3D prichádza
Leto je za nami...oddýchli ste si? Dovolenkovali ste? Fotili ste? Tak nezabudnite na našu pravidelnú rubriku OBJEKTÍVOM TELEFÓNU, prostredníctvom ktorej sa môžete s nami a našimi čitateľmi podeliť o vaše zážitky a zaujímavé fotografie. Tie najlepšie fotografie nielenže budú uverejnené v časopise a na portáli www.fony.sk, ale i odmenené. Keď už som pri výhrach, neprehliadnite ani našu novú súťaž o mobilný telefón Sony Ericsson C510.
Poďme sa však pozrieť bližšie na to, čo sme pre vás v jesennom dvojčísle BCMOBIL & TECHBOX 9-10/2009 pripravili. Mnohí z vás si možno už všimli, že náš počet strán, aj napriek kríze, neklesol. Naopak, narástol. Práve držíte v ruke až 84 stranový časopis, a to pri nezmenenej cene. Verím, že vás poteší rozšírený obsah čísla, kde jednou z noviniek je i test toho najlepšieho, čo po našich cestách jazdí. Tentokrát sme vyskúšali naozajstnú japonskú chuťovku, kombík Honda Accord Tourer v plnej výbave. Musím priznať, že nielen jej športový vzhľad, pohodlné sedenie a vozenie, ale najmä bezpečnostné systémy ma dostali. Už ste niekedy počuli o skratkách ACC, LKAS či CMBS? Ak nie, nevadí. Prezradíme vám ich význam a využitie v praxi. Aby sme pre vás získali čo najviac zaujímavých informácií, vycestovali sme za nimi. Určite neprehliadnite zaujímavú reportáž z výroby Mojej CEWE Fotoknihy priamo z Mníchova a reportáž IFA 2009 z Berlína. Práve tu sme videli, že už blízkou budúcnosťou je 3D. Už o rok si pravdepodobne budeme môcť bežne kúpiť 3D televízory, 3D kamery, 3D Blu-ray filmy či 3D projektory. Navyše, ak si prečítate novinky TECHBOX, zistíte, že ani 3D fotografia nie je ďaleko, skôr naopak. Možno sa z nej budú niektorí z vás tešiť už pod vianočným stromčekom. Mám totiž na mysli 3D fotoaparát Fujifilm FinePix REAL 3D W1, na ktorého testovanie sa už tešíme aj v redakcii.
Sú Slováci trendy? To sa dozviete, ak si nalistujete zaujímavú tému o technologických hračkách, ktoré používajú nami oslovení respondenti. Tiež sme vyskúšali novú službu operátora T-Mobile, ktorá umožňuje legálne a pomerne lacno sťahovať množstvo hudby priamo do mobilného telefónu. O mobiloch, ktoré sa ovládajú dotykom, sa viac dozviete v hlavnej téme čísla. V recenziách sme preklepli až 11 mobilov, vrátane seniora Sony CMD-J5. Dokonca exkluzívne vám prinášame informácie z úst tvorcov svetových unikátov: LG GD900 Crystal – prvý mobil s priehľadnou klávesnicou, či Leadtek Multiband modem – modem kombinujúci technológie FLASH-OFDM a 3G. A keďže škola volá, mrknite aj na veľký test 10-palcových netbookov.
Príjemné listovanie a čítanie nového BC vám za celú redakciu praje
Roman Calík
šéfredaktor
B&T 9-10/2009 Editorial
Autor: Roman Calík
štvrtok 17. septembra 2009
piatok 4. septembra 2009
QUARK
Milí priatelia,
znie to zvláštne, keď poviem, že včera sa mi zbláznil počítač, ale naozaj to takúto situáciu pripomínalo. Počítač môže byť naozaj užitočný, ale občas vyvádza také kúsky, že by si zaslúžil pár zaúch. Klasika je zamrznutie, druhý stupienok asi patrí náhlej strate dát, na najvyššom mieste je havária harddisku. Kto s týmto parádnym číslom ešte nemá skúsenosti, nech si dôležité údaje zálohuje a dúfa, že sa mu to nestane.
Nasťahoval som sa do wordu a po chvíli som mal k dispozícii iba veľké písmená. Keď som stlačil písmeno ž, ktoré je s diakritikou, objavilo sa veľké Ž. Ako to stroj dokázal, nevedno. Podobne aj pri ostatných podobných klávesoch. Potom sa začali objavovať chybové hlásenia, niektoré sa myšou dali zavrieť, iné sa hromadili aj na ploche. Napokon ma to prestalo baviť, no vypnúť to nešlo, logicky nasledoval tvrdý reset, odpojil som počítač od siete.
Ráno som oslovil nášho rodinného IT experta. Reku – poraď. Lakonická odpoveď ma poučila, aby som v správaní počítačov, ktoré vypadnú z normálu, nehľadal žiadnu logiku a nepátral po vysvetlení. Aby som si uvedomil, koľko typov klonov hardvéru a softvéru je v prevádzke a aby som pokorne dúfal, že to môže aj dobre dopadnúť. A ešte, že ani plný štadión žien nie je taký nevyspytateľný ako hociktoré pécečko.
Vzal som na vedomie tento koncentrát skúseností, má nepochybne reálne zázemie. Potom som počítač naštartoval a – všetko bolo ako predtým. Kleslo mi osobné, ale povedal by som aj ľudské sebavedomie a vynorila sa otázka – ak je pravda, ako to ukázal prieskum, že vyše 90 % PC slúži na písanie vo worde, na internete a občas aj tabuľkovým procesorom, prečo sa pri PC snažíme o takú veľkú univerzálnosť a výkonnosť, keď tak málo z toho môžeme využiť? Odpovede dávajú do istej miery často nové, zjednodušené netbooky určené práve na najčastejšie spôsoby využitia. Škoda len, že tak ako pri našich domácich PC a ich filozofii nejde o technický pokrok, ale o peniaze, aj pri malých netbookoch ide o to isté...
Mám aj inú skúsenosť. Zobral ma kolega do auta, išli sme k nemu domov. Vošli sme do ich podzemnej garáže a zrazu sa rozsvietili výstražné panely – Okamžitý zákaz vstupu, koncentrácia CO2 prekročila normu, hrozí aj smrť. Čo v takejto situácii? Čo by ste urobili? Keďže spolunažívame s ozónom z veľkej diery, éčkami v potravinách, exhalátmi, kde sa pohneme, cigaretovým dymom a elektronickým smogom, pokojne sme zaparkovali a prešli k výťahu. Spravodlivejšie by bolo, keby v garáži miesto nás bol projektant, ktorý namiesto dobrého vetrania garáže naplánoval výstražné tabule. Zlyhal. Ten, čo to vymyslel, aj ten, čo to schválil. Ani tu nejde o technický pokrok, ale znovu o – peniaze.
Je zaujímavé, ako pokojne prežívame najrýchlejšiu pandémiu našich čias. Médiá prinášajú správy o nových prípadoch, o úmrtiach a my sa tvárime, akoby sa nás to nedotýkalo. Pandémia má globálny rozmer, a preto si vyžaduje aj globálne riešenia. Zaujímavé, ale niet ich. Opäť ide o peniaze.
Neviete, načo ich Féničania vymysleli?
Želám Vám príjemný mesiac a ak budete mať čas a chuť, podumajte, ako by sa nám žilo bez peňazí. Aspoň to skúste...
QUARK 9/2009 Editorial
Autor: Eduard Drobný
znie to zvláštne, keď poviem, že včera sa mi zbláznil počítač, ale naozaj to takúto situáciu pripomínalo. Počítač môže byť naozaj užitočný, ale občas vyvádza také kúsky, že by si zaslúžil pár zaúch. Klasika je zamrznutie, druhý stupienok asi patrí náhlej strate dát, na najvyššom mieste je havária harddisku. Kto s týmto parádnym číslom ešte nemá skúsenosti, nech si dôležité údaje zálohuje a dúfa, že sa mu to nestane.
Nasťahoval som sa do wordu a po chvíli som mal k dispozícii iba veľké písmená. Keď som stlačil písmeno ž, ktoré je s diakritikou, objavilo sa veľké Ž. Ako to stroj dokázal, nevedno. Podobne aj pri ostatných podobných klávesoch. Potom sa začali objavovať chybové hlásenia, niektoré sa myšou dali zavrieť, iné sa hromadili aj na ploche. Napokon ma to prestalo baviť, no vypnúť to nešlo, logicky nasledoval tvrdý reset, odpojil som počítač od siete.
Ráno som oslovil nášho rodinného IT experta. Reku – poraď. Lakonická odpoveď ma poučila, aby som v správaní počítačov, ktoré vypadnú z normálu, nehľadal žiadnu logiku a nepátral po vysvetlení. Aby som si uvedomil, koľko typov klonov hardvéru a softvéru je v prevádzke a aby som pokorne dúfal, že to môže aj dobre dopadnúť. A ešte, že ani plný štadión žien nie je taký nevyspytateľný ako hociktoré pécečko.
Vzal som na vedomie tento koncentrát skúseností, má nepochybne reálne zázemie. Potom som počítač naštartoval a – všetko bolo ako predtým. Kleslo mi osobné, ale povedal by som aj ľudské sebavedomie a vynorila sa otázka – ak je pravda, ako to ukázal prieskum, že vyše 90 % PC slúži na písanie vo worde, na internete a občas aj tabuľkovým procesorom, prečo sa pri PC snažíme o takú veľkú univerzálnosť a výkonnosť, keď tak málo z toho môžeme využiť? Odpovede dávajú do istej miery často nové, zjednodušené netbooky určené práve na najčastejšie spôsoby využitia. Škoda len, že tak ako pri našich domácich PC a ich filozofii nejde o technický pokrok, ale o peniaze, aj pri malých netbookoch ide o to isté...
Mám aj inú skúsenosť. Zobral ma kolega do auta, išli sme k nemu domov. Vošli sme do ich podzemnej garáže a zrazu sa rozsvietili výstražné panely – Okamžitý zákaz vstupu, koncentrácia CO2 prekročila normu, hrozí aj smrť. Čo v takejto situácii? Čo by ste urobili? Keďže spolunažívame s ozónom z veľkej diery, éčkami v potravinách, exhalátmi, kde sa pohneme, cigaretovým dymom a elektronickým smogom, pokojne sme zaparkovali a prešli k výťahu. Spravodlivejšie by bolo, keby v garáži miesto nás bol projektant, ktorý namiesto dobrého vetrania garáže naplánoval výstražné tabule. Zlyhal. Ten, čo to vymyslel, aj ten, čo to schválil. Ani tu nejde o technický pokrok, ale znovu o – peniaze.
Je zaujímavé, ako pokojne prežívame najrýchlejšiu pandémiu našich čias. Médiá prinášajú správy o nových prípadoch, o úmrtiach a my sa tvárime, akoby sa nás to nedotýkalo. Pandémia má globálny rozmer, a preto si vyžaduje aj globálne riešenia. Zaujímavé, ale niet ich. Opäť ide o peniaze.
Neviete, načo ich Féničania vymysleli?
Želám Vám príjemný mesiac a ak budete mať čas a chuť, podumajte, ako by sa nám žilo bez peňazí. Aspoň to skúste...
QUARK 9/2009 Editorial
Autor: Eduard Drobný
PC REVUE - OpenPark
Kto tu tomu vlastne šéfuje?
Možno ste už v nejakej knihe alebo médiách natrafili na konšpiračné teórie o tom, kto stál a stojí v pozadí kľúčových momentov ľudstva, kto vlastne v utajení riadi celosvetový biznis či prerozdeľovanie politicko-spoločenskej moci. Možno to bola verzia o slobodomurároch, templároch a iluminátoch, o Merovejovcoch a Rothschildovcoch, o židovskej loby či arabských naftových magnátoch. Teórie o tom, že politici, biznismeni či generáli sú len figúrky a za špagátiky v skutočnosti ťahá niekto úplne iný, sivé eminencie sledujúce oveľa strategickejšie globálne ciele, napr. svetovládu. Ktovie, čo je na tom pravdy, a keby aj niečo bolo, nie je to až také podstatné, navyše to z pozície bežného človiečika nemôžeme ovplyvniť . Tak či onak, myslím si, že v skutočnosti o dianí v tom „veľkom“ svete, ale aj „tu dole“ rozhoduje niekto celkom iný. A je jedno, či ide o snahu o svetovládu, ovplyvňovanie cien ropy či zlata, nepremyslené politické šarvátky či bežný spor susedov na ulici. Spoločným menovateľom stojacim v pozadí všetkých takýchto situácií je niečo, čo je prítomné v každom z nás – ľudské ego.
Je to to isté ego, ktoré núti politikov zo strán s príbuzným, skoro identickým programom navzájom do krvi súperiť, hoci im ide o tie isté ciele. Ktoré ich núti za cenu zachovania si mocenských pozícií vo vláde ísť aj proti vlastnému presvedčeniu, proti vlastnému programu. Je to to isté ego, ktoré šepká generálom, že by mohlo byť vojensky zaujímavé trochu vyprovokovať susednú krajinu a ukázať sa, kto má viac vojakov, viac tankov. Bez ohľadu na dôsledky. Je to to isté ego, ktoré provokuje multimiliardárov, aby si kupovali ešte väčšie haciendy, ešte drahšie autá atď. a dokázali si, že sú na tom lepšie ako ich obchodní partneri z golfového klubu. Že sú silnejší, bohatší, vplyvnejší, mocnejší. Ale mne to stále len pripomína súperenie malých chlapcov predbiehajúcich sa v tom, kto –s prepáčením – ďalej dociká...
Služobníkmi ega však nemusia byť iba „tí hore“. Je to stále to isté ego, ktoré podpichuje nás „tu dole“, keď nás niekto provokuje, aby sme si to „nenechali“, aby sme tej druhej strane navyše ešte niečo aj priložili... Pričom rozkrútenie špirály provokácií zákonite vedie k hádke, konfliktu a neriešeniu podstaty sporu.
To isté ego nás núti zablokovať vlastným autom to susedovo, keď náhodou trochu nešikovne zaparkuje a prekáža. Pritom stačí len zazvoniť pri bránke.
Je to to isté ego, ktoré nám v diskusii na porade alebo rodinnej debate šepká ako had do ucha, aby sme rozprávali hlasnejšie ako ostatní, aby sme skákali do reči, aby sme silou presadzovali svoj názor, aj keď nemusí byť správny, aby sme sa nedali zatlačiť do kúta, ale naopak, zatlačili do kúta ostatných.
Pritom by stačilo stať sa v danej situácii iba na chvíľku nestranným pozorovateľom, všímať si, čo sa to vlastne okolo vás deje, kam smeruje daná situácia a kam by mohla smerovať, keby ste sa nechali strhnúť vlastnými emóciami. A potom si vnútorne povedať, kam chcete danú situáciu nasmerovať, aký výsledok chcete dosiahnuť. Ale tak, aby sa nikto neurážal, aby ste jeden druhého vzájomne nezraňovali. Tak, aby bol výsledok prijateľný pre obe strany, aby bolo dosiahnuté spoločné dobro alebo objektívne dobro, aj keď to tak na prvý pohľad pre obe strany možno nebude vyzerať. Tak, aby vaše momentálne víťazstvo nebolo v skutočnosti vašou budúcou prehrou.
Ak druhá strana nepočúva na rozumné argumenty, na získané „zauchá“ nepomôže ich vrátenie. Tak nám to bežne nahovára naše ego. Ak sme jeho služobníkmi, poslúchneme ho. V takej situácii však pomôže liečba šokom, napríklad známe nastavenie druhého líca... Ak to druhá strana nepochopí, nič to. Naša momentálna zdanlivá prehra sa skôr či neskôr stane naším budúcim víťazstvom.
Nechcel by som však, aby to vyznelo tak, že ego je náš nepriateľ, stimuluje nás predsa aj k mnohým úžasným výkonom a skvelým výsledkom. Treba si ho však trochu držať na uzde, aby nebolo naším neobmedzeným pánom a my jeho poslušnými služobníkmi bez vlastnej vôle. Treba si z neho urobiť kamaráta, ale z času na čas mu jemne dohovoriť, nech neblázni... :-) Keby sme to dokázali všetci vrátane tých tam hore, o čo by bol svet lepší...
PC REVUE 9/2009 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Možno ste už v nejakej knihe alebo médiách natrafili na konšpiračné teórie o tom, kto stál a stojí v pozadí kľúčových momentov ľudstva, kto vlastne v utajení riadi celosvetový biznis či prerozdeľovanie politicko-spoločenskej moci. Možno to bola verzia o slobodomurároch, templároch a iluminátoch, o Merovejovcoch a Rothschildovcoch, o židovskej loby či arabských naftových magnátoch. Teórie o tom, že politici, biznismeni či generáli sú len figúrky a za špagátiky v skutočnosti ťahá niekto úplne iný, sivé eminencie sledujúce oveľa strategickejšie globálne ciele, napr. svetovládu. Ktovie, čo je na tom pravdy, a keby aj niečo bolo, nie je to až také podstatné, navyše to z pozície bežného človiečika nemôžeme ovplyvniť . Tak či onak, myslím si, že v skutočnosti o dianí v tom „veľkom“ svete, ale aj „tu dole“ rozhoduje niekto celkom iný. A je jedno, či ide o snahu o svetovládu, ovplyvňovanie cien ropy či zlata, nepremyslené politické šarvátky či bežný spor susedov na ulici. Spoločným menovateľom stojacim v pozadí všetkých takýchto situácií je niečo, čo je prítomné v každom z nás – ľudské ego.
Je to to isté ego, ktoré núti politikov zo strán s príbuzným, skoro identickým programom navzájom do krvi súperiť, hoci im ide o tie isté ciele. Ktoré ich núti za cenu zachovania si mocenských pozícií vo vláde ísť aj proti vlastnému presvedčeniu, proti vlastnému programu. Je to to isté ego, ktoré šepká generálom, že by mohlo byť vojensky zaujímavé trochu vyprovokovať susednú krajinu a ukázať sa, kto má viac vojakov, viac tankov. Bez ohľadu na dôsledky. Je to to isté ego, ktoré provokuje multimiliardárov, aby si kupovali ešte väčšie haciendy, ešte drahšie autá atď. a dokázali si, že sú na tom lepšie ako ich obchodní partneri z golfového klubu. Že sú silnejší, bohatší, vplyvnejší, mocnejší. Ale mne to stále len pripomína súperenie malých chlapcov predbiehajúcich sa v tom, kto –s prepáčením – ďalej dociká...
Služobníkmi ega však nemusia byť iba „tí hore“. Je to stále to isté ego, ktoré podpichuje nás „tu dole“, keď nás niekto provokuje, aby sme si to „nenechali“, aby sme tej druhej strane navyše ešte niečo aj priložili... Pričom rozkrútenie špirály provokácií zákonite vedie k hádke, konfliktu a neriešeniu podstaty sporu.
To isté ego nás núti zablokovať vlastným autom to susedovo, keď náhodou trochu nešikovne zaparkuje a prekáža. Pritom stačí len zazvoniť pri bránke.
Je to to isté ego, ktoré nám v diskusii na porade alebo rodinnej debate šepká ako had do ucha, aby sme rozprávali hlasnejšie ako ostatní, aby sme skákali do reči, aby sme silou presadzovali svoj názor, aj keď nemusí byť správny, aby sme sa nedali zatlačiť do kúta, ale naopak, zatlačili do kúta ostatných.
Pritom by stačilo stať sa v danej situácii iba na chvíľku nestranným pozorovateľom, všímať si, čo sa to vlastne okolo vás deje, kam smeruje daná situácia a kam by mohla smerovať, keby ste sa nechali strhnúť vlastnými emóciami. A potom si vnútorne povedať, kam chcete danú situáciu nasmerovať, aký výsledok chcete dosiahnuť. Ale tak, aby sa nikto neurážal, aby ste jeden druhého vzájomne nezraňovali. Tak, aby bol výsledok prijateľný pre obe strany, aby bolo dosiahnuté spoločné dobro alebo objektívne dobro, aj keď to tak na prvý pohľad pre obe strany možno nebude vyzerať. Tak, aby vaše momentálne víťazstvo nebolo v skutočnosti vašou budúcou prehrou.
Ak druhá strana nepočúva na rozumné argumenty, na získané „zauchá“ nepomôže ich vrátenie. Tak nám to bežne nahovára naše ego. Ak sme jeho služobníkmi, poslúchneme ho. V takej situácii však pomôže liečba šokom, napríklad známe nastavenie druhého líca... Ak to druhá strana nepochopí, nič to. Naša momentálna zdanlivá prehra sa skôr či neskôr stane naším budúcim víťazstvom.
Nechcel by som však, aby to vyznelo tak, že ego je náš nepriateľ, stimuluje nás predsa aj k mnohým úžasným výkonom a skvelým výsledkom. Treba si ho však trochu držať na uzde, aby nebolo naším neobmedzeným pánom a my jeho poslušnými služobníkmi bez vlastnej vôle. Treba si z neho urobiť kamaráta, ale z času na čas mu jemne dohovoriť, nech neblázni... :-) Keby sme to dokázali všetci vrátane tých tam hore, o čo by bol svet lepší...
PC REVUE 9/2009 OpenPark
Autor: Martin Drobný
PC REVUE
Turčín Poničan a jeho odplata
Cez leto som bol na týždňovej dovolenke v Turecku. Služobné cesty si zásadne plánujem tak, že program ani teoreticky nemôžem stihnúť, a tak som stále v pohybe a čas mi rýchlo prejde. Na dovolenke je to však niečo iné, tu sa očakáva, že človek dá dole nohu z plynového pedála a nechá sa len tak unášať. Toto nejako nemôžem, sedieť len tak pri mori by bol pre mňa trest. Vždy vymýšľam rôzne aktivity, chodím hore-dole, požičiam si auto, prehľadám celé okolie, skrátka sa musím pohybovať. Dosť sa však hrozím chvíle, keď ma po týždni zaplaví okolo 3000 mailov. Preto nosím na dovolenku notebook a snažím sa aspoň stiahnuť si maily. Náš hotel bol v ponuke cestovnej kancelárie promovaný ako miesto s internetom. Bolo to aj jedno z kritérií, prečo sme si ho vybrali. No skutočnosť bola taká, že internet síce bol, ale iba v kancelárii vedúceho, a to na počítači s rozladeným 14-palcovým CRT monitorom. Za 2 eurá na hodinu a pri rýchlosti 64 kbit/s, o Wi-Fi tu nikto ešte nepočul. No, nejako to prežijem s takouto výbavou, povedal som si prvý večer. Pripojenie kábla na môj notebook nepomohlo, ostal som s Windows XP v turečtine sám v zafajčenej horúcej miestnosti. Zadávam itnews.sk a výsledkom je neexistujúci server, pritom Google išiel. Po pár minútach mi svitlo – bude to v tej národnej klávesnici – kláves i nie je i, ale čosi veľmi podobné, lenže turecké. Anglická klávesnica nebola a nastavenia boli chránené heslom. Zavrhol som teda hotelový internet a proti noci sa rozhodol ísť pohľadať internetovú kaviareň. Aj som našiel, za 2,50 eura na hodinu. Príplatok bol zrejme za nainštalovanú anglickú klávesnicu, LCD displej a vírus, ktorý som si spolu s prijatými dokumentmi z tejto kaviarne preniesol na kľúči USB. Neskôr som zvažoval, že sa nejako pripojím na Wi-Fi z niektorých okolitých 5-hviezdičkových hotelov. Chodil som cez deň v horúčave s naštartovaným notebookom a zapnutým Wi-Fi okolo hotelov, ale nijaký vyčnievajúci lalok siete som nenašiel a ísť do hotela som sa pre identifikačnú pásku okolo zápästia neodhodlal. Neskôr som si uvedomil, že som na dovolenke, a do internetovej kaviarne som chodil už len občas. Doma som si potom stiahol tisícku mailov, niektoré z nich sa vybavili samy od seba :-). To som však ešte nevedel, že hlavné vytriezvenie z nablýskanej ponuky dovolenkových katalógov ma len čaká.
Turecko je jednoznačne krajina v Oriente. Viem o jej snahe dostať sa do EÚ, teda aspoň západnej časti krajiny. Myslím si však, že by to nebolo správne. V žilách Turkov koluje iná krv, mal som možnosť to zažiť. Predovšetkým, keď sa pohybujete v turistickej oblasti s fotoaparátom okolo krku, je to pre domácich niečo, ako keď pred býkom mávate červenou plachtou. Budú vám tvrdošijne ponúkať niečo, čo nepotrebujete – voňavky, koreniny, tričká, varenú kukuricu, turistické výlety či rôzne služby. Musíte sa tváriť ako hluchý a slepý, lebo pri najmenšom prejave záujmu to už berú vážne a strávite s nimi dlhý čas dohováraním sa o cenách. Ja som celkom odolával, ale v jednom prípade som sa neubránil. Už doma som počul o tureckom kúpeli, nazývanom hamam, a povedal som si, že to teda vyskúšam. Mám totiž rád všetko, čo je spojené s vodou, hlavne teplou, a takisto mám rád masáž. Ponuka hamamu v Turecku je v každom hoteli, bežná cena je 35 eur. Pred naším hotelom každé ráno stál človek, ktorý ponúkal turecký kúpeľ za 25 eur v susednom dome. Som Slovák a na zľavu 10 eur reagujem, preto som si objednal konkrétny čas a celý deň sa tešil na to, ako podvečer pôjdem do tohto vysnívaného kúpeľa. Budova bola asi 50 metrov od nášho hotela, bol som tam za chvíľku. Privítal ma majiteľ, ktorý už o mne vedel, ale odrazu som cítil, že tu niečo nehrá :-). V tomto kúpeli nebol nikto iný, len domáci a ja. Zmesou ruštiny a nemčiny sa však s nimi dalo dorozumieť. Lenže Turek, ktorý ma dostal na starosť, akoby z oka vypadol tomu, ktorého som si v duchu ako chlapec predstavoval, keď som sa v základnej škole učil naspamäť povesť Turčín Poničan (TP). Ale teda na 100 %, chlap ako hora, čierne fúziky a žiariace oči. A keď zistil, že som zo Slovenska, zdalo sa mi, že na perách mu zahral potmehúdsky úsmev. Hamam sa začal saunou, kam ma TP zaviedol a po rusky mi povedal, že si po mňa príde. V ten deň sme mali 45 °C, a hoci mám saunu rád, teraz som jej mal po 5 minútach tak akurát. TP kde nič, tu nič. Vydržal som ešte chvíľu, ale to mi už srdce búchalo ako zvon, a tak som vyliezol von. TP pokojne popíjal tureckú kávu značky Nescafé, keď ma videl, dopil a zazubil sa. Prvá časť kúpeľa spočíva v dôkladnom „obrúsení“ tela od starej kože. Ako sa neskôr ukázalo, TP zobral na to nevhodný nástroj, ja som to cítil ako dotyk šmirgľovým papierom. Moje telo je navyše pokryté riadnou vrstvou chĺpkov, a keď začal, vedel som, že teraz nastala historická odplata za to, že Slováci sa dakedy tureckým nájazdom nepodvolili. No, opisujem to síce žartovne, ale fakt je, že to riadne bolelo. Keď sa na mojom tele objavili prvé kvapky krvi, TP spozornel. Zavolal majiteľa hamamu a podľa intonácie som pochopil, že som asi jeho prvý zákazník a poplietol si nástroje. Zobral si jemnejšiu rukavicu a mne sa uľavilo. Nie nadlho. Turecký kúpeľ pokračuje fázou namydlenia a vydrhnutia, rôzneho umývania a na záver je celotelová masáž. Prvé časti prebehli ako-tak v poriadku, ale pri masáži som si pripomenul slová z básničky: „a čo mladé – zutekalo, a čo staré – nevládalo“. Necítim sa ešte taký starý, ale keby som vtedy bol vládal, tak by som asi ušiel. TP schuti testoval odolnosť mojej kostrovej sústavy a šiel na doraz. Na moje počudovanie nič neprasklo a dostal som sa na oddychovacie lôžko. Tam – už mimo dosahu TP – som naozaj zažil pekné chvíle pri opakovanom reštartovaní tela. Keďže aj majiteľ hamamu na mne videl, že TP ešte nie je tým pravým lákadlom pre zahraničnú klientelu, dostal som bonus (aspoň tak mi to bolo predstavené, hoci mám podozrenie, že je to štandardná súčasť tejto služby) – rašelinovú masku na tvár. Poskytovateľom tejto služby však nebol nik iný ako TP a svojmu dielu nasadil kráľovský šperk. Za odmenu natrel zábalom nielen moju tvár, ale celú hornú časť tela vrátane vlasov. Pripúšťam, nebolo to nepríjemné, len moja koža už nejako nevedela, čo si o všetkých týchto elixíroch myslieť. Na ceste domov mi tých 50 metrov do hotela pripadalo ako výprava na koni z Turecka na Slovensko. Keď som dotrmácal do izby, manželka ma ihneď odhalila, lebo som bol údajne červený ako dobre uvarený rak. Do rána som sa spamätal, chlapíka ponúkajúceho pred naším hotelom túto službu som však už oblúkom obišiel. Za tých ušetrených 10 eur mám spomienku na Turčína Poničana na celý život. A priznávam, že po prvýkrát som sa na dovolenke nezošúpal. Zrejme už nebolo z čoho, keďže ma predtým TP stiahol z kože... :-)
Príjemné čítanie septembrového vydania PC REVUE a veľa elánu po dovolenkách praje
16. augusta 2009, Ondrej Macko
PC REVUE 9/2009 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Cez leto som bol na týždňovej dovolenke v Turecku. Služobné cesty si zásadne plánujem tak, že program ani teoreticky nemôžem stihnúť, a tak som stále v pohybe a čas mi rýchlo prejde. Na dovolenke je to však niečo iné, tu sa očakáva, že človek dá dole nohu z plynového pedála a nechá sa len tak unášať. Toto nejako nemôžem, sedieť len tak pri mori by bol pre mňa trest. Vždy vymýšľam rôzne aktivity, chodím hore-dole, požičiam si auto, prehľadám celé okolie, skrátka sa musím pohybovať. Dosť sa však hrozím chvíle, keď ma po týždni zaplaví okolo 3000 mailov. Preto nosím na dovolenku notebook a snažím sa aspoň stiahnuť si maily. Náš hotel bol v ponuke cestovnej kancelárie promovaný ako miesto s internetom. Bolo to aj jedno z kritérií, prečo sme si ho vybrali. No skutočnosť bola taká, že internet síce bol, ale iba v kancelárii vedúceho, a to na počítači s rozladeným 14-palcovým CRT monitorom. Za 2 eurá na hodinu a pri rýchlosti 64 kbit/s, o Wi-Fi tu nikto ešte nepočul. No, nejako to prežijem s takouto výbavou, povedal som si prvý večer. Pripojenie kábla na môj notebook nepomohlo, ostal som s Windows XP v turečtine sám v zafajčenej horúcej miestnosti. Zadávam itnews.sk a výsledkom je neexistujúci server, pritom Google išiel. Po pár minútach mi svitlo – bude to v tej národnej klávesnici – kláves i nie je i, ale čosi veľmi podobné, lenže turecké. Anglická klávesnica nebola a nastavenia boli chránené heslom. Zavrhol som teda hotelový internet a proti noci sa rozhodol ísť pohľadať internetovú kaviareň. Aj som našiel, za 2,50 eura na hodinu. Príplatok bol zrejme za nainštalovanú anglickú klávesnicu, LCD displej a vírus, ktorý som si spolu s prijatými dokumentmi z tejto kaviarne preniesol na kľúči USB. Neskôr som zvažoval, že sa nejako pripojím na Wi-Fi z niektorých okolitých 5-hviezdičkových hotelov. Chodil som cez deň v horúčave s naštartovaným notebookom a zapnutým Wi-Fi okolo hotelov, ale nijaký vyčnievajúci lalok siete som nenašiel a ísť do hotela som sa pre identifikačnú pásku okolo zápästia neodhodlal. Neskôr som si uvedomil, že som na dovolenke, a do internetovej kaviarne som chodil už len občas. Doma som si potom stiahol tisícku mailov, niektoré z nich sa vybavili samy od seba :-). To som však ešte nevedel, že hlavné vytriezvenie z nablýskanej ponuky dovolenkových katalógov ma len čaká.
Turecko je jednoznačne krajina v Oriente. Viem o jej snahe dostať sa do EÚ, teda aspoň západnej časti krajiny. Myslím si však, že by to nebolo správne. V žilách Turkov koluje iná krv, mal som možnosť to zažiť. Predovšetkým, keď sa pohybujete v turistickej oblasti s fotoaparátom okolo krku, je to pre domácich niečo, ako keď pred býkom mávate červenou plachtou. Budú vám tvrdošijne ponúkať niečo, čo nepotrebujete – voňavky, koreniny, tričká, varenú kukuricu, turistické výlety či rôzne služby. Musíte sa tváriť ako hluchý a slepý, lebo pri najmenšom prejave záujmu to už berú vážne a strávite s nimi dlhý čas dohováraním sa o cenách. Ja som celkom odolával, ale v jednom prípade som sa neubránil. Už doma som počul o tureckom kúpeli, nazývanom hamam, a povedal som si, že to teda vyskúšam. Mám totiž rád všetko, čo je spojené s vodou, hlavne teplou, a takisto mám rád masáž. Ponuka hamamu v Turecku je v každom hoteli, bežná cena je 35 eur. Pred naším hotelom každé ráno stál človek, ktorý ponúkal turecký kúpeľ za 25 eur v susednom dome. Som Slovák a na zľavu 10 eur reagujem, preto som si objednal konkrétny čas a celý deň sa tešil na to, ako podvečer pôjdem do tohto vysnívaného kúpeľa. Budova bola asi 50 metrov od nášho hotela, bol som tam za chvíľku. Privítal ma majiteľ, ktorý už o mne vedel, ale odrazu som cítil, že tu niečo nehrá :-). V tomto kúpeli nebol nikto iný, len domáci a ja. Zmesou ruštiny a nemčiny sa však s nimi dalo dorozumieť. Lenže Turek, ktorý ma dostal na starosť, akoby z oka vypadol tomu, ktorého som si v duchu ako chlapec predstavoval, keď som sa v základnej škole učil naspamäť povesť Turčín Poničan (TP). Ale teda na 100 %, chlap ako hora, čierne fúziky a žiariace oči. A keď zistil, že som zo Slovenska, zdalo sa mi, že na perách mu zahral potmehúdsky úsmev. Hamam sa začal saunou, kam ma TP zaviedol a po rusky mi povedal, že si po mňa príde. V ten deň sme mali 45 °C, a hoci mám saunu rád, teraz som jej mal po 5 minútach tak akurát. TP kde nič, tu nič. Vydržal som ešte chvíľu, ale to mi už srdce búchalo ako zvon, a tak som vyliezol von. TP pokojne popíjal tureckú kávu značky Nescafé, keď ma videl, dopil a zazubil sa. Prvá časť kúpeľa spočíva v dôkladnom „obrúsení“ tela od starej kože. Ako sa neskôr ukázalo, TP zobral na to nevhodný nástroj, ja som to cítil ako dotyk šmirgľovým papierom. Moje telo je navyše pokryté riadnou vrstvou chĺpkov, a keď začal, vedel som, že teraz nastala historická odplata za to, že Slováci sa dakedy tureckým nájazdom nepodvolili. No, opisujem to síce žartovne, ale fakt je, že to riadne bolelo. Keď sa na mojom tele objavili prvé kvapky krvi, TP spozornel. Zavolal majiteľa hamamu a podľa intonácie som pochopil, že som asi jeho prvý zákazník a poplietol si nástroje. Zobral si jemnejšiu rukavicu a mne sa uľavilo. Nie nadlho. Turecký kúpeľ pokračuje fázou namydlenia a vydrhnutia, rôzneho umývania a na záver je celotelová masáž. Prvé časti prebehli ako-tak v poriadku, ale pri masáži som si pripomenul slová z básničky: „a čo mladé – zutekalo, a čo staré – nevládalo“. Necítim sa ešte taký starý, ale keby som vtedy bol vládal, tak by som asi ušiel. TP schuti testoval odolnosť mojej kostrovej sústavy a šiel na doraz. Na moje počudovanie nič neprasklo a dostal som sa na oddychovacie lôžko. Tam – už mimo dosahu TP – som naozaj zažil pekné chvíle pri opakovanom reštartovaní tela. Keďže aj majiteľ hamamu na mne videl, že TP ešte nie je tým pravým lákadlom pre zahraničnú klientelu, dostal som bonus (aspoň tak mi to bolo predstavené, hoci mám podozrenie, že je to štandardná súčasť tejto služby) – rašelinovú masku na tvár. Poskytovateľom tejto služby však nebol nik iný ako TP a svojmu dielu nasadil kráľovský šperk. Za odmenu natrel zábalom nielen moju tvár, ale celú hornú časť tela vrátane vlasov. Pripúšťam, nebolo to nepríjemné, len moja koža už nejako nevedela, čo si o všetkých týchto elixíroch myslieť. Na ceste domov mi tých 50 metrov do hotela pripadalo ako výprava na koni z Turecka na Slovensko. Keď som dotrmácal do izby, manželka ma ihneď odhalila, lebo som bol údajne červený ako dobre uvarený rak. Do rána som sa spamätal, chlapíka ponúkajúceho pred naším hotelom túto službu som však už oblúkom obišiel. Za tých ušetrených 10 eur mám spomienku na Turčína Poničana na celý život. A priznávam, že po prvýkrát som sa na dovolenke nezošúpal. Zrejme už nebolo z čoho, keďže ma predtým TP stiahol z kože... :-)
Príjemné čítanie septembrového vydania PC REVUE a veľa elánu po dovolenkách praje
16. augusta 2009, Ondrej Macko
PC REVUE 9/2009 Editorial
Autor: Ondrej Macko
pondelok 10. augusta 2009
QUARK
Milí priatelia,
cestoval som icečkom z Prahy, vo vozni som videl viac ako polovicu mladých, ale aj trochu starších s notebookom. Jedni z neho čítali, druhí si mejlovali, iní sa hrali, pozerali DVD, skrátka notebooky boli v plnej prevádzke. Až som sa skoro cítil menejcenný, že mám v ruke knihu.
Počítače za posledných 20 rokov urobili nesmierne skoky, aby sa dostali do kancelárií a domácností a za posledných 10 rokov aj do tašiek. Dnes sú počítače jedným z reprezentačných prvkov civilizácie, ale myslím, že aj jej prekliatím. Mnohí hovoria, že bez nich by si nevedeli predstaviť svet, iní odpovedajú, že Galileo Galilei a mnohí ďalší nepotrebovali počítače rovnako ako Mayovia alebo Egypťania pri svojich kamenných výtvoroch. A ak dovolíte, ja pridávam, že počítač je naozaj dnes nenahraditeľný. Keby však nebol, zrejme by sa nič mimoriadne nestalo, lebo väčšina toho, čo máme, vznikla bez neho. A kto vie, či nám jeho existencia i používanie zvýšili kvalitu nášho života.
Nechcem vyzerať ako nihilista, ale máme byť šťastnejší, že vďaka počítačom poznáme Ludolfovo číslo s mnohými desaťtisícmi číslic za desatinnou čiarkou? Poviete, že je to zjednodušené. Áno, ale je to aj pravda. Banky síce vo veľkom používajú počítače, ale súčasne majú všetko odložené i na papieroch. Dobre vedia, že digitálne pamäte vrátane CD zďaleka nie sú spoľahlivé a najmä spoľahlivo trvanlivé. No nejde len o to. Počítač mi trochu pripomína mačku. Poznám autora krásneho bonmotu - ľudia sú na to, aby slúžili mačkám. Znalci vedia, že mačky sú síce pekné, ale nevypočítateľné, nevďačné, sebecké, neochotné poslúchať a hlavne nespoľahlivé. Podobne ako počítače. Keď mi zamrzne počítač a ja zúfalo hľadám pomoc, aj najväčší softvéroví odborníci, ktorých poznám, krčia ramenami. Sami nevedia, čo s tým. Obvykle navrhujú reštartovať zariadenie, ak to nepomáha, reinštalovať program alebo operačný systém. Pritom dobre vedia, že nazhromaždené údaje sú stratené a pokojne, až lakonicky konštatujú - čo chcete, počítač je počítač.
Nespočetné množstvo hardvérových aj softvérových klonov má na svedomí to, že sa fatalisticky snažíme zabudnúť, aké sú to zariadenia. Zlyhávajú v rozhodujúcich chvíľach, keď nezlyhá počítač a dokonca ani softvér, spadne chrbtica internetovej siete alebo provajderov server či nastane milión ďalších možností na pokazenie nálady. A ak by došlo vďaka erupcii na Slnku k silnému elektromagnetickému impulzu, bolo by po všetkých počítačoch. So zúfalou zaťatosťou prenášam svoj fotografický archív s vyše 15 000 obrázkami z jedného disku na druhý, napaľujem na cédečká, aby aspoň niečo ostalo, keby došlo k najhoršiemu a permanentne dúfam, že snáď tento týždeň bude ešte všetko v poriadku.
Preháňam? Možno trochu, no kto sedáva pred monitorom, vie, že mám pravdu. A tiež dúfa, že sa mu v rámci štatistických odchýlok každá príhoda vyhne. Želám Vám, a to nie iba pre zlepšenie (dúfame) aj tak dobrej letnej nálady, aby sa Vám počítačové prekvapenia vyhýbali a naopak, aby sa Vám tento, predsa len užitočný pomocník, stal spoľahlivým priateľom.
Pekné leto všetkým želá Váš
Eduard Drobný
QUARK 8/2009 Editorial
Autor: Eduard Drobný
cestoval som icečkom z Prahy, vo vozni som videl viac ako polovicu mladých, ale aj trochu starších s notebookom. Jedni z neho čítali, druhí si mejlovali, iní sa hrali, pozerali DVD, skrátka notebooky boli v plnej prevádzke. Až som sa skoro cítil menejcenný, že mám v ruke knihu.
Počítače za posledných 20 rokov urobili nesmierne skoky, aby sa dostali do kancelárií a domácností a za posledných 10 rokov aj do tašiek. Dnes sú počítače jedným z reprezentačných prvkov civilizácie, ale myslím, že aj jej prekliatím. Mnohí hovoria, že bez nich by si nevedeli predstaviť svet, iní odpovedajú, že Galileo Galilei a mnohí ďalší nepotrebovali počítače rovnako ako Mayovia alebo Egypťania pri svojich kamenných výtvoroch. A ak dovolíte, ja pridávam, že počítač je naozaj dnes nenahraditeľný. Keby však nebol, zrejme by sa nič mimoriadne nestalo, lebo väčšina toho, čo máme, vznikla bez neho. A kto vie, či nám jeho existencia i používanie zvýšili kvalitu nášho života.
Nechcem vyzerať ako nihilista, ale máme byť šťastnejší, že vďaka počítačom poznáme Ludolfovo číslo s mnohými desaťtisícmi číslic za desatinnou čiarkou? Poviete, že je to zjednodušené. Áno, ale je to aj pravda. Banky síce vo veľkom používajú počítače, ale súčasne majú všetko odložené i na papieroch. Dobre vedia, že digitálne pamäte vrátane CD zďaleka nie sú spoľahlivé a najmä spoľahlivo trvanlivé. No nejde len o to. Počítač mi trochu pripomína mačku. Poznám autora krásneho bonmotu - ľudia sú na to, aby slúžili mačkám. Znalci vedia, že mačky sú síce pekné, ale nevypočítateľné, nevďačné, sebecké, neochotné poslúchať a hlavne nespoľahlivé. Podobne ako počítače. Keď mi zamrzne počítač a ja zúfalo hľadám pomoc, aj najväčší softvéroví odborníci, ktorých poznám, krčia ramenami. Sami nevedia, čo s tým. Obvykle navrhujú reštartovať zariadenie, ak to nepomáha, reinštalovať program alebo operačný systém. Pritom dobre vedia, že nazhromaždené údaje sú stratené a pokojne, až lakonicky konštatujú - čo chcete, počítač je počítač.
Nespočetné množstvo hardvérových aj softvérových klonov má na svedomí to, že sa fatalisticky snažíme zabudnúť, aké sú to zariadenia. Zlyhávajú v rozhodujúcich chvíľach, keď nezlyhá počítač a dokonca ani softvér, spadne chrbtica internetovej siete alebo provajderov server či nastane milión ďalších možností na pokazenie nálady. A ak by došlo vďaka erupcii na Slnku k silnému elektromagnetickému impulzu, bolo by po všetkých počítačoch. So zúfalou zaťatosťou prenášam svoj fotografický archív s vyše 15 000 obrázkami z jedného disku na druhý, napaľujem na cédečká, aby aspoň niečo ostalo, keby došlo k najhoršiemu a permanentne dúfam, že snáď tento týždeň bude ešte všetko v poriadku.
Preháňam? Možno trochu, no kto sedáva pred monitorom, vie, že mám pravdu. A tiež dúfa, že sa mu v rámci štatistických odchýlok každá príhoda vyhne. Želám Vám, a to nie iba pre zlepšenie (dúfame) aj tak dobrej letnej nálady, aby sa Vám počítačové prekvapenia vyhýbali a naopak, aby sa Vám tento, predsa len užitočný pomocník, stal spoľahlivým priateľom.
Pekné leto všetkým želá Váš
Eduard Drobný
QUARK 8/2009 Editorial
Autor: Eduard Drobný
utorok 4. augusta 2009
PC REVUE
Technológie a marketing
Každý deň sa na nás valia ponuky rôznych obchodných domov, ale v dnešnej dobe aj elektronických obchodov. Letákov v schránke pribúda, „spam“ je teda na dennom poriadku a platí to isté pravidlo ako pri elektronickej pošte. Ak rýchlo vytiahnete všetky reklamné ponuky a zahodíte ich do pripravenej škatule pod schránkami, ľahko sa vám stane, že v niekoľkostranovom katalógu umožňujúcom skvelý nákup tlačiarne alebo notebooku bude práve tá vaša „vyžiadaná“ pošta, na ktorú čakáte.
Výkon počítačov neustále narastá. Sme zaplavení výrokmi o zdvojnásobovaní hustoty polovodičových prvkov, percentuálnych nárastoch výkonu po kúpe extra špičkovej základnej dosky či toho najširšieho monitora sľubujúceho väčšiu produktivitu na vysokom rozlíšení obrazu. To všetko nás sprevádza na každom kroku od nákupného strediska cez reklamu v meste, po príchode domov zasa v poštovej schránke a, samozrejme, aj po zapnutí počítača. A v čase krízy všetko s takými akciovými cenami, o akých by sa vám ani nesnívalo.
Osobne sa dosť zaoberám testami inteligentných telefónov. Stredná trieda stojí 500 eur (a to určite pri cenách notebookov nie je málo), majú všetky možné aj nemožné funkcie, ani GPS už dnes nesmie chýbať J. No moje skúsenosti s navigáciou sú asi také, že po 300 metroch, keď za chôdze ťukám nechtom na displeji a márne čakám na vyhľadanie satelitov, nakoniec zvolím tú pradávnu nepočítačovú alternatívu a opýtam sa okoloidúceho. Verte, že je to niekoľkonásobne rýchlejšie ako čakať na satelitný signál. Takisto si viem zanadávať pri reklamách na telefón, ktorý je okrem pár parametrov technologicky porovnateľný s modelom spred štyroch rokov. Ale marketing ho prezentuje ako štýlový, pričom stojí len jedno euro. Nalejme si čistého vína, štýlovým možno nazvať takmer každý telefón.
Podobne to je aj s počítačmi. Rôzne katalógy a letáky nás denne bombardujú ponukami na kúpu prenosného počítača, vybrať si je však dosť veľký problém. Typových označení a modelových čísel je toľko, že sledovať jednotlivé modely zvláda len profesionál v danej oblasti. Je chvályhodné, že si môžeme vybrať zo širšej ponuky ako pred piatimi rokmi? Drobné detaily v konfigurácii sú niekedy otázkou len 15 eur. Po radosti pri vybaľovaní prenosného počítača s najnovším typom dvojjadrového procesora a toho vôbec najlesklejšieho displeja však prichádza po čase mierne sklamanie. Po akom čase, to závisí od toho, čo všetko chcete na počítači robiť. Stačí nainštalovať pár programov od rôznych firiem a vyskúšať menej tradičné spôsoby práce, napríklad editovanie veľkých obrázkov či konvertovanie upraveného videa, a už je tu prvé chybové hlásenie a nasleduje reštart. Nuž, v tejto chvíli nám najvýkonnejší procesor ani 4 GB RAM nepomôžu. Viac ako honbu za čoraz vyššími frekvenciami a kapacitami by som určite ocenil, keby sa na počítače dalo skutočne spoľahnúť. Mnohí mi zrejme dáte za pravdu, že tento problém tu je neustále, a hoci sa výrobcovia snažia integrovať všemožné funkcie, stále to nie je ono.
Pamätám si na to, keď som potreboval rýchlo vytlačiť jednu jedinú stranu. Káblom USB som pripojil k počítaču prenosnú tlačiareň a ako naschvál odmietla tlačiť. Systém zobrazoval chybu v komunikácii, nie a nie vytlačiť vytúženú stranu. Po chvíli premýšľania som zistil, že na vine je pripojený bluetoothový modul v tlačiarni. Neopakuje sa náhodou aj tu situácia podobná tej s frekvenciou procesora a neustálym zrýchľovaním? Viete, v čase, keď som potreboval vytlačiť tú stranu, mi bolo úplne fuk, či tento model zvláda tridsať strán za minútu alebo päť. Jednoducho som z neho nič nedostal. Myslím, že práve tu by mali byť počítače a súvisiace technológie prístupnejšie a mali by dokázať odhadnúť používateľovu chybu a pokúsiť sa o nápravu. Veď to technicky nemôže byť také ťažké.
Takisto ma nenechajú chladným správy o znížení emisií CO2, ušetrených pri výrobe alebo imaginárne ušetrených doma. Netvrdím, že ide len o marketingový trik a že v širšom ponímaní nemajú takto chápané technológie niečo do seba. Najmä vo firmách, kde je skutočne veľký počet počítačov, sa dá ušetriť významné množstvo finančných prostriedkov. Otázne však je, aká časť našej planéty sa zdevastuje, aby si manažéri na udržanie svojej pozície splnili plán, navrhli o pol roka ďalšie prelomové riešenie a vytvorili pre používateľa dôvod, prečo si kúpiť nový úsporný monitor s ešte lepším kontrastom alebo úsporný Wi-Fi smerovač do domácnosti.
Takto by som mohol pokračovať azda v každej oblasti hardvéru, výsledok by bol rovnaký. Jednoducho je tu akýsi trend nezaspať na vavrínoch a nemám pocit, že by raz prišlo vytriezvenie z tohto systému vytvárania produktov a „dôvodov“ pre ľudí na ich kúpu. Stačí zmeniť obal, pridať lesklý dizajn, pár tlačidiel navyše, niekoľkokrát výrobok otočiť okolo vlastnej osi v reklame, pridať k notebooku ako benefit súdok piva a niekto sa už len chytí. Ďakujem, ja si vystačím so „starinou“, a aj keď nebudem taký štýlový, budem môcť seriózne pracovať, aspoň dovtedy, kým najnovší operačný systém a nejaký špičkový komponent rýchlejší ako jeho stará generácia nevypovie službu a nechá ma v štichu. Pochopiteľne, vo chvíli, keď sa mi to bude najmenej hodiť.
Michal Reiter
P.S.:
A na záver pozitívna správa. Mobily budú mať jednotný napájací adaptér – malý konektor USB vám bude stačiť pri všetkých značkách. To isté vraj bude v platnosti aj pre notebooky alebo prijímače GPS. Je to vynikajúca správa, nerozumiem, prečo sme na toto čakali tak dlho. Akurát ma napadá, že tieto staré, čo máme teraz (a nie je ich málo), bude treba nejako ekologicky zošrotovať. Žeby zase nejaký marketingový trik na podporu predaja? :-)
PC REVUE 8/2009 Editorial
Autor: Michal Reiter
Každý deň sa na nás valia ponuky rôznych obchodných domov, ale v dnešnej dobe aj elektronických obchodov. Letákov v schránke pribúda, „spam“ je teda na dennom poriadku a platí to isté pravidlo ako pri elektronickej pošte. Ak rýchlo vytiahnete všetky reklamné ponuky a zahodíte ich do pripravenej škatule pod schránkami, ľahko sa vám stane, že v niekoľkostranovom katalógu umožňujúcom skvelý nákup tlačiarne alebo notebooku bude práve tá vaša „vyžiadaná“ pošta, na ktorú čakáte.
Výkon počítačov neustále narastá. Sme zaplavení výrokmi o zdvojnásobovaní hustoty polovodičových prvkov, percentuálnych nárastoch výkonu po kúpe extra špičkovej základnej dosky či toho najširšieho monitora sľubujúceho väčšiu produktivitu na vysokom rozlíšení obrazu. To všetko nás sprevádza na každom kroku od nákupného strediska cez reklamu v meste, po príchode domov zasa v poštovej schránke a, samozrejme, aj po zapnutí počítača. A v čase krízy všetko s takými akciovými cenami, o akých by sa vám ani nesnívalo.
Osobne sa dosť zaoberám testami inteligentných telefónov. Stredná trieda stojí 500 eur (a to určite pri cenách notebookov nie je málo), majú všetky možné aj nemožné funkcie, ani GPS už dnes nesmie chýbať J. No moje skúsenosti s navigáciou sú asi také, že po 300 metroch, keď za chôdze ťukám nechtom na displeji a márne čakám na vyhľadanie satelitov, nakoniec zvolím tú pradávnu nepočítačovú alternatívu a opýtam sa okoloidúceho. Verte, že je to niekoľkonásobne rýchlejšie ako čakať na satelitný signál. Takisto si viem zanadávať pri reklamách na telefón, ktorý je okrem pár parametrov technologicky porovnateľný s modelom spred štyroch rokov. Ale marketing ho prezentuje ako štýlový, pričom stojí len jedno euro. Nalejme si čistého vína, štýlovým možno nazvať takmer každý telefón.
Podobne to je aj s počítačmi. Rôzne katalógy a letáky nás denne bombardujú ponukami na kúpu prenosného počítača, vybrať si je však dosť veľký problém. Typových označení a modelových čísel je toľko, že sledovať jednotlivé modely zvláda len profesionál v danej oblasti. Je chvályhodné, že si môžeme vybrať zo širšej ponuky ako pred piatimi rokmi? Drobné detaily v konfigurácii sú niekedy otázkou len 15 eur. Po radosti pri vybaľovaní prenosného počítača s najnovším typom dvojjadrového procesora a toho vôbec najlesklejšieho displeja však prichádza po čase mierne sklamanie. Po akom čase, to závisí od toho, čo všetko chcete na počítači robiť. Stačí nainštalovať pár programov od rôznych firiem a vyskúšať menej tradičné spôsoby práce, napríklad editovanie veľkých obrázkov či konvertovanie upraveného videa, a už je tu prvé chybové hlásenie a nasleduje reštart. Nuž, v tejto chvíli nám najvýkonnejší procesor ani 4 GB RAM nepomôžu. Viac ako honbu za čoraz vyššími frekvenciami a kapacitami by som určite ocenil, keby sa na počítače dalo skutočne spoľahnúť. Mnohí mi zrejme dáte za pravdu, že tento problém tu je neustále, a hoci sa výrobcovia snažia integrovať všemožné funkcie, stále to nie je ono.
Pamätám si na to, keď som potreboval rýchlo vytlačiť jednu jedinú stranu. Káblom USB som pripojil k počítaču prenosnú tlačiareň a ako naschvál odmietla tlačiť. Systém zobrazoval chybu v komunikácii, nie a nie vytlačiť vytúženú stranu. Po chvíli premýšľania som zistil, že na vine je pripojený bluetoothový modul v tlačiarni. Neopakuje sa náhodou aj tu situácia podobná tej s frekvenciou procesora a neustálym zrýchľovaním? Viete, v čase, keď som potreboval vytlačiť tú stranu, mi bolo úplne fuk, či tento model zvláda tridsať strán za minútu alebo päť. Jednoducho som z neho nič nedostal. Myslím, že práve tu by mali byť počítače a súvisiace technológie prístupnejšie a mali by dokázať odhadnúť používateľovu chybu a pokúsiť sa o nápravu. Veď to technicky nemôže byť také ťažké.
Takisto ma nenechajú chladným správy o znížení emisií CO2, ušetrených pri výrobe alebo imaginárne ušetrených doma. Netvrdím, že ide len o marketingový trik a že v širšom ponímaní nemajú takto chápané technológie niečo do seba. Najmä vo firmách, kde je skutočne veľký počet počítačov, sa dá ušetriť významné množstvo finančných prostriedkov. Otázne však je, aká časť našej planéty sa zdevastuje, aby si manažéri na udržanie svojej pozície splnili plán, navrhli o pol roka ďalšie prelomové riešenie a vytvorili pre používateľa dôvod, prečo si kúpiť nový úsporný monitor s ešte lepším kontrastom alebo úsporný Wi-Fi smerovač do domácnosti.
Takto by som mohol pokračovať azda v každej oblasti hardvéru, výsledok by bol rovnaký. Jednoducho je tu akýsi trend nezaspať na vavrínoch a nemám pocit, že by raz prišlo vytriezvenie z tohto systému vytvárania produktov a „dôvodov“ pre ľudí na ich kúpu. Stačí zmeniť obal, pridať lesklý dizajn, pár tlačidiel navyše, niekoľkokrát výrobok otočiť okolo vlastnej osi v reklame, pridať k notebooku ako benefit súdok piva a niekto sa už len chytí. Ďakujem, ja si vystačím so „starinou“, a aj keď nebudem taký štýlový, budem môcť seriózne pracovať, aspoň dovtedy, kým najnovší operačný systém a nejaký špičkový komponent rýchlejší ako jeho stará generácia nevypovie službu a nechá ma v štichu. Pochopiteľne, vo chvíli, keď sa mi to bude najmenej hodiť.
Michal Reiter
P.S.:
A na záver pozitívna správa. Mobily budú mať jednotný napájací adaptér – malý konektor USB vám bude stačiť pri všetkých značkách. To isté vraj bude v platnosti aj pre notebooky alebo prijímače GPS. Je to vynikajúca správa, nerozumiem, prečo sme na toto čakali tak dlho. Akurát ma napadá, že tieto staré, čo máme teraz (a nie je ich málo), bude treba nejako ekologicky zošrotovať. Žeby zase nejaký marketingový trik na podporu predaja? :-)
PC REVUE 8/2009 Editorial
Autor: Michal Reiter
PC REVUE - OpenPark
Na ceste
Niekedy tak rozmýšľam, kam kráča táto spoločnosť, čo nás čaká o rok, dva, päť či desať. Teda ak vôbec prežijeme rok 2012... :-) V súčasnosti sa vraj nachádzame na prechode od industriálnej k tej informačnej. Neviem, či my alebo nejaká iná vyspelejšia ekonomika v nej už sme, prípadne kedy v nej budeme. Máme rôzne koncepty a stratégie opisujúce, ako to v takej informačnej spoločnosti bude vyzerať, ale v podstate si to dokážeme predstaviť a jej mnohé služby a vymoženosti využívame už teraz. Otázka znie, čo príde potom. A tá otázka nie je úplne mimo, keďže vývoj sa neuveriteľne zrýchľuje. Kým agrárna spoločnosť mala trvanie približne desaťtisíc rokov, industriálna éra sa začala len asi pred 300 rokmi a teraz ju strieda informačná éra, ktorá bude trvať len niekoľko desaťročí. Ale čo príde po nej? Principiálne existujú dve možné cesty vývoja. Teda za nevyhnutného predpokladu zachovania civilizácie, t. j. ak sa spoločnosť nezničí sama niektorou z pohrôm vyvolaných či už vlastnou vinou, alebo pôsobením vonkajších faktorov (vojny, epidémie, prírodné katastrofy atď.) skôr, než dôjde k zmene...
Jednu z ciest nám ponúkajú futurológovia a autori sci-fi. Tí predpovedajú ešte tesnejšie prepojenie sveta ľudských bytostí a sveta „strojov“, resp. „inteligentných“ technológií. A to až na úrovni ľudského tela, či už sú to neurálne implantáty, nanoboty, bionické orgány, prechod do virtuálnej reality atď. A sem patria aj autonómne inteligentné roboty. V tomto ponímaní by sme v konečnom dôsledku dospeli k hybridnej technokratickej ľudsko-strojovej civilizácii. O tom, ako by to mohlo dopadnúť v prípade jej nezvládnutia, bolo natočených už veľa filmov...
Druhá cesta je podľa „predpovedačov“ budúcnosti spojená so spiritualizáciou všetkých oblastí života človeka, spoločnosti i celej ľudskej civilizácie. Pod týmto pojmom si, samozrejme, každý môže predstaviť niečo iné, ale v zovšeobecnenom a veľmi zjednodušenom ponímaní ide o intenzívnejšie zaoberanie sa vlastným vnútrom, hodnotovým rebríčkom, duchovnými zákonmi, etickými princípmi a v konečnom dôsledku túžbou po dokonalosti. Sem patrí aj riešenie otázok typu Kto som? Aký je zmysel môjho života? Aké je moje poslanie? Samozrejme, táto sféra má aj svoj transcendentálny rozmer.
Takáto cesta je však oveľa náročnejšia, pretože chce od ľudí, aby nad sebou rozmýšľali, aby rozmýšľali nad vzťahmi s blízkymi a svetom okolo. Aby si dávali ťažké a nepríjemné otázky a aby na ne hľadali odpovede. Alebo sa aspoň o to pokúsili. Aby riešili rôzne dilemy, problémové situácie a spory, ale tak, aby sa každý deň vedeli pozrieť sami sebe do očí. Problémom je, že mnohé deti nedostanú od rodičov dobrú výchovu a škola ani spoločnosť tento hendikep už nedobehnú. A vlastne sa o to ani veľmi nesnažia. Výsledkom je, že hodnotové vzorce správania sú postavené na materializme a zákonoch džungle. Zmyslom života je potom snaha utrhnúť si pre seba maximum a „užiť si“, kým sa dá. Z takejto perspektívy sa zdá ponáranie do svojho vnútra dosť nepravdepodobné. Pár „vyvoleným“ azda osud uštedrí životnú lekciu, padnú na dno a dostanú šancu začať odznovu, možno aj lepšie. Väčšine však postačí prežiť život pokiaľ možno bezbolestne a bezproblémovo, vyplnený príjemnými zážitkami. Takáto cesta vývoja spoločnosti sa preto zdá na prvý pohľad zarúbaná. Nemusí to však tak byť.
Jednak si v poslednom období všímam, že dosť veľa ľudí z blízkeho či vzdialeného okolia hľadá nové smerovanie, nové naplnenie života. Doterajší spôsob konzumného prežívania im už nevyhovuje a chcú mu dať nový obsah. Zmysluplnejší, uvedomelejší, duchovnejší, bližší k prírode a k pravým hodnotám.
Niektorí počúvajú vnútorné signály, nutkanie na zmenu a rozhodnú sa ísť touto cestou hľadania. Iným vyhovuje doterajší život a zmene sa bránia, ale to platí len do momentu, keď na nich už čaká životná lekcia, ktorá ich prinúti hľadať východiská, pričom sa budú musieť rozhodnúť, či svoju skúšku zložia, alebo nie.
Takisto si v kníhkupectvách a na internete všímam obrovský nárast záujmu o literatúru z tejto oblasti. Problém je, že ľudia teraz majú prístup k obrovskému množstvu informácií a ťažko sa v nich orientujú. Sú medzi nimi absolútne zásadné a nesmierne cenné zdroje, ktoré boli po stáročia tajné a dostupné len vybraným jedincom. Ale nájde sa tu, samozrejme, aj brak a vyslovene škodlivé a zavádzajúce publikácie. Pokiaľ človek nedisponuje dostatočným odstupom a kritickým zvažovaním, čo je a čo nie je pravdivé a správne, môže sa ľahko dostať aj do slepej uličky alebo na scestie. V takom prípade by sa mal obrátiť na duchovne vyspelejšieho, zorientovaného a predsudkami nezaťaženého sprievodcu. No ten, kto sa raz na túto cestu pustí, vie, že je správna, aj keď sa na začiatku zdá ťažká a strastiplná. Neskôr sa však môže stať nesmierne zaujímavou a najmä obohacujúcou. Aj keď možno nie každý príde do cieľa, už len rozhodnutím vydať sa na cestu hľadania urobí pre seba a svoje okolie veľmi veľa.
To, koľko jedincov sa vyberie jednou alebo druhou cestou, rozhodne o tom, aký charakter bude mať naša spoločnosť, naša civilizácia. A čo vy? Už ste sa rozhodli..? :-)
PC REVUE 8/2009 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Niekedy tak rozmýšľam, kam kráča táto spoločnosť, čo nás čaká o rok, dva, päť či desať. Teda ak vôbec prežijeme rok 2012... :-) V súčasnosti sa vraj nachádzame na prechode od industriálnej k tej informačnej. Neviem, či my alebo nejaká iná vyspelejšia ekonomika v nej už sme, prípadne kedy v nej budeme. Máme rôzne koncepty a stratégie opisujúce, ako to v takej informačnej spoločnosti bude vyzerať, ale v podstate si to dokážeme predstaviť a jej mnohé služby a vymoženosti využívame už teraz. Otázka znie, čo príde potom. A tá otázka nie je úplne mimo, keďže vývoj sa neuveriteľne zrýchľuje. Kým agrárna spoločnosť mala trvanie približne desaťtisíc rokov, industriálna éra sa začala len asi pred 300 rokmi a teraz ju strieda informačná éra, ktorá bude trvať len niekoľko desaťročí. Ale čo príde po nej? Principiálne existujú dve možné cesty vývoja. Teda za nevyhnutného predpokladu zachovania civilizácie, t. j. ak sa spoločnosť nezničí sama niektorou z pohrôm vyvolaných či už vlastnou vinou, alebo pôsobením vonkajších faktorov (vojny, epidémie, prírodné katastrofy atď.) skôr, než dôjde k zmene...
Jednu z ciest nám ponúkajú futurológovia a autori sci-fi. Tí predpovedajú ešte tesnejšie prepojenie sveta ľudských bytostí a sveta „strojov“, resp. „inteligentných“ technológií. A to až na úrovni ľudského tela, či už sú to neurálne implantáty, nanoboty, bionické orgány, prechod do virtuálnej reality atď. A sem patria aj autonómne inteligentné roboty. V tomto ponímaní by sme v konečnom dôsledku dospeli k hybridnej technokratickej ľudsko-strojovej civilizácii. O tom, ako by to mohlo dopadnúť v prípade jej nezvládnutia, bolo natočených už veľa filmov...
Druhá cesta je podľa „predpovedačov“ budúcnosti spojená so spiritualizáciou všetkých oblastí života človeka, spoločnosti i celej ľudskej civilizácie. Pod týmto pojmom si, samozrejme, každý môže predstaviť niečo iné, ale v zovšeobecnenom a veľmi zjednodušenom ponímaní ide o intenzívnejšie zaoberanie sa vlastným vnútrom, hodnotovým rebríčkom, duchovnými zákonmi, etickými princípmi a v konečnom dôsledku túžbou po dokonalosti. Sem patrí aj riešenie otázok typu Kto som? Aký je zmysel môjho života? Aké je moje poslanie? Samozrejme, táto sféra má aj svoj transcendentálny rozmer.
Takáto cesta je však oveľa náročnejšia, pretože chce od ľudí, aby nad sebou rozmýšľali, aby rozmýšľali nad vzťahmi s blízkymi a svetom okolo. Aby si dávali ťažké a nepríjemné otázky a aby na ne hľadali odpovede. Alebo sa aspoň o to pokúsili. Aby riešili rôzne dilemy, problémové situácie a spory, ale tak, aby sa každý deň vedeli pozrieť sami sebe do očí. Problémom je, že mnohé deti nedostanú od rodičov dobrú výchovu a škola ani spoločnosť tento hendikep už nedobehnú. A vlastne sa o to ani veľmi nesnažia. Výsledkom je, že hodnotové vzorce správania sú postavené na materializme a zákonoch džungle. Zmyslom života je potom snaha utrhnúť si pre seba maximum a „užiť si“, kým sa dá. Z takejto perspektívy sa zdá ponáranie do svojho vnútra dosť nepravdepodobné. Pár „vyvoleným“ azda osud uštedrí životnú lekciu, padnú na dno a dostanú šancu začať odznovu, možno aj lepšie. Väčšine však postačí prežiť život pokiaľ možno bezbolestne a bezproblémovo, vyplnený príjemnými zážitkami. Takáto cesta vývoja spoločnosti sa preto zdá na prvý pohľad zarúbaná. Nemusí to však tak byť.
Jednak si v poslednom období všímam, že dosť veľa ľudí z blízkeho či vzdialeného okolia hľadá nové smerovanie, nové naplnenie života. Doterajší spôsob konzumného prežívania im už nevyhovuje a chcú mu dať nový obsah. Zmysluplnejší, uvedomelejší, duchovnejší, bližší k prírode a k pravým hodnotám.
Niektorí počúvajú vnútorné signály, nutkanie na zmenu a rozhodnú sa ísť touto cestou hľadania. Iným vyhovuje doterajší život a zmene sa bránia, ale to platí len do momentu, keď na nich už čaká životná lekcia, ktorá ich prinúti hľadať východiská, pričom sa budú musieť rozhodnúť, či svoju skúšku zložia, alebo nie.
Takisto si v kníhkupectvách a na internete všímam obrovský nárast záujmu o literatúru z tejto oblasti. Problém je, že ľudia teraz majú prístup k obrovskému množstvu informácií a ťažko sa v nich orientujú. Sú medzi nimi absolútne zásadné a nesmierne cenné zdroje, ktoré boli po stáročia tajné a dostupné len vybraným jedincom. Ale nájde sa tu, samozrejme, aj brak a vyslovene škodlivé a zavádzajúce publikácie. Pokiaľ človek nedisponuje dostatočným odstupom a kritickým zvažovaním, čo je a čo nie je pravdivé a správne, môže sa ľahko dostať aj do slepej uličky alebo na scestie. V takom prípade by sa mal obrátiť na duchovne vyspelejšieho, zorientovaného a predsudkami nezaťaženého sprievodcu. No ten, kto sa raz na túto cestu pustí, vie, že je správna, aj keď sa na začiatku zdá ťažká a strastiplná. Neskôr sa však môže stať nesmierne zaujímavou a najmä obohacujúcou. Aj keď možno nie každý príde do cieľa, už len rozhodnutím vydať sa na cestu hľadania urobí pre seba a svoje okolie veľmi veľa.
To, koľko jedincov sa vyberie jednou alebo druhou cestou, rozhodne o tom, aký charakter bude mať naša spoločnosť, naša civilizácia. A čo vy? Už ste sa rozhodli..? :-)
PC REVUE 8/2009 OpenPark
Autor: Martin Drobný
utorok 14. júla 2009
BCMOBIL & TECHBOX
Leto, voda, mobily...
Zdá sa mi to ako včera, čo som písal editorial letného dvojčísla 7-8/2008. Aj napriek neustále zúriacej ekonomickej kríze ten čas ubehol veľmi rýchlo. Keď som však nahliadol na prvé riadky editorialu zpred roka, musím skonštatovať, že sa niečo zmenilo - naša periodicita. Zatiaľ čo minulý rok sme vám ponúkli štandardné dvojčísla len v mesiacoch 1-2/2008 a 7-8/2009, a to najmä preto, aby sme si v redakcii „vydýchli“ a zregenerovali sa, v roku 2009 bude dvojčísel viac. Presne šesť, čím vám nepriamo naznačujem, že sme sa rozhodli spojiť aj plánované vydania v nasledujúcom období, t.j. po tomto horúcom letnom dvojčísle výjdu ešte vydania 9-10/2009 a 11-12/2009. Tým sa náš časopis oficiálne mení na dvojmesačník. Nie je to však spôsobené tým, že by sme chceli viac oddychovať a písať menej, to vôbec nie. Skôr naopak. A aby sme vás presvedčili, že naozaj nebudeme počas nasledujúcich mesiacov „zaháľať“, prezradím vám, že sa môžete tešiť okrem nových čísel BCMOBIL & TECHBOX aj na dennú dávku noviniek na pripravovanom internetovom portáli, ktorého spustenie je, ako sa hovorí, už „na spadnutie“.
Rozhodli sme sa tiež, že dvojčísla BCMOBIL & TECHBOX vám ponúknu viac obsahu a zaujímavého čítania, ako ste boli doteraz zvyknutí. Už v aktuálnom dvojčísle 7-8/2009 nájdete väčší počet zaujímavých tém či testov ako zvyčajne. Rozhodne by ste nemali prehliadnuť našu reportáž z dohľadových centier, pričom sa nám ako jediným podarilo dostať do zákulisia všetkých slovenských mobilných operátorov. ROAMING je téma v tomto období nanajvýš aktuálna a i keď sa jej podrobne venujeme každý rok, verte, že stále môžete byť múdrejší a vďaka eurotarife aj „bohatší“. Teda ak sa pozeráme na výdavky za telekomunikačné služby v zahraničí ako na úspornejšie v porovnaní s rokom 2008, čo rozhodne budú. Veľkou témou posledných dní je i „nový“ iPhone 3G S a softvér iPhone OS 3.0, ktorý sme pre vás aj otestovali. Poradíme vám tiež, ako sa poistiť v zahraničí cez mobil v ďaľšej časti nášho seriálu Platíme mobilom a priaznivcov push e-mailu potešíme testom aplikácie Nokia Messaging. S dovolenkou sa neodmysliteľne spájajú zážitky, s ktorými sa radi delíme s ostatnými. Určite nezabudnite na MMS správy, ktoré sú najrýchlejšou cestou ako vašim známym ukázať, kde práve pijete chladený drink. Ak však radi režírujete, skúste si prečítať náš test videokamier do štyristo eur (12 050,40 Sk), určite si vyberiete. Ale ak najradšej fotografujete, čo tak vytvoriť si vlastnú fotoknihu? Ako na to sa dozviete v našom teste vydareného softvéru Môj CEWE Fotosvet. Samozrejme u nás nemôžu chýbať podrobné recenzie najnovších mobilných telefónov. V tomto čísle sa nám stretli viaceré high-end zariadenia, podrobnejšie sa tak môžete zoznámiť s Nokiou N97, HTC Touch Diamond2, Sony Ericssonom W995 či Samsungom Jét.
Užite si leto, ak vám to situácia dovolí, tak aj more a nezabudnite, že sme tu opäť v septembri :)
Roman Calík
šéfredaktor
B&T 7-8/2009 Editorial
Autor: Roman Calík
Zdá sa mi to ako včera, čo som písal editorial letného dvojčísla 7-8/2008. Aj napriek neustále zúriacej ekonomickej kríze ten čas ubehol veľmi rýchlo. Keď som však nahliadol na prvé riadky editorialu zpred roka, musím skonštatovať, že sa niečo zmenilo - naša periodicita. Zatiaľ čo minulý rok sme vám ponúkli štandardné dvojčísla len v mesiacoch 1-2/2008 a 7-8/2009, a to najmä preto, aby sme si v redakcii „vydýchli“ a zregenerovali sa, v roku 2009 bude dvojčísel viac. Presne šesť, čím vám nepriamo naznačujem, že sme sa rozhodli spojiť aj plánované vydania v nasledujúcom období, t.j. po tomto horúcom letnom dvojčísle výjdu ešte vydania 9-10/2009 a 11-12/2009. Tým sa náš časopis oficiálne mení na dvojmesačník. Nie je to však spôsobené tým, že by sme chceli viac oddychovať a písať menej, to vôbec nie. Skôr naopak. A aby sme vás presvedčili, že naozaj nebudeme počas nasledujúcich mesiacov „zaháľať“, prezradím vám, že sa môžete tešiť okrem nových čísel BCMOBIL & TECHBOX aj na dennú dávku noviniek na pripravovanom internetovom portáli, ktorého spustenie je, ako sa hovorí, už „na spadnutie“.
Rozhodli sme sa tiež, že dvojčísla BCMOBIL & TECHBOX vám ponúknu viac obsahu a zaujímavého čítania, ako ste boli doteraz zvyknutí. Už v aktuálnom dvojčísle 7-8/2009 nájdete väčší počet zaujímavých tém či testov ako zvyčajne. Rozhodne by ste nemali prehliadnuť našu reportáž z dohľadových centier, pričom sa nám ako jediným podarilo dostať do zákulisia všetkých slovenských mobilných operátorov. ROAMING je téma v tomto období nanajvýš aktuálna a i keď sa jej podrobne venujeme každý rok, verte, že stále môžete byť múdrejší a vďaka eurotarife aj „bohatší“. Teda ak sa pozeráme na výdavky za telekomunikačné služby v zahraničí ako na úspornejšie v porovnaní s rokom 2008, čo rozhodne budú. Veľkou témou posledných dní je i „nový“ iPhone 3G S a softvér iPhone OS 3.0, ktorý sme pre vás aj otestovali. Poradíme vám tiež, ako sa poistiť v zahraničí cez mobil v ďaľšej časti nášho seriálu Platíme mobilom a priaznivcov push e-mailu potešíme testom aplikácie Nokia Messaging. S dovolenkou sa neodmysliteľne spájajú zážitky, s ktorými sa radi delíme s ostatnými. Určite nezabudnite na MMS správy, ktoré sú najrýchlejšou cestou ako vašim známym ukázať, kde práve pijete chladený drink. Ak však radi režírujete, skúste si prečítať náš test videokamier do štyristo eur (12 050,40 Sk), určite si vyberiete. Ale ak najradšej fotografujete, čo tak vytvoriť si vlastnú fotoknihu? Ako na to sa dozviete v našom teste vydareného softvéru Môj CEWE Fotosvet. Samozrejme u nás nemôžu chýbať podrobné recenzie najnovších mobilných telefónov. V tomto čísle sa nám stretli viaceré high-end zariadenia, podrobnejšie sa tak môžete zoznámiť s Nokiou N97, HTC Touch Diamond2, Sony Ericssonom W995 či Samsungom Jét.
Užite si leto, ak vám to situácia dovolí, tak aj more a nezabudnite, že sme tu opäť v septembri :)
Roman Calík
šéfredaktor
B&T 7-8/2009 Editorial
Autor: Roman Calík
štvrtok 9. júla 2009
QUARK
Milí priatelia,
v týchto dňoch popri iných témach občas myslím aj na všeobecnú teóriu elít. Je to téma veľmi zaujímavá, pretože si z rozličných hľadísk všíma postavenie a význam ľudí s výnimočnými a, samozrejme, pozitívnymi vlastnosťami. Sú prínosom spoločnosti. Teóriu elít nepodporuje žiaden oficiálny mechanizmus, a preto sa tu možno stretnúť aj s rozporuplnými názormi. Zrejme sa však všetci zhodujú na dvoch momentoch: elity sú pre pokrok a dobro ľudstva dôležité a možno ich „vyrábať" vyhľadávaním a podporou talentovaných ľudí.
Ak sa z tohto uhla pozerám na čitateľov Quarku, uvedomujem si, že už tým, že takýto časopis čítajú, kupujú si ho za svoje peniaze, venujú mu pozornosť a majú radosť, ak môžu nové informácie posúvať ďalej, musím s potešením konštatovať, že naši čitatelia rozhodne patria medzi slovenskú intelektuálnu elitu.
Dnes, keď sa kdekto snaží likvidovať klasický hodnotový systém, keď sa objavujú polovzdelaní, ale, žiaľ, dokonca aj veľmi vzdelaní ľudia vytvárajúci vo svojej fantázii až šokujúce teórie, ktoré potom rozširujú, treba striktne rozlišovať, kto medzi elitu patrí a kto rozhodne nie. Pavedecké teórie o vlastnostiach ľudského vedomia, o mimozemských civilizáciách a ich pôsobení na nás, o astrológii či ezoterike ako takmer vedeckých disciplínach, o aktuálnom prevteľovaní sa a ďalšie výplody deformovaného myslenia
vedú k ohlupovaniu ľudí niekedy aj s nebezpečnými následkami. Jediné, čo je na týchto teóriách zaujímavé, je originalita a jasný nádych protestu. Dnes som našiel v poštovej schránke letáčik "STOP čipovej totalite" s dvoma webovými adresami. Bol v češtine a keď som jednu otvoril, ukázalo sa, že niektorým naozaj šuští, aby som využil niečo zo súčasnej lexiky, alebo si robia žarty, lebo toľko nezmyslov na hromade ťažko inak vznikne. Vesmírni lidé, andělé světla a podobné hlúposti, čuduj sa svete, vedia tak popliesť ľudí, že im veria, uznávajú ich, podriaďujú sa im. Nedokážu (alebo radšej nechcú) odhaliť pravdu, že je to celé nezmysel, veď pre súčasnosť je typické symptomatické nahrádzanie originálov pestrými, no lacnými falzifikátmi. Je ich veľa a veľká je aj škoda, ktorú narobia. Intelektuálna a mravná sila elity je, našťastie, dominujúca a dokonale napĺňajúca ľudovú múdrosť o tom, že psí hlas do neba nedôjde. A práve tu sa vynára obrovský otáznik, prečo sa žiadna vláda na svete okrem Číny, ktorá zakázala pornografiu na internete, nepostaví proti šíreniu rozličných ideových škodlivín?
V reálnom živote je situácia lepšia, ale internetová sieť predstavuje pole neorané.
Zdá sa Vám, že navrhujem cenzúru a obmedzenie slobody myslenia? Čo urobí lekár, keď príde pacient s poranením? Ranu vyčistí a vydezinfikuje, aby zabránil ďalšej infekcii. Treba len určiť pravidlá, aby to proklamované slobodné myslenie jedného v skutočnosti neobmedzovalo iného a aby hlúposti išli rovno do koša. A aby sa mohli elity nerušene a slobodne vyvíjať i realizovať.
Všetkým nám to želá
Eduard Drobný
QUARK 7/2009 Editorial
Autor: Eduard Drobný
v týchto dňoch popri iných témach občas myslím aj na všeobecnú teóriu elít. Je to téma veľmi zaujímavá, pretože si z rozličných hľadísk všíma postavenie a význam ľudí s výnimočnými a, samozrejme, pozitívnymi vlastnosťami. Sú prínosom spoločnosti. Teóriu elít nepodporuje žiaden oficiálny mechanizmus, a preto sa tu možno stretnúť aj s rozporuplnými názormi. Zrejme sa však všetci zhodujú na dvoch momentoch: elity sú pre pokrok a dobro ľudstva dôležité a možno ich „vyrábať" vyhľadávaním a podporou talentovaných ľudí.
Ak sa z tohto uhla pozerám na čitateľov Quarku, uvedomujem si, že už tým, že takýto časopis čítajú, kupujú si ho za svoje peniaze, venujú mu pozornosť a majú radosť, ak môžu nové informácie posúvať ďalej, musím s potešením konštatovať, že naši čitatelia rozhodne patria medzi slovenskú intelektuálnu elitu.
Dnes, keď sa kdekto snaží likvidovať klasický hodnotový systém, keď sa objavujú polovzdelaní, ale, žiaľ, dokonca aj veľmi vzdelaní ľudia vytvárajúci vo svojej fantázii až šokujúce teórie, ktoré potom rozširujú, treba striktne rozlišovať, kto medzi elitu patrí a kto rozhodne nie. Pavedecké teórie o vlastnostiach ľudského vedomia, o mimozemských civilizáciách a ich pôsobení na nás, o astrológii či ezoterike ako takmer vedeckých disciplínach, o aktuálnom prevteľovaní sa a ďalšie výplody deformovaného myslenia
vedú k ohlupovaniu ľudí niekedy aj s nebezpečnými následkami. Jediné, čo je na týchto teóriách zaujímavé, je originalita a jasný nádych protestu. Dnes som našiel v poštovej schránke letáčik "STOP čipovej totalite" s dvoma webovými adresami. Bol v češtine a keď som jednu otvoril, ukázalo sa, že niektorým naozaj šuští, aby som využil niečo zo súčasnej lexiky, alebo si robia žarty, lebo toľko nezmyslov na hromade ťažko inak vznikne. Vesmírni lidé, andělé světla a podobné hlúposti, čuduj sa svete, vedia tak popliesť ľudí, že im veria, uznávajú ich, podriaďujú sa im. Nedokážu (alebo radšej nechcú) odhaliť pravdu, že je to celé nezmysel, veď pre súčasnosť je typické symptomatické nahrádzanie originálov pestrými, no lacnými falzifikátmi. Je ich veľa a veľká je aj škoda, ktorú narobia. Intelektuálna a mravná sila elity je, našťastie, dominujúca a dokonale napĺňajúca ľudovú múdrosť o tom, že psí hlas do neba nedôjde. A práve tu sa vynára obrovský otáznik, prečo sa žiadna vláda na svete okrem Číny, ktorá zakázala pornografiu na internete, nepostaví proti šíreniu rozličných ideových škodlivín?
V reálnom živote je situácia lepšia, ale internetová sieť predstavuje pole neorané.
Zdá sa Vám, že navrhujem cenzúru a obmedzenie slobody myslenia? Čo urobí lekár, keď príde pacient s poranením? Ranu vyčistí a vydezinfikuje, aby zabránil ďalšej infekcii. Treba len určiť pravidlá, aby to proklamované slobodné myslenie jedného v skutočnosti neobmedzovalo iného a aby hlúposti išli rovno do koša. A aby sa mohli elity nerušene a slobodne vyvíjať i realizovať.
Všetkým nám to želá
Eduard Drobný
QUARK 7/2009 Editorial
Autor: Eduard Drobný
pondelok 6. júla 2009
PC REVUE - OpenPark
Sila dobrého slova
Zvažujem, že založíme nový mediálny titul. Ešte neviem, ako sa bude volať, či to bude denník, týždenník alebo mesačník, on-line alebo print, určite však nebude iba o počítačoch, IT či spotrebnej elektronike. Bude úplne iný, jeho cieľom bude prinášať iba pozitívne „dobré“ správy z celého sveta bez ohľadu na tému, zameranie či región. A dôvod? Už dlhý čas ma hnevá a vyrušuje, že všade okolo nás sa presadzuje syndróm vyrábania, šírenia a konzumácie zlých správ. A tie nemám rád, preto som si povedal, že by bolo dobré urobiť im konkurenciu. Riadna utópia? Možno ani nie, podobné projekty už existujú po celom svete vo viac či menej úspešnej podobe (napr. goodnewsnetwork.org, goodnewsdaily.com, happynews.com...).
Ľudia sa radi nechávajú šokovať strieľačkami, únosmi, nehodami. Zaujímajú ich osobné tragédie: dieťa vypadlo z okna, syn napadol otca nožom, podnapitý šofér zrazil chodca... Akoby sme toho vlastného osobného trápenia nemali dosť. Zaujímajú nás katastrofické titulkové správy zo sveta – havárie lietadiel, záplavy v Číne, výbuch sopky na Havaji, epidémie, bankroty firiem... Akoby sa nás taká správa osobne obohatila, ako keby sme to mohli nejako ovplyvniť. Hlúposť. Na čo nám je dobrá taká informácia? Aby sme boli v obraze? Aby sme pri stretnutí mohli šokovať kamoša či kolegu, byť zaujímaví, aby sme mohli spoločne tárať o detailoch, príčinách, dôsledkoch? Prinesie nám takáto informácia nejakú emóciu? Určite áno, ale nie pozitívnu. To potom znamená, že sme sa stali dobrovoľnými zberačmi a šíriteľmi negatívnych emócií? Hmm, to veru nie je dobrá vizitka...
Nehovorím, že treba zamlčovať, čo sa okolo nás deje, ale podstatné je, akú váhu tomu prikladáme, ako racionálne vieme vyhodnotiť význam a dôležitosť takýchto správ. Správny postoj je nenasávať ich ako špongia, a keď sa už nejakej nevyhnete, treba byť zdravo nad vecou, udržať si odstup a možno ju pretransformovať do humornejšej podoby, ale to nie každý dokáže. Množstvo ľudí sa nevedomky nechá presiaknuť negativitou takýchto správ, ktorá sa potom následne premieta do našich pocitov, nálad a obáv z budúcnosti. A tie následne do bežného denného života, do spôsobu, ako konáme, ako riešime problémy, konflikty, ako sa pozeráme na svet, akú energiu zo seba vyžarujeme, ako nás vníma okolie.
Zvalíme všetku vinu na médiá, ktoré nás takýmito správami výdatne zásobujú? Áno, môžeme, ale budú mať pravdu, keď budú argumentovať tým, že dávajú ľuďom len to, čo chcú počuť, čítať, vidieť. Nám ide o emócie a im o biznis. „Potrebujeme“ sa navzájom...
Je známe tvrdenie médií, že keby neprinášali tento druh správ, nemali by dostatočnú čítanosť, sledovanosť. Dobre, tak vytvorme podľa príkladov zo zahraničia médium, ktoré im bude protiváhou a pritom nebude musieť naháňať čítanosť a sledovanosť. Je to vôbec reálne? Ako môže jedno médium „konkurovať“ takej presile? Bude môcť jedno „pozitívne“ médium zmeniť myslenie celej spoločnosti? Z čoho bude financované, kto tam bude prispievať? Veď to nemá šancu na úspech... A možno má. Verím totiž v silu pozitívneho príkladu. Spomínam si napríklad na svojho učiteľa matematiky, ktorý nám okrem lásky k tej „nudnej“ matike vštepoval do hláv a sŕdc aj iné pozitívne hodnoty, ako ľudskosť, slušnosť, múdrosť, porozumenie. A viem, že tak ako mňa to pozitívne ovplyvnilo aj kopec mojich spolužiakov na celý život. Spomínam si na všeobecne známe osobnosti, vedcov, filozofov, umelcov a dokonca aj zopár politikov :-), ktorí svojím postojom, názormi či dokonca jediným výrokom pozitívne ovplyvnili zástupy ľudí a naštartovali procesy, ktoré zmenili beh udalostí či celé dejiny. Ale nemusia to byť iba megaosobnosti, niekedy stačí stretnúť nenápadného človiečika, ktorý vám v správnom čase povie pár správnych slov a tie ovplyvnia vaše ďalšie kroky na dlhé roky. Alebo si náhodou prečítate múdru knižku a tam nájdete slová, ktoré ste práve potrebovali počuť, vidieť... Alebo budete čítať, sledovať, odoberať „pozitívne“ médium, kde tie správne slová možno nájdete, kde vás osloví a nasmeruje príklad niekoho iného, kde budete zásobovaní pozitívnymi informáciami a emóciami a tie budete s radosťou šíriť ďalej. Už sa teším na tie „kauzy“ a následné palcové titulky... :-)
Keby sa našli nejakí ďalší šialenci, ktorí by sa chceli pridať, dajte o sebe vedieť :))
PC REVUE 7/2009 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Zvažujem, že založíme nový mediálny titul. Ešte neviem, ako sa bude volať, či to bude denník, týždenník alebo mesačník, on-line alebo print, určite však nebude iba o počítačoch, IT či spotrebnej elektronike. Bude úplne iný, jeho cieľom bude prinášať iba pozitívne „dobré“ správy z celého sveta bez ohľadu na tému, zameranie či región. A dôvod? Už dlhý čas ma hnevá a vyrušuje, že všade okolo nás sa presadzuje syndróm vyrábania, šírenia a konzumácie zlých správ. A tie nemám rád, preto som si povedal, že by bolo dobré urobiť im konkurenciu. Riadna utópia? Možno ani nie, podobné projekty už existujú po celom svete vo viac či menej úspešnej podobe (napr. goodnewsnetwork.org, goodnewsdaily.com, happynews.com...).
Ľudia sa radi nechávajú šokovať strieľačkami, únosmi, nehodami. Zaujímajú ich osobné tragédie: dieťa vypadlo z okna, syn napadol otca nožom, podnapitý šofér zrazil chodca... Akoby sme toho vlastného osobného trápenia nemali dosť. Zaujímajú nás katastrofické titulkové správy zo sveta – havárie lietadiel, záplavy v Číne, výbuch sopky na Havaji, epidémie, bankroty firiem... Akoby sa nás taká správa osobne obohatila, ako keby sme to mohli nejako ovplyvniť. Hlúposť. Na čo nám je dobrá taká informácia? Aby sme boli v obraze? Aby sme pri stretnutí mohli šokovať kamoša či kolegu, byť zaujímaví, aby sme mohli spoločne tárať o detailoch, príčinách, dôsledkoch? Prinesie nám takáto informácia nejakú emóciu? Určite áno, ale nie pozitívnu. To potom znamená, že sme sa stali dobrovoľnými zberačmi a šíriteľmi negatívnych emócií? Hmm, to veru nie je dobrá vizitka...
Nehovorím, že treba zamlčovať, čo sa okolo nás deje, ale podstatné je, akú váhu tomu prikladáme, ako racionálne vieme vyhodnotiť význam a dôležitosť takýchto správ. Správny postoj je nenasávať ich ako špongia, a keď sa už nejakej nevyhnete, treba byť zdravo nad vecou, udržať si odstup a možno ju pretransformovať do humornejšej podoby, ale to nie každý dokáže. Množstvo ľudí sa nevedomky nechá presiaknuť negativitou takýchto správ, ktorá sa potom následne premieta do našich pocitov, nálad a obáv z budúcnosti. A tie následne do bežného denného života, do spôsobu, ako konáme, ako riešime problémy, konflikty, ako sa pozeráme na svet, akú energiu zo seba vyžarujeme, ako nás vníma okolie.
Zvalíme všetku vinu na médiá, ktoré nás takýmito správami výdatne zásobujú? Áno, môžeme, ale budú mať pravdu, keď budú argumentovať tým, že dávajú ľuďom len to, čo chcú počuť, čítať, vidieť. Nám ide o emócie a im o biznis. „Potrebujeme“ sa navzájom...
Je známe tvrdenie médií, že keby neprinášali tento druh správ, nemali by dostatočnú čítanosť, sledovanosť. Dobre, tak vytvorme podľa príkladov zo zahraničia médium, ktoré im bude protiváhou a pritom nebude musieť naháňať čítanosť a sledovanosť. Je to vôbec reálne? Ako môže jedno médium „konkurovať“ takej presile? Bude môcť jedno „pozitívne“ médium zmeniť myslenie celej spoločnosti? Z čoho bude financované, kto tam bude prispievať? Veď to nemá šancu na úspech... A možno má. Verím totiž v silu pozitívneho príkladu. Spomínam si napríklad na svojho učiteľa matematiky, ktorý nám okrem lásky k tej „nudnej“ matike vštepoval do hláv a sŕdc aj iné pozitívne hodnoty, ako ľudskosť, slušnosť, múdrosť, porozumenie. A viem, že tak ako mňa to pozitívne ovplyvnilo aj kopec mojich spolužiakov na celý život. Spomínam si na všeobecne známe osobnosti, vedcov, filozofov, umelcov a dokonca aj zopár politikov :-), ktorí svojím postojom, názormi či dokonca jediným výrokom pozitívne ovplyvnili zástupy ľudí a naštartovali procesy, ktoré zmenili beh udalostí či celé dejiny. Ale nemusia to byť iba megaosobnosti, niekedy stačí stretnúť nenápadného človiečika, ktorý vám v správnom čase povie pár správnych slov a tie ovplyvnia vaše ďalšie kroky na dlhé roky. Alebo si náhodou prečítate múdru knižku a tam nájdete slová, ktoré ste práve potrebovali počuť, vidieť... Alebo budete čítať, sledovať, odoberať „pozitívne“ médium, kde tie správne slová možno nájdete, kde vás osloví a nasmeruje príklad niekoho iného, kde budete zásobovaní pozitívnymi informáciami a emóciami a tie budete s radosťou šíriť ďalej. Už sa teším na tie „kauzy“ a následné palcové titulky... :-)
Keby sa našli nejakí ďalší šialenci, ktorí by sa chceli pridať, dajte o sebe vedieť :))
PC REVUE 7/2009 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)