli tak nakoniec až v štyroch rôznych slovenských bankách. Prebehlo nekonečne dlhé dedičské konanie, nakoniec sme sa dostali k závetu oprávňujúcemu na výber peňazí. Následne sme požiadali banku, kde bola najvyššia položka na vybratie, aby nám poradila postup. Hoci išlo o banku, ktorá stála v popredí internetového bankovníctva na Slovensku, všetko sa muselo riešiť osobnou návštevou v konkrétnej pobočke. Väčšina zamestnaných ľudí má čas vybaviť veci až po práci, povedzme okolo 17. hodiny. Vtedy sú ešte niektoré pobočky otvorené, takže to nebol problém. No to, že majú v banke otvorené, ešte neznamená, že po celý čas poskytujú všetky služby. Podnikový právnik, údajne nevyhnutný na túto činnosť, už mal tesne pred piatou po pracovnom čase, neostávalo nič iné, iba sa prispôsobiť a prísť ešte raz počas jeho úradných hodín. Všetko sme však nakoniec vybavili a právnik udelil povolenie. Vraj nás budú očakávať, žiaľ, povinne všetkých spolu. Mne napríklad robí dosť problém zabezpečiť moju účasť v konkrétnom termíne, vyžadovalo si to skĺbiť ďalšie povinnosti. Ale podarilo sa... Nastal deň D, ôsma hodina ráno a my sme sa v očakávaní dostavili hneď po otvorení pobočky. Pokladníčke v banke sme ukázali všetky papiere, podľa môjho očakávania nemala o nás žiadne informácie. Ale zavolala nás do miestnosti vedľa pokladne, kde sa vypláca väčšia hotovosť. Vari po piatich minútach ťukania do počítača vyhlásila, že príslušné konto je definitívne zablokované a dá sa to riešiť jedine v centrále banky. Toto sa nemohlo skončiť inak ako privolaním manažéra a vysvetlením celého príbehu. Vypočul nás a uznanlivo pokýval hlavou na znak súcitu. Požiadal o strpenie, a tak sme čakali. Optimistický dojem z manažéra sa po piatich minútach rozplynul. Keďže som už mal byť na úplne inom mieste, začal som premýšľať nad svojím odchodom s tým, že prídem neskôr. Azda sa to nejako vybaví „samo“. V tej chvíli som si uvedomil, že oná miestnosť má z oboch strán namiesto kľučky guľu. Inými slovami, v tej chvíli sme boli spätí s bankou až príliš tesne a iné ako trpezlivo čakať sa vlastne ani nedalo. Na ploche asi dvoch štvorcových metrov sme takto traja čakali asi pol hodiny. Dávno sme si neboli takí blízki... Ale podarilo sa, účet odblokovali, k peniazom sme sa dostali. Manažér sa nám na záver ospravedlnil a zobrali sme to športovo. Veď sme len ľudia. Zaujímavé, že v ostatných bankách neboli s výplatou nijaké problémy. Žiadny právnik, mohli sme prísť samostatne, počas bežných otváracích hodín. Stačilo len preukázať sa rozhodnutím.
Môj príbeh s bankami neplánovane pokračoval ešte ten istý deň. Keďže som mal celú hotovosť vo vrecku, šiel som do mojej „domovskej“ banky, ktorú používam dlhé roky a vedie môj osobný účet. Peniaze som veľmi rýchlo vložil na účet. Účtovníčka si pritom zrejme všimla môj profil a navrhla mi, že mi ponúkne nadštandardné služby. Sľúbila, že to bude do 10 minút, tak som súhlasil. Šlo o vystavenie platobnej karty, ktorá platí aj v zahraničí, a to v mojom prípade (ako váženého klienta ) bez poplatku. Zdalo sa mi to lákavé, tak prečo to nevyužiť. Práve som sa vrátil z dovolenky a Turkom moja stará dobrá karta nejako nechutila. Radšej teda dve rozličné platobné karty, istota je istota. Usmievavá pracovníčka veľmi priateľsky vybavila potrebné veci a požiadala ma, aby som prišiel v iný deň na podpísanie žiadosti. Príliš mi to nevoňalo, ak je to možné, kamennej banke sa vyhýbam. Všetko riešim elektronicky, je to lacnejšie a pohodlnejšie. Ale čo už, dostavil som sa. Asi o týždeň mi prišla domov listová zásielka. Celkom rýchlo, pomyslel som si, len tá obálka už na prvý pohľad neobsahovala sľubovanú kartu. Namiesto toho bol v nej list, ktorý mi oznamoval, že po detailnom posúdení mojej žiadosti mi zamietli kartu vydať. Napriek tomu vraj dúfajú, že ich nové služby využijem aj v budúcnosti. No, máš ho vidieť, nikdy v živote – vzbúrila sa mi krv! Veď na kartu ma nahovorili sami a teraz po nejakých 10 rokoch, čo som u nich a platím nie malé poplatky za rôzne služby, a to pri mizivom úroku, mi povedia, že nespĺňam požiadavky. Dojem z usmievavej pracovníčky zrazu vyprchal ako lacná voňavka. V duchu som si spriadal vety, čo jej poviem, keď to budem riešiť. Lenže znova to vyžadovalo osobnú návštevu a už sme mali uzávierku a rôzne konferencie. Trvalo tri týždne, kým som sa tam dostal. Medzitým už vznikli iné problémy a nebolo to také čerstvé. Tak aj moje presvedčenie, že teraz nimi riadne zatočím, ihneď zruším konto a prejdem ku konkurencii, nebolo už také skalopevné. Veď si len predstavte, zmeniť všetky tie pravidelné platby a založiť nové konto niekde inde, zrejme opäť pri osobnej návšteve. Tak som skôr čakal, ako sa banka zachová. Pracovníčke som môj príbeh rozpovedal asi v štyroch vetách a ukázal list. Netvárila sa, že by ma chcela nejako chlácholiť, len mi sucho oznámila – pozrieme sa na to. Pozrela a problém bol v tom, že som údajne žiadal vysoký denný limit, na ktorý moje úspory nestačia. Ja som však o nijaký limit nežiadal, ten mi navrhli pri prvom stretnutí sami. Navyše toto mi mohli oznámiť pri vysvetlení dôvodov zamietnutia a oznámiť (elektronický) spôsob, ako to riešiť. S pracovníčkou sme sa za minútu dohodli na výške limitu, ale ospravedlnenia som sa veru nedočkal. Zatiaľ sľubovaná karta nedorazila, a to odvtedy ubehli dva týždne.
Aj my v PC REVUE urobíme chyby a veru riadne nás to mrzí. Napriek snahe sa tomu nedá vyhnúť. Na rozdiel od iných inštitúcií sú naše priame mailové adresy známe, hocikto nám môže napísať, a to aj anonymne. Keď sa na chybu príde, ospravedlníme sa, často aj verejne. Rovnako je správne aj ospravedlnenie prijať. Myslite na to, keď sa dostanete do takejto situácie.
Príjemné čítanie novembrového čísla praje
Ondrej Macko
PC REVUE 11/2007 Editorial
Autor: Ondrej Macko
piatok 5. októbra 2007
PC REVUE - OpenPark
Kedy nás osvieti?
V týchto týždňoch a mesiacoch sa intenzívne hovorí o reforme školstva. Je všeobecne známe, že naše školstvo „trochu“ zaspalo dobu, tlačí do hláv žiakov obrovské množstvo faktov a smeruje ich k memorovaniu schematických postupov. Naopak, absentuje výchova k samostatnému kreatívnemu, ale aj kritickému mysleniu, k vyhľadávaniu informácií, ich analýze, spracovaniu, prezentácii, k schopnosti riešiť problémy atď. Na „výstupe“ by mal byť mladý človek naozaj pripravený na život, ktorý vie, čo chce, má vytvorený rebríček hodnôt, je pripravený prekonávať prekážky.
Podľa prvých informácií chce MŠ túto situáciu riešiť najmä znížením celkového objemu informácií. Pokiaľ však má byť reforma úspešná a má priniesť očakávaný výstup, treba ísť oveľa viac do hĺbky. Ja sa necítim kompetentný radiť múdrejším a povolanejším od seba, ale predsa len si neodpustím zopár postrehov.
Jedná z vecí, ktoré mi chýbali počas školskej „éry“, bola skutočnosť, že všetky vedomosti, ktoré sme museli do seba dostať, boli izolované, neboli navzájom poprepájané, neboli prepojené s inými predmetmi, nezískali sme nadhľad, ako ich môžeme neskôr využiť v praxi, v živote. Keď som končil vysokú (terajšiu FEI STU), stále som čakal, kedy konečne zužitkujeme tú ťažkú teóriu, s ktorou sme sa trápili v prvých ročníkoch... Nedočkal som sa, ale možno je to teraz už iné.
Je známa skutočnosť, že deti celkom nevedia odhadnúť, čo ich baví, čo im ide, na čo „majú“ (a na čo zase nie), čo by chceli robiť v živote, na akej strednej či vysokej škole by mali pokračovať. Tu by som videl priestor pre typológa, ktorý by pravidelne, napr. na ročnej báze, pomáhal žiakom, študentom zorientovať sa v samých sebe. Mnohí mládežníci by boli ušetrení sklamania z výberu nesprávnej školy a neskôr zamestnania, výberu nevhodných záujmov, koníčkov, výčitiek z nesplnených ambícií rodičov...
Stále platí známe „škola hrou“. V základnej škole som mal jedno obrovské šťastie – matematiku ma učil vtedy ešte docent Milan Hejný. Je pravda, že sme boli tak trochu experimentálna trieda, ale nie všetci aj na matiku... :-) Napriek tomu dokázal zaujať pozornosť aj spolužiakov, ktorí by pri inom učiteľovi mali s matikou veľké problémy a znenávideli by ju. Vďaka jeho didaktickému prístupu sme sa však na hodiny s ním vždy tešili. Ako to robil? Jednoducho hrou. Rozprával nám napríklad atraktívne príbehy (rozprávky, indiánky, grécke báje...) a počas deja sa hlavný hrdina dostal do situácie, keď musel vyriešiť nejaký logický či matematický problém. A keďže sme boli zvedaví, ako to dopadne, všetci sme sa zapájali do navrhovania možných riešení. Bol to tak trochu divoký detský brainstorming :-) a v triede bolo dosť hlučno... ale nakoniec sme spoločne vždy našli riešenie. Vďaka tomu, že „prekážku“ zjednodušil a preformuloval na úroveň našich vtedajších vedomostí, v základnej škole sme riešili aj niektoré úlohy vysokoškolskej matematiky. Niekedy na nás „našil búdu“ v podobe úloh, ako je kvadratúra kruhu alebo trisekcia uhla :-), a my sme si dobre turbovali hlavičky, aby sme ich vyriešili... Chodili sme s ním cez prázdniny (!) na letné matematické tábory, neskôr nás učil aj na gymnáziu a trúfam si povedať, že mnoho spolužiakov sa na tú školu dostalo a neskôr pokračovalo aj na vysokej škole najmä vďaka nemu. A ovplyvnil nás aj ľudsky, niekedy si vyčítam, že sme ho nepočúvali ešte viac... Prof. RNDr. Milan Hejný, CSc., je pre mňa príklad jedinečného osvietenca, ktorý už pred 30 rokmi vedel, „ako na to“. Nesmierne si ho vážim ako učiteľa aj človeka, skláňam sa pred ním (ahoj, Miňo!) a dávam ho ako inšpiračný vzor pre našich reformátorov.
Je mi jasné, že v rámci reformy je nevyhnutné zmeniť aj legislatívny rámec, inštitucionálne zabezpečenie, mať vyčlenených viac financií atď., ale v prvom rade by som apeloval na zdravý rozum a osvietený prístup. Je fajn, že sa teraz viac tlačí na jazyky, počítače atď., ale to je len nevyhnutná požiadavka trhu práce. Naším cieľom by malo byť, aby zo škôl vychádzali rozhľadení, harmonickí a morálne zdraví jedinci, pripravení boriť sa s nástrahami života.
Ak máte záujem vysloviť svoj názor k tejto téme, napíšte mi na adresu: mdrobny@pcrevue.sk
Zdroj: TS PCR
PC REVUE 10/2007 OpenPark
Autor: Martin Drobný
V týchto týždňoch a mesiacoch sa intenzívne hovorí o reforme školstva. Je všeobecne známe, že naše školstvo „trochu“ zaspalo dobu, tlačí do hláv žiakov obrovské množstvo faktov a smeruje ich k memorovaniu schematických postupov. Naopak, absentuje výchova k samostatnému kreatívnemu, ale aj kritickému mysleniu, k vyhľadávaniu informácií, ich analýze, spracovaniu, prezentácii, k schopnosti riešiť problémy atď. Na „výstupe“ by mal byť mladý človek naozaj pripravený na život, ktorý vie, čo chce, má vytvorený rebríček hodnôt, je pripravený prekonávať prekážky.
Podľa prvých informácií chce MŠ túto situáciu riešiť najmä znížením celkového objemu informácií. Pokiaľ však má byť reforma úspešná a má priniesť očakávaný výstup, treba ísť oveľa viac do hĺbky. Ja sa necítim kompetentný radiť múdrejším a povolanejším od seba, ale predsa len si neodpustím zopár postrehov.
Jedná z vecí, ktoré mi chýbali počas školskej „éry“, bola skutočnosť, že všetky vedomosti, ktoré sme museli do seba dostať, boli izolované, neboli navzájom poprepájané, neboli prepojené s inými predmetmi, nezískali sme nadhľad, ako ich môžeme neskôr využiť v praxi, v živote. Keď som končil vysokú (terajšiu FEI STU), stále som čakal, kedy konečne zužitkujeme tú ťažkú teóriu, s ktorou sme sa trápili v prvých ročníkoch... Nedočkal som sa, ale možno je to teraz už iné.
Je známa skutočnosť, že deti celkom nevedia odhadnúť, čo ich baví, čo im ide, na čo „majú“ (a na čo zase nie), čo by chceli robiť v živote, na akej strednej či vysokej škole by mali pokračovať. Tu by som videl priestor pre typológa, ktorý by pravidelne, napr. na ročnej báze, pomáhal žiakom, študentom zorientovať sa v samých sebe. Mnohí mládežníci by boli ušetrení sklamania z výberu nesprávnej školy a neskôr zamestnania, výberu nevhodných záujmov, koníčkov, výčitiek z nesplnených ambícií rodičov...
Stále platí známe „škola hrou“. V základnej škole som mal jedno obrovské šťastie – matematiku ma učil vtedy ešte docent Milan Hejný. Je pravda, že sme boli tak trochu experimentálna trieda, ale nie všetci aj na matiku... :-) Napriek tomu dokázal zaujať pozornosť aj spolužiakov, ktorí by pri inom učiteľovi mali s matikou veľké problémy a znenávideli by ju. Vďaka jeho didaktickému prístupu sme sa však na hodiny s ním vždy tešili. Ako to robil? Jednoducho hrou. Rozprával nám napríklad atraktívne príbehy (rozprávky, indiánky, grécke báje...) a počas deja sa hlavný hrdina dostal do situácie, keď musel vyriešiť nejaký logický či matematický problém. A keďže sme boli zvedaví, ako to dopadne, všetci sme sa zapájali do navrhovania možných riešení. Bol to tak trochu divoký detský brainstorming :-) a v triede bolo dosť hlučno... ale nakoniec sme spoločne vždy našli riešenie. Vďaka tomu, že „prekážku“ zjednodušil a preformuloval na úroveň našich vtedajších vedomostí, v základnej škole sme riešili aj niektoré úlohy vysokoškolskej matematiky. Niekedy na nás „našil búdu“ v podobe úloh, ako je kvadratúra kruhu alebo trisekcia uhla :-), a my sme si dobre turbovali hlavičky, aby sme ich vyriešili... Chodili sme s ním cez prázdniny (!) na letné matematické tábory, neskôr nás učil aj na gymnáziu a trúfam si povedať, že mnoho spolužiakov sa na tú školu dostalo a neskôr pokračovalo aj na vysokej škole najmä vďaka nemu. A ovplyvnil nás aj ľudsky, niekedy si vyčítam, že sme ho nepočúvali ešte viac... Prof. RNDr. Milan Hejný, CSc., je pre mňa príklad jedinečného osvietenca, ktorý už pred 30 rokmi vedel, „ako na to“. Nesmierne si ho vážim ako učiteľa aj človeka, skláňam sa pred ním (ahoj, Miňo!) a dávam ho ako inšpiračný vzor pre našich reformátorov.
Je mi jasné, že v rámci reformy je nevyhnutné zmeniť aj legislatívny rámec, inštitucionálne zabezpečenie, mať vyčlenených viac financií atď., ale v prvom rade by som apeloval na zdravý rozum a osvietený prístup. Je fajn, že sa teraz viac tlačí na jazyky, počítače atď., ale to je len nevyhnutná požiadavka trhu práce. Naším cieľom by malo byť, aby zo škôl vychádzali rozhľadení, harmonickí a morálne zdraví jedinci, pripravení boriť sa s nástrahami života.
Ak máte záujem vysloviť svoj názor k tejto téme, napíšte mi na adresu: mdrobny@pcrevue.sk
Zdroj: TS PCR
PC REVUE 10/2007 OpenPark
Autor: Martin Drobný
pondelok 1. októbra 2007
QUARK
Milí priatelia,
už roky so zvedavosťou a možno aj trochu so závisťou sledujem príbehy vedeckého
pracovníka SAV, ktorý pôsobí, ako sa hovorí, v teréne. Silné vnútorné napätie je takmer
v každom jeho príbehu z lesa, v každej pochôdzke za svojimi lesnými priateľmi, v každej
historke, kde hrá popri prírode a jej čeľadi hlavnú úlohu. A závisť? Je to špeciálna, radostná závisť, ktorá ma vracia do sveta rozprávok, kde múdry starček rozumel zvieracej reči možno až tak dobre ako vzácny človek a mimochodom aj náš autor Miroslav Saniga. Jedna
z posledných príhod, ktorú vyrozprával, hovorí, že obrovský výskyt zapnutých a často
zvoniacich mobilov v prírodnom prostredí ovplyvňuje spev niektorých operencov natoľko,
že do svojho spievaného repertoáru vkladajú prvky mobilových vyzváňaní.
Je to nepochybne zaujímavé, no aj varujúce. Čo to stvárame? Akoby nestačilo plánované
a cieľavedomé drancovanie prírody a jej nemilosrdná exploatácia, objavujú sa nové fenomény, medzi ktoré patrí aj spomenutý prípad. Alebo kauza Kôprová a Tichá dolina. Mal by to byť odborný problém. No vyzerá to celkom inak. Neviem, či amatérski ochrancovia prírody, ktorí rozpútali takmer ozbrojený konflikt s profesionálmi o tom, či poškodený les zlikvidovať, alebo nie, majú pravdu. No pripomína mi to skôr smutnú frašku, na ktorú vstupné zaplatí najskôr už aj tak dorantaný les a potom my, platcovia daní. Začne sa to v Tatrách, mimochodom za medzinárodnej účasti univerzálnych ochrancov, ktorí chránia všetko, kam ich zavolajú, pokračuje to výdatnou medializáciou doma aj v zahraničí, ba i v európskych inštitúciách a ktovie, kde sa to končí. Vari nemáme odborníkov, ktorí by navrhli potrebné opatrenia, dostatok výkonnej moci, ktorá by ich presadila a v konečnom dôsledku urobila, čo treba, aby škody v lese aj v štátnej pokladnici nerástli? Alebo ide o iné záujmy, ale tuším aj na riešenie tých máme inštitúciu. Ako sa nazývalo miesto, kde ľudia robili čudné veci? Nebolo to Kocúrkovo?
A keď sme pri Kocúrkove, ešte jedna autentická historka. Na základnej škole sa v malom mestečku rodičia žiaka rozhodli, že majú dosť prostriedkov na to, aby uľahčili svojmu dieťaťu ťažké štúdium a najali mu asistenta. Mladý vysokoškolák lákavej ponuke neodolal a dnes chlapcovi a budúcemu mladému pánovi nosí aktovku do školy, pripravuje mu podklady na domáce úlohy, stará sa, aby mal čisté tenisky, pripomína mu, kedy má aký krúžok, kupuje darčeky na oslavy so spolužiakmi... Toto všetko, žiaľ, nie je vymyslené. Aj toto máme
u nás na Slovensku. Pri súčasnej spoločenskej klíme, nepochybne, vo viacerých
exemplároch. Nuž, čudné veci sa tu dejú.
Kolegyňa má v mobile takéto žartovné hlásenie došlej esemesky: Došla ti správička! Správička ti došla! Správičička ti došla, prečítaj si ju! Hrozím sa toho, ak sa o pár mesiacov od inžiniera Sanigu dozvieme, že drozdy v lese ráno vyspevujú – došla ti správička...
Eduard Drobný
QUARK 10/2007 Editorial
Autor: Eduard Drobný
už roky so zvedavosťou a možno aj trochu so závisťou sledujem príbehy vedeckého
pracovníka SAV, ktorý pôsobí, ako sa hovorí, v teréne. Silné vnútorné napätie je takmer
v každom jeho príbehu z lesa, v každej pochôdzke za svojimi lesnými priateľmi, v každej
historke, kde hrá popri prírode a jej čeľadi hlavnú úlohu. A závisť? Je to špeciálna, radostná závisť, ktorá ma vracia do sveta rozprávok, kde múdry starček rozumel zvieracej reči možno až tak dobre ako vzácny človek a mimochodom aj náš autor Miroslav Saniga. Jedna
z posledných príhod, ktorú vyrozprával, hovorí, že obrovský výskyt zapnutých a často
zvoniacich mobilov v prírodnom prostredí ovplyvňuje spev niektorých operencov natoľko,
že do svojho spievaného repertoáru vkladajú prvky mobilových vyzváňaní.
Je to nepochybne zaujímavé, no aj varujúce. Čo to stvárame? Akoby nestačilo plánované
a cieľavedomé drancovanie prírody a jej nemilosrdná exploatácia, objavujú sa nové fenomény, medzi ktoré patrí aj spomenutý prípad. Alebo kauza Kôprová a Tichá dolina. Mal by to byť odborný problém. No vyzerá to celkom inak. Neviem, či amatérski ochrancovia prírody, ktorí rozpútali takmer ozbrojený konflikt s profesionálmi o tom, či poškodený les zlikvidovať, alebo nie, majú pravdu. No pripomína mi to skôr smutnú frašku, na ktorú vstupné zaplatí najskôr už aj tak dorantaný les a potom my, platcovia daní. Začne sa to v Tatrách, mimochodom za medzinárodnej účasti univerzálnych ochrancov, ktorí chránia všetko, kam ich zavolajú, pokračuje to výdatnou medializáciou doma aj v zahraničí, ba i v európskych inštitúciách a ktovie, kde sa to končí. Vari nemáme odborníkov, ktorí by navrhli potrebné opatrenia, dostatok výkonnej moci, ktorá by ich presadila a v konečnom dôsledku urobila, čo treba, aby škody v lese aj v štátnej pokladnici nerástli? Alebo ide o iné záujmy, ale tuším aj na riešenie tých máme inštitúciu. Ako sa nazývalo miesto, kde ľudia robili čudné veci? Nebolo to Kocúrkovo?
A keď sme pri Kocúrkove, ešte jedna autentická historka. Na základnej škole sa v malom mestečku rodičia žiaka rozhodli, že majú dosť prostriedkov na to, aby uľahčili svojmu dieťaťu ťažké štúdium a najali mu asistenta. Mladý vysokoškolák lákavej ponuke neodolal a dnes chlapcovi a budúcemu mladému pánovi nosí aktovku do školy, pripravuje mu podklady na domáce úlohy, stará sa, aby mal čisté tenisky, pripomína mu, kedy má aký krúžok, kupuje darčeky na oslavy so spolužiakmi... Toto všetko, žiaľ, nie je vymyslené. Aj toto máme
u nás na Slovensku. Pri súčasnej spoločenskej klíme, nepochybne, vo viacerých
exemplároch. Nuž, čudné veci sa tu dejú.
Kolegyňa má v mobile takéto žartovné hlásenie došlej esemesky: Došla ti správička! Správička ti došla! Správičička ti došla, prečítaj si ju! Hrozím sa toho, ak sa o pár mesiacov od inžiniera Sanigu dozvieme, že drozdy v lese ráno vyspevujú – došla ti správička...
Eduard Drobný
QUARK 10/2007 Editorial
Autor: Eduard Drobný
PC REVUE
S internetom a aj bez neho
Minulý mesiac ma najviac zaujala správa o rozširovaní a radikálnom posilnení vysokorýchlostného internetu na Slovensku. Bol som na predstavení optickej linky do domácnosti, krátko som si ju vyskúšal a ponúkané rýchlosti smerom k používateľovi 60 Mbit/s mi trochu vyrazili dych. Po kábliku s priemerom niekoľko milimetrov vám domov prichádza rýchly internet, digitálna televízia s preferenciami na vybrané programy a môžete telefonovať na pevnej linke. To všetko za ceny, ktoré sú na dnešné pomery celkom výhodné. Optická linka, prirodzene, na Slovensku nie je nijaká úžasná novinka, takmer všetci rozhodujúci operátori majú optiku naťahanú na svojej hlavnej sieti. Ale optický kábel až domov v komerčnej ponuke je predsa len niečo nové. Pritom to vyžaduje investície v miliardách korún, ktoré sa určite nevrátia rýchlo. Je to jasná investícia do budúcnosti. Hneď mi napadlo, že ja predsa platím rovnakú sumu za asi 30-krát pomalší internet, navyše ďalšiu podobne vysokú sumu za satelitnú televíziu, a začal som zvažovať prechod. Ono to však nie je také jednoduché, kameň úrazu sa volá pokrytie. Jednoducho musíte byť na správnom mieste, inak máte smolu. Tak či onak, tento krok skutočne posúva Slovensku ďalej a je to len dobré. Ani už konkurencia nespí, presne 5 minút pred oficiálnym štartom tejto ponuky ohlásil jeden z veľkých operátorov budovanie optickej siete na pripojenie „desať tisícov domácností“ k internetu s rýchlosťou 30 Mbit/s a viac. Ďalšie podrobnosti však neboli zatiaľ oznámené. Podčiarknuté a sčítané – doba optická sa na Slovensku začala. Už len tak vedieť, ako naplno využiť takúto vysokú rýchlosť internetu (pri legálnom prístupe) k multimediálnym dátam.
Všimnite si však, že novinky, hlavne v tzv. triple play (internet, televízia, hlas), sú vždy zamerané na veľké mestá, hlavne Bratislavu, v kurze je aj Žilina, Trnava a iné veľké mestá. Ale ani v rámci týchto miest nie je pokrytie kompletné. Darmo bývate v Bratislave, keď ste na ulici, kde kábel jednoducho nie je. Dokonca sú prípady, že ste aj na „správnej“ ulici, ale ten váš konkrétny dom pokrytý nie je. Ľudia na vidieku sú obyčajne odkázaní len na jedno alebo dva typy pripojenia. Pritom dnes je vo zvyku sťahovať sa do menších obcí okolo veľkého mesta. A ak tu chcete drôtové pripojenie, priveľa nenavyberáte, možno tak na dnešnú dobu už skoro historické ADSL. Tu je populárne aj bezdrôtové pripojenie, osobne si však myslím, že kábel je kábel.
Koncentrácia noviniek operátorov do industriálnych centier je, samozrejme, založená na rozumnej myšlienke. Je tam najviac ľudí na malom priestore, zarábajú slušne, internet už berú za nevyhnutnú súčasť svojho života aj po pracovnom čase, nemajú záhrady, kde by trávili voľný čas, a tak si doprajú inú zábavu. Je tu však minimálne jedno ALE. Títo ľudia bývajú už zmluvne zaviazaní na určitú dobu a prechod na iného operátora veru nie je jednoduchý. Aj keď nie sú zaviazaní napr. na rok, obyčajne existuje u operátora výpovedná lehota, napr. 3 mesiace. To sa teraz stalo aj mne, keď som chcel zmeniť svoje satelitné pripojenie na výhodnejšiu konkurenčnú ponuku. Konkurencia ponúka možnosť pripojenia na satelitné vysielanie dvoch televíznych prijímačov s možnosťou sledovania rôznych programov a to je pre mňa vítaná vlastnosť. Na krátku vetičku o výpovednej lehote som už dávnom zabudol, ale teraz sa zrazu vynorila. Aby som teda využil akciovú ponuku, budem musieť istý čas platiť dvom operátorom. Niečo podobné bude, samozrejme, aj pri službách triple play.
Ako som sa nedávno presvedčil, internet sa skutočne stáva každodennou súčasťou života aj na Slovensku. V štátnej správe som sa stretol s naozaj moderným vybavovaním pasu. Fotografia priamo v kancelárii cez digitálny fotoaparát, digitálne skenovanie podpisu, oznámenie o tom, že pas je pripravený na prevzatie, e-mailom – no jednoducho pred takými tromi rokmi čistá utópia, dnes bežná realita. Pristihol som sa dokonca pri myšlienke, že začínam veriť na existenciu pasov s biometrickými prvkami, ktoré budú akceptovateľné aj americkou administratívou. Pomaly je asi načase, aby sa do občianskeho preukazu zapisoval okrem trvalého bydliska aj osobný mail ako rýchla forma komunikácie. Určite však je tu čas na skutočne masový digitálny podpis. Keď príde napr. poštová zásielka určená do vlastných rúk a musím ju naozaj prevziať len ja, obyčajne s tým pár dní zápasím. Zaradiť do môjho programu návštevu konkrétnej pošty nie je jednoduché. Oveľa jednoduchší je mail s tým, že jeho príjem a otvorenie bude preukázateľné a dokladovateľné.
Nielen internetom je však človek živý. To som si povedal jeden z posledných slnečných piatkov v septembri a vybral som sa do Slovenského raja. Už som si potreboval trochu oddýchnuť a vypnúť. Splnil som si jeden zo snov a absolvoval som za jeden deň dva výstupy, oba riadne náročné. Slovenský raj je krásny, príroda takmer panenská, náročné rebríky, čistá voda a žiadny internet po drôte. Na viacerých miestach nefunguje ani mobilný telefón. Nezvonili tak telefóny, neprichádzali maily, hotová idylka. Keď som sa neskôr vrátil na druhý deň domov a pripojil sa na internet, jeden z redaktorov sa ma spýtal, či som ešte stále živý. Nevidel ma na ICQ viac ako 24 hodín a to je skutočne netradičná situácia... V Slovenskom raji už bolo v tom čase poriadne po sezóne, aj ľudí bolo minimum. Ideálne podmienky na prečistenie si hlavy. Zaujímavé je, že som nestretol žiadneho po slovensky hovoriaceho turistu, väčšinou tu boli Česi, Poliaci a Maďari. Žeby sme si nedokázali oceniť poklad u nás doma a musíme ho hľadať v zahraničí? Verím, že sa mýlim.
Príjemné čítanie októbrového vydania praje
Ondrej Macko
PC REVUE 10/2007 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Minulý mesiac ma najviac zaujala správa o rozširovaní a radikálnom posilnení vysokorýchlostného internetu na Slovensku. Bol som na predstavení optickej linky do domácnosti, krátko som si ju vyskúšal a ponúkané rýchlosti smerom k používateľovi 60 Mbit/s mi trochu vyrazili dych. Po kábliku s priemerom niekoľko milimetrov vám domov prichádza rýchly internet, digitálna televízia s preferenciami na vybrané programy a môžete telefonovať na pevnej linke. To všetko za ceny, ktoré sú na dnešné pomery celkom výhodné. Optická linka, prirodzene, na Slovensku nie je nijaká úžasná novinka, takmer všetci rozhodujúci operátori majú optiku naťahanú na svojej hlavnej sieti. Ale optický kábel až domov v komerčnej ponuke je predsa len niečo nové. Pritom to vyžaduje investície v miliardách korún, ktoré sa určite nevrátia rýchlo. Je to jasná investícia do budúcnosti. Hneď mi napadlo, že ja predsa platím rovnakú sumu za asi 30-krát pomalší internet, navyše ďalšiu podobne vysokú sumu za satelitnú televíziu, a začal som zvažovať prechod. Ono to však nie je také jednoduché, kameň úrazu sa volá pokrytie. Jednoducho musíte byť na správnom mieste, inak máte smolu. Tak či onak, tento krok skutočne posúva Slovensku ďalej a je to len dobré. Ani už konkurencia nespí, presne 5 minút pred oficiálnym štartom tejto ponuky ohlásil jeden z veľkých operátorov budovanie optickej siete na pripojenie „desať tisícov domácností“ k internetu s rýchlosťou 30 Mbit/s a viac. Ďalšie podrobnosti však neboli zatiaľ oznámené. Podčiarknuté a sčítané – doba optická sa na Slovensku začala. Už len tak vedieť, ako naplno využiť takúto vysokú rýchlosť internetu (pri legálnom prístupe) k multimediálnym dátam.
Všimnite si však, že novinky, hlavne v tzv. triple play (internet, televízia, hlas), sú vždy zamerané na veľké mestá, hlavne Bratislavu, v kurze je aj Žilina, Trnava a iné veľké mestá. Ale ani v rámci týchto miest nie je pokrytie kompletné. Darmo bývate v Bratislave, keď ste na ulici, kde kábel jednoducho nie je. Dokonca sú prípady, že ste aj na „správnej“ ulici, ale ten váš konkrétny dom pokrytý nie je. Ľudia na vidieku sú obyčajne odkázaní len na jedno alebo dva typy pripojenia. Pritom dnes je vo zvyku sťahovať sa do menších obcí okolo veľkého mesta. A ak tu chcete drôtové pripojenie, priveľa nenavyberáte, možno tak na dnešnú dobu už skoro historické ADSL. Tu je populárne aj bezdrôtové pripojenie, osobne si však myslím, že kábel je kábel.
Koncentrácia noviniek operátorov do industriálnych centier je, samozrejme, založená na rozumnej myšlienke. Je tam najviac ľudí na malom priestore, zarábajú slušne, internet už berú za nevyhnutnú súčasť svojho života aj po pracovnom čase, nemajú záhrady, kde by trávili voľný čas, a tak si doprajú inú zábavu. Je tu však minimálne jedno ALE. Títo ľudia bývajú už zmluvne zaviazaní na určitú dobu a prechod na iného operátora veru nie je jednoduchý. Aj keď nie sú zaviazaní napr. na rok, obyčajne existuje u operátora výpovedná lehota, napr. 3 mesiace. To sa teraz stalo aj mne, keď som chcel zmeniť svoje satelitné pripojenie na výhodnejšiu konkurenčnú ponuku. Konkurencia ponúka možnosť pripojenia na satelitné vysielanie dvoch televíznych prijímačov s možnosťou sledovania rôznych programov a to je pre mňa vítaná vlastnosť. Na krátku vetičku o výpovednej lehote som už dávnom zabudol, ale teraz sa zrazu vynorila. Aby som teda využil akciovú ponuku, budem musieť istý čas platiť dvom operátorom. Niečo podobné bude, samozrejme, aj pri službách triple play.
Ako som sa nedávno presvedčil, internet sa skutočne stáva každodennou súčasťou života aj na Slovensku. V štátnej správe som sa stretol s naozaj moderným vybavovaním pasu. Fotografia priamo v kancelárii cez digitálny fotoaparát, digitálne skenovanie podpisu, oznámenie o tom, že pas je pripravený na prevzatie, e-mailom – no jednoducho pred takými tromi rokmi čistá utópia, dnes bežná realita. Pristihol som sa dokonca pri myšlienke, že začínam veriť na existenciu pasov s biometrickými prvkami, ktoré budú akceptovateľné aj americkou administratívou. Pomaly je asi načase, aby sa do občianskeho preukazu zapisoval okrem trvalého bydliska aj osobný mail ako rýchla forma komunikácie. Určite však je tu čas na skutočne masový digitálny podpis. Keď príde napr. poštová zásielka určená do vlastných rúk a musím ju naozaj prevziať len ja, obyčajne s tým pár dní zápasím. Zaradiť do môjho programu návštevu konkrétnej pošty nie je jednoduché. Oveľa jednoduchší je mail s tým, že jeho príjem a otvorenie bude preukázateľné a dokladovateľné.
Nielen internetom je však človek živý. To som si povedal jeden z posledných slnečných piatkov v septembri a vybral som sa do Slovenského raja. Už som si potreboval trochu oddýchnuť a vypnúť. Splnil som si jeden zo snov a absolvoval som za jeden deň dva výstupy, oba riadne náročné. Slovenský raj je krásny, príroda takmer panenská, náročné rebríky, čistá voda a žiadny internet po drôte. Na viacerých miestach nefunguje ani mobilný telefón. Nezvonili tak telefóny, neprichádzali maily, hotová idylka. Keď som sa neskôr vrátil na druhý deň domov a pripojil sa na internet, jeden z redaktorov sa ma spýtal, či som ešte stále živý. Nevidel ma na ICQ viac ako 24 hodín a to je skutočne netradičná situácia... V Slovenskom raji už bolo v tom čase poriadne po sezóne, aj ľudí bolo minimum. Ideálne podmienky na prečistenie si hlavy. Zaujímavé je, že som nestretol žiadneho po slovensky hovoriaceho turistu, väčšinou tu boli Česi, Poliaci a Maďari. Žeby sme si nedokázali oceniť poklad u nás doma a musíme ho hľadať v zahraničí? Verím, že sa mýlim.
Príjemné čítanie októbrového vydania praje
Ondrej Macko
PC REVUE 10/2007 Editorial
Autor: Ondrej Macko
streda 12. septembra 2007
PC REVUE - OpenPark
Reminiscencie: 15 rokov PC REVUE
Tak som si po dlhšom čase vybral zviazané ročníky PCR od začiatku vychádzania, t. j. augusta 1993, začal v nich listovať a spomínať. A verte, bolo to celkom milé, pristihol som sa, ako sa pri pohľade na naše začiatky usmievam pod „fúzy“ :-). Tak vás teda pozývam, pridajte sa ku mne.
Začínali sme doslova z ničoho, bez vydavateľských skúseností, úveru v banke, ostrieľaných redaktorov či podpory veľkých inzerentov. Bola to odvaha, tak trochu hraničiaca s drzosťou, pustiť sa do priamej konkurencie s už vtedy výbornými českými magazínmi. Na Slovensku vtedy nič obdobné nevychádzalo, nebola tu tradícia ani skúsenosti, neboli vytvorené vzťahy medzi IT firmami a médiami. Oni nevedeli, ako a čo s médiami komunikovať. Nevedeli sme to ani my, ale naučili sme sa to. Chodili sme za nimi, vysvetľovali myšlienku nášho projektu, čo ideme spustiť, ako si môžeme byť vzájomne užitoční a ako to pomôže aj slovenskej počítačovej verejnosti. Pochopili a dali nám svoju dôveru a podporu. Mnohých zaujala naša iniciatíva do tej miery, že sa zapojili aj autorsky. Jedným z nich bol Miro Trnka z Esetu, ktorý nám od prvého čísla písal Nikdy nekončiaci príbeh a Vírusový radar – a písal ho veru viac ako 12 rokov... (Ďakujem, Miro!) Dnes je Eset pýchou slovenského softvérového priemyslu a Miro je jeho riaditeľom.
Bolo množstvo ďalších ľudí, ktorí pochopili dôležitosť slovenského počítačového magazínu a postupne nastúpili „do vlaku“, napr. Miroslav Oravec, Juraj Bednár, Peter Palúch a ďalší, ktorí v PCR rozbehli linuxové témy. Vtedy sme ich mali ako prví aj v rámci ČR! Mohol by som pokračovať ďalej, ale bolo by to asi dlhé čítanie. Teší ma, že mnoho autorov, hoci od nás už odišli, sú na svojom ďalšom poste úspešní a máme stále výborné vzťahy. Majú vlastné firmy, prípadne sú v predstavenstvách zahraničných firiem, prednášajú, robia na projektoch, vo vývoji atď. Spomeniem však Petra Orviského, ktorý sa v PCR venoval najmä procesorom, a Ondreja Macka, ktorého parketou boli v tom čase najmä periférne zariadenia. Peter medzičasom rozbehol náš nový magazín DIGI REVUE a Ondrej teraz šéfuje PC REVUE. (Ďakujem, páni!)
Prvé číslo PCR stálo 18 korún, malo 24 strán a vnútro bolo iba čiernobiele. Ale za obsah sme sa nemuseli hanbiť ani vtedy. Dnes je PCR trochu drahšie :-), ale má 160 strán, je celofarebné, má kvalitný papier, v každom čísle je 8 GB DVD a smelo sa môže porovnávať s českou konkurenciou.
Keď sme začínali, mali sme tuším dve staré 386-ky a na vtedajšiu dobu sme odniekiaľ získali výbornú laserovú tlačiareň dokonca s Postscriptom. Tlač jednej A4 trvala síce skoro štvrťhodinku, ale vtedy sa nám to zdalo závratne rýchle. Neskôr sme prešli cez všetky rodiny procesorov, postupne sme jednotlivé počítače poprepájali v sieti typu peer-to-peer tuším pod Lantasticom, potom sme postavili prvý server, pripojili sa na vonkajší svet, o pár rokov prišiel internet a ten zvyšok si už domyslíte... :-); Dnes ani poriadne neviem, koľko vlastne máme v práci počítačov, tlačiarní či serverov. Hlavne keď všetka technika funguje, tak ako má...
Keby som sa pustil do štatistiky, koľko zariadení sa za ten čas v redakcii otestovalo, koľko sa napísalo článkov, koľko znakov vygeneroval každý z autorov, koľko papiera sa dovedna potlačilo, boli by to úžasne veľké čísla. Nehovoriac o strávenom čase, mailoch, telefonátoch, schôdzkach, poradách atď.
Nebolo, samozrejme, vždy všetko jednoduché a boli situácie, keď sa nám nedarilo a nebolo nám do smiechu a už ani do plaču. Vtedy bolo treba zaťať zuby a riešiť daný problém až dovtedy, kým sa nevyriešil. Ale to je tak asi vždy, keď o niečo ide. Preto nemám žiadny recept na úspech, stačí asi robiť si svoju robotu najlepšie, ako sa len dá, všímať si veci okolo seba, rozmýšľať a zlepšovať svet. Potom stačí už len naučiť sa prekonávať prekážky a mať šťastie na dobrých kolegov, partnerov a priateľov. Ostatné už príde samo... :-)
Držím PC REVUE palce a ďakujem všetkým, ktorí sa podieľali a naďalej podieľajú na jeho úspechu!
Zopár čísiel:
Prvé PCR nad 100 strán: 10/1996 (104 strán)
Prvý rok nad 1000 strán: 1996 (1114 strán)
Najväčšie číslo PCR: 12/2004 (250 strán spolu s prílohami DIGIREVUE a INFOWARE)
Od januára 2005 začali DIGIREVUE a INFOWARE vychádzať ako samostatné médiá. Doteraz najviac strán spolu v jednom mesiaci bolo v júlovom čísle 2007: 320 strán. V septembri 2007 sme prekonali magických 25 000 autorských strán...
Zdroj: TS PCR
PC REVUE 9/2007 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Tak som si po dlhšom čase vybral zviazané ročníky PCR od začiatku vychádzania, t. j. augusta 1993, začal v nich listovať a spomínať. A verte, bolo to celkom milé, pristihol som sa, ako sa pri pohľade na naše začiatky usmievam pod „fúzy“ :-). Tak vás teda pozývam, pridajte sa ku mne.
Začínali sme doslova z ničoho, bez vydavateľských skúseností, úveru v banke, ostrieľaných redaktorov či podpory veľkých inzerentov. Bola to odvaha, tak trochu hraničiaca s drzosťou, pustiť sa do priamej konkurencie s už vtedy výbornými českými magazínmi. Na Slovensku vtedy nič obdobné nevychádzalo, nebola tu tradícia ani skúsenosti, neboli vytvorené vzťahy medzi IT firmami a médiami. Oni nevedeli, ako a čo s médiami komunikovať. Nevedeli sme to ani my, ale naučili sme sa to. Chodili sme za nimi, vysvetľovali myšlienku nášho projektu, čo ideme spustiť, ako si môžeme byť vzájomne užitoční a ako to pomôže aj slovenskej počítačovej verejnosti. Pochopili a dali nám svoju dôveru a podporu. Mnohých zaujala naša iniciatíva do tej miery, že sa zapojili aj autorsky. Jedným z nich bol Miro Trnka z Esetu, ktorý nám od prvého čísla písal Nikdy nekončiaci príbeh a Vírusový radar – a písal ho veru viac ako 12 rokov... (Ďakujem, Miro!) Dnes je Eset pýchou slovenského softvérového priemyslu a Miro je jeho riaditeľom.
Bolo množstvo ďalších ľudí, ktorí pochopili dôležitosť slovenského počítačového magazínu a postupne nastúpili „do vlaku“, napr. Miroslav Oravec, Juraj Bednár, Peter Palúch a ďalší, ktorí v PCR rozbehli linuxové témy. Vtedy sme ich mali ako prví aj v rámci ČR! Mohol by som pokračovať ďalej, ale bolo by to asi dlhé čítanie. Teší ma, že mnoho autorov, hoci od nás už odišli, sú na svojom ďalšom poste úspešní a máme stále výborné vzťahy. Majú vlastné firmy, prípadne sú v predstavenstvách zahraničných firiem, prednášajú, robia na projektoch, vo vývoji atď. Spomeniem však Petra Orviského, ktorý sa v PCR venoval najmä procesorom, a Ondreja Macka, ktorého parketou boli v tom čase najmä periférne zariadenia. Peter medzičasom rozbehol náš nový magazín DIGI REVUE a Ondrej teraz šéfuje PC REVUE. (Ďakujem, páni!)
Prvé číslo PCR stálo 18 korún, malo 24 strán a vnútro bolo iba čiernobiele. Ale za obsah sme sa nemuseli hanbiť ani vtedy. Dnes je PCR trochu drahšie :-), ale má 160 strán, je celofarebné, má kvalitný papier, v každom čísle je 8 GB DVD a smelo sa môže porovnávať s českou konkurenciou.
Keď sme začínali, mali sme tuším dve staré 386-ky a na vtedajšiu dobu sme odniekiaľ získali výbornú laserovú tlačiareň dokonca s Postscriptom. Tlač jednej A4 trvala síce skoro štvrťhodinku, ale vtedy sa nám to zdalo závratne rýchle. Neskôr sme prešli cez všetky rodiny procesorov, postupne sme jednotlivé počítače poprepájali v sieti typu peer-to-peer tuším pod Lantasticom, potom sme postavili prvý server, pripojili sa na vonkajší svet, o pár rokov prišiel internet a ten zvyšok si už domyslíte... :-); Dnes ani poriadne neviem, koľko vlastne máme v práci počítačov, tlačiarní či serverov. Hlavne keď všetka technika funguje, tak ako má...
Keby som sa pustil do štatistiky, koľko zariadení sa za ten čas v redakcii otestovalo, koľko sa napísalo článkov, koľko znakov vygeneroval každý z autorov, koľko papiera sa dovedna potlačilo, boli by to úžasne veľké čísla. Nehovoriac o strávenom čase, mailoch, telefonátoch, schôdzkach, poradách atď.
Nebolo, samozrejme, vždy všetko jednoduché a boli situácie, keď sa nám nedarilo a nebolo nám do smiechu a už ani do plaču. Vtedy bolo treba zaťať zuby a riešiť daný problém až dovtedy, kým sa nevyriešil. Ale to je tak asi vždy, keď o niečo ide. Preto nemám žiadny recept na úspech, stačí asi robiť si svoju robotu najlepšie, ako sa len dá, všímať si veci okolo seba, rozmýšľať a zlepšovať svet. Potom stačí už len naučiť sa prekonávať prekážky a mať šťastie na dobrých kolegov, partnerov a priateľov. Ostatné už príde samo... :-)
Držím PC REVUE palce a ďakujem všetkým, ktorí sa podieľali a naďalej podieľajú na jeho úspechu!
Zopár čísiel:
Prvé PCR nad 100 strán: 10/1996 (104 strán)
Prvý rok nad 1000 strán: 1996 (1114 strán)
Najväčšie číslo PCR: 12/2004 (250 strán spolu s prílohami DIGIREVUE a INFOWARE)
Od januára 2005 začali DIGIREVUE a INFOWARE vychádzať ako samostatné médiá. Doteraz najviac strán spolu v jednom mesiaci bolo v júlovom čísle 2007: 320 strán. V septembri 2007 sme prekonali magických 25 000 autorských strán...
Zdroj: TS PCR
PC REVUE 9/2007 OpenPark
Autor: Martin Drobný
sobota 1. septembra 2007
QUARK
Milí priatelia,
september je mesiac plný paradoxov. Každý by si našiel ten svoj, mne pripadá najrozporuplnejšie to, že definitívne končia krásne letné dni, ktoré tohto roku boli, paradoxne, skôr teplotným utrpením. Pritom sa na september teším, lebo život sa vracia z letného chaosu cestovania, oddychovania, maľovania bytov a rozkopaných ciest do normálu. Ak chcete niekoho zohnať, asi sa vám to na rozdiel od leta aj podarí. Leto bolo dosť kruté. Na otázku, kde sú naše mierne letá? klimatológovia odpovedajú – preoxidovali sme si ich. Presnejšie, nadmernou produkciou oxidu uhličitého a ostatných exhalátov ich postupne likvidujeme. Teraz trpíme a dúfame, že to nebude ešte horšie, lebo aj o tom počuť hlasy z odborných kruhov. Zdalo by sa, že tento problém možno riešiť, veď sa tým zaoberali (koľkokrát!) už aj najmocnejší našej planéty. Spomínate si? Na zasadnutí G8 o tom mala byť reč. Lenže, vieme svoje. Mocní už nasľubovali všeličo vrátane odpustenia dlhov Afrike a skutočnú pomoc pre ňu, no keďže sľubmi neublížiš, ostalo len pri rečiach. Paradox – tí, ktorí by naozaj niečo mohli urobiť pre planétu, na ktorej sami žijú, sa schádzajú, rokujú, či počúvajú protesty antiglobalistov a... Nemáte možnosť dostať ma na takéto zasadnutie? Napísal by som o tom. Možno sa dozviete, že tam odznel aj dialóg: „Čo tvoj teriér, Jack?“ „Chceli sme mu kupírovať chvostík, ale zlomil si ho“, „...a s akým hendikepom si v sobotu hral, George, na tom novom sedemnásťjamkovom ihrisku?“
Viditeľný prínos týchto stretnutí totiž iné rozhovory nenaznačuje. Kto vie, čo by mi povedali, keby som im navrhol, nech sedia doma a radšej si urobia telemost.
Alebo, keď sme už pri tých mocných – týždne si lámem hlavu nad tým, prečo EÚ radikálne zakročila proti vysokým roomingovým poplatkom. Nie, že by som bol proti. Mobilná komunikácia je možno z ekonomického hľadiska väčším obchodom ako ten so zbraňami. Posúďte, mohol by niekto chudobný investovať toľko do reklám, aby vás presvedčil, že treba kúpiť mobil ešte aj starej mame, vnučke, dva telefóny sestrám a čerstvému maturantovi radšej štyri? Preháňam? Áno, ale nabádanie na častejšie, najlepšie nepretržité využívanie mobilnej techniky mi nápadne pripomína snahu odstrániť z nášho života všetko zbytočné, ako je práca, jedlo či oddych, a len telefonovať, esemeskovať, četovať, mejlovať... Paradox – platia princípy trhu? Alebo ho treba regulovať. Kedy? Prečo? Nebolo by lepšie určiť na európskej úrovni napríklad maximálnu mieru zisku, namiesto primeraného zisku? Ako spotrebiteľ zlacnenie roomingu oceňujem. Ale... ak sa takáto regulácia zavedie podľa „potreby“ masovo, hrozí vznik nového hybridu, Európskou úniou riadeného trhového mechanizmu.
A do tretice jeden paradox od nás – pripravuje sa nová dopravná vyhláška, lebo máme vysokú nehodovosť. V praxi to neznamená odstránenie príčin, ale tvrdšie postihy. Lenže, z pradávnej histórie vieme, že Drakon už v roku 623 pred Kr. spísal zákonník na dvanástich kamenných tabuliach s prísnymi postihmi – odtínaním končatín a pod. Ak by to fungovalo, máme prázdne väznice. No už vyše 2500 rokov vieme, že vysoké tresty problémy neriešia. Ani v našej doprave. Cestou je prevencia, obnovenie dopravnej výchovy na školách, systematické zavádzanie poriadku do cestnej dopravy, pretože tá nám chýba a tá zabíja. A skutočné, nie iba mejkapové, riešenie problémov. Napríklad, namiesto tabule Úsek častých nehôd treba projektantov takejto komunikácie brať na zodpovednosť a cestu rýchlo prerobiť.
No najväčší paradox je v tom, že uvedené príklady nie sú tajomstvom. Všetci o nich vieme.
Aby sme sa aj spamätali a začali konať, všetkým želá
Eduard Drobný
QUARK 9/2007 Editorial
Autor: Eduard Drobný
september je mesiac plný paradoxov. Každý by si našiel ten svoj, mne pripadá najrozporuplnejšie to, že definitívne končia krásne letné dni, ktoré tohto roku boli, paradoxne, skôr teplotným utrpením. Pritom sa na september teším, lebo život sa vracia z letného chaosu cestovania, oddychovania, maľovania bytov a rozkopaných ciest do normálu. Ak chcete niekoho zohnať, asi sa vám to na rozdiel od leta aj podarí. Leto bolo dosť kruté. Na otázku, kde sú naše mierne letá? klimatológovia odpovedajú – preoxidovali sme si ich. Presnejšie, nadmernou produkciou oxidu uhličitého a ostatných exhalátov ich postupne likvidujeme. Teraz trpíme a dúfame, že to nebude ešte horšie, lebo aj o tom počuť hlasy z odborných kruhov. Zdalo by sa, že tento problém možno riešiť, veď sa tým zaoberali (koľkokrát!) už aj najmocnejší našej planéty. Spomínate si? Na zasadnutí G8 o tom mala byť reč. Lenže, vieme svoje. Mocní už nasľubovali všeličo vrátane odpustenia dlhov Afrike a skutočnú pomoc pre ňu, no keďže sľubmi neublížiš, ostalo len pri rečiach. Paradox – tí, ktorí by naozaj niečo mohli urobiť pre planétu, na ktorej sami žijú, sa schádzajú, rokujú, či počúvajú protesty antiglobalistov a... Nemáte možnosť dostať ma na takéto zasadnutie? Napísal by som o tom. Možno sa dozviete, že tam odznel aj dialóg: „Čo tvoj teriér, Jack?“ „Chceli sme mu kupírovať chvostík, ale zlomil si ho“, „...a s akým hendikepom si v sobotu hral, George, na tom novom sedemnásťjamkovom ihrisku?“
Viditeľný prínos týchto stretnutí totiž iné rozhovory nenaznačuje. Kto vie, čo by mi povedali, keby som im navrhol, nech sedia doma a radšej si urobia telemost.
Alebo, keď sme už pri tých mocných – týždne si lámem hlavu nad tým, prečo EÚ radikálne zakročila proti vysokým roomingovým poplatkom. Nie, že by som bol proti. Mobilná komunikácia je možno z ekonomického hľadiska väčším obchodom ako ten so zbraňami. Posúďte, mohol by niekto chudobný investovať toľko do reklám, aby vás presvedčil, že treba kúpiť mobil ešte aj starej mame, vnučke, dva telefóny sestrám a čerstvému maturantovi radšej štyri? Preháňam? Áno, ale nabádanie na častejšie, najlepšie nepretržité využívanie mobilnej techniky mi nápadne pripomína snahu odstrániť z nášho života všetko zbytočné, ako je práca, jedlo či oddych, a len telefonovať, esemeskovať, četovať, mejlovať... Paradox – platia princípy trhu? Alebo ho treba regulovať. Kedy? Prečo? Nebolo by lepšie určiť na európskej úrovni napríklad maximálnu mieru zisku, namiesto primeraného zisku? Ako spotrebiteľ zlacnenie roomingu oceňujem. Ale... ak sa takáto regulácia zavedie podľa „potreby“ masovo, hrozí vznik nového hybridu, Európskou úniou riadeného trhového mechanizmu.
A do tretice jeden paradox od nás – pripravuje sa nová dopravná vyhláška, lebo máme vysokú nehodovosť. V praxi to neznamená odstránenie príčin, ale tvrdšie postihy. Lenže, z pradávnej histórie vieme, že Drakon už v roku 623 pred Kr. spísal zákonník na dvanástich kamenných tabuliach s prísnymi postihmi – odtínaním končatín a pod. Ak by to fungovalo, máme prázdne väznice. No už vyše 2500 rokov vieme, že vysoké tresty problémy neriešia. Ani v našej doprave. Cestou je prevencia, obnovenie dopravnej výchovy na školách, systematické zavádzanie poriadku do cestnej dopravy, pretože tá nám chýba a tá zabíja. A skutočné, nie iba mejkapové, riešenie problémov. Napríklad, namiesto tabule Úsek častých nehôd treba projektantov takejto komunikácie brať na zodpovednosť a cestu rýchlo prerobiť.
No najväčší paradox je v tom, že uvedené príklady nie sú tajomstvom. Všetci o nich vieme.
Aby sme sa aj spamätali a začali konať, všetkým želá
Eduard Drobný
QUARK 9/2007 Editorial
Autor: Eduard Drobný
PC REVUE
Budúcnosť už nie je to, čo bývala
V polovici augusta som si prečítal na internete krátku správu. „Okolo 11 500 cestujúcich uviazlo v noci na medzinárodnom letisku v Los Angeles po tom, ako zlyhali počítače. Systém neumožňoval kontrolu dát cestujúcich a zákonom požadovaných údajov pre vstup do USA.“ Jednoducho sa stalo, že centrálny počítač prestal fungovať zhruba o 14. hodine popoludní a jeho prevádzka bola obnovená až okolo polnoci miestneho času. Aj potom však fungoval len v obmedzenom režime, vybavovanie cestujúcich postupovalo veľmi pomaly a nebolo jasné, ako dlho to bude trvať.
Kto mal možnosť navštíviť USA, asi vie, čo to v praxi znamená. Pri vstupe na územie tohto štátu musia všetci cestujúci z iných častí sveta prejsť cez tzv. immigration office. Hlavne na takých veľkých letiskách, ako je New York, Washington alebo Los Angeles, ak pristane viac zahraničných letov naraz, máte o čakanie v dlhom rade postarané. A tu je jedno, či ste cestujúci prvej triedy alebo ekonomickej, všetci musia prejsť rozhovorom, fotografovaním a snímaním odtlačkov prsta. Rovnako tak porovnávajú vaše údaje z pasu s údajmi z centrálneho počítača o podozrivých osobách a prípadných zatykačoch. A ak ste trošku podozrivý, začne sa aj detailnejšia kontrola, prezrú vám všetky veci a rozhovor bude oveľa detailnejší. Zažil som už aj analýzu mojich topánok na prítomnosť nejakej výbušniny, mal som aj ponožky dole. Raz počítač pri kontrole príručnej batožiny označil ako podozrivú moju nabíjačku na batérie do fotoaparátu. Nosím ju so sebou asi 5 rokov, vždy bola v poriadku, ale teraz nie. Oznámili mi, že nabíjačka musí ísť na hĺbkovú kontrolu, a čakal som viac ako hodinu na výsledok analýzy. Nakoniec mi doniesli nabíjačku späť, že je v poriadku. Keď sa ma potom spýtali pri vstupe na palubu lietadla, či mi niekto neznámy nedal niečo do batožiny, bol som trochu v rozpakoch. Toho „kontrolóra“ mojej nabíjačky som totiž vôbec nevidel a letmý pohľad na ňu mi naznačil, že ju naozaj otvoril. Mohol tam dať čokoľvek, ako mám vedieť, či to nebol nejaký terorista? Keďže som však chcel byť už čo najskôr doma, vzal som osud ostatných 150 cestujúcich do vlastných rúk a vyhlásil, že mi nikto nič do batožiny nedával a mal som ju stále pod kontrolou. Mimochodom, keď som potom doma nabíjačku zapol, zistil som, že nefunguje. Pri jej otváraní mi totiž odpojili jeden z káblov od sieťového napájania.
Najlepšie na tom je to, že podľa zákonov USA musíte túto kontrolu vykonať na mieste prvého kontaktu s americkou pôdou. Ak máte nadväzujúce lietadlo a rad na hraničnej kontrole je extra dlhý, detailne si precvičíte s personálom ďalšieho letu svoju angličtinu. Stalo sa mi, že sme takto viacerí nestihli nadväzujúci let. Oznámili nám, že je to naša chyba, že sme lietadlo pre zdĺhavú kontrolu nestihli, a ďalší let si zaplatíme ešte raz. Ešte šťastie, že nás bolo viac, medziiným aj nejakí ľudia z bezpečnosti USA, nejako sa to nakoniec vybavilo... Ktovie, ako mali zabezpečené svoje nadväzujúce lety cestujúci, ktorí na vybavenie čakali 10 hodín. A to stačila malá chyba v centrálnom počítači a všetko prestalo fungovať.
Tento rok som bol po dlhšom čase na dovolenke v zahraničí, po dvojdňovom pátraní na internetových stránkach lastminute ponúk sme sa rozhodli pre Turecko. Aj pri vstupe do tejto krajiny potrebujete víza, ale toto je trochu iné ako v USA. Víza si jednoducho kúpite na letisku za 10 eur a nikto vám nedáva nijaké otázky. Je to jednoducho len čistý obchod, priamy zisk do národného dôchodku. Privítalo nás krásne more, aj na naše tohtoročné horúce leto mimoriadne vysoká teplota a, prirodzene, iná kultúra. V rekreačnom stredisku bol však neustály problém s elektrinou, za týždeň nášho pobytu vypadla 4-krát, raz na celú noc. Niektoré hotely boli na to pripravené a mali vlastný motorgenerátor. Náš však nemal nič, závistlivo sme teda hľadeli na susedný vysvietený hotel s neskutočne vrčiacim generátorom... Bez elektriny nie sú ani počítače, nefungovalo spojenie, objednávanie služieb ani centrálna klimatizácia, dokonca netiekla ani voda. Jednoducho, bol to ideálny čas na prechádzku pri mori alebo v meste, iné sa aj tak nedalo robiť. Domáci boli na túto situáciu oveľa lepšie pripravení, stačilo im na plynovom variči ohriať čaj a premýšľať o zmysle života.
Ani náš odlet domov nebol najjednoduchší. Po tom, ako sme nastúpili do autobusu, nám delegát oznámil, že podľa správ na internete má naše lietadlo meškanie minimálne tri hodiny. Rozhodli sme sa ísť radšej na letisko a tu počkať na jeho príchod. Vo vstupnej hale letiska bola pre zmenu uvedená informácia o tom, že náš let je v pôvodnom čase a čaká sa už len na cestujúcich. Nikto z tureckého obsluhujúceho personálu nevedel o žiadnom meškaní. Neskôr sa ukázalo, že internetová stránka slovenského leteckého operátora neklamala a z troch hodín čakania bolo nakoniec tri a pol. Domov sme však došli šťastne, hoci mnohí ľudia evidentne s pokazenou náladou.
Keď sa tak pozerám na tieto udalosti z nadhľadu, je jasné, že sme sa dostali do fázy, keď sme obmedzení technikou. Sme takmer bezradní bez počítačov, mobilných telefónov, internetu alebo elektrickej energie. Keď som bol ešte malý, s obľubou som v časopisoch čítal o tom, čo všetko bude iné v roku 2000. Všade mali byť roboti, všetko malo byť automatizované. A veľmi som sa na toto obdobie tešil. Potom prišiel rok 2000 a mne sa vôbec nezdalo, že by sa niečo nejako výrazne zmenilo. Keď človek žije každodenný život, postupné zmeny vlastne ani nepostrehne. Aj teraz sa teším na budúcnosť, čo všetko nás ešte čaká. Teraz už mám viac skúseností a viem, že technický pokrok je fajn, ale skutočné hodnoty v živote sú niekde inde.
Príjemné čítanie septembrového vydania PC REVUE vám praje
Ondrej Macko
PC REVUE 9/2007 Editorial
Autor: Ondrej Macko
V polovici augusta som si prečítal na internete krátku správu. „Okolo 11 500 cestujúcich uviazlo v noci na medzinárodnom letisku v Los Angeles po tom, ako zlyhali počítače. Systém neumožňoval kontrolu dát cestujúcich a zákonom požadovaných údajov pre vstup do USA.“ Jednoducho sa stalo, že centrálny počítač prestal fungovať zhruba o 14. hodine popoludní a jeho prevádzka bola obnovená až okolo polnoci miestneho času. Aj potom však fungoval len v obmedzenom režime, vybavovanie cestujúcich postupovalo veľmi pomaly a nebolo jasné, ako dlho to bude trvať.
Kto mal možnosť navštíviť USA, asi vie, čo to v praxi znamená. Pri vstupe na územie tohto štátu musia všetci cestujúci z iných častí sveta prejsť cez tzv. immigration office. Hlavne na takých veľkých letiskách, ako je New York, Washington alebo Los Angeles, ak pristane viac zahraničných letov naraz, máte o čakanie v dlhom rade postarané. A tu je jedno, či ste cestujúci prvej triedy alebo ekonomickej, všetci musia prejsť rozhovorom, fotografovaním a snímaním odtlačkov prsta. Rovnako tak porovnávajú vaše údaje z pasu s údajmi z centrálneho počítača o podozrivých osobách a prípadných zatykačoch. A ak ste trošku podozrivý, začne sa aj detailnejšia kontrola, prezrú vám všetky veci a rozhovor bude oveľa detailnejší. Zažil som už aj analýzu mojich topánok na prítomnosť nejakej výbušniny, mal som aj ponožky dole. Raz počítač pri kontrole príručnej batožiny označil ako podozrivú moju nabíjačku na batérie do fotoaparátu. Nosím ju so sebou asi 5 rokov, vždy bola v poriadku, ale teraz nie. Oznámili mi, že nabíjačka musí ísť na hĺbkovú kontrolu, a čakal som viac ako hodinu na výsledok analýzy. Nakoniec mi doniesli nabíjačku späť, že je v poriadku. Keď sa ma potom spýtali pri vstupe na palubu lietadla, či mi niekto neznámy nedal niečo do batožiny, bol som trochu v rozpakoch. Toho „kontrolóra“ mojej nabíjačky som totiž vôbec nevidel a letmý pohľad na ňu mi naznačil, že ju naozaj otvoril. Mohol tam dať čokoľvek, ako mám vedieť, či to nebol nejaký terorista? Keďže som však chcel byť už čo najskôr doma, vzal som osud ostatných 150 cestujúcich do vlastných rúk a vyhlásil, že mi nikto nič do batožiny nedával a mal som ju stále pod kontrolou. Mimochodom, keď som potom doma nabíjačku zapol, zistil som, že nefunguje. Pri jej otváraní mi totiž odpojili jeden z káblov od sieťového napájania.
Najlepšie na tom je to, že podľa zákonov USA musíte túto kontrolu vykonať na mieste prvého kontaktu s americkou pôdou. Ak máte nadväzujúce lietadlo a rad na hraničnej kontrole je extra dlhý, detailne si precvičíte s personálom ďalšieho letu svoju angličtinu. Stalo sa mi, že sme takto viacerí nestihli nadväzujúci let. Oznámili nám, že je to naša chyba, že sme lietadlo pre zdĺhavú kontrolu nestihli, a ďalší let si zaplatíme ešte raz. Ešte šťastie, že nás bolo viac, medziiným aj nejakí ľudia z bezpečnosti USA, nejako sa to nakoniec vybavilo... Ktovie, ako mali zabezpečené svoje nadväzujúce lety cestujúci, ktorí na vybavenie čakali 10 hodín. A to stačila malá chyba v centrálnom počítači a všetko prestalo fungovať.
Tento rok som bol po dlhšom čase na dovolenke v zahraničí, po dvojdňovom pátraní na internetových stránkach lastminute ponúk sme sa rozhodli pre Turecko. Aj pri vstupe do tejto krajiny potrebujete víza, ale toto je trochu iné ako v USA. Víza si jednoducho kúpite na letisku za 10 eur a nikto vám nedáva nijaké otázky. Je to jednoducho len čistý obchod, priamy zisk do národného dôchodku. Privítalo nás krásne more, aj na naše tohtoročné horúce leto mimoriadne vysoká teplota a, prirodzene, iná kultúra. V rekreačnom stredisku bol však neustály problém s elektrinou, za týždeň nášho pobytu vypadla 4-krát, raz na celú noc. Niektoré hotely boli na to pripravené a mali vlastný motorgenerátor. Náš však nemal nič, závistlivo sme teda hľadeli na susedný vysvietený hotel s neskutočne vrčiacim generátorom... Bez elektriny nie sú ani počítače, nefungovalo spojenie, objednávanie služieb ani centrálna klimatizácia, dokonca netiekla ani voda. Jednoducho, bol to ideálny čas na prechádzku pri mori alebo v meste, iné sa aj tak nedalo robiť. Domáci boli na túto situáciu oveľa lepšie pripravení, stačilo im na plynovom variči ohriať čaj a premýšľať o zmysle života.
Ani náš odlet domov nebol najjednoduchší. Po tom, ako sme nastúpili do autobusu, nám delegát oznámil, že podľa správ na internete má naše lietadlo meškanie minimálne tri hodiny. Rozhodli sme sa ísť radšej na letisko a tu počkať na jeho príchod. Vo vstupnej hale letiska bola pre zmenu uvedená informácia o tom, že náš let je v pôvodnom čase a čaká sa už len na cestujúcich. Nikto z tureckého obsluhujúceho personálu nevedel o žiadnom meškaní. Neskôr sa ukázalo, že internetová stránka slovenského leteckého operátora neklamala a z troch hodín čakania bolo nakoniec tri a pol. Domov sme však došli šťastne, hoci mnohí ľudia evidentne s pokazenou náladou.
Keď sa tak pozerám na tieto udalosti z nadhľadu, je jasné, že sme sa dostali do fázy, keď sme obmedzení technikou. Sme takmer bezradní bez počítačov, mobilných telefónov, internetu alebo elektrickej energie. Keď som bol ešte malý, s obľubou som v časopisoch čítal o tom, čo všetko bude iné v roku 2000. Všade mali byť roboti, všetko malo byť automatizované. A veľmi som sa na toto obdobie tešil. Potom prišiel rok 2000 a mne sa vôbec nezdalo, že by sa niečo nejako výrazne zmenilo. Keď človek žije každodenný život, postupné zmeny vlastne ani nepostrehne. Aj teraz sa teším na budúcnosť, čo všetko nás ešte čaká. Teraz už mám viac skúseností a viem, že technický pokrok je fajn, ale skutočné hodnoty v živote sú niekde inde.
Príjemné čítanie septembrového vydania PC REVUE vám praje
Ondrej Macko
PC REVUE 9/2007 Editorial
Autor: Ondrej Macko
nedeľa 5. augusta 2007
PC REVUE - OpenPark
Kto pobozká Ruženku?
Určite poznáte klasickú rozprávku o Šípkovej Ruženke, ktorú vyslobodí princ zo zakliatia, keď sa preseká cez hradbu z ruží a pobozká princeznú. Presne takého princa by sme potrebovali, aby sme sa dostali ďalej v oblasti informatizácie. Tak ako to sledujem za uplynulých X rokov, ako postupne prichádzali a odchádzali jednotlivé vládne garnitúry, súčasný stav mi naozaj navodzuje spomínanú rozprávkovú paralelu.
Je pre mňa nepochopiteľné, ako je vôbec možné, že ak sa všetci vrátane politikov zhodneme na potrebe informatizácie, ak nikto nespochybňuje jej prínosy pre občanov, štátnu správu, podniky atď., prečo sú veci v takomto stave. Najprv sa pred voľbami politici búchajú do hrude a omieľajú frázy o znalostnej ekonomike, digitálnej gramotnosti, elektronických službách pre občanov, používajú výrazy odpočúvané na zahraničných konferenciách, ako eGovernment, eHealth atď. Potom príde koniec volebného obdobia a nám zostáva len rezignovane konštatovať, že opäť sa toho veľa nezmenilo, pokus bol neúspešný a Ruženka aj naďalej tvrdo spí.
Nedávno som bol na konferencii zameranej na priority a plánované aktivity v oblasti informatizácie spoločnosti. Zástupca MF SR, pod ktoré táto oblasť teraz patrí, prezentoval zámery ministerstva vytvoriť komisiu pre štandardizáciu, komisiu pre informačnú bezpečnosť, obnoviť radu vlády pre informatizáciu. Prezentoval plán vytvorenia národnej koncepcie informatizácie verejnej správy, prezentoval zámer definovať priority, projekty, analýzy a prieskumy atď., čo sú iste zmysluplné a rozumné aktivity, ale má to niekoľko „ale“.
Prišla nová vláda (čo už nie je celkom pravda, keďže štvrtinu „vládnutia“ už má za sebou), všetko staré zmetie zo stola, začína budovať novú programovú „infraštruktúru“ (komisie, koncepcie, projekty atď.), ale kým ich nanovo vybuduje, kým začnú reálne fungovať, kým sa naštartujú procesy, projekty, ani sa nespamätáme a už tu bude koniec volebného obdobia. Nebolo by lepšie aspoň čiastočne zachovať nejakú kontinuitu, pokračovať v zmysluplných a životaschopných projektoch? (napr. Infovek a pod.). Musí vždy zvíťaziť politický rozmer rozhodnutí nad zdravým rozumom?
Koncepcie, komisie a akčný plán existovali aj počas minulej vlády, ale to všetko stále nie je záruka realizácie, keď si zoberieme, že z naplánovaných 47 projektov bolo k 31. 12. 2006 zrealizovaných len 6 (!). Nebolo by dobré urobiť si analýzu, v čom bol problém, a na jej základe sa poučiť pri spúšťaní nových projektov? Nebol jedným z problémov napríklad rezortizmus, ktorého dôsledkom sú doteraz neprepojiteľné informačné systémy jednotlivých rezortov? Alebo duplicitné záznamy či neprepojiteľné databázové registre (register obyvateľstva, obchodný register, register evidencie nehnuteľností, trestný register, register adries, vozidiel, Sociálnej poisťovne, daňového úradu atď.), pretože neexistovala jednotná koncepcia a každé ministerstvo si budovalo vlastný informačný systém, spravovalo vlastný register. Čo tak začať štandardizáciou, presunom kompetencií na jeden riadiaci orgán?
Len v roku 2006 bolo do informačných systémov vo verejnej správe vložených vyše 8 miliárd slovenských korún zo štátneho rozpočtu. Napriek tomu dodnes nemáme funkčný ani náznak niečoho, čo by sa dalo označiť za eGovernment. V rámci operačného programu Informatizácia spoločnosti je vyčlenených takmer 826 miliónov eur na najbližších 7 rokov zo zdrojov fondu ERDF (Európsky fond regionálneho rozvoja) Európskej komisie. Tieto zdroje by mohli vytvoriť základ pre naštartovanie informatizácie verejnej správy a celej spoločnosti. O ich využití však musia rozhodovať IT odborníci, ale aj manažéri podnikov, IT pragmatici, ale aj vizionári. Ak o nich budú rozhodovať opäť politici, na ďalší scenár vývoja sa už asi netreba pýtať Pýthie...
A chuderka Ruženka tak zostane asi aj naďalej tvrdo späť...
Čo si myslíte o tejto téme vy? Napíšte mi svoj názor na adresu: mdrobny@pcrevue.sk
Zdroj: TS PCR
PC REVUE 8/2007 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Určite poznáte klasickú rozprávku o Šípkovej Ruženke, ktorú vyslobodí princ zo zakliatia, keď sa preseká cez hradbu z ruží a pobozká princeznú. Presne takého princa by sme potrebovali, aby sme sa dostali ďalej v oblasti informatizácie. Tak ako to sledujem za uplynulých X rokov, ako postupne prichádzali a odchádzali jednotlivé vládne garnitúry, súčasný stav mi naozaj navodzuje spomínanú rozprávkovú paralelu.
Je pre mňa nepochopiteľné, ako je vôbec možné, že ak sa všetci vrátane politikov zhodneme na potrebe informatizácie, ak nikto nespochybňuje jej prínosy pre občanov, štátnu správu, podniky atď., prečo sú veci v takomto stave. Najprv sa pred voľbami politici búchajú do hrude a omieľajú frázy o znalostnej ekonomike, digitálnej gramotnosti, elektronických službách pre občanov, používajú výrazy odpočúvané na zahraničných konferenciách, ako eGovernment, eHealth atď. Potom príde koniec volebného obdobia a nám zostáva len rezignovane konštatovať, že opäť sa toho veľa nezmenilo, pokus bol neúspešný a Ruženka aj naďalej tvrdo spí.
Nedávno som bol na konferencii zameranej na priority a plánované aktivity v oblasti informatizácie spoločnosti. Zástupca MF SR, pod ktoré táto oblasť teraz patrí, prezentoval zámery ministerstva vytvoriť komisiu pre štandardizáciu, komisiu pre informačnú bezpečnosť, obnoviť radu vlády pre informatizáciu. Prezentoval plán vytvorenia národnej koncepcie informatizácie verejnej správy, prezentoval zámer definovať priority, projekty, analýzy a prieskumy atď., čo sú iste zmysluplné a rozumné aktivity, ale má to niekoľko „ale“.
Prišla nová vláda (čo už nie je celkom pravda, keďže štvrtinu „vládnutia“ už má za sebou), všetko staré zmetie zo stola, začína budovať novú programovú „infraštruktúru“ (komisie, koncepcie, projekty atď.), ale kým ich nanovo vybuduje, kým začnú reálne fungovať, kým sa naštartujú procesy, projekty, ani sa nespamätáme a už tu bude koniec volebného obdobia. Nebolo by lepšie aspoň čiastočne zachovať nejakú kontinuitu, pokračovať v zmysluplných a životaschopných projektoch? (napr. Infovek a pod.). Musí vždy zvíťaziť politický rozmer rozhodnutí nad zdravým rozumom?
Koncepcie, komisie a akčný plán existovali aj počas minulej vlády, ale to všetko stále nie je záruka realizácie, keď si zoberieme, že z naplánovaných 47 projektov bolo k 31. 12. 2006 zrealizovaných len 6 (!). Nebolo by dobré urobiť si analýzu, v čom bol problém, a na jej základe sa poučiť pri spúšťaní nových projektov? Nebol jedným z problémov napríklad rezortizmus, ktorého dôsledkom sú doteraz neprepojiteľné informačné systémy jednotlivých rezortov? Alebo duplicitné záznamy či neprepojiteľné databázové registre (register obyvateľstva, obchodný register, register evidencie nehnuteľností, trestný register, register adries, vozidiel, Sociálnej poisťovne, daňového úradu atď.), pretože neexistovala jednotná koncepcia a každé ministerstvo si budovalo vlastný informačný systém, spravovalo vlastný register. Čo tak začať štandardizáciou, presunom kompetencií na jeden riadiaci orgán?
Len v roku 2006 bolo do informačných systémov vo verejnej správe vložených vyše 8 miliárd slovenských korún zo štátneho rozpočtu. Napriek tomu dodnes nemáme funkčný ani náznak niečoho, čo by sa dalo označiť za eGovernment. V rámci operačného programu Informatizácia spoločnosti je vyčlenených takmer 826 miliónov eur na najbližších 7 rokov zo zdrojov fondu ERDF (Európsky fond regionálneho rozvoja) Európskej komisie. Tieto zdroje by mohli vytvoriť základ pre naštartovanie informatizácie verejnej správy a celej spoločnosti. O ich využití však musia rozhodovať IT odborníci, ale aj manažéri podnikov, IT pragmatici, ale aj vizionári. Ak o nich budú rozhodovať opäť politici, na ďalší scenár vývoja sa už asi netreba pýtať Pýthie...
A chuderka Ruženka tak zostane asi aj naďalej tvrdo späť...
Čo si myslíte o tejto téme vy? Napíšte mi svoj názor na adresu: mdrobny@pcrevue.sk
Zdroj: TS PCR
PC REVUE 8/2007 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)