Hudobný prehrávač snov
Z času na čas dostanem nápad, ako zlepšiť nejaký produkt alebo vyrobiť úplne nové zariadenie, a vzápätí zistím, že niečo také už existuje alebo to práve čoskoro príde na trh. Uvidíme, ako to bude v tomto prípade... :-)
Môj deň je dosť úzko spojený s hudbou. Ráno si doma ako jednu z prvých vecí zapínam lokálne terestriálne vysielané rádio, aby som sa dobre naštartoval. Hudbu počúvam aj v práci, väčšinou „podmazový“ smooth jazz streamovaný cez net. Pri športe na korčuliach alebo na lyžiach používam asi ako každý MP3 prehrávač, energia z hudby mojich miláčikov mi pomáha udržovať správny rytmus a dodáva silu, keď už lapám po dychu. V aute si rád zahulákam – či už pri hudbe vysielanej z rádia, alebo uloženej na pamäťovej karte. Všetko je fajn, ale chcel by som trošku viac.
Prvá vec, ktorú by som chcel zlepšiť, je mať možnosť ukladať si aktuálne hudobné novinky vysielané z rádia. Nemám veľa času behať po obchodoch, sťahovať si ich z netu či handlovať cez kamarátov. Takže dosť dlho fungujem na archíve starom pár rokov, do ktorého nepribúdajú aktuálne veci. A novinky evidujem len z rádia. V čase mojej ranej mladosti, keď vysielalo rakúske Ö3 svoju hitparádu o 11. hodine, som to riešil šialeným šprintom do obývačky :-). Samozrejme, že som na kazetovom magnetofóne aj tak nestihol začiatok vytúženého hitu a aj koniec bol strihnutý tak všelijako... Ale aj to malo svoje čaro. Teraz by nemal byť problém doplniť rádio o špeciálnu funkciu na záznam hudby, ktorá by stlačením tlačidla aj uprostred pesničky umožnila, aby sa zo špeciálnej dočasnej pamäte vytiahol jej začiatok a po skončení uložil aj dobre strihnutý koniec. V čase, keď je pomaly každý domáci spotrebič pripojený na net (a také rádiá sa už bežne predávajú), by nemal byť problém, aby si rádio samo vyhľadalo k uloženej pesničke aj ďalšie informácie (jej názov, interpreta, album atď.) a uložilo si súbor skompletizovaný o ID3 tag. Prípadne kvalitnejšiu verziu, ktorá má vyšší bitrate.
Druhá vec je, že okrem tlačidla na záznam hitov by som potreboval aj tlačidlo na pridávanie niektorých songov na „blacklist“, kde by boli pesničky, ktoré veľmi netúžim počúvať. Rádiá vysielajú pesničky pre každého, ale každý z nás má iný vkus, obľúbený žáner, spevákov atď. A priznám sa, že sa nájdu aj takí, ktorých veľmi nemusím. Stlačením tlačidla by sa identifikoval príslušný song, pridal na blacklist a v čase, keď by práve navolená stanica tento song vysielala, rádio by sa preladilo na inú stanicu. Niektoré rádiá už teraz uverejňujú na nete svoje playlisty toho, čo aktuálne vysielajú, a tak by to bolo ešte ľahšie. Ak je rádio pripojené na net, nie je problém vytvoriť webovú aplikáciu, ktorá by globálne spravovala môj personálny whitelist a blacklist, takže by bol prístupný z ľubovoľného rádia, ktoré by bolo pripojené na net a dokázalo ma identifikovať. Rovnako tak by mohla táto aplikácia priamo spravovať aj všetky moje hudobné súbory, ktoré by boli dostupné na ľubovoľnom hudobnom zariadení pripojiteľnom na web. A vzájomne medzi nimi synchronizovať obsah.
Ďalšia funkcia, ktorá by ma potešila, by bolo automatické vyhľadávanie textov pesničiek na nete a ich dopĺňanie do ID3 tagu (nová verzia 2.3 jeho špecifikácie to už umožňuje). Neviem, či som nahluchlý, ale pri pesničkách v angličtine sa mi nejako nedarí chytať slová. Táto funkcia by mi umožnila zahulákať si aj niečo viac ako len refrén... :-) Pri rovnej ceste na autostráde by sa text mohol premietať na čelné sklo auta, samozrejme, najmä pre spolucestujúcich a za dodržania všetkých bezpečnostných pravidiel. Pri korčuľovaní sa na rovnej ceste alebo povaľovaní sa na pláži by sa mohol text premietať na displeji špeciálne upravených okuliarov. Takéto okuliare a premietanie na sklo v aute sú už tiež dávnejšie dostupné.
Nápadov by bolo aj viac, ale toto sú asi tie hlavné funkcie rádia či hudobného prehrávača budúcnosti, ktoré by mi urobili radosť. Teraz mi buď prezraďte, že niečo také už existuje, a pošlite, prosím, link, kde sa to dá zohnať, veľmi sa poteším. Alebo ak to ešte neexistuje a máte energiu, čas a záujem zarobiť si „balík“ :-), vyskúšajte tieto nápady predať niektorému veľkému výrobcovi spotrebnej elektroniky. Nápad vám dám zadarmo, stačí mi iba 1 % zo zisku... :-)
PC REVUE 8/2010 OpenPark
Autor: Martin Drobný
streda 4. augusta 2010
QUARK
Milí priatelia,
keď sa pred niekoľkými rokmi začali k životu predierať digitálne fotoaparáty, stal som sa majiteľom trojmegapixelového nikonu. Bolo to malé a ľahké čudo, pripomínajúce viac hračku než použiteľný fotoaparát. Možno aj preto, že som bol zvyknutý na profesionálny kinofilmový nikon s niekoľkými objektívmi a rozmerným bleskom.
Veľmi rýchlo som však zistil, že táto vecička výborne poslúži aj na serióznu prácu napríklad v časopiseckej praxi a do veľkosti obrázku A4 sa vyrovná svojim filmovým predchodcom. V tom období sa snažili fotoaparáty na film o záchranu, no bolo jasné, že zvíťazí digitálna technika a film sa uplatní len v špeciálnych aplikáciách. Nie som si však veľmi istý ani týmto tvrdením, pretože obrázky z inaugurácie súčasného amerického prezidenta, pri ktorých asistovalo viac ako 1 400 megapixelov, naznačili, čo všetko v tejto oblasti už jestvuje a čo možno očakávať.
Zánik filmového fotoaparátu a vznik digitálnych verzií bol pozoruhodný. Firmy, ktoré vyrábali kvalitnú optiku (LEICA), sa stali zaujímavými partnermi pre digitálnych novátorov a, naopak, tímy schopné vytvoriť a stále zdokonaľovať softvér sa uplatnili u výrobcov fotoprístrojov (CANON). Dnes je to dokonale premiešané a je takmer jedno, ktorý fotoaparát si kúpite. V rámci každej kategórie si výrobcovia strážia ceny a snažia sa ponúknuť rovnaké alebo podobné vlastnosti ako konkurencia.
A práve konkurenčný boj mi pripadá až zúfalý. Za prvý kvartál tohto roku sa na európskom trhu objavilo najmenej 150 noviniek. Ak si uvedomíme, že fotoaparáty sú predmety dlhodobej spotreby, vzniká legitímna otázka: Kto ich bude kupovať? Novinky síce prinášajú aj zaujímavé inovácie, no obvykle nie sú potrebné, takže výrobcovia sa musia spoliehať na nevyhnutnú obmenu techniky. Tá má svoje pravidlá. Vynára sa potom otázka, či nás nové výrobky – a neplatí to len o fotoaparátoch, ale aj mobiloch a ďalšej podobnej technike – nakoniec nevytlačia z domovov.
Tempo inovácií je, zdá sa, rýchlejšie než absorpčná schopnosť trhu. Nie je to dobrý znak, pretože logicky vedie k plytvaniu ľudským potenciálom aj materiálom, a zvyšuje aj tak vysoké napätie vo všetkých kooperujúcich segmentoch vrátane kupujúcich. To, čo zdanlivo vytvára progres, v skutočnosti drancuje jestvujúci potenciál.
Veľmi názorne vidno, kam to vedie, je unikajúca ropa z vrtnej plošiny v Mexickom zálive. Povoliť ťažbu ropy v mori bol hlúpy a ničím neospravedlniteľný hazard, na ktorý nikto, žiadna vláda na svete, nemá právo. Nikto nie je schopný zabezpečiť zaručene bezporuchovosť ťažby a v prípade havárie jej totálnu likvidáciu. Od apríla sa ropa valí do mora a nemožno ani len odhadnúť, čo všetko napácha.
Tragikomické vyhlásenia firmy BP, že nahradia škodu a všetko uvedú do pôvodného stavu, je bohapusté, bezočivé klamstvo. Čo ďalej? Otázka pre tých, ktorí robia všetko preto, aby mali čoraz viac. Môžu mať aj veľmi málo, dokonca nič, no čo je horšie, aj my s nimi. Toto nie je veľmi optimistická vyhliadka. Nezabudnime, že tak, ako to jestvuje vo veľkom, jestvuje to aj v menších rozmeroch a na mnohom z toho sa podieľame i my. Pozrime sa na seba, na svoje rozhodnutia z tejto stránky. Máme čisté svedomie? Čo poviete, priatelia?
P. S. Mimochodom, Kevin Costner sa okrem filmovej kariéry prekvapojúco venuje aj znečisteniu morskej vody a pred rokmi s bratom založil firmu na odlučovače ropy a oleja z vody. Svoje výrobky ponúkol americkej vláde a firme BP. Ako gesto je to príjemné. Vzhľadom na rozsah katastrofy to naznačuje reálne možnosti riešenia...
QUARK 8/2010 Editorial
Autor: Eduard Drobný
keď sa pred niekoľkými rokmi začali k životu predierať digitálne fotoaparáty, stal som sa majiteľom trojmegapixelového nikonu. Bolo to malé a ľahké čudo, pripomínajúce viac hračku než použiteľný fotoaparát. Možno aj preto, že som bol zvyknutý na profesionálny kinofilmový nikon s niekoľkými objektívmi a rozmerným bleskom.
Veľmi rýchlo som však zistil, že táto vecička výborne poslúži aj na serióznu prácu napríklad v časopiseckej praxi a do veľkosti obrázku A4 sa vyrovná svojim filmovým predchodcom. V tom období sa snažili fotoaparáty na film o záchranu, no bolo jasné, že zvíťazí digitálna technika a film sa uplatní len v špeciálnych aplikáciách. Nie som si však veľmi istý ani týmto tvrdením, pretože obrázky z inaugurácie súčasného amerického prezidenta, pri ktorých asistovalo viac ako 1 400 megapixelov, naznačili, čo všetko v tejto oblasti už jestvuje a čo možno očakávať.
Zánik filmového fotoaparátu a vznik digitálnych verzií bol pozoruhodný. Firmy, ktoré vyrábali kvalitnú optiku (LEICA), sa stali zaujímavými partnermi pre digitálnych novátorov a, naopak, tímy schopné vytvoriť a stále zdokonaľovať softvér sa uplatnili u výrobcov fotoprístrojov (CANON). Dnes je to dokonale premiešané a je takmer jedno, ktorý fotoaparát si kúpite. V rámci každej kategórie si výrobcovia strážia ceny a snažia sa ponúknuť rovnaké alebo podobné vlastnosti ako konkurencia.
A práve konkurenčný boj mi pripadá až zúfalý. Za prvý kvartál tohto roku sa na európskom trhu objavilo najmenej 150 noviniek. Ak si uvedomíme, že fotoaparáty sú predmety dlhodobej spotreby, vzniká legitímna otázka: Kto ich bude kupovať? Novinky síce prinášajú aj zaujímavé inovácie, no obvykle nie sú potrebné, takže výrobcovia sa musia spoliehať na nevyhnutnú obmenu techniky. Tá má svoje pravidlá. Vynára sa potom otázka, či nás nové výrobky – a neplatí to len o fotoaparátoch, ale aj mobiloch a ďalšej podobnej technike – nakoniec nevytlačia z domovov.
Tempo inovácií je, zdá sa, rýchlejšie než absorpčná schopnosť trhu. Nie je to dobrý znak, pretože logicky vedie k plytvaniu ľudským potenciálom aj materiálom, a zvyšuje aj tak vysoké napätie vo všetkých kooperujúcich segmentoch vrátane kupujúcich. To, čo zdanlivo vytvára progres, v skutočnosti drancuje jestvujúci potenciál.
Veľmi názorne vidno, kam to vedie, je unikajúca ropa z vrtnej plošiny v Mexickom zálive. Povoliť ťažbu ropy v mori bol hlúpy a ničím neospravedlniteľný hazard, na ktorý nikto, žiadna vláda na svete, nemá právo. Nikto nie je schopný zabezpečiť zaručene bezporuchovosť ťažby a v prípade havárie jej totálnu likvidáciu. Od apríla sa ropa valí do mora a nemožno ani len odhadnúť, čo všetko napácha.
Tragikomické vyhlásenia firmy BP, že nahradia škodu a všetko uvedú do pôvodného stavu, je bohapusté, bezočivé klamstvo. Čo ďalej? Otázka pre tých, ktorí robia všetko preto, aby mali čoraz viac. Môžu mať aj veľmi málo, dokonca nič, no čo je horšie, aj my s nimi. Toto nie je veľmi optimistická vyhliadka. Nezabudnime, že tak, ako to jestvuje vo veľkom, jestvuje to aj v menších rozmeroch a na mnohom z toho sa podieľame i my. Pozrime sa na seba, na svoje rozhodnutia z tejto stránky. Máme čisté svedomie? Čo poviete, priatelia?
P. S. Mimochodom, Kevin Costner sa okrem filmovej kariéry prekvapojúco venuje aj znečisteniu morskej vody a pred rokmi s bratom založil firmu na odlučovače ropy a oleja z vody. Svoje výrobky ponúkol americkej vláde a firme BP. Ako gesto je to príjemné. Vzhľadom na rozsah katastrofy to naznačuje reálne možnosti riešenia...
QUARK 8/2010 Editorial
Autor: Eduard Drobný
PC REVUE
Neprekročte svoje hranice
Počas prázdninových mesiacov nevládne extra cestovná horúčka, pokiaľ ide o služobné cesty. Firmy sa pripravujú na tzv. back-to-school sezónu, ktorá sa začína v septembri. Napriek tomu ma v júli osud zaviedol do trochu netradičnej krajiny – do Švédska. Preferujem krátke cesty zamerané predovšetkým na akciu, potom šup-šup domov. Let som mal naplánovaný kúsok po 6. hodine ráno s odletom z Viedne, a to hneď po jednom z mála predĺžených víkendov v tomto roku. Bolo to po odovzdaní júnového vydania PC REVUE, keď sa všetka pozornosť sústredí na finalizáciu vydania. Produkty však do našej redakcie prichádzajú kontinuálne, mal som teda v práci ešte niekoľko horúcich kúskov na otestovanie do augustového vydania, ktoré nemohli počkať na môj návrat. Nuž, víkend-nevíkend, bol som v ten voľný pondelok večer v redakcii, a keďže som si dohodol, že šofér ma vyzdvihne práve tu o 4:40 ráno, už som trochu tušil, ako to dopadne. Ešte pred príchodom do redakcie som sa rozhodol, že niet lepšej prípravy na Švédsko, ako je návšteva reštaurácie v IKEA. Dal som si tam úplne najväčšiu porciu mäsových guľôčok s brusnicovou omáčkou a zemiakmi, čo tam pekne po slovensky volajú köttbular. Švédsko na Slovensku chutí výborne, navyše ten pomer výkon/cena je na bratislavské pomery nevídaný.
Na test som mal dva 3D televízory, bolo treba dofotiť asi 10 produktov a v schránke som mal len tak ledabolo pozretých asi 50 mailov, ktoré vyžadovali viac ako jednovetnú odpoveď. Do redakcie som prišiel okolo deviatej večer s tým, že všetko rýchlo urobím a hotovo. Ako som začal testovať, objavili sa prvé problémy. Horúci 3D televízor prišiel síce aj s 3D prehrávačom, ale ako sa ukázalo, bez 3D okuliarov, teda neotestovateľný. Ledaže by som dokázal mrkať vysokou frekvenciou jedným a druhým okom, a to v synchronizácii s televízorom, čo neviem. Spomenul som si, že som pred mesiacom jednému známemu odporučil túto značku 3D televízora, a teda určite má okuliare. Od myšlienky nebolo ďaleko k realizácii, po hodine som mal okuliare v ruke a neotestovateľný televízor otestovaný. Keď som skončil so vzorkami, bolo už riadne po polnoci. To som mal ešte pred sebou fotenie a veru odfotiť televízor s lesklým displejom je tak trochu na zbláznenie. Na displeji vidíte všetko a treba ho dostať do správneho uhla, čo si vyžaduje čas.
Existujú ľudia, ktorí tvrdia, že spánok je buržoázny prežitok, a fakt nespávajú. Povedal som si, že raz to vyskúšam aj ja. Ak sa dobre pamätám, celú noc som naposledy nespal, keď som sa učil na štátnice z marxizmu-leninizmu a vtedy som tomu vôbec nerozumel. Ale to je už veľa rokov dozadu. Keď som teraz nakoniec skončil so všetkým, čo som mal na pláne, bolo tesne pred štvrtou ráno. Osprchoval som sa a už tu bol opatrný telefonát vodiča, že stojí pred bránou a rád by ma odviezol na viedenské letisko. Nuž, spánok nie je buržoázny prežitok, je to nevyhnutnosť, to som si v ten deň poriadne overil. Z cesty na letisko si pamätám len to, ako ma vodič jemne triasol už pri odletovej hale, aby som zmenil posteľ v jeho aute za posteľ v lietadle. Let som prespal celý, prišiel som aj o podávanú miniatúrnu napolitánku a možnosť napiť sa. Našťastie köttbular ma stále ešte hrial, takže som bol viac smädný ako hladný. Do Štokholmu je to 2,5 hodiny, čo je na poriadny spánok málo, ak je navyše stále prerušovaný, nemá ten správny účinok... Na akcii šlo všetko ako po masle, jedno predstavenie za druhým, na únavu som nemal čas.
Štokholm je niečo ako Benátky severu, je podobný Amsterdamu. Stojí na systémoch ostrovov a asi najrýchlejší spôsob dopravy je tu loď. Tá funguje ako mestská hromadná doprava. Využil som ju aj ja, keď som po fakt dosť náročnom programe smeroval spolu so skupinou slovenských a českých novinárov do nášho hotela. Švédsko je pre IT novinára skôr exotická krajina, a tak som chcel zažiť toho čo najviac. Hodil som veci na posteľ a vyrazil do mesta. A musím povedať, že to bol zážitok. Toto mesto je už to riadne na severe a má nádych bielych nocí. Ak nie je zamračené, môžete čítať noviny na ulici aj o 23. hodine. Sieť mostov a vodných kanálov je uchvacujúca. Švédsko je však veľmi drahá krajina, navyše sa tu platí švédskymi korunami. Köttbular je tu naozaj národné jedlo, ale k cene z IKEA tu budete musieť možno pridať jednu nulu. Švédske stoly nie je len nejaký slovenský výmysel, tento spôsob podávania jedla je tu pravidlom. Ďalší národný zvyk je sauna, je to podobne ako vo Fínsku údajne aj miesto na rokovania firiem. Ja saunu dosť môžem a byť v takejto krajine a nevyskúšať saunu by som asi považoval za svätokrádež, hoci počasie bolo skôr tropické. Priznávam, že moje batérie po celom dni a prebdenej noci už mleli z posledného, ale v hoteli som si objednal hodinu v saune a tesne pred polnocou som bol v nej. Dobre vám poradím – nechoďte do sauny, keď ste na smrť unavení . V mojom prípade to dopadlo tak, že som po pár minútach v horúcom prostredí zaspal. Našťastie ľudský organizmus funguje podobne ako niektoré procesory. Keď už je prehriatie tela poriadne vysoké a frekvencia srdca je na maxime, spustia sa záchranné mechanizmy. Prebudil som sa teda poriadne vysaunovaný, do studenej vody s kockami ľadu som si však tentoraz netrúfol. Radšej som si ešte raz vychutnal biele noci o druhej nadránom a takto som sa schladil v prázdnych uliciach Štokholmu. Na druhý deň sme mali ešte dopoludnia program, čo som na počudovanie celom zvládol, kríza prišla až večer doma. Z dvoch skôr prebdených nocí som sa spamätával viac ako týždeň. Spánok je jednoducho nevyhnutnosť. Ak nespíte, váš výkon je slabý až mizerný. Veci, čo som v tých dňoch napísal, som si po čase ešte raz po sebe prečítal a veru niekedy som sa až usmieval, čo som to vlastne vytvoril. Skrátka, nedá sa prekročiť istá hranica ľudských možností. Veď ani pretaktovaný procesor nevydrží dlho pracovať. Osobne sa budem nabudúce niečomu podobnému oblúkom vyhýbať a radím tak aj vám.
Príjemné čítanie horúceho augustového vydania PC REVUE praje
19. júla 2010, Ondrej Macko
PC REVUE 8/2010 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Počas prázdninových mesiacov nevládne extra cestovná horúčka, pokiaľ ide o služobné cesty. Firmy sa pripravujú na tzv. back-to-school sezónu, ktorá sa začína v septembri. Napriek tomu ma v júli osud zaviedol do trochu netradičnej krajiny – do Švédska. Preferujem krátke cesty zamerané predovšetkým na akciu, potom šup-šup domov. Let som mal naplánovaný kúsok po 6. hodine ráno s odletom z Viedne, a to hneď po jednom z mála predĺžených víkendov v tomto roku. Bolo to po odovzdaní júnového vydania PC REVUE, keď sa všetka pozornosť sústredí na finalizáciu vydania. Produkty však do našej redakcie prichádzajú kontinuálne, mal som teda v práci ešte niekoľko horúcich kúskov na otestovanie do augustového vydania, ktoré nemohli počkať na môj návrat. Nuž, víkend-nevíkend, bol som v ten voľný pondelok večer v redakcii, a keďže som si dohodol, že šofér ma vyzdvihne práve tu o 4:40 ráno, už som trochu tušil, ako to dopadne. Ešte pred príchodom do redakcie som sa rozhodol, že niet lepšej prípravy na Švédsko, ako je návšteva reštaurácie v IKEA. Dal som si tam úplne najväčšiu porciu mäsových guľôčok s brusnicovou omáčkou a zemiakmi, čo tam pekne po slovensky volajú köttbular. Švédsko na Slovensku chutí výborne, navyše ten pomer výkon/cena je na bratislavské pomery nevídaný.
Na test som mal dva 3D televízory, bolo treba dofotiť asi 10 produktov a v schránke som mal len tak ledabolo pozretých asi 50 mailov, ktoré vyžadovali viac ako jednovetnú odpoveď. Do redakcie som prišiel okolo deviatej večer s tým, že všetko rýchlo urobím a hotovo. Ako som začal testovať, objavili sa prvé problémy. Horúci 3D televízor prišiel síce aj s 3D prehrávačom, ale ako sa ukázalo, bez 3D okuliarov, teda neotestovateľný. Ledaže by som dokázal mrkať vysokou frekvenciou jedným a druhým okom, a to v synchronizácii s televízorom, čo neviem. Spomenul som si, že som pred mesiacom jednému známemu odporučil túto značku 3D televízora, a teda určite má okuliare. Od myšlienky nebolo ďaleko k realizácii, po hodine som mal okuliare v ruke a neotestovateľný televízor otestovaný. Keď som skončil so vzorkami, bolo už riadne po polnoci. To som mal ešte pred sebou fotenie a veru odfotiť televízor s lesklým displejom je tak trochu na zbláznenie. Na displeji vidíte všetko a treba ho dostať do správneho uhla, čo si vyžaduje čas.
Existujú ľudia, ktorí tvrdia, že spánok je buržoázny prežitok, a fakt nespávajú. Povedal som si, že raz to vyskúšam aj ja. Ak sa dobre pamätám, celú noc som naposledy nespal, keď som sa učil na štátnice z marxizmu-leninizmu a vtedy som tomu vôbec nerozumel. Ale to je už veľa rokov dozadu. Keď som teraz nakoniec skončil so všetkým, čo som mal na pláne, bolo tesne pred štvrtou ráno. Osprchoval som sa a už tu bol opatrný telefonát vodiča, že stojí pred bránou a rád by ma odviezol na viedenské letisko. Nuž, spánok nie je buržoázny prežitok, je to nevyhnutnosť, to som si v ten deň poriadne overil. Z cesty na letisko si pamätám len to, ako ma vodič jemne triasol už pri odletovej hale, aby som zmenil posteľ v jeho aute za posteľ v lietadle. Let som prespal celý, prišiel som aj o podávanú miniatúrnu napolitánku a možnosť napiť sa. Našťastie köttbular ma stále ešte hrial, takže som bol viac smädný ako hladný. Do Štokholmu je to 2,5 hodiny, čo je na poriadny spánok málo, ak je navyše stále prerušovaný, nemá ten správny účinok... Na akcii šlo všetko ako po masle, jedno predstavenie za druhým, na únavu som nemal čas.
Štokholm je niečo ako Benátky severu, je podobný Amsterdamu. Stojí na systémoch ostrovov a asi najrýchlejší spôsob dopravy je tu loď. Tá funguje ako mestská hromadná doprava. Využil som ju aj ja, keď som po fakt dosť náročnom programe smeroval spolu so skupinou slovenských a českých novinárov do nášho hotela. Švédsko je pre IT novinára skôr exotická krajina, a tak som chcel zažiť toho čo najviac. Hodil som veci na posteľ a vyrazil do mesta. A musím povedať, že to bol zážitok. Toto mesto je už to riadne na severe a má nádych bielych nocí. Ak nie je zamračené, môžete čítať noviny na ulici aj o 23. hodine. Sieť mostov a vodných kanálov je uchvacujúca. Švédsko je však veľmi drahá krajina, navyše sa tu platí švédskymi korunami. Köttbular je tu naozaj národné jedlo, ale k cene z IKEA tu budete musieť možno pridať jednu nulu. Švédske stoly nie je len nejaký slovenský výmysel, tento spôsob podávania jedla je tu pravidlom. Ďalší národný zvyk je sauna, je to podobne ako vo Fínsku údajne aj miesto na rokovania firiem. Ja saunu dosť môžem a byť v takejto krajine a nevyskúšať saunu by som asi považoval za svätokrádež, hoci počasie bolo skôr tropické. Priznávam, že moje batérie po celom dni a prebdenej noci už mleli z posledného, ale v hoteli som si objednal hodinu v saune a tesne pred polnocou som bol v nej. Dobre vám poradím – nechoďte do sauny, keď ste na smrť unavení . V mojom prípade to dopadlo tak, že som po pár minútach v horúcom prostredí zaspal. Našťastie ľudský organizmus funguje podobne ako niektoré procesory. Keď už je prehriatie tela poriadne vysoké a frekvencia srdca je na maxime, spustia sa záchranné mechanizmy. Prebudil som sa teda poriadne vysaunovaný, do studenej vody s kockami ľadu som si však tentoraz netrúfol. Radšej som si ešte raz vychutnal biele noci o druhej nadránom a takto som sa schladil v prázdnych uliciach Štokholmu. Na druhý deň sme mali ešte dopoludnia program, čo som na počudovanie celom zvládol, kríza prišla až večer doma. Z dvoch skôr prebdených nocí som sa spamätával viac ako týždeň. Spánok je jednoducho nevyhnutnosť. Ak nespíte, váš výkon je slabý až mizerný. Veci, čo som v tých dňoch napísal, som si po čase ešte raz po sebe prečítal a veru niekedy som sa až usmieval, čo som to vlastne vytvoril. Skrátka, nedá sa prekročiť istá hranica ľudských možností. Veď ani pretaktovaný procesor nevydrží dlho pracovať. Osobne sa budem nabudúce niečomu podobnému oblúkom vyhýbať a radím tak aj vám.
Príjemné čítanie horúceho augustového vydania PC REVUE praje
19. júla 2010, Ondrej Macko
PC REVUE 8/2010 Editorial
Autor: Ondrej Macko
pondelok 12. júla 2010
BC MOBIL & TECHBOX
Mobilný telefón ako (ne)priateľ
Po skončení vydarenej hranej scénky o možnostiach mobilného telefónu Samsung Galaxy S počas jeho predstavenia v Zürichu som sa i ja zamyslel nad tým, ako nám mobilné telefóny zmenili a organizujú život. Spomínam si na časy, kedy sa s päťkorunáčkou chodilo k susedom vybaviť dôležitý hovor. Potom prišli prvé mobily, vďaka ktorým sa človek stal dostupným pre každého, komu prezradil svoje telefónne číslo. S úsmevom stále spomínam na jednu moju priateľku, ktorá mi mala telefonicky oznámiť dôležitú správu, no nezavolala. Keď som sa vrátil zo Žiliny (do Martina), žiadal som od nej vysvetlenie. Povedali by ste, že mi nemenovaná slečna nezavolala, pretože nevedela, aká bola predvoľba na mobil do Žiliny? :) Dá sa povedať, že v tej dobe bol človek stále slobodný aj s mobilom vo vrecku. Ale potom to začalo. Sekundová tarifikácia, dotované telefóny za korunu, lacné SMS-ky, moderné MMS-ky, dáta a... kde sme dnes? Viete si predstaviť mobilný telefón, ktorý by dokázal len telefonovať a pracovať s SMS správami? Ja teda nie! Mobilný telefón je mojim nerozlučným spoločníkom. Keďže rodina a blízki vedia, že telefón nosím neustále so sebou (a nie jeden), po troch hovoroch, ktoré nepríjmem, sú schopní zalarmovať políciu. Pritom chce človek niekedy možno len trochu súkromia. Keď si náhodou zabudnete prepnúť tichý režim či necháte telefón v aute, často nájdete množstvo neprijatých hovorov. Ak potom tomu, kto vám volal napríklad až 5-krát, zavoláte späť, zistíte, že vlastne nepotreboval nič dôležité a poradil si i bez vás. Prečo vlastne telefonujeme, aj keď to nie je nevyhnutné? Je jednoduchšie niekomu zavolať a opýtať sa na informáciu, ktorú by sme si aj sami vedeli napríklad vygoogliť? Ale prečo hľadať, keď máme známeho, ktorý nám dokáže dať odpoveď okamžite a telefonovanie máme „neobmedzené“.
Mobil však nie je už len o telefonovaní, ako sa dočítate aj v našom ďalšom pokračovaní seriálu Dynosauria doba mobilov. V telefóne dnes máme azda všetko, čo vás napadne. MP3 prehrávač, fotoaparát, videá a filmy, na tie sme si už zvykli. Lacné dáta z našich zariadení však robia prístroje, vďaka ktorým máme neustále celý svet „po ruke“ v mobile. Áno, v tej malej krabičke, pri ktorej už mnohí zabudli, aké to bolo písať na hardvérovej klávesnici. Dotykový displej je už samozrejmosťou, vďaka väčšej ploche je i browsovanie internetovými stránkami pohodlnejšie. Novým fenoménom sú sociálne siete. Vďaka telefónu sa vieme s ostatnými podeliť o svoje zážitky okamžite, a to nemusíme rozposlať desiatky MMS správ či e-mailov. Jednoducho stačí napísať svoj status napríklad na Facebook, v lepšom prípade pridať fotografiu či video a virtuálny svet o vás vie ďalšiu informáciu. Kam to všetko smeruje? Stávame sa otrokmi technológie, ktorá miliónom ľudí úplne zmenila život. Mobil nás oberá o slobodu a zároveň máme neustále so sebou zariadenie, ktoré nám život neraz už i zachránilo, alebo možno raz skutočne zachráni.
Ak počas leta vycestujete do zahraničia, mobil určite nenechávajte doma. Roaming je stále lacnejší a nikdy neviete, kedy budete vašu „mobilnú telefónnu búdku“ potrebovať. Užite si slnko, more, priateľov a nezabudnite, že s novými technológiami sa vám opäť pripomenieme už v septembri. Ak to nevydržíte a máte chuť zažiť najnovšie trendy v spotrebnej elektronike na vlastnej koži, nemali by ste si nechať ujsť tohtoročnú jubilejnú výstavu IFA 2010. Zapíšte si: 3. - 10. septembra 2010 vás v Berlíne čaká skutočný raj elektroniky.
Roman Calík
šéfredaktor.
BCMOBIL & TECHBOX 7-8/2010 Editorial
Autor: Roman Calík
Po skončení vydarenej hranej scénky o možnostiach mobilného telefónu Samsung Galaxy S počas jeho predstavenia v Zürichu som sa i ja zamyslel nad tým, ako nám mobilné telefóny zmenili a organizujú život. Spomínam si na časy, kedy sa s päťkorunáčkou chodilo k susedom vybaviť dôležitý hovor. Potom prišli prvé mobily, vďaka ktorým sa človek stal dostupným pre každého, komu prezradil svoje telefónne číslo. S úsmevom stále spomínam na jednu moju priateľku, ktorá mi mala telefonicky oznámiť dôležitú správu, no nezavolala. Keď som sa vrátil zo Žiliny (do Martina), žiadal som od nej vysvetlenie. Povedali by ste, že mi nemenovaná slečna nezavolala, pretože nevedela, aká bola predvoľba na mobil do Žiliny? :) Dá sa povedať, že v tej dobe bol človek stále slobodný aj s mobilom vo vrecku. Ale potom to začalo. Sekundová tarifikácia, dotované telefóny za korunu, lacné SMS-ky, moderné MMS-ky, dáta a... kde sme dnes? Viete si predstaviť mobilný telefón, ktorý by dokázal len telefonovať a pracovať s SMS správami? Ja teda nie! Mobilný telefón je mojim nerozlučným spoločníkom. Keďže rodina a blízki vedia, že telefón nosím neustále so sebou (a nie jeden), po troch hovoroch, ktoré nepríjmem, sú schopní zalarmovať políciu. Pritom chce človek niekedy možno len trochu súkromia. Keď si náhodou zabudnete prepnúť tichý režim či necháte telefón v aute, často nájdete množstvo neprijatých hovorov. Ak potom tomu, kto vám volal napríklad až 5-krát, zavoláte späť, zistíte, že vlastne nepotreboval nič dôležité a poradil si i bez vás. Prečo vlastne telefonujeme, aj keď to nie je nevyhnutné? Je jednoduchšie niekomu zavolať a opýtať sa na informáciu, ktorú by sme si aj sami vedeli napríklad vygoogliť? Ale prečo hľadať, keď máme známeho, ktorý nám dokáže dať odpoveď okamžite a telefonovanie máme „neobmedzené“.
Mobil však nie je už len o telefonovaní, ako sa dočítate aj v našom ďalšom pokračovaní seriálu Dynosauria doba mobilov. V telefóne dnes máme azda všetko, čo vás napadne. MP3 prehrávač, fotoaparát, videá a filmy, na tie sme si už zvykli. Lacné dáta z našich zariadení však robia prístroje, vďaka ktorým máme neustále celý svet „po ruke“ v mobile. Áno, v tej malej krabičke, pri ktorej už mnohí zabudli, aké to bolo písať na hardvérovej klávesnici. Dotykový displej je už samozrejmosťou, vďaka väčšej ploche je i browsovanie internetovými stránkami pohodlnejšie. Novým fenoménom sú sociálne siete. Vďaka telefónu sa vieme s ostatnými podeliť o svoje zážitky okamžite, a to nemusíme rozposlať desiatky MMS správ či e-mailov. Jednoducho stačí napísať svoj status napríklad na Facebook, v lepšom prípade pridať fotografiu či video a virtuálny svet o vás vie ďalšiu informáciu. Kam to všetko smeruje? Stávame sa otrokmi technológie, ktorá miliónom ľudí úplne zmenila život. Mobil nás oberá o slobodu a zároveň máme neustále so sebou zariadenie, ktoré nám život neraz už i zachránilo, alebo možno raz skutočne zachráni.
Ak počas leta vycestujete do zahraničia, mobil určite nenechávajte doma. Roaming je stále lacnejší a nikdy neviete, kedy budete vašu „mobilnú telefónnu búdku“ potrebovať. Užite si slnko, more, priateľov a nezabudnite, že s novými technológiami sa vám opäť pripomenieme už v septembri. Ak to nevydržíte a máte chuť zažiť najnovšie trendy v spotrebnej elektronike na vlastnej koži, nemali by ste si nechať ujsť tohtoročnú jubilejnú výstavu IFA 2010. Zapíšte si: 3. - 10. septembra 2010 vás v Berlíne čaká skutočný raj elektroniky.
Roman Calík
šéfredaktor.
BCMOBIL & TECHBOX 7-8/2010 Editorial
Autor: Roman Calík
QUARK
Milí priatelia,
máme v rodine čerstvého vysokoškoláka, možno si spomínate, písal som o ňom, keď maturoval. Prišiel k maturitám v obleku a bol takmer osamotený. Ostatní spolužiaci prišli v rifliach a tričkách. Čuduj sa svete, pedagógom to neprekážalo a náš maturant sa na druhý deň obliekol ako väčšina. Zmaturoval, urobil prijímačky, dočkal sa aj skúšobného obdobia.
Na prvú skúšku opäť prišiel neformálne oblečený a všetko sa zdalo OK. No, našťastie, pri ďalších skúškach narazil nielen na vzdelanú, ale aj ľudsky múdru pedagogičku, ktorej sa to nepáčilo a svoj názor na nevhodné obliekanie študentov na skúškach si nenechala pre seba. Zabralo to, lebo keď si vyskúšaní prišli po výsledky, rifle spustené na pol žrde, ako nosia správni hip-hoperi, ostali doma.
Tento nenápadný úvod by nás mal zaviesť do nešťastnej krízy, ktorú práve prežívame, pretože sa na prvom mieste pod ňu podpísali práve takéto zdanlivé maličkosti. Ekonomická a finančná kríza je podľa expertov v prvom rade krízou hodnôt, teda totálne zlyhávanie v správaní každého jednotlivca až po morálne zlyhanie inštitúcií. Začína sa to v rodine, kde prestávajú pôsobením neoliberálnych teórií platiť klasické a tisícročiami overené výchovné modely. To, že človek vyšiel z jaskyne a nasťahoval sa do činžiaku, nič nemení na tom, že sa musí správať podľa zásad, ktoré vytvárajú fungujúcu spoločnosť.
Začína sa to niekde pri slušnom pozdrave a používaní zázračných slovíčok ďakujem a prosím cez primerané správanie detí a rodičov navzájom. Pokračuje to napríklad obliekaním a správaním sa v škole či zamestnaní a končí sa pôsobením každého jednotlivca na pracovisku, či je to fabrika, banka, vláda alebo parlament. Lenže na mnohých miestach došlo k haváriám hodnotového rebríčka. A tak sa z kradnutia stal systém: všetko je v poriadku, kým ťa nechytia, zo špekulácií sa stáva naozajstné špekulovanie určené na oklamanie a podvedenie ostatných.
Platí to aj o vedomom schvaľovaní právnych noriem, o ktorých sa vopred vie, že sú zlé a že boli zmanipulované. Samozrejme, všetko sa deje v záujme tých, čo z toho vyťažia špinavé peniaze, ktoré už dávno stratili tento hanlivý, ale spravodlivý prívlastok. Menej známe je, že to zašlo ešte ďalej – až sa prevalila aj takzvaná komoditná kríza. Na svetových burzách sa obchodovalo s ropou, ktorá nikdy nebola vyťažená. So zlatom je to ešte horšie. Tí, čo nakupovali väčšie množstvá, ho zaplatili a zlato nechali uložené v trezoroch bánk. Lenže ono tam nikdy nebolo! Obchodníci zrejme predali viac zlata, než ho vôbec v trezoroch je. Až vyšetrovanie azda do týchto kšeftov prinesie svetlo.
Tieto dva príklady ukazujú, ako ďaleko (a to určite nevieme všetko) môžu veci zájsť, keď si ľudia prestanú vážiť a dodržiavať základné mechanizmy vzájomného aj individuálneho správania. Len tak je napríklad možné, že kompletné Maastrichtské kritériá dnes neplní žiaden zo štátov eurozóny, no najmenej nesplnených kritérií majú tri štáty – Slovensko, Slovinsko a Fínsko. Teda najmenší. Najväčšie štáty ich dnes dokonca neplnia ani jedno!!! Čo s tým?
Svedomie si budú musieť spytovať iní, no doplatia na to aj tí, čo sú v plnení kritérií na čele, medzi nimi aj Slovensko. Keďže naši volení zástupcovia predali takmer všetko, čo sa dalo do zahraničia, dnes polovica našej produkcie putuje peňazovodom do zahraničia tiež. A my máme jedinú šancu, ak nechceme byť brutálne závislí od ekonomík zahraničia – postupne budovať vlastné strojárstvo, zdvíhať zdeptaný potravinársky priemysel, postaviť sa na vlastné nohy, pretože tie zahraničné nie sú veľmi spoľahlivé. Idú pričasto tam, kde im dajú viac. Je jasné, že musíme a chceme fungovať v rámci svetového trhu. Ale nie ako závislí bezdomovci vo vlastnej krajine. Mimochodom, je v našich silách zmeniť to. Jasné, že to nedokáže každý a hneď. No sú tu možnosti!
Aby sme ich maximálne využili a aby toho pozitívneho bolo čoraz viac a čo najskôr, nám všetkým želá
Eduard Drobný
QUARK 7/2010 Editorial
Autor: Eduard Drobný
máme v rodine čerstvého vysokoškoláka, možno si spomínate, písal som o ňom, keď maturoval. Prišiel k maturitám v obleku a bol takmer osamotený. Ostatní spolužiaci prišli v rifliach a tričkách. Čuduj sa svete, pedagógom to neprekážalo a náš maturant sa na druhý deň obliekol ako väčšina. Zmaturoval, urobil prijímačky, dočkal sa aj skúšobného obdobia.
Na prvú skúšku opäť prišiel neformálne oblečený a všetko sa zdalo OK. No, našťastie, pri ďalších skúškach narazil nielen na vzdelanú, ale aj ľudsky múdru pedagogičku, ktorej sa to nepáčilo a svoj názor na nevhodné obliekanie študentov na skúškach si nenechala pre seba. Zabralo to, lebo keď si vyskúšaní prišli po výsledky, rifle spustené na pol žrde, ako nosia správni hip-hoperi, ostali doma.
Tento nenápadný úvod by nás mal zaviesť do nešťastnej krízy, ktorú práve prežívame, pretože sa na prvom mieste pod ňu podpísali práve takéto zdanlivé maličkosti. Ekonomická a finančná kríza je podľa expertov v prvom rade krízou hodnôt, teda totálne zlyhávanie v správaní každého jednotlivca až po morálne zlyhanie inštitúcií. Začína sa to v rodine, kde prestávajú pôsobením neoliberálnych teórií platiť klasické a tisícročiami overené výchovné modely. To, že človek vyšiel z jaskyne a nasťahoval sa do činžiaku, nič nemení na tom, že sa musí správať podľa zásad, ktoré vytvárajú fungujúcu spoločnosť.
Začína sa to niekde pri slušnom pozdrave a používaní zázračných slovíčok ďakujem a prosím cez primerané správanie detí a rodičov navzájom. Pokračuje to napríklad obliekaním a správaním sa v škole či zamestnaní a končí sa pôsobením každého jednotlivca na pracovisku, či je to fabrika, banka, vláda alebo parlament. Lenže na mnohých miestach došlo k haváriám hodnotového rebríčka. A tak sa z kradnutia stal systém: všetko je v poriadku, kým ťa nechytia, zo špekulácií sa stáva naozajstné špekulovanie určené na oklamanie a podvedenie ostatných.
Platí to aj o vedomom schvaľovaní právnych noriem, o ktorých sa vopred vie, že sú zlé a že boli zmanipulované. Samozrejme, všetko sa deje v záujme tých, čo z toho vyťažia špinavé peniaze, ktoré už dávno stratili tento hanlivý, ale spravodlivý prívlastok. Menej známe je, že to zašlo ešte ďalej – až sa prevalila aj takzvaná komoditná kríza. Na svetových burzách sa obchodovalo s ropou, ktorá nikdy nebola vyťažená. So zlatom je to ešte horšie. Tí, čo nakupovali väčšie množstvá, ho zaplatili a zlato nechali uložené v trezoroch bánk. Lenže ono tam nikdy nebolo! Obchodníci zrejme predali viac zlata, než ho vôbec v trezoroch je. Až vyšetrovanie azda do týchto kšeftov prinesie svetlo.
Tieto dva príklady ukazujú, ako ďaleko (a to určite nevieme všetko) môžu veci zájsť, keď si ľudia prestanú vážiť a dodržiavať základné mechanizmy vzájomného aj individuálneho správania. Len tak je napríklad možné, že kompletné Maastrichtské kritériá dnes neplní žiaden zo štátov eurozóny, no najmenej nesplnených kritérií majú tri štáty – Slovensko, Slovinsko a Fínsko. Teda najmenší. Najväčšie štáty ich dnes dokonca neplnia ani jedno!!! Čo s tým?
Svedomie si budú musieť spytovať iní, no doplatia na to aj tí, čo sú v plnení kritérií na čele, medzi nimi aj Slovensko. Keďže naši volení zástupcovia predali takmer všetko, čo sa dalo do zahraničia, dnes polovica našej produkcie putuje peňazovodom do zahraničia tiež. A my máme jedinú šancu, ak nechceme byť brutálne závislí od ekonomík zahraničia – postupne budovať vlastné strojárstvo, zdvíhať zdeptaný potravinársky priemysel, postaviť sa na vlastné nohy, pretože tie zahraničné nie sú veľmi spoľahlivé. Idú pričasto tam, kde im dajú viac. Je jasné, že musíme a chceme fungovať v rámci svetového trhu. Ale nie ako závislí bezdomovci vo vlastnej krajine. Mimochodom, je v našich silách zmeniť to. Jasné, že to nedokáže každý a hneď. No sú tu možnosti!
Aby sme ich maximálne využili a aby toho pozitívneho bolo čoraz viac a čo najskôr, nám všetkým želá
Eduard Drobný
QUARK 7/2010 Editorial
Autor: Eduard Drobný
utorok 6. júla 2010
PC REVUE - OpenPark
Oranžová, zelená, ideš!
Celý život nás sprevádzajú zákony a pravidlá, zákazy a príkazy. Ich dodržiavanie sa kontroluje a ich porušenie sa trestá. Hoci mnohé sa zdajú samozrejmé ako známe biblické nezabiješ či nepokradneš, večerné TV správy hovoria o tom, že nie sú také samozrejmé pre každého. Preto si musíme ako štát platiť a udržiavať obrovský aparát policajtov, vyšetrovateľov, sudcov a väzenských strážnikov.
Okrem takýchto „ultimatívnych“ zákonov máme množstvo „prevádzkových“ pravidiel, ktoré upravujú náš každodenný život a bez ktorých by asi v spoločnosti zavládol riadny chaos. Dobrým príkladom sú dopravné predpisy. Aj keď môžeme mať iný názor na striktné kontrolovanie rýchlosti na bezproblémovom úseku cesty či na povinnosť zapínania svetiel aj cez deň, bez pravidiel, predpisov a značiek by bol na našich cestách riadny zmätok. Veď si len spomeňme, čo sa deje v dopravnej špičke, keď vypadnú semafory na dôležitej križovatke a všetci sa potrebujú cez ňu dostať. Nikto nemá chuť niekoho púšťať, radšej sa všetci natlačia doprostred križovatky bez ohľadu na to, že v nej zostanú trčať a kompletne ju zablokujú. No stačí znovu spustiť semafor a ako zázrakom sa upchaná križovatka zrazu uvoľní.
Máme však okrem toho ešte jemnejšie pravidlá, za ktorých prekročenie sa nechodí ani do basy, ani sa neudeľujú pokuty. Stretávame sa s nimi stále a doslova všade, či už v rodine, práci, v rámci susedských vzťahov, v biznise, alebo komunikácii na sieti. Čiastočne by sa dali označiť ako etiketa, ale mohli by sme ich skôr zovšeobecniť ako normálne slušné správanie sa. Je predsa normálne pozdraviť, dať prednosť vo dverách, pomôcť s ťažkým nákupom. Je predsa normálne vedieť diskutovať pokojne, neagresívne, neskákať do reči, nesnažiť sa druhej strane vnútiť svoj názor ako jediné správne riešenie. Je predsa normálne neohovárať, nezávidieť, neintrigovať. Je predsa normálne neklamať rodičom, nepodvádzať pri skúškach v škole, nezašívať sa v práci „vykecávaním sa“ na internete. Je predsa normálne robiť biznis tak, aby z neho mala dobrý pocit aj druhá strana, a nie iba získať maximum pre seba. Je predsa normálne neuplácať ani neprijímať úplatky. A tak ďalej, a tak ďalej. Zoznam toho, čo všetko by malo byť normálne, slušné a férové, by bol asi veľmi dlhý, otázne je, čo z toho by sme za normálne, slušné a férové aj uznali. Keď klamú, podvádzajú, sú na seba hrubí všetci okolo nás, vyvoláva to dojem, že to je asi normálne. Hlboko vo svojom vnútri však tušíme, že to nie je pravda.
Každý máme iné kritériá na to, čo je už za hranicou a čo je ešte OK. V skutočnosti je však za hranou všetko, čo podvedome cítite, že by ste mali urobiť inak. A hoci stokrát danú situáciu vyriešite „po starom“, sto prvý raz ju možno zvládnete inak a budete mať zo seba dobrý pocit. Prekonáte starú karmu, oslobodíte sa od zlozvyku a pripíšete si na účet zopár podstatných bodov... :-)
Do zbierky zákonov a predpisov sa nedajú podchytiť všetky životné situácie, ktoré sme museli alebo ešte len budeme musieť riešiť. Nedá sa ani spísať príručka, ktorá by nám poradila, ako sa správať, ako všetky situácie zvládnuť, ako sa na ne pripraviť. Treba ich jednoducho prežiť. Ale môžete si vo svojom vnútri vypestovať pomôcku, virtuálny „semafor“, ktorého sa opýtate pri rozhodovaní, ako danú situáciu vyriešiť. Každý človek má hlboko vo svojom vnútri čisté a dokonalé jadro, a ak sa ho správne spýtate, určite vám správne poradí :-).
A čo je najlepšie, nakoniec budete všetky situácie zvládať správne nie pod hrozbou pokuty či pocitu viny, ale jednoducho preto, že z toho budete mať dobrý pocit. Sami pre seba. Neskôr svoj vnútorný semafor už nebudete tak potrebovať, pretože jednoducho časom už nedokážete konať neférovo, nedokážete nikomu ublížiť rečami či skutkami, nedokážete klamať, podvádzať, nedokážete agresívne jazdiť na cestách atď.
Keby sa to podarilo všetkým, dosť veľa ušetríme na policajtoch, sudcoch a prázdnych väzniciach... :-)
PC REVUE 7/2010 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Celý život nás sprevádzajú zákony a pravidlá, zákazy a príkazy. Ich dodržiavanie sa kontroluje a ich porušenie sa trestá. Hoci mnohé sa zdajú samozrejmé ako známe biblické nezabiješ či nepokradneš, večerné TV správy hovoria o tom, že nie sú také samozrejmé pre každého. Preto si musíme ako štát platiť a udržiavať obrovský aparát policajtov, vyšetrovateľov, sudcov a väzenských strážnikov.
Okrem takýchto „ultimatívnych“ zákonov máme množstvo „prevádzkových“ pravidiel, ktoré upravujú náš každodenný život a bez ktorých by asi v spoločnosti zavládol riadny chaos. Dobrým príkladom sú dopravné predpisy. Aj keď môžeme mať iný názor na striktné kontrolovanie rýchlosti na bezproblémovom úseku cesty či na povinnosť zapínania svetiel aj cez deň, bez pravidiel, predpisov a značiek by bol na našich cestách riadny zmätok. Veď si len spomeňme, čo sa deje v dopravnej špičke, keď vypadnú semafory na dôležitej križovatke a všetci sa potrebujú cez ňu dostať. Nikto nemá chuť niekoho púšťať, radšej sa všetci natlačia doprostred križovatky bez ohľadu na to, že v nej zostanú trčať a kompletne ju zablokujú. No stačí znovu spustiť semafor a ako zázrakom sa upchaná križovatka zrazu uvoľní.
Máme však okrem toho ešte jemnejšie pravidlá, za ktorých prekročenie sa nechodí ani do basy, ani sa neudeľujú pokuty. Stretávame sa s nimi stále a doslova všade, či už v rodine, práci, v rámci susedských vzťahov, v biznise, alebo komunikácii na sieti. Čiastočne by sa dali označiť ako etiketa, ale mohli by sme ich skôr zovšeobecniť ako normálne slušné správanie sa. Je predsa normálne pozdraviť, dať prednosť vo dverách, pomôcť s ťažkým nákupom. Je predsa normálne vedieť diskutovať pokojne, neagresívne, neskákať do reči, nesnažiť sa druhej strane vnútiť svoj názor ako jediné správne riešenie. Je predsa normálne neohovárať, nezávidieť, neintrigovať. Je predsa normálne neklamať rodičom, nepodvádzať pri skúškach v škole, nezašívať sa v práci „vykecávaním sa“ na internete. Je predsa normálne robiť biznis tak, aby z neho mala dobrý pocit aj druhá strana, a nie iba získať maximum pre seba. Je predsa normálne neuplácať ani neprijímať úplatky. A tak ďalej, a tak ďalej. Zoznam toho, čo všetko by malo byť normálne, slušné a férové, by bol asi veľmi dlhý, otázne je, čo z toho by sme za normálne, slušné a férové aj uznali. Keď klamú, podvádzajú, sú na seba hrubí všetci okolo nás, vyvoláva to dojem, že to je asi normálne. Hlboko vo svojom vnútri však tušíme, že to nie je pravda.
Každý máme iné kritériá na to, čo je už za hranicou a čo je ešte OK. V skutočnosti je však za hranou všetko, čo podvedome cítite, že by ste mali urobiť inak. A hoci stokrát danú situáciu vyriešite „po starom“, sto prvý raz ju možno zvládnete inak a budete mať zo seba dobrý pocit. Prekonáte starú karmu, oslobodíte sa od zlozvyku a pripíšete si na účet zopár podstatných bodov... :-)
Do zbierky zákonov a predpisov sa nedajú podchytiť všetky životné situácie, ktoré sme museli alebo ešte len budeme musieť riešiť. Nedá sa ani spísať príručka, ktorá by nám poradila, ako sa správať, ako všetky situácie zvládnuť, ako sa na ne pripraviť. Treba ich jednoducho prežiť. Ale môžete si vo svojom vnútri vypestovať pomôcku, virtuálny „semafor“, ktorého sa opýtate pri rozhodovaní, ako danú situáciu vyriešiť. Každý človek má hlboko vo svojom vnútri čisté a dokonalé jadro, a ak sa ho správne spýtate, určite vám správne poradí :-).
A čo je najlepšie, nakoniec budete všetky situácie zvládať správne nie pod hrozbou pokuty či pocitu viny, ale jednoducho preto, že z toho budete mať dobrý pocit. Sami pre seba. Neskôr svoj vnútorný semafor už nebudete tak potrebovať, pretože jednoducho časom už nedokážete konať neférovo, nedokážete nikomu ublížiť rečami či skutkami, nedokážete klamať, podvádzať, nedokážete agresívne jazdiť na cestách atď.
Keby sa to podarilo všetkým, dosť veľa ušetríme na policajtoch, sudcoch a prázdnych väzniciach... :-)
PC REVUE 7/2010 OpenPark
Autor: Martin Drobný
PC REVUE
Povedz mi, internet, kde je moje auto najkrajšie?
Po tých všetkých úvodníkoch, ktoré opisujú moje trampoty na cestách, mi kolega prednedávnom poslal mail: „Keby som mal ísť s tebou na služobku, tak si určite beriem iný hotel, letím iným lietadlom a stravujem sa inokedy ako ty...“ Neviem, čím to je, ale na toto mám dlhodobo šťastie. A nebolo to inak ani v júni. Musím odhaliť niečo zo zákulisia našej redakcie, tak to, prosím, nikomu nehovorte. Zhruba raz za dva mesiace chodíme na tzv. pražské turné do hlavného mesta ČR. Jedným z dôsledkov hospodárskej krízy a tzv. šetrenia je totiž aj to, že vedenie viacerých IT firiem sa pre Slovensko a Česko spojilo (hádajte, v ktorom meste ostalo zachované?). Ľudia z vedenia IT firiem z USA či Ďalekého východu si po čase jednoducho všimli, že tí Slováci a Česi si akosi podozrivo medzi sebou lepšie rozumejú ako iné národy, a hneď dali škrtnúť jedno zo zastúpení. Výsledkom je to, že dnes je veľa firiem riadených z Prahy. Aby som však nekrivdil, ľudia z Prahy naozaj na Slovensko prídu, ale nie je to také intenzívne a pružné, ako by bolo treba. Keď teda nepríde Mohamed k hore, musí hora k Mohamedovi a naša redakcia už pozná cestu do Prahy naspamäť. Práve preto aj majú naši čitatelia možnosť prečítať si exkluzívne recenzie produktov. Najčastejšie chodím ja s kolegyňou Xéniou, toto turné je, samozrejme, aj o marketingu. Cesta do Prahy autom je strašná. Česká diaľnica nestojí za nič, lepšie povedané, hanbil by som sa pýtať za 10-dňovú diaľničnú známku takmer 10 EUR. Jednak je plná rozkopávok, dobu trvania cesty nemáte ako odhadnúť, panelová cesta nadhadzuje a strašne to hučí. Doprava v Prahe je kapitola sama osebe, zlaté metro...
Chodievame na dva dni a máme už svoj hotel, ktorý je celkom v pohode a za prijateľnú cenu. Tentoraz bol však vypredaný a nepochodili sme ani v iných hoteloch v Prahe 4. Až nakoniec sme našli voľné miesto na Žižkove. Po celodennom cestovaní na českej D1 a všakovakých návštevách som sa už tešil na izbu v hoteli. Zaparkovali sme za hotelom, značka rezervácie parkovania pre tzv. rezidentov nás informovala, že voľné státie je medzi 6. a 8. hodinou. Príliš sme nad tým nerozmýšľali a usúdili, že je to asi medzi šiestou večer a ôsmou ráno. Bolo už okolo desiatej večer, takže všetko sa zdalo v poriadku. Veci sme zaniesli do hotela, vybalili to nevyhnutné, usporiadali batožiny a Xénia si už išla ľahnúť. Ja som si chcel dať ešte dobré české točené pivo. Nebudete veriť, ale v okolí hotela som nenašiel ani jeden vysnívaný typický český výčap s harmonikou. Skončil som tak pri nemeckom pive načapovanom v umelohmotnom pohári, a to za 40 českých korún. Pri návrate do hotela mi to však nejako nedalo. Môj nepríjemný pocit v zadnej časti hlavy, že sa stalo niečo, čo ma bude ešte mrzieť, tu jednoducho bol a ten nezvykne klamať. Nuž, pôjdem radšej ešte pozrieť naše auto. Ako iste tušíte, po aute ani chýru, ani slychu. Naše miestečko teraz zívalo prázdnotou, voľných tu bolo veľa miest. Boli možné dve riešenia – buď ho niekto ukradol, alebo nám ho odtiahli. Na pôvodnom parkovacom mieste však nebola žiadna informácia o odtiahnutí. Ak ho ukradli, mám riadny problém, lebo moje skúsenosti s poisťovňami som už raz v úvodníku opisoval a viem, ako to bude vyzerať. Ak má poisťovňa niečo zaplatiť, až také horúce to zase nebude. Navyše za získané peniaze si rovnaké auto nekúpim, lebo mi zarátajú amortizáciu od počiatku existencie sveta. S malou dušičkou som zašiel na recepciu hotela a rozpovedal, o čo mi ide. Ako sa ukázalo, bol to hotel, kde väčšina hostí hovorila po rusky. Recepčná bola mladá, tipujem pod 20 rokov, a videl som na nej, že tá moja slovenčina jej veľmi nepasuje. Ale pochopila ma a začala zháňať číslo na odťahovú službu. Po 20 minútach to vzdala a zavolala na políciu, pričom policajtovi na jeho otázku odpovedala, že hovorím nejakým cudzím jazykom. S policajtom som už hovoril sám, paradoxne hovoril po slovensky a o chvíľku bolo jasné, že nás „len“ odtiahli. V tej chvíli som sa tomu potešil, v prípade krádeže by sme išli domov vlakom. Policajt mi povedal presne, kde je záchytné parkovisko a čo to bude stáť. Za odtiahnutie a parkovanie je to 1450 Kč, ak auto vyberieme do polnoci, a 1650 Kč po polnoci. Bolo asi 22:45 a parkovisko bolo v „kontinentálnej“ Prahe, takže sa to dalo stihnúť. Stál som však pred problémom, že mám v bruchu to hnusné nemecké pivo, a teda auto šoférovať pred polnocou nemôžem. Zobudil som teda telefónom Xéniu, zhruba povedal, čo budeme teraz robiť, a vyrazili sme nočnými linkami metra k parkovisku. Neskôr sme sa asi kilometer prešli peši, až sme stáli pred zamrežovaným parkoviskom. Preventívne sme si ešte pripravili historku o tom, že sme tam stáli len krátko, navyše sme ako hoteloví hostia skoro rezidenti, a pravdepodobnú pokutu skúsime nejako uhrať. Aby som to nepredlžoval, v Prahe sa žiadna pokuta za odtiahnutie neplatí, je to čisto „výkon služby“ súkromnou firmou. A veru firma sa riadne obracia, za polhodinu, čo sme tam boli, pribudli do zbierky tri autá, statočne naložené na odťahovačoch. Ale nikdy som nevidel v podobnej firme takého slušného správcu. Všetko nám vysvetlil, parkovať možno len od 6. do 8. ráno, platí to vo vybraných častiach Prahy vrátane Žižkova. Zaparkovanie na modrej čiare je istota odtiahnutia, a to zvyčajne do hodiny. Parkovanie na tomto parkovisku je z celej Prahy najlacnejšie – len 200 Kč na celý deň a istota, že vám auto neukradnú, je stopercentná. Problém je ten „vstupný“ poplatok, ktorý zase až taký výhodný nie je. Žiaľ, nie je možné to, že by ste na toto dobre strážené parkovisko odviezli auto vy sami a vyhli sa vstupným poplatkom. Ak to však porovnám napr. s Bratislavou, je to oveľa lacnejšie a hlavne dostupnejšie verejnou dopravou. Mám už svoje skúsenosti, Čierny Les je fakt ďaleko.
Takže sme zaplatili, čo bolo treba, auto dostali späť a správcovi zaželali príjemnú službu. Zaparkovali sme v podzemnej garáži za 300 Kč za noc a na druhý deň všetko vybavili. K dokonalosti príslušnej odťahovacej firmy navrhujem zariadiť stránku www.odtahlimiauto.cz, kde by sa dalo ľahko aj cez mobil pozrieť, kde asi odtiahnuté auto je. To obdobie, keď neviete, čo sa stalo s vaším autom a ste úplne bez informácií, je príliš skľučujúce. A to už nehovorím o niekom, kto po česky nerozumie.
Príjemné čítanie júlového vydania, veselé prázdniny a veľa šťastia na cestách praje
Ondrej Macko, 17. 6. 2010
PC REVUE 7/2010 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Po tých všetkých úvodníkoch, ktoré opisujú moje trampoty na cestách, mi kolega prednedávnom poslal mail: „Keby som mal ísť s tebou na služobku, tak si určite beriem iný hotel, letím iným lietadlom a stravujem sa inokedy ako ty...“ Neviem, čím to je, ale na toto mám dlhodobo šťastie. A nebolo to inak ani v júni. Musím odhaliť niečo zo zákulisia našej redakcie, tak to, prosím, nikomu nehovorte. Zhruba raz za dva mesiace chodíme na tzv. pražské turné do hlavného mesta ČR. Jedným z dôsledkov hospodárskej krízy a tzv. šetrenia je totiž aj to, že vedenie viacerých IT firiem sa pre Slovensko a Česko spojilo (hádajte, v ktorom meste ostalo zachované?). Ľudia z vedenia IT firiem z USA či Ďalekého východu si po čase jednoducho všimli, že tí Slováci a Česi si akosi podozrivo medzi sebou lepšie rozumejú ako iné národy, a hneď dali škrtnúť jedno zo zastúpení. Výsledkom je to, že dnes je veľa firiem riadených z Prahy. Aby som však nekrivdil, ľudia z Prahy naozaj na Slovensko prídu, ale nie je to také intenzívne a pružné, ako by bolo treba. Keď teda nepríde Mohamed k hore, musí hora k Mohamedovi a naša redakcia už pozná cestu do Prahy naspamäť. Práve preto aj majú naši čitatelia možnosť prečítať si exkluzívne recenzie produktov. Najčastejšie chodím ja s kolegyňou Xéniou, toto turné je, samozrejme, aj o marketingu. Cesta do Prahy autom je strašná. Česká diaľnica nestojí za nič, lepšie povedané, hanbil by som sa pýtať za 10-dňovú diaľničnú známku takmer 10 EUR. Jednak je plná rozkopávok, dobu trvania cesty nemáte ako odhadnúť, panelová cesta nadhadzuje a strašne to hučí. Doprava v Prahe je kapitola sama osebe, zlaté metro...
Chodievame na dva dni a máme už svoj hotel, ktorý je celkom v pohode a za prijateľnú cenu. Tentoraz bol však vypredaný a nepochodili sme ani v iných hoteloch v Prahe 4. Až nakoniec sme našli voľné miesto na Žižkove. Po celodennom cestovaní na českej D1 a všakovakých návštevách som sa už tešil na izbu v hoteli. Zaparkovali sme za hotelom, značka rezervácie parkovania pre tzv. rezidentov nás informovala, že voľné státie je medzi 6. a 8. hodinou. Príliš sme nad tým nerozmýšľali a usúdili, že je to asi medzi šiestou večer a ôsmou ráno. Bolo už okolo desiatej večer, takže všetko sa zdalo v poriadku. Veci sme zaniesli do hotela, vybalili to nevyhnutné, usporiadali batožiny a Xénia si už išla ľahnúť. Ja som si chcel dať ešte dobré české točené pivo. Nebudete veriť, ale v okolí hotela som nenašiel ani jeden vysnívaný typický český výčap s harmonikou. Skončil som tak pri nemeckom pive načapovanom v umelohmotnom pohári, a to za 40 českých korún. Pri návrate do hotela mi to však nejako nedalo. Môj nepríjemný pocit v zadnej časti hlavy, že sa stalo niečo, čo ma bude ešte mrzieť, tu jednoducho bol a ten nezvykne klamať. Nuž, pôjdem radšej ešte pozrieť naše auto. Ako iste tušíte, po aute ani chýru, ani slychu. Naše miestečko teraz zívalo prázdnotou, voľných tu bolo veľa miest. Boli možné dve riešenia – buď ho niekto ukradol, alebo nám ho odtiahli. Na pôvodnom parkovacom mieste však nebola žiadna informácia o odtiahnutí. Ak ho ukradli, mám riadny problém, lebo moje skúsenosti s poisťovňami som už raz v úvodníku opisoval a viem, ako to bude vyzerať. Ak má poisťovňa niečo zaplatiť, až také horúce to zase nebude. Navyše za získané peniaze si rovnaké auto nekúpim, lebo mi zarátajú amortizáciu od počiatku existencie sveta. S malou dušičkou som zašiel na recepciu hotela a rozpovedal, o čo mi ide. Ako sa ukázalo, bol to hotel, kde väčšina hostí hovorila po rusky. Recepčná bola mladá, tipujem pod 20 rokov, a videl som na nej, že tá moja slovenčina jej veľmi nepasuje. Ale pochopila ma a začala zháňať číslo na odťahovú službu. Po 20 minútach to vzdala a zavolala na políciu, pričom policajtovi na jeho otázku odpovedala, že hovorím nejakým cudzím jazykom. S policajtom som už hovoril sám, paradoxne hovoril po slovensky a o chvíľku bolo jasné, že nás „len“ odtiahli. V tej chvíli som sa tomu potešil, v prípade krádeže by sme išli domov vlakom. Policajt mi povedal presne, kde je záchytné parkovisko a čo to bude stáť. Za odtiahnutie a parkovanie je to 1450 Kč, ak auto vyberieme do polnoci, a 1650 Kč po polnoci. Bolo asi 22:45 a parkovisko bolo v „kontinentálnej“ Prahe, takže sa to dalo stihnúť. Stál som však pred problémom, že mám v bruchu to hnusné nemecké pivo, a teda auto šoférovať pred polnocou nemôžem. Zobudil som teda telefónom Xéniu, zhruba povedal, čo budeme teraz robiť, a vyrazili sme nočnými linkami metra k parkovisku. Neskôr sme sa asi kilometer prešli peši, až sme stáli pred zamrežovaným parkoviskom. Preventívne sme si ešte pripravili historku o tom, že sme tam stáli len krátko, navyše sme ako hoteloví hostia skoro rezidenti, a pravdepodobnú pokutu skúsime nejako uhrať. Aby som to nepredlžoval, v Prahe sa žiadna pokuta za odtiahnutie neplatí, je to čisto „výkon služby“ súkromnou firmou. A veru firma sa riadne obracia, za polhodinu, čo sme tam boli, pribudli do zbierky tri autá, statočne naložené na odťahovačoch. Ale nikdy som nevidel v podobnej firme takého slušného správcu. Všetko nám vysvetlil, parkovať možno len od 6. do 8. ráno, platí to vo vybraných častiach Prahy vrátane Žižkova. Zaparkovanie na modrej čiare je istota odtiahnutia, a to zvyčajne do hodiny. Parkovanie na tomto parkovisku je z celej Prahy najlacnejšie – len 200 Kč na celý deň a istota, že vám auto neukradnú, je stopercentná. Problém je ten „vstupný“ poplatok, ktorý zase až taký výhodný nie je. Žiaľ, nie je možné to, že by ste na toto dobre strážené parkovisko odviezli auto vy sami a vyhli sa vstupným poplatkom. Ak to však porovnám napr. s Bratislavou, je to oveľa lacnejšie a hlavne dostupnejšie verejnou dopravou. Mám už svoje skúsenosti, Čierny Les je fakt ďaleko.
Takže sme zaplatili, čo bolo treba, auto dostali späť a správcovi zaželali príjemnú službu. Zaparkovali sme v podzemnej garáži za 300 Kč za noc a na druhý deň všetko vybavili. K dokonalosti príslušnej odťahovacej firmy navrhujem zariadiť stránku www.odtahlimiauto.cz, kde by sa dalo ľahko aj cez mobil pozrieť, kde asi odtiahnuté auto je. To obdobie, keď neviete, čo sa stalo s vaším autom a ste úplne bez informácií, je príliš skľučujúce. A to už nehovorím o niekom, kto po česky nerozumie.
Príjemné čítanie júlového vydania, veselé prázdniny a veľa šťastia na cestách praje
Ondrej Macko, 17. 6. 2010
PC REVUE 7/2010 Editorial
Autor: Ondrej Macko
pondelok 7. júna 2010
QUARK
Milí priatelia,
dnes začnem trocha osobne. Chcem hovoriť o zrode vydavateľstva Perfekt, ktoré vydáva knihy, časopisy aj náš Quark a má v týchto dňoch narodeniny. Dvadsiate. Vzniklo po udalostiach, ktoré sú označované ako zamatová revolúcia. Okrem toho, že pri nej došlo k zmenám politického a spoločenského systému bez fyzického násilia, veľa zamatu v tom procese nebolo. Naopak. Aj keď sa to dnes často romantizuje, bolo to obdobie dosť nemilosrdného vybavovania si oprávnených aj nejestvujúcich účtov, vyrábania si zásluh, mnohokrát tiež fiktívnych, a hlavne – boj o moc. To všetko je v takýchto situáciách obvyklé a logický je aj postupný posun v myslení ľudí, ktorým nová situácia priniesla množstvo otázok. Nie iba tým, čo boli v centre diania, ale aj všetkým nám, ostatným. Začali platiť nové poriadky, museli sme na novú situáciu reagovať. Každý po svojom. Ja som sa rozhodol vyskúšať si sily v podnikaní. Oslovil som troch bývalých kolegov, ktorí vtedy vytvorili základ a dnes kostru firmy, presvedčil som sa, že okolo žije veľa dobrých a vzácnych ľudí, ktorí pomôžu, ak treba, a vznikol Perfekt. Vydavateľstvo, ktoré má dnes za sebou vyše 600 vydaných knižných titulov. Vydáva Fifík, pravdepodobne najväčší a rozhodne najzaujímavejší detský časopis na Slovensku a aj jediný časopis venovaný popularizácii vedy – Quark. Dvadsať rokov je dlhý čas. Všeličo sa podarilo a logicky dosť toho aj nedopadlo tak, ako by sme boli chceli, no je sa čím, aj pri potrebnej miere skromnosti, pochváliť.
Máme zrejme prioritu, o ktorú nás môže len málokto či máločo pripraviť: vydali sme Veľkú knihu o matke a dieťati v náklade, ktorý sa blíži k 800 000 výtlačkom (v slovenčine, češtine, dokonca aj v rómštine). Priviedli sme na svet 13-zväzkové súborné dielo Vojtecha Zamarovského. To sa za posledných 20 rokov nestalo ani jednému zo slovenských autorov. Teraz začíname vydávať dielo V. Zamarovského v audioverzii. A do tretice – po prvý raz sme vydali našu najvýznamnejšiu duchovnú pamiatku – Proglas, z pera svätého Cyrila-Konštantína Filozofa v pôvodnom jazyku, teda v hlaholike, v slovenskom a anglickom preklade. Ide o európsky a vlastne i svetový unikát, pretože takéto dielo v národnom jazyku dovtedy nevzniklo a len pripomínam, že je takmer 1 500 rokov staré. Mimochodom, tieto knihy si odniesli prezidenti Putin a Bush zo summitu v Bratislave pred piatimi rokmi.
Zachytili sme aj v šialenom tempe sa rútiaci vlak revolúcie IT. Na začiatku sme niektoré tlačoviny robili olovenou sadzbou, neskôr fotosadzbou a dnes systémom DTP pripravíme ľubovoľnú knihu či časopis a posielame ho do tlačiarne internetom. Nové technológie otvorili nebývalé možnosti. Zrýchlili a skvalitnili prípravu tlačiarenských podkladov, no, žiaľ, celý proces aj odľudštili. Niekedy sme sa stretávali vo vydavateľstve s autormi, ilustrátormi, prekladateľmi a ostatnými, čo knihy a časopisy tvoria. Dnes si mejlujeme, skenujeme, korektúry idú cez internet a s tvorcami sa stretávame sporadicky, lebo tak, ako sa všetko zrýchlilo, preniesla sa časová zmena aj do nášho života a máme čoraz menej času. Na prácu, aj na oddych...
Za nami je 20 úspešných, hoci neľahkých rokov práce i života. Chcem sa poďakovať všetkým, ktorí nám pomohli, keď sme sa predierali cez hromadu predpisov a problémov na svet, ktorí u nás pracovali a pracujú – ako kolegovia či externisti. Všetkým, čo nám držali palce a vari najviac vám, milí čitatelia. Bez vás naša práca nemá zmysel. Časopis či kniha, ktorá sa nedostane k čitateľovi, je mŕtva, bezcenná. A to je opak toho, o čo sa veľmi snažíme. O vašu priazeň sa preto aj v nasledujúcich rokoch uchádza spolu s pracovníkmi a priateľmi jubilujúceho vydavateľstva Perfekt, a. s.,
Eduard Drobný
QUARK 6/2010 Editorial
Autor: Eduard Drobný
dnes začnem trocha osobne. Chcem hovoriť o zrode vydavateľstva Perfekt, ktoré vydáva knihy, časopisy aj náš Quark a má v týchto dňoch narodeniny. Dvadsiate. Vzniklo po udalostiach, ktoré sú označované ako zamatová revolúcia. Okrem toho, že pri nej došlo k zmenám politického a spoločenského systému bez fyzického násilia, veľa zamatu v tom procese nebolo. Naopak. Aj keď sa to dnes často romantizuje, bolo to obdobie dosť nemilosrdného vybavovania si oprávnených aj nejestvujúcich účtov, vyrábania si zásluh, mnohokrát tiež fiktívnych, a hlavne – boj o moc. To všetko je v takýchto situáciách obvyklé a logický je aj postupný posun v myslení ľudí, ktorým nová situácia priniesla množstvo otázok. Nie iba tým, čo boli v centre diania, ale aj všetkým nám, ostatným. Začali platiť nové poriadky, museli sme na novú situáciu reagovať. Každý po svojom. Ja som sa rozhodol vyskúšať si sily v podnikaní. Oslovil som troch bývalých kolegov, ktorí vtedy vytvorili základ a dnes kostru firmy, presvedčil som sa, že okolo žije veľa dobrých a vzácnych ľudí, ktorí pomôžu, ak treba, a vznikol Perfekt. Vydavateľstvo, ktoré má dnes za sebou vyše 600 vydaných knižných titulov. Vydáva Fifík, pravdepodobne najväčší a rozhodne najzaujímavejší detský časopis na Slovensku a aj jediný časopis venovaný popularizácii vedy – Quark. Dvadsať rokov je dlhý čas. Všeličo sa podarilo a logicky dosť toho aj nedopadlo tak, ako by sme boli chceli, no je sa čím, aj pri potrebnej miere skromnosti, pochváliť.
Máme zrejme prioritu, o ktorú nás môže len málokto či máločo pripraviť: vydali sme Veľkú knihu o matke a dieťati v náklade, ktorý sa blíži k 800 000 výtlačkom (v slovenčine, češtine, dokonca aj v rómštine). Priviedli sme na svet 13-zväzkové súborné dielo Vojtecha Zamarovského. To sa za posledných 20 rokov nestalo ani jednému zo slovenských autorov. Teraz začíname vydávať dielo V. Zamarovského v audioverzii. A do tretice – po prvý raz sme vydali našu najvýznamnejšiu duchovnú pamiatku – Proglas, z pera svätého Cyrila-Konštantína Filozofa v pôvodnom jazyku, teda v hlaholike, v slovenskom a anglickom preklade. Ide o európsky a vlastne i svetový unikát, pretože takéto dielo v národnom jazyku dovtedy nevzniklo a len pripomínam, že je takmer 1 500 rokov staré. Mimochodom, tieto knihy si odniesli prezidenti Putin a Bush zo summitu v Bratislave pred piatimi rokmi.
Zachytili sme aj v šialenom tempe sa rútiaci vlak revolúcie IT. Na začiatku sme niektoré tlačoviny robili olovenou sadzbou, neskôr fotosadzbou a dnes systémom DTP pripravíme ľubovoľnú knihu či časopis a posielame ho do tlačiarne internetom. Nové technológie otvorili nebývalé možnosti. Zrýchlili a skvalitnili prípravu tlačiarenských podkladov, no, žiaľ, celý proces aj odľudštili. Niekedy sme sa stretávali vo vydavateľstve s autormi, ilustrátormi, prekladateľmi a ostatnými, čo knihy a časopisy tvoria. Dnes si mejlujeme, skenujeme, korektúry idú cez internet a s tvorcami sa stretávame sporadicky, lebo tak, ako sa všetko zrýchlilo, preniesla sa časová zmena aj do nášho života a máme čoraz menej času. Na prácu, aj na oddych...
Za nami je 20 úspešných, hoci neľahkých rokov práce i života. Chcem sa poďakovať všetkým, ktorí nám pomohli, keď sme sa predierali cez hromadu predpisov a problémov na svet, ktorí u nás pracovali a pracujú – ako kolegovia či externisti. Všetkým, čo nám držali palce a vari najviac vám, milí čitatelia. Bez vás naša práca nemá zmysel. Časopis či kniha, ktorá sa nedostane k čitateľovi, je mŕtva, bezcenná. A to je opak toho, o čo sa veľmi snažíme. O vašu priazeň sa preto aj v nasledujúcich rokoch uchádza spolu s pracovníkmi a priateľmi jubilujúceho vydavateľstva Perfekt, a. s.,
Eduard Drobný
QUARK 6/2010 Editorial
Autor: Eduard Drobný
streda 2. júna 2010
PC REVUE - OpenPark
Papierové hlavy
Už sa neviem dočkať, kedy bude po voľbách, kedy už konečne zmiznú z ulíc tie otrasné predvolebné billboardy. Veľké vyretušované hlavy zamorili celú krajinu, takže sa ani nemáte kam schovať pred ich sladkými úsmevmi, budovateľskými heslami a nesplniteľnými sľubmi. Osobne ma ponižuje skutočnosť, že na presviedčanie o tom, komu máme zveriť vedenie štátu na ďalšie roky, sa používa práve takáto primitívna forma. Nie výsledky, fakty, čísla, argumenty, vízie. Iba veľké hlavy, z ktorých až kričí ego, pýcha a túžba po moci. Naozaj stačí iba toto? Zrejme áno, politici vedia, čo na pospolitý ľud platí, a pre dobré percento vo voľbách takto ponižujú nielen národ, ale aj sami seba.
Priznám sa, že politiku a politikov veľmi nemusím. Na našej scéne by som našiel naozaj iba pár jedincov, ktorých si vážim ako skutočné osobnosti. Zvyšok vnímam ako nevýrazných štatistov, teoretických „truhlíkov“, ktorí sa vedia „múdro“ vyjadrovať ku všetkému, arogantných populistických kritikov, zákulisných manipulátorov či vykonávateľov bez chrbtovej kosti. Skutočný výkvet je ten náš arogantný primitív, ktorý robí hanbu po celom svete. Toto je elita našej krajiny, z nich si máme voliť?
Neuznávam ani politické strany. Keby všetkým išlo o blaho národa, tak ako to deklarujú, nech sa spoja a vytvoria jedinú spoločnú univerzálnu stranu. Veď blaho národa môže byť len jedno, hoci k nemu vedie viacero ciest. Ak si myslia, že ich cesta, ako to dosiahnuť, je efektívnejšia, rýchlejšia atď., nech to dokážu na číslach a faktoch. Veď v skutočnosti, ako to bolo už x-krát povedané, je štát len jedna veľká akciová spoločnosť, každý občan je akcionár a politici nie sú nič iné ako nájomní manažéri. Ak si chce manažment získať dôveru akcionárov, správnej rady, dozornej rady, nech predloží svoj obchodný plán. Ak sa ukazuje, že manažment nie je schopný ho splniť, treba ho okamžite vymeniť, a nie čakať celé 4 roky na ďalšie voľby. Keby takéto praktiky fungovali v reálnom podniku, ten by už dávno skrachoval. V súčasnom volebnom systéme však politikom podpisujeme bianko šek, ktorým sa na dlhé obdobie vzdávame moci a kontroly, a naivne dúfame, že tej svorke vlkov ide o naše dobro. My občania sa musíme naučiť rozmýšľať a správať ako akcionári podniku s naším spoločným majetkom, pretože tak to naozaj je. Musíme sa naučiť nenaletieť pekným a lákavým sľubom a pri obmedzenej ponuke vyberať aspoň tie strany, ktoré sú čo najmenej „stranícke“ a čo najviac manažérske a odborné.
Keby to bolo možné, za plentou by som najradšej vyhodil všetky tie stranícke kandidátky do koša a do obálky by som vložil svoj vlastný hárok so zoznamom profesionálnych top manažérov a skutočných odborníkov v jednotlivých oblastiach. Takých, ktorí už niečo dokázali, nepodliehajú straníckym vplyvom, sú už finančne zabezpečení a nie sú odkázaní na príjem z politiky, sú morálne čistí, vedia sa vyjadrovať, diskutovať atď.
Celý súčasný politický systém bežiaci na „straníckom“ princípe je veľmi neefektívny, pomalý, ťažkopádny, netransparentný, pričom prioritu má strana, mocenské pozície jej predstaviteľov a záväzky voči sponzorom. Občan je napriek „úprimným“ úsmevom a „lákavým“ sľubom v skutočnosti až niekde veľmi ďaleko. A vzhľadom na absenciu dlhodobej tradície politických strán v našej krajine by nám zušľachťovanie celkovej politickej kultúry trvalo ešte veľmi dlho. A na to nemáme čas, vývoj sa akceleruje a kladie pred nás stále nové a nové výzvy. Pokiaľ to chceme ustáť, musí sa zmeniť podstata, musí sa zmeniť celý systém. Problém je v tom, že väčšine politikov ten súčasný vyhovuje a dobrovoľne ho nebudú meniť, lebo by išli sami proti sebe. Základným predpokladom toho budúceho sú voľby cez internet, vláda odborníkov a on-line demokracia. Jedna z možností, ako to dosiahnuť, je využiť inštitút referenda, a hoci je jeho príprava a realizácia náročná a zdĺhavá, treba do toho ísť a podporiť ho v čo najväčšom počte. Veď predsa nechceme, aby nám tu vládli takéto papierové hlavy.
A takisto treba ísť voliť. Ak si mlčiaca umiernená väčšina, znechutená politikou, myslí, že neúčasťou vo voľbách nič nepokazí, že to aj tak nemá zmysel, hlboko sa mýli. Svojou neúčasťou dávajú priestor práve tým neumierneným stranám, ktorých verní voliči pôjdu určite voliť. Potom to v parlamente a vláde tak aj vyzerá...
Ospravedlňujem sa za trochu ostrejší tón, ale doba si to žiadala... :-)
PC REVUE 6/2010 OpenPark
Autor: Martin Drobný
Už sa neviem dočkať, kedy bude po voľbách, kedy už konečne zmiznú z ulíc tie otrasné predvolebné billboardy. Veľké vyretušované hlavy zamorili celú krajinu, takže sa ani nemáte kam schovať pred ich sladkými úsmevmi, budovateľskými heslami a nesplniteľnými sľubmi. Osobne ma ponižuje skutočnosť, že na presviedčanie o tom, komu máme zveriť vedenie štátu na ďalšie roky, sa používa práve takáto primitívna forma. Nie výsledky, fakty, čísla, argumenty, vízie. Iba veľké hlavy, z ktorých až kričí ego, pýcha a túžba po moci. Naozaj stačí iba toto? Zrejme áno, politici vedia, čo na pospolitý ľud platí, a pre dobré percento vo voľbách takto ponižujú nielen národ, ale aj sami seba.
Priznám sa, že politiku a politikov veľmi nemusím. Na našej scéne by som našiel naozaj iba pár jedincov, ktorých si vážim ako skutočné osobnosti. Zvyšok vnímam ako nevýrazných štatistov, teoretických „truhlíkov“, ktorí sa vedia „múdro“ vyjadrovať ku všetkému, arogantných populistických kritikov, zákulisných manipulátorov či vykonávateľov bez chrbtovej kosti. Skutočný výkvet je ten náš arogantný primitív, ktorý robí hanbu po celom svete. Toto je elita našej krajiny, z nich si máme voliť?
Neuznávam ani politické strany. Keby všetkým išlo o blaho národa, tak ako to deklarujú, nech sa spoja a vytvoria jedinú spoločnú univerzálnu stranu. Veď blaho národa môže byť len jedno, hoci k nemu vedie viacero ciest. Ak si myslia, že ich cesta, ako to dosiahnuť, je efektívnejšia, rýchlejšia atď., nech to dokážu na číslach a faktoch. Veď v skutočnosti, ako to bolo už x-krát povedané, je štát len jedna veľká akciová spoločnosť, každý občan je akcionár a politici nie sú nič iné ako nájomní manažéri. Ak si chce manažment získať dôveru akcionárov, správnej rady, dozornej rady, nech predloží svoj obchodný plán. Ak sa ukazuje, že manažment nie je schopný ho splniť, treba ho okamžite vymeniť, a nie čakať celé 4 roky na ďalšie voľby. Keby takéto praktiky fungovali v reálnom podniku, ten by už dávno skrachoval. V súčasnom volebnom systéme však politikom podpisujeme bianko šek, ktorým sa na dlhé obdobie vzdávame moci a kontroly, a naivne dúfame, že tej svorke vlkov ide o naše dobro. My občania sa musíme naučiť rozmýšľať a správať ako akcionári podniku s naším spoločným majetkom, pretože tak to naozaj je. Musíme sa naučiť nenaletieť pekným a lákavým sľubom a pri obmedzenej ponuke vyberať aspoň tie strany, ktoré sú čo najmenej „stranícke“ a čo najviac manažérske a odborné.
Keby to bolo možné, za plentou by som najradšej vyhodil všetky tie stranícke kandidátky do koša a do obálky by som vložil svoj vlastný hárok so zoznamom profesionálnych top manažérov a skutočných odborníkov v jednotlivých oblastiach. Takých, ktorí už niečo dokázali, nepodliehajú straníckym vplyvom, sú už finančne zabezpečení a nie sú odkázaní na príjem z politiky, sú morálne čistí, vedia sa vyjadrovať, diskutovať atď.
Celý súčasný politický systém bežiaci na „straníckom“ princípe je veľmi neefektívny, pomalý, ťažkopádny, netransparentný, pričom prioritu má strana, mocenské pozície jej predstaviteľov a záväzky voči sponzorom. Občan je napriek „úprimným“ úsmevom a „lákavým“ sľubom v skutočnosti až niekde veľmi ďaleko. A vzhľadom na absenciu dlhodobej tradície politických strán v našej krajine by nám zušľachťovanie celkovej politickej kultúry trvalo ešte veľmi dlho. A na to nemáme čas, vývoj sa akceleruje a kladie pred nás stále nové a nové výzvy. Pokiaľ to chceme ustáť, musí sa zmeniť podstata, musí sa zmeniť celý systém. Problém je v tom, že väčšine politikov ten súčasný vyhovuje a dobrovoľne ho nebudú meniť, lebo by išli sami proti sebe. Základným predpokladom toho budúceho sú voľby cez internet, vláda odborníkov a on-line demokracia. Jedna z možností, ako to dosiahnuť, je využiť inštitút referenda, a hoci je jeho príprava a realizácia náročná a zdĺhavá, treba do toho ísť a podporiť ho v čo najväčšom počte. Veď predsa nechceme, aby nám tu vládli takéto papierové hlavy.
A takisto treba ísť voliť. Ak si mlčiaca umiernená väčšina, znechutená politikou, myslí, že neúčasťou vo voľbách nič nepokazí, že to aj tak nemá zmysel, hlboko sa mýli. Svojou neúčasťou dávajú priestor práve tým neumierneným stranám, ktorých verní voliči pôjdu určite voliť. Potom to v parlamente a vláde tak aj vyzerá...
Ospravedlňujem sa za trochu ostrejší tón, ale doba si to žiadala... :-)
PC REVUE 6/2010 OpenPark
Autor: Martin Drobný
PC REVUE
Lesk a bieda technológií
Tesne pred uzávierkou júnového vydania som prijal pozvanie na tlačiarenskú výstavu IPEX v Anglicku. Kompletnú reportáž nájdete v júlovom vydaní, na DVD sme umiestnili časť videoreportáže. Ísť však na výstavu dva dni pred uzávierkou, to je vždy veľká lotéria, lebo treba dotiahnuť posledné veci z PC REVUE na diaľku. A hoci sa hovorí o internete dostupnom kdekoľvek, často to nebýva pravda. Ešte šťastie, že máme vynikajúci tím, ktorý nájde nejaké riešenie v každej situácii. Keby šlo do tuhého, zvládli by to aj bezo mňa. Firma, ktorá nás pozvala, však vybrala podľa názvu fajn hotel, ktorý mal prívlastok „by Hilton“. Hneď som si overil, že hotel ponúka internet, a to bez obmedzenia. Ako sa ukázalo neskôr, toto bola tá stránka veci, ktorá naozaj fungovala. V tejto hotelovej sieti som už spal toľkokrát, že som dostal kartu, ktorá mi umožňuje „upgrade to fresh water“. Neznamená to, že na moju izbu zavedú iné vodovodné potrubie ako tým ostatným, ale je to tak, že obyčajne dostanem fľašu minerálky zadarmo. No fajn, internet by bol, voda takisto, cesta k júnovému vydaniu PC REVUE je otvorená, môžem ísť.
Na výstavu sme šli traja, spolu so mnou ešte dvaja špecialisti z pozývajúcej firmy. Už na letisku vysvitlo, že každý má s cestovaním svoje skúsenosti. Myslel som si, že ja som kráľ, čo sa týka lepenia smoly na päty počas ciest, ale veru mám konkurenciu. Boli sme trojica, ktorá jednoducho všetky problémy priťahovala ako neuzemnená kostolná veža blesky. U mňa sa to začalo ešte pred odletom, keď som si v zaparkovanom aute nechal mobil. Už som často premýšľal nad tým, ako sme vlastne žili bez mobilu, a teraz som si to overil na vlastnej koži. Asi tak po desiatich rokoch som bol naozaj viac ako dva dni bez mobilu. Síce sa podarilo presmerovať hovory do redakcie, ale aj tak je to naozaj ťažké. Napríklad vopred dohodnuté termíny stretnutia už nemožno zmeniť.
Popoludňajší let cez Frankfurt do Birminghamu prebehol v poriadku, sopka Eyjafjallajökull si dala pauzičku. Neskoro večer sme boli v hoteli pripravení sa dať dokopy a minimálne ja odoslať všetky tie maily, ktoré som stihol pripraviť počas letu. Keď sme sa však prihlasovali na recepcii, trvalo to podozrivo dlho. Recepčná po 15 minútach vyhlásila, že má pre nás „bad news“. Tento hotel nedávno zmenil majiteľa, naša objednávka prijatá a zaplatená pred pol rokom aktuálne v systéme nie je. Voľné izby nemajú, ale údajne zistí možnosti v okolí a niekde nás ubytuje. A že každý máme u nej pivo zadarmo. Nuž, nechal som sa unášať udalosťami, vypýtal som si heslo na bezdrôtovú sieť a začal som pracovať. Čas plynul rýchlo a po polhodine sme sa dozvedeli, že v tomto meste ubytovanie počas výstavy IPEX jednoducho nie je. Ale mohli by sme bývať v Londýne, a keďže je to lepšia hodinka rýchlovlakom, je to schodné riešenie. Nám sa to príliš schodné nezdalo a recepčná nakoniec vykúzlila jednu záložnú izbu priamo v hoteli. Ale jednu pre všetkých troch! Na tom by nič nebolo, veď cez vojenčinu som spal v izbe s 50 ďalšími ľuďmi, ibaže odvtedy už predsa len prebehol nejaký ten rôčik. Ale údajne toto riešenie je len na jednu noc a zajtra už bude všetko tak, ako bolo zaplatené (inak takmer 100 libier na noc a izbu).
Izba bola evidentne zriadená pre jednu osobu, ale rozšafne, ako to býva v luxusnejších hoteloch. Posteľ, ktorú označujú King size. Sú ľudia (ja teda nie), ktorí sa do nej zmestia na dĺžku i na šírku. V našej izbe stáli po bokoch miestnosti ďalšie dve postele, ktoré sa u nás nazývajú „ruská posteľ“. Je to praktická vec, ktorú môžete zložiť a postaviť napr. k stene, len v Hiltone som to ešte nevidel. Ruská posteľ má ku King size dosť ďaleko, a keď som si do nej ľahol, niektoré končatiny mi viditeľne ovísali cez okraje. Keďže som nebol zo zúčastnených rozmerovo najväčší, začal som sa zmierovať s vidinou ruskej postele. Kartu na čerstvú vodu som použil ako poistku na to, aby sa nevypla elektrina, keď opustíme izbu. V tomto hoteli zatiaľ iné využitie akosi nemala. Zato sme stále mali „upgrade to fresh beer“ a aj sme to využili. Maily som vybavil všetky a neskôr som preventívne išiel radšej spať prvý. Toto rozhodnutie sa ukázalo ako kľúčové. Traja muži v najlepších rokoch, unavení po ceste, nejaké to pivko... O štvrtej ráno som sa zobudil na to, že pravdepodobne niekto z hotela predsa len inštaluje to vodovodné potrubie na čerstvú vodu a používa príklepovú vŕtačku. V skutočnosti to bolo extra chrápanie a ja som rozmýšľal, čo teraz. Napadlo mi, že predsa mám so sebou krásne slúchadlá s potlačením okolitého hluku, ktoré stáli bez jedného 300 EUR. V lietadle fungovali excelentne, ale na hluk „príklepovej vŕtačky“ ešte nedorástli. Ale bolo to lepšie ako nič. Nakoniec som sa prebral ráno aj so slúchadlami na ušiach a údajne som chrápal aj ja.
Deň na výstave prebehol ako voda, ja som behal po tlačovkách a prezentáciách. Stihol som aj novinársky fototermín u profesionálneho fotografa a dostal som výtlačok s motorkou, krásne vytlačený na veľkoformátovej tlačiarni. A musím priznať, že v skutočnosti nevyzerám tak dobre ako na tej fotke. Fotka bola hotová za 20 sekúnd, keď si tak pomyslím, koľko času strávim úpravou fotky ja, už viem, že si musím kúpiť fakt dobré svetlá, ako mal ten fotograf.
Už som sa celkom tešil do svojej „King size“ postele a na súkromie. No akosi som mal pocit, že finále ešte len príde. Ako sa asi správne domnievate, zo samostatnej izby nebolo nič, ruská posteľ to istila. A to som bol šťastný, že vôbec nejaká bola. Ako sa ukázalo, kartové otváranie dverí na našej „trojke“ prestalo fungovať. Nepomohlo preprogramovanie karty, bola nevyhnutná návšteva niekoho z recepcie so zariadením na núdzové otváranie dverí, a to zakaždým, keď sme chceli vojsť do izby. Nuž, opäť to bolo pivo zadarmo, dokonca aj ponuka na zohrievané jedlo z miestnej ponuky. Recepcia v skutočnosti robila, čo mohla, to sa musí uznať, len tá technológia bola od začiatku proti nám. Zaspomínal som si na ten zlatý kovový kľúč, ktorý funguje vždy, pokiaľ ho nestratíte. Stále to však nebolo všetko, ako sme takmer náhodne zistili, zámok na dverách sa po núdzovom otvorení cez bezpečnostné zariadenie už viac nezatváral. Odísť a nechať všetky veci napospas bol risk aj v Anglicku. Takže to vyzeralo tak, že sme boli na recepcii mimoriadne populárni – obsluha k nám s tajomnou čiernou skrinkou chodila ako na hodiny klavíru. Piva mali dosť, internet použiteľný, počasie oveľa lepšie ako na Slovensku, tak sme sa nejako zžili aj s touto situáciou. A údajne aj vrátia peniaze za neposkytnuté izby. Dúfam, že sa tak naozaj stane... Ostaňte teda verní moderným technológiám, ale držte sa pri zemi. A ešte poznámka na záver: Nezabudnite ísť voliť! Budeme žiť len s tým, čo si zvolíme. Ak nepôjdete, volíte toho, koho chcete najmenej.
Príjemné čítanie júnového vydanie PC REVUE praje
20. mája 2010, Ondrej Macko
PC REVUE 6/2010 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Tesne pred uzávierkou júnového vydania som prijal pozvanie na tlačiarenskú výstavu IPEX v Anglicku. Kompletnú reportáž nájdete v júlovom vydaní, na DVD sme umiestnili časť videoreportáže. Ísť však na výstavu dva dni pred uzávierkou, to je vždy veľká lotéria, lebo treba dotiahnuť posledné veci z PC REVUE na diaľku. A hoci sa hovorí o internete dostupnom kdekoľvek, často to nebýva pravda. Ešte šťastie, že máme vynikajúci tím, ktorý nájde nejaké riešenie v každej situácii. Keby šlo do tuhého, zvládli by to aj bezo mňa. Firma, ktorá nás pozvala, však vybrala podľa názvu fajn hotel, ktorý mal prívlastok „by Hilton“. Hneď som si overil, že hotel ponúka internet, a to bez obmedzenia. Ako sa ukázalo neskôr, toto bola tá stránka veci, ktorá naozaj fungovala. V tejto hotelovej sieti som už spal toľkokrát, že som dostal kartu, ktorá mi umožňuje „upgrade to fresh water“. Neznamená to, že na moju izbu zavedú iné vodovodné potrubie ako tým ostatným, ale je to tak, že obyčajne dostanem fľašu minerálky zadarmo. No fajn, internet by bol, voda takisto, cesta k júnovému vydaniu PC REVUE je otvorená, môžem ísť.
Na výstavu sme šli traja, spolu so mnou ešte dvaja špecialisti z pozývajúcej firmy. Už na letisku vysvitlo, že každý má s cestovaním svoje skúsenosti. Myslel som si, že ja som kráľ, čo sa týka lepenia smoly na päty počas ciest, ale veru mám konkurenciu. Boli sme trojica, ktorá jednoducho všetky problémy priťahovala ako neuzemnená kostolná veža blesky. U mňa sa to začalo ešte pred odletom, keď som si v zaparkovanom aute nechal mobil. Už som často premýšľal nad tým, ako sme vlastne žili bez mobilu, a teraz som si to overil na vlastnej koži. Asi tak po desiatich rokoch som bol naozaj viac ako dva dni bez mobilu. Síce sa podarilo presmerovať hovory do redakcie, ale aj tak je to naozaj ťažké. Napríklad vopred dohodnuté termíny stretnutia už nemožno zmeniť.
Popoludňajší let cez Frankfurt do Birminghamu prebehol v poriadku, sopka Eyjafjallajökull si dala pauzičku. Neskoro večer sme boli v hoteli pripravení sa dať dokopy a minimálne ja odoslať všetky tie maily, ktoré som stihol pripraviť počas letu. Keď sme sa však prihlasovali na recepcii, trvalo to podozrivo dlho. Recepčná po 15 minútach vyhlásila, že má pre nás „bad news“. Tento hotel nedávno zmenil majiteľa, naša objednávka prijatá a zaplatená pred pol rokom aktuálne v systéme nie je. Voľné izby nemajú, ale údajne zistí možnosti v okolí a niekde nás ubytuje. A že každý máme u nej pivo zadarmo. Nuž, nechal som sa unášať udalosťami, vypýtal som si heslo na bezdrôtovú sieť a začal som pracovať. Čas plynul rýchlo a po polhodine sme sa dozvedeli, že v tomto meste ubytovanie počas výstavy IPEX jednoducho nie je. Ale mohli by sme bývať v Londýne, a keďže je to lepšia hodinka rýchlovlakom, je to schodné riešenie. Nám sa to príliš schodné nezdalo a recepčná nakoniec vykúzlila jednu záložnú izbu priamo v hoteli. Ale jednu pre všetkých troch! Na tom by nič nebolo, veď cez vojenčinu som spal v izbe s 50 ďalšími ľuďmi, ibaže odvtedy už predsa len prebehol nejaký ten rôčik. Ale údajne toto riešenie je len na jednu noc a zajtra už bude všetko tak, ako bolo zaplatené (inak takmer 100 libier na noc a izbu).
Izba bola evidentne zriadená pre jednu osobu, ale rozšafne, ako to býva v luxusnejších hoteloch. Posteľ, ktorú označujú King size. Sú ľudia (ja teda nie), ktorí sa do nej zmestia na dĺžku i na šírku. V našej izbe stáli po bokoch miestnosti ďalšie dve postele, ktoré sa u nás nazývajú „ruská posteľ“. Je to praktická vec, ktorú môžete zložiť a postaviť napr. k stene, len v Hiltone som to ešte nevidel. Ruská posteľ má ku King size dosť ďaleko, a keď som si do nej ľahol, niektoré končatiny mi viditeľne ovísali cez okraje. Keďže som nebol zo zúčastnených rozmerovo najväčší, začal som sa zmierovať s vidinou ruskej postele. Kartu na čerstvú vodu som použil ako poistku na to, aby sa nevypla elektrina, keď opustíme izbu. V tomto hoteli zatiaľ iné využitie akosi nemala. Zato sme stále mali „upgrade to fresh beer“ a aj sme to využili. Maily som vybavil všetky a neskôr som preventívne išiel radšej spať prvý. Toto rozhodnutie sa ukázalo ako kľúčové. Traja muži v najlepších rokoch, unavení po ceste, nejaké to pivko... O štvrtej ráno som sa zobudil na to, že pravdepodobne niekto z hotela predsa len inštaluje to vodovodné potrubie na čerstvú vodu a používa príklepovú vŕtačku. V skutočnosti to bolo extra chrápanie a ja som rozmýšľal, čo teraz. Napadlo mi, že predsa mám so sebou krásne slúchadlá s potlačením okolitého hluku, ktoré stáli bez jedného 300 EUR. V lietadle fungovali excelentne, ale na hluk „príklepovej vŕtačky“ ešte nedorástli. Ale bolo to lepšie ako nič. Nakoniec som sa prebral ráno aj so slúchadlami na ušiach a údajne som chrápal aj ja.
Deň na výstave prebehol ako voda, ja som behal po tlačovkách a prezentáciách. Stihol som aj novinársky fototermín u profesionálneho fotografa a dostal som výtlačok s motorkou, krásne vytlačený na veľkoformátovej tlačiarni. A musím priznať, že v skutočnosti nevyzerám tak dobre ako na tej fotke. Fotka bola hotová za 20 sekúnd, keď si tak pomyslím, koľko času strávim úpravou fotky ja, už viem, že si musím kúpiť fakt dobré svetlá, ako mal ten fotograf.
Už som sa celkom tešil do svojej „King size“ postele a na súkromie. No akosi som mal pocit, že finále ešte len príde. Ako sa asi správne domnievate, zo samostatnej izby nebolo nič, ruská posteľ to istila. A to som bol šťastný, že vôbec nejaká bola. Ako sa ukázalo, kartové otváranie dverí na našej „trojke“ prestalo fungovať. Nepomohlo preprogramovanie karty, bola nevyhnutná návšteva niekoho z recepcie so zariadením na núdzové otváranie dverí, a to zakaždým, keď sme chceli vojsť do izby. Nuž, opäť to bolo pivo zadarmo, dokonca aj ponuka na zohrievané jedlo z miestnej ponuky. Recepcia v skutočnosti robila, čo mohla, to sa musí uznať, len tá technológia bola od začiatku proti nám. Zaspomínal som si na ten zlatý kovový kľúč, ktorý funguje vždy, pokiaľ ho nestratíte. Stále to však nebolo všetko, ako sme takmer náhodne zistili, zámok na dverách sa po núdzovom otvorení cez bezpečnostné zariadenie už viac nezatváral. Odísť a nechať všetky veci napospas bol risk aj v Anglicku. Takže to vyzeralo tak, že sme boli na recepcii mimoriadne populárni – obsluha k nám s tajomnou čiernou skrinkou chodila ako na hodiny klavíru. Piva mali dosť, internet použiteľný, počasie oveľa lepšie ako na Slovensku, tak sme sa nejako zžili aj s touto situáciou. A údajne aj vrátia peniaze za neposkytnuté izby. Dúfam, že sa tak naozaj stane... Ostaňte teda verní moderným technológiám, ale držte sa pri zemi. A ešte poznámka na záver: Nezabudnite ísť voliť! Budeme žiť len s tým, čo si zvolíme. Ak nepôjdete, volíte toho, koho chcete najmenej.
Príjemné čítanie júnového vydanie PC REVUE praje
20. mája 2010, Ondrej Macko
PC REVUE 6/2010 Editorial
Autor: Ondrej Macko
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)