O pocitoch a emóciách
Nerád sa dohadujem o cene. Vyjednávanie s predavačmi mi nie je veľmi príjemné, obchodom a trhoviskám v krajinách, kde sa to považuje za národný šport, sa radšej oblúkom vyhýbam. Viem, že sú jedinci, ktorí si takéto emotívne handrkovanie vychutnávajú, ale to nie je môj prípad. Nepáči sa mi, ak si predavač pýta za nejakú rárohu bezočivo závratnú sumu a čaká odo mňa, že budem hrať jeho hru. Vždy od každého čakám slušnú a férovú ponuku a takýto prístup vo mne vyvoláva nepríjemné pocity. Viem, že to je súčasť ich kultúry, mentality, ale mne to jednoducho nevyhovuje.
Podobne to je aj v biznise. Nemám rád robenie obchodov s partnermi, ktorí pri rokovaní na mňa tlačia, aj keď vedia, že ďalší ústupok už ide na úkor druhej strany. Nemám rád dohadovanie spolupráce, kde obchodný partner chce získať všetky výhody pre seba a to, čo získa navyše, považuje za svoju šikovnosť a moju slabosť. Keď treba, viem povedať nie, obhájiť si vlastné záujmy a dotiahnuť otvorené veci do finále. Ale už z toho potom nemám taký dobrý pocit. Preferujem riešenia win-win, kde obaja uzatvárame biznis v stave, kde sú obe strany spokojné s dosiahnutým výsledkom. Vychádzam z rešpektovania možností, záujmov a potrieb partnera a to isté očakávam od neho voči mne. Mám radosť, keď takých partnerov nachádzam a naša spolupráca je potom úspešná, dlhodobá a máme z nej obaja radosť. A opäť ma k takémuto prístupu podmieňuje môj vnútorný pocit.
Takto by som mohol pokračovať ďalej, čo všetko mám či nemám rád, podľa toho, aké to vo mne vyvoláva pocity. Tie nás sprevádzajú vo všetkých sférach života, v rodine, v práci, medzi priateľmi. Všetko sa točí okolo partnerov, vzťahov a našich pocitov z nich. Keď vidíte, že jeden z členov rodiny stále necháva po celom byte rozhádzané ponožky alebo v kuse prepína diaľkovým ovládačom telku, vyrušuje vás to a neskôr už vytáča. Keď vaša priateľka zásadne chodí neskoro na rande alebo flirtuje s inými, cítite sa mizerne. Keď vidíte, že šéf väčšinu pracovného času trávi na golfe a „pracovných“ výletoch, zatiaľ čo vy makáte od rána do večera, dráždi vás to. A keď ste v pozícii šéfa, tak vás zase príšerne štve, že jeden z kolegov sa v práci zašíva, ohovára, kazí morálku atď. Príkladov by sme našli ešte milión, stačí len zaloviť v spomienkach alebo večer si zapnúť ľubovoľný televízny seriál. Všetko v nich je postavené na ľudských charakteroch a vzťahoch medzi nimi, pravidlách a ich porušovaní, zápletkách a reakcii hlavných hrdinov. A najmä na ich pocitoch a následne vyvolaných emóciách, ktoré nás tak priťahujú.
Život je jedna veľká hra a málokedy si uvedomujeme, akú kľúčovú úlohu v nich hrajú emócie a pocity. Sú veľmi dôležité a treba sa naučiť pozorne ich vnímať, rozpoznávať a následne konať. Najmä ak vás trápia tie nedobré. Sú to pre nás signály, že niečo treba podniknúť. Na druhej strane je rovnako dôležité neprepadať následne vyvolaným negatívnym emóciám, ako sú hnev, závisť, pasivita, žiarlivosť a pod. Takže treba urobiť zmenu, ale s chladnou hlavou, čo, samozrejme, nie je celkom jednoduché. Ak sa vám situáciu, vzťah, pravidlá či partnerstvo ani napriek viacerým pokusom nedarí zmeniť, ukončite to. Motivujte sa, pozbierajte silu, odvahu a energiu a choďte na to! Prerušte daný vzťah, ukončite partnerstvo, odíďte z prostredia, ktoré pre vás nie je priaznivé. Keby vás takéto disharmonické pocity dlhodobo vyrušovali, dá sa z nich reálne ochorieť. Je dokázané, že prvotnou príčinou mnohých, aj vážnych chorôb boli práve neriešené situácie, nezdravé vzťahy, nevhodní partneri. Vyhľadajte si nových priateľov, nových spolupracovníkov, nových partnerov. A dobrá správa je, že ich hľadať ani veľmi nemusíte, oni prídu aj sami! Podľa univerzálneho zákona príťažlivosti totiž každý priťahuje to, čo sám vyžaruje. Ja som preto veľmi vďačný za to, že mám šťastie na partnerov. V rodine, medzi kamarátmi aj v práci. Rešpektujeme sa, vážime si jeden druhého, sme k sebe féroví, ohľaduplní a slušní. Vzájomne sa podporujeme v prípade problémov, pomáhame si prekonávať prekážky, tešíme sa z úspechov toho druhého atď. Poviem, že s nimi je veru fakt radosť žiť aj pracovať. A prajem to aj vám... :-)
PC REVUE 10/2010 OpenPark
Autor: Martin Drobný
utorok 5. októbra 2010
PC REVUE
Slasti a strasti novinárskeho života
Ako uvidíte v tomto vydaní, aj tento rok sme sa zúčastnili na výstave IFA v Berlíne. Možno si niektorí z vás ešte spomenú, že som sa tam pred rokom dostavil autom sám, bojoval s premrštenými cenami hotelov a jednu noc prespal radšej v aute. Pred rokom pre firmy z oblasti spotrebnej elektroniky vrcholila kríza, pozvánok na výstavu bolo ako šafranu. Tento rok je všetko inak, najmä v západnej Európe je atmosféra už pokrízová a do PC REVUE došlo až šesť rôznych pozvánok na túto výstavu. Rozmýšľal som, ako sa s tým vyrovnať, nakoniec som sa rozhodol zasa trochu inak ako ostatní. Nevyužil som žiadnu ponuku na leteckú dopravu, keďže to by znamenalo, že sa musím niečomu prispôsobiť. Opäť to teda bolo obľúbené auto, čo má celý rad výhod. Sám sa rozhodnem, kedy vyrazím a kedy z výstavy odídem. Rovnako sa dá auto použiť ako prechodný sklad rôznych materiálov z výstavy. Do tretice stále je to tá posledná možnosť, kde prespať. Ale hlavný dôvod bol ten, že som tentoraz už nechcel ísť sám. Technicky jednej osobe nie je dosť možné urobiť kvalitné video, nafotiť kopu fotografií, súčasne dávať pozor na prezentáciách, to všetko od rána do večera. Najviac to vidno na videu, ktoré musím často nakrútiť sám len so statívom. Najmä drôtové prepojenie mikrofónu s kamerou bolo v minulosti medzi stádom návštevníkov, pohybujúcich sa akoby s klapkami na očiach, častý dôvod na otestovanie odolnosti kamery a všetkých dovtedy nakrútených záberov proti pádu. Keď je za kamerou živý človek, je to úplne iné. Vidí, čo točí, a má možnosť ovplyvniť to. Na výstavu sme teda vyrazili dvaja – ja a môj syn. Možno ste si jeho meno všimli v tiráži, vlastne prispieva článkami do PC REVUE už tri roky. Tak som sa rozhodol, že čas už dozrel, aspoň uvidí, aké sú naozaj výhody, ale aj nevýhody novinárskeho spôsobu života. Okrem toho na výstavu letel aj Peter Hucík, teda sme tam boli nakoniec traja. Ja som využil pozvánky dvoch firiem, ktoré na seba krásne časovo nadväzovali, navyše ubytovanie zaistili v rovnakom hoteli. Cesta autom prebehla bez problémov, dokonca aj Prahou sme prešli ako nôž maslom. Párkrát som synovi pripomenul, že síce Nemci prehrali vojnu, ale napriek tomu majú super diaľnice, za ktoré vôbec neplatia. Žiadne narýchlo postavené tri pruhy bez odstavného pruhu, krásny hladký betón a presné dopravné správy do navigátora GPS k tomu. To my sme boli po vojne na strane víťazov...
Pozývajúce firmy sa vždy rozhodujú podľa princípu všetko alebo nič, a ak nás pozvú, je to drahý hotel so zvučným menom. Aj teraz to tak bolo – hotel v srdci Berlína, izba väčšia ako bežný dvojizbový činžiak a v jej strede veľkorysá kúpeľňa. V takejto izbe nebol problém s ubytovaním dvoch ľudí namiesto jedného. Technicky sme tak boli dobre pripravení na zvládnutie výstavy. Uznávam, bývať v dobrom hoteli je oveľa komfortnejšie ako prespávať za dažďa v aute – a veru viem, o čom hovorím. Tak to by boli tie príjemné veci... :-)
Ak chceme mať kvalitný článok, musíme byť na všetkých tlačovkách, ktoré firmy organizujú. Hoci ide o firmy inak do krvi konkurenčné, na výstavách sa vždy dohodnú a tlačovky nasledujú pekne jedna za druhou. Ak chcete mať dobré miesto na fotografovanie a nakrúcanie, musíte byť dvaja a vzájomne si obsadzovať výhodné miesta vpredu. Musíte mať aj dobrý prehľad o obrovskom výstavisku, aby ste boli vždy na správnom mieste. Na výstave IFA sú vždy „tlačovkové“ dni len pre novinárov a tento dvojdňový maratón je fyzicky niečo ako výstup na Gerlachovský štít, a to s plnou poľnou – dvoma fotoaparátmi so štyrmi objektívmi, dvoma kamerami, monopodom a statívom, tromi mikrofónmi, kilom náhradných batérií + adaptérov a dvoma notebookmi. To všetko nosíte na chrbte celý deň. Čas na obed nie je nijaký, ale už patrí k tradícii, že na posledných tlačovkách býva aj pohostenie, a skúsení novinári to dobre vedia. Lenže pohostenie sa realizuje štýlom nazývaným „canapes“. U nás tento pojem nie je príliš známy, je to niečo ako „jednohubka“. Canapes je však jedlo, na ktorom sa kuchári poriadne nadreli, lebo obsahuje viacero precízne usporiadaných ingrediencií. Je to teda niečo také, čo zjete vtedy, keď ani nie ste veľmi hladní, skôr preto, aby ste neurazili hostiteľa. To však určite nie je prípad stovky hladných novinárov na pokraji smrti :-). Už pár rokov sledujem túto situáciu a zaujímavé je, že ľudia zo Slovenska a ČR šikovne vytvoria na najvhodnejšom mieste pri východe čašníka roznášajúceho misy akýsi virtuálny špalier. Čašník sa potom ani poriadne nerozbehne a po prejdení menej ako 5 metrov má misu prázdnu, pokojne sa môže otočiť po druhú. Koľkokrát sa to zopakuje, to závisí od počtu ľudí v špalieri, pretože postupne sa podľa vzoru úspešnejších pridávajú aj ďalší, menej prešpekulovaní, a preto stále hladní. Neznáma v tejto rovnici je, koľko mís je dovedna pripravených. No, pravdupovediac, firma by oveľa lepšie urobila, keby objednala párky s horčicou a chrenom. Bolo by to lacnejšie, jednoduchšie a dá sa z toho aj oveľa viac najesť. Ale zase to nemá taký štýl.
Ďalšia z novinárskych „radostí“ je prístup na internet. V tlačovom stredisku býva internet, ale počet drôtových prípojok je značne obmedzený a musíte striehnuť na voľné miesto. Bezdrôtová sieť je taká preťažená, že sa nedá k nej pripojiť. Pritom všetci novinári chcú posielať horúce správy čo najskôr. Majitelia notebookov Apple Air, ktoré sa dnes spoliehajú len na bezdrôtové pripojenie, si v tejto situácii musia trhať vlasy, lebo striehnutie im nepomôže. Opäť je to krásne štýlové, ale v skutočnosti nepoužiteľné riešenie.
IFA je však jasný dôkaz, že keď sa naozaj chce, tak to ide. My sme ostali na výstave aj v sobotu, keď už iní novinári boli dávno doma, a musím povedať, že bežní Nemci majú o ňu neuveriteľný záujem. Bolo tu toľko ľudí, že sa nedalo chodiť medzi stánkami, najväčším lákadlom boli 3D televízie, ktoré sa tu aj predávajú. Na druhom mieste je všetko, čo súvisí so zábavou. Veľa stánkov využíva taktiku, že pomocou postáv z legendárnych filmov láka ľudí k sebe. Keď sme pri putovaní po IFA našli negatívneho hrdinu zo Star Wars, neodolal som ani ja. Darth Vader v tradičnom úbore skrížil meč s mojím monopodom s kamerou a to bola úplne posledná fotka, ktorú sme na IFA 2010 urobili. Takto o rok sme tam znova, pre dobrú reportáž a video pre našich čitateľov prežijeme všetky nástrahy.
Príjemné čítanie októbrového vydania PC REVUE vám praje
18. septembra 2010, Ondrej Macko
PC REVUE 10/2010 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Ako uvidíte v tomto vydaní, aj tento rok sme sa zúčastnili na výstave IFA v Berlíne. Možno si niektorí z vás ešte spomenú, že som sa tam pred rokom dostavil autom sám, bojoval s premrštenými cenami hotelov a jednu noc prespal radšej v aute. Pred rokom pre firmy z oblasti spotrebnej elektroniky vrcholila kríza, pozvánok na výstavu bolo ako šafranu. Tento rok je všetko inak, najmä v západnej Európe je atmosféra už pokrízová a do PC REVUE došlo až šesť rôznych pozvánok na túto výstavu. Rozmýšľal som, ako sa s tým vyrovnať, nakoniec som sa rozhodol zasa trochu inak ako ostatní. Nevyužil som žiadnu ponuku na leteckú dopravu, keďže to by znamenalo, že sa musím niečomu prispôsobiť. Opäť to teda bolo obľúbené auto, čo má celý rad výhod. Sám sa rozhodnem, kedy vyrazím a kedy z výstavy odídem. Rovnako sa dá auto použiť ako prechodný sklad rôznych materiálov z výstavy. Do tretice stále je to tá posledná možnosť, kde prespať. Ale hlavný dôvod bol ten, že som tentoraz už nechcel ísť sám. Technicky jednej osobe nie je dosť možné urobiť kvalitné video, nafotiť kopu fotografií, súčasne dávať pozor na prezentáciách, to všetko od rána do večera. Najviac to vidno na videu, ktoré musím často nakrútiť sám len so statívom. Najmä drôtové prepojenie mikrofónu s kamerou bolo v minulosti medzi stádom návštevníkov, pohybujúcich sa akoby s klapkami na očiach, častý dôvod na otestovanie odolnosti kamery a všetkých dovtedy nakrútených záberov proti pádu. Keď je za kamerou živý človek, je to úplne iné. Vidí, čo točí, a má možnosť ovplyvniť to. Na výstavu sme teda vyrazili dvaja – ja a môj syn. Možno ste si jeho meno všimli v tiráži, vlastne prispieva článkami do PC REVUE už tri roky. Tak som sa rozhodol, že čas už dozrel, aspoň uvidí, aké sú naozaj výhody, ale aj nevýhody novinárskeho spôsobu života. Okrem toho na výstavu letel aj Peter Hucík, teda sme tam boli nakoniec traja. Ja som využil pozvánky dvoch firiem, ktoré na seba krásne časovo nadväzovali, navyše ubytovanie zaistili v rovnakom hoteli. Cesta autom prebehla bez problémov, dokonca aj Prahou sme prešli ako nôž maslom. Párkrát som synovi pripomenul, že síce Nemci prehrali vojnu, ale napriek tomu majú super diaľnice, za ktoré vôbec neplatia. Žiadne narýchlo postavené tri pruhy bez odstavného pruhu, krásny hladký betón a presné dopravné správy do navigátora GPS k tomu. To my sme boli po vojne na strane víťazov...
Pozývajúce firmy sa vždy rozhodujú podľa princípu všetko alebo nič, a ak nás pozvú, je to drahý hotel so zvučným menom. Aj teraz to tak bolo – hotel v srdci Berlína, izba väčšia ako bežný dvojizbový činžiak a v jej strede veľkorysá kúpeľňa. V takejto izbe nebol problém s ubytovaním dvoch ľudí namiesto jedného. Technicky sme tak boli dobre pripravení na zvládnutie výstavy. Uznávam, bývať v dobrom hoteli je oveľa komfortnejšie ako prespávať za dažďa v aute – a veru viem, o čom hovorím. Tak to by boli tie príjemné veci... :-)
Ak chceme mať kvalitný článok, musíme byť na všetkých tlačovkách, ktoré firmy organizujú. Hoci ide o firmy inak do krvi konkurenčné, na výstavách sa vždy dohodnú a tlačovky nasledujú pekne jedna za druhou. Ak chcete mať dobré miesto na fotografovanie a nakrúcanie, musíte byť dvaja a vzájomne si obsadzovať výhodné miesta vpredu. Musíte mať aj dobrý prehľad o obrovskom výstavisku, aby ste boli vždy na správnom mieste. Na výstave IFA sú vždy „tlačovkové“ dni len pre novinárov a tento dvojdňový maratón je fyzicky niečo ako výstup na Gerlachovský štít, a to s plnou poľnou – dvoma fotoaparátmi so štyrmi objektívmi, dvoma kamerami, monopodom a statívom, tromi mikrofónmi, kilom náhradných batérií + adaptérov a dvoma notebookmi. To všetko nosíte na chrbte celý deň. Čas na obed nie je nijaký, ale už patrí k tradícii, že na posledných tlačovkách býva aj pohostenie, a skúsení novinári to dobre vedia. Lenže pohostenie sa realizuje štýlom nazývaným „canapes“. U nás tento pojem nie je príliš známy, je to niečo ako „jednohubka“. Canapes je však jedlo, na ktorom sa kuchári poriadne nadreli, lebo obsahuje viacero precízne usporiadaných ingrediencií. Je to teda niečo také, čo zjete vtedy, keď ani nie ste veľmi hladní, skôr preto, aby ste neurazili hostiteľa. To však určite nie je prípad stovky hladných novinárov na pokraji smrti :-). Už pár rokov sledujem túto situáciu a zaujímavé je, že ľudia zo Slovenska a ČR šikovne vytvoria na najvhodnejšom mieste pri východe čašníka roznášajúceho misy akýsi virtuálny špalier. Čašník sa potom ani poriadne nerozbehne a po prejdení menej ako 5 metrov má misu prázdnu, pokojne sa môže otočiť po druhú. Koľkokrát sa to zopakuje, to závisí od počtu ľudí v špalieri, pretože postupne sa podľa vzoru úspešnejších pridávajú aj ďalší, menej prešpekulovaní, a preto stále hladní. Neznáma v tejto rovnici je, koľko mís je dovedna pripravených. No, pravdupovediac, firma by oveľa lepšie urobila, keby objednala párky s horčicou a chrenom. Bolo by to lacnejšie, jednoduchšie a dá sa z toho aj oveľa viac najesť. Ale zase to nemá taký štýl.
Ďalšia z novinárskych „radostí“ je prístup na internet. V tlačovom stredisku býva internet, ale počet drôtových prípojok je značne obmedzený a musíte striehnuť na voľné miesto. Bezdrôtová sieť je taká preťažená, že sa nedá k nej pripojiť. Pritom všetci novinári chcú posielať horúce správy čo najskôr. Majitelia notebookov Apple Air, ktoré sa dnes spoliehajú len na bezdrôtové pripojenie, si v tejto situácii musia trhať vlasy, lebo striehnutie im nepomôže. Opäť je to krásne štýlové, ale v skutočnosti nepoužiteľné riešenie.
IFA je však jasný dôkaz, že keď sa naozaj chce, tak to ide. My sme ostali na výstave aj v sobotu, keď už iní novinári boli dávno doma, a musím povedať, že bežní Nemci majú o ňu neuveriteľný záujem. Bolo tu toľko ľudí, že sa nedalo chodiť medzi stánkami, najväčším lákadlom boli 3D televízie, ktoré sa tu aj predávajú. Na druhom mieste je všetko, čo súvisí so zábavou. Veľa stánkov využíva taktiku, že pomocou postáv z legendárnych filmov láka ľudí k sebe. Keď sme pri putovaní po IFA našli negatívneho hrdinu zo Star Wars, neodolal som ani ja. Darth Vader v tradičnom úbore skrížil meč s mojím monopodom s kamerou a to bola úplne posledná fotka, ktorú sme na IFA 2010 urobili. Takto o rok sme tam znova, pre dobrú reportáž a video pre našich čitateľov prežijeme všetky nástrahy.
Príjemné čítanie októbrového vydania PC REVUE vám praje
18. septembra 2010, Ondrej Macko
PC REVUE 10/2010 Editorial
Autor: Ondrej Macko
štvrtok 16. septembra 2010
BC MOBIL & TECHBOX
3D A TABLETMÁNIA
Opäť, už po tretíkrát, sa mi podarilo navštíviť významný veľtrh spotrebnej elektroniky IFA v Berlíne. Rok 2010 je aj jubilejným, IFA totiž otvorila svoje brány už 50-ty krát. Svojím návštevníkom má stále čo ponúknuť, a tak, ak ste nestihli vycestovať do Berlína, už teraz si píšte do kalendára termín 2.-7. september 2011. Minuloročná výstava odštartovala 3D boom. Zatiaľ čo pred rokom nebol k dispozícii jediný finálny 3D produkt, teraz akoby sa s nimi vrece roztrhlo. Televízory s podporou 3D čakali na návštevníkov v stánkoch každého významného výrobcu, no spozorovať rozdiel v kvalite 3D zobrazenia je pre bežného smrteľníka takmer nemožné. A tak sa každý snažil upútať diváka po svojom. Niekde ste sa mohli pozerať na desiatky televízorov rôznych uhlopriečok s rovnakým 3D obsahom, v stánku Philips zase ohúril širokouhlý 3D televízor s pomerom strán 21:9 a už pre tohto výrobcu aj tradičným podsvietením Ambilight Spectra. Takúto 3D telku by som doma chcel! Ak si však chcete užívať 3D obraz potrebujete aktívne 3D okuliare. No už sa naplno pracuje na 3D TV bez okuliarov, o čom ma presvedčil nielen stánok Samsungu. Tvorba 3D obsahu je už iná kapitola. Jedine Panasonic sa pýšil prvou 3D kamerou za cenu, ktorá vás našťastie finančne nezruinuje. Oceňujem, ako bolo natáčanie s 3D kamerou demonštrované v stánku výrobcu. Modelky totiž predvádzali rôzne kúsky pred 3D kamerou a návštevníci si mohli pozrieť snímaný 3D obraz priamo cez pripojený 3D televízor s 3D okuliarmi. Tak bolo možné presne identifikovať kvalitu snímania vzdialených či blízkych objektov a výsledok nebol vôbec zlý. Keď už sme pri 3D, nemôžem nespomenúť prototyp 3D mobilného telefónu, ktorý ukázal Sharp. Japonci sú zase o krok vpred, tam si totiž 3D mobil budú môcť kúpiť už ako vianočný darček. Z 3D displeja bez nutnosti použitia 3D okuliarov som však bol skôr sklamaný. Pripomínal mi skúsenosť s prvým 3D fotoaparátom Fujifilm, ktorý sme testovali takmer pred rokom. Fotografie i videá pripomínali skôr obrázky uložené za sebou, ako „reálny“ 3D obraz. A keďže som v tomto editoriale spomenul skratku 3D len párkrát, pridám info, že 3D mobil Sharp zvládne nahrávať 3D videá v HD rozlíšení a samozrejme i fotografovať v 3D. Rozmýšľam, o akom mobilnom telefóne či televízore budem na tomto mieste písať o 10 rokov? Vodotrysk nemusí byť nereálny, navyše môže byť propagovaný ako 4D prvok ;)
Prehliadnuť sa však nedal ešte jeden dôležitý segment, ktorý nás zaplaví pravdepodobne i väčším tempom ako netbooky. Mám na mysli tablety. Apple totiž už začiatkom roka znova odštartoval akúsi tabletmániu. Apple iPad, ktorý by mal doraziť aj na Slovensko, bude určite rovnako, ako Apple iPhone, ikonou vo svojom segmente. Prvé skúsenosti s týmto zariadením nájdete aj v aktuálnom čísle. Zaujímavá bola prezentácia spoločnosti Samsung, ktorá počas veľtrhu IFA 2010 predstavila ako top novinku svoj 7-palcový tablet Samsung Galaxy Tab s OS Android. Ten priamo poukazuje na nevýhody iPadu, pretože ponúkne menšie rozmery, microSDHC karty či podporu Flash 10.1. Ani Toshiba nezaostala a ukázala zase väčší, 10,1-palcový tablet Folio 100, taktiež s OS Android. Verte mi, že na IFA 2011, resp. ešte skôr na CES 2011 alebo CeBIT 2011 bude mať už každý výrobca vo svojom portfóliu tablet, a určite nie len jeden... ako som už písal v teste Apple iPad, tablet sa zapáčil aj mne. Vhodne totiž vyplní medzeru medzi telefónom a notebookom. A čo vy, vidíte v tabletoch a 3D budúcnosť?
Príjemné čítanie nového BCMOBIL & TECHBOX vám za celú redakciu praje
Roman Calík
šéfredaktor.
BCMOBIL & TECHBOX 9-10/2010 Editorial
Autor: Roman Calík
Opäť, už po tretíkrát, sa mi podarilo navštíviť významný veľtrh spotrebnej elektroniky IFA v Berlíne. Rok 2010 je aj jubilejným, IFA totiž otvorila svoje brány už 50-ty krát. Svojím návštevníkom má stále čo ponúknuť, a tak, ak ste nestihli vycestovať do Berlína, už teraz si píšte do kalendára termín 2.-7. september 2011. Minuloročná výstava odštartovala 3D boom. Zatiaľ čo pred rokom nebol k dispozícii jediný finálny 3D produkt, teraz akoby sa s nimi vrece roztrhlo. Televízory s podporou 3D čakali na návštevníkov v stánkoch každého významného výrobcu, no spozorovať rozdiel v kvalite 3D zobrazenia je pre bežného smrteľníka takmer nemožné. A tak sa každý snažil upútať diváka po svojom. Niekde ste sa mohli pozerať na desiatky televízorov rôznych uhlopriečok s rovnakým 3D obsahom, v stánku Philips zase ohúril širokouhlý 3D televízor s pomerom strán 21:9 a už pre tohto výrobcu aj tradičným podsvietením Ambilight Spectra. Takúto 3D telku by som doma chcel! Ak si však chcete užívať 3D obraz potrebujete aktívne 3D okuliare. No už sa naplno pracuje na 3D TV bez okuliarov, o čom ma presvedčil nielen stánok Samsungu. Tvorba 3D obsahu je už iná kapitola. Jedine Panasonic sa pýšil prvou 3D kamerou za cenu, ktorá vás našťastie finančne nezruinuje. Oceňujem, ako bolo natáčanie s 3D kamerou demonštrované v stánku výrobcu. Modelky totiž predvádzali rôzne kúsky pred 3D kamerou a návštevníci si mohli pozrieť snímaný 3D obraz priamo cez pripojený 3D televízor s 3D okuliarmi. Tak bolo možné presne identifikovať kvalitu snímania vzdialených či blízkych objektov a výsledok nebol vôbec zlý. Keď už sme pri 3D, nemôžem nespomenúť prototyp 3D mobilného telefónu, ktorý ukázal Sharp. Japonci sú zase o krok vpred, tam si totiž 3D mobil budú môcť kúpiť už ako vianočný darček. Z 3D displeja bez nutnosti použitia 3D okuliarov som však bol skôr sklamaný. Pripomínal mi skúsenosť s prvým 3D fotoaparátom Fujifilm, ktorý sme testovali takmer pred rokom. Fotografie i videá pripomínali skôr obrázky uložené za sebou, ako „reálny“ 3D obraz. A keďže som v tomto editoriale spomenul skratku 3D len párkrát, pridám info, že 3D mobil Sharp zvládne nahrávať 3D videá v HD rozlíšení a samozrejme i fotografovať v 3D. Rozmýšľam, o akom mobilnom telefóne či televízore budem na tomto mieste písať o 10 rokov? Vodotrysk nemusí byť nereálny, navyše môže byť propagovaný ako 4D prvok ;)
Prehliadnuť sa však nedal ešte jeden dôležitý segment, ktorý nás zaplaví pravdepodobne i väčším tempom ako netbooky. Mám na mysli tablety. Apple totiž už začiatkom roka znova odštartoval akúsi tabletmániu. Apple iPad, ktorý by mal doraziť aj na Slovensko, bude určite rovnako, ako Apple iPhone, ikonou vo svojom segmente. Prvé skúsenosti s týmto zariadením nájdete aj v aktuálnom čísle. Zaujímavá bola prezentácia spoločnosti Samsung, ktorá počas veľtrhu IFA 2010 predstavila ako top novinku svoj 7-palcový tablet Samsung Galaxy Tab s OS Android. Ten priamo poukazuje na nevýhody iPadu, pretože ponúkne menšie rozmery, microSDHC karty či podporu Flash 10.1. Ani Toshiba nezaostala a ukázala zase väčší, 10,1-palcový tablet Folio 100, taktiež s OS Android. Verte mi, že na IFA 2011, resp. ešte skôr na CES 2011 alebo CeBIT 2011 bude mať už každý výrobca vo svojom portfóliu tablet, a určite nie len jeden... ako som už písal v teste Apple iPad, tablet sa zapáčil aj mne. Vhodne totiž vyplní medzeru medzi telefónom a notebookom. A čo vy, vidíte v tabletoch a 3D budúcnosť?
Príjemné čítanie nového BCMOBIL & TECHBOX vám za celú redakciu praje
Roman Calík
šéfredaktor.
BCMOBIL & TECHBOX 9-10/2010 Editorial
Autor: Roman Calík
streda 8. septembra 2010
QUARK
Milí priatelia,
je jasné, že to, čo označujeme ako demokratický politický systém, je podobne ako iné modely veľmi vzdialené ideálu a má veľa slabých miest. Jestvuje mnoho spôsobov na jeho reformovanie. Doba, prirodzene, nastolila aj možnosť elektronického hlasovania.
Šéfredaktor počítačového špeciálu ako veľký prívrženec internetového hlasovania napísal na túto tému veľa návrhov, podnetov, odôvodnení, ktoré niektoré problémy riešili, iné zase otvárali. Až naším pánom prezidentom vyhlásené tohtomesačné referendum by umožnilo, nazvime to veľkú, demokraciu poriadne vylepšiť. Inšpiroval som sa regionálnymi voľbami, ktoré nás tiež čakajú, a uvedomil som si, že zvolení funkcionári verejnej správy sú – ODVOLATEĽNÍ!
Ak sa voličom nezdá, že by plnili predvolebné sľuby, majú inštitút, ako im to zrátať a ako ich aj odvolať z funkcie. Čo keby zákon o voľbách, ktorý by pri elektronickom hlasovaní i tak bolo treba otvárať, obsahoval možnosť poslancov do zákonodarného zboru nielen voliť, ale aj z neho odvolať? Čo by to prinieslo? V predvolebnej kampani by si každý dobre rozmyslel, čo sľubuje. Každá strana by ponúkla len to, čo by naozaj bolo reálne a neobjavovali by sa niektoré tvrdenia hraničiace s hlúposťami, ako to bolo aj pred tromi mesiacmi. A najmä by nikto zo zvolených po získaní vytúžených funkcií nemohol povedať: Je po voľbách, zabudnite! Takýto Damoklov meč by poriadne zmenil správanie sa našich najvyšších zástupcov a verím, že namiesto politikárčenia a presadzovania ktoviekoho záujmov by sa venovali tým celospoločenským. Najväčším argumentom na zavedenie tohto systému je, že ak možno odvolať z funkcie napríklad primátora, prečo nie aj poslanca Národnej rady?
Vráťme sa zo sveta sci-fi na pevnú zem, na ktorej pribúda možno aj geometrickým radom stále niečo nové – autá, oleje, IT technika, fotoaparáty, vykurovacie systémy, drogéria. Všetky výrobky by mali by mať návod, ak chcete manuál, v slovenčine. Často úplne chýba alebo je zle preložený, prípadne neobsahuje všetky údaje a pokyny. Možno sa dá zahrať na klavíri, ale – neposlúži. Keďže sa to prejavuje čoraz častejšie, asi treba biť na poplach.
Asi by mal vychádzať oficiálny spotrebiteľský časopis, masovo rozšírený, ktorý by na tento jav objektívne upozorňoval. Okrem toho by mohol hodnotiť aspoň rozhodujúce výrobky, pretože, marketingové hlúposti, ktoré tvrdia, že krém na ruky vám urobí život radostným alebo že práve niektorou zubnou pastou si budete umývať zuby ďalších 130 rokov, vychádzajú zrejme z predstavy, že adresáti sú nevzdelaní a nerozmýšľajúci hlupáci. Jednoznačné a spoľahlivé hodnotenia toho, čo sa vyskytuje na trhu, prípadne ako sa domôcť použiteľného manuálu alebo kam sa ísť sťažovať, by bolo prinajmenej osožné. Mimochodom, obidvom stranám. Čo myslíte?
QUARK 9/2010 Editorial
Autor: Eduard Drobný
je jasné, že to, čo označujeme ako demokratický politický systém, je podobne ako iné modely veľmi vzdialené ideálu a má veľa slabých miest. Jestvuje mnoho spôsobov na jeho reformovanie. Doba, prirodzene, nastolila aj možnosť elektronického hlasovania.
Šéfredaktor počítačového špeciálu ako veľký prívrženec internetového hlasovania napísal na túto tému veľa návrhov, podnetov, odôvodnení, ktoré niektoré problémy riešili, iné zase otvárali. Až naším pánom prezidentom vyhlásené tohtomesačné referendum by umožnilo, nazvime to veľkú, demokraciu poriadne vylepšiť. Inšpiroval som sa regionálnymi voľbami, ktoré nás tiež čakajú, a uvedomil som si, že zvolení funkcionári verejnej správy sú – ODVOLATEĽNÍ!
Ak sa voličom nezdá, že by plnili predvolebné sľuby, majú inštitút, ako im to zrátať a ako ich aj odvolať z funkcie. Čo keby zákon o voľbách, ktorý by pri elektronickom hlasovaní i tak bolo treba otvárať, obsahoval možnosť poslancov do zákonodarného zboru nielen voliť, ale aj z neho odvolať? Čo by to prinieslo? V predvolebnej kampani by si každý dobre rozmyslel, čo sľubuje. Každá strana by ponúkla len to, čo by naozaj bolo reálne a neobjavovali by sa niektoré tvrdenia hraničiace s hlúposťami, ako to bolo aj pred tromi mesiacmi. A najmä by nikto zo zvolených po získaní vytúžených funkcií nemohol povedať: Je po voľbách, zabudnite! Takýto Damoklov meč by poriadne zmenil správanie sa našich najvyšších zástupcov a verím, že namiesto politikárčenia a presadzovania ktoviekoho záujmov by sa venovali tým celospoločenským. Najväčším argumentom na zavedenie tohto systému je, že ak možno odvolať z funkcie napríklad primátora, prečo nie aj poslanca Národnej rady?
Vráťme sa zo sveta sci-fi na pevnú zem, na ktorej pribúda možno aj geometrickým radom stále niečo nové – autá, oleje, IT technika, fotoaparáty, vykurovacie systémy, drogéria. Všetky výrobky by mali by mať návod, ak chcete manuál, v slovenčine. Často úplne chýba alebo je zle preložený, prípadne neobsahuje všetky údaje a pokyny. Možno sa dá zahrať na klavíri, ale – neposlúži. Keďže sa to prejavuje čoraz častejšie, asi treba biť na poplach.
Asi by mal vychádzať oficiálny spotrebiteľský časopis, masovo rozšírený, ktorý by na tento jav objektívne upozorňoval. Okrem toho by mohol hodnotiť aspoň rozhodujúce výrobky, pretože, marketingové hlúposti, ktoré tvrdia, že krém na ruky vám urobí život radostným alebo že práve niektorou zubnou pastou si budete umývať zuby ďalších 130 rokov, vychádzajú zrejme z predstavy, že adresáti sú nevzdelaní a nerozmýšľajúci hlupáci. Jednoznačné a spoľahlivé hodnotenia toho, čo sa vyskytuje na trhu, prípadne ako sa domôcť použiteľného manuálu alebo kam sa ísť sťažovať, by bolo prinajmenej osožné. Mimochodom, obidvom stranám. Čo myslíte?
QUARK 9/2010 Editorial
Autor: Eduard Drobný
štvrtok 2. septembra 2010
PC REVUE - OpenPark
Nedôveruj a preveruj!
Sám seba radím k dosť opatrným, ba až nedôverčivým jedincom, ktorí nenaletia hneď tak na hocičo. „Výhodnosť“ lákavých ponúk väčšinou rozpoznám na prvý pohľad, do výherných súťaží sa z princípu nezapájam a odvážne tvrdenia či presvedčivé „fakty“ si radšej overujem. Ak ste na tom podobne, je to fajn, napriek tomu to nemusí stačiť a môžete sa ľahko stať obeťou špekulantov, ani nebudete vedieť ako. Príkladov je nanešťastie habadej, ja som vybral iba pár z nich, ktoré sú dosť typické a boli u nás v poslednom období masovejšie rozšírené.
Jeden z najznámejších príkladov sú súťaže o byty či autá, komunikované cez SMS. Medzi ľuďmi je už asi známe, že pri komunikácii prevádzkovateľa hry so súťažiacim sa často neuvádza cena spätnej SMS, ktorá môže byť typicky 2 eurá, ale aj viac, a nie pár centov ako pri bežnej SMS. Čo je však ešte zákernejšie, zákazník často ani netuší, že po odoslaní SMS s istými kľúčovými slovami sa bude zapájať do súťaže automaticky aj bez potvrdzovania, resp. ďalšieho vedomého posielania SMS. To zistí často až následne pri kontrole kreditu či výpise z účtu, keď mu operátor naúčtuje záhadných X desiatok eur. To, že pravidlá sú iba na webe a súťažné SMS na nič „zákerné“ neupozorňujú, je asi zrejmé...
Je pravda, že súťažiaci má možnosť odhlásiť sa z danej hry alebo úplne vypnúť posielanie akýchkoľvek herných SMS od operátora. Férovejšie by však bolo, keby táto možnosť bola štandardne stopnutá a operátor by ju aktivoval iba po výslovnom súhlase zákazníka pri znalosti všetkých podmienok.
Druhý príklad je posielanie rôznych výživových preparátov zadarmo na vyskúšanie. V tomto prípade som bol aktívnym účastníkom aj ja :-). Zavolali mi jedného dňa na mobil, že mi pošlú zadarmo na odskúšanie niečo na kĺby. Tak som im povedal, veď nech pošlú, k ničomu sa nezaväzujem, nič som im nepodpísal, a ak to nebudem chcieť, ďalšiu, už platenú zásielku si prinajhoršom neobjednám. Tak sa aj stalo. Keď to prišlo, niekde som to založil a zabudol aj vyskúšať. Po pár týždňoch/mesiacoch prišla zloženka, aby som niečo zaplatil. Ja som to nechal tak, veď som si nič neobjednával, oni mi z vlastnej iniciatívy poslali iba vzorku zadarmo na odskúšanie. Ale po čase mi prišlo od vymáhateľskej spoločnosti niečo ako výzva na úhradu a návrh na mimosúdne vyrovnanie. To som už zbystril pozornosť, začal sa tým zaoberať. K dobru danej spoločnosti musím priznať, že sa to podarilo dostať do stavu, aby som nakoniec nemusel nič platiť. Verím však, že sa našli aj takí, ktorí sa zľakli a radšej zaplatili...
Ako úplný bonbónik uvádzam na záver tretí príklad, kde tento mechanizmus dotiahli až do úplnej „dokonalosti“. Išlo o prevádzkovateľov webových stránok, ktorí nalákali na svoj obsah alebo súťaže dôverčivých návštevníkov. Tí, ak sa chceli dostať ďalej k obsahu, klikli na link, ktorým nevedomky potvrdili svoj súhlas s uzatvorením zmluvy s prevádzkovateľom. Pre zaujímavosť a pobavenie uvádzam jej upravenú podstatnú časť: „Aby sa zabránilo zneužitiu a zámernému zadávaniu chybných údajov, bude Vaša IP adresa [xx.xx.xx.xx] uložená. Na základe tejto IP adresy je možné identifikovať danú osobu cez Vášho poskytovateľa internetu. Kliknutím na tlačidlo "Ďalej k obsahu" či "Registrácia" akceptujete uzatvorenie zmluvy s našou spoločnosťou na dobu 12 mesiacov. Dohodnutá cena za prístup k poskytovaným informáciám na základe tejto zmluvy činí 39,95 EUR.“
Navyše pri registrácii nebola táto informácia často viditeľná, nachádzala sa v spodnej časti rolovateľnej stránky, ktorá je odrolovaná hore, takže ju nebolo vidno. Takýchto podvodných portálov bolo viacero (basnici.sk, ms-2010.sk, stahujme.sk, downloads-portal.sk atď.). Výška poplatkov bola rôzna, ale stáli za nimi väčšinou tí istí ľudia. Hoci právne je takáto zmluva postavená na vode a prevádzkovateľ podľa mňa ani nepočítal s tým, že sa prípad dostane až na súd, biznis sa spoliehal na určité percento vystrašených nešťastníkov, ktorí radšej zaplatia, len aby nemali opletačky. A nemusí ich byť málo. V tomto prípade, pokiaľ viem, už existuje hromadné trestné oznámenie a prípad preveruje aj obchodná inšpekcia. Podobných stránok však celosvetovo existuje kopa (asi 800), vhodným opatrením je preto inštalácia softvéru, ktorý upozorní používateľa na podvodné stránky, napr. ActivityMon WebGuard.
Hoci mnohé kauzy už spoločnosťou prebublali, možno očakávať, že prídu ďalšie a ich tvorcovia budú ešte vynaliezavejší. Preto treba väčšou medializáciou a upozorňovaním apelovať na ľudí, aby boli opatrnejší a zdravo nedôverčiví. Nemusí to stačiť, nie všetci sme totiž rovnako prezieraví, opatrní, nie všetci sa dokážeme rovnako chrániť. Existuje síce aj u nás niekoľko občianskych združení na ochranu práv spotrebiteľa, ale ich možnosti a právomoci sú obmedzené, majú skôr poradný charakter. Drzosť niektorých špekulantov už naozaj zachádza priďaleko, a preto by mali zasiahnuť štátne orgány cez vhodné represívne opatrenia. Ich rýchlosť a účinnosť je však otázna. Preto by sa ľudia mali spoliehať najmä na seba.
Prostredie digitálnych technológií poskytuje výbornú živnú pôdu pre predátorov, ktorí striehnu na svoju korisť. Ak ňou nechcete byť, držte sa známeho „Nedôveruj a preveruj“!
PC REVUE 9/2010 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Sám seba radím k dosť opatrným, ba až nedôverčivým jedincom, ktorí nenaletia hneď tak na hocičo. „Výhodnosť“ lákavých ponúk väčšinou rozpoznám na prvý pohľad, do výherných súťaží sa z princípu nezapájam a odvážne tvrdenia či presvedčivé „fakty“ si radšej overujem. Ak ste na tom podobne, je to fajn, napriek tomu to nemusí stačiť a môžete sa ľahko stať obeťou špekulantov, ani nebudete vedieť ako. Príkladov je nanešťastie habadej, ja som vybral iba pár z nich, ktoré sú dosť typické a boli u nás v poslednom období masovejšie rozšírené.
Jeden z najznámejších príkladov sú súťaže o byty či autá, komunikované cez SMS. Medzi ľuďmi je už asi známe, že pri komunikácii prevádzkovateľa hry so súťažiacim sa často neuvádza cena spätnej SMS, ktorá môže byť typicky 2 eurá, ale aj viac, a nie pár centov ako pri bežnej SMS. Čo je však ešte zákernejšie, zákazník často ani netuší, že po odoslaní SMS s istými kľúčovými slovami sa bude zapájať do súťaže automaticky aj bez potvrdzovania, resp. ďalšieho vedomého posielania SMS. To zistí často až následne pri kontrole kreditu či výpise z účtu, keď mu operátor naúčtuje záhadných X desiatok eur. To, že pravidlá sú iba na webe a súťažné SMS na nič „zákerné“ neupozorňujú, je asi zrejmé...
Je pravda, že súťažiaci má možnosť odhlásiť sa z danej hry alebo úplne vypnúť posielanie akýchkoľvek herných SMS od operátora. Férovejšie by však bolo, keby táto možnosť bola štandardne stopnutá a operátor by ju aktivoval iba po výslovnom súhlase zákazníka pri znalosti všetkých podmienok.
Druhý príklad je posielanie rôznych výživových preparátov zadarmo na vyskúšanie. V tomto prípade som bol aktívnym účastníkom aj ja :-). Zavolali mi jedného dňa na mobil, že mi pošlú zadarmo na odskúšanie niečo na kĺby. Tak som im povedal, veď nech pošlú, k ničomu sa nezaväzujem, nič som im nepodpísal, a ak to nebudem chcieť, ďalšiu, už platenú zásielku si prinajhoršom neobjednám. Tak sa aj stalo. Keď to prišlo, niekde som to založil a zabudol aj vyskúšať. Po pár týždňoch/mesiacoch prišla zloženka, aby som niečo zaplatil. Ja som to nechal tak, veď som si nič neobjednával, oni mi z vlastnej iniciatívy poslali iba vzorku zadarmo na odskúšanie. Ale po čase mi prišlo od vymáhateľskej spoločnosti niečo ako výzva na úhradu a návrh na mimosúdne vyrovnanie. To som už zbystril pozornosť, začal sa tým zaoberať. K dobru danej spoločnosti musím priznať, že sa to podarilo dostať do stavu, aby som nakoniec nemusel nič platiť. Verím však, že sa našli aj takí, ktorí sa zľakli a radšej zaplatili...
Ako úplný bonbónik uvádzam na záver tretí príklad, kde tento mechanizmus dotiahli až do úplnej „dokonalosti“. Išlo o prevádzkovateľov webových stránok, ktorí nalákali na svoj obsah alebo súťaže dôverčivých návštevníkov. Tí, ak sa chceli dostať ďalej k obsahu, klikli na link, ktorým nevedomky potvrdili svoj súhlas s uzatvorením zmluvy s prevádzkovateľom. Pre zaujímavosť a pobavenie uvádzam jej upravenú podstatnú časť: „Aby sa zabránilo zneužitiu a zámernému zadávaniu chybných údajov, bude Vaša IP adresa [xx.xx.xx.xx] uložená. Na základe tejto IP adresy je možné identifikovať danú osobu cez Vášho poskytovateľa internetu. Kliknutím na tlačidlo "Ďalej k obsahu" či "Registrácia" akceptujete uzatvorenie zmluvy s našou spoločnosťou na dobu 12 mesiacov. Dohodnutá cena za prístup k poskytovaným informáciám na základe tejto zmluvy činí 39,95 EUR.“
Navyše pri registrácii nebola táto informácia často viditeľná, nachádzala sa v spodnej časti rolovateľnej stránky, ktorá je odrolovaná hore, takže ju nebolo vidno. Takýchto podvodných portálov bolo viacero (basnici.sk, ms-2010.sk, stahujme.sk, downloads-portal.sk atď.). Výška poplatkov bola rôzna, ale stáli za nimi väčšinou tí istí ľudia. Hoci právne je takáto zmluva postavená na vode a prevádzkovateľ podľa mňa ani nepočítal s tým, že sa prípad dostane až na súd, biznis sa spoliehal na určité percento vystrašených nešťastníkov, ktorí radšej zaplatia, len aby nemali opletačky. A nemusí ich byť málo. V tomto prípade, pokiaľ viem, už existuje hromadné trestné oznámenie a prípad preveruje aj obchodná inšpekcia. Podobných stránok však celosvetovo existuje kopa (asi 800), vhodným opatrením je preto inštalácia softvéru, ktorý upozorní používateľa na podvodné stránky, napr. ActivityMon WebGuard.
Hoci mnohé kauzy už spoločnosťou prebublali, možno očakávať, že prídu ďalšie a ich tvorcovia budú ešte vynaliezavejší. Preto treba väčšou medializáciou a upozorňovaním apelovať na ľudí, aby boli opatrnejší a zdravo nedôverčiví. Nemusí to stačiť, nie všetci sme totiž rovnako prezieraví, opatrní, nie všetci sa dokážeme rovnako chrániť. Existuje síce aj u nás niekoľko občianskych združení na ochranu práv spotrebiteľa, ale ich možnosti a právomoci sú obmedzené, majú skôr poradný charakter. Drzosť niektorých špekulantov už naozaj zachádza priďaleko, a preto by mali zasiahnuť štátne orgány cez vhodné represívne opatrenia. Ich rýchlosť a účinnosť je však otázna. Preto by sa ľudia mali spoliehať najmä na seba.
Prostredie digitálnych technológií poskytuje výbornú živnú pôdu pre predátorov, ktorí striehnu na svoju korisť. Ak ňou nechcete byť, držte sa známeho „Nedôveruj a preveruj“!
PC REVUE 9/2010 OpenPark
Autor: Martin Drobný
PC REVUE
Úsmev ako dar
A máme po dovolenkách. To leto vždy prebehne tak rýchlo, preto sa chcem obhliadnuť späť. Ja nie som celkom „dovolenkový“ človek, teda nie v tom zmysle, že prídem na jedno miesto a tam prežijem celé voľné dni. Vylihovanie na pláži veľmi nemusím, ale nové miesta spoznávam rád. Vždy po 7 dňoch sa už poriadne teším domov, 14 dní by som nevydržal. Doma je jednoducho doma. Tentoraz sme boli na dovolenke v Bulharsku, čo na Slovensku nie je najvychytenejšia destinácia. Zvykne sa hovoriť, že je lacné, je tam more, a ak vám vyjde počasie, je tam krásne. Tentoraz som v súvislosti s Bulharskom musel vo svojich spomienkach načrieť poriadne hlboko do minulosti. Konkrétne 42 rokov, lebo toľko uplynulo odvtedy, čo som tu bol naposledy – ešte s rodičmi na starej dymiacej škodovke. Bolo to obdobie pred mojím nástupom do základnej školy, a tak sú spomienky už zahalené nánosom času. Vlastne neviem presne odlíšiť, čo sú skutočné spomienky a čo je len moja fantázia z rozprávaných zážitkov. Viem však isto, že sme sa vracali domov 21. augusta 1968 a na hranici stál veľký ruský tank. Pár dní sme museli prežiť na konzervách pod stanom v nejakej maďarskej dedine. Príliš som tomu nerozumel, maďarčine už vôbec nie, ale jasne si pamätám sústrastné pohľady domácich na nás ako postihnutých okupáciou, na to sa veru nezabúda. Z pobytu v Bulharsku si pamätám „sprchu“ v stanovom kempingu, ktorá pozostávala z krhly uviazanej na špagáte. Keď sme sa chceli sprchovať, potiahli sme za špagát, a pokiaľ bolo dosť teplo, bola teplá aj voda. Po viac ako 40 rokoch je Bulharsko úplne iná krajina, presnejšie povedané, pobrežie navštevované turistami je v inej situácii. Nájdete tu luxusné hotely, masáže na pláži, rôzne predajne s vyslovenými „sprostosťami“, ktoré určite nepotrebujete, ale kúpite, či moderné nákupné centrá. Ak si odmyslíte všadeprítomnú azbuku, nie je tu nijaký rozdiel oproti plážam v Grécku alebo Taliansku. Ja si na dovolenke vždy požičiam auto, lebo je to oveľa lepšie a aj lacnejšie ako organizované fakultatívne zájazdy. Rozdiel v Bulharsku sa potom prejavil čoskoro. Stačí zájsť hlbšie do vnútrozemia, mimo dosahu turistov, a prekonáte desaťročia. Bežní Bulhari žijú na vidieku celkom inak. Hoci som sa dosť snažil, sprchu a krhlu so špagátom som síce nevidel, ale zato som nemohol nevidieť autá z dôb socializmu, prach a pre nás aj čudnú architektúru. Ale žijú tu šťastne a usmievajú sa.
V turistických centrách je všetko pripravené pre turistov, ale nejako mi tam chýbalo to podstatné. Tu pracujúci Bulhari sa na nás neusmievali. Presnejšie povedané, v našom hoteli sa neusmievali. Jednoducho bolo vidieť, že my sme si už všetko dopredu zaplatili, väčšina z nás skončila pri populárnom all-inclusive a teraz už niet vôbec o čo bojovať. Akoby som tej obsluhe z hotela videl na čele napísané: „Čo ste si zaplatili, to aj dostanete. Ničím nás však už nevyrušujte, my pre vás ani nič navyše zadarmo neurobíme.“ Ako sa to prejavilo? Chcel som zistiť od recepčnej v hoteli, ktoré miesta by som si na našom vlastnom výlete mohol pozrieť. Odpoveď bola stručná: Na to sú tunajšie cestovné agentúry, ak chcete, kúpte si fakultatívny výlet. Ale my nevieme o okolí nič a ani nechceme vedieť. Alebo keď prišiel čas požičania auta a ja som čakal už 10 minút po termíne a nikto neprichádzal, chcel som, aby recepčná zavolala do miestnej požičovne a spýtala sa, aký je problém. Na moju prosbu mi odporučila, aby som šiel do izby, tam je telefón a môžem si zavolať. Ak si odmyslím, že by ma ten telefonát nechali zaplatiť, stále tu bola rečová bariéra. Jednoducho pri svojich návštevách v západnej Európe a USA beriem už ako normálne, že v lepšom hoteli je osoba, ktorá sa tu označuje ako concierge a vyzná sa v okolí, poradí mi a všetko aj zariadi. Ak mi dobre poradí, ja navštívim miestne služby, pravdepodobne tam aj niečo miniem a celý región bude bohatší. Čakal som, že niečo podobné urobí aj namosúrená recepčná, ale neurobila nič a tvárila sa pritom ako čerstvo prebudená sova. Teší ma, že na Slovensku sme už o trošičku ďalej. Nedávno som bol v Slovenskom raji a tu som mal v minulosti podobné negatívne skúsenosti. Teraz som však videl na tvárach obsluhy úsmev a jednoducho som cítil, že si konečne uvedomili, že tí odporní hostia sú v skutočnosti úplne najdôležitejší ľudia na svete, lebo len z nich žijú. A videl som to aj neskôr v reštaurácii na Kláštorisku. Samozrejme, ceny sa tu tiež vyrovnali svetovým trendom, ale to už nastalo dávnejšie a bez služieb.
V Bulharsku teda vyhľadávanie zaujímavostí ostalo len na internete. Veľmi chválim, že na Slnečnom pobreží (čo tu všade pekne po bulharsky volajú Golden Beach) nie je s internetom žiadny problém a dokonca aj v našom hoteli bol zadarmo, resp. bol už započítaný v cene. A dnes ľudia veľmi využívajú internet, najčastejší hostia sú tu asi Rusi (ruština je tu aj univerzálny jazyk) a tí si na dovolenku svoj notebook nosia. A veru nie hocijaký, toľko notebookov v štýle Ferrari som na jednom mieste ešte nevidel. Bežne ich využívajú na hodinové videotelefonáty cez Skype s blízkymi, večerné sledovanie archívu domácej televízie a všadeprítomné hry. Nasledoval som tento trend, len som k tomu pridal ešte vybavovanie mailov, ale len tak „na pol plynu“. Stránky o možnostiach výletov v Bulharsku sú skôr striedme, nijaká efektná multimediálna prezentácia, ktorá by ma naozaj nalákala, tu nie je. Stránky o Slovensku sú oveľa krajšie. A hlavne budú! Len čo som sa vrátil domov, konala sa tlačovka o tom, že Google pripravuje multimediálnu prezentáciu našich najväčších a údajne najkrajších miest cez svoje populárne Street View. Mimochodom, video z tohto predstavenia nájdete na DVD REVUE, a ako z neho zistíte, v tomto čase sa už zbierajú fotografie z 9 slovenských miest a v budúcom roku si ich budeme môcť pozrieť spolu s ľuďmi z celého sveta. Ja osobne by som k zberným autám a trojkolkám pridal niečo ako horského nosiča s kamerou Google. Ak má svet vedieť o takých krásach na Slovensku, akým fakt páru nieto, potom bude treba vystúpiť z klimatizovanej kabíny auta. Také miesta ako Tatry, Liptov, Orava, ale hlavne Slovenský raj vo svojej naturálnej podobe podľa mňa v Európe nenájdete. Keby sa tak stalo a svet by objavil, čo možno ani my všetci nepoznáme, staneme sa turistickým centrom aj bez mora.
Prajem vám úspešný začiatok školského roka a veľa síl do horúcej jesene.
16. augusta 2010, Ondrej Macko
PC REVUE 9/2010 Editorial
Autor: Ondrej Macko
A máme po dovolenkách. To leto vždy prebehne tak rýchlo, preto sa chcem obhliadnuť späť. Ja nie som celkom „dovolenkový“ človek, teda nie v tom zmysle, že prídem na jedno miesto a tam prežijem celé voľné dni. Vylihovanie na pláži veľmi nemusím, ale nové miesta spoznávam rád. Vždy po 7 dňoch sa už poriadne teším domov, 14 dní by som nevydržal. Doma je jednoducho doma. Tentoraz sme boli na dovolenke v Bulharsku, čo na Slovensku nie je najvychytenejšia destinácia. Zvykne sa hovoriť, že je lacné, je tam more, a ak vám vyjde počasie, je tam krásne. Tentoraz som v súvislosti s Bulharskom musel vo svojich spomienkach načrieť poriadne hlboko do minulosti. Konkrétne 42 rokov, lebo toľko uplynulo odvtedy, čo som tu bol naposledy – ešte s rodičmi na starej dymiacej škodovke. Bolo to obdobie pred mojím nástupom do základnej školy, a tak sú spomienky už zahalené nánosom času. Vlastne neviem presne odlíšiť, čo sú skutočné spomienky a čo je len moja fantázia z rozprávaných zážitkov. Viem však isto, že sme sa vracali domov 21. augusta 1968 a na hranici stál veľký ruský tank. Pár dní sme museli prežiť na konzervách pod stanom v nejakej maďarskej dedine. Príliš som tomu nerozumel, maďarčine už vôbec nie, ale jasne si pamätám sústrastné pohľady domácich na nás ako postihnutých okupáciou, na to sa veru nezabúda. Z pobytu v Bulharsku si pamätám „sprchu“ v stanovom kempingu, ktorá pozostávala z krhly uviazanej na špagáte. Keď sme sa chceli sprchovať, potiahli sme za špagát, a pokiaľ bolo dosť teplo, bola teplá aj voda. Po viac ako 40 rokoch je Bulharsko úplne iná krajina, presnejšie povedané, pobrežie navštevované turistami je v inej situácii. Nájdete tu luxusné hotely, masáže na pláži, rôzne predajne s vyslovenými „sprostosťami“, ktoré určite nepotrebujete, ale kúpite, či moderné nákupné centrá. Ak si odmyslíte všadeprítomnú azbuku, nie je tu nijaký rozdiel oproti plážam v Grécku alebo Taliansku. Ja si na dovolenke vždy požičiam auto, lebo je to oveľa lepšie a aj lacnejšie ako organizované fakultatívne zájazdy. Rozdiel v Bulharsku sa potom prejavil čoskoro. Stačí zájsť hlbšie do vnútrozemia, mimo dosahu turistov, a prekonáte desaťročia. Bežní Bulhari žijú na vidieku celkom inak. Hoci som sa dosť snažil, sprchu a krhlu so špagátom som síce nevidel, ale zato som nemohol nevidieť autá z dôb socializmu, prach a pre nás aj čudnú architektúru. Ale žijú tu šťastne a usmievajú sa.
V turistických centrách je všetko pripravené pre turistov, ale nejako mi tam chýbalo to podstatné. Tu pracujúci Bulhari sa na nás neusmievali. Presnejšie povedané, v našom hoteli sa neusmievali. Jednoducho bolo vidieť, že my sme si už všetko dopredu zaplatili, väčšina z nás skončila pri populárnom all-inclusive a teraz už niet vôbec o čo bojovať. Akoby som tej obsluhe z hotela videl na čele napísané: „Čo ste si zaplatili, to aj dostanete. Ničím nás však už nevyrušujte, my pre vás ani nič navyše zadarmo neurobíme.“ Ako sa to prejavilo? Chcel som zistiť od recepčnej v hoteli, ktoré miesta by som si na našom vlastnom výlete mohol pozrieť. Odpoveď bola stručná: Na to sú tunajšie cestovné agentúry, ak chcete, kúpte si fakultatívny výlet. Ale my nevieme o okolí nič a ani nechceme vedieť. Alebo keď prišiel čas požičania auta a ja som čakal už 10 minút po termíne a nikto neprichádzal, chcel som, aby recepčná zavolala do miestnej požičovne a spýtala sa, aký je problém. Na moju prosbu mi odporučila, aby som šiel do izby, tam je telefón a môžem si zavolať. Ak si odmyslím, že by ma ten telefonát nechali zaplatiť, stále tu bola rečová bariéra. Jednoducho pri svojich návštevách v západnej Európe a USA beriem už ako normálne, že v lepšom hoteli je osoba, ktorá sa tu označuje ako concierge a vyzná sa v okolí, poradí mi a všetko aj zariadi. Ak mi dobre poradí, ja navštívim miestne služby, pravdepodobne tam aj niečo miniem a celý región bude bohatší. Čakal som, že niečo podobné urobí aj namosúrená recepčná, ale neurobila nič a tvárila sa pritom ako čerstvo prebudená sova. Teší ma, že na Slovensku sme už o trošičku ďalej. Nedávno som bol v Slovenskom raji a tu som mal v minulosti podobné negatívne skúsenosti. Teraz som však videl na tvárach obsluhy úsmev a jednoducho som cítil, že si konečne uvedomili, že tí odporní hostia sú v skutočnosti úplne najdôležitejší ľudia na svete, lebo len z nich žijú. A videl som to aj neskôr v reštaurácii na Kláštorisku. Samozrejme, ceny sa tu tiež vyrovnali svetovým trendom, ale to už nastalo dávnejšie a bez služieb.
V Bulharsku teda vyhľadávanie zaujímavostí ostalo len na internete. Veľmi chválim, že na Slnečnom pobreží (čo tu všade pekne po bulharsky volajú Golden Beach) nie je s internetom žiadny problém a dokonca aj v našom hoteli bol zadarmo, resp. bol už započítaný v cene. A dnes ľudia veľmi využívajú internet, najčastejší hostia sú tu asi Rusi (ruština je tu aj univerzálny jazyk) a tí si na dovolenku svoj notebook nosia. A veru nie hocijaký, toľko notebookov v štýle Ferrari som na jednom mieste ešte nevidel. Bežne ich využívajú na hodinové videotelefonáty cez Skype s blízkymi, večerné sledovanie archívu domácej televízie a všadeprítomné hry. Nasledoval som tento trend, len som k tomu pridal ešte vybavovanie mailov, ale len tak „na pol plynu“. Stránky o možnostiach výletov v Bulharsku sú skôr striedme, nijaká efektná multimediálna prezentácia, ktorá by ma naozaj nalákala, tu nie je. Stránky o Slovensku sú oveľa krajšie. A hlavne budú! Len čo som sa vrátil domov, konala sa tlačovka o tom, že Google pripravuje multimediálnu prezentáciu našich najväčších a údajne najkrajších miest cez svoje populárne Street View. Mimochodom, video z tohto predstavenia nájdete na DVD REVUE, a ako z neho zistíte, v tomto čase sa už zbierajú fotografie z 9 slovenských miest a v budúcom roku si ich budeme môcť pozrieť spolu s ľuďmi z celého sveta. Ja osobne by som k zberným autám a trojkolkám pridal niečo ako horského nosiča s kamerou Google. Ak má svet vedieť o takých krásach na Slovensku, akým fakt páru nieto, potom bude treba vystúpiť z klimatizovanej kabíny auta. Také miesta ako Tatry, Liptov, Orava, ale hlavne Slovenský raj vo svojej naturálnej podobe podľa mňa v Európe nenájdete. Keby sa tak stalo a svet by objavil, čo možno ani my všetci nepoznáme, staneme sa turistickým centrom aj bez mora.
Prajem vám úspešný začiatok školského roka a veľa síl do horúcej jesene.
16. augusta 2010, Ondrej Macko
PC REVUE 9/2010 Editorial
Autor: Ondrej Macko
streda 4. augusta 2010
PC REVUE - OpenPark
Hudobný prehrávač snov
Z času na čas dostanem nápad, ako zlepšiť nejaký produkt alebo vyrobiť úplne nové zariadenie, a vzápätí zistím, že niečo také už existuje alebo to práve čoskoro príde na trh. Uvidíme, ako to bude v tomto prípade... :-)
Môj deň je dosť úzko spojený s hudbou. Ráno si doma ako jednu z prvých vecí zapínam lokálne terestriálne vysielané rádio, aby som sa dobre naštartoval. Hudbu počúvam aj v práci, väčšinou „podmazový“ smooth jazz streamovaný cez net. Pri športe na korčuliach alebo na lyžiach používam asi ako každý MP3 prehrávač, energia z hudby mojich miláčikov mi pomáha udržovať správny rytmus a dodáva silu, keď už lapám po dychu. V aute si rád zahulákam – či už pri hudbe vysielanej z rádia, alebo uloženej na pamäťovej karte. Všetko je fajn, ale chcel by som trošku viac.
Prvá vec, ktorú by som chcel zlepšiť, je mať možnosť ukladať si aktuálne hudobné novinky vysielané z rádia. Nemám veľa času behať po obchodoch, sťahovať si ich z netu či handlovať cez kamarátov. Takže dosť dlho fungujem na archíve starom pár rokov, do ktorého nepribúdajú aktuálne veci. A novinky evidujem len z rádia. V čase mojej ranej mladosti, keď vysielalo rakúske Ö3 svoju hitparádu o 11. hodine, som to riešil šialeným šprintom do obývačky :-). Samozrejme, že som na kazetovom magnetofóne aj tak nestihol začiatok vytúženého hitu a aj koniec bol strihnutý tak všelijako... Ale aj to malo svoje čaro. Teraz by nemal byť problém doplniť rádio o špeciálnu funkciu na záznam hudby, ktorá by stlačením tlačidla aj uprostred pesničky umožnila, aby sa zo špeciálnej dočasnej pamäte vytiahol jej začiatok a po skončení uložil aj dobre strihnutý koniec. V čase, keď je pomaly každý domáci spotrebič pripojený na net (a také rádiá sa už bežne predávajú), by nemal byť problém, aby si rádio samo vyhľadalo k uloženej pesničke aj ďalšie informácie (jej názov, interpreta, album atď.) a uložilo si súbor skompletizovaný o ID3 tag. Prípadne kvalitnejšiu verziu, ktorá má vyšší bitrate.
Druhá vec je, že okrem tlačidla na záznam hitov by som potreboval aj tlačidlo na pridávanie niektorých songov na „blacklist“, kde by boli pesničky, ktoré veľmi netúžim počúvať. Rádiá vysielajú pesničky pre každého, ale každý z nás má iný vkus, obľúbený žáner, spevákov atď. A priznám sa, že sa nájdu aj takí, ktorých veľmi nemusím. Stlačením tlačidla by sa identifikoval príslušný song, pridal na blacklist a v čase, keď by práve navolená stanica tento song vysielala, rádio by sa preladilo na inú stanicu. Niektoré rádiá už teraz uverejňujú na nete svoje playlisty toho, čo aktuálne vysielajú, a tak by to bolo ešte ľahšie. Ak je rádio pripojené na net, nie je problém vytvoriť webovú aplikáciu, ktorá by globálne spravovala môj personálny whitelist a blacklist, takže by bol prístupný z ľubovoľného rádia, ktoré by bolo pripojené na net a dokázalo ma identifikovať. Rovnako tak by mohla táto aplikácia priamo spravovať aj všetky moje hudobné súbory, ktoré by boli dostupné na ľubovoľnom hudobnom zariadení pripojiteľnom na web. A vzájomne medzi nimi synchronizovať obsah.
Ďalšia funkcia, ktorá by ma potešila, by bolo automatické vyhľadávanie textov pesničiek na nete a ich dopĺňanie do ID3 tagu (nová verzia 2.3 jeho špecifikácie to už umožňuje). Neviem, či som nahluchlý, ale pri pesničkách v angličtine sa mi nejako nedarí chytať slová. Táto funkcia by mi umožnila zahulákať si aj niečo viac ako len refrén... :-) Pri rovnej ceste na autostráde by sa text mohol premietať na čelné sklo auta, samozrejme, najmä pre spolucestujúcich a za dodržania všetkých bezpečnostných pravidiel. Pri korčuľovaní sa na rovnej ceste alebo povaľovaní sa na pláži by sa mohol text premietať na displeji špeciálne upravených okuliarov. Takéto okuliare a premietanie na sklo v aute sú už tiež dávnejšie dostupné.
Nápadov by bolo aj viac, ale toto sú asi tie hlavné funkcie rádia či hudobného prehrávača budúcnosti, ktoré by mi urobili radosť. Teraz mi buď prezraďte, že niečo také už existuje, a pošlite, prosím, link, kde sa to dá zohnať, veľmi sa poteším. Alebo ak to ešte neexistuje a máte energiu, čas a záujem zarobiť si „balík“ :-), vyskúšajte tieto nápady predať niektorému veľkému výrobcovi spotrebnej elektroniky. Nápad vám dám zadarmo, stačí mi iba 1 % zo zisku... :-)
PC REVUE 8/2010 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Z času na čas dostanem nápad, ako zlepšiť nejaký produkt alebo vyrobiť úplne nové zariadenie, a vzápätí zistím, že niečo také už existuje alebo to práve čoskoro príde na trh. Uvidíme, ako to bude v tomto prípade... :-)
Môj deň je dosť úzko spojený s hudbou. Ráno si doma ako jednu z prvých vecí zapínam lokálne terestriálne vysielané rádio, aby som sa dobre naštartoval. Hudbu počúvam aj v práci, väčšinou „podmazový“ smooth jazz streamovaný cez net. Pri športe na korčuliach alebo na lyžiach používam asi ako každý MP3 prehrávač, energia z hudby mojich miláčikov mi pomáha udržovať správny rytmus a dodáva silu, keď už lapám po dychu. V aute si rád zahulákam – či už pri hudbe vysielanej z rádia, alebo uloženej na pamäťovej karte. Všetko je fajn, ale chcel by som trošku viac.
Prvá vec, ktorú by som chcel zlepšiť, je mať možnosť ukladať si aktuálne hudobné novinky vysielané z rádia. Nemám veľa času behať po obchodoch, sťahovať si ich z netu či handlovať cez kamarátov. Takže dosť dlho fungujem na archíve starom pár rokov, do ktorého nepribúdajú aktuálne veci. A novinky evidujem len z rádia. V čase mojej ranej mladosti, keď vysielalo rakúske Ö3 svoju hitparádu o 11. hodine, som to riešil šialeným šprintom do obývačky :-). Samozrejme, že som na kazetovom magnetofóne aj tak nestihol začiatok vytúženého hitu a aj koniec bol strihnutý tak všelijako... Ale aj to malo svoje čaro. Teraz by nemal byť problém doplniť rádio o špeciálnu funkciu na záznam hudby, ktorá by stlačením tlačidla aj uprostred pesničky umožnila, aby sa zo špeciálnej dočasnej pamäte vytiahol jej začiatok a po skončení uložil aj dobre strihnutý koniec. V čase, keď je pomaly každý domáci spotrebič pripojený na net (a také rádiá sa už bežne predávajú), by nemal byť problém, aby si rádio samo vyhľadalo k uloženej pesničke aj ďalšie informácie (jej názov, interpreta, album atď.) a uložilo si súbor skompletizovaný o ID3 tag. Prípadne kvalitnejšiu verziu, ktorá má vyšší bitrate.
Druhá vec je, že okrem tlačidla na záznam hitov by som potreboval aj tlačidlo na pridávanie niektorých songov na „blacklist“, kde by boli pesničky, ktoré veľmi netúžim počúvať. Rádiá vysielajú pesničky pre každého, ale každý z nás má iný vkus, obľúbený žáner, spevákov atď. A priznám sa, že sa nájdu aj takí, ktorých veľmi nemusím. Stlačením tlačidla by sa identifikoval príslušný song, pridal na blacklist a v čase, keď by práve navolená stanica tento song vysielala, rádio by sa preladilo na inú stanicu. Niektoré rádiá už teraz uverejňujú na nete svoje playlisty toho, čo aktuálne vysielajú, a tak by to bolo ešte ľahšie. Ak je rádio pripojené na net, nie je problém vytvoriť webovú aplikáciu, ktorá by globálne spravovala môj personálny whitelist a blacklist, takže by bol prístupný z ľubovoľného rádia, ktoré by bolo pripojené na net a dokázalo ma identifikovať. Rovnako tak by mohla táto aplikácia priamo spravovať aj všetky moje hudobné súbory, ktoré by boli dostupné na ľubovoľnom hudobnom zariadení pripojiteľnom na web. A vzájomne medzi nimi synchronizovať obsah.
Ďalšia funkcia, ktorá by ma potešila, by bolo automatické vyhľadávanie textov pesničiek na nete a ich dopĺňanie do ID3 tagu (nová verzia 2.3 jeho špecifikácie to už umožňuje). Neviem, či som nahluchlý, ale pri pesničkách v angličtine sa mi nejako nedarí chytať slová. Táto funkcia by mi umožnila zahulákať si aj niečo viac ako len refrén... :-) Pri rovnej ceste na autostráde by sa text mohol premietať na čelné sklo auta, samozrejme, najmä pre spolucestujúcich a za dodržania všetkých bezpečnostných pravidiel. Pri korčuľovaní sa na rovnej ceste alebo povaľovaní sa na pláži by sa mohol text premietať na displeji špeciálne upravených okuliarov. Takéto okuliare a premietanie na sklo v aute sú už tiež dávnejšie dostupné.
Nápadov by bolo aj viac, ale toto sú asi tie hlavné funkcie rádia či hudobného prehrávača budúcnosti, ktoré by mi urobili radosť. Teraz mi buď prezraďte, že niečo také už existuje, a pošlite, prosím, link, kde sa to dá zohnať, veľmi sa poteším. Alebo ak to ešte neexistuje a máte energiu, čas a záujem zarobiť si „balík“ :-), vyskúšajte tieto nápady predať niektorému veľkému výrobcovi spotrebnej elektroniky. Nápad vám dám zadarmo, stačí mi iba 1 % zo zisku... :-)
PC REVUE 8/2010 OpenPark
Autor: Martin Drobný
QUARK
Milí priatelia,
keď sa pred niekoľkými rokmi začali k životu predierať digitálne fotoaparáty, stal som sa majiteľom trojmegapixelového nikonu. Bolo to malé a ľahké čudo, pripomínajúce viac hračku než použiteľný fotoaparát. Možno aj preto, že som bol zvyknutý na profesionálny kinofilmový nikon s niekoľkými objektívmi a rozmerným bleskom.
Veľmi rýchlo som však zistil, že táto vecička výborne poslúži aj na serióznu prácu napríklad v časopiseckej praxi a do veľkosti obrázku A4 sa vyrovná svojim filmovým predchodcom. V tom období sa snažili fotoaparáty na film o záchranu, no bolo jasné, že zvíťazí digitálna technika a film sa uplatní len v špeciálnych aplikáciách. Nie som si však veľmi istý ani týmto tvrdením, pretože obrázky z inaugurácie súčasného amerického prezidenta, pri ktorých asistovalo viac ako 1 400 megapixelov, naznačili, čo všetko v tejto oblasti už jestvuje a čo možno očakávať.
Zánik filmového fotoaparátu a vznik digitálnych verzií bol pozoruhodný. Firmy, ktoré vyrábali kvalitnú optiku (LEICA), sa stali zaujímavými partnermi pre digitálnych novátorov a, naopak, tímy schopné vytvoriť a stále zdokonaľovať softvér sa uplatnili u výrobcov fotoprístrojov (CANON). Dnes je to dokonale premiešané a je takmer jedno, ktorý fotoaparát si kúpite. V rámci každej kategórie si výrobcovia strážia ceny a snažia sa ponúknuť rovnaké alebo podobné vlastnosti ako konkurencia.
A práve konkurenčný boj mi pripadá až zúfalý. Za prvý kvartál tohto roku sa na európskom trhu objavilo najmenej 150 noviniek. Ak si uvedomíme, že fotoaparáty sú predmety dlhodobej spotreby, vzniká legitímna otázka: Kto ich bude kupovať? Novinky síce prinášajú aj zaujímavé inovácie, no obvykle nie sú potrebné, takže výrobcovia sa musia spoliehať na nevyhnutnú obmenu techniky. Tá má svoje pravidlá. Vynára sa potom otázka, či nás nové výrobky – a neplatí to len o fotoaparátoch, ale aj mobiloch a ďalšej podobnej technike – nakoniec nevytlačia z domovov.
Tempo inovácií je, zdá sa, rýchlejšie než absorpčná schopnosť trhu. Nie je to dobrý znak, pretože logicky vedie k plytvaniu ľudským potenciálom aj materiálom, a zvyšuje aj tak vysoké napätie vo všetkých kooperujúcich segmentoch vrátane kupujúcich. To, čo zdanlivo vytvára progres, v skutočnosti drancuje jestvujúci potenciál.
Veľmi názorne vidno, kam to vedie, je unikajúca ropa z vrtnej plošiny v Mexickom zálive. Povoliť ťažbu ropy v mori bol hlúpy a ničím neospravedlniteľný hazard, na ktorý nikto, žiadna vláda na svete, nemá právo. Nikto nie je schopný zabezpečiť zaručene bezporuchovosť ťažby a v prípade havárie jej totálnu likvidáciu. Od apríla sa ropa valí do mora a nemožno ani len odhadnúť, čo všetko napácha.
Tragikomické vyhlásenia firmy BP, že nahradia škodu a všetko uvedú do pôvodného stavu, je bohapusté, bezočivé klamstvo. Čo ďalej? Otázka pre tých, ktorí robia všetko preto, aby mali čoraz viac. Môžu mať aj veľmi málo, dokonca nič, no čo je horšie, aj my s nimi. Toto nie je veľmi optimistická vyhliadka. Nezabudnime, že tak, ako to jestvuje vo veľkom, jestvuje to aj v menších rozmeroch a na mnohom z toho sa podieľame i my. Pozrime sa na seba, na svoje rozhodnutia z tejto stránky. Máme čisté svedomie? Čo poviete, priatelia?
P. S. Mimochodom, Kevin Costner sa okrem filmovej kariéry prekvapojúco venuje aj znečisteniu morskej vody a pred rokmi s bratom založil firmu na odlučovače ropy a oleja z vody. Svoje výrobky ponúkol americkej vláde a firme BP. Ako gesto je to príjemné. Vzhľadom na rozsah katastrofy to naznačuje reálne možnosti riešenia...
QUARK 8/2010 Editorial
Autor: Eduard Drobný
keď sa pred niekoľkými rokmi začali k životu predierať digitálne fotoaparáty, stal som sa majiteľom trojmegapixelového nikonu. Bolo to malé a ľahké čudo, pripomínajúce viac hračku než použiteľný fotoaparát. Možno aj preto, že som bol zvyknutý na profesionálny kinofilmový nikon s niekoľkými objektívmi a rozmerným bleskom.
Veľmi rýchlo som však zistil, že táto vecička výborne poslúži aj na serióznu prácu napríklad v časopiseckej praxi a do veľkosti obrázku A4 sa vyrovná svojim filmovým predchodcom. V tom období sa snažili fotoaparáty na film o záchranu, no bolo jasné, že zvíťazí digitálna technika a film sa uplatní len v špeciálnych aplikáciách. Nie som si však veľmi istý ani týmto tvrdením, pretože obrázky z inaugurácie súčasného amerického prezidenta, pri ktorých asistovalo viac ako 1 400 megapixelov, naznačili, čo všetko v tejto oblasti už jestvuje a čo možno očakávať.
Zánik filmového fotoaparátu a vznik digitálnych verzií bol pozoruhodný. Firmy, ktoré vyrábali kvalitnú optiku (LEICA), sa stali zaujímavými partnermi pre digitálnych novátorov a, naopak, tímy schopné vytvoriť a stále zdokonaľovať softvér sa uplatnili u výrobcov fotoprístrojov (CANON). Dnes je to dokonale premiešané a je takmer jedno, ktorý fotoaparát si kúpite. V rámci každej kategórie si výrobcovia strážia ceny a snažia sa ponúknuť rovnaké alebo podobné vlastnosti ako konkurencia.
A práve konkurenčný boj mi pripadá až zúfalý. Za prvý kvartál tohto roku sa na európskom trhu objavilo najmenej 150 noviniek. Ak si uvedomíme, že fotoaparáty sú predmety dlhodobej spotreby, vzniká legitímna otázka: Kto ich bude kupovať? Novinky síce prinášajú aj zaujímavé inovácie, no obvykle nie sú potrebné, takže výrobcovia sa musia spoliehať na nevyhnutnú obmenu techniky. Tá má svoje pravidlá. Vynára sa potom otázka, či nás nové výrobky – a neplatí to len o fotoaparátoch, ale aj mobiloch a ďalšej podobnej technike – nakoniec nevytlačia z domovov.
Tempo inovácií je, zdá sa, rýchlejšie než absorpčná schopnosť trhu. Nie je to dobrý znak, pretože logicky vedie k plytvaniu ľudským potenciálom aj materiálom, a zvyšuje aj tak vysoké napätie vo všetkých kooperujúcich segmentoch vrátane kupujúcich. To, čo zdanlivo vytvára progres, v skutočnosti drancuje jestvujúci potenciál.
Veľmi názorne vidno, kam to vedie, je unikajúca ropa z vrtnej plošiny v Mexickom zálive. Povoliť ťažbu ropy v mori bol hlúpy a ničím neospravedlniteľný hazard, na ktorý nikto, žiadna vláda na svete, nemá právo. Nikto nie je schopný zabezpečiť zaručene bezporuchovosť ťažby a v prípade havárie jej totálnu likvidáciu. Od apríla sa ropa valí do mora a nemožno ani len odhadnúť, čo všetko napácha.
Tragikomické vyhlásenia firmy BP, že nahradia škodu a všetko uvedú do pôvodného stavu, je bohapusté, bezočivé klamstvo. Čo ďalej? Otázka pre tých, ktorí robia všetko preto, aby mali čoraz viac. Môžu mať aj veľmi málo, dokonca nič, no čo je horšie, aj my s nimi. Toto nie je veľmi optimistická vyhliadka. Nezabudnime, že tak, ako to jestvuje vo veľkom, jestvuje to aj v menších rozmeroch a na mnohom z toho sa podieľame i my. Pozrime sa na seba, na svoje rozhodnutia z tejto stránky. Máme čisté svedomie? Čo poviete, priatelia?
P. S. Mimochodom, Kevin Costner sa okrem filmovej kariéry prekvapojúco venuje aj znečisteniu morskej vody a pred rokmi s bratom založil firmu na odlučovače ropy a oleja z vody. Svoje výrobky ponúkol americkej vláde a firme BP. Ako gesto je to príjemné. Vzhľadom na rozsah katastrofy to naznačuje reálne možnosti riešenia...
QUARK 8/2010 Editorial
Autor: Eduard Drobný
PC REVUE
Neprekročte svoje hranice
Počas prázdninových mesiacov nevládne extra cestovná horúčka, pokiaľ ide o služobné cesty. Firmy sa pripravujú na tzv. back-to-school sezónu, ktorá sa začína v septembri. Napriek tomu ma v júli osud zaviedol do trochu netradičnej krajiny – do Švédska. Preferujem krátke cesty zamerané predovšetkým na akciu, potom šup-šup domov. Let som mal naplánovaný kúsok po 6. hodine ráno s odletom z Viedne, a to hneď po jednom z mála predĺžených víkendov v tomto roku. Bolo to po odovzdaní júnového vydania PC REVUE, keď sa všetka pozornosť sústredí na finalizáciu vydania. Produkty však do našej redakcie prichádzajú kontinuálne, mal som teda v práci ešte niekoľko horúcich kúskov na otestovanie do augustového vydania, ktoré nemohli počkať na môj návrat. Nuž, víkend-nevíkend, bol som v ten voľný pondelok večer v redakcii, a keďže som si dohodol, že šofér ma vyzdvihne práve tu o 4:40 ráno, už som trochu tušil, ako to dopadne. Ešte pred príchodom do redakcie som sa rozhodol, že niet lepšej prípravy na Švédsko, ako je návšteva reštaurácie v IKEA. Dal som si tam úplne najväčšiu porciu mäsových guľôčok s brusnicovou omáčkou a zemiakmi, čo tam pekne po slovensky volajú köttbular. Švédsko na Slovensku chutí výborne, navyše ten pomer výkon/cena je na bratislavské pomery nevídaný.
Na test som mal dva 3D televízory, bolo treba dofotiť asi 10 produktov a v schránke som mal len tak ledabolo pozretých asi 50 mailov, ktoré vyžadovali viac ako jednovetnú odpoveď. Do redakcie som prišiel okolo deviatej večer s tým, že všetko rýchlo urobím a hotovo. Ako som začal testovať, objavili sa prvé problémy. Horúci 3D televízor prišiel síce aj s 3D prehrávačom, ale ako sa ukázalo, bez 3D okuliarov, teda neotestovateľný. Ledaže by som dokázal mrkať vysokou frekvenciou jedným a druhým okom, a to v synchronizácii s televízorom, čo neviem. Spomenul som si, že som pred mesiacom jednému známemu odporučil túto značku 3D televízora, a teda určite má okuliare. Od myšlienky nebolo ďaleko k realizácii, po hodine som mal okuliare v ruke a neotestovateľný televízor otestovaný. Keď som skončil so vzorkami, bolo už riadne po polnoci. To som mal ešte pred sebou fotenie a veru odfotiť televízor s lesklým displejom je tak trochu na zbláznenie. Na displeji vidíte všetko a treba ho dostať do správneho uhla, čo si vyžaduje čas.
Existujú ľudia, ktorí tvrdia, že spánok je buržoázny prežitok, a fakt nespávajú. Povedal som si, že raz to vyskúšam aj ja. Ak sa dobre pamätám, celú noc som naposledy nespal, keď som sa učil na štátnice z marxizmu-leninizmu a vtedy som tomu vôbec nerozumel. Ale to je už veľa rokov dozadu. Keď som teraz nakoniec skončil so všetkým, čo som mal na pláne, bolo tesne pred štvrtou ráno. Osprchoval som sa a už tu bol opatrný telefonát vodiča, že stojí pred bránou a rád by ma odviezol na viedenské letisko. Nuž, spánok nie je buržoázny prežitok, je to nevyhnutnosť, to som si v ten deň poriadne overil. Z cesty na letisko si pamätám len to, ako ma vodič jemne triasol už pri odletovej hale, aby som zmenil posteľ v jeho aute za posteľ v lietadle. Let som prespal celý, prišiel som aj o podávanú miniatúrnu napolitánku a možnosť napiť sa. Našťastie köttbular ma stále ešte hrial, takže som bol viac smädný ako hladný. Do Štokholmu je to 2,5 hodiny, čo je na poriadny spánok málo, ak je navyše stále prerušovaný, nemá ten správny účinok... Na akcii šlo všetko ako po masle, jedno predstavenie za druhým, na únavu som nemal čas.
Štokholm je niečo ako Benátky severu, je podobný Amsterdamu. Stojí na systémoch ostrovov a asi najrýchlejší spôsob dopravy je tu loď. Tá funguje ako mestská hromadná doprava. Využil som ju aj ja, keď som po fakt dosť náročnom programe smeroval spolu so skupinou slovenských a českých novinárov do nášho hotela. Švédsko je pre IT novinára skôr exotická krajina, a tak som chcel zažiť toho čo najviac. Hodil som veci na posteľ a vyrazil do mesta. A musím povedať, že to bol zážitok. Toto mesto je už to riadne na severe a má nádych bielych nocí. Ak nie je zamračené, môžete čítať noviny na ulici aj o 23. hodine. Sieť mostov a vodných kanálov je uchvacujúca. Švédsko je však veľmi drahá krajina, navyše sa tu platí švédskymi korunami. Köttbular je tu naozaj národné jedlo, ale k cene z IKEA tu budete musieť možno pridať jednu nulu. Švédske stoly nie je len nejaký slovenský výmysel, tento spôsob podávania jedla je tu pravidlom. Ďalší národný zvyk je sauna, je to podobne ako vo Fínsku údajne aj miesto na rokovania firiem. Ja saunu dosť môžem a byť v takejto krajine a nevyskúšať saunu by som asi považoval za svätokrádež, hoci počasie bolo skôr tropické. Priznávam, že moje batérie po celom dni a prebdenej noci už mleli z posledného, ale v hoteli som si objednal hodinu v saune a tesne pred polnocou som bol v nej. Dobre vám poradím – nechoďte do sauny, keď ste na smrť unavení . V mojom prípade to dopadlo tak, že som po pár minútach v horúcom prostredí zaspal. Našťastie ľudský organizmus funguje podobne ako niektoré procesory. Keď už je prehriatie tela poriadne vysoké a frekvencia srdca je na maxime, spustia sa záchranné mechanizmy. Prebudil som sa teda poriadne vysaunovaný, do studenej vody s kockami ľadu som si však tentoraz netrúfol. Radšej som si ešte raz vychutnal biele noci o druhej nadránom a takto som sa schladil v prázdnych uliciach Štokholmu. Na druhý deň sme mali ešte dopoludnia program, čo som na počudovanie celom zvládol, kríza prišla až večer doma. Z dvoch skôr prebdených nocí som sa spamätával viac ako týždeň. Spánok je jednoducho nevyhnutnosť. Ak nespíte, váš výkon je slabý až mizerný. Veci, čo som v tých dňoch napísal, som si po čase ešte raz po sebe prečítal a veru niekedy som sa až usmieval, čo som to vlastne vytvoril. Skrátka, nedá sa prekročiť istá hranica ľudských možností. Veď ani pretaktovaný procesor nevydrží dlho pracovať. Osobne sa budem nabudúce niečomu podobnému oblúkom vyhýbať a radím tak aj vám.
Príjemné čítanie horúceho augustového vydania PC REVUE praje
19. júla 2010, Ondrej Macko
PC REVUE 8/2010 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Počas prázdninových mesiacov nevládne extra cestovná horúčka, pokiaľ ide o služobné cesty. Firmy sa pripravujú na tzv. back-to-school sezónu, ktorá sa začína v septembri. Napriek tomu ma v júli osud zaviedol do trochu netradičnej krajiny – do Švédska. Preferujem krátke cesty zamerané predovšetkým na akciu, potom šup-šup domov. Let som mal naplánovaný kúsok po 6. hodine ráno s odletom z Viedne, a to hneď po jednom z mála predĺžených víkendov v tomto roku. Bolo to po odovzdaní júnového vydania PC REVUE, keď sa všetka pozornosť sústredí na finalizáciu vydania. Produkty však do našej redakcie prichádzajú kontinuálne, mal som teda v práci ešte niekoľko horúcich kúskov na otestovanie do augustového vydania, ktoré nemohli počkať na môj návrat. Nuž, víkend-nevíkend, bol som v ten voľný pondelok večer v redakcii, a keďže som si dohodol, že šofér ma vyzdvihne práve tu o 4:40 ráno, už som trochu tušil, ako to dopadne. Ešte pred príchodom do redakcie som sa rozhodol, že niet lepšej prípravy na Švédsko, ako je návšteva reštaurácie v IKEA. Dal som si tam úplne najväčšiu porciu mäsových guľôčok s brusnicovou omáčkou a zemiakmi, čo tam pekne po slovensky volajú köttbular. Švédsko na Slovensku chutí výborne, navyše ten pomer výkon/cena je na bratislavské pomery nevídaný.
Na test som mal dva 3D televízory, bolo treba dofotiť asi 10 produktov a v schránke som mal len tak ledabolo pozretých asi 50 mailov, ktoré vyžadovali viac ako jednovetnú odpoveď. Do redakcie som prišiel okolo deviatej večer s tým, že všetko rýchlo urobím a hotovo. Ako som začal testovať, objavili sa prvé problémy. Horúci 3D televízor prišiel síce aj s 3D prehrávačom, ale ako sa ukázalo, bez 3D okuliarov, teda neotestovateľný. Ledaže by som dokázal mrkať vysokou frekvenciou jedným a druhým okom, a to v synchronizácii s televízorom, čo neviem. Spomenul som si, že som pred mesiacom jednému známemu odporučil túto značku 3D televízora, a teda určite má okuliare. Od myšlienky nebolo ďaleko k realizácii, po hodine som mal okuliare v ruke a neotestovateľný televízor otestovaný. Keď som skončil so vzorkami, bolo už riadne po polnoci. To som mal ešte pred sebou fotenie a veru odfotiť televízor s lesklým displejom je tak trochu na zbláznenie. Na displeji vidíte všetko a treba ho dostať do správneho uhla, čo si vyžaduje čas.
Existujú ľudia, ktorí tvrdia, že spánok je buržoázny prežitok, a fakt nespávajú. Povedal som si, že raz to vyskúšam aj ja. Ak sa dobre pamätám, celú noc som naposledy nespal, keď som sa učil na štátnice z marxizmu-leninizmu a vtedy som tomu vôbec nerozumel. Ale to je už veľa rokov dozadu. Keď som teraz nakoniec skončil so všetkým, čo som mal na pláne, bolo tesne pred štvrtou ráno. Osprchoval som sa a už tu bol opatrný telefonát vodiča, že stojí pred bránou a rád by ma odviezol na viedenské letisko. Nuž, spánok nie je buržoázny prežitok, je to nevyhnutnosť, to som si v ten deň poriadne overil. Z cesty na letisko si pamätám len to, ako ma vodič jemne triasol už pri odletovej hale, aby som zmenil posteľ v jeho aute za posteľ v lietadle. Let som prespal celý, prišiel som aj o podávanú miniatúrnu napolitánku a možnosť napiť sa. Našťastie köttbular ma stále ešte hrial, takže som bol viac smädný ako hladný. Do Štokholmu je to 2,5 hodiny, čo je na poriadny spánok málo, ak je navyše stále prerušovaný, nemá ten správny účinok... Na akcii šlo všetko ako po masle, jedno predstavenie za druhým, na únavu som nemal čas.
Štokholm je niečo ako Benátky severu, je podobný Amsterdamu. Stojí na systémoch ostrovov a asi najrýchlejší spôsob dopravy je tu loď. Tá funguje ako mestská hromadná doprava. Využil som ju aj ja, keď som po fakt dosť náročnom programe smeroval spolu so skupinou slovenských a českých novinárov do nášho hotela. Švédsko je pre IT novinára skôr exotická krajina, a tak som chcel zažiť toho čo najviac. Hodil som veci na posteľ a vyrazil do mesta. A musím povedať, že to bol zážitok. Toto mesto je už to riadne na severe a má nádych bielych nocí. Ak nie je zamračené, môžete čítať noviny na ulici aj o 23. hodine. Sieť mostov a vodných kanálov je uchvacujúca. Švédsko je však veľmi drahá krajina, navyše sa tu platí švédskymi korunami. Köttbular je tu naozaj národné jedlo, ale k cene z IKEA tu budete musieť možno pridať jednu nulu. Švédske stoly nie je len nejaký slovenský výmysel, tento spôsob podávania jedla je tu pravidlom. Ďalší národný zvyk je sauna, je to podobne ako vo Fínsku údajne aj miesto na rokovania firiem. Ja saunu dosť môžem a byť v takejto krajine a nevyskúšať saunu by som asi považoval za svätokrádež, hoci počasie bolo skôr tropické. Priznávam, že moje batérie po celom dni a prebdenej noci už mleli z posledného, ale v hoteli som si objednal hodinu v saune a tesne pred polnocou som bol v nej. Dobre vám poradím – nechoďte do sauny, keď ste na smrť unavení . V mojom prípade to dopadlo tak, že som po pár minútach v horúcom prostredí zaspal. Našťastie ľudský organizmus funguje podobne ako niektoré procesory. Keď už je prehriatie tela poriadne vysoké a frekvencia srdca je na maxime, spustia sa záchranné mechanizmy. Prebudil som sa teda poriadne vysaunovaný, do studenej vody s kockami ľadu som si však tentoraz netrúfol. Radšej som si ešte raz vychutnal biele noci o druhej nadránom a takto som sa schladil v prázdnych uliciach Štokholmu. Na druhý deň sme mali ešte dopoludnia program, čo som na počudovanie celom zvládol, kríza prišla až večer doma. Z dvoch skôr prebdených nocí som sa spamätával viac ako týždeň. Spánok je jednoducho nevyhnutnosť. Ak nespíte, váš výkon je slabý až mizerný. Veci, čo som v tých dňoch napísal, som si po čase ešte raz po sebe prečítal a veru niekedy som sa až usmieval, čo som to vlastne vytvoril. Skrátka, nedá sa prekročiť istá hranica ľudských možností. Veď ani pretaktovaný procesor nevydrží dlho pracovať. Osobne sa budem nabudúce niečomu podobnému oblúkom vyhýbať a radím tak aj vám.
Príjemné čítanie horúceho augustového vydania PC REVUE praje
19. júla 2010, Ondrej Macko
PC REVUE 8/2010 Editorial
Autor: Ondrej Macko
pondelok 12. júla 2010
BC MOBIL & TECHBOX
Mobilný telefón ako (ne)priateľ
Po skončení vydarenej hranej scénky o možnostiach mobilného telefónu Samsung Galaxy S počas jeho predstavenia v Zürichu som sa i ja zamyslel nad tým, ako nám mobilné telefóny zmenili a organizujú život. Spomínam si na časy, kedy sa s päťkorunáčkou chodilo k susedom vybaviť dôležitý hovor. Potom prišli prvé mobily, vďaka ktorým sa človek stal dostupným pre každého, komu prezradil svoje telefónne číslo. S úsmevom stále spomínam na jednu moju priateľku, ktorá mi mala telefonicky oznámiť dôležitú správu, no nezavolala. Keď som sa vrátil zo Žiliny (do Martina), žiadal som od nej vysvetlenie. Povedali by ste, že mi nemenovaná slečna nezavolala, pretože nevedela, aká bola predvoľba na mobil do Žiliny? :) Dá sa povedať, že v tej dobe bol človek stále slobodný aj s mobilom vo vrecku. Ale potom to začalo. Sekundová tarifikácia, dotované telefóny za korunu, lacné SMS-ky, moderné MMS-ky, dáta a... kde sme dnes? Viete si predstaviť mobilný telefón, ktorý by dokázal len telefonovať a pracovať s SMS správami? Ja teda nie! Mobilný telefón je mojim nerozlučným spoločníkom. Keďže rodina a blízki vedia, že telefón nosím neustále so sebou (a nie jeden), po troch hovoroch, ktoré nepríjmem, sú schopní zalarmovať políciu. Pritom chce človek niekedy možno len trochu súkromia. Keď si náhodou zabudnete prepnúť tichý režim či necháte telefón v aute, často nájdete množstvo neprijatých hovorov. Ak potom tomu, kto vám volal napríklad až 5-krát, zavoláte späť, zistíte, že vlastne nepotreboval nič dôležité a poradil si i bez vás. Prečo vlastne telefonujeme, aj keď to nie je nevyhnutné? Je jednoduchšie niekomu zavolať a opýtať sa na informáciu, ktorú by sme si aj sami vedeli napríklad vygoogliť? Ale prečo hľadať, keď máme známeho, ktorý nám dokáže dať odpoveď okamžite a telefonovanie máme „neobmedzené“.
Mobil však nie je už len o telefonovaní, ako sa dočítate aj v našom ďalšom pokračovaní seriálu Dynosauria doba mobilov. V telefóne dnes máme azda všetko, čo vás napadne. MP3 prehrávač, fotoaparát, videá a filmy, na tie sme si už zvykli. Lacné dáta z našich zariadení však robia prístroje, vďaka ktorým máme neustále celý svet „po ruke“ v mobile. Áno, v tej malej krabičke, pri ktorej už mnohí zabudli, aké to bolo písať na hardvérovej klávesnici. Dotykový displej je už samozrejmosťou, vďaka väčšej ploche je i browsovanie internetovými stránkami pohodlnejšie. Novým fenoménom sú sociálne siete. Vďaka telefónu sa vieme s ostatnými podeliť o svoje zážitky okamžite, a to nemusíme rozposlať desiatky MMS správ či e-mailov. Jednoducho stačí napísať svoj status napríklad na Facebook, v lepšom prípade pridať fotografiu či video a virtuálny svet o vás vie ďalšiu informáciu. Kam to všetko smeruje? Stávame sa otrokmi technológie, ktorá miliónom ľudí úplne zmenila život. Mobil nás oberá o slobodu a zároveň máme neustále so sebou zariadenie, ktoré nám život neraz už i zachránilo, alebo možno raz skutočne zachráni.
Ak počas leta vycestujete do zahraničia, mobil určite nenechávajte doma. Roaming je stále lacnejší a nikdy neviete, kedy budete vašu „mobilnú telefónnu búdku“ potrebovať. Užite si slnko, more, priateľov a nezabudnite, že s novými technológiami sa vám opäť pripomenieme už v septembri. Ak to nevydržíte a máte chuť zažiť najnovšie trendy v spotrebnej elektronike na vlastnej koži, nemali by ste si nechať ujsť tohtoročnú jubilejnú výstavu IFA 2010. Zapíšte si: 3. - 10. septembra 2010 vás v Berlíne čaká skutočný raj elektroniky.
Roman Calík
šéfredaktor.
BCMOBIL & TECHBOX 7-8/2010 Editorial
Autor: Roman Calík
Po skončení vydarenej hranej scénky o možnostiach mobilného telefónu Samsung Galaxy S počas jeho predstavenia v Zürichu som sa i ja zamyslel nad tým, ako nám mobilné telefóny zmenili a organizujú život. Spomínam si na časy, kedy sa s päťkorunáčkou chodilo k susedom vybaviť dôležitý hovor. Potom prišli prvé mobily, vďaka ktorým sa človek stal dostupným pre každého, komu prezradil svoje telefónne číslo. S úsmevom stále spomínam na jednu moju priateľku, ktorá mi mala telefonicky oznámiť dôležitú správu, no nezavolala. Keď som sa vrátil zo Žiliny (do Martina), žiadal som od nej vysvetlenie. Povedali by ste, že mi nemenovaná slečna nezavolala, pretože nevedela, aká bola predvoľba na mobil do Žiliny? :) Dá sa povedať, že v tej dobe bol človek stále slobodný aj s mobilom vo vrecku. Ale potom to začalo. Sekundová tarifikácia, dotované telefóny za korunu, lacné SMS-ky, moderné MMS-ky, dáta a... kde sme dnes? Viete si predstaviť mobilný telefón, ktorý by dokázal len telefonovať a pracovať s SMS správami? Ja teda nie! Mobilný telefón je mojim nerozlučným spoločníkom. Keďže rodina a blízki vedia, že telefón nosím neustále so sebou (a nie jeden), po troch hovoroch, ktoré nepríjmem, sú schopní zalarmovať políciu. Pritom chce človek niekedy možno len trochu súkromia. Keď si náhodou zabudnete prepnúť tichý režim či necháte telefón v aute, často nájdete množstvo neprijatých hovorov. Ak potom tomu, kto vám volal napríklad až 5-krát, zavoláte späť, zistíte, že vlastne nepotreboval nič dôležité a poradil si i bez vás. Prečo vlastne telefonujeme, aj keď to nie je nevyhnutné? Je jednoduchšie niekomu zavolať a opýtať sa na informáciu, ktorú by sme si aj sami vedeli napríklad vygoogliť? Ale prečo hľadať, keď máme známeho, ktorý nám dokáže dať odpoveď okamžite a telefonovanie máme „neobmedzené“.
Mobil však nie je už len o telefonovaní, ako sa dočítate aj v našom ďalšom pokračovaní seriálu Dynosauria doba mobilov. V telefóne dnes máme azda všetko, čo vás napadne. MP3 prehrávač, fotoaparát, videá a filmy, na tie sme si už zvykli. Lacné dáta z našich zariadení však robia prístroje, vďaka ktorým máme neustále celý svet „po ruke“ v mobile. Áno, v tej malej krabičke, pri ktorej už mnohí zabudli, aké to bolo písať na hardvérovej klávesnici. Dotykový displej je už samozrejmosťou, vďaka väčšej ploche je i browsovanie internetovými stránkami pohodlnejšie. Novým fenoménom sú sociálne siete. Vďaka telefónu sa vieme s ostatnými podeliť o svoje zážitky okamžite, a to nemusíme rozposlať desiatky MMS správ či e-mailov. Jednoducho stačí napísať svoj status napríklad na Facebook, v lepšom prípade pridať fotografiu či video a virtuálny svet o vás vie ďalšiu informáciu. Kam to všetko smeruje? Stávame sa otrokmi technológie, ktorá miliónom ľudí úplne zmenila život. Mobil nás oberá o slobodu a zároveň máme neustále so sebou zariadenie, ktoré nám život neraz už i zachránilo, alebo možno raz skutočne zachráni.
Ak počas leta vycestujete do zahraničia, mobil určite nenechávajte doma. Roaming je stále lacnejší a nikdy neviete, kedy budete vašu „mobilnú telefónnu búdku“ potrebovať. Užite si slnko, more, priateľov a nezabudnite, že s novými technológiami sa vám opäť pripomenieme už v septembri. Ak to nevydržíte a máte chuť zažiť najnovšie trendy v spotrebnej elektronike na vlastnej koži, nemali by ste si nechať ujsť tohtoročnú jubilejnú výstavu IFA 2010. Zapíšte si: 3. - 10. septembra 2010 vás v Berlíne čaká skutočný raj elektroniky.
Roman Calík
šéfredaktor.
BCMOBIL & TECHBOX 7-8/2010 Editorial
Autor: Roman Calík
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)