3D A TABLETMÁNIA
Opäť, už po tretíkrát, sa mi podarilo navštíviť významný veľtrh spotrebnej elektroniky IFA v Berlíne. Rok 2010 je aj jubilejným, IFA totiž otvorila svoje brány už 50-ty krát. Svojím návštevníkom má stále čo ponúknuť, a tak, ak ste nestihli vycestovať do Berlína, už teraz si píšte do kalendára termín 2.-7. september 2011. Minuloročná výstava odštartovala 3D boom. Zatiaľ čo pred rokom nebol k dispozícii jediný finálny 3D produkt, teraz akoby sa s nimi vrece roztrhlo. Televízory s podporou 3D čakali na návštevníkov v stánkoch každého významného výrobcu, no spozorovať rozdiel v kvalite 3D zobrazenia je pre bežného smrteľníka takmer nemožné. A tak sa každý snažil upútať diváka po svojom. Niekde ste sa mohli pozerať na desiatky televízorov rôznych uhlopriečok s rovnakým 3D obsahom, v stánku Philips zase ohúril širokouhlý 3D televízor s pomerom strán 21:9 a už pre tohto výrobcu aj tradičným podsvietením Ambilight Spectra. Takúto 3D telku by som doma chcel! Ak si však chcete užívať 3D obraz potrebujete aktívne 3D okuliare. No už sa naplno pracuje na 3D TV bez okuliarov, o čom ma presvedčil nielen stánok Samsungu. Tvorba 3D obsahu je už iná kapitola. Jedine Panasonic sa pýšil prvou 3D kamerou za cenu, ktorá vás našťastie finančne nezruinuje. Oceňujem, ako bolo natáčanie s 3D kamerou demonštrované v stánku výrobcu. Modelky totiž predvádzali rôzne kúsky pred 3D kamerou a návštevníci si mohli pozrieť snímaný 3D obraz priamo cez pripojený 3D televízor s 3D okuliarmi. Tak bolo možné presne identifikovať kvalitu snímania vzdialených či blízkych objektov a výsledok nebol vôbec zlý. Keď už sme pri 3D, nemôžem nespomenúť prototyp 3D mobilného telefónu, ktorý ukázal Sharp. Japonci sú zase o krok vpred, tam si totiž 3D mobil budú môcť kúpiť už ako vianočný darček. Z 3D displeja bez nutnosti použitia 3D okuliarov som však bol skôr sklamaný. Pripomínal mi skúsenosť s prvým 3D fotoaparátom Fujifilm, ktorý sme testovali takmer pred rokom. Fotografie i videá pripomínali skôr obrázky uložené za sebou, ako „reálny“ 3D obraz. A keďže som v tomto editoriale spomenul skratku 3D len párkrát, pridám info, že 3D mobil Sharp zvládne nahrávať 3D videá v HD rozlíšení a samozrejme i fotografovať v 3D. Rozmýšľam, o akom mobilnom telefóne či televízore budem na tomto mieste písať o 10 rokov? Vodotrysk nemusí byť nereálny, navyše môže byť propagovaný ako 4D prvok ;)
Prehliadnuť sa však nedal ešte jeden dôležitý segment, ktorý nás zaplaví pravdepodobne i väčším tempom ako netbooky. Mám na mysli tablety. Apple totiž už začiatkom roka znova odštartoval akúsi tabletmániu. Apple iPad, ktorý by mal doraziť aj na Slovensko, bude určite rovnako, ako Apple iPhone, ikonou vo svojom segmente. Prvé skúsenosti s týmto zariadením nájdete aj v aktuálnom čísle. Zaujímavá bola prezentácia spoločnosti Samsung, ktorá počas veľtrhu IFA 2010 predstavila ako top novinku svoj 7-palcový tablet Samsung Galaxy Tab s OS Android. Ten priamo poukazuje na nevýhody iPadu, pretože ponúkne menšie rozmery, microSDHC karty či podporu Flash 10.1. Ani Toshiba nezaostala a ukázala zase väčší, 10,1-palcový tablet Folio 100, taktiež s OS Android. Verte mi, že na IFA 2011, resp. ešte skôr na CES 2011 alebo CeBIT 2011 bude mať už každý výrobca vo svojom portfóliu tablet, a určite nie len jeden... ako som už písal v teste Apple iPad, tablet sa zapáčil aj mne. Vhodne totiž vyplní medzeru medzi telefónom a notebookom. A čo vy, vidíte v tabletoch a 3D budúcnosť?
Príjemné čítanie nového BCMOBIL & TECHBOX vám za celú redakciu praje
Roman Calík
šéfredaktor.
BCMOBIL & TECHBOX 9-10/2010 Editorial
Autor: Roman Calík
štvrtok 16. septembra 2010
streda 8. septembra 2010
QUARK
Milí priatelia,
je jasné, že to, čo označujeme ako demokratický politický systém, je podobne ako iné modely veľmi vzdialené ideálu a má veľa slabých miest. Jestvuje mnoho spôsobov na jeho reformovanie. Doba, prirodzene, nastolila aj možnosť elektronického hlasovania.
Šéfredaktor počítačového špeciálu ako veľký prívrženec internetového hlasovania napísal na túto tému veľa návrhov, podnetov, odôvodnení, ktoré niektoré problémy riešili, iné zase otvárali. Až naším pánom prezidentom vyhlásené tohtomesačné referendum by umožnilo, nazvime to veľkú, demokraciu poriadne vylepšiť. Inšpiroval som sa regionálnymi voľbami, ktoré nás tiež čakajú, a uvedomil som si, že zvolení funkcionári verejnej správy sú – ODVOLATEĽNÍ!
Ak sa voličom nezdá, že by plnili predvolebné sľuby, majú inštitút, ako im to zrátať a ako ich aj odvolať z funkcie. Čo keby zákon o voľbách, ktorý by pri elektronickom hlasovaní i tak bolo treba otvárať, obsahoval možnosť poslancov do zákonodarného zboru nielen voliť, ale aj z neho odvolať? Čo by to prinieslo? V predvolebnej kampani by si každý dobre rozmyslel, čo sľubuje. Každá strana by ponúkla len to, čo by naozaj bolo reálne a neobjavovali by sa niektoré tvrdenia hraničiace s hlúposťami, ako to bolo aj pred tromi mesiacmi. A najmä by nikto zo zvolených po získaní vytúžených funkcií nemohol povedať: Je po voľbách, zabudnite! Takýto Damoklov meč by poriadne zmenil správanie sa našich najvyšších zástupcov a verím, že namiesto politikárčenia a presadzovania ktoviekoho záujmov by sa venovali tým celospoločenským. Najväčším argumentom na zavedenie tohto systému je, že ak možno odvolať z funkcie napríklad primátora, prečo nie aj poslanca Národnej rady?
Vráťme sa zo sveta sci-fi na pevnú zem, na ktorej pribúda možno aj geometrickým radom stále niečo nové – autá, oleje, IT technika, fotoaparáty, vykurovacie systémy, drogéria. Všetky výrobky by mali by mať návod, ak chcete manuál, v slovenčine. Často úplne chýba alebo je zle preložený, prípadne neobsahuje všetky údaje a pokyny. Možno sa dá zahrať na klavíri, ale – neposlúži. Keďže sa to prejavuje čoraz častejšie, asi treba biť na poplach.
Asi by mal vychádzať oficiálny spotrebiteľský časopis, masovo rozšírený, ktorý by na tento jav objektívne upozorňoval. Okrem toho by mohol hodnotiť aspoň rozhodujúce výrobky, pretože, marketingové hlúposti, ktoré tvrdia, že krém na ruky vám urobí život radostným alebo že práve niektorou zubnou pastou si budete umývať zuby ďalších 130 rokov, vychádzajú zrejme z predstavy, že adresáti sú nevzdelaní a nerozmýšľajúci hlupáci. Jednoznačné a spoľahlivé hodnotenia toho, čo sa vyskytuje na trhu, prípadne ako sa domôcť použiteľného manuálu alebo kam sa ísť sťažovať, by bolo prinajmenej osožné. Mimochodom, obidvom stranám. Čo myslíte?
QUARK 9/2010 Editorial
Autor: Eduard Drobný
je jasné, že to, čo označujeme ako demokratický politický systém, je podobne ako iné modely veľmi vzdialené ideálu a má veľa slabých miest. Jestvuje mnoho spôsobov na jeho reformovanie. Doba, prirodzene, nastolila aj možnosť elektronického hlasovania.
Šéfredaktor počítačového špeciálu ako veľký prívrženec internetového hlasovania napísal na túto tému veľa návrhov, podnetov, odôvodnení, ktoré niektoré problémy riešili, iné zase otvárali. Až naším pánom prezidentom vyhlásené tohtomesačné referendum by umožnilo, nazvime to veľkú, demokraciu poriadne vylepšiť. Inšpiroval som sa regionálnymi voľbami, ktoré nás tiež čakajú, a uvedomil som si, že zvolení funkcionári verejnej správy sú – ODVOLATEĽNÍ!
Ak sa voličom nezdá, že by plnili predvolebné sľuby, majú inštitút, ako im to zrátať a ako ich aj odvolať z funkcie. Čo keby zákon o voľbách, ktorý by pri elektronickom hlasovaní i tak bolo treba otvárať, obsahoval možnosť poslancov do zákonodarného zboru nielen voliť, ale aj z neho odvolať? Čo by to prinieslo? V predvolebnej kampani by si každý dobre rozmyslel, čo sľubuje. Každá strana by ponúkla len to, čo by naozaj bolo reálne a neobjavovali by sa niektoré tvrdenia hraničiace s hlúposťami, ako to bolo aj pred tromi mesiacmi. A najmä by nikto zo zvolených po získaní vytúžených funkcií nemohol povedať: Je po voľbách, zabudnite! Takýto Damoklov meč by poriadne zmenil správanie sa našich najvyšších zástupcov a verím, že namiesto politikárčenia a presadzovania ktoviekoho záujmov by sa venovali tým celospoločenským. Najväčším argumentom na zavedenie tohto systému je, že ak možno odvolať z funkcie napríklad primátora, prečo nie aj poslanca Národnej rady?
Vráťme sa zo sveta sci-fi na pevnú zem, na ktorej pribúda možno aj geometrickým radom stále niečo nové – autá, oleje, IT technika, fotoaparáty, vykurovacie systémy, drogéria. Všetky výrobky by mali by mať návod, ak chcete manuál, v slovenčine. Často úplne chýba alebo je zle preložený, prípadne neobsahuje všetky údaje a pokyny. Možno sa dá zahrať na klavíri, ale – neposlúži. Keďže sa to prejavuje čoraz častejšie, asi treba biť na poplach.
Asi by mal vychádzať oficiálny spotrebiteľský časopis, masovo rozšírený, ktorý by na tento jav objektívne upozorňoval. Okrem toho by mohol hodnotiť aspoň rozhodujúce výrobky, pretože, marketingové hlúposti, ktoré tvrdia, že krém na ruky vám urobí život radostným alebo že práve niektorou zubnou pastou si budete umývať zuby ďalších 130 rokov, vychádzajú zrejme z predstavy, že adresáti sú nevzdelaní a nerozmýšľajúci hlupáci. Jednoznačné a spoľahlivé hodnotenia toho, čo sa vyskytuje na trhu, prípadne ako sa domôcť použiteľného manuálu alebo kam sa ísť sťažovať, by bolo prinajmenej osožné. Mimochodom, obidvom stranám. Čo myslíte?
QUARK 9/2010 Editorial
Autor: Eduard Drobný
štvrtok 2. septembra 2010
PC REVUE - OpenPark
Nedôveruj a preveruj!
Sám seba radím k dosť opatrným, ba až nedôverčivým jedincom, ktorí nenaletia hneď tak na hocičo. „Výhodnosť“ lákavých ponúk väčšinou rozpoznám na prvý pohľad, do výherných súťaží sa z princípu nezapájam a odvážne tvrdenia či presvedčivé „fakty“ si radšej overujem. Ak ste na tom podobne, je to fajn, napriek tomu to nemusí stačiť a môžete sa ľahko stať obeťou špekulantov, ani nebudete vedieť ako. Príkladov je nanešťastie habadej, ja som vybral iba pár z nich, ktoré sú dosť typické a boli u nás v poslednom období masovejšie rozšírené.
Jeden z najznámejších príkladov sú súťaže o byty či autá, komunikované cez SMS. Medzi ľuďmi je už asi známe, že pri komunikácii prevádzkovateľa hry so súťažiacim sa často neuvádza cena spätnej SMS, ktorá môže byť typicky 2 eurá, ale aj viac, a nie pár centov ako pri bežnej SMS. Čo je však ešte zákernejšie, zákazník často ani netuší, že po odoslaní SMS s istými kľúčovými slovami sa bude zapájať do súťaže automaticky aj bez potvrdzovania, resp. ďalšieho vedomého posielania SMS. To zistí často až následne pri kontrole kreditu či výpise z účtu, keď mu operátor naúčtuje záhadných X desiatok eur. To, že pravidlá sú iba na webe a súťažné SMS na nič „zákerné“ neupozorňujú, je asi zrejmé...
Je pravda, že súťažiaci má možnosť odhlásiť sa z danej hry alebo úplne vypnúť posielanie akýchkoľvek herných SMS od operátora. Férovejšie by však bolo, keby táto možnosť bola štandardne stopnutá a operátor by ju aktivoval iba po výslovnom súhlase zákazníka pri znalosti všetkých podmienok.
Druhý príklad je posielanie rôznych výživových preparátov zadarmo na vyskúšanie. V tomto prípade som bol aktívnym účastníkom aj ja :-). Zavolali mi jedného dňa na mobil, že mi pošlú zadarmo na odskúšanie niečo na kĺby. Tak som im povedal, veď nech pošlú, k ničomu sa nezaväzujem, nič som im nepodpísal, a ak to nebudem chcieť, ďalšiu, už platenú zásielku si prinajhoršom neobjednám. Tak sa aj stalo. Keď to prišlo, niekde som to založil a zabudol aj vyskúšať. Po pár týždňoch/mesiacoch prišla zloženka, aby som niečo zaplatil. Ja som to nechal tak, veď som si nič neobjednával, oni mi z vlastnej iniciatívy poslali iba vzorku zadarmo na odskúšanie. Ale po čase mi prišlo od vymáhateľskej spoločnosti niečo ako výzva na úhradu a návrh na mimosúdne vyrovnanie. To som už zbystril pozornosť, začal sa tým zaoberať. K dobru danej spoločnosti musím priznať, že sa to podarilo dostať do stavu, aby som nakoniec nemusel nič platiť. Verím však, že sa našli aj takí, ktorí sa zľakli a radšej zaplatili...
Ako úplný bonbónik uvádzam na záver tretí príklad, kde tento mechanizmus dotiahli až do úplnej „dokonalosti“. Išlo o prevádzkovateľov webových stránok, ktorí nalákali na svoj obsah alebo súťaže dôverčivých návštevníkov. Tí, ak sa chceli dostať ďalej k obsahu, klikli na link, ktorým nevedomky potvrdili svoj súhlas s uzatvorením zmluvy s prevádzkovateľom. Pre zaujímavosť a pobavenie uvádzam jej upravenú podstatnú časť: „Aby sa zabránilo zneužitiu a zámernému zadávaniu chybných údajov, bude Vaša IP adresa [xx.xx.xx.xx] uložená. Na základe tejto IP adresy je možné identifikovať danú osobu cez Vášho poskytovateľa internetu. Kliknutím na tlačidlo "Ďalej k obsahu" či "Registrácia" akceptujete uzatvorenie zmluvy s našou spoločnosťou na dobu 12 mesiacov. Dohodnutá cena za prístup k poskytovaným informáciám na základe tejto zmluvy činí 39,95 EUR.“
Navyše pri registrácii nebola táto informácia často viditeľná, nachádzala sa v spodnej časti rolovateľnej stránky, ktorá je odrolovaná hore, takže ju nebolo vidno. Takýchto podvodných portálov bolo viacero (basnici.sk, ms-2010.sk, stahujme.sk, downloads-portal.sk atď.). Výška poplatkov bola rôzna, ale stáli za nimi väčšinou tí istí ľudia. Hoci právne je takáto zmluva postavená na vode a prevádzkovateľ podľa mňa ani nepočítal s tým, že sa prípad dostane až na súd, biznis sa spoliehal na určité percento vystrašených nešťastníkov, ktorí radšej zaplatia, len aby nemali opletačky. A nemusí ich byť málo. V tomto prípade, pokiaľ viem, už existuje hromadné trestné oznámenie a prípad preveruje aj obchodná inšpekcia. Podobných stránok však celosvetovo existuje kopa (asi 800), vhodným opatrením je preto inštalácia softvéru, ktorý upozorní používateľa na podvodné stránky, napr. ActivityMon WebGuard.
Hoci mnohé kauzy už spoločnosťou prebublali, možno očakávať, že prídu ďalšie a ich tvorcovia budú ešte vynaliezavejší. Preto treba väčšou medializáciou a upozorňovaním apelovať na ľudí, aby boli opatrnejší a zdravo nedôverčiví. Nemusí to stačiť, nie všetci sme totiž rovnako prezieraví, opatrní, nie všetci sa dokážeme rovnako chrániť. Existuje síce aj u nás niekoľko občianskych združení na ochranu práv spotrebiteľa, ale ich možnosti a právomoci sú obmedzené, majú skôr poradný charakter. Drzosť niektorých špekulantov už naozaj zachádza priďaleko, a preto by mali zasiahnuť štátne orgány cez vhodné represívne opatrenia. Ich rýchlosť a účinnosť je však otázna. Preto by sa ľudia mali spoliehať najmä na seba.
Prostredie digitálnych technológií poskytuje výbornú živnú pôdu pre predátorov, ktorí striehnu na svoju korisť. Ak ňou nechcete byť, držte sa známeho „Nedôveruj a preveruj“!
PC REVUE 9/2010 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Sám seba radím k dosť opatrným, ba až nedôverčivým jedincom, ktorí nenaletia hneď tak na hocičo. „Výhodnosť“ lákavých ponúk väčšinou rozpoznám na prvý pohľad, do výherných súťaží sa z princípu nezapájam a odvážne tvrdenia či presvedčivé „fakty“ si radšej overujem. Ak ste na tom podobne, je to fajn, napriek tomu to nemusí stačiť a môžete sa ľahko stať obeťou špekulantov, ani nebudete vedieť ako. Príkladov je nanešťastie habadej, ja som vybral iba pár z nich, ktoré sú dosť typické a boli u nás v poslednom období masovejšie rozšírené.
Jeden z najznámejších príkladov sú súťaže o byty či autá, komunikované cez SMS. Medzi ľuďmi je už asi známe, že pri komunikácii prevádzkovateľa hry so súťažiacim sa často neuvádza cena spätnej SMS, ktorá môže byť typicky 2 eurá, ale aj viac, a nie pár centov ako pri bežnej SMS. Čo je však ešte zákernejšie, zákazník často ani netuší, že po odoslaní SMS s istými kľúčovými slovami sa bude zapájať do súťaže automaticky aj bez potvrdzovania, resp. ďalšieho vedomého posielania SMS. To zistí často až následne pri kontrole kreditu či výpise z účtu, keď mu operátor naúčtuje záhadných X desiatok eur. To, že pravidlá sú iba na webe a súťažné SMS na nič „zákerné“ neupozorňujú, je asi zrejmé...
Je pravda, že súťažiaci má možnosť odhlásiť sa z danej hry alebo úplne vypnúť posielanie akýchkoľvek herných SMS od operátora. Férovejšie by však bolo, keby táto možnosť bola štandardne stopnutá a operátor by ju aktivoval iba po výslovnom súhlase zákazníka pri znalosti všetkých podmienok.
Druhý príklad je posielanie rôznych výživových preparátov zadarmo na vyskúšanie. V tomto prípade som bol aktívnym účastníkom aj ja :-). Zavolali mi jedného dňa na mobil, že mi pošlú zadarmo na odskúšanie niečo na kĺby. Tak som im povedal, veď nech pošlú, k ničomu sa nezaväzujem, nič som im nepodpísal, a ak to nebudem chcieť, ďalšiu, už platenú zásielku si prinajhoršom neobjednám. Tak sa aj stalo. Keď to prišlo, niekde som to založil a zabudol aj vyskúšať. Po pár týždňoch/mesiacoch prišla zloženka, aby som niečo zaplatil. Ja som to nechal tak, veď som si nič neobjednával, oni mi z vlastnej iniciatívy poslali iba vzorku zadarmo na odskúšanie. Ale po čase mi prišlo od vymáhateľskej spoločnosti niečo ako výzva na úhradu a návrh na mimosúdne vyrovnanie. To som už zbystril pozornosť, začal sa tým zaoberať. K dobru danej spoločnosti musím priznať, že sa to podarilo dostať do stavu, aby som nakoniec nemusel nič platiť. Verím však, že sa našli aj takí, ktorí sa zľakli a radšej zaplatili...
Ako úplný bonbónik uvádzam na záver tretí príklad, kde tento mechanizmus dotiahli až do úplnej „dokonalosti“. Išlo o prevádzkovateľov webových stránok, ktorí nalákali na svoj obsah alebo súťaže dôverčivých návštevníkov. Tí, ak sa chceli dostať ďalej k obsahu, klikli na link, ktorým nevedomky potvrdili svoj súhlas s uzatvorením zmluvy s prevádzkovateľom. Pre zaujímavosť a pobavenie uvádzam jej upravenú podstatnú časť: „Aby sa zabránilo zneužitiu a zámernému zadávaniu chybných údajov, bude Vaša IP adresa [xx.xx.xx.xx] uložená. Na základe tejto IP adresy je možné identifikovať danú osobu cez Vášho poskytovateľa internetu. Kliknutím na tlačidlo "Ďalej k obsahu" či "Registrácia" akceptujete uzatvorenie zmluvy s našou spoločnosťou na dobu 12 mesiacov. Dohodnutá cena za prístup k poskytovaným informáciám na základe tejto zmluvy činí 39,95 EUR.“
Navyše pri registrácii nebola táto informácia často viditeľná, nachádzala sa v spodnej časti rolovateľnej stránky, ktorá je odrolovaná hore, takže ju nebolo vidno. Takýchto podvodných portálov bolo viacero (basnici.sk, ms-2010.sk, stahujme.sk, downloads-portal.sk atď.). Výška poplatkov bola rôzna, ale stáli za nimi väčšinou tí istí ľudia. Hoci právne je takáto zmluva postavená na vode a prevádzkovateľ podľa mňa ani nepočítal s tým, že sa prípad dostane až na súd, biznis sa spoliehal na určité percento vystrašených nešťastníkov, ktorí radšej zaplatia, len aby nemali opletačky. A nemusí ich byť málo. V tomto prípade, pokiaľ viem, už existuje hromadné trestné oznámenie a prípad preveruje aj obchodná inšpekcia. Podobných stránok však celosvetovo existuje kopa (asi 800), vhodným opatrením je preto inštalácia softvéru, ktorý upozorní používateľa na podvodné stránky, napr. ActivityMon WebGuard.
Hoci mnohé kauzy už spoločnosťou prebublali, možno očakávať, že prídu ďalšie a ich tvorcovia budú ešte vynaliezavejší. Preto treba väčšou medializáciou a upozorňovaním apelovať na ľudí, aby boli opatrnejší a zdravo nedôverčiví. Nemusí to stačiť, nie všetci sme totiž rovnako prezieraví, opatrní, nie všetci sa dokážeme rovnako chrániť. Existuje síce aj u nás niekoľko občianskych združení na ochranu práv spotrebiteľa, ale ich možnosti a právomoci sú obmedzené, majú skôr poradný charakter. Drzosť niektorých špekulantov už naozaj zachádza priďaleko, a preto by mali zasiahnuť štátne orgány cez vhodné represívne opatrenia. Ich rýchlosť a účinnosť je však otázna. Preto by sa ľudia mali spoliehať najmä na seba.
Prostredie digitálnych technológií poskytuje výbornú živnú pôdu pre predátorov, ktorí striehnu na svoju korisť. Ak ňou nechcete byť, držte sa známeho „Nedôveruj a preveruj“!
PC REVUE 9/2010 OpenPark
Autor: Martin Drobný
PC REVUE
Úsmev ako dar
A máme po dovolenkách. To leto vždy prebehne tak rýchlo, preto sa chcem obhliadnuť späť. Ja nie som celkom „dovolenkový“ človek, teda nie v tom zmysle, že prídem na jedno miesto a tam prežijem celé voľné dni. Vylihovanie na pláži veľmi nemusím, ale nové miesta spoznávam rád. Vždy po 7 dňoch sa už poriadne teším domov, 14 dní by som nevydržal. Doma je jednoducho doma. Tentoraz sme boli na dovolenke v Bulharsku, čo na Slovensku nie je najvychytenejšia destinácia. Zvykne sa hovoriť, že je lacné, je tam more, a ak vám vyjde počasie, je tam krásne. Tentoraz som v súvislosti s Bulharskom musel vo svojich spomienkach načrieť poriadne hlboko do minulosti. Konkrétne 42 rokov, lebo toľko uplynulo odvtedy, čo som tu bol naposledy – ešte s rodičmi na starej dymiacej škodovke. Bolo to obdobie pred mojím nástupom do základnej školy, a tak sú spomienky už zahalené nánosom času. Vlastne neviem presne odlíšiť, čo sú skutočné spomienky a čo je len moja fantázia z rozprávaných zážitkov. Viem však isto, že sme sa vracali domov 21. augusta 1968 a na hranici stál veľký ruský tank. Pár dní sme museli prežiť na konzervách pod stanom v nejakej maďarskej dedine. Príliš som tomu nerozumel, maďarčine už vôbec nie, ale jasne si pamätám sústrastné pohľady domácich na nás ako postihnutých okupáciou, na to sa veru nezabúda. Z pobytu v Bulharsku si pamätám „sprchu“ v stanovom kempingu, ktorá pozostávala z krhly uviazanej na špagáte. Keď sme sa chceli sprchovať, potiahli sme za špagát, a pokiaľ bolo dosť teplo, bola teplá aj voda. Po viac ako 40 rokoch je Bulharsko úplne iná krajina, presnejšie povedané, pobrežie navštevované turistami je v inej situácii. Nájdete tu luxusné hotely, masáže na pláži, rôzne predajne s vyslovenými „sprostosťami“, ktoré určite nepotrebujete, ale kúpite, či moderné nákupné centrá. Ak si odmyslíte všadeprítomnú azbuku, nie je tu nijaký rozdiel oproti plážam v Grécku alebo Taliansku. Ja si na dovolenke vždy požičiam auto, lebo je to oveľa lepšie a aj lacnejšie ako organizované fakultatívne zájazdy. Rozdiel v Bulharsku sa potom prejavil čoskoro. Stačí zájsť hlbšie do vnútrozemia, mimo dosahu turistov, a prekonáte desaťročia. Bežní Bulhari žijú na vidieku celkom inak. Hoci som sa dosť snažil, sprchu a krhlu so špagátom som síce nevidel, ale zato som nemohol nevidieť autá z dôb socializmu, prach a pre nás aj čudnú architektúru. Ale žijú tu šťastne a usmievajú sa.
V turistických centrách je všetko pripravené pre turistov, ale nejako mi tam chýbalo to podstatné. Tu pracujúci Bulhari sa na nás neusmievali. Presnejšie povedané, v našom hoteli sa neusmievali. Jednoducho bolo vidieť, že my sme si už všetko dopredu zaplatili, väčšina z nás skončila pri populárnom all-inclusive a teraz už niet vôbec o čo bojovať. Akoby som tej obsluhe z hotela videl na čele napísané: „Čo ste si zaplatili, to aj dostanete. Ničím nás však už nevyrušujte, my pre vás ani nič navyše zadarmo neurobíme.“ Ako sa to prejavilo? Chcel som zistiť od recepčnej v hoteli, ktoré miesta by som si na našom vlastnom výlete mohol pozrieť. Odpoveď bola stručná: Na to sú tunajšie cestovné agentúry, ak chcete, kúpte si fakultatívny výlet. Ale my nevieme o okolí nič a ani nechceme vedieť. Alebo keď prišiel čas požičania auta a ja som čakal už 10 minút po termíne a nikto neprichádzal, chcel som, aby recepčná zavolala do miestnej požičovne a spýtala sa, aký je problém. Na moju prosbu mi odporučila, aby som šiel do izby, tam je telefón a môžem si zavolať. Ak si odmyslím, že by ma ten telefonát nechali zaplatiť, stále tu bola rečová bariéra. Jednoducho pri svojich návštevách v západnej Európe a USA beriem už ako normálne, že v lepšom hoteli je osoba, ktorá sa tu označuje ako concierge a vyzná sa v okolí, poradí mi a všetko aj zariadi. Ak mi dobre poradí, ja navštívim miestne služby, pravdepodobne tam aj niečo miniem a celý región bude bohatší. Čakal som, že niečo podobné urobí aj namosúrená recepčná, ale neurobila nič a tvárila sa pritom ako čerstvo prebudená sova. Teší ma, že na Slovensku sme už o trošičku ďalej. Nedávno som bol v Slovenskom raji a tu som mal v minulosti podobné negatívne skúsenosti. Teraz som však videl na tvárach obsluhy úsmev a jednoducho som cítil, že si konečne uvedomili, že tí odporní hostia sú v skutočnosti úplne najdôležitejší ľudia na svete, lebo len z nich žijú. A videl som to aj neskôr v reštaurácii na Kláštorisku. Samozrejme, ceny sa tu tiež vyrovnali svetovým trendom, ale to už nastalo dávnejšie a bez služieb.
V Bulharsku teda vyhľadávanie zaujímavostí ostalo len na internete. Veľmi chválim, že na Slnečnom pobreží (čo tu všade pekne po bulharsky volajú Golden Beach) nie je s internetom žiadny problém a dokonca aj v našom hoteli bol zadarmo, resp. bol už započítaný v cene. A dnes ľudia veľmi využívajú internet, najčastejší hostia sú tu asi Rusi (ruština je tu aj univerzálny jazyk) a tí si na dovolenku svoj notebook nosia. A veru nie hocijaký, toľko notebookov v štýle Ferrari som na jednom mieste ešte nevidel. Bežne ich využívajú na hodinové videotelefonáty cez Skype s blízkymi, večerné sledovanie archívu domácej televízie a všadeprítomné hry. Nasledoval som tento trend, len som k tomu pridal ešte vybavovanie mailov, ale len tak „na pol plynu“. Stránky o možnostiach výletov v Bulharsku sú skôr striedme, nijaká efektná multimediálna prezentácia, ktorá by ma naozaj nalákala, tu nie je. Stránky o Slovensku sú oveľa krajšie. A hlavne budú! Len čo som sa vrátil domov, konala sa tlačovka o tom, že Google pripravuje multimediálnu prezentáciu našich najväčších a údajne najkrajších miest cez svoje populárne Street View. Mimochodom, video z tohto predstavenia nájdete na DVD REVUE, a ako z neho zistíte, v tomto čase sa už zbierajú fotografie z 9 slovenských miest a v budúcom roku si ich budeme môcť pozrieť spolu s ľuďmi z celého sveta. Ja osobne by som k zberným autám a trojkolkám pridal niečo ako horského nosiča s kamerou Google. Ak má svet vedieť o takých krásach na Slovensku, akým fakt páru nieto, potom bude treba vystúpiť z klimatizovanej kabíny auta. Také miesta ako Tatry, Liptov, Orava, ale hlavne Slovenský raj vo svojej naturálnej podobe podľa mňa v Európe nenájdete. Keby sa tak stalo a svet by objavil, čo možno ani my všetci nepoznáme, staneme sa turistickým centrom aj bez mora.
Prajem vám úspešný začiatok školského roka a veľa síl do horúcej jesene.
16. augusta 2010, Ondrej Macko
PC REVUE 9/2010 Editorial
Autor: Ondrej Macko
A máme po dovolenkách. To leto vždy prebehne tak rýchlo, preto sa chcem obhliadnuť späť. Ja nie som celkom „dovolenkový“ človek, teda nie v tom zmysle, že prídem na jedno miesto a tam prežijem celé voľné dni. Vylihovanie na pláži veľmi nemusím, ale nové miesta spoznávam rád. Vždy po 7 dňoch sa už poriadne teším domov, 14 dní by som nevydržal. Doma je jednoducho doma. Tentoraz sme boli na dovolenke v Bulharsku, čo na Slovensku nie je najvychytenejšia destinácia. Zvykne sa hovoriť, že je lacné, je tam more, a ak vám vyjde počasie, je tam krásne. Tentoraz som v súvislosti s Bulharskom musel vo svojich spomienkach načrieť poriadne hlboko do minulosti. Konkrétne 42 rokov, lebo toľko uplynulo odvtedy, čo som tu bol naposledy – ešte s rodičmi na starej dymiacej škodovke. Bolo to obdobie pred mojím nástupom do základnej školy, a tak sú spomienky už zahalené nánosom času. Vlastne neviem presne odlíšiť, čo sú skutočné spomienky a čo je len moja fantázia z rozprávaných zážitkov. Viem však isto, že sme sa vracali domov 21. augusta 1968 a na hranici stál veľký ruský tank. Pár dní sme museli prežiť na konzervách pod stanom v nejakej maďarskej dedine. Príliš som tomu nerozumel, maďarčine už vôbec nie, ale jasne si pamätám sústrastné pohľady domácich na nás ako postihnutých okupáciou, na to sa veru nezabúda. Z pobytu v Bulharsku si pamätám „sprchu“ v stanovom kempingu, ktorá pozostávala z krhly uviazanej na špagáte. Keď sme sa chceli sprchovať, potiahli sme za špagát, a pokiaľ bolo dosť teplo, bola teplá aj voda. Po viac ako 40 rokoch je Bulharsko úplne iná krajina, presnejšie povedané, pobrežie navštevované turistami je v inej situácii. Nájdete tu luxusné hotely, masáže na pláži, rôzne predajne s vyslovenými „sprostosťami“, ktoré určite nepotrebujete, ale kúpite, či moderné nákupné centrá. Ak si odmyslíte všadeprítomnú azbuku, nie je tu nijaký rozdiel oproti plážam v Grécku alebo Taliansku. Ja si na dovolenke vždy požičiam auto, lebo je to oveľa lepšie a aj lacnejšie ako organizované fakultatívne zájazdy. Rozdiel v Bulharsku sa potom prejavil čoskoro. Stačí zájsť hlbšie do vnútrozemia, mimo dosahu turistov, a prekonáte desaťročia. Bežní Bulhari žijú na vidieku celkom inak. Hoci som sa dosť snažil, sprchu a krhlu so špagátom som síce nevidel, ale zato som nemohol nevidieť autá z dôb socializmu, prach a pre nás aj čudnú architektúru. Ale žijú tu šťastne a usmievajú sa.
V turistických centrách je všetko pripravené pre turistov, ale nejako mi tam chýbalo to podstatné. Tu pracujúci Bulhari sa na nás neusmievali. Presnejšie povedané, v našom hoteli sa neusmievali. Jednoducho bolo vidieť, že my sme si už všetko dopredu zaplatili, väčšina z nás skončila pri populárnom all-inclusive a teraz už niet vôbec o čo bojovať. Akoby som tej obsluhe z hotela videl na čele napísané: „Čo ste si zaplatili, to aj dostanete. Ničím nás však už nevyrušujte, my pre vás ani nič navyše zadarmo neurobíme.“ Ako sa to prejavilo? Chcel som zistiť od recepčnej v hoteli, ktoré miesta by som si na našom vlastnom výlete mohol pozrieť. Odpoveď bola stručná: Na to sú tunajšie cestovné agentúry, ak chcete, kúpte si fakultatívny výlet. Ale my nevieme o okolí nič a ani nechceme vedieť. Alebo keď prišiel čas požičania auta a ja som čakal už 10 minút po termíne a nikto neprichádzal, chcel som, aby recepčná zavolala do miestnej požičovne a spýtala sa, aký je problém. Na moju prosbu mi odporučila, aby som šiel do izby, tam je telefón a môžem si zavolať. Ak si odmyslím, že by ma ten telefonát nechali zaplatiť, stále tu bola rečová bariéra. Jednoducho pri svojich návštevách v západnej Európe a USA beriem už ako normálne, že v lepšom hoteli je osoba, ktorá sa tu označuje ako concierge a vyzná sa v okolí, poradí mi a všetko aj zariadi. Ak mi dobre poradí, ja navštívim miestne služby, pravdepodobne tam aj niečo miniem a celý región bude bohatší. Čakal som, že niečo podobné urobí aj namosúrená recepčná, ale neurobila nič a tvárila sa pritom ako čerstvo prebudená sova. Teší ma, že na Slovensku sme už o trošičku ďalej. Nedávno som bol v Slovenskom raji a tu som mal v minulosti podobné negatívne skúsenosti. Teraz som však videl na tvárach obsluhy úsmev a jednoducho som cítil, že si konečne uvedomili, že tí odporní hostia sú v skutočnosti úplne najdôležitejší ľudia na svete, lebo len z nich žijú. A videl som to aj neskôr v reštaurácii na Kláštorisku. Samozrejme, ceny sa tu tiež vyrovnali svetovým trendom, ale to už nastalo dávnejšie a bez služieb.
V Bulharsku teda vyhľadávanie zaujímavostí ostalo len na internete. Veľmi chválim, že na Slnečnom pobreží (čo tu všade pekne po bulharsky volajú Golden Beach) nie je s internetom žiadny problém a dokonca aj v našom hoteli bol zadarmo, resp. bol už započítaný v cene. A dnes ľudia veľmi využívajú internet, najčastejší hostia sú tu asi Rusi (ruština je tu aj univerzálny jazyk) a tí si na dovolenku svoj notebook nosia. A veru nie hocijaký, toľko notebookov v štýle Ferrari som na jednom mieste ešte nevidel. Bežne ich využívajú na hodinové videotelefonáty cez Skype s blízkymi, večerné sledovanie archívu domácej televízie a všadeprítomné hry. Nasledoval som tento trend, len som k tomu pridal ešte vybavovanie mailov, ale len tak „na pol plynu“. Stránky o možnostiach výletov v Bulharsku sú skôr striedme, nijaká efektná multimediálna prezentácia, ktorá by ma naozaj nalákala, tu nie je. Stránky o Slovensku sú oveľa krajšie. A hlavne budú! Len čo som sa vrátil domov, konala sa tlačovka o tom, že Google pripravuje multimediálnu prezentáciu našich najväčších a údajne najkrajších miest cez svoje populárne Street View. Mimochodom, video z tohto predstavenia nájdete na DVD REVUE, a ako z neho zistíte, v tomto čase sa už zbierajú fotografie z 9 slovenských miest a v budúcom roku si ich budeme môcť pozrieť spolu s ľuďmi z celého sveta. Ja osobne by som k zberným autám a trojkolkám pridal niečo ako horského nosiča s kamerou Google. Ak má svet vedieť o takých krásach na Slovensku, akým fakt páru nieto, potom bude treba vystúpiť z klimatizovanej kabíny auta. Také miesta ako Tatry, Liptov, Orava, ale hlavne Slovenský raj vo svojej naturálnej podobe podľa mňa v Európe nenájdete. Keby sa tak stalo a svet by objavil, čo možno ani my všetci nepoznáme, staneme sa turistickým centrom aj bez mora.
Prajem vám úspešný začiatok školského roka a veľa síl do horúcej jesene.
16. augusta 2010, Ondrej Macko
PC REVUE 9/2010 Editorial
Autor: Ondrej Macko
streda 4. augusta 2010
PC REVUE - OpenPark
Hudobný prehrávač snov
Z času na čas dostanem nápad, ako zlepšiť nejaký produkt alebo vyrobiť úplne nové zariadenie, a vzápätí zistím, že niečo také už existuje alebo to práve čoskoro príde na trh. Uvidíme, ako to bude v tomto prípade... :-)
Môj deň je dosť úzko spojený s hudbou. Ráno si doma ako jednu z prvých vecí zapínam lokálne terestriálne vysielané rádio, aby som sa dobre naštartoval. Hudbu počúvam aj v práci, väčšinou „podmazový“ smooth jazz streamovaný cez net. Pri športe na korčuliach alebo na lyžiach používam asi ako každý MP3 prehrávač, energia z hudby mojich miláčikov mi pomáha udržovať správny rytmus a dodáva silu, keď už lapám po dychu. V aute si rád zahulákam – či už pri hudbe vysielanej z rádia, alebo uloženej na pamäťovej karte. Všetko je fajn, ale chcel by som trošku viac.
Prvá vec, ktorú by som chcel zlepšiť, je mať možnosť ukladať si aktuálne hudobné novinky vysielané z rádia. Nemám veľa času behať po obchodoch, sťahovať si ich z netu či handlovať cez kamarátov. Takže dosť dlho fungujem na archíve starom pár rokov, do ktorého nepribúdajú aktuálne veci. A novinky evidujem len z rádia. V čase mojej ranej mladosti, keď vysielalo rakúske Ö3 svoju hitparádu o 11. hodine, som to riešil šialeným šprintom do obývačky :-). Samozrejme, že som na kazetovom magnetofóne aj tak nestihol začiatok vytúženého hitu a aj koniec bol strihnutý tak všelijako... Ale aj to malo svoje čaro. Teraz by nemal byť problém doplniť rádio o špeciálnu funkciu na záznam hudby, ktorá by stlačením tlačidla aj uprostred pesničky umožnila, aby sa zo špeciálnej dočasnej pamäte vytiahol jej začiatok a po skončení uložil aj dobre strihnutý koniec. V čase, keď je pomaly každý domáci spotrebič pripojený na net (a také rádiá sa už bežne predávajú), by nemal byť problém, aby si rádio samo vyhľadalo k uloženej pesničke aj ďalšie informácie (jej názov, interpreta, album atď.) a uložilo si súbor skompletizovaný o ID3 tag. Prípadne kvalitnejšiu verziu, ktorá má vyšší bitrate.
Druhá vec je, že okrem tlačidla na záznam hitov by som potreboval aj tlačidlo na pridávanie niektorých songov na „blacklist“, kde by boli pesničky, ktoré veľmi netúžim počúvať. Rádiá vysielajú pesničky pre každého, ale každý z nás má iný vkus, obľúbený žáner, spevákov atď. A priznám sa, že sa nájdu aj takí, ktorých veľmi nemusím. Stlačením tlačidla by sa identifikoval príslušný song, pridal na blacklist a v čase, keď by práve navolená stanica tento song vysielala, rádio by sa preladilo na inú stanicu. Niektoré rádiá už teraz uverejňujú na nete svoje playlisty toho, čo aktuálne vysielajú, a tak by to bolo ešte ľahšie. Ak je rádio pripojené na net, nie je problém vytvoriť webovú aplikáciu, ktorá by globálne spravovala môj personálny whitelist a blacklist, takže by bol prístupný z ľubovoľného rádia, ktoré by bolo pripojené na net a dokázalo ma identifikovať. Rovnako tak by mohla táto aplikácia priamo spravovať aj všetky moje hudobné súbory, ktoré by boli dostupné na ľubovoľnom hudobnom zariadení pripojiteľnom na web. A vzájomne medzi nimi synchronizovať obsah.
Ďalšia funkcia, ktorá by ma potešila, by bolo automatické vyhľadávanie textov pesničiek na nete a ich dopĺňanie do ID3 tagu (nová verzia 2.3 jeho špecifikácie to už umožňuje). Neviem, či som nahluchlý, ale pri pesničkách v angličtine sa mi nejako nedarí chytať slová. Táto funkcia by mi umožnila zahulákať si aj niečo viac ako len refrén... :-) Pri rovnej ceste na autostráde by sa text mohol premietať na čelné sklo auta, samozrejme, najmä pre spolucestujúcich a za dodržania všetkých bezpečnostných pravidiel. Pri korčuľovaní sa na rovnej ceste alebo povaľovaní sa na pláži by sa mohol text premietať na displeji špeciálne upravených okuliarov. Takéto okuliare a premietanie na sklo v aute sú už tiež dávnejšie dostupné.
Nápadov by bolo aj viac, ale toto sú asi tie hlavné funkcie rádia či hudobného prehrávača budúcnosti, ktoré by mi urobili radosť. Teraz mi buď prezraďte, že niečo také už existuje, a pošlite, prosím, link, kde sa to dá zohnať, veľmi sa poteším. Alebo ak to ešte neexistuje a máte energiu, čas a záujem zarobiť si „balík“ :-), vyskúšajte tieto nápady predať niektorému veľkému výrobcovi spotrebnej elektroniky. Nápad vám dám zadarmo, stačí mi iba 1 % zo zisku... :-)
PC REVUE 8/2010 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Z času na čas dostanem nápad, ako zlepšiť nejaký produkt alebo vyrobiť úplne nové zariadenie, a vzápätí zistím, že niečo také už existuje alebo to práve čoskoro príde na trh. Uvidíme, ako to bude v tomto prípade... :-)
Môj deň je dosť úzko spojený s hudbou. Ráno si doma ako jednu z prvých vecí zapínam lokálne terestriálne vysielané rádio, aby som sa dobre naštartoval. Hudbu počúvam aj v práci, väčšinou „podmazový“ smooth jazz streamovaný cez net. Pri športe na korčuliach alebo na lyžiach používam asi ako každý MP3 prehrávač, energia z hudby mojich miláčikov mi pomáha udržovať správny rytmus a dodáva silu, keď už lapám po dychu. V aute si rád zahulákam – či už pri hudbe vysielanej z rádia, alebo uloženej na pamäťovej karte. Všetko je fajn, ale chcel by som trošku viac.
Prvá vec, ktorú by som chcel zlepšiť, je mať možnosť ukladať si aktuálne hudobné novinky vysielané z rádia. Nemám veľa času behať po obchodoch, sťahovať si ich z netu či handlovať cez kamarátov. Takže dosť dlho fungujem na archíve starom pár rokov, do ktorého nepribúdajú aktuálne veci. A novinky evidujem len z rádia. V čase mojej ranej mladosti, keď vysielalo rakúske Ö3 svoju hitparádu o 11. hodine, som to riešil šialeným šprintom do obývačky :-). Samozrejme, že som na kazetovom magnetofóne aj tak nestihol začiatok vytúženého hitu a aj koniec bol strihnutý tak všelijako... Ale aj to malo svoje čaro. Teraz by nemal byť problém doplniť rádio o špeciálnu funkciu na záznam hudby, ktorá by stlačením tlačidla aj uprostred pesničky umožnila, aby sa zo špeciálnej dočasnej pamäte vytiahol jej začiatok a po skončení uložil aj dobre strihnutý koniec. V čase, keď je pomaly každý domáci spotrebič pripojený na net (a také rádiá sa už bežne predávajú), by nemal byť problém, aby si rádio samo vyhľadalo k uloženej pesničke aj ďalšie informácie (jej názov, interpreta, album atď.) a uložilo si súbor skompletizovaný o ID3 tag. Prípadne kvalitnejšiu verziu, ktorá má vyšší bitrate.
Druhá vec je, že okrem tlačidla na záznam hitov by som potreboval aj tlačidlo na pridávanie niektorých songov na „blacklist“, kde by boli pesničky, ktoré veľmi netúžim počúvať. Rádiá vysielajú pesničky pre každého, ale každý z nás má iný vkus, obľúbený žáner, spevákov atď. A priznám sa, že sa nájdu aj takí, ktorých veľmi nemusím. Stlačením tlačidla by sa identifikoval príslušný song, pridal na blacklist a v čase, keď by práve navolená stanica tento song vysielala, rádio by sa preladilo na inú stanicu. Niektoré rádiá už teraz uverejňujú na nete svoje playlisty toho, čo aktuálne vysielajú, a tak by to bolo ešte ľahšie. Ak je rádio pripojené na net, nie je problém vytvoriť webovú aplikáciu, ktorá by globálne spravovala môj personálny whitelist a blacklist, takže by bol prístupný z ľubovoľného rádia, ktoré by bolo pripojené na net a dokázalo ma identifikovať. Rovnako tak by mohla táto aplikácia priamo spravovať aj všetky moje hudobné súbory, ktoré by boli dostupné na ľubovoľnom hudobnom zariadení pripojiteľnom na web. A vzájomne medzi nimi synchronizovať obsah.
Ďalšia funkcia, ktorá by ma potešila, by bolo automatické vyhľadávanie textov pesničiek na nete a ich dopĺňanie do ID3 tagu (nová verzia 2.3 jeho špecifikácie to už umožňuje). Neviem, či som nahluchlý, ale pri pesničkách v angličtine sa mi nejako nedarí chytať slová. Táto funkcia by mi umožnila zahulákať si aj niečo viac ako len refrén... :-) Pri rovnej ceste na autostráde by sa text mohol premietať na čelné sklo auta, samozrejme, najmä pre spolucestujúcich a za dodržania všetkých bezpečnostných pravidiel. Pri korčuľovaní sa na rovnej ceste alebo povaľovaní sa na pláži by sa mohol text premietať na displeji špeciálne upravených okuliarov. Takéto okuliare a premietanie na sklo v aute sú už tiež dávnejšie dostupné.
Nápadov by bolo aj viac, ale toto sú asi tie hlavné funkcie rádia či hudobného prehrávača budúcnosti, ktoré by mi urobili radosť. Teraz mi buď prezraďte, že niečo také už existuje, a pošlite, prosím, link, kde sa to dá zohnať, veľmi sa poteším. Alebo ak to ešte neexistuje a máte energiu, čas a záujem zarobiť si „balík“ :-), vyskúšajte tieto nápady predať niektorému veľkému výrobcovi spotrebnej elektroniky. Nápad vám dám zadarmo, stačí mi iba 1 % zo zisku... :-)
PC REVUE 8/2010 OpenPark
Autor: Martin Drobný
QUARK
Milí priatelia,
keď sa pred niekoľkými rokmi začali k životu predierať digitálne fotoaparáty, stal som sa majiteľom trojmegapixelového nikonu. Bolo to malé a ľahké čudo, pripomínajúce viac hračku než použiteľný fotoaparát. Možno aj preto, že som bol zvyknutý na profesionálny kinofilmový nikon s niekoľkými objektívmi a rozmerným bleskom.
Veľmi rýchlo som však zistil, že táto vecička výborne poslúži aj na serióznu prácu napríklad v časopiseckej praxi a do veľkosti obrázku A4 sa vyrovná svojim filmovým predchodcom. V tom období sa snažili fotoaparáty na film o záchranu, no bolo jasné, že zvíťazí digitálna technika a film sa uplatní len v špeciálnych aplikáciách. Nie som si však veľmi istý ani týmto tvrdením, pretože obrázky z inaugurácie súčasného amerického prezidenta, pri ktorých asistovalo viac ako 1 400 megapixelov, naznačili, čo všetko v tejto oblasti už jestvuje a čo možno očakávať.
Zánik filmového fotoaparátu a vznik digitálnych verzií bol pozoruhodný. Firmy, ktoré vyrábali kvalitnú optiku (LEICA), sa stali zaujímavými partnermi pre digitálnych novátorov a, naopak, tímy schopné vytvoriť a stále zdokonaľovať softvér sa uplatnili u výrobcov fotoprístrojov (CANON). Dnes je to dokonale premiešané a je takmer jedno, ktorý fotoaparát si kúpite. V rámci každej kategórie si výrobcovia strážia ceny a snažia sa ponúknuť rovnaké alebo podobné vlastnosti ako konkurencia.
A práve konkurenčný boj mi pripadá až zúfalý. Za prvý kvartál tohto roku sa na európskom trhu objavilo najmenej 150 noviniek. Ak si uvedomíme, že fotoaparáty sú predmety dlhodobej spotreby, vzniká legitímna otázka: Kto ich bude kupovať? Novinky síce prinášajú aj zaujímavé inovácie, no obvykle nie sú potrebné, takže výrobcovia sa musia spoliehať na nevyhnutnú obmenu techniky. Tá má svoje pravidlá. Vynára sa potom otázka, či nás nové výrobky – a neplatí to len o fotoaparátoch, ale aj mobiloch a ďalšej podobnej technike – nakoniec nevytlačia z domovov.
Tempo inovácií je, zdá sa, rýchlejšie než absorpčná schopnosť trhu. Nie je to dobrý znak, pretože logicky vedie k plytvaniu ľudským potenciálom aj materiálom, a zvyšuje aj tak vysoké napätie vo všetkých kooperujúcich segmentoch vrátane kupujúcich. To, čo zdanlivo vytvára progres, v skutočnosti drancuje jestvujúci potenciál.
Veľmi názorne vidno, kam to vedie, je unikajúca ropa z vrtnej plošiny v Mexickom zálive. Povoliť ťažbu ropy v mori bol hlúpy a ničím neospravedlniteľný hazard, na ktorý nikto, žiadna vláda na svete, nemá právo. Nikto nie je schopný zabezpečiť zaručene bezporuchovosť ťažby a v prípade havárie jej totálnu likvidáciu. Od apríla sa ropa valí do mora a nemožno ani len odhadnúť, čo všetko napácha.
Tragikomické vyhlásenia firmy BP, že nahradia škodu a všetko uvedú do pôvodného stavu, je bohapusté, bezočivé klamstvo. Čo ďalej? Otázka pre tých, ktorí robia všetko preto, aby mali čoraz viac. Môžu mať aj veľmi málo, dokonca nič, no čo je horšie, aj my s nimi. Toto nie je veľmi optimistická vyhliadka. Nezabudnime, že tak, ako to jestvuje vo veľkom, jestvuje to aj v menších rozmeroch a na mnohom z toho sa podieľame i my. Pozrime sa na seba, na svoje rozhodnutia z tejto stránky. Máme čisté svedomie? Čo poviete, priatelia?
P. S. Mimochodom, Kevin Costner sa okrem filmovej kariéry prekvapojúco venuje aj znečisteniu morskej vody a pred rokmi s bratom založil firmu na odlučovače ropy a oleja z vody. Svoje výrobky ponúkol americkej vláde a firme BP. Ako gesto je to príjemné. Vzhľadom na rozsah katastrofy to naznačuje reálne možnosti riešenia...
QUARK 8/2010 Editorial
Autor: Eduard Drobný
keď sa pred niekoľkými rokmi začali k životu predierať digitálne fotoaparáty, stal som sa majiteľom trojmegapixelového nikonu. Bolo to malé a ľahké čudo, pripomínajúce viac hračku než použiteľný fotoaparát. Možno aj preto, že som bol zvyknutý na profesionálny kinofilmový nikon s niekoľkými objektívmi a rozmerným bleskom.
Veľmi rýchlo som však zistil, že táto vecička výborne poslúži aj na serióznu prácu napríklad v časopiseckej praxi a do veľkosti obrázku A4 sa vyrovná svojim filmovým predchodcom. V tom období sa snažili fotoaparáty na film o záchranu, no bolo jasné, že zvíťazí digitálna technika a film sa uplatní len v špeciálnych aplikáciách. Nie som si však veľmi istý ani týmto tvrdením, pretože obrázky z inaugurácie súčasného amerického prezidenta, pri ktorých asistovalo viac ako 1 400 megapixelov, naznačili, čo všetko v tejto oblasti už jestvuje a čo možno očakávať.
Zánik filmového fotoaparátu a vznik digitálnych verzií bol pozoruhodný. Firmy, ktoré vyrábali kvalitnú optiku (LEICA), sa stali zaujímavými partnermi pre digitálnych novátorov a, naopak, tímy schopné vytvoriť a stále zdokonaľovať softvér sa uplatnili u výrobcov fotoprístrojov (CANON). Dnes je to dokonale premiešané a je takmer jedno, ktorý fotoaparát si kúpite. V rámci každej kategórie si výrobcovia strážia ceny a snažia sa ponúknuť rovnaké alebo podobné vlastnosti ako konkurencia.
A práve konkurenčný boj mi pripadá až zúfalý. Za prvý kvartál tohto roku sa na európskom trhu objavilo najmenej 150 noviniek. Ak si uvedomíme, že fotoaparáty sú predmety dlhodobej spotreby, vzniká legitímna otázka: Kto ich bude kupovať? Novinky síce prinášajú aj zaujímavé inovácie, no obvykle nie sú potrebné, takže výrobcovia sa musia spoliehať na nevyhnutnú obmenu techniky. Tá má svoje pravidlá. Vynára sa potom otázka, či nás nové výrobky – a neplatí to len o fotoaparátoch, ale aj mobiloch a ďalšej podobnej technike – nakoniec nevytlačia z domovov.
Tempo inovácií je, zdá sa, rýchlejšie než absorpčná schopnosť trhu. Nie je to dobrý znak, pretože logicky vedie k plytvaniu ľudským potenciálom aj materiálom, a zvyšuje aj tak vysoké napätie vo všetkých kooperujúcich segmentoch vrátane kupujúcich. To, čo zdanlivo vytvára progres, v skutočnosti drancuje jestvujúci potenciál.
Veľmi názorne vidno, kam to vedie, je unikajúca ropa z vrtnej plošiny v Mexickom zálive. Povoliť ťažbu ropy v mori bol hlúpy a ničím neospravedlniteľný hazard, na ktorý nikto, žiadna vláda na svete, nemá právo. Nikto nie je schopný zabezpečiť zaručene bezporuchovosť ťažby a v prípade havárie jej totálnu likvidáciu. Od apríla sa ropa valí do mora a nemožno ani len odhadnúť, čo všetko napácha.
Tragikomické vyhlásenia firmy BP, že nahradia škodu a všetko uvedú do pôvodného stavu, je bohapusté, bezočivé klamstvo. Čo ďalej? Otázka pre tých, ktorí robia všetko preto, aby mali čoraz viac. Môžu mať aj veľmi málo, dokonca nič, no čo je horšie, aj my s nimi. Toto nie je veľmi optimistická vyhliadka. Nezabudnime, že tak, ako to jestvuje vo veľkom, jestvuje to aj v menších rozmeroch a na mnohom z toho sa podieľame i my. Pozrime sa na seba, na svoje rozhodnutia z tejto stránky. Máme čisté svedomie? Čo poviete, priatelia?
P. S. Mimochodom, Kevin Costner sa okrem filmovej kariéry prekvapojúco venuje aj znečisteniu morskej vody a pred rokmi s bratom založil firmu na odlučovače ropy a oleja z vody. Svoje výrobky ponúkol americkej vláde a firme BP. Ako gesto je to príjemné. Vzhľadom na rozsah katastrofy to naznačuje reálne možnosti riešenia...
QUARK 8/2010 Editorial
Autor: Eduard Drobný
PC REVUE
Neprekročte svoje hranice
Počas prázdninových mesiacov nevládne extra cestovná horúčka, pokiaľ ide o služobné cesty. Firmy sa pripravujú na tzv. back-to-school sezónu, ktorá sa začína v septembri. Napriek tomu ma v júli osud zaviedol do trochu netradičnej krajiny – do Švédska. Preferujem krátke cesty zamerané predovšetkým na akciu, potom šup-šup domov. Let som mal naplánovaný kúsok po 6. hodine ráno s odletom z Viedne, a to hneď po jednom z mála predĺžených víkendov v tomto roku. Bolo to po odovzdaní júnového vydania PC REVUE, keď sa všetka pozornosť sústredí na finalizáciu vydania. Produkty však do našej redakcie prichádzajú kontinuálne, mal som teda v práci ešte niekoľko horúcich kúskov na otestovanie do augustového vydania, ktoré nemohli počkať na môj návrat. Nuž, víkend-nevíkend, bol som v ten voľný pondelok večer v redakcii, a keďže som si dohodol, že šofér ma vyzdvihne práve tu o 4:40 ráno, už som trochu tušil, ako to dopadne. Ešte pred príchodom do redakcie som sa rozhodol, že niet lepšej prípravy na Švédsko, ako je návšteva reštaurácie v IKEA. Dal som si tam úplne najväčšiu porciu mäsových guľôčok s brusnicovou omáčkou a zemiakmi, čo tam pekne po slovensky volajú köttbular. Švédsko na Slovensku chutí výborne, navyše ten pomer výkon/cena je na bratislavské pomery nevídaný.
Na test som mal dva 3D televízory, bolo treba dofotiť asi 10 produktov a v schránke som mal len tak ledabolo pozretých asi 50 mailov, ktoré vyžadovali viac ako jednovetnú odpoveď. Do redakcie som prišiel okolo deviatej večer s tým, že všetko rýchlo urobím a hotovo. Ako som začal testovať, objavili sa prvé problémy. Horúci 3D televízor prišiel síce aj s 3D prehrávačom, ale ako sa ukázalo, bez 3D okuliarov, teda neotestovateľný. Ledaže by som dokázal mrkať vysokou frekvenciou jedným a druhým okom, a to v synchronizácii s televízorom, čo neviem. Spomenul som si, že som pred mesiacom jednému známemu odporučil túto značku 3D televízora, a teda určite má okuliare. Od myšlienky nebolo ďaleko k realizácii, po hodine som mal okuliare v ruke a neotestovateľný televízor otestovaný. Keď som skončil so vzorkami, bolo už riadne po polnoci. To som mal ešte pred sebou fotenie a veru odfotiť televízor s lesklým displejom je tak trochu na zbláznenie. Na displeji vidíte všetko a treba ho dostať do správneho uhla, čo si vyžaduje čas.
Existujú ľudia, ktorí tvrdia, že spánok je buržoázny prežitok, a fakt nespávajú. Povedal som si, že raz to vyskúšam aj ja. Ak sa dobre pamätám, celú noc som naposledy nespal, keď som sa učil na štátnice z marxizmu-leninizmu a vtedy som tomu vôbec nerozumel. Ale to je už veľa rokov dozadu. Keď som teraz nakoniec skončil so všetkým, čo som mal na pláne, bolo tesne pred štvrtou ráno. Osprchoval som sa a už tu bol opatrný telefonát vodiča, že stojí pred bránou a rád by ma odviezol na viedenské letisko. Nuž, spánok nie je buržoázny prežitok, je to nevyhnutnosť, to som si v ten deň poriadne overil. Z cesty na letisko si pamätám len to, ako ma vodič jemne triasol už pri odletovej hale, aby som zmenil posteľ v jeho aute za posteľ v lietadle. Let som prespal celý, prišiel som aj o podávanú miniatúrnu napolitánku a možnosť napiť sa. Našťastie köttbular ma stále ešte hrial, takže som bol viac smädný ako hladný. Do Štokholmu je to 2,5 hodiny, čo je na poriadny spánok málo, ak je navyše stále prerušovaný, nemá ten správny účinok... Na akcii šlo všetko ako po masle, jedno predstavenie za druhým, na únavu som nemal čas.
Štokholm je niečo ako Benátky severu, je podobný Amsterdamu. Stojí na systémoch ostrovov a asi najrýchlejší spôsob dopravy je tu loď. Tá funguje ako mestská hromadná doprava. Využil som ju aj ja, keď som po fakt dosť náročnom programe smeroval spolu so skupinou slovenských a českých novinárov do nášho hotela. Švédsko je pre IT novinára skôr exotická krajina, a tak som chcel zažiť toho čo najviac. Hodil som veci na posteľ a vyrazil do mesta. A musím povedať, že to bol zážitok. Toto mesto je už to riadne na severe a má nádych bielych nocí. Ak nie je zamračené, môžete čítať noviny na ulici aj o 23. hodine. Sieť mostov a vodných kanálov je uchvacujúca. Švédsko je však veľmi drahá krajina, navyše sa tu platí švédskymi korunami. Köttbular je tu naozaj národné jedlo, ale k cene z IKEA tu budete musieť možno pridať jednu nulu. Švédske stoly nie je len nejaký slovenský výmysel, tento spôsob podávania jedla je tu pravidlom. Ďalší národný zvyk je sauna, je to podobne ako vo Fínsku údajne aj miesto na rokovania firiem. Ja saunu dosť môžem a byť v takejto krajine a nevyskúšať saunu by som asi považoval za svätokrádež, hoci počasie bolo skôr tropické. Priznávam, že moje batérie po celom dni a prebdenej noci už mleli z posledného, ale v hoteli som si objednal hodinu v saune a tesne pred polnocou som bol v nej. Dobre vám poradím – nechoďte do sauny, keď ste na smrť unavení . V mojom prípade to dopadlo tak, že som po pár minútach v horúcom prostredí zaspal. Našťastie ľudský organizmus funguje podobne ako niektoré procesory. Keď už je prehriatie tela poriadne vysoké a frekvencia srdca je na maxime, spustia sa záchranné mechanizmy. Prebudil som sa teda poriadne vysaunovaný, do studenej vody s kockami ľadu som si však tentoraz netrúfol. Radšej som si ešte raz vychutnal biele noci o druhej nadránom a takto som sa schladil v prázdnych uliciach Štokholmu. Na druhý deň sme mali ešte dopoludnia program, čo som na počudovanie celom zvládol, kríza prišla až večer doma. Z dvoch skôr prebdených nocí som sa spamätával viac ako týždeň. Spánok je jednoducho nevyhnutnosť. Ak nespíte, váš výkon je slabý až mizerný. Veci, čo som v tých dňoch napísal, som si po čase ešte raz po sebe prečítal a veru niekedy som sa až usmieval, čo som to vlastne vytvoril. Skrátka, nedá sa prekročiť istá hranica ľudských možností. Veď ani pretaktovaný procesor nevydrží dlho pracovať. Osobne sa budem nabudúce niečomu podobnému oblúkom vyhýbať a radím tak aj vám.
Príjemné čítanie horúceho augustového vydania PC REVUE praje
19. júla 2010, Ondrej Macko
PC REVUE 8/2010 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Počas prázdninových mesiacov nevládne extra cestovná horúčka, pokiaľ ide o služobné cesty. Firmy sa pripravujú na tzv. back-to-school sezónu, ktorá sa začína v septembri. Napriek tomu ma v júli osud zaviedol do trochu netradičnej krajiny – do Švédska. Preferujem krátke cesty zamerané predovšetkým na akciu, potom šup-šup domov. Let som mal naplánovaný kúsok po 6. hodine ráno s odletom z Viedne, a to hneď po jednom z mála predĺžených víkendov v tomto roku. Bolo to po odovzdaní júnového vydania PC REVUE, keď sa všetka pozornosť sústredí na finalizáciu vydania. Produkty však do našej redakcie prichádzajú kontinuálne, mal som teda v práci ešte niekoľko horúcich kúskov na otestovanie do augustového vydania, ktoré nemohli počkať na môj návrat. Nuž, víkend-nevíkend, bol som v ten voľný pondelok večer v redakcii, a keďže som si dohodol, že šofér ma vyzdvihne práve tu o 4:40 ráno, už som trochu tušil, ako to dopadne. Ešte pred príchodom do redakcie som sa rozhodol, že niet lepšej prípravy na Švédsko, ako je návšteva reštaurácie v IKEA. Dal som si tam úplne najväčšiu porciu mäsových guľôčok s brusnicovou omáčkou a zemiakmi, čo tam pekne po slovensky volajú köttbular. Švédsko na Slovensku chutí výborne, navyše ten pomer výkon/cena je na bratislavské pomery nevídaný.
Na test som mal dva 3D televízory, bolo treba dofotiť asi 10 produktov a v schránke som mal len tak ledabolo pozretých asi 50 mailov, ktoré vyžadovali viac ako jednovetnú odpoveď. Do redakcie som prišiel okolo deviatej večer s tým, že všetko rýchlo urobím a hotovo. Ako som začal testovať, objavili sa prvé problémy. Horúci 3D televízor prišiel síce aj s 3D prehrávačom, ale ako sa ukázalo, bez 3D okuliarov, teda neotestovateľný. Ledaže by som dokázal mrkať vysokou frekvenciou jedným a druhým okom, a to v synchronizácii s televízorom, čo neviem. Spomenul som si, že som pred mesiacom jednému známemu odporučil túto značku 3D televízora, a teda určite má okuliare. Od myšlienky nebolo ďaleko k realizácii, po hodine som mal okuliare v ruke a neotestovateľný televízor otestovaný. Keď som skončil so vzorkami, bolo už riadne po polnoci. To som mal ešte pred sebou fotenie a veru odfotiť televízor s lesklým displejom je tak trochu na zbláznenie. Na displeji vidíte všetko a treba ho dostať do správneho uhla, čo si vyžaduje čas.
Existujú ľudia, ktorí tvrdia, že spánok je buržoázny prežitok, a fakt nespávajú. Povedal som si, že raz to vyskúšam aj ja. Ak sa dobre pamätám, celú noc som naposledy nespal, keď som sa učil na štátnice z marxizmu-leninizmu a vtedy som tomu vôbec nerozumel. Ale to je už veľa rokov dozadu. Keď som teraz nakoniec skončil so všetkým, čo som mal na pláne, bolo tesne pred štvrtou ráno. Osprchoval som sa a už tu bol opatrný telefonát vodiča, že stojí pred bránou a rád by ma odviezol na viedenské letisko. Nuž, spánok nie je buržoázny prežitok, je to nevyhnutnosť, to som si v ten deň poriadne overil. Z cesty na letisko si pamätám len to, ako ma vodič jemne triasol už pri odletovej hale, aby som zmenil posteľ v jeho aute za posteľ v lietadle. Let som prespal celý, prišiel som aj o podávanú miniatúrnu napolitánku a možnosť napiť sa. Našťastie köttbular ma stále ešte hrial, takže som bol viac smädný ako hladný. Do Štokholmu je to 2,5 hodiny, čo je na poriadny spánok málo, ak je navyše stále prerušovaný, nemá ten správny účinok... Na akcii šlo všetko ako po masle, jedno predstavenie za druhým, na únavu som nemal čas.
Štokholm je niečo ako Benátky severu, je podobný Amsterdamu. Stojí na systémoch ostrovov a asi najrýchlejší spôsob dopravy je tu loď. Tá funguje ako mestská hromadná doprava. Využil som ju aj ja, keď som po fakt dosť náročnom programe smeroval spolu so skupinou slovenských a českých novinárov do nášho hotela. Švédsko je pre IT novinára skôr exotická krajina, a tak som chcel zažiť toho čo najviac. Hodil som veci na posteľ a vyrazil do mesta. A musím povedať, že to bol zážitok. Toto mesto je už to riadne na severe a má nádych bielych nocí. Ak nie je zamračené, môžete čítať noviny na ulici aj o 23. hodine. Sieť mostov a vodných kanálov je uchvacujúca. Švédsko je však veľmi drahá krajina, navyše sa tu platí švédskymi korunami. Köttbular je tu naozaj národné jedlo, ale k cene z IKEA tu budete musieť možno pridať jednu nulu. Švédske stoly nie je len nejaký slovenský výmysel, tento spôsob podávania jedla je tu pravidlom. Ďalší národný zvyk je sauna, je to podobne ako vo Fínsku údajne aj miesto na rokovania firiem. Ja saunu dosť môžem a byť v takejto krajine a nevyskúšať saunu by som asi považoval za svätokrádež, hoci počasie bolo skôr tropické. Priznávam, že moje batérie po celom dni a prebdenej noci už mleli z posledného, ale v hoteli som si objednal hodinu v saune a tesne pred polnocou som bol v nej. Dobre vám poradím – nechoďte do sauny, keď ste na smrť unavení . V mojom prípade to dopadlo tak, že som po pár minútach v horúcom prostredí zaspal. Našťastie ľudský organizmus funguje podobne ako niektoré procesory. Keď už je prehriatie tela poriadne vysoké a frekvencia srdca je na maxime, spustia sa záchranné mechanizmy. Prebudil som sa teda poriadne vysaunovaný, do studenej vody s kockami ľadu som si však tentoraz netrúfol. Radšej som si ešte raz vychutnal biele noci o druhej nadránom a takto som sa schladil v prázdnych uliciach Štokholmu. Na druhý deň sme mali ešte dopoludnia program, čo som na počudovanie celom zvládol, kríza prišla až večer doma. Z dvoch skôr prebdených nocí som sa spamätával viac ako týždeň. Spánok je jednoducho nevyhnutnosť. Ak nespíte, váš výkon je slabý až mizerný. Veci, čo som v tých dňoch napísal, som si po čase ešte raz po sebe prečítal a veru niekedy som sa až usmieval, čo som to vlastne vytvoril. Skrátka, nedá sa prekročiť istá hranica ľudských možností. Veď ani pretaktovaný procesor nevydrží dlho pracovať. Osobne sa budem nabudúce niečomu podobnému oblúkom vyhýbať a radím tak aj vám.
Príjemné čítanie horúceho augustového vydania PC REVUE praje
19. júla 2010, Ondrej Macko
PC REVUE 8/2010 Editorial
Autor: Ondrej Macko
pondelok 12. júla 2010
BC MOBIL & TECHBOX
Mobilný telefón ako (ne)priateľ
Po skončení vydarenej hranej scénky o možnostiach mobilného telefónu Samsung Galaxy S počas jeho predstavenia v Zürichu som sa i ja zamyslel nad tým, ako nám mobilné telefóny zmenili a organizujú život. Spomínam si na časy, kedy sa s päťkorunáčkou chodilo k susedom vybaviť dôležitý hovor. Potom prišli prvé mobily, vďaka ktorým sa človek stal dostupným pre každého, komu prezradil svoje telefónne číslo. S úsmevom stále spomínam na jednu moju priateľku, ktorá mi mala telefonicky oznámiť dôležitú správu, no nezavolala. Keď som sa vrátil zo Žiliny (do Martina), žiadal som od nej vysvetlenie. Povedali by ste, že mi nemenovaná slečna nezavolala, pretože nevedela, aká bola predvoľba na mobil do Žiliny? :) Dá sa povedať, že v tej dobe bol človek stále slobodný aj s mobilom vo vrecku. Ale potom to začalo. Sekundová tarifikácia, dotované telefóny za korunu, lacné SMS-ky, moderné MMS-ky, dáta a... kde sme dnes? Viete si predstaviť mobilný telefón, ktorý by dokázal len telefonovať a pracovať s SMS správami? Ja teda nie! Mobilný telefón je mojim nerozlučným spoločníkom. Keďže rodina a blízki vedia, že telefón nosím neustále so sebou (a nie jeden), po troch hovoroch, ktoré nepríjmem, sú schopní zalarmovať políciu. Pritom chce človek niekedy možno len trochu súkromia. Keď si náhodou zabudnete prepnúť tichý režim či necháte telefón v aute, často nájdete množstvo neprijatých hovorov. Ak potom tomu, kto vám volal napríklad až 5-krát, zavoláte späť, zistíte, že vlastne nepotreboval nič dôležité a poradil si i bez vás. Prečo vlastne telefonujeme, aj keď to nie je nevyhnutné? Je jednoduchšie niekomu zavolať a opýtať sa na informáciu, ktorú by sme si aj sami vedeli napríklad vygoogliť? Ale prečo hľadať, keď máme známeho, ktorý nám dokáže dať odpoveď okamžite a telefonovanie máme „neobmedzené“.
Mobil však nie je už len o telefonovaní, ako sa dočítate aj v našom ďalšom pokračovaní seriálu Dynosauria doba mobilov. V telefóne dnes máme azda všetko, čo vás napadne. MP3 prehrávač, fotoaparát, videá a filmy, na tie sme si už zvykli. Lacné dáta z našich zariadení však robia prístroje, vďaka ktorým máme neustále celý svet „po ruke“ v mobile. Áno, v tej malej krabičke, pri ktorej už mnohí zabudli, aké to bolo písať na hardvérovej klávesnici. Dotykový displej je už samozrejmosťou, vďaka väčšej ploche je i browsovanie internetovými stránkami pohodlnejšie. Novým fenoménom sú sociálne siete. Vďaka telefónu sa vieme s ostatnými podeliť o svoje zážitky okamžite, a to nemusíme rozposlať desiatky MMS správ či e-mailov. Jednoducho stačí napísať svoj status napríklad na Facebook, v lepšom prípade pridať fotografiu či video a virtuálny svet o vás vie ďalšiu informáciu. Kam to všetko smeruje? Stávame sa otrokmi technológie, ktorá miliónom ľudí úplne zmenila život. Mobil nás oberá o slobodu a zároveň máme neustále so sebou zariadenie, ktoré nám život neraz už i zachránilo, alebo možno raz skutočne zachráni.
Ak počas leta vycestujete do zahraničia, mobil určite nenechávajte doma. Roaming je stále lacnejší a nikdy neviete, kedy budete vašu „mobilnú telefónnu búdku“ potrebovať. Užite si slnko, more, priateľov a nezabudnite, že s novými technológiami sa vám opäť pripomenieme už v septembri. Ak to nevydržíte a máte chuť zažiť najnovšie trendy v spotrebnej elektronike na vlastnej koži, nemali by ste si nechať ujsť tohtoročnú jubilejnú výstavu IFA 2010. Zapíšte si: 3. - 10. septembra 2010 vás v Berlíne čaká skutočný raj elektroniky.
Roman Calík
šéfredaktor.
BCMOBIL & TECHBOX 7-8/2010 Editorial
Autor: Roman Calík
Po skončení vydarenej hranej scénky o možnostiach mobilného telefónu Samsung Galaxy S počas jeho predstavenia v Zürichu som sa i ja zamyslel nad tým, ako nám mobilné telefóny zmenili a organizujú život. Spomínam si na časy, kedy sa s päťkorunáčkou chodilo k susedom vybaviť dôležitý hovor. Potom prišli prvé mobily, vďaka ktorým sa človek stal dostupným pre každého, komu prezradil svoje telefónne číslo. S úsmevom stále spomínam na jednu moju priateľku, ktorá mi mala telefonicky oznámiť dôležitú správu, no nezavolala. Keď som sa vrátil zo Žiliny (do Martina), žiadal som od nej vysvetlenie. Povedali by ste, že mi nemenovaná slečna nezavolala, pretože nevedela, aká bola predvoľba na mobil do Žiliny? :) Dá sa povedať, že v tej dobe bol človek stále slobodný aj s mobilom vo vrecku. Ale potom to začalo. Sekundová tarifikácia, dotované telefóny za korunu, lacné SMS-ky, moderné MMS-ky, dáta a... kde sme dnes? Viete si predstaviť mobilný telefón, ktorý by dokázal len telefonovať a pracovať s SMS správami? Ja teda nie! Mobilný telefón je mojim nerozlučným spoločníkom. Keďže rodina a blízki vedia, že telefón nosím neustále so sebou (a nie jeden), po troch hovoroch, ktoré nepríjmem, sú schopní zalarmovať políciu. Pritom chce človek niekedy možno len trochu súkromia. Keď si náhodou zabudnete prepnúť tichý režim či necháte telefón v aute, často nájdete množstvo neprijatých hovorov. Ak potom tomu, kto vám volal napríklad až 5-krát, zavoláte späť, zistíte, že vlastne nepotreboval nič dôležité a poradil si i bez vás. Prečo vlastne telefonujeme, aj keď to nie je nevyhnutné? Je jednoduchšie niekomu zavolať a opýtať sa na informáciu, ktorú by sme si aj sami vedeli napríklad vygoogliť? Ale prečo hľadať, keď máme známeho, ktorý nám dokáže dať odpoveď okamžite a telefonovanie máme „neobmedzené“.
Mobil však nie je už len o telefonovaní, ako sa dočítate aj v našom ďalšom pokračovaní seriálu Dynosauria doba mobilov. V telefóne dnes máme azda všetko, čo vás napadne. MP3 prehrávač, fotoaparát, videá a filmy, na tie sme si už zvykli. Lacné dáta z našich zariadení však robia prístroje, vďaka ktorým máme neustále celý svet „po ruke“ v mobile. Áno, v tej malej krabičke, pri ktorej už mnohí zabudli, aké to bolo písať na hardvérovej klávesnici. Dotykový displej je už samozrejmosťou, vďaka väčšej ploche je i browsovanie internetovými stránkami pohodlnejšie. Novým fenoménom sú sociálne siete. Vďaka telefónu sa vieme s ostatnými podeliť o svoje zážitky okamžite, a to nemusíme rozposlať desiatky MMS správ či e-mailov. Jednoducho stačí napísať svoj status napríklad na Facebook, v lepšom prípade pridať fotografiu či video a virtuálny svet o vás vie ďalšiu informáciu. Kam to všetko smeruje? Stávame sa otrokmi technológie, ktorá miliónom ľudí úplne zmenila život. Mobil nás oberá o slobodu a zároveň máme neustále so sebou zariadenie, ktoré nám život neraz už i zachránilo, alebo možno raz skutočne zachráni.
Ak počas leta vycestujete do zahraničia, mobil určite nenechávajte doma. Roaming je stále lacnejší a nikdy neviete, kedy budete vašu „mobilnú telefónnu búdku“ potrebovať. Užite si slnko, more, priateľov a nezabudnite, že s novými technológiami sa vám opäť pripomenieme už v septembri. Ak to nevydržíte a máte chuť zažiť najnovšie trendy v spotrebnej elektronike na vlastnej koži, nemali by ste si nechať ujsť tohtoročnú jubilejnú výstavu IFA 2010. Zapíšte si: 3. - 10. septembra 2010 vás v Berlíne čaká skutočný raj elektroniky.
Roman Calík
šéfredaktor.
BCMOBIL & TECHBOX 7-8/2010 Editorial
Autor: Roman Calík
QUARK
Milí priatelia,
máme v rodine čerstvého vysokoškoláka, možno si spomínate, písal som o ňom, keď maturoval. Prišiel k maturitám v obleku a bol takmer osamotený. Ostatní spolužiaci prišli v rifliach a tričkách. Čuduj sa svete, pedagógom to neprekážalo a náš maturant sa na druhý deň obliekol ako väčšina. Zmaturoval, urobil prijímačky, dočkal sa aj skúšobného obdobia.
Na prvú skúšku opäť prišiel neformálne oblečený a všetko sa zdalo OK. No, našťastie, pri ďalších skúškach narazil nielen na vzdelanú, ale aj ľudsky múdru pedagogičku, ktorej sa to nepáčilo a svoj názor na nevhodné obliekanie študentov na skúškach si nenechala pre seba. Zabralo to, lebo keď si vyskúšaní prišli po výsledky, rifle spustené na pol žrde, ako nosia správni hip-hoperi, ostali doma.
Tento nenápadný úvod by nás mal zaviesť do nešťastnej krízy, ktorú práve prežívame, pretože sa na prvom mieste pod ňu podpísali práve takéto zdanlivé maličkosti. Ekonomická a finančná kríza je podľa expertov v prvom rade krízou hodnôt, teda totálne zlyhávanie v správaní každého jednotlivca až po morálne zlyhanie inštitúcií. Začína sa to v rodine, kde prestávajú pôsobením neoliberálnych teórií platiť klasické a tisícročiami overené výchovné modely. To, že človek vyšiel z jaskyne a nasťahoval sa do činžiaku, nič nemení na tom, že sa musí správať podľa zásad, ktoré vytvárajú fungujúcu spoločnosť.
Začína sa to niekde pri slušnom pozdrave a používaní zázračných slovíčok ďakujem a prosím cez primerané správanie detí a rodičov navzájom. Pokračuje to napríklad obliekaním a správaním sa v škole či zamestnaní a končí sa pôsobením každého jednotlivca na pracovisku, či je to fabrika, banka, vláda alebo parlament. Lenže na mnohých miestach došlo k haváriám hodnotového rebríčka. A tak sa z kradnutia stal systém: všetko je v poriadku, kým ťa nechytia, zo špekulácií sa stáva naozajstné špekulovanie určené na oklamanie a podvedenie ostatných.
Platí to aj o vedomom schvaľovaní právnych noriem, o ktorých sa vopred vie, že sú zlé a že boli zmanipulované. Samozrejme, všetko sa deje v záujme tých, čo z toho vyťažia špinavé peniaze, ktoré už dávno stratili tento hanlivý, ale spravodlivý prívlastok. Menej známe je, že to zašlo ešte ďalej – až sa prevalila aj takzvaná komoditná kríza. Na svetových burzách sa obchodovalo s ropou, ktorá nikdy nebola vyťažená. So zlatom je to ešte horšie. Tí, čo nakupovali väčšie množstvá, ho zaplatili a zlato nechali uložené v trezoroch bánk. Lenže ono tam nikdy nebolo! Obchodníci zrejme predali viac zlata, než ho vôbec v trezoroch je. Až vyšetrovanie azda do týchto kšeftov prinesie svetlo.
Tieto dva príklady ukazujú, ako ďaleko (a to určite nevieme všetko) môžu veci zájsť, keď si ľudia prestanú vážiť a dodržiavať základné mechanizmy vzájomného aj individuálneho správania. Len tak je napríklad možné, že kompletné Maastrichtské kritériá dnes neplní žiaden zo štátov eurozóny, no najmenej nesplnených kritérií majú tri štáty – Slovensko, Slovinsko a Fínsko. Teda najmenší. Najväčšie štáty ich dnes dokonca neplnia ani jedno!!! Čo s tým?
Svedomie si budú musieť spytovať iní, no doplatia na to aj tí, čo sú v plnení kritérií na čele, medzi nimi aj Slovensko. Keďže naši volení zástupcovia predali takmer všetko, čo sa dalo do zahraničia, dnes polovica našej produkcie putuje peňazovodom do zahraničia tiež. A my máme jedinú šancu, ak nechceme byť brutálne závislí od ekonomík zahraničia – postupne budovať vlastné strojárstvo, zdvíhať zdeptaný potravinársky priemysel, postaviť sa na vlastné nohy, pretože tie zahraničné nie sú veľmi spoľahlivé. Idú pričasto tam, kde im dajú viac. Je jasné, že musíme a chceme fungovať v rámci svetového trhu. Ale nie ako závislí bezdomovci vo vlastnej krajine. Mimochodom, je v našich silách zmeniť to. Jasné, že to nedokáže každý a hneď. No sú tu možnosti!
Aby sme ich maximálne využili a aby toho pozitívneho bolo čoraz viac a čo najskôr, nám všetkým želá
Eduard Drobný
QUARK 7/2010 Editorial
Autor: Eduard Drobný
máme v rodine čerstvého vysokoškoláka, možno si spomínate, písal som o ňom, keď maturoval. Prišiel k maturitám v obleku a bol takmer osamotený. Ostatní spolužiaci prišli v rifliach a tričkách. Čuduj sa svete, pedagógom to neprekážalo a náš maturant sa na druhý deň obliekol ako väčšina. Zmaturoval, urobil prijímačky, dočkal sa aj skúšobného obdobia.
Na prvú skúšku opäť prišiel neformálne oblečený a všetko sa zdalo OK. No, našťastie, pri ďalších skúškach narazil nielen na vzdelanú, ale aj ľudsky múdru pedagogičku, ktorej sa to nepáčilo a svoj názor na nevhodné obliekanie študentov na skúškach si nenechala pre seba. Zabralo to, lebo keď si vyskúšaní prišli po výsledky, rifle spustené na pol žrde, ako nosia správni hip-hoperi, ostali doma.
Tento nenápadný úvod by nás mal zaviesť do nešťastnej krízy, ktorú práve prežívame, pretože sa na prvom mieste pod ňu podpísali práve takéto zdanlivé maličkosti. Ekonomická a finančná kríza je podľa expertov v prvom rade krízou hodnôt, teda totálne zlyhávanie v správaní každého jednotlivca až po morálne zlyhanie inštitúcií. Začína sa to v rodine, kde prestávajú pôsobením neoliberálnych teórií platiť klasické a tisícročiami overené výchovné modely. To, že človek vyšiel z jaskyne a nasťahoval sa do činžiaku, nič nemení na tom, že sa musí správať podľa zásad, ktoré vytvárajú fungujúcu spoločnosť.
Začína sa to niekde pri slušnom pozdrave a používaní zázračných slovíčok ďakujem a prosím cez primerané správanie detí a rodičov navzájom. Pokračuje to napríklad obliekaním a správaním sa v škole či zamestnaní a končí sa pôsobením každého jednotlivca na pracovisku, či je to fabrika, banka, vláda alebo parlament. Lenže na mnohých miestach došlo k haváriám hodnotového rebríčka. A tak sa z kradnutia stal systém: všetko je v poriadku, kým ťa nechytia, zo špekulácií sa stáva naozajstné špekulovanie určené na oklamanie a podvedenie ostatných.
Platí to aj o vedomom schvaľovaní právnych noriem, o ktorých sa vopred vie, že sú zlé a že boli zmanipulované. Samozrejme, všetko sa deje v záujme tých, čo z toho vyťažia špinavé peniaze, ktoré už dávno stratili tento hanlivý, ale spravodlivý prívlastok. Menej známe je, že to zašlo ešte ďalej – až sa prevalila aj takzvaná komoditná kríza. Na svetových burzách sa obchodovalo s ropou, ktorá nikdy nebola vyťažená. So zlatom je to ešte horšie. Tí, čo nakupovali väčšie množstvá, ho zaplatili a zlato nechali uložené v trezoroch bánk. Lenže ono tam nikdy nebolo! Obchodníci zrejme predali viac zlata, než ho vôbec v trezoroch je. Až vyšetrovanie azda do týchto kšeftov prinesie svetlo.
Tieto dva príklady ukazujú, ako ďaleko (a to určite nevieme všetko) môžu veci zájsť, keď si ľudia prestanú vážiť a dodržiavať základné mechanizmy vzájomného aj individuálneho správania. Len tak je napríklad možné, že kompletné Maastrichtské kritériá dnes neplní žiaden zo štátov eurozóny, no najmenej nesplnených kritérií majú tri štáty – Slovensko, Slovinsko a Fínsko. Teda najmenší. Najväčšie štáty ich dnes dokonca neplnia ani jedno!!! Čo s tým?
Svedomie si budú musieť spytovať iní, no doplatia na to aj tí, čo sú v plnení kritérií na čele, medzi nimi aj Slovensko. Keďže naši volení zástupcovia predali takmer všetko, čo sa dalo do zahraničia, dnes polovica našej produkcie putuje peňazovodom do zahraničia tiež. A my máme jedinú šancu, ak nechceme byť brutálne závislí od ekonomík zahraničia – postupne budovať vlastné strojárstvo, zdvíhať zdeptaný potravinársky priemysel, postaviť sa na vlastné nohy, pretože tie zahraničné nie sú veľmi spoľahlivé. Idú pričasto tam, kde im dajú viac. Je jasné, že musíme a chceme fungovať v rámci svetového trhu. Ale nie ako závislí bezdomovci vo vlastnej krajine. Mimochodom, je v našich silách zmeniť to. Jasné, že to nedokáže každý a hneď. No sú tu možnosti!
Aby sme ich maximálne využili a aby toho pozitívneho bolo čoraz viac a čo najskôr, nám všetkým želá
Eduard Drobný
QUARK 7/2010 Editorial
Autor: Eduard Drobný
utorok 6. júla 2010
PC REVUE - OpenPark
Oranžová, zelená, ideš!
Celý život nás sprevádzajú zákony a pravidlá, zákazy a príkazy. Ich dodržiavanie sa kontroluje a ich porušenie sa trestá. Hoci mnohé sa zdajú samozrejmé ako známe biblické nezabiješ či nepokradneš, večerné TV správy hovoria o tom, že nie sú také samozrejmé pre každého. Preto si musíme ako štát platiť a udržiavať obrovský aparát policajtov, vyšetrovateľov, sudcov a väzenských strážnikov.
Okrem takýchto „ultimatívnych“ zákonov máme množstvo „prevádzkových“ pravidiel, ktoré upravujú náš každodenný život a bez ktorých by asi v spoločnosti zavládol riadny chaos. Dobrým príkladom sú dopravné predpisy. Aj keď môžeme mať iný názor na striktné kontrolovanie rýchlosti na bezproblémovom úseku cesty či na povinnosť zapínania svetiel aj cez deň, bez pravidiel, predpisov a značiek by bol na našich cestách riadny zmätok. Veď si len spomeňme, čo sa deje v dopravnej špičke, keď vypadnú semafory na dôležitej križovatke a všetci sa potrebujú cez ňu dostať. Nikto nemá chuť niekoho púšťať, radšej sa všetci natlačia doprostred križovatky bez ohľadu na to, že v nej zostanú trčať a kompletne ju zablokujú. No stačí znovu spustiť semafor a ako zázrakom sa upchaná križovatka zrazu uvoľní.
Máme však okrem toho ešte jemnejšie pravidlá, za ktorých prekročenie sa nechodí ani do basy, ani sa neudeľujú pokuty. Stretávame sa s nimi stále a doslova všade, či už v rodine, práci, v rámci susedských vzťahov, v biznise, alebo komunikácii na sieti. Čiastočne by sa dali označiť ako etiketa, ale mohli by sme ich skôr zovšeobecniť ako normálne slušné správanie sa. Je predsa normálne pozdraviť, dať prednosť vo dverách, pomôcť s ťažkým nákupom. Je predsa normálne vedieť diskutovať pokojne, neagresívne, neskákať do reči, nesnažiť sa druhej strane vnútiť svoj názor ako jediné správne riešenie. Je predsa normálne neohovárať, nezávidieť, neintrigovať. Je predsa normálne neklamať rodičom, nepodvádzať pri skúškach v škole, nezašívať sa v práci „vykecávaním sa“ na internete. Je predsa normálne robiť biznis tak, aby z neho mala dobrý pocit aj druhá strana, a nie iba získať maximum pre seba. Je predsa normálne neuplácať ani neprijímať úplatky. A tak ďalej, a tak ďalej. Zoznam toho, čo všetko by malo byť normálne, slušné a férové, by bol asi veľmi dlhý, otázne je, čo z toho by sme za normálne, slušné a férové aj uznali. Keď klamú, podvádzajú, sú na seba hrubí všetci okolo nás, vyvoláva to dojem, že to je asi normálne. Hlboko vo svojom vnútri však tušíme, že to nie je pravda.
Každý máme iné kritériá na to, čo je už za hranicou a čo je ešte OK. V skutočnosti je však za hranou všetko, čo podvedome cítite, že by ste mali urobiť inak. A hoci stokrát danú situáciu vyriešite „po starom“, sto prvý raz ju možno zvládnete inak a budete mať zo seba dobrý pocit. Prekonáte starú karmu, oslobodíte sa od zlozvyku a pripíšete si na účet zopár podstatných bodov... :-)
Do zbierky zákonov a predpisov sa nedajú podchytiť všetky životné situácie, ktoré sme museli alebo ešte len budeme musieť riešiť. Nedá sa ani spísať príručka, ktorá by nám poradila, ako sa správať, ako všetky situácie zvládnuť, ako sa na ne pripraviť. Treba ich jednoducho prežiť. Ale môžete si vo svojom vnútri vypestovať pomôcku, virtuálny „semafor“, ktorého sa opýtate pri rozhodovaní, ako danú situáciu vyriešiť. Každý človek má hlboko vo svojom vnútri čisté a dokonalé jadro, a ak sa ho správne spýtate, určite vám správne poradí :-).
A čo je najlepšie, nakoniec budete všetky situácie zvládať správne nie pod hrozbou pokuty či pocitu viny, ale jednoducho preto, že z toho budete mať dobrý pocit. Sami pre seba. Neskôr svoj vnútorný semafor už nebudete tak potrebovať, pretože jednoducho časom už nedokážete konať neférovo, nedokážete nikomu ublížiť rečami či skutkami, nedokážete klamať, podvádzať, nedokážete agresívne jazdiť na cestách atď.
Keby sa to podarilo všetkým, dosť veľa ušetríme na policajtoch, sudcoch a prázdnych väzniciach... :-)
PC REVUE 7/2010 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Celý život nás sprevádzajú zákony a pravidlá, zákazy a príkazy. Ich dodržiavanie sa kontroluje a ich porušenie sa trestá. Hoci mnohé sa zdajú samozrejmé ako známe biblické nezabiješ či nepokradneš, večerné TV správy hovoria o tom, že nie sú také samozrejmé pre každého. Preto si musíme ako štát platiť a udržiavať obrovský aparát policajtov, vyšetrovateľov, sudcov a väzenských strážnikov.
Okrem takýchto „ultimatívnych“ zákonov máme množstvo „prevádzkových“ pravidiel, ktoré upravujú náš každodenný život a bez ktorých by asi v spoločnosti zavládol riadny chaos. Dobrým príkladom sú dopravné predpisy. Aj keď môžeme mať iný názor na striktné kontrolovanie rýchlosti na bezproblémovom úseku cesty či na povinnosť zapínania svetiel aj cez deň, bez pravidiel, predpisov a značiek by bol na našich cestách riadny zmätok. Veď si len spomeňme, čo sa deje v dopravnej špičke, keď vypadnú semafory na dôležitej križovatke a všetci sa potrebujú cez ňu dostať. Nikto nemá chuť niekoho púšťať, radšej sa všetci natlačia doprostred križovatky bez ohľadu na to, že v nej zostanú trčať a kompletne ju zablokujú. No stačí znovu spustiť semafor a ako zázrakom sa upchaná križovatka zrazu uvoľní.
Máme však okrem toho ešte jemnejšie pravidlá, za ktorých prekročenie sa nechodí ani do basy, ani sa neudeľujú pokuty. Stretávame sa s nimi stále a doslova všade, či už v rodine, práci, v rámci susedských vzťahov, v biznise, alebo komunikácii na sieti. Čiastočne by sa dali označiť ako etiketa, ale mohli by sme ich skôr zovšeobecniť ako normálne slušné správanie sa. Je predsa normálne pozdraviť, dať prednosť vo dverách, pomôcť s ťažkým nákupom. Je predsa normálne vedieť diskutovať pokojne, neagresívne, neskákať do reči, nesnažiť sa druhej strane vnútiť svoj názor ako jediné správne riešenie. Je predsa normálne neohovárať, nezávidieť, neintrigovať. Je predsa normálne neklamať rodičom, nepodvádzať pri skúškach v škole, nezašívať sa v práci „vykecávaním sa“ na internete. Je predsa normálne robiť biznis tak, aby z neho mala dobrý pocit aj druhá strana, a nie iba získať maximum pre seba. Je predsa normálne neuplácať ani neprijímať úplatky. A tak ďalej, a tak ďalej. Zoznam toho, čo všetko by malo byť normálne, slušné a férové, by bol asi veľmi dlhý, otázne je, čo z toho by sme za normálne, slušné a férové aj uznali. Keď klamú, podvádzajú, sú na seba hrubí všetci okolo nás, vyvoláva to dojem, že to je asi normálne. Hlboko vo svojom vnútri však tušíme, že to nie je pravda.
Každý máme iné kritériá na to, čo je už za hranicou a čo je ešte OK. V skutočnosti je však za hranou všetko, čo podvedome cítite, že by ste mali urobiť inak. A hoci stokrát danú situáciu vyriešite „po starom“, sto prvý raz ju možno zvládnete inak a budete mať zo seba dobrý pocit. Prekonáte starú karmu, oslobodíte sa od zlozvyku a pripíšete si na účet zopár podstatných bodov... :-)
Do zbierky zákonov a predpisov sa nedajú podchytiť všetky životné situácie, ktoré sme museli alebo ešte len budeme musieť riešiť. Nedá sa ani spísať príručka, ktorá by nám poradila, ako sa správať, ako všetky situácie zvládnuť, ako sa na ne pripraviť. Treba ich jednoducho prežiť. Ale môžete si vo svojom vnútri vypestovať pomôcku, virtuálny „semafor“, ktorého sa opýtate pri rozhodovaní, ako danú situáciu vyriešiť. Každý človek má hlboko vo svojom vnútri čisté a dokonalé jadro, a ak sa ho správne spýtate, určite vám správne poradí :-).
A čo je najlepšie, nakoniec budete všetky situácie zvládať správne nie pod hrozbou pokuty či pocitu viny, ale jednoducho preto, že z toho budete mať dobrý pocit. Sami pre seba. Neskôr svoj vnútorný semafor už nebudete tak potrebovať, pretože jednoducho časom už nedokážete konať neférovo, nedokážete nikomu ublížiť rečami či skutkami, nedokážete klamať, podvádzať, nedokážete agresívne jazdiť na cestách atď.
Keby sa to podarilo všetkým, dosť veľa ušetríme na policajtoch, sudcoch a prázdnych väzniciach... :-)
PC REVUE 7/2010 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)